Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/122/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115232183
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4115232183.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., Bratislava,
Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ L. S., nar. XX. XX. XXXX, D., W. XXX/XX, 2/ W.
S., nar. X. X. XXXX, D., D. XXX/XX a 3/ L. G., nar. XX. X. XXXX, M., Y. X, zastúpenému advokátskou
kanceláriou JÁNSKÝ & PARTNERS, s. r. o., Nitra, Štúrova 13, o zaplatenie sumy 13.613,16 eura s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12C/578/2015, o dovolaní žalovaného

3/ proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. marca 2024 sp.zn. 12Co/25/2023, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. marca 2024 sp. zn. 12Co/25/2023 v napadnutom výroku,
ktorým rozhodol o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom, zo dňa 25. 05.

2020 č. k. 12C/578/2015-371, uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.392,24 eur,
spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 12.182,17 eur od 17. 09. 2015 do 02. 05. 2018, spolu s
7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.882,17 eur od 03. 05. 2018 do 06. 07. 2018, spolu s 7,79 % p. a.
úrokom za úver zo sumy 11.582,17 eur od 07. 07. 2018 do 05. 09. 2018, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za
úverzosumy11.282,17eurod06.09.2018do16.11.2018,spolus7,79%p.a.úrokomzaúverzosumy
11.132,17 eur od 17. 11. 2018 do 30. 01. 2019, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 10.882,17

eur od 31. 01. 2019 do 22. 03. 2019, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.732,17 eur od 23.
03. 2019 do 25. 07. 2019, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.632,17 eur od 26. 07. 2019 do
zaplatenia, spolu s 5,00 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.942,24 eur od 17. 09. 2015 do 02. 05.
2018, spolu s 5,00 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.642,24 eur od 03. 05. 2018 do 06. 07. 2018,
spolu s 5,00 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.342,24 eur od 07. 07. 2018 do 05. 09. 2018, spolu
s 5,00 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.042,24 eur od 06. 09. 2018 do 16. 11. 2018, spolu s 5,00

% p. a. s úrokom z omeškania zo sumy 11.892,24 eur od 17. 11. 2018 do 30. 01. 2019, spolu s 5,00 %
p. a. úrokom z omeškania zo sumy 11.642,24 eur od 31. 01. 2019 do 22. 03. 2019, spolu s 5,00 % p. a.
úrokomzomeškaniazosumy11.492,24eurod23.03.2019do25.07.2019,spolus5,00%p.a.úrokom
z omeškania zo sumy 11.392,24 eur od 26. 07. 2019 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných (prvý výrok). Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 7,79 % p. a. úrok za úver

zo sumy 12.182,17 eur od 17. 09. 2015 do zaplatenia, 5 % p. a. úrok z omeškania zo sumy 760,07 eur
od 17. 09. 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných (druhý výrok). V
časti o zaplatenie sumy 1.550 eur konanie zastavil (tretí výrok). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v
plnej výške, ktorú súd povinnosť mu zaplatiť uložil žalovaným 1/ - 3/ s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením a s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných (štvrtý výrok).1.1. Právne vec posúdil odkazom na ustanovenie § 7 ods. 2, 3, 4, § 8 ods. 2, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona
č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 9, § 565, § 546, § 548 ods. 1, §
550, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1, § 2 ods. 1 písm. a), g), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01. 07. 2016 (ďalej len „CSP“). Výrok o
trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.
1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 16. 9. 2005 uzavreli žalovaní 1/, 2/

ako dlžníci a žalovaný 3/ ako ručiteľ so žalobcom zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným 1/, 2/ mimoriadny medziúver vo výške 12.281,75
eura. Žalovaní 1/, 2/ sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru
7,79 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 79,73 eura a do nasporenia 35 % cieľovej
sumy vkladať na účet stavebného sporenia mesačné vklady vo výške 49,13 eura a po pridelení cieľovej
sumy sa žalovaní 1/, 2/ zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7 % ročne mesačnými

splátkami po 122,82 eura. Žalovaný 3/ vystupoval ako ručiteľ, o čom svedčí ručiteľské vyhlásenie zo
dňa 25. 5. 2011. Žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky, medziúver prestali riadne a včas
splácať. V čl. VI bod 3 zmluvy bolo uvedené, že v prípade omeškania dlžníka s viac ako dvoma splátkami
alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený požadovať zaplatenie celého
zostatku dlhu pred dohodnutou lehotou splatnosti. S poukazom na čl. XIX bod 1, 2 písm. a), 3 písm.

b) Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby, stavebná sporiteľňa a stavebný
sporiteľ môžu ukončiť svoj vzájomný úverový vzťah písomnou dohodou, pričom si vysporiadajú všetky
svoje vzájomné záväzky. Ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvnej dohody
zo strany stavebného sporiteľa, alebo ak je stavebný sporiteľ v omeškaní s viac než dvoma splátkami
alebo jednou splátkou dlhšie ako 3 mesiace v zmysle § 506 Obchodného zákonníka. Ak nastanú

skutočnosti uvedené v bode 2, je stavebná sporiteľňa oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru,
požadovať splatenie pohľadávky pred termínom konečnej splatnosti úveru a stavebný sporiteľ je povinný
pohľadávku splatiť v lehote, ktorú určí stavebná sporiteľňa v oznámení o mimoriadnej splatnosti úveru.
Listom zo dňa 24. 7. 2015 vyzval žalobca žalovaných 1/, 2/, 3/ na doplatenie omeškaných splátok
v lehote do 10. 8. 2015 s upozornením, že vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a bude požadovať

okamžité vrátenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Výzva
bola žalovaným doručená do vlastných rúk - žalovaným 1/, 2/ dňa 7. 8. 2015 a žalovanému 3/ dňa 30. 7.
2015. Listom zo dňa 16. 9. 2015 vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom
ku dňu 16. 9. 2015. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bolo žalovanému 1/ doručené
do vlastných rúk dňa 25. 9. 2015, žalovanému 3/ dňa 21. 9. 2015 a žalovaná 2/ si zásielku v odbernej

