Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Svk/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200397
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: prof. JUDr. Juraj Vačok

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7021200397.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja

Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej
veci žalobcu: A.. S. G., adresa trvalého pobytu: P. XXX/XXX, XXX XX Y.-F., dátum narodenia: XX. R.
XXXX, právne zastúpeného: KUB|AK s.r.o., so sídlom Werferova 1, 040 11 Košice, IČO: 55 642 250,
proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky (pôvodne Ministerstvo
dopravy a výstavby Slovenskej republiky), za účasti ďalšieho účastníka konania: Národná diaľničná
spoločnosť a. s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/89/2021-74, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa náhrada účelne vynaložených trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Okresný úrad Košice (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OÚ-KE-OVBP2-2020/001301
z 20. marca 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 13 zákona č. 282/2015 Z. z. o
vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o vyvlastňovaní“) rozhodol o:
·vyvlastnenípozemkov(i)parc.č.XXXX/X registra„C“KNvkat.územíF.-L.,(ii)parc.č.XXXX/Xregistra

„C“ KN v kat. území F.-L. a (iii) parc. č. XXXX/XX registra „C“ KN v kat. území F.-L. v spoluvlastníctve
žalobcu (ďalej len „pozemky“) vo verejnom záujme v prospech ďalšieho účastníka konania ako
vyvlastniteľa, pre účel realizácie verejnoprospešnej líniovej stavby R2 Šaca - Košické Oľšany (ďalej len
„stavba“), na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie prvostupňového orgánu o umiestnení stavby č. OU-
KE-OVBP2-2015/002131-ÚR z 5. januára 2015 (ďalej len „územné rozhodnutie“), a
· jednorazovej finančnej náhrade za odňatie vlastníckeho práva, určenej podľa znaleckého posudku č.
4/2018 vo výške 2.052,85 EUR (1m2/14,90 EUR).

2. Žalobca sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolal. Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 14146/2021/SSSVP/36142 z 24. marca 2021 (ďalej
len „rozhodnutie ministerstva“) podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v účinnom znení (ďalej len
„správny poriadok“) zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Ministerstvo po
vyhodnotení všetkých odvolacích námietok malo za to, že vyvlastňovacie konanie bolo voči žalobcovi
transparentné, o čom svedčia doklady tvoriace administratívny spis, že žalobca mohol obhajovať svoje
práva a záujmy, ako i to, že všetky písomnosti boli žalobcovi riadne doručené. Ministerstvo rovnako

zastávalo názor, že výrok o vyvlastnení korešponduje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, v
ktorom prvostupňový orgán vyčerpávajúco zhrnul a zhodnotil všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom
pre vyvlastnenie.
II. Konanie pred správnym súdom3. Žalobca podal voči rozhodnutiu ministerstva správnu žalobu s návrhom na zrušenie rozhodnutia
ministerstva spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenie veci na ďalšie konanie prvostupňovému
orgánu.

4. Na žalovaného prešla od 1. januára 2023 pôsobnosť z ministerstva podľa § 40al v?spojení s § 34a
zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
zákona č.?172/2022 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony.

5. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/89/2021-74 (ďalej len
„rozsudok správneho súdu“) z dôvodu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej
len „SSP“) správnu žalobu zamietol. Správny súd sa vysporiadal so žalobnými bodmi správnej žaloby
nasledovne:
· vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené vyvlastnenie vo verejnom záujme, pričom
verejný záujem na vyvlastnení mal byť preukázaný tým, že účelom vyvlastnenia bola realizácia stavby,

