Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724100654
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0724100654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park
II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Ďurík,
advokát s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 866 571, proti žalovanému (sťažovateľovi):
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, v
konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného z
22.2.2024, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k.

3S/53/2024-114 z 9.1.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. 3S/53/2024-114 z 9.1.2025 sa mení tak, že žaloba sa
zamieta .

II. Žiadnemu z účastníkov konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania ako aj trov konania
pred správnym súdom nepriznáva .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalobca doručil dňa 18.1.2024 žalovanému (ďalej aj „generálna prokuratúra“) žiadosť o sprístupnenie
informácií z 18.1.2024, ktorou sa domáhal od Etickej komisie prokuratúry poskytnutia ním označených
informácií (ďalej len „žiadosť o sprístupnenie informácií“).

2. Žalobca súčasne doručil žalovanému dňa 18.1.2024 aj obsahovo totožnú žiadosť o sprístupnenie
informácií, ktorá však bola adresovaná Etickej komisii prokuratúry.

3. Žalovaný listom sp. zn. Ei 26/24/1000-11 z 23.1.2024, doručeným žalobcovi 24.1.2024, označeným
ako „Oznámenie o postúpení veci“ oznámil prijatie žiadosti o sprístupnenie informácií a jej postúpenie
Etickej komisii prokuratúry. Dôvodom postúpenia bola skutočnosť, že sa žiadosť o sprístupnenie
informácií týkala činnosti Etickej komisie prokuratúry, vo vzťahu ku ktorej s odkazom na § 217d ods.
3 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (ďalej len „zákon o
prokurátoroch“) žalovaný skonštatoval, že nie je povinnou osobou podľa § 2 zákona č. 211/2000 Z.

z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií), pretože Etická komisia prokuratúry nie je jeho organizačnou súčasťou.4. Etická komisia prokuratúry v liste sp. zn. I/4 Spr 2/24/1000-11 z 31.1.2024, ktorý bol adresovaný
žalovanému a zaslaný na vedomie žalobcovi, oznámila vrátenie veci vo vzťahu k prípisu generálnej
prokuratúry sp. zn.: Ei 26/24/1000. Etická komisia prokuratúry uviedla, že podania prerokovala na

zasadnutí v dňoch 29.1. - 30.1.2024 a uznesením č. 3/2024 z 29.1.2024 rozhodla nasledovne: „Etická
komisia prokuratúry nie je povinnou osobou v zmysle § 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií
v znení neskorších predpisov na vybavenie podaní T.. Y. V. a spoločnosti Škubla & Partneri, s.r.o.
zo 17.01.2024, 18.01.2024 a 19.01.2024 o sprístupnenie informácií, doručené etickej komisii dňa
24.01.2024 listom Generálnej prokuratúry SR sp. zn. Ei 26/24/1000 z 23.01.2024, a preto uvedené

podania budú vrátené Generálnej prokuratúre SR.“ Ďalej Etická komisia prokuratúry skonštatovala, že
nespĺňa definíciu štátneho orgánu ani ďalších povinných osôb podľa § 2 zákona o slobode informácií.

5. Žalovaný listom sp. zn. Ei 26/24/1000-15 z 8.2.2024 oznámil Etickej komisii prokuratúry, že jej
opätovne zasiela žiadosť o poskytnutie informácií, pretože sa táto týka jej činnosti a Etická komisia
prokuratúry je orgánom sui generis, ktorý plní úlohy zverené zákonom o prokurátoroch. Zároveň uviedol,

že generálna prokuratúra podľa pokynov predsedu Etickej komisie prokuratúry zabezpečuje zasadnutia
Etickej komisie prokuratúry, tiež jej činnosť administratívne, organizačne a materiálne. Generálna
prokuratúra, však nie je subjekt, ktorý je povinný poskytovať informácie o činnosti Etickej komisie
prokuratúry, pretože táto nie je jej organizačnou zložkou.

