Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/50/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715211478
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6715211478.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň

JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.
XXXXXXXXX XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D., právne zastúpeného Advokátska kancelária
UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, proti žalovaným:
1/ E. F., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom G. H. XX/XX, XXX XX G. a 2/ I. F. nar. XX. XXXX
XXXX, trvale bytom J. I. G. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpených ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.

k. 18C/291/2015-479 zo dňa 21. novembra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.
18C/291/2015-507 z 22.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudokokresnéhosúdu mení tak,že určuje,žežalobcajevýlučnýmvlastníkomnehnuteľností,
a to pozemku parcela registra „C“, parc.č. XX o výmere 374 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemok
parcela registra „C“, parc.č. XX o výmere 679 m2, záhrady a stavby, rodinný dom postavený na parcele
č.XX, súpis. číslo stavby 211, evidovaná na LV č.XXXX v k.ú. K., obec a okres Zvolen.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania proti
žalovaným v rozsahu 100%, ktoré sú mu žalovaní p o v i n n í nahradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. júna 2016
č.k. 18C/291/2015-148 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu, prvý v poradí“ alebo „rozhodnutie súdu prvej
inštancie, prvé v poradí“) žalobu v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta) s tým, že o trovách
konania bude rozhodnuté v lehote 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (prvého v poradí) vyplýva, že konal o žalobe žalobcu,
ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to k pozemku parcela registra „C“
pod parc.č. XX o výmere 374 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku parcela registra „C“, parc.č.
XX o výmere 679 m2, záhrady a stavby – rodinný dom postavený na parcele č.XX, súp.číslo stavby
XXX, ktoré nehnuteľnosti sú evidované na LV č.XXXX pre k.ú. K., obec a okres Zvolen. Žalobu odôvodnil
v podstate tým, že ním označené nehnuteľnosti sú (v čase podania žaloby) evidenčne vo vlastníctve
žalovaných, vlastníckeprávožalovanýchbolozavkladovanénazákladeKúpnejzmluvyzo17.decembra

2011 pod V 1075/2011. Uvedená kúpna zmluva bola uzavretá v rozpore so zákonom; slúžila len na
zabezpečenie záväzku žalobcu, bola uzatvorená za účelom dojednania prepadného zálohu a z toho
dôvodu je Kúpna zmluva zo 17. decembra 2011 absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka;
uzatvorená kúpna zmluva „zastierala“ iný právny úkon, a to záložnú zmluvu.1.2 Okresný súd žalobu rozsudkom (prvým v poradí) v celom rozsahu zamietol. Konštatoval naliehavý
právny záujem na požadovanom určení; konštatoval, že pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo potrebné

posúdiťprávnyúkon(Kúpnuzmluvuzo17.decembra2011),uktorejžalobcatvrdil,i)ženeboladanávôľa
zmluvných strán na prevod vlastníckeho práva, ii) kúpna zmluva bola neplatná pre rozpor so zákonom,
pretože jej skutočným zmyslom bolo dojednanie prepadného zálohu a iii) kúpna zmluva zastierala iný
právny úkon a to záložnú zmluvu. Reagujúc na túto argumentáciu súd prvej inštancie uviedol, že Kúpna
zmluva zo 17. decembra 2011 zodpovedala vôli strán v čase jej uzatvorenia, bola platným právnym

titulom pre zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaných 1/ a 2/. Nezistiac neplatnosť nadobúdacieho
titulu žalovaných k sporným nehnuteľnostiam preto žalobu nepovažoval za dôvodnú. Rozhodovanie
o trovách konania si súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods.3 vtedy platného procesného predpisu
(Občiansky súdny poriadok) vyhradil na obdobie do 30-tich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením z 21. novembra
2017 č.k. 12Co/417/2016-208 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu“) rozsudok okresného
súdu (prvý v poradí) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

2.1 Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia okresného súdu (prvého v poradí), bol záver odvolacieho súdu

spočívajúcich vo vadách v skutkových zisteniach okresného súdu, ku ktorým došlo z dôvodu, že súd
prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy potrebné na riadne zistenie skutkového stavu, najmä zistenie,
či kúpna zmluva z 19. januára 2011 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ netrpí vadami
vôle zmluvných strán, na ktoré je súd povinný prihliadať pri posudzovaní platnosti právneho úkonu ex
offo. Odvolací súd súdu prvej inštancie uložil povinnosť doplniť dokazovanie o podrobný výsluch strán

sporu a svedka L. F. na skutočnosti uvedené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a ustáliť, či kúpna
zmluva z 19. januára 2011 (vyhotovená 17. decembra 2011) uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými,
spĺňa všetky náležitosti vôle a jej prejavu, požadované právnou úpravou pre platný právny úkon; či nejde
o právny úkon obchádzajúci zákon a či nedošlo k simulácii alebo disimulácii právneho úkonu.

3. Okresný súd Zvolen rozsudkom z 21. novembra 2018 č.k. 18C/291/2015-479 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta); o trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný
nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania ako aj trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, v lehote
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania (druhá

výroková veta).

3.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca oprel uplatnený nárok o tvrdenie,
že otec žalobcu, A. B., pre finančné problémy už v minulosti požiadal žalovaného 1/ o pôžičku vo
výške 900.000,-Sk, ktorú sa zaviazal vrátiť v roku 2007 v sume 4,5 mil. Sk. Do doby jej vrátenia

na žalovaného 1/ previedol vlastnícke právo k budove stolárskej dielne aj nehnuteľnostiam tvoriacim
predmet žaloby. Po zabezpečení si financií vlastnícke právo k nehnuteľnostiam otec žalobcu získal
späť. V roku 2010 mal jeho otec opäť finančné problémy v podnikaní, nestačil splácať úver v E. M.
a mal aj ďalšie záväzky vo výške spolu asi 110.000,-Eur. Dohodol sa so žalovaným 1/, že za neho
tieto dlhy zaplatí. Pôžička bola zabezpečená prevodom vlastníckeho práva k budove stolárskej dielne.

Otec žalobcu plánoval pôžičku zaplatiť predajom stolárskej dielne záujemcovi L. F.. Vlastníkom tejto
budovy bol žalovaný 1/, ktorý ako garanciu za zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim F. požadoval uzavretie
kúpnej zmluvy na prevod vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu žalobca
ako predávajúci dňa 17. decembra 2010 uzavrel so žalovanými ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, ktorej
uzavretie malo zabezpečiť zaplatenie pôžičky. K prevodu vlastníckeho práva nemalo dôjsť, zmluva

nemala byť zavkladovaná a po zaplatení kúpnej ceny L. F. mala byť zničená. Kupujúci L. F. za budovu
stolárskej dielne zaplatil kúpnu cenu 160.000,-Eur, a to časť 63.000,-Eur z vlastných peňazí a 97.000,-
Eur z bankového úveru. Kúpna cena v kúpnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými
dohodnutá na 97.500,-Eur mala slúžiť na zabezpečenie úhrady časti kúpnej ceny za stolársku dielňu,
ktorá mala byť zaplatená z bankového úveru. Začiatkom februára 2011 žalobcov otec požiadal o

(ďalšiu) pôžičku 22.000,-Eur žalovaného 1/, ktorý súhlasil pod podmienkou, že bude pripravená záložná
zmluva k žalovaným nehnuteľnostiam. K jej uzavretiu nedošlo, avšak dňa 30. mája 2011 v konaní
sp.zn. V 1075/2011 Správa katastra Zvolen zavkladovala kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom
a žalovanými dňa 17. decembra 2010. Žalovaní odmietajú previesť vlastnícke právo späť na žalobcudo vrátenia čiastky 22.000,-Eur s dohodnutým úrokom. Nehnuteľnosti tvoriace predmet konania boli
na základe zmluvy o zriadení záložného práva predmetom zálohu na zabezpečenie úveru čerpaného
žalobcom vo výške 50.500,-Eur úverovou zmluvou zo 06. marca 2009 uzatvorenou s Istrobankou.

Právny nástupca Istrobanky ČSOB oznámil žalobcovi dňa 21. mája 2015 začatie výkonu záložného
práva na celkovú pohľadávku 54.523,09 Eur.

3.1.1 Žalobca argumentoval, že namietaná kúpna zmluva uzatvorená so žalovanými je absolútne
neplatná pre nedostatok vážnosti vôle pri jej uzatváraní s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka.

Kúpnazmluvamalaslúžiťnazabezpečenieúhradykúpnejcenyzabudovustolárskejdielne,ktorejpredaj
sa uskutočnil v roku 2010 kupujúcim L. F.. Za neplatnú ju považoval aj z dôvodu obchádzania zákona
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože kúpna zmluva bola zjednaná za účelom prepadnej
zálohy. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) sp. zn. 2MCdo 2/2006. Kúpna zmluva bola použitá na prevod vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam bez vedomia žalobcu, ktorý bol v tom, že po úhrade kúpnej ceny za budovu stolárskej

dielne bola kúpna zmluva zničená. K jej zavkladovaniu došlo po roku od jej uzavretia a v čase, keď boli v
omeškaní s vrátením pôžičky 22.000,-Eur; jej návratnosť bola skutočným titulom prevodu vlastníckeho
práva. Z uvedeného vyvodil, že Kúpna zmluva je disimuláciou záložnej zmluvy. Záložný veriteľ má
právo uspokojiť svoju pohľadávku z výťažku z predaja zálohu, nie prevodom vlastníckeho práva k
zálohu. Kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovanými nemožno označiť za predstieraný,

simulovaný právny úkon, mala svoje opodstatnenie a zastierala de facto záložnú zmluvu. Disimulovaná
zmluva nemôže byť platná pre absenciu vážnosti vôle, pretože mala slúžiť na zabezpečenie inej sumy,
na zabezpečenie akej bola nakoniec využitá. Disimulovaná zmluva tiež odporuje zákonu, pretože
jej predmetom bolo dojednanie prepadného zálohu. V tomto smere argumentoval aj tým, že sporné
nehnuteľnosti naďalej užíva žalobca a jeho rodina, nesú všetky náklady s tým spojené a žalovaným

neplatia žiaden nájom.

3.2 Žalovaní s podanou žalobou nesúhlasili a navrhli, aby ju súd ako nedôvodnú zamietol. Uviedli, že
žalobca kúpnu zmluvu zo 17. decembra 2010 podpísal 19. januára 2011; pred jej uzavretím jej obsah
poznal a právny úkon urobil slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a prevzal pri podpise zmluvy od

žalovaných kúpnu cenu. V tom čase neexistovala dohoda, na základe ktorej by mal žalovaný 1/ za
otca žalobcu splácať záväzky v E. M.; uhradil ich otec žalobcu z kúpnej ceny, ktorú obdržal za predaj
stolárskej dielne. Namietli absenciu naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že žalobca mal pri podpise
kúpnej zmluvy a prevzatí kúpnej ceny vedomosť, že dôjde k zmene vlastníckeho práva. Jeho právo
nie je ohrozené, jeho právne postavenie nie je neisté. Od vykonania zápisu v katastri nehnuteľností u

žalovaných platnosť zmluvy nenamietal. Ak by bola kúpna zmluva disimulovanou záložnou zmluvou,
zo strany žalovaných by neprichádzalo do úvahy vyplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosť žalobcovi.
Dobrým mravom sa prieči konanie žalobcu, pretože súdny spor začal až keď sa dozvedel, že žalovaní
zbavili nehnuteľnosť tiarch vzniknutých zo zmluvy o úvere zo 06. marca 2009 uzatvorenej medzi
žalobcom a Istrobankou.

3.3 Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prioritne skúmal existenciu naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení; naliehavý právny záujem skúmal aj s poukazom na § 80 písm.c)
Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že žaloba bola podaná za účinnosti tohto procesného
predpisu. Dospel k záveru, že žalobca dostatočne preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, pretože bez autoritatívneho rozhodnutia súdu by nemohol dosiahnuť zmenu zápisu v katastri
nehnuteľností, keďže súčasný zápis svedčí žalovaným 1/ a 2/. Právne postavenie žalobcu, ktorý tvrdí,
že je vlastníkom sporných nehnuteľností je toho času neisté.

3.4 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

3.4.1 Z výpovede žalobcu na pojednávaniach okresný súd zistil, že jeho rodina viedla stolársku firmu,
ktorú sa rozhodla predať za kúpnu cenu 6.400.000,-Sk L. F., ktorý však požadoval splatenie firemných
dlhov. Za týmto účelom im požičal peniaze žalovaný 1/, pán F. im vyplatil zálohu 25.000,-Eur. Zvyšok
kúpnej ceny mal byť uhradený cez hypotéku priamo žalovanému 1/, časť si mal L. F. zabezpečiť vlastnou

cestou. V tom čase bol vlastníkom stolárskej dielne žalovaný 1/, s ktorým L. F. uzatváral kúpnu zmluvu.
Na pokrytie zvyšku kúpnej ceny, ktorá mala byť uhradená kupujúcim Vrábom, žalovaný 1/ navrhol prevod
rodinného domu na jeho osobu kúpnou zmluvou za dojednanú kúpnu cenu 97.500,-Eur, zodpovedajúcu
čiastke, ktorú mal doplatiť pán F. s tým, že ak tak urobí, kúpna zmluva sa zruší. Kupujúci F. zaslalžalovanému 1/ po získaní úveru všetky peniaze, on z nich odpočítal svoju pôžičku a zaslal im 3.000,-
Eur; mali za to, že kúpna zmluva na dom zanikla. Krátko na to im žalovaný 1/ požičal 22.000,-Eur, ktoré
zaslal na účet žalobcu. Táto pôžička mala byť zabezpečená záložnou zmluvou na dom. S odstupom 2 -

3 mesiacov sa však žalobca dozvedel, že si žalovaný 1/ uplatnil kúpnu zmluvu. Vyhľadali žalovaného 1/,
pretože boli presvedčení, že kúpne zmluvy neexistujú. Povedali mu, že dom je založený na úver a žiadali
jeho spätný predaj, s čím nesúhlasil. Po čase, keď banka žiadala splatiť úver, opätovne žiadali spätný
prevod s tým, že dom predajú a vyplatia pôžičku žalovanému aj úver banke. Žalovaný 1/ nesúhlasil a
poukázal na dohodu o úrokoch 2 % ako aj na úroky z úrokov, takže by mu mali vrátiť okolo 80.000,-

Eur za 3 a pol roka. Žalobca preto na žalovaného podal trestné oznámenie. So svojím nárokom bol
odkázaný na občiansky súd, preto nárok uplatnil v civilnom konaní. Kúpnu zmluvu podpísal, pretože
boli v tom čase pod tlakom dlžôb a spoliehali sa na zaplatenie kúpnej ceny pánom F.. Nikdy nemal v
úmysle dom skutočne predať a nesúhlasil ani s jeho predajom za 97.000,-Eur. Kúpnu zmluvu výslovne
podpísal na žiadosť žalovaného 1/ ako garanciu doplatenia zvyšku kúpnej ceny 80.000 - 90.000,-Eur
pánom F.. V máji alebo júni 2010 na žalovaného 1/ previedli kúpnou zmluvou stolársku dielňu za kúpnu

cenu 125.000,-Eur, ktorá žalobcovi nebola vyplatená priamo, ale v tejto hodnote žalovaný 1/ povyplácal
ich dlžoby banke a na úradoch. Záloha zaplatená pánom F. otcovi žalobcu 25.000,-Eur sa započítala
na pôvodne dojednanú kúpnu cenu 6,4 mil. Sk za predaj stolárskej dielne. Zvyšok kúpnej ceny teda
bol 180.000,-Eur, pričom pán F. mohol cez banku financovať 100.000,-Eur. Vtedy žalovaný 1/ uviedol,
že pokiaľ by stolársku dielňu previedol v prospech p. F. a táto sa následne založí v prospech banky,

nemá záruku doplatenia zvyšku kúpnej ceny. Dal podmienku, že na pána F. prepíše stolársku dielňu, aby
dostal hypotéku, pokiaľ bude rodinný dom v tom čase vo vlastníctve žalobcu prepísaný na žalovaného
1/ a v kúpnej zmluve sa uvedie cena 97.000,-Eur zodpovedajúca sume, ktorú mal doplatiť F.. Ak by s
tým žalobca nesúhlasil, padol by predaj stolárskej dielne. Tiež sa so žalovaným 1/ dohodli na úročení
sumy 97.000,-Eur 4 %-ným úrokom mesačne aj na prirastaní úrokov k istine do nevyplatenia kúpnej

ceny F.. Neskôr pán F. telefonoval, že uhradil zvyšok kúpnej ceny žalovanému 1/, ktorý im potom na
účet poslal 2.000,- alebo 3.000,-Eur v súlade s ústnou dohodu. Kúpnu zmluvu na dom viac neriešili,
mali za to, že stratila zmysel a brali to ako uzavretú záležitosť. Neskôr žalovaný 1/ súhlasil, že otcovi
žalobcu požičia 22.000,-Eur a urobí sa záložná zmluva na rodinný dom, ktorú mal pripraviť on. Žalovaný
1/ vedel, že dom je založený v prospech banky a on bude druhý v poradí. Aj keď bol žalobca v tom čase

študentomvysokejškolyazdržiavalsadomamálo,nemalúmyselzáložnúzmluvunepodpísať.Predajom
rodinného domu chcel žalobca vyplatiť aj svoju pohľadávku voči banke zhruba 50.000,-Eur a zaplatiť
dlh žalovanému. Našli záujemcu o odkúpenie domu za 140.000,-Eur a požiadali žalovaného o jeho
spätné prepísanie na žalobcu, čo tento odmietol a žiadal splatenie dlhu s úrokmi. Žalovaný tiež navrhol,
že podpíše takúto kúpnu zmluvu, pokiaľ sa do nej dá kúpna cena 97.500,-Eur, takže podľa prepočtov

žalobcu by z pôžičky 22.000,-Eur mali uhradiť 70.000 - 80.000,-Eur. Kúpnu zmluvu žalobca pri podpise
nečítal, predložil mu ju otec, aby ju podpísal u notára. Kúpnu cenu uvedenú v zmluve nikdy osobne
od žalovaných neprevzal. Ako konateľ podpisoval (od svojich 19 rokov) všetky doklady týkajúce sa
spoločnosti ATYP FK, s.r.o., ktoré mu predkladal otec, lebo mu dôveroval a nemusel ich čítať. Neprevzal
ani žiadne finančné prostriedky za predaj stolárskej dielne žalovanému 1/, pretože financie mali byť

použité na oddlženie firmy. Záležitosť po zavkladovaní kúpnej zmluvy riešil na stretnutí so žalovaným,
a keďže k žiadnej dohode nedošlo, jeho otec sa snažil zabezpečiť peniaze na vrátenie dlžoby a ďalej
v tejto veci nekonali.

3.4.1.1 V doplnení výpovede na pojednávaní 15. mája 2018 žalobca uviedol, že s pánom F. bola

dohodnutá kúpna cena 6,5 mil. Sk, o ktorej tvrdil, že ju má k dispozícii (vlastné úspory, pôžičku, ktorú mu
je ochotný poskytnúť známy a vybavuje si pôžičku v banke). Dielňu ale odkúpi len keď bude zbavená
dlhov. Žalobca sa preto spolu so svojím otcom obrátil na žalovaného s pomocou o oddlženie dielne.
Žalovaný uviedol, že dlhy vyplatí, avšak požadoval prevedenie dielne na neho. Dlžoby vo výške cca
100.000,-Eur boli uhradené, dielňa bola prepísaná na žalovaného, ktorý ju mal následne previesť na

pána F.. F. však zistil, že nemá dostatok finančných prostriedkov, banka mu úver nedá, pokiaľ sám
nie je vlastníkom nehnuteľnosti a žiadal o prepis stolárskej dielne žalovaného, ktorý požadoval záruku,
že pán F. finančné prostriedky vyplatí, ak na neho prepíše stolársku dielňu. Žalobca a jeho otec mali
záujem na predaji stolárskej dielne ako dlžníci žalovaného, ktorý uhradil ich dlžoby a narastali im úroky.
Žalovaný navrhol uzavrieť kúpnu zmluvu na ich rodinný dom z dôvodu, že pre prípad, že ho F. nevyplatí,

bude mať hodnotu rodinného domu. Na tomto stretnutí bol prítomný žalobca, jeho otec, žalovaný a pán
F., ktorý tvrdil, že má seriózny záujem. Dielňa bola prepísaná na pána F., ktorý vyplatil za jej predaj
všetky peniaze. Žalobca mal za to, že kúpna zmluva sa stala bezpredmetnou. Jeho rodina obývala
naďalej rodinný dom, ktorý rekonštruovali. Žalobca tvrdil, že spornú kúpnu zmluvu podpísal výlučnena zabezpečenie obchodu so stolárskou dielňou na základe požiadavky žalovaného. Ďalšia pôžička
22.000,-Eur z marca 2011 od žalovaného 1/ pre A. B. (ktorý tvrdil, že má prísľub väčšej zákazky) bola
poukázaná na účet žalobcu (jeho otec mal účet zrejme zablokovaný, resp. nezaložený) s tým, že sa

zaručia záložným právom na rodinný dom. Záložné zmluvy na dom podpísané neboli. Po doručení
vyrozumenia z katastra nehnuteľností o zmene vlastníckeho práva k rodinnému domu na žalovaných
1/ a 2/ žalobcov otec vyhľadal žalovaného. Žalobca otcovi uviedol, že trvá na tom, aby sa pôžička
22.000,-Eur riešila cez záložné zmluvy, nie prevodom vlastníckeho práva. Po stretnutí so žalovaným mu
otec uviedol, že takýto stav zostane, kým žalovanému pôžičku 22.000,-Eur nevrátia. Podľa jeho mienky

dlžoba v tom čase bola 22.000,-Eur pôžičky, 5.000,- až 8.000,-Eur úrokov a z hypotéky 50.000,-Eur. Po
predaji rodinného domu by im zostalo k dispozícii 70.000,- až 80.000,-Eur. Otec pôžičku nevrátil, banka
vypovedala úver na meno žalobcu, ktorý splácal jeho otec. Žalobca otcovi navrhol predaj rodinného
domu s tým, že vyplatia dlh žalovanému a zostatok sumy im zostane. Žalobca trval na tom, aby bol
rodinný dom prepísaný späť na neho a on bude vystupovať ako predávajúci. Obával sa obštrukcií zo
strany žalovaného pri predaji domu, ktorý s tým nesúhlasil. Žalovaný im poskytol pôžičku na splátku

úveru a oni hľadali záujemcov o kúpu rodinného domu. Žalovaný navrhoval odpredaj rodinného domu
za kúpnu cenu niečo vyše 100.000,-Eur, s čím nesúhlasil žalobca, keďže dlhoval len sumu 22.000,-Eur.
Po prepočte mu vyšli požadované úroky žalovaným vo výške 2% mesačne, aj úroky z úrokov za 3-4
roky vo výške 70.000,- až 80.000,-Eur. K upresneniu predaja stolárskej dielne uviedol, že s pánom F.
sa dohodli na kúpnej cene 6,5 mil Sk, t.j. cca 212.000,-Eur. F. im dal zálohu 25.000,-Eur, ktorú použili

na rekonštrukciu domu a žalobca sa domnieval, že zo zvyšku uhradí žalovanému pôžičku 100.000,-Eur
s úrokmi, ktorú im poskytol na úhradu dlhov a hypotéku cca 50.000,-Eur, takže ich rodine by zostalo
62.000,-Eur v čistom. Priamy predaj dielne na F. mal byť za sumu rovnajúcu sa rozdielu 212.000,-
Eur a zálohy 25.000,-Eur, ktorú mal F. vyplatiť žalovanému. Žalovaný si mal z tejto čiastky započítať
poskytnutú pôžičku a úroky a zvyšok vyplatiť žalobcovi. Žalovaný navrhol, aby sa do kúpnej zmluvy na

stolársku dielňu uviedla suma do výšky dlžoby, lebo by pri uvedení pôvodnej sumy 212.000,-Eur museli
uhrádzať daň. Žalobca nevedel vysvetliť, prečo v žalobe uviedol kúpnu cenu stolárskej dielne 160.000,-
Eur, zotrval na dojednanej kúpnej cene 6,5 mil. Sk, ktorá bola z dôvodu zatekania znížená na 6,4 mil.
Sk. Žalobca túto sumu uvádzal aj pri podaní trestného oznámenia, kde bol bez prítomnosti advokáta,
ktorý tvrdil, že došlo k chybe na jeho strane pri zhotovovaní žaloby. V čase predaja stolárskej dielne

obývali jej obytnú časť, po rekonštrukcii sa presťahovali do rodinného domu. Otec po presťahovaní robil
okolo domu iba drobnejšie úpravy, s čím žalobca nesúhlasil vo vedomí, že rodinný dom v tom čase nebol
ich vlastníctvom.

3.4.1.2 K výpovedi svedka L. F. žalobca uviedol, že 90 % z uvedeného nie je pravda. Pravdou je, že

vyplatil všetko, čo bolo dohodnuté, ale nie včas. Žalobca tvrdil, že sa dozvedel, že svedok nemá celú
pôvodne dohodnutú kúpnu cenu, tak mu oznámil, že žalovaný chce založiť ich rodinný dom, aby mal
istotu, že mu bude všetko vyplatené. Je klamstvom, že by bola dohodnutá kúpna cena 125.000,- eur,
dohadovala sa cena 6,5 mil. Sk znížená o 100.000,- Sk. Zotrval aj na tom, že svedok vyplatil jeho otcovi
na kúpu stolárskej dielne 2-krát 25.000,- eur, ktoré použili na rekonštrukciu domu.

3.4.2 Žalovaný 1/ v rámci svojej výpovede uviedol, že s otcom žalobcu A. B. sa spoznali v roku
1995, spolupracovali obchodne a vznikol medzi nimi aj priateľský vzťah. K požičaniu čiastky 900.000,-
Sk v roku 2002 sa pridružili ďalšie pôžičky; celkovo v prospech otca žalobcu vynaložil cca 4,3 mil.
Sk a bola dohodnutá záložná zmluva. V minulom období došlo k prevodom vlastníckeho práva k

žalovaným nehnuteľnostiam aj stolárskej dielni. Dňa 18. júna 2007 opätovne otcovi žalobcu predal
žalované nehnuteľnosti za cca 53.000,-Eur a stolársku dielňu 23. júla 2007 za 82.985,-Eur. V júli 2010
ho žalobca a jeho otec vyhľadali s tým, že majú dlhodobé finančné problémy a ponúkli mu na predaj
stolársku dielňu, ktorú kúpil 30. júla 2010 za 100.000,-Eur. Dňa 25. augusta 2010 bol podpísaný dodatok
o navýšení kúpnej ceny o 25.000,-Eur. Kúpna zmluva aj dodatok boli podpisované na Notárskom

úrade JUDr. Hornáčekovej a finančné prostriedky boli vyplatené žalovaným 1/ osobne žalobcovi. Bolo
dohodnuté, že kúpnu cenu konateľ firmy ATYP FK použije na vyplatenie firemných dlhov, nakoľko na
liste vlastníctva k stolárskej dielni boli evidované ťarchy. Záujemca o kúpu stolárskej dielne (ktorá bola
bez tiarch), pán F., požiadal o jej rozdelenie na výrobnú a na obytnú časť, čo si vyžadovalo istý čas;
následne žalovaní a p. F. uzatvorili kúpnu zmluvu 19. januára 2011. Pri podpise zmluvy kupujúci vložil

na účet žalovaného kúpnu cenu 20.000,-Eur za obytnú časť. Kúpnu cenu za neobytnú časť 105.000,-
Eur uhradil 27. januára 2011 prevodom sumy 94.570,-Eur a 28. januára 2011 prevodom sumy 10.430,-
Eur na účet žalovaného 1/. Žalovaný 1/ si kúpnu cenu ponechal a vec považoval za vybavenú. Pri
jednom zo stretnutí v decembri 2010 ho rodina B. informovala, že rekonštruuje rodinný dom, ktorýchcú predať za lepšiu sumu a presťahovať sa do Banskej Bystrice. Ponúkli mu rodinný dom na predaj
za 97.500,-Eur, pretože je na ňom ťarcha v prospech banky 50.000,-Eur za úver z marca 2009. Zo
získanej kúpnej ceny chceli zaplatiť dlh a dokončiť rekonštrukciu, pretože v tom čase bývali v obytnej

časti stolárskej dielne v jeho vlastníctve. Rodinný dom bol v tom čase rozostavaný. Rozhodol sa ich
ponuku akceptovať až po vyriešení stolárskej dielne, keď bude mať financie od pána F.. Potom dal
právnikovi vypracovať kúpnu zmluvu s dojednanou kúpnou cenou 97.500,-Eur s dátumom 17. decembra
2010, ktorú 19. januára 2011 v priestoroch Notárskeho úradu JUDr. Hornáčekovej žalobca podpísal.
Priamo na notárskom úrade mu vyplatil 97.500,-Eur a žalobca mu odovzdal overenú kúpnu zmluvu.

Vtedy žalobca podpísal aj návrh na vklad do katastra nehnuteľností, ktorý žalovaný 1/ na základe dohody
s otcom žalobcu nepodal hneď s tým, že ak získajú finančné prostriedky 97.500,-Eur, za túto sumu im
nehnuteľnosť odpredá späť. Vychádzal z predošlej skúsenosti, kedy si zabezpečili finančné prostriedky
4,5 mil. Sk a predpokladal, že si zabezpečia aj 97.500,-Eur. Prihliadalo sa aj na to, že žalobca by mohol
mať konflikt pre podpísanie tejto zmluvy vo vzťahu k banke, ktorá mala na nehnuteľnosti záložné právo.
Začiatkom marca 2011 ho opätovne oslovil žalobca so svojím otcom, že potrebujú pôžičku 22.000,-Eur.

Rozprávali mu, že na jej účely môžu ručiť inými nehnuteľnosťami. V tom čase tieto finančné prostriedky
nemal, keď mu v marci 2011 prišli financie, zapožičal ich rodine B. do konca apríla 2011. V tom čase
podal návrh na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností, konanie bolo prerušené pre nezaplatenie
správneho poplatku. Asi v máji 2011 došlo k stretnutiu medzi jeho rodinou a rodinou B. v rodinnom
dome, ktorý už bol dostavaný a funkčný. Bol obvinený, že sľúbil, že nehnuteľnosť na seba neprevedie,

čo nedodržal a tvrdili, že očakávajú problémy zo strany banky. Riešili aj pôžičku 22.000,-Eur, ktorú mu
nevrátili doteraz. Žalobcovia navrhli predaj rodinného domu cez realitnú kanceláriu za 180.000,-Eur.
Začiatkom roku 2015 ho A. B. informoval, že meškajú so splátkami úveru, ktorým je zaťažený rodinný
dom, aj keď im banka poskytla nový splátkový kalendár po 1.000,-Eur mesačne. Požiadal žalovaného
1/, či by mu vedel poskytnúť nejaké financie. V marci 2015 osobne s manželkou aj A. B. v pobočke

ČSOB v Banskej Bystrici žalovaný 1/ pod svojím menom vložil na úverový účet 2.500,-Eur a A. B. obdržal
list od banky o predĺžení lehoty na zaplatenie úveru. Keďže v máji alebo júni 2015 žalovaný 1/ obdržal
oznámenie, že ČSOB banka pristúpi k výkonu záložného práva, informoval sa o výške dlhu a čiastku
52.500,-Eur vyplatil, čím došlo k vymazaniu ťarchy v prospech banky. Už v minulosti došlo k vzájomným
prevodom rodinného domu aj stolárskej dielne medzi rodinou žalovaného a rodinou žalobcu. Dňa 27.

decembra 2004 bola uzatvorená medzi žalovanými 1/ a 2/ ako veriteľmi a A. a E. B. ako dlžníkmi zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva. Po uzavretí kúpnej zmluvy z 19. januára 2011
v rodinnom dome zostala bývať rodina žalobcu, pretože žalovaný 1/ má kde bývať. S rodinou žalobcu
sa dohodli, že sa budú snažiť nájsť záujemcu na predaj rodinného domu, za ktorý žalovaný platí daň
z nehnuteľnosti. Za služby ako je dodávka vody, elektrina a plyn on neplatí. Táto kúpna zmluva nebola

garanciou vrátenia pôžičky. Na niektorom zo stretnutí sa dohodli, že nehnuteľnosť im môže predať späť
za tých istých podmienok. K predaju stolárskej dielne 30. júla 2010 došlo preto, že ju chcel kúpiť pán
F., ktorý nebol v stave sa dohodnúť s otcom žalobcu a nemal dostatočné vlastné finančné prostriedky.
Žalovaný 1/ poprel, že chodil s otcom žalobcu za účelom odstraňovania tiarch pri vyplácaní dlžôb v E.
M. alebo na iných úradoch.

