Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2S/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100339
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Katarína Haviarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100339.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mgr. Kataríny

Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Petra Piroša a JUDr. Miroslavy Štefčekovej,
v právnej veci žalobcu: SAD Prievidza a. s., so sídlom Ciglianska cesta 1, 971 36 Prievidza,
IČO: 36 324 043, právne zast.: Mgr. Mária Bulková, advokátka, so sídlom Staničná 1062/14, 911
05 Trenčín, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom
Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-
TN-OOP5-2024/006187-006 zo dňa 27.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP z a m i e t a.

II. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP z a m i e t a.

III. Súd žalobu z a m i e t a.

IV. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Trenčiansky samosprávny kraj (ďalej ako „TSK“ alebo „prvostupňový orgán“ alebo „objednávateľ“)
rozhodnutím č. TSK/2023/09052-6 zo dňa 12.10.2023 ako objednávateľ služieb vo verejnom záujme
podľa § 43 písm. d) zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „zákon č. 56/2012 Z. z.“ alebo „zákon o cestnej doprave“), v zmysle § 21a ods. 1 písm. c) a
§ 43 písm. g) zákona o cestnej doprave a podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) uložil dopravcovi
SAD Prievidza a.s., IČO: 36 324 043, so sídlom Ciglianska cesta 1, 971 36 Prievidza (ďalej ako

„žalobca“ alebo „dopravca“) povinnosť poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme v prímestskej
pravidelnej autobusovej doprave v rozsahu podľa Prílohy č. 1a a Prílohy č. 1b tohto rozhodnutia
v období od 31.10.2023 do 30.10.2025 za úhradu vo výške 1 533 315,00 Eur za obdobie od
31.10.2023 do 31.12.2023 a v období od 01.01.2024 do 30.10.2025 za úhradu vo výške v súlade so
schválenýmrozpočtomTSKnapríslušnýkalendárnyrok,sozáverečnýmzúčtovanímposkytnutejúhrady
preukázanej straty za jednotlivé obdobia. Zároveň ďalej vo výroku upravil práva a povinnosti dopravcu
a objednávateľa v súvislosti s poskytovaním dopravných služieb na základe tohto rozhodnutia.

2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia TSK uviedol, že rozhodnutie vydal na základe § 21, § 21a
ods. 1 písm. c), § 21a ods. 2 písm. e), § 21a ods. 5, § 21a ods. 7 a § 43 písm. g) zákona č. 56/2012
Z. z. a § 18 ods. 1, § 18 ods. 2, § 32 ods. 1, § 32 ods. 2, § 33 ods. 2, § 46, § 47 ods. 1 , § 47 ods.2, § 47 ods. 3 , § 47 ods. 4, § 47 ods. 5 správneho poriadku. Ďalej uviedol, aké skutkové okolnosti
ho viedli k tomu, že využil núdzové opatrenie na zamedzenie prerušenia poskytovania dopravných
služieb podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona č. 56/2012 Z. z., najmä poukázal na to, že 30.10.2023

skončí účinnosť aktuálne platnej zmluvy o výkone vnútroštátnej pravidelnej autobusovej dopravy –
prímestskej autobusovej dopravy vo verejnom záujme na území Trenčianskeho samosprávneho kraja
v znení neskorších dodatkov a na skutočnosť, že verejné obstarávanie na zabezpečenie dopravy na
dotknutom dopravnom území, ktoré bolo vyhlásené uverejnením oznámenia o vyhlásení verejného
obstarávania vo Vestníku verejného obstarávania č. 39/2023 zo dňa 21.02.2023 pod zn. 7826-MSS, na

základe ktorého malo dôjsť k zabezpečeniu poskytovania dopravných služieb na dotknutom dopravnom
území od 31.10.2023, nebolo doteraz ukončené.

3. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. OU-TN-OOP5-2024/006187-006 zo dňa
27.02.2024 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) zmenil prvostupňové
rozhodnutie tak, že:

I. z výroku prvostupňového rozhodnutia vypustil nasledujúce výrokové vety:
„VII. V prípade porušenia povinnosti Dopravcu je TSK oprávnený uplatniť voči Dopravcovi nasledovné
sankcie: a) za neplnenie dopravných výkonov (nejazdenie autobusov) viac ako tri po sebe nasledujúce
dni sankciu vo výške 10 000,00 Eur za každý deň neplnenia, vrátane prvých troch dní. Za
neplnenie Dopravných výkonov podľa predchádzajúcej vety sa považuje, ak Dopravca nezabezpečí

v priebehu viac ako troch po sebe nasledujúcich dní vykonanie viac ako 5% autobusových spojov
(t.j. zabezpečí menej ako 95 % autobusových spojov), ktoré tvoria dopravné výkony podľa tohto
rozhodnutia, b) za nepredloženie vyúčtovania preddavku (Zúčtovanie poskytnutých preddavkov na
náhrady preukázanej straty za príslušný kalendárny štvrťrok) v termíne uvedenom v Rozhodnutí
vo výške 0,01 % z poskytnutého preddavku na daný štvrťrok za každý začatý deň omeškania s

predložením vyúčtovania preddavku, c) za znemožnenie kontroly vo výške 0,1% z výšky Dopravcom
vykázanej straty za kontrolované obdobie za každý deň trvania odopretia vykonania kontroly a/alebo
neposkytnutia podkladov nevyhnutných k vykonaniu kontroly, d) iné porušenie povinností dopravcu bude
sankcionované v zmysle Zmluvy o cestnej doprave. “
„XIV. Dopravca sa zaväzuje počas plnenia predmetu tejto Zmluvy poskytnúť bezodplatne TSK v interiéri

autobusov vykonávajúcich Dopravné výkony podľa tejto Zmluvy miesto o výmere minimálne 50 x 50 cm
za účelom prezentácie TSK a jeho aktivít“.
„XVII. V rámci poskytovania služieb vo verejnom záujme v prímestskej autobusovej doprave je Dopravca
povinný v prípade, že sa TSK a mesto Partizánske dohodnú na pokračovaní spolupráce zabezpečovať
prepravu cestujúcich na území mesta Partizánske za súčasne platných podmienok, t.j. cestujúci budú

oprávnenívyužívaťautobusovéspojeprímestskejdopravypodľasúčasneplatnéhocestovnéhoporiadku
na prepravu len na území mesta Partizánske, t.j. nástup a výstup cestujúceho bude na území mesta
Partizánske. Cestujúci, ktorý si u vodiča autobusu prímestskej autobusovej dopravy zakúpi cestovný
lístok na jazdu (jednosmerný cestovný lístok) len na území mesta Partizánske podľa predchádzajúcej
vety, uhradí cestovné podľa platného cenníka tarify MHD Partizánske prostredníctvom dopravnej karty

dopravcu ktorého sa týka toto rozhodnutie.“
II. vo výroku prvostupňového rozhodnutia zmenil výrokovú vetu XIX. tak, že táto znie: „XIX. TSK je
oprávnený jednostranným vyhlásením doručeným do sídla Dopravcu znížiť Dopravné výkony vyjadrené
objemom dopravných výkonov počas trvania tohto rozhodnutia v prípade vyhlásených mimoriadnych
situácií (napr. COVID, pandémia, výnimočný, popr. núdzový stav). Iné zníženie objemu dopravných

výkonov je možné iba na základe dohody s Dopravcom.“

4. V napadnutom rozhodnutí žalovaný opísal priebeh administratívneho konania ako aj prvostupňové
rozhodnutie a jeho odôvodnenie, zopakoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní. Žalovaný tiež
konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje viaceré vady, ktoré majú vplyv na jeho zákonnosť

a správnosť. Tieto vady ale podľa neho nemali zásadný charakter a bolo možné ich zhojiť v odvolacom
konaní. Žalovaný preto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil tak, že vypustil z výroku
prvostupňového rozhodnutia viaceré výrokové vety, ktoré podľa neho zasahovali do subjektívnych
práv dopravcu. Tieto zmeny v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôvodnil, pričom mal za to,
že vykonanou zmenou prvostupňového rozhodnutia odstránil vady, ktoré mali vplyv na zákonnosť a

správnosť prvostupňového rozhodnutia. S ďalšími odvolacími námietkami sa tiež jednotlivo vysporiadal,
pričom ich vyhodnotil ako nedôvodné.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu5. Žalobca v zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu z dôvodov podľa §
191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“),

pretože podľa neho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom
verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej
správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá
oporu.

6. Podľa žalobcu, žalovaný nevyčerpal v napadnutom rozhodnutí dôsledne predmet konania o odvolaní.
Uviedol, že odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, avšak žalovaný rozhodol
podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že vypustil výrokové
vety VII, XIV, XVII a zmenil znenie výroku č. XIX prvostupňového rozhodnutia, avšak o zvyšku odvolania
žalobcu vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný nerozhodol. Ak vo zvyšku nemienil odvolaniu

vyhovieť, mal v zmysle § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie zamietnuť a rozhodnutie potvrdiť.