6. Žalobca vyhodnotil list žalovaného sp. zn. Ei 26/24/1000-15 z 8.2.2024, ktorý mu bol doručený
8.2.2024, ako fiktívne rozhodnutie o odmietnutí poskytnutia informácie a dňa 14.2.2024 podal proti nemu
u žalovaného rozklad.

7. Žalovaný reagoval na rozklad žalobcu listom sp. zn. Ei 75/24/1000-3 z 22.02.2024 označeným

ako „Upovedomenie“, v ktorom konštatoval, že žiadosť o sprístupnenie informácií sa týkala činnosti
Etickej komisie prokuratúry, pričom podľa žalovaného nedošlo k fikcii rozhodnutia, preto neprichádza
do úvahy ani podanie rozkladu. Potvrdil, že žalobcovi oznámil dňa 24.1.2024 postúpenie jeho žiadosti
o sprístupnenie informácií Etickej komisii prokuratúry, a po jej vrátení späť, žalovaný opäť postúpil
danú žiadosť Etickej komisii prokuratúry. Podľa žalovaného ústavná informačná povinnosť daná Čl. 26

ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je obmedzená, zaväzuje len orgány verejnej moci v rozsahu nimi
uskutočňovanej rozhodovacej pôsobnosti danej zákonom, pritom medzi orgány verejnej moci patrí aj
prokuratúra, ktorá je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Prokuratúru tvoria
generálna prokuratúra, krajské a okresné prokuratúry, ktoré majú postavenie povinných osôb len k nim
vykonávanej pôsobnosti danej § 4 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o

prokuratúre“). Etická komisia prokuratúry vydáva stanoviská, odporúčania, nie rozhodnutia vydané v
rámci výkonu pôsobnosti prokuratúry a pôsobí nezávisle od generálnej prokuratúry. V upovedomení
žalovaný poukázal na príkaz generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 1/2021 z 29.1.2021
o organizácii a riadení práce na prokuratúre (ďalej len „príkaz č. 1/2021“), podľa ktorého sa generálna
prokuratúra člení na organizačné zložky (odbory, oddelenia) a ktorým sa určuje, ktorá zložka je vecne

príslušná na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácie. Pritom Etická komisia prokuratúry nie je
podľa tohto interného predpisu organizačnou zložkou generálnej prokuratúry, pretože ide o subjekt sui
generis, ktorého rokovania sú vždy neverejné a ktorý o svojej činnosti informuje len na webovom sídle
generálnej prokuratúry.

II.
Konanie na správnom súde

8. Žalobca sa včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) na Správnom súde v

Bratislave (ďalej len „správny súd“) domáhal preskúmania zákonnosti napadnutých fiktívnych rozhodnutí
žalovaného a ich zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len
„SSP“).

9. Žalobca za žalované rozhodnutie označil list žalovaného sp. zn. Ei 75/24/1000-3 z 22.02.2024 a za

prvostupňové fiktívne rozhodnutie list žalovaného sp. zn. Ei 26/24/1000-15 z 8.2.2024. Podľa žalobcu
obe fiktívne rozhodnutia boli nezákonné, pretože žalovaný mu neposkytol požadované informácie v
zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií a ani v zákonnej lehote nevydal
rozhodnutie, že žiadosti nevyhovuje, a súčasne žalovaný, resp. generálny prokurátor Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) nerozhodli v zákonnej lehote ani o jeho rozklade proti
fiktívnemu rozhodnutiu, čím generálny prokurátor, ako druhostupňový orgán potvrdil prvostupňové
fiktívne rozhodnutie o žiadosti. Žalobca namietal, že ním podaný rozklad voči fiktívnemu rozhodnutiu

nebol ani doručený na rozhodnutie generálnemu prokurátorovi, a že týmito fiktívnymi rozhodnutiami bolo
zasiahnuté do jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov, resp. do jeho základných práv
a slobôd.

