Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1393898900
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1393898900.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 2/ H. E., narodeného XX. J. XXXX, Y. E., M.
XX, 3/ T. E., narodeného XX. H. XXXX, U., Ul. 1. J., 4/ K. E., narodenej XX. K. XXXX, U., J. XX,
zastúpených splnomocnenkyňou POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Bratislava, Hurbanovo nám. 1, IČO:
50568124, proti žalovaným 1/ W. Q., narodenej XX. H. XXXX, Y. E., M. XX, 2/ K. D., narodenej XX. H.
XXXX, U., I. 1, 3/ R. Q., narodenému XX. G. XXXX, Y. E., R. XX, 4/ J. Q., narodenému XX. H. XXXX,

T., N., B. Y.. X/X/X, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Ondrášikovou, Levice, Bernolákova 12, o
vyrovnanie dedičských podielov, v súčasnosti vedenom na Mestskom súde Bratislava IV. pod sp. zn.
B3-10C/162/1993 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 10C/162/1993), o
dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2023 sp. zn. 10Co/51/2022,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III. - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV. (ďalej aj „prvoinštančný súd"
alebo „súd prvej inštancie") rozsudkom z 13. júna 2013, č. k. 10C/162/1993-458, rozhodol tak, že
žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali vyrovnania dedičských podielov po nebohej H. E. vo vzťahu k

nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaných v žalobe, zamieta (výrok I.), žalovaným 1/ až 3/ nárok na
náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) a zároveň uložil žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalovanému 4/ trovy konania vo výške 1.046,53 eura (výrok III.).
1.1. Vychádzajúc z ustanovení § 13, § 14 ods. 1 a 2, § 15 ods. 2 a 4, § 16 ods. 3, § 18 ods. 2
zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení účinnom
do 31. augusta 1995 (ďalej aj ako „zákon č. 293/1992 Zb."), § 39 ods. 2 zákona č. 95/1963 Zb. o

štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (ďalej aj ako „zákon č. 95/1963 Zb."), § 24
ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
(ďalej aj ako „zákon č. 180/1995 Z. z."), § 460, § 473 ods. 1, § 482 ods. 1 a 2 a § 483 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník" alebo „OZ") a na základe vykonaného
dokazovania, po podrobnom vysvetlení účelu zákona č. 293/1992 Zb. a za súčasného zohľadnenia
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") dospel k

záveru, že k uzavretiu dedičskej dohody nedošlo z právneho dôvodu, že platil zákaz drobenia pôdy, preto
právnemu predchodcovi žalobcov 1/ až 4/ H. E. nemožno priznať na základe dedičského rozhodnutia
a skutkových okolností, ktoré formovali obsah dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľke
H. E. právne postavenie oprávnenej osoby podľa § 14 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. Keďže toto právo
právnemu predchodcovi žalobcov podľa súdu prvej inštancie vôbec nevzniklo, nemožno úspešne toto
právo priznať po jeho smrti ani žalobcom 1/ až 4/, v zmysle čoho nie sú aktívne vecne legitimovaní

k podanej žalobe. So zreteľom na to, že žalobcovia nepreukázali právny základ uplatneného nárokuvoči žalovaným, návrh zamietol v celom rozsahu ako nedôvodný, a s ostatnými spornými okolnosťami
prejednávanej veci, ďalšími námietkami strán a vyhodnocovaním ďalších dôkazov sa už nezaoberal.
1.2. V odôvodnení okrem iného poukázal, že v konaní mal za preukázané, že dedičstvo po poručiteľke

bolo prejednané a potvrdené podľa § 39 ods. 2 Notárskeho poriadku rozhodnutím Štátneho notárstva
Bratislava - vidiek z 21. septembra 1972 sp. zn. D XXX/XX, a to na základe právoplatnej dohody
dedičov zo zákona (detí poručiteľky), H. E. [pôvodný žalobca 1/, žalobcovia 1/ až 4/ sú jeho právnymi
nástupcami], H. Q. [žalovaní 1/ až 4/ sú jej právnymi nástupcami], a G. Q. [pôvodná žalobkyňa 2/ - po
jej smrti zobrali jej právni nástupcovia žalobu späť], ktorou si medzi sebou vyporiadali zákonné nároky

titulom dedenia k celému majetku poručiteľky tak, že právny predchodca žalobcov H. E. nadobudol v
rozhodnutí bližšie špecifikované pozemky v celosti v intraviláne obce Y. E. v hodnote 5.025 Kčs, H. Q.,
právna predchodkyňa žalovaných, nadobudla poľnohospodársku pôdu združenú v JRD a užívanú JRD
v hodnote 12.000 Kčs, a G. Q. na základe tejto dohody dedičov nežiadala výplatu svojho zákonného
podielu ako ustupujúca dedička ani od H. E. a ani od H. Q.. Poukázal na to, že v žiadnej zo zápisníc
Štátneho notárstva Bratislava - vidiek tvoriacich spis sp. zn. D XXX/XX sa necituje právny predpis

alebo usmernenie zo strany konajúceho štátneho notárstva o nedeliteľnosti poľnohospodárskej pôdy v
užívaní JRD, ktorým poučením, resp. zákonným obmedzením mohol byť determinovaný obsah dedičmi
uzavretej dohody. Rozhodnutím príslušného štátneho notárstva bola táto dohoda dedičov schválená,
keďže svojím obsahom nebola v rozpore so zákonom a neodporovala záujmom spoločnosti, pričom na
jej základe bolo následne potvrdené nadobudnutie dedičstva po poručiteľke, H. E. a H. Q..

1.3. Súd prvej inštancie v rámci svojej úvahy, poukazujúc i na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/93/94, v podstatnom uviedol, že z ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb. jednoznačne vyplynulo,
že muselo ísť len o poľnohospodárske alebo lesné pozemky, ktoré v čase smrti poručiteľa boli
v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov a pre uplatnenie tohto nároku sa
vyžaduje, aby v dôsledku vyporiadania dedičstva podľa doterajších predpisov sa nadobúdateľom

predmetných pozemkov stal iba jeden, resp. niektorý z dedičov, a že tento spôsob vyporiadania,
ktorého príčinou bola okolnosť, že poľnohospodársky alebo lesný pozemok v čase smrti poručiteľa
užívala socialistická organizácia, mal za následok zníženie podielov ostatných dedičov, prípadne ich
celkové opomenutie. Zaujal preto právny názor, že nárok na vyrovnanie dedičských podielov podľa
§ 13 príslušného zákona môžu uplatniť aj takí dedičia, ktorí v pôvodnom dedičskom konaní uzavreli

dohodu o vyporiadaní dedičstva, pričom dôvodnosť tohto nároku však treba posudzovať individuálne,
so zreteľom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dedičskej dohody. Pritom zdôraznil, že
ak vôľa účastníkov smerujúca k jej uzavretiu bola formovaná výlučne pod vplyvom poučenia štátneho
notárstva o nedrobiteľnosti poľnohospodárskej a lesnej pôdy podľa doterajších predpisov, nárok bude
zrejme dôvodný.

