Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. január 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11C/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203108
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2124203108.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, Papraďová 3, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
IČO: 00 151 866, Pribinova 2, Bratislava-Staré Mesto, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.473,54
eura, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.04.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.473,54 eura, ako aj priznania nároku na náhradu
trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) na
útvare v Trnave. V zmysle článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
zo dňa 04.11.2003 je priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
maximálne48hodín.Vzhľadomnaskutočnosť,žesmernicanebolažalovanýmsprávneimplementovaná

do právneho poriadku SR, zákon o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkom HaZZ
týždenný pracovný čas tak, že tento opakovane presahuje limit stanovený čl. 6 písm. b) smernice.
Uvedené porušovanie maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka HaZZ spočíva
aj v tom, že v zmysle zákona o HaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť jeho pracovného
času, a to v rozpore s ustanoveniami smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V
zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže náhradu takejto ujmy spôsobenej jednotlivcovi
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo EÚ žiadnym spôsobom

nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza,
že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením práva EÚ zo strany štátu v prípade, ak
sú splnené nasledovné 3 podmienky: a) že cieľom porušenej právnej normy EU je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, a c) priama príčinná súvislosť medzi
týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Porušenie práva EÚ je v tomto
prípade dostatočne závažné najmä vzhľadom na skutočnosť, že samotný Súdny dvor EÚ konštatoval,

že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) smernice je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné. Žalobca vzhľadom na pracovný
čas rozvrhnutý v uplatňovanom období odpracoval v rozpore s ustanoveniami smernice, a to na úkor
svojho voľného času. Žalobca bol v uplatňovanom období ukrátený najmä o svoj súkromný a rodinnýživot, keďže v danom období strávil priamo vo výkone činnosti príslušníka alebo pracovnej pohotovosti
podstatné množstvo času, ktorý mal byť za iných okolností venovaný jeho rodine, regenerácií, osobným
záujmomaosobnémurozvoju.Ouvedenébolžalobcakonanímžalovanéhovpodstatnejmiereukrátený,

z čoho žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu takto vzniknutej nemajetkovej ujmy. Preukázanie
príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ zo strany žalovaného a existenciou ujmy je jednoznačne
preukázané. Je zrejmé, že v prípade implementovania smernice do právneho poriadku SR žalovaným
riadnym spôsobom by bolo objektívne zamedzené tomu, aby služobný úrad rozvrhol žalobcovi v
uplatňovanom období pracovný čas pravidelne presahujúci maximálny 48 hodinový týždenný limit.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho týždenný pracovný čas pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo
17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a
2023 zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca
tak v uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom
48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u žalobcu v priemere každý tretí týždeň k
odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového

týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b) smernice. Vo veci pracovnej pohotovosti,
ktorá je žalovaným nesprávne zaradená mimo súhrnu týždenného pracovného času, žalobca poukazuje
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatuje, že nariadená pracovná pohotovosť predstavuje u
príslušníkovHaZZsúčasťichpracovnéhočasuaspolusriadnympracovnýmčasomnesmieprekračovať
maximálny týždenný pracovný čas stanovený článkom 6 písm. b) smernice. Súčasný právny stav v

zmysle zákona o HaZZ je taký, že nariadená pracovná pohotovosť v mieste výkonu služby príslušníka
HaZZ nie je považovaná za súčasť týždenného pracovného času, ako vyplýva z výplatných pások
žalobcu za uplatňované obdobie. Nároku žalobcu na náhradu škody zodpovedá v právnom poriadku
SR inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a to najmä
s ohľadom na skutočnosť, že porušením smernice, resp. jej neimplementovaním do vnútroštátneho

právneho poriadku, došlo k závažným zásahom do práv žalobcu na ochranu osobnosti, najmä práva
na súkromný a rodinný život. Nárok žalobca odvodzuje z porušenia práva EÚ, keďže pracovný čas
žalobcu v uplatňovanom období február 2021 až december 2023 presiahol opakovane hranicu 48
hodín týždenne, a to celkovo o 873,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného
pracovného času. Žalobca pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádza najmä z toho, že pôjde zo