· platnosť územného rozhodnutia ministerstvo nemuselo osobitným procesným postupom zisťovať,
pretože táto mu bola známa z jeho vlastnej činnosti,
· rozsah vyvlastnenia, teda či išlo o odňatie vlastníckeho práva, vyplýval z dikcie výroku prvostupňového
rozhodnutia,
·ponukovápovinnosťvyvlastniteľazdôvodupredloženianovéhoznaleckéhoposudkukurčeniunáhrady

bola zopakovaná, pričom z priebehu konania bolo zrejmé neprijatie tohto návrhu žalobcom,
· nestačia nepodložené tvrdenia žalobcu ako vyvlastňovaného na to, aby bola povinnosť riadneho
zistenia skutkového stavu zaťažujúca orgán verejnej správy, vnímaná ako jeho povinnosť vyhľadávať
naplnenie predpokladov pre rozšírenie predmetu vyvlastnenia podľa § 2 ods. 4 až 7 zákona o
vyvlastňovaní,

·zadministratívnehospisunevyplýva,žebyžalobcombološpecifikovanéminimálneto,akýmspôsobom
a kým bola plocha, o ktorú žiadal predmet vyvlastnenia rozšíriť, dovtedy užívaná, či išlo o využitie na
poľnohospodárske účely a či užívaná plocha bola ako súčasť väčšieho celku a akým spôsobom bol
užívateľom realizovaný prístup k tomuto väčšiemu celku, prípadne ďalšie skutočnosti rozhodné pre
relevantné odôvodnenie navrhovaného rozšírenia vyvlastnenia,

· predpokladom znaleckého dokazovania k posúdeniu využiteľnosti pozemku musí byť vymedzenie
dôvodov na rozšírenie vyvlastnenia aspoň na minimálnej kvalitatívnej úrovni, k čomu zo strany žalobcu
nedošlo,
· z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že žalobcom vznesené odvolacie námietky boli
ministerstvom vyhodnotené ako nedôvodné aj s odkazom na vyjadrenia vyvlastniteľa k nim,

· ministerstvo v odvolacom konaní preskúmalo prvostupňové rozhodnutie v celosti, vrátane výroku o
náhrade a v celosti ho aj potvrdilo. Hoci ministerstvom použité formulácie môžu zavádzať k záveru, že
nemalcelkomjasnevyriešenúotázkusvojejprieskumnejprávomoci,jenesporné,žejufaktickyrealizoval
a premietol ju tak v odôvodnení ako aj výrokovej časti svojho rozhodnutia,
· ministerstvo nepresiahlo rozsah svojej odvolacej prieskumnej právomoci voči výroku o náhrade za

vyvlastnenie, limitovanej obmedzením možnosti prieskumu tohto výroku v rozsahu požadovanej vyššej
náhrady (s čím bol žalobca odkázaný na civilné konanie), pretože išlo o odvolaciu námietku týkajúcu sa
správnosti procesného postupu a aplikovanej právnej úpravy pri určovaní náhrady za vyvlastnenie,
· podkladom určovania náhrady je vždy znalecký posudok na ocenenie nehnuteľností, ktorého
vyhotovenie sa spravuje postupom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v účinnom znení. Je bezpredmetné, či v ostatnej
úpravejetátocenaurčenáznaleckýmposudkomoznačovanáako„trhovácena“alebozhodnespojmami
už používanými vyhláškou ako „všeobecná hodnota“ nehnuteľnosti,
· žalobné body nepoužitia porovnávacej metódy určenia všeobecnej hodnoty pozemku, či použitia
neaktuálnej východiskovej hodnoty pozemkov v znaleckom posudku predloženom vyvlastniteľom

smerujú k správnosti určenia primeranosti výšky náhrady za vyvlastnenie, a preto ich posúdenie
presahuje rámec prieskumnej právomoci správneho súdu,
· v § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní vyjadrená požiadavka určenia náhrady za vyvlastnenie v sume nie
nižšej ako je všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom, ktorý nemôže byť starší ako dva roky
nie je izolovaná, ale súvisí s požiadavkou na predloženie takého znaleckého posudku vyvlastniteľom,

tak ako je upravené v § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f) a ods. 3 písm. f) zákona o
vyvlastňovaní, čo bolo splnené,
· skutočnosť, že podľa zákona o vyvlastňovaní mala byť lehota na vyplatenie náhrady určená
„do 21 dní“, ale prvostupňový orgán túto nesprávne určil ako „do 30 dní“ odo dňa nadobudnutiaprávoplatnosti prvostupňového rozhodnutia, je len nepresnosťou, ktorá zakladá reálny krátky
rozdiel v neprospech lehoty uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí, preto nezakladá nezákonnosť
prvostupňového rozhodnutia,