7. Žalobca v ďalšej časti správnej žaloby poukázal na rozpor s Ústavou SR a s právom Európskej únie.
Uviedol, že v odvolaní poukazoval na možnú nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia pre rozpor s
právom Európskej únie s poukazom na metodické usmernenie vydané Úradom pre verejné obstarávanie

(ďalej len „ÚVO“) k uplatňovaniu § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších
predpisov (ďalej len „metodické usmernenie“). Tiež uviedol, že v odvolaní poukázal na to, že právna
úprava priameho zadania zmluvy o službách v dôsledku uplatnenia núdzových opatrení uvedená v §
21a zákona č. 56/2012 Z. z. má v zmysle dôvodovej správy k uvedenému zákonnému ustanoveniu svoj
základ v čl. 5 ods. 5 Nariadenia č. 1370/2007. Podľa žalobcu, Nariadenie č. 1370/2007 sa uplatňuje

priamo a má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a preto otázky, ktoré Nariadenie č. 1370/2007
upravuje kogentne, nemožno vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu upraviť odlišne. Napriek
tomu, podľa žalobcu, Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 20.10.2021 návrh zákona,
ktorého súčasťou bola legislatívna úprava vymedzujúca núdzové opatrenia na zamedzenie prerušenia
poskytovania dopravných služieb. Žalobca ďalej poukázal na znenie metodického usmernenia, ktorým

ÚVO reagovalo na prijatú právnu úpravu, pričom zdôraznil, že podľa tohto metodického usmernenia,
Nariadenie v čl. 5 ods. 1 jasne upravuje, že odsek 5 tohto článku, reglementujúci núdzové opatrenia, sa
nevzťahuje na služby vo verejnom záujme spadajúce pod smernice v oblasti verejného obstarávania.
ÚVO tiež akcentoval, že právna úprava podmienok núdzovej kontraktácie reglementovaná v § 21a
zákona o cestnej doprave je pomerne širšia ako úprava zákona o verejnom obstarávaní a smernice

2014/24/EÚ, t. j. umožňuje priame zadanie aj v situáciách, ktoré smernica 2014/24/EÚ a zákon
o verejnom obstarávaní reprobuje na účely priameho zadania. ÚVO v predmetnom metodickom
usmernení konštatoval, že ust. čl. 5 ods. 5 v spojení s prvým odsekom tohto článku Nariadenia č.
1370/2007 je v súlade so zakladajúcimi zmluvami priamo uplatniteľné a ust. § 21a zákona o cestnej
doprave jeho rozsah a aplikáciu nemôže ovplyvniť. ÚVO preto ako ústredný orgán štátnej správy

pre oblasť verejného obstarávania bude pri výkone svojich dohľadových kompetencií v súvislosti
s obstarávaním služieb vo verejnom záujme dôsledne aplikovať priamy a nepriamy účinok práva EÚ.

8. Žalobca poukázal na to, že v rozhodnutí predsedu ÚVO č. 9269-9000/2023 zo dňa 21.08.2023,
ktorým nariadil TSK ako kontrolovanému odstrániť protiprávny stav, sa konštatuje, že TSK si časovú

tieseň pri obstarávaní dopravcu vytvoril sám, a tiež, že TSK mal s náležitou starostlivosťou predvídať
a dostatočne vopred vyhlásiť predmetné verejné obstarávanie, čím by s vysokou pravdepodobnosťou
predišiel uvedenému problému. Žalobca zdôraznil, že ÚVO je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý
vykonáva kontrolu a dohľad nad verejným obstarávaním a keďže ÚVO ako orgán dozoru vyslovil
v rozhodnutí predsedu ÚVO č. 9269-9000/2023 zo dňa 21.08.2023 záver, že TSK si vytvoril pri verenom

obstarávaní časovú tieseň sám a uviedol aj konkrétne dôvody pre toto konštatovanie, bol podľa žalobcu
v zmysle § 40 ods. 1 správneho poriadku žalovaný týmto záverom ÚVO pri svojom rozhodovaní viazaný
a mal naň prihliadať.

9. Žalobca ďalej uviedol, že v odvolaní konštatoval, že zvolený postup TSK podľa § 21a zákona

o cestnej doprave je v rozpore s úpravou smernice 2014/24/EÚ ako aj postupov priameho zadania
predpokladaných zákonom o verejnom obstarávaní s tým, že uvedené rozhodnutie by malo byť zrušené
pre jeho nezákonnosť. Podľa žalobcu, odôvodnenie a výklad žalovaného v napadnutom rozhodnutí je
v priamom rozpore s Ústavou SR, právom Európskej únie, ako aj judikatúrou súdov SR a Súdneho dvoraEÚ k priamej aplikácii práva EÚ a právomoci orgánov verejnej moci vo vzťahu k možnosti neuplatniť
vnútroštátnu právnu normu v prípade rozporu s právom Európskej únie.

10. Žalobca poukázal na ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a zásadu prednosti práva Európskej únie, pričom ohľadom prednosti a priamej
aplikovateľnosti práva Európskej únie poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci 106/77
(Simmenthal), rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/48/2019
zo dňa 29.09.2021, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26.01.2011. Žalobca pritom

konštatoval, že právny záver žalovaného o tom, že nemá právomoc v správnom konaní konštatovať
rozpor vnútroštátnej legislatívy s právom EÚ, je nesprávny. Nesúhlasil tiež s názorom žalovaného, že
metodické stanovisko ÚVO je len interným posúdením otázky zo strany ÚVO, pretože toto metodické
stanovisko vychádza z analýzy rozsudkov Súdneho dvora EÚ k aplikácii Nariadenia č. 1370/2007.
Obdobné závery k posúdeniu aplikácie čl. 5 ods. 5 Nariadenia č. 1370/2007 možno podľa žalobcu
nájsť aj v Oznámení Komisie o výkladových usmerneniach, týkajúcich sa Nariadenia (ES) č. 1370/2007

o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej doprave (2023/C 222/01).

11. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa v rozhodnutí riadne nevysporiadal
s odvolacími dôvodmi žalobcu, nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne vec právne posúdil.
Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné aj pre nedostatok dôvodov. Podľa žalobcu,

napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a vnútorne logicky aj rozporné pri posudzovaní jednotlivých
otázok a ich vzájomnej súvislosti. K nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca
uviedol, že odvolaním napadol výšku primeraného zisku, ktorú stanovil prvostupňový orgán vo svojom
rozhodnutí na 3,5% z uznaných ekonomicky oprávnených nákladov (tzv. EON). Podľa žalobcu,
základná požiadavka na stanovenie primeraného zisku vychádza z Nariadenia č. 1370/2007 a žalovaný

mal vzhľadom na námietky žalobcu v konaní podrobiť použité pravidlo prvostupňového orgánu na
určenie primeranej miery zisku kritike a zamerať sa na zistenie, či je súladné s ustanoveniami
Nariadenia č. 1370/2007, a tiež, či sa prvostupňový orgán dôsledne týmto pravidlom spravoval. Podľa
žalobcu sa žalovaný nevyjadril ani k námietkam žalobcu voči tomu, že prvostupňový orgán povinnosti
z predchádzajúcej zmluvy skoro doslova prevzal, požaduje rovnakú kvalitu a rozsah poskytnutých

služieb, avšak bez zmeny akýchkoľvek zásadných ukazovateľov znižuje výšku primeraného zisku
žalobcu, avšak rozhodnutím zvyšuje mieru rizika pre žalobcu ako dopravcu. Žalovaný tiež k tejto
problematike uviedol argumentáciu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ C-614/2020, avšak žalobca toto
rozhodnutie vo svojich podaniach nespomínal, aj keď žalovaný tvrdil, žalobca naň poukázal. Podľa
žalobcu, správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, keď nezisťoval a neposudzoval aktuálne dáta

týkajúce sa výšky primeraného zisku poskytovateľov služieb pravidelnej osobnej dopravy v Slovenskej
republike.

12. Žalobca tiež namietal, že žalovaný nekriticky prevzal argumentáciu prvostupňového orgánu
k zastropovaniu nárastu výšky EON do výšky indexu spotrebiteľských cien, keď uviedol, že obmedzenie

výšky EON bolo zdôvodnené rozpočtovými limitami objednávateľa služby. Podľa žalobcu, rozpočtový
limit objednávateľa služby nemôže byť dôvodom pre prenášanie rizika na stranu dopravcu. Správny
orgán predmetnú otázku nesprávne právne posudzuje, priamo v rozpore s Nariadením č. 1370/2007,
upravujúcim spôsob výpočtu príspevku dopravcu a zásadou proporcionality. Poukázal aj na to, že
ani úhrada nákladov na nevyhnutné opravy vozového parku žalobcu nemôže byť závislá od svojvôle

objednávateľa dopravy. Dopravcovi hrozí pokuta pre neplnenie povinností uložených rozhodnutím podľa
§ 21a ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave za každý spoj samostatne od 1 500,00 Eur do 30 000,00
Eur a pod hrozbou tejto pokuty by bol žalobca nútený znášať náklady na opravy, na ktoré by nestačili
v rozhodnutí alokované prostriedky. Žalobca podporne poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ
z 25.01.2024 vo veci C-390/22 (Obština Pomorie proti ANHIALO AVTO OOD).