10. Žalobca uviedol, že Etická komisia prokuratúry bola oprávnená jeho žiadosť o sprístupnenie

informácií vybaviť v celom rozsahu, lebo popri hierarchickej štruktúre prokuratúry tvorenej generálnou
prokuratúrou a regionálnymi prokuratúrami sú v rámci prokuratúry vytvorené orgány sui generis, ako sú
Etická komisia prokuratúry či Rada prokurátorov Slovenskej republiky (ďalej len „Rada prokurátorov“),
resp. na vybavenie jeho žiadosti bola oprávnená generálna prokuratúra po vyžiadaní si stanoviska
od predsedu Etickej komisie prokuratúry vzhľadom na § 217d ods. 1 zákona o prokurátoroch. Etická
komisia prokuratúry spadá pod sústavu prokuratúry a generálna prokuratúra, ako najvyšší orgán,

zastrešuje aj činnosť Etickej komisie prokuratúry. Bolo povinnosťou orgánov verejnej moci, štátnych a
nielen štandardných orgánov, ale aj orgánov sui generis, ako súčasti prokuratúry vybaviť jeho žiadosť
v primeranej lehote podľa zákona o slobode informácií.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný vo veci a

žiadal zastaviť konanie podľa § 99 písm. b) SSP. Zdôraznil, že Etická komisia prokuratúry rozhoduje
nezávisle, nespadá pod riadiacu ani kontrolnú právomoc žalovaného, resp. generálneho prokurátora.
Žalovaný preto vyhodnotil, že nie je povinnou osobou a postúpil žiadosť o sprístupnenie informácií
na vybavenie priamo Etickej komisii prokuratúry. Vyjadril presvedčenie, že nevydal žiadne fiktívne
rozhodnutie podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, a preto nebol kompetentný rozhodnúť ani

o žalobcovom rozklade voči fiktívnemu rozhodnutiu.

12. Správny súd rozsudkom č. k. 3S/53/2024-114 z 9.1.2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zrušil
fiktívne rozhodnutie žalovaného z 22.2.2024 spolu s prvostupňovým fiktívnym rozhodnutím žalovaného
z 8.2.2024 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú

náhradu trov konania.

13. Správny súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že:
-spornýmvsúdenejvecibolo,ktojepovinnouosoboupodľazákonaoslobodeinformácií,atočižalovaný
alebo Etická komisia prokuratúry,

-pokiaľžalovanýpostúpilžiadosťosprístupnenieinformáciíEtickejkomisiiprokuratúry,taktútonemožno
subsumovať pod pojem štátny orgán, a teda sa nejedná o povinnú osobu,
- postúpenie žiadosti o sprístupnenie informácií Etickej komisii prokuratúry, ako orgánu vecne
príslušnému, vychádzalo preto z nesprávneho právneho posúdenia,
-činnosťEtickejkomisieprokuratúryzabezpečujeadministratívny,materiálneaajorganizačnežalovaný,

ktorý je najvyšším orgánom prokuratúry a nadriadený ostatným orgánom prokuratúry. Keďže je Etická
komisia prokuratúry orgánom sui generis a žalovaný je nadriadený ostatným orgánom prokuratúry,
správny súd má za to, že je nadriadeným orgánom aj pre Etickú komisiu prokuratúry, ktorá je preto
súčasťou organizačnej štruktúry žalovaného,
- Etická komisia prokuratúry ako orgán, ktorému bola žiadosť o sprístupnenie informácií postúpená,

preto nie je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, a to najmä z dôvodu, že
nejde o samostatný štátny orgán, ktorý by spĺňal definičné znaky v zmysle výkonu verejno-mocenských
oprávnení, keď z rozsahu kompetencií Etickej komisie (§ 217b až § 217d zákona o prokurátoroch)
vyplýva, že jej činnosť organizuje žalovaný podľa pokynov predsedu Etickej komisie prokuratúry.
PredsedaEtickejkomisieprokuratúryjuzastupujenavonok(§217cods.14vetazákonaoprokurátoroch)