· chýbajúci výrok o určení spôsobu zaplatenia náhrady nie je možné považovať za takú vadu, ktorá by
zakladala nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, pretože ide o zákonný predpoklad, ktorý by sa vo
výroku len formálne deklaroval.
6. Správny súd konštatoval, že žalobné body neboli spôsobilé jednotlivo ani v súhrne v posudzovanej
veci spochybniť zákonnosť rozhodnutia ministerstva, a to napriek tomu, že ministerstvom odobrené

prvostupňové rozhodnutie je poznačené pochybeniami spočívajúcimi v nedôslednom premietnutí
zákonných požiadaviek tak vo formulácii ako aj v obsahu výrokovej časti rozhodnutia. Uvedené je podľa
neho dôvodom na to, aby sa takýmto pochybeniam orgány verejnej správy konajúce vo vyvlastňovacích
konaniach v budúcnosti vyvarovali, ale nie je to dôvodom na to, aby sa prijal záver o nezákonnosti
vydaných rozhodnutí.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov

7. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g)
SSP z dôvodov, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, predovšetkým nepreskúmateľnosťou
rozsudku správneho súdu a značnou jednostrannosťou uplatnenou správnym súdom v konaní, a že
správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď neaplikoval príslušné
právne normy. Navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie

ministerstva zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.
8. Rozhodnutiami orgánov verejnej správy boli podľa žalobcu porušené jeho práva ako účastníka
administratívneho konania a nezákonne zasiahnutá jeho majetková sféra. Sťažnostné body koncipoval
nasledovným spôsobom:
· správny súd zámerne nedôsledne pristupoval v neprospech žalobcu, jeho závery sú nepreskúmateľné,

nepresvedčivé, postrádajú presnú a jednoznačnú aplikáciu a interpretáciu právnych noriem,
· absentuje zrozumiteľná odpoveď na žalobný bod týkajúci sa chýbajúceho výroku o účele vyvlastnenia
a správny súd pri nej nevychádzal z príslušnej právnej úpravy, ktorou mal byť § 2 ods. 1 písm. b) a §
13 ods. 2 písm. a) zákona o vyvlastňovaní,
· absentuje právne posúdenie vo vzťahu k žalobnému bodu o strate platnosti územného rozhodnutia,

keď správny súd uzatvoril, že pre túto otázku je postačujúce len zistenie orgánu verejnej správny z jeho
vlastnej činnosti, hoci takýto podklad sa nenachádza v administratívnom spise,
· absentuje právne posúdenie k žalobnému bodu nevymedzenia rozsahu vyvlastnenia, čo sa správny
súd snažil zhojiť ustálením, že ide len „formulačnú nedôslednosť“,
· správny súd naprával vyjadrenia ministerstva namiesto konštatovania, že z jeho strany nedošlo k

riadnemu vysporiadaniu sa s odvolacími námietkami,
· nepresvedčivo a neúplne správny súd postupoval aj pri žalobnom bode týkajúcom sa nerozšírenia
predmetu vyvlastnenia, pričom ani na tomto mieste nevychádzal z príslušnej právnej úpravy, ktorou mal
byť § 2 ods. 4 posledná veta zákona o vyvlastňovaní; bolo potrebné si zadovážiť znalecký posudok.
Úvahy správneho súdu o údajnej minimálnej kvalitatívnej úrovni tohto žalobného bodu nemajú oporu v