3.4.2.1 V doplňujúcej výpovedi žalovaný 1/ uviedol, že na kúpu rodinného domu dostal ponuku od
žalobcu a jeho otca s odôvodnením, že sú v zlej finančnej situácii a potrebujú zabezpečiť zdroj príjmu.
Jediným príjmom v tom čase bol zisk z prevádzky stolárskej dielne, ktorá už bola vo vlastníctve
žalovaného 1/, ale firma žalobcu tam reálne stále prevádzkovala činnosť, no už bol plánovaný predaj

dielne pánovi F.. Uvádzali, že majú prísľub nájmu ďalšej stolárskej dielne, čo vyžadovalo finančné
prostriedky. Potrebovali vyplatiť dlžoby z firmy ATYP a riešiť aj svoju bytovú otázku, lebo v tom čase
bývali v obytnej časti stolárskej dielne. Uviedli, že očakávajú príjem z činnosti v novej prevádzke a aj
predpoklad, že by rodinný dom odkúpili späť, alebo si inak zabezpečia finančné prostriedky na spätnú
kúpu. O tomto sa rozprávali pri jednaniach v decembri s tým, že ak nebudú schopní zabezpečiť si

finančné prostriedky na spätnú kúpu rodinného domu, bývanie si vyriešia inak. Dohodli sa ešte pred
podpisom kúpnej zmluvy, že ak do 2 až 4 mesiacov rodina žalobcu zabezpečí finančné prostriedky,
rodinný dom im žalovaný predá späť. V čase podpisu kúpnej zmluvy mu navrhli, že by do rodinného
domu investovali a následne v ňom bývali, s čím on súhlasil vychádzajúc z toho, že rodinný dom chcú
odkúpiť späť. Aj keď nešlo o štandardný postup (pokiaľ žalovaný zakupoval iné nehnuteľnosti, nikdy

takto nepostupoval), s návrhom žalobcu a jeho otca súhlasil. Vychádzal z toho, že ak by rodina žalobcu
nezískala peniaze na spätné odkúpenie domu, uvedený kontrakt by bol pre neho investíciou. Rodina
žalobcu sa z dielne sťahovala do rodinného domu v máji 2011, teda v čase, keď už bol jeho vlastníkom
žalovaný 1/. Mal za to, že budú v rodinnom dome bývať a splácať úver s tým spojený a nemusia mu platiťnájomné. Čo sa týka prípadného súvisu s predajom stolárskej dielne, žalovaný 1/ uviedol, že žalobca
mu spolu s otcom ponúkli na predaj stolársku dielňu za 125.000,-Eur, čo akceptoval. Poprel tvrdenia
o dojednaní sumy 212.000,-Eur. Na začiatku im vyplatil kúpnu cenu 100.000,-Eur, z čoho posplácali

dlžoby a doplatil im 25.000,-Eur, dodatok bol podpísaný 26. januára 2010. Pán F. mu bol ešte pred kúpou
stolárskej dielne predstavený ako záujemca o nehnuteľnosť. Po prepise stolárskej dielne na žalovaného
spánomF.jednalon,bezprítomnostižalobcualebojehootca.Výsledkomtýchtojednaníbolopodpísanie
2 kúpnych zmlúv 19. januára 2011, a to v dopoludňajších hodinách v priestoroch mestského úradu
za celkovú sumu 125.000,-Eur, ktorá mu bola vyplatená v časti 20.000,-Eur za nebytovú časť v deň

podpisu zmluvy, za bytovú časť zostávajúca suma z úveru pána F. cca 95.000,-Eur 27. januára 2011
a zvyšok 10.000,-Eur 28. januára 2011. Pán F. od neho nežiadal prevod nehnuteľností do vlastníctva,
ale chcel založiť nehnuteľnosť na získanie stavebného úveru. Predložil mu záložné zmluvy vypracované
bankou, ktoré spolu s manželkou ako vlastníci nehnuteľnosti podpísali. Následne bola žalovanému
bankouvyplatenásumazúverucca95.000,-Eur.OdpánaF.vie,žesivybavovalajďalšíúver,vsúvislosti
s ktorým ho ale nežiadal o súčinnosť. Rovnakého dňa 19. januára 2011 došlo aj k podpisu kúpnych

zmlúv na rodinný dom, pretože žalovaný nepodmieňoval kúpu rodinného domu B. uzatvorením obchodu
s J.. Nemal záujem kúpiť od nich rodinný dom a byť aj vlastníkom stolárskej dielne. V čase podpisu
kúpnej zmluvy rodinný dom v januári 2011 nebol obývateľný, ale bol zabezpečený proti chátraniu. Kúpne
zmluvy týkajúce sa predaja stolárskej dielne firmou ATYP žalovaným 1/ a 2/ a následne pánovi F. aj
kúpnuzmluvunarodinnýdomdalžalovaný1/vyhotoviťprávnikovi,vtomčasetomoholbyťJUDr.Repáš.

Poukázal na to, že on vykonával v tom čase aj iné prevody nehnuteľností. Pán F. mu uvádzal, že si
vybavujestavebnýúvernabývanie.Bankabolaprežalovanéhovdanomprípadedostatočnýmgarantom
splnenia podmienok, ktoré sa od neho vyžadovali t.j. podpísanie kúpnej a záložných zmlúv. Zaplatenie
kúpnej ceny nebytovej časti stolárskej dielne bolo zabezpečené dojednaním zmluvnej pokuty 10.000,-
Eur. Úhrady od pána F. za predaj stolárskej dielne žalovaný dostal výlučne na účet podľa dojednania

v zmluve. F. poskytol pôžičku 4.000,-Eur v decembri 2011, začiatkom roku 2012 vo výške 1.750,-Eur a
počas prvej polovice roku 2012 čiastku 9.000,-Eur, ktoré všetky boli vrátené. Do záväzkových vzťahov
so žalobcom vstúpil v prípade predaja stolárskej dielne z ľútosti, pretože žalobca bol v situácii, do ktorej
ho dostal jeho otec ako študenta vysokej školy. Jeho otca vyšetrovala polícia pre neplatenie daní, čo
bolo v podstate od počiatku založenia spoločnosti ATYP. Bolo tam množstvo exekučných konaní aj dlh v

banke, zodpovednosť bola na žalobcovi ako konateľovi. Ak by k spätnému prevodu rodinného domu na
žalobcu došlo podľa dohody cca do 2 až 4 mesiacov, bol ochotný mu predať dom späť za rovnakú sumu
97.500,-Eur. K vyjadreniu, že to mala byť pre neho investícia uviedol, že ide len o hypotetickú otázku,
pretože sa nerealizovalo to, čo bolo pôvodne dohodnuté. Jeho manželka najprv neakceptovala dohodu o
tom, že nepodá hneď návrh na vklad kúpnej zmluvy na rodinný dom. Nová situácia nastala v marci 2011,

kedy rodina žalobcu opätovne požadovala pôžičku na vrátenie peňazí rodinnému známemu. Manželka
žalovaného s tým nesúhlasila, lebo mali mať finančné prostriedky z kúpnej ceny za rodinný dom a bolo
dohodnuté, že rodinný dom spätne odkúpia, napriek tomu žiadali ďalšiu pôžičku. Uviedla, že zrejme
rodinný dom spätne neodkúpia a trvala na podaní návrhu na vklad kúpnej zmluvy, čo žalovaný dňa 10.
marca 2011 urobil a oznámil žalobcovi a jeho otcovi. Pri jednaní ohľadom pôžičky 22.000,-Eur im prisľúbil

jej poskytnutie, ale uviedol, že musí podať návrh na vklad do katastra pre pokoj v rodine. Nezaplatil
správny poplatok, lebo ho žalobca a jeho otec neustále ubezpečovali, že im rodinný známy poskytne
pôžičku,musiavšakvyrovnaťnajskôrtústarú.Keďprišlidokladyzkatastra,manželkažalovanéhozistila,
čo sa stalo a on jej uviedol, že nefungoval automat; ona trvala na realizácii vkladu. Sama to neriešila
pre zdravotné problémy. Keďže po istom čase otec žalobcu v ničom nepokročil, žalovaný sa rozhodol

podať návrh na vklad aj so zaplatením správneho poplatku, čo oznámil rodine žalobcu a osobne jeho
otcovi. Po povolení vkladu prišli za ním nespokojní žalobca aj s otcom, že oni môžu mať problém s
úveromvbanke.Stretlisavpriestorochrodinnéhodomu(žalobca,jehorodičiaažalovaní1/a2/).Rodina
žalobcu uviedla, že nezabezpečili finančné prostriedky na spätnú kúpu domu a riešili čo ďalej. Dohodli
sa, že kým dom neodkúpia späť alebo sa nepredá, budú tam bývať a splácať úver. Ak sa rodinný dom

predá tretej osobe, vysporiadajú sa investície, ktoré oni do domu po podpise kúpnej zmluvy vniesli so
súhlasom žalovaného, ktorý vychádzal z toho, že si nehnuteľnosť chcú odkúpiť späť. Žalobca pri tomto
stretnutí navrhol, že predá svoje auto BMW a vrátia mu pôžičku, s čím žalovaný súhlasil, ale žalobca
to nerealizoval. V tom čase požadoval žalovaný vrátenie pôžičky 22.000,-Eur po dvoch mesiacoch bez
úrokov. Pokiaľ by vrátenie pôžičky trvalo dlhší čas, žiadal by aj úrok. Doposiaľ túto pôžičku nijako neriešil,

neúročil, nežiadal o jej vrátenie súdnou cestou. Mal za to, že v prípade vyporiadania v čase spätnej kúpy
rodinného domu by si ju mohli žalobcovia zarátať s investíciami do nehnuteľnosti. Takéto dohadovanie
neprebiehalo v čase poskytnutia pôžičky 22.000,-Eur, ale až keď sa jednali o prípadnom vyporiadaní pri
spätnej kúpe rodinného domu.3.4.3 Žalovaná 2/ vo svojej výpovedi (pri ktorej nahliadala do písomných poznámok založených v
súdnom spise) uviedla, že v júli 2010 A. B. požiadal jej manžela (žalovaného 1/) o finančnú pomoc.

Vedela, že firma ATYP a syn A. B., teda žalobca, majú problémy s políciou, pretože firma ATYP neplatila
dane. Dohodli sa, že od tejto firmy odkúpia stolársku dielňu a 30. júla 2010 došlo k podpisu kúpnej
zmluvy a jej dodatku za 125.000,-Eur. O všetkom ju manžel informoval, osobne bola účastná len pri
úradných úkonoch. Kúpnu cenu vyplácal jej manžel do rúk A. B.. Stolársku dielňu jej manžel následne
odpredával pánovi F.. Boli uzatvorené dve kúpne zmluvy, jedna na 105.000,-Eur a druhá na 20.000,-

Eur, ktoré boli poukazované na ich osobný účet. V decembri 2010 ju manžel informoval, že rodina B.
začala s rekonštrukciou rodinného domu, ktorý im ponúkli na odpredaj za 97.500,-Eur. Keďže mali pred
Vianocami veľa práce a nebol ukončený ani predaj stolárskej dielne, s manželom sa dohodli, že to
budú riešiť neskôr. Následne bola 19. januára 2011 podpísaná kúpna zmluva s vtedajším vlastníkom
rodinného domu A. B.. Ona bola prítomná na Notárskom úrade JUDr. Hornáčekovej pri podpise zmluvy
aj pri odovzdaní finančných prostriedkov 97.500,-Eur A. B.. Zároveň boli podpísané aj návrhy na vklad

do katastra nehnuteľností. Kúpa prebehla preto, že B. potrebovali finančné prostriedky na rekonštrukciu
domu aj splátky úveru s tým, že po rekonštrukcii sa dom odpredá za vyššiu cenu. Nepáčilo sa jej, že jej
manžel zatiaľ návrh na vklad do katastra nehnuteľností podľa dohody s B. nepodal. Začiatkom marca
2011 ju manžel informoval o ďalšej požiadavke B. na 22.000,-Eur, s čím nesúhlasila, lebo nemali voľné
finančné prostriedky, potrebovali peniaze na vlastnú prevádzku a okrem toho A. B. nedávno vyplatili

kúpnu cenu za rodinný dom. Manžel im však tieto finančné prostriedky poskytol, 10. marca 2011 poslal
na účet žalobcu 22.000,-Eur. Informoval o ich prísľube vrátiť financie do konca apríla 2011 aj o dohode
s A. B., že podá návrh na vklad do katastra nehnuteľností kúpnej zmluvy z 19. januára 2011. Kataster
najskôr vkladové konanie prerušil a zastavil. Hnevala sa na manžela, ktorý jej povedal, že sa dohodol
s B., pretože žalobca by mohol mať problémy s bankou. Pôžička im nebola vrátená do konca apríla

2011, preto manželovi povedala, že trvá na tom, aby podal návrh na vklad, čo urobil 03. mája 2011;
vklad bol povolený 30. mája 2011. Po doručení rozhodnutia katastrálneho úradu sa stretli v uvedenom
rodinnom dome. B. sa hnevali, že podali návrh na vklad, lebo ak sa to dozvie banka, A. bude mať
problémy. Žalovaní zase požadovali vysvetlenie, prečo A. nevrátil finančné prostriedky. Nakoniec sa
dohodli, že rodinný dom bude po dokončení rekonštrukcie ponúknutý na predaj. V roku 2015 uhradili

banke splátku, keďže chcela pristúpiť k výkonu záložného práva. Dňa 12. marca 2015 vložili na bankový
účet A. B. 2.500,-Eur. Následne bol jej manžel predvolaný na políciu na výsluch a bola im doručená
žaloba (o určenie vlastníckeho práva). Mali záujem B. pomôcť a oni sa takto zachovali v čase, keď už
bol vyplatený aj ich úver banke. Kúpnu cenu za rodinný dom zaplatili z finančných prostriedkov, ktoré
mali doma v hotovosti alebo na účte z podnikania, nakoľko išlo o obdobie po Vianociach, keď sa im tržby

kumulovali. Keď sa s rodinou B. dohodli na následnom odpredaji rodinného domu, bolo dohodnuté, že
im bude vrátená čiastka 22.000,-Eur aj kúpna cena, ktorú oni zaplatili za rodinný dom, zvyšok mal patriť
rodine B.. Svoje finančné problémy chceli B. riešiť aj predajom stolárskej dielne. Manžel jej nehovoril,
že by v tom čase A. B. žiadal o pôžičku.

3.4.3.1 Na ďalšom pojednávaní žalovaná 2/ uviedla, že vo svojej predošlej výpovedi hovorila o
dočasnosti kúpy rodinného domu vychádzajúc z informácií od svojho manžela. Žalovaní rodinný dom
nekupovali na bývanie, ale ako investíciu. Okrem neho kupovali aj iné nehnuteľnosti, ktoré následne vo
vhodnom čase predali. Vedela od manžela, že sa s rodinou žalobcu dohodol, že po nejakom čase (2 až
4 mesiace) rodinný dom môžu odkúpiť späť za tú istú kúpnu cenu. Nesúhlasila so zámerom manžela

nepodať ihneď návrh na vklad kúpnej zmluvy, pretože takto nikdy pri kúpe nehnuteľností nepostupovali.
Manžel jej však uviedol, že sa dohodol s otcom žalobcu na spätnej kúpe, ak získajú finančné prostriedky.
Predpokladali, že žalobcovia kúpia rodinný dom späť v dojednanom čase a pokiaľ nie, žalovaní by ho vo
vhodnom období predali. Keď jej manžel oznámil, že otec žalobcu žiadal v marci 2011 ďalšiu pôžičku vo
výške 22.000,-Eur, nesúhlasila. Povedala manželovi, že ak im poskytne výlučne on pôžičku, pôvodná

kúpna zmluva bude zavkladovaná. Vedela od manžela, že od mája 2011 rodina žalobcu v rodinnom
dome bývala aj to, že do nehnuteľnosti investovali po podpise kúpnej zmluvy. Dojednané bolo, že budú
bývať v dome a splácať úver, ktorý je na dom viazaný, preto od nich nájomné nežiadali. Toho času
úver žalobcu splatili oni, avšak naďalej nepýtajú nájomné v očakávaní ako dopadne tento súdny spor.
Zdôraznila, že rieši závažné zdravotné problémy a nevenuje sa tejto veci. Ak by rodina žalobcu odkúpila

rodinný dom späť, ich investície do neho sa nemali prečo riešiť. Ak by sa dom predával tretej osobe,
na cene by sa započítala kúpna cena zaplatená žalovanými, zdokladované investície by sa vyrovnali
a zo zvyšku by sa vyporiadali. S rodinou žalobcu o takomto vyporiadaní ona nehovorila, považuje to
však za logickú alternatívu. Deň podpisu zmluvy o stolárskej dielni s F. a kúpnej zmluvy na rodinný domnavrhla ona tak, aby to bolo v jeden deň, pretože v tom čase bola pracovne zaneprázdnená. Stanovili to
na 19. januára 2011. Za dôvod kúpy stolárskej dielne od žalobcu označila snahu pomôcť rodine žalobcu,
ktorý im ju ponúkol na kúpu. Takto sa dohodol jej manžel s otcom žalobcu a p. F.. Ona pri stretnutiach

nebola. Podpísala aj záložnú zmluvu na stolársku dielňu, predloženú p. F.. Videla ju asi pár dní predtým.
Opakovane potvrdila, že žalobcovi vyplatili kúpnu cenu za rodinný dom priamo na notárskom úrade v
hotovosti.

3.4.4 Svedok A. B., otec žalobcu, uviedol, že v podnikaní v oblasti výroby nábytku sa mu spočiatku

darilo, potom už menej. Podnikal pod firmou ATYP, s.r.o., ktorej spoločníkom a konateľom bol vždy jeho
syn A., on sám bol poverený vedením spoločnosti. So žalovaným 1/ sa pozná roky a keď sa dostal do
problémov, sem - tam mu poskytol pôžičku, ktorú vždy riadne a včas splatil. Aj v tomto prípade sa dostal
do finančných ťažkostí. Rozhodol sa predať stolársku dielňu. Zohnal kupca L. F., ktorý mal seriózny
záujem o kúpu, avšak v tom čase na dielni viazol úver a okrem toho mal podlžnosti na sociálnom a
daňovom úrade a p. F. žiadal o vyčistenie dlžôb na stolárskej dielni. Svedok oslovil žalovaného 1/, aby

mu pomohol vyriešiť tieto dlžoby. Išli spolu do E. M., na daňový úrad, Sociálnu poisťovňu, kde žalovaný
jeho dlžoby vyplatil. Potom sa stretli spolu aj s p. F., ktorý mal dielňu odkúpiť za 6.400.000,-Sk. L. F. dal
svedkovi osobne preddavok vo výške 25.000,-Eur, nakoľko v tom čase bývali v obytnej časti dielne a
prerábali rodinný dom. Tieto finančné prostriedky použil na dokončenie rodinného domu, aby sa mohli
presťahovať. Firma sa rozdelila na výrobnú a obytnú časť. Na obytnú časť získal p. F. stavebný úver, z

ktorého vyplácal žalovaného. Výrobnú časť bolo treba založiť, s čím žalovaný nesúhlasil, kým nedostane
svoje finančné prostriedky. Po úhrade podlžností bola na žalovaného totiž prevedená stolárska dielňa a
to obe časti. Kúpna cena za prevod bola stanovená podľa toho, čo dlžil, bol tam dlh okolo 2.500.000,-
Sk, dlh na daňovom úrade 1.500.000,-Sk a ďalšie dlžoby. Následne došlo k jednaniam o predaji medzi
žalovaným a pánom F., ktorých bol účastný aj svedok. Bola dojednaná celková kúpna cena, ktorej časť

ako preddavok dal pán F. jemu vo výške 25.000,-Eur, z ostatnej kúpnej ceny si mal zobrať žalovaný to,
čo do toho investoval a zvyšok mal byť vyplatený svedkovi. Problém bol len v tom, že p. F. si nemohol
vziať úver, pretože žalovaný nechcel na neho prepísať dielňu, kým mu nebudú vyplatené finančné
prostriedky. Na zabezpečenie sa preto dohodlo, že sa formálne podpíše kúpna zmluva na ich rodinný
dom ako zábezpeka, keby p. F. peniaze nevyplatil. Toto sa podpísalo, dielňa sa previedla a p. F. vyplatil

finančné prostriedky z úveru, ktorý si vybavil priamo žalovanému. Následne z tejto čiastky žalovaný
vyplatil svedkovi zvyšok okolo 2.300,- až 2.500,-Eur. V tomto smere on žalovanému dôveroval, pretože
aj keď mu poskytoval pôžičky, tieto boli písomné, ale zmluvy mal vždy len žalovaný; on žiadne zmluvy
nemal, pretože mu dôveroval. Rovnako po podpise kúpnej zmluvy on túto k dispozícii nemal, mal ju iba
žalovaný. Dohoda bola, že po uskutočnení predaja dielne a vyplatení financií sa kúpna zmluva zlikviduje.

Neskôr sa však dozvedel, že sa takto nestalo. V tom čase dlhoval kamarátovi z Prahy 22.200,-Eur,
preto opäť oslovil žalovaného, aby mu požičal finančné prostriedky. V tom čase rozbiehal nový obchod,
mal prísľub zákazky za 40.000,-Eur a predpokladal, že finančné prostriedky bude môcť vrátiť. Žalovaný
finančné prostriedky poslal na účet žalobcu, pretože svedok v tom čase nemal svoj účet. Dohodli sa, že
žalovaný na tieto finančné prostriedky pripraví záložnú zmluvu na predmetný rodinný dom, no žalovaný

vedel, že na tomto rodinnom dome je úver, teda ako veriteľ bude druhý v poradí. Syn svedka - žalobca
vtedy študoval v Košiciach, mal skúšky, takže sa to nestihlo urobiť do dvoch týždňov ako chcel žalovaný.
Potom to už neriešili a keď im prišlo oznámenie z katastra nehnuteľností, dozvedeli sa, že kúpna zmluva
bola zavkladovaná a na jej základe im mal žalovaný dať sumu 97.000,-Eur. Všetky zmluvy pripravoval
vždy žalovaný. Je pravdou, že pred podpisom si predmetné kúpne zmluvy spolu so synom prečítali a

aj keď do toho nechceli ísť, boli nútení, aby sa zrealizoval predaj stolárskej dielne. K podpisu kúpnej
zmluvy synom došlo na notárskom úrade, bol tam prítomný aj svedok, avšak na notárskom úrade im
neboli vyplatené žiadne finančné prostriedky. Zmluvný článok, podľa ktorého bola kúpna cena vyplatená
v hotovosti v deň podpisu zmluvy, dal do kúpnej zmluvy žalovaný, aby si bol istý, keby p. F. peniaze za
stolársku dielňu nevyplatil. To znamená, že ak by p. F. nevyplatil peniaze za stolársku dielňu, žalovaný

si mohol rodinný dom ponechať pre seba a predať ho. Už si to presne nepamätal, ale zrejme sa na
notárskom úrade podpisoval aj návrh na vklad do katastra nehnuteľností, zrejme si ho žalovaný dal
podpísať, pretože robil všetko tak, ako on uznal za vhodné, aby mal všetko 100 %-né zabezpečenie.
Keď im prišlo rozhodnutie z katastra nehnuteľností, spolu so synom šli za žalovaným, že čo to má
znamenať. On sa len rozčúlil a povedal, že keď mu vrátia tých 22.000,-Eur, prepíše dom späť na nich.

Vtedy ho svedok upozornil, že tam môže byť problém, pretože dom je založený v prospech banky,
ktorá ak to zistí, môže žiadať celý úver späť, na čo žalovaný povedal, že je to ich problém. V tom čase
bývali v rodinnom dome svedok s manželkou a so synom. Keďže sa mu naďalej v podnikaní nedarilo,
nemal z čoho vrátiť 22.000,-Eur, rozhodol sa, že rodinný dom predajú, vyplatí žalovaným dlžoby apôjdu bývať do bytu. Ponúkli rodinný dom cez realitné kancelárie na predaj a keď sa objavil záujemca,
oslovil žalovaného, aby prepísal dom späť na syna s tým, že mu z predaja vyplatí čiastku 44.000,-
Eur. Bolo to na stretnutí, kedy bola prítomná aj manželka svedka, avšak žalovaný s tým nesúhlasil a

poukazoval na úroky, ktoré k dlžobe narástli. Takto sa rozišli a zostalo to nevyriešené. Spätný prevod
na syna svedok dôvodil aj tým, že pri prepise sú isté daňové nároky, takže by to bolo výhodnejšie, keby
dom bol písaný na jeho syna. Okrem toho aj v realitnej kancelárii prezentovali, že vlastníkom je syn, o
čom sa snažil žalovaného presvedčiť. Po zmene vlastníctva nepodnikal kroky na zmenu tohto vkladu,
skôr mal snahu o predaj rodinného domu. Úver, ktorý viazol na rodinnom dome brali na rekonštrukciu

rodinného domu, spočiatku ho splácali, neskôr boli splátky nepravidelné. Úver bol písaný na syna, ale
s bankou komunikoval on. Snažil sa s bankou dohodnúť, že po predaji rodinného domu vyplatia úver
v banke, no na navrhnuté splátky po 1.000,-Eur až do predaja domu nemali. Preto opätovne požiadal
o pomoc žalovaného, aby dom nešiel do dražby, s čím žalovaný súhlasil a spolu s jeho manželkou v
pobočke banky do Banskej Bystrice vložili čiastku 2.500,-Eur. Až po nejakom čase sa dozvedeli, že
úver bol vyplatený, nevie na základe akého titulu ho žalovaný vyplácal. Skutočná hodnota rodinného

domu v decembri 2010 pred jeho rekonštrukciou podľa znaleckého posudku bola cca 100.000,-Eur,
t. j. zhruba 3.000.000,-Sk. Rekonštrukcia rodinného domu prebehla po decembri 2010. K súvisiacej
transakcii so stolárskou dielňou uviedol, že mal záujem o odpredaj stolárskej dielne a to p. F.. Ten,
keď videl list vlastníctva týkajúci sa stolárskej dielne, požadoval vyčistenie dlžôb. Na to sa dohodli so
žalovaným, že on vyplatí všetky jeho dlžoby, ale chcel, aby sa stolárska dielňa prepísala na neho, to

znamená, že tento postup navrhol žalovaný. Jemu osobne do rúk peniaze nedal, vždy išli spolu po
jednotlivých úradoch, čo si žalovaný prečítal a následne zaplatil. Svedok si nepamätal, či v čase predaja
stolárskej dielne firmou ATYP a žalovaným boli už všetky dlhy vyplatené. Žalovaný toto nerobil zadarmo,
požadoval úroky vo výške 2 % mesačne do vrátenia pôžičky. Na ich výpočet mal nejaký program v
počítači, podľa ktorého sa rátali aj úroky z úrokov a rozdiel, t.j. tie úroky mali zostať žalovanému. Takýmto

spôsobom mu dovtedy vždy žalovaný peniaze požičiaval a on mu vždy všetko zaplatil. Kúpne zmluvy
medzi firmou ATYP FK a žalovanými, ako aj dodatok ku kúpnej zmluve pripravoval žalovaný, svedok
sám sa nikdy nebol právne radiť. Pokiaľ ide o kúpnu cenu v dodatku, svedok mal zato, že to žalovaný
naformuloval tak, aby to zodpovedalo s tým, čo následne on predal F.. Pri podpise uvedených kúpnych
zmlúv neboli vyplácané žiadne finančné prostriedky, žalovaný povyplácal dlžoby firmy ATYP, ale firme

nevyplatil ani cent. Následné kúpne zmluvy medzi žalovanými a F. robil žalovaný, aké tam boli uvedené
sumy svedok uviesť nevedel. Uviedol však, že s p. F. bol predaj dojednaný za 6.500.000,-Sk. K tomu,
že podľa tvrdenia svedka bol predaj s p. F. dojednaný za kúpnu cenu 6.500.000,-Sk (cca 212.000,-
Eur), pričom podľa predložených kúpnych zmlúv bola s p. F. dojednaná kúpna cena spolu 125.000,-
Eur svedok uviedol, že podľa jeho vedomostí F. vyplácal celú dojednanú kúpnu cenu, pričom vyplácal

peniaze v hotovosti žalovaný. Z akého dôvodu je v kúpnych zmluvách medzi žalovanými a L. F. uvedená
kúpna cena 125.000,-Eur svedok uviesť nevedel. Podľa jeho odhadu v januári 2011 mohla mať stolárska
dielňa hodnotu 7.500.000,-Sk (248.954,-Eur). Nepamätal sa, či bol spísaný nejaký doklad o vyplácaní
dlžôb za svedka žalovaným, ktorý vždy pripravoval všetky podklady. Svedok mal možnosť doklady si
prečítať, nikdy voči nim nič nenamietal. Doklady si nechával žalovaný, kópiu svedkovi nikdy neodovzdal.

Napádanú kúpnu zmluvu podpísal syn, pretože chceli dotiahnuť obchod týkajúci sa stolárskej dielne do
konca. Rovnopis kúpnej zmluvy k dispozícii nemali.

3.4.4.1 Pri svojom opätovnom vypočutí svedok uviedol, že sa s L. F. dohadovali na kúpnej cene 6,5 mil.
Sk za stolársku dielňu, z dôvodu zatekajúcej strechy dohodli zľavu 100.000,-Sk a výsledná dojednaná

kúpna cena bola 6,4 mil. Sk. Ako prejav vážneho záujmu dal Vráb svedkovi zálohu 25.000,-Eur (v čase,
keď už bola mena euro), ktoré použil na rekonštrukciu rodinného domu. Peniaze mu kupujúci F. odovzdal
v hotovosti, svedok podpisoval nejaký príjmový doklad. Dielňa bola písaná na firmu, musí mať o tom
doklad aj v účtovníctve. Nevedel sa vyjadriť odkiaľ mal F. tieto finančné prostriedky. F. mal zaplatiť
212.000,-Eur. Vedel od neho, že si vybavuje úver v ČSOB, kde požadovali založenie nehnuteľnosti.

Žalovaný nechcel prepísať stolársku dielňu na F. za účelom úveru a nevedeli sa ďalej. Žalovaný na
stretnutí v prítomnosti svedka, jeho syna a F. navrhol, že podpíšu záložnú zmluvu na rodinný dom
žalobcu, čo svedok akceptoval. Vedel o tom, že F. si mal vybavovať pôžičku aj od p. B. vo výške
70.000,-Eur na zaplatenie obytnej časti žalovanému. F. uviedol, že vyplatil celú čiastku, preto svedok
vyslovil názor, že stolárska dielňa nebola predaná žalovaným len za 135.000,-Eur, ale za pôvodne

dojednanú kúpnu cenu. F. mal v tom čase pôžičku aj od pána B. a po vyplatení stolárskej dielne nemal
peniaze na nákup tovaru pre vlastné podnikanie. Požičal si od žalovaného. Dodatočne uviedol, že sa
pomýlil, ak hovoril o záložnej zmluve, vždy sa hovorilo len o kúpnej zmluve, ktorá mala zabezpečovať
obchod. Dojednané bolo, že po vyplatení peňazí F. túto zmluvu zlikviduje. Keď mu F. povedal, že jevšetko vyplatené, nešiel za žalovaným a netrval na zničení zmluvy, čo spätne považuje za svoju chybu.
Najskôr bola podpísaná kúpna zmluva na rodinný dom, až potom F. vybavoval úver a pôžičku od B..
Rodinný dom rekonštruovali za peniaze z úveru, ktorý čerpal žalobca v sume 50.000,-Eur a z finančných

prostriedkov od F. v sume 25.000,-Eur. Kompletná rekonštrukcia začala ešte pred predajom stolárskej
dielne žalovaným, trvala asi pol roka. Svedok, ani jeho syn nemali záujem predávať rodinný dom inej
osobe, lebo nemali kde bývať. Dovtedy bývali v obytnej časti stolárskej dielne, F. však požadoval skoré
vysťahovanie. Keď sa svedok A. B. dozvedel o prevode vlastníckeho práva k rodinnému domu na
žalovaných, vyhľadal žalovaného 1/ a požadoval vysvetlenie, keď kvôli pôžičke 22.000,-Eur prepísal

rodinný dom. Žalovaný 1/ mu tvrdil, že mali podpísať záložné právo na rodinný dom, ale neboli schopní to
prísť podpísať 3 mesiace, preto to vyriešil kúpnou zmluvou, ktorú dal zavkladovať, pri čom bol prítomný
aj syn svedka. Napokon žalovaný 1/ povedal, že ak mu pôžičku vrátia s úrokom, rodinný dom prepíše
späť na nich. Čas plynul a nič sa neriešilo, preto sa rozhodli podať trestné oznámenie a riešiť to súdnou
cestou. Svedok poprel tvrdenia žalovaného o dôvodoch kúpy rodinného domu aj ich dohodu o tom, že
nebudú platiť nájomné. V čase podpisu kúpnej zmluvy mohol mať rodinný dom hodnotu 150.000,- až

160.000,-Eur. U žalovaného nikdy nešlo o dobročinnosť, každú pôžičku musel vrátiť 100 % navrch, vždy
chcel len zarobiť a na ňom osobne zarobil pár miliónov Sk. Keď riešili pôžičku 22.000,-Eur, žalovanému
navrhol, že mu vráti 44.000,-Eur. On sa len postavil, že či dobre svedok vie, aký úrok on berie a odišiel.
Zotrval na tom, že bola dojednaná kúpna cena za predaj stolárskej dielne 212.000,-Eur aj na tom, že
kúpna zmluva na rodinný dom bola podpísaná výlučne z dôvodu, že svedok F. si vybavoval úver cez

stavebnésporenieasumu97.500,-Eurnemalničímkrytú.Kúpnazmluvanarodinnýdombolapodpísaná
ako zábezpeka, aby sa dielňa mohla prepísať na F. a mohol ju založiť banke za účelom získania úveru.
Zostala tam pôžička 70.000,-Eur od B.. K jej vyplateniu sa svedok nevedel vyjadriť.

3.4.5 Svedok L. F. potvrdil, že bol oslovený otcom žalobcu s ponukou kúpy stolárskej dielne. Z výpisu z

katastra nehnuteľností zistil, že je tam asi jeden a pol strany dlžôb a exekúcií a povedal, že o to nemá
záujem. Vyjadril sa tiež, že nemá vlastné finančné prostriedky, nehnuteľnosť by kupoval cez úver, ale
žiadna banka by mu úver na takú nehnuteľnosť neposkytla. Neskôr ho znovu oslovil otec žalobcu aj
žalobca, aby spísali predbežnú kúpnu zmluvu, z čoho oni následne vyplatia dlhy, pokiaľ by im svedok
vopred vyplatil financie. Jeho žiadosti o vyčíslenie dlhov a predloženie dokladov nevyhoveli. Mal záujem

o nehnuteľnosť, ale len ak by bola bez tiarch. Keď po tretíkrát prišiel otec žalobcu, uviedol mu, že
našiel cestu ako to urobiť, že má dobrého kamaráta, ktorý mu pomohol aj v minulosti a stolársku dielňu
by predal tomu, kto má peniaze, t.j. žalovanému 1/, od ktorého by svedok mohol dielňu odkúpiť. S
otcom žalobcu boli aj v E. M. s tým, že svedok by prevzal úver, ale bolo im povedané, že najskôr
musia vyplatiť ten pôvodný. Svedok potvrdil plán kúpy nehnuteľnosti cez úver, mal v tom čase dve

stavebné sporenia v ČSOB banke a ponúkli mu istú formu hypotéky tzv. prefinancovanie bývania,
pokiaľ by založil predmet kúpy. Takto by mohla byť financovaná cca 3/4 kúpnej ceny. K úveru bolo
nutné uzatvoriť záložnú zmluvu, zvyšnú časť plánoval prefinancovať cez ďalší úver v ČSOB banke k
ďalšiemu stavebnému sporeniu, ak by zdokladoval stavebný účel. Dohodlo sa, že majiteľom dielne sa
stane žalovaný, a keď to bude čisté, kúpi ju svedok. V katastri nehnuteľností si svedok overil prevod

nehnuteľností na žalovaného na podklade kúpnej zmluvy, ktorú sám nevidel. Bol v tom, že to celé
vymyslel žalobca a jeho otec, určite to nebol jeho nápad. Uvádzali mu, že potrebujú vyriešiť dlhy a
rozostavaný dom. S odstupom času si svedok nepamätal aká konkrétna kúpna cena bola dohodnutá,
pamätal si len, že k návrhu kúpnej ceny žalobcu a jeho otca mal výhrady. Po vzájomných jednaniach
kúpnu cenu ustálili až v čase, keď do toho vstúpil žalovaný. Poprel, že by žalobcovi alebo jeho otcovi

dával preddavok. Odmietol žiadosť žalobcu na poskytnutie peňazí vopred, pretože ich nemal a kúpu
plánoval financovať výlučne z úverov. Následne bolo dojednané rozdelenie stolárskej dielne na obytnú
časť a časť výrobnú. Svedok si vybavoval hypotéku, cez ktorú mala byť realizovaná kúpa obytnej časti,
kdeplánovalbývaťadodnesbýva.Dodostavbyrodinnéhodomutamistýčaseštebývalarodinažalobcu.
Kúpne zmluvy, ktorými od žalovaného odkúpil stolársku dielňu s obytnou časťou pripravoval žalovaný,

svedok ich dal pozrieť právnikovi a kontrolovala ich aj banka, všetko bolo v poriadku. Žalovaný od
neho nepožadoval žiadnu záruku na vyplatenie kúpnej ceny, pretože všetko išlo cez banku, ktorá mala
zaplatiť peniaze žalovanému. Pri jednaniach bol niekedy prítomný otec žalobcu, niekedy aj žalobca a asi
dvakrát žalovaná 2/ a žalovaný 1/. Kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve bola uhradená. Iné finančné
prostriedky okrem tých, ktoré boli uvedené v zmluve, neuhrádzal. Kúpnu cenu stolárskej dielne vyplácal

zo stavebného úveru, ktorý bol vyplatený svedkovi na účet a on ich následne zaplatil na č. účtu podľa
zmluvy. Predpokladal, že išlo o účet žalovaného. O zvyšnej časti kúpnej ceny uviedol, že sa čakalo, kým
to vyplatí banka a následne on doplatil nejakú čiastku na účet žalovaného. Pamätal si, že mu mal byť
vyplatený úver na bývanie do výšky 80.000,-Eur a ďalší úver 20.000,- až 27.000,-Eur. V súvislosti sozaplatením kúpnej ceny za stolársku dielňu si finančné prostriedky od iných fyzických ani právnických
osôb nepožičiaval. Na otázku, či si pamätá, že by sa dojednávala kúpna cena za predaj stolárskej dielne
6.400.000,-Sk, t.j. 212.000,- až 214.000,-Eur svedok uviedol, že o takejto sume vedomosť nemá, jednali

sa len o sume uvedenej v kúpnej zmluve. Jej presnú výšku si už s odstupom času nepamätal, avšak
vie, že nikomu nezostal nič dlžný. Pamätal si, že na obytnej časti stolárskej dielne bolo zriadené záložné
právo v prospech banky. K okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy na rodinný dom medzi žalobcom a
žalovanými uviedol, že niečo o tom započul, ale nevie čo konkrétne medzi nimi bolo. Neprejednávalo
sa to pri vzájomných stretnutiach pri riešení predaja stolárskej dielne. Pamätal si, že mu žalobca niečo

hovoril, že sa niečo deje ohľadom ich rodinného domu. Svedok sa o to bližšie nezaujímal. Žalobca
mu hovoril, že žalovaný chcel prepísať rodinný dom a že je to kvôli svedkovi. Žalobcovi však svedok
povedal, že tomu nerozumie a nevie o tom nič. V obytnej časti stolárskej dielne bývala rodina žalobcu
do Veľkej noci roku 2011, hoci už bola vo vlastníctve svedka, ktorý uhrádzal všetky náklady s tým, že sa
tak dohodli. Z akých peňazí rodina žalobcu prerábala rodinný dom svedok nevedel. Výrobnú časť dielne
po kúpe využíval výlučne svedok sám.