lehote neprevzala.
1.3. Námietky žalovaných, že list, ktorým mali byť upozornení na možnosť žalobcu vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, je nejasný, nezrozumiteľný a neurčitý, súd považoval za neopodstatnené, keďže
obsah listu je jasný a zrozumiteľný. Ich tvrdenia sú účelové a robené v snahe vyhnúť sa plneniu.
Tento list bol kvalifikovaným upozornením žalovaných 1/, 2/, bolo možné z neho jasne a zrozumiteľne

vyvodiť dôvod vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a tento list bol dostatočne určitý a tým aj
spôsobilý vyvolať následky, ktoré s týmto úkonom zákon spája. Žalovaní boli listom zo dňa 24. 7.
2015 upozornení, že sú popri sume 478,38 eura povinní ďalej uhradiť na konto sporenia XXXXXXX
X XX sumu 3.397,89 eura. Suma 3.397,89 eura predstavovala neuhradené splátky vkladov na konto
sporenia za mesiace marec 2015 až júl 2015 a ďalej nezaplatenú sumu odúčtovaných prostriedkov

vo výške 3.152,24 eura, ktorá bola vyplatená súdnym exekútorom na základe exekučných príkazov.
Žalovaným bolo z uvedeného listu jasné, že boli v omeškaní so splátkami vkladov na konto stavebného
sporenia a zároveň so sumou odúčtovaných prostriedkov vo výške 3.152,24 eura. Žalovaní namietali
dôvod vyhlásenia mimoriadnej splatnosti medziúveru, avšak v liste zo dňa 24. 07. 2015 bolo uvedené,
že účet stavebného sporenia bol zaťažený výplatou finančných prostriedkov v sume 409,81 eura na

základe rešpektovania exekučného príkazu vydaného exekútorským úradom JUDr. Ing. Jozefa Buriho.
Odúčtovaním exekvovaných finančných prostriedkov z nasporenej sumy na účte stavebného sporenia
sa naplnil dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti; k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
nedošlo v dôsledku omeškania splátok medziúveru, ale z dôvodu, že z účtu stavebného sporenia boli
odúčtované finančné prostriedky v sume 409,81 eura. Žalobca v liste zo dňa 24. 7. 2015 upozornil

žalovaných 1/, 2/ na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a odúčtovanie exekvovaných
finančných prostriedkov z účtu stavebného sporenia mohol žalobca považovať za neplnenie splátok, v
dôsledku čoho mohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť medziúveru, uzavrel súd prvej inštancie.2. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom z 27. mája 2021 sp.
zn. 12Co/109/2020, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. časti vo výrokoch I. a IV. vo
vzťahu k žalovanému 3/ potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd skonštatoval, že po oboznámení sa s obsahom spisu nemohol uznať uvedené výhrady
žalovaného 3/ za opodstatnené, pretože výzva k neuhradenej splátke a potom aj samotné vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru zákonné náležitosti obsahujú a vyplýva z nich aj jasný prejav veriteľa v
súlade so zákonnými ustanoveniami § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka tak, ako ich citoval

súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku. Odvolací súd posúdil ako správny aj právny záver
súdu prvej inštancie o prípustnosti vymáhania zmluvných úrokov a súčasne aj úrokov z omeškania, ktorý
bol prezentovaný v odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vydaného v tomto konaní.
Súd prvej inštancie v tejto časti žaloby rozhodoval viazaný právnymi názormi odvolacieho súdu a v
jeho intenciách svoje rozhodnutie o súbežnom platení úrokov a úrokov z omeškania správne odôvodnil.
Odvolacie dôvody žalovaného 3/ v tomto smere odvolací súd preto nemohol uznať ako relevantné.

Zmluvné úroky sú totiž dohodnutou odmenou za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú
zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ
požadovať, aj keď neboli dojednané (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka). Odvolací súd plne odkázal na dôvody súdu prvej inštancie a uzavrel, že ďalšie odvolacie
argumenty žalovaného 3/ sú pre rozhodnutie vo veci samej irelevantné, a preto sa s nimi osobitne

vysporiadal.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd) uznesením sp. zn. 5Cdo/210/2021 zo dňa
15. decembra 2022 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. mája 2021 sp. zn.
12Co/109/2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (prvý výrok)

3.1. V odôvodení uviedol, že žalovaný 3/ počas celého konania namietal, že spotrebiteľ sa dostane do
omeškania s úhradou splátky a toto omeškanie trvá viac ako tri mesiace. Zosplatnenie úveru z dôvodu
porušenia inej zmluvnej povinnosti, než len výlučne omeškanie s plnením splátky, zákon neumožňuje a
zároveň dodávateľ musí upozorniť spotrebiteľa na možnosť vykonania práva podľa ustanovenia § 565
Občianskeho zákonníka a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Upozornenie

dodávateľa, ako jednostranný právny úkon, musí predovšetkým spĺňať zákonne znaky, náležitosti a
podmienky bez vadnosti právneho úkonu. Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd sa v odôvodnení
svojho rozsudku vôbec nevyporiadal s touto argumentáciou, a to napriek tomu, že túto argumentáciu
zopakoval v odvolaní, pričom si vyžadovala špecifickú odpoveď. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom
uznesení sp. zn. 12Co/160/2018 zo dňa 12. júla 2019 vytkol súdu prvej inštancie predčasnosť záverov

o dôvodnosti uplatneného nároku a uložil povinnosť zaoberať sa uvedenými námietkami dovolateľa.
Napriektomusataknestalo,súdprvejinštancieibauzavrel,ženámietkyžalovaného3/vočiupozorneniu
zo dňa 24. 07. 2015 sú účelové, robené v snahe vyhnúť sa plneniu povinnosti. Pokiaľ ide o otázku
možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie iba odkázal na § 506 Obchodného
zákonníka. Odvolací súd sa plne stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, na námietky žalovaného 3/

reagoval iba konštatovaním, že tieto neboli relevantné. Keďže odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie
neskúmali vec z právne významných hľadísk, porušili základné právo žalovaného 3/ na spravodlivý
súdny proces, čím došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