žiadnej právnej úprave,
· nepresvedčivo a nepreskúmateľne správny súd postupoval aj pri sťažnostnom bode o absencii výroku
čo do rozhodnutia o odvolacích námietkach, keď žalobcovi nedal odpoveď na to, či má právo vedieť
z výroku prvostupňového rozhodnutia ako sa rozhodlo o jeho námietkach a či má byť rešpektovaná
štruktúra výroku podľa § 13 zákona o vyvlastňovaní s prihliadnutím na § 47 ods. 2 správneho poriadku,

· chýbajúci výrok je potrebné považovať za vadu, ktorá je spôsobilá založiť nezákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy,
· nepresvedčivé, nezrozumiteľné a bez právneho posúdenia sú aj závery k času vyhotovenia znaleckého
posudku, podľa ktorého bola určená náhrada za vyvlastnenie, pretože znalecký posudok by nemal byť
starší ako dva roky v čase rozhodovania. Zároveň, v administratívnom spise nebol znalecký posudok

predložený žalobcom, čo indikuje jednostrannosť v postupe správneho súdu v prospech ministerstva,
· správny súd neprípustne prekrútil situáciu okolo rozhodovacej činnosti ministerstva a zámerne
nesprávne, v rozpore s tým, čo ministerstvo uviedlo vo svojom rozhodnutí (že nie je príslušné na
prieskum výroku o náhrade za vyvlastnenie) konštatuje bez akejkoľvek opory faktické realizovanie
prieskumnej právomoci žalovaného, ktorá má vyplývať z ostatnej časti odôvodnenia rozhodnutia

ministerstva.
9. Žalovaný ani ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“)
preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto
konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.

11. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
12. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná
kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou

a včas. Súdny poplatok bol uhradený.
13. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého rozsudku správneho súdu, ako i ostatného
podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

14. Žalobcove sťažnostné body, kopírujúce žalobné body a odvolacie námietky, svojou povahou smerujú
k procesným vadám konania. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na žalobcom uplatnený kasačný

dôvod, a to § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Z dikcie predmetného ustanovenia vyplýva, že kasačná sťažnosť
je na jeho podklade dôvodná, ak správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní poruší zákon takým
nesprávnym procesným postupom, ktorý znemožní účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces.
15. Pre vyslovenie nesprávnosti procesného postupu správneho súdu teda má ísť len o také porušenie

zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach žalobcu; ktoré má alebo by
mohlo mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Relevantná tak je intenzita zásahu do práva na
spravodlivý proces a?konkrétne porušenia procesných práv, na ktoré žalobca poukazuje, je potrebné
hodnotiť v?kontexte celého správneho súdneho konania, s?ohľadom na dopad na ďalšie procesné
postupy správneho súdu a?možnosti žalobcu namietať alebo zvrátiť nesprávny postup správneho súdu

(podobne Baricová, J. a kol.?Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1615).
Procesná vada konajúceho správneho súdu preto musí mať objektívny vplyv na zákonnosť vydaného
rozhodnutia.
16. Rovnaký prístup patrí aj pri posudzovaní vád správneho konania, ktorý je primárne zverený
správnemu súdu. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP dôvodom zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej

správy je len podstatné porušenie procesných ustanovení, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
17. Žalobca konzistentne, počnúc správnym konaním napádal nevysporiadanie sa s jeho námietkami,
pričom je nevyhnutné povedať, že na každú z nich bola ministerstvom, ale aj správnym súdom
zrozumiteľne poskytnutá odpoveď. Kasačný súd sa preto nemôže stotožniť s názorom žalobcu,