3.4.5.1 V opätovnej výpovedi (po vypočutí svedka N. B.) svedok F. potvrdil, že mu svedok B. avizoval
väčšiu zákazku, preto sa dohodli na zálohovej platbe 84.000,-Eur. Túto zálohu použil na rekonštrukciu
kupovanej dielne a čiastočne na nákup materiálu. V uvedenom období došlo k presťahovaniu do nových
priestorov, potreboval finančne preklenúť cca dva mesiace aj výplaty pre osem ľudí. Tieto finančné

prostriedkynakúpustolárskejdielnenepoužil.Disponujeúčtovnoudokumentáciouzarok2011,alenevie
presne identifikovať, ktoré konkrétne bločky sa vzťahovali na uvedenú zákazku, pretože sa realizovala
dlhší čas. Rekonštrukcia dielne mohla stáť 15.000,- až 20.000,-Eur. So svedkom K. B. nekomunikujú,
nerozišli sa v dobrom ani zlom. Spoločná firma stále existuje, nie sú doposiaľ vyrovnaní zo vzájomného
podnikania. Oboznámil ho so zámerom kúpiť stolársku dielňu. V tom čase už boli ich vzťahy napäté.

Považoval túto kúpu za svoju vec a nemal dôvod rozprávať mu konkrétne veci. Nepamätal si s odstupom
času, čo konkrétne mu hovoril. Po oboznámení so svedeckou výpoveďou K. B. uviedol, že nie všetko,
čo uvádzal, je pravdou. Poprel, že by mu hovoril o sume 98.000,-Eur. Za pravdivé označil tvrdenie, že
v tom čase spoločník od neho žiadal úhradu čiastky 4.000,-Eur, ktorú neuhradil majúc za to, že platiť
bude výlučne on sám, čo svedčí o tom, aké vzťahy v tom čase medzi nimi boli.

3.4.5.2 Svedok F. zaslal súdu prvej inštancie zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
zo dňa 20. decembra 2010, ktorú uzatvoril s ČSOB stavebná sporiteľňa, a. s. Jej predmetom bolo
poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 94.900,-Eur čerpaného z účtu svedka. V článku 6
bolo dojednané zabezpečenie návratnosti mimoriadneho medziúveru okrem iného zmluvou o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti. K zmluve boli pripojené Úverové podmienky pre fyzické osoby a
Sadzobník poplatkov. Dňa 20. decembra 2010 bola medzi ČSOB stavebná sporiteľňa, a.s. ako záložcom
a žalovanými 1/ a 2/ ako záložnými veriteľmi uzatvorená svedkom F. predložená zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti a mandátna zmluva, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva
k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č.XXXX pre k. ú. K., označeným ako stavby sklad súp. č. XXX

na parc. č. X/X, rodinný dom súp. č. XXX na pozemku parc. č. X/X, výrobná hala súp. č. XXXX na
parc. č. X/X ako aj pozemky parc. č.X/X, X/X, X/X, X/X, X/XX. Podľa článku 1 bod 5. Všeobecná
hodnota predmetu záložného práva s príslušenstvom podľa znaleckého posudku č. 158/2010 zo dňa 16.
novembra 2010 vypracovaného znalcom Ing. Danielom Bartkovičom bola vo výške 133.000,-Eur. Podľa
článku 2 sa záložné právo zriadilo na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa vzniknutej zo zmluvy

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 20. decembra 1994, uzavretej s dlžníkom L. F.,
na základe ktorej mu bol poskytnutý mimoriadnym medziúver vo výške 94.900,-Eur. Z vyšetrovacieho
spisu pripojeného k civilnému konaniu okresný súd oboznámil zmluvu o zriadení záložného práva k
nehnuteľnosti medzi ČSOB stavebná sporiteľňa a žalovanými 1/ a 2/ z 20. decembra 2010, nakoľko
právny zástupca žalobcu poukázal, že na tomto doklade je zrejmé, že podpisy žalovaných boli overené

na zmluve dňa 19. januára 2011, t.j. v deň, keď boli uzavreté všetky tu prejednávané zmluvy, právny
zástupca žalovaných poukázal na to, že aj žalovaný 1/ sa tak vyjadril v rámci svojho výsluchu. Podľa
detailu výpisu obratov z účtu v O. P. P. dňa 26. januára 2011 došlo k čerpaniu úveru vo výške 94.570,-Eur.
Dňa 29. októbra 2010 bola uzavretá s ČSOB stavebná sporiteľňa zmluva o medziúvere a stavebnom
úvere zo dňa 29. októbra 2010, predmetom ktorej bolo čerpanie úveru svedkom vo výške 18.800,-Eur.

Podľa článku 6 bola návratnosť medziúveru a stavebného úveru zabezpečená vinkuláciou nasporenej
sumy na účte stavebného sporenia. K zmluve boli pripojené Úverové podmienky a Sadzobník poplatkov.3.4.6 Svedok N. B. vypovedal, že strany sporu nepozná, z pracovných vzťahov pozná svedka L. F..
Koncom roku 2010 ho sv. F. žiadal o poskytnutie pôžičky, čo on odmietol, avšak dohodli sa na obchode,
za ktorý bola F. uhradená zálohová platba vo výške 84.000,-Eur, a to za prácu, ktorú on následne

vykonával v priebehu obdobia takmer dvoch rokov. Svedok F. ho žiadal o pôžičku za účelom kúpy
nehnuteľnosti, kde toho času podniká, pretože malo ísť o vyšší finančný objem, na ktorý mu banka
nevedela poskytnúť úver. Za akú sumu mal danú nehnuteľnosť kúpiť F. nehovoril, bližšie sa o tom
nerozprávali, medzi nimi bol výlučne pracovný vzťah. Ako naložil s uvedenou zálohou sa svedok vyjadriť
nevedel.

3.4.7 Svedok K. B., ktorý v minulosti podnikal so svedkom F. v stolárskej dielni tri roky, vypovedal,
že v čase kúpy stolárskej dielne od B. za ním prišiel F. s otázkou, či je cena 6,5 mil. Sk dostatočná.
Svedok mu odpovedal, že to si musí zvážiť sám; neskôr sa dopočul o zľave 100.000,-Sk kvôli zatekaniu
strechy. V tom čase mal F. vlastné zdroje z podnikania, nevedel uviesť ich výšku. Vedel, že si vybavoval
stavebné sporenie a hypotéku, cez ktoré chcel financovať kúpu, aj pôžičku od firmy K & J & G, ktorá mu

ju poskytla sumou 84.000,-Eur. Vie to, lebo mali s F. spoločnú e-mailovú aj fakturačnú adresu. F. mu v
tom čase hovoril, že za dielňu potrebuje žalovanému 1/ zaplatiť 98.000,-Eur v januári 2011. V tom čase
mali v spoločnej firme finančné problémy a F. vravel, že na ňu nemôže prispieť, lebo musí doplatiť túto
sumu. Svedok tiež vedel, že sa Vráb s firmou K & J & G dohodol, že pôžičku zaplatí prácou. Kupovaná
stolárska dielňa mala byť zaťažená exekúciami, ale Vráb to chcel kúpiť čisté, preto to mal najskôr kúpiť

žalovaný 1/ a aby mal nejakú páku, spísala sa s A. B. kúpna zmluva. Hovoril mu to svedok F.. Po
vyplatení peňazí sa kúpna zmluva mala zrušiť. Svedok vyslovil názor, že F. všetko splatil po požičaní
si peňazí od K & J & G, avšak nebol osobne prítomný pri jednaniach o kúpnej zmluve na stolársku
dielňu, ani pri vyplácaní peňazí. O uvedenom prevode sa nerozprával so žalobcom, ani s jeho otcom,
ani so žalovaným. V tom čase mali svedok a F. kúpenú budovu v B., kde plánovali spolu podnikať,

avšak nebola prevádzkyschopná. Budovu kupovali na úver, kde bolo potrebné ešte vložiť 4.500,-Eur, čo
však F. odmietol práve z dôvodu vyplatenia kúpnej ceny za stolársku dielňu žalovanému 1/. Uvedenú
budovu kupovali plánujúc odísť z dovtedajších priestorov. V tom čase si však F. našiel priateľku, zháňali
si bývanie a naskytla sa mu uvedená príležitosť, takže spolu v podnikaní nepokračovali.

3.4.8ZospisuOkresnéhosúduZvolensp.zn.15C/198/2015vyplynulo,žeKrajskýsúdvBanskejBystrici
uznesením sp. zn. 17Co/69/2016 zo 04. marca 2016 zmenil uznesenie Okresného súdu Zvolen z 09. júla
2015 o nariadení predbežného opatrenia tak, uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zdržať sa nakladania
so spornými nehnuteľnosťami tam uvedeným spôsobom do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
vedenej pod sp. zn. 18C/291/2015 a vo vzťahu k veriteľovi ČSOB, a.s. návrh zamietol. V dôvodoch

rozhodnutia krajský súd uviedol, že od vydania predbežného opatrenia okresným súdom došlo k zmene
skutkovéhostavuspočívajúcejvúhradečiastky52.500,-Eurvprospechúverovéhoúčtu,pričompeňažný
ústav odpustil zvyšok úrokov z omeškania, o čom bol žalovaný 1/ vyrozumený listom zo 17. júna 2015.
Došlo k zániku pohľadávky a záložný veriteľ zaslal dňa 02. júla 2015 výmaz záložného práva z katastra
nehnuteľností. Navrhovateľom predbežného opatrenia bol A. B., žalovanými okrem E. a I. F. bola aj

ČSOB, a. s.

3.5 Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci uzatvorili
dňa 17. decembra 2010 (správne má byť uvedené dňa 19. januára 2011, keďže podľa osvedčovacej
doložky predávajúci zmluvu podpísal v tento deň, pozn. odvolacieho súdu) kúpnu zmluvu, ktorej

predmetom sú žalované nehnuteľnosti; v zmluve je označené záložné právo v prospech záložného
veriteľa Istrobanka, a. s., Bratislava na základe zmluvy o zriadení záložného práva V-443/09 z 11. marca
2009. Kupujúci od predávajúceho kúpili nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v
celosti a vzali na vedomie aj uvedenú ťarchu. Kúpnu cenu 97.500,-Eur kupujúci vyplatili podľa článku
3 zmluvy v hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy. Predávajúci svojím podpisom na kúpnej zmluve

prevzatie kúpnej ceny potvrdil, a tým považoval ich vzájomné vzťahy za vysporiadané. Podpis žalobcu
ako predávajúceho bol overený dňa 19. januára 2011 na Notárskom úrade JUDr. Dariny Hornáčekovej.

3.5.1 Z pripojeného vyšetrovacieho spisu KR PZ v Banskej Bystrici ČVS: KRP-22/1-VYS-BB-2015
okresný súd zistil, že žalobca dňa 3. marca 2015 podal na žalovaného 1/ trestné oznámenie pre

podozrenie z trestného činu podvodu pri prevode sporných nehnuteľností. Poukázal na požičanie peňazí
žalovaným1/jehootcoviA.B.vroku2002písomnouzmluvouopôžičkevovýške900.000,-Sk,zktorejE.
F. požadoval vrátenie čiastky 4.500.000,-Sk, čo do roku 2007 znamená úročenie 4 % mesačne aj úroky
z úrokov. Financie si požičali od známeho z Prahy, ktorému peniaze vrátili cez úver vybavený sumou3.300.000,-Sk v E. M., ktorý však prestali splácať. Jeho otec sa preto ústne dohodol s E. F., že tento
úver splatí, stolárska dielňa sa odpredá, zo získaných peňazí bude vyplatená pôžička E. F. a zvyšok
zostane firme. Aj v tomto prípade bol dohodnutý mesačný úrok 4%. Nehnuteľnosť bola prevedená na E.

F., ktorý vyplatil nielen zostatok úveru, ale aj ďalšie dlhy spoločnosti v celkovej výške 110.000,-Eur. Podľa
E. F. do predaja stolárskej dielne L. F. nabehli úroky, ktoré spolu s požičanou čiastkou činili 160.000,-
Eur; táto suma bola vyplatená za odpredaj stolárskej dielne. Kupujúci p. F. nemal dostatočnú hotovosť,
banka požadovala zabezpečenie jeho úveru nehnuteľnosťou, preto E. F. navrhol, že dielňu prepíše na
F., ak mu bude poskytnutá garancia na 97.000,-Eur, pretože F. disponoval len čiastkou 63.000,-Eur. F.

pripravil zmluvu na predaj rodinného domu za 97.000,-Eur a žalobca ju na prelome rokov 2010 a 2011
podpísal ako zábezpeku, kým F. doplatí celú kúpnu sumu za kúpu stolárskej dielne. Žiadne peniaze
na základe tejto zmluvy od Václavika nedostal. L. F. svoje záväzky F. splatil a kúpnopredajná zmluva
na rodinný dom stratila opodstatnenie. Sumu získanú predajom stolárskej dielne si ponechal E. F.. Na
úhradu iného svojho dlhu rodina oznamovateľa požiadala E. F. o poskytnutie pôžičky 27.000,-Eur, za
ktorú mali ručiť záložným právom na uvedený dom. Nedošlo však k podpisu záložných zmlúv, ale k

odvkladovaniu kúpnej zmluvy. E. F. oznamovateľovi a jeho otcovi oznámil, že ak mu vrátia požičanú
sumu 27.000,-Eur s dojednanými úrokmi, dom opätovne na žalobcu prevedie. Oznamovateľ sa danou
vecounezaoberal.Prefinančnúsituáciusapoštyrochrokochrozhodliponúknuťdomnapredaj.Oznámili
to E. F., ktorý požadoval vrátenie čiastky 27.000,-Eur s úrokom 2 % mesačne aj s úrokom z úrokov,
čo podľa ich výpočtov predstavovalo 70.000,-Eur. Navrhli F. vyplatenie čiastky 40.000,-Eur po predaji

domu, on nesúhlasil. Žalobca mal za to, že ho E. F. podvodne pripravil o dom v hodnote 180.000,-
Eur, ktorého hodnota v roku 2009 pred rekonštrukciou bola stanovená znalcom na 110.000,-Eur. V
nasledujúcom období do neho preinvestovali cca 50.000,-Eur. Trestné oznámenie sa rozhodol podať
po necelých 4 rokoch, lebo na základe ubezpečovania svojho otca veril, že sa všetko vyrieši. Mal za
to, že po predaji rodinného domu dlžobu vyplatia a zostanú im aj finančné prostriedky a vyzeralo to

tak, že opakovane, ako pri predaji stolárskej dielne, celú sumu za odpredaj zinkasuje p. F.. Listom
z 26. novembra 2014 právny nástupca Istrobanky ČSOB, a.s., žalobcovi oznámil, že pohľadávku z
úverovej zmluvy vyhlásil dňom 15. novembra 2014 za splatnú (dlh 52.468,93 Eur). Dňa 21. mája 2015
mu banka oznámila výšku dlhu 54.523,09 Eur aj to, že pristupuje k výkonu záložného práva predajom
nehnuteľností tvoriacich predmet zálohu. Dňa 12. marca 2015 žalovaný 1/ v prospech tohto úverového

účtu vložil 2.500,-Eur. Na pojednávaní 27. júna 2018 právny zástupca žalovaného prečítal časť zápisnice
o doplnení trestného oznámenia z 18. marca 2015, kde žalobca v trestnom konaní uviedol: „F. požadoval
od F. za predaj nehnuteľnosti s pozemkom, kde firma sídlila, celkovú kúpnu cenu vo výške 160.000,-
Eur, no z uvedeného je zrejmé, že F. ju nedokázal dať dokopy.“

3.5.2 Z vyšetrovacieho spisu mal okresný súd preukázané, že dňa 10. marca 2011 bol na Správu
katastra Zvolen podaný návrh na vklad vlastníckeho práva na podklade kúpnej zmluvy zo dňa 17.
decembra 2010 vedený pod sp. zn. V 527/2011. Katastrálne konanie bolo po jeho prerušení z
dôvodu nezaplatenia správneho poplatku dňa 18. apríla 2011 zastavené. Rozhodnutie bolo doručované
účastníkom vkladového konania - stranám tohto súdneho sporu. Dňa 03. mája 2011 žalovaní 1/ a 2/

podali na Správu katastra Zvolen návrh na vklad vlastníckeho práva na základe tej istej kúpnej zmluvy,
ktorý bol vedený pod sp. zn. V 1075/2011. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných 1/, 2/
bol povolený rozhodnutím z 30. mája 2011. V časti C/ listu vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. K., okres
Zvolen, na ktorom boli sporné nehnuteľnosti evidované, bola evidovaná zmluva o zriadení záložného
práva zo dňa 06. marca 2009 na rodinný dom a pozemky v prospech Istrobanka, a.s., Bratislava pod

sp. zn. V 443/09 z 11. marca 2009 na zabezpečenie úveru čerpaného žalobcom vo výške 50.500,-
Eur na základe úverovej zmluvy uzatvorenej s uvedenou bankou dňa 06. marca 2009. Splatnosť úveru
bola dohodnutá 15. marca 2029. Splátka istiny úveru bola dojednaná v deň jeho splatnosti vo výške
50.500,-Eur a mesačné splátky úrokov v počte 240 po 336,58 Eur. Listom z 26. novembra 2014 právny
nástupca Istrobanky ČSOB, a.s., žalobcovi oznámil, že vyhlásil celú svoju pohľadávku za splatnú dňom

15. novembra 2014, vyčíslený dlh banky bol 52.468,93 Eur. Dňa 12. marca 2015 žalovaný 1/ vložil v
prospech tohto úverového účtu žalobcu čiastku 2.500,-Eur. Listom z 18. marca 2015 banka žalobcovi
oznámila, že na základe jeho žiadosti o splátkový kalendár povoľuje uhradiť splátky úveru po 500,-Eur
mesačne. V mesiacoch apríl až jún 2015 a do 30. júna 2015 je povinný uhradiť celý zostatok dlhu.
Dňa 21. mája 2015 banka žalobcovi oznámila, že eviduje voči nemu dlh vo výške 54.523,09 Eur a

pristupuje k výkonu záložného práva formou odpredaja nehnuteľností tvoriacich predmet zálohu, ktoré
sú vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/ dražbou podľa zákona č.527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov.3.5.3 Na pojednávaní dňa 27. júna 2018 súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zápisnicou o výsluchu
žalovaného 1/ v trestnom konaní z 23. marca 2015 v znení: „Niekedy v decembri 2010 B. zistili, že

okrem financií získaných z predaja dielne budú potrebovať aj ďalšie finančné prostriedky pre potreby
dokončenia rekonštrukcie ich rodinného domu, splatenia nejakých iných pôžičiek, ktoré v tom čase mali,
ako aj na vytvorenie novej prevádzky stolárskej dielne v prenajatých priestoroch, prípadne aj na nákup
materiálu v prípade zákaziek a iné výdavky potrebné pre chod ich firmy, taktiež na splácanie vyššie
uvedeného úveru. Na doplnenie chcem uviesť, že rodina B. mala pôvodný zámer rekonštruovať svoj

dom z toho dôvodu, aby ho mohli následne odpredať za lepšiu a vyššiu cenu ako pred rekonštrukciou
(kedy bol dom v horšom stave a nezaujímavý pre trh). B. ma požiadali v decembri 2010, aby som im
za účelom splnenia tejto ich predstavy a iných hore uvedených potrieb zapožičal finančné prostriedky
vo výške 97.500,-Eur. Ja som súhlasil, avšak s poukazom na skúsenosti z minulosti - z pôžičiek z
roku 2001, sme si dohodli iný spôsob ako písomné uzavretie zmluvy o pôžičke. Uzavreli sme kúpnu
zmluvu s A. B. (vtedajším vlastníkom domu na adrese C. X) na sumu 97.500,-Eur, ktorú A. podpísal

priamo pred notárom dňa 19.01.2011 (z tohto dátumu vyplýva, že to bolo po uskutočnení predaja
stolárskej dielne L. F.). Na základe tejto zmluvy B. získali finančnú hotovosť 97.500,-Eur, a to priamo
pri podpise uvedenej zmluvy pred notárom, a to v hotovosti. Dohodli sme sa, že návrh na vklad
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti z titulu uzavretej zmluvy zo dňa 19.01.2011 nebudeme
podávať na príslušný kataster do obdobia cca 3 až 4 mesiacov, nakoľko podľa vyjadrenia rodiny B. bol

predpoklad vrátenia uvedenej čiastky (kúpnej ceny) do 3 až 4 mesiacov od podpisu kúpnej zmluvy buď
v celosti alebo v nejakej časti. B. argumentovali tým, že už aj v minulosti si vedeli zohnať prostriedky
na vyplatenie pôžičiek, že očakávajú nejakú veľkú zákazku, prípadne prostriedky by získali aj z predaja
svojho rodinného domu, ktorý kvôli tomu v tom čase rekonštruovali.“ Žalovaný 1/ k svojej výpovedi z
trestného konania uviedol, že v tom čase vypovedal v pozícii podozrivého a bolo mu povedané, aby

si pripravil veci k pôžičkám a transakciám, ktoré prebehli medzi ich rodinami, aby podal vysvetlenie
k týmto veciam. Vypovedal teda tak, ako uznal za vhodné, aby svojou výpoveďou neprivodil trestné
stíhanie niekomu inému alebo neuviedol nejaké lživé informácie. Spytoval sa, či nepotrebuje právneho
zástupcu, bolo mu povedané, že ho nebude potrebovať, iba ak by bol obvinený. Takže vypovedal tak,
aby si neprivodil možné trestné stíhanie. Právny zástupca žalovaného žiadal, aby uvedená výpoveď

bola hodnotená v kontexte, že žalovaný vypovedal ako osoba podozrivá z trestného činu a bol poučený
aj o prípadných následkoch krivého obvinenia, čím bola jeho výpoveď limitovaná. Ďalej žalovaný k
okolnostiam prevodu stolárskej dielne uviedol: „Čo sa týka stolárskej firmy (nehnuteľnosti dielne) spolu
s pozemkom, dňa 23.07.2007 bola medzi mnou a mojou manželkou a kupujúcim - spol. ATYP FK,
s. r. o., zastúpenou konateľom A. B. uzavretá kúpna zmluva za celkovú kúpnu cenu 2.500.000,-Sk.

V čase predaja nebola ani táto nehnuteľnosť akoukoľvek ťarchou. Vklad v katastri bol povolený dňa
21.08.2007. V ďalšom období fungovala stolárska firma ATYP FK, s. r. o. na adrese C. X, D. pod
vedením A. B. asi do júla roku 2010. V júli 2010 ma A. B. spolu s jeho otcom oslovili s tým, že chcú
predať nehnuteľnosť stolárskej dielne spolu s pozemkom nejakému L. F., ktorého som ja nepoznal.
Hovorili, že ju chcú predať preto, lebo sa dostali do zlej finančnej situácie. Nakoľko záujemca pán F.

nedisponoval kúpnou cenou v hotovosti a na kupovanej nehnuteľnosti viazlo v tom čase mnoho tiarch
(štátne orgány, exekútori, daňový úrad a pod.) v hodnote celkovo cca 100.000,- eur, nebolo možné
uzavrieť medzi nimi kúpnu zmluvu a zrealizovať predaj. Z tohto dôvodu som bol oslovený A. B. a jeho
otcom, či by som bol ochotný v tejto veci byť nápomocný, nakoľko v tom čase prebiehalo vyšetrovanie v
súvislosti s predmetnou stolárskou firmou ATYP FK, s.r.o. Prisľúbil som, že im v tom pomôžem, nakoľko

som disponoval požadovanou finančnou hotovosťou. Dňa 30.07.2010 som na základe kúpnej zmluvy
uzavretej s firmou ATYP FK, s. r. o. zastúpenej konateľom A. B. ako aj následne uzavretého dodatku
k tejto zmluve zo dňa 25.08.2010 odkúpil nehnuteľnosť stolárskej firmy za celkovú sumu 125.000,-Eur
(uvedenásumabolazároveňdohodnutáakokúpnacenamedziB.aL.F.).Uvedenéfinančnéprostriedky,
ktoré odo mňa prevzal A. B. pri podpise kúpnej zmluvy a dodatku boli následne podľa mojich vedomostí

použité na vyplatenie záložných veriteľov a pohľadávok, vyplývajúcich z výpisu listu vlastníctva č. XXXX
zo dňa 22.07.2010, ktorý zároveň predkladám k mojej výpovedi spolu s kúpnou zmluvou a jej dodatkom.
Zároveň predkladám aj doklady k spomenutým pohľadávkam. Na základe predmetnej kúpnej zmluvy a
jej dodatku som sa stal vlastníkom nehnuteľnosti stolárskej dielne spolu s pozemkom, k čomu mi bolo
doručené rozhodnutie Správy katastra Zvolen zo dňa 25.08.2010 o povolení vkladu vlastníckeho práva.

Tiež predkladám výpis z listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 16.12.2010, z obsahu ktorého vyplýva, že na
nadobudnutej nehnuteľnosti s pozemkom v tom čase už neviaznu žiadne ťarchy. Nakoľko perspektívny
kupujúci uvedenej nehnuteľnosti stolárskej dielne - pán F. chcel v budúcnosti používať jej časť na
bývanie a časť na podnikanie, niekedy v októbri 2010 bolo potrebné na príslušnom stavebnom úradepožiadať o možnosť rozdelenia nehnuteľnosti (stolárskej dielne) na dve časti s rôznou funkciou užívania
(časť obytnú a časť výrobnú). Toto stavebný úrad povolil, avšak nemám k tomu momentálne pri sebe
príslušné doklady, no predkladám k tomu geometrický plán zo dňa 11.10.2010, z ktorého je zrejmé,

že z pôvodných parcelných čísiel vznikli nové, ktoré už ďalej figurujú v uzavretých kúpnych zmluvách
medzi mnou, mojou manželkou a pánom F.. Ja som teda spolu s manželkou uzavrel s pánom F. dve
kúpno-predajné zmluvy v súvislosti s predmetnou dielňou, obidve sme uzavreli dňa 19.01.2011. Jedna
zmluva sa týkala obytnej časti a bola v sume 20.000,-Eur a druhá zmluva sa týkala výrobnej časti
a bola v sume 105.000,-Eur. Na účet mi boli obdive sumy pripísané zo strany kupujúceho pána F..

Predkladám k tomu obidve kúpne zmluvy zo dňa 19.01.2011, ako aj rozhodnutia Správy katastra vo
Zvolene zo dňa 11.02.2011 a 14.02.2011. Na základe vyššie uvedených skutočností vyplýva, že ja som
v danej veci vystupoval len ako prostredník pri predaji stolárskej dielne konečnému kupujúcemu pánovi
F. a v podstate som z toho nemal žiadny zisk.“ Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči poukázal
na to, že táto výpoveď svedčí, že ohľadne predaja stolárskej dielne žalovaný nemal mať žiaden zisk,
ale bol len jeho prostredníkom. Žalobca a jeho otec mali žalovaného osloviť so žiadosťou o pôžičku,

s čím on súhlasil, avšak sa dohodli na poskytnutí pôžičky iným spôsobom ako pri predchádzajúcich
vzťahoch, ktoré popisoval. Ďalej v tejto výpovedi popisoval aj rokovania od 19.01. do 10.03.2011 o
viacerých alternatívach splatenia dlhu 97.000,-Eur s tým, že by sa kúpna zmluva anulovala a nahradila
záložnou zmluvou. K súčasnej situácii uvádzal tiež dohodu, že by sa dom predal, vyplatil by sa úver
žalobcu a dlh voči nemu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že účelom strán nebolo uzavrieť kúpnu

zmluvu, ale zapožičanie peňazí a je nepodstatné, či skutočne došlo k odovzdaniu peňazí tak, ako tvrdil
žalovaný. Úmysel strán nesmeroval k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale k istej forme zábezpeky. Jedná
sa o najskoršiu výpoveď žalovaného k tejto veci, nebol v pozícii obvineného a bol riadne poučený o
povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčať, čo zodpovedá poučeniu v civilnom sporovom konaní.
V civilnom konaní vypovedal, že malo ísť o kúpnu zmluvu, v trestnom konaní vypovedal, že išlo o

zabezpečovací právny úkon. Výpoveď v trestnom konaní, kde žalovaný vypovedal bez prípravy, potom
možno považovať za vierohodnejšiu. Právny zástupca žalovaného namietal, že žalovaný pri výpovedi
v trestnom konaní nebol poučený, že musí vypovedať pravdu, vypovedal v pozícii podozrivej osoby,
ktorej procesné postavenie sa blíži k postaveniu obvineného, to znamená, že podozrivá osoba môže na
svoju obhajobu uvádzať akékoľvek skutočnosti, môže dokonca aj klamať, čo je podstatný rozdiel medzi

postavením účastníka v civilnom sporovom konaní.

3.5.4 Vyšetrovateľ po vypočutí oznamovateľa aj E. F. a predložení listinných dôkazov nezistil
protiprávnosť konania napĺňajúceho pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Nebolo preukázané, že by E. F. kúpnou zmluvou z 19. januára

2011 uviedol A. B. do omylu a následným podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností k sporným nehnuteľnostiam sa na jeho úkor obohatil spôsobením škody veľkého rozsahu.
Uznesením z 01. apríla 2015 vyšetrovateľ trestnú vec odmietol, lebo nezistil dôvod na začatie trestného
stíhania. Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici uznesením č. k. 1Kn 122/15/6600-6 zo dňa 28. apríla
2015 sťažnosť oznamovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietla ako nedôvodnú. Skonštatovala, že

s poukazom na argumentáciu oznamovateľa o výške úrokov nemožno uvedené konanie hodnotiť ako
trestný čin úžery podľa § 235 Trestného zákona, nakoľko sa v zmysle ustálenej súdnej praxe hrubým
nepomerom medzi vzájomnými plneniami páchateľa a poškodeného považuje poskytnutie pôžičky s
úrokom dosahujúcim 70 % až 200 % za rok, čo v tomto konkrétnom prípade nebolo splnené.

3.5.5Súčasťouvyšetrovaciehospisubolaajkúpnazmluvaz30.júla2010uzatvorenámedziATYPFK,s.
r. o., Zvolen, zastúpenou konateľom A. B. a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi. Jej predmetom bol predaj
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX Správy katastra Zvolen ako C-KN parc. č. X/X - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 2199 m2 a stavby súp. číslo XXX postavenej na tejto parcele za dojednanú
kúpnu cenu 100.000,-Eur, prevzatie ktorej svojím podpisom na zmluve kupujúci potvrdil s tým, že je

povinný použiť ju na zaplatenie všetkých záväzkov evidovaných na uvedenom liste vlastníctva k termínu
30. júla 2007 (výpis z listu vlastníctva tvoril prílohu kúpnej zmluvy). Kupujúci boli oboznámení, že na
nehnuteľnostiach je zriadené záložné právo v prospech E. M. P., a. s.. Zmluvné strany sa dohodli, že
návrh na vklad vlastníckeho práva podajú spoločne, spolu s prílohou obsahujúcou potvrdenia súdnych
exekútorov, Daňového úradu vo Zvolene, Mesta Zvolen, na základe ktorých kataster nehnuteľností

vymaže v časti „C“ LV zriadené exekučné záložné práva. Dňa 25. augusta 2010 došlo k zmene v článku
3 kúpnej zmluvy tak, že dohodnutá kúpna cena je 125.000,-Eur, z ktorej kupujúci pri podpise kúpnej
zmluvy vyplatili 100.000,-Eur a v deň vkladu vlastníckeho práva vo svoj prospech zaplatia 25.000,-
Eur. Predávajúci podpisom dodatku ku kúpnej zmluve (pravosť podpisu konateľa predávajúceho A.B. bola overená na Notárskom úrade JUDr. Hornáčekovej vo Zvolene 26. novembra 2010) prevzatie
zostávajúcej časti kúpnej ceny vo výške 25.000,-Eur potvrdil. Vo vyšetrovacom spise je založený aj výpis
z listu vlastníctva č. XXXX z 22. júla 2010, z ktorého vyplynulo, že na prevádzaných nehnuteľnostiach

bolo v časti tiarch celkovo 12 záznamov. Vyšetrovací spis obsahuje aj rozhodnutia daňových úradov,
exekučných úradov, Mestského úradu Zvolen aj E. M. o zrušení týchto záložných práv 30.07.2010,
02.08.2010, 17.08.2010, 20.08.2010 a 25.10.2010 (rozhodnutia E. M.). Vklad vlastníckeho práva k
uvedeným nehnuteľnostiam v prospech žalovaných 1/ a 2/ bol povolený Správou katastra Zvolen
rozhodnutím z 25. augusta 2010 pod č. V 2001/2010.

