Rozsudok pre zmeškanie – Pracovné právo ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. júl 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 22Cpr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125202190
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2125202190.2

Rozsudok pre zmeškanie

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: A. B., nar.:
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. F., v zast.: advokátska kancelária MCGA legal, s.r.o.,
IČO: 36 715 662, so sídlom Partizánska 2, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: KRBOVÉ ŠTÚDIO,
s.r.o., IČO: 53 085 493, so sídlom Poľná cesta 891/67, 929 01 Dunajská Streda, o zaplatenie 3.490,45
EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.490,45 EUR spolu s úrokom z omeškania
- vo výške 7,90 % ročne zo sumy 2.686,56 EUR od 01.03.2025 do zaplatenia,
- vo výške 9,50 % ročne zo sumy 737,17 EUR od 01.05.2024 do 10.06.2024;
- vo výške 9,50 % ročne zo sumy 433,48 EUR od 01.06.2024 do 12.06.2024;
- vo výške 9,25 % ročne zo sumy 758,47 EUR od 01.09.2024 do 04.11.2024;
- vo výške 8,65 % ročne zo sumy 759,39 EUR od 01.10.2024 do 21.11.2024;

- vo výške 8,40 % ročne zo sumy 734,40 EUR od 01.11.2024 do 15.01.2025;
- vo výške 8,40 % ročne zo sumy 735,08 EUR od 01.12.2024 do 11.02.2025;
- vo výške 8,15 % ročne zo sumy 735,57 EUR od 01.01.2025 do 11.02.2025;
- vo výške 8,15 % ročne zo sumy 764,62 EUR od 01.02.2025 do 19.03.2025;
a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 25.03.2025 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 3.490,45 EUR spolu s úrokmi z omeškania a náhradou trov konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 30.06.2021

medzi žalobcom, ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, vykonával žalobca prácu
pre žalovaného. Žalovaný ako zamestnávateľ bol v súlade s pracovnou zmluvou povinný poskytovať
zamestnancovi dohodnutú mzdu. V zmysle článku III. pracovnej zmluvy zo dňa 30.06.2021 mzda
je splatná pozadu za mesačné obdobie. Zamestnávateľ sa zaväzuje vyplácať zamestnancovi mzdu
mesačne vo výplatnom termíne najneskôr k poslednému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca
na účet zamestnanca. Za mesiac január 2025 nebola žalobcovi uhradená mzda. Za mesiace marec

2024, apríl 2024, júl 2024, august 2024, september 2024, október 2024, november 2024 a december
2024 sa žalovaný ako zamestnávateľ omeškal a mzdu uhradil až po termíne dohodnutej splatnosti
mzdy. žalovaný ako zamestnávateľ mal žalobcovi ako zamestnancovi prispievať v zmysle § 152
ods. 8 ZP na stravovanie v sume najmenej 55 % ceny stravného. žalovaný zrážal žalobcovi zo
mzdy sumu 45 % ceny stravného, čo priamo vyplýva aj z výplatných pások žalobcu. Finančný
príspevok na stravné nebol žalobcovi poskytnutý do dnešného dňa za mesiace jún 2024 až január

2025. Žalobcovi nebolo poskytnuté stravné ani v inej forme, ako vo forme finančného príspevku.
Dňa 31.1.2025 žalobca okamžite skončil svoj pracovný pomer so žalovaným v súlade s § 69 ods.1 písm. b) ZP z dôvodu neuhradenia mzdy za mesiac november 2024, s čím žalovaný súhlasil a
prevzatie okamžité skončenie pracovného pomeru potvrdil svojim podpisom a pečiatkou žalovaného.
Žalobca vyzval žalovaného predžalobnou výzvu na úhradu dlžnej sumy v lehote do 3 dní od doručenia

výzvy Žalovanému. Predžalobná výzva bola žalovanému riadne doručená dňa 10.3.2025. žalovaný
po doručení predžalobnej výzvy uhradil žalobcovi mzdu za mesiac december 2024 v sume 764,62
eur. Napriek snahe zo strany žalobcu k úhrade celej dlžnej sumy zo strany žalovaného do dnešného
dňa nedošlo. Žalovaný ako zamestnávateľ každý mesiac strhával žalobcovi zo mzdy pomernú časť
finančného príspevku na stravovanie a mal povinnosť vyplácať zamestnancovi celú hodnotu finančného

príspevku na stravovanie do aplikácie. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný poskytovať žalobcovi
ako zamestnancovi stravné vopred (preddavkovo), aby si zamestnanec mohol zaň v deň, keď splnil
podmienkypodľa§152ZP,zabezpečiťstravu.Uvedenápovinnosťbolažalovanýmporušenáažalobcovi
nebolo vyplatené stravné za obdobie 06/2024 - 01/2025 v celkovej sume 803,89 eur. Výpočet:
- do 31.08.2024: 5,85 EUR / deň / 65 dní = 380,25 EUR
- od 01.09.2024: 6,23 EUR / deň / 68 dní = 423,64 EUR

