Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/250/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2325010181
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2325010181.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci odsúdeného: A. B.,
t. č. vo VTOS v ÚZVJS Leopoldov, v konaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, o
sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 10.09.2025 sp. zn. 33Nt/5/2025
- 51, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16.12.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zo dňa 10.09.2025, sp.
zn. 33Nt/5/2025 - 51 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie“), rozhodol tak, že (citácia): ,,podľa § 399 odsek
2 Trestného poriadku súd návrh odsúdeného A. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom D., E. XXX/XX,

okres Galanta, toho času vo výkone trestu v ÚVTOS Leopoldov, na povolenie obnovy konania vedeného
pred Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 31T/166/2018, ktoré sa skončilo rozsudkom Okresného súdu
Galanta sp. zn. 31T/166/2018 zo dňa 7.7.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
6To/58/2021 zo dňa 23.9.2021, zamieta, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 odsek
1 Trestného poriadku“.

Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil v rozsahu č. l. 51 až 53 spisu.

Proti napadnutému uzneseniu zahlásil ihneď, po vyhlásení napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdený
(viď č. l. 50 spisu; ďalej aj ,,sťažnosť odsúdeného“). Odsúdený v písomnom odôvodnení sťažnosti,
ktoré okresnému súdu doručil prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 55 až 56 spisu), uviedol (ako
z neho vyrozumel sťažnostný súd), že napadnuté uznesenie je podľa jeho názoru nesprávne [§ 189

ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], čo odôvodnil tým, že (zostručnené/zosumarizované) v pôvodnom
konaní vedenom pred Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 31T/166/2018 (ďalej aj ,,pôvodné konanie“)
odsúdený nebol odsúdený nestranným/nezávislým súdom tak, ako predpokladá platná právna úprava,
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či medzinárodné záväzky Slovenskej republiky
vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorých, ak je obvinený odsúdený
neskorším rozsudkom, než iný jeho spoluobvinený, tak popis skutku/trestného činu v skoršom rozsudku

ohľadne takého spoluobvineného musí byť napísaný tak, aby nebolo porušené právo na prezumpciu
neviny až neskoršie odsúdeného ďalšieho obvineného (ktorý bol popisom skutku/trestného činu
zahrnutý, v danom čase ako osoba v danej trestnej veci nevinná, do skoršieho odsudzujúceho rozsudku
iného spoluobvineného). V pôvodnom konaní odsúdeného (spolu)obvinený A. C. učinil vyhlásenie viny,
pričom ak súd také vyhlásenie viny prijal, pokračoval ďalej v konaní voči odsúdenému nie nestranne/
nezaujato, nakoľko (spolu)obvinený A. C. učinil vyhlásenie viny ku skutku popísanému v obžalobe tak,

že prezumuje aj vinu odsúdeného, čím súd v pôvodnom konaní porušil prezumpciu neviny odsúdeného
a sám tak voči odsúdenému konal nie ako nezaujatý/nestranný súd. Vzhľadom na uvedené odsúdenýnavrhol, aby sťažnostný súd zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ten o nej
znovu konal a rozhodol.
Prokurátorka sa po vyhlásení napadnutého uznesenia vzápätí vzdala práva na podanie sťažnosti (č. l.

50 spisu). K sťažnosti obvineného sa nevyjadrila (č. l. 58 spisu).

Posúdenie sťažnosti odsúdeného sťažnostným súdom. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova
konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí,
akvyjdúnajavoskutočnostialebodôkazysúduskôrneznáme,ktorébymohlisamyosebealebovspojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na
ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa,
alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie
od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj
a) rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu
Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo
slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť,
b)strataúčinnostiprávnehopredpisu,jehočastialeboniektoréhoustanoveniapodľačl.125ods.3ústavy

voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho predpisu jeho časti alebo niektorého
ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí
podmienky obnovy konania podľa § 394.

Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Sťažnostný súd na podklade podanej sťažnosti odsúdeným postupoval podľa § 192 ods. 1 Trestného

poriadku, pričom preskúmal (i) správnosť výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ako
i (ii) konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia, pričom dospel k záveru, že sťažnosť
odsúdeného nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu totiž sťažnostný súd zistil, že súd prvého
stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanom prípade nie sú dané (neboli
obhajobou preukázané) podmienky na postup súdu podľa § 394 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku

v podobe obnovy pôvodného konania. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo
výroku napadnutého uznesenia, v tomto smere žiadne sťažnostné námietky odsúdený v podstate
nemal, žiadne procesné pochybenia súdu prvého stupňa sťažnostný súd vlastným prieskumom nezistil.
Možno tak skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo vzťahu k výroku napadnutého
uznesenia procesne správne; zjednodušene povedané, podľa názoru súdu cesta súdu prvého stupňa

k napadnutému uzneseniu bola ,,procesne čistá“, aj čo do plného zachovania práv procesných strán na
konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje procesné práva.
V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa v súlade s § 176 ods. 2 Trestného poriadku
dostatočne, podrobne a presvedčivo odôvodnil (v konkurencii s obhajobnou argumentáciou, ktorá
vo svojom užšom rozsahu tvorí aj sťažnostné námietky odsúdeného), prečo nie je možné návrhu

odsúdeného na povolenie obnovy konania vyhovieť. Sťažnostný súd si všetky závery súdu prvého
stupňa prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne týmto odkazuje, bez
potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom uznesení. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje
na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu
a to v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za

zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto
len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/2/2018 zo
dňa 23.01.2018), pričom odôvodnenie uznesenia prvostupňového a druhostupňového súdu nemožno
posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu tvoria jeden celok (viď rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 336/2016; ústavný súd pri posudzovaní dodržiavania ústavno-

procesných princípov orgánmi verejnej moci pri rozhodovaní vychádza z toho, že na rozhodnutie vydané
na rôznych inštitúciách je potrebné vzhliadať ako na jeden celok, k čomu viď tiež rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 447/2016).Sťažnostný súd na umocnenie odôvodnenia napadnutého uznesenia dodáva, že konanie o povolenie
obnovy konania sa obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu
skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v
zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol
v zrejmom rozpore s účelom trestu. Z hľadiska splnenia podmienok na povolenie obnovy konania nie
je rozhodujúce, či o skutočnostiach alebo dôkazoch, ktoré sa v návrhu uplatňujú, navrhovateľ vedel,
ale či tieto skutočnosti alebo dôkazy boli alebo neboli skôr známe súdu. V konaní o povolenie obnovy

konania v zásade neplatí revízny princíp pôvodného konania, čo do verifikácie a prehodnocovania
už vykonaných a obsahovo nezmenených dôkazov, či skutočností, na základe ktorých bol ustálený
skutkový stav súdom prvého, resp. druhého stupňa v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej
správnosti rozhodnutia (viď R 6/1997), či zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe (viď R
35/1988). Účelom obnovy konania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne
stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do stability a

nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového charakteru, spočívajúce
najmä v neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie
postavené.

Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich

etapách, pričom v prvom rade hodnotí tento návrh z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní, súdu známe. Skutočnosťou súdu skôr
neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý
môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, alebo
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce porušenie základných ľudských práv alebo

slobôd obvineného bez možnosti nápravy jeho negatívnych dôsledkov [§ 394 ods. 4 písm. a) Trestného
poriadku], resp. situácia predpokladaná v ustanovení § 394 ods. 4 písm. b) Trestného poriadku, ktorá
reaguje primárne na aplikáciu takého zákonného ustanovenia vo vzťahu k odsúdenému, ktoré bolo
neskôr v osobitnom type konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovené
za nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky a priamo negatívne ovplyvnilo postavenie odsúdeného.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní vôbec
uplatnený alebo vykonaný, prípadne, ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak po
právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah (viď R 72/1980). Až po zistení, že o takéto
skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v druhej etape a to v tom smere, či by
tieto mohli samy o seba alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi, viesť k inému

procesnému výsledku, ako je pôvodné právoplatné rozhodnutie. V prípade, že sú tieto obe uvedené
podmienky splnené kumulatívne, súd môže povoliť obnovu konania, v opačnom prípade v zmysle § 399
ods. 2 Trestného poriadku návrh zamietne pre nesplnenie zákonných predpokladov.