4. Odvolací súd následne uznesením zo dňa 12. marca 2024 sp. zn. 12Co/25/2023 rozhodol tak, že

pripustil späťvzatie žaloby v časti týkajúcej sa žalovaného 3/, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti
zrušil a konanie zastavil. (prvý výrok); žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a
dovolacieho konania nepriznal. (druhý výrok).
4.1. V štádiu odvolacieho konania po rozhodnutí dovolacieho súdu odvolací súd žalobcu vyzval, aby sa
vyjadril k námietkam žalovaného 3/, pre nezhodnotenie ktorých dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý

rozsudok, a či o. i. trvá aj na podanej žalobe voči žalovanému 3/, najmä za situácie, že o priznaní
pohľadávkyvočižalovaným1/,2/akodlžníkomjeprávoplatnerozhodnuté.Žalobcanásledneoznámil,že
vzhľadom na to, že na žalovaného 3/ bol dňa 15. 03. 2022 vyhlásený konkurz, v rámci ktorého si žalobca
prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu a následne došlo k jej splneniu rozvrhom výťažku z predmetného
konkurzu,terazužnevidídôvodnazaujatiestanoviskakžalovaným3/namietanejvadekonaniavzmysle

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pred využitím postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka a na
podanej žalobe voči nemu už netrvá. Odvolací súd potom vyzval na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby
žalovaného 3/, ktorý dňa 23. 02. 2024 oznámil, že súhlasí so späťvzatím žaloby a žalobcu žiada zaviazať
k náhrade trov konania, ktoré v celom konaní vynaložil. Zároveň opísal jednotlivé úkony advokáta ako ajnákladyprávnychslužiebaktomuprislúchajúcesumytrov.Podľanehovzhľadomnazáverydovolacieho
súdu sa jednoznačne javí, že jeho obrana bola opodstatnená a zjavne nie bezúspešná. Podľa neho bol
nárok žalobcu uplatnený neoprávnene, a z toho dôvodu by mal byť žalobca zodpovedný za výsledok

konania, najmä za jeho začatie a následné zastavenie, a to aj s prihliadnutím na späťvzatie návrhu,
vrátane jeho zodpovednosti za takto vyvolané trovy konania vzniknuté do roku 2021, ktoré bol žalovaný
3/ nútený znášať. K žalobcom uvádzanému dôvodu späťvzatia žaloby, t. j. k oznámeniu žalobcu o úhrade
jeho pohľadávky žalovaným 3/ z rozvrhu výťažku v konkurznom konaní, do ktorého si žalobca svoju
pohľadávku prihlásil, sa žalovaný 3/ v tomto podaní nijako nevyjadril.

4.2. Odvolací súd rozhodujúc o späťvzatí žaloby bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) postupoval v súlade s ustanovením § 370 ods. 1, 2 CSP. Z podania žalovaného 3/ zo dňa
23. 02. 2024 bolo zrejmé, že so späťvzatím žaloby súhlasil a nenamietal žalobcom uvádzaný dôvod
späťvzatia jeho žaloby, a teda nenamietal jeho tvrdenie, že dňa 15. 03. 2022 (t. j. ešte pred rozhodnutím
dovolacieho súdu) bol na neho vyhlásený konkurz a v rámci tohto konkurzu bola pohľadávka žalobcu
rozvrhom výťažku uspokojená. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný 3/ vo svojom podaní nepoprel a voči

tomu nevzniesol žiadne námietky. Pri rozhodovaní o späťvzatí žaloby odvolací súd vychádzal z toho, že
právo disponovať so žalobou má výlučne žalobca, ktorý svojím späťvzatím s ohľadom na jeho obsah
(§ 124 ods. 1 CSP) prejavil voči súdu vôľu, aby sa už voči žalovanému 3/ nekonalo a o veci meritórne
nerozhodovalo. V tomto prípade odvolací súd urobil záver, že sú dané podmienky na pripustenie
späťvzatia žaloby, lebo žalobcom požadovaná suma bola podľa jeho oznámenia po podaní odvolania

a po rozhodnutí odvolacieho súdu uhradená v rámci konkurzu vyhlásenom na majetok žalovaného 3/ a
nie je už dôvod na ďalšie vedenie konania. Podľa tvrdenia žalobcu žalobou uplatnená pohľadávka bola
uhradená, žalovaný 3/ v reakcii na späťvzatie žaloby nesúhlas so späťvzatím žaloby neprejavil a zároveň
tvrdenie žalobcu o dôvode späťvzatia žaloby nepoprel a nijako nenamietal, že pohľadávku žalobcu
daným spôsobom uspokojil. Preto v zmysle citovaného ustanovenia procesného predpisu odvolací súd

toto späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalovaného 3/ zrušil
a konanie zastavil.
4.3. Odvolací súd poznamenal, že znenie Civilného sporového poriadku v súvislosti s náhradou trov
konania neprevzalo ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP, platného a účinného do 30. 06. 2016,
ktoré upravovalo možnosť všeobecného súdu rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené. V súčasnosti platné a účinné
ustanovenie § 256 ods. 1, 2 CSP v prípade zastavenia konania spája povinnosť nahradiť trovy konania
s procesným zavinením zastavenia konania (odsek 1), prípadne so zavinením vzniku trov, ktoré by inak
neboli vznikli (odsek 2). V niektorých prípadoch v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti
nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností konaní možno aplikovať aj čl. 4 ods. 2