a zodpovedá za spis, ktorý sa vedie na generálnej prokuratúre (čl. 9 ods. 1, 2 rokovacieho poriadku
Etickej komisie prokuratúry). Keďže má Etická komisia prokuratúry územnú pôsobnosť na celom území
Slovenskej republiky, pri svojej činnosti vystupuje pri posudzovaní správania sa v zásade len vo
vzťahu k jednotlivým prokurátorom (§ 217b os. 3 zákona o prokurátoroch). Etická komisia prokuratúry
nedisponuje žiadnymi mocenskými oprávneniami, ktorými by mohla autoritatívne rozhodovať o právach

a povinnostiach konkrétnych fyzických či právnických osôb v oblasti verejnej správy a následne
vynucovať splnenie uložených povinností,
- skonštatoval, že žalovaný vydal fiktívne rozhodnutia, pričom každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné
a musí byť zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie, teda je nepreskúmateľné.III.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

14. Proti rozsudku správneho súdu č. k. 3S/53/2024-114 z 9.1.2025 podal včas kasačnú sťažnosť
žalovaný, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

15. Žalovaný v kasačnej sťažnosti predovšetkým namietal, že:
- pôvodcom požadovaných informácií bola výlučne Etická komisia prokuratúry a požadované informácie
boli výsledkom jej autonómnej pôsobnosti. Preto bolo v plnej pôsobnosti Etickej komisie prokuratúry
rozhodnúť o spôsobe vybavenia žiadostí žalobcu o sprístupnenie informácií,
- ak by mal žalovaný sprístupniť informácie, na sprístupnenie ktorých bola oprávnená iba Etická komisia
prokuratúry,neoprávnenebyzasiaholdojejčinnosti,keďžeposkytujeEtickejkomisiiprokuratúryvýlučne

úkony spojené s organizačným a materiálnym zabezpečením,
- údaje je možné rozdeliť na „ležiace“ a tie, ktoré je potrebné spracovať, pričom v tejto súvislosti
je namieste otázka, či by mohol žalovaný spracovaním údajov nahrádzať činnosť Etickej komisie
prokuratúry, keď nedisponuje oprávnením zasahovať do jej činnosti,
- postavenie Etickej komisie prokuratúry mimo organizačnú štruktúru žalovaného možno odvodiť aj

zo spôsobu jej kreovania. Etická komisia prokuratúry nie je organizačnou súčasťou žalovaného a v
zmysle § 38 ods. 1 zákona o prokuratúre nie je štátnym orgánom prokuratúry, a preto žalovaný nebol
oprávnený sprístupniť informácie o činnosti Etickej komisii prokuratúry, pretože tá vykonáva svoju
činnosť autonómne a nezávisle od žalovaného,
- žalovaného nemožno považovať za nadriadený orgán Etickej komisie prokuratúry, ktorý by mal

rozhodovať v rozkladovom konaní. Etická komisia prokuratúry je kolektívnym orgánom tvoreným
volenými zástupcami prokuratúry bez hierarchického začlenenia v systéme prokuratúry. Vzhľadom na
uvedené nie je možné prijať právny záver, že v konaní o opravnom prostriedku bol príslušný konať a
rozhodnúť generálny prokurátor na základe návrhu osobitnej komisie,
- poukázal na odlišné právne závery zaujaté Správny súdom v Košiciach v uznesení sp. zn. 5S/37/2024

z 22.11.2024.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na rozdielnosť právnych záverov
obsiahnutých v napadnutom rozsudku a v uznesení Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 5S/37/2024 z
22.11.2024, pričom stotožniac sa s napadnutým rozsudkom navrhol kasačnú sťažnosť žalovaného ako

nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Posúdenie veci kasačným súdom

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 SSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť
kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal žalovaný ako sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu

s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom bol vedený nasledovnými právnymi úvahami.

18. V súdenej veci boli predmetom správneho súdneho prieskumu žalobcom namietané fiktívne
rozhodnutia žalovaného o odmietnutí sprístupnenia informácií. Hoci žalobca namietal fiktívne
rozhodnutia, tieto súčasne spojil s listami žalovaného tak, že list žalovaného sp. zn. Ei 75/24/1000-3 z

22.02.2024 označil za rozhodnutie o rozklade proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu, ktorým mal
byť list žalovaného sp. zn. Ei 26/24/1000-15 z 8.2.2024.