1.4. Mal za to, že dohoda dedičov spĺňala všetky zákonom vymedzené formálne a obsahové náležitosti
pre jej platnosť. V tejto súvislosti zdôraznil, že vyporiadanie dedičstva prednostne dohodou dedičov
pripúšťal nielen v tom čase platný Notársky poriadok, ale aj v tom čase platné znenie § 482 ods. 1 OZ.
K tomu, aby došlo k platnému uzavretiu dohody o vyporiadaní dedičstva zákon však vyžadoval, aby ju
uzavreli všetci dedičia povolaní dediť, čo v prejednávanej veci splnené bolo, pretože nesúhlas čo i len

jednéhozdedičovmalzanásledok,žekvznikudohodynedošlo.Uviedol,žededičianebolipriuzatváraní
dohody nijak obmedzovaní okrem toho, že dohoda nemohla odporovať zákonu alebo záujmom
spoločnosti a mohli sa odchýliť od svojich zákonných podielov nadobudnutých smrťou poručiteľky, a teda
im nič nebránilo v tom, aby sa dohodou odchýlili od svojho zákonného dedičského podielu, ani v tom,
aby dedička G. Q. nedostala nič, pričom rovnako nič nebránilo právnemu predchodcovi žalobcov, aby na

základe dohody dostal menej, než robil jeho zákonný podiel vo výške jednej tretiny z hodnoty dedičstva.
Súd prvej inštancie ustálil, že aj zákonná podmienka, že obsah dohody sa týkal všetkého majetku
zahrnutého do súpisu aktív a pasív dedičstva, bola splnená, a neplatnou ju nerobila ani skutočnosť,
že dedičia H. E. a G. Q. neprejavili v dohode vôľu požadovať proti dedičke H. Q. výplatu svojej časti
dedičského podielu peňažnou sumou. Dohoda dedičov vyžadovala pre svoju platnosť jej schválenie

podľa § 39 ods. 2 Notárskeho poriadku, čo bolo v konaní taktiež preukázané. Poukázal na to, že v žiadnej
zo zápisníc príslušného štátneho notárstva sa necituje právny predpis alebo usmernenie zo strany
konajúceho štátneho notárstva voči dedičom pri prejednávaní dedičstva po poručiteľke o nedeliteľnosti
poľnohospodárskej pôdy v užívaní JRD, ktorými mohol byť ovplyvnený obsah dohody uzavretej dedičmi.
Vyhodnotil i s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/41/1996, že z vykonaného

dokazovania nevyplynulo žiadne spochybnenie, že vôľa všetkých dedičov pri uzatváraní dohody o
vyporiadaní dedičstva nebola urobená slobodne, ale pod vplyvom potrieb spoločnosti na zabezpečenie
čo najlepších podmienok poľnohospodárskej výroby pri dedení pôdy v užívaní JRD, v dôsledku ktorého
by tento právny úkon neurobil primárne právny predchodca žalobcov. Z vykonaného dokazovania, akoaj z vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného 4/, ktoré žalobcovia nesporovali, mal za preukázané,
že pohnútkou pri uzatváraní dohody zo strany právneho predchodcu žalobcov bol jeho deklarovaný
záujem získať do vlastníctva po poručiteľke pozemky v zastavanej časti obce, na ktorých mal spoločne

s manželkou postavený rodinný dom.
1.5. Prvoinštačný súd v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že vyrovnať dedičské podiely podľa
ust. § 13 až § 17 zák. č. 293/1992 Zb. možno za splnenia všetkých zákonných predpokladov vtedy,
ak zároveň k vyporiadaniu dedičstva došlo v období od 25. februára 1948 do účinnosti zákona č.
293/1992 Zb., čo v prejednávanej veci splnené bolo, pričom pre použitie štvrtej časti tohto zákona

nepostačuje samotné opomenutie dediča alebo zníženie dedičského podielu, ak táto majetková krivda
nevyplýva práve zo skutočnosti, že poľnohospodárske pozemky boli v užívaní soc. organizácie podľa
osobitných predpisov. Vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané splnenie zákonnej
podmienky, že pri vyporiadaní dedičstva podľa vtedajších predpisov došlo k nadobudnutiu všetkých
poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve poručiteľky dedičkou H. Q. len preto, že išlo o pozemky
v užívaní socialistickej organizácie, v dôsledku čoho bol zákonný dedičský podiel H. E. znížený. V

tejto súvislosti tiež uviedol, že sporným bolo, či bol obsah dedičskej dohody formovaný výlučne pod
vplyvom poučenia štátneho notárstva o nedrobiteľnosti poľnohospodárskej pôdy podľa doterajších
predpisov, dôsledkom čoho nadobudla všetku poľnohospodársku pôdu v hodnote 12.000,- Kčs právna
predchodkyňa žalovaných bez povinnosti výplaty ostatných dedičov z ich dedičských podielov, pričom
právny predchodca žalobcov síce podľa dohody nadobudol do svojho vlastníctva ostatné pozemky,

neužívané socialistickou organizáciou, avšak v nižšej hodnote ako jeho zákonný dedičský podiel.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd") na odvolanie žalobcov rozsudkom z 30. marca
2023, č. k. 10Co/51/2022-725, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP") ako vecne správny (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že

žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II.) a žalovanému 4/
nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu (výrok III.).
2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal, že na odvolanie žalobcov odvolací súd
rozhodol rozsudkom z 28. marca 2018 sp. zn. 4Co/420/2016 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti potvrdil, keď ustálil, že predmetom odvolacieho prieskumu bolo odvolaním napadnuté

rozhodnutie o zamietnutí nároku uplatneného pôvodnými žalobkyňami 1/, 4/ a rozhodnutie o trovách
konania, keďže žalobcovia 2/ a 3/, ktorí neboli v konaní zastúpení, odvolanie proti rozsudku súdu
prvej inštancie nepodali, a preto nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia ich
žalobou uplatneného nároku na vyrovnanie dedičských podielov právoplatnosť. V časti žalobkyňou 4/
podaného odvolania proti zamietnutiu pôvodnou žalobkyňou 1/ žalobou uplatneného nároku, odvolací

súd vzhľadom na osvedčenie o dedičstve vyhodnotil, že právnymi nástupcami pôvodnej žalovanej
sú jej dedičia, žalobcovia 2/ až 4/, ktorí vstúpili do práv pôvodnej žalobkyne 1/, pričom v prípade
procesného nástupníctva hmotnoprávnych nástupcov súd zo zákona pokračuje v konaní so všetkými
hmotnoprávnymi nástupcami, keďže ide o nerozlučných spoločníkov v tejto časti. Avšak na dovolanie
žalobcov 2/ až 4/ najvyšší súd uznesením z 21. apríla 2022 sp. zn. 7Cdo/216/2019 predmetný rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal, že dovolací súd vo vzťahu k
argumentom žalobcov neprijal žiadne meritórne závery a odvolaciemu súdu, okrem vád v postupe
súvisiacom najmä s právnym zastúpením, nič nevytkol, hoci z odôvodnenia v poradí prvého rozsudku
odvolacieho súdu je zrejmé a nepochybné, že závery odvolacieho súdu by boli, ak by ich odvolanie
prejednal, totožné aj vo vzťahu k odvolaniu žalobcov 2/ a 3/. Dovolací súd teda zrušil rozsudok

odvolacieho súdu bez akéhokoľvek právneho názoru v merite veci, ktorým by bol odvolací súd viazaný.
2.2. Skonštatoval, že vzhľadom na viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380
CSP, preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal
vo veci dostatočné dokazovanie a jeho výsledky aj náležite zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval

správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie
v súlade s v čase rozhodnutia účinným ust. § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP") aj veľmi podrobne a náležite odôvodil, preto nemôže obstáť tvrdenie žalobcov
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keď sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na
ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne

sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané,
a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymizávermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení tiež neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil.
2.3. Odvolací súd, vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/53/03, 2Cdo/95/98, ako

aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") z 30. júna 2004,
potvrdzujúceho právny názor najvyššieho súdu, tiež zdôraznil, že základným predpokladom úspešného
uplatnenia práva na vyrovnanie dedičského podielu je, že k nadobudnutiu poľnohospodárskych
pozemkov poručiteľky iba jedným alebo niektorým z dedičov, a tým k zníženiu dedičského podielu
ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k ich opomenutiu pri

vyporiadaní dedičstva došlo len z dôvodu, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie
podľa osobitných predpisov. To znamená, že majetková krivda niektorého z dedičov musela byť v
príčinnej súvislosti práve a len so skutočnosťou, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie
podľa osobitných predpisov. Ak síce pri vyporiadaní dedičstva nadobudol poľnohospodárske pozemky
poručiteľa len jeden z dedičov, ale z iných dôvodov, ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb. nie je možné na
vec vzťahovať. V posudzovanej veci nebola preukázaná skutočnosť, že H. Q. nadobudla pozemky len z

dôvodu, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov, a že práve a
len preto došlo k zníženiu dedičského podielu právneho predchodcu žalobcov, z čoho je potom zrejmé,
že právny predchodca žalobcov nie je osobou oprávnenou podľa ust. § 14 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb.
Preto závery súdu prvej inštancie považoval v tomto smere za správne, v súlade s doterajšou súdnou
praxou a rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít.