strany súdu o napravenie ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a uloženie takej sankcie žalovanému, ktorá
bude pôsobiť dostatočne odradzujúco k opakovaniu obdobných prípadov zneužitia. Žalovaný dlhodobo
odmietaodstrániťzjavneprotiprávnystavpriečiacisaprávuEÚ,azároveňdlhodoboodmietadobrovoľne
nahrádzať poškodeným spôsobenú nemajetkovú ujmu. Za podstatný zásah do svojich osobnostných
práv považuje žalobca najmä podstatné skrátenie času odpočinku, na ktorý by bol mal nárok, ak by došlo

k riadnej implementácií smernice žalovaným. Dlhodobé plnenie pracovného času žalobcom výrazne
nad rámec určený smernicou sa prejavilo u žalobcu nenávratným zásahom do jeho osobnej a fyzickej
integrity. V prvom rade ide najmä o právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je nadmerným zaťažením
podstatne ohrozované, ak nie priamo porušované. Čas strávený žalobcom v práci mohol byť strávený s
jeho rodinnými príslušníkmi a inými jemu blízkymi osobami. V neposlednom rade žalobca poukazuje na

čas, ktorý mu bol nenávratne odňatý, a ktorý mohol venovať iným činnostiam, najmä svojim osobným
záľubám, športu, záujmom, iným aktivitám a činnostiam za účelom osobného rozvoja. Žalobca nie je
ani objektívne schopný sám zabrániť prekračovaniu smernicou stanoveného týždenného pracovného
času, keďže na tvorbu plánu služieb ako zamestnanec nemá dosah a rozvrh služieb určuje služobný
úrad (zamestnávateľ). Žalobca vystupuje ako slabší subjekt a iná než súdna ochrana pri uvedenej

intenzite zásahov do jeho osobnostných práv neprichádza do úvahy. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti si žalobca voči žalovanému uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to popri
upusteníodneoprávnenýchzásahovdoprávnaochranujehoosobnostiažiadaoodstránenienásledkov
týchto zásahov. Akákoľvek iná forma zadosťučinenia nie je postačujúca. Výška uplatňovanej náhrady
nemajetkovej ujmy je tvorená súčinom nasledovných hodnôt: a) počet hodín, ktoré žalobca odpracoval

nad rámec stanovený článkom 6 písm. b) smernice; a b) hodinová sadzba funkčného platu žalobcu
za mesiac január každého kalendárneho roka v uplatňovanom období. Celková výška uplatňovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje sumu 9.473,54 eura, čo predstavuje primerané
zadosťučinenie za spôsobenú ujmu a je úplným vyjadrením ako reparačnej, tak satisfakčnej a sankčnej
zložky inštitútu primeraného zadosťučinenia formou peňažného plnenia. Žalobca ďalej poukazoval na

rozhodnutia slovenských súdov vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch príslušníkov HaZZ voči
štátu titulom neimplementovania smernice do vnútroštátneho právneho poriadku.3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že žalobca nepreukázal existenciu porušenia povinnosti
štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok

porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v SR a vo vzťahu ku každej hodine služobnej
pohotovosti. Predmetné žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že na účely stanovenia výšky
sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej
ujmy nevyhnutná. Zároveň nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať

sa na iné rozhodnutia súdov SR, nakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v
prípade obdobných sporov. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného fondu pracovného
času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými hodinami podľa článku 2 ods. 1 smernice. Tieto
údajné odpracované hodiny nad rámec 48 hodín týždenne spočíta a vynásobí hodinovou mzdou za
január daného roku. Predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný a
nekorešponduje so skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj hodiny