Berúc do úvahy obsah spisu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie, ako i vskutku

vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré sa vysporadúva v podstate so všetkými
nosnými obhajobnými argumentmi v tejto trestnej veci, sťažnostný súd konštatuje, že nielen v konaní
vedenom pred Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 33Nt/5/2025, no ani v písomnom odôvodnení
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa odsúdený neuviedol také skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé z hľadiska zistenia podmienok obnovy konania spochybniť správnosť a úplnosť zistení

súdu prvého stupňa, ktoré vyústili do súdom v podstate vyčerpávajúco odôvodneného napadnutého
uznesenia (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku).
S poukazom na vyššie uvedené preto možno konštatovať, že žiadne nové dôkazy alebo skutočnosti,
ktoré neboli súdu známe v pôvodnom konaní, odsúdený v konaní neuviedol, čo správne vyhodnotil/
zdôvodnil už súd prvého stupňa v napadnutom uznesení. Sťažnostný súd preto dospel k záveru, že

síce v predmetnom konaní boli splnené formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania
podľa § 399 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. návrh podala osoba na to oprávnená, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je obnova konania prípustná a nie je v zmysle § 395 Trestného poriadku
vylúčená, avšak súčasne nebola zistená existencia takých nových skutočností alebo dôkazov súdu
skôr neznámych, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného alebo na ktoré by pôvodne uložený trest
odsúdeného bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený
druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Napokon len samotné tvrdenie osoby, ktorá
podala návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce asúd ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jej právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04) alebo
hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/04). Inak vyjadrené, právo na spravodlivý proces negarantuje
osobe právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté
odsúdeným. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, a rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Pohľadom na napadnuté uznesenie sťažnostný súd

uvádza, že odsúdený jeho prostredníctvom dostal jednoznačnú/zrozumiteľnú a danú matériu v podstate
vyčerpávajúcu odpoveď ,,v čom a prečo“ vidí súd prvého stupňa v tejto trestnej veci absenciu zákonných
podmienok na povolenie obnovy pôvodného konania. Prieskumom uznesenia súdu prvého stupňa
i konania, ktoré mu predchádzalo v intenciách § 192 ods. 1 Trestného poriadku, sťažnostný súd dospel
k záveru, že žiadne právo odsúdeného v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania porušené
nebolo, súd prvého stupňa sa v napadnutom uznesení riadne vysporiadal s obhajobnou argumentáciou

anenechalotvorenúvpodstatežiadnuspornúmeritórnuotázkučodonaplneniapredpokladovpovolenia
obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ vo svojej sťažnosti odsúdený poukazoval na to, že podľa jeho názoru v pôvodnom konaní (z
dôvodu vyhlásenej viny v danom čase tiež obvineného A. C.) vo vzťahu k nemu konal a rozhodol
nie nestranný súd, sťažnostný súd konštatuje, že otázka nestrannosti konajúceho a meritórne

rozhodujúceho súdu v pôvodnom konaní nemá tu (v konaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy
pôvodného konania) miesto; ide totiž o tzv. dovolací dôvod [§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku]
smerujúci na reparáciu procesných pochybení súdu, nie dôvod Trestným poriadkom predpokladaný pre
povolenieobnovykonania(§394Trestnéhoporiadku),kedyústrednýmpojmominštitútuobnovykonania
sútzv.novéskutočnosti/dôkazy(nieobhajoboutvrdenéprocesnépochybeniasúduvpôvodnomkonaní).

Navyše, ako vyplynulo z dokazovania pred súdom prvého stupňa, v pôvodnom konaní bola vina
oboch obvinených (teda aj odsúdeného) konštatovaná jedným právoplatným súdnym rozhodnutím
týkajúcim sa zároveň viny (a trestu) oboch tam trestne stíhaných osôb, kedy v dôsledku následného
zrušenia takého rozhodnutia súdu prvého stupňa (len) v otázke ukladania trestu bol trest právoplatne

uložený až neskorším rozsudkom súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní (viď rozsudok súdu prvého
stupňa v pôvodnom konaní zo dňa 30.09.2020 a zo dňa 07.07.2021). Sťažnostná argumentácia
odsúdeného preto ani nekorešponduje obsahu súdnych rozhodnutí v pôvodnom konaní (v zmysle
takom, že skutok mal byť ohľadne tiež obvineného A. C. formulovaný bez implikácie viny odsúdeného
– obaja, tak odsúdený ako i obvinený A. C. boli totiž právoplatne uznaní vinnými jedným rozsudkom,

uznaní za vinných boli súdom zjednodušene povedané ,,zároveň“). Súd prvého stupňa sa správne
vysporiadal aj s obhajobnou argumentáciou týkajúcou sa tu obhajobou tvrdených dôsledkov rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 544/23 na túto trestnú vec týkajúcu sa návrhu odsúdeného na
povolenie obnovy pôvodného konania – ako totiž plynie aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 19.08.2025 sp. zn. 4 Tdo 37/2024),

sktorousasťažnostnýsúdnemádôvodnestotožniť,záverysúdnehodvorazdanejveciniesúvtrestnom
procese aplikovateľné, nakoľko sa týkali správneho súdneho konania, t. j. odlišných hmotnoprávnych
a procesnoprávnych reálií v porovnaní s trestným právom.
Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal taktiež aj s obhajobnou argumentáciou týkajúcou sa tu
obhajobou tvrdených dôsledkov zmien Trestného zákona účinných od 06.08.2024. Táto argumentácia

bola primárne založená na názore, že vzhľadom na neskoršiu zmenu Trestného zákona uskutočnenú
s účinnosťou od 06.08.2024 cez zákon č. 40/2024 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v
znení uznesenia Ústavného súdu SR uverejneného pod č. 41/2024 Z. z.; ďalej aj ,,novela Trestného
zákona“) došlo k zmierneniu postupu súdu pri ukladaní trestu, podľa ktorého postupu mu má byť uložený

odsúdenému trest miernejší. Sťažnostný súd k tomu uvádza, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti s
novelizáciou Trestného zákona účinnou od 06.08.2024 nebolo prehodnocovanie každého právoplatne
uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený podľa platných a účinných predpisov do 06.08.2024,
čovyplývaajzprechodnéhoustanovenia§438kods.7Trestnéhozákona,ktorýupravujeprávnusituáciu
v prípade, že došlo k právoplatnému uloženiu trestu pred účinnosťou novely Trestného zákona za čin,

ktorý už nie je definovaný ako trestný čin. Je potrebné ďalej zdôrazniť, že podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď
bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Podľa § 2 ods. 1
Trestného zákona, sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bolčin spáchaný s výnimkou prípadu, ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony a v ktorom prípade sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona,
ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Trestný zákon teda počíta s možnosťou zmeny právnej úpravy,

avšak jej použitie je možné, iba ak ide o zmenu, ktorá nastala do rozhodnutia v trestnej veci. Nemôže
preto ísť o akúkoľvek neskoršiu zmenu Trestného zákona, aj keď pre páchateľa výhodnejšiu, ako si
to vysvetľuje odsúdený. Zmena Trestného zákona, na ktorú sa odsúdený v konaní o jeho návrhu na
povolenie obnovy pôvodného konania odvolával, nadobudla účinnosť až po tom, ako bolo o trestnej
veci a treste odsúdeného právoplatne rozhodnuté. Preto zmena právnej úpravy (Trestného zákona)

po nadobudnutí takého právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, hoc by aj bola pre odsúdeného
priaznivejšia, je z hľadiska posudzovania trestnosti skutku, či ukladania trestu právne irelevantná a
nemôže zakladať dôvod na jeho revíziu, a to ani prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov,
teda ani prostredníctvom povolenia obnovy konania. V tomto prípade nejde ani o situáciu predpokladanú
§ 394 ods. 4 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko nedošlo k strate účinnosti právneho predpisu, jeho
časti alebo niektorého ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky voči rozsudku

vydanému na základe aplikácie takého právneho predpisu jeho časti alebo niektorého ustanovenia (tu
pre úplnosť sťažnostný súd poukazuje na konanie vedené pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. PL. ÚS 9/2023, v ktorom dňa 11.06.2025 ústavný súd vyhlásil rozhodnutie, ktorým nevyhovel
návrhu Mestského súdu Bratislava I na vyslovenie nesúladu § 172 ods. 2 Trestného zákona v znení
účinnom od 30.04.2022 vrátane s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie). Eventuálne analogické použitie daného
zákonného ustanovenia na prejednávanú trestnú vec podľa názoru sťažnostného súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko by tak súd neprípustným spôsobom ultra vires suploval úlohu zákonodarcu. Ak by totiž
zákonodarca chcel, aby skutočnosťou skôr neznámou podľa § 394 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Trestného
poriadku bola akákoľvek zmena resp. tzv. novelizácia Trestného zákona, konštruoval by inštitút obnovy

konania ako mimoriadneho opravného prostriedku zaiste inak, než je aktuálne v Trestnom poriadku
upravený. Ako správne naznačil v napadnutom uznesení súd prvého stupňa, ústredným pojmom obnovy
konania podľa § 394 Trestného poriadku sú skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré po
právoplatnom skončení veci vyšli najavo a mohli by mať vplyv na pôvodné rozhodnutie/rozhodovanie,
pričom novela Trestného zákona takou skutočnosťou v zmysle aktuálne platnej/účinnej právnej úpravy

nie je.

Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak (a) nie je prípustná,
(b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá
znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo (c) nie je dôvodná.

Pretože sťažnostný súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu
napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.