Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Stk/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200208
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7023200208.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity

Filovej, sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca)
v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): P. X., so sídlom Idanská 4, 040 11 Košice, IČO: 37 734 288, právne
zastúpený: Mgr. Alžbeta Špitová, advokátka, s. r. o., so sídlom 023 51 Raková 929, IČO: 56 319 118,
proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, 041
26 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP2-2023/003906-004 zo
dňa 31.01.2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach
č. k. KE-8S/39/2023-312 zo dňa 11.01.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. KE-8S/39/2023-371

zo dňa 29.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k.
KE-8S/39/2023-312 zo dňa 11.01.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. KE-8S/39/2023-371 zo
dňa 29.05.2024 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 27.01.2021 začala kontrolná skupina zamestnancov Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej
republiky výkon štátneho odborného dozoru podľa § 11d zákona č. 280/2006 Z. z. o povinnej základnej

kvalifikácii a pravidelnom výcviku niektorých vodičov v znení zákona č. 386/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o povinnej kvalifikácii“ alebo „zákon č. 280/2006 Z. z.“) nad žalobcom ako prevádzkovateľom
školiaceho strediska za kontrolované obdobie od 01.01.2020 do ukončenia štátneho odborného dozoru.
Protokol z vykonania hlavného štátneho odborného dozoru na mieste 4/2021/TV, číslo: 12095/2021/
OKŠDD/49545 bol vyhotovený dňa 12.08.2021 (ďalej len „Protokol“), pričom bolo zistené, že došlo k
porušeniu povinnosti.
2. Dňa 09.12.2021 bolo žalobcovi doručené oznámenie o začatí konania o uložení pokuty

prevádzkovateľovi školiaceho strediska za správny delikt.
3. Následne, dňa 07.04.2022 bolo žalobcovi doručené aj Oznámenie o začatí konania o zrušení
registrácie na vykonávanie kurzov základnej kvalifikácie a kurzov pravidelného výcviku.
4. Konanie o zrušení registrácie bolo vykonávané na základe totožného skutkového základu ako konanie
o uložení pokuty.
5. Okresný úrad Košice, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej aj ako „správny orgán
prvého stupňa“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vydal dňa 28.04.2022 rozhodnutie o uložení

pokuty sp. zn. OU-KE-OCDPK-2022/004200-038 za správny delikt podľa § 11e ods. 1 písm. c) zákona
č. 280/2006 Z. z., ktorého sa žalobca ako prevádzkovateľ školiaceho strediska dopustil porušením
povinnosti ustanovenej v § 4b ods. 1 písm. e) zákona č. 280/2006 Z. z. na skutkovom základe uvedenom
vo výroku rozhodnutia a uložil žalobcovi pokutu vo výmere 13 000,- eur.6. Na odvolanie žalobcu žalovaný vydal dňa 13.09.2022 rozhodnutie o odvolaní číslo OU-KE-
OOP2-2022/031106-017, ktorým zmenil rozhodnutie o pokute zo dňa 28.04.2022 tak, že pokutu znížil
na 10 000,- eur a vypustil výrok III. Rozhodnutie odvolacieho orgánu o pokute napadol žalobca správnou

žalobou vedenou na Správnom súde v Košiciach pod sp. zn. KE- 8S/125/2022 (rozhodnutia správnych
orgánov opísané v bodoch 5. a 6. rozsudku nie sú predmetom tohto súdneho prieskumu - pozn.
kasačného súdu).
7. Správny orgán prvého stupňa vydal dňa 27.07.2022 rozhodnutie č. OU-KE-OCDPK-2022/016476-019
o zrušení registrácie na vykonávanie kurzov základnej kvalifikácie a kurzov pravidelného výcviku (ďalej

len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi ako prevádzkovateľovi školiaceho strediska zrušil
podľa § 4c ods. 1 písm. c) zákona č. 280/2006 Z. z. registráciu na vykonávanie kurzov základnej
kvalifikácie a kurzov pravidelného výcviku za porušenie povinnosti ustanovenej v § 4b ods. 1 písm.
e) zákona o povinnej kvalifikácii, ktorého sa prevádzkovateľ dopustil tým, že po ukončení kurzu
pravidelného výcviku vydal potvrdenie tomu, kto neabsolvoval kurz podľa zákona o povinnej kvalifikácii
a vyhlášky Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 44/2016 Z.

z., pretože:

1. po ukončení kurzu pravidelného výcviku č. 16/PV/C/2020, realizovaného prevádzkovateľom
školiaceho strediska na mieste Slovenskej jednoty 10, 040 01 Košice, odo dňa 19.11.2020 do dňa
22.11.2020 v čase od 07:00 do 14:45 a dňa 22.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 12:15 hod a od 14:00

hod. do 15:30 hod., vydal dňa 23.11.2020 o 12:38 hod. potvrdenie o absolvovaní kurzu pravidelného
výcvikuč.16/PV/C/2020:2/55-D.A.sčíslomúčastníkazknihyúčastníkovkurzu93,ktorýneabsolvoval
kurz pravidelného výcviku č. 16/PV/C/2020 dňa 19.11.2020 v čase od 07:51 hod. do 14:45 hod. a dňa
20.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 12:51 hod., - W. U. s číslom účastníka z knihy účastníkov kurzu 94,
ktorý neabsolvoval kurz pravidelného výcviku č. 16/PV/C/2020 dňa 19.11.2020 v čase od 07:00 hod. do

12:25 hod. a dňa 20.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 09:40 hod., - N. X. s číslom účastníka z knihy
účastníkov kurzu 95, ktorý neabsolvoval kurz pravidelného výcviku č. 16/PV/C/2020 dňa 19.11.2020 v
čase od 07:00 hod. do 13:30 hod. a dňa 20.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 14:45 hod., - M. U. s číslom
účastníka z knihy účastníkov kurzu 97, ktorý neabsolvoval kurz pravidelného výcviku č. 16/PV/C/2020
dňa 19.11.2020 v čase od 08:19 hod. do 14:45 hod.,

2. po ukončení kurzu pravidelného výcviku č. 17/PV/C/2020, realizovaného prevádzkovateľom
školiaceho strediska na mieste Slovenskej jednoty 10, 040 01 Košice, odo dňa 26.11.2020 do dňa
29.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 14:45 hod. a dňa 29.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 12:15 hod.
a od 14:00 hod. do 15:30 hod., vydal dňa 01.12.2020 o 10:54 hod. potvrdenie o absolvovaní kurzu

pravidelného výcviku č. 17/PV/C/2020: - F. Y. s číslom účastníka z knihy účastníkov kurzu 100, ktorý
neabsolvoval kurz pravidelného výcviku č. 17/PV/C/2020 dňa 26.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 14:45
hod.,-H.Y.sčíslomúčastníkazknihyúčastníkovkurzu99,ktorýneabsolvovalkurzpravidelnéhovýcviku
č. 17/PV/C/2020 dňa 26.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 14:45 hod., dňa 27.11.2020 v čase od 07:00
hod. do 14:45 hod., dňa 28.11.2020 v čase od 07:00 hod. do 14:45 hod., dňa 29.11.2020 v čase od 07:00

hod. do 12:15 hod. a dňa 29.11.2020 v čase od 14:00 hod. do 15:30 hod.,

3. po ukončení kurzu pravidelného výcviku č. 18/PV/C/2020, realizovaného prevádzkovateľom
školiaceho strediska na mieste Slovenskej jednoty 10, 040 01 Košice odo dňa 03.12.2020 do dňa
06.12.2020 v čase od 07:00 hod. do 14:45 hod. a dňa 06.12.2020 v čase od 07:00 hod. do 12:15 hod. a

od 14:00 hod. do 15:30 hod., vydal dňa 07.12.2020 o 13:55 potvrdenie o absolvovaní kurzu pravidelného
výcviku č. 18/PV/C/2020: - Y. U. s číslom účastníka z knihy účastníkov kurzu 103, ktorý neabsolvoval
kurz pravidelného výcviku č. 18/PV/C/2020 dňa 03.12.2020 v čase od 08:00 hod do 12:00 hod. a dňa
04.12.2020 v čase od 08:00 hod do 12:00 hod., - Z. E. s číslom účastníka z knihy účastníkov kurzu 106,
ktorý neabsolvoval kurz pravidelného výcviku č. 18/PV/C/2020 dňa 03.12.2020 v čase od 08:06 hod. do