časuodpočinkuvzmyslečlánku2ods.2smernicezdôvodupodľa§97zákonač.315/2001Z.z..Zároveň
vychádza zo striktných referenčných období kalendárneho týždňa, čo je v rozpore s dikciou článku 6
písm. b) smernice. Nemožno zamieňať fond pracovného času s pojmom pracovný čas podľa článku 2
ods. 1 smernice. Žalovaný ďalej uviedol, že „maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín,
ktorúnemožnoprekročiť.Vtomtoprípadeideohranicu48hodín„týždenne“,čopredstavuje7dní,pričom

nejdeostriktne7dníkalendárnehotýždňa,čovyplývazčlánku6písm.b),ktorýhovoríoobdobísiedmich
dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom
kalendárneho týždňa. Článok 6 smernice zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno
hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná
hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva

o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. V zmysle ods. 15 preambuly smernica jasne
poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje
v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť,
že je potrebné sa odchýliť od článku 16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v článku 19 rozširuje
referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň v rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom

rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Ďalej, 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj
z logiky veci, keďže fond pracovného času sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. Žalovaný znovu
poukazuje na skutočnosť, že článok 6 písm. b) hovorí o priemernom pracovnom čase a teda s poukazom
na článok 16 písm. b), článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článok 19 smernice, ktoré bližšie definujú pojem
„priemerný“ z článku 6 písm. b) je nevyhnutné na predmetné ustanovenia prihliadnuť a to predovšetkým

aj z dôvodu správnej transpozície predmetných článkov do § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý
bezpochyby upravuje rozvrhnutie služobného času príslušníkov HaZZ. V zmysle vyššieho uvedeného
má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v
referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých
7 po sebe nasledujúcich dní. V neposlednom rade, článok 6 smernice pojednáva o „pracovnom“ čase.

S poukazom na článok 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica
porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca
buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca mylne
vykladá extenzívnym spôsobom pojem „odpracované hodiny“, keď v tabuľke v časti „hodiny“ a „nad 48
h“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice. Dokonca sem započítava aj dni

neutrálne (riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b) smernice. Ide o
účelný a mylný extenzívny výklad pojmu pracovný čas zo strany žalobcu, ktorým sa snaží dosiahnuť čo
najvyšší počet údajných odpracovaných hodín. V zmysle vyššie uvedeného je konštatovanie žalobcu, že
žalobca pracoval, cit.: „(...) celkovo o 873,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálne týždenného
pracovného času...“ celkom zjavne nepravdivé. Je zjavné, že z účelne mylného výpočtu žalobcu svojich

údajne odpracovaných hodín vypočítaných v referenčných obdobiach kalendárnych týždňov nemožno
posúdiť, či v skutočnosti došlo k zásahu do jeho práv alebo nie. Prepočet žalobcu jasne odporuje
článku 2 a článku 6 písm. b) smernice, a teda tvrdenia žalobcu o dlhotrvajúcom protiprávnom stave
považuje žalovaný za nepreukázané. Žalovaný má stále za to, že: 1. žalobca nepreukázal, že vôbec
došlo k porušeniu článku 6 smernice, nakoľko predmetná tabuľka celkom zjavne odporuje aj samotnému

článku 6, na ktorý sa žalobca odvoláva; 2. žalobca stále nepreukázal akúkoľvek ujmu, ktorá mu údajným
porušením smernice mala vzniknúť, nakoľko Najvyšší súd SR poukazuje na potrebu individuálneho
prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, a teda žalobca musí preukázať akúkoľvek ujmu;
3. nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu porušenia smernice a aniujmy na ktoromkoľvek z tvrdených práv, tak logicky nikdy nebola preukázaná ani príčinná súvislosť.
Záverom navrhol žalovaný žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.

4. V replike žalobca uviedol, že z bodu 5 Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že žalovaný
prebral Smernicu 2003/88/ES do predmetného zákona. Žalobca má však za to, že cieľ sledovaný čl.
6 písm. b) smernice nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý. V súčasnosti je prítomné množstvo
právoplatných rozhodnutí vo veciach príslušníkov HaZZ domáhajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy
proti žalovanému, v ktorých je výslovne konštatované, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice

2003/88/ES a tým ku vzniku nemajetkových ujem príslušníkov HaZZ. Žalobca ďalej uviedol, že výpočet
hodín v priloženej tabuľke určenej na výpočet nároku vychádza z jeho plánov služieb za každý
kalendárny mesiac uplatňovaného obdobia (tzv. plachiet). Tieto údaje predstavujú skutočný čas, ktorý
žalobca v daný kalendárny mesiac odslúžil a tvrdenie žalovaného je v tejto časti zmätočné a nič
nepreukazujúce. Žalovaný taktiež poukazuje na farebné rozlíšenie tzv. dní odpočinku v rámci dôkazu –
plachiet – predložených žalobcom. V prvom rade žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný žiadne

zo svojich tvrdení nepodložil relevantnými dôkazmi a len neúčinne popiera skutkové tvrdenia žalobcu.
Žalobca má za to, že hodiny svojho odpracovaného času riadne preukázal a že najmä skutočnosť, že
približne každé tri týždne došlo k nariadeniu troch 24-hodinových zmien v jednom kalendárnom týždni, je
nesporná. Žalobca má za to, že 48-hodinový limit v zmysle smernice nie je žiadnym spôsobom vyjadrený
v zákone o HaZZ a vnútroštátnom právnom poriadku SR. Týždenný súčet služobného času príslušníkov

HaZZ a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl.
6 písm. b) smernice na ujmu žalobcu. Tvrdeniu žalovaného, že v danom prípade by malo byť možné
uplatniť tzv. odchýlok, odporuje najmä skutočnosť, že čl. 17 ods. 3 smernice neumožňuje odchýlenie od
čl. 6 smernice. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia ďalej poukazuje na potrebu použitia tzv. referenčných
období a uvádza vlastné výpočty počtu odpracovaných hodín, viazaných na referenčné obdobie 4 resp.

6 mesiacov. Žalovaný pravdepodobne vychádza z ustanovenia čl. 16 písm. b) smernice, v zmysle ktorej
si štát môže stanoviť referenčné obdobie nepresahujúce dobu 4 mesiacov. Žalovaný však opomenul
uviesť dôležitú skutočnosť, že štát žiadne referenčné obdobie žiadnym spôsobom neurčil, t.j. neprijal
žiadnu vnútroštátnu normu – zákon, ktorý by takéto referenčné obdobie upravoval. Vyčíslenie náhrady
nemajetkovejujmypovažuježalobcazaprimeranénajmäzdôvodu,žeopomenutímkonaniažalovaného

mu bol spôsobený podstatný zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca ďalej uviedol, že podľa § 97
ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky
a v zmysle písm. j) bod 1. ustanovenia aj dočasná neschopnosť na vykonávanie štátnej služby z dôvodu
chorobyaleboúrazu,čojetaktiežvzrejmomnesúladesustanovenímčl.16smernice.Ďalejsaakovýkon
štátnej služby na účely zákona o HaZZ posudzuje aj čas plateného služobného voľna, zdokonaľovacej

služby, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie, zvyšovania kvalifikácie, a pod. Z
uvedeného dôvodu tvoria súčet odpracovaných hodín žalobcu aj časy, ktoré strávil týmto výkonom
štátnej služby. Ďalej poukazuje žalobca na skutočnosť, že keby mu bol jeho služobný čas rozvrhovaný
tak, aby neprekročil limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) smernice, nebol by nútený čerpať dovolenku,
pretože na niektoré dni čerpania dovolenky alebo plateného voľna by inak pripadol deň bežného

služobného voľna medzi smenami, ktoré trávi žalobca odpočinkom, regeneráciou, a to v zmysle rozvrhu
pracovného času. Vzhľadom na to, že smernica nebola ani len v tomto smere transponovaná žalovaným
správne, považuje žalobca vyčíslenie svojho odpracovaného času v zmysle predložených dôkazov za
opodstatnené a vecne správne. Napokon žalobca uvádza, že práceneschopnosť alebo sprevádzanie /
opatrovanie člena rodiny alebo návšteva lekára neboli započítané do celkového súčtu hodín. Nie je

možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že „celá tabuľka predložená žalobcom je v tomto zmysle
irelevantná a účelne mylná.“. Žalovaný za účelom riadneho a účelného popretia skutkových tvrdení a
preukazovaných skutočností nepredkladá žiadne relevantné dôkazy. Žalobca ďalej uviedol, že plachty,
ako dôkazný prostriedok, predstavujú pre žalobcu z objektívnych príčin jediný prostriedok preukázania
skutočnosti, koľko hodín strávil výkonom štátnej služby ako príslušník HaZZ. Tvrdenie žalovaného, že

predmetnéplachty,resp.tabuľkasúmylnéairelevantné,jeabsolútnetendenčné.Žalobcanemázato,že
v danom prípade vystupuje v procesnom postavení tzv. slabšej strany, poukázal výlučne na faktický stav,
a teda že objektívne nemá napr. také prístupy k databázam, aké môže mať žalovaný. Za zásah do práva
na vedenie súkromného a rodinného života považuje žalobca najmä nemožnosť venovania dostatku
času (o ktorý bol konaním žalovaného ukrátený) svojej rodine a priateľom, s ktorými žalobca udržiava

intenzívne vzťahy. Žalobca okrem uvedeného mohol tento svoj čas venovať aktívnym a pasívnym
rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu vzdelávaniu, svojim záľubám, športovej
činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. Zásah do práva
na ochranu svojho zdravia vníma žalobca najmä v tom, že hoci nemá dlhodobo zdravotné ťažkostispojené s prekračovaním maximálne stanoveného pracovného času, toto jeho právo bolo podstatne
ohrozené tým, že preukázateľne pracoval viac, ako dovoľuje právo Únie a nemal tak dostatok času
na riadny odpočinok medzi jednotlivými výkonmi služby. Žalobca je ženatý takmer 6 rokov a spolu so

svojou manželkou vychovávajú spoločného syna, toho času maloletého, vo veku len 2,5 roka. Žalobca
uvádza, že ich rodinný život je harmonický a rodina spolu rada trávi svoj voľný čas, ktorý venujú
najmä spoločným aktivitám a výletom. Žalobca zabezpečuje pre svoje dieťa v spolupráci so svojou
manželkou dennodennú opateru a starostlivosť. V dôsledku pracovného nasadenia sa však neraz stalo,
že žalobca nemohol manželke dopomôcť napríklad pri chorobe alebo inej potrebe starostlivosti o dieťa,

keď to bolo potrebné. Okrem času s rodinou žalobca svoj čas trávi rekreačne športom a regeneráciou.
Okrem toho žalobca venuje svoj čas najmä starostlivosti o spoločný rodinný dom a domácnosť, so
svojou širšou rodinou a svojimi priateľmi a známymi. V dôsledku času, ktorý žalobca strávil v práci nad
rámec času stanoveného v zmysle smernice, nenávratne prišiel o drahocenný čas so svojou najbližšou
rodinou, čo žalobcu v podstatnej miere ťaží. Nadmerné pracovné zaťaženie znemožnilo žalobcovi viesť
plnohodnotný a vyvážený život mimo pracoviska. Uvedené malo negatívny vplyv na rodinné vzťahy,

osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a duševný stav. Žalobca v uplatňovanom období nemal dostatok
voľného času na svojich blízkych, priateľov, záľuby, šport, či zaslúžený odpočinok. Uvedené väzby a
aktivity sú pre žalobcu z pochopiteľných príčin, prihliadnuc na povahu jeho zamestnania, veľmi dôležité.
Žalobca uvádza, že negatívny následok porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne
prejavil. De facto zabránením možnosti venovať svoj voľný čas vyššie popísaným aktivitám žalobca

nenávratne prišiel najmä o zážitky so svojimi blízkymi osobami, ale aj sa to negatívne podpísalo na jeho
fyzickom a psychickom stave. Následok vyššie uvedených zásahov je podľa názoru žalobcu potrebné zo
zrejmýchpríčinpovažovaťzazávažnúujmu.Akotakújuvnímasamotnýžalobca,čoajriadnepreukazuje
svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi. Žalobca má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná,
že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že

bola nenávratne ukrátená o svoj voľný čas v takom veľkom rozsahu, ako žalobca. Vzhľadom na povahu,
intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku žalobca pociťuje a prežíva
túto ujmu ako závažnú. Žalobca pritom zdôrazňuje, že iná forma zadosťučinenia z objektívnych príčin
nie je v danom prípade možná a postačujúca. Žalobca, ale aj ostatní príslušníci HaZZ pracujú aj k
dnešnému dňu v nezmenenom režime. Žalovaný nemá absolútne žiadnu snahu vzniknutú situáciu riešiť

alebo napraviť, hoci má o vzniknutom stave viac než dostatočné vedomosti.