že rozhodnutie správneho súdu je nepreskúmateľné. Podstata sťažnostných bodov už v rozumne
očakávateľnej miere bola vyriešená. Žalobca do kasačného diskurzu ani neprináša argumentáciu, ktorá
by bola spôsobilá kvalifikovane oponovať záverom ministerstva a správneho súdu. Okrem toho je
dôležité aj to, že správny súd, hoci to nie je tento prípad, nemusí dať osobitnú odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných účastníkom konania (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 218/2019 z 19. novembra 2019).
18. Správny súd vo svojom rozsudku ku každému žalobnému bodu zodpovedne zaujal svoje stanovisko
spolu s odkazom na závery ministerstva. Každé stanovisko je v rozsudku označené samostatným

názvom námietky. Žalobca pritom v kasačnej sťažnosti sám označil body napadnutého rozsudku, do
ktorých sú jednotlivé závery správneho súdu premietnuté.
19. K chýbajúcemu výroku o účele vyvlastnenia sa správny súd vyjadril v bode 25. napadnutého
rozsudku tak, že tento nechýba, pretože vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia je výslovne
uvedené, že ide o vyvlastnenie vo verejnom záujme, ktorým je realizácia stavby, resp. ide o verejný

záujem, ktorý bol v konaní preukázaný na podklade územného rozhodnutia. Z vetnej konštrukcie
správneho súdu je tak poznateľné, že vec výslovne posudzoval podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o
vyvlastňovaní,podľaktoréhovyvlastneniemožnouskutočniťlenvoverejnomzáujmenaúčelustanovený
zákonom,pričomverejnýzáujemnavyvlastnenísamusípreukázaťvovyvlastňovacomkonaní.Rovnako
postupoval aj podľa § 13 ods. 2 písm. a) zákona o vyvlastňovaní, ktorý upravuje, že výrokom o

vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe vyvlastňovací orgán určí aj účel vyvlastnenia vo verejnom
záujme. Kasačný súd sa pritom s takýmto záverom plne stotožňuje, pretože, hoci formálne prvostupňový
orgán túto časť neoznačil ako samostatný výrok, verejný záujem a jeho preukázanie sa vo výrokovej
častiprvostupňovéhorozhodnutianachádzajú.Tútočasťnemožnoprehliadaťformalistickýmnazeraním.Výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy je nutné vnímať ako celok a jeho vecný obsah je potrebné
vykladať z pohľadu celkovej zrozumiteľnosti a identifikovateľnosti jednotlivých častí výroku.
20. K chýbajúcemu posúdeniu straty platnosti územného rozhodnutia z dôvodu nepodania žiadosti o

stavebné povolenie sa správny súd vyjadril v bode 28. napadnutého rozsudku tak, že toto nemuselo
byť samostatným dokazovaním preukázané. Kasačný súd sa s týmto záverom plne stotožňuje. Správny
súd v tejto časti konania nebol povinný posudzovať stavebné povolenie. Podľa § 131 SSP: Správny
súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, rozhodnutím o osobnom stave
a o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutím o priestupku a inom správnom delikte je správny súd
viazaný len, ak takéto rozhodnutie nie je predmetom samotného konania.
21. Podľa § 27 SSP: Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia

orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia
orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie
alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr
vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa §
6 ods. 2 (...).

22. Z citovaných ustanovení vyplýva, že správny súd, ak by aj bolo relevantné posudzovať platnosť
územného rozhodnutia, nebol viazaný stavebnými povoleniami, a ani ich nemal preskúmavať. Tieto by
nemali žiadny vplyv na vyvlastnenie. Pre účely vyvlastnenia totiž má, v zmysle § 2 ods. 2 zákona o
vyvlastňovaní relevanciu len tá skutočnosť, že bolo vydané územné rozhodnutie, v ktorom sú zrejmé
ciele a zámery územného plánovania. Podmienkami pre platné vyvlastnenie tak je, zjednodušene

povedané, preukázanie verejného záujmu, zapadajúceho do územných plánov obce, resp. vyššieho
územného celku, primeranosť zásahu, resp. neexistencia inej, menej invazívnej alternatívy, súlad
so zásadami územného plánovania, starostlivosťou o životné prostredie a správne ohraničenie
rozsahu vyvlastnenia. Podmienkou tak nie je vydanie stavebného povolenia a jeho preukazovanie vo
vyvlastňovacom konaní. Vzhľadom k tomu, že vyššie uvedené atribúty sú z územného rozhodnutia

zreteľné a ani to nebolo medzi účastníkmi konania sporné, predmetný sťažnostný bod postráda svoju
dôvodnosť.
23. K chýbajúcemu rozsahu vyvlastnenia sa správny súd vyjadril v bode 31. napadnutého rozsudku
tak, že tento vyplýva z výroku o náhrade za vyvlastnenie, pričom podľa neho formulačnú nedôslednosť
výroku o vyvlastnení nie je možné posudzovať bez kontextu celej výrokovej časti prvostupňového

rozhodnutia. Kasačný súd sa opätovne stotožnil s takýmto záverom. Aj pre daný sťažnostný bod platí,
tak ako kasačný súd uvádza v bode 19. tohto rozsudku, že formálne neoznačenie rozsahu vyvlastnenia v
samostatnej časti výroku nie je vadou, ktorá by materiálne mohla spôsobiť nezákonnosť prvostupňového
rozhodnutia. Zároveň by korekcia tejto vady ani nemohla priniesť iný, priaznivejší výsledok pre žalobcu.
24. K nerozšíreniu predmetu vyvlastnenia správny súd zaujal svoje stanovisko v bode 37. napadnutého

rozsudku tak, že bolo v prvom rade na žalobcovi, aby relevantne vymedzil a obhájil dôvody
požadovaného rozšírenia vyvlastnenia uvedením tvrdení a označením dôkazov k nim, čo v okolnostiach
danej veci bolo žalobcom zjavne opomenuté. Kasačný súd s takýmto záverom súhlasí. Podľa § 2
ods. 4 zákona o vyvlastňovaní: Ak by vyvlastnením malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva iba k
časti pozemku alebo k časti stavby a vyvlastňovaný by tak nemohol užívať zostávajúcu časť pozemku

alebo zostávajúcu časť stavby, alebo by túto časť mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri
sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť pozemku alebo zostávajúcu časť stavby, ak to vyvlastňovaný
uplatnil ako námietku najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní, aj keď vyvlastnenie
tejto zostávajúcej časti pozemku alebo zostávajúcej časti stavby nie je nevyhnutné na dosiahnutie
účelu vyvlastnenia. Využiteľnosť zostávajúcej časti pozemku alebo zostávajúcej časti stavby posúdi

vyvlastňovací orgán na základe znaleckého posudku.
25. Podľa § 18 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní sa na konanie o vyvlastnení vzťahuje správny poriadok.
Vzhľadom na to, hoci z litery § 2 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní nevyplýva povinnosť dôkazne preukázať
znemožnenie užívania zostávajúcej časti pozemku, je potrebné toto ustanovenie vykladať v spojení s
§ 34 ods. 3 správneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia je účastník konania povinný navrhnúť na

podporusvojichtvrdenídôkazy,ktorésúmuznáme.Vpredmetnejvecitakbolonažalobcovi,pokiaľchcel
spochybniť ustálený skutkový stav na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom
spise,abypreukázal,žeideočasťvyvlastňovanéhopozemku,sktorýmhoviažeprávnyvzťah,ažetento
pozemok nebude môcť užívať, resp. ho bude môcť užívať len s nepomernými ťažkosťami. Z výpisu z listuvlastníctva č. XXXX ku dňu 26. februára 2020 nachádzajúceho sa v administratívnom spise vyplýva, tak
ako bolo konštatované aj v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, že ide o dva samostatné pozemky, s
vlastnými parcelnými číslami. Pri pozemku s parc. č. XXX registra „E“ KN tak nejde o časť vyvlastneného

pozemku s parc. č. XXXX/X registra „C“ KN ako to predpokladá § 2 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní.
K posúdeniu využiteľnosti zostávajúcej časti pozemku, ku ktorému má vyvlastňovací orgán podľa §
2 ods. 4 poslednej vety zákona o vyvlastňovaní dospieť na základe znaleckého posudku, preto ani
nemohlo dôjsť. Uvedené je determinované i tým, že vyvlastnenie je výrazným zásahom do ústavného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava“).

Ide tak o prostriedok ultima ratio, ktorý je v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy možný len v nevyhnutnej miere,
vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Neprináleží preto vyvlastňovaciemu
orgánu vyhľadávať dôkazy, ktoré pôjdu nad rámec nevyhnutnej miery vyvlastnenia.
26. K chýbajúcemu výroku o odvolacích námietkach žalobcu sa správny súd vyjadril v bode 40.
napadnutého rozsudku tak, že zahrnutie rozhodnutia prvostupňového orgánu o námietkach vznesených
žalobcom v konaní do časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia síce nezodpovedá zákonom

vymedzeným požiadavkám na obsah výroku o vyvlastnení, tento nedostatok rozhodnutia nie je možné
hodnotiť ako vadu, ktorá by bola spôsobilá založiť nezákonnosť rozhodnutia. Kasačný súd už i s
ohľadom na vyššie pertraktované závery o tom, že nedodržanie striktnej formy výrokovej časti nezakladá
dôvod pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia, súhlasí s posúdením správneho súdu. Z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia možno vyčítať, že žalobcom vznesené námietky boli prvostupňovým

orgánom vyhodnotené, resp. že sa tento nimi zaoberal a posúdil ich. Výrok prvostupňového rozhodnutia
nie je možné vytrhnúť z kontextu celého rozhodnutia, ale vnímať ho vo svetle dôvodov, ktoré orgán
verejnej správy k vydaniu rozhodnutia viedli. Samotné odôvodnenie poskytuje rozšírenie výroku do
pochopiteľného a preskúmateľného celku. Okrem toho, vo výrokovej časti na str. 3 prvostupňového
rozhodnutia je zvýrazneným písmom uvedené: Do ústneho pojednávania neboli podané, zo strany

účastníkov konania žiadne iné námietky voči vyvlastňovaciemu konaniu (§ 13 ods. 2 písm. f) zákona
o vyvlastňovaní).
27. K času vyhotovenia znaleckého posudku sa správny súd vyjadril v bode 64. napadnutého rozsudku
tak, že podmienka dva roky sa vzťahuje ku dňu predloženia znaleckého posudku k návrhu na začatie
vyvlastňovacieho konania. V tomto smere správny súd poukázal na právnu úpravu, z ktorej vychádzal

a jej interpretáciu i aplikáciu na prejednávaný prípad logicky odôvodnil. Kasačný súd sa stotožňuje s
posúdením správneho súdu. Zo systematiky zákona o vyvlastňovaní možno prijať nasledovné závery.
Ustanovenie§4ods.3zákonaovyvlastňovaníje,svojimspôsobom,všeobecnéustanovenieupravujúce
podklad na určenie náhrady za vyvlastnenie. Podľa tohto ustanovenia je takýmto podkladom všeobecná
hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky (...). Na
citované ustanovenie následne nadväzujú špeciálne ustanovenia upravujúce začatie vyvlastňovacieho
konania, ktoré túto podmienku upresňujú a uvádzajú do konkrétnych reálií.
28. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o vyvlastňovaní musí návrh na začatie vyvlastňovacieho konania
obsahovať údaj o sume predpokladanej náhrady za vyvlastnenie, ktorá pozostáva zo všeobecnej

hodnoty pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnoty práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
určenej znaleckým posudkom. Súčasne, podľa § 9 ods. 3 písm. f) tento znalecký posudok, ktorý
nesmie byť starší ako dva roky, musí tvoriť prílohu návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania. Dané
ustanovenia tak precizujú predpoklady náhrady za vyvlastnenie. Podmienku znaleckého posudku nie
staršieho ako dva roky preto treba interpretovať v kontexte týchto ustanovení. Vzhľadom k tomu, že

rovnaký záver prijal aj správny súd, kasačný súd nemôže prisvedčiť žalobcovi, že došlo k porušeniu
zákona.
29. Posledným sťažnostným bodom bolo nepreskúmanie výroku o náhrade za vyvlastnenie. Tejto
problematike sa správny súd rozsiahlo venoval počnúc bodom 51. napadnutého rozsudku. V
rozmedzí niekoľkých bodov žalobcovi poskytol interpretáciu § 14 zákona o vyvlastňovaní, ktorý

upravuje príslušnosť orgánov verejnej moci na prieskum toho-ktorého výroku. Osobitne však v
bode 57. napadnutého rozsudku poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia ministerstva obsahuje
aj vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu smerujúcimi proti výroku prvostupňového
rozhodnutia o náhrade za vyvlastnenie. Zároveň, z výrokovej časti rozhodnutia ministerstva vyplýva, že
odvolanie žalobcu zamietlo v celosti a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch.

Kasačný súd i v tejto časti súhlasí so správnym súdom. Podľa § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní
je na preskúmanie výrokov o primeranosti náhrady za vyvlastnenie príslušný civilný súd. Uvedené tak
znamená, že ministerstvo bolo príslušné len na preskúmanie materiálnych a formálnych požiadaviek
náhrady za vyvlastnenie, nie jej výšky, k čomu aj pristúpilo a tieto považovalo za splnené.30. Odôvodnenie rozsudku má podľa § 139 ods. 2 SSP obsahovať, okrem iného, posúdenie podstatných
skutkových tvrdení a právnych argumentov. Správny súd v prejednávanej veci postupoval v zmysle
tohto imperatívu, keď sa rozsiahlo vysporiadal so všetkými žalobnými bodmi. Kasačný súd zároveň

konštatuje, že závery správneho súdu sú jasné a zrozumiteľné. Subjektívne vnímanie odôvodnenia
žalobcom samo osebe nemôže zakladať všeobecnú nezákonnosť rozsudku správneho súdu. Takýto
prístup je zrejmý napr. aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa
ktorej súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/23/2018 z 21. januára 2020). V tomto
prípade však, celkom objektívne, správny súd dal žalobcovi odpovede na všetky nastolené otázky, a to
i nad rámec nevyhnutnej miery.
31. Nadväzujúc na vyššie uvedené potom jednotlivé sťažnostné body poukazujúce na procesné
vady správneho konania a s tým súvisiace procesné vady správneho súdneho konania kasačný súd

vyhodnotil ako nedôvodné. Kasačný súd dôvodnosť kasačnej sťažnosti nevidel ani čo do nesprávneho
právneho posúdenia. Správny súd vychádzal z príslušných právnych noriem, ktorých aplikáciu žalobcovi
dostatočne predostrel. Z týchto dôvodov žalobcovu kasačnú sťažnosť zamietol.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
32. Podľa § 461 SSP: Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie

je dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa
predmetného ustanovenia.
33. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku podľa
§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na
(...) náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci (...) úspech. Podľa § 168 SSP:

Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu
dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však
náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania
ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, no má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd

nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej
vety SSP priznané.
Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní je všeobecné ustanovenie upravujúce podklad na
určenie náhrady za vyvlastnenie. Následne naň nadväzujú § 9 ods. 2 písm. f), ods. 3 písm. f) zákona

o vyvlastňovaní ako špeciálne ustanovenia upravujúce začatie vyvlastňovacieho konania, ktoré túto
podmienku upresňujú a uvádzajú do konkrétnych reálií. Podmienku znaleckého posudku nie staršieho
ako dva roky preto treba interpretovať v kontexte týchto ustanovení tak, že sa viaže ku dňu podania
návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.