3.5.6Dňa19.januára2011bolamedzižalovanými1/a2/akopredávajúcimiakupujúcimL.F.uzatvorená
kúpna zmluva o prevode nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra Zvolen
pre k.ú. K., obec a okres Zvolen, a to pozemkov KN parc. číslo X/X - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 403 m2, KN parc. číslo X/XX - zast. plochy a nádvoria o výmere 304 m2 a stavby výrobnej haly
súp. číslo XXXX postavenej na KN parc. číslo X/X za dohodnutú kúpnu cenu 20.000,-Eur, ktorá bude

uhradená na účet predávajúcich v deň podpisu zmluvy. Jej neuhradenie v lehote do 90 dní pod podpisu
zmluvy sa považuje za podstatné porušenie zmluvy a zakladá právo predávajúcich na odstúpenie. K
prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho podľa článku 4/ došlo bez tiarch, záväzkov a právnych vád.

3.5.7 Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 19. januára 2011 uzatvorenej medzi žalovanými 1/, 2/ ako

predávajúcimi a kupujúcim L. F. došlo ku kúpe a predaju stavby rodinného domu súp. č. XXX postavenej
na pozemku CKN parc. č. X/X a skladu súp. číslo XXX postaveného na pozemku CKN parc. č. X/X
spolu s pozemkami CKN parc. číslo X/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1345 m2, CKN parc.
č. X/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 29 m2, CKN parc. č. X/X - zast. plochy a nádvoria
vo výmere 118 m2. Zmluva obsahuje prehlásenie predávajúcich, že sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré

reálnou deľbou rozdelili na stavbu spĺňajúcu podmienky na bývanie a na výrobnú časť. Kúpna cena
bola dojednaná sumou 105.000,-Eur, ktorú kupujúci vyplatí prevodom na účet predávajúcich ako
čerpanie časti prostriedkov stavebného sporenia z mimoriadneho medziúveru, poskytnutého ČSOB
stavebnou sporiteľňou, a.s. Bratislava. Predávajúci sa zaviazali poskytnúť potrebnú súčinnosť pre
zriadenie záložného práva v prospech banky za poskytnutie úveru na kúpu nehnuteľností. Kupujúci

zobral na vedomie, že po podpísaní zmluvy bude z titulu úveru zriadené v prospech banky poskytujúcej
úver záložné právo a nehnuteľnosť s takto zriadeným záložným právom kupuje. K zmluve bol pripojený
geometrický plán z 30. septembra 2010 vyhotoviteľa Q. L. B., úradne overený 11. októbra 2010.

3.5.8 Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na podklade týchto zmlúv v prospech

kupujúceho L. F. bol povolený Správou katastra Zvolen v konaní sp. zn. V 124/2011 dňa 11. februára
2011 a V 125/11 dňa 14. februára 2011.

3.5.9 Súd prvej inštancie z vyšetrovacieho spisu na dokreslenie vzájomných vzťahov strán sporu
oboznámil aj predošlé záväzkové vzťahy žalovaného 1/ a otca žalobcu A. B.. V januári 2001 žalovaný

1/ A. B. poskytol dve pôžičky 800.000,- Sk a 700.000,-Sk, splatné do konca roku 2001. A. B. v
decembri 2004 uznal voči žalovanému 1/ svoj dlh v celkovej výške 1.500.000,-Sk s príslušenstvom
225.000,-Sk a na zabezpečenie záväzku uzatvoril zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom aj tohto súdneho sporu. V decembri 2005 A. B. uznal
celkový dlh 1.811.250,-Sk, ktorý sa zaviazal uhradiť do konca roka 2006 a bol uzatvorený dodatok

k zmluve o zabezpečovacom prevode práva, ktorým došlo k zvýšeniu hodnoty zabezpečovaného
záväzku. V článku 8 zabezpečovacej zmluvy bolo dohodnuté, že ak dlžníci neuhradia dlh veriteľovi,
môže si uplatniť definitívne vlastnícke právo písomným oznámením správe katastra o neuhradení svojej
pohľadávky dlžníkmi, inak vydá písomné potvrdenie dlžníkom o úhrade pohľadávky, na základe čoho
dôjde k spätnému prevodu vlastníckeho práva na dlžníkov. Zmluva bola uzavretá s vtedajšími vlastníkmi

nehnuteľností, s A. B. a jeho manželkou. Listom z januára 2007 žalovaný 1/ požiadal o vrátenie pôžičky
a vo februári 2007 podal návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu neuhradenia
svojej pohľadávky. 18. júna 2007 kúpnou zmluvou žalovaní 1/ a 2/ previedli nehnuteľnosti tvoriace
predmet tohto súdneho sporu na žalobcu. V jej článku 1 predávajúci uviedli, že sa stali vlastníkmi
nehnuteľností na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. Kupujúci prehlásil, že

nehnuteľnosti kupuje do svojho výlučného vlastníctva, pričom kúpna cena bola určená na 1.600.000,-
Sk, ktorú sa zaviazal zaplatiť na účet predávajúcich. Kúpnou zmluvou A. a E. B. ako predávajúci na
žalovaných previedli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX (stolárska dielňa) za dojednanú kúpnu cenu
600.000,-Sk, zaťažené záložným právom v prospech Credit Clearing Center, v prospech veriteľa L. R. av prospech správcu dane. Kúpna cena bola vyplatená k rukám predávajúcich pri podpise kúpnej zmluvy,
čo potvrdili svojimi podpismi. Zmluvné strany sa dohodli, že návrh na vklad vlastníckeho práva bude
podaný spolu s prílohou - dokladom príslušného daňového úradu o zrušení záložného práva. Návrh

na vklad vlastníckeho práva (v urýchlenom konaní) bol podaný 09. januára 2006 spolu s rozhodnutím
Daňového úradu Zvolen o zrušení záložného práva. Na základe dohody so spoločnosťou Credit Clearing
Center žalovaný 1/ uhradil pohľadávku z úverovej zmluvy dlžníkov K. B. a K. B. (úver 1.000.000,-Sk),
a to zostatok vo výške 434.000,-Sk. Veriteľovi L. R. podľa jeho potvrdenia z 26. februára 2007 bola
uhradená pohľadávka dlžníka A. B. v celkovej 1.400.000,- Sk. Kúpnou zmluvou z 23. júla 2007 žalovaní

1/ a 2/ previedli na spoločnosť ATYP FK, s.r.o. nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX (stolárska dielňa)
za 2.500.000,-Sk, ktoré sa kupujúci zaviazal zaplatiť najneskôr do troch dní od podpisu kúpnej zmluvy.
Predávaná nehnuteľnosť podľa vyhlásenia predávajúcich nebola scudzená alebo inak zaťažená vecným
bremenom alebo iným záväzkovým vzťahom.

3.6 Žalovaní na preukázanie, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy disponovali dostatočnými finančnými

prostriedkami predložili zmluvu o pôžičke z 19. decembra 2010, uzavretú žalovaným 1/ ako dlžníkom s
veriteľom, podľa ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička dňa 19. decembra 2010 vo výške 80.000,-
Eur s potvrdením zo dňa 06. februára 2011 o úhrade pôžičky. Žalovaný 1/ doložil výpisy zo svojho účtu
vo F. M. z roku 2014 a 2015, na ktorých eviduje platby od svedka L. F., ku ktorým uviedol, že sa jednalo
o splácanie pôžičiek, ktoré mu poskytol v období december 2011 až 2012. Žalovaní 1/ a 2/ predložili aj

rôzne zmluvy o kúpe nehnuteľností vrátane návrhov na vklad, ktorými preukazovali, že pokiaľ kupovali
nehnuteľnosti, následne ihneď podávali návrhy na ich vklad. Žalovaní tiež doložili zmluvné vzťahy s
rodinou žalobcu, na základe ktorých poskytovali rôzne pôžičky v minulom období.

3.6.1 Výpisom z obchodného registra spoločnosti ATYP FK, s.r.o. so sídlom Nižovec 211/05, Môťová,

Zvolen mal súd prvej inštancie preukázaný zápis tejto právnickej osoby do obchodného registra dňa
11. apríla 2007. Jej jediným spoločníkom bol od 11.04.2007 do 30.08.2011 A. B., od 31.08.2011 do
27.02.2013 A. B.. Spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra dňa 28. februára 2013 z dôvodu
zlúčenia so spoločnosťou STAMI REALITY, s.r.o., so sídlom Žiar nad Hronom, zapísanej do obchodného
registra 07. júna 2008 a vymazanej z obchodného registra dňa 02. apríla 2014 z dôvodu jej zrušenia

bez likvidácie. Spoločníkom ani konateľom v tejto spoločnosti nebol žalobca ani jeho otec.

3.7 Súd prvej inštancie s poukazom na § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a, § 124, § 126 ods. 1, § 151a,
§ 553 ods. 1, § 553a ods. 1, § 553b ods. 1, § 553c ods. 1, 2, 5 a § 558 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) a § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 uviedol, že už od

roku 2001 boli medzi rodinou B. a rodinou F. záväzkové právne vzťahy, ktorými žalovaný 1/ poskytoval
otcovi žalobcu A. B. viaceré pôžičky zabezpečené zriadením zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho
práva k rodinnému domu, ktorý je predmetom tohto súdneho sporu. V dôsledku neuhradenia dlžôb A.
B. došlo aj k realizácii tohto zabezpečovacieho prostriedku aj k prevodu vlastníckeho práva k stolárskej
dielni medzi rodinami B. a F. z dôvodu zabezpečovania finančných prostriedkov pre rodinu B., ktorá

bola v nepriaznivej finančnej situácii. Následne žalovaný 1/ uhrádzal dlžoby viaznúce na uvedenej
nehnuteľnosti, čím vznikli na jeho strane finančné straty, ktoré boli následne vyrovnané zrejme na
základe vzájomnej dohody strán opätovnými prevodmi nehnuteľností do vlastníctva rodiny B., prípadne
ichfirmyATYPFK.Žalovaný1/tvrdil,žetietoprevodynemalisúvissdlžobami,aledôkazmipredloženými
v trestnom konaní bol preukázaný opak. A. B. potvrdil, že firmu ATYP FK obchodne aj fakticky viedol

jeho otec A. B.. Žalobca uzatváral len formálne právne úkony, pri ktorých bola nevyhnutná jeho účasť,
takže obsah právnych úkonov a vôľa k nim vyplývali najmä z konania A. B.. Tvrdenia žalobcu o konaní
žalovaného ohľadom neprimeraných pôžičiek neboli preukázané, pretože o dlžobách spoločnosti ATYP
FK vo vzťahu k príslušným úradom konal A. B.. Pre účely tohto súdneho sporu nebolo potrebné, aby sa
uvedenými zmluvnými vzťahmi súd bližšie zaoberal, pretože len dokresľovali existenciu a fungovanie

vzájomných vzťahov medzi rodinou žalobcu a žalovanými, neboli však predmetom tohto sporu.

3.7.1 Okresný súd konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanými nebola spornou dohoda o prevode
stolárskej dielne na L. F. tým spôsobom, že žalovaný 1/ disponuje finančnými prostriedkami na zbavenie
tiarch viaznucich na tejto nehnuteľnosti. Stolárska dielňa mu bude odpredaná a následne dôjde k predaju

svedkovi F., ktorý kúpu mohol realizovať jedine úverom, no vzhľadom na zaťaženie nehnuteľností by mu
banka úver neposkytla. Sporným bol výklad tohto prevodu stranami sporu a vyplatenie skutočnej kúpnej
ceny. Žalobcove tvrdenie o kúpnej cene dohodnutej so svedkom F. cca 212.000,-Eur potvrdil svedok
A. B., svedok F. si s odstupom času výšku dojednanej kúpnej ceny presne nepamätal, ale odkázal naobsah kúpnej zmluvy. V kúpnych zmluvách uzavretých so žalovanými bola dojednaná cena 125.000,-
Eur, žalobca sumu 212.000,-Eur uviedol počas konania pred civilným súdom, keď v žalobe aj v trestnom
oznámení uvádzal čiastku 160.000,-Eur. Vysvetlenie právneho zástupcu žalobcu o pisárskej chybe v

žalobe, kde mala byť správne uvedená suma 212.000,-Eur vyznelo podľa okresného súdu ako účelové.
Toto tvrdenie žalobcu a jeho otca zostalo teda osamotené, ničím nepreukázané. Okresný súd poukázal
naskutočnosť,ževroku2007bolastolárskadielňaprevedenážalovanýminaspoločnosťATYPzakúpnu
cenu 2.500.000,-Sk a je nepravdepodobné, že o tri roky neskôr by mala tá istá nehnuteľnosť hodnotu
6.500.000,-Sk, keď roky 2009 a 2010 boli všeobecne známe celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá

spôsobila prepad cien nehnuteľností aj v SR. V záložnej zmluve z 20. októbra 2010 (k úveru svedka F.) je
uvedená cena nehnuteľností zistená znalcom 133.000,-Eur. Žalobca pritom v žalobe uviedol, že F. mal
na zaplatenie kúpnej ceny vlastných 63.000,-Eur a na sumu 97.000,-Eur, ktorej mala zodpovedať kúpna
cena za rodinný dom, mal vybavovať úver (jeho zabezpečenie mala predstavovať práve kúpna zmluva
napadnutá touto žalobou), čo je spolu práve 160.000,-Eur. Nepreukázané zostalo aj tvrdenie žalobcu,
že svedok F. ako vážny záujemca o kúpu stolárskej dielne k rukám jeho otca vyplatil zálohu 25.000,-Eur.

Otec žalobcu tvrdil, že túto platbu môže mať evidovanú v účtovníctve firmy ATYP, žiaden doklad však
nepredložil a nevedel vysvetliť, ako bola táto čiastka vysporiadaná vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi
stolárskej dielne firme ATYP. Svedok F. poprel úhradu tohto preddavku na kúpu stolárskej dielne, keď
v tom čase nemal k dispozícii vlastné voľné finančné prostriedky. Ani tvrdenie žalobcu, že svedok F.
mal doplatiť zvyšok kúpnej ceny 187.000,-Eur (212.000 - 25.000 záloha) nebolo preukázané. Žalobca

tvrdil, že podľa vyjadrenia kupujúceho F. cez banku mohol financovať kúpu dielne sumou 100.000,-Eur,
zvyšok vo výške 80.000,-Eur nemal pokrytých. Žiadal o prevod stolárskej dielne, aby ju mohol založiť v
prospech banky a získať úver. Žalovaný s tým však nesúhlasil, nakoľko nemal záruku, aby mu bol zvyšok
kúpnej ceny doplatený, preto súhlasil s prepisom stolárskej dielne na F., aby dostal hypotéku, ak žalobca
prepíše rodinný dom na žalovaného za kúpnu cenu 97.500,-Eur, ktorá mala zodpovedať cene, ktorú

mal F. doplatiť. Svedok F. však preukázal poskytnutie úveru na základe zmluvy z 20. decembra 2009
(správne má byť uvedené 20. decembra 2010, pozn. odvolacieho súdu) vo výške 94.900,-Sk (správne
má byť uvedené eur, pozn. odvolacieho súdu) zo strany ČSOB stavebnej sporiteľne zabezpečeného
záložným právom na základe záložnej zmluvy uzatvorenej so stavebnou sporiteľňou a žalovanými
1/, 2/ ako záložcami; predmetom zálohu boli prevádzané nehnuteľnosti. Záložnú zmluvu žalovaní 1/

a 2/ podpísali 19. januára 2011, teda v rovnaký deň, ako došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode
stolárskej dielne medzi žalovanými 1/ a 2/ a svedkom F. aj kúpnej zmluvy na rodinný dom. Dňa 26.
januára 2011 podľa výpisu z účtu stavebnej sporiteľne svedok F. čerpal úver 94.570,-Eur, ktoré následne
uhradil na účet žalovaného. Svedok F. tiež preukázal poskytnutie úveru od ČSOB stavebná sporiteľňa
na základe zmluvy z 29.10.2010 vo výške 23.500,-Eur, z ktorej vyplácal dielňu a doplatok obytnej

časti uhradil vkladom na účet. Z kúpnych zmlúv uzatvorených medzi svedkom F. a žalovanými 1/ a
2/ dňa 19. januára 2011 vyplynulo dojednanie kúpnej ceny za výrobnú časť nehnuteľnosti 20.000,-Eur
a za bytovú časť 105.000,-Eur. Svedok F. žalovaným 1/ a 2/ takto dojednané kúpne ceny uhradil v
podstatnej časti z úverov, ktorých čerpanie okresnému súdu preukázal. Súd prvej inštancie zdôraznil
§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa neplatnosti simulovaného právneho úkonu

nemožno domáhať voči tomu, kto ho považoval za nezastretý. Svedok F. potvrdil svoju vedomosť ešte
pred podpisom zmlúv, že medzi žalobcom a žalovanými malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy na rodinný
dom, avšak bližšie okolnosti tejto informácie nevedel. Okresný súd sa zaoberal aj záujmom žalobcu
na realizácii kúpnopredajného vzťahu medzi svedkom F. a žalovanými 1/ a 2/. Predaj stolárskej dielne
medzi firmou ATYP FK a žalovanými 1/, 2/ sa realizoval v lete 2010, kedy došlo k úhrade kúpnej ceny

v prospech spoločnosti formou úhrady jej dlžôb, čo nebolo sporné. Kúpna cena bola dojednaná podľa
kúpnej zmluvy z 30. júla 2010 sumou 100.000,-Eur a podľa dodatku ku kúpnej zmluve z 25. augusta
2010 bola suma zmenená na 125.000,-Eur. Pokiaľ žalobca, resp. jeho právny zástupca na základe
výpovede žalovaného 1/ v trestnom konaní poukázali na to, že malo ísť o pôžičku od žalovaného 1/
vo výške dlhov a kúpna zmluva mala byť len zabezpečovacím prostriedkom pre jej vrátenie, súd prvej

inštancie konštatoval, že takéto hodnotenie právneho vzťahu nevyplynulo z dokazovania v civilnom
konaní, naopak vypočutím žalobcu a jeho otca bolo preukázané uzatvorenie riadnej kúpnej zmluvy so
žalovanými. Pri zabezpečovacom prevode práva sa po splnení záväzku vlastnícke právo prevedie späť
na pôvodného vlastníka, tu však došlo k prevodu vlastníctva na ďalšiu osobu. Tvrdenie žalobcu, že
žalovaný čiastku kúpnej ceny úročil do vyplatenie kúpnej ceny F. nebolo preukázané. Žalobca tvrdil,

že nikdy nemal vôľu previesť rodinný dom na žalovaných a kúpnu zmluvu podpísal výlučne z dôvodu
záujmu na realizácii kúpnej zmluvy medzi žalovanými a F. s vedomím, že ak F. kúpnu cenu uhradí, kúpna
zmluva na rodinný dom sa stane nedôvodná a bude zničená. Otec žalobcu ale potvrdil, že si boli vedomí
toho,žekebyF.kúpnucenuneuhradil,rodinnýdombysastalvlastníctvomžalovaných.Ztohonevyplývacelkom jednoznačná vôľa žalobcu nepreviesť rodinný dom na žalovaných za žiadnych okolností. V tejto
súvislosti by malo byť irelevantné, aká kúpna cena mala byť dojednávaná ohľadom predaja stolárskej
dielne, podľa žalobcu a jeho otca bola celá dojednaná suma zaplatená. V kontexte odvolacieho tvrdenia

(protiprvémuzamietajúcemurozsudkusúduprvejinštancie),žeoprotidohodnutejkúpnejcene212.000,-
Eur na zmluvách figuruje suma 125.000,-Eur a zvyšok nefiguruje na žiadnej zmluve a práve naň bol
zriadený prepadný záloh na dom, t.j. aby tieto peniaze žalovaný 1/ od F. dostal potom hodnoverne
nevyznievatvrdeniežalobcu,žekúpnazmluvanarodinnýdommalazabezpečiť,abyžalovaný1/súhlasil
so založením stolárskej dielne na úver, ktorý mal byť poskytovaný svedkovi F.. Kúpna cena za predaj

stolárskej dielne činila podľa zmlúv 125.000,-Eur.

3.7.2 Okresný súd sa zaoberal záujmom, ktorý mal mať žalobca na následnom predaji medzi žalovanými
1/ a 2/ a svedkom F., nakoľko kúpna cena z predaja stolárskej dielne firmou ATYP žalovaným 1/ a
2/ bola realizovaná. Žalobca tvrdil, že pri predaji stolárskej dielne predpokladal, že z jej predaja bude
uhradená dlžoba voči žalovanému 1/, ktorý zaplatil dlžoby firmy ATYP vo výške cca 110.000,-Eur (a

sporné úroky), ďalej že bude uhradený dlh, ktorý viazol z hypotéky na rodinnom dome vo výške 50.000,-
Eur, že uhradia dlžobu známemu z Prahy vo výške 22.000,-Eur, a že budú mať aj finančné prostriedky
na rekonštrukciu rodinného domu. Dlžoby, ktoré tak mali byť uhradené teda činili 182.000,-Eur, čo ale
prevyšujepreukázanúdojednanúkúpnucenu125.000,-Eur(ajpôvodnežalobcomuvádzanúkúpnucenu
160.000,-Eur)-nevedno,zčohopotomžalobcamoholpredpokladaťešterekonštrukciurodinnéhodomu.

Žalobca tvrdil, že žalovaný uviedol do kúpnych zmlúv len čiastku 125.000,-Eur, ale svedok F. vyplatil
pôvodne dojednanú kúpnu cenu (187.000,-Eur) a očakával, že žalovaný im vyplatí rozdiel po započítaní
svojej pôžičky vo výške 110.000,-Eur a úrokov, čo malo činiť 77.000,-Eur, no žalovaný mu vyplatil len
cez 2.000,-Eur (žalobca však ani túto skutočnosť nijako nepreukázal). Okresný súd nemal preukázané
tvrdenie žalobcu o dojednaní kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne v celkovej výške 212.000,-Eur

ani okolnosť, že svedok F. mal uhradiť zálohu vo výške 25.000,-Eur a teda by mal doplácať celkovú
kúpnu cenu 187.000,-Eur. Súd prvej inštancie vyslovil pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a jeho otca o
dojednanej výške kúpnej ceny, pretože už v roku 2015 pri podaní trestného oznámenia a následne pri
podaní návrhu na neodkladné opatrenie a žaloby uvádzal, že mala byť dojednaná kúpna cena celkovo
160.000,-Eur, ktorá zodpovedala tam uvedenému vyčísleniu finančných prostriedkov, ktoré mal mať p.

F. zabezpečené. To ale nemôže korešpondovať s tvrdením žalobcu, že z predaja stolárskej dielne chcel
uhradiť dlžoby vo výške 182.000,-Eur a ešte aj použiť finančné prostriedky na rekonštrukciu rodinného
domu. Na tieto nezrovnalosti vo výpočtoch poukazoval aj žalovaný. Ak si mal podľa tvrdenia žalobcu
žalovaný ponechať čiastku cca 62.000,-Eur vyplatenú L. F. „bokom“ ako úrok, nie je celkom zrejmé,
prečo sa žalobca nedomáhal žiadnym spôsobom od žalovaného vyplatenia týchto peňazí, keďže podľa

jeho tvrdenia práve pre túto skutočnosť bol ochotný podpísať kúpnu zmluvu na svoj rodinný dom,
aby získal ďalšie peniaze, ale uspokojil sa len so sumou cca do 3.000,-Eur. Otázne je, prečo žalobca
nežiadal o vyplatenie týchto “peňazí bokom“ priamo od p. F., prečo by mali ísť žalovanému - k tomu z
výpovede žalobcu nevyplynul žiadny rozumný argument. V konaní pred súdom bolo potom preukázané
jedine dojednanie kúpnej ceny v súlade s kúpnymi zmluvami vo výške 125.000,-Eur. Potom nebol žiaden

dôvod, aby žalovaný 1/ žiadal akúkoľvek garanciu úhrady kúpnej ceny svedkom F., nakoľko kúpna
cena bola v podstatnej časti krytá poskytnutými úvermi zo strany ČSOB stavebnej sporiteľne (banka
zmluvy o poskytnutí úveru podpísala v dňoch 29. októbra 2010 - úver 23.500,-Eur a 20. decembra 2010
medziúver vo výške 94.900,-Eur). Hoci kúpna zmluva na rodinný dom bola vypracovaná 17. decembra
2010, žalobca ju podpísal na notárskom úrade dňa 19. januára 2011. Ani z ďalšieho konania žalobcu

nevyplynulo, prečo mal mať záujem na konečnej realizácii predaja stolárskej dielne svedkovi F.. Súd
prvej inštancie nezistil žiadny dôvod, aby žalobca na ním tvrdený návrh žalovaného 1/ pristúpil. Predaj
stolárskej dielne firmou ATYP žalovaným bol už dávnejšie realizovaný, kúpna cena za jej predaj bola
spoločnosti uhradená. Z jej ďalšieho predaja žalobca reálne nemal žiaden hospodársky význam a preto
jeho tvrdenie, že bol nútený podpísať kúpnu zmluvu na zabezpečenie realizácie predaja stolárskej dielne

svedkovi F. žalovaným 1/ a 2/ sa javí ako nedôvodné. Pokiaľ žalobca spochybnil tvrdenia svedka F., ktorý
podľa jeho názoru neuviedol pravdu vo svojej výpovedi ohľadne výšky kúpnej ceny stolárskej dielne
ako aj ohľadne skutočnosti, že kúpna zmluva na rodinný dom mala zabezpečovať prevod stolárskej
dielne na svedka F., okresný súd uviedol, že žalobca neuviedol žiaden hodnoverný dôkaz o spochybnení
tvrdenia svedka F.. Svedok K. B., bývalý spoločník svedka F. potvrdil, že mu svedok F. hovoril o kúpe

stolárskej dielne za sumu 6.500.000,-Sk a o zľave vo výške 100.000,-Sk. Právny zástupca žalovaného
spochybnil hodnovernosť výpovede svedka B. s poukazom na vtedajší vlažný vzťah medzi bývalými
spoločníkmi, pričom svedok F. sám potvrdil, že vzťah so svedkom K. B. v tom čase už nebol taký, aby
spolu komunikovali o uvedenej záležitosti, t.j. predaji stolárskej dielne, ktorý L. F. považoval za svojuosobnú záležitosť a v tom čase už nemienil ďalej podnikať so sv. B.. Keďže tvrdenia svedka B. poprel
priamy svedok F., tvrdenia tohto svedka súd nemohol brať za hodnoverne preukázané. K poukazu
žalobcu na výpoveď svedka B. súd prvej inštancie uviedol, že svedok potvrdil, že svedok F. od neho

žiadal pôžičku v súvislosti s kúpou stolárskej dielne. K pôžičke nedošlo, v rámci pracovného vzťahu
svedok zaplatil L. F. preddavok na zmluvne dojednané práce, ktoré neskôr svedok F. v priebehu viac ako
jedného roka aj vykonal. Táto okolnosť potom nesvedčí o tom, že by mal svedok F. predmetné finančné
prostriedky použiť na zaplatenie preukázanej kúpnej ceny stolárskej dielne. Pokiaľ by aj svedok B.
potvrdil, že 13. januára 2011 zložil v prospech firmy svedka F. čiastku 84.000,-Eur, potom nie je dôvod,

aby žalobca dňa 19. januára 2011 podpisoval kúpnu zmluvu ako zábezpeku na zabezpečenie vyplatenia
kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne, keď v tom čase svedok F. mal mať k dispozícii prostriedky
vo výške 84.000,-Eur a uzavreté zmluvy o úvere na 94.900,-Eur a 18.800,-Eur, čo bolo dostatok na
zaplatenie celej kúpnej ceny (dokonca aj na žalobcom tvrdený doplatok 187.000,-Eur). Svedok F. k
uvedenej čiastke celkom logicky uviedol, že potreboval finančné prostriedky na rozbehnutie výroby v
nových priestoroch a preklenutie času počas prevodu stolárskej dielne. Okresný súd uzavrel, že nezistil

žiaden relevantný dôvod a žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal svoje
tvrdenie a tvrdenie svedka - svojho otca, že sporná kúpna zmluva bola žalobcom podpísaná výlučne za
účelom zabezpečenia splnenia povinnosti sv. F. zaplatiť kúpnu cenu za predaj stolárskej dielne. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, že úmyslom strán pri uzavretí kúpnej zmluvy na rodinný dom
bolo založenie tejto nehnuteľnosti na splnenie záväzku sv. F. z iného zmluvného vzťahu, t. j. simulovať

právny úkon, a to záložné právo, cez iný právny úkon - kúpnu zmluvu. Dôvod jej neplatnosti podľa §
39 OZ pre simuláciu, a tak rozpor so zákonom, nebol preukázaný. K ďalším tvrdeniam o neplatnosti
tohto právneho úkonu ako zabezpečovacieho prostriedku sa okresný súd nevyjadril, len dodal, že plne
rešpektuje právne názory najvyšších súdnych autorít na túto problematiku, na ktoré poukazoval žalobca.

3.7.3 Vzhľadom na uvedené hodnotenie potom súd prvej inštancie zmluvu zo dňa 19. januára 2011
hodnotil výlučne ako kúpnu zmluvu a zaoberal sa, aká bola vôľa zmluvných strán v čase vykonania
právneho úkonu, čo je rozhodné pre posúdenie jeho platnosti z hľadiska náležitostí vôle konajúcej
osoby. Dospel k záveru, že kúpna zmluva je určitá a zrozumiteľná, to znamená, že obe zmluvné strany
vedeli, čo vyjadruje. Z výsluchu oboch zmluvných strán ako aj z výsluchu svedka A. B. jednoznačne

vyplynulo, že vedeli o tom, že podpisujú práve kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k domu. Hoci žalobca tvrdil, že kúpnu zmluvu nečítal, jeho otec potvrdil, že ju mali vopred k
dispozícii, mali možnosť sa s ňou oboznámiť a po vzájomnej dohode so synom pristúpili k jej podpisu.
Právny úkon musí byť vykonaný slobodne. O slobodný právny úkon nejde v prvom rade v prípade,
ak bol vykonaný v dôsledku priameho fyzického donútenia, čo v tomto prípade nebolo tvrdené ani

preukázané, alebo ak je právny úkon vykonaný v dôsledku psychického donútenia, či nátlaku, najmä
bezprávnej vyhrážky. Vyhrážka je protiprávna, ak je vynútené niečo, čo týmto spôsobom byť vynútené
nesmie. V danom prípade žalobca netvrdil a v konaní ani nebolo preukázané, že by sa žalovaný
voči nemu dopustil psychického donútenia - bezprávnej vyhrážky. Právny úkon je vykonaný vážne, ak
konajúca osoba svojím prejavom chce spôsobiť právne následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy

občianskeho práva spájajú. Pokiaľ právny úkon nie je urobený vážne, takýto prejav vôle je absolútne
neplatný. Tvrdenie žalobcu, že v skutočnosti nemal záujem o podpísanie kúpnej zmluvy, ale len o
zabezpečenie plnenia iného právneho úkonu okresný súd posudzoval z hľadiska vážnosti jeho vôle.
Nebolo preukázané, že by žalobca vstupoval do právneho vzťahu - kúpnej zmluvy o prevode rodinného
domu - z iného dôvodu než z toho, ktoré vyplýva z prejavu jeho vôle, t.j. z kúpnej zmluvy o prevode

vlastníckeho práva, ktorého nepochybným následkom je prevod vlastníckeho práva z pôvodného
vlastníka na nového nadobúdateľa vlastníckeho práva, v tomto prípade na žalovaných 1/ a 2/. Žalovaní
1/ a 2/ v civilnom konaní zhodne tvrdili, že na základe vzájomnej dohody malo ísť o kúpu nehnuteľnosti,
popreli akúkoľvek formu zabezpečenia iného záväzku touto zmluvou; žalovaná 2/ uviedla, že podmienila
manželovi uzavretie kúpnej zmluvy na dom ukončením prevodu dielne na F.. V tomto smere strana

žalobcu považovala za rozhodujúcu výpoveď žalovaného 1/ v trestom konaní. Okresný súd tento
dôkaz vyhodnotil ako dôkaz listinný, obsahom ktorého sú skutkové okolnosti uvádzané žalovaným 1/ v
postavení podozrivej osoby. Dal za pravdu žalovanému, že v takom prípade vypočúvaná osoba nemusí
vypovedať pravdu (nie je pod tlakom hrozby trestného stíhania z krivej výpovede tak ako napríklad v
civilnom konaní), preto sa nestotožnil so žalobcom, že výpoveď žalovaného 1/ v trestnom konaní treba

hodnotiť ako hodnovernejšiu oproti jeho výpovedi v civilnom konaní. Uvedený listinný dôkaz tak slúžil
súdunaporovnanietvrdenížalovaného1/avyhodnoteniehodnovernostijehovýpovedevtomtocivilnom
konaní. K nezrovnalostiam, na ktoré poukazoval žalobca súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalovaný
v trestom konaní uvádzal k uzavretiu kúpnej zmluvy na rodinný dom, že „B. ma požiadali v decembri2010, aby som im za účelom splnenia tejto ich predstavy a iných hore uvedených potrieb zapožičal
finančné prostriedky vo výške 97.500,-Eur. Ja som súhlasil, avšak s poukazom na skúsenosti z minulosti
- z pôžičiek z roku 2001, sme si dohodli iný spôsob ako písomné uzavretie zmluvy o pôžičke. Uzavreli

sme kúpnu zmluvu s A. B. (vtedajším vlastníkom domu na adrese Nižovec 5) na sumu 97.500,-Eur, ktorú
A. podpísal priamo pred notárom dňa 19.01.2011“, nemožno z toho bez ďalšieho vyvodiť, že malo ísť o
pôžičku. Z výpovede žalovaného v civilnom konaní vyplynulo, že žalobca s otcom ho oslovili v súvislosti
s ich finančnými problémami, potrebovali finančné prostriedky od žalovaného a bola dojednaná kúpna
zmluva. Žalovaný uviedol, že na základe skúseností z minulosti, kedy žalobcova rodina mala značné

problémy s vrátením nemalých čiastok pôžičiek, im nechcel požičať, preto došlo k dojednaniu kúpnej
zmluvy. Žalobca a jeho otec s týmto úkonom mali súhlasiť. Žalobcovmu tvrdeniu, že nemal vážnu vôľu
uzavrieť kúpnu zmluvu a žalovaní o tom vedeli nenasvedčuje nič. Žalobca nepreukázal ani svoje tvrdenie
o tom, že takto bolo postupované na výslovnú žiadosť žalovaného. Žalobcom tvrdená neplatnosť kúpnej
zmluvy o prevode rodinného domu z dôvodu nenaplnenia náležitostí danosti vôle nebola preukázaná.