2.4. Vo vzťahu k námietke žalobcov ohľadom nesprávnosti aplikácie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/93/94 na daný prípad uviedol, že súd prvej inštancie správne vychádzal z uvedenej judikatúry
najvyššieho súdu, keď si osvojil záver, že nárok na vyrovnanie dedičských podielov podľa § 13 zák.
č. 293/1992 Zb. môžu uplatniť aj takí dedičia, ktorí v pôvodnom dedičskom konaní uzavreli dohodu o
vyporiadaní dedičstva. V tejto súvislosti i s poukazom na závery predmetného rozhodnutia dodal, že ak

bola preukázaná skutočnosť, že vôľa účastníkov smerujúca k uzavretiu dohody bola formovaná výlučne
pod vplyvom poučenia štátneho notárstva o nedrobiteľnosti poľnohospodárskej pôdy podľa doterajších
predpisov, je namieste považovať nárok za dôvodný. Takáto situácia v posudzovanej veci nenastala.
Zdôraznil, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že dedičia uzavreli dedičskú dohodu, a že táto dohoda
bola schválená štátnym notárstvom. O tom, že poľnohospodársku pôdu zdedí právna predchodkyňa

žalovaných H. Q., nerozhodlo štátne notárstvo, ale samotní dedičia, ktorí sa predsa takto dohodli.
2.5. Ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie správne skúmal, či z dedičského spisu, so zápisníc alebo
rozhodnutia vyplýva nejaké poučenie alebo usmernenie štátneho notárstva, ktorým by mohlo byť
ovplyvnené rozhodovanie dedičov o obsahu dohody. Z dedičského spisu, ako správne ustálil súd prvej
inštancie, žiadne takéto skutočnosti nevyplývajú, a žalobcovia taktiež ničím, teda žiadnym dôkazom

nepreukázali, že dedičskú dohodu neuzatvorili slobodne, vážne a náklade svojho rozhodnutia a vôle.
Pripomenul, že dedičia naviac vôbec neboli povinní uzavrieť dedičskú dohodu, v takom prípade
by rozhodlo štátne notárstvo. Ak sa však sami rozhodli dedičskú dohodu s konkrétnym obsahom
uzavrieť, nie je namieste ich slobodné rozhodnutie spochybňovať, jedine, že by bol v konaní žalobcami
preukázaný opak, čo nie je prípad prejednávanej veci, v ktorej žalobcovia neprodukovali žiadny, teda

ani jeden dôkaz na preukázanie ich tvrdení.
2.6. Mal za to, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno preukázania tvrdení, keď len
poukázalinavtedajšírežimaztohoplynúcezáveryžalobcov,atobezpredloženiaakýchkoľvekdôkazov.
Skutočnosť, že notári mali podľa ich usmernenia na dedičov nejakým spôsobom pôsobiť, automaticky
neznamená, že práve tak tomu bolo i v posudzovanej veci, v ktorej dedičia uzavreli dedičskú dohodu,

pričom žiadny vplyv štátneho notárstva zo strany žalobcov preukázaný nebol. Odvolací súd poukázal,
že je potrebné si uvedomiť, že v posudzovanom prípade nedošlo k rozhodnutiu štátneho notárstva, ale
k došlo k dohode dedičov, a to na základe vykonaného dokazovania bez preukázaných vplyvov na ich
vôľu dohodnúť sa spôsobom, ktorý je zaznamenaný v ich dohode. Tvrdenie o údajnej vedomosti dedičov
o zákone č. 139/1947 Zb., ako i tvrdenie, že tento zákon v tom čase platil, považoval za účelové, pretože

predmetný zákon platil len do 31. marca 1964 a bol zrušený Občianskym zákonníkom, teda v čase
uzavretia dedičskej dohody už viac ako sedem rokov neplatil. Vo zvyšku odvolací súd vyhodnotil tvrdenie
žalobcov ako ničím nepodložené, pretože v konaní nebolo preukázané, že dedičia boli so zreteľom na
platné zákony a spoločenský poriadok prinútení uzavrieť dedičskú dohodu.
2.7. Odvolací súd v nadväznosti na námietku týkajúcu sa pohnútky právneho predchodcu žalobcov

uviedol, že súd prvej inštancie išiel vo svojich úvahách nad rámec potrebného odôvodnenia jeho
rozhodnutia, pretože nie je dôležité, aká bola pohnútka H. E. uzavrieť dedičskú dohodu. Rozhodujúcou
v spore bola skutočnosť, že žalobcovia žiadnym relevantným dôkazom nepreukázali, že právna
predchodkyňa žalovaných H. Q. nadobudla pozemky len z dôvodu, že išlo o pozemky v užívanísocialistickej organizácie podľa osobitných predpisov, a že práve preto došlo k zníženiu dedičského
podielu ich právneho predchodcu.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, ako i z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žiadajúc, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie zrušil a
vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Pokiaľ by sa dovolací súd nestotožnil so spoločným
zrušením oboch rozhodnutí, alternatívne žiadal, aby zrušil iba napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Po rekapitulácii podstatného skutkového stavu v danej veci žalobcovia namietali vadu zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
keď odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, bezdôvodne neprihliadol na komplexné
vyjadrenie žalobcov, v ktorom okrem iného zhrnuli podstatnú argumentáciu pre konanie, ako aj ich
právne posúdenie predmetnej veci. Poukázali, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal rozhodujúcou

argumentáciou žalobcov ohľadom vplyvu ustanovenia § 40 Notárskeho poriadku na vyporiadanie
dedičstva v rozhodnom čase, t. j. v čase uzatvorenia dedičskej dohody po smrti poručiteľky či
perzekvovania, nečlenstva H. Q. v JRD, ktoré majú podľa nich zásadný význam pre správne posúdenie
danej veci. Zároveň zdôraznili, že z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie nemožno vyvodiť
ani to, na základe čoho mali súdy za preukázané, že samotná neexistencia citácie príslušného

predpisu alebo upozornenia na zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy je dostatočným dôvodom ku
konštatovaniu, že dedičská dohoda nebola ovplyvnená panujúcimi spoločenskými a právnymi pomermi,
ako aj to, že výlučnou pohnútkou pri uzatváraní dohody zo strany H. E. bol jeho deklarovaný záujem
získať do vlastníctva po poručiteľke len pozemky v zastavanej časti obce, na ktorých mal spoločne s
manželkou postavený rodinný dom. Pričom mali za to, že ich právnu argumentáciu prezentovanú vo

vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie, ako i v odvolacom konaní nemožno považovať za
rozšírenie odvolacích dôvodov, pre ktoré by bolo možné na ne neprihliadnuť. V uvedených súvislostiach
považovali odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov za arbitrárne a nepreskúmateľné. V rámci uvedeného
dovolaciehodôvodutiežnamietaliporušenieprincípovrovnostiakontradiktórnostizdôvodunedoručenia
vyjadrenia žalovaného 4/. Podľa žalobcov tento nedostatok mohlo zhojiť samotné vysporiadanie sa

odvolacieho súdu s komplexným vyjadrením žalobcov.
3.2. Nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia namietali najmä v
súvislosti s riešením právnej otázky či „Dovolatelia sú v ich individuálnom prípade aktívne vecne
legitimovaní na podanie žaloby o vyrovnanie dedičských, a to aj s prihliadnutím na prax a zákonné
povinnosti vtedajšieho Štátneho notárstva pri vyporiadaní dedičstva ich právnych predchodcov.". Podľa