3. Dlžnú sumu za stravné v sume 803,89 EUR bol žalovaný povinný ako Zamestnávateľ poskytovať
zamestnancovi vopred (preddavkovo), aby si zamestnanec mohol zaň v deň, keď splnil podmienky podľa
§ 152 ZP, zabezpečiť stravu. Dlžná suma nebola doposiaľ Žalobcovi uhradená. V tejto časti si žalobca
neuplatňuje úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okrem vyššie uvedených

dlžných súm žalovaný ako Zamestnávateľ uhradil Žalobcovi mzdu za mesiace marec 2024, apríl 2024,
júl 2024, august 2024, september 2024, október 2024, november 2024 a december 2024 s omeškaním.
žalobca si uplatňuje úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na obdobia, počas
ktorých bol žalovaný v omeškaní s vyššie uvedenými úhradami mzdy.

4. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení ku svojej žalobe priložil pracovnú zmluvu zo dňa 30.06.2021,
dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 01.03.2022, oznámenie o okamžitom skončení pracovného
pomeru zo dňa 31.01.2025, výpisy z účtov, výplatné pásky za obdobie 05/2024, 06/2024, 07/2024,
08/2024, 10/2024, 11/2024, 12/2024, 1/2025.

5. Následne Okresný súd Trnava vyzval žalovaného, aby sa v stanovenej lehote k žalobe žalobcu
písomne vyjadril. Žaloba spolu s jej prílohami, výzvou na vyjadrenie a príslušným poučením bola
žalovanému doručená postupom podľa § 106 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Civilný sporový poriadok“). Žalovaný sa v rámci
stanovenej lehoty písomne k žalobe žalobcu nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe nepoprel a

neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojich prípadných tvrdení.

6. Podľa § 275 Civilného sporového poriadku: „odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie žalovaného
obsahuje stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.“

7. Podľa § 273 Civilného sporového poriadku: „súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o
žalobe podľa § 137 písm. a) rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak uznesením uložil
žalovanému povinnosť v určenej lehote písomne vyjadriť sa k žalobe a
a) v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré
sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto povinnosť bez vážneho

dôvodu nesplnil,
b) v uznesení podľa písmena a) poučil žalovaného o následkoch nesplnenia takto uloženej povinnosti
vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a
c) doručil uznesenie podľa písmena a) žalovanému do vlastných rúk.“

8. Podľa § 274 Civilného sporového poriadku: „na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm.
a) na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak
a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný
b) a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti
vydania rozsudku pre zmeškanie a

c) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.“

9. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 341/2024 zo dňa 27. júna 2024 vyplýva,
že: „požiadavka prihliadať pri vydaní rozsudku pre zmeškanie nielen na formálne podmienky podľa § 274Civilného sporového poriadku, ale aj na procesnú aktivitu procesnej strany, ktorá sa bez ospravedlnenia
nedostavila na pojednávanie, plne zodpovedá právu na spravodlivý proces podľa rozhodovacej praxe
ústavného súdu (III. ÚS 121/2021, III. ÚS 354/2021). K vydaniu rozsudku pre zmeškanie by mal súd

pristupovať uvážlivo a voliť tento inštitút najmä v prípadoch, v ktorých nezáujem na strane žalovaného je
zrejmý, keď je žalovaný skutočne nečinný a odmieta sa aktívne podieľať na súdnom procese či úmyselne
súdne konanie preťahuje.“

10. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2Obdo/54/2022 zo dňa 20.

decembra 2022, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod R 2/2023 platí, že: „formálne naplnenie podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie
nepostačuje. Súd by mali skúmať aj materiálu podmienku, ktorou je neprítomnosť procesnej aktivity
jednej z procesných strán. Súdy by mali zohľadniť aj prípadnú procesnú aktivitu a vydať kontumačný
rozsudok len v prípade, ak je nezáujem strany zrejmý.“

11. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 121/2021 zo dňa 27. júna
2021 vyplýva, že: „rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie je odklonom od štandardného procesu,
pričom tento inštitút je v našom procesnom práve celkom novou konštrukciou, prostredníctvom ktorej
sa vynucuje osobitná, určite nie nevyhnutná procesná aktivita strany spočívajúca v jej účasti na
pojednávaní. Z konštrukcie rozsudku pre zmeškanie žalobcu vyplýva, že účasť na pojednávaní nie

je nevyhnutná a žalobca môže svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlniť. Rovnako je možný taký
postup súdu, že žalobca nebude poučený o možnosti rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie a v
prípade jeho nedostavenia sa na pojednávanie, či už neospravedlneného alebo bez žiadosti o odročenie
pojednávania, súd vykoná pojednávanie v jeho neprítomnosti a meritórne rozhodne. Rozsudok pre
zmeškanie žalobcu je nový a i preto určite nie neproblematický inštitút civilného procesu, ktorý