19. Fundamentálnou právnou otázkou, od posúdenia ktorej záviselo a v zmysle sťažnostných bodov
obsiahnutých v kasačnej sťažnosti aj závisí rozhodnutie vo veci, bolo vyhodnotenie toho, či v danom

prípade postavenie povinnej osoby podľa zákona o slobode informácií malo patriť žalovanému, t. j.
generálnej prokuratúre alebo Etickej komisii prokuratúry.20. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu je nesporné, že žiadosť o sprístupnenie informácií
podaná žalobcom žalovanému sa týkala činnosti Etickej komisie prokuratúry. Z tohto dôvodu nakoniec
žalovaný aj opakovane danú žiadosť postúpil Etickej komisii prokuratúry.

21. Vo vzťahu k vybaveniu žiadosti o sprístupnenie informácie vo svojej podstate vznikol negatívny
kompetenčný konflikt, pretože tak generálna prokuratúra, ako aj Etická komisia prokuratúry sa súčasne
nepovažovali za povinnú osobu a navzájom si podanú žiadosť postupovali, resp. vracali. Inštitút
fiktívneho rozhodnutia o odmietnutí poskytnutia informácie (§ 18 ods. 3 zákona o slobode informácií),

resp. fiktívneho rozhodnutia o zamietnutí odvolania alebo rozkladu (§ 19 ods. 3 zákona o slobode
informácií) mal však za následok, že formálne mohlo dôjsť k ukončeniu konania o sprístupnení
informácie, a preto zo strany žalobcu nebolo potrebné sa domáhať ochrany jeho subjektívnych práv
podaním kompetenčnej žaloby [§ 412 ods. 3, § 414 písm. c) SSP].

22. Žiadosť o sprístupnenie informácií je povinný vybaviť ten, koho zákon o slobode informácií označuje

za povinnú osobu. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií je povinnou osobou aj štátny
orgán. Generálna prokuratúra jednoznačne štátnym orgánom je. Sporným však v súdenej veci bolo, či
postavenie štátneho orgánu a následne aj povinnej osoby možno prisúdiť Etickej komisii prokuratúry.

23. Z legálneho vymedzenia prokuratúry (§ 2 zákona o prokuratúre) je zrejmé, že táto nepredstavuje

jeden jednoliaty orgán, ale jedná sa o samostatnú hierarchicky usporiadanú jednotnú sústavu štátnych
orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a
nadriadenosti.

24. Sústava prokuratúry je následne legálne zadefinovaná v § 38 ods. 1 zákona o prokuratúre tak, že ju

tvoria „tieto štátne orgány: a) generálna prokuratúra, b) krajské prokuratúry, c) okresné prokuratúry.“

25. Práve k tejto sústave prokuratúry sa viaže pôsobnosť prokuratúry, ktorú vykonávajú v zmysle
uvádzacej vety § 4 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátori, a to v rozsahu vymedzenom v písmenách
a) až j) daného ustanovenia. Táto pôsobnosť pritom smeruje „von“ zo sústavy prokuratúry.

26. Zákon o prokurátoroch však konštituuje aj osobitné orgány v rámci prokuratúry, ktorých pôsobnosť
smeruje „dovnútra“ sústavy prokuratúry. Konkrétne ide o orgány samosprávy prokurátorov, Etickú
komisiu prokuratúry, ale i na podklade prechodného ustanovenia § 46 ods. 2 zákona č. 432/2021 Z.
z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) naďalej pôsobiace disciplinárne komisie.

27. Na to, aby bolo možné nejaký subjekt považovať za štátny orgán, je v zmysle Čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nevyhnutné, aby bol (i) zriadený ústavou alebo zákonom a
súčasne, aby (ii) ústavou alebo zákonom bola ustanovená jeho pôsobnosť vrchnostensky rozhodovať

o právach a povinnostiach iných subjektov alebo inak upravovať ich vzťahy.