14:45 hod. a dňa 04.12.2020 v čase od 07:00 hod. do 13:18 hod.
8. Prvostupňové rozhodnutie odôvodnil správny orgán prvého stupňa poukazom na zistenia hlavného
štátneho odborného dozoru a vypracovaného Protokolu, ktorého súčasťou bol podnet na uloženie
sankcií.Súčasneuviedolzisteniavyplývajúcezjednotlivýchkurzovazúčasti,resp.neúčastijednotlivých
účastníkov kurzu. Zároveň sa vysporiadal s námietkami prevádzkovateľa produkovanými v správnom

konaní.
9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. OU-KE-
OOP2-2023/003906-004 zo dňa 31.01.2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu argumentoval nasledovne:
- K prekážke litispendencie vo vzťahu ku konaniu o pokute (viď body 5. a 6. tohto rozsudku) uviedol, že

zákonodarcomjejasneurčenározdielnosťpredmetuaúčelukonaniaopokutenastranejednejakonania
ozrušeníregistrácienastranedruhej,čopotvrdzujeajichsystematickézačlenenievrámcinormatívneho
textu zákona č. 280/2006 Z. z., kde zrušenie registrácie je upravené v § 4c zákona a uloženie pokuty
v § 11 (časť správne delikty). Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
ako „NS SR“) sp. zn. 5Cdo/280/2010 zo dňa 20.10.2011, 6Sžk/1/2018 zo dňa 31.01.2018.

- K námietke porušenia zásady ne bis in idem uviedol, že správne orgány majú zákonnú povinnosť
rozhodnúť nielen o pokute, ale aj o zrušení licencie. V § 11e zákona č. 280/2006 Z. z. je upravená tzv.
absorpčná zásada, niet tam zmienky o zrušení registrácie, a teda ju správny orgán nemohol aplikovať,
pričom musel uložiť dve sankcie v dvoch konaniach. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžd/15/2015
a tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) vo veci A. a B. proti
Nórsku.

- K námietke porušenia povinnosti dokazovania viny, vychádzajúc len z právoplatných rozhodnutí voči
jednotlivým účastníkom kurzu, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán dal účastníkovi konania
možnosť, aby sa vyjadril k oznámeniu o začatí konania a vyzval ho, aby predložil dôkazy na podporu
svojich tvrdení, čo aj využil. Predmetné rozhodnutia týkajúce sa jednotlivých účastníkov kurzov považuje
za podklady preukazujúce porušenie povinností v zmysle zákona č. 280/2006 Z. z.

- K nevysporiadaniu sa s námietkami účastníkov kurzov, ktoré považoval prvostupňový správny
orgán za irelevantné vzhľadom k existencii podkladových rozhodnutí, uviedol, že napriek tomu sa
s nimi prvostupňový orgán vysporiadal rozsiahlym spôsobom, a to na str. 46 - 53 prvostupňového
rozhodnutia. Rovnako tak sa vyjadril prvostupňový správny orgán na uvedených stranách aj k tvrdeniam
zamestnávateľa jedného z účastníkov kurzu Y. U. a tiež k vodičovi D. X., voči ktorému bolo rozhodnutie

prvostupňového orgánu najprv odvolacím orgánom zrušené.
- K námietke prevádzkovateľa, že prvostupňový správny orgán uznal jednotlivých účastníkov kurzov
za vinných, lebo konkuludentne súhlasili s rozhodnutím o zrušení ich osvedčenia, žalovaný uviedol, že
toto tvrdenie nie je pravdivé, k rozhodnutiam pristupoval správny orgán individuálne, účastníci sa sami
priznali, pričom jednotlivé konania, pri ktorých platí prezumpcia správnosti, v prvostupňovom rozhodnutí

aj zosumarizoval (str. 88 až. 102).
- Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu vzťahu lex specialis a lex generalis žalovaný
poukázal na odôvodnenie prvostupňového správneho orgánu, kde tento nesúhlasil s výkladom žalobcu,
argumentoval v prospech aplikácie zákona č. 280/2006 Z. z. ako predpisu špeciálneho vo vzťahu k
zákonu č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správne v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

kontrole“).
10. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal žalovaný aj na ratio legis, t. j.
na spoločenské okolnosti, najmä opakované negatívne skúsenosti s fungovaním školiacich stredísk,
ktoré viedli zákonodarcu k sprísneniu štátneho dozoru nad činnosťou školiacich stredísk a vyústili do
novelizácie zákona č. 280/2006 Z. z. zákonom č. 386/2019 Z. z.

11. Záverom napadnutého rozhodnutia žalovaný sumarizoval, že žalobca ako prevádzkovateľ
školiaceho strediska v priebehu troch kurzov pravidelného výcviku, 16/PV/C/2020, 17/PV/C/2020
a 18/PV/C/2020, realizovaných v období novembra 2020 až decembra 2020, bez prítomnosti
účastníkov týchto kurzov opakovane klamlivo vykazoval fyzickú účasť jednotlivých účastníkov na
týchto kurzoch, fiktívne vykazoval jednotlivú teoretickú výučbu a praktickú zručnosť, tieto však

reálne neboli odučené. Napriek tomu, že účastníci týchto kurzov neabsolvovali kurz pravidelného
výcviku v zákonom stanovenom rozsahu, im vydal potvrdenie o absolvovaní kurzu pravidelného
výcviku a požiadal o vydanie osvedčenia o pravidelnom výcviku a kvalifikačnej karty vodiča,
ktoré boli účastníkom predmetných kurzov pravidelného výcviku v dôsledku protiprávneho konania
prevádzkovateľaškoliacehostrediskaneoprávnenevydané.Svojímkonanímprevádzkovateľškoliaceho

strediska porušil viaceré povinnosti stanovené zákonom č. 280/2006 Z. z., povinnosť podľa § 4b ods. 1
písm. e) a § 4b ods. 2 písm. a) a e), a to opakovane v priebehu necelých dvoch mesiacov.
II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie

12. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca správnou žalobou, argumentujúc dôvodmi podľa § 191

ods. 1 písm. c), písm. e) a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP)“. Do správnej žaloby preniesol argumentáciu zo správneho konania. Vo
vzťahu k naplneniu tzv. Engelovských kritérií uviedol, že tieto ustanovujú kritéria pre determináciu,
či v prípade administratívneho trestania ide o trestné obvinenie, a teda či možno v administratívnomtrestaní uplatniť záruky podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“). Na aplikáciu záruk podľa čl. 6 Dohovoru nie je potrebné kumulatívne naplnenie všetkých
kritérií, postačuje splnenie aspoň jedného z nich. Žalobca mal za to, že to preukázal a preto je potrebné

uplatniť vo vzťahu k nemu záruky, najmä zákaz porušenia zásady ne bis in idem.
13. Predmetom konania o uložení pokuty a konania o zrušení registrácie je uloženie sankcie za
porušenie totožnej povinnosti - podľa § 4b ods. 1 písm. e) zákona č. 280/2006 Z. z., a to totožným
konaním. Správne orgány podľa žalobcu nesprávne právne posúdili charakter zrušenia licencie
ako správnej sankcie. Tým, že zrušenie licencie nepovažovali za správnu sankciu dôvodiac, že

uloženie takéhoto opatrenia je upravené iným paragrafom toho istého zákona, nesprávne skonštatovali
neexistenciu totožnosti predmetu konania. Podľa žalobcu totožnosť predmetu je podporená tým, že obe
konania smerujú k uloženiu správnej sankcie (pokuty v jednom konaní a zrušenia registrácie v druhom
konaní), sú vykonávané na základe tých istých skutkových zistení z toho istého Protokolu. Dokonca z
výrokovej časti rozhodnutia o uložení pokuty a prvostupňového rozhodnutia (o zrušení licencie) vyplýva,
že v oboch prípadoch správny orgán ukladá žalobcovi sankciu za porušenie tej istej povinnosti - podľa

§ 4b ods. 1 písm. e) zákona č. 280/2006 Z. z. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca aj na
rozsudok veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020.
14. S predchádzajúcou námietkou podľa žalobcu súvisí aj námietka nesprávneho vyhodnotenia
naplnenia podmienok na konštatovanie prekážky litispendencie, keď túto správne orgány
neidentifikovali, nakoľko vôbec neskúmali naplnenie jednotlivých znakov, predovšetkým predmet

jednotlivých konaní, iba sa v podstate odvolali na nesprávne vyvodené závery o systematike zákona č.
280/2006 Z. z. Existencia prekážky litispendencie (vo vzťahu k skôr začatému konaniu o uložení pokuty)
bránila tomu, aby sa viedlo viac ako jedno konanie v tej istej veci proti tomu istému páchateľovi. Na
existenciu uvedenej prekážky boli správne orgány povinné prihliadnuť ex offo.
15. Žalobca v rámci správnej žaloby produkoval aj ďalšie námietky, napr. použitie podkladových

rozhodnutí, hoci v konaniach týkajúcich sa jednotlivých účastníkov kurzov nebol účastníkom konania.
Správne orgány nekonali v súlade s princípom zisťovania materiálnej pravdy, keď nevykonali za účelom
zistenia skutkového stavu veci ďalšie relevantné dôkazy. Správnym orgánom tiež vytkol nesprávne
právne posúdenie vzťahu lex specialis a lex generalis medzi zákonom č. 280/2006 Z. z. a zákonom o
kontrole.

16. Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. KE-8S/39/2023-312 zo dňa 11.01.2024 v spojení s
opravným uznesením č. k. KE-8S/39/2023-371 zo dňa 29.05.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zrušil napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie. V časti návrhu na vrátenie veci na ďalšie
konanie žalobu zamietol, žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov konania.
17. Správny súd v konaní o zrušení registrácie identifikoval jednoznačné naplnenie tretieho

Engelovského kritéria. Keďže je žalobcovi ex lege odnímaná licencia, jedná sa o sankciu porovnateľnú
s trestom zákazu činnosti upraveným Trestným zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že ide o sankciu
zásadnej povahy, ktorá má preventívnu a represívnu funkciu, spočívajúcu v tom, že odrádza
potenciálnychpáchateľovodúvahyneplniťsipovinnostiprevádzkovateľaškoliacehostrediskaarovnako
aj podstatným spôsobom zasahuje do majetkovej sféry delikventa, keďže mu zakazuje činnosť, ktorá je

zdrojom jeho obživy. Z uvedeného mal súd zato, že aplikácia čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru je
nevyhnutná, a teda niet pochýb o uplatniteľnosti trestnoprávnych zásad v tomto konaní.
18. Uložením sankcie žalobcovi správne orgány nerešpektovali zásadu ne bis in idem, keď bol žalobca
potrestaný na základe totožných skutkových okolností dvakrát. Prvýkrát uložením pokuty v konečnej
výmere (po jej znížení odvolacím orgánom) 10 000,- eur. Následne bol žalobca potrestaný totožným

správnym orgánom na základe totožných skutkových okolností zrušením registrácie. Podľa správneho
súdu ide o jednoznačné porušenie zásady ne bis in idem.
19. Poukážuc na rozsudok veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020 správny súd
uviedol, že vo všeobecnosti rôzne druhy protispoločenského konania teória práva rozdeľuje na trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, či správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Za

deliktné možno označiť len také porušenie povinnosti, ktoré konkrétny zákon takto označuje s tým,
že rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej
spoločenskej nebezpečnosti vyjadrená v znakoch skutkovej podstaty, pri iných správnych deliktoch
a disciplinárnych deliktoch ešte okruhom subjektov, ktoré sa môžu deliktu dopustiť. V prípade iných
správnych deliktov, ako aj priestupkov sa jedná o súčasť tzv. správneho trestania, teda postih správnym

orgánom za určité nedovolené konanie, resp. opomenutie konania. Sú prejednávané v správnom konaní
a zásady trestania a konania o nich sú obdobné. V tejto súvislosti správny súd poukázal na bod č.
64 rozsudku veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020, v ktorom je uvedené:
„Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzickýchosôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto
nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna

zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní.“
20. Podľa správneho súdu z dôvodovej správy k zákonu o povinnej kvalifikácii, ani z dôvodovej správy

k jeho novele, ktorou boli inkorporované ustanovenia o možnosti zrušenia registrácie, nevyplýva, že
by žalovaný mal viesť dve separátne konania o jednom skutku, niet tam ani žiadnej zmienky o tom,
že by mal trestať dvakrát dvomi rozhodnutiami. Rovnako tak systematika zákona o povinnej kvalifikácii
nenasvedčuje podľa správneho súdu vyššie uvedeným záverom. V právnom poriadku existuje celý rad
právnych predpisov, ktoré upravujú sankcie za protiprávne konanie tak, že sa nachádzajú na rôznych
miestachzákona.AkopríkladmožnouviesťTrestnýzákon,kdesankciazaprečinohrozeniapodvplyvom

návykovej látky v podobe trestu odňatia slobody je upravená v inej časti ako sankcia v podobe trestu
zákazu činnosti.
21. K poukazu žalovaného na rozsudok ESĽP vo veci A. a B. proti Nórsku správny súd uviedol, že v
danom prípade sa jednalo o dva rôzne typy konaní, a to administratívne a trestné, vedené dvomi rôznymi
orgánmi, pričom vo veci žalobcu išlo o jeden typ konania, a to administratívne, vedené jedným a tým

istým orgánom, preto argumentácia uvedeným rozhodnutím ESĽP neobstojí.
22. Zdanlivo iná situácia je podľa správneho súdu v prípade litispendencie, kde vo vzťahu k žalobnému
bodu prekážky začatého konania je potrebné uviesť, že na rozdiel od zásady ne bis in idem nenašla
priame zakotvenie v správnom poriadku, ale ani v Trestnom poriadku tak, aby na ňu mohol súd
odkázať cez prizmu nevyhnutnosti aplikácie trestnoprávnych zásad v správnom súdnom konaní. To,

či došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy a či toto porušenie bolo
podstatné,žemohlomaťzanásledokvydanienezákonnéhorozhodnutiavovecisamej,jepotrebnériešiť
výkladom. Na daný prípad sa ponúka podľa správneho súdu výklad logický, prostredníctvom logických
argumentov argumentum a maiori ad minus, teda to čo platí v prípade väčšieho, má zákonite platiť aj
v prípade menšieho, teda pokiaľ Trestný poriadok predpokladá vedenie jediného konania voči jednému

páchateľovi za viac skutkov, je zrejmé, že jediné konanie má byť vedené aj v prípade jedného skutku
v administratívnom konaní.
23. Správny súd poukázal na ustanovenie § 30 písm. f) správneho poriadku, ktoré obligatórne ukladá
správnemu orgánu zastaviť konanie, ak zistí, že vo veci už začal konať iný príslušný správny orgán, ak
sa správne orgány nedohodli inak. Ak tu teda existuje obligatórna povinnosť zastaviť konanie v prípade

dvoch rozdielnych orgánov, potom táto povinnosť musí zákonite platiť aj v prípade jedného a toho istého
správnehoorgánu.Inývýkladbyznamenal,žedruhékonaniejenezastaviteľnéasprávnyorgánbymusel
vyčkať do rozhodnutia v prvej veci, aby až následne mohol konanie zastaviť z dôvodu prekážky veci
rozhodnutejpodľapísm.i).Podľasprávnehosúduzačatiedvochseparátnychkonanítýmistýmorgánom,
ktorej výsledkom je vydanie dvoch rozhodnutí o sankcii, vždy vedie k porušeniu zásady ne bis in idem. Ak

určitý procesný postup vedie vždy k porušeniu dôležitej zásady, potom bude vždy jeho realizácia právne
neudržateľná. Ani trestný súd nevedie dve konania voči tomu istému páchateľovi prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky, kde by v jednom konaní ukladal trest odňatia slobody a v druhom trest
zákazu činnosti. Začatie konania v tej istej veci s následkom zastavenia konania či odmietnutia podania
je bežnou súčasťou procesných kódexov nielen na Slovensku.