žalobcov kľúčovým právnym problémom tohto sporu je neaplikovanie relevantnej právnej normy,
konkrétne ustanovenia § 40 Notárskeho poriadku, a z neho vyplývajúcich zásad, čo napokon ovplyvnilo
vnímanie skutkového stavu konania a právne posúdenie veci zo strany nižších súdov. V nadväznosti
na nastolenú otázku pre účely dovolacieho konania vymedzili aj nasledovné otázky, ktoré možno
vyabstrahovať z tejto pre spor podstatnej otázky, a to: „Vyplýva z právnej úpravy, že Štátne notárstvo

muselo na dedičov autoritatívne pôsobiť, aby svoje pozemky usporiadali v súlade so zákazom drobenia
pôdy (a teda, aby boli pozemky v čo najväčšom celku priradené jednému z dedičov, čím by automaticky
došlo k ukráteniu na dedičskom podiele ostatných dedičov)?" ; „Má absencia poučenia štátneho notára
a/alebo odkazu na zákon, z ktorého by bolo zrejmé, že dedené pozemky sa nesmeli drobiť, a že
museli pripadnúť jednému z dedičov v Rozhodnutí ŠN zásadný vplyv na kvalifikáciu uzatvorenej

dedičskej dohody ako štandardnej dedičskej dohody uzatvorenej bez vplyvu štátneho notárstva na jej
uzatvorenie?" ; „Následne, vyplýva z právnej úpravy, že Rozhodnutie ŠN je štandardnou dedičskou
dohodou?" ; „Sú Dovolatelia aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby podľa Zákona o úprave
vlastníctva?". Poukázali, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením dovolacích
otázok súdom prvej inštancie v bodoch 16. až 20. napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré

považujú za nesprávne. Dovolatelia mali, poukazujúc najmä na notársku prax a rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1Cdo/93/94 za to, že v čase vyporiadania dedičských podielov po poručiteľke bol
Zákon o zamedzení drobenia pôdy neúčinný, a nemohol sa ani aplikovať. Dedičstvo po poručiteľke
sa začalo vyporiadať po jej smrti, t. j. dňa XX. marca XXXX, pričom predmetný zákon bol účinný
iba do 31. marca 1964 a bol zrušený nástupom Občianskeho zákonníka. Preto tvrdenie súdov, že

rozhodnutie štátneho notárstva nebolo založené na Zákone o zamedzení drobenia pôdy, a z tohto
dôvodu nemohli žalobcovia podať žalobu, je preukázateľne nesprávne. Súd prvej inštancie ho pri
posudzovaní danej veci nemal vôbec zohľadňovať a na tomto podklade zamietnuť žalobu. Vo vzťahu k
absenciipoučeniaozákazedrobeniapôdyvpodstatnomuviedli,žeikeďvrozhodnutíštátnehonotárstvachýba výslovný odkaz na poučenie štátneho notára o zákaze drobenia pôdy, to ešte neznamená, že
účastníci dedičského konania takto poučení neboli alebo že na nich nebol zo strany štátneho notára
vyvíjaný nátlak ohľadom ideálneho spôsobu vyporiadania dedičstva. Pričom tento nátlak žalobcovia

opisovali od začiatku súdneho konania, avšak konajúce súdy sa ním nijako nezaoberali. Rozhodujúca
pritom bola platná právna úprava, ktorá prikazovala štátnym notárom vyporiadať dedičstvo (pozemky
v JRD) v prospech štátu, a teda mnohokrát na úkor oprávnených dedičov. V súvislosti s aktívnou
vecnou legitimáciou zase poukázali, vychádzajúc predovšetkým zo Zákona o úprave vlastníctva, že
splnili všetky hmotnoprávne aj procesnoprávne podmienky na uplatnenie nároku, a preto nižšie súdy

vykonali nesprávne právne posúdenie procesného postavenia žalobcov. Podľa dovolateľov konajúce
súdy pristupovali k výkladu ust. § 13 príslušného zákona veľmi reštriktívne a nezohľadňovali pritom
ďalšiu právnu úpravu, ktorá upravovala špeciálne povinnosti notára pri vysporiadaní pozemkov v
JRD. Záverom upriamili pozornosť na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/44/02 (27/2004
ZSR), 1Cdo/53/03, 13Cdo/217/93, 1Cdo/2/95, 2Cdo/34/1997, 2Cdo/95/98, 2Cdo/9/99, 1Cdo/93/94,
2Cdo/45/95, 2Cdo/34/97, 4MCdo/14/2009, 5Cdo/292/2010, 5Cdo/279/2010, 6Cdo 47/2012, v ktorých

sa síce venovali právnym otázkam týkajúcich sa zákona o úprave vlastníctva, avšak sa nezaoberali
dopadom ustanovenia § 40 Notárskeho poriadku na vyporiadanie dedičstva, ani jeho výkladom a
relevanciou pre spory podľa predmetného zákona.

4. Žalovaný 4/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s dovolacou argumentáciou a navrhol,

aby dovolací súd podané dovolanie žalobcov z dôvodu § 420 písm. f) CSP zamietol a z dôvodu § 421
ods. 1 písm. b) CSP odmietol, a priznal žalovanému 4/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v
rozsahu 100%.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú
dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Žalobcovia vyvodzovali prípustnosť dovolania aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.

9. Žalobcovia v tejto súvislosti namietali, že (i) odvolací súd bezdôvodne neprihliadol na podstatné
vyjadrenie žalobcov odvolacom konaní (ii) súd prvej inštancie ani odvolací súd nedoručili žalobcom
2/ a 3/ vyjadrenie žalovaného 4/ k odvolaniu a (iii) odvolací súd nedostatočne odôvodnil napadnuté
rozhodnutie (bod 3.1.).

10. Dovolatelia argumentujú, že po zrušení pôvodného odvolacieho rozsudku podali komplexné
vyjadrenie o ktorom tvrdia, že v ňom podali detailný prehľad celého konania, stanovisko k vydanému
rozhodnutiu dovolacieho súdu a k výzve odvolacieho súdu na doloženie plnomocenstva a zhrnuli
podstatnúprávnuargumentáciuprekonanie.Dovolatelianesúhlasiaspostupomodvolaciehosúdu,ktorý
neprihliadol na uvedené vyjadrenie. Dovolatelia sú názoru, že ich komplexné vyjadrenie nerozširovalo
odvolacie dôvody. Žalobcovia podali odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. h) a f) OSP a v komplexnom

vyjadrení sa vyjadrovali výlučne k správnemu právnemu posúdeniu veci, preto mal odvolací súd na
uvedenú právnu argumentáciu prihliadnuť a príp. ak s ňou nesúhlasil, mal uviesť svoje stanovisko.
Ak sa odvolací súd nevysporiadal s touto ďalšou argumentáciou dovolateľov, táto skutočnosť zakladá
prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.

11. Odvolanie proti rozsudku odvolacieho súdu bolo podané dňa 14. novembra 2013. Podľa
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2016, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu § 470 ods. 1 a § 470 ods.

2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability
procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok odvolaní podaných do 30. júna 2016, ktorý
zostal zachovaný aj po 30. júni 2016. V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 01. júla 2016
účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v
plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto

ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri odvolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný
záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe
dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).
11.1. Podľa § 204 ods. 1 O SP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,

proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
11.2.Podľa§205ods.3OSProzsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

12. S prihliadnutím na § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa Civilný sporový poriadok vzťahuje aj na
konania začaté pred jeho účinnosťou, pričom účinky úkonov vykonaných podľa predchádzajúcej právnej
úpravy zostávajú zachované, je potrebné konštatovať, že samotné podanie odvolania v roku 2013 sa
spravovalo ustanoveniami OSP, avšak doplnenie odvolania z roku 2022 už podliehalo režimu CSP. Preto
sa pri posudzovaní prípustnosti nových skutkových tvrdení a dôkazov uplatní § 365 ods. 3 CSP, ktorý

odvolaciemu súdu neumožňuje na ne prihliadať.

13. V zmysle § 365 ods. 3 CSP (právnej úpravy účinnej v čase podania vyjadrenia žalobcov z 10. októbra
2022, doručeného odvolaciemu súdu 10. októbra 2022), odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

13.1. K procesným podmienkam v odvolacom konaní patrí v rámci zavedenej zásady koncentrácie
konania aj to, že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej
lehote, uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancienapáda.Dôvody,nazákladektorých sarozhodnutieodvolanímnapáda,môžeodvolateľmeniť,
modifikovať a dopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím

lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Odvolací súd je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 a § 380 CSP), čím sa obmedzuje preskúmavacia právomoc
odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní s výnimkou podľa § 379 a §380 ods. 2 CSP. Odvolací súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej
lehote (§ 362 a § 365 CSP), a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.
13.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 15. augusta 2018 sp. zn. IV. ÚS 291/2018 uviedol,

že ,,odvolací súd sa musí vysporiadať s argumentačnými líniami uvedenými v rozpracovaní odvolania,
ktoré nadväzujú na už uvedené argumenty v samotnom odvolaní. Také argumentačné línie, ktoré
nemožno podriadiť pod žiadny z argumentov uvedených v samotnom odvolaní, možno považovať už
za neprípustné rozšírenie, resp. doplnenie dôvodov odvolania (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku)".