13. Podľa žalobcu je tiež neuznávanie nákladov na odstupné a odchodné z dôvodu ukončenia
pracovnoprávnych vzťahov u žalobcu tiež v rozpore s Nariadením č. 1370/2007, keď v čl. 4 ods.
1 písm. c) tohto Nariadenia sa uvádza, že náklady na zamestnancov sa považujú za náklady
spojené s poskytovaním služieb. Podľa žalovaného je to v predmetnom Nariadení definované len

ako možnosť a nie ako povinnosť. Žalobca s týmto tvrdením žalovaného nesúhlasil a mal za to, že
odstupné a odchodné patrí medzi finančné náhrady, ktoré je každý zamestnávateľ povinný uhrádzať
zamestnancom v prípade splnenia podmienok skončenia pracovného pomeru stanovených zákonom
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 311/2001 Z.z.“ alebo „Zákonník práce“). V danom prípade bolo žalobcovi nariadené zo strany TSK poskytovať
dopravnévýkonyvoverejnomzáujmeanešloouzavretiezmluvynazákladetransparentnéhosúťažného
postupu. Žalobca bol týmto zásahom obmedzený na práve slobodne podnikať a nakladať so svojim

majetkom. Riziko, spojené s ukončením pracovnoprávnych vzťahov so zamestnancami, ktorí boli prijatí
za účelom plnenia výkonov vo verejnom záujme nariadených zo strany TSK, nemôže byť prenesené
výlučne len na žalobcu. Odôvodnenie žalovaného považoval žalobca za zmätočné a nezrozumiteľné
aj z dôvodu, že žalobca nenapadol prvostupňové rozhodnutie z pohľadu možnosti upraviť spôsob
úhrady, náklady a primeraný zisk, ale v prípade výpočtu príspevku napadol limitáciu úhrady nákladov,

ktorú považuje za rozpornú s nariadením ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ, netransparentne
a neobjektívne určenú výšku primeraného zisku a ďalšie povinnosti, ktoré sú uvedené v bodoch II-
XXII prvostupňového rozhodnutia, ktoré podľa žalobcu zákonom stanovený rámec prekračujú, a to aj
pri primeranom použití ust. § 20 ods. 6 zákona o cestnej doprave, ktorý upravuje obsahové náležitosti
zmluvy o službách. Podľa žalobcu, výklad zákona o cestnej doprave k rozsahu kompetencií orgánu
samosprávy pri vydávaní rozhodnutia podľa § 21a zo strany žalovaného neguje požiadavku ukladania

povinností vjasne a určito vymedzených medziach zákona, ako aj samotný účel čl. 2 ods. 2, čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca poukázal na to, že
v prejednávanom prípade sa nejedná o uzavretie zmluvy o službách na základe konsenzu a súhlasu
dvoch zmluvných strán, ale o autoritatívne nariadenie povinnosti vykonávať dopravné výkony žalobcovi
ako súkromnému podnikateľskému subjektu, ktorým sa obmedzuje právo žalobcu slobodne podnikať

a vlastniť majetok. Žalovaný mal podľa žalobcu pristúpiť k striktnému výkladu ustanovení zákona
o cestnej doprave, dôsledne uplatniť pravidlo proporcionality a obmedziť použitie širšieho výkladu tak
ako to uvádza žalovaný v odôvodnení rozhodnutia.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe najprv podrobne popísal konanie na prvostupňovom orgáne
ako aj konanie u žalovaného. Následne k správnej žalobe všeobecne uviedol, že v prípade dôvodu
pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP sa žalobca obmedzil len
na paragrafové znenie tohto žalobného bodu a v celej správnej žalobe nikde neuviedol súvislosť so

skutkovými námietkami, ktoré uviedol následne v jednotlivých bodoch. Vymedzenie tohto žalobného
bodu je preto nedostatočné a nezákonné. Žalovaný so žalobnými bodmi nesúhlasí a napadnuté
rozhodnutie pokladá za správne a zákonné. Zároveň poukázal, že žalobca nenapadol správnou
žalobou aj prvostupňové rozhodnutie. Subjektívne práva žalobcu môžu byť priamo dotknuté už vydaním
prvostupňového rozhodnutia, preto by mal prvostupňový orgán byť spolu so žalovaným účastníkom

tohto správneho súdneho konania na strane žalovaného. K právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol,
že právne posúdenie veci pokladá za správne a zákonné. Právne normy nevykladal v napadnutom
konaní izolovane, ale s prihliadnutím na osobitný charakter prejednávanej veci. Uviedol, že predmetom
napadnutého konania boli dve zásadné právne otázky, ktorých riešenie nie je v právnej teórii ani
aplikačnej praxi ustálené. Prvou a základnou otázkou (ďalej len „Otázka č. 1“) je právna otázka možnosti

vydať rozhodnutie o poskytovaní dopravných služieb vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej
autobusovej doprave na základe slovenskej legislatívy - podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. Druhou
otázkou (ďalej len „Otázka č. 2“) je rozsah vymedzenia povinností dopravcu v nariaďovacom rozhodnutí
podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. vo vzťahu k právnej úprave zákona č. 56/2012 Z. z. a Nariadenia
č. 1370/2007. Podľa žalovaného je v konaní zároveň sporná aj interpretácia viacerých ustanovení

Nariadenia č. 1370/2007 vo vzťahu k spôsobu úhrady (obmedzenia EON) a primeranému zisku.
Žalovaný vzhľadom na možný rozpor slovenskej právnej úpravy a práva EÚ, ako aj potrebu interpretácie
práva EÚ, požiadal v predmetnom vyjadrení k žalobe správny súd : - aby pri posudzovaní Otázky č.
1 využil postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a - v prípade posudzovania Otázky č. 2 využil

postuppodľa§162ods.1písm.c)CSP.Žalovanýtiežuviedol,žeakbysprávnysúdzrušilpreskúmavané
rozhodnutie a zaviazal žalovaného, aby tieto otázky sám v správnom konaní posúdil a vo veci opätovne
rozhodol,jeveľmipravdepodobné,ženovérozhodnutiežalovanéhobudeopätovnenapadnutésprávnou
žalobou a konanie na správnom súde sa bude opakovať.

15. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP žalovaný uviedol, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, je
vnútorne prepojené a systematické. Poukázal na to, že nie je povinnosťou správnych orgánov
vysporiadať sa s úplne všetkými námietkami uplatnenými v odvolaní. Uviedol, že v odvolacom správnomkonaní preskúmava správny orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako celok, aj
nad rámec odvolania, a nie je odvolaním viazaný. Pritom odôvodnenie rozhodnutí musí obsahovať
náležitosti podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, ktoré podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie

obsahuje. Zároveň poukázal na to, že obmedzenia EON, ktoré žalobca preukázateľne namietal v
odvolaní (aj v časti B) sa nevyhnutne týkajú „nákladov a spôsobu úhrady“ upravených v nariadení ES
1370/2007. Právny názor na rozsah vymedzenia povinností dopravcu v rozhodnutí podľa § 21a zákona
č. 56/2012 Z. z. je v napadnutom rozhodnutí podrobne uvedený a odôvodnený. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí všeobecne analyzoval možnosť uviesť do nariaďovacieho rozhodnutia aj určenie ďalších

povinností žalobcu, ktoré by umožnili reálny výkon dopravnej služby. Žalovaný z prvostupňového
rozhodnutia vypustil body XIV. (reklama v autobusoch) a XVII. (zabezpečovanie dopravy na území
mesta Partizánske) a bod XIX. (zníženie objemu dopravných úkonov) zmenil. K ostatným výrokovým
vetám uviedol, že ich pokladá z hľadiska ich rozsahu za súladné s Nariadením č. 1370/2007 a
so zákonom č. 56/2012 Z. z. Žalovaný pripustil že chybne nad rámec odvolania žalobcu uviedol v
napadnutom rozhodnutí aj argumentáciu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ C-641/2020, ktorý žalobca v

odvolaní nepoužil, avšak túto chybu žalovaný napraví postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku.
Uvedenépochybenievšakpodľažalovanéhonemôžespôsobiťnepreskúmateľnosťceléhonapadnutého
rozhodnutia.

16. Ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP žalovaný

uviedol, že skutkový a právny stav konania bol v správnom konaní dostatočne zistený. Zisťovanie
skutkového stavu sa v posudzovanom administratívnoprávnom konaní týkalo najmä určenia percenta
primeraného zisku vo vzťahu k ostatným dopravcom v Slovenskej republike. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí stotožnil s názorom prvostupňového orgánu, že zistené údaje z obdobia 2012-2019 nemožno
vo vzťahu k primeranému zisku považovať za neaktuálne práve z dôvodu, že výška primeraného zisku

je vyjadrená ako percentuálna hodnota z EON. Žalovaný si toto tvrdenie sám preveril na základe
dostupných údajov, keď zisťoval hodnoty stanovené ako primeraný zisk v nariaďovacích rozhodnutiach
iných samosprávnych krajov, ktoré boli v čase napadnutého konania verejne dostupné.

17. K námietke, že žalovaný nevyčerpal v rozhodnutí dôsledne predmet konania, žalovaný uviedol, že

v správnom konaní nie je viazaný obsahom ani rozsahom odvolania a nie je preto potrebné, aby vo
výroku „vyčerpal celý predmet odvolania“. Žalovaný sa s odvolaním žalobcu vysporiadal v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, kde sa podrobne vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam a tým naplnil
ustanovenie § 47 ods. 3 správneho poriadku. Výrok prvostupňového rozhodnutia posúdil ako celok a
podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodol o jeho zmene. Konštatovanie, že „odvolanie zamieta“

je súčasťou výroku iba vtedy, ak odvolací správny orgán rozhodnutie potvrdzuje ako celok. Odvolacie a
prvostupňové rozhodnutie tvoria v správnom konaní jednotu.

18. K námietkam ohľadom rozporu s Ústavou SR a s právom Európskej únie žalovaný uviedol, že
pri posudzovaní námietok týkajúcich sa ústavnosti a zákonnosti uplatnených žalobcom v napadnutom

odvolacom konaní vychádzal pri interpretácii právnych noriem najmä zo základného princípu konania
podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z. z., ktorým je verejný záujem na poskytovaní verejnej dopravy a
túto skutočnosť aj v odôvodnení uviedol. Prvostupňové rozhodnutie predstavuje jediný právny titul
pre poskytovanie služieb verejnej prímestskej autobusovej dopravy a jeho prípadné zrušenie by
zásadným spôsobom ohrozilo poskytovanie tejto základnej verejnej služby v dotknutom regióne. Preto

žalovaný správny orgán zvolil v napadnutom rozhodnutí výklad v prospech zachovania platnosti tohto
individuálneho správneho aktu. V danej oblasti neexistuje judikatúra, ktorá by jednoznačne určovala
postup správnych orgánov v konaniach podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. V prípade, ak by žalovaný
v napadnutom správnom konaní sám posúdil otázku kolízie zákonnej úpravy § 21a zákona č. 56/20123
Z. z. s právnou úpravou Nariadenia č. 1370/2007, prípadne s úpravou smerníc o verejnom obstarávaní,

a podľa právneho názoru žalobcu a právneho názoru ÚVO konštatoval ich vzájomný rozpor a následne
prvostupňové rozhodnutie zrušil, vystavil by dotknutý región hrozbe veľkej hospodárskej a spoločenskej
škody a zásadným spôsobom by poškodil verejný záujem. Žalovaný uviedol, že nepochybuje, že v
konkrétnych prípadoch existuje judikatúra, ktorá tvrdí, že je potrebné aj na úrovni správneho konania
aplikovať v prípadoch možnej kolízie európskeho a vnútroštátneho práva, právne normy ES/EÚ.