24. Správny súd argumentačne uzavrel, že správne orgány nepostupovali správne, keď viedli dve
separátne konania o tom istom skutku, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonného rozhodnutia
porušujúceho zásadu ne bis in idem. V predmetnom konaní teda došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci (zrušujúci dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP) ale aj k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia (zrušujúci dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP).
25. Vo vzťahu k zostávajúcim žalobným bodom dospel správny súd k záveru, že nie je vhodné sa
nimi zaoberať. Tento záver odôvodnil tým, že jednak pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je plne
postačujúci záver o nesprávnom právnom posúdení, vedúcom k porušeniu zásady ne bis in idem; a po
druhé a podstatnejšie, že v prebiehajúcom súdnom konaní pred Správnym súdom v Košiciach pod sp.

zn. KE-8S/125/2022 je žalobcom napadnuté rozhodnutie o pokute (viď body 5. a 6. tohto rozsudku),
kde žalobné body sú totožné s tými, ktoré boli uplatnené v tomto súdnom konaní, a preto „aby súd
neprejudikoval rozhodnutie vo vyššie uvedenej veci, venoval sa výlučne žalobným bodom, ktorých
posúdenie nemôže nijako ovplyvniť budúce rozhodnutie v uvedenej veci“.26. K zamietnutiu časti žaloby, týkajúcej sa žalobcom navrhovaného postupu vrátenia veci na ďalšie
konanie, súd pristúpil vzhľadom k tomu, že dospel k záveru, že správny orgán ani žalovaný nemali viesť
dve separátne konania, čím vyprodukovali litispendenciu, preto túto časť žaloby zamietol, „inak by poprel

svoje vlastné odôvodnenie“.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie k nej
27. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, vytýkajúc
správnemu súdu vadu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP).

28. Namietol aplikáciu Engelovských kritérií na prejednávanú vec. Konanie o zrušení registrácie nie
je podľa neho konaním o trestnom obvinení, nakoľko nie je konaním o správnom delikte. Zrušenie
registrácie na vykonávanie kurzov základnej kvalifikácie a kurzov pravidelného výcviku podľa § 4c ods.
1 zákona č. 280/2006 Z. z. (okrem zrušenia registrácie na žiadosť prevádzkovateľa školiaceho strediska
podľa § 4c ods. 1 písm. a) zákona č. 280/2006 Z. z.) je z hľadiska právneho posúdenia jeho povahy
sankciou nepeňažného charakteru, ktoré sa svojimi dôsledkami najviac podobá sankcií zákazu činnosti,

lebo, vychádzajúc pritom z § 4c ods. 3 zákona č. 280/2006 Z. z., obmedzuje prevádzkovateľa školiaceho
strediska vo výkone práva prevádzkovať školiace stredisko alebo byť zodpovedným zástupcom, ktoré
mu vyplýva zo správneho aktu správneho orgánu, teda z rozhodnutia, ktorým bol zaregistrovaný ako
prevádzkovateľškoliacehostrediskanavykonávaniekurzovzákladnejkvalifikácieakurzovpravidelného
výcviku, avšak ide o sankciu osobitnej povahy.

29. Osobitosť zrušenia registrácie ako sankcie spočíva podľa sťažovateľa v tom, že k nej správny
orgán zvyčajne pristúpi až po tom, ako právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uložení pokuty
došlo k deklarovaniu a preukázaniu porušenia povinností stanovených zákonom č. 280/2006 Z. z.
prevádzkovateľom školiaceho strediska, za ktoré sa aj zrušuje registrácia školiaceho strediska. V
prejednávanej veci však začal správny orgán prvého stupňa konanie o zrušení registrácie už pred

nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty prevádzkovateľovi školiaceho strediska
za správny delikt, nakoľko právoplatnými rozhodnutiami o zrušení osvedčení o pravidelnom výcviku
a kvalifikačných kariet vodiča mal za preukázané, že vodiči, ktorým prevádzkovateľ školiaceho
strediska vydal potvrdenie o absolvovaní toho-ktorého kurzu, neabsolvovali jednotlivé kurzy v zákonom
stanovenom rozsahu.

30. Prejednanie a následné rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt na strane jednej a konanie
o zrušení registrácie na strane druhej prebieha samostatne v dvoch odlišných a procesne oddelených
konaniach, čo vyplýva priamo zo zákona č. 280/2006 Z. z. Sťažovateľ pripomenul, že aj v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že zákonodarca v § 11e ods. 2 tohto zákona upravil a zakotvil absorpčnú zásadu
a výslovne uviedol, že v spoločnom konaní sa prejednajú viaceré delikty toho istého páchateľa, pričom

v zmysle absorpčnej zásady sa pokuta uloží podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na správny delikt
najprísnejšie postihnuteľný. V tejto časti zákona (§ 11e) však absentuje akákoľvek zmienka o zrušení
registrácie na vykonávanie kurzov základnej kvalifikácie a kurzov pravidelného výcviku ako jednej z
možných sankčných foriem postihu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 4b ods. 1 písm. e) zákona
č. 280/2006 Z. z., ktorého porušenie je zároveň kvalifikované ako správny delikt podľa § 11e ods. 1

písm. c) tohto zákona.
31. Sťažovateľ pripomenul, že v súvislosti so skutočnosťou, že prejednanie a rozhodnutie o uložení
pokuty za správny delikt a konanie o zrušení registrácie prebiehajú v samostatných konaniach, už v
napadnutom rozhodnutí poukázal aj na systematické začlenenie právnej úpravy zrušenia registrácie a
ukladania pokút za správne delikty v rámci normatívneho textu zákona č. 280/2006 Z. z. Ak by bolo

úmyslom zákonodarcu, že správny orgán má viesť iba konanie o uložení pokuty alebo iba konanie o
zrušení registrácie a teda by aj zrušenie registrácie považoval za správny delikt, potom by jednoducho
zákonodarca zákonom č. 386/2019 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 93/2005 Z. z. o autoškolách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, ktorým sa novelizoval aj zákon č. 280/2006 Z. z., a ktorým sa zaviedla právna úprava

zrušenia registrácie, túto úpravu zrušenia registrácie koncipoval ako jednu z foriem postihu za správny
delikt a zakomponoval by ju do normatívneho textu právnej úpravy správnych deliktov a ukladania pokút
za ich spáchanie obsiahnutej v ustanovení § 11e zákona č. 280/2006 Z. z. Aj z toho podľa sťažovateľa
vyplýva úmysel zákonodarcu jednotlivé konania oddeliť a vnímať ich ako samostatné (odlišné) konania.
32. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vyjadril názor spochybňujúci naplnenie tretieho Engelovského

kritéria (prísnosť sankcie) v prípade žalobcu. Poukázal v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 505/2015 z 13.01.2016, ktorý vo vzťahu k tretiemu Engelovskému
kritériu uviedol, že sa skúma „prísnosť sankcie, a to z hľadiska jej druhu a výmery. Sankcia odňatia
slobody zásadne kvalifikuje čin ako trestný okrem prípadu, ak ide o celkom krátke, najviac niekoľkodní trvajúce sankcie vykonávané v osobitných podmienkach (napr. v prípade vojakov). Posudzuje sa
predovšetkým sankciu ustanovená v zákone, konkrétne uložená sankcia má druhotný význam. Ďalej sa
berie do úvahy účel sankcie, menovite to, či má len reparačný alebo naopak, represívny a preventívny

účel typický pre trestné sankcie. Druhotný význam majú aj následky sankcie. napr. to, či sa sankciu
zapisuje do trestného registra.“ V nadväznosti na uvedené sťažovateľ doplnil, že preventívno-represívny
charakter mala prioritne pokuta uložená prevádzkovateľovi školiaceho strediska, pretože jej uložením
vo výške určenej správnym orgánom sa zabezpečilo naplnenie cieľa správneho trestania, a teda
páchateľa správneho deliktu potrestať, ale aj ho odradiť od ďalšieho porušovania právnych povinností

v budúcnosti. Zrušenie registrácie síce pôsobí na prevádzkovateľa školiaceho strediska represívno-
preventívne, zasahuje do jeho právneho statusu, pričom zmena spočíva v zhoršení jeho hmotnoprávnej
pozície, avšak zrušenie registrácie je principiálne nástrojom na zabezpečenie nápravy na účely ochrany
verejného záujmu, spočívajúceho jednak v záujme na riadnom plnení si povinností prevádzkovateľom
školiaceho strediska a v záujme dosiahnutia kvality odbornej prípravy a výcviku profesionálnych vodičov
za účelom ochrany života. zdravia a majetku osôb, účastníkov cestnej premávky, a to elimináciou

prevádzkovateľa školiaceho strediska spomedzi okruhu poskytovateľov kurzov základnej kvalifikácie a
kurzov pravidelného výcviku. Zrušenie registrácie je teda sankciou, ktorá nemá prioritne preventívno-
represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie.
33. Podľa sťažovateľa tým, že zákon č. 280/2006 Z. z. obsahuje komplexnú právnu úpravu ukladania
sankcií (vrátane zrušenia registrácie) za porušenie povinností stanovených týmto právnym predpisom

prevádzkovateľomškoliacehostrediska,použitieanalógiektrestnémuprávu-vrátaneuplatneniazásady
ne bis in idem - by v tomto konkrétnom prípade neplnilo svoju funkciu vypĺňať medzery v právnej
úprave. Ak by sa správny orgán prvého stupňa rozhodol, že nepristúpi k zrušeniu registrácie školiaceho
strediska, konal by contra legem, nerešpektujúc vôľu zákonodarcu a porušujúc princíp legality.
34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybnil aplikovateľnosť rozhodnutia veľkého senátu NS SR

sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020 na prípad žalobcu. Správny orgán v prípade žalobcu nemal
možnosť rozhodnúť iba o uložení pokuty a súčasne nepristúpiť k rozhodovaniu o zrušení registrácie na
vykonávaniekurzovzákladnejkvalifikácieakurzovpravidelnéhovýcvikuanaopak.Vrozhodnutíveľkého
senátu sa jednalo o ukladanie pokút Sociálnou poisťovňou a súčasne aj inšpektorátmi práce, pričom
v prípade sťažovateľa sa ukladala pokuta a rušilo oprávnenie, čiže registrácia. Sťažovateľ zdôraznil,

