Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3Sf/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100178
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100178.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu

(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej
v právnej veci žalobcu: TREETHERM s.r.o., so sídlom Podkonice 380, 976 13 Slovenská Ľupča, IČO:
44 077 661, právne zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná
31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100328172/2024 zo dňa 19.01.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu zamieta.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) vykonal
u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Daňová kontrola
za zdaňovacie obdobie september 2018 bola začatá dňa 15.01.2019, t.j. v deň uvedený v Oznámení

o daňovej kontrole č. 102648137/2018 zo dňa 20.12.2018, ktoré bolo daňovému subjektu doručené
03.01.2019. O výsledku daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane vyhotovil
Protokol č. 102956708/2019 zo dňa 30.12.2019 (ďalej len „Protokol“). Dňa 31.12.2019 bola žalobcovi
zaslaná Výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole spolu s Protokolom, ktoré boli dňa
20.01.2020 doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Písomné vyjadrenie k Protokolu žalobca
správcovi dane v stanovenej 15-dňovej lehote nepredložil.

2. Správcom dane bolo v rámci daňovej kontroly zistené, že si žalobca v podanom daňovom priznaní na
DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2018 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty
vo výške 12 030,71 eur z nasledovných dodávateľských faktúr od dodávateľa Správa objektov s.r.o.,
ktorých predmetom fakturácie bol stavebný materiál: faktúra č. 18340 zo dňa 30.09.2018 v sume základ
dane 3 917,76 eur, 20% DPH 783,55 eur, celkom 4 701,31 eur, faktúra č. 18341 zo dňa 30.09.2018 v
sume základ dane 4 095,00 eur, 20% DPH 819,00 eur, celkom 4 914,00 eur, faktúra č. 18342 zo dňa
30.09.2018 v sume základ dane 4 082,70 eur, 20% DPH 816,54 eur, celkom 4 899,24 eur, faktúra č.

18343 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 4 133,80 eur, 20% DPH 826,76 eur, celkom 4 960,56
eur, faktúra č. 18344 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 4 074,40 eur, 20% DPH 814,88 eur,
celkom 4 889,28 eur, faktúra č. 18345 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 4 150,68 eur, 20% DPH
830,14 eur, celkom 4 980,82 eur, faktúra č. 18346 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 4 108,20eur, 20% DPH 821,64 eur, celkom 4 929,84 eur, faktúra č. 18347 zo dňa 30.09.2018 v sume základ
dane 4 140,00 eur, 20% DPH 828,00 eur, celkom 4 968,00 eur, faktúra č. 18348 zo dňa 30.09.2018 v
sume základ dane 4 047,90 eur, 20% DPH 809,58 eur, celkom 4 857,48 eur, faktúra č. 18349 zo dňa

30.09.2018 v sume základ dane 3 765,33 eur, 20% DPH 753,07 eur, celkom 4 518,40 eur, faktúra č.
18350 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 3 713,75 eur, 20% DPH 742,75 eur, celkom 4 456,50 eur,
faktúra č. 18351 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 3 440,00 eur, 20% DPH 688,00 eur, celkom
4 128,00 eur, faktúra č. 18352 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 4 120,00 eur, 20% DPH 824,00
eur, celkom 4 944,00 eur, faktúra č. 18353 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 3 840,00 eur, 20%

DPH 768,00 eur, celkom 4 608,00 eur, faktúra č. 18354 zo dňa 30.09.2018 v sume základ dane 2 241,00
eur, 20% DPH 448,20 eur, celkom 2 689,20 eur, faktúra č. 18377 zo dňa 30.09.2018 v sume základ
dane 2 283,00 eur, 20% DPH 456,60 eur, celkom 2 739,60 eur. Z predložených faktúr k výkonu daňovej
kontroly správcovi dane nevyplývali žiadne bližšie skutočnosti, z ktorých by bola zrejmá preprava tovaru,
úhrady faktúr, objednávka tovaru, dodanie tovaru a pod. Správca dane na základe predložených faktúr
a údajov z informačného systému finančnej správy v prípade spoločnosti Správa objektov s.r.o. zistil,

že táto spoločnosť do mája 2018 neuskutočňovala žiadnu ekonomickú činnosť, keď podávala nulové
daňové priznania a za zdaňovacie obdobia jún až december 2018 spoločnosť vykazovala vysoké obraty,
s nízkymi daňovými povinnosťami, keď za preverované zdaňovacie obdobie september 2018 vykázala
daňovú povinnosť len vo výške 13,55 eur. Podľa údajov kontrolného výkazu spoločnosť Správa objektov
s.r.o. vykazovala jediného dodávateľa spoločnosť Virtus 9, a.s., Pod Urpínom 14, Banská Bystrica, IČO:

36 721 280 (ďalej aj ako „Virtus 9, a.s.“).

3. Následne správca dane vydal Rozhodnutie č. 100584116/2020 zo dňa 03.03.2020, ktorým vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume 12 030,71 eur za zdaňovacie obdobie september 2018 z dôvodu
neuznaného odpočítania dane z dodávateľských faktúr č. 18340 až 18354 a č. 18377 od dodávateľa

Správa objektov s.r.o., Rudlovská cesta 2, Banská Bystrica, IČO: 50370456, DIČ: 2120296684, IČ
DPH: SK2120296684 (ďalej len „Správa objektov s.r.o.“), ktorých predmetom fakturácie bol stavebný
materiál, nakoľko žalobca ako daňový subjekt nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok
pre odpočítanie dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 zákona o DPH. Žalobca
podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, pričom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako

odvolací orgán Rozhodnutím č. 101000819/2020 zo dňa 08.06.2020 v odvolacom konaní potvrdilo
odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky podal správnu žalobu. Krajský súd v Banskej Bystrici Rozsudkom
sp. zn. 72S/10/2020-91 zo dňa 27.10.2022 rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
ako žalovaného vrátane rozhodnutia správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko skutočnosti zistené správcom dane indikovali, že v
danom prípade došlo k podvodnému konaniu, kde bolo potrebné posúdiť účasť daňového subjektu
na tomto podvodnom konaní v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Následne Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky uvedené skutočnosti oznámilo správcovi dane na základe Oznámenia č.
100604318/2023 zo dňa 17.02.2023. Správca dane v súlade s právnym názorom Krajského súdu v

Banskej Bystrici uvedeným v Rozsudku sp. zn. 72S/10/2020-91 zo dňa 27.10.2022 vo veci doplnil
dokazovanie výsluchom A. B., bývalej konateľky spoločnosti Správa objektov s.r.o. v období od
01.05.2017 do 19.01.2018. Vo vzťahu k osobe C. D., ktorého výsluch správca dane mienil vykonať,
bolo zistené, že dňa 03.09.2022 umrel, preto jeho výsluch nebolo možné realizovať. Na základe
doplneného dokazovania správca dane následne dňa 22.05.2023 vykonal ústne pojednávanie s

daňovým subjektom zastúpeným splnomocneným zástupcom vo veci prebiehajúceho vyrubovacieho
konania, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101321873/2023. S ohľadom na
vyjadrenia E. F., konateľa daňového subjektu, do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101019894/2019
zo dňa 02.05.2019, podľa ktorých mal byť len on zodpovedný za objednávanie tovaru a komunikáciu so
spoločnosťou Správa objektov s.r.o., a tiež s ohľadom na ústne pojednávanie vykonané dňa 22.05.2023

so splnomocneným zástupcom daňového subjektu vo veci prerokovania výkonu dokazovania vo
vyrubovacom konaní, v rámci ktorého bol správcom dane oboznámený, že daňový subjekt bude o
prerokovanízistenýchskutočnostípísomnevyrozumený,správcadanePredvolanímč.101780581/2023
zo dňa 13.07.2023 predvolal E. F., konateľa daňového subjektu, na ústne pojednávanie vo veci
oboznámenia so zistenými skutočnosťami a poskytnutia vyjadrenia k zisteným pochybnostiam, čo

zároveň oznámil aj splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu na základe Oznámenia č.
101781993/2023 zo dňa 13.07.2023. Nakoľko sa E. F. a ani splnomocnený zástupca daňového subjektu
v stanovený termín k správcovi dane bez ospravedlnenia nedostavili, správca dane Opakovaným
predvolaním č. 102052228/2023 zo dňa 10.08.2023 opätovne predvolal E. F. na ústne pojednávanie, čozároveň opätovne oznámil aj splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu v zmysle Oznámenia č.
102052448/2023 zo dňa 10.08.2023. Z priebehu konania vyplýva, že E. F. a ani samotný splnomocnený
zástupca sa ústneho pojednávania bez ospravedlnenia nezúčastnili, čom správca dane spísal aj Úradný

záznam č. 102214788/2023 zo dňa 04.09.2023. Vzhľadom na skutočnosť, že sa konateľ daňového
subjektu a ani splnomocnený zástupca nedostavili na ústne pojednávanie vo veci oboznámenia so
zistenýmiskutočnosťamiaposkytnutiavyjadreniakzistenýmpochybnostiam,správcadaneOznámením
č.102222093/2023zodňa05.09.2023oznámildaňovémusubjektu,žedaňovýsubjektvyčerpaldôkazné
bremeno a na základe skutočností zistených aj vo vyrubovacom konaní, tieto vyhodnotí v súlade s

ustálenou slovenskou judikatúrou, judikatúrou Súdneho dvora EÚ a tiež závermi, na základe ktorých
bola vec správcovi dane zrušená a vec vrátená na ďalšie konanie.

4. Správca dane zistené skutočnosti aj v rámci doplneného dokazovania a vyjadrenia daňového subjektu
vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a vydal Rozhodnutie č. 102570877/2023 zo dňa 13.10.2023
(ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 12

030,71 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 z dôvodu neuznaného
odpočítania dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Správa objektov s.r.o., nakoľko vyhodnotením
dôkazov a zistení jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že daňový subjekt bol
zapojený do obchodného reťazca spoločností poznačeného podvodným konaním, v ktorom nedošlo k
priznaniu a odvedeniu dane, neboli predložené doklady k pôvodu a dodaniu tovaru a bolo spochybnené

konanie a postavenie priameho dodávateľa daňového subjektu spoločnosti Správa objektov s.r.o.
Daňový subjekt tak pri odpočítaní dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Správa objektov s.r.o.
postupoval v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa podvodného konania, keď vzhľadom
na všetky zistené skutočnosti, sa daňový subjekt účasťou na deklarovaných obchodoch podieľal na
daňovom podvode, o ktorom mal mať vedomosť, keď neprijal ani dostatočné opatrenia, aby sa účasti

na tomto podvode vyhol. Samotný daňový subjekt nepreukázal, akým spôsobom a aké opatrenia prijal
(okrem všeobecných tvrdení), aby sa uistil a vyhol účasti na daňovom podvode a nepreukázal ani
ako si overil, že v prípade deklarovaného dodávateľa Správa objektov s.r.o. jednal vôbec s osobami
oprávnenými konať v mene tejto spoločnosti.