Upozornil však, že ide o judikatúru, ktorá sa týka individuálnych subjektívnych práv jednotlivcov (napr.
žalobcom uvedený rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zn. 2Sžfrk/48/2019 – týkajúci sa úroku
z omeškania v daňovom konaní). Z povahy nariadenia vyplýva, že transpozícia ustanovení nariadenia
do národnej legislatívy nie je potrebná. V posudzovanom prípade bola ale implementácia čl. 5 ods. 5Nariadenia č. 1370/2007 vykonaná zákonom č. 221/2021 Z. z., ktorý v ustanoveniach § 21a a § 43 písm.
g) jednoznačne konštatoval možnosť vydania rozhodnutia o poskytovaní služieb vo verejnom záujme aj
v prípade poskytovania služieb verejnej dopravy. Právna úprava tohto inštitútu bola opätovne nanovo

upravená aj zákonom č. 332/2023 Z. z., pričom možnosť vydať takéto rozhodnutie bola v novom zákone
s odkazom na čl. 5 ods. 1 a 5 Nariadenia ES č. 1370/2007 ponechaná, a to aj napriek právnemu názoru
UVO, ktorého stanovisko bolo súčasťou medzirezortného pripomienkového konania. Pri posudzovaní
právneho základu možnosti vydania tzv. núdzového rozhodnutia podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z.
z. nemal žalovaný na posúdenie iba samotné znenie nariadenia, ale aj implementačné opatrenie vo

forme zákona, pričom implementácia tohto právneho aktu ES nebola v dobe rozhodovania žalovaného
správneho orgánu formálne nikým spochybnená. Žalovaný preto zvolil v preskúmavanom konaní pri
aplikácii právnych noriem formálny výklad v prospech zabezpečenia poskytovania verejnej dopravy a
verejného záujmu. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca na ústnom pojednávaní dňa 27.09.2023
uviedol, že je pripravený poskytovať služby za podmienok, na ktorých sa dohodlo a navrhoval vychádzať
zo súčasne platnej zmluvy. V konaní pred prvostupňovým orgánom právnu možnosť samotnej existencie

rozhodnutia podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. nijako nenapadol. Žalovaný správny orgán poukazuje
na špecifický skutkový a právny rozmer preskúmavanej veci a je toho názoru, že v daných podmienkach
rozhodol správne a zákonne.

19. K námietke časovej tiesne, ktorú si prvostupňový správny orgán „vytvoril sám“, žalovaný uviedol,

že záväznou časťou rozhodnutia je iba jeho výrok, a preto sa odôvodnením rozhodnutia predsedu ÚVO
č. 9269-9000/2023 v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku nezaoberal. To, že predseda ÚVO
konštatoval,žečasovútieseňsiprvostupňovýorgánvytvorilsám,niejepodľažalovanéhomožnéchápať
ako predbežnú otázku podľa § 40 ods. 1 správneho poriadku.

20. Ohľadom námietok žalobcu, že žalovaný sa v rozhodnutí riadne nevysporiadal s odvolacími dôvodmi
žalobcu, nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil, žalovaný uviedol, že v
napadnutomrozhodnutískúmalsúladstanoveniahodnotyprimeranéhoziskuvovzťahukprávnejúprave
Nariadenia č. 1370/2007, ako aj vo vzťahu k dostupným informáciám o stanovení hodnoty primeraného
zisku v ostatných samosprávnych krajoch. Znenie Nariadenia č. 1370/2007 jednoznačne uvádza, že

hodnota stanoveného zisku má byť posudzovaná vo vzťahu k danému členskému štátu a nie je možné
do nej zahŕňať hodnoty zisku v iných členských štátoch, tak ako to uviedol v odvolaní žalobca (7- 9
%). Miera zisku, ktorá bola dohodnutá v pôvodnej zmluve o poskytovaní služieb, nie je v konaní o
poskytovaní služieb na základe rozhodnutia záväzná a prvostupňový orgán ju mohol zmeniť. Údaje
z rokov 2012 až 2019 nepokladal za neaktuálne. Prešetrením dostupných údajov žalovaný zistil, že

hodnota zisku, akú stanovil prvostupňový orgán nie je v rozpore ani s mierou zisku stanovenou po
roku 2019 v iných samosprávnych krajoch. Žalovaný správny orgán sa touto skutočnosťou zaoberal a
prešetrením dostupných údajov zistil, že hodnota 3,5 % zisku bola v konaniach podľa § 21a a § 43 písm.
g) zákona č. 56/2012 Z. z. v rokoch 2021 a 2023 stanovená aj v iných samosprávnych krajoch (Košický
samosprávny kraj - 3.5% , Prešovský samosprávny kraj – dokonca 3,00% ). K námietke, že neuznanie

nákladov na odstupné a odchodné zamestnancov z dôvodu ukončenia pracovných vzťahov u žalobcu
je v priamom rozpore s Nariadením č. 1307/2007, pretože ide o nedostatočnú úhradu za poskytnuté
služby, žalovaný uviedol, že náklady na odstupné a odchodné majú osobitný charakter a nie je možné
ich definovať ako náklady na zamestnanca, ktoré súvisia s plnením verejnej služby. Takéto peňažné
kompenzácie sú neopodstatnenou úhradou podľa nariadenia ES 1370/2007. Ohľadom stanoveného

rozsahu povinností žalobcovi prvostupňovým orgánom žalovaný uviedol, že sa k tomuto podrobne
vyjadril v napadnutom rozhodnutí. Rozsah povinností stanovených žalobcovi v napadnutom rozhodnutí
nemôžebyťobmedzenýjazykovýmvýkladomustanovenia§21aods.5zákonač.56/2012Z.z.,alemusí
byť primeraný vo vzťahu k zabezpečeniu efektívnemu výkonu dopravnej služby. Podľa žalovaného, pre
vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné, aby obsahovalo aj vymedzenie iných vzťahov, ktoré

by umožnili reálny výkon dopravnej služby. Žalovaný tiež konštatoval, že rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ sp. zn. C-390/22 zo dňa 25.01.2024 sa týkalo sporu, kedy nebola dopravcovi poskytnutá úhrada
za konkrétnu vykonanú službu z dôvodu, že objednávateľovi nebola na tento účel vyplatená suma zo
štátneho rozpočtu. Skutkový stav tohto rozhodnutia nemožno vzťahovať na preskúmavané konanie,
pretože nie je v súčasnosti možné jednoznačne konštatovať, či reálne dôjde k obmedzeniu finančného

plnenia.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (replika)21. Žalobca v podanej replike k vyjadreniu žalovaného v podstate zotrval na argumentácii uvedenej
v správnej žalobe. Nesúhlasil pritom s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán by mal byť
účastníkom predmetného súdneho konania na strane žalovaného. Taktiež uviedol, že žalovaný pri

návrhoch na prerušenie konania odkazoval na nesprávny predpis, keď navrhol správnemu súdu využiť
postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) alebo c) CSP. Poukázal na ust. § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP.
Konštatoval tiež, že nie je možné opraviť napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 47 ods. 6 SSP, ako
to uviedol žalovaný.

Vyjadrenie žalovaného k replike žalobcu (duplika)

22. Žalovaný v duplike zotrval na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k žalobe, avšak v podanej duplike
upravil svoj návrh na prerušenie konania v zmysle CSP tak, že navrhol, aby Správny súd v Banskej
Bystrici posúdil možné prejudiciálne otázky, ako aj súlad § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. v znení do
31.12.2023 s Ústavou SR a prípadne po postupe podľa § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP konanie

prerušil a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky resp. podal návrh Ústavnému súdu SR. Podľa
žalovaného je potrebné zodpovedať otázku, či je možné v súlade s čl. 5 ods. 1 a 5 Nariadenia č.
1370/2007 vydať núdzové rozhodnutie v prípade, ak bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom je
stav, kedy bola na poskytovanie dopravných služieb vyhlásená verejná súťaž, ktorá nebola ku dňu
ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončená uzavretím novej zmluvy z dôvodu uplatnenia

mimoriadnych revíznych postupov zo strany uchádzačov vo verejnej súťaži. V prípade, ak by správny
súd túto otázku posúdil tak, že je možné takéto núdzové rozhodnutie vydať, žalovaný navrhol, aby
správny súd posúdil, prípadne po postupe podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP konanie prerušil a položil
Súdnemu dvoru EÚ aj tieto prejudiciálne otázky:
- je možné podrobne nariadiť v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 všetky povinnosti

dopravcu, ktoré sú nevyhnutné pre výkon dopravnej služby?,
- je možné v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 obmedziť výšku preplácania
ekonomicky oprávnených nákladov dopravcu (okrem preplácania nákladov za priame mzdy a odvody,
nákladov na pohonné látky, nákladov na cestovné, nákladov na odpisy, nákladov na vstupy na
autobusové stanice, nákladov, ktoré budú zmenené z titulu legislatívnych zmien) iba do výšky miery

inflácie meranej indexom spotrebiteľských cien vyhlásenej Štatistickým úradom v Slovenskej republike?,
- je možné v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 vylúčiť z nákladov spojených s
poskytovaním služieb podľa čl. 4 ods. 1 písm. d) nariadenia ES 1370/2007 náklady na odchodné a
odstupné pre zamestnancov z dôvodu ukončenia pracovnoprávnych vzťahov u dopravcu?
Žalovaný zároveň upozornil na konanie sp. zn. 3S/27/2024, vedené na Správnom súde v Banskej

Bystrici, v ktorom je predmetom súdneho prieskumu obdobné rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu č. OU-TN-OOP5-2024/006184-007 zo dňa 27.02.2024 a v ktorom žalobca predložil obdobné
návrhy na prerušenie konania.