že zákon č. 280/2006 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by vylučovalo zrušiť registráciu
prevádzkovateľovi školiaceho strediska, ak mu už bola uložená pokuta za správny delikt, či také
ustanovenie, ktoré by správny orgán oprávňovalo rozhodnúť, že k zrušeniu registrácie nepristúpi. Práve
naopak, zákon č. 280/2006 Z. z. uloženie pokuty aj zrušenie registrácie správnemu orgánu obligatórne
ukladá, čím sa správny súd podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal. Správny orgán pri správnom trestaní

podľa § 280/2006 Z. z. nie je oprávnený svojvoľne si vyberať zo zákona len také sankcie, ktoré buď
jemu, alebo dotknutému prevádzkovateľovi školiaceho strediska viac vyhovujú.
35. Sťažovateľ pripomenul, že motívom prijatia zákona č. 386/2019 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal
zákon č. 280/2006 Z. z., boli opakované zistenia závažných porušení zákona, ktoré spočívali v tom, že
väčšina školiacich stredísk kurzy základnej kvalifikácie vodičov či pravidelného výcviku len vykazovala

a reálne neučila. Vodiči sa tak reálne nezúčastňovali žiadnej výučby. Z toho dôvodu bol zákonom č.
386/2019 Z. z. osobitne upravený postup pri výkone štátneho odborného dozoru nad praktickou jazdou
alebo praktickou zručnosťou alebo výučbou v školiacom stredisku a boli tiež presnejšie vymedzené
skutkové podstaty správnych deliktov a priestupkov podľa závažnosti ich spáchania.
36. Vyššie uvedenou novelizáciou (zákonom č. 386/2019 Z. z.) bola za najťažšie porušenia povinností

prevádzkovateľa školiaceho strediska, okrem iného v podobe neúčasti vodičov na základnej kvalifikácii
alebo pravidelnom výcviku [§ 4b ods. 1 písm. e) alebo § 4b ods. 2 písm. g), i) až k) zákona č. 280/2006
Z. z.] zavedená sankcia v podobe pokuty za správny delikt podľa § 11e ods. 1 písm. c) v rozsahu od 10
000 eur do 15 000 eur pre prevádzkovateľa školiaceho strediska, ktorý sa takéhoto porušenia dopustí.
Zároveň bola do zákona č. 280/2006 Z. z. zákonom č. 386/2019 Z. z. navyše zavedená ďalšia sankcia

v záujme ochrany spoločnosti, a to zrušenie registrácie školiaceho strediska, ak sa prevádzkovateľ
školiaceho strediska dopustí najťažšieho porušenia povinností, súvisiaceho s neúčasťou vodičov na
základnej kvalifikácii alebo pravidelnom výcviku [§ 4b ods. 1 písm. e) zákona č. 280/2006 Z. z. alebo §
4b ods. 2 písm. f) až k) za účelom klamlivej identifikácie účastníka kurzu (vodiča) alebo lektora].
37. Školiace stredisko, ktoré bolo registrované štátom len na vykonávanie kurzov základnej kvalifikácie

a pravidelného výcviku pre vodičov profesionálov a vykonáva túto činnosť len fiktívne (vydá vodičovi
potvrdenie o ukončení príslušného kurzu bez jeho fyzickej účasti na kurze), stratí podľa sťažovateľa
z pohľadu štátu dôvod svojej existencie. Zaplatením iba pokuty totiž nie je chránená spoločnosť pred
ďalším konaním zo strany prevádzkovateľa školiaceho strediska, ktorému nič nebráni pokračovať vtakomto nezákonnom a spoločensky nebezpečnom konaní. Navyše pri fiktívnom vykazovaní účasti
vodičov na kurzoch základnej kvalifikácie a pravidelného výcviku nevznikajú prevádzkovateľom
školiacich stredísk žiadne náklady a pri ich počte v rámci Slovenskej republiky a personálnych

možnostiach dozorných orgánov vyčlenených na ich kontrolu nemá pokuta pre prevádzkovateľov
školiacich stredísk výchovný ani preventívny účinok a sama o sebe neodrádza od ďalšieho takéhoto
konania. Popritom fiktívne vykazovanie účasti vodičov na kurzoch základnej kvalifikácie a pravidelného
výcviku je častokrát spojené aj s korupčným správaním prevádzkovateľov školiacich stredísk, vodičov,
či dopravcov, čo dotvára obraz o nebezpečnosti takéhoto chovania pre spoločnosť.

38. K problematike ukladania sankcií (trestov) v správnom konaní v podobe pokuty a zrušenia registrácie
školiaceho strediska, ktoré sú uvedené v zákone č. 280/2006 Z. z. ako dôsledok najzávažnejšieho
protiprávneho konania prevádzkovateľa školiaceho strediska, sťažovateľ ďalej uviedol, že sa nejedná o
dve totožné sankcie, uložené za to isté protiprávne konanie, a teda nebola porušená právna zásada „ne
bis in idem“. Pokuta v rozsahu 10 000 eur až 15 000 eur sa ukladá vždy za porušenie povinnosti (bez
ohľadu na spôsob tohto porušenia) podľa § 4b ods. 1 písm. a), b) a e) alebo podľa § 4b ods. 2 písm.

f), g), i) až k) zákona č. 280/2006 Z. z. a sankcia v podobe zrušenia registrácie školiaceho strediska sa
okrem iného uplatňuje za porušenie povinnosti ustanovených v § 4b ods. 1 písm. a), b), e) a g), ako
aj za porušenie povinnosti ustanovených v § 4b ods. 2 písm. f) až k) len vtedy, ak k porušeniu tejto
povinnosti došlo za účelom klamlivej identifikácie účastníka kurzu alebo lektora. Už z tohto je zrejmé,
že sa jedná o rozdielne protiprávne konania, založené na rozdielnom predmete a účele, ktoré nie je

možné stotožňovať a už vôbec nie prejednať v rámci jedného administratívneho konania a aplikovať na
to absorpčnú zásadu správneho konania. Rozhoduje sa totiž o dvoch rozdielnych sankciách s rozdielnou
právnoukvalifikáciou(sankciavpodobepokutyzasprávnydeliktasankciavpodobezrušeniaregistrácie
školiaceho strediska). Navyše sankciou v podobe zrušenia registrácie školiaceho strediska sa v zmysle
zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona zabezpečí ochrana spoločnosti pred páchateľom tým,

že mu zabráni v páchaní ďalšej protiprávnej činnosti.
39. Sťažovateľ poukázal na to, že prax ukladania viacerých sankcií za jedno a to isté konanie vyplýva
ako z Trestného zákona, tak aj z ďalších zákonov. Napr. podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona tresty
uvedené v jeho § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac trestov popri sebe (s výnimkami
priamo ustanovenými Trestným zákonom). Sťažovateľ poukázal aj na ustanovenie § 22 ods. 2 písm. b)

zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého za priestupok
podľa § 22 ods. 1 písm. d) a f) možno uložiť pokutu od 200 eur do 1 000 eur a súčasne aj zákaz činnosti
do piatich rokov.
40. Žalobca v písomnom vyjadrení označil kasačnú sťažnosť za nedôvodnú. Stotožnil sa s
argumentáciou správneho súdu v napadnutom rozsudku, ktorý považuje za vecne správny. Správny súd

najmä korektne vyhodnotil aplikáciu tzv. Engelovských kritérií na prípad protiprávneho konania žalobcu,
pre ktoré mu bola zrušená registrácia, s rezultátom, že ide o správne trestné konanie. Rovnako správne
vyhodnotil aj aplikáciu zásady ne bis in idem, vrátane odkazu na rozhodnutie veľkého senátu NS SR vo
veci sp. zn. 1Vs/6/2020. Argumentáciu sťažovateľa k nemožnosti aplikácie zásady ne bis in idem naopak
žalobca vyhodnotil ako vnútorne rozpornú, miestami nelogickú. Poukaz na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS

505/2015 z 13. januára 2016 nie je korektný, nakoľko vychádza z diametrálne odlišných skutkových a
právnychokolností,týkasatotižsprávnehokonaniapredProtimonopolnýmúradomSlovenskejrepubliky
vo veci ochrany hospodárskej súťaže. K výkladu poskytnutému Ministerstvom dopravy Slovenskej
republiky poukázal žalobca na to, že jeho autorom sú osoby bez právnického vzdelania., preto
jeho relevancia je na úrovni vnútornej komunikácie medzi jednotlivými odbormi Ministerstva dopravy

Slovenskej republiky, resp. s podriadenými orgánmi špecializovanej štátnej správy. Žalobca súčasne
požiadal kasačný súd o nariadenie pojednávania, majúc za to, že „pojednávanie v tejto veci bude pôsobiť
mimoriadne poučne a satisfakčne na tú ktorú stranu sporu“.
41. Po lehote na podanie kasačnej sťažnosti doručil sťažovateľ správnemu súdu ako prílohu ku
kasačnej sťažnosti kópiu odborného článku autorky Heleny Práškovej Odnětí oprávnění jako správní

trest?, publikovaného v časopise Správní právo, 1-2/2024. Uvedená písomnosť bola právnej zástupkyni
žalobcu doručená na vedomie.
42. Právna zástupkyňa žalobcu dňa 16.07.2024 doručila správnemu súdu oznámenie o zmene spôsobu
výkonu advokácie s tým, že odo dňa 15.06.2024 vykonáva advokáciu prostredníctvom spoločnosti Mgr.
Alžbeta Špitová, advokátka, s.r.o.

43. Podaním zo dňa 08.07.2025 doručil sťažovateľ kasačnému súdu písomné vyhotovenie rozsudku
Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 3S/13/2024-101 zo dňa 27.03.2025 s tým, že ide o vec obdobnú
ako v prípade žalobcu, pričom v tejto inej veci správny súd žalobu zamietol. Podanie sťažovateľa zo dňa
08.07.2025 spolu s prílohou bolo doručené právnej zástupkyni žalobcu na vedomie. Podaním zo dňa17.11.2015 právna zástupkyňa žalobcu namietla procesnú korektnosť ostatného doručenia, dôvodiac,
že zasielané písomnosti kasačného súdu jej dňa 25.10.2025 boli síce doručené, avšak do jej súkromnej
elektronickej schránky. Nakoľko podľa jej názoru nešlo o doručenie v súlade so zákonom, požiadala o

zopakovanie doručenia do elektronickej schránky jej advokátskej kancelárie s tým, že následne sa k
zaslaným dokumentom vyjadrí v lehote 30 dní.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

44. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“) po zistení, že kasačná
sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania
(§ 455 SSP), pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

K žiadosti o nariadenie pojednávania pred kasačným súdom
45. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti požiadal kasačný súd, aby v rámci konania o kasačnej
sťažnosti nariadil pojednávanie. Kasačný súd pripomína, že v zmysle § 455 SSP rozhoduje o kasačnej
sťažnosti spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Je
teda na úvahe kasačného súdu, či v konkrétnej veci nariadi pojednávanie. Na rozdiel od konania pred

správnym súdom v kasačných veciach neplatí všeobecné procesné pravidlo, že súd má povinnosť
nariadiť pojednávanie v prípade, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania [§ 107 ods.
1 písm. a) SSP]. Ustanovenie § 455 SSP je potrebné vykladať tak, že vo vzťahu k § 107 ods. 1
SSP predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Kasačný súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom
kasačnej sťažnosti a pripojeného súdneho spisu ako aj administratívneho spisu nepovažoval nariadenie

pojednávania na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti za potrebné, a to najmä vzhľadom na obšírnosť a
komplexnosť doterajšej argumentácie účastníkov konania, majúc za to, že prípadné ústne vyjadrenia
účastníkov konania pred kasačným súdom by do právneho diskurzu nevniesli nové argumenty. Čo
sa týka kategórie verejného záujmu, ktorý by tiež mal byť zohľadnený v súvislosti so zvažovaním
potreby nariadenia pojednávania, ani tu kasačný súd nezistil dôvodnosť pre procesný úkon navrhovaný

žalobcom. Kasačný súd vo svojej úradnej činnosti a inštitucionálnej pamäti neeviduje, že by konania
svojou povahou obdobné k predmetu práve prejednávanej veci vyvolávali pravidelný zvýšený záujem
verejnosti o účasť na súdnom pojednávaní nad rámec účastníkov súdneho konania, preto ani nie je
možné očakávať prípadné výchovné pôsobenie súdneho pojednávania smerom k širšej odbornej alebo
laickej verejnosti. Kvalifikovaný odhad kasačného súdu sa napokon stretol s realitou pri akte verejného

vyhlásenia rozsudku, pri ktorom nebol prítomný žiadny z účastníkov konania.
K namietanému doručovaniu písomností kasačným súdom
46. Pokiaľ ide o námietku právnej zástupkyne žalobcu, že jej zásielka kasačného súdu, obsahujúca
podanie sťažovateľa zo dňa 08.07.2025 a jeho prílohu - rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn.
3S/13/2024-101 zo dňa 27.03.2025 - boli doručované do jej súkromnej elektronickej schránky, hoci jej

mali byť doručované na elektronickú adresu jej advokátskej kancelárie, kasačný súd po preskúmaní
jej dôvodnosti uvádza, že hoci má v tomto právna zástupkyňa žalobcu pravdu a skutočne došlo k
formálnej chybe pri doručovaní, nemá uvedený nedostatok z materiálneho hľadiska relevantný dosah
na sféru subjektívnych práv žalobcu, nakoľko aj sama právna zástupkyňa priznáva, že predmetné
písomnosti jej reálne boli doručené, t. j. sa dostali do jej dispozície a mala možnosť sa s ich obsahom

oboznámiť už po ich doručení do jej súkromnej schránky. Kasačný súd tiež zohľadnil, že pri predmetných
písomnostiach nešlo o doručovanie vyjadrenia sťažovateľa k vyjadreniu žalobcu ku kasačnej sťažnosti,
ktoré by obsahovalo vlastnú právnu argumentáciu sťažovateľa, ale o sprostredkovanie informácie o
inom rozsudku správneho súdu v podobnej veci. Sumarizujúc doposiaľ uvedené, ak by aj kasačný súd
nariadil formálne zopakovanie doručovania do elektronickej schránky advokátskej kancelárie právnej

zástupkyne žalobcu, nezískala by týmto doručovaním žiadne nové informácie ako tie, ktorými už
disponovala a ktoré získala pri doručení jej predmetných písomností dňa 25.10.2025, t. j. úroveň
poskytovania právnych služieb jej klientovi - žalobcovi - by formálnym zopakovaním doručovania
nezískala vyššiu kvalitu.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci
47. Sťažovateľ, reagujúci na argumentáciu správneho súdu, postavil kasačný súd pred zodpovedanie
otázky, či na konanie o zrušení registrácie na vykonávanie kurzov základnej kvalifikácie a kurzov
pravidelného výcviku podľa zákona č. 280/2006 Z. z. je potrebné nazerať ako na konanie o trestnomobvinení v zmysle čl. 6 Dohovoru a následne či napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu
predchádzalo, je vo vzťahu ku konaniu o pokute, ktoré skončilo rozhodnutím žalovaného č. OU-KE-
OOP2-2022/031106-017 zo dňa 13.09.2022, porušením zásady ne bis in idem v zmysle čl. 4 Protokolu