13.3. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol „po vrátení odvolaciemu súdu podali žalobcovia
2/ až 4/ už v zastúpení novým právnym zástupcom rozsiahle vyjadrenie kopírujúce ich dovolanie. Na
toto vyjadrenie (a priložené nové listiny) odvolací súd neprihliadal, pretože dôvody odvolania boli daná
včas podaným odvolaním JUDr. J. spred cca deviatich rokov a v súčasnosti už nie je možné ich meniť
ani dopĺňať" (bod 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
13.4. Po preskúmaní a analýze obsahu odvolacích dôvodov ako aj následného doplnenia odvolania

dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu, ktorý sa podaním doručeným po uplynutí
zákonnej odvolacej lehoty už nezaoberal, bol správny. Aj keď žalobcovia formálne podradili svoju
neskoršiu, rozšírenú argumentáciu pod už uplatnené odvolacie dôvody a nedošlo tak k zmene ich
zákonnej kvalifikácie, z obsahového hľadiska nešlo o jednoduché spresnenie alebo rozvinutie pôvodnej
argumentácie, ale o uplatnenie nových, dovtedy neuplatnených tvrdení a právnych námietok. Tieto

predstavovali neprípustné rozšírenie odvolacích dôvodov po uplynutí zákonnej lehoty.
13.5. V podanom odvolaní v rámci odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
žalobcovia namietali primárne právny záver súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcov nebol
oprávnenou osobou podľa § 14 zákona č. 293/1992 Zb., pričom podľa záverov súdu z vykonaného
dokazovania nevyplývalo, že vôľa dedičov pri uzatváraní dohody o vyporiadaní dedičstva nebola

urobená slobodne, v dohode sa necituje právny predpis o nedeliteľnosti poľnohospodárskej pôdy a
výlučnou pohnútkou bol záujem právneho predchodcu žalobcov získať do vlastníctva pozemky, na
ktorých mal postavený rodinný dom. Odvolatelia v odvolaní vytýkali súdu prvej inštancie, že neskúmal
ďalšie okolnosti vedúce k uzavretiu dedičskej dohody, že štátne notárstvo predpis o nedeliteľnosti pôdy
uplatňovalo bez toho, že by bol uvádzaný v príslušných zápisniciach tak, tomu bolo aj v danom prípade,

pričom zmienka o jeho aplikácii sa nemohla vzhľadom na spoločenské potreby objaviť. Súhlas právneho
predchodcu žalobcov s dedičskou dohodou vychádzal aj zo skutočnosti, že H. E. na poľnohospodárskej
pôde aj pracoval a bol perzekvovaný a kriminalizovaný a vzhľadom na vtedajšie pomery preto súhlasil,
aby sa výlučnou vlastníčkou stala jeho sestra.
13.6. V doplnení právnej argumentácie vo „Vyjadrení žalobcov k záverom Dovolacieho súdu a ku

doterajšiemu priebehu konania" z 10. októbra 2022 na rozdiel od pôvodného obsahu odvolania už
namietali odlišné právne i skutkové okolnosti, a to neprihliadnutie na ust. § 40 Notárskeho poriadku,
nesprávnu aplikáciu právneho predpisu, ktorým súd odôvodnil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
z dôvodu neúčinnosti použitého právneho predpisu, nesprávnu aplikáciu OZ a Notárskeho poriadku
týkajúcu sa toho, že dedičia mali uzatvoriť štandardnú dedičskú dohodu, pričom štátny notár musel

aplikovať § 40 Notárskeho poriadku o zákaze drobenia pôdy, teda dedičská dohoda bola ovplyvnená
štátnym zákazom drobenia pôdy, čo predstavuje novú argumentáciu. Argumenty týkajúce sa tlaku na
H. E. vedúceho k núteného vstupu do družstva, výhrady štátnych orgánov na jeho hospodárenie a
nesprávne vyhodnotenie existujúcej judikatúry boli uvedené aj v pôvodnom odvolaní, s ktorými sa
odvolací súd vysporiadal.

13.7. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu, ktorý sa
nezaoberal v podstatnom doplnením novej právnej argumentácie žalobcov, bol procesne správny.

14. Žalobcovia namietali procesný postup odvolacieho súdu aj v tom, že nezhojil pochybenie súdu prvej
inštancie spočívajúce v tom, že žalobcom 2/ a 3/ nedoručil vyjadrenie žalovaného 4/ k odvolaniu a

neumožnil im sa k nemu vyjadriť.
14.1. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol „Na dovolanie žalobcov 2/ až 4/ Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 7Cdo/216/2019 zo dňa 21. 04. 2022 predmetný rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení poukázal na to, že i keď zo súdneho spisu vyplýva, že
súdu prvej inštancie bolo dňa 11. 12. 2012 doručené plnomocenstvo udelené advokátovi JUDr. Malému

na zastupovanie žalobkýň 1/ a 4/, súd prvej inštancie konal s JUDr. Malým ako s právnym zástupcom
všetkých žalobcov (teda aj žalobcov 2/ a 3/), ako právneho zástupcu všetkých žalobcov ho označil aj
v napadnutom rozsudku, ktorý taktiež doručil len jemu. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že z obsahu
odvolania, ktoré podal JUDr. Malý, vyplýva, že ho podal v mene všetkých žalobcov. Odvolaciemu súduvytkol, že bolo jeho povinnosťou vyzvať JUDr. Malého na doloženie plnomocenstva na zastupovanie
žalobcov 2/ a 3/. Dovolací súd uviedol, že hoci bol rozsudok súdu prvej inštancie žalobcom 2/ a 3/ riadne
doručený až po podaní odvolania, postup súdu prvej inštancie, ktorý konal s JUDr. Malým ako s právnym

zástupcom aj žalobcov 2/ a 3/, bol schopný vyvolať u týchto žalobcov pocit, že odvolanie riadne podali
prostredníctvom JUDr. Malého, keď z ich vyjadrení vyplýva, že tohto na svoje zastupovanie v konaní
splnomocnili, resp. že konali v súčinnosti s ním. Súd prvej inštancie mal po vrátení spisu odvolacím
súdom poučiť týchto žalobcov o potrebe opätovného podania odvolania, alebo ich vyzvať na doplnenie
plnomocenstva" (bod 14. odôvodnenia odvolacieho súdu). „Odvolací súd na vysvetlenie uvádza, že v

pôvodnom odvolacom konaní zistil, že súd prvej inštancie doručil napadnutý rozsudok (v ktorom uviedol,
že žalobcovia 1/ až 4/ sú zastúpení advokátom JUDr. Malým) za stranu žalobcov 1/ až 4/ len advokátovi
JUDr. Malému, hoci sa v spise nenachádza plná moc, udelená žalobcami 2/ a 3/ tomuto advokátovi.
Odvolací súd preto pôvodne vrátil spis bez rozhodnutia súdu prvej inštancie a uložil mu povinnosť
doručiť rozsudok žalobcom 2/ a 3/, ktorý neboli v konaní zastúpení JUDr. Malým. Súd prvej inštancie im
rozsudok doručil a žalobcovia 2/ a 3/ odvolanie nepodali, a preto odvolací súd prejednal (vzhľadom na

závery o samostatnom spoločenstve žalobcov uvedené v jeho pôvodnom rozsudku následne zrušeným
dovolacím súdom) odvolanie žalobkyne 4/ a právnych nástupcov žalobkyne 1/, ktorými sú žalobcovia 2/
až 4/. Z odvolania podaného a podpísaného JUDr. Malým (ktorý následne po podaní odvolania zomrel)
vyplýva, že ho podal za žalobkyňu 1/ a 4/, a že v závere uvádza ako odvolateľov všetkých žalobcov,
teda 1/ až 4/." (bod 15. odôvodnenia odvolacieho súdu). „Vzhľadom na právny názor dovolacieho

súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení (že JUDr. Malý podal odvolanie v mene všetkých žalobcov),
vyzval odvolací súd žalobcov 2/ a 3/, aby mu predložili plnomocenstvo, ktorým splnomocnili JUDr.
Malého na ich zastupovanie v konaní. Žalobcovia 2/ a 3/ takéto plnomocenstvo nepredložili (advokáta
JUDr. Malého odvolací súd vyzvať nemohol, pretože zomrel). Odvolaciemu súdu však predložili čestné
vyhlásenia o tom, že boli v konaní zastúpení JUDr. Malým. Odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru

dovolacieho súdu a v legitímnej snahe neporušiť procesné práva žalobcov 2/ a 3/ (ako aj vzhľadom na
to, že JUDr. Malý počas odvolacieho konania zomrel, a preto nebolo možné ho vyzvať na predloženie
plnomocenstva) akceptoval ich vyššie uvedené čestné vyhlásenia a ich odvolanie prejednal. Čestné
vyhlásenia žalobcov 2/ a 3/ vyhodnotil za dôveryhodné a s pravdepodobnosťou takmer hraničiacou
s istotou za pravdivé. Dospel totiž k záveru, že zo súdneho spisu skutočne vyplýva, že JUDr. Malý

konal (vykonával úkony) pred súdom prvej inštancie ako právny zástupca všetkých žalobcov a súd prvej
inštancie taktiež konal s JUDr. Malým ako s právnym zástupcom všetkých žalobcov. Uvedené je zrejmé
z jeho procesného postupu, na ktorý upozornil aj dovolací súd. Z týchto dôvodov prejednal odvolanie
žalobcov 2/, 3/ a 4/." (bod 16. odôvodnenia odvolacieho súdu).
14.2. Podľa § 49 ods. 1 OSP (účinného v čase doručovania vyjadrenia žalovaného 4/) ak má účastník

zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.
14.3. Pre civilné sporové konanie je charakteristický princíp priamosti. Jeho podstata spočíva v tom, že
súd, jednotlivé strany/účastníci a iné procesné subjekty konajú v spore osobne alebo sprostredkovane.
Inštitút zastúpenia predstavuje výnimku z tohto pravidla, keď umožňuje (a niekedy aj ex lege ukladá),
aby bola sporová strana v konaní zastúpená inou osobou, ktorá koná v jej mene. Prostredníctvom

doručovania ako procesného úkonu súdu sa zabezpečuje komunikácia medzi stranami a inými
subjektami konania na jednej strane a súdom na druhej strane. Okamih doručenia je preto významný pre
vznik procesných práv a povinností. Existencia zastúpenia má zásadný dopad na výkon konkrétnych
procesných práv a povinností. Pri doručovaní súd nemôže zástupcu so splnomocnením pre celé
konanie opomenúť, inak by zaťažil konanie procesnou vadou spočívajúcou v znemožnení uskutočňovať

procesné práva strany.
14.4. Zo spisového materiálu vyplýva, že odvolací súd zaslal vyjadrenie žalovaného 4/ k odvolaniu na
vedomie JUDr. Jozefovi Malému s tým, že mu poskytol možnosť sa k nemu vyjadriť. Z doručenky (č.
l. 497) je zrejmé, že predmetné vyjadrenie bolo adresátovi doručené dňa 3. apríla 2014. Žalobcovia
sa k tomuto vyjadreniu nevyjadrili. Vzhľadom na to, že odvolací súd konal so žalobcami 2/ a 3/ ako s

odvolateľmi (z dôvodov uvedených v bode 15. a 16. odôvodnenia), pričom v čase doručenia vyjadrenia
žalovaného bol JUDr. Jozef Malý splnomocneným zástupcom všetkých žalobcov, postup odvolacieho
súdu bol v súlade s § 49 ods. 1 OSP, keď doručil písomnosť ich advokátovi. JUDr. Jozef Malý na
základe riadne doručeného vyjadrenia žalovaného 4/ mal možnosť sa v mene žalobcov k nemu vyjadriť.
Námietka dovolateľov o nedoručení je preto v rozpore so zistením, že vyjadrenie bolo riadne doručené

právnemu zástupcovi všetkých žalobcov, teda aj žalobcom 2/ a 3/. Procesný postup odvolacieho súdu
tak bol v súlade s príslušným procesným predpisom. Dovolacia námietka o porušení kontradiktórnosti
a rovnosti strán sporu preto nie je opodstatnená.15. Dovolatelia uplatnili námietku spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
15.1. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd")
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.

III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
15.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
15.3. V zmysle vyššie uvedeného rovnako tak v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na
požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
15.4. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí
zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s

nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení
vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
15.5. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah
napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v
odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich

vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj
pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.
15.6. Najvyšší súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na umožnenie odvolaciemu súdu procesným
právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením odvolaním napadnutého

rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387
ods. 2 CSP). V týchto prípadoch potom stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže
na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného
a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho

súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak sa však
odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu argumentácie
súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené rozhodnutie, tak i
ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného
súdu(zostranysúduodvolacieho)vtomtoprípadeniejepravidlom(alevýnimkou)amôžesastať,žetoto

ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr
podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým spôsobom vyporiada
so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie neprinesie nič iné,
než polemiku s takýmito jeho úvahami. O takýto prípad išlo aj v danej veci. Dovolaním napádanýrozsudok totiž v rozsahu posudzovaného predmetu konania (vyrovnania dedičských podielov) uvádza
skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti, na základe

ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Je nepochybné, že nosné dôvody, ktoré
viedli prvoinštančný súd k zamietnutiu žaloby a odvolací súd k potvrdeniu prvoinštančného rozsudku
spočívali v zistení, že žalobcovia nepreukázali právny základ žaloby, teda, že ich právny predchodca
H. E. je osobou oprávnenou podľa § 14 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb., keďže nepreukázali, že k
nadobudnutiupoľnohospodárskychpozemkovporučiteľkyH.E.dedičkouH.Q.(právnoupredchodkyňou

žalovaných) došlo len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných
predpisov, a že k zníženiu podielu H. E. došlo výlučne z tohto dôvodu. Odvolací súd považoval
závery prvoinštančného súdu za správne, súladné s doterajšou judikatúrou. K námietke žalobcov o
nesprávnej aplikácii rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/93/94 súdom prvej inštancie, odvolací
súd konštatoval, že nižší súd si správne osvojil záver, že nárok na vyrovnanie dedičských podielov
podľa § 13 zák. č. 293/1992 Zb. môžu uplatniť aj takí dedičia, ktorí v pôvodnom konaní uzavreli

dohodu o vyporiadaní dedičstva. Odvolací súd ďalej uviedol, že vychádzajúc zo záverov už uvedeného
rozhodnutia najvyššieho súdu v posudzovanej veci nenastala situácia, že by bola preukázaná
skutočnosť, že vôľa účastníkov smerujúca k dohode bola formovaná výlučne pod vplyvom poučenia
štátneho notárstva o nedrobiteľnosti poľnohospodárskej pôdy. Podľa odvolacieho súdu prvoinštančný
súd správne z dedičského spisu zistil, že (zo zápisníc alebo z rozhodnutia) nevyplýva poučenie resp.

usmernenie štátneho notárstva s potenciálom ovplyvniť rozhodovanie dedičov o obsahu dohody a
zároveň žalobcovia ničím nepreukázali, že dohodu neuzavreli slobodne, vážne v súlade s vlastnou
vôľou. Odvolací súd nepovažoval za postačujúce poukaz žalobcov na vtedajší režim, bez predloženia
akýchkoľvek dôkazov. Zároveň nebolo preukázané ani tvrdenie „notári mali podľa ich usmernenia na
dedičov nejakým spôsobom pôsobiť". Odvolací súd sa zaoberal aj tvrdením o údajnej vedomosti dedičov

o zákone č. 139/1947 Zb., ktoré vyhodnotil ako účelové z dôvodu, že tento zákon platil do 31. 03. 1964
a v čase uzavretia dedičskej dohody neplatil. Ako ničím nepodložené vyhodnotil tvrdenie žalobcov, že
boli vzhľadom na platné zákony a spoločenský poriadok prinútení uzavrieť dedičskú dohodu, ako aj
ďalšie teoretické úvahy o „bývalom režime", ktoré bez konkrétnych dôkazov nie sú spôsobilé ovplyvniť
záver o neunesení dôkazného bremena. Pokiaľ ide o pohnútku H. E. pri uzatváraní dedičskej dohody,