vyžaduje iné ako paušálne používanie pri každom nariadenom pojednávaní. Osobná účasť žalobcu
nie je nevyhnutným predpokladom úspechu každého jedného civilného sporu v akejkoľvek jeho fáze.
Rozsudok pre zmeškanie by nemal byť využívaný s cieľom čo najrýchlejšieho, o inak bezúčelného
ukončenia sporu na úkor základného práva na súdnu ochranu. Prioritou v súdnom konaní musí
zostať materiálna, nie formálna ochrana práv strán sporu. Pred formalizmom schematických poučení

je potrebné uprednostniť zváženie celého priebehu konania. Podmienky pre vydanie rozsudku pre
zmeškanie sú dané len vtedy, keď je takýto rozsudok oprávnenou sankciou za skutočnú pasivitu
strany, ktorá úmyselne mieri k zmareniu efektivity súdneho procesu. Preto musia byť tieto podmienky
posudzované zdržanlivo s tým, že v hraničných prípadoch musí byť uprednostnené riadne prejednanie
sporu. Rozhodovanie na základe hraničného splnenia formálnych podmienok bez snahy o materiálne

vedenie konania je často na hrane základného práva strany sporu.“

12. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 354/2021 zo dňa 27. júna 2021,
bodu 12 a 13. vyplýva, že: „rozsudok pre zmeškanie prispieva k urýchleniu či ukončeniu konania v
prípadoch, ak niektorá z procesných strán je v konaní nečinná, no zároveň má voči nečinnej procesnej

strane sankčný charakter, keď v podstatnej miere obmedzuje jej možnosť uplatňovať v konaní jej
práva. S ohľadom na túto skutočnosť súd, ktorý rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie, musí vždy s
ohľadom na okolnosti prípadu uvážlivo posúdiť, či vydanie takéhoto rozhodnutia je na mieste, či jeho
vydaním nedôjde k narušeniu procesnej rovnosti účastníkov konania. Z uvedených dôvodov by súd
mal pristupovať k uplatneniu tohto inštitútu zdržanlivo a v nejednoznačných prípadoch by k vydaniu

rozsudku pre zmeškanie pristúpiť nemal. Súd rozhodujúci rozsudkom pre zmeškanie musí vnímať, že
materiálnou podmienkou jeho vydania je neprítomnosť procesnej aktivity jednej z procesných strán.
Z uvedeného dôvodu by mal súd rozlišovať, či v okolnostiach danej veci je neúčasť na pojednávaní
dôsledkom nezáujmu strany o vývoj a priebeh konania alebo ide len o zmeškanie pojednávania. Súd
by tak vždy mal prihliadnuť na predchádzajúcu procesnú aktivitu procesnej strany v konaní a voliť túto

formu rozhodnutia v prípadoch, keď je zjavné s ohľadom na predchádzajúce správanie procesnej strany,
že táto sa nechce na konaní aktívne podieľať, prípadne konanie len účelovo predlžuje.“

13. Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: I. ÚS 2656/2012 zo dňa 07. mája 2012 vyplýva,
že: „pri rozhodovaní o prípadnom vydaní rozsudku pre zmeškanie alebo pri rozhodovaní o návrhu

žalovaného na zrušenie takéhoto rozsudku, by mal súd zobrať do úvahy tiež predchádzajúcu procesnú
aktivitu žalovaného. K vydaniu rozsudku pre zmeškania by mal súd pristupovať uvážlivo a voliť tento
inštitút najmä v prípadoch, v ktorých nezáujem na stranežalovaného je zrejmý, keď je žalovaný skutočne nečinný a odmieta sa aktívne podieľať na súdnom
procese či úmyselne súdne konanie preťahuje.“

14. V intenciách zákonných ustanovení § 273 Civilného sporového poriadku v spojení s aktuálnou
vyššie citovanou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike súd dospel
kprávnemuzáveru,žesúsplnenépodmienkynavydanierozsudkuprezmeškaniepodľa§273Civilného
sporového poriadku. Je tomu tak preto, pretože žalovaný bol na základe uznesenia Okresného súdu
Trnava, sp. zn: 22Cpr/2/2025-61 zo dňa 15. apríla 2025 poučený o možnosti vydať rozsudok pre

zmeškanie v zmysle § 273 Civilného sporového poriadku v prípade, ak sa k žalobe žalobcu v stanovenej
lehote nevyjadrí. Predmetné uznesenie bolo žalovanému preukázateľne doručené 21.05.2025, o čom
mal súd v súdnom spise vykázanú doručenku o doručení. Napriek tomu žalovaný ostal pasívny, k žalobe
žalobcu sa nevyjadril, skutkové tvrdenia v žalobe žalobcu nepoprel a neviedol žiadne skutočnosti, ktoré
by čo i len čiastočne vylučovali uplatnený nárok žalobcu v tomto konaní.

15. V zmysle § 47 zákona č. 311/2001 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len:
„Zákonník práce“) platí, že: „ odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,

a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za
vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné
podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.“

16. Podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce platí, že: „zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
skončiť, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní
po uplynutí ich splatnosti.

17. Podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce platí, že: „zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer
iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru
dozvedel.“

18. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce platí, že: „zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer,
má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch
mesiacov.“

19. Podľa § 70 Zákonníka práce platí, že: „okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ

aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.“

20. V zmysle § 152 ods. 2 Zákonníka práce platí, že: „zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa

odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi
v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného
zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej
osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje
u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na

zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie má zamestnanec,
ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako
11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok
na stravovanie.“

21. V zmysle § 152 ods. 7 Zákonníka práce platí, že: „zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie
vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o
prípady podľa odseku 6, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania
prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacieslužby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie.
Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže.
Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať

finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom
predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie
prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie
služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie
v sume podľa odseku 8. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje

zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie
sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo mu poskytuje finančný príspevok
na stravovanie v sume podľa odseku 8.“

22. V zmysle § 152 ods. 8 Zákonníka práce platí, že: „suma finančného príspevku na stravovanie je
suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa odseku 3 prvej vety,

najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa odseku 4. Ak zamestnávateľ
neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa odseku 3, suma finančného príspevku na
stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa odseku 4, najviac však
55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.
Okrem sumy podľa prvej vety alebo druhej vety zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok

podľa osobitného predpisu.“

23. Žalobcom uplatnený nárok v civilnom sporovom konaní vyplýva z § 47 Zákonníka práce, pretože
žalovaný žalobcovi nevyplatil mzdu za vykonanú prácu. Dlžnú sumu 764,62 EUR z nezaplatenej mzdy
za mesiac december 2024 bol žalovaný povinný uhradiť do 31.01.2025 a dlžnú sumu 2.686,56 EUR z

nezaplatenej mzdy za mesiac január 2025 bol Žalovaný povinný uhradiť do 28.02.2025, avšak dlžná
suma nebola do dnešného dňa uhradená.

24. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami
Zákonníka práce a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným zanikol z dôvodu nevyplatenia mzdy

po uplynutí splatnosti. Zamestnancovi bola v súlade s § 69 ods. 4 Zákonníka práce priznaná suma
mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ako to potvrdzuje aj výplatná páska za mesiac
január 2025.

25. Žalovaný ako zamestnávateľ každý mesiac strhával žalobcovi zo mzdy pomernú časť finančného

príspevku na stravovanie a mal povinnosť vyplácať zamestnancovi celú hodnotu finančného príspevku
na stravovanie do aplikácie. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný poskytovať žalobcovi ako
zamestnancovi stravné vopred (preddavkovo), aby si zamestnanec mohol zaň v deň, keď splnil
podmienky podľa § 152 Zákonníka práce, zabezpečiť stravu. Uvedená povinnosť bola žalovaným
porušená a žalobcovi nebolo vyplatené stravné za obdobie 06/2024 - 01/2025 v celkovej sume 803,89

EUR.

26. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok

týkať aj len jednotlivých plnení.“

27. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis.“

28. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len: „Nariadenie vlády“): „výška úrokov z omeškania je opäť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná

k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.“

29.Súdsúčasnepreskúmalzákonnosťuplatnenýchúrokovzomeškaniaadospelkprávnemuzáveru,že
žalobca si zákonné úroky z omeškania uplatnil v správnej výške. Nakoľko sa žalovaný dostal s úhradousvojho peňažného záväzku do omeškania, žalobca si v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
uplatnil zákonné úroky z omeškania, pričom ich výška ročne bola žalobcom správne určená v súlade
s § 3 Nariadenia vlády.

30. Podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku platí, že: „lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.“

31. Súd v tomto prípade určil žalovanému lehotu na plnenie 3 dni od právoplatnosti tohto rozsudku

v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku.

32. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a súčasne po podrobnej právnej analýze tohto
sporu konajúci súd dospel k právnemu záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť a preto súd
rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.
Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

33. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

34. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania

podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

35. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

36. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

37. Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100,00 % voči žalovanému, pretože žalobca mal vo veci úspech
v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu.
V predmetnom spore mal žalobca hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalovaného bol 0,00 %,

z čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %).
To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

38. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového

poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie okrem prípadu, že neboli splnené podmienky na
vydanie takého rozhodnutia (§ 356 písm. b) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)

(§ 363 Civilného sporového poriadku).Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.