základných princípov CSP, v zmysle ktorého ak nieto výslovného ustanovenia, na základe ktorého
by bolo možné vec prejednať a rozhodnúť, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú
by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a
princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných
vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít. V tomto prípade žalovaný 3/ v priebehu konania neuznával pohľadávku uplatnenú žalobcom
voči nemu ako ručiteľovi úverových dlžníkov, žalovaných 1/, 2/, za opodstatnenú. Je zrejmé, že v
dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu týkajúci sa jeho
povinnosti platenia ručiteľského záväzku, nebolo o jeho povinnosti zaplatenia právoplatne rozhodnuté, t.
j. nebolo rozhodnuté, že tento žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi ním požadovanú sumu finančných

prostriedkov. Napriek tomu k uspokojeniu pohľadávky žalobcu žalovaným 3/ ako ručiteľom z úverovej
zmluvy došlo rozvrhom výťažku v konkurznom konaní, čo žalovaný 3/ nijako nepoprel, pričom túto
skutočnosť súdu ani len neoznámil. Rovnako uspokojenie pohľadávky žalobcu uvedeným spôsobom
súdu neoznámil ani žalobca. Stalo sa tak až v priebehu tohto obnoveného odvolacieho konania v
dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu, kedy to oznámil žalobca na výslovný dopyt odvolacieho súdu.

4.4. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozhodujúc o trovách celého konania vychádzal zo zákonného
ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane. Iný spôsob rozhodnutia o trovách konania CSP pre prípad zastavenia
konania v podstate neupravuje. Keďže v tomto prípade dochádza k zastaveniu sporového konania v
dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie sa žalovaného 3/, zo strany ktorého došlo k uspokojeniu

pohľadávky žalobcu, tak na jeho strane odvolací súd videl z procesného hľadiska aj zodpovednosť
za zastavenie konania ako takého. Pokiaľ žalobca žalobu zobral späť pre správanie sa žalovaného
3/, spočívajúce v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom bolo potrebné konštatovať, že
zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil tento žalovaný. Ak by žalobca žalobu zobral späťbez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie sa žalovaného, a teda by nebolo
možné pričítať procesné zavinenie žalovanému, v takom prípade by trovy konania žalovaného 3/ musel
znášať žalobca. Žalobca však v tomto prípade žalobu zobral späť len pre správanie sa žalovaného z

dôvodu úhrady žalovanej sumy (hoci v rámci vyhláseného konkurzu), čo žalovaný 3/ nijako nepoprel a
odvolaciemu súdu ani neoznámil a neopísal podrobnejšie okolnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu.
Odvolací súd preto posúdil jeho návrh na priznanie náhrady trov celého konania voči žalobcovi ako
nezodpovedajúci ustanoveniu § 256 ods. 1 CSP.
4.5. S ohľadom na obsah spisu odvolací súd urobil záver, že zastavenie konania vzhľadom na späťvzatie

žaloby žalobcom bolo možné pričítať na vrub žalovaného 3/, pre správanie sa ktorého - úhradou
žalovanej sumy v konkurznom konaní, v rámci ktorého si žalobca prihlásil svoju pohľadávku voči
žalovanému 3/ - vzal žalobca voči nemu žalobu späť. Žalovaný 3/ uvedenú skutočnosť do konania sám
neoznámil a nie sú známe ani ostatné okolnosti konkurzného konania. Vzhľadom na celkový výsledok
súdneho konania vedenému voči žalovanému 3/ by náhrada trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP
mala patriť žalobcovi, ktorý ako strana sporu nezapríčinil zastavenie konania voči žalovanému 3/ z

dôvodu uspokojenia jeho pohľadávky. Žalobca sa náhrady trov konania v súvislosti so späťvzatím žaloby
nedožadoval a nedomáhal a nijako ani na podanie žalovaného 3/ zo dňa 23. 02. 2024 nereagoval a
nekomentoval ho, hoci ho na to odvolací súd dňa 29. 02. 2024 vyzval. Odvolací súd preto postupujúc
podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanému 3/ nepriznal.

5. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podal žalovaný 3/ (ďalej aj ako „dovolateľ“)
dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňoval § 420 písm. f) CSP majúc za to, že odvolací súd mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v miere
porušujúcej právo na spravodlivý proces.

5.1. Uviedol, že tak ako čiastočne vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
(bod 23. a nasl.) odvolací súd neuvádza všetky podstatné skutočnosti a javí sa, že svoj postup
pred zastavením konania opisuje čiastočne selektívne. Odvolací súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril
k námietkam žalovaného 3/, pre nezhodnotenie ktorých dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý
rozsudok, a či o. i. trvá aj na podanej žalobe voči žalovanému 3/, najmä za situácie, že o priznaní

pohľadávky voči žalovaným 1/, 2/ ako dlžníkom je právoplatne rozhodnuté. Okrem iného znamená, že
súd vyzval (č. l. 468) žalobcu, aby sa súdu tiež písomne vyjadril k aktuálnej výške žalovanej sumy voči
žalovanému 3/, resp. na oznámenie, či na žalobe voči žalovanému 3/ už netrvá (nakoľko o priznaní
pohľadávky voči žalovaným 1/, 2/ ako dlžníkom je právoplatne rozhodnuté. Napriek výslovnej výzve
súdu žalobca oznámil, že vzhľadom na to, že na žalovaného 3/ bol dňa 15. 03. 2022 vyhlásený konkurz,

v rámci ktorého si žalobca prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu a následne došlo k jej splneniu
rozvrhom výťažku z predmetného konkurzu, teraz už nevidí dôvod na zaujatie stanoviska k žalovaným
3/ namietanej vade konania v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pred využitím postupu podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka a na podanej žalobe voči nemu už netrvá. Odvolací súd potom vyzval na
vyjadrenie k späťvzatiu žaloby žalovaného 3/, ktorý dňa 23. 02. 2024 oznámil, že súhlasí so späťvzatím