takéto úvahy nepovažoval odvolací súd za dôležité, i keď záver súdu prvej inštancie sa javí ako logický
a presvedčivý a v tejto súvislosti vyzdvihol už uvedený záver, že rozhodujúcou bola skutočnosť, že
žalobcovia ničím nepreukázali, že právna predchodkyňa žalovaných H. Q. nadobudla pozemky len z
dôvodu, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitného predpisu a že práve z
tohto dôvodu došlo k zníženiu dedičského podielu ich právneho predchodcu H. E. a preto sa stotožnil

so záverom súdu prvej inštancie o tom, že právny predchodca žalobcov nie je osobou oprávnenou
podľa § 14 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. Odvolací súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj s
námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní, pričom v tejto súvislosti dovolatelia akcentovali, že sa
odvolací súd nezaoberal podstatným a opakovaným tvrdením žalobcov, že H. E. bol silným odporcom
vtedajšieho režimu a táto skutočnosť mala vplyv na uzavretie dedičskej dohody. Pokiaľ odvolací súd v

tejto súvislosti argumentoval, že tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané, išlo o ničím nepodložené
tvrdenia žalobcov, odvolací súd poskytol primeranú odpoveď. Pokiaľ v odvolaní žalobcovia poukazovali
na nečlenstvo H. Q. v JRD, ktorá nadobudla všetky pozemky v užívaní JRD, aj keď na pozemkoch
vzhľadom na svoje telesné postihnutie nemohla pracovať, k tomuto sa odvolací súd explicitne síce
nevyjadril, avšak možno pod uvedené subsumovať záver súdu, že v konaní nebolo preukázané, že

dedičskú dohody dedičia neuzavreli slobodne, vážne a na základe svojho rozhodnutia a vôle. Odvolací
súd považoval úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa pohnútky právneho predchodcu žalobcov za
nadbytočné a nepodstatné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa
akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami
žalobcov, pričom závery, ku ktorým dospel, podrobne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil.

15.7. Dovolatelia preto nedôvodne argumentovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné
resp.nedostatočneodôvodnené;pričomzavadukonaniavzmysle§420písm.f)CSPvžiadnomprípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany,
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

16. Ak dovolatelia považovali za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny
záver súdov nižších inštancií (nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými
a právnymi zisteniami, nesprávne interpretovanie právnej normy), dovolací súd zdôrazňuje, že už
podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, žerealizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri R 54/2012,
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011,
5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa dovolacieho súdu nie je po

01. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho
posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného
sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá žalobkyňou tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R
24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,

3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

17. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

18. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (ods. 2).

19. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľmi napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna

úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

20. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)

kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

21. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a) až c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ

jetedapovinnývdovolaníjednoznačneuviesť,včomvidíprípustnosťdovolania,t.j.ktorýzpredpokladov
uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,
súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

22. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté

spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432
CSP.23. Záver o tom, či dovolateľmi tvrdená právna otázka predstavuje právnu otázku kľúčovú pre
rozhodnutie vo veci samej, ktorá je významná pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne

záver dovolacieho súdu (rovnako ako to platí aj pre ostatné podmienky prípustnosti dovolania), pričom
dovolací súd tento záver konštatuje pri zohľadnení skutkového stavu ustáleného súdmi nižšej inštancie
a „nosných" dôvodov uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. dôvodov, pre ktoré odvolací
súd rozhodol tak, ako rozhodol) v nadväznosti na dovolateľmi predloženú právnu argumentáciu. To
znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní

nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným
sporom napr. 3Obdo/28/2018). Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval
k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 432 CSP.

24. Dovolatelia pri formulovaní dovolacieho dôvodu najskôr stanovili všeobecnú, generálnu právnu
otázku, z ktorej následne odvodili štyri konkrétnejšie podotázky (bod 3.2.).
24.1. V poradí prvú podotázku vymedzili „Vyplýva z právnej úpravy, že Štátne notárstvo muselo na
dedičov autoritatívne pôsobiť, aby svoje pozemky usporiadali v súlade so zákazom drobenia pôdy (a
teda, aby boli pozemky v čo najväčšom celku priradené jednému z dedičov, čím by automaticky došlo k

ukráteniunadedičskompodieleostatnýchdedičov)?"Vtomtosmereatakujúpodľaichmienkynesprávny
záverodvolaciehosúdu,žezrozhodnutiaštátnehonotárstvanevyplýva,žeštátnenotárstvoautoritatívne
zasahovalo do vyporiadania dedičstva po poručiteľke a viedlo dedičov k dohode o vyporiadaní dedičstva,
ktorá vyhovovala v prvom rade štátu. Argumentovali poukazom na ust. § 17 a nasl. zákona o zamedzení
drobenia pôdy. V čase vyporiadania dedičských podielov bol zákon neúčinný a preto sa nemohol

aplikovať, avšak ustanovenia zákona o zamedzení drobenia pôdy sa podľa názoru dovolateľov premietli
do činnosti štátnych notárov, vychádzajúc z ust. § 40 Notárskeho poriadku. Notári v dedičskom konaní
museli prihliadať na záujem štátu a dbať na to, aby sa pôda v JRD nedelila. Konajúce súdy pri svojom
právnom posúdení vôbec nezohľadnili ust. § 40 Notárskeho poriadku.
24.2. Dovolatelia ako druhú podotázku formulovali: „Má absencia poučenia štátneho notára a/alebo

odkazu na zákon, z ktorého by bolo zrejmé, že dedené pozemky sa nesmeli drobiť, a že museli pripadnúť
jednému z dedičov v Rozhodnutí ŠN zásadný vplyv na kvalifikáciu uzatvorenej dedičskej dohody
ako štandardnej dedičskej dohody uzatvorenej bez vplyvu štátneho notárstva na jej uzatvorenie?"
Žalobcovia považujú za nesprávne závery oboch konajúcich súdov, že v rozhodnutí štátneho notárstva
sa nenachádza žiadne poučenie štátneho notárstva ani odkaz na zákon, z ktorého by bolo zrejmé,

že dedené pozemky sa nesmeli drobiť a že museli pripadnúť jednému z dedičov. Poukazovali na
usmernenia zo zápisnice, z ktorého vyplýva, že štátni notári sa často dopúšťali procesných chýb a ich
rozhodnutia nemali všetky požadované náležitosti. Vytýkali súdov, že sa nezaoberali nátlakom zo strany
štátneho notárstva ohľadom ideálneho spôsobu vyporiadania dedičstva.
24.3. Ako ďalšiu podotázku žalobcovia formulovali: „Následne, vyplýva z právnej úpravy, že rozhodnutie

štátneho notárstva je štandardnou dedičskou dohodou?" Dovolatelia poukazovali, že okrem
všeobecných ustanovení § 482 ods. 1 OZ a § 39 ods. 2 Notárskeho poriadku bolo potrebné prihliadať
aj na ust. § 40 Notárskeho poriadku, čo potom neznamená, že rozhodnutie štátneho notárstva je
štandardnou dedičskou dohodou. Podľa žalobcov špeciálny predmet dedičstva spôsoboval, že do
vyporiadania vstupoval štátny notár, ktorý dohodu usmerňoval podľa potrieb JRD.

24.4. Nakoniec žalobcovia formulovali podotázku: „Sú dovolatelia aktívne vecne legitimovaní na
podanie žaloby podľa Zákona o úprave vlastníctva?". Podľa dovolateľov aktívnu legitimáciu je potrebné
vyvodzovať z viacerých právnych predpisov. Dovolatelia poukázali na ust. § 13 a 14 zákona o úprave
vlastníctva. Poukázali na skutočnosť, že o vyrovnanie dedičských podielov na štátnom notárstve sa
pokúsil jeden zo žalobcov v roku 1991 listom z 25. 09. 1991, ktorý sa považuje za návrh na vyrovnanie

dedičských podielov podľa § 17 zákona o úprave vlastníctva, pričom k vyrovnaniu podielov nedošlo.
Následne sa žalobcovia neúspešne pokúsili ešte pred podaním žaloby o uzavretie Dohody o vyrovnanie
dedičských podielov. Návrh pôvodných žalobcov na vyrovnanie dedičských podielov bol pôvodne
podaný podľa zákona č. 330/1991 Zb. a nie podľa § 13 zákona o úprave vlastníctva, pretože tento v čase
podania návrhu ani nebol účinný. Z ust. § 40 zákona č. 330/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že návrh

vysporiada príslušné štátne notárstvo v prípade, ak sa dedičia a ich právni nástupcovia nedohodnú inak.
Keďžekdohodenedošlo,pôvodnížalobcoviasamohlidomáhaťvyrovnaniadedičskýchpodielovsúdnou
cestou. Ak konajúce súdy popreli aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov len preto, že dôvod na ukrátení
dedičských podielov na pozemkoch JRD nebol explicitne uvedený v rozhodnutí štátneho notárstva,potomjetakýtozávernesprávny.Konajúcesúdypristupovalikvýkladu§13reštriktívneanezohľadňovali
ďalšiu právnu úpravu, ktorá upravovala špeciálne povinnosti notára pri vysporiadaní pozemkov v JRD.

25. Nosné dôvody napadnutého rozhodnutia spočívajú na závere, že žalobcovia nepreukázali právny
základ žaloby, teda, že ich právny predchodca H. E. je osobou oprávnenou podľa § 14 ods. 1 zák. č.
293/1992 Zb., keďže nepreukázali, že k nadobudnutiu poľnohospodárskych pozemkov poručiteľky H.
E. dedičkou H. Q. (právnou predchodkyňou žalovaných) došlo len preto, že išlo o pozemky v užívaní
socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov a že k zníženiu podielu H. E. došlo výlučne z tohto

dôvodu. Zároveň vychádzal zo skutočnosti, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenej skutočnosti,
že jeden dedič nadobudol pozemky podľa dedičskej dohody len z dôvodu, že išlo o pozemky v užívaní
socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov a že práve preto došlo k zníženiu dedičských
podielov iného dediča, zaťažuje žalobcov. Odvolací súd vychádzal zo skutkového zistenia, že nebola
preukázaná skutočnosť, že vôľa účastníkov dohody bola formovaná výlučne pod vplyvom poučenia
štátneho notárstva o nedrobiteľnosti poľnohospodárskej pôdy.

26. Dovolatelia naprieč dovolaním rekapitulujú zistený skutkový stav súdmi nižších inštancií s tým, že
formulujú vlastné skutkové zistenia a hodnotia (ne)správnosť vyhodnocovania dôkazov súdmi nižších
inštancií. Dovolací súd však nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako
nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že

nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie §
442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a
druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Len samotné spochybňovanie správnosti

skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne
právne posúdenie nemožno založiť na spochybňovaní skutkových záverov súdov nižších inštancií na

základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, čo pritom v posudzovanom prípade tvorilo jadro
podaného dovolania.

27. Súd prvej inštancie sa nezaoberal aplikáciou § 40 Notárskeho poriadku ani jej možným vplyvom
na uzavretú dedičskú dohodu, ktorú súdy považovali za štandardnú dedičskú dohodu. Rovnako pri

posudzovaní vecnej aktívnej legitimácie neaplikoval § 40 zákona č. 330/1991 Zb. Z obsahu odvolania
žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 306 až 309 súdneho spisu) vyplýva, že žalobcovia v
odvolacom konaní otázku možnej aplikácie § 40 Notárskeho poriadku ani § 40 zákona č. 330/1991 Zb.
nenastolili a ani ju nepoužili ako argument. Odvolací súd sa preto touto otázkou nezaoberal. Až v podaní
označenom ako „Vyjadrenie žalobcov k záverom dovolacieho súdu a ku doterajšiemu priebehu konania"

zo dňa 10. októbra 2022 (ktoré vo svojom podstatnom obsahu zodpovedá dovolaniu) žalobcovia takúto
argumentáciu uviedli, avšak odvolací súd na ňu neprihliadol. Tento procesný postup dovolací súd
považoval za správny (body 10. až 13. odôvodnenia).
27.1. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť dovolania relevantný len
vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Ak samotná
strana sporu - žalobcovia - nevyužili svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného
odvolania, nemôže ju potom s úspechom namietať v rámci dovolacieho prieskumu (princíp subsidiarity).
27.2. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolacísúdriadnepreskúmalačiknimzaujalsprávnyprávnyzáver.Povedanéinýmislovami,nedávalo
by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už
v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom
absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho zákonnú

správnosť a spravodlivosť), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa
mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ
nepoužil a „vyčkal" by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpaniariadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale
aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom
opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho

opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech.
27.3. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že
ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

28.Osobitnežalobcoviapoložiliotázku,čisúaktívnevecnelegitimovanínapodaniežalobypodľazákona
o úprave vlastníctva. Tvrdili, že aktívnu legitimáciu treba vyvodzovať z viacerých právnych predpisov,
najmä zo zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva a
pozemkových úradoch. Jeden zo žalobcov už v roku 1991 podal na štátne notárstvo návrh na vyrovnanie
dedičských podielov podľa § 17 tohto zákona, no k dohode nedošlo. Preto sa žalobcovia mohli domáhať

vyrovnania podielov súdnou cestou. Ak súdy odmietli ich legitimáciu len preto, že ukrátenie dedičských
podielov nebolo výslovne uvedené v rozhodnutí notárstva, išlo o nesprávny a príliš reštriktívny výklad
§ 13 zákona o úprave vlastníctva.
28.1. Vo vzťahu k vecnej legitimácii sporovej strany (aktívnej na strane žalobcu alebo pasívnej na
strane žalovaného), dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že záver o nej súd vydáva až po vykonanom

dokazovaní a je základom pre zamietnutie žaloby pri nedostatku aktívnej legitimácie, či pasívnej
legitimácie, alebo základom pre vyhovenie žalobe, ak je vecná legitimácia strán sporu daná. Na to, aby
sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní
ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná
žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Vecná legitimácia však vyplýva z hmotného práva a má

ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou
legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované
právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať a je
predpokladom úspešnosti podanej žaloby. Pasívnou legitimáciou sa rozumie hmotnoprávne postavenie,
z ktorého žalovanému vyplýva určitá povinnosť a je predpokladom toho, že bude súdom na plnenie

povinnosti zaviazaný. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na
strane žalobcu, alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je tak imanentnou
súčasťou každého súdneho konania (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 29. júna 2010 sp. zn.
2Cdo/205/2009). Otázku, či žalobca bol v spore aktívne legitimovaný a či ním označený žalovaný bol
v spore naozaj pasívne legitimovaný, rieši súd až v samom závere konania, a to aj bez návrhu a aj v

prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta.
28.2. V danom prípade sa žalobcovia domáhali vyrovnania dedičských podielov. Okresný súd dospel
k záveru, že žalobcom nemožno priznať postavenie oprávnenej osoby podľa § 14 ods. 1 zákona č.
293/1992 Zb., pretože im podľa tohto ustanovenia právo nevzniklo. Ak právo nevzniklo, absentuje
právny základ uplatneného nároku a žalobcovia nemôžu byť považovaní za nositeľov tvrdeného práva.

Neexistencia právneho titulu zároveň znamená, že žalobcovia nemajú ani aktívnu vecnú legitimáciu
na podanie žaloby, keďže subjektívne právo, ktoré by mohli uplatniť, im nevzniklo. Z tohto dôvodu súd
návrh žalobcov zamietol. Zároveň treba zdôrazniť, že predmetná žaloba bola podaná na súd 15. júna
1993, pričom § 40 zákona č. 330/1991 Zb. bol v tom čase zrušený (od 11. júna 1992 do 25. augusta
1993). Žalobcovia v dovolaní poukazujú na znenie § 40 zákona č. 330/1991 Zb. v pôvodnom znení, ktoré

sa na danú vec nevzťahovalo. Z toho dôvodu bola jeho aplikácia pri posudzovaní vecnej legitimácie
neopodstatnená. Vzhľadom na závery súdov, podľa ktorých žalobcom nevzniklo právo a chýba právny
základ nároku, je otázka ich aktívnej vecnej legitimácie podľa zákona o úprave vlastníctva s odvolaním
na § 40 zákona č. 330/1991 Zb. z vyššie uvedeného dôvodu bez praktického účinku.

29. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

30. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcov podľa § 447 písm. c) CSP
(§ 420 písm. f) CSP), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f) CSP (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).31. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.