Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/31/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200122
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:4019200122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci
žalobcu (sťažovateľ): TOPTRANS SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Dopravná 3974, 955 01 Topoľčany, IČO:
46 864 865, právne zast. JUDr. Eugen Kostovčík, advokát so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100205939/2019 zo dňa 11.01.2019, konajúc
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 15S/40/2019-101 zo dňa
22.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 15S/40/2019-101 zo
dňa 22.11.2022 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100205939/2019 zo dňa 11.01.2019 v spojení
s rozhodnutím Daňového úradu č. 101462425/2018 zo dňa 30.07.2018 zrušuje a vec vracia Daňovému
úradu Nitra na ďalšie konanie.
II. Sťažovateľovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania pred kasačným súdom
a krajským súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Nitra (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až december 2013, o výsledku ktorej vyhotovil
protokol č. 100721018/2017 zo dňa 17.04.2017. Na základe zistení z daňovej kontroly správca dane
vydal rozhodnutie č. 101462425/2018 zo dňa 30.07.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi
rozdiel dane v sume 3.172,84 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie október 2013.
2. Správca dane svoje rozhodnutie založil na tom, že informácie a podklady súvisiace s preverovaním

uskutočnenia zdaniteľného plnenia (dodania pohonných hmôt) a skutočnosť, že existencia faktúry
nie je relevantným dôkazom, že k dodaniu skutočne došlo tak, ako je uvedené na faktúre od
spoločnosti Lumium s.r.o (ďalej len „dodávateľ“), popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia
deklarovaným dodávateľom. Keďže nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady dodávateľa z
dôvodu jeho nekontaktnosti a nespolupráce jej konateľa, došlo k spochybneniu reálnosti uskutočnenia
zdaniteľného plnenia tým, že zdaniteľný obchod nebol uskutočnený osobou uvedenou na faktúrach.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 100205939/2019 zo dňa 11.01.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)

prvostupňové rozhodnutie potvrdil. K jednotlivým námietkam uviedol, že (I) rozhodnutie je zrozumiteľné
a preskúmateľné, (II) v danej veci existencia pohonných hmôt nebola spochybnená, ale nebolo
preukázané, že tovar dodal deklarovaný dodávateľ, (III) rozhodujúcou skutočnosťou je, či fakturované
plnenie bolo dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúre, (IV) nebol dôvod na preukazovaniepodvodného konania zo strany žalobcu, (V) dôkaznú povinnosť mal primárne žalobca, (VI) konateľ
žalobcu na ústnom pojednávaní tvrdil, že dodávateľa nekontaktoval, ale tovar objednával od
obchodného zástupcu spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE s.r.o., ktorého nevedel označiť,

pričom táto osoba mu mala oznámiť, že uvedená spoločnosť spolupracuje s dodávateľom (Lumium
s.r.o.), ktorý bude posielať faktúry, (VII) nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady dodávateľa,
pričom tento bol nekontaktný, (VIII) dodávateľ nepodal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie október
2013, (IX) žalobca sa s dodávateľom nikdy nekontaktoval, (X) žalobca neuniesol svoje dôkazné
bremeno, (XI) k záznamu o prevádzke motorových vozidiel žalobcu žalovaný zopakoval, že existencia

tovaru nebola spochybnená, (XII) úhrada faktúry nie je podmienkou pre uplatnenie práva odpočítať daň,
(XIII) žalobca na ústnom pojednávaní uviedol, že nevie, kde bol tovar nakladaný, prišla cisterna od
dodávateľa, ktorý zabezpečoval celý prevoz a nafta bola vytankovaná do bencaloru v areáli žalobcu,
pričom si nepamätal na akých autách bola nafta prepravovaná (pamätal si len, že chodili cisterny) a
(XIV) žalobca mal byť pri uzatváraní obchodov primerane obozretný.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

4. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Nitre
(ďalej len „správny súd“), ktorou sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Rovnako
požadoval priznanie nároku na náhradu trov konania.
5. Žalobca namietal, že (I) bolo na daňových orgánoch, aby mu preukázali podvodné konanie, pokiaľ
mali za to, že obchod bol uskutočnený len na papieri, (II) správca dane mal v zmysle § 63 ods. 2

Daňového poriadku vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a mal ho správne pomenovať,
(III) v rozhodnutí žalovaného absentuje opis skutku, ktorým sa mal žalobca dopustiť porušenia právnej
povinnosti, (IV) daňové orgány nesprávne posúdili dôkazné bremeno, (V) nemal vplyv na to, aby u
určitých dodávateľov nadštandardne zabezpečoval dôkazy, (VI) daňové orgány neuniesli svoje dôkazné
bremeno a ich rozhodnutia sú založené na rozporných tvrdeniach, (VII) rozhodnutie žalovaného je

nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, (VIII) jediným dôvodom neuznania nároku na odpočet
je problematickosť dodávateľa, (IX) preverením skladu v Ilave mohol správca dane objasniť, kto v ňom
pohonné hmoty skladoval a následne cez NDS mohol zistiť pohyb vozidiel z Ilavy do sídla žalobcu a
(X) danú vec bolo potrebné posudzovať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora vo veciach C-354/09
Optigen a C-439/04 Kittel.

6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na zistený skutkový stav veci a v zásade zotrval
na dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
7. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že z jeho obsahu je zrejmé, že žalovaný sa jasne
a jednoznačne k žalobným bodom nevyjadril.
8. Správny súd rozsudkom sp. zn. 15S/40/2019 zo dňa 22.11.2022 správnu žalobu podľa § 190 zákona

č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“)
zamietol.
9. Správny súd mal za to, že žalobca napriek výzve správcu dane nepredložil žiadne ďalšie dôkazy,
že tovar mu dodal dodávateľ. Takýmito dôkazmi nie sú bez ďalšieho predložené záznamy o prevádzke
motorovýchvozidiel,kdesúevidovanéuskutočnenéjazdyačerpaniepohonnýchhmôt,čopodľažalobcu

malo byť dôkazom o tom, že pohonné hmoty od dodávateľa boli spotrebované. Ani doklad o úhrade
faktúry nie je takýmto dôkazom. Úhrada faktúry totiž nie je podmienkou pre uplatnenie práva odpočítať
daň. Nakoľko je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bolo povinnosťou
žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočítanie dane preukázať reálnosť deklarovaného nadobudnutia
pohonných hmôt z faktúry vyhotovenej dodávateľom. Preverenie materiálneho plnenia správcom dane

podľa súdu nepreukázalo, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil žalobcom deklarovaným spôsobom.
Samotná faktúra a ani samotné dodanie služieb fakturovaných predmetnou faktúrou nie sú sami o sebe
dôkazom o tom, že fakturované dodanie tovaru - nafty motorová bolo žalobcovi dodané dodávateľom
uvedeným na faktúre. Výsledkom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu správcom dane bolo
zistenie,žereálnedodaniefakturovanéhotovarupráveoddeklarovanéhododávateľanebolovierohodne

preukázané.
10. Správny súd ďalej poukázal na to, že základom rozhodnutí daňových orgánov bolo zistenie, že
dokazovanímnebolapreukázanáexistenciaobchodnéhovzťahumedzižalobcomadodávateľom,ateda
nebolo preukázané dodanie plnenia v zmysle faktúry. Žalobca podľa súdu nepreukázal dodanie tovaru
od dodávateľa. Ďalej správny súd uviedol, že daňové orgány nespochybňovali existenciu tovaru, avšak

dôvodne konštatovali, že plnenie neposkytol dodávateľ. Konštatovanie, že dodanie plnenia žalobcovi
zo strany dodávateľa deklarovaného na predmetnej faktúre nebolo preukázané, ešte neznamená, že
toto plnenie nemohlo byť žalobcovi poskytnuté iným subjektom ako dodávateľom, ale nie je úlohou
správcu dane v rámci daňovej kontroly tohto dodávateľa vyhľadávať. Bolo na žalobcovi, aby preukázalreálny obsah faktúry inými dôkazmi. Daňový subjekt má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov
(a to už v rámci realizácie deklarovaného obchodného vzťahu), ktoré zabezpečia preukázateľnosť
uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a
jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre jej
odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
11. Podľa názoru správneho súdu zo strany daňových orgánov nešlo o nezákonné prenášanie
dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcich sa tretích subjektov, ktoré

nemal možnosť ovplyvniť či zistiť. Aj keď overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou
daňového subjektu, avšak v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu
rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať reálnosť a
ekonomickú opodstatnenosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera
sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si
uplatnil odpočítanie dane, aby preukázal nielen existenciu zdaniteľného plnenia (ktorú daňové orgány

nespochybnili), ale aj jeho skutočné dodanie zo strany tohto dodávateľa. Daňové orgány si podľa súdu
urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že plnenie
bolo i reálne dodané od dodávateľa uvedeného na predloženej faktúre. Preto ak nebolo preukázané
dodanie plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa žalobcovi, nebolo povinnosťou daňových orgánov

preukazovať, že žalobca sa zúčastnil na daňovom podvode, alebo o ňom vedel, príp. mal vedieť.
12. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu o nevykonaní dôkazu, a to dopytom na
Národnú diaľničnú spoločnosť a. s. o zistenie pohybu vozidiel z Ilavy do Topoľčian. V danom prípade
žalobca nepredložil žiadne doklady o preprave tovaru, prípadne iné dôkazy, na základe, ktorých by bolo
možné identifikovať vozidlá, ktorými podľa tvrdenia žalobcu, bola nafta dovážaná z Ilavy do Topoľčian.

Neobstojí preto ani návrh žalobcu na vykonanie dôkazu, a to preverenia skladu v Ilave, ktorý podľa
žalobcu by mohol objasniť, kto pohonné látky v tomto sklade skladoval.
III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde
13. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť
podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zmenil rozhodnutie správneho súdu

tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň požadoval
vydanie rozhodnutia o náhrade trov konania.
14. Sťažovateľ poukázal na to, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že správny súd napriek tomu, že
poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, rozhodnutie založil na tom, že sťažovateľ nepreukázal
dodanie nafty dodávateľom. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo však vyplýva,

že hmotnoprávne podmienky sú splnené len vtedy, ak sa skutočne uskutočnilo dodanie tovaru alebo
služby, na ktoré sa vzťahuje faktúra. V uvedenom rozhodnutí sa uvádza aj to, že aj keď tovar nevyrobila
ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru a nebola určená totožnosť osoby, od ktorej bol tento
tovar skutočne nadobudnutý, predmetné transakcie sú dodaním tovaru, ak spĺňajú objektívne kritériá na
ktorýchjeuvedenýpojemzaložený,aknejdeopodvodnaDPH.ZrozhodnutiavoveciVikingonevyplýva,

že hmotnoprávnou podmienkou je, že tovar musí byť dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre. Na
druhej strane z neho vyplýva, že faktúra nie je hmotnoprávnou podmienkou na uplatnenie práva na
odpočítanie dane, ale je len formálnou podmienkou. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veciach C-332/15 Astone, C-69/17 Siemens a C-159/17 Dobre. Zároveň zopakoval, že
v danom prípade daňové orgány a ani súd nespochybnili existenciu tovaru a ani netvrdia, že konanie

dodávateľa vykazuje znaky daňového podvodu. Správny súd napriek tomu, že sám poukazuje na
judikatúru Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ňou dospel k záveru, že hmotnoprávna podmienka na odpočet
dane splnená nebola.
15. Za nesprávny procesný postup správneho súdu považoval sťažovateľ to, že sa súd nevysporiadal
so svojím skorším rozhodnutím sp. zn. 26S/20/2019 zo dňa 15.07.2021, ktorým poskytol odlišnú právnu

ochranu sťažovateľovi v skutkovo totožnej veci. Tvrdenie súdu, že skutkový stav zistený daňovými
orgánmi bol dostatočný je v extrémnom rozpore so skutkovým stavom. Správca dane nepostupoval
podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Správca dane už počas daňovej kontroly a dlho pred jej
ukončením vedel, že osoba s ktorou sťažovateľ pri objednávaní pohonných hmôt komunikoval bol
A.. O.Š., ktorý žalobcovi oznámil, že spoločnosť AUTODOPRAVA MIRA TRADE s.r.o. spolupracuje s

dodávateľom a že táto mala posielať faktúry. Namiesto toho, aby správca dane túto osobu predvolal,
vyzval sťažovateľa na zabezpečenie svedka S. E.. Správny súd reprodukoval vyjadrenia žalovaného,
no nevysvetlil, prečo mal sťažovateľ preukazovať tvrdenia p. O. a zabezpečovať svedka.16. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že ak správca dane zistil, že tovar bol vyložený pôvodne v Ilave,
potom v uvedenom sklade musel byť aj naložený práve na vozidlá, ktoré ho prevážali do Topoľčian. Je
nepochybné, že v skladoch sa vedie dokumentácia o vyložení a naložení vozidiel, bežne sa kamerovým

systémom zaznamenáva pohyb vozidiel do skladu a zo skladu a za služby skladovania sa platí. Z
uvedeného vyplýva, že správca dane formou miestneho zisťovania v sklade v Ilave mohol identifikovať
vozidlá,ktoréprevážalitovarkžalobcovi,ktozaslužbyskladovaniazaplatilanazákladetýchtoinformácií
mohol následne cestou Národnej diaľničnej spoločnosti zistiť pohyb uvedených vozidiel. Sťažovateľ už v
odvolaníavsprávnejžalobenamietal,žeplatbybolipodľafaktúrpoukázanénaúčetdodávateľaaosoba,

ktorá disponovala účtom dodávateľa sa mohla vyjadriť k tomu, či k plneniu reálne došlo. Sťažovateľ preto
namietal, že pokiaľ správca dane nespochybnil dodanie tovaru, ale spochybnil len dodávateľa, potom
ten istý tovar mal dodať niekto iný zdarma, čo je v rozpore s logikou. S týmto tvrdením sa nevysporiadal
ani žalovaný a ani správny súd. Sťažovateľ tiež uviedol, že tvrdenie jeho splnomocneného zástupcu o
tom, že spoločnosť Lumium s.r.o. bola jediným dodávateľom, bolo nesprávne, a nemôže viesť k záveru
o neuskutočnení dodania tovaru. Rovnako poukázal na zásadu koncentrácie konania, v zmysle ktorej

sa odvolací orgán musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Sťažovateľ uzavrel,
že napadnutý rozsudok považuje za vnútorne rozporný.
17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že ju považuje za prejav trvalej nespokojnosti
sťažovateľa bez zákonného opodstatnenia. Z uvedeného dôvodu ju navrhol zamietnuť.
IV. Posúdenie kasačného súdu

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť je dôvodná.

19.Kasačnýsúdvprvomradepoukazujenaskutočnosť,ženároknaodpočítaniedanevznikápríjemcovi
plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane
vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty (Ú. V. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej ako „Smernica o DPH“). Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú (i) status osoby deklarovaného dodávateľa, t. j. že poskytovateľom

plnenia je iná osoba registrovaná pre daň, (ii) materiálna existencia plnenia, t. j. že predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie, a (iii) že prijaté plnenie je príjemcom použité v
rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie uplatňuje
(sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté (viď napr. rozsudok kasačného súdu sp.

zn. 1Sfk/113/2022).
20. Za nosnú argumentáciu sťažovateľa považuje kasačný súd najmä to, že v danej veci bola nesprávne
právne posúdená otázka spochybnenia dodania pohonných hmôt sťažovateľovi deklarovaným
dodávateľom. Rozpor v danej veci vníma kasačný súd v dvoch rovinách. Prvou rovinou je otázka
spochybnenia existencie materiálneho plnenia ako hmotnoprávnej podmienky vzniku práva na odpočet

DPH a druhou otázka spochybnenia dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. Pokiaľ ide o
spochybnenie dodania pohonných hmôt, kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že v celom daňovom,
ako aj súdnom konaní, nebola táto hmotnoprávna podmienka spochybnená. Práve naopak, tak
žalovaný, ako aj správny súd neustále deklarovali, že dodanie pohonných hmôt sťažovateľovi nebolo
spochybnené. Uvedené v zásade tvrdil vo svojom rozhodnutí aj správca dane, hoci tento záver miestami

formuloval zmätočne. Na druhej strane správcovi dane nič nebránilo v tom, aby v prípade pochybností
viedol svoje dokazovanie tak, že by preukázal, že tovar neexistoval, resp. išlo o fiktívne dodanie tovaru.
21. Vo vzťahu k otázke spochybnenia dodania tovaru deklarovaným dodávateľom kasačný súd
zdôrazňuje,žeustálenározhodovaciačinnosťnárodnýchsúdov,akoajSúdnehodvoraEÚ,identifikovala
rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť

správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH
(osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (I) nekontaktnosť dodávateľa či
subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021), (II) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre
vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo veci Maks
Pen EOOD, C-18/13 zo dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 06.09.2012,
bod 49), či (III) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64).22. Daňové orgány spochybnenie dodania tovaru dodávateľom postavili na jeho nekontaktnosti,
nemožnosti preverenia jeho účtovných a daňových dokladov, na tom, že nepodával daňové priznania a
že sa s ním sťažovateľ nikdy nekontaktoval. Išlo teda o okolnosti na strane dodávateľa a nie sťažovateľa

samotného. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
Mahagében Kft., C-80/11, podľa ktorého daňové orgány nemôžu zamietnuť právo daňového subjektu
na odpočet DPH z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru
vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala
podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si

splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že
uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala,
že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu
práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala
informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na
strane uvedeného vystaviteľa faktúry.

23. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že spôsob vedenia dokazovania správcu dane v predmetnej
veci bol zmätočný a nesúladný s § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Sťažovateľ si správne kladie otázku,
prečo ak na výzvy správcu dane reagovala osoba splnomocnená za bývalého konateľa dodávateľa,
ktorá mohla byť zároveň kontaktnou osobou, s ktorou sťažovateľ komunikoval pri objednávaní tovaru od
spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE s.r.o., túto osobu nepredvolal. Ak mal správca dane takúto

vedomosť, mal sa aspoň pokúsiť predvolať svedka O.. Nakoľko však správca dane zvolil ten postup,
že spochybnil dodanie tovaru sťažovateľovi deklarovaným dodávateľom, samotné predvolanie tohto
svedka by v zásade nemalo vplyv na jeho zistenia. Pokiaľ by však správca dane zvolil argumentačnú
líniu smerujúcu preukázaniu účasti sťažovateľa na daňovom podvode, v takom prípade mu mohlo
uvedené svedectvo poslúžiť k ustáleniu jeho záverov. Nakoľko však k výsluchu tohto svedka správca

dane nepristúpil, túto otázku sťažovateľa nemôže kasačný súd kvalifikovane zodpovedať. To isté platí
aj o tom, prečo správca dane nepristúpil k zisťovaniu týkajúcemu sa prepravy tovaru a platieb zaň.
24. K námietke týkajúcej sa toho, že správny súd sa nevysporiadal so svojím skorším rozhodnutím
kasačný súd uvádza, že predmetné rozhodnutie sa síce týkalo dodaní pohonných hmôt sťažovateľovi,
avšak od iného dodávateľa. V tejto veci bolo úlohou súdu zohľadniť iné skutkové okolnosti a preto

nevysporiadaniesasprávnymsúdomspredmetnýmrozhodnutímvkonečnomdôsledkunemalovplyvna
právasťažovateľaposudzovanévtejtoveci.Kasačnémusúdujezvlastnejčinnostiznámeajrozhodnutie
sp. zn. 5Sfk/18/2022 (sťažovateľ c/a žalovaný), v ktorej rozhodol iným spôsobom, avšak ako je uvedené
vyššie, išlo o odlišné skutkové okolnosti, na základe ktorých kasačný súd dospel k inému záveru.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené, kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil napadnuté

rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 462 ods. 2 SSP, a to najmä
z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia otázky splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane.
V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane postupovať v smere naznačenom kasačným súdom.
V súvislosti s ďalším postupom daňových orgánov v predmetnej veci kasačný súd zdôrazňuje, že
jeho závery bez ďalšieho neznamenajú, že sťažovateľovi musí byť priznané právo na odpočítanie

dane zo sporného obchodu. Je však úlohou správcu dane, aby buď relevantne spochybnil splnenie
hmotnoprávnych (materiálnych) podmienok predmetného práva (napr. spochybnením materiálnej
existencie plnenia alebo statusu osoby deklarovaného dodávateľa ako zdaniteľnej osoby) alebo aby
preukázal sťažovateľovi spáchanie daňového podvodu či jeho vedomú účasť na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom alebo zneužití práva, resp. dokazovanie i doplniť - a následne vydať

nové rozhodnutie, ktoré bude náležite a presvedčivo odôvodnené.
V. Záver
26. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP
a rovnakou vadou trpí aj rozhodnutie žalovaného, ktoré nebolo vydané v súlade so zákonom. Keďže

správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 v spojení s § 191
ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
v spojení s rozhodnutím správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 s 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania,

ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ, identifikovala rad okolností,

ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane
o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak nie
je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (I) nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov
ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020
zo dňa 25. mája 2021), (II) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo

dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD,
C-18/13 zo dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49),
či (III) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.