žaloby a žalobcu žiada zaviazať k náhrade trov konania, ktoré v celom konaní vynaložil. Zároveň opísal
jednotlivé úkony advokáta, ako aj náklady právnych služieb a k tomu prislúchajúce sumy trov. Podľa
neho vzhľadom na závery dovolacieho súdu sa jednoznačne javí, že jeho obrana bola opodstatnená
a zjavne nie bezúspešná. Podľa neho bol nárok žalobcu uplatnený neoprávnene, a z toho dôvodu by
mal byť žalobca zodpovedný za výsledok konania, najmä za jeho začatie a následné zastavenie, a to

aj s prihliadnutím na späťvzatie návrhu, vrátane jeho zodpovednosti za takto vyvolané trovy konania
vzniknuté do roku 2021, ktoré bol žalovaný 3/ nútený znášať. Okrem toho však bolo predmetom výzvy
(č. l. 480) súdu, aby žalovaný 3/ urýchlene, najneskôr do 7 dní oznámili, ako navrhuje rozhodnúť
o trovách konania, teda či si uplatňuje trovy konania alebo navrhuje rozhodnúť, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania. Súd však akokoľvek nevyzval žalovaného 3/, aby sa vyjadril k

žalobcom uvádzanému dôvodu späťvzatia žaloby, t. j. k oznámeniu žalobcu o úhrade jeho pohľadávky
žalovaným 3/ z rozvrhu výťažku v konkurznom konaní, do ktorého si žalobca svoju pohľadávku prihlásil.
Z tohto dôvodu, keďže výzva akokoľvek, ani len náznakom nesmerovala k výzve na vyjadrenie sa k
meritu veci, t. j. výške uplatňovanej pohľadávky, a jednoznačne išlo len o výzvy na vyjadrenie sa k
dispozitívnemu procesnému úkonu žalobcu s jeho žalobou, žalovaný 3/ sa k oznámeniu žalobcu o

úhrade jeho pohľadávky žalovaným 3/ z rozvrhu výťažku v konkurznom konaní, do ktorého si žalobca
svoju pohľadávku prihlásil nevyjadril, ako uvádza súd. Žalovaný 3/ to však považuje za vytrhnuté z
kontextu, keď súd, podľa všetkého pre účely nepriznania náhrady trov zdôrazňuje, že sa žalovaný 3/
nevyjadril k jeho úhrade pohľadávky, napriek tomu, že na to súd žalovaného 3/ vôbec nevyzýval. Nadruhú stranu, napriek tomu, že súd vyzýval žalobcu, aby sa písomne vyjadril k aktuálnej výške žalovanej
sumy voči žalovanému 3/, tento tak neurobil, čo odvolací súd v odôvodnení obchádza, a to napriek tomu,
že ide pre rozhodnutie o náhrade trov konania o kľúčovú skutočnosť. Je pritom zrejmé, že žalovaný

3/ nemal legitímny dôvod na nesúhlas so späťvzatím žaloby, keď s ohľadom na skoršie rozhodnutie
dovolacieho súdu v merite veci bolo zrejmé, že je možné predpokladať, že žalobca nebude v spore so
žalovaným 3/ úspešný. Nie je preto vzhľadom na vyššie uvedené korektný záver odvolacieho súdu v
bode 27. odôvodnenia uznesenia, že by z podania žalovaného 3/ zo dňa 23. 02. 2024 malo byť zrejmé,
že so späťvzatím žaloby súhlasil a nenamietal žalobcom uvádzaný dôvod späťvzatia jeho žaloby, a teda

nenamietal jeho tvrdenie, že dňa 15. 03. 2022 (t. j. ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu) bol na neho
vyhlásený konkurz a v rámci tohto konkurzu bola pohľadávka žalobcu rozvrhom výťažku uspokojená,
keď na to nebol odvolacím súdom vyzvaný, keď na druhú stranu zodpovednosť žalobcu za zastavenie
konania zrejme vyjadril tým, že žiadal zaviazať žalobcu k náhrade trov konanie, tzn. nesúhlasil, aby súd
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, keďže obrana žalovaného v 3/
rade bola opodstatnená, tzn. zjavne nie bezúspešná a naopak, nárok žalobcu uplatnený neoprávnene

a preto výslovne uviedol, že žalobca by mal byť zodpovedný za výsledok konania (jeho zastavenie).
Nebol dôvod popierať alebo namietať zjavne nepravdivé tvrdenie žalobcu, že v rámci konkurzu bola
pohľadávka žalobcu rozvrhom výťažku uspokojená, keď je zrejmé, že v rámci konkurzu, z podstaty veci,
nie je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť v plnom rozsahu, čo by napokon vylučovalo vyhlásenie
konkurzu na dlžníka vôbec, keďže predpokladom vyhlásenia konkurzu je skutočnosť, že majetok dlžníka

nestačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Pripomenul naviac, že účinkom konkurzu nie je zastavenie
súdnych konaní, ale len prerušenie, pričom žalovaný 3/ predpokladal, na základe týchto notoriet
(nemožnosť uspokojiť v konkurze pohľadávku v plnom rozsahu a len prerušenie, nie zastavenie súdneho
konania),žežalobcaneberiežalobuspäťzdôvoduuspokojeniauplatnenejpohľadávky,ktorúokremtoho
predpokladám vymáhal aj proti primárnym dlžníkom, voči ktorým bolo konanie právoplatne skončené

jej priznaním, no dôvodom je skôr záujem žalobcu nenavyšovať ďalším konaním jeho trovy, ktoré bude
v konečnom dôsledku znášať. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca na uvedené podanie žalovaného
3/, v ktorom tento vyčíslil trovy konania, vrátane uvedenia výslovnej zodpovednosti žalobcu za ich
vznik, a teda legitímnu žiadosť žalovaného 3/ o ich náhradu žalobcom, žalobca ani nereagoval. Logikou
odvolacieho súdu v bode 27. odôvodnenia ich teda nepoprel a ani nenamietal, že by ich mal žalovanému

3/ nahradiť. Z uvedených dôvodov (nemožnosť uspokojiť v konkurze pohľadávku v plnom rozsahu a len
prerušenie, nie zastavenie súdneho konania), preto nemohol súd urobiť záver, že sú dané podmienky
na pripustenie späťvzatia žaloby, lebo žalobcom požadovaná suma bola podľa jeho oznámenia po
podaní odvolania a po rozhodnutí odvolacieho súdu uhradená v rámci konkurzu vyhlásenom na majetok
žalovaného 3/ a nie je už dôvod na ďalšie vedenie konania, keď to jednak samotná podstata konkurzu

vylučuje a jednak, žalobca sa k rozsahu uspokojenia pohľadávky v konkurze napriek výslovnej výzve
súdu ani nevyjadril. Vlastným jednoduchým šetrením žalovaný 3/ vo verejne prístupných rezortných,
resp. súdnych registroch a databázach zistil, že pohľadávka žalobcu bola z výťažku uspokojená len
v rozsahu 1.145,26 eur, tzn. len v rozsahu cca 8,41 %, čo nevyhnutne znamená, že žalobca svojím
podaním zaviedol súd, keď sa ohľadom vymáhanej pohľadávky a jej uspokojenia vyjadril nepravdivo.

Zároveň podotkol, že konkurzné konanie viedol Okresný súd Nitra, tzn. tieto skutočnosti mohli a mali
byť súdu známe aj z vlastnej činnosti. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, ak nevyzval
žalovaného3/,rovnakoakožalobcu,abysavyjadrilajkaktuálnejvýškežalovanejsumyvočižalovanému
3/ a následne svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na nesprávnom, naviac
na základe nepravdivej informácie od žalobcu, založenom závere, že uplatnená pohľadávka bola

uhradená, znemožnil žalovanému 3/ realizáciu jeho procesných oprávnení na náhradu trov konania a
zmaril možnosť spravodlivého uplatnenia jeho legitímneho nároku na ich náhradu. Zároveň je zrejmé,
že aj bez vyjadrenia žalovaného 3/ zastavenie konania procesne zavinil žalobca. Je ďalej zrejmé,
že súd nepostupoval ani tak, ako sám avizuje, že mal postupovať v niektorých prípadoch v záujme
spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností

konaní, kedy možno aplikovať aj čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP, v zmysle ktorého ak nieto
výslovného ustanovenia, na základe ktorého by bolo možné vec prejednať a rozhodnúť, súd prejedná
a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú

rozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorít.Jepritomjednoznačné,žepriznanienáhradytrovkonania
žalovanému 3/ by bolo v súlade s princípmi všeobecnej spravodlivosti a princípmi, na ktorých spočíva
Civilný sporový poriadok tak, že by výsledkom nepochybne bolo rozumné usporiadanie procesných
vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnychautorít, a to či už s ohľadom na postavenie žalovaného 3/, ktorý bol spotrebiteľom, ktorý nebol
primárnym dlžníkom žalobcu, ktorého argumentácia v spore bola legitímna, opodstatnená, tzn. zjavne
nie bezúspešná a naopak, že nárok žalobcu bol uplatnený neoprávnene, že žalobca neodpovedal na

výslovnú výzvu súdu, resp. že odpovedal zavádzajúcim spôsobom a napokon, že žalobca nereagoval
ani na vyjadrenie žalovaného 3/ ohľadom náhrady trov konania a ich vyčíslenie, keď žalovaný 3/ žiadal,
aby mu ich, ako strana zodpovedná za zavinené zastavenie konania, nahradil žalobca. V súvislosti s
bodom 30. odôvodnenia napadnutého uznesenia len podotkol, že nebolo povinnosťou žalovaného 3/
oznamovať čiastočné uspokojenie uplatnenej pohľadávky z rozvrhu v konkurze, keď bolo predovšetkým

povinnosťou žalobcu jej uspokojenie oznámiť, a to prípadne vrátane rozsahu vymoženého plnenia od
žalovaných 1/ a 2/, ktorou informáciou mohol disponovať jedine žalobca a určite nie žalovaný 3/, a to tým
skôr, ak sa na uvedené súd výslovne žalobcu dopytoval. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
je naviac prekvapivé, vzhľadom na úspešné dovolanie žalovaného 3/, podľa ktorého dal dovolací súd
jednoznačne za pravdu žalovanému 3/ aj ohľadom odvolacích dôvodov, pričom uvedené žalovaný 3/
namietal prakticky počas celého konania, a to už aj v konaní pred súdom prvej inštancie.

5.2. Na základe uvedeného mal za to, že rozhodnutie nie je dostatočne presvedčivo a relevantne
odôvodnené v rozhodujúcej skutočnosti, ktorá je určujúcou pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania, t. j. ohľadom zavinenia zastavenia konania, keď jednoznačne a objektívne nie je pravdou, že
by v tomto prípade došlo k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie
sa žalovaného 3/, zo strany ktorého došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, nie je odôvodnený ani

záver súdu v tom, že na jeho strane odvolací súd videl z procesného hľadiska aj zodpovednosť za
zastavenie konania ako takého. Javí sa skôr, že žalobca žalobu zobral späť nie pre správanie sa
žalovaného 3/, keďže tejto žalovanú sumu po začatí konania žalobcovi neuhradil, nie je odôvodnené
konštatovať, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalovaný 3/. Je zároveň zrejmé, že
žalobca žalobu zobral späť de facto bez udania dôvodu, resp. bez toho, aby išlo o reakciu na správanie

sa žalovaného, keďže tento objektívne nemohol uplatnenú pohľadávku v plnom rozsahu uhradiť, a
preto žalobca nemohol žalobu zobral späť len pre správanie sa žalovaného z dôvodu úhrady žalovanej
sumy. Ak teda súd nepristupoval v otázke skúmania podmienok zodpovednosti za zastavenie konania
rovnocenne k žalobcovi a žalovanému 3/, ktorého ohľadom úhrady nijako nedopytoval a na druhú stranu
sa vo vzťahu k žalobcovi uspokojil s neúplnou a zjavne objektívne nepravdivou informáciou (u úhrade