3.7.4 Okresný súd poukázal aj na tvrdenia žalobcu, že uvedenú kúpnu zmluvu žalovaný 1/ v rozpore
s dojednaniami o uzavretí záložnej zmluvy použil ako zábezpeku na vrátenie pôžičky, ktorá mu bola
poskytnutá v marci 2011. Žalovaní 1/ a 2/ zhodne uviedli, že návrh na vklad kúpnej zmluvy nebol
realizovaný hneď z dôvodu mimozmluvnej dohody medzi žalovaným 1/, žalobcom a jeho otcom, pre
prísľub zákazky, na základe ktorej by získali finančné prostriedky a mohli by odkúpiť späť rodinný

dom do svojho vlastníctva. Tým žalovaná 2/ vysvetlila ňou uvádzanú skutočnosť, že išlo o dočasný
prevod vlastníctva. Hoci po právnej stránke takéto dojednanie nemožno považovať za platné a právne
vynútiteľné, jednalo sa len o súkromnú dohodu; žalovaný 1/ uvádzal, že tak postupoval s prihliadnutím
na dovtedajšie vzájomné vzťahy. O uvedenom svedčí aj to, že žalovaný 1/ v marci 2011 podal
návrh na vklad, ale neuhradil správny poplatok a došlo k zastaveniu katastrálneho konania, čo bolo

oznámené účastníkom zmluvy, teda aj žalobcovi. Je potom vyvrátené žalobcove tvrdenie, že sa o
prevode vlastníckeho práva na žalovaných dozvedel až po zavkladovaní vlastníckeho práva žalovaných.
Žalovaný 1/ potvrdil, že k návrhu na vklad a k jeho realizácii došlo po oznámení žalobcu a jeho otca,
že nemajú finančné prostriedky na spätné odkúpenie domu a žiadali poskytnutie ďalšej pôžičky, ktorú
taktiež v dojednanej lehote nevrátili. To, že kúpnou zmluvou malo byť zabezpečené vrátenie pôžičky

22.000,-Eur sa javí iba ako dohad žalobcu. Preukázané bolo, že po zavkladovaní kúpnej zmluvy sa
rodiny sporových strán stretli a výsledkom bolo dojednanie o zachovaní existujúceho stavu. Žalovaný
tvrdil, že žalobca a jeho rodina uviedli, že budú vyvíjať snahu o zabezpečenie finančných prostriedkov
tak, aby došlo k vráteniu pôžičky z marca 2011 a budú hľadať záujemcu na odkúpenie rodinného domu.
Žalobca naopak tvrdil, že sa jednali o možnostiach vrátenia pôžičky, bez čoho žalovaný nechcel vykonať

spätný prevod domu. Je zrejmé a preukázané, že od roku 2011 do roku 2015 žalobca nepodnikol
žiadne kroky svedčiace o tom, že by sa akýmkoľvek spôsobom domáhal svojho vlastníckeho práva k
rodinnému domu. Ako po podpise kúpnej zmluvy, jej zavkladovaní, tak ani v následnom období takmer
4 rokov nevykonal žiaden úkon, ktorým by spochybnil platnosť kúpnej zmluvy. Žalobca začal konať
až potom, keď banka mienila pristúpiť k predaju nehnuteľnosti výkonom záložného práva za situácie,

kedy zosplatnila hypotekárny úver, zabezpečený záložným právom na predmetný rodinný dom, v roku
2014. Otec žalobcu dokonca tvrdil, že až na základe výzvy banky sa dozvedeli o prevode vlastníckeho
práva, kedy to riešil syn, t. j. žalobca; táto okolnosť však preukázaná nebola. Preukázané boli len výzvy
banky na zosplatnenie dlhu, čiastočná úhrada splátok za pomoci žalovaného a následný krátky odklad
zaplatenia celého dlhu. Pre neplnenie týchto dodatočných podmienok ešte nasledujúci mesiac banka

oznámila pristúpenie k výkonu záložného práva. To znamená, že nie prevod vlastníctva k domu bol
podnetom na konanie banky, ale nedodržanie platobnej disciplíny žalobcu. Z výpovede žalobcu a jeho
otca ďalej vyplynulo, že na základe uvedeného sa snažili nájsť záujemcu o kúpu rodinného domu a
oslovili žalovaného 1/, aby predal rodinný dom späť žalobcovi, pretože by to bolo výhodnejšie z hľadiska
poplatkov aj z hľadiska toho, aby sa žalobca prezentoval ako vlastník domu pri jeho predaji. Rodina

žalobcu našla záujemcu, avšak žalovaný vzhľadom na navrhovanú kúpnu cenu s týmto nesúhlasil.
Na žiadosť otca žalobcu však žalovaní v tom čase vložili na úverový účet žalobcu splátku úveru
na dosiahnutie odkladu výkonu záložného práva bankou. Je prirodzené, že v danej situácii by ako
rodina žalobcu, tak aj rodina žalovaných pri realizácii záložného práva bankou mohla prísť o finančné
prostriedky, ktoré do tejto nehnuteľnosti vložili. Konanie žalovaných, ktorí uhradili hypotekárny úver za

žalobcu potom možno hodnotiť len ako ochranu ich vlastníctva a vynaložených finančných prostriedkov.
K dôvodu na strane žalovaných 1/ a 2/ pre vstup do kúpno-predajného vzťahu okresný súd uviedol, že
žalovaní do neho vstupovali z dôvodu pomoci rodine žalobcu. Podľa tvrdenia žalovaného 1/ otec žalobcu
žiadal o pôžičku, čo vyplynulo aj z výpovede žalovaného 1/ v trestnom konaní. Žalobca poukázal, žev tejto súvislosti by potom kúpna zmluva mala zabezpečovať takto poskytnutú pôžičku a tento úkon
nemožno hodnotiť ako kúpnu zmluvu. Žalovaný však uviedol, že nemal záujem o poskytnutie pôžičky
otcovi žalobcu, avšak pokiaľ mu tento navrhol predaj rodinného domu, hoci s tým, že v krátkom čase

by ho spätne odkúpil, súhlasil s tým. Žalovaní poukázali na to, že bežne postupujú tak, že ak kúpia
nejakú nehnuteľnosť, po istom vhodnom čase ju následne predajú za účelom zisku. Aj v tomto prípade,
pokiaľ vstupovali do uvedeného zmluvného vzťahu predpokladali, že ak aj rodina žalobcu neodkúpi späť
nehnuteľnosť, budú ju môcť neskôr predať vo vhodnom čase, čo považovali za rozumnú investíciu. Hoci
žalobca a jeho otec popreli žalovaným tvrdený úmysel vstúpiť do zmluvných vzťahov, či už sa to týkalo

stolárskej dielne alebo rodinného domu za účelom pomoci rodiny žalobcu, uvádzali, že žalovaný nikdy
nepostupoval s dobrým úmyslom, ale vždy mu išlo len o zisk. V tomto kontexte je potrebné poukázať
na predchádzajúce vzájomné vzťahy rodín žalobcu a žalovaných. Žalobca a jeho otec tvrdili o správaní
žalovaných 1/ a 2/ už v minulosti, že malo ísť skôr o úžernícke správanie. Žalovaný 1/ však preukázal,
že už v minulosti, pokiaľ poskytoval pôžičky rodine žalobcu, títo ich v lehote splatnosti nesplatili a bolo
snahou vzájomne dojednať úhradu dlhu tak, aby obe strany boli spokojné. Je pravdou, že aj v minulosti

došlo v súlade s vtedajšou právnou úpravou k nadobudnutiu vlastníctva k rodinnému domu zo strany
žalovaných 1/ a 2/ titulom výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, neskôr však po úhrade pohľadávok
žalovaní pristúpili k spätnému prevodu nehnuteľnosti do vlastníctva žalobcu. Otec žalobcu potvrdil, že
od počiatku spoločných vzťahov dochádzalo k opakovaným pôžičkám od žalovaného s tým, že mala byť
dojednaná odplata vo výške 2 % a úroky z úrokov, avšak vždy bol s takouto dohodu spokojný, nikdy ju

nenamietal. Uviedol, že nikdy nežiadal doklady k tomu, mal ich vždy len žalovaný, ktorému dôveroval.
Žalobca tvrdil, že v súvislosti s predajom stolárskej dielne ohľadne vyplatenia kúpnej ceny zo strany
žalovaného 1/ malo tiež ísť o poskytnutie pôžičky s rovnakým úročením a následne pri pôžičke z marca
2011 malo ísť o poskytnutie pôžičky s úročením 2 % mesačne a úroky z úrokov. Žalovaný toto tvrdenie
poprel uvedúc, že ak žalobca nevráti pôžičku podľa dojednania, mieni od neho žiadať aj úroky. Žalobca

svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Napriek tomu okresný súd uviedol, že úrok vo výške 2 % mesačne
je 24 % ročne, čo nemožno hodnotiť ako úrok dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, prípadne so
zákonom. Z uvedených tvrdení žalobcu a jeho otca vyplýva skôr snaha vykresliť najmä žalovaného
1/ v negatívnom postavení. Žalobca a jeho otec pôžičku z marca 2011 v lehote splatnosti neuhradili.
Podnikanie žalobcu a jeho otca bolo už v minulosti neúspešné, pretože k predaju stolárskej dielne, ako

vyplynulo z ich trestného oznámenia, došlo pod vplyvom nesplácania úveru, ktorý bol zabezpečený
stolárskou dielňou aj ďalších dlžôb a hroziacich exekúcií, v snahe žalobcu a jeho otca predísť predaju
domu výkonom záložného práva bankou, pričom im mal byť nápomocný práve žalovaný 1/. Súd prvej
inštancie poukázal aj na prípadnú hodnotu rodinného domu, kedy otec žalobcu pri svojej prvej výpovedi
v konaní pred súdom uvádzal, že hodnota rodinného domu v decembri 2010 pred jeho rekonštrukciou

podľa znaleckého posudku bola cca 100.000,-Eur a rekonštrukcia prebehla až po decembri 2010. V
doplňujúcej výpovedi uviedol, že v čase predaja rodinného domu, t. j. v januári 2011 už podstatná
časť rekonštrukcie bola vykonaná a rodinný dom mohol mať hodnotu 150.000,- až 160.000,-Eur. Tieto
tvrdenia však svedok ničím nepreukázal. Pokiaľ rekonštrukcia rodinného domu mala prebiehať až po
decembri2010,žalobcaanijehootecnepreukázalizakýchkonkrétnychfinančnýchprostriedkovsamala

realizovať. Uvádzali, že mali preddavok od sv. F. vo výške 25.000,-Eur, čo preukázané nebolo, a že mali
finančné prostriedky zo zmluvy o úvere, ktorá ale bola uzavretá ešte v roku 2009, a teda možno vysloviť
pochybnosť, že pokiaľ mal žalobca v decembri 2010 k dispozícii finančné prostriedky z úveru, prečo bol
nútený pristúpiť k predaju stolárskej dielne aj k čerpaniu ďalšej pôžičky od žalovaného v marci 2011.
Rovnako potom nie je celkom zrejmé, z akých finančných prostriedkov mala prebehnúť rekonštrukcia

rodinného domu, pokiaľ podľa tvrdenia žalobcu iné finančné prostriedky k dispozícii nemali a nemala
im byť vyplatená ani cena za predaj rodinného domu. Ak boli bez finančných prostriedkov, z čoho
pokračovali v podnikateľskej činnosti, keď sami potvrdili, že plánované zákazky nevyšli. Tieto okolnosti
výpoveďou žalobcu a jeho otca neboli hodnoverne ozrejmené. Z výpovedí žalobcu aj žalovaných 1/,
2/ potom vyplynulo, že s kúpnou zmluvou o prevode rodinného domu boli obe zmluvné strany riadne

oboznámené, mohli si ju slobodne prečítať a rozhodnúť sa, či do takéhoto právneho vzťahu vstúpia,
alebo nie. Pokiaľ sa tak rozhodli, sú svojimi právnymi úkonmi viazaní, pričom súd posudzuje vôľu strán
v čase vzniku právneho úkonu. Okolnosti vzniknuté neskôr, či už pôžička v marci 2011 alebo okolnosti
zosplatnenia úveru viažuceho sa k nehnuteľnosti v decembri 2014 nemôžu mať vplyv na zmenu vôle
zmluvných strán. Súd prvej inštancie preto uzatvoril, že kúpna zmluva uzavretá dňa 19. januára 2011

zodpovedala vtedajšej vôli zmluvných strán, spĺňala všetky formálne aj obsahové náležitosti právneho
úkonu a je platným právnym úkonom aj platným právnym titulom na zápis vlastníckeho práv v prospech
žalovaných 1/ a 2/. Z týchto dôvodov okresný súd nedôvodnú žalobu v celom rozsahu zamietol.3.8 K dôkaznému návrhu na zabezpečenie obchodných dokladov vo vzťahu k obchodnému prípadu
medzi sv. F. a spoločnosťou sv. B. okresný súd uviedol, že ide o okolnosti nemajúce vplyv na posúdenie
veci samej. Ide o obchodný vzťah medzi obchodnými spoločnosťami a nie je žiadna súvislosť, ktorou

by mali byť ozrejmené skutočnosti rozhodujúce v tomto sporovom konaní. Z týchto dôvodov súd prvej
inštancie tento žalobcov dôkazný návrh ako nedôvodný zamietol.

3.9 O trovách celého, teda aj prvého odvolacieho konania, rozhodol okresný súd podľa § 255 ods.1
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) s poukazom na § 396 ods. 3 C.s.p.. Keďže v konaní

boli úspešní žalovaní 1/ a 2/, uložil žalobcovi povinnosť náhrady trov konania v plnom rozsahu s tým,
že o jej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny
úradník (§ 262 ods.2 C.s.p.).

4. Uznesením č. k. 18C/291/2015-507 zo dňa 22. januára 2018 okresný súd opravil záhlavie rozsudku
č. k. 18C/291/2015-479 zo dňa 21. novembra 2018 v časti označenia právneho zástupcu žalovaných;

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. januára 2019.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) odvolanie
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) C.s.p.; tvrdil tak, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci;súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Uplatnil nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.

5.1 Pokiaľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces nevykonaním navrhnutých dôkazov žalobca
udával, že dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny vyššej ako 125.000,-
Eur neuniesol zavinením súdu, ktorý nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie zabezpečením

dokumentácie k zákazke medzi svedkom F. a spoločnosťou K & J & G, s.r.o. zastupovanou svedkom
B., predložením výpisu z podnikateľského účtu, na ktorý svedok F. prijal prostriedky v sume 84.000,-
Eur, predložením faktúr, príjmových a výdavkových dokladov, prevodných príkazov a výpisov z účtov
týkajúcich sa označenej zákazky od obidvoch subjektov, ktoré sa jej zúčastnili (objednávateľ aj
zhotoviteľ), pretože svedok F. uvádzal nepravdivé a zavádzajúce informácie a ním tvrdené skutočnosti

a dôkazy je potrebné preveriť ďalšími dôkazmi. Navrhoval vyžiadať od svedka F. výpisy z účtu, na ktorý
prijal 84.000,-Eur od mesiaca, kedy uvedené peniaze prijal až do ich posledného použitia, prednostne
od decembra 2010 do decembra 2011. Za dôležitú označil najmä otázku, či k výberu týchto peňazí
alebo nakladaniu s nimi došlo pred 19. januárom 2011, kedy boli podpísané všetky prevodné zmluvy.
Skutkový záver okresného súdu, ktorý navrhované dokazovanie zamietol z dôvodu, že ide o obchodný

prípad medzi svedkom F. a spoločnosťou svedka B., označil za nesprávny. Týmto postupom podľa
odvolateľa súd prvej inštancie porušil rovnosť strán, keď žalobcovi odoprel možnosť preukázať pre
konanie podstatnú skutočnosť. Navrhol, aby dokazovanie v tomto smere vykonal odvolací súd. Toto
dokazovanie môže preukázať, že práve na časť kúpnej ceny dávanú „bokom“, neuvedenú v kúpnej
zmluve o predaji stolárskej dielne, žalovaní požadovali ako zábezpeku rodinný dom žalobcu. V tomto

konaní súdu prvej inštancie videl odvolateľ odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) C.s.p.

5.2 Odvolateľ súdu prvej inštancie taktiež vytkol, že nezobral do úvahy poukaz žalobcu na rozpory medzi
výpoveďami žalovaného 1/ a žalovanej 2/, na rozpory medzi jednotlivými výpoveďami žalovaného 1/ aj
na rozpory jeho výpovedí s výpoveďami iných osôb. Požiadal, aby sa s týmito námietkami vysporiadal

odvolací súd, keďže tak neurobil súd prvej inštancie. V podrobnostiach uviedol, že:

5.2.1 V trestnom konaní dňa 23. mája 2011 žalovaný 1/ vypovedal, že ho v júli 2010 žalobca a jeho otec
oslovili s tým, že chcú predať nehnuteľnosť stolárskej dielne s pozemkom L. F., na civilnom pojednávaní
17. februára 2016 už tvrdil, že mu v júli 2010 žalobca a jeho otec ponúkli stolársku dielňu, pretože v

tom čase ešte kupca nemali.

5.2.2 Dňa 23. marca 2015 v trestnom konaní žalovaný 1/ vypovedal, že v decembri 2010 B. zistili, že
okrem financií získaných z predaja dielne budú potrebovať aj ďalšie finančné prostriedky na dokončeniea rekonštrukciu ich rodinnému domu, splatenie iných pôžičiek a vytvorenie novej prevádzky stolárskej
dielne, prípadne nákup materiálu a splácanie úveru. V decembri 2010 žalovaného 1/ požiadali za
účelom naplnenia týchto potrieb o požičanie finančných prostriedkov 97.500,-Eur, avšak vzhľadom na

skúsenosti z minulosti si dohodli iný spôsob ako písomnú zmluvu o pôžičke. Uzavreli kúpnu zmluvu s
vtedajším vlastníkom domu A. B. na sumu 97.500,-Eur, ktorú A. podpísal pred notárom 19. januára
2011 (po uskutočnení predaja stolárskej dielne L. F.). B. získali finančnú hotovosť 97.500,-Eur. Dohodli
sa, že návrh na vklad vlastníckeho práva nebudú podávať do obdobia cca 3 - 4 mesiace, nakoľko bol
predpoklad vrátenia uvedenej čiastky buď v celosti alebo v nejakej časti. B. argumentovali tým, že už aj v

minulosti si vedeli zohnať prostriedky na vyplatenie pôžičiek, očakávajú nejakú veľkú zákazku, prípadne
by prostriedky získali predajom rodinného domu, ktorý kvôli tomu rekonštruovali. V civilnom konaní dňa
17. februára 2016 žalovaný už uvádzal, že v polovici decembra 2010 ho rodina B. informovala o zámere
predať rekonštruovaný rodinný dom za lepšiu sumu a presťahovať sa do Banskej Bystrice. Ponúkli mu
odkúpenie rodinného domu, na ktorom je ťarcha zhruba do 50.000,-Eur v podobe záložného práva v
prospech banky, kedy si brali úver ešte asi z marca 2009. Uviedli, že tento dom by mu odpredali za

97.500,-Eur.

5.2.3 V trestnom konaní dňa 23. marca 2015 a v civilnom konaní dňa 17. februára 2016 žalovaný
1/ uvádzal, že sumu 22.000,-Eur požičal A. B. za úrok 2 % mesačne, dňa 15. mája 2018 v civilnom
konaní tvrdil, že pôžička 22.000,-Eur bola bezúročná. V civilnom konaní dňa 17. júna 2016 žalovaný

1/ vypovedal, že dňa 19. januára 2011 dal kúpnu zmluvu na podpis A. B., ktorý dal svoj podpis overiť
notárke a následne A. na notárskom úrade vyplatil čiastku 97.500,-Eur a on mu odovzdal overenú kúpnu
zmluvu; vtedy A. B. podpísal aj návrh na vklad do katastra nehnuteľností ako osobitnú listinu. Pri podpise
kúpnej zmluvy sa žalovaný 1/ dohodol s otcom A., že ak získajú finančné prostriedky 97.500,-Eur, tak
im tento dom za uvedenú sumu môže predať späť. Vychádzal z minulých skúseností, kedy si rodina

žalobcu zabezpečila finančné prostriedky vo výške 4,5 milióna Sk. Dohodli sa, že počas 2 - 4 mesiacov
zatiaľ návrh na vklad do katastra nehnuteľností nepodá.

5.2.4 V trestnom konaní dňa 23. marca 2015 žalovaný 1/ uviedol, že po doručení rozhodnutia o vklade
vlastníckeho práva rodina B. nepočítala s tým, že nehnuteľnosť žalovaný 1/ na seba naozaj nechá

previesť, čím poškodí zmluvnému vzťahu medzi A. B. a bankou (zákaz predaja domu bez súhlasu
banky). B. usúdili, že sa musia ešte aktívnejšie snažiť o vyrovnanie dlhu voči žalovanému 1/ a jednou
z alternatív bol urýchlený predaj rodinného domu. V civilnom konaní 17. februára 2016 žalovaný 1/
uviedol, že na stretnutí, ktoré mohlo byť v máji 2011 bol zo strany B. obvinený z nedodržania sľubu, že
nehnuteľnosť na seba neprevedie. Očakávali sa problémy zo strany záložného veriteľa a riešili situáciu

okolo nevrátenia pôžičky 22.000,-Eur. Tiež sa bavili o predaji rodinného domu cez realitnú kanceláriu
podľa ich návrhu za 180.000,-Eur, potom došlo k stretnutiu až začiatkom roku 2015. Vo výpovedi v
civilnom konaní dňa 15. mája 2018 už žalovaný 1/ (v snahe prispôsobiť svoju výpoveď požiadavkám na
dokazovanie vyjadreným v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu) o uvedenom stretnutí vypovedal,
že žalobca so svojou rodinou uvádzal, že si nezabezpečili finančné prostriedky na spätnú kúpu domu a

riešili čo ďalej. Dohodli sa, že v dome, dokiaľ ho neodkúpia späť alebo sa nepredá, budú bývať a splácať
úver, on od nich nájomné nepožadoval. Mali sa tiež dohodnúť, že v čase, keď sa rodinný dom predá
tretej osobe alebo sa rozhodnú, že tam nebudú bývať, vysporiadajú investície, ktoré od podpisu kúpnej
zmluvy žalobcova rodina investovala.

5.2.5 V trestnom konaní dňa 23. marca 2015 žalovaný 1/ uviedol, že dňa 08. januára 2001 mal uzavreté
s A. B. dve zmluvy o pôžičke spolu vo výške 1.500.000,-Sk, so splatnosťou do 31. decembra 2001,
koncom roku 2004 sa s A. B. dohodli, že uzná dlh a určia splatnosť týchto pôžičiek aj s úrokmi do 31.
decembra 2005. Celkovú dlžnú sumu aj s úrokmi určili na 1.725.000,-Sk. Ako garanciu ich vrátenia
uzatvorili dňa 27. decembra 2004 zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k ich

rodinnému domu na adrese C. X, D.. V civilnom konaní 17. februára 2016 žalovaný 1/ odpovedal, že
od roku 2000 až doposiaľ požičal A. B. cca 1.500.000,-Sk a na otázku, či sa dohodli na nejakom úroku
odpovedal - nedohodli. Otec žalobcu potvrdil, že každá požičaná suma od žalovaného 1/ bola úročená
dokonca úrokmi z úrokov.

5.2.6 Vo výpovedi dňa 17. decembra 2016 v civilnom konaní žalovaný 1/ uviedol, že bezúročne požičal
peniaze aj L. F., tak do 20.000,-Eur, niekedy v roku 2011 alebo 2012. Svedok F. vo svojej prvej výpovedi
v civilnom konaní uviedol, že pôžička bola s úrokmi vo výške 1/3, resp. 1/4 požičanej sumy.5.2.7 V civilnom konaní dňa 17. februára 2016 žalovaný 1/ tvrdil, že rodinný dom mohol kúpiť až keď by
mal peniaze od F.. Nemal ich 19. januára 2011, ale až 27. januára 2011. V písomnom podaní z 30. mája
2018 už cestou svojho právneho zástupcu tvrdil, že peniaze mal, a to 80.000,-Eur od S. J.. Odvolateľ

to označil za zrejmú reakciu na zrušujúce rozhodnutie.

5.2.8 Vo výpovedi v civilnom konaní 17. februára 2016 žalovaný 1/ uviedol, že dal prísľub vrátenia alebo
odpredaja nehnuteľnosti za tých istých podmienok, ako to už bolo niekedy predtým, na začiatku roku
2015 však neakceptoval kúpnu cenu 140.000,-Eur od kupca, ktorého zabezpečil A. B..

5.2.9 Dňa 15. mája 2018 žalovaný 1/ vypovedal, že návrh B. (v čase podpisu kúpnej zmluvy na rodinný
dom 19. januára 2011), že by investovali do rodinného domu, aby v ňom následne bývali považoval
za rozumnú investíciu, ktorá by mu zostala, ak by rodinný dom nekúpili späť. Jeho tvrdenie označil
odvolateľ za reakciu na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý požadoval vykonanie dokazovania na
otázku vysporiadania investícií do nehnuteľnosti. V iných výpovediach žalovaní o žiadnych investíciách

nehovorili.

5.2.10 Žalovaná dňa 27. apríla 2016 uviedla, že jej manžel povedal, že rodinný dom kupujú, lebo B.
potrebujú finančné prostriedky na rekonštrukciu rodinného domu aj na splátky úveru. Po rozhodnutí
odvolacieho súdu už tvrdila, že to bola investícia, čím zosúlaďuje svoju výpoveď so žalovaným 1/.

5.2.11 Výpovede žalovaného 1/ považoval žalobca za rozporné s výpoveďami žalovanej 2/, ktorá 27.
júna 2018 uviedla, že jej mal manžel povedať, že sa dohodol s B., že budú v rodinnom dome ďalej
bývať, žalovaný 1/ však tvrdil, že na tom stretnutí bola (výpoveď z 15. mája 2018). Žalovaná 2/ tvrdila,
že dohoda o vyporiadaní investícií bola nielen logická (jej výpoveď z 27. júna 2018), žalovaný 1/ tvrdil,

že sa to dohodlo na stretnutí, kde bola (jeho výpoveď z 15. mája 2018).

5.2.12 Túto časť odvolacej argumentácie odvolateľ uzavrel tvrdením, že dôkladným vyhodnotením
jednotlivých výpovedí žalovaných a porovnaním s inými dôkazmi súd prvej inštancie nemohol dospieť
k záveru o dôveryhodnosti ich výpovedí, najmä vo vzťahu k ich výpovediam v civilnom konaní, ktoré

prispôsobovali vývoju sporu a neskôr aj dôvodom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu.

5.3 Pri hodnotení výpovede žalovaného 1/ v trestnom konaní súd prvej inštancie dospel k záveru,
že vypočúvaná osoba (žalovaný ako podozrivý) nemusí vypovedať pravdu, pretože nie je pod tlakom
hrozby trestného stíhania za krivú výpoveď ako napr. v civilnom konaní. Výpoveď žalovaného 1/ v

trestnom konaní preto nie je hodnovernejšia ako jeho výpoveď v civilnom konaní. Porovnanie výpovede
žalovaného 1/ v trestnom konaní s jeho výpoveďou v civilnom konaní okresný súd už nevykonal.
Vyjadrenie žalovaného 1/ v trestnom konaní, že súhlasil s požičaním peňazí 97.500,-Eur, ale dohodli si
iný spôsob ako písomné uzavretie zmluvy o pôžičke a uzavreli kúpnu zmluvu okresný súd nepovažoval
za potvrdenie, že malo ísť o pôžičku. Odkázal na nijako nešpecifikovanú výpoveď žalovaného 1/ v

civilnom konaní, kde sa mal vyjadriť, že peniaze už nechcel požičať pre problémy s vracaním pôžičiek
a uzavrel kúpnu zmluvu. Z ničoho nevyplýva, že pri výpovedi v trestnom konaní mal žalovaný 1/ klamať,
keď v civilnom konaní na pojednávaní svoju výpoveď označil za pravdivú. Vo výpovedi v civilnom konaní
dňa 17. februára 2016 žalovaný 1/ uviedol, že vypovedal aj v trestnom konaní ako uznal za vhodné.
Podľa zvukového záznamu z pojednávania povedal „och, to čo som povedal“ a následne uviedol, že

vypovedal pravdu. Na pojednávaní 15. mája 2018 túto výpoveď označil za výpoveď, kde mal hovoriť
tak, aby si neprivodil trestné stíhanie. Neuviedol však, v ktorých konkrétnych otázkach sa takto mal
v tejto výpovedi vyjadriť, teda o ktorých skutočnostiach mal uvádzať nepravdu. Ak si nechcel privodiť
trestné stíhanie, mohol odmietnuť vypovedať, o čom bol poučený. Žalovaný 1/ mohol klamať aj civilnom
konaní, pretože strana sporu je povinná uvádzať pravdivé a úplné tvrdenia, no môže aj klamať bez

trestnoprávnych následkov. Ani v jednom prípade žalovaný 1/ nemohol byť stíhaný za krivú výpoveď,
pretože nebol v pozícii svedka. Ak by bol žalovaný 1/ obvinený, jeho výpoveď z 23. marca 2015 by
bola v ďalšom trestnom konaní nepoužiteľná a musel by byť vypočutý znova v pozícii obvineného s
úplne iným poučením. Výpoveď žalovaného 1/ v trestnom konaní je vzhľadom na menší časový odstup
od uzavretia kúpnej zmluvy bezprostrednejšou aj spontánnejšou, pretože sa v tom čase ešte nemohol

pripravovať na civilné súdne konanie. Výpoveď žalovaného 1/ v trestnom konaní je omnoho bližšie k
pravde ako jeho prispôsobované výpovede v civilnom konaní, čo možno zistiť aj porovnaním rozporov
v jeho výpovediach, na ktoré odvolateľ v odvolaní poukázal. Zápisnica o výsluchu žalovaného 1/ v
trestnom konaní je listinným dôkazom, v civilnom súdnom konaní je dôkazným prostriedkom priamavýpoveď žalovaného 1/. Ide o dôkazy s rovnakou dôkaznou hodnotou. Súd prvej inštancie porušil zásady
pri hodnotení dôkazov, keď výpoveď žalovaného 1/ v trestnom konaní odmietol len preto, že za svoj
prijal názor žalovanej strany, že pri tejto výpovedi mohol žalovaný klamať. Tento dôkaz okresný súd

ani nehodnotil, čo vyplýva z toho, že v rozsudku nemožno nájsť žiadne posúdenie rozporov medzi
vyjadreniami žalovaného 1/ v trestnom a v civilnom konaní. Ak by okresný súd týmto spôsobom
postupoval, musel by dôjsť k záveru o dojednaní prepadného zálohu. Odvolateľ citoval z rozsudku NS
ČR sp. zn. 33Cdo 3389/2007 o hodnotení dôkazov.

5.4 Odvolateľ poprel pravdivosť svedeckej výpovede L. F. o tom, že okrem kúpnej ceny 125.000,-
Eur nevyplatil akékoľvek iné prostriedky. Odvolateľ zdôraznil, že aj tento svedok si od žalovaného 1/
požičiaval viackrát peniaze, ktoré musel vrátiť s nemalým úrokom a ak by potvrdil tvrdenia žalobcov,
mohol by sa obávať, že príde o celú stolársku dielňu, pretože by hrozila neplatnosť aj týchto zmlúv.
Potvrdil však, že sa hovorilo o tom, že žalovaný 1/ požaduje ako zábezpeku pri prevode stolárskej
dielne rodinný dom žalobcu. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či počul o tom, že rodinný dom vo

vlastníctve žalobcu má byť ako zábezpeka pre žalovaného v súvislosti s predajom stolárskej dielne
uviedol, že v takom zmysle sa vyjadroval žalobca, ale nepovedal o čo ide. Svedok nevedel, čo bolo
medzi nimi a ani nemal potrebu to zisťovať. Potvrdil, že mu žalobca hovoril, že žalovaný chcel prepísať
rodinný dom, že je to kvôli svedkovi, ale svedok nechápal a nevedel o čo ide a povedal žalobcovi, že o
ničom nevie. Svedok F. tiež potvrdil, že mu žalovaný 1/ požičiaval peniaze za úrok, hoci žalovaný 1/ v

civilnom konaní vypovedal, že požičal peniaze bezúročne.

5.4.1 Svedok K. B. potvrdil, že mu svedok F. hovoril o kúpnej cene stolárskej dielne 6,4 milióna Sk.
Vedel aj o pôžičke 84.000,-Sk od firmy K & J & G., s ktorou sa sv. F. dohodol tak, že pôžičku splatí
prácou pre túto firmu. Keďže F. potreboval kupované nehnuteľnosti založiť na úvery, F. požadoval kúpnu

zmluvu na rodinný dom, ktorá sa mala po výplate peňazí zrušiť. Výpoveď tohto svedka považoval
okresný súd za nevierohodnú len preto, že bola popretá svedkom F.. Odvolateľ zdôraznil, že výpovede
všetkých svedkov v civilnom konaní sú postavené na jednej úrovni. Okresný súd mal v rozsudku jasne
vysvetliť, prečo by mal svedok K. B. vypovedať nepravdu v neprospech svedka F. a v neprospech
žalovaných. Spochybnenie výpovede svedka K. B. okresným súdom je nedostatočne odôvodnené, a

preto nepreskúmateľné.

5.4.2 Odvolateľ citoval z výpovede svedka B. na pojednávaní 10. októbra 2018 aj z reakcie svedka F.
na tom istom pojednávaní na túto výpoveď, ktorý uviedol, že uvedené peniaze použil na rekonštrukciu
stolárskej dielne, čo nepreukázal, hoci odvolateľ dokazovanie v tomto smere navrhol.

5.4.3 Závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel pri hodnotení svedeckej výpovede svedka B.
odvolateľ označil za priamo rozporné so zisteným skutkovým stavom. Svedok B. podľa odvolateľa
povedal, že svedok F. požiadal o pôžičku, ktorú mu poskytol vo forme preddavku na práce, ktoré
vykonával po dobu dvoch rokov. Povedať, že nešlo o pôžičku je podľa odvolateľa len hrou na

slovíčka, keďže je podstatné, že sumu 84.000,-Eur svedok F. dostal a žiadal ju na kúpu nehnuteľnosti.
Dokazovanie o ďalšom naložení s touto sumou okresný súd zamietol. Z dvoch výpovedí svedka F. je
zrejmé, že peniaze od svedka B. vyslovene zamlčal - v druhej výpovedi poprel, že ho žiadal o pôžičku
na kúpu stolárskej dielne. Ide o zjavný rozpor medzi výpoveďami svedka B. a svedka F..

5.5 Ak odvolateľ namietal nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie a okolnosti preukazujúce
dojednanie prepadného zálohu, uviedol, že poukaz na hodnotu zálohu v záložnej zmluve s bankou
nevypovedá, aká kúpna cena bola medzi stranami dojednaná. Za nepodstatnú odvolateľ označil
skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané dojednanie kúpnej ceny 212.000,-Eur. Je potrebné
odhliadnuť od výpovede žalobcu, ktorý chodil v uvedenom čase do školy a zmluvu nedojednával.

Túto sumu (212.000,-Eur) uvádzal ešte v slovenských korunách (6.400.000,-Sk) jeho otec v celom
konaní a svoje tvrdenia nemenil. Túto sumu potvrdil aj svedok K. B. aj svedok B., ktorý poskytol
svedkovi F. sumu 84.000,-Eur. Svedok F. mal k dispozícii sumy úverov 94.900,-Eur a 18.800,-Eur a k
tomu 84.000,-Eur, celkovo 197.700,-Eur podstatným spôsobom prevyšujúcich kúpnu cenu dojednanú v
písomných kúpnych zmluvách (125.000,-Eur). Tým odvolateľ podľa jeho názoru preukázal dojednanie

kúpnej ceny vyššej ako 125.000,-Eur. Svoje tvrdenia o uzatvorení kúpnej zmluvy na rodinný dom
ako zabezpečovacieho úkonu na doplatenie časti kúpnej ceny za prevod stolárskej dielne svedkom
F. žalobca podľa jeho odvolacieho tvrdenia nemenil. Za bezvýznamnú pre určenie, či išlo o prepadný
záloh označil okolnosť, či za predaj stolárskej dielne bolo zaplatených 212.000,-Eur alebo 160.000,-Eur.Rokovania s kupujúcim F. viedol otec žalobcu, preto on vedel výšku dojednanej kúpnej ceny. Podstatné
je, že išlo vždy o vyššiu sumu ako je uvedená na písomných zmluvách. Dojednanie prepadného
zálohu bolo preukázané najmä prečítaním výpovede žalovaného 1/ z trestného konania, výpoveďou

svedkov K. B. a B. a uzatvorením zmlúv v jeden deň, teda 19. januára 2011. Ak chcel žalovaný 1/
ním tvrdenú pôžičku 97.500,-Eur platne zabezpečiť, jeho postup mal smerovať k uzatvoreniu zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva alebo zmluvy o zriadení záložného práva. Chcel sa ale vyhnúť
zložitému spôsobu uspokojovania sa zo zálohu dražbou či iným zákonom aprobovaným spôsobom,
preto uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorá nepredstavovala jeho skutočnú vôľu. Žalovaný 1/ sa vyjadroval,

že táto zmluva sa nemala vkladovať, kým sa dlžná suma neuhradí, stále čakal na vrátenie pôžičky a
pod. Takúto úpravu kúpnej zmluvy platné právo nepozná. Súd prvej inštancie opomenul zhodnotiť, že
ide o prepadný záloh ako v prípade, keď je kúpnou zmluvou na rodinný dom zabezpečovaný doplatok
kúpnej ceny platenej L. F. pre žalovaných, tak aj v prípade, ak žalovaný 1/ žalobcovi poskytol 97.500,-
Eur ako pôžičku, čo tvrdil v trestnom konaní a čiastočne aj v jeho prvej výpovedi. Žalovaný 1/ podľa
jeho výpovede v trestnom konaní považoval peniaze v sume 97.500,-Eur za pôžičku. Odvolateľ citoval

časti výpovedí žalovaného 1/ v trestnom konaní, ktoré majú potvrdzovať dojednanie prepadného zálohu
(o dohode o inom spôsobe ako písomnom uzavretí zmluvy o pôžičke pri poskytnutí financií 97.500,-
Eur, tvrdenie o dohode, že nebudú podávať na kataster návrh na vklad do obdobia cca 3 - 4 mesiacov,
nakoľko podľa vyjadrenia rodiny B. bol predpoklad vrátenia kúpnej ceny v tomto čase od podpisu kúpnej
zmluvy). Na pojednávaní 17. februára 2016 žalovaný 1/ uviedol, že pri podpise kúpnej zmluvy sa dohodol

s otcom žalobcu, že ak získajú finančné prostriedky v hodnote 97.500,-Eur, tak im dom za uvedenú sumu
môže odpredať späť. Z výpovede žalovanej 2/ na pojednávaní 27. apríla 2016 vyplýva dočasnosť kúpnej
zmluvy k rodinnému domu. Skutočnosť, že ide o prepadný záloh potvrdzuje aj to, že rodina B. naďalej
býva v rodinnom dome a žalovaní nepožadujú žiaden nájom. Rodinný dom zrekonštruovali žalobcovia
bez akejkoľvek písomnej dohody, že ho budú môcť kúpiť naspäť. Všetky kúpne zmluvy boli uzatvorené

v jeden deň, ale kúpna zmluva na rodinný dom bola opatrená dátumom ešte v decembri 2010. Žalovaný
1/ vraj súhlasil v máji, resp. júni 2011, aby sa B. do domu nasťahovali, hoci v tom čase už bol medzi nimi
konflikt, keďže na seba nechal previesť rodinný dom. Dôkazom o prepadnom zálohu sú aj v minulosti
uzatvárané zmluvy o prevodoch nehnuteľností medzi rodičmi žalobcu a žalovanými ohľadom tých istých
nehnuteľností, pri ktorých bolo dojednané zabezpečenie prevodu práva. Uvedenému má nasvedčovať

aj prevod stolárskej dielne a domu, ktorý vznikol rozdelením dielne najprv na F. a potom na F. za tú istú
cenu, teda bez zárobku. Žiaden dobrý obchodník by nenavýšil kúpnu cenu na 125.000,-Eur zo sumy
100.000,-Eur. Ak malo ísť o prevod s právom spätnej kúpy, mohlo to byť dojednané v kúpnej zmluve.
Či už dôjde k dohode o prechode vlastníctva k veci na veriteľa formálne hneď (pred splatnosťou dlhu
a v prípade nesplnenia dlhu vlastnícke právo v jeho prospech trvalo prepadne), alebo dôjde k dohode

o prepade vlastníckeho práva v prospech veriteľa až nesplnením záväzku, v obidvoch prípadoch pôjde
o tzv. prepadný záloh, čo je dohoda neplatná od počiatku pre obchádzanie ustanovení zákona či už o
záložnom práve, alebo o zabezpečovacom prevode práva.

5.6 V právnej analýze prepadného zálohu v prejednávanom spore odvolateľ uviedol, že písomná

kúpna zmluva k rodinnému domu podpísaná 19. januára 2011 neobsahuje náležitosti platnej zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva (§ 553a a nasl.) ani záložnej zmluvy (§ 151a a nasl. Občianskeho
zákonníka). Označil túto zmluvu za neplatnú, pretože vôľa jej účastníkov nezodpovedala obsahu zmluvy
(úmyslom zmluvných strán nebolo uzatvorenie kúpnej zmluvy, ale dojednanie a zabezpečenie záväzku,
či už pôžičky vo výške 97.500,-Eur tvrdenej žalovaným 1/ alebo zaplatenia časti kúpnej ceny za

stolársku dielňu L. F. podľa tvrdenia žalobcu). Zabezpečovacia zmluva neobsahuje kogentné náležitosti
ustanovené pre záložnú zmluvu alebo zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, čo je dôvod
jej absolútnej neplatnosti. Súd prvej inštancie na tieto skutočnosti neprihliadol, rozhodol v rozpore
s konštantnou judikatúrou NS SR aj ostatných súdov SR. Za nepodstatné označil, či kúpna zmluva
mala zabezpečovať ako prepadný záloh pohľadávku žalovaného 1/ voči L. F. (rozdiel medzi sumou

212.000,-Eur a sumou 125.000,-Eur v písomných zmluvách), alebo mala zabezpečovať pôžičku vo
výške 97.500,-Eur, ktorá sa výškou rovnala kúpnej cene rodinného domu ako tvrdí žalovaný 1/. Žalovaný
1/ podľa odvolateľa napriek ich dohode kúpnu zmluvu nezničil ani po obdržaní peňazí od L. F., ale
neskôr ju použil na zabezpečenie ďalšej pôžičky 22.000,-Eur, ktorú žalobcovi poskytol v marci 2011
(návrh na vklad vlastníckeho práva podal v máji 2011). V kúpnej zmluve nie je určený záloh ani

zabezpečovaná pohľadávka (ak by išlo o záložnú zmluvu), neobsahuje vymedzenie zabezpečeného
záväzkuaoznačeniepráva,ktorésaprevádzavprospechveriteľa,právaapovinnostiúčastníkovzmluvy
k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch,
spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby, aksa prevádza právo inej osoby ako dlžníka a označenie dlžníka (zmluva o zabezpečovacom prevode
práva). Obidve strany sporu tvrdia, že išlo o zabezpečovaciu zmluvu, aj keď každá vo vzťahu k inému
peňažnému záväzku. V civilnom konaní na rozdiel od konania trestného žalovaný 1/ tvrdil len kúpnu

zmluvu, pretože pri zotrvaní na vyjadreniach o uzatvorení zabezpečovacej zmluvy by o nehnuteľnosť
prišiel.

5.7 S poukazom na ustálenú rozhodovania prax odvolateľ tvrdil, že súdna prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky odôvodňovala rozhodnutie vo veci v prospech žalobcu najmä vzhľadom na

dokazovanie vykonané v konaní nasledujúcom po zrušení prvého rozsudku okresného súdu, ktorý
sa nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú odvolateľ poukazuje, čo zakladá nedostatočné odôvodnenie
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odvolateľ poukázal na ozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 6/2016, 6Cdo 21/2017, 6Cdo 29/2017, 5Cdo 104/2017, 4Cdo 66/2018
zaoberajúce sa pojmom ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Vo vzťahu k judikatúre
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa prepadného zálohu (článok 10 odvolania)

opakovane poukázal na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 33/2005, 2MCdo 2/2006, 1Cdo 48/2010, ale aj na
rozhodnutie 3Cdo 144/2010, z ktorého citoval. Rovnako poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho
súdu Českej republiky napr. sp. zn. 31Odo 495/2006, 33Cdo 4246/2008, 30Cdo 4378/2009 a 29Cdo
997/2012.

5.8 Odvolateľ uzavrel, že súd je povinný odpovedať na významné argumenty strany sporu.
Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku napadnutom odvolaním uviedol viacero
skutočností a záverov, ktoré si navzájom odporujú a vylučujú sa. Skutkové zistenia smerujúce k
potvrdeniu argumentácie žalobcu vykladal v rozpore s tým, čo tieto zistenia skutočne osvedčovali.
Súdu prvej inštancie vytkol, že sa vo veľkej miere zameral na nepodstatné skutočnosti (zmluva

mala podľa okresného súdu predstavovať slobodnú vôľu strán, žalobca ju vraj nenamietal dlhšiu
dobu, tvrdil rozdielne kúpne ceny za predaj stolárskej dielne a pod.), ktoré pritom vôbec nemohli
zhojiť absolútne neplatnú zmluvu o dojednaní prepadného zálohu. Tieto pochybenia zakladajú podľa
odvolateľa nepresvedčivosť rozsudku, keď okresný súd opomenul mnohé podstatné skutkové okolnosti,
nevysporiadal sa s rozpormi medzi výpoveďou žalovaného 1/ v trestnom konaní a v civilnom konaní,

medzi výpoveďami žalovaných navzájom, odmietal niektoré dôkazy len preto, že ich poprel iný svedok
alebo preto, že niekto mohol potenciálne hovoriť nepravdu. Po právnej stránke sa nevysporiadal so
všetkými alternatívami prepadného zálohu, či absolútnej neplatnosti zmluvy pre nenaplnenie náležitostí
záložnej zmluvy alebo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva.

6. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, III. ÚS 199/2009, I. ÚS
501/2011 a uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo/185/2013 uviedli, že úlohou súdu nie je v odôvodnení
rozhodnutia vysporiadať sa s každým skutkovým tvrdením alebo argumentáciou strán, ale len s tými,
ktoré sú pre vec podstatné, prípadne dostatočne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia bez

zachádzania do nepodstatných a s prejednávanou vecou nesúvisiacich detailov uvádzaných žalobcom.

6.1 K nevykonaniu navrhovaných dôkazov vytýkanému odvolateľom uviedli, že súd prvej inštancie sa
v rámci odôvodnenia s týmto postupom dostatočne vysporiadal rozlišujúc medzi súkromnoprávnym
sporom žalobcu a žalovaných a obchodnoprávnym vzťahom dvoch obchodných spoločností (sv. Vrába

a K & J & G s.r.o.). Navyše okresný súd uviedol, že svedok B. potvrdil zloženie čiastky 84.000,-Eur
dňa 13. januára 2011 v prospech firmy svedka F., takže nebol dôvod, aby žalobca dňa 19. januára
2011 podpisoval kúpnu zmluvu ako zábezpeku za vyplatenie kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne,
keď v tom čase mal L. F. k dispozícii 84.000,-Eur a uzavreté zmluvy o úvere na 94.900,-Eur a 18.800,-
Eur postačujúcich na zaplatenie kúpnej ceny (vrátane žalobcom tvrdeného doplatku 187.000,-Eur).

Svedok B. vypovedal o skutočnostiach, ktorých bol účastný ako konateľ spoločnosti K & J & G s.r.o. vo
vzťahu k svedkovi F. nie ako k fyzickej osobe, ale ako konateľovi a spoločníkovi obchodnej spoločnosti,
ktorá bola zmluvnou stranou zmluvy o dielo. Žalobca dňa 15. mája 2018 uviedol, že kúpna zmluva na
rodinný dom mala zabezpečovať úhradu časti kúpnej ceny za stolársku dielňu, ktorú mal uhradiť svedok
F. prostredníctvom úveru. Vykonanie navrhovaného dokazovania podľa podaného návrhu žalobcu by

k tomuto tvrdeniu nepreukázalo nič, nakoľko žalobcom tvrdeným účelom zabezpečenia úhrady časti
kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne bolo zabezpečenie úhrady časti kúpnej ceny, ktorú mal svedok
F. uhradiť prostredníctvom úveru, nie úhrada finančných prostriedkov nad rámec písomne uzavretých
kúpnych zmlúv.6.2 Svoje výpovede v civilnom konaní žalovaní označili za konzistentné, bez zásadných vnútorných
rozporov. Prípadné rozpory v ich tvrdeniach sú spôsobené časovým odstupom 6 až 8 rokov od

uzatvorenia kúpnych zmlúv na rodinný dom a stolársku dielňu a ich jednotlivými výpoveďami v tomto
konaní.

6.2.1 K tvrdeniu odvolateľa o prispôsobovaní sa žalovaných 1/ a 2/ aktuálnemu stavu sporu s ohľadom
na závery uvedené v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu uviedli, že žalovaný 1/

nepovažoval určité skutočnosti (napr. investície do nehnuteľnosti po jej predaji) z hľadiska prípadného
rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva za dôležité pre to, aby sa k nim vyjadril. Potreba ich
zisťovania vyplynula z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, preto sa na základe kladených
otázok k týmto skutočnostiam vyjadrili, čo nie je možné považovať za rozpor v ich výpovediach. Aj
žalobca, resp. jeho právny zástupca sa na tieto skutočnosti pýtal až po tom, ako mu bolo známe
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

6.2.2 K namietanému rozporu vo výpovedi žalovaného 1/ v trestnom konaní dňa 23. marca 2015 a
výpovedi na pojednávaní dňa 17. februára 2016 ohľadom jeho vedomosti o L. F. ako potencionálnom
kupujúcom stolárskej dielne uviedli, že v čase, keď bola stolárska dielňa bez tiarch a bolo možné ju
predať, už bol záujemcom o kúpu pán F., ktorý mal isté obmedzenia vo vzťahu k spôsobu financovania

kúpy a mal záujem o kúpu stolárskej dielne ešte v čase, keď ju vlastnila firma ATYP FK.

6.2.3 K nesúladu tvrdení žalovaného a svedka F. k úročeniu poskytnutých pôžičiek žalovaní uviedli,
že svedok F. vrátil poskytnuté pôžičky aj s úrokom z omeškania. V konaní preukazovali iba vrátenie
pôžičiek, nie ich vrátenie po lehote splatnosti.

6.2.4 K rozporu namietanému odvolateľom vo výpovedi žalovaného 1/ o (bez)úročnosti pôžičky vo
výške 22.000,-Eur žalovaní poukázali na výpoveď žalovaného z pojednávania z 15. mája 2018, kde
uviedol, že keď sa stretli prvýkrát požadoval vrátenie pôžičky 22.000,-Eur, keďže dovtedy ubehli cca 2
mesiace, bez úrokov, pretože oni v tom čase investovali do jeho nehnuteľnosti, teda netvrdil bezúročnosť

pôžičky, ale to, že požadoval vrátenie istiny bez úroku. Pôžičky poskytnuté žalovaným 1/ A. B. vo výške
spolu cca 1,5 milióna Sk boli bezúročné, pre prípad omeškania bola dohodnutá zmluvná pokuta. V
čase uzatvorenia zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 27. decembra 2004 bol sv. A. B. v
omeškaní s ich vrátením takmer 3 roky, preto príslušenstvo tejto pohľadávky predstavovalo 225.000,-
Sk, ale išlo o zmluvnú pokutu/úrok z omeškania vo výške 5 % ročne predstavujúcej nepatrnú časť

zákonného úroku z omeškania v roku 2001 (17,6 % ročne). Nešlo o zmluvný úrok.

6.2.5 K namietanému rozporu výpovede žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 17. februára 2016 s
predloženou zmluvou o pôžičke na 80.000,-Eur od veriteľa J. S. žalovaný 1/ poukázal na svoju
výpoveď zo 17. februára 2016, v ktorej podľa zápisnice o pojednávaní uviedol, že: „Ja som sa rozhodol,

že akceptujem túto ich ponuku a uviedol som im, že kúpa sa môže realizovať, ale až v čase, keď sa
vyrieši tá stolárska dielňa, keď bude mať finančné prostriedky od pána F.“. Podľa zvukového záznamu
z pojednávania uviedol, že: „Ja som túto čiastku akceptoval, ale časovo som povedal, že takúto kúpu
môžem realizovať len v čase, keď budem mať vyriešenú nehnuteľnosť stolárskej dielne na kupujúceho
pána F.“. Žalovaný 1/ teda vypovedal o skutočnostiach, ktoré boli pred 17. februára 2010 (vyhotovenie

kúpnej zmluvy), o čase predzmluvných rokovaní predchádzajúcich viac ako mesiac dňu uzavretia kúpnej
zmluvy (19. januára 2011). Žalovaný 1/ chcel len dodržať sľub, ktorý dal žalobcovi a jeho otcovi, tak
si pre istotu zaobstaral finančné prostriedky pôžičkou od J. S.. Nakoľko predaj stolárskej dielne v tom
čase nebol ukončený, k osvedčeniu fotokópie tejto zmluvy došlo 30. mája 2016, preto záver žalobcu, že
jej predloženie je reakciou žalovaného 1/ na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu označili žalovaní

za účelové.

6.2.6 Žalovaná 2/ sa jednotlivých rokovaní zúčastňovala len okrajovo ako onkologický pacient od roku
2011, nezúčastňovala sa pojednávaní s výnimkou tých, kde ju súd považoval za potrebné vypočuť. Jej
dôveryhodnosť preto neznižuje existencia rozporov v niektorých nevýznamných tvrdeniach medzi ňou

a žalovaným 1/ o skutočnostiach spred 8 rokov.

6.2.7 K svojej výpovedi v trestnom konaní žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odmietnutie
využitia práva odmietnuť vypovedať je len jednou z možností, ktoré si môže osoba vypočúvaná podľa §196 ods. 2 Trestného poriadku zvoliť. On uviedol skutočnosti, ktoré uznal za vhodné a potrebné na svoju
obhajobu a vyšetrovateľovi a následne prokurátorovi jeho argumenty stačili pre ich rozhodnutie. Z toho
bez ďalšieho nevyplýva, že tieto skutočnosti museli byť pravdivé, boli len postačujúce na rozhodnutie

orgánov činných v trestnom konaní. V civilnom konaní ale musí žalovaný 1/ ako strana sporu uniesť
dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení tak, že púhe klamstvo v civilnom konaní nemôže viesť k jeho
úspechu bez preukázania jeho tvrdení inými dôkazmi. Prednesenie určitých tvrdení v trestnom konaní
a následná pasivita podozrivej osoby nemusia viesť k neúspechu ním zvolenej obhajoby pokiaľ OČTK
inýmidôkazminepreukážuopak,alevcivilnomkonaníbytakýtopostupvždyviedolkneúspechuvspore.

6.2.8Žalobcapodľažalovanýchopomenulobrovskýnesúlad,ktorýjemedzitvrdeniamižalobcuasvedka
A. B. v trestnom konaní a následne v civilnom konaní. Žalobca v trestnom oznámení a jeho doplnení
uvádzal, že kúpna zmluva na rodinný dom mala zabezpečovať úhradu časti kúpnej ceny za predaj
stolárskej dielne, ktorú mala poskytnúť svedkovi F. banka, pričom zároveň uvádzal, že kúpna cena
za predaj stolárskej dielne bola 160.000,-Eur. Žalobca bol pri podaní trestného oznámenia poučený o

trestnej zodpovednosti za vedome nepravdivé údaje, takže je dôvodné predpokladať, že ním poskytnuté
údaje boli pravdivé a jeho následné tvrdenia uvedené v rozpore s týmito pôvodne poskytnutými údajmi
sú potom nepravdivé a účelové a takto boli aj nepriamo hodnotené okresným súdom.

6.2.9 K poukazu žalobcu v odvolaní na zvukový záznam z pojednávania zo 17. februára 2016, kde

žalovaný na otázku právneho zástupcu žalobcu, či vypovedal v Banskej Bystrici pravdu uviedol, že
vypovedalakouznalzavhodné,žalovaníuviedli,žezozvukovéhozáznamutiežvyplýva,žesúdkladenie
otázok ukončil. Právny zástupca žalobcu nemal ďalšie otázky a súčasne právny zástupca žalovaného 1/
poznamenal vo vzťahu k žalovanému „odpovedajte tak ako máte“, na čo žalovaný uviedol, že vypovedal
pravdu. Keďže právny zástupca žalobcu nemal ďalšie otázky, po prvotnej odpovedi žalovaného 1/ sa

možno iba domnievať, či išlo o doplnenie odpovede žalovaného 1/ na otázku právneho zástupcu žalobcu
alebo o odpoveď na poznámku jeho právneho zástupcu.

6.3 K hodnoteniu výpovedí svedkov L. F., K. B. a N. B. žalovaní uviedli, že svedecká výpoveď L. F.
je pravdivá a bez vnútorných rozporov. Ku kúpnej cene za stolársku dielňu (obytnú aj nebytovú časť)

L. F. vypovedal, že presnú sumu pre odstup času nevie uviesť. Dielňa sa vyplácala zo stavebného
úveru na účet uvedený v zmluve, takže predpokladá, že išlo o účet žalovaného. Vo zvyšnej časti
uviedol, že sa čakalo na vyplatenie bankou a potom ešte vkladal nejakú čiastku na účet. Presné sumy
si s odstupom času nepamätá. Potvrdil, že za predaj dielne vyplatil len sumu uvedenú v zmluve. Na
otázku právneho zástupcu žalobcu, aby sa vyjadril k tvrdeniu žalobcu a jeho otca, že pôvodne bola

dojednaná kúpna cena 6.400.000,-Sk, t.j. 212.000,- až 214.000,-Eur uviedol, že o takejto sume nevie,
jednali o sume, ktorá je uvedená v zmluve. Z jeho pohľadu spravil všetko podľa práva, takže nemá
dôvod obávať sa o svoje vlastníctvo. Spochybnenie dôveryhodnosti sv. Vrába žalobcom v odvolaní
tým, že nevypovedal zhodne s tvrdeniami žalobcu zo strachu o svoje vlastnícke právo je účelovým,
ničím nepodloženým výkladom jeho výpovede. Požičiavanie peňazí žalovaným 1/ svedkovi F. nesúvisí

s prejednávanou vecou. Svedok F. podľa predložených výpisov z účtu vrátil poskytnuté pôžičky ešte
pred začatím tohto konania, po navýšení o zákonný úrok z omeškania. Svedok tiež potvrdil, že žalovaný
chcel prepis domu, ale on sa nepýtal prečo ani nemal potrebu to zisťovať. Nepoprel, že žalobca mu
hovoril, že žalovaný chcel prepísať rodinný dom kvôli svedkovi, ale svedok to nechápal, nevedel o čo
ide a povedal žalobcovi, že o tom nič nevie. Otázka, kedy sa mal/mohol takýto rozhovor uskutočniť

nebola predmetom dokazovania. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, pokiaľ sa aj takýto rozhovor
uskutočnil,mohlosatostaťjedinenazačiatkurokovaníopredajistolárskejdielne,tedavjúliažvauguste
2010. Následne svedok F. rokoval iba so žalovaným 1/, čo potvrdil žalobca aj svedok A. B.. Aj v prípade
uskutočnenia tohto rozhovoru nemohla mať táto skutočnosť nijaký vplyv na kúpnu zmluvu z 19. januára
2011 týkajúcu sa rodinného domu vo vlastníctve žalobcu. Svedok F. potvrdil, že žalovaný 1/ od neho

nepožadoval záruku za vyplatenie kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne a nemá vedomosť, že ju
požadoval od niekoho iného. Po dohodnutí podmienok predaja stolárskej dielne sv. F. zabezpečoval
úhradu kúpnej ceny prostredníctvom bezúčelových úverov aj úverov zabezpečených záložným právom
a z tohto dôvodu došlo k rozdeleniu stolárskej dielne na bytovú a nebytovú časť. Nebol teda dôvod
zabezpečovať úhradu kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne rodinným domom vo vlastníctve žalobcu.

Prevažnú časť finančných prostriedkov na úhradu kúpnej ceny mala poskytnúť banka, čo bol štandardný
postup nevyžadujúci osobitné zabezpečenie. Financujúcej banke stačilo uzatvorenie záložnej zmluvy.
Aj na príslušný kataster nehnuteľností bol najskôr podaný návrh na vklad záložného práva týkajúci sa
stolárskej dielne v prospech banky ako záložcu, až neskôr kúpna zmluva medzi žalovanými 1/ a 2/ akopredávajúcimi a svedkom F. ako kupujúcim týkajúca sa stolárskej dielne. Z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že by si svedok F. ako fyzická osoba požičal finančné prostriedky na kúpu stolárskej dielne
od iného subjektu ako banky, resp. by žiadal o poskytnutie pôžičky od svedka B., ktorý vypovedal ako

konateľ spoločnosti K & J & G s.r.o. Svedok F. na pojednávaní 15. mája 2018 na otázku právneho
zástupcu žalobcu, či si v súvislosti s vyplatením alebo doplatením ceny požičiaval finančné prostriedky
od akýchkoľvek fyzických alebo právnických osôb uviedol, že nepožičiaval. Na pojednávaní 10. októbra
2018 odpovedal, že neoslovil svedka B. s poskytnutím pôžičky a ani od neho nežiadal pôžičku práve
na kúpu stolárskej dielne. Nie je potom zrejmé, v čom malo spočívať zamlčovanie/popretie finančných

pôžičiek svedkom F..

6.3.1 Výpoveď svedka K. B. žalovaní v tomto vyjadrení označili za nedôveryhodnú. Svedok sa nevedel
vyjadriť vzhľadom na uplynutie času 7-8 rokov k otázke, koľko si mohol odložiť zo svojich príjmov
na sporenie, následne si s odstupom viac ako 8 rokov pamätal úplné podrobnosti týkajúce sa predaja
stolárskej dielne, hoci nebol pri žiadnom rokovaní o uzavretí tejto kúpnej zmluvy, kúpne zmluvy nevidel

a zdrojom týchto informácií mal byť výhradne svedok F., ktorý však poprel, že by mu takéto informácie
poskytol. Na prelome rokov 2010-2011 bolo spoločné podnikanie svedkov B. a F. fakticky ukončené.
Svedok F. zdôraznil, že svedka B. neinformoval o podrobnostiach kúpy stolárskej dielne od žalovaných
1/, 2/. Svedok B. sa ohľadom kúpnej ceny za stolársku dielňu vyjadril v slovenských korunách zhodne
ako žalobca a svedok A. B., hoci v tom čase platila mena euro. Tvrdenie svedka o financovaní materiálu

pri zákazke medzi spoločnosťou K & J & G s.r.o. a spoločnosťou sv. Vrába priamo spoločnosťou K & J
& G s.r.o. nebolo potvrdené výpoveďou svedka F., ani svedka B..

6.3.2 Svedok B. podľa žalovaných jednoznačne potvrdil, že svedkovi F. pôžičku neposkytol, nevedel
sa vyjadriť o výške kúpnej ceny, ani o tom, od koho nehnuteľnosť svedok F. kupoval, lebo ich vzťah

bol iba pracovný. Z výpovede sv. B. nie je zrejmé, či ho svedok F. žiadal o pôžičku ako fyzická osoba,
alebo ako fyzická osoba podnikateľ, či konateľ a spoločník v obchodnej spoločnosti, čo nebolo ani bližšie
zisťované. Svedok B. potvrdil, že ako konateľ spoločnosti K & J & G s.r.o. uzatvoril so spoločnosťou,
v ktorej bol svedok F. jediným konateľom a spoločníkom, zmluvu o dielo a tej spoločnosť K & J & G
poskytla zálohovú platbu na zhotovenie diela. Z výpovedí svedkov F. a B. vyplynulo, že tvrdenie svedka

K. B. o tom, že materiál na vyššie uvedenú zákazku mala financovať priamo spoločnosť K & J & G s.r.o.
je nepravdivé.

6.4 K odvolaciemu tvrdeniu, že svedok A. B. v celom konaní uvádzal dohodu o kúpnej cene za predaj
stolárskej dielne 212.000,-Eur žalovaní uviedli, že A. B. bol dňa 03. marca 2015 osobne prítomný pri

podaní trestného oznámenia žalobcom, v ktorom žalobca okrem iného uviedol, že kúpna cena za predaj
stolárskej dielne medzi žalovaným 1/, 2/ a svedkom F. bola 160.000,-Eur. V trestnom oznámení za
prítomnosti svedka A. B. žalobca tiež uviedol, že peniaze zo súkromných zdrojov nepostačovali na
vyplatenie plnej sumy a banka bola ochotná poskytnúť úver iba pri ručení nehnuteľnosťou. E. F. navrhol
prepis nehnuteľnosti na L. F., ak mu budú poskytnuté garancie vo výške chýbajúcej čiastky, v danom

prípade išlo o 97.000,-Eur, nakoľko L. F. v tom čase disponoval čiastkou 63.000,-Eur. Na pojednávaní
27. júna 2018 svedok A. B. uviedol, že pri podaní trestného oznámenia v roku 2015 bol so synom a
pokiaľ hovoril len pravdu a k veci, mal možnosť predtým si prečítať toto trestné oznámenie. Zostatok
kúpnej ceny za stolársku dielňu vo výške 97.500,-Eur nebol krytý ničím a k tomu bola podpísaná kúpna
zmluva na rodinný dom ako zábezpeka, aby sa dielňa mohla prepísať na F. a následne ju tento založil do

ČSOB za účelom získania úveru. Žalobca podstatne upravil svoje pôvodné tvrdenia uvedené v trestnom
konaní, upravoval ich aj v priebehu civilného konania. V podanom trestnom oznámení 03. marca 2015
k tomu, čo sa malo zabezpečovať kúpnou zmluvou na rodinný dom uviedol, že E. F. navrhol, že vytvorí
kúpno-predajnú zmluvu na rodinný dom za 97.000,-Eur, teda čiastku, ktorú mal kupujúci L. F. zaplatiť
E. F.. Pri doplnení trestného oznámenia dňa 18. marca 2015 uviedol, že F. navrhoval, že garanciou vo

výške zvyšnej časti kúpnej ceny za stolársku dielňu 97.000,-Eur by mohol byť rodinný dom na adrese
C. X, ktorý v tom čase vlastnil žalobca, preto bola medzi ním a F. uzatvorená kúpno-predajná zmluva
na sumu 97.500,-Eur, za ktorú žalobca akože papierovo odpredal svoj dom F. (t. j. kúpna zmluva na
rodinný dom vo vlastníctve žalobcu mala zabezpečovať úhradu kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne,
ktorú mala poskytnúť svedkovi F. banka prostredníctvom hypotekárneho úveru). V žalobe z 11. augusta

2015 žalobca uviedol, že kúpna zmluva na rodinný dom mala zabezpečovať úhradu pôžičky poskytnutej
žalovaným 1/ svedkovi A. B. vo výške 110.000,-Eur, ďalej že mala zabezpečovať úhradu pôžičky, ktorú
mal žalovaný 1/ poskytnúť žalobcovi vo výške 22.000,-Eur. Vo výpovedi dňa 17. februára 2016 žalobca
uviedol, že uvedená kúpna zmluva mala zabezpečovať úhradu časti kúpnej ceny za predaj stolárskejdielne, ktorú mala poskytnúť svedkovi F. banka prostredníctvom hypotekárneho úveru z toho dôvodu,
že svedok F. musel byť vlastníkom stolárskej dielne, aby mu banka poskytla úver. V odvolaní už žalobca
uvádza, že kúpna zmluva na rodinný dom mala zabezpečovať úhradu časti kúpnej ceny za predaj

stolárskej dielne predstavujúcej rozdiel medzi kúpnou cenou uvedenou v kúpnych zmluvách a ústne
dohodnutou kúpnou cenou, tzv. čierne peniaze. Pri výsluchu 15. mája 2018 žalobca uviedol, že kúpna
zmluva na rodinný dom vo vlastníctve žalobcu mala zabezpečovať úhradu časti kúpnej ceny za predaj
stolárskej dielne, ktorú mala poskytnúť sv. F. banka prostredníctvom hypotekárneho úveru. Žalovaní
uzavreli, že pokiaľ by skutočne mala kúpna zmluva na rodinný dom predstavovať prepadný záloh

zabezpečujúci plnenie z iného právneho úkonu, tento dôvod by bol nemenne obsiahnutý vo všetkých
tvrdeniach a vyjadreniach žalobcu.

6.5 Žalovaní v ďalšej časti vyjadrenia poukázali na to, že žalobca prišiel postupne s viacerými verziami
aj o kúpnej cene za predaj stolárskej dielne. V trestnom oznámení z 03. marca 2015 uviedol, že
čiastka 160.000,-Eur bola vyplatená za odpredaj stolárskej dielne, rovnako uviedol v doplnení trestného

oznámenia z 18. marca 2015, že F. požadoval od F. za predaj nehnuteľnosti s pozemkom celkovú
kúpnu cenu 160.000,-Eur. V žalobe z 11. augusta 2015 uvádza, že kupujúci L. F. zaplatil za budovu
stolárskej dielne 160.000,-Eur kúpnej ceny, vo výpovedi zo 17. februára 2016 žalobca uviedol, že
hľadali kupca na odpredaj dielne, našli záujemcu a dohodli sa na kúpnej cene 6.400.000,-Sk. Dohoda
o kúpnej cene za predaj stolárskej dielne je významnou pre posúdenie dôveryhodnosti tvrdení žalobcu

aj svedka A. B.. Obrana žalobcu na všetky nezrovnalosti a rozpory v jeho výpoveda a výpovedi svedka
A. B. spočívajúca v tom, že žalobca chodil do školy a všetky veci za neho vybavoval otec nemôže
odôvodňovať tak podstatné rozdiely vo výške kúpnej ceny. Navyše žalobca uvádzal, že záujemcu našli
spoločne s otcom, že bol prítomný na stretnutí, na ktorom žalovaný navrhol uzavrieť kúpnu zmluvu
na dom s tým, že ak ho pán F. nevyplatí, bude mať hodnotu rodinného domu. Hodnota stolárskej

dielnebolaobjektívnezistenáznaleckýmposudkompožadovanýmČSOBstavebnousporiteľňoua.s.pri
poskytnutí úveru svedkovi F., ktorý mal slúžiť na úhradu časti kúpnej ceny žalovaným 1/, 2/, a to sumou
133.000,-Eur uvedenou v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluve
č. 24380714/643426304-M1 z 19. januára 2011. Nelogické je, aby kupujúci sv. Vráb, oboznámený s
obsahom tohto znaleckého posudku, kupoval nehnuteľnosti za sumu 212.500,-Eur tvrdenú žalobcom.

V prípade pravdivosti tvrdení žalobcu o kúpnej cene za stolársku dielňu 212.500,-Eur sv. F. disponoval
finančnými prostriedkami 94.570,-Eur z úverovej zmluvy z ČSOB stavebná sporiteľňa a finančnými
prostriedkami 84.000,-Eur od spoločnosti svedka B. a vopred vyplatenými financiami otcovi žalobcu
25.000,-Eur. Takže určite nebolo potrebné zabezpečovať úhradu kúpnej ceny stolárskej dielne kúpnou
zmluvou na rodinný dom. Kúpna cena za stolársku dielňu však nebola iná ako je uvedená v písomných

kúpnych zmluvách. Rozpory v tvrdeniach žalobcu a svedka A. B. ohľadom kúpnej ceny za predaj
stolárskej dielne neboli logicky vysvetlené, čo je podstatné, pretože práve rozdiel v kúpnej cene medzi
údajne ústne dohodnutou kúpnou cenou a kúpnou cenou uvedenou v písomnej kúpnej zmluve na
predaj stolárskej dielne mala podľa odvolacích tvrdení zabezpečovať práve kúpna zmluva na rodinný
dom. Ak by bola cena za predaj stolárskej dielne 160.000,-Eur, pri kúpnej cene uhradenej svedkom F.

125.000,-Eur a poskytnutej zálohe 25.000,-Eur tvrdenej žalobcom a svedkom A. B. by bolo potrebné
zabezpečiť uhradenie kúpnej ceny vo výške 10.000,-Eur rodinným domom žalobcu, ktorého hodnota by
desaťnásobne prevyšovala zabezpečovanú pohľadávku, čo je ťažko uveriteľná konštrukcia. Po podaní
žaloby došlo k zmene tvrdenia o výške kúpnej ceny na 6.400.000,-Sk, takže rozdiel neuhradenej kúpnej
ceny sa potom podstatne približuje hodnote rodinného domu, čo sa javí logickejšie a uveriteľnejšie.

Kúpna cena za predaj stolárskej dielne dojednaná medzi žalovaným 1/, 2/ a svedkom F. bola 125.000,-
Eur, znaleckým posudkom bola určená na 133.000,-Eur.

6.6 Nutnosť rekonštrukcie domu vo vlastníctve žalovaných 1/, 2/ vyplynula z potreby bývania žalobcu a
jeho rodičov po predaji stolárskej dielne a ich dohody so žalovanými 1/ a 2/. Žalovaný 1/ na pojednávaní

15.mája 2018 vypovedal, že kúpna zmluva na stolársku dielňu (jej bytovú a nebytovú časť, aj záložná
zmluva) bola podpísaná 19. januára 2011 dopoludnia na matrike, kúpna zmluva na rodinný dom bola
podpísaná 19. januára 2011 popoludní u notára, čo žalobca nepoprel a čo nasvedčuje tvrdeniam
žalovaných, že časť kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne nebola zabezpečovaná kúpnou zmluvou
na rodinný dom, lebo by museli postupovať v opačnom časovom slede. Žalovaní 1/ a 2/ neboli ochotní

predať rodinný dom za 140.000,-Eur, pretože jeho trhová hodnota bola vyššia (žalobca v trestnom
oznámení z 18. marca 2015 uviedol, že si dom cení na 180.000,-Eur).6.7 Žalovaní 1/, 2/ sa ďalej vyjadrovali k analýze právnej stránky prepadného zálohu. Zdôraznili, že
žalobcavkonanípredsúdomprvejinštancieakostranasporuaniraznevypovedal,narozdielodtvrdenia
v odvolaní, že kúpna zmluva na rodinný dom mala zabezpečovať úhradu kúpnej ceny z peňazí, ktoré išli

bokom. Takéto tvrdenie sa objavilo v podanom odvolaní, ale po vrátení veci odvolacím súdom žalobca
takýto účel uzavretia kúpnej zmluvy neuvádza. Aj sv. A. B. na pojednávaní 27. júna 2018 uviedol, že
kúpna zmluva na rodinný dom bola podpísaná ako zábezpeka vo vzťahu k ničím nekrytému zostatku
kúpnej ceny 97.500,-Eur. Svedok A. B. ani pri jednom výsluchu nevypovedal, že účelom uzatvorenia
kúpnej zmluvy na rodinný dom bolo zabezpečenie úhrady peňazí bokom pre žalovaných.

6.8 Žalovaní poukázali aj na rozpory vo výpovediach žalobcu a svedka A. B.. Okrem rozporov týkajúcich
sa predmetu zabezpečenia kúpnou zmluvou na rodinný dom a výšky kúpnej ceny za predaj stolárskej
dielne žalovaní poukázali na to, že pri doplnení trestného oznámenia 18. marca 2015 aj v žalobe z
11. augusta 2015 žalobca uviedol, že kupujúci Vráb 63.000,-Eur zaplatil z vlastných zdrojov a 97.000,-
Eur z bankového úveru, na pojednávaní 17. februára 2016 uviedol, že p. F. požadoval rozdelenie firmy

tak, aby sa časť financovala cez hypotéku a zvyšná časť pôžičkou od jeho priateľa a svedok F. im ako
záloh vyplatil 25.000,-Eur, čo však nespomína v trestnom oznámení z 03. marca 2015, v jeho doplnení
z 18. marca 2015 ani v žalobe. Dňa 17. februára 2016 žalobca vypovedal, že jeho otec so žalovaným 1/
povyplácali všetky dlhy, následne uviedol, že podpísal kúpnu zmluvu, nakoľko v tom čase boli pod tlakom
dlžôb, teda podmieňujú uzavretie kúpnej zmluvy na rodinný dom dlhmi, ktoré boli vyplatené 6 mesiacov

spätne. Vo výpovediach zo 17. februára 2016 a 15. mája 2018 existuje rozpor v otázke, kto riešil situáciu
po zistení odvkladovania kúpnej zmluvy (na jednej strane žalobca uvádza, že išli za žalovaným 1/ spolu
s otcom, na druhej strane, že to riešil jeho otec). Svedok A. B. 27. júna 2018 vypovedal, že za žalovaným
1/ išiel on a bol tam prítomný aj jeho syn. Vo výpovedi zo 17. februára 2016, resp. podľa zvukového
záznamu žalobca uviedol ohľadom rokovania jeho otca so žalovaným 1/, že mu dá za pôžičku 40.000,-

Eur, že bol pri tomto jednaní prítomný resp. bol prítomný v izbe a všetko počul, dňa 15. mája 2018
uviedol, že žalovanému navrhoval, že sa dom prepíše na neho a urobia záložnú zmluvu, s čím žalovaný
nesúhlasil. Existuje rozpor v tvrdeniach žalobcu v trestnom oznámení z 03. marca 2015 a v žalobe, či
disponoval, alebo nie, kúpnou zmluvou na rodinný dom.

6.8.1 Svedok A. B. dňa 27. apríla 2016 a 27. júna 2018 uviedol, že svedok F. financoval z úveru obytnú
časť, pri výsluchu 27. júna 2018 tvrdil, že na zaplatenie obytnej časti si musel vybavovať pôžičku od
svedkaB..Privýsluchu27.apríla2016svedokupravovalsvojetvrdeniaodobevyplateniaúdajnejzálohy
25.000,-Eur svedkom F., či to bolo pred alebo po predaji stolárskej dielne žalovaným 1/, 2/, pričom
rokovania o jej predaji svedkovi F. prebiehali pred rokom 2009 (vtedy sa neplatilo eurom) a zálohu

prijal až v roku 2010. Svoje tvrdenia ohľadom hodnoty rodinného domu v čase uzavretia kúpnej zmluvy
medzi žalobcom a žalovaným 1/, 2/ svedok uviedol odlišne dňa 27. apríla 2016 (pred rekonštrukciou
bola cena rodinného domu podľa znaleckého posudku 100.000,-Eur, jeho rekonštrukcia prebehla po
decembri 2010), dňa 27. júna 2018 uviedol, že v tom čase (v čase podpisu kúpnej zmluvy) odhaduje
hodnotu rodinného domu 150.000,- až 160.000,-Eur. Žalovaní 1/, 2/ tiež citovali z výpovedí svedka A.

B. z 27. apríla 2016 a 27. júna 2018, týkajúcich sa zaplatenia za obytnú časť stolárskej dielne. K dobe
rekonštrukcie rodinného domu svedok 27. apríla 2016 uviedol, že prebehla po decembri 2010, dňa 27.
júna 2018 tvrdil, že sa začala ešte pred predajom firmy žalovaným v čase, keď im dal svedok F. zálohu
25.000,-Eur. Žalovaní 1/, 2/ poukázali aj na úpravu tvrdení svedka A. B. týkajúcich sa doby získania
vedomosti o nadobudnutí vlastníctva k rodinnému domu žalovanými 1/, 2/. Dňa 27. apríla 2016 uviedol,

že o zavkladovaní kúpnej zmluvy sa dozvedeli po doručení vyrozumenia z katastra nehnuteľností; na
pojednávaní 27. júna 2018 uviedol, že si myslí, že sa o prechode vlastníckeho práva k rodinnému domu
na žalovaných dozvedel, keď to prišlo z katastra, potom opravil, že vtedy, keď ho upozornila banka
ohľadom záložného práva, čo bolo asi po dvoch rokoch po tom, ako sa do domu nasťahovali.

6.9 Žalovaní napokon zdôraznili závery Ústavného súdu SR, týkajúce sa preferencie výkladu právneho
úkonu v prospech jeho platnosti.

7. Ďalšie relevantné vyjadrenia pred rozhodnutím odvolacieho súdu o podanom odvolaní podané neboli.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 17. decembra 2020 č.k. 12Co/73/2019-586 (ďalej
len (rozsudok krajského súdu, prvý v poradí“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková
veta), rozhodol o trovách odvolacieho konania tak že žalobca je povinný zaplatiť žalovaným spoločnea nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania, v rozsahu 100%, do troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (druhá výroková veta).

8.1 Odvolací súd sa v rozsudku, prvom v poradí, stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie; skutkové a právne závery vedúce k rozhodnutiu o merite veci neboli pre odvolací súd zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd nepovažoval
za dôvodnú námietku odvolateľa, že k neuneseniu dôkazného bremena (žalobcu) došlo zavinením
okresného súdu tým, že nevykonal navrhovaný dôkaz. Týmto postupom okresného súdu nedošlo k inej

vade konania a ani k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom; navrhovaný dôkaz nebol návrhom
na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti.

8.2 K namietaným rozporom vo výpovediach odvolací súd konštatoval, že nejde o rozpory, ktoré
sú v prejednávanej veci rozpormi nosnými; výpovede žalovaných navzájom ako aj v súvislosti
s výpoveďami svedkov považoval za konzistentné, pričom dochádzalo k rozporom aj vo výpovediach

žalobcu,prípadnejehootca,načopoukázaližalovanívpísomnomvyjadrení.Podľazáverovodvolacieho
súdu okolnosti predaja stolárskej dielne a aj uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy najlepšie poznajú
svedok A. B. a žalovaný 1/, ktorí boli vo vzájomnom kontakte a rokovali spolu, pričom nešlo o ich prvé
obdobné rokovania ani o prvú majetkovo-finančnú transakciu, resp. prvé požičanie peňazí. Žalovaní
vnímali okolnosti nadobudnutia svojho vlastníckeho práva k rodinnému domu pôvodne vo vlastníctve

žalobcu z pohľadu znovuopakovanej pomoci pri riešení znovu sa vyskytnuvších finančných problémov
žalobcovho otca, neskôr aj pohľadom veriteľov, ktorí zaplatili dlh žalobcu viaznuci na ich vlastníctve.
Žalobca vnímal tieto okolnosti z pohľadu syna dlžníka, ktorému treba pomôcť, z pohľadu konateľa
zadlženej firmy, z pohľadu osoby v dome bývajúcej, z pohľadu svojich rodičov a napokon aj ako úverový
dlžník. Odvolací súd považoval za prirodzené, že výpovede strán sporu sa v istých aspektoch líšili. Mal

však za to, že súd prvej inštancie však tieto odlišnosti citlivo a objektívne vyhodnotil, nielen jednotlivo,
ale v súlade so zásadami dokazovania aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi.

8.3 Pokiaľ odvolateľ poprel svedeckú výpoveď svedka L. F. odvolací súd poukázal na kritériá
hodnoteniadôveryhodnostisvedeckejvýpovede akonštatoval,žesvedokF.bolvypočúvanýopakovane,

s časovým odstupom niekoľkých rokov od kúpy stolárskej dielne. Predložil úverové zmluvy preukazujúce
financovanie zaplatenej kúpnej ceny aj záložnú zmluvu, vysvetlil účel vyplatenia čiastky 84.000,-Eur
firmou svedka B. (nie ako fyzickej osobe, ale ako podnikateľovi). Svedok potvrdil, že sa hovorilo o
požadovanej zábezpeke žalovaným 1/ za prevod stolárskej dielne vo forme rodinného domu žalobcu, no
nedisponoval nijakými bližšími informáciami (či k takejto zábezpeke došlo, akou právnou formou, kedy

sa tak stalo, za akých podmienok) a nevedel o čo ide. Ani skutočnosť, že žalovaný 1/ požičiaval peniaze
aj tomuto svedkovi podľa názoru krajského súdu nič nemenilo na pravdivostnej hodnote jeho tvrdení, že
o tejto záležitosti, týkajúcej sa žalobcu (jeho otca) a žalovaných bližšiu vedomosť nemal. Odvolací súd
nezistil dôvody spochybňujúce kredibilitu tohto svedka, ktorý bol navyše poučený o následkoch krivej
výpovede v podobe trestného stíhania.

8.4 Odvolací súd sa vyjadril ak námietkam týkajúcim sa obsahu výpovede svedka K. B., ktorého
výpoveď okresný súd označil za nevierohodnú odvolací súd konštatoval, že výpoveď označeného
svedkanekorešpondovala,svýnimkoučastitvrdenížalobcu,sobsahomostatnýchsvedeckýchvýpovedí
a ani s predloženými listinnými dôkazmi; pri hodnotení jeho výpovede bolo potrebné prihliadať aj na

jeho vtedajšie vzťahy so svedkom F. ako aj na skutočnosť, že v čase výpovede bol už jeho bývalým
podnikateľským partnerom.

8.5 Ak odvolateľ namietal nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie odvolací súd zdôraznil, že pre
odvolaciekonanieniesúdôležitékaždénámietkystranysporukzistenémuskutkovémustavu,alelentie,

ktoré sú spôsobilé spochybniť logiku úsudku súdu, závery zistené dokazovaním, eventuálne námietky,
z ktorých plynie, že súd z logicky bezchybných dielčích úsudkov dospel k nesprávnym (logicky vadným)
skutkovým záverom. Prvú z týchto podmienok pritom splní strana sporu namietaním, že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, alebo naopak pominul rozhodné skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými

dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo. Druhá z uvedených podmienok je splnená výhradou, že v
hodnotení dôkazov v prípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu je z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, či vierohodnosti logický rozpor, alebo výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až 135 O.s.p. (teraz § 191a nasl. C.s.p.); odvolací súd pritom poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 20 Cdo 1265/98 publikované ako R 19/2002. V tomto smere odvolací súd
uzavrel, že v odvolacom prieskume nezistil naplnenie uvedených podmienok. Ustálil, že skutočnosť, že

zmluva o kúpe a predaji rodinného domu podpísaná žalobcom 19. januára 2011 nemala byť predložená
na vklad do katastra nehnuteľností, zdôraznená odvolateľom v odvolaní, sama o sebe dojednanie
prepadného zálohu nepreukazuje. Ešte aj 4 roky po prevode vlastníckeho práva bol žalobca, resp. jeho
rodina nečinný a právnu cestu obrany využil až po úhrade jeho dlhu voči banke žalovaným. Potvrdením
existencie prepadného zálohu nie je, ako tvrdil odvolateľ, bez ďalšieho iba skutočnosť, že jeho rodina

naďalej v rodinnom dome býva bez platenia nájomného. Dôkazom o prepadnom zálohu nie sú ani v
minulosti uzatvárané zmluvy o prevodoch nehnuteľností medzi rodičmi žalobcu a žalovanými ohľadom
tých istých nehnuteľností. Práve v spojení s výpoveďou žalovaného 1/ z 23. marca 2015 na polícii bolo
zrejmé, že tento spôsob poskytovania financií otcovi žalobcu žalovaný viac použiť nechcel.

8.6 Odvolací súd v rozsudku, prvom v poradí napokon konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie nepreskúmateľnosťou netrpí; poukázal na všeobecne akceptované konštatovanie, že
ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument.

8.7Akodvolateľprávneanalyzovalotázkuprepadnéhozálohu,odvolacísúdsastotožnilsozávermisúdu
prvej inštancie vyplývajúcimi z odôvodnenia napadnutého rozsudku; odvolateľom namietané nesprávne
právne posúdenie veci nezistil a konštatoval, že súd prvej inštancie použil správne právne normy, ktoré
správne interpretoval a správne aplikoval na zistený skutkový stav. Z uvedených dôvodov odvolací súd

rozsudkom, prvým v poradí, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane závislého
výroku o nároku na náhradu trov konania.

9. Proti rozsudku odvolacieho súdu (prvého v poradí) podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol
pôvodne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. mája 2023 sp.zn. 4Cdo/137/2021 tak, že

dovolanie zamietol (prvá výroková veta); žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov dovolacieho konania
voči žalobcovi v celom rozsahu (druhá výroková veta).

9.1 Žalobca v podanom dovolaní namietal vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.f) C.s.p. ako aj vady
nesprávnehoprávnejposúdeniavzmysle§421C.s.p..Vrámcivádzmätočnostinamietali/nedostatočné

odôvodnenierozsudkuodvolaciehosúdu,ii/nevykonanienímnavrhovanéhodokazovania,iii/nesprávne
vyhodnotenie dôkazov a nedostatky v zistenom skutkovom stave, iv/ odlišné hodnotenie dôkazov
odvolacím súdom bez vykonania dokazovania a v/ netrvanie odvolacieho súdu na požiadavkách
v zrušujúcom uznesení. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia namietal právne
posúdenie otázky platnosti spornej kúpnej zmluvy z hľadiska simulácie právneho úkonu v spojení

s inštitútom prepadného zálohu, resp. zabezpečovacieho prevodu práva.

9.2 Z dôvodov, na ktorých dovolací súd založil svoje rozhodnutie vyplýva, že dovolací súd vady
zmätočnosti, tak ako boli namietané dovolateľom, nezistil. Dovolaním napadnutý rozsudok dovolací
súd nepovažoval za nepreskúmateľný, vady spočívajúce v nevykonaní navrhovaného dôkazu nezistil;

postup súdov nižších inštancií najvyšší súd vyhodnotil ako nespôsobilý zasiahnuť do práva žalobcu na
spravodlivý proces.

9.2.1 Najvyšší súd v rozsudku konštatoval, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal
slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci; dovolací súd nemôže formulovať

nové skutkové závery a nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Závažné
deficity v dokazovaní dovolací súd nezistil.

9.2.2 Dovolací súd tiež konštatoval, že v rámci zisťovania skutkového stavu veci konajúcimi súdmi
nezistil výskyt ústavnoprávneho deficitu; súdy nižších inštancií postupovali v súlade so základnými

princípmi civilného sporového konania, najmä v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
a princípmi všeobecnej spravodlivosti.9.3 K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu dovolací súd poukázal na obsah námietky
nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobca namietal, že vôľa účastníkov zmluvy nezodpovedala
obsahu zmluvy a úmyslom zmluvných strán nebolo uzavrieť platnú a účinnú kúpnu zmluvu, ale ich

úmyslom bolo spornou nehnuteľnosťou zabezpečiť pohľadávku žalovaných 1/ a 2/. Dovolací súd
považoval posúdenie platnosti spornej kúpnej zmluvy súdmi nižších inštancií za správne, vychádzajúce
najmä z nepreukázania dôvodu jej neplatnosti. Súdy nižších inštancií prihliadali na súvisiace okolnosti
daného prípadu tak, ako vyžaduje ustálená prax dovolacieho súdu; zohľadňovali okolnosti týkajúce sa
spornej nehnuteľností a posúdili atribúty právnych úkonov, ktoré s kúpou súviseli. Súdy vykonali náležité

dokazovanie, aby dospeli k právnemu posúdeniu o danosti vôle zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu
v zmysle § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka.

10. Proti rozsudku dovolacieho súdu podal žalobca ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd
Slovenskej republiky 26. februára 2025 Nálezom sp.zn. III. ÚS 379/2024 (ďalej len „Nález“); vyslovil, že
rozsudkomNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/137/2021z31.mája2023boloporušené

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(prvá výroková veta); rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája
2023 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie (druhá výroková veta).
Zároveň rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

959,23 Eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
(tretia výroková veta). Ústavnej sťažnosti vo zvyšku nevyhovel (štvrtá výroková veta).

10.1 Reagujúc na argumentáciu sťažovateľa v ústavnej sťažnosti ústavný súd zdôraznil oprávnenosť
najvyššieho súdu v rámci námietky nesprávneho procesného postupu posudzovať a prehodnocovať aj

právne závery vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu, a to vzhľadom na povinnosť súdov prihliadať
na neplatnosť právneho úkonu ex officio; zdôraznil zásadu voľného hodnotenia dôkazov

10.2 V rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov ústavný súd upozornil, že skutkový stav
v prejednávanej veci vykazuje zásadné znaky toho, že prevod rodinného domu nebol zmluvnými

stranami mienený ako definitívny. Výpoveďami žalovanej strany bolo preukázané, že v prípade
vyrovnania dlhov žalovaní boli ochotní previesť vlastníctvo k rodinnému domu späť na sťažovateľa;
a to napriek tomu, že sporná kúpna zmluva neobsahovala dojednanie práva spätnej kúpy. V spojitosti
s tým, že sťažovateľ (neštandardne) obýval rodinný dom dokonca niekoľko rokov po tom, keď k prevodu
nehnuteľnosti došlo, a to (neštandardne) bez vzniku nájomného vzťahu medzi zmluvnými stranami,

uvedená okolnosť nabrala na význame pre spor. Nielen to, že sťažovateľ po celý tento čas rodinný dom
spravoval ako vlastný, staral sa oň a zhodnocoval (prerábal) ho podľa svojich vlastných predstáv, a to
(opäť neštandardne) bez akejkoľvek čo i len konzultácie s jeho zmluvným vlastníkom, s čím bol tento
nový zmluvný vlastník nehnuteľnosti uzrozumený. Z uvedeného ústavný súd abstrahoval nielen to, že
kupujúca zmluvná strana bola uzrozumená s tým, že predávajúci bude predanú nehnuteľnosť aj naďalej

užívať v zmysle obsahu svojho pôvodného vlastníckeho práva, ale aj to, že kupujúca zmluvná strana
nemala záujem o ďalší (investičný) odpredaj nehnuteľnosti, a to napriek tomu, že sa takejto činnosti
bežne venovala a napriek tomu, že takýto záujem (avšak len ako teoreticky možný) vo výpovediach
pred súdmi tvrdila.

10.3 Tieto okolnosti podľa názoru ústavného súdu v súhrne svedčia v prospech logického záveru
o zameraní vôle zmluvných strán k reverzibilite (zámeru zvrátenia) dôsledkov vyplývajúcich z kúpnej
zmluvy, tzn. z predaja rodinného domu.

10.4 Ústavný súd v náleze konštatoval, že v hodnotení dôkazov všeobecnými súdmi je

neopodstatnene bagatelizovaná ucelená skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie
sťažovateľa o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy; v súlade s neprípustnosťou eklektického
a neopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom súdov mala byť uvedená
okolnosť súčasťou odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a mala byť podrobená dovolaciemu
prieskumu.

10.5 Okolnosťou svedčiacou o tom, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k zmene vlastníka rodinného
domu ale k tomu, aby hodnota rodinného domu slúžila zmluvným stranám ako zábezpeka poskytnutých
pôžičiek, je to, že žalovaní (neštandardne) vyčkávali so zavkladovaním kúpnej zmluvy do katastranehnuteľností na to, ako sa bude vyvíjať finančná situácia sťažovateľa týkajúca sa splácania pôžičiek.
O uvedenom svedčí aj prvé podanie návrhu na zavkladovanie spornej kúpnej zmluvy do katastra
nehnuteľností žalovanými a následné (neštandardné) nezaplatenie správneho poplatku k vkladu

z dôvodu, že výhľad splácania dlhov bol pre nich pozitívny. K následnému (druhému a definitívne
úspešnému) podaniu návrhu na vklad spornej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností došlo až za
okolností navŕšenia pôžičky, čo nielen zhoršilo celkový výhľad splatenia dlhu, ale indikovalo aj spoľahlivý
predpoklad počiatku reťazenia pôžičiek s reálnym výhľadom platobnej neschopnosti, čo je v podstate
štandardné správanie veriteľa majúceho záujem na udržaní bonity svojej pohľadávky. Napokon,

keďže splácanie dlhov sťažovateľom sa ukázalo ako nepravdepodobné, žalovaná strana zotrvala na
hájení formálneho vlastníckeho práva nadobudnutého spornou kúpnou zmluvou, ku ktorému mala
simuláciou právnych úkonov vytvorené ideálne podmienky, čo je opäť štandardným skutkovým prejavom
vôle veriteľa majúceho záujem domôcť sa späť hodnoty poskytnutej pôžičky a zároveň skutočnosťou
preukazujúcou predošlý zámer veriteľa v prípade nesplácania dlhov sťažovateľom uspokojiť hodnotu
pohľadávky z hodnoty zálohu.

10.6 K samotnému hodnoteniu dôkazov všeobecnými súdny ústavný súd dodal, že mu nemožno
odňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti
a neobjektívnosti. Uzavrel, že najvyšší súd je v ďalšom konaní viazaný právnymi názormi ústavného

súdu vyjadrenými v Náleze.

11. Po zrušení prv vydaného rozsudku ústavným súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 29. apríla 2025 sp.zn. 4Cdo/46/2025 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. decembra
2020 sp.zn. 12Co/73/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11.1 Dovolací súd citoval z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 332/09
vo vzťahu k voľnému hodnoteniu dôkazov. Zvýraznil, že spor je od svojho počiatku charakteristický
konštantným nesúhlasom žalobcu s metodológiou súdov nižších inštancií ohľadom hodnotenia
dôkazov týkajúcich sa skutočného zamerania vôle zmluvných strán. Hmotnoprávnou úpravou

rozhodujúcou pre posúdenie skutočného zamerania vôle zmluvných strán sú ustanovenia Občianskeho
zákonníka o náležitostiach právneho dôvodu a dôsledkov z ich absencie vyplývajúcich. Relevantným
hmotnoprávnym inštitútom je v prejednávanej veci otázka absolútnej neplatnosti sporného právneho
úkonu (spornej kúpnej zmluvy) vysvetľovaná v okolnostiach ďalšieho právneho inštitútu, simulácie
právneho úkonu (§ 41a Občianskeho zákonníka), pretože žalobca tvrdil úmysel zmluvných strán

zastierať prepadnutý záloh spornou kúpnou zmluvou.

11.2 Dovolací súd citoval zo záverov ústavného súdu vyjadrených v Náleze (body 10.1 až 10.6 tohto
rozhodnutia) riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu vysloveným v kasačnom náleze, rešpektujúc
obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo Ústavným súdom zistené, dovolací súd summa summarum

uzavrel že v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií bola neopodstatnene bagatelizované ucelená
skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie žalobcu absolútnej neplatnosti spornej kúpnej
zmluvy. V súlade s neprípustnosťou eklektického a neopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k
jednostranným záverom súdov, má byť preto uvedená okolnosť - v súhrne opodstatnenie svedčiace v
prospech logického záveru o zameraní vôle zmluvných strán k reverzibilite (zámeru zvrátenia) dôsledkov

vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, tzn. z predaja rodinného domu - súčasťou odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.

11.3 Dovolací súd tak zrušil rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu porušenia práva žalobcu na
spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.f) C.s.p..

11.4 Uložil odvolaciemu súdu (súdom nižších inštancií) opätovne posúdiť opodstatnenosť uplatnenej
vlastníckej žaloby so zreteľom na právny názor dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení.
Uložil odvolaciemu súdu povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby obsahová náplň jeho
rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Osobitne

vyslovil, že odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.) s tým, že odvolací
súd rozhodne o trovách pôvodného konania a trovách dovolacieho konania.12. Strany sporu po doručení zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu vyjadrenie vo veci samej
nepodali.

13. Okresný súd predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd, ako funkčne príslušný
na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., podané odvolanie preskúmal na pojednávaní dňa 11.
decembra 2025, v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §
380 ods.1 C.s.p., doplnil (zopakoval) dokazovanie v potrebnom rozsahu. Odvolací súd dospel k záveru,
že podané odvolanie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak,

že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

13.1 Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) na odvolacom pojednávaní zotrval na podanom

odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Konkretizoval podstatné námietky vo vzťahu k dokazovaniu
vykonaného pred súdom prvej inštancie, rozpory v tvrdeniach žalovaných 1/ a 2/ v rámci výpovedí
v civilnom a trestnom konaní. Zvýraznil, že nie je podstatné, čo bolo zabezpečované, ale podstatné
je, že došlo k dojednaniu o prepadnom zálohu. Tiež poukázal na obsah výpovedí jednotlivých svedkov
vypočutých v konaní pred súdom prvej inštancie; najmä na obsah svedeckých výpovedí svedka K.

B., svedka B. a svedka F. v rozsahu ich tvrdení potvrdzujúcich argumentáciu žalobcu. Za podstatné
považoval,žerodičiažalobcuvrodinnomdome15rokovbývajúarodinnýdomzrekonštruovali;poukázal
na zmluvy z minulosti preukazujúce, že žalovaný 1/ otcovi žalobcu poskytoval pôžičky (nielen otcovi
žalobcu). Ak žalovaný 1/ v minulosti uviedol, že išlo (pri kúpe domu) o investíciu, žalovaní uviedli,
že o investíciu by išlo až v prípade, ak by sa žalobcovi, resp. jeho otcovi, nepodarilo dlh splatiť.

Opätovne zvýraznil otázku (ne)podania návrhu na vklad vlastníckeho práva; zastavenie vkladového
konania z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku. Reálny návrh na vklad vlastníckeho práva bolo
podaný až vtedy, keď si žalobca požičal od žalovaných ďalších 22.000,-Eur. Vyjadril názor, že súdy
doposiaľ na tieto skutočnosti neprihliadli dostatočne, zistené skutočnosti posudzovali len individuálne
a nie vo vzájomných súvislostiach, inak by dospeli k záveru, že došlo k dojednaniu prepadného zálohu.

Svoju argumentáciu podoprel aj poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a zrušujúce
uznesenie dovolacieho súdu vydané v prejednávanej veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil, určil vlastnícke právo žalobcu a rozhodol o trovách konania.

15. Žalovaní (prostredníctvom právneho zástupcu) rovnako zotrvali na svojej argumentácii z konania

pred súdom prvej inštancie a uvedenej tiež vo vyjadrení k podanému odvolaniu. Nesúhlasili s tvrdením,
že je jedno, čo mala kúpna zmluva zabezpečovať, pretože ak by neexistoval záväzok, nebolo by čo
zabezpečovať. Pôžička 22.000,-Eur bola poskytnutá s odstupom času po uzavretí namietanej kúpnej
zmluvy.

15.1 Vo vzťahu k záverom ústavného a dovolacieho súdu vyslovených v prejednávanej veci uviedli, že
sú pre nich novinkou odtrhnutou od reality. Zotrvali na tvrdení, že žiadna zmluva o pôžičke uzavretá
nebola a ani žiadna iná zmluva, ktorú by sporná kúpna zmluva zabezpečovala.

16. Žalobca sám na pojednávaní na otázky senátu zotrval na žalobnej argumentácii, že kúpna zmluva

zabezpečovala predaj a kúpu stolárskej dielne medzi žalovanými a svedkom F.; išlo o rozdiel, ktorý mal
svedok doplatiť. Zmluva (o predaji domu) sa realizovať nemala, mala sa roztrhať. Uviedol tiež, že voči
žalovaným nemá žiadne záväzky, je tu však suma 22.000,-Eur, pre ktorú žalovaní podali návrh na vklad
do katastra nehnuteľností, žalovaný 1/ chce z tejto sumy 80.000,-Eur; iný záväzok voči žalovaným nemá.
Žalovaní síce vyplatili hypotekárny úver, tento nárok už voči žalobcovi uplatnili v súdnom konaní; tento

nárok priznaný nebol v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania.

17. Strany sporu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali; žalobca zotrval na dôkazných
návrhoch uvedených v odvolaní.

18. Odvolací súd zopakoval dokazovanie postupom podľa § 204 C.s.p., strany sporu nežiadali konkrétne
prečítať žiadnu z oboznamovaných listín. Po vykonaní dokazovania právny zástupca žalovaných
uviedol, že pokiaľ žalovaný chcel uzatvoriť pôžičku alebo zabezpečovací prevod práva, tak to spravil
písomne; pokiaľ v minulosti hrozil výkon záložného práva, tak žalovaný spravil všetko pre to, aby výkonzáložného práva odvrátil. Žalobca v replike argumentoval, že došlo k zmene právnej úpravy ohľadne
zabezpečovacieho prevodu práva a dnes už zabezpečovací prevod práva nikto nerobí.

19. V záverečných návrhoch právni zástupcovia nové relevantné argumenty nepredložili.

20. Žalobca uplatnil odvolacieho dôvody s poukazom na § 365 ods.1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p..

21. Odvolací dôvod podľa § 365 písm. b) C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane
sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Obsah práva na spravodlivý proces zahŕňa najmä
právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, právo na zákonného sudcu, na prejednanie
sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť

vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Konkrétne pochybenie súdu
musí byť hodnotené v kontexte celého konania (jeho vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia
nesprávneho postupu, jeho následky atď.).

21.1 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d/ C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho
rozhodnutia.

21.2 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v
nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm.
e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§
365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.).

21.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie
skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také

predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).