5. Daňový subjekt proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100328172/2024 zo dňa 19.01.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že
prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení zhrnul obsah podaného odvolania
daňového subjektu, priebeh daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a vyjadril sa k jednotlivým
odvolacím námietkam daňového subjektu (na stranách 14 až 24 napadnutého rozhodnutia žalovaného),

ktoré považoval za nedôvodné. Žalovaný tiež poukázal na to, že predpoklady pre posúdenie
podvodného konania v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ tvorí tzv. Axel Kittel test existencie
daňového podvodu, ktorý bol špecifikovaný v už uvádzanej judikatúre ako aj judikatúre, v zmysle ktorej
správca dane postupoval. Správca dane v rámci svojho dôkazného bremena preukázal existenciu
podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku

reťazca t.j. objektívny test v rámci celého reťazca), následne preukázal objektívne skutkové okolnosti
svedčiace tomu, že daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca mal vedieť (pričom
stačí aj nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel - vedomostný test konkrétneho subjektu) a
zároveň posúdil, či daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby
zistil, či prijaté plnenia neviedli k jeho účasti na daňovom podvode. Ako vyplýva zo zistení správcu

dane daňový subjekt prijatím plnení od v reťazci spoločnosti Virtus 9, a.s. a priameho dodávateľa
Správa objektov s.r.o., v ktorom dochádzalo k neodvedeniu dane, k neoprávnenému znižovaniu dane
a odpočítaniu dane, pričom ako vyplýva z prezentovaných výsledkov dokazovania samotný daňový
subjekt nepreukázal dostatočné obozretné konanie, ktorým by sa vyhol účasti na týchto podvodných
konaniach. Tieto skutočnosti majú priamy dopad na posudzované zdaniteľné plnenia samotného

daňového subjektu, keď aj u priameho dodávateľa daňového subjektu došlo k podvodným konaniam,
o ktorých samotný daňový subjekt mal mať vedomosť. Ako uvádza aj správca dane v napadnutom
rozhodnutí samotný daňový subjekt, tak v prípade uskutočnenia posudzovaných zdaniteľných plnení
neprijal dostatočné opatrenia, ktoré možno od neho ako starostlivého hospodára očakávať t.j. nevykonal
ani opatrenia zamerané s cieľom, aby zistil, či v mene dodávateľa vôbec koná oprávnená osoba,

ako aj skutočnosti ohľadom samotného dodania tovaru. V tomto prípade keby daňový subjekt vykonal
takéto overenie mohol vedieť, že sa prijatými plneniami zapája do zdaniteľných plnení poznačených
podvodným konaním. Vzhľadom na to, že daňový subjekt takéto preverenie nevykonal, vystavil sa
vlastným hoci aj nedbanlivým počínaním riziku zapojenia do reťazca podvodných plnení. Žalovaný nazáver konštatoval, že všetky zistené skutočnosti správca dane v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a uviedol úvahu, ktorou sa riadil pri prijatí záverov uvedených
v napadnutom rozhodnutí a zároveň v rozhodnutí uviedol, v čom daňový subjekt vykonal nedostatočné

opatrenia a ocitol sa tak v reťazci podvodných plnení. Správca dane svoje rozhodnutie riadne odôvodnil,
vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a tvrdeniami daňového subjektu, získané dôkazy presvedčivo
a správne vyhodnotil a to aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a rozhodnutie tak náležite
odôvodnil. Rozhodnutie správcu dane obsahuje zákonom stanovené náležitosti. V jeho odôvodnení
sú obsiahnuté skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, pretože obsahuje skutkové zistenia, ku

ktorým správca dane počas daňovej kontroly, resp. daňového konania dospel. Obsahuje tiež úvahy,
ktoré ovplyvnili hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože obsahuje vyhodnotenie zistených skutočností
a to jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, keď uvádza, čo bolo, resp. nebolo vykonanými dôkazmi
preukázané. Obsahuje aj použitú úvahu pri aplikácii právnych predpisov a príslušnej judikatúry, ktoré
okremichcitácieajvyložilvsúladesichobsahom,zmyslomaúčelomatiežzdôvodnilichaplikovateľnosť
na zistený skutkový stav veci. V odôvodnení správca dane uviedol, ako sa vysporiadal s námietkami a

tvrdeniami daňového subjektu. Žalovaný uviedol, že odôvodnenie správcu dane zahŕňa a hodnotí všetky
skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania,
reagujenapripomienky,návrhyavyjadreniadaňovéhosubjektu.Zrozhodnutiasprávcudanevyplýva,že
svoju dôkaznú povinnosť splnil a mal dostatočne zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia.
Pri rozhodovaní správca dane vychádzal z dôkazov získaných v rámci kontroly, vyrubovacieho konania

a predložených daňovým subjektom a preto je jeho rozhodnutie plne v súlade so zákonom a nie
je s ním s rozpore tak ako uvádzal daňový subjekt v odvolaní. Vo svetle výsledkov vykonaného
dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho
povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil,

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s príslušnými právnymi
ustanoveniami. Keďže bolo preukázané, že daňovým subjektom deklarované zdaniteľné plnenia boli
spojené s podvodným konaním, o ktorom daňový subjekt mal mať vedomosť, nevzniklo tak daňovému
subjektu právo na odpočítanie dane, ktoré si uplatnil v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018. Žalovaný považoval za neopodstatnenú aj námietku,

že správca dane nerešpektoval ani predĺženú lehotu na rozhodnutie. Správca dane s ohľadom na právne
závery správneho súdu, nemohol rozhodnúť ani v lehote 30 dní a ani v lehote 60 dní, na základe čoho
v súlade so zákonom požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie, pričom lehota mu bola s ohľadom
povahu prípadu predĺžená nadriadeným orgánom o 180 dní, o čom bol daňový subjekt upovedomený
Upovedomením č. 101074839/2023 zo dňa 19.04.2023. Žalovaný na záver uviedol, že sa stotožnil so

závermi správcu dane. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a celého spisového materiálu v
rozsahu námietok daňového subjektu v odvolaní dospel k záveru, že správca dane postupoval v celom
konaní v zmysle platných právnych predpisov, v súlade s ustálenou judikatúrou posudzoval závažnosť
všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom

konaní vyšlo najavo. Zároveň sa tiež vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu a uviedol,
aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov.

Správna žaloba – žalobné body

6. Správnou žalobou včas podanou na Správnom súde v Banskej Bystrici sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho
prvostupňového rozhodnutia správcu dane a navrhol tieto zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca v správnej žalobe
najskôr všeobecným spôsobom vymedzil dôvody nezákonnosti tak, že napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné, skutkový stav zo strany žalovaného bol nedostatočne zistený, následne bol
nesprávne právne posúdený a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, čo malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 191 ods. 1
písm. c), d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“)). Žalobca následne v správnej žalobe zdôvodnil jednotlivé žalobné dôvody.

7. Žalobca v správnej žalobe na úvod namietal, že žalovaný svojim nezákonným konaním a nesprávnym
právnym posúdením nepochopiteľne a svojvoľne v podstate rezignoval na svoju úlohu a postavenie,
ktoré mu príslušné právne predpisy priznávajú ako odvolaciemu orgánu. Žalovaný vážnym spôsobomnegatívne zasiahol do zákonných ako aj ústavou garantovaných práv žalobcu. Odvolacie námietky
daňového subjektu zostali žalovaným nepovšimnuté, resp. sa k nim žalovaný vyjadril len povrchne a
okrajovo, pričom žalovaný produkoval viacero tvrdení a záverov ako zjavné „ad absurdum“. Žalovaný sa

vysporiadal a vyjadril k obsiahlym a vecným odvolacím námietkam v napadnutom rozhodnutí z vecnej
stránky nesprávne, resp. sa k nim vôbec nevyjadril, pričom vysporiadanie sa žalovaného s odvolacími
námietkami je nesprávne a nedostatočné. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že daňové konanie
je ovládané zásadou materiálnej pravdy. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom konaní,
ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty a relevantné námietky účastníka

konania a to prostredníctvom odôvodenia rozhodnutia, kde sa správny orgán vysporiadal s jednotlivými
argumentmi a tvrdeniami účastníka konania. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
ako „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 106/2019 zo dňa 06.06.2019). Žalobca namietal, že tieto atribúty v žiadnom
prípade nespĺňa napadnuté rozhodnutie a žalovaný nezvládol svoju zákonnú úlohu a nedal odpoveď
na ťažiskové argumenty a relevantné námietky daňového subjektu. Žalobca tiež namietal, že správca
dane neoveril dostatočne a úplne všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných obchodných transakcií,

nehodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a tak neprihliadol v konaní na všetko, čo vyšlo najavo, čo
spôsobilo nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a jeho arbitrárnosť.

8. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nerešpektoval záväzné pokyny správneho súdu, ktoré sú
uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 72S/10/2020, zo dňa 27.10.2022, resp.

ich vykonal povrchne a nedôsledne. Vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutí správnym súdom,
správcadanevzásadevykonaljedenúkonvrámcidokazovaniaatovýsluchp.A.B.,ktorejvýpoveďbola
vykonaná so značným časovým odstupom od realizácie posudzovaných zdaniteľných plnení (približne
po piatich rokoch), pričom uvedená svedkyňa aj s ohľadom na odstup času nevedela veci s istotou
objasniť, pričom jej svedecká výpoveď v zásade ani nepotvrdila, ale ani nevyvrátila tvrdenia daňového

subjektu, preto tieto zistené skutočnosti nemožno brať na ťarchu daňového subjektu. Obdobne nemožno
brať na ťarchu daňového subjektu ani skutočnosť, že sa správcovi dane vo vyrubovacom konaní
po zrušení rozhodnutí správnym súdom, nepodarilo vypočuť svedka p. C. D. z dôvodu jeho úmrtia
dňa XX.XX.XXXX. K tejto situácie dôkaznej núdze (najmä nemožnosť vypočuť svedka p. D.) svojim
nezákonným konaním prispel správca dane, ktorý bez kvalifikovaného odôvodnenia odmietol návrh

na vypočutie uvedených svedkov v rámci daňovej kontroly, pričom objektívne táto skutočnosť sa už
správcom dane nedá zhojiť najmä vo vzťahu k nebohému p. D.. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil,
že správca dane bez kvalifikovaného odôvodnenia odmietol aj výsluch ďalších svedkov v procese
daňovej kontroly. Žalobca poukázal na to, že daňový subjekt v lehote určenej správcom dane vo výzve
č. 102903355/2019 zo dňa 16.12.2019 navrhol v podaní zo dňa 13.01.2020 vykonať výsluch svedkov,

avšak správca dane ignoroval tento návrh daňového subjektu, čím v zásade prispel k nedostatočne
zistenému skutkovému stavu a upretiu práv daňového subjektu.

9. Žalobca ďalej namietal, že žalovaným v napadnutom rozhodnutí zostala nezodpovedaná jedna
z podstatných odvolacích námietok. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutia správcu dane, žalobca v

odôvodnení zdôraznil zjavné rozpory v právnom posúdení, ktoré majú za následok vadu rozhodnutia
správcudanespočívajúcuvnesprávnomprávnomposúdení.Žalobcapoukázalnato,ženajednejstrane
správca dane (na strane 16 svojho rozhodnutia) právne posúdil skutkový stav tak, že daňový subjekt
splnil formálne a materiálne podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, na druhej strane
v závere svojho rozhodnutia (na strane 23) v zásade v rozpore uvádza, že dodávateľ preukázateľne

nedodal predmetný stavebný materiál. Pokiaľ správca dane tvrdil, že dodávateľ preukázateľne nedodal
tovar, tak správca dane nemôže prijať právny záver, že daňový subjekt splnil formálne a materiálne
podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, nakoľko platí, že materiálne podmienky na
uplatnenie práva na odpočet dane sú splnené vtedy, ak je preukázaná existencia zdaniteľných plnení
(prijaté tovary a služby), status dodávateľa ako zdaniteľnej osoby, tovary, alebo služby, na ktorých

je založené právo na odpočítanie dane daňový subjekt následne použil na účely svojich vlastných
zdaniteľných plnení. Žalobca uviedol, že v odvolaní namietal nezákonný postup správcu dane, pričom
s uvedenými odvolacími námietkami sa žalovaný nedostatočne a nesprávne vysporiadal. Žalobca preto
zdôraznil, že na podklade uvedeného je rozhodnutie správcu dane zmätočné, vnútorne rozporné a
nepreskúmateľné,nakoľkoniejebezpochybnostímožnévyvodiťzáverpodstatnýpreprávneposúdenie,

či teda boli alebo neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie
dane. Pokiaľ by teda neboli splnené, tak potom nemôžu obstáť ani ďalšie tvrdenia správcu dane
a žalovaného, že zdaniteľné plnenia boli poznačené daňovým podvodom. Nemožno súčasne tvrdiťnesplnenie hmotnoprávnych podmienok a podvodné konanie, tieto skutočnosti sa z pohľadu právneho
posúdenia navzájom vylučujú.