pohľadávky z výťažku v konkurze), nie je dostatočne relevantne odôvodnený záver súdu o tom, že je
potrebné pričítať procesné zavinenie zastavenia konania žalovanému 3/ a v takom prípade by trovy
konania žalovaného 3/ musel znášať žalobca. Opätovne podotkol, že na vyjadrenie sa k skutočnostiam,
na ktoré odkazuje odvolací súd v závere bodu 31. odôvodnenia napadnutého uznesenia, t. j. podrobnejší
oznam alebo opis okolností uspokojenia pohľadávky žalobcu, nebol žalovaný 3/ súdom vyzvaný - na

rozdiel od žalobcu, ktorý na to však nereagoval, s čím sa súd bez ďalšieho uspokojil. S poukazom
na uvedené dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v
napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6.Žalobcavovyjadreníkdovolaniunavrhol,abydovolacísúddovolanieodmietolalebozamietolapriznal

mu proti žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 3/ je nielen prípustné,
ale aj dôvodné.

8. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9.Dovolateľvyvodzovalprípustnosťdovolaniaz§420písm.f)CSP,podľaktoréhojedovolanieprípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení
kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca a ktoré (porušenie) zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany sporu, resp. účastníka konania na

určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

12. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,
výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti
Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku
z 19. februára 1998).

14. Žalovaný 3/ dovolaním napadol rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o náhrade trov
konania, pričom vymedzil dovolací dôvod ustanovením § 420 písm. f) CSP, dovolací súd sa preto najskôr
aj zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania.

15. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu v uznesení Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021:
„Rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania
vád zmätočnosti v zmysle § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou
platnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania“. Obdobne aj vo viacerých svojich

rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval prípustnosť dovolania vo výroku o trovách
konania z dôvodu zmätočnosti vyplývajúcu z § 420 písm. f) CSP (napr. 1Cdo/157/2023, 1Cdo/54/2023,
1Cdo/5/2024, 8Cdo/266/2019, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020 a iné).

16. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

17. K otázke náhrady trov konania dovolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa pri náhrade trov
konania uplatňuje zásada úspechu, v zmysle ktorej súd prizná náhradu trov konania strane, ktorá mala
vo veci úspech, a to voči neúspešnej strane. Civilný sporový poriadok dopĺňa zásadu úspechu aj o

zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrenú v ustanovení § 256 CSP, v zmysle ktorého, ak
strana procesne zaviní zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.18. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že dôvodom zastavenia konania je späťvzatie žaloby,
v nadväznosti na to, že dňa 15. 03. 2022 (t. j. ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu) bol na
žalovaného 3/ vyhlásený konkurz a v rámci tohto konkurzu bola pohľadávka žalobcu rozvrhom výťažku

uspokojená.Odvolacísúdvsúvislostisozavinenímprizastaveníkonaniauviedol,žesúdanépodmienky
na pripustenie späťvzatia žaloby, lebo žalobcom požadovaná suma bola podľa jeho oznámenia po
podaní odvolania a po rozhodnutí odvolacieho súdu uhradená v rámci konkurzu vyhlásenom na majetok
žalovaného 3/ a nie je už dôvod na ďalšie vedenie konania. Podľa tvrdenia žalobcu žalobou uplatnená
pohľadávka bola uhradená, žalovaný 3/ v reakcii na späťvzatie žaloby nesúhlas so späťvzatím žaloby

neprejavil a zároveň tvrdenie žalobcu o dôvode späťvzatia žaloby nepoprel a nijako nenamietal, že
pohľadávku žalobcu daným spôsobom uspokojil. Preto v zmysle citovaného ustanovenia procesného
predpisu odvolací súd toto späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
žalovaného 3/ zrušil a konanie zastavil.

19.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvnálezesp.zn.II.ÚS157/2019z20.februára2020konštatoval,že

§ 256 ods. 1 CSP modifikuje v otázke náhrady trov konania všeobecnú zásadu úspechu vo veci zásadou
procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. Trovy konania je teda povinná nahradiť tá
zo strán, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Pojem procesné zavinenie, použitý ustanovením
§ 256 CSP, sa tak posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Ide o inštitút procesného práva a
rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie uvedenej zodpovednosti za zavinenie sú skutočnosti,

ktoré vznikli po začatí konania. Štandardným prípadom zastavenia konania je zastavenie konania z
dôvodu späťvzatia žaloby, tak ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľky. V zmysle ustálenej judikatúry
všeobecných súdov interpretujúcej aplikáciu dotknutej zásady zodpovednosti za zavinenie v situáciách,
aká nastala aj v posudzovanom prípade sťažovateľky, zásadne platí, že pokiaľ navrhovateľ zoberie
svoj návrh späť, zastavenie konania zavinil a je preto povinný uhradiť odporcovi trovy konania (napr.

najvyšší súd sp. zn. 5MCdo/12/2008), iba žeby bolo preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené
neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej
požiadavky (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/4/2010).

20. Najvyšší súd v uznesení z 26. októbra 2023 sp. zn. 6Cdo/85/2023 konštatoval, že „kritérium

procesného zavinenia sa posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca
strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca
strana neskôr vzala žalobu späť s tým, že konanie bolo zastavené. Termín „zavinenia“ nemožno
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou
je prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby.“ Obdobný záver prijal najvyšší súd aj v uznesení zo 4.

decembra 2024 sp. zn. 8Cdo/12/2023 kde uviedol, že „zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná
náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu vznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. Kritérium procesného zavinenia sa posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu
medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou,
pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, že konanie bolo zastavené. Pojem „zavinenie“

nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby.“

21. Z ustálených záverov konštantnej judikatúry teda vyplýva, že predpokladom pre právny záver
konajúceho súdu o zavinení zastavenia konania pri späťvzatí žaloby druhou stranou (teda žalovaným)

je skutkový stav predstavujúci situáciu, keď po začatí sporu žalovaný splní (žalobou tvrdenú) povinnosť,
uzná tým dôvodnosť podanej žaloby (z procesného hľadiska), a vyvolá tým na strane žalobcu
nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby ešte pred vydaním samotného meritórneho rozhodnutia. Inými
slovami, ide o situáciu, v ktorej po začatí konania ešte pred meritórnym rozhodnutím súdu o dôvodnosti
podanej žaloby žalovaný koná v súlade s názorom žalobcu (vyjadreným v žalobe) a svojím konaním

potvrdí existenciu žalovanej povinnosti jej dobrovoľným splnením (napr. Ústavný súd Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2899/2010 z 8. marca 2011). Aj z výslovného znenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že súd
náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila.

22. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodnutí o náhrade trov

konania v bode 30 - 32 konštatoval, že k uspokojeniu pohľadávky žalobcu žalovaným 3/ ako ručiteľom z
úverovej zmluvy došlo rozvrhom výťažku v konkurznom konaní, čo žalovaný 3/ nijako nepoprel, pričom
tútoskutočnosťsúduanilenneoznámil.Rovnakouspokojeniepohľadávkyžalobcuuvedenýmspôsobom
súdu neoznámil ani žalobca. Stalo sa tak až v priebehu obnoveného odvolacieho konania v dôsledkurozhodnutia dovolacieho súdu, kedy to oznámil žalobca na výslovný dopyt odvolacieho súdu. Keďže v
tomto prípade došlo k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie sa
žalovaného 3/, zo strany ktorého došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, tak na jeho strane odvolací

súd videl z procesného hľadiska aj zodpovednosť za zastavenie konania ako takého. Pokiaľ žalobca
žalobu zobral späť pre správanie sa žalovaného 3/, spočívajúce v úhrade žalovanej sumy po začatí
konania, potom bolo potrebné konštatovať, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil tento
žalovaný.

23. Z obsahu spisu vyplýva, že výzvou z 12. januára 2024 bol žalobca vyzvaný na oznámenie aktuálnej
výšky žalovanej sumy voči žalovanému 3/, resp. na oznámenie, či na žalobe voči žalovanému 3/ už
netrvá, nakoľko voči žalovaným 1/ a 2/ bolo právoplatne rozhodnuté.(č. l 768) Žalobca v odpovedi na
predmetnú výzvu zo dňa 20. februára 2024 (č. l. 772) súdu oznámil, že na podanej žalobe netrvá, avšak
aktuálnuvýškužalovanejsumyvočižalovanémuneoznámil.Žalovanýpovýzvesúduzodňa28.februára
2024, oznámil, že so spaťvzatím žaloby súhlasí, avšak zároveň požadoval náhradu trov konania.

23.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v bode 31 - 32 uviedol: „Keďže v tomto prípade dochádza k
zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie sa žalovaného 3/, zo strany
ktorého došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, tak na jeho strane odvolací súd videl z procesného
hľadiska aj zodpovednosť za zastavenie konania ako takého. Pokiaľ žalobca žalobu zobral späť pre
správanie sa žalovaného 3/, spočívajúce v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom bolo

potrebné konštatovať, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil tento žalovaný. Ak by
žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie sa
žalovaného, a teda by nebolo možné pričítať procesné zavinenie žalovanému, v takom prípade by trovy
konania žalovaného 3/ musel znášať žalobca. Žalobca však v tomto prípade žalobu zobral späť len
pre správanie sa žalovaného z dôvodu úhrady žalovanej sumy (hoci v rámci vyhláseného konkurzu),

čo žalovaný 3/ nijako nepoprel a odvolaciemu súdu ani neoznámil a neopísal podrobnejšie okolnosti
uspokojenia pohľadávky žalobcu. Odvolací súd preto posúdil jeho návrh na priznanie náhrady trov
celého konania voči žalobcovi ako nezodpovedajúci ustanoveniu § 256 ods. 1 CSP.
32. S ohľadom na obsah spisu odvolací súd urobil záver, že zastavenie konania vzhľadom na späťvzatie
žaloby žalobcom bolo možné pričítať na vrub žalovaného 3/, pre správanie sa ktorého - úhradou

žalovanej sumy v konkurznom konaní, v rámci ktorého si žalobca prihlásil svoju pohľadávku voči
žalovanému 3/ - vzal žalobca voči nemu žalobu späť. Žalovaný 3/ uvedenú skutočnosť do konania sám
neoznámil a nie sú známe ani ostatné okolnosti konkurzného konania.“

24. Dovolací súd v súlade s uvedeným konštatuje, že pokiaľ dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu, namietal tak dôvodne. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval,
že žalovaná suma bola výťažkom v konkurznom konaní uspokojená, neskúmajúc však ani výšku
uspokojenej pohľadávky uspokojac sa s tým, že žalobca aktuálnu výšku žalovaného nároku opakovane
neuviedol, a takisto ani žalovaný 3/, ktorý však na uvedenie výšky nároku vyzvaný nebol. Preto
odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s obsahom spisu a jeho záver uvedený v odôvodení je nejasný,

vnútorne rozporný, bez uvedenia jasných dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, nakoľko
neskúmal správanie žalovaného 3/ spočívajúce v uspokojení žalovaného nároku, a to či predmetný
nárok bol uspokojený celkom resp. v relevantnom rozsahu (žalobou tvrdený), čím by žalovaný 3/ uznal
dôvodnosť podanej žaloby (z procesného hľadiska), a vyvolal tým na strane žalobcu nevyhnutnosť
späťvzatia podanej žaloby ešte pred vydaním samotného meritórneho rozhodnutia.

25. Vzhľadom na uvedené, dovolanie žalovaného 3/ je za takejto situácie dôvodné, pretože v ňom
opodstatnene namietal, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby ako
strana uskutočňoval jemu patriace procesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces. Z
dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, je potrebné rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

26. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.