28. Etická komisia prokuratúry je zriadená priamo zákonom, a to § 217c zákona o prokurátoroch, pričom
jej pôsobnosť je vymedzená tiež zákonom, a to v § 217b zákona o prokurátoroch. Hoci pôsobnosť
Etickej komisie prokuratúry smeruje „dovnútra“ sústavy prokuratúry, má táto nesporný dopad na

subjektívne práva prokurátorov, a to predovšetkým vo vzťahu k právomoci vydávať záväzné stanoviská
disciplinárnemunavrhovateľovi,akmádisciplinárneprevinenieprokurátoraspočívaťvporušenípravidiel
prokurátorskej etiky (§ 217b ods. 1 a 2 zákona o prokurátoroch). Dopad na vzťahy týkajúce sa
prokurátorov však má aj zostávajúca právomoc Etickej komisie prokuratúry (§ 217b ods. 3 až 5 zákona
o prokurátoroch). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že členom Etickej komisie prokuratúry môže byť len

prokurátor (druhá veta § 217c ods. 1 zákona o prokurátoroch).

29. Etická komisia prokuratúry je zároveň samostatným orgánom a nie orgánom nejakej zložky
prokuratúry. Vzhľadom na svoju celoslovenskú pôsobnosť by mohla byť Etická komisia prokuratúry
súčasťou jedine generálnej prokuratúry, ktorá tiež má takúto pôsobnosť. Z normatívneho vymedzenia,

ako aj internej úpravy (príkaz č. 1/2021) je však jednoznačné, že Etická komisia prokuratúry nie je
súčasťou generálnej prokuratúry. Zákon (§ 217d ods. 1 zákona o prokurátoroch) výslovne ustanovuje, že
generálna prokuratúra „len“ administratívne, organizačne a materiálne zabezpečuje zasadnutia Etickej
komisie prokuratúry a jej činnosť, a to nie na základe vlastnej úvahy, ale podľa pokynov predseduEtickej komisie prokuratúry. Zároveň aj z pohľadu personálneho substrátu by bolo nelogické, aby
súčasťou generálnej prokuratúry prostredníctvom Etickej komisie prokuratúry boli prokurátori, ktorí nie
sú prokurátormi generálnej prokuratúry. Takýchto prokurátorov je pritom medzi členmi Etickej komisie

prokuratúry osem z deviatich (viď prvá veta § 217c ods. 1 zákona o prokurátoroch).

30. S odkazom na vyššie uvedené dospel preto kasačný súd k záveru, že Etická komisia prokuratúry
má ako orgán sui generis patriaci do systému prokuratúry základné znaky štátneho orgánu. Súčasťou
systému prokuratúry sú pritom všetky orgány prokuratúry bez ohľadu na to, či vykonávajú svoju

pôsobnosť „von“ alebo „dovnútra“ prokuratúry.

31. Kasačný súd sa preto nestotožnil so záverom správneho súdu, že Etická komisia prokuratúry
patrí do organizačnej štruktúry generálnej prokuratúry, ktorá zastúpená generálnym prokurátorom je
nadriadeným orgánom aj pre Etickú komisiu prokuratúry. Zo zákona o prokurátoroch a ani zo zákona
o prokuratúre, resp. iných všeobecne záväzných právnych aktov takéto zaradenie a ani nadriadenosť

totiž nevyplýva. Uvedený záver správneho súdu sa nakoniec musí javiť zjavne chybný aj pri použití
analógie napr. vo vzťahu k Rade prokurátorov. Ani Rada prokurátorov totiž nie je organizačnou súčasťou
generálnej prokuratúry a predstava podradenia Rady prokurátorov generálnemu prokurátorovi by bola
popretím jej účelu ako najvyššieho výkonného orgánu samosprávy prokurátorov s celoslovenskou
pôsobnosťou (§ 219 ods. 4 zákona o prokurátoroch). Znenie Čl. 150 ústavy premietnuté aj do § 2 zákona

o prokuratúre, v zmysle ktorého na čele prokuratúry stojí generálny prokurátor, totiž dopadá „len“ na
sústavu prokuratúry (§ 38 ods. 1 zákona o prokuratúre), do ktorej Etická komisia prokuratúry formálne
nepatrí.