22.Vovecivdôsledkupodanéhodovolaniaaústavnejsťažnostirozhodovali(aj)NajvyššísúdSlovenskej
republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky. Pre dovolací súd z Nálezu ústavného súdu vyplynula
viazanosť právnymi závermi vyjadrenými v Náleze (§ 134 ods.1 zákona č.314/2018 Z.z.); odvolací súd,
ktorému bola vec vrátená po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu, je viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu (§ 455 C.s..p.).

22.1 Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu,
a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu).

22.2 V prípade precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa

(ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg. V tomto prípade
vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného
súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie
jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným

rozhodnutím stotožniť; tento postup sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty.22.3 Naproti tomu v prípade kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených
skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu
vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí.

22.4 Ku kasačnej záväznosti ústavný súd v Náleze z 1. februára 2022 sp.zn. IV. ÚS 588/2021 v právnej
vete uviedol, že ak najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v konečnom dôsledku vylúčil priznanie
akýchkoľvek účinkov nálezu ústavného súdu v tom istom spore, ktorého závery v plnom súlade s jeho
kasačnou záväznosťou rešpektovalo okresný súd a krajský súd, dopustil sa ústavne neprípustného

zásahu do právnej istoty sťažovateľky. To platí bez ohľadu na autonómiu najvyššieho súdu pri výklade
pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. V odôvodnení citovaného nálezu ústavný
súd tento záver rozvinul konštatovaním, že „nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie
ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, preto ho musí dotknutý všeobecný súd v plnom rozsahu
akceptovať. Ústavnoprávny výklad vyložený v náleze musí všeobecný súd rešpektovať bez ohľadu na
eventuálnu subjektívnu pochybnosť o jeho správnosti. Najvyšší súd v prejednávanej veci absolútne

nezohľadnil závažnú skutočnosť, že okresný súd a krajský súd boli ako priami adresáti prvého
náletu viazaní právnym názorom ústavného súdu. Navyše pre všetky súdy je viazanosť rozhodnutiami
ústavného súdu v otázke základných ľudských práv a slobôd vyjadrená aj v § 193 C.s.p.. Najvyšší súd,
úplne ignorujúc kasačnú záväznosť predchádzajúceho nálezu ústavného súdu, postavil okresný súd
napadnutým rozhodnutím do rozporuplnej situácie, keď mal súčasne povinnosť rešpektovať vzájomne

sa vylučujúce právne závery ústavného súdu a dovolacieho súdu. Takýto stav je neakceptovateľný.
Ústavný súd v predchádzajúcom náleze vyslovil právny názor na viaceré hmotnoprávne otázky
vzniknuté v konaní. V okolnostiach veci nemožno opomínať početné nedostatky ústavnoprávnej povahy
v preskúmavaných rozhodnutiach, ktoré ho k výnimočnému uplatneniu jeho právomoci doviedli. Ak
potom najvyšší súd nemal ambíciu viesť s ktorýmkoľvek z právnych názorov ústavného súdu rozumný

dialóg vo vecnej rovine, bolo jeho povinnosťou ich rešpektovať, hoci bol ich adresátom len nepriamo
a hoci v konkrétnej veci nebol vo vzťahu k ústavnému súdu formálne súdom nižšej inštancie. Ústavný
súd a priori nevylučuje možnosť, aby aj záväzné závery jeho nálezu boli v pokračujúcom spore
neskôr modifikované, takýto postup ale vyžaduje následne odlišné dôvody než len odkaz na vlastnú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Takýmito dôvodmi môže byť už spomínaná zmena v skutkových

zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo zmena právnej úpravy, ku
ktorej došlo po vydaní nálezu. Dôvodom môže byť aj zásadný judikatórny posun v otázke, ktorá v čase
pôvodného rozhodovania nebola ešte vyriešená“.

22.5NajvyššísúdSlovenskejrepublikysavrozhodnutíz31.októbra2023sp.zn.2ObdoZ/2/2020vyjadril

aj ku konfliktu kasačnej a precedenčnej záväznosti, ku ktorej dochádza v prípade, ak dovolací súd
zruší rozhodnutie nižšieho súdu a uloží mu záväzný právny názor a následne sa v rovnakej otázke
ustáli iná rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ktorá sa zverení v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V takom prípade má precedenčná (judikatórna) záväznosť
rozhodnutia uverejnená v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

prednosť pred kasačnou záväznosťou skoršieho rozhodnutia, čo najvyšší súd vymedzil konštatovaním,
že „prostredníctvom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2019 sp. zn.
3Obdo/65/2017, došlo k judikatórnemu posunu oproti právnemu názoru obsiahnutého v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2018 sp. zn. 5Obdo/8/2017. Inými slovami, skorší
právny názor (5Obdo/8/2017) bol prekonaný neskorším právnym názorom (3Obdo/65/2017), na ktorom

sa spoločne zjednotili senáty obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a
preto bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2019 sp. zn. 3Obdo/65/2017,
zverejnením v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 5/2019 pod por. č. 47, povýšené do statusu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

23. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v civilnom procese nachádza svoje miesto v čl.15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku; dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy
v súlade s princípmi, na ktorých Civilný sporový poriadok spočíva; žiaden dôkaz nemá predpísanú
zákonnúsilu. Uvedenázásadajekonkretizovanáv§191C.s.p.,podľaktoréhodôkazyhodnotísúdpodľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

23.1 Ústavný súd Nálezom vydaným v prejednávanej veci poukázal vo vzťahu k zásade voľného
hodnotenia dôkazov na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.III. ÚS 332/03, podľa ktorých voľné hodnotenie dôkazov sa opiera o povinnosť súdu vyhodnotiť
všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú. Alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov,
a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však

má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je
prípustný eklektický a neopodstatnený výver dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu
získavanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi.

23.2 Ústavný súd a rovnako aj dovolací súd viazaný jeho závermi, súdom nižších inštancií (a teda
aj odvolaciemu súdu) vytkol, že v hodnotení dôkazov bola neopodstatnene bagatelizovaná ucelená
skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie sťažovateľa (žalobcu) o absolútnej neplatnosti
kúpnej zmluvy.

24. Z takto stanovených záverov k zásade voľného hodnotenia dôkazov a kasačnej záväznosti
rozhodnutia dovolacieho súdu odvolací súd vychádzal.

25. Po preskúmaní obsahu spisu, obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
a s prihliadnutím na odvolacie dôvody a skutočnosti zistené v rámci dokazovania v odvolacom konaní

odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v plnom rozsahu dôvodné. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie v podstatných otázkach zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu
pre rozhodnutie, pochybil v rámci hodnotenia dôkazov (rovnako ako odvolací súd pochybil v dovolacím
súdom zrušenom rozsudku).

26. Žalobca sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tvoriacich predmet
právneho úkonu označeného ako Kúpna zmluva, ktorá bola vyhotovená 17. decembra 2010 a žalobcom
podpísaná 19. januára 2021. Práve uvedená kúpna zmluva je titulom, na základe ktorého žalovaní 1/
a 2/ nadobudli sporné nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

26.1 Okresný súd správne prioritne posudzoval existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení; jeho záver, že naliehavý právny záujem je daný, nebol v odvolacom konaní
namietaný; v konečnom dôsledku naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný vždy, pokiaľ
sa má zosúladiť tvrdené a evidenčné vlastníctvo k nehnuteľnosti; naliehavý právny záujem je daný
vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi subjektom, ktorý svoje vlastníctvo

tvrdí a subjektom, ktorému vlastníctvo evidenčne svedčí. Tento stav právnej neistoty z obsahu spisu
nepochybne vyplýva; ohrozuje žalobcovo právne postavenie a (aj) odvolací súd má za to, že tento stav
nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom.

26.2 Súd prvej inštancie sa v rámci dokazovania zameral na podrobné zisťovanie rozhodujúcich

skutočnosti týkajúcich sa existencie záväzkov medzi žalobcom a žalovanými, reagujúc na argumentáciu,
žeposudzovanákúpnazmluvatýkajúcasarodinnéhodomuz19.januára2011jeúkonom,ktorýzastieral
skutočnú vôľu jej účastníkov, ktorá podľa tvrdenia žalobcu smerovala k zabezpečeniu záväzku, prípadne
k dojednaniu prepadného zálohu. V tomto smere podrobne zisťoval nielen kontraktačný proces medzi
účastníkmi kúpnej zmluvy ale aj motiváciu jej účastníkov, ktorá v konečnom dôsledku viedla k uzavretiu

zmluvy. Dokazovanie zameral aj vo vzťahu k prevodu stolárskej dielne, ktorej vlastníkom bol pôvodne
žalobca (resp. obchodná spoločnosť, ktorej bol spoločníkom) na žalovaných 1/ a 2/ a následne na tretiu
osobu(L.F.)zdôvodu,žeuzavretietejtozmluvynielenžečasovosúviselosuzavretímnamietanejkúpnej
zmluvy, ale podľa tvrdenia žalobcu spornou kúpnou zmluvou sa zabezpečoval záväzok kupujúceho
L. F. na zaplatenie kúpnej ceny žalovaným 1/ a 2/. V tomto smere ďalším (vyvolaným) dokazovaním

bolo dokazovanie finančných možností svedka na nadobudnutie nehnuteľnosti – stolárskej dielne, a to
nielen listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výpoveďami osôb, ktoré mali (mohli mať) o tejto skutočnosti
vedomosť (svedok B., svedok K. B.). Podstatné odpovede na nastolené otázky mali priniesť aj zistenia
z výpovede svedka A. B., ktorý je otcom žalobcu a vo vzťahu ku ktorému už odvolací súd v dovolacím
súdom zrušenom rozsudku konštatoval, že svedok A. B. je, keďže v rodinnom dome tvoriacom predmet

kúpnej zmluvy býva a je pôvodcom finančných problémov jeho rodiny, do sporu osobne zainteresovaný;
okolnosti týkajúce sa predaja stolárskej dielne, aj uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy, najlepšie
poznajú svedok A. B. a žalovaný 1/, ktorí boli vo vzájomnom kontakte a rokovali spolu, pričom nešloo ich prvé obdobné rokovania ani o prvú majetkovo – finančnú transakciu, resp. prvé požičanie peňazí.
Tento záver vo vzťahu k postaveniu A. B. nemá odvolací súd dôvod modifikovať.

27. Skutkové závery súd prvej inštancie sa v kontexte zopakovaného dokazovania javia odvolaciemu
súdu správne a úplné, vrátane hodnotenia dôkazov. Toto konštatovanie v plnom rozsahu však platí iba
v prípade, pokiaľ ide o hodnotenie jednotlivých dôkazov, prípadne súhrnné hodnotenie skupín dôkazov.
Vkonanípredsúdomalevyšlinajavoajskutočnosti,ktorévrámcihodnoteniadôkazovnebolihodnotené,
resp. boli hodnotené iba okrajovo. Bez toho, aby aj tieto skutočnosti boli riadne vyhodnotené jednotlivo

a vo vzájomných súvislostiach, nemožno dospieť k záveru, že skutkový stav bol zistený vyčerpávajúco
(v rozsahu vykonaného dokazovania) a hodnotenie dôkazov je úplné a vyčerpávajúce tak aby dalo
presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, aká bola vôľa žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ pri vykonaní
právneho úkonu, ktorý bol medzi nimi označený ako kúpna zmluva, ktorá bola vyhotovená 17. decembra
2010 a žalobcom podpísaná (overeným podpisom) dňa 19. januára 2011.

28. Odvolací súd poukazuje na históriu vzťahov medzi svedkom (A. B.) a žalovaným 1/ v období
predchádzajúcom uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Sám žalovaný 1/ v spore uviedol, že s otcom žalobcu sa
poznali od roku 1995, spolupracovali obchodne a vznikol medzi nimi aj priateľský vzťah; v priebehu tohto
vzťahu opakovane poskytol otcovi žalobcu finančné prostriedky ako pôžičku. K potrebe požiadať (a
poskytnúť) pôžičku dochádzalo v minulosti v dôsledku finančných problémov otca žalobcu. Z uvedeného

vyplýva, že v období cca desiatich rokov pred uzatvorením namietanej kúpnej zmluvy dochádzalo medzi
otcom žalobcu (v čase maloletosti žalobcu, narodeného v roku 1988) a žalovaným 1/ k záväzkovým
vzťahom, predmetom ktorých bola pôžička finančných prostriedkov žalovaným 1/ otcovi žalobcu. Nešlo
o jednorazový právny vzťah ale k poskytnutiu finančných prostriedkov došlo opakovane.

28.1 Tieto záväzkové vzťahy medzi otcom žalobcu a žalovaným 1/ boli realizované na základe
písomných právnych úkonov, došlo aj k zabezpečovaciemu prevodu práva; po vrátení pôžičky došlo
k spätnému prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Záväzok z poskytnutej pôžičky
bol už v minulosti medzi otcom žalobcu a žalovaným zabezpečený prevodom vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti.

28.2 Z prednesov žalovaného 1/ a svedka (A. B.) vyplýva, že si vzájomne verili, poskytnutie pôžičiek
však nebolo zo strany žalovaného 1/ iba priateľskou pomocou, z vykonaného dokazovania vyplýva, že
za poskytnutie pôžičky vyžadoval úrok, prípadne zmluvnú pokutu.

28.3 Z uvedeného pre odvolací súd vyplýva, že v rámci priateľských vzťahov medzi rodinou žalobcu
a žalovanými dochádzalo v dôsledku finančných problémov otca žalobcu a jeho žiadostí o poskytnutie
pôžičky k záväzkovým vzťahom, za dojednanú odplatu a zabezpečených zabezpečovacími inštitútmi
v zmysle vtedy platnej úpravy Občianskeho zákonníka.

29. Pokiaľ ide o kontraktačný proces strany sporu zhodne uviedli, že rodina B. mala opätovne finančné
problémy, ktoré mienili riešiť predajom stolárskej dielne. Z dôvodu tiarch na liste vlastníctva nebolo
možné stolársku dielňu previesť na záujemcu (L. F.), ktorý chcel nehnuteľnosť odkúpiť bez tiarch,
nakoľko to mala byť požiadavka financujúcej banky. Z uvedeného dôvodu došlo najprv k prevodu
vlastníckeho práva na žalovaných, splateniu záväzkov a následnému predaju stolárskej dielne L. F. bez

tiarch na liste vlastníctva zapísaných.

29.1 Počas procesu „speňaženia“ stolárskej dielne, do ktorého ako „medzičlánok“ vstúpili žalovaní 1/
a 2/ došlo k uzavretiu namietanej kúpnej zmluvy na rodinný dom a pozemky, ku ktorým žalobca žiadal
určiť vlastníckeho právo. Už z uvedeného vyplýva určitá spojitosť scudzovacích právnych úkonov, či už

náhodná alebo súvisiaca iba s finančnými problémami rodiny Kamenských alebo dokonca vzájomne
previazaná (a teda, že predaj stolárskej dielne súvisel s kúpnou zmluvou na rodinný dom v dôsledku
zabezpečenia zaplatenia kúpnej ceny za rodinný dom, ako to tvrdí žalobca). Ak odvolací súd v tomto
obchodnom vzťahu (predaj stolárskej dielne) považuje žalovaných 1/ a 2/ za „medzičlánok“, je tomu tak
zdôvodu,žezprávnehohľadiskažalobcoviničnebránilonehnuteľnostitvoriacestolárskudielňupreviesť

priamo na L. F. (dispozícia s majetkom žalobcu nebola ničím obmedzená); iba existencia záložných práv
vynútila vstup žalovaných to tohto kontraktu za účelom vysporiadania záväzkov na podnikaní žalobcu
(stolárska dielňa) viaznucich.29.2 Uzavretie namietanej kúpnej zmluvy vysvetľujú strany sporu rozdielne; kým žalobca tvrdí, že kúpna
zmluva „iba“ zabezpečovala záväzok L. F. zaplatiť kúpnu cenu za nehnuteľnosť tvoriacu stolársku dielňu,
žalovaní tvrdia, že išlo o štandardnú kúpnu zmluvu s kauzou stolárskej dielne nesúvisiacu. Uvedené je

podstatou sporu medzi žalobcom a žalovanými.

30. K namietanej kúpnej zmluve odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že kúpna cena mala byť zaplatená
pri podpise kúpnej zmluvy (čl. III kúpnej zmluvy – kúpna cena nehnuteľností, ktoré tvoria predmet
kúpnej zmluvy bola stanovená dohodou zmluvných strán vo výške 97.500,-Eur, ktorú kupujúci vyplatili

predávajúcemuvhotovostivdeňpodpisukúpnejzmluvy.Predávajúcisvojimpodpisomnakúpnejzmluve
potvrdzuje prevzatie kúpnej ceny a tým považuje ich vzájomné nároky za vysporiadané.

30.1 Odvolací súd poukazuje na čl. IV kúpnej zmluvy z 19. januára 2011 (s uvedením dátumu 17.
decembra 2010), podľa ktorého kupujúci zobrali na vedomie existenciu záložného práva v prospech
záložného veriteľa ISTROBANKA a.s., Bratislava.

30.2 Hodnota predmetu namietanej kúpnej zmluvy v čase jej uzavretia predstavovala podľa vyhlásenia
svedka sumu 100.000,-Eur, avšak so zriadeným záložný právom na pohľadávku ISTROBANKA a.s.
vyplývajúcu z úveru vo výške 50.500,-Eur, poskytnutého na základe úverovej zmluvy zo 6. marca 2009.

30.3 Kúpna cena podľa namietanej kúpnej zmluvy (97.500,-Eur) potom nie je súladná s hodnotou
predmetu zmluvy pri zohľadnení jeho úverového zaťaženia. Týmto odvolací súd nespochybňuje
kontraktačnú voľnosť účastníkov kúpnej zmluvy; v konkrétnostiach dojednanie o kúpnej cene nerobí
kúpnu zmluvu neplatnou. Uvedenú skutočnosť je však tiež potrebné zvážiť v širších súvislostiach. Na
uvedenom nič nemení skutočnosť, že už počas kontraktačného procesu mala započať rekonštrukcia

rodinného domu, do ktorého sa po vykonaní rekonštrukcie a po prevode rodinného domu na žalovaných
(!) mala záujem rodina B., dovtedy obývajúca obytnú časť stolárskej dielne, presťahovať.

31.Zvykonanéhodokazovaniavyplýva,žekpodaniunávrhunavkladnamietanejkúpnejzmluvynedošlo
bezprostredne po jej uzavretí, ale s odstupom niekoľkých mesiacov; pôvodne iniciované vkladové

konanie bolo v dôsledku nezaplatenia správneho poplatku zastavené, k ďalšiemu (úspešnému) návrhu
na vklad vlastníckeho práva dochádza až potom, ako žalobca (resp. jeho otec) požiadal žalovaného 1/
o ďalšiu pôžičku vo výške 22.000,-Eur a ktoré mu bola žalovanými poskytnutá.

31.1 Uvedené nesvedčí o precíznosti žalovaných (resp. žalovaného 1/) k ochrane svojich práv ani vo

všeobecnosti a ani v konkrétnostiach prejednávanej veci. Odvolací súd rešpektuje, že nie je povinnosťou
podať návrh na vklad vlastníckeho práva bezprostredne po uzavretí scudzovacej zmluvy; obvyklá
opatrnosť nadobúdateľov to však vyžaduje najmä v prípade, ak mala byť kúpna cena (tu 97.500,-
Eur) vyplatená už pri podpise namietanej kúpnej zmluvy. V konkrétnostiach došlo po obdobie štyroch
mesiacov k situácii, že žalobca bol zároveň ako vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností a zároveň

mal disponovať kúpnou cenou.

32. Do kontextu takto zistených skutočností zapadá nielen okresným súdom ale aj ústavným a
dovolacím súdom zistená ochota žalovaných previesť vlastníctvo k rodinnému domu späť na žalobcu
napriek skutočnosti, že kúpna zmluva neobsahuje dojednanie práva spätnej kúpny. Uvedené hodnotil

ústavný súd a dovolací súd (ktorého závery sú pre odvolací súd kasačne záväzné) tak, že ide
o okolnosť svedčiacu o tom, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k zmene vlastníka, ale k tomu,
aby hodnota rodinného domu slúžila zmluvným stranám ako zábezpeka poskytnutých pôžičiek, čo
vyplýva aj z neštandardného vyčkávania so zavkladovaním kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností
a ak došlo k podaniu návrhu na vklad, bolo to za okolností, kedy došlo k navŕšeniu pôžičky, čo zhoršilo

celkový výhľad splatenia dlhu a indikovalo spoľahlivý predpoklad počiatku reťazenia pôžičiek s reálnym
výhľadom platobnej neschopnosti.

33. Nemožno opomenúť triádu oprávnení vlastníka, vychádzajúcu už z rímskeho práva, ktorá sa
premieta do slovenskej právnej úpravy. Do oprávnení vlastníka patrí právo vec držať (ius possidendi),

právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky (ius udendi et fruendi) a právo s vecou disponovať (ius
disponendi). Tieto práva vlastníka žalovaní či už bezprostredne po uzavretí namietanej kúpnej zmluvy,
v čase jej zavkladovania a pomerne dlhé obdobie (do podania žaloby) vykonávali len formálne iba ako
evidovaný vlastníci zapísaný na liste vlastníctva.33.1 Z hľadiska výkonu práva držať v prejednávanej veci vyplýva len evidencia žalovaných ako
vlastníkov v katastri nehnuteľností.

33.2 Rodinný dom užíval žalobca a jeho rodina (rodičia), nielen reálnym bývaním v nehnuteľnosti
ale aj v súvislosti s plneniami, na ktoré boli v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti povinní. Rodina
žalobcu rodinný dom rekonštruovala (a to bez toho, aby žalovaní 1/ a 2/ rozsah a spôsob rekonštrukcie
akýmkoľvek spôsobom namietali alebo vyjadrovali sa s nemu). Žalovaní nepožadovali úžitky z užívania

nehnuteľnosti rodinou žalobcu, nie je tvrdený a ani preukazovaný žiadny nájomný vzťah, na základe
ktorého by došlo medzi evidovanými vlastníkmi a užívateľmi k dohode o odplatnom (nájom) alebo
bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti.

33.3 Žalovaní 1/ a 2/ netvrdili a nepreukázali vôľu s rodinným domom disponovať vo vzťahu k jeho
prípadnému ďalšiemu predaju (okrem verbalizovanej možnosti previesť rodinný dom späť na žalobcu);

bolatorodinažalobcu,ktorázvažovalarealizovaťoprávnenie,ktorépatrívýlučnevlastníkovi,atorodinný
dom predať a z výťažku predaja vysporiadať vzájomné záväzky so žalovanými. Zo spisu vyplýva, že aj
vo vzťahu k realitnej kancelárii vystupoval ako vlastník (a teda ten, kto je oprávnený s nehnuteľnosťou
disponovať) žalobca; vyžadoval len súčinnosť žalovaných ako evidovaných vlastníkov.

33.4 Napokon zo spisu vyplýva, že žalovaní (ako evidovaní vlastníci) otázku úverového zaťaženia riešili
až potom, ako došlo k zlyhaniu úveru a možnej dobrovoľnej dražbe nehnuteľností, avšak po niekoľkých
rokoch potom, ako bol povolený vklad ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

33.5 K uvedenému odvolací súd dodáva, že kúpna zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie o vstupe

žalovaných do užívania nehnuteľnosti; z ich prednesov nevyplýva, že by ku namietanej kúpe došlo
z dôvodu potreby riešiť otázku svojho obydlia, v priebehu konania poukazovali len na svoj investičný
zámer. Spôsob, akým k svojim oprávneniam vlastníka až do zlyhania úveru pristupovali, prinajmenšom
nesvedčí o tom, že svoje vlastnícke právo realizovali s náležitou starostlivosťou, ktorú možno od
vlastníka (a to ani vlastníka investičnej nehnuteľnosti) požadovať; ich vlastnícke právo bolo po jeho

nadobudnutí realizované iba formálne.

34. Žalovaný konštantne v priebehu konania o určenie vlastníckeho práva tvrdil, že napriek tomu
že podpísal kúpnu zmluvu, nikdy nemal vôľu takúto zmluvu uzavrieť; kúpna zmluva mala slúžiť na
zabezpečenie záväzku; kúpna zmluva nemala byť daná na vklad vlastníckeho práva a po odpadnutí

dôvodu, pre ktorý bola uzavretá, mala byť zo strany žalovaných zničená. Uvedenému nasvedčuje
konanie žalobcovej rodiny pred uzatvorením zmluvy (počiatok rekonštrukcie sporného rodinnému domu)
ipojejuzatvorení(dokončenierekonštrukcieanerušenéužívanienehnuteľností)azároveňobstarávanie
záujemcu o kúpu rodinného domu.

35. Všetky body vyššie uvedenej argumentácie (body 28.-34. tohto rozsudku) samé o sebe
nepreukazujú vôľu zmluvných strán namietanej kúpnej zmluvy smerujúcu k scudzeniu, a teda
nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanými; v prípade posúdenia uvedených skutočností vo
vzájomných súvislostiach odvolací súd nachádza záver o tom, že vôľa strán namietanej kúpnej
zmluvy nesmerovala k reálnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanými ale k zabezpečeniu

a vysporiadaniu vzájomných záväzkov žalobcu a žalovaných. Práve z uvedeného dôvodu potom
odvolací súd považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa vád v dokazovaní, konkrétne nesprávnej
aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov, za dôvodnú. Z formálneho hľadiska namietaný právny
úkon síce javí znaky perfektnosti, v komplexnom obraze zistenom dokazovaním je však zrejmé, že
skutočná vôľa strán namietanej kúpnej zmluvy k scudzeniu sporných nehnuteľností nesmerovala.

Uvedenému nasvedčuje prax, ktorú si medzi sebou rodina B. a žalovaní zaviedli; pravidelné poskytnutie
pôžičiek v prípade finančných problémov B., zabezpečených aj prevodom vlastníckeho práva (a
nie prípadnou záložnou) zmluvou; neštandardné konanie žalovaného 1/ v súvislosti s iniciovaním
vkladového konania a neštandardný výkon vlastníckych oprávnení zo strany vlastníkov zapísaných
v katastri nehnuteľností.

36. Pokiaľ odvolací súd konštatuje nedostatok vážnosti vôle účastníkov namietanej kúpnej zmluvy
uvádza, že nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37
ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určitea zrozumiteľne, inak je neplatné. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa,
ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, ale v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto
úkonom patria okrem iného úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony.

36.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo 14. novembra 2014 sp.zn. 7Cdo/12/2012 vyslovil,
že „simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej
prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež
vadami prejavu (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania, v ktorom absentuje

vážnosť vôle, sa simulovaný právny úkon považuje podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka za
absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani
zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege)
apôsobíodzačiatku(extunc)vočikaždému.Totoprávosanepremlčujeaninezaniká,pretožeztakéhoto
úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím
vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej

vyvodzovať dôsledku aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo
svojej príčine (pohnútke) slúži k zastretiu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní.
Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že
zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti
požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods.2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že

vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný
právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).

36.2 Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva záver odvolacieho súdu, že boli preukázané skutočnosti
svedčiace tomu, že vôľa zmluvných strán namietanej kúpnej zmluvy nesmerovala k zmene vlastníka

rodinného domu ale k tomu, aby hodnota rodinného domu slúžila účastníkom zmluvy ako zábezpeka
záväzku.

36.3 Na takýto účel ale kúpna zmluva neslúži; kúpna zmluva je typický dvojstranný právny úkon, ktorý je
odplatný a ktorým sa predávajúci zaväzuje odovzdať kupujúcemu predmet kúpy a kupujúci sa zaväzuje

prevziať predmet kúpy a zaplatiť zaň predávajúcemu dojednanú kúpnu cenu.

36.4 Vzhľadom na následky, ktoré namietaná kúpna zmluva vyvolala (prevod vlastníctva na žalovaných
1/ a 2/), je zrejmé, že úmyslom jej účastníkov bolo dojednanie o prepadnom zálohu; prepadný záloh
je podľa právnej teórie dohoda, pri ktorej zabezpečená vec (tu rodinný dom a pozemky žalobcu),

v prípade nesplnenia dlhu dlžníkom, automaticky prejde do vlastníctva veriteľa namiesto toho, aby bola
vec predaná a z jej výťažku bola uspokojená pohľadávka veriteľa.

37. Pokiaľ ide o zabezpečovací prevod práva v zmysle § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka, tento
predpokladá dočasný prevod vlastníckeho práva na veriteľa. Náležitosťami zabezpečovacieho prevodu

práva v čase vykonania úkonu bolo vymedzenie zabezpečeného záväzku a označenie práva, ktoré sa
prevádza v prospech veriteľa, práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právo počas trvania
zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch, spôsob výkonu zabezpečovacieho
prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby; ak sa prevádza právo inej osoby ako
dlžníka, zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať aj označenie dlžníka (§ 553a ods.2

Občianskeho zákonníka).

37.1 Dissimulovaným právnym úkonom nedošlo ani k uzatvoreniu záložnej zmluvy (§ 151a a nasl.
Občianskeho zákonníka absentuje určenie pohľadávky, ktorá sa záložný právom zabezpečuje a určenie
zálohu; absentuje tiež ako náležitosť najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje.

37.2 Z uvedeného vyplýva, že nie sú splnené náležitosti právnych úkonov, ktoré ako dissimulované
vzhľadom na vyvolané následky prichádzali do úvahy; z uvedeného dôvodu je i zastieraný právny úkon
postihnutý sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

38. Uvedené závery sú plne súladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, na ktorú
žalobca poukazoval. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/144/2010 konštatoval,
že disimulované zmluvné dojednanie, účelom ktorého bolo, aby pohľadávka veriteľa bola uspokojená
tak, že na neho prejde vlastníckeho právo k veci slúžiacej (podľa ich skutočnej vôle ako záloh) nazabezpečenie pohľadávky, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie záložného práva spôsobom,
ktorý nie je zákonom dovolený a prieči sa § 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až §
151j Občianskeho zákonníka. Obdobný záver vyslovil najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 2MCdo/2/2006,

podľa ktorého zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že
založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva (§ 552 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 151a až 151j Občianskeho zákonníka) a je neplatná, lebo obchádza zákon (§
39 Občianskeho zákonníka).

38.1 Obdobne vo vzťahu k zabezpečovaciemu prevodu práva najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn.
1Cdo/48/2010 konštatoval, že absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej
rozpor so zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva (§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej
funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť, že v rozpore s ustanovením § 553 je i také
dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky

bez ďalšieho (alebo na základe jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného
majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom
zálohu.

38.2 Odvolací súd rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v nastolenej otázke (prepadného zálohu)

považuje za ustálenú a nie sú mu známe iné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré by
posudzovanú otázku riešili odlišne.

39. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd posudzujúc otázku platnosti nadobúdacieho titulu
žalovaných, právneho úkonu označeného ako „kúpna zmluva“ z 19. januára 2011, uzatvára, že

simulovaný právny úkon (kúpna zmluva) je neplatný s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka
z dôvodu absencie vôle strán zmluvy uzavrieť kúpnu zmluvu a dissimulovaný právny úkon je postihnutý
rovnako sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu absencie
podstatných náležitostí úkonu, ktorý mal byť zastretý.

40. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že v prípade vyhodnotenia prejednávanej veci musí
v prípade prepadného zálohu existovať právny dôvod (causa), prečo vznikol záväzok. Je nelogické, aby
strany sporu pristúpili k simulácii právneho úkonu kúpnej zmluvy bez toho, aby na takýto postup mali
nejaký ekonomický dôvod.

40.1 S prihliadnutím na tvrdenie žalobcu, že dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy bolo zabezpečenie
záväzku svedka L. F. na zaplatenie kúpnej ceny za objekt stolárskej dielne a časové súvislosti
a súslednosti oboch úkonov, uzavretých rovnaký deň (19. januára 2011), sa odvolací súd s takýmto
dôvodom vzniku simulovaného úkonu stotožňuje. Uvedené napriek skutočnosti, že sa tento dôvod
nepodarilo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázať. Je tomu tak ale práve z dôvodu

podstaty simulovaného právneho úkonu, ktorý logicky neobsahuje reálny dôvod (causa), pre ktorý bol
vykonaný ale iný, zastierajúci dôvod, v prejednávanej veci teda simuluje vôľu strán previesť vlastníctvo
k nehnuteľnosti a zaplatiť kúpnu cenu.

41. Odvolací súd konštatuje, že už uvedená odvolacia argumentácia týkajúca sa vád v dokazovaní

a spočívajúca v nesprávnom (nedostatočnom) hodnotení dôkazov má nevyhnutne za následok
konštatovanie o tom, že je dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a vyhovenie
žalobe v celom rozsahu. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani prípadná dôvodnosť, či nedôvodnosť
ostatných odvolacích námietok.

41.1 Odvolací súd v tomto smere len konštatuje, že odvolaciu námietku týkajúcu sa nevykonania
navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú z rovnakých dôvodov, ako uviedol
v rozsudku (prvom v poradí) a ktoré sú obsiahnuté v bode 8.1 tohto rozsudku.

41.2 Pokiaľ ide o konkretizáciu rozporov v jednotlivých výpovediach strán sporu, resp. svedkov, na ktoré

poukazovali ako žalobca tak žalovaní v písomnom vyjadrení, tieto nie sú z dôvodov vyššie uvedených
spôsobiléprivodiťinérozhodnutievoveci.Jepotrebnézdôrazniť,žestranysporuasvedkoviavypovedali
s pomerne dlhým časovým odstupom, kedy namietaný právny úkon bol uzatvorený. Napokon ako
odvolací súd už zdôraznil, že okolnosti týkajúce sa namietaného právneho úkonu ako aj týkajúce sapredaja stolárskej dielne najlepšie poznajú svedok A. B. a žalovaný, ktorí boli vo vzájomnom kontakte
a rokovali spolu, pričom je preukázané, že nešlo o ich prvé obdobné rokovanie a ani o prvú majetkovo
finančnú transakciu. Podstatné je, že rozpory v jednotlivých výpovediach v konečnom dôsledku sú

doplnené skutočným správaním sa (konaním) žalobcu (resp. rodiny B.) a žalovaných v období rokov
pred uzatvorením namietanej zmluvy, v rámci kontraktačného procesu, v období do zavkladovania
vlastníckeho práva žalovaných ako aj v období, kedy rodina B. napriek prevodu vlastníctva na základe
namietanej kúpnej zmluvy nehnuteľnosti, ktoré boli jej predmetom nie len fakticky, ale aj reálne nerušene
užívala. V konečnom dôsledku v zrušujúcom uznesení dovolací súd iné vady zmätočnosti prv vydanému

rozsudku odvolacieho súdu nevytkol.

42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu postupom podľa
§ 388 Civilného sporového poriadku zmenil, nezistiac dôvody na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie
a určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods.2 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a preto mu vzniklo proti žalovaným
právo na náhradu trov celého konania. Odvolací súd tiež rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania
v zmysle § 453 ods.3 Civilného sporového poriadku

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.