Konanie pred správnym súdom

23. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože
žalobca v žalobe uviedol, že netrvá na nariadení pojednávania a žalovaný sa k nariadeniu pojednávania
nevyjadril, pričom nariadenie pojednávania nebolo potrebné ani z iných dôvodov podľa § 107 ods. 1 SSP.
Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke

súdu dňa 05.11.2025 v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.11.2025 (§
137 ods. 3 SSP).

24. Správny súd v Banskej Bystrici vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods.
1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy,

vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
preto ju zamietol podľa § 190 SSP.

Relevantné zákonné ustanovenia

25. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku; správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.26. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku; správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

27. Podľa § 46 správneho poriadku; rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

28. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku; v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

29. Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku; ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

30. Podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku; odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu
orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov
rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

31. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 56/2012 Z. z.; primeraným rozsahom sa na účely odseku 1 rozumie

počet spojov za deň, presnosť a pravidelnosť jednotlivých spojov na jednotlivých autobusových linkách
na uspokojenie dopytu verejnosti počas jednotlivých dní v týždni pri zohľadnení možností súbežných
prepráv34) a prestupu, vzdialenosti k zastávkam, priepustnosti ciest v priebehu dňa, bezpečnosti
prepráv, výbavy a kapacity vozidiel a cestovného pre vybrané skupiny cestujúcich.

32. Podľa § 21 ods. 6 zákona č. 56/2012 Z. z.; zmluva o službách s dopravcom pravidelnej dopravy musí
mať písomnú formu. Ak osobitný predpis neustanovuje inak,39) zmluva o službách obsahuje najmä: a)
presné vymedzenie záväzku, najmä vymedzenie územia alebo autobusových liniek, rozsah prepráv a
ich časové rozloženie počas dňa a týždňa, ako aj povahu a rozsah výlučných práv, ak boli dohodnuté,
b) prípustnosť plnenia záväzku vykonávajúcim dopravcom alebo subdodávateľom a vymedzenie jeho

podielu na prevádzkovaní autobusovej linky, c) tarifu, najmä maximálnu sadzbu základného cestovného
a cestovného vybraných skupín cestujúcich40) a minimálne spôsoby dokladovania príslušnosti
cestujúcich v rámci týchto skupín, d) spôsob výpočtu príspevku a harmonogram jeho postupnej úhrady,
e) spôsob kontroly plnenia záväzku a spôsob vykazovania jeho plnenia, f) nápravné opatrenia a možné
sankcie za neplnenie záväzku, g) platnosť zmluvy v rozsahu podľa osobitného predpisu.41)

33. Podľa § 21a zákona č. 56/2012 Z. z.; ktorý upravuje núdzové opatrenia na zamedzenie prerušenia
poskytovania dopravných služieb: (1) Ak dôjde k prerušeniu alebo ukončeniu poskytovania dopravných
služieb vo verejnom záujme alebo ak takéto prerušenie alebo ukončenie bezprostredne hrozí,
môže objednávateľ podľa osobitného predpisu44b) na dobu nevyhnutnú na zabezpečenie výberu

dopravcu a poskytovania plného rozsahu dopravných služieb dopravcom, ktorá nesmie presiahnuť dva
roky, a) uzatvoriť zmluvu o poskytovaní verejných služieb priamym zadaním, b) doplniť uzatvorenú
zmluvu o službách bez verejnej súťaže, alebo c) rozhodnúť o uložení poskytovania dopravných
služieb vo verejnom záujme dopravcovi, ktorý je spôsobilý na prevádzkovanie dopravných služieb.
(2) Bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom podľa odseku 1 sa rozumie najmä, ak a) dopravca

oznámil prerušenie poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme, b) dopravca preukázateľne
prestal spĺňať podmienku dostatočnej technickej základne na poskytovanie dopravných služieb vo
verejnom záujme, c) dopravca vykonal iný preukázateľný úkon smerujúci k ukončeniu alebo prerušeniu
poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme alebo d) na poskytovanie dopravných služieb
vo verejnom záujme bola vyhlásená verejná obchodná súťaž alebo verejné obstarávanie, ktoré nebolo

ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené uzavretím novej zmluvy o službách,
alebo e) preukázateľne nebude ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené
uzavretím novej zmluvy o službách, alebo ak preukázateľne nebude ku dňu skončenia doby trvania
poskytovania dopravných služieb podľa existujúcej zmluvy o službách zabezpečené poskytovanieplného rozsahu dopravných služieb v zmysle novej zmluvy o službách. (3) Správne konanie podľa
odseku 1 písm. c) sa začína na podnet správneho orgánu, ktorým je objednávateľ, a to dňom, keď
tento správny orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. (4) Oznámenie o začatí konania podľa

odseku 1 písm. c) objednávateľ zverejní na úradnej tabuli spôsobom umožňujúcim diaľkový prístup. (5)
V rozhodnutí podľa odseku 1 písm. c) objednávateľ vymedzí rozsah poskytovaných dopravných služieb
vo verejnom záujme a spôsob výpočtu príspevku podľa osobitného predpisu.44b) Lehota podľa § 15
ods. 5 sa neuplatní. Vydané rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c) v plnom rozsahu nahrádza zmluvu
o službách. Dopravca a objednávateľ sú oprávnení v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia

podľa odseku 1 písm. c) uzatvoriť dohodu, ktorou si upravia ostatné náležitosti týkajúce sa dopravných
služieb vo verejnom záujme. (6) Odvolanie proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. c) nemá odkladný
účinok. (7) Na zmluvu podľa odseku 1 písm. a), rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c) a na dohodu podľa
odseku 5 sa primerane vzťahujú ustanovenia upravujúce zmluvu o službách.

34. Podľa § 50 od. 1 zákona č. 56/2012 Z. z.; ak ďalej nie je ustanovené inak, na konania podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.64)

35. Podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia ES 1370/2007; zmluvy o službách vo verejnom záujme a všeobecné
pravidlá: a) jasne vymedzia záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ktoré má poskytovateľ
splniť, a dotknuté geografické územia; b) vopred objektívnym a transparentným spôsobom stanovia: i)

parametre, na základe ktorých sa majú počítať prípadné platby úhrady, a ii) povahu a rozsah prípadných
výlučnýchposkytnutýchprávspôsobom,ktorýzabráninadmernejúhrade.Vprípadezmlúvoslužbáchvo
verejnom záujme zadaných v súlade s článkom 5 ods. 2, 4, 5 a 6 sa tieto parametre určia tak, aby žiadna
platba úhrady neprekročila sumu potrebnú na pokrytie čistého finančného vplyvu na vynaložené náklady
a dosiahnuté výnosy na výkon záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, pričom sa berú

do úvahy príslušné výnosy, ktoré si ponechá poskytovateľ služieb vo verejnom záujme, a primeraný zisk;
c) určujú spôsob stanovenia nákladov spojených s poskytovaním služieb. Tieto náklady môžu zahŕňať
najmä náklady na zamestnancov, energiu, poplatky za infraštruktúru, údržbu a opravy vozidiel verejnej
dopravy, parku koľajových vozidiel a zariadení potrebných na poskytovanie služieb osobnej dopravy,
fixné náklady a vhodnú návratnosť kapitálu.

36. Podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia ES 1370/2007; zmluvy o službách vo verejnom záujme sa zadávajú v
súlade s pravidlami stanovenými v tomto nariadení. Avšak zmluvy o službách alebo zmluvy o službách
vo verejnom záujme vymedzené v smernici 2004/17/ES alebo smernici 2004/18/ES pre služby vo
verejnom záujme v autobusovej alebo električkovej osobnej doprave sa zadávajú v súlade s postupmi

ustanovenýmipodľauvedenýchsmerníc,aktietozmluvynemajúformukoncesnýchzmlúvnaslužby,ako
je vymedzené v uvedených smerniciach. Ak sa zmluvy majú zadávať v súlade so smernicou 2004/17/
ES alebo smernicou 2004/18/ES, ustanovenia odsekov 2 až 6 tohto článku sa neuplatňujú.

37. Podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007; v prípade prerušenia poskytovania služieb alebo

bezprostredného rizika vzniku takejto situácie môže príslušný orgán prijať núdzové opatrenie. Toto
núdzové opatrenie má podobu priameho zadania alebo formálnej dohody o rozšírení zmluvy o službách
vo verejnom záujme alebo požiadavky poskytovania určitých záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo
verejnom záujme. Poskytovateľ služieb vo verejnom záujme má právo odvolať sa proti rozhodnutiu uložiť
poskytovanie určitých záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme. Zadanie alebo predĺženie

zmluvy o službách vo verejnom záujme núdzovým opatrením alebo udelenie tejto zmluvy nepresiahne
dva roky.

38.Podľačl.6ods.1nariadeniaES1370/2007;každáúhradasúvisiacasovšeobecnýmpravidlomalebo
zmluvou o službách vo verejnom záujme je v súlade s ustanoveniami článku 4 bez ohľadu na spôsob

zadania zmluvy. Každá úhrada akejkoľvek povahy súvisiaca so zmluvou o službách vo verejnom záujme
zadanou priamo v súlade s článkom 5 ods. 2, 4, 5 alebo 6 alebo súvisiaca so všeobecným pravidlom je
okrem toho v súlade s ustanoveniami uvedenými v prílohe.

39. Podľa prílohy k nariadeniu ES 1370/2007; pravidlá uplatniteľné na úhradu v prípadoch uvedených

v článku 6 ods. 1 nariadenia sú nasledovné :
1. Úhrada, ktorá sa vzťahuje na priamo zadané zmluvy v súlade s článkom 5 ods. 2, 4, 5 alebo 6 alebo
ktorá sa vzťahuje na všeobecné pravidlo, sa musí vypočítať v súlade s pravidlami stanovenými v tejto
prílohe.2. Úhrada nemôže prekročiť sumu zodpovedajúcu čistému finančnému vplyvu, ktorý zodpovedá súčtu
vplyvov, pozitívnych alebo negatívnych, z dodržiavania záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom
záujme na náklady alebo výnosy poskytovateľa služieb vo verejnom záujme. Vplyvy sa vyhodnotia

porovnaním situácie, keď sú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme splnené, so situáciou,
ktorá by nastala, ak by záväzky neboli splnené. S cieľom vypočítať čistý finančný vplyv postupuje
príslušnýorgántakto:Nákladyvynaloženévsúvislostisozáväzkomvyplývajúcimzoslužiebvoverejnom
záujme alebo s balíkom záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, ktoré uložil príslušný
orgán/orgány a sú uvedené v zmluve o službe vo verejnom záujme a/alebo vo všeobecnom pravidle,

mínus akékoľvek pozitívne finančné výsledky vytvorené sieťou v rámci príslušného(-ých) záväzku(-ov)
vyplývajúceho(-ich) zo služieb vo verejnom záujme, mínus príjmy z prepravy alebo akékoľvek iné výnosy
vytvorené pri plnení príslušného(-ých) záväzku(-ov) vyplývajúceho(-ich) zo služieb vo verejnom záujme,
plus primeraný zisk rovná sa čistý finančný vplyv.
3. Dodržiavanie záväzku vyplývajúceho zo služieb vo verejnom záujme môže mať vplyv na možné
dopravné činnosti poskytovateľa mimo príslušného(-ých) záväzku(-ov) vyplývajúceho(-ich) zo služieb

vo verejnom záujme. S cieľom predísť nadmernej úhrade alebo nedostatočnej úhrade sa preto
pri vypočítaní čistého finančného vplyvu zohľadňujú vyčísliteľné finančné vplyvy na dotknuté siete
poskytovateľa.
4.Výpočet nákladov a výnosov sa musí uskutočniť v súlade s platnými účtovnými a daňovými pravidlami.
5. Ak poskytovateľ služieb vo verejnom záujme neposkytuje len služby, za ktoré sa poskytuje

úhrada a ktorými plní záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ale vykonáva aj iné
činnosti, účtovníctvo uvedených služieb vo verejnom záujme musí byť pre zvýšenie transparentnosti
a zamedzenie krížovým dotáciám oddelené a spĺňať aspoň tieto podmienky: — účty jednotlivých
prevádzkových činností musia byť oddelené a príslušný podiel na aktívach a fixných nákladoch sa
musí vykazovať podľa platných účtovných a daňových pravidiel, — všetky variabilné náklady, primeraný

podiel fixných nákladov a primeraný zisk spojený s akoukoľvek inou činnosťou poskytovateľa služieb vo
verejnom záujme sa za žiadnych okolností nesmú účtovať ako príslušná služba vo verejnom záujme,
— náklady na službu vo verejnom záujme musia byť vyvážené výnosmi z jej poskytovania a platbami
od orgánov verejnej moci bez možnosti presunu výnosov do inej oblasti činnosti poskytovateľa služieb
vo verejnom záujme.

6. Pod „primeraným ziskom“ sa musí rozumieť zvyčajná miera návratnosti kapitálu v odvetví v danom
členskom štáte, ktorá zohľadňuje riziko alebo neprítomnosť rizika pre poskytovateľa služieb vo verejnom
záujme z dôvodu zásahu orgánu verejnej moci.
7. Spôsob úhrady musí podporovať udržanie alebo rozvoj: — účinného riadenia poskytovateľov služieb
vo verejnom záujme, ktoré môže byť predmetom objektívneho hodnotenia, a — poskytovania služieb v

osobnej doprave v dostatočne vysokej kvalite.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov

40. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný v časti

zmenil rozhodnutie Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2023/09052 zo dňa 12.10.2023 o
uložení povinnosti poskytovania dopravných služieb vo verejnom záujme dopravcovi – SAD Prievidza
tak, že z výroku prvostupňového rozhodnutia vypustil výrokové vety VII., XIV. a XVII. a zmenil znenie
výrokovej vety XIX.

41. Správny súd konštatuje, že úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení,
iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej
správnej žaloby posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu,
či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo

opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy

(§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva
len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j.
jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R
60/2000). Súdny prieskum v predmetnej veci nie je absolútny, ale je limitovaný žalobnými bodmi,
teda namietanými skutkovými a právnymi dôvodmi tvrdenej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia,

uplatnenými žalobcom v lehote na podanie správnej žaloby. Na neskôr uplatnené žalobné body (napr.
v replike, resp. prednesené na pojednávaní) správny súd neprihliada.

42. Žalobca namietal v prvom rade to, že žalovaný nevyčerpal v napadnutom rozhodnutí dôsledne
predmetkonaniaoodvolaní,keďzmenilprvostupňovérozhodnutietak,ževypustilvýrokovévetyVII,XIV,

XVII a zmenil znenie výroku č. XIX prvostupňového rozhodnutia, avšak o zvyšku odvolania žalobcu vo
výroku napadnutého rozhodnutia nerozhodol. Správny súd k tejto námietke považuje za potrebné uviesť,
ževzmysleústavnéhoprincípuprávnehoštátu(čl.1ods.1prvávetaÚstavySR)ježiadúce,abyodvolací
správny orgán, pokiaľ sa zmenou dotkne iba časti výroku rozhodnutia, vyslovil aj, aký právny osud budú
zdieľať zvyšné časti výroku, zmenou nedotknuté. Mlčanie právu neprislúcha, lebo prehlbuje neistotu
v spoločnosti (rímska zásada: „tacens nec consentire nec contradicere praesumitur“, čo znamená, že

o tom, kto mlčí, sa nepredpokladá ani že súhlasí, ani že nesúhlasí). Avšak v tejto súvislosti správny
súd považuje za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:
1Sžd/26/20211 zo dňa 28.2.2012, v zmysle záverov ktorého „o mlčanie správneho orgánu však nejde
v tej výnimočnej situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nado všetku pochybnosť vyplýva záver, že
odvolací správny orgán zvyšnú časť výrokovej časti zmeniť nechcel. Tomuto záveru môže napríklad

zodpovedaťajtakákonkludentnosť,žeúčastníksapriuvedenejabsenciimôžedomnievať,ževozvyšnej
časti výroku prvostupňového rozhodnutia nenastala zmena, nakoľko takýto úmysel konajúceho orgánu
z pripojeného odôvodnenia nepochybne vyplýva. Uvedené je možno aj vyjadriť záverom, že implicitne
(nevýslovne) vyjadrený súlad výroku s odôvodnením ešte nedáva dôvod na vznik takej vady, ktorá
by mohla legitímne vzbudzovať nádej u účastníka na zmenu rozhodnutia“. V prejednávanej veci išlo

podľa mienky správneho súdu o rozhodnutie, ktoré v spojení s odôvodnením poskytovalo dostatočne
zrozumiteľný základ pre záver o tom, v akom rozsahu bolo žalovaným prvostupňové rozhodnutie
zmenené.

43. Podľa názoru správneho súdu výrok napadnutého rozhodnutia vecne aj logicky nadväzuje na výrok

prvostupňového rozhodnutia, keď v ňom žalovaný vyslovil, že prvostupňové rozhodnutie mení vo výroku
tak, že uviedol konkrétne výrokové vety VII, XIV, XVII, ktoré z výroku prvostupňového rozhodnutia
vypustil a uviedol, ako zmenil výrokovú vetu č. XIX, keď uviedol jej nové znenie. Z výroku napadnutého
rozhodnutia v spojení s odôvodnením rozhodnutia je zrejmé, že došlo k zmene prvostupňového
rozhodnutia, v akej časti zmena nastala a je z neho nad všetku pochybnosť zrejmé nové znenie textu

zmenou dotknutej časti, ako aj skutočnosť, že vo zvyšku výrokovej časti nebol v rámci odvolacieho
konania vykonaný žiaden zásah, ktorý by mal povahu zmeny, resp. zrušenia rozhodnutia. Výrok
napadnutého rozhodnutia a zmena vykonaná v rámci odvolacieho konania podľa názoru správneho
súdu vyhovuje zásade právnej istoty rozhodnutí správnych orgánov.

44. Pre úplnosť považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že pod zmenou rozhodnutia treba vo
všeobecnosti rozumieť stav, keď vec, ktorá je predmetom konania, odvolací orgán rozhodne inak
ako orgán prvého stupňa. Reformačný výrok rozhodnutia odvolacieho orgánu sa stáva nezávislým od
výroku rozhodnutia prvého stupňa, je novým vyriešením predmetu veci, a to spôsobom, ako vo výroku
svojho rozhodnutia uvedie odvolací orgán (konajúc vo vlastnom mene). Odvolací orgán teda zmenou

rozhodnutia nahrádza rozhodnutie prvého stupňa. V tomto smere preto neprichádza do úvahy, aby
odvolací orgán zmenil len časť samostatného výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa,
ktorý by mal tvoriť nerozlučný celok. V rozhodovacej praxi v prípadoch, keď odvolací orgán zmenil
len časť rozhodnutia prvého stupňa (obsahujúceho samostatné, teda ucelené výroky) pre zaistenie
súčasnej platnosti a záväznosti zmenou nedotknutých výrokov prvostupňové rozhodnutie „vo zvyšku“

potvrdzuje. Tento postup je právne odôvodnený, avšak najmä v prípadoch, keď sa rozhodnutím
riešia relatívne samostatné veci, ktoré sú spôsobilé byť predmetom samostatného konania (obdobne
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sž 139/2002). V prejednávanej veci podľa
názoru správneho súdu však o takýto prípad nešlo, t. j. rozhodnutím sa neriešili „relatívne samostatné
veci“, ktoré by boli spôsobilé byť predmetom samostatného konania. Preto „nepotvrdenie“ rozhodnutia

prvostupňového orgánu vo zvyšnej časti nebolo vadou, ktorá by mala za následok nezákonné
rozhodnutie vo veci v zmysle nepreskúmateľného a zmätočného výroku rozhodnutia žalovaného.45. Žalobca v ďalšej časti správnej žaloby poukázal na rozpor s Ústavou SR a s právom Európskej
únie, a to s poukazom na metodické usmernenie ÚVO k uplatňovaniu § 21a zákona o cestnej doprave,
ktorý má v zmysle dôvodovej správy k uvedenému zákonnému ustanoveniu svoj základ v čl. 5 ods. 5

Nariadenia č. 1370/2007. Správny súd po preskúmaní veci zistil, že prvostupňový orgán v postavení
objednávateľa služieb vo verejnom záujme začal dňa 22.09.2023 správne konanie vo veci uloženia
povinnosti poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona
č. 56/2012 Z. z. žalobcovi. Toto konanie vyústilo do vydania prvostupňového rozhodnutia, ktorým
prvostupňový orgán ako objednávateľ služieb vo verejnom záujme podľa § 43 písm. d) zákona č.

56/2012 Z. z. s poukázaním na § 21a ods. 1 písm. c) a § 43 písm. g) zákona č. 56/2012 Z. z. uložil
žalobcovi ako dopravcovi povinnosť poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme v prímestskej
pravidelnej autobusovej doprave v rozsahu uvedenom v prílohách č. 1a a č. 1b tohto rozhodnutia, a
to v období od 31.10.2023 do 30.10.2025, a to za úhradu vo výške 1 533 315,00 Eur za obdobie od
31.10.2023 do 31.12.2023 a v období od 01.01.2024 do 30.10.2025 za úhradu vo výške v súlade so
schválenýmrozpočtomTSKnapríslušnýkalendárnyrok,sozáverečnýmzúčtovanímposkytnutejúhrady

preukázanej straty za jednotlivé obdobia. Zároveň žalobcovi určil aj určité povinnosti pri plnení týchto
dopravných služieb vo verejnom záujme, z ktorých žalovaný vypustil povinnosti uvedené vo výrokových
vetách VII, XIV a XVII a zmenil znenie výrokovej vety č. XIX prvostupňového rozhodnutia. Dôvodom,
pre ktorý bolo potrebné využiť
núdzové opatrenie na zamedzenie prerušenia poskytovania dopravných služieb podľa § 21a ods. 1

písm. c) zákona č. 56/2012 Z. z. bol stav, kedy ku dňu 30.10.2023 mala skončiť účinnosť aktuálne
platnej zmluvy o výkone vo verejnom záujme vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave –
prímestskej autobusovej doprave na území Trenčianskeho samosprávneho kraja v znení neskorších
dodatkov a skutočnosť, že verejné obstarávanie na zabezpečenie dopravy na dotknutom dopravnom
území, ktoré bolo vyhlásené uverejnením oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania vo Vestníku

verejného obstarávania č. 39/2023 zo dňa 21.02.2023 pod zn. 7826-MSS a na základe ktorého malo
dôjsť k zabezpečeniu poskytovania dopravných služieb na dotknutom dopravnom území odo dňa
31.10.2023, nebolo ku dňu ukončenia trvania existujúcej zmluvy o službách ukončené uzavretím novej
zmluvy o službách. Boli tak splnené zákonné podmienky pre priame zadanie žalobcovi ako dopravcovi
povinnosti poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme prvostupňovým rozhodnutím podľa § 21a

ods. 1 písm. c) zákona o cestnej doprave vzhľadom na bezprostredne hroziace nebezpečenstvo
podľa ods. 2 písm. d) zákona o cestnej doprave. Prvostupňový orgán pritom vo svojom rozhodnutí
neodkazoval na Nariadenie č. 1370/2007, ale postupoval v zmysle platného zákona o cestnej doprave.
Skutočnosť, či zákonodarca správne do ustanovenia § 21a zákona o cestnej doprave (podľa ktorého
prvostupňový orgán aj žalovaný rozhodovali) prevzal čl. 5 ods. 5 Nariadenia č. 1370/2007, pritom

prvostupňový orgán ani žalovaný nie sú oprávnení posudzovať. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Správny súd konštatuje, že prvostupňový orgán ako aj žalovaný postupovali v zmysle zákona
o cestnej doprave v znení do 31.12.2023, pričom jeho platnosť ako celku, ani žiadneho jeho ustanovenia,
nebola v čase rozhodovania nijakým spôsobom spochybnená. V čase rozhodovania ani neprebiehalo

prejudiciálne konanie týkajúce sa predmetných ustanovení.

46. Podľa žalobcu, prvostupňový orgán nemohol postupovať v zmysle č. 5 ods. 5 Nariadenia č.
1370/2007, pretože čl. 5 ods. 1 tohto nariadenia vylučuje aplikáciu čl. 5 ods. 2 až 6 tohto nariadenia
na služby vo verejnom záujme spadajúce pod smernice v oblasti verejného obstarávania. Správny súd

k tomuto uvádza, že z čl. 5 ods. 1 Nariadenia č. 1370/2007 vyplýva, že zmluvy o službách alebo zmluvy
o službách vo verejnom záujme vymedzené v smernici 2004/17/ES alebo smernici 2004/18/ES pre
služby vo verejnom záujme v autobusovej alebo električkovej osobnej doprave sa zadávajú v súlade
s postupmi ustanovenými podľa uvedených smerníc, ak tieto zmluvy nemajú formu koncesných zmlúv
na služby, ako je vymedzené v uvedených smerniciach. Ak sa zmluvy majú zadávať v súlade s týmito

smernicami, ustanovenia odsekov 2 až 6 tohto článku sa neuplatňujú. Správny súd upozorňuje, že
predmetné smernice boli zrušené smernicami č. 2014/24/EÚ a č. 2014/25/EÚ, obe zo dňa 26.02.2014,
v ktorých sa (v bode 27 a 35) uvádza, že v čl. 5 ods. 1 Nariadenia č. 1370/2007 sa výslovne
stanovuje, že smernice 2004/17/ES a 2004/18/ES sa uplatňujú na zákazky na služby a na zákazky na
služby vo verejnom záujme v autobusovej alebo električkovej osobnej doprave, pričom Nariadenie č.

1370/2007 sa uplatňuje na koncesie na služby vo verejnom záujme v autobusovej alebo električkovej
osobnej doprave. Správny súd po preskúmaní uvedených smerníc nezistil rozpor priameho zadania
povinnosti žalobcovi poskytovať dopravné služby vo verejnom záujme v napadnutých rozhodnutiach
s týmito smernicami a ani žalobca nešpecifikoval konkrétne, ktoré články uvedených smerníc boliporušené. Uviedol len, všeobecne, že konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu a žalovaného je
vrozporesúpravousmernice2014/24/EÚakoajpostupovpriamehozadaniapredpokladanýchzákonom
o verejnom obstarávaní. Žalobca neuviedol konkrétne ani to, v čom bolo podľa neho Nariadenie č.

1370/2007implementovanédoslovenskéhoprávnehoporiadkunesprávne,aakývplyvmalapodľaneho
nesprávny implementácia na jeho práva a právom chránené záujmy.

47. Pokiaľ žalobca poukazoval na metodické usmernenie ÚVO, je potrebné uviesť, že ide len o interné
posúdenie danej otázky zo strany ÚVO, pričom metodické usmernenie nie je všeobecne záväzné.

Žalobca mal tiež za to, že prvostupňový orgán bol viazaný názorom predsedu ÚVO, uvedeným
v rozhodnutí č. 9269-9000/2023 zo dňa 21.08.2023, ktorým nariadil TSK ako kontrolovanému odstrániť
protiprávny stav. Podľa žalobcu, keďže ÚVO ako orgán dozoru vyslovil v uvedenom rozhodnutí záver,
že TSK si vytvoril pri verenom obstarávaní časovú tieseň sám a uviedol aj konkrétne dôvody pre toto
konštatovanie, bol podľa žalobcu v zmysle § 40 ods. 1 správneho poriadku žalovaný týmto záverom
ÚVO pri svojom rozhodovaní viazaný a mal naň prihliadať. Správny súd k tomuto tvrdeniu žalobcu

uvádza, že konštatovanie predsedu ÚVO nie je pre TSK záväzné pre rozhodovanie v predmetnej veci.
A navyše, je potrebné poukázať nato, že toto tvrdenie nebolo súčasťou výroku uvedeného rozhodnutia,
ktorý je pre TSK záväzný. Čo sa týka argumentácie k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ C-641/2020, ktorú
žalovaný omylom uviedol v napadnutom rozhodnutí, správny súd má za to, že túto chybu je možné
napraviť postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, keďže vypustenie tejto časti argumentácie

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemá žiadny vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

48. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa v rozhodnutí riadne nevysporiadal
s odvolacími dôvodmi žalobcu, nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne vec právne posúdil.
Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné aj pre absenciu riadneho odôvodnenia, ktoré

by sa komplexne vysporiadalo s námietkami žalobcu. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého
rozhodnutia správny súd konštatuje, že toto obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle
príslušných právnych predpisov. Rozhodnutie žalovaného obsahuje uvedenie podstatných námietok
žalobcu a aj to, ako sa s nimi odvolací orgán vysporiadal. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí
(prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného) vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom

pre tieto rozhodnutia a prvostupňový orgán aj žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedli
úvahy, ktorými vykonané dôkazy vyhodnotili a na základe ktorých dospeli k prijatému záveru.
Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí podrobne vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu
uvedenými v podanom odvolaní. Prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalovaný potvrdil napadnutým
rozhodnutím, tiež obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku. Vydané

rozhodnutia orgánov verejnej správy tak zodpovedajú kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej
požiadavky na spravodlivé konanie, poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov,
vrátane práva na primerané odôvodnenie rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním
vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na
odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa tento

zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému:
„Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať
také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán
vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady,
keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol

rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu
patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich
skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny
nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny
orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na

nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady
možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných,
prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či
nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané rozhodnutie takýmito vadami netrpí. Nesúhlas
žalobcu s argumentáciou žalovaného, uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nespôsobuje

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti, ani pre nedostatok dôvodov.
Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia, vrátane výroku, riadneho odôvodnenia,
vyhodnotenia dôkazov a záveru, pričom zistený skutkový stav má oporu v administratívnom spise. V
predmetnej veci v administratívnom konaní žalovaný podrobne preskúmal predloženú dokumentáciu avyvodil logický záver o rozhodných skutočnostiach, ktoré mu prináležalo posúdiť. Správny súd v rozsahu
žalobných bodov preto nezistil v tomto smere žiadne porušenie zákona zo strany žalovaného.

49. Správny súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že k dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje,
ak žalobca s hodnotením veci orgánmi verejnej správy nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne
nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, resp. so zásadami
logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené, nie je
v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje jeho nezákonnosť. Žalobca napr. uvádzal, ako mal žalovaný

podľa neho postupovať pri stanovení výšky priemerného zisku, že mal podrobiť určenie priemernej
miery zisku kritike, že žalovaný nekriticky prevzal argumentáciu prvostupňového orgánu, a pod. Bez
vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.
j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci
a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, sú tieto námietky
len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie

nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nepostačuje na to, aby správny
súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. V rámci takto formulovaných
žalobných bodov tak chýba zrozumiteľná argumentácia, v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom
uvedeným v napadnutom rozhodnutí.

50. Správny súd tiež uvádza, že žalobcom podaná žaloba z časti pozostávala z poukazu na jeho
odvolacie námietky, a to bez širšieho kontextu a súvislostí týkajúcich sa napadnutého rozhodnutia.
Správny súd poznamenáva, že nedisponuje oprávnením za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu a nemá ani oprávnenie v žalobe všeobecne

uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať.

51. K námietke žalobcu ohľadom stanovenia hodnoty primeraného zisku správny súd uvádza, že
z prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v nich orgány verejnej správy
skúmali súlad stanovenia hodnoty primeraného zisku vo vzťahu k právnej úprave Nariadenia č.

1370/2007, a tiež vychádzali aj z dostupných informácií o stanovení hodnoty primeraného zisku v
ostatných samosprávnych krajoch. Z Nariadenia č. 1370/2007 vyplýva, že hodnota stanoveného zisku
má byť posudzovaná vo vzťahu k danému členskému štátu a nie je možné do nej zahŕňať hodnoty zisku
v iných členských štátoch. Žalobca si však túto hodnotu určil vo výške 7-9 %. Správny súd konštatuje,
že miera zisku, ktorá bola dohodnutá v pôvodnej zmluve o poskytovaní služieb (5%), nie je záväznou

a prvostupňový orgán sa od nej mohol odchýliť. Ako vyplýva z dostupných údajov, z ktorých vychádzal
aj žalovaný, hodnota 3,5 % zisku bola v obdobných konaniach podľa § 21a a § 43 písm. g) zákona
č. 56/2012 Z. z. v rokoch 2021 a 2023 stanovená aj v iných samosprávnych krajoch, čo žalovaný
podrobne uviedol v napadnutom rozhodnutí a riadne odôvodnil, pričom povinnosťou žalovaného nebolo
automaticky vychádzať pri určení miery zisku z návrhu žalobcu.

52. Ohľadom námietky, že neuznanie nákladov na odstupné a odchodné zamestnancov z dôvodu
ukončenia pracovných vzťahov u žalobcu je v priamom rozpore s Nariadením č. 1307/2007, správny
súd uvádza, že ide o náklady, ktoré nemožno subsumovať pod náklady na zamestnanca, ktoré súvisia
s plnením verejnej služby (v danom prípade prímestská autobusová doprava). Takéto náklady sú

neopodstatnené vo vzťahu k úhradám podľa Nariadenia č. 1370/2007. Prvostupňový orgán vo svojom
rozhodnutí uložil žalobcovi aj povinnosti v súvislosti s plnením služby vo verejnom záujme tak, aby bol
zabezpečený efektívny výkonu dopravnej služby vo verejnom záujme. Správny sú má za to, že žalobca
sa mýli, keď tvrdí, že v rozhodnutí podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona č. 56/2012 Z. z. možno upraviť iba
minimálny rozsah povinností. Obmedzenie ukladania povinností prostredníctvom núdzových opatrení

nevyplýva ani z právnej úpravy EÚ ani slovenský právny poriadok. Nariadenie č. 1370/2007 na žiadnom
mieste nelimituje rozsah úpravy prostredníctvom núdzových opatrení. Vzhľadom na čl. 6 ods. 1, čl. 5
ods. 5, čl. 4 ods. 1 Nariadenia č. 1370/2007 toto nariadenie predpokladá, že rozhodnutia, ktoré nariadia
poskytovanie verejných služieb, budú obsahovať aj ustanovenia, ktoré sa týkajú spôsobu úhrady za
poskytované služby. Rozsah úpravy povinností žalobcu stanovený je preto v súlade s Nariadením č.

1370/2007. Následné uzavretie dohody medzi správnym orgánom a dopravcom je v zákone č. 56/2012
Z. z. upravené len ako možnosť, a nie ako povinnosť orgánu verejnej správy. Je pritom potrebné, aby
boli v rozhodnutí upravené tie vzťahy, ktoré sú nevyhnutné pre reálne poskytovanie verejnej dopravy. Je
treba poukázať na znenie právnej úpravy platnej do 31.12.2023 (ktorým sa toto konanie riadilo), kedy vovzťahu k rozhodnutiu podľa § 21a ods. 1 písm. c) zákona č. 56/2012 Z. z. nebola kontraktačná právomoc
explicitne vymedzená ako povinnosť.

53. Správny súd poukazuje na to, že žalobca napriek námietkam ohľadom ním tvrdeného rozporu
s Ústavou SR a s právom Európskej únie nepodal návrhy na prerušenie konania podľa § 100 SSP. Na
druhej strane, žalovaný v predmetnom konaní vo vyjadrení k žalobe podal návrh na prerušenie konania
podľa 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP, ktorý následne revidoval v podanej duplike tak, že navrhol aby
správny súd prerušil konanie v zmysle § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP. V zmysle § 100 ods. 1 písm.

b) SSP žalovaný žiadal, aby bol podaný návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky o preskúmanie
súladu § 21a zákona č. 56/2012 Z. z. s Ústavou SR. Správny súd uvádza, že vzhľadom na vyššie
uvádzané dôvody (odseky 45-46 tohto rozsudku) nevzhliadol dôvodnosť takéhoto návrhu, keďže v danej
veci nevzhliadol dôvod na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou SR.

54. Žalovaný tiež navrhol správnemu súdu postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, podať Súdnemu

dvoru EÚ návrh na vyriešenie prejudiciálnych otázok, a to v znení:
- je možné podrobne nariadiť v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 všetky povinnosti
dopravcu, ktoré sú nevyhnutné pre výkon dopravnej služby?,
- je možné v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 obmedziť výšku preplácania
ekonomicky oprávnených nákladov dopravcu (okrem preplácania nákladov za priame mzdy a odvody,

nákladov na pohonné látky, nákladov na cestovné, nákladov na odpisy, nákladov na vstupy na
autobusové stanice, nákladov, ktoré budú zmenené z titulu legislatívnych zmien) iba do výšky miery
inflácie meranej indexom spotrebiteľských cien vyhlásenej Štatistickým úradom v Slovenskej republike?,
- je možné v rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 5 nariadenia ES 1370/2007 vylúčiť z nákladov spojených s
poskytovaním služieb podľa čl. 4 ods. 1 písm. d) nariadenia ES 1370/2007 náklady na odchodné a

odstupné pre zamestnancov z dôvodu ukončenia pracovnoprávnych vzťahov u dopravcu?.
Správny súd nevzhliadol dôvodnosť takéhoto návrhu, nakoľko položenie uvedených prejudiciálnych
otázok nepovažuje za potrebné pre rozhodnutie v tejto veci. Takáto povinnosť iniciovať konanie pred
Súdnym dvorom EÚ správnemu súdu nevyplýva ani z čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, keďže nie je
konečným súdom. Správny súd pritom poukazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých

vyplýva, že začatie prejudiciálneho konania závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi
relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (napr. rozsudok zo 06.12.2008, Cartesio, C 210/06). Preto
správny súd návrhy žalobcu na prerušenie konania zamietol (§ 100 ods. 1 písm. a), b) a c) SSP
a contrario), postupujúc podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP.

55. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného i postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP
zamietol.

56. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že ju účastníkom konania nepriznal, keďže vo
vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nezistil dôvod na jej priznanie. Žalobca nemal úspech v konaní,
preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovaný síce v konaní
úspešnýbol,avšakmápostavenieorgánuverejnejsprávy,pričomsprávnysúdnezistilžiadnevýnimočné
dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie

eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
57. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.).O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú
sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť

podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opome nutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.