32. Za opodstatnenú považuje kasačný súd aj sťažnostnú námietku žalovaného týkajúcu sa možnosti

jeho prístupu k údajom v dispozičnej sfére Etickej komisie prokuratúry. V prípade údajov, ktoré Etická
komisia prokuratúry nezverejňuje na webovom sídle generálnej prokuratúry v zmysle § 217d ods. 3
zákona o prokurátoroch, nemá totiž žalovaný k nim bez ďalšieho prístup, pričom ich poskytnutie si
nemôže ani vynucovať z pozície nadriadenosti.

33. Kasačný súd preto konštatuje, že postúpenie žiadosti o sprístupnenie informácie žalovaným Etickej
komisii prokuratúry bolo uskutočnené v súlade s § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií, pretože
povinnou osobou majúcou požadované informácie k dispozícií bola Etická komisia prokuratúry. Z
toho vyplýva, že v dôsledku postupu žalovaného nemohlo dôjsť k vydaniu zákonom predpokladaných
fiktívnychrozhodnutí,pričomstakýmitofiktívnymirozhodnutiaminemožnostotožniťžalobcomuvádzané

listy žalovaného sp. zn. Ei 26/24/1000-15 z 8.2.2024 a sp. zn. Ei 75/24/1000-3 z 22.02.2024.

34. Tento záver kasačného súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za denegatio iustitiae vo
vzťahu k žalobcovi. Kasačný súd má úplne pochopenie pre to, že žalobca v dôsledku nejasnej právnej
úpravy podal dve všeobecné správne žaloby, jednu proti žalovanému a jednu proti predsedovi Etickej

komisie prokuratúry, a to s protichodnou argumentáciou ohľadom určenia povinnej osoby. Podľa názoru
kasačného súdu však postavenie povinnej osoby na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácie
žalobcu malo patriť Etickej komisii prokuratúry, tak ako túto skutočnosť posúdil aj Správny súd v
Košiciach v uznesení sp. zn. 5S/37/2024 z 22.11.2024. Je potom na žalobcovi, aby si svoje práva obhájil
v kasačnom konaní sp. zn. 2Svk/9/2025, týkajúcom sa jeho kasačnej sťažnosti proti predmetnému

uzneseniu Správneho súdu v Košiciach o odmietnutí žaloby.

35. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd zistil, že správny súd v napadnutom rozsudku vec
nesprávne právne posúdil.

V.
Záver

36. Kasačný súd po posúdení veci dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného bola dôvodná a

preto aplikujúc § 462 ods. 3 SSP a § 493e SSP rozhodol o zmene napadnutého rozsudku tak, že z
dôvodu zákonnosti postupu žalovaného žalobu žalobcu zamietol.37. Relevantný záver kasačného súdu možno subsumovať do nasledovnej právnej vety: ak sa žiadateľ
žiadosťou podľa zákona o slobode informácií domáha sprístupnenia informácie týkajúcej sa činnosti
Etickej komisie prokuratúry, štátnym orgánom, ktorému svedčí postavenie povinnej osoby podľa § 2 ods.

1 zákona o slobode informácií, príslušnej na vybavenie takejto žiadosti je Etická komisia prokuratúry, a
nie generálna prokuratúra.

38. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol kasačný senát
podľa § 467 ods. 1 SSP a 175 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal,

a to:
- žalobcovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario z dôvodu jeho (konečného) neúspechu v konaní,
- žalovanému ako sťažovateľovi, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí (§ 168 SSP) a kasačný
súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup.

39. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Ak sa žiadateľ žiadosťou podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) domáha sprístupnenia informácie týkajúcej
sa činnosti Etickej komisie prokuratúry, štátnym orgánom, ktorému svedčí postavenie povinnej osoby
podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, príslušnej na vybavenie takejto žiadosti je Etická komisia

prokuratúry, a nie Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok.