Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5822200899
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5822200899.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu Ing. B. U.,
narodeného XX. B. XXXX, bytom U. X/XX, XXX XX L., proti žalovanému Poľnohospodárske družstvo
v Hruštíne, so sídlom Črchľa 396/145, 029 52 Hruštín, IČO: 00 222 372, zastúpenému Advokátska
kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, o

zaplatenie 3 023,14 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 41Cob/47/2024-268 z 12. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o dovolaní žalobcu z a s t a v u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“) prvou výrokovou vetou rozsudku č. k.
7Cb/24/2022-152 zo 6. júla 2023 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 811,84 eura s úrokom
z omeškania 5 % ročne od 27. apríla 2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Druhou výrokovou vetou žalobu vo zvyšnej časti zamietol a treťou výrokovou vetou
žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46 %.

2.NaodvolaniežalobcuajžalovanéhoKrajskýsúdvBanskejBystrici(ďalejaj„odvolacísúd“)rozsudkom
č. k. 41Cob/47/2024-268 z 12. decembra 2024 rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho
výrokových vetách potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). O nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal s poukazom na
to, že obe strany mali v odvolacom konaní len čiastočný úspech. Ako nedôvodné posúdil obe odvolania

sporových strán, pričom vo vzťahu k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vec správne
právne posúdil, keď uzavrel, že nárok žalobcu na doplatenie vyrovnacieho podielu je v časti o zaplatenie
2 211,30 eura premlčaný. Súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby na 27.
apríla 2018, z čoho vyplýva, že všeobecná štvorročná premlčacia doba v zmysle § 397 Obchodného
zákonníka uplynula 27. apríla 2022. Žalobca však podanú žalobu rozšíril v časti uplatneného nároku
vo výške 2 211,30 eura až podaním doručeným súdu dňa 30. mája 2022. Ako nedôvodnú odvolací súd

posúdil obranu žalobcu, podľa ktorej sa koniec premlčacej doby posunul o 35 dní, počas ktorých táto
doba spočívala (neplynula), a to v období od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a tiež o ďalších 41 dní
v období od 19. januára 2021 do 28. februára 2021 (v takom prípade mala premlčacia doba uplynúť
až 12. júla 2022). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zákon č. 62/2020 Z. z.
o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z.

z.“) poskytuje ochranu len tým subjektom, ktorých nároky by sa v období od 27. marca 2020 do 30.
apríla 2020, resp. od 19. januára 2021 do 28. februára 2021 premlčali alebo by zanikli. Podľa názoruodvolacieho súdu nebolo účelom zákona predĺžiť premlčaciu dobu, ale poskytnúť dodatočný náhradný
čas na uplatnenie práva pre tých, ktorých právo by v uvedenom období zaniklo, alebo by sa premlčalo.
Z gramatického vyjadrenia slovného spojenia „uplynutím, ktorých by došlo“ vyplýva, že ustanovenia §

1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. sa týkajú len tej časti premlčacej doby, ktorej uplynutie mohlo nastať v
tam uvedenom časovom rámci. Iba v prípade, ak by premlčacia doba mala uplynúť v čase od 27. marca
2020 do 30. apríla 2020, resp. od 19. januára 2021 do 28. februára 2021, tak by bola zachovaná, lebo
by neuplynula.

3. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca v celom rozsahu dovolaním, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP. Namietal, že právny názor odvolacieho
súdu, podľa ktorého právna úprava § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. poskytuje ochranu len tým
subjektom, ktorých nároky by sa v období od účinnosti zákona, t. j. od 27.03.2020 do 30.04.2020,
resp. od 19.01.2021 do 28.02.2021 premlčali alebo zanikli, je nesprávny a odvolací súd sa týmto
(nesprávnym) právnym posúdením veci odklonil od rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 3ObdoK/8/2023, sp. zn. 1Cdo/99/2022 a sp. zn. 4Cdo/155/2023, z
ktorých rezultuje rozhodovacou praxou dovolacieho súdu ustálený záver, že premlčacia doba neplynula
v období od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a od 19. januára 2021 do 28. februára 2021 bez ohľadu
na to, či uplynutie doby skončí v rozhodnom období alebo nie. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) navrhol,
aby Najvyšší súd SR dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej

inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Spis bol Najvyššiemu súdu SR predložený s tým, že na č. l. 447 spisu sa nachádzalo vyjadrenie
žalobcu zo dňa 26. júna 2025 (ktoré v jeho mene podala JURAJ MACÍK advokátska kancelária, s.r.o.),
ktorým dovolateľ oznámil súdu prvej inštancie, že nálezom č. k. III. ÚS 249/2025-34 zo 17. júna 2025

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) rozhodol, že rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/47/2024-268 z 12. decembra 2024 boli porušené základné práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalším výrokom Ústavný súd SR
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/47/2024-268 z 12. decembra 2024 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolateľ poukázal na to, že Ústavný súd SR mu ako sťažovateľovi
dal za pravdu v tom, že krajský súd sporné ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. vyložil v rozpore
s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Uviedol tiež, že dôvodom podania dovolania bola iba

tá skutočnosť, že nebolo možné vylúčiť potrebu formálneho začatia dovolacieho konania v záujme
ochrany práv žalobcu v konaní o ústavnej sťažnosti. Totiž, ak by žalobca dovolanie nepodal a Ústavný
súd SR by jeho sťažnosť odmietol z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o dovolaní, navrátenie lehoty na
podanie dovolania by už nebolo možné. Namietal tiež, že procesne ešte nevznikol dôvod na zaslanie
podaného dovolania na vyjadrenie žalovanému a ani na následné písomné vyjadrenie žalovaného,

pretože DOPOSIAĽ NEBOLI v dovolacom konaní splnené procesné PODMIENKY, pretože žalobca ešte
k dovolaniu nepredložil originál plnej moci, resp. plnomocenstvo v elektronickej podobe so zaručenou
konverziou splnomocnenia opatreného vlastnoručným podpisom splnomocniteľa z listinnej podoby do
podoby elektronickej (vada odstrániteľná) súd teda do odstránenia tejto vady nemal v dovolacej veci
vôbec ďalej konať. Oznámil tiež, že toto „vadné“ splnomocnenie, ktoré udelil JURAJ MACÍK advokátska

kancelária, s.r.o. na spísanie a podanie dovolania a na zastupovanie v dovolacom konaní dňa 25.
júna 2025, odvolal. Naproti tomu však v celom rozsahu ostala zachovaná platnosť plnomocenstva na
zastupovanie v konaní pred súdom prvej inštancie až do právoplatného skončenia veci, ktoré odvolané
nebolo. Vyjadril presvedčenie, že sú dané dôvody na zastavenie dovolacieho konania a na vrátenie
poplatkuzadovolanie.Tiežjepodľajehonázorudôvodnanepriznanienáhradytrovdovolaciehokonania

žiadnej zo strán, pretože on ako dovolateľ si žiadne trovy dovolacieho konania neuplatňuje a vyjadrenie
žalovaného je predčasné (procesne k nemu nemalo dôjsť). Zároveň sú tu okolnosti hodné osobitného
zreteľa, spočívajúce v tom, že Ústavný súd SR dal jasne za pravdu snahe žalobcu o ochranu jeho práv
v konaní pred súdom a argumentácii žalobcu o spočívaní premlčacích lehôt, ktorú tento podrobne a
precízne pertraktuje už od konania na súde prvého stupňa.

5. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 35 CSP) pred prejednaním veci na základe dovolania žalobcu
najskôr zisťoval, či sú splnené procesné podmienky podľa ustanovenia § 161 ods. 1 CSP, ktorýchsplnenie je predpokladom pre to, aby dovolací súd mohol konať o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/47/2024-268 z 12. decembra 2024.

6. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej aj „procesné podmienky“).
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

7. Podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady potrebné na to, aby súd mohol
autoritatívne rozhodnúť vo veci samej. Cieľom podaného dovolania (v dovolaní žalobcu výslovne
deklarovaným) bolo, aby dovolací súd po preskúmaní veci zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tým, že

Ústavný súd SR druhou výrokovou vetou nálezu č. k. III. ÚS 249/2025-34 zo 17. júna 2025 dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (t. j. do
štádia odvolacieho konania), cieľ dovolacieho prieskumu zanikol a dovolací návrh žalobcu stratil svoje
opodstatnenie. Najvyšší súd SR preto konanie o dovolaní žalobcu zastavil podľa § 161 ods. 2 v spojení
s § 438 ods. 1 CSP.

9. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 256 ods. 2 CSP, podľa
ktorého, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto
trov protistrane. Podľa § 453 ods. 1 CSP sa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie
primerane použijú na dovolacie konanie.

10. Dovolací súd nesúhlasí s argumentáciou dovolateľa, že súd prvej inštancie nemal dovolanie
doručovať protistrane na vyjadrenie. Aj keď splnomocnenie udelené JURAJ MACÍK advokátska
kancelária, s.r.o. na zastupovanie žalobcu v dovolacom konaní, tvoriace prílohu elektronicky podaného
dovolania, nemalo účinky originálu (keďže išlo iba o sken splnomocnenia v listinnej podobe, ku ktorého

transformácii do podoby elektronického dokumentu nedošlo postupom predpísaným pre zaručenú
konverziu podľa § 36 zákona č. 305/2013 Z. z.), pre súd prvej inštancie to neznamenalo, že nemá
vykonávať úkony podľa § 436 a § 437 CSP. Z ustanovenia § 436 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že súd
prvej inštancie vyzýva dovolateľa na odstránenie vád dovolania podľa § 429 CSP iba vtedy, ak dovolateľ
nebol riadne o povinnosti podľa § 429 CSP poučený v odvolacom konaní. V danom prípade písomné

vyhotovenie dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje poučenie o povinnom zastúpení advokátom v
dovolacom konaní (v zmysle § 393 v spojení s § 429 CSP). Súdu prvej inštancie preto nič nebránilo
postupovať v zmysle § 436 ods. 2 CSP, t. j. vyrubiť žalobcovi súdny poplatok za dovolanie a po jeho
zaplatení doručiť dovolanie protistrane a vyzvať ju na vyjadrenie sa k nemu (§ 436 ods. 3 CSP).

11. Dovolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou dovolateľa, ktorou odôvodňoval podanie dovolania
tým, že v právnom prostredí SR nie je jednoznačne artikulovaná odpoveď na otázku, ako sa v konaní
o ústavnej sťažnosti podanej Ústavnému súdu, preukazuje dôvodnosť argumentácie o neprípustnosti
dovolania, respektíve, že v záujme ochrany práv žalobcu v konaní o ústavnej sťažnosti nebolo možné
vylúčiť potrebu formálneho začatia dovolacieho konania Dovolací súd dáva do pozornosti závery

uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 82/2020 z 13. marca 2020 (publikovaného v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 55/2020), ktorý v odseku 27 odôvodnenia uviedol, že
pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti
ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok nápravy) sa
ústavný súd môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie prípustnosti dovolania. Ide o prípady, ak

je prima facie zrejmé, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne
vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). V takom prípade ústavný
súd nemôže podmieňovať prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním dovolania, keďže je zjavné, že
dovolanie v konkrétnom prípade nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. O taký prípad ide
aj v danej veci, kde žalobca podal dovolanie, ktorého prípustnosť bola vyvodzovaná z ustanovení §

421 CSP, avšak napadol ním rozhodnutie, proti ktorému dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci nie je prípustné. Táto neprípustnosť dovolania pritom vyplýva priamo zo zákona,
konkrétne z ustanovenia § 422 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobokminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa § 422 ods. 2 CSP platí, že na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde
prvej inštancie. V posudzovanom prípade výška minimálnej mzdy v deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (27. apríla 2022) bola 646 eur mesačne (podľa oznámenia Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 352/2021 Z. z.), pričom 10-násobok tejto sumy predstavuje 6 460
eur. Napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení 3 023,14 eura neprevyšuje 10-násobok
minimálnej mzdy, z čoho vyplýva, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodzovať z ustanovenia §
421 ods. 1 CSP.

12. S poukazom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca podaním dovolania proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nie je prípustné
(a táto neprípustnosť priamo vyplýva zo znenia zákona), z procesného hľadiska zavinil to, že protistrane
(žalovanému) vznikli v dovolacom konaní trovy (§ 256 ods. 2 v spojení s § 453 ods. 1 CSP).

13. Skutočnosť, že Ústavný súd SR vyhovel ústavnej sťažnosti žalobcu, podľa názoru dovolacieho súdu
nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa (§ 257 CSP) pre nepriznanie náhrady trov dovolacieho
konania žalovanému. Podľa názoru dovolacieho súdu si bol právny zástupca žalobcu vedomý toho, že
dovolanie podané v mene žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné,
čo je zrejmé z jeho vyjadrenia (viď ods. 4 odôvodenia), ako aj zo skutočnosti, že v ten istý deň podal

ústavnú sťažnosť aj dovolanie. Bolo potom len vecou náhody, že Ústavný súd SR rozhodol o ústavnej
sťažnosti dovolateľa skôr, ako bol spis predložený dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní. Ak by
tomutaknebolo,dovolacísúdbydovolaniežalobcuodmietol,čiužprenedostatokzastúpeniadovolateľa
advokátom podľa § 447 písm. e) CSP alebo ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. V oboch
prípadoch by žalovanému vznikol proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania z dôvodu

jeho úspechu v tomto konaní.

14. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcom vyvolané dovolacie konanie bolo z hľadiska ochrany
jeho práv nadbytočné a je len spravodlivé, aby dovolateľ znášal trovy, ktoré v tomto konaní vznikli (jeho
zavinením) protistrane.

15. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.