č. 7 k Dohovoru.
48. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) už v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku
(rozsudok ESĽP z 8. júna 1976, č. sťažností 5100/71; 5101/71; 5102/71; 5354/72; 5370/72) sformuloval
kritériá, ktoré je potrebné vyhodnocovať pri určovaní, či ide alebo nejde o obvinenie z trestného činu s
následnou povinnosťou aplikácie zásad uplatňovaných v trestnom konaní. Tieto kritériá sú opakovane

potvrdzované ESĽP (pozri napr. Ezeh a Connors proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 9.
októbra 2003, č. sťažností 39665/98 a č. 40086/98). Prvé kritérium spočíva v zákonnej klasifikácii činu
ako trestného činu podľa vnútroštátneho práva, druhé sa týka samotnej povahy (esencie) činu a tretie
posudzuje mieru / intenzitu / závažnosť postihu, ktorý dotknutej osobe hrozí. Druhé a tretie kritérium sú
alternatívne, nie nevyhnutne kumulatívne. Nevylučuje to však ich kumuláciu, ak by oddelená analýza
každéhokritérianeviedlakjasnémuzáveru,čiideoobvinenieztrestnéhočinu(napr.JussilaprotiFínsku,

rozsudok ESĽP z 23. novembra 2006, č. sťažnosti 73053/01).
49. Správny súd podľa kasačného súdu pristúpil k aplikácii vyššie sformulovaných kritérií právne
korektne, keď vo vzťahu k žalobcovi skonštatoval, že odňatie (zrušenie) povolenia (licencie) na
prevádzkovanie určitej činnosti je intenzitou zásahu do sféry subjektívnych práv žalobcu porovnateľné
s trestom zákazu činnosti upraveným Trestným zákonom. Ide o sankciu zásadnej povahy, spočívajúcu

v tom, že odrádza potenciálnych páchateľov od úvahy neplniť si povinnosti prevádzkovateľa školiaceho
strediska. Relevancia zásahu do majetkovej sféry žalobcu ako delikventa je v tomto prípade zvýraznená
tým, že sa mu tým fakticky pro futuro zakazuje činnosť, ktorá je zdrojom jeho obživy, a to na nie
zanedbateľnú dobu. Ako vyplýva z ustanovenia § 4c ods. 3 zákona č. 280/2006 Z. z., žalobca by
sa prevádzkovateľom školiaceho strediska alebo zodpovedným zástupcom mohol opätovne stať, za

splnenia ostatných podmienok podľa § 4a, až po uplynutí piatich rokov odo dňa právoplatnosti zrušenia
registrácie školiaceho strediska.
50. Pri posudzovaní, či ide o ten istý čin alebo to isté konanie (idem), je rozhodujúca identita skutkových
okolností (identical facts or facts which are substantially the same) a nie právna kvalifikácia činu
vnútroštátnym právom (napr. Zolotuhkin proti Rusku, rozsudok ESĽP zo dňa 10.02.2009, sťažnosť č.

14939/03). Podporne možno poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.03.2006 vo veci
C-436/04, Van Esbroek, kde pre identifikáciu totožnosti skutku (idem) stanovil Súdny dvor EÚ (bod 36.
rozsudku) ako kritérium zhodnosť skutkovej podstaty činu, čím sa rozumie existencia celku konkrétnych
okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené (identity of the material acts, understood in the
sense of the existence of a set of concrete circumstances which are inextricably linked together).

Keďže posudzované skutkové okolnosti (essential elements) sú aj podľa kasačného súdu rovnaké
ako v preskúmavanej veci, tak aj v konaní o uložení pokuty žalobcovi, možno mať za to, že v oboch
administratívnych konaniach ide o konanie o tom istom skutku. Kasačný súd súčasne pripomína, že
táto otázka, teda či z hľadiska skutkového ide alebo nejde o ten istý skutok (idem), v podstate nebola
relevantným spôsobom sťažovateľom spochybňovaná.

51.Potomakosakasačnýsúdstotožnilsosprávnymsúdomvtom,ževpreskúmavanejveciideotrestné
obvinenie v zmysle tretieho z kritérií nastavených Európskym súdom pre ľudské práva a že súčasne ide
vo vzťahu ku konaniu o pokute o konanie o tej istej veci (idem), zostalo kasačnému súdu posúdiť, či
napadnutým rozhodnutím a jemu predchádzajúcim konaním došlo k porušeniu zásady ne bis in idem.
Sťažovateľ svoju argumentáciu založil na tvrdení o tom, že pri konaní o pokute na strane jednej a konaní

o zrušení registrácie na strane druhej ide o dve samostatné konania, pričom zo systematiky zákona č.
280/2006 Z. z. podľa neho jednoznačne vyplýva procesná autonómia týchto konaní. Súčasne poukázal
na to, že zo znenia právnej úpravy mu vyplývala jednak povinnosť uložiť žalobcovi pokutu postupom
podľa § 11e zákona č. 280/2006 Z. z. a tiež povinnosť rozhodnúť o zrušení registrácie postupom podľa
§ 4c uvedeného zákona, na čo v oboch prípadoch boli splnené podmienky, keďže právna úprava je v

tomto smere jasná a jednoznačná a preto nie je potrebné pristupovať k vypĺňaniu medzier v zákone
(keďže tam žiadne nie sú) prostredníctvom analógie k trestnému právu. Argumentácia sťažovateľa je
podľa kasačného súdu v podstate správna, ale pre posúdenie spornej otázky nedostatočná, zostávajúca
iba na povrchu (formálnej stránke) jej posudzovania.
52. Kasačný súd predovšetkým konštatuje, že legislatívna konštrukcia ustanovení § 4c a § 11e zákona

č. 280/2006 Z. z. v znení zákona č. 386/2019 Z. z. nevylučuje, aby sa konanie o pokute a konanie o
zrušení registrácie začali a viedli oddelene, nakoľko z formálneho hľadiska zákon nepovažuje konanie o
zrušení registrácie za konanie o správnom delikte. Právna úprava tiež umožňuje, aby obe konania mali
svoj základ v totožných skutkových okolnostiach, čo vyplýva z toho, že porušenie povinnosti stanovenejv § 4b ods. 1 písm. e) zákona č. 280/2006 Z. z. môže mať za právny následok nielen uloženie pokuty
podľa § 11e ods. 1 písm. c) zákona č. 280/2006 Z. z. (v sankčnom rozsahu od 10 000 do 15 000 eur), ale
súčasne môže byť relevantným a samostatne postačujúcim právnym dôvodom pre zrušenie registrácie

podľa § 4c ods. 1 písm. c) uvedeného zákona.
53. Kasačný súd tak stál pred otázkou, či skutkový stav založený kontrolnými zisteniami Ministerstva
dopravy Slovenskej republiky, vyúsťujúci do konania o uložení pokuty a následne aj do konania o zrušení
registrácie, v kombinácii s právnou úpravou reprezentovanou najmä ustanoveniami § 4a a § 11e zákona
č. 280/2006 Z. z., zakladá vo vzťahu k žalobcovi porušenie zásady ne bis in idem, ako to identifikoval

správny súd. Kasačný súd prihliadol na vývoj rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva
po prípade Zolotukhin proti Rusku, pričom sa pri hľadaní odpovede na ostatnú spornú otázku zameral
na závery rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (rozsudok z 15. novembra 2016, sťažnosť č. 24130/11
a 29758/11) a rozsudku vo veci Jóhannesson a ostatní proti Islandu (rozsudok ESĽP z 18. mája 2017,
sťažnosť č. 22007/11), v ktorom ESĽP potvrdil judikatúru nastavenú rozhodnutím A a B proti Nórsku.
54. Správny súd odmietol aplikáciu záverov rozsudku ESĽP vo veci A a B proti Nórsku z dôvodu

odlišnosti konaní, ktorých sa uvedený prípad dotýkal (daňové konanie vs. trestné konanie). Kasačný súd
s takouto interpretačnou limitáciou rozsudku ESĽP vo veci A a B proti Nórsku však nesúhlasí. Podstatou
totiž nie je, či má ísť presne o tandem správneho a trestného konania, ale či právna úprava v rámci
jej komplexnosti na úrovni vnútroštátneho právneho poriadku jednoznačne a zrozumiteľne upravuje
možnosť, aby okrem peňažnej sankcie zasahujúcej do majetkovej sféry delikventa mohol byť delikvent

postihnutý aj iným druhom sankcie (alebo opatrenia majúceho sankčnú povahu) v podstate na tom istom
skutkovom základe. Ide teda o prípad, kedy jeden skutok napĺňajúci znaky protiprávneho konania môže
atakovať viaceré zákonom chránené spoločenské záujmy, či už vyjadrené v jednom právnom predpise,
alebo v rôznych právnych predpisoch súčasne.
55. Európsky súd pre ľudské práva akceptoval, že niektoré právne poriadky vyžadujú, aby na určité

protispoločenskékonanie,ktorédosiahloistýstupeňzávažnosti,dostaldelikventviacakojednuodpoveď
v podobe sankcií alebo opatrení postihujúcich sféru jeho subjektívnych práv (A a B proti Nórsku, body
144,146).Abypritakejtosúbežnejaplikáciisankcií/postihov/opatrenínedošlokporušeniučl.4Protokolu
č. 7 k Dohovoru, ustálil ESĽP vo veci A a B proti Nórsku potrebu splnenia podmienky dostatočnej vecnej
a časovej spojitosti oboch konaní, t. j. že musia byť vedené takým spôsobom, aby spolu vytvárali jeden

súvislý celok. Pri skúmaní vecnej spojitosti medzi konaniami je podľa ESĽP namieste zohľadniť štyri
základné kritériá: (i) či konania sledovali odlišný alebo vzájomne sa dopĺňajúci účel, (ii) či súbežne
vedené konania sú pre účastníka právne a fakticky predvídateľným dôsledkom deliktu, (iii) či boli vedené
tak, aby sa v čo možno najväčšej miere zabránilo dvojitému zhromažďovaniu a hodnoteniu dôkazov
a (iv) či sankcia uložená v jednom konaní bola zohľadnená v druhom konaní tak, aby sa zaistilo, že

súhrn uložených sankcií nie je neprimerane prísny (A a B proti Nórsku, bod 132). Hľadisko úzkej časovej
súvislosti medzi konaniami nevylučuje postupné vedenie konaní, ale časová spojitosť medzi nimi musí
byť dostatočne tesná, aby bol účastník konania chránený pred neistotou a zbytočnými prieťahmi v
konaní. Rovnako je pre posúdenie vzťahu k zásade ne bis in idem bez právneho významu poradie,
v akom sa posudzované konania začali a následne prebiehali, ako aj poradie okamihu nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutí, ktorými boli tieto konania právoplatne skončené (A a B proti Nórsku, body
140 a 142).
56. Vztiahnuc uvedené na preskúmavanú vec ako aj na konanie o uložení pokuty žalobcovi dospel
kasačný súd k záveru, že obe konania, hoci samostatne vedené, sledovali vzájomne sa dopĺňajúce
ciele, vyvolané protiprávnym konaním žalobcu. Jednak cieľ individuálneho postihu, ktorý bol naplnený

uložením pokuty, majúcej preventívno-represívny charakter a súčasne opatrenie smerujúce k ochrane
riadneho fungovania segmentu poskytovateľov základnej kvalifikácie a pravidelného výcviku vodičov,
v rámci ktorého žalobca pôsobil a ktorý svojím opakovaným protiprávnym konaním hrubo deformoval,
pričom cieľom zrušenia registrácie bola práve reparácia tejto deformácie a očista prostredia od
delikventov hrubo porušujúcich pravidlá jeho fungovania. Zrušenie registrácie tak možno vnímať ako

opatrenie na zosúladenie žalobcom deformovaného stavu so stavom zodpovedajúcim verejnému
záujmu, sledujúc napr. ochranu subjektov dotknutých zakazovanou činnosťou, vo vzťahu ku ktorej sa
registrácia odníma. V prípade žalobcu možno cieľ zrušenia registrácie vidieť aj v zabezpečení toho,
aby vysoko kvalifikované činnosti, na ktorých právnej a materiálnej bezvadnosti a korektnom fungovaní
má štát (spoločnosť) eminentný záujem, boli vykonávané odborne a na profesionálnej úrovni osobami

(subjektmi) rešpektujúcimi svoje zákonné povinnosti.
57. Konanie o uložení pokuty a konanie o zrušení registrácie, vedené podľa § 4c a § 11e, boli pritom
pre žalobcu predvídateľné, nakoľko boli zakotvené do zákona č. 280/2006 Z. z. zákonom č. 386/2019
Z. z. a stali sa účinnými s predstihom niekoľkých mesiacov predtým, ako žalobca bol podrobenýkontrole zo strany Ministerstva dopravy Slovenskej republiky. Keďže obe konania vychádzali z totožných
kontrolných zistení (Protokol z vykonania hlavného štátneho odborného dozoru na mieste 4/2021/TV,
číslo: 12095/2021/OKŠDD/49545 zo dňa 12.08.2021), považuje kasačný súd za splnenú aj podmienku

efektívneho zabránenia dvojitému zhromažďovaniu dôkazov. V oboch konaniach mohol tak žalobca
použiť ak nie totožnú, tak veľmi obdobnú procesnú obranu. Taktiež časová spojitosť medzi konaniami
bola dostatočne tesná, tieto sa v podstate prelínali, takže žalobca bol chránený pred neistotou a
zbytočnými prieťahmi v jednom či druhom konaní.
58. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, ako sa do sankčného opatrenia spočívajúceho v zrušení

registrácie, ktoré bolo uložené ako druhé v poradí, premietla výška sankcie uložená v konaní o pokute
(10 000 eur), tu kasačný súd vychádzal z toho, že hoci pri zrušení registrácie nie je možné uvažovať
o nejakom sankčnom rozpätí, keďže správny orgán je, ak preukázateľne nastanú podmienky hypotézy
právnej normy, povinný k nemu pristúpiť bez ohľadu na výšku pokuty, je zohľadnenie kategórie prísnosti
prvej sankcie (pokuty) v rámci konania o zrušení registrácie možné identifikovať v skutočnosti, že v
konaní o pokute bola žalobcovi napokon uložená pokuta vo výške 10 000 eur, teda na samej dolnej

hranici sankčného rozpätia, pričom inštitút upustenia od uloženia sankcie alebo uloženie sankcie vo
výmere pod dolnou hranicou sankčného rozpätia zákon č. 280/2006 Z. z. nepozná. Navyše, kasačný
súd odkazujúc na odlišné ciele uložených sankcií (bod 56 tohto rozsudku) poukazuje na to, že trestné
právo vyslovene považuje za legitímne súbežné uloženie trestu zákazu činnosti a peňažnej sankcie
(peňažný trest) za ten istý skutok, pričom smerodajným je vždy zohľadnenie konkrétnych okolností veci.

Ako kasačný súd už uviedol, nezistil vzhľadom na závažnosť skutku žalobcu nezákonnosť v súbežnom
uložení oboch sankcií (bod 56 tohto rozsudku).
59. S poukazom na uvedené dospel kasačný súd k záveru, že po aplikácii kritérií nastavených ESĽP
v prípade A a B proti Nórsku na prejednávanú vec možno konštatovať, že nedošlo k porušeniu zásady
ne bis in idem napadnutým rozhodnutím ani jemu predchádzajúcim konaním, preto ak správny súd

porušenie zásady ne bis in idem konštatoval, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci.
60. Pokiaľ ide o rozsudok veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020, zastáva
kasačný súd názor o nemožnosti aplikácie jeho záverov na prejednávanú vec, nakoľko veľkým
senátomposudzovanéaporovnávanésprávnekonania,vedenérozdielnymiorgánminapodkladedvoch

rozdielnych právnych predpisov, predstavujú odlišný skutkový základ a naň nadväzujúcu odlišnú právnu
nadstavbu.
61. Keďže kasačný súd nezistil v napadnutom rozhodnutí žalovaného ani jemu predchádzajúcom
administratívnom konaní porušenie zásady ne bis in idem, stráca tým podľa neho právny základ aj záver
správneho súdu o porušení zásady litispendencie.

62. Vychádzajúc z uvedeného, stotožniac sa s existenciou kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm.
g) SSP, kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu
na ďalšie konanie. Súc viazaný právnym názorom vyjadreným v predchádzajúcich bodoch správny súd
rozhodne o celej správnej žalobe, vrátane tých žalobných bodov, ktorých právne posúdenie doposiaľ
vedome nerealizoval s poukazom na konanie vedené pred Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn.

KE-8S/125/2022. Právnym názorom kasačného súdu je správny súd viazaný (§ 469 SSP).
63. V ďalšom konaní rozhodne správny súd aj o trovách kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP.
64. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.