10. Žalobca ďalej poukázal na to, že správca dane v dobe od zaslania Oznámenia č. 102222093/2023
zo dňa 05.09.2023 o tom, že daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno a dôkazné bremeno
sa prenáša na správcu dane, do doručenia prvostupňového rozhodnutia, žiadnym spôsobom žalobcu
neoboznámil pred vydaním rozhodnutia o priebehu, zisteniach, vykonaných dôkazoch, ktoré správca
dane vykonal v rámci ďalšieho vyrubovacieho konania. Daňový subjekt sa o skutočnostiach tvoriacich

obsah rozhodnutia správcu dane (Axel Kittel test, podvodné konanie, a pod.) dozvedel až z rozhodnutia,
čím správca dane uprel daňovému subjektu právo preukázať svoju dobrú vieru a právo sa „vyviniť“
z údajnej účasti na podvodnom konaní, ktorého sa podľa tvrdení správcu dane údajne mali dopustiť
iné daňové subjekty na vzdialených článkoch obchodného reťazca. Správca dane vôbec neoboznámil
daňovýsubjektotýchtoskutočnostiachpredvydanímrozhodnutiaaneobstojítvrdeniežalovaného,žesa
správcadanebezvýslednesnažilpredvolaťkonateľadaňovéhosubjektunaústnepojednávania,nakoľko

z uvedených predvolaní nie je zrejmý účel (predmet) ústneho pojednávania a dôvod vynucovania
osobnej účasti konateľa p. F. na týchto úkonoch správcom dane, pričom pokiaľ mal v úmysle oboznámiť
daňovýsubjektozistenýchskutočnostiach,taknatentoúčelmalpísomneoboznámiťprávnehozástupcu
daňového subjektu, resp. mal s právnym zástupcom vykonať v tejto veci ústne pojednávanie, za
splnenia podmienky, že v predvolaní by túto skutočnosť správca dane jasne formuloval (predmet a cieľ

ústneho pojednávania. Správca dane však nezákonne uvedené úkony neučinil. Správca dane tým, že
neoboznámilžalobcupredsamotnýmrozhodnutímzovšetkýmipodstatnýmizisteniamiaskutočnosťami,
najmä s právnou kvalifikáciou „daňového podvodu“, sa dopustil podstatného porušenia ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo
veci samej. Správca dane v podstate s právnym zástupcom vykonal len jedno ústne pojednávanie

(Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101321873/2023 zo dňa 22.05.2023), kde však správca dane
skutočnosti uvádzané v rozhodnutí (Axel Kittel test, podvodné konanie, a pod.) pred právnym zástupcom
zamlčal a uviedol len všeobecné informácie. Žalobca zdôraznil, že napriek tvrdeniu správcu dane, že o
prerokovaní zistených skutočností bude daňový subjekt písomne vyrozumený, nedošlo v tomto smere k
žiadnemu písomnému vyrozumeniu samotného žalobcu, ani jeho právneho zástupcu. Táto skutočnosť

však žalovanému zjavne unikla, inak by nemohol tvrdiť skutočnosti uvedené na str. 15. napadnutého
rozhodnutia, ktorý si mýli a zamieňa predvolanie na ústne pojednávanie konateľa žalobcu s písomným
oboznámením o zistených skutočnostiach a záveroch správcu dane v rámci vyrubovacieho konania
po zrušení rozhodnutí správnym súdom. Žalobca dal v tejto súvislosti do pozornosti obsah rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) z 2. júna 2011, sp. zn. 8Sžo 163/2010,

z ktorého vyplýva, že „Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie,
ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008,
Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia
čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.

m. Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa
6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány
sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s
podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe.“. Podľa žalobcu sa správca dane
sa neriadil zásadou, že svoje závery musí dôsledne odôvodniť a vyhodnotiť, pričom správca dane je

povinný, v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku a zásad daňového konania dať možnosť
sa daňovému subjektu vyjadriť k podkladom rozhodujúcim pre vydanie rozhodnutia, k spôsobu zistenia
týchto podkladov, resp. dať možnosť daňovému subjektu, aby inak obhajoval svoje práva a záujmy
alebo uplatnil svoje návrhy. V posudzovanom prípade vo vzťahu k časti napadnutého rozhodnutia o
účasti žalobcu na daňovom podvode, tieto práva správca dane odňal daňovému subjektu, preto je len

logické, že v napadnutom rozhodnutí v tomto smere absentuje vysporiadanie sa správcu dane s návrhmi
a námietkami daňového subjektu k údajnej účasti žalobcu na daňovom podvode, čím zaťažil správca
dane napadnuté rozhodnutie vadou nezákonnosti z dôvodu absencie týchto skutočností v napadnutom
rozhodnutí a z dôvodu porušenia procesných práv daňového subjektu.

11. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného ale najmä
v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane absentuje explicitne uvedená a na základe dôkazov
objektívne zadefinovaná vedomá účasť žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom. Správca dane v zásade opakovane uvádza len konštatáciu o tom, že daňový subjekt„mal a mohol vedieť“, že sa svojimi nákupmi zúčastňuje na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu na
DPH. Správca dane v rozhodnutí uvádza svoje závery, ktoré ale skôr naznačujú prípadnú nevedomú
účasť žalobcu na zdaniteľných plneniach, ktoré na predchádzajúcich stupňoch v reťazci by mali byť

postihnuté daňovým podvodom. Žalobca zdôraznil, že prípadné preukázanie nevedomej účasti žalobcu
na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, nemôže mať za následok odopretie práva na
odpočet dane, na tento účel je správca dane povinný objektívne preukázať vedomú účasť daňového
subjektu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, čo však v posudzovanom prípade
v napadnutom rozhodnutí absentuje. Pokiaľ ide o štvrtú podmienku Axel Kittel testu, a teda úmysel

alebo nedbanlivosť daňového subjektu, v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ sa môže daňový subjekt
z daňového podvodu „vyviniť“ a nestratiť tak nárok na odpočítanie dane, ak preukáže dostatočnú
obozretnosť a dobromyseľnosť, uvedené právo však žalobcovi bolo odopreté, nakoľko aplikácia
uvedeného testu nebola pred vydaním napadnutého rozhodnutia aplikovaná vôbec, preto žalobca
nemal možnosť pred vydaním rozhodnutia reagovať na závery správcu dane, najmä na odpovede v
rámci Axel Kittel testu, ktoré správca dane rozsiahlo uvádza až vo svojom rozhodnutí. Správca dane

žalobcovi objektívne nepreukázal vedomú účasť žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom, ktorá by bola spôsobilá byť samostatným dôvodom odopretia práva na odpočet dane.
Žalobca má za preukázané, že vo vzťahu k svojmu dodávateľovi konal v dobrej viere, s potrebnou
a primeranou obozretnosťou a prijal všetky opatrenia, ktoré od neho je možné spravodlivo očakávať.
Pokiaľ na strane dodávateľových obchodných partneroch (tzv. subdodávatelia) došlo k nedovolenému

daňovému úniku (daňovému podvodu), nemá to bez ďalšieho za následok, že žalobcovi nepatrí právo
na odpočítanie dane z predmetných dodávok, ktorých prijatie od deklarovaného dodávateľa doložil
hodnovernými dokladmi a použil dodávky na ďalšie zdaniteľné plnenia. Oprávnenie odpočítať daň z
tovarov určených alebo použitých na dodávky tovarov a služieb, predpísaným spôsobom uplatnenú
dodávateľom, by bolo s ohľadom na zásadu neutrality DPH možné žalobcovi odoprieť v zmysle ustálenej

judikatúry SD EÚ len v prípade, ak by sa žalobca vedome zúčastnil na takomto nedovolenom konaní.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, tento neobsahuje žiadny relevantný dôkaz, ktorý by bol
spôsobilý preukázať, že žalobca sa vedome zúčastnil na takomto nedovolenom konaní. V súvislosti
s potrebou preukázania „vedomej“ účasti, čo je potrebné chápať tak, že daňový subjekt vedel alebo
musel vedieť o svojej účasti na podvodnom konaní, žalobca poukázal na Rozsudok NSS SR sp. zn.

3Sfk/139/2022 zo dňa 28. augusta 2023, konkrétne bod 78. Z vykonaných dôkazov a záverov správcu
dane uvedených v napadnutom rozhodnutí nemožno dôjsť podľa žalobcu objektívne k záveru, že vedel
alebo musel vedieť o svojej účasti na podvodnom konaní.

12. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia je podľa žalobcu daná aj tým, že

správca dane uvádza v napadnutom rozhodnutí svoju tézu bez argumentov o údajnom „účelovom
dodávateľskom reťazci“, pričom však dôkazné bremeno bolo na správcovi dane, ktorý mal príkladmo
preukázať kto, akým spôsobom a za akým účelom vytvoril „účelový dodávateľský reťazec“, v opačnom
prípadelenvyslovenietakéhotvrdeniajelendomnienkousprávcudane,pričomnajednejstranesprávca
tvrdí, že sa malo jednať o „účelový dodávateľský reťazec“ a na druhej strane nemá pochybnosti o splnení

hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Žalobca nerozumie čo má on
osobne spoločné s tzv. účelovým dodávateľským reťazcom, pričom je preukázané, že so spoločnosťami,
ktoré sú uvedené na začiatku obchodného reťazca a s ich konaním, nemá žalobca nič spoločné.

13. Žalobca ďalej namietal, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia bol povinný správca dane podľa

68 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku uviesť ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého správca
dane rozhodoval, teda prameň práva, v tomto prípade ustanovenie konkrétneho právneho predpisu
Spoločenstva, v zmysle ktorého správca dane rozhodoval, tak ako to samotný správca dane uvádza v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uvedené skutočnosti však vo výroku napadnutého rozhodnutia
absentujú.

14. Žalobca tiež poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí absentuje dôkaz, ktorým by správca dane
preukázal príčinnú súvislosť medzi tzv. „podvodným konaním“ jeho dodávateľa, resp. iných daňových
subjektov a reálnym uskutočneným prijatým zdaniteľným plnením medzi žalobcom a jeho dodávateľom,
pričom žalobca objektívne v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia nemal a ani nemohol mať žiadne

znalosti o prípadnom budúcom protiprávnom správaní dodávateľa. Správca dane tieto závery oprel len
o svoje nepreukázané domnienky, úvahy a tézy, ktoré však nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch.15. Žalobca tiež namietal, že správca dane, na ktorého bolo prenesené dôkazné bremeno, postupoval v
rozpore so zásadou zákonnosti zakotvenou v Daňovom poriadku, a to preto, lebo SD EÚ jasne definuje,
že „právo Únie nestanovuje pravidlá týkajúce sa spôsobov vykonávania dôkazov v oblasti podvodu s

DPH, daňový orgán musí tieto objektívne skutočnosti preukázať v súlade s pravidlami dokazovania
stanovenými vnútroštátnym právom“. Žalobca pritom zdôraznil, že v právnom poriadku SR nie sú
upravené pravidlá dokazovania daňových podvodov a ani pojmové znaky tzv. daňového podvodu (pozn.:
Daňový poriadok definuje len tzv. zneužite práva v § 3 ods. 6), táto právna úprava v právnom poriadku
SR absentuje, preto správca dane, na ktorého je prenesené dôkazné bremeno v rámci ktorého má

preukazovať „subjektívne“ zavinenie (podľa zásady bez zavinenia niet sankcie) daňových subjektov,
sa logicky ocitá v situácii, kedy správca dane nemá zákonnú kompetenciu a právomoc zákonom
predvídateľným spôsobom preukazovať skutočnosti podstatné vo vzťahu k preukázaniu daňového
podvodu a vo vzťahu k preukázaniu naplnenia definičných a pojmových znakov tzv. daňového podvodu.
Inak vyjadrené správca dane v tomto smere nemôže svoj postup oprieť o prameň práva, teda o zákon, v
zmyslevymedzenýchústavnoprávnychprincípovapravidielvyjadrenýchvčl.2ods.2ÚstavySlovenskej

republiky (ďalej aj ako „Ústava SR“). Taktiež platí, že podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR „Každý môže konať, čo
nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Žalobca preto
zdôraznil, že konal spôsobom, ktorý nie je zákonom zakázaný a naopak správca dane v naznačenom
smere konal spôsobom, ktorý mu zákon neumožňuje. Žalobca v správnej žalobe poukázal na viaceré
judikáty týkajúce sa dokazovania v daňovom konaní (Rozsudok NSS SR sp. zn. 1 Sžfk 10/2020 z 24.

februára 2022, Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 540/2012, Nález ÚS SR zo dňa 12. októbra 2022, sp. zn. I.
ÚS 259/2022-37). Žalobca zdôraznil, že hoci správca dane uvádza definíciu „daňového podvodu“, ktorá
má vychádzať z ustálenej judikatúry ESD, v konečnom dôsledku správca dane v odôvodnení svojho
rozhodnutia neuviedol konkrétny rozsudok, ktorý by obsahoval definíciu daňového podvodu. Ďalšia
zmätočnosťavnútornározpornosťvprávnomposúdenísprávcudanejeumocnenánajmätým,žezaložil

právne posúdenie „daňového podvodu“ na právnych záveroch NS SR (bez povšimnutia judikatúry ESD),
teda Rozsudku sp. zn. lSžf/31/2016, ktorý konštatuje, že „k podvodnému konaniu dochádza vtedy, keď
jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania
neoprávneného daňového zvýhodnenia.“ Správca dane sa vo vzťahu k definícii „daňového podvodu“
opiera o rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžf 31/2016, ktoré je však už zjavne neaktuálne a je prekonané

aktuálne ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu, príkladmo z rozsudku uverejneného v
zbierke (č. 1/2020) zjednocujúcich stanovísk NS SR pod č. R 4/2020 vyplývajú právne závery kasačného
súdu z rozsudku sp. zn. 3Sžfk/9/2019 zo dňa 10. decembra 2019 (pre porovnanie rovnako aj Rozsudok
NS SR sp. zn. 10Sžfk/41/2019 zo dňa 26. januára 2021) vyplýva aké konanie je definované ako
„daňový podvod“ a aké konanie je definované ako „zneužívajúce konanie“: Kasačný súd definuje,

že: „Zneužitie práva sa odlišuje od daňového podvodu, kedy nedochádza k reálnej hospodárskej
činnosti. Zatiaľ čo pri zneužití práva dochádza k uskutočneniu zdaniteľných plnení, pri daňovom podvode
nedochádza k ich reálnemu uskutočneniu na všetkých stupňoch dodávateľsko-odberateľského reťazca
(najčastejšie vo vzťahu subdodávateľ – dodávateľ).“ Z uvedenej judikatúry a právnej argumentácie
teda podľa žalobcu vyplýva záver, že v posudzovanom prípade nemôžu byť naplnené podmienky pre

konštatáciu daňového podvodu, keďže v posudzovaných zdaniteľných plneniach bola uskutočnená
reálna hospodárska činnosť, teda bolo preukázané, že došlo k reálnemu dodaniu služieb, teda k
uskutočneniu zdaniteľného plnenia medzi žalobcom a dodávateľom, preto máme za preukázané, že
nedošlo k daňovému podvodu. Reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia (dodanie služieb) v zásade
aj správca dane potvrdil a má za preukázané, nakoľko samotný správca dane konštatuje splnenie

formálnych a materiálnych podmienok pre účely splnenia podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie
dane. Žalobca v nadväznosti na splnenie najmä materiálnych podmienok v súvislosti s uplatnením
práva na odpočítanie dane žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „NSS SR“) sp. zn. 8Sžkf/75/2020 zo dňa 25.05.2022 a Uznesenie ÚS SR IV.
ÚS 86/2022 zo dňa 15.02.2022. Žalobca je presvedčený, že splnil všetky podmienky oprávňujúceho

uplatniť si nárok na odpočet dane z prijatých zdaniteľných plnení. Žalobca nebol vedome účastný
žiadneho daňového podvodu a splnil najmä materiálne podmienky na uplatnenie práva na odpočet
dane. Ďalej žalobca poukázal na zásadu zákonnosti, ktorá platí pre celé daňové konanie, zdôraznil
účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania s tým, že správca dane vo vyrubovacom konaní nemá
zákonné oprávnenie vykonávať nové dokazovanie, na to je určená daňová kontrola, v rámci ktorej sa

primárne zisťujú a preverujú skutočnosti potrebné na správne určenie dane a správca dane vyhodnocuje
predložené doklady, teda vykonáva dokazovanie. Z uvedeného je preto podľa žalobcu zjavné, že
vyrubovacie konanie neslúži na ďalšie nové dokazovanie, inak by sa potieral význam daňovej kontroly
a nezákonne by sa takýmto obchádzaním zákona predlžovala kontrolná aktivita a činnosť správu dane,čím by sa nad rámec určený zákonom nenáležite zasahovalo do práv daňového subjektu, ktorý je
týmto spôsobom naďalej zaťažovaný kontrolnými aktivitami správcu dane. Inak vyjadrené, takýmto
spôsob je nezákonne a nerešpektujúc účel a zmysel zákona (najmä inštitút daňovej kontroly a jej iný

účel ako účel vyrubovacieho konania) dávaná možnosť správcovi dane neodôvodnene meniť svoje
argumentačné línie v rámci právneho posúdenia, ktorý príkladmo tak, ako to je aj v posudzovanom
prípade, v protokole z daňovej kontroly a v následnom rozhodnutí právne posúdi skutkový stav v tom
smere, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie
dane a následne po zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom správca dane nanovo posúdi skutkový

stav, ktorý právne posúdi v tom smere, že odmietne daňovému subjektu právo na odpočítanie dane
na základe diametrálne odlišného právneho posúdenia, príkladmo na základe vedomej, či nevedomej
účasti daňového subjektu na daňovom podvode, resp. na základe zneužívajúceho konania. Ďalšie nové
dokazovanie vykonávané správcom dane vo vyrubovacom konaní je neprípustné a nenáležité, a to
aj z dôvodu intenzity vykonávaných úkonov správu dane ako materiálneho zásahu do individuálnej
sféry daňového subjektu tvorenej jeho základnými právami a slobodami, pričom tieto úkony v rámci

dokazovaniavovyrubovacomkonanísvojoupodstatoudaňovýsubjektzaťažujú,atýmhovjehoslobode
a základných právach obmedzujú.

16. Žalobca napokon na záver správnej žaloby poukázal na ďalší nezákonný postup správcu dane,
ktorý nerešpektoval ani predĺženú lehotu na rozhodnutie, pričom na správcu dane ako subjekt

vykonávajúci verejnú moc v oblasti správy daní, sa primárne vzťahuje zásada zákonnosti, ktorá je
nesporne najvýznamnejšou zásadou daňového konania, pričom jej základ pochopiteľne nevychádza len
z ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ale primárne z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Neobstojí
tvrdenie žalovaného, že ide len o tzv. poriadkovú lehotu, nakoľko právo na zákonný postup daňových
orgánov pri správe daní je chránený Ústavou SR a v prípade zistenia, že daňový orgán nekoná v súlade

so zákonom, resp. koná nad jeho rámec, dochádza k porušeniu subjektívneho práva daňového subjektu
na zákonný postup daňových orgánov. Správca dane sa dopustil podstatného porušenia ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré môže mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej, pričom „Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a
nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie.“ (Uznesenie ÚS SR sp. zn.

I. ÚS 327/2018 zo dňa 19.09.2018).

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu

17. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol skutkové okolnosti veci vyplývajúce z vykonaného

dokazovania, pričom zhrnul, že zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca preukazoval, že prijal od dodávateľa
Správa objektov s.r.o. boli priamo spojené s podvodným konaním, o ktorom mal mať žalobca
vedomosť, keď nepreukázal, že vykonal čo i len základné úkony smerujúce k prevereniu si obchodného
partnera ako aj skutočnosti ohľadom poskytnutia samotných zdaniteľných plnení. Navyše samotný
žalobca nepreukázal ani žiadny dôkaz o preverení si svojho obchodného partnera. Spoločnosťou

Správa objektov s.r.o. neboli preukázané skutočnosti, ktoré by preukazovali, že táto spoločnosť sa
na dodaní deklarovaných zdaniteľných plnení skutočne podieľala. Navyše tvrdenia žalobcu odporovali
zisteniam správcu, keď konatelia žalobcu G. A. a D. H., nezabezpečovali zdaniteľné obchody so
spoločnosťou Správa objektov s.r.o., nemali bližšie vedomosti o zdaniteľných plneniach, nakoľko tieto
mal zabezpečovať konateľ E. F., ktorý však vo svojich tvrdeniach uvádzal, že k stretnutiu s dodávateľom

Správa objektov s.r.o. a jeho zástupcami H. I. I. a E. J. malo dôjsť v kaviarni v Banskej Bystrici, že
obchody mali byť dohadované s E. J. ako splnomocneným zástupcom, ktorému malo byť za dodanie
materiálu uhradené v hotovosti, a že preprava materiálu mala byť zabezpečená týmto dodávateľom.
Tietotvrdenianebolidokazovanímsprávcudanepreukázanéabolivyvrátené.H.I.I.vobdobíseptember
2018 už nebola ani konateľkou spoločnosti Správa objektov s.r.o., nevedela uviesť žiadne skutočnosti

ohľadom obchodov, ktoré mali byť uskutočnené, nebolo preukázané jej tvrdenie o stretnutí v kaviarni
a splnomocnení E. J.. Žalobca sa v prípade E. J. odvolával na predložené splnomocnenie, ktoré mala
udeliť H. I. I. pre E. J. dňa 10.02.2018, pričom táto plná moc neobsahovala ani overenie podpisov,
mala byť zo dňa 10.02.2018, pričom zdaniteľné plnenia mal žalobca so spoločnosťou Správa objektov
s.r.o. vykonávať v období september 2018, kedy už H. I. I. nebola ani konateľkou. E. J. akékoľvek

skutočnosti poprel, nebol splnomocneným zástupcom a nepoznal nikoho ani zo strany spoločnosti
Správa objektov s.r.o. ani zo strany žalobcu, nepodpisoval žiadne doklady, neprevzal žiadnu hotovosť
a jeho identita bola zneužitá. Správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach teda identifikovali také
zisteniaadôkazy,ktorévosvojomsúhrnevdostatočnejmiereodôvodňujúzáver,žedošlokpodvodnémukonaniu, ako aj, že žalobca o ňom mal a mohol vedieť. Žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy okrem
faktúr, troch dodacích listov a dokladov vyhotovených virtuálnou registračnou pokladnicou, ktoré by jeho
obozretnosť pri zdaniteľných plneniach preukazovali. Žalobca ani v samotnom odvolaní podanom voči

rozhodnutiu správcu dane neuviedol žiadne skutočnosti a argumenty, ktorými by preukázal náležitú
obozretnosť v rámci deklarovaných zdaniteľných plnení, a že prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že zdaniteľné plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho
účasti na podvodnom konaní. Aj tieto skutočnosti tak poukazujú na neobozretnosť žalobcu pri vstupe do
obchodných aktivít s obchodnými partnermi. Nemožno preto v žiadnom prípade hovoriť o obozretnom

konanížalobcuvprípadeobchodnýchaktivítsospoločnosťouSprávaobjektovs.r.o.,ktoránevykazovala
žiadne aktivity resp. nepreukázala výkon ekonomickej činnosti. Z uvedených skutočností vyplýva, že
žalovaný a správca dane nepostavili svoje rozhodnutia len na tom, že spoločnosť Správa objektov s.r.o.
alebo jej subdodávateľ neplnili svoje povinnosti, ale bolo preukázané, že priamo žalobca sa svojím
konaním a správaním zapojil do zdaniteľných plnení poznačených podvodným konaním, o ktorom mal
mať vedomosť, keby vykonal základné úkony smerujúce k prevereniu si obchodného partnera ako

aj skutočností ohľadom poskytnutia samotných zdaniteľných plnení. Podľa žalovaného je evidentné,
že bola preukázaná existencia podvodného konania, neodvedenia dane, ktoré priamo súviseli so
zdaniteľnými plneniami, ktorých konečným užívateľom bol žalobca a rovnako bola preukázaná aj priama
súvislosť so samotný žalobcom, ktorý o takomto konaní mal mať vedomosť. Správca dane zistil skutkový
stav dostatočne a v súhrne identifikoval celý rad objektívnych okolností nasvedčujúcich účasti žalobcu

na daňovom podvode, kedy žalobca neprijal dostatočné opatrenia a špecifikoval konkrétne opatrenia,
ktoré žalobca mal vykonať a nevykonal.

18. V predmetnej veci mal žalovaný za to, že správca dane nezaťažoval žalobcu takou dôkaznou
povinnosťou, ktorá by ho nemala zaťažovať, teda neprenášal naňho dôkazné bremeno v takom rozsahu,

v ktorom by ho zaťažovať nemalo. Správca dane vykonal množstvo dôkazov z vlastnej iniciatívy, doplnil
dokazovanie na základe právneho názoru súdu a vykonal aj dôkazy navrhnuté žalobcom. Žalovaný
sa v odvolacom konaní týmito skutočnosťami zaoberal. Správca dane ako aj žalovaný na základe
skutkových zistení, vyvodených z vykonaného dokazovania, dospeli k logickým a preskúmateľným
záverom o tom, že žalobca mohol a mal vedieť o podvodnom konaní vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty,

pričom sa spravovali početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a aj judikatúrou NS SR, ktoré stanovujú
všeobecné kritériá pri vyhodnocovaní podvodného konania vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Správca
dane a žalovaný podrobne zargumentovali právne posúdenie veci aj v zmysle uvedenej početnej
judikatúry a žalobca správnosť ich záverov jeho argumentáciou nevyvrátil. Žalovaný jasne popísal v
napadnutých rozhodnutiach, v čom si žalobca svoje dôkazné bremeno nesplnil, a to práve v preukázaní

starostlivosti riadneho hospodára voči dodávateľovi Správa objektov s.r.o. ako aj voči samotnému
zdaniteľnému plneniu t.j. nevykonal ani opatrenia zamerané s cieľom, aby zistil, či dodávateľ má napr.
zázemie a možnosti dodať preverované zdaniteľné plnenia, či skutočne v mene dodávateľa vôbec
vystupovalioprávnenéosobyapod.akoajskutočnostiohľadomsamotnýchzdaniteľnýchplnení.Vtomto
prípade keby žalobca vykonal takéto overenie mohol a mal vedieť, že sa prijatými plneniami zapája

do zdaniteľných plnení poznačených podvodným konaním. Žalobca však v tomto smere svoju dôkaznú
povinnosť nesplnil.

19. Podľa žalovaného tvrdenia žalobcu o spoľahlivosti obchodného partnera neboli dostatočným
dôkazom o preverení si dodávateľa ako aj spoľahlivosti tohto dodávateľa. Žiadnym iným dôkazom

žalobca spoľahlivosť dodávateľa nepreukázal, čím nepreukázal dostatočné preverenie si svojho
obchodného partnera ako aj skutočností týkajúcich sa dodania deklarovaných zdaniteľných plnení
a takéto konanie žalobcu sa nevyznačuje obozretnosťou a potrebnou opatrnosťou, ktorú možno od
žalobcu ako daňového subjektu a podnikateľa očakávať, aby sa vyhol začleneniu do podvodných
konaní v súvislosti s fungovaním systému dane z pridanej hodnoty. Je tiež v rozpore so zásadou

logiky a zásadou poctivého podnikania, aby žalobca ako podnikateľský subjekt, nevykonal také úkony
k prevereniu dodávateľa resp. si zaobstaral dôkazy, umožňujúcemu mu prípadné budúce uplatnenie
nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za napr. reklamácie resp. iné obchodno-právne spory. Už
správca dane vo svojom rozhodnutí uviedol, v čom žalobca konal neopatrne a neobozretne a rovnako aj
žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal úkony, ktoré u žalobcu absentovali a ktoré

mal vykonať, keby bol dostatočne obozretný vo svojom konaní. Rozhodnutia správcu dane a žalovaného
sú dostatočne a preskúmateľné odôvodnené a je zrejmé, na základe akých úvah a vyhodnotení dospeli
k záverom uvedeným v preskúmavaných rozhodnutiach. Žalovaný zdôraznil, že absencia primeranej
opatrnosti bola žalobcovi vytýkaná vo vzťahu k priamemu deklarovanému dodávateľovi žalobcu, nešlo oprípad subdodávateľov na predchádzajúcich článkoch reťazca obchodných spoločností. Závery správcu
dane a žalovaného, že žalobca sa nesprával v obchodnom styku s dodávateľom Správa objektov
s.r.o. dostatočne obozretne sú preskúmateľné, logické a správne, podložené skutkovými zisteniami

vyplývajúcimi z dôkazov, ktoré sú obsiahnuté aj vo vykonaných dôkazoch.

20. V prípade námietok žalobcu, že nebol oboznámený s rozhodnými skutočnosťami zakladajúcich
nesporné znaky daňového podvodu, žalovaný uviedol, že aj v tomto prípade správca dane postupoval
v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, keď doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní

bolo jednak v súlade s právnym názorom správneho súdu (v tom čase Krajského súdu v Banskej
Bystrici) a tiež v súlade s uvádzaným účelom správy daní - správne určiť a vyrubiť daň a za týmto
účelom zistiť nevyhnutné skutočnosti čo najúplnejšie. Daňová kontrola a nadväzujúce vyrubovacie
konanie boli vykonané v súlade s Daňovým poriadkom, správca dane viedol dokazovanie čo najúplnejšie
pritom so všetkými zistenými skutočnosťami žalobcu oboznámil v priebehu daňovej kontroly ako
aj následnom vyrubovacom konaní a rovnako aj v rámci vyrubovacieho konania po vrátení veci

na ďalšie konanie správnym súdom, keď umožnil žalobcovi zúčastniť sa výsluchu svedka, ďalej v
rámci ústneho pojednávania vykonaného dňa 22.05.2023 (spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 101321873/2023) požiadal splnomocneného zástupcu žalobcu o vyjadrenie sa k návrhom na
doplnenie dokazovanie a zároveň ho oboznámil s tým, že o prerokovaní zistených skutočností bude
žalobca následne písomne vyrozumený, pričom konateľ žalobcu v tejto súvislosti na opakované

predvolania nereagoval a rovnako nereagoval ani splnomocnený zástupca na opakované oznámenia
o ústnom pojednávaní. Žalovaný tak v prípade námietok žalobcu, že nebol pred rozhodnutím
oboznámený so všetkými podstatnými zisteniami, skutočnosťami a právnou kvalifikáciou daňového
podvodu oboznámený, trval na tom, že tieto sú neopodstatnené. V celom konaní postupoval správca
dane v úzkej súčinnosti so žalobcom a dodržal jeho práva ako daňového subjektu, pričom to bol žalobca,

ktorý sa oboznámenia nezúčastnil hoci bol na to správcom dane upozornený.

21. Z napadnutých rozhodnutí je podľa žalovaného evidentné, že nedošlo ani k porušeniu práv žalobcu
ako daňového subjektu na spravodlivé konanie. Žalovaný trval na tom, že správca dane v rámci daňovej
kontroly a nadväzujúcom vyrubovacom a následne aj žalovaný v rámci odvolania postupovali v súlade s

Daňovým poriadkom, keď všetky zistené skutočnosti a predložené dôkazy a doklady hodnotili jednotlivo
a vo vzájomných súvislostiach v súlade so zákonom o DPH ako aj ustálenou judikatúrou Súdneho
dvora EÚ a slovenskou judikatúrou týkajúcou sa podvodného konania. V napadnutých rozhodnutiach
tak správca dane ako aj žalovaný uviedli úvahu, ktorou sa riadili pri prijatí záverov a v rozhodnutiach
jasne uviedli, prečo žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr

od dodávateľa Správa objektov s.r.o. a v čom žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a vykonal
nedostatočné opatrenia a ocitol sa tak v reťazci podvodných plnení.

22. Žalovaný trval na tom, že samotnú nezákonnosť rozhodnutia nespôsobili ani tvrdenia žalobcu,
že správca dane nerešpektoval ani predĺženú lehotu na rozhodnutie, tieto námietky považoval za

neopodstatnené, nakoľko z tejto námietky nie je vôbec jasné v čom správca dane nerešpektoval
predĺženú lehotu. V predmetnom prípade je evidentné, že správca dane v súlade s ustanoveniami
Daňového poriadku, ako aj s ohľadom na právne závery správneho súdu, nemohol rozhodnúť ani v
lehote 30 dní a ani v lehote 60 dní, na základe čoho v súlade so zákonom požiadal o predĺženie lehoty na
rozhodnutie, pričom lehota mu bola s ohľadom povahu prípadu predĺžená nadriadeným orgánom o 180

dní, o čom bol daňový subjekt upovedomený Upovedomením č. 101074839/2023 zo dňa 19.04.2023.
Žalovaný trval na tom, že ide o procesnú lehotu, ktorej prípadné nedodržanie nemá vplyv na zákonnosť
samotného rozhodnutia.

23. Žalovaný tiež uviedol, že v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené žalobcom

ako účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé konanie. V predmetnom prípade mal žalovaný za to, že rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane obsahujú všetky náležitosti stanovené v § 63 Daňového

poriadku, vrátane odôvodnenia, v ktorom v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku žalovaný a správca
dane uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom vydaných rozhodnutí, vysporiadanie sa s námietkami
žalobcu, ďalej uviedli, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa
ktorých sa rozhodovalo.24. Žalovaný napokon uviedol, že žalobca nepredložil nové skutočnosti, ktoré by preukázali zistený a
posúdený skutkový stav inak ako bolo zistené v daňovej kontrole, následnom vyrubovacom a odvolacom

konaní. Žalobca len zopakoval námietky ako v odvolaní podanom voči rozhodnutiu správcu dane
a všeobecne bez konkrétnej priliehajúcej argumentácie vyjadril nesúhlas so závermi správcu dane
a žalovaného, pričom len zdôrazňoval niektoré skutkové zistenia, ktoré boli ale v preskúmavaných
rozhodnutiach podrobené konfrontácii aj s inými skutkovými zisteniami. Žalovaný preto trval na
napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, žalobu navrhol

zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania.

25. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 19.06.2024, na vyjadrenie,
avšak žalobca svoje právo nevyužil.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

26. Správny súd vo veci nariadil na žiadosť žalobcu na deň 10.12.2025 pojednávanie, na ktorom
sa právny zástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného vyjadrili zhodne s obsahom správnej
žaloby a písomného vyjadrenia k správnej žalobe. Právny zástupcu okrem iného zdôraznil, že došlo k
podstatnémuporušeniuzákladnýchprávazásad,najmäzásadysúčinnostivzmysleDaňovéhoporiadku

a § 46 ods. 5, ktorú ani nemohol sanovať správca dane v rámci vyrubovacieho konania, nakoľko §
46 ods. 5 je vyslovene upravený v daňovej kontrole a nie v rámci vyrubovacieho konania. Poverený
zástupca žalovaného reagoval na uvedenú námietku s tým, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu §
46 ods. 5, keď v rámci daňovej kontroly bol žalobca oboznámený so všetkými zrejmými skutočnosťami
a rovnako aj v následnom vyrubovacom konaní aj po rozhodnutí súdu bol žalobca vyrozumený o tom,

že bude prebiehať ústne pojednávanie, k čomu bol aj konateľ žalobcu predvolávaný a o čom bol
aj upovedomený aj samotný splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý sa tohto ústneho pojednávania
nezúčastnili.Právnyzástupcažalobcuvreakciinaprednespoverenéhozástupcužalovanéhouviedol,že
vzmyslejudikatúryNSSSRpredstavujetátozásadajednuzelementárnychzásad,ktorúmožnonapraviť
v rámci vyrubovacieho konania ale len cez zásadu úzkej súčinnosti. Už nie v rámci princípu § 46 ods.

5, ale cez zásadu úzkej súčinnosti, teda že daňový subjekt bude súčinný a odstráni tieto pochybnosti.
Nakoľko k tomuto nedošlo, bolo uskutočnené pojednávanie, na ktorom by mali byť žalobcovi tieto
pochybnosti ozrejmené, avšak daňový subjekt nevyužil túto možnosť, nakoľko by práve táto okolnosť
bola v jeho neprospech a v zmysle judikatúry NSS SR je to možné v rámci vyrubovacieho konania
len v zmysle zásady úzkej súčinnosti k čomu ale nedošlo v rámci druhého vyrubovacieho konania a

teda nebol preukázaný podvod na DPH. Žalovaný svoj prednes doplnil tak, že v danom prípade bolo
dodržané právo úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, keď bol predvolávaný na pojednávanie. Bol
dokonca upovedomený o tom aj splnomocnený zástupca a nakoniec o tom, že žalobca nepreukázal
žiadne skutočnosti, ktoré by sa mali týkať rozumných opatrení vyplývajú zo samotného odvolania, ktoré
podal voči rozhodnutiu správcu dane tam nešpecifikoval žiadne opatrenie, ktoré prijal na to, aby sa

vyhol účasti na daňovom podvode. Právny zástupca žalobcu v rámci záverečného slova uviedol, že
rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane, na ktoré rozhodnutie žalovaného nadväzuje,
je nezákonné, zmätočné a neodôvodnené. Žalobcovi boli upreté žalobcovi základné práva v rámci
daňového konania, a preto žiadal správny súd, aby rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň priznal
žalobcovi trovy konania. Poverený zástupca žalovaného v rámci záverečného slova uviedol, že trvá na

všetkých vyjadreniach a záveroch, ako aj na napadnutom rozhodnutí, ako aj rozhodnutí správcu dane
a žalobu navrhol zamietnuť a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.

27. Správny súd v Banskej Bystrici, ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a postup daňových

orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uplatnených v správnej žalobe žalobcu (§ 134 ods. 1 zákona č.
162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), pričom
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto správnu žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP.

28. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP;(1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrenímorgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

29. Podľa § 6 ods. 1 SSP; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide
o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci
podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

31. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

32. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

33. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

34. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého

daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

35. Podľa § 24 ods. 1 až 6 Daňového poriadku; (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie,
pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné

dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz
možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä
o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie

vedenédaňovýmisubjektmiadokladyknim.(5)Nadokladznejúcinaneexistujúcuosobuvčasevydania
dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. (6) Na účely dokazovania môže správca
dane úkony, ktorými sú najmä ústne pojednávanie, výsluch svedkov, výsluch znalcov a oboznamovanie
sa s dôkazmi, vykonávať aj spoločne.

36. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.37. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH; Predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby
(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná

v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

38. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH; Predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby

(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

39. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode

alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

40. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená

iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním
uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním
uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená
správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

41. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH; Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

42. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v rozsahu a z dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať,

či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia (alebo pre vydanie opatrenia alebo pre realizáciu iného postupu), či zistil vo veci
skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s

hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal
na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu
verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho
vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý

bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle § 135 ods. 1 SSP, s výnimkami
vymedzenými v § 135 ods. 2 SSP, pod ktoré ale prejednávaná vec nespadá. Konanie pred správnym
súdom nie je pokračovaním administratívneho konania a úlohou správneho súdu v správnom súdnictve
nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí (prípadne
iných správnych aktov a postupov) orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy

splnili povinnosti stanovené zákonom.

43. Úvodom k zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd považuje za potrebné uviesť, že
právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v

zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň
splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje
základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované
závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimuodpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci
všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú
neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky,

za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí
C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie
uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom
vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane
judikované závery vyplývajúce napr. z Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa

22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n).

44. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä
v prípadoch, ak : (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (2) došlo
k daňovému podvodu, (3) došlo k prípadu zneužitia práva.

45. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 vo výške 12 030,71 eur.

46. Žalobca v správnej žalobe najskôr namietal, že žalovaný vážnym spôsobom negatívne zasiahol

do zákonných ako aj ústavou garantovaných práv žalobcu, nezodpovedal odvolacie námietky žalobcu,
resp. sa k nim vyjadril povrchne a okrajovo a podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného
nedalo odpovede na ťažiskové otázky a relevantné námietky žalobcu, v dôsledku čoho je napadnuté
rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a arbitrárne.

47. Správny súd k takýmto všeobecným spôsobom formulovaným námietkam považuje za potrebné
uviesť, že súdny prieskum v daňových veciach nie je absolútny, nakoľko je ovládaný dispozičnou
zásadou a správna žaloba žalobcu je všeobecnou správnou žalobou, pri ktorej nie je v právomoci
správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej
správy, prípadne konkretizovať všeobecné a nekonkrétne žalobné námietky. Iniciátorom súdneho

konania pred správnym súdom je žalobca – účastník administratívneho konania a je na ňom, ako svoje
právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov verejnej správy využije, teda aké
žalobné dôvody v správnej žalobe prednesie a vymedzí. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný
rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, ak nie je ustanovené inak. V ustanovení § 134 ods. 2 SSP
sú vymedzené nedostatky resp. sú druhovo vymedzené veci, pri ktorých správny súd nie je viazaný

rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. V posudzovanom prípade je rozsah súdneho prieskumu daný
žalobnými bodmi o tvrdenej nezákonnosti, keďže správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v
zmysle § 134 ods. 1 SSP (nejedná sa o konanie uvedené v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd v postupe a v
rozhodnutiach daňových orgánov nezistil nedostatky vymedzené v tomto zákonnom ustanovení a nejde
ani o žiadnu z druhovo vymedzených vecí v tomto zákonnom ustanovení, preto nebol dôvod vykonať

prieskum správnou žalobou napadnutého rozhodnutia nad rozsah a dôvody správnej žaloby.

48. K námietke žalobcu, že správca dane nerešpektoval dôsledne záväzné pokyny správneho súdu,
ktoré sú uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 72S/10/2020 zo dňa 27.10.2022
a vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutí správnym súdom, správca dane v zásade vykonal

jeden úkon v rámci dokazovania, a to výsluch p. A. B., správny súd uvádza, že uvedená námietka je
nedôvodná, nakoľko správca dane po vrátení veci doplnil dokazovanie v miere, aká bola v danom čase
objektívne možná, pričom správny súd žalobcovi uložil, aby v ďalšom konaní buď vykonal žalobcom
navrhované dôkazy - výsluchy navrhnutých svedkov alebo v prípade, ak takéto dôkazy nevykoná,
v novom rozhodnutí uvedie relevantné a najmä akceptovateľné odôvodnenie odmietnutie vykonania

navrhovaných dôkazov. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia pritom jednoznačne vyplýva, že dňa
22.05.2023 vykonal výsluch svedka A. B., vykonal úkony smerujúce k výsluchu C. D., o ktorom bolo
zistené, že zomrel dňa XX.XX.XXXX, čo bol objektívny dôvod nemožnosti realizácie jeho výsluchu,
vykonal dňa 22.05.2023 ústne pojednávanie s daňovým subjektom a opakovane predvolal E. F.,
konateľa žalobcu, na ústne pojednávanie, na ktoré sa on ani jeho splnomocnený zástupca nedostavili.

Správca dane zároveň na strane 11 prvostupňového rozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnil,
prečo nepristúpil k výsluchu C. H. I. – I. a D. G.. Skutočnosť, že žalobca odôvodnenie správcu
dane vo vzťahu k nevykonaniu výsluchov považuje za nedostatočné samé o sebe nespôsobuje
nezákonnosť rozhodnutia. Vzhľadom na obsah administratívneho spisu správny súd dospel k záveru,že správca dane vo vyrubovacom konaní postupoval v zmysle požiadaviek správneho súdu a dbal
na zachovávanie práv daňového subjektu. Pokiaľ žalobca namietal vykonanie výsluchu A. B., bývalej
konateľky dodávateľa Správa objektov s.r.o., s časovým odstupom od realizácie obchodných transakcií

so žalobcom, je potrebné uviesť, že žalobcom uvedená argumentácia neobstojí, pretože skutočnosti
vyplývajúce z obsahu jej výpovede nespočívali len v drobných nepresnostiach, ale naopak boli
podstatnej povahy, nakoľko svedkyňa okrem iného uviedla, že spoločnosť žalobcu nepozná a nikdy
o nej nepočula, nevedela, že bola nielen konateľkou, ale aj spoločníčkou spoločnosti Správa objektov
s.r.o., uviedla, že za túto spoločnosť ako konateľka nevykonávala nič, no správca dane zistil, že mala

zriadenú autorizáciu a podávala daňové priznania. Žalobca zároveň v správnej žalobe ani neuviedol,
v čom malo spočívať nesprávne vyhodnotenie výpovede svedkyne zo strany správcu dane. Pokiaľ
ide o C. D., ktorého výsluch nebolo možné vo vyrubovacom konaní objektívne vykonať z dôvodu
jeho úmrtia, správny súd uvádza, že z obsahu rozhodnutí daňových orgánov nevyplýva, že by jeho
nevykonanie bolo vyhodnocované na ťarchu daňového subjektu a nevyplýva to ani z argumentácie
žalobcu v správnej žalobe. Z obsahu administratívneho spisu naopak vyplýva, že správca dane

vykonal rozsiahle dokazovanie vykonaním miestnych zisťovaní, výsluchov veľkého množstva ďalších
svedkov a zaobstaraním podkladov, ktoré vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom závery
daňových orgánov majú oporu v takto vykonanom dokazovaní. Nevykonanie výsluchu svedka C. D.,
konateľa dodávateľa žalobcu, v čase kontrolovaného zdaniteľného obdobia (september 2018), preto
nepredstavovalo dôkaznú núdzu správcu dane v tom smere, že by nemohli obstáť závery správcu

dane bez vykonania tohto výsluchu. Inými slovami rozsah vykonaných dôkazov zodpovedal dostatočne
zistenému skutkovému stavu pre vyvodenie záverov prijatých správcom dane, ktorý v prejednávanej
veci uniesol svoje dôkazné bremeno.

49. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane je zmätočné, obsahuje zjavné

rozpory v právnom posúdení, ktoré majú za následok vadu rozhodnutia správcu dane spočívajúcu
v nesprávnom právnom posúdení, nakoľko na strane 23 správca dane uviedol, že kontrolovaný daňový
subjekt si vedome nárokoval odpočítanie dane zo stavebného materiálu od dodávateľa, ktorý tento
tovar preukázateľne nedodal, správny súd musí uznať, že uvedená formulácia správcu dane bola
zmätočná a bez ďalšieho by navodzovala dojem, že správca dane dospel k záveru o nesplnení

jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Na strane druhej správny súd uvádza,
že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je potrebné vnímať v celkovom kontexte a ojedinelá
formuláciasprávcudanevzhľadomnakonečnézáverydaňovýchorgánovamajúceoporuvovykonanom
dokazovaní nie je, vzhľadom na zanedbateľnú intenzitu vo vzťahu k požiadavkám na zrozumiteľnosť
a určitosť prvostupňového rozhodnutia, dôvodom na jeho zrušenie. Z napadnutého rozhodnutia

žalovaného, ktoré tvorí spolu s prvostupňovým rozhodnutím jeden celok (v zmysle zásady jednotnosti
konania), vyplýva jednoznačný záver, že dôvodom na nepriznanie odpočítania dane bola vedomá účasť
žalobcu na obchodných transakciách poznačených podvodom na DPH. Správny súd dospel k záveru,
že aj napriek tejto ojedinelej formulácii nemožno dospieť k záveru o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti
napadnutých rozhodnutí. Napokon záver o existencii daňového úniku obsahuje už Protokol z daňovej

kontroly a Krajský súd v Banskej Bystrici v zrušujúcom rozsudku okrem iného tiež konštatoval, že
„skutočnosť, že v danom prípade došlo k daňovému úniku indikuje, že sa v danom prípade jedná
o daňový podvod, a preto vo vzťahu k posúdeniu skutočnosti, či žalobca bol účastný na podvode na
DPH, bolo podľa názoru správneho súdu na účely rozhodnutia o odmietnutí práva na odpočítanie dane
potrebné zo strany daňových orgánov aplikovať tzv. Axel Kittel test v zmysle z rozsudku Súdneho dvora

EÚ vo veci Axel Kittel C-439/04“. Vzhľadom na zistené skutočnosti a záväzný názor správneho súdu
správca dane v rámci ďalšieho konania viedol dokazovanie s tým, že aplikoval tzv. Axel Kittel test a na
všetky otázky tohto testu odpovedal kladne, čo odôvodnilo odmietnutie odpočítania dane žalobcovi
pre jeho vedomú účasť na zdaniteľných plneniach poznačených podvodom na DPH. O jednoznačnosti
záverov daňových orgánov svedčí napokon aj samotný obsah správnej žaloby žalobcu, majúcej

z podstatnej časti svoj základ v podanom odvolaní, v ktorej žalobca svoje žalobné námietky formuloval
tak, že smerovali k tomu, že sa nedopustil vedomej účasti na podvodnom konaní.

50. Z ustálenej rozhodovacej praxe NSS SR vyplýva, že pokiaľ príslušné orgány v priebehu
vyrubovacieho konania alebo prípadne nadväzujúceho odvolacieho konania zmenia dôvod pre

neuznanie uplatnených daňových oprávnení v porovnaní s protokolom z daňovej kontroly, musí sa
tak spravidla diať (i) primárne na podklade skutkových zistení vyplývajúcich zo samotného protokolu,
prípadne primerane doplnených dokazovaním vykonaným v daňovom konaní v miere a rozsahu
nenahrádzajúcom daňovú kontrolu a (ii) daňovému subjektu musí byť umožnené sa k zmenenémuprávnemu posúdeniu dôvodu neuznania daňového oprávnenia v daňovom konaní vyjadriť a navrhnúť
nové dôkazy (tento predpoklad vyplýva zo zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom
podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku a zásady zachovávania práv daňových subjektov podľa § 3

ods. 1 Daňového poriadku, ako aj zo zákazu neočakávaných/prekvapivých rozhodnutí vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - mutatis mutandis rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 52/2019 zo dňa
1. apríla 2020, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 12/2020). Z uvedeného hľadiska preto neboli
preskúmavané rozhodnutia daňových orgánov vo vzťahu k žalobcovi neočakávanými, resp. vydanými
v rozpore so zásadou legitímnych očakávaní, na ktorú žalobca odkazoval v správnej žalobe, nakoľko

k prehodnoteniu právneho posúdenia správcu dane viedol právne záväzný názor správneho súdu
a bolo to zrejmé aj z Oznámenia č. 102222093/2023 zo dňa 05.09.2023, ktorým oznámil žalobcovi, že
vyčerpal svoje dôkazné bremeno a dôkazné bremeno sa prenáša na správcu dane. Pokiaľ žalobca
v tejto súvislosti namietal, že do doručenia prvostupňového rozhodnutia žiadnym spôsobom správca
dane žalobcu neoboznámil pred vydaním rozhodnutia o priebehu, zisteniach, vykonaných dôkazoch,
ktoré správca dane vykonal v rámci ďalšieho vyrubovacieho konania a žalobca sa o skutočnostiach

tvoriacich obsah rozhodnutia správcu dane (Axel Kittel test, podvodné konanie, a pod.) dozvedel až z
rozhodnutia, čím správca dane uprel daňovému subjektu právo preukázať svoju dobrú vieru a právo sa
„vyviniť“ z údajnej účasti na podvodnom konaní, správny súd sa s uvedenou argumentáciou žalobcu
nestotožnil, nakoľko z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vytvoril dostatočný priestor pre
žalobcu, aby bol oboznámený so závermi správcu dane, keď konateľa žalobcu predvolal Predvolaním č.

101780581/2023 zo dňa 13.07.2023 vytýčeným na deň 03.08.2023 a doručeným fikciou dňa 17.07.2023
a následne Opakovaným predvolaním č. 102052228/2023 zo dňa 10.08.2023 vytýčeným na deň
04.09.2023 a doručeným dňa 16.08.2023, pričom o termínoch bol upovedomený aj právny zástupca
žalobcu. Žalobca ani jeho právny zástupca sa však ústnych pojednávaní nezúčastnili, čo odôvodnil
právny zástupca žalobcu na pojednávaní tým, že „by práve táto okolnosť bola v jeho neprospech“.

Správny súd je vzhľadom na uvedené toho názoru, že správca dane v posudzovanom prípade
dospel k zmene právneho náhľadu najmä na podklade skutkových zistení vyplývajúcich zo samotného
Protokolu, resp. primerane doplnených dokazovaním vykonaným v daňovom konaní v miere a rozsahu
nenahrádzajúcom daňovú kontrolu a žalobcovi ako daňovému subjektu bol v súlade so zásadou úzkej
súčinnosti podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku a zásadou zachovávania práv daňového subjektu

vytvorený priestor sa k zmenenému právnemu posúdeniu dôvodu neuznania daňového oprávnenia v
daňovom konaní vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy, preto postup správcu dane správny súd vyhodnotil
ako zákonný. Zároveň neobstojí protirečivá argumentácia žalobcu, ktorý na jednej strane argumentuje
odňatím práva vyjadriť sa k záverom správcu dane pred vydaním rozhodnutia, na strane druhej konateľ
žalobcu opakovane nevyužil možnosť účasti na ústnom pojednávaní, na ktorom sa mohol vyjadriť

k pochybnostiam správcu dane, navrhovať dôkazy a v konečnom dôsledku uniesť svoje dôkazné
bremeno ohľadom preukázania, že vykonal ako obozretný podnikateľ dostatočné opatrenia na to, aby
sa vyhol svojej účasti na podvodnom reťazci. Navyše treba prisvedčiť žalovanému, že žalobca ani
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ani v správnej žalobe neuviedol žiadne skutočnosti,
ktorými by osvedčil svoju dobrú vieru a vyvinil sa zo svojej účasti na obchodných transakciách

poznačených podvodom na DPH, teda nevyužil svoje právo brojiť proti záverom daňových orgánov ani
po vydaní preskúmavaných rozhodnutí.

51. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného ale najmä v
prvostupňovom rozhodnutí správcu dane absentuje explicitne uvedená a na základe dôkazov objektívne

zadefinovaná vedomá účasť žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Správny
súd považuje za potrebné pripomenúť, že daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie
práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie
práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo
oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak to

v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou
a starostlivosťou. Pri daňových podvodoch je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené
v rámci takéhoto podvodu nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a pre posúdenie nároku
na odpočítanie dane je kľúčové posúdiť všetky významné okolnosti spornej transakcie, vrátane právnej,
obchodnej a osobnej väzby medzi zúčastnenými subjektami (k tomu porovnaj napr. aj rozsudok

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 21. apríla 2022, č. j. 10 Afs 479/2021-56). Vychádzajúc
z administratívneho spisu správny súd konštatuje, že v predmetnej veci správca dane ako aj žalovaný
pri nepriznaní práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov argumentovali, že žalobca ako
kontrolovaný daňový subjekt sa v dotknutom obchodnom reťazci spornými obchodmi v dôsledkuzanedbaniaprimeranejobozretnosti,zúčastnilnaplnenípoznačenomdaňovýmpodvodom.Predpoklady
pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ tvoria tzv. Axel
Kittel test existencie daňového podvodu (ktoré boli špecifikované v rozhodnutí C-439/04 a C-440/04,

Axel Kittel a Recolta Recycling). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného
bremena (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v
ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne (2)
preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode
na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a

nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň (3) musí posúdiť, či kontrolovaný
daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).
Žalobca sa preto mýlil, ak tvrdil, že prípadné preukázanie nevedomej účasti žalobcu na obchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom, nemôže mať za následok odopretie práva na odpočet dane
a na tento účel je správca dane povinný objektívne preukázať vedomú účasť daňového subjektu na

obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, nakoľko správca dane preukázal objektívne
skutkové okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel
alebo mohol vedieť, pričom stačila aj nevedomá nedbanlivosť (jednanie konateľa žalobcu E. F. s osobou
E. J. (maďarským občanom), na základe predloženého splnomocnenia, ktoré nebolo overené pred
notárom, C. H. I. – I. splnomocnila osobu E. J., na základe predloženého splnomocnenia vyhotoveného

dňa 06.02.2018, podľa výpisu z Obchodného registra SR dňa 13.02.2018 skončila funkcia konateľky
C. H. I. – I. a nový konateľ, ktorý bol v čase obchodov medzi spoločnosťami Správa objektov s.r.o.
a TREETHERM s.r.o. nesplnomocnil pána E. J., konateľ E. F. ako sám tvrdil jednal s osobou E. J. a
neoveril si, či jeho splnomocnenie platí, konateľ žalobcu E. F. nepotvrdil a nepreukázal pred správcom
dane, či skutočne jednal s osobou E. J., alebo to bola iná osoba, ktorá sa za neho vydávala, nikto zo

spoločnosti žalobcu nebol na sídle spoločnosti Správa objektov s.r.o. z dôvodu preverenia obchodného
partnera, alebo z dôvodu obchodných jednaní, spoločnosť žalobcu nijako nepreverila, či spoločnosť
Správa objektov s.r.o. bude schopná splniť materiálne dodávky, či na to má prostriedky a vybavenie,
osoba zodpovedná za podávanie daňových priznaní spoločnosti Správa objektov s.r.o. a elektronickú
komunikáciu A. B. sa vyjadrila, že nepozná spoločnosť žalobcu, konateľovi žalobcu nebolo podozrivé

ani to, že napriek tomu, že ako sa sám vyjadril v roku 2018 bol veľký problém zohnať stavebný materiál,
pričom jemu neznáma osoba, ktorá sa predstavila ako E. J., ktorú náhodne stretol v kaviarni, mu
bola schopná zabezpečiť dodanie materiálu do týždňa). Medzi elementárne preventívne a kontrolné
opatrenia, ktoré bežne obozretný daňový subjekt musí vykonať, aby sa uistil, že sa nezúčastňuje na
daňovom podvode, patrí aj preverenie si oprávnenia fyzickej osoby konať v mene potencionálneho

dodávateľa, ktorá voči daňovému subjektu vystupuje v mene tohto dodávateľa a uzaviera s ním
zdaniteľný obchod. Uvedené žalobca nevykonal, pričom keby uvedené vykonal (napríklad by si preveril
aktuálnosť plnomocenstva po zmene konateľov) a keby inicioval osobné stretnutie s novým konateľom
dodávateľa C. D., mal by možnosť zistiť, či koná s osobou oprávnenou konať za spoločnosť Správa
objektov s.r.o. a v spojitosti s ďalšími opatreniami uvedenými vyššie nadobudnúť dôvodnú pochybnosť o

dôveryhodnosti dodávateľa a obchodu. Bežne obozretný podnikateľ by pri obchodoch o hodnote celkovo
niekoľko desiatok tisíc eur s takouto osobou mal byť obzvlášť opatrný, vykonať ďalšie šetrenie a pri
nevyvrátení vzniknutých pochybností, že ide o podozrivého obchodníka, by s takouto osobou obchod
nemal uzavrieť.

52. Pokiaľ ide o objektívny test v rámci celého reťazca vyžadujúci preukázanie existencie podvodu
na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca,
správny súd konštatuje, že v predmetnej veci nebolo medzi účastníkmi sporné (rovnako ani predmetom
správnej žaloby), že v dotknutom obchodnom reťazci došlo k daňovému úniku (na strane subdodávateľa
- spoločnosti Virtus 9, spol. s.r.o.). Rovnako nebolo sporné, že k daňovému úniku došlo v dôsledku

daňového podvodu, ktorý mal byť spáchaný v nadväznosti na činnosť spoločností, ktoré boli účelovo
zapojené do obchodného reťazca. Správca dane a žalovaný tak aj podľa názoru správneho súdu
riadne objasnili mechanizmus daňového podvodu v predmetnej veci. Vzhľadom na uvedené sa
žalobca mýlil aj pokiaľ išlo o jeho tvrdenie, že na strane dodávateľových obchodných partneroch (tzv.
subdodávatelia) došlo k nedovolenému daňovému úniku (daňovému podvodu), nemá to bez ďalšieho

za následok, že žalobcovi nepatrí právo na odpočítanie dane z predmetných dodávok. Medzi žalobcom
a žalovaným bolo sporné práve to, či žalobca s ohľadom na všetky okolnosti vedel alebo aplikujúc
primeranú obozretnosť, mohol vedieť o tom, že sa svojím plnením zúčastní obchodného reťazca
poznačenéhodaňovýmpodvodom.Znapadnutéhorozhodnutiažalovanéhojezrejmé,žetentožalobcovivyčítal najmä zanedbanie primeranej obozretnosti a starostlivosti daňového subjektu, resp. neprijatie
dostatočného množstva opatrení na uistenie, že pri realizácii sporného obchodu sa nebude zúčastňovať
plnenia poznačeného daňovým podvodom. Inými slovami, správca dane a žalovaný tak žalobcovi

vyčítali (na podklade zistených skutočností), že sa v dôsledku svojej neodôvodnenej neopatrnosti a
zanedbania prevencie dostal do podvodného obchodného reťazca. Keby túto obozretnosť dodržal, mal
a mohol vedieť, že sa zúčastňuje obchodu poznačeného daňovým podvodom. Z hľadiska požiadavky
preukázania vynaloženia primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu je potrebné uviesť, že toto
je v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od

neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude
viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC
Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.,
C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo
dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového
subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho

dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59).
Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto
uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým
fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci

Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11
a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie
a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať
rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre
dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že

sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58). Správny súd konštatuje, že
považuje za preukázanú minimálne nevedomú nedbanlivosť (a teda i splnenie vedomostného testu) u
žalobcu a to zo skutkových okolností zistených správcom dane. Pokiaľ sa žalobca bez predchádzajúcich
skúseností s dodávateľom a obchodovaným tovarom zapojil do takéhoto obchodovania, prevzal na seba

riziko účasti na konaní spojenom s daňovým podvodom, ktorého daňovým následkom je v predmetnom
prípade nepriznanie odpočtu DPH z uvedených transakcií. Správny súd poukazuje napr. aj na Rozsudok
NS SR sp. zn. 6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020, v zmysle ktorého „je v záujme každého daňového
subjektu preveriť si pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie všetky signály a indície,
ktoré sa dostanú do jeho sféry pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať určité, aj

keď neoverené a nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť
pripravovanej, uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu
DPH daňovým subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej
transakcie, v čase jej prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú
transakciu daňového subjektu“.

53. Žalobca vo svojej žalobe tiež namietal, že správca dane bol povinný podľa 68 ods. 3 písm. d)
Daňového poriadku (správne malo byť uvedené § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku – pozn.
správneho súdu) uviesť ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého správca dane rozhodoval, teda
prameň práva, v tomto prípade ustanovenie konkrétneho právneho predpisu Spoločenstva, v zmysle

ktorého správca dane rozhodoval, tak ako to samotný správca dane uvádza v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Zároveň žalobca tvrdil, že tento nedostatok spôsobuje nezákonnosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Správny súd k tomu uvádza, že správca dane aj žalovaný vo výroku rozhodnutia uviedli,
že rozhodnutie je vydané podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane v
rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Z

výroku prvostupňového rozhodnutia zrozumiteľne a jednoznačne vyplýva, ako správca dane rozhodol
vo veci vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty oproti dani vyrubenej daňovým priznaním za
kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane nebol povinný do výroku uvádzať hmotnoprávne
ustanovenia zákona o DPH, ktoré aplikoval, ani odkazy na právo Spoločenstva, pričom úvahu pri ich
aplikovaní uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie tak obsahovalo náležitosti

stanovené zákonom, ktoré boli zákonným spôsobom rozčlenené medzi jeho výrokom a odôvodnením.

54. Pokiaľ žalobca namietal nemožnosť konvalidácie pochybení správcu dane, ktorých sa mal dopustiť
v priebehu daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, správny súd uvádza, že NSS SR vo svojejrozhodovacej činnosti už zdôraznil, že účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania je v zásade
odlišný (rozhodnutie NSS SR sp. zn. 1Sžfk 10/2020 zo dňa 24. februára 2022, bod 31, publikované
ako judikát č. 18/2022 ZNSS). Napriek tomu však ustálená rozhodovacia činnosť kasačného súdu

pripúšťa vykonávanie dokazovania v daňovom konaní, aj nad rámec návrhov daňového subjektu,
a to či už v snahe odstrániť niektoré procesné nedostatky či doplniť niektoré skutkové zistenia, v
nadväznosti na argumentáciu daňového subjektu alebo v nadväznosti na pokyn odvolacieho orgánu
či správneho súdu (rozhodnutia NSS SR sp. zn. 4Sfk 11/2022 zo dňa 25. apríla 2024, sp. zn. 4Sfk
126/2022 zo dňa 17. októbra 2023, sp. zn. 3Sfk 129/2022 zo dňa 21. novembra 2023 a iné). Limitom

pre takéto doplňujúce vykonávanie dokazovania iniciovaného správcom dane v daňovom konaní však
je, že nemôže byť vykonané v takom rozsahu/v takej miere, aby de facto nahrádzalo výkon samotnej
daňovej kontroly (rozhodnutie NSS SR sp. zn. 4Sfk/11/2022 zo dňa 25. apríla 2024, bod 43, ale
aj judikát 18/2022 ZNSS, bod 31). Navyše, z aktuálnej právnej úpravy daňového konania nemožno
vyvodiť viazanosť správcu dane alebo žalovaného právnym dôvodom neuznania uplatnených daňových
oprávnení uvedeným v protokole z daňovej kontroly. K takejto zmene právneho náhľadu môže dôjsť

tak z dôvodu odôvodnenej zmeny právneho názoru správcu dane, pod vplyvom dodatočne vykonaného
dokazovania vo vyrubovacom konaní alebo pod vplyvom rozhodnutia odvolacieho orgánu - žalovaného
(§ 7 ods. 2 Daňového poriadku) či správneho súdu (§ 191 ods. 5 a 6 SSP). V prejednávanom prípade
bolo dokazovanie vo vyrubovacom konaní vykonané tak na základe procesných návrhov žalobcu ako
aj na základe zrušujúceho rozhodnutia správneho súdu, ktorý uložil správcovi dane vykonať ďalšie

dokazovanie a vykonanie tzv. Axel Kittel testu. Zároveň treba dodať, že správca dane nie je za každých
okolností viazaný právnym názorom, ku ktorému dospel v protokole z daňovej kontrole, ktorý je len
jedným z podkladov rozhodnutia správcu dane a dôkazy vykonané vo vyrubovacom konaní môžu byť
následne vyhodnotené aj na prospech daňového subjektu, teda bolo aj v záujme žalobcu vykonanie
dokazovania vo vyrubovacom konaní.

55. K zodpovedaniu ďalších žalobcových námietok, najmä pokiaľ ide o námietku žalobcu o absencii
zákonnej úpravy definujúcej daňový podvod a pravidiel dokazovania daňového podvodu, správny súd
uvádza, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu

DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú
zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali,
predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane
judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom
režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej

v rámci všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje
úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo
výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v
rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce
transakcie uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama

predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie
(opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015
zo dňa 22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n). K námietke žalobcu o absencii
zákonnejúpravypodvodunaDPH,správnysúdpoukazujenato,žejudikatúraSúdnehodvoruEurópskej
únie má jednoznačne prednosť pred vnútroštátnym právom, resp. komunitárna právna norma má

bez ohľadu na jej právnu silu v komunitárnom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok
vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek právna norma. Správca dane, resp. orgán verejnej moci by mal
vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela
k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a
právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku a preto bol žalovaný povinný pri

rozhodovaní o priznaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu aplikovať vnútroštátne právne predpisy
eurokonformne a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

56. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný
smernicou o DPH. Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Únie a orgánom verejnej správy a súdom prináleží zamietnuť práva
na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje
podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Môžu však tak vykonať vtedy, ak daňový podvod spáchala
samotná zdaniteľná osoba alebo v prípade, ak zdaniteľná osoba síce podvod nespáchala, ale vedelaalebo mala vedieť, že sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Keďže
zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje
toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočne objektívne dôkazy

preukazujúce účasť alebo vedomosť zdaniteľnej osoby o daňovom podvode. Následne je povinnosťou
vnútroštátneho súdu overiť, či správca dane preukázal existenciu takýchto objektívnych skutočností
(Rozsudok SD EÚ vo veci Maks Pen z 13.01.2014, C-18/13).

57. Daňovým podvodom na účely daňového konania možno rozumieť zavinené „protiprávne konanie

subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v omyl, využitím omylu iného alebo zamlčaním podstatných
skutočností relevantných pre správu daní, čím nepríde k správnemu zisteniu a splneniu daňovej
povinnosti daňového subjektu a zároveň príde ku škode na majetku štátu a obohateniu osoby páchajúcej
daňový podvod“ (RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky.
Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 95). Dôvodom pre neuznanie odpočítania DPH alebo oslobodenia od
dane nie je len uskutočnenie daňového podvodu, ale aj účasť na ňom. „Právo na odpočítanie dane

sa odoprie, nielen ak zdaniteľná osoba spácha daňový podvod sama, ale aj vtedy, keď sa preukáže,
že zdaniteľná osoba, ktorej boli dodané alebo poskytnuté tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá
právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že nadobudnutím týchto tovarov alebo služieb sa
zúčastňovala na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu na DPH, alebo ho prinajmenšom uľahčila. Takáto
zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za subjekt, ktorý sa podieľa na

daňovom podvode alebo ho uľahčuje, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z ďalšieho predaja
tovaru alebo z používania služieb v rámci zdaniteľných transakcií, ktoré uskutočnila na výstupe (pozri
v tomto zmysle uznesenie zo 14. apríla 2021, Finanzamt Wilmersdorf, C 108/20, EU:C:2021:266, body
22 a 23, ako aj rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C 281/20, EU:C:2021:910, body 46 a 47, ako aj
citovanú judikatúru)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti Finanzamt M, C-596/21

zo dňa 24. novembra 2022, bod 25). Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie
práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie
práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo to vedieť
mal/mohol. „[S] režimom s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným smernicou 2006/112 nie
je zlučiteľné odopretie uvedeného práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že

dotknutá transakcia bola súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom alebo že iná transakcia, ktorá
je súčasťou reťazca dodávok pred alebo po transakcii vykonanej uvedenou zdaniteľnou osobou, bola
predmetom podvodu v oblasti DPH. Zavedenie systému objektívnej zodpovednosti by totiž išlo nad
rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu nárokov štátnej pokladnice (uznesenie zo 14. apríla 2021,
Finanzamt Wilmersdorf, C 108/20, EU:C:2021:266, bod 25, a rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet,

C 281/20, EU:C:2021:910, bod 49)“ (Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci A proti Finanzamt M,
C-596/21 zo dňa 24. novembra 2022, bod 26).

58. Žalobca na záver namietal zo strany správcu dane nedodržanie predĺženej lehoty na vydanie
rozhodnutia, pričom postup správcu dane nebol podľa žalobcu v súlade so zákonom, v dôsledku

čoho malo dôjsť k porušeniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup daňových
orgánov. K tejto námietke správny súd uvádza, že v danom prípade správca dane postupoval zákonom
predpokladaným spôsobom, keď v súlade so zákonom požiadal o predĺženie lehoty podľa § 65 ods.
2 Daňového poriadku, pričom lehota mu bola s ohľadom povahu prípadu predĺžená nadriadeným
orgánom o 180 dní, o čom bol daňový subjekt upovedomený Upovedomením č. 101074839/2023 zo dňa

19.04.2023. Zároveň správny súd uvádza, že aj NSS SR už vyslovil, že samotná dĺžka vyrubovacieho
konania (rešpektovanie procesnej lehoty) nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia vydaného vo
vyrubovacom konaní. Takýto záver nevyplýva z príslušných právnych predpisov (Daňový poriadok či
zákon o DPH) a ani z judikatúry kasačného súdu (napr. Rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sfk/5/2023 zo dňa
28.03.2024).

59. Správny súd teda uzatvára, že v predmetnom prípade finančné orgány uniesli dôkazné bremeno
a splnenie podmienok tzv. Axel Kittel testu preukázali. Vo svojich rozhodnutiach identifikovali také
zistenia a dôkazy, ktoré vo svojom súhrne v dostatočnej miere odôvodňujú záver, že daňový podvod bol
spáchaný, ako aj že žalobca o ňom mal a mohol vedieť. Naopak, žalobca nepreukázal, že prijal také

opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode, aby svoj nárok na odpočítanie dane nestratil.
Orgány verejnej správy zistili skutkový stav dostatočne a v súhrne identifikovali celý rad objektívnych
okolností nasvedčujúcich účasti žalobcu na daňovom podvode ako aj opak konania žalobcu v dobrej
viere, kedy vyhodnotili prijaté opatrenia žalobcu za nedostatočné. Takto zistený skutkový stav následneaj správne právne posúdili, keď ho podriadili pod inštitút daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho
dvora EÚ.

60. Správcovi dane ani žalovanému nemožno vytknúť rozpor medzi skutkovým stavom vyplývajúcim
z obsahu administratívnych spisov a skutkovým stavom opísaným v preskúmavaných rozhodnutiach.
Dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu na prijatie záverov vyslovených v preskúmavaných
rozhodnutiach. Z obsahu administratívneho spisu nemožno vyvodiť, že by správca dane zaťažil
žalobcu znášaním dôkazného bremena vo väčšom rozsahu, než vyplýva z § 24 ods. 1 Daňového

poriadku. Správca dane aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach identifikovali také konkrétne zistenia
vyplývajúce z vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom súhrne v dostatočnej miere odôvodňujú nimi prijaté
závery. Správca dane ako aj žalovaný v danom prípade vychádzali zo zisteného skutkového stavu
vyplývajúceho z administratívneho spisu a vec správne právne posúdili, keď dospeli k záveru, že
správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno ohľadom preukázania účasti žalobcu na zdaniteľných
plneniach od dodávateľa Správa objektov s.r.o. poznačených podvodom na DPH. Vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ako aj postupu orgánov verejnej správy, ktorý predchádzal
ich vydaniu, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

61. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

62. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na

náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

63. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP v znení
účinnom od 1. júla 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §

439 ods. 3 SSP a contrario), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.