5. V duplike žalovaný uviedol, že skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu
2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice.
Ak by aj súd konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice 2003/88/ES

do právneho poriadku SR a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu priamo, tak musí skúmať
samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle
článku 2 smernice s prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) smernice a na referenčné
obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný nesprávne, resp.

neúplne prebral smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku SR zakladala porušenie predmetného
článku. Inými slovami skutočnosť, že by smernica nebola správne transponovaná, nemôže automaticky
zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín.
Je preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu
k jeho plánu služieb, aby mohol byť v predmetnom konaní úspešný. Z uvedeného dôvodu nemožno

súhlasiť s názorom žalobcu, že by nesprávnosť, resp. neúplnosť transpozície smernice do právneho
poriadku SR zakladala odôvodnenosť uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovaného. Uvedené
by dokonca neodôvodňovalo ani len existenciu prvej podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je
až samotné porušenie smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priameho
účinku smernice 2003/88/ES v tomto konaní. Žalobca zmätočne zlieva dva rozdielne tituly do jedného.

Zatiaľ čo v žalobe vznik nemajetkovej ujmy viaže na porušenie článku 6 písm. b) smernice, ktorý
podľa jeho názoru disponuje vlastnosťou priameho účinku, tak už vo svojej replike vznik nemajetkovej
ujmy viaže na nesprávnu transpozíciu smernice ako celku, pričom takéto konanie nie je spôsobilé
privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu, ak bola smernica dodržaná služobným úradom aj v prípade, ak
bola nesprávne prevzatá do právneho poriadku. Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú

transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov, tak má žalovaný za to, že § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z.z. jasne determinuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje služobný čas, čo bezpochyby
je cieľom článku 16 písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bodom iii) a článkom 19 smernice
a teda smernica bola minimálne v tomto rozsahu do právneho poriadku SR transponovaná správne,zároveň § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. neodporuje žiadnej časti smernice, a preto je nevyhnutné,
aby sme na referenčné obdobie 6 mesiacov pri výpočtoch prihliadali. V zmysle vyššie uvedeného má
žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v

referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých
7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný ďalej uviedol, že § 86 ustanovuje rozvrh služobného času do
šiestich mesiacov, v rámci ktorých sa príslušníkom HaZZ vyrovnáva fond pracovného čas tak, aby na
konci predmetného referenčného obdobia fond pracovného času vykazoval „0“ s ohľadom na všetky
odpracované hodiny, ako aj na hodiny času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 1 smernice, ktoré žalobca

nesprávne započítava do kolónky „Skutočne odpracované za obdobie“ vo svojej tabuľke priloženej k
žalobe. Pojem „pracovný“ je primárne definovaný v článku 2 smernice, ktorý jednoznačne od seba
oddeľuje pracovný čas od času odpočinku a preto nemožno do kolónky „skutočne odpracované za
obdobie“ započítať čas odpočinku tak, ako to urobil žalobca. Žalovaný má za to, že hodiny, ktoré
sa v čase dní odpočinku započítavajú do fondu pracovného času, nemožno započítať do výpočtu
priemerného týždenného pracovného času, pretože tieto dni nespadajú pod definíciu pracovného času

v zmysle článku 2 ods. 1 smernice. Pojem „pracovný“ je rovnako definovaný aj v článku 16 písm.
b) smernice, ktoré ustanovenia upravuje tzv. „neutrálne dni“ a teda tieto sa do výpočtu referenčného
obdobia ani len nezapočítavajú, teda sa znižuje počet dní v 6-mesačnom referenčnom období, teda
počet dní, ktorým možno deliť odpracované hodiny je nižší než je skutočný počet dní v tom-ktorom
referenčnom období. Časy podľa § 97 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. sa na účely výpočtu fondu

pracovného času a teda na účely výpočtu mzdy patriacej žalobcovi posudzujú ako služobný čas, avšak
služobným časom nie sú. Nakoľko žalobca predkladá súdu určitý výpočet svojich údajne nad rámec
smernice odpracovaných hodín, ktorý je v celkom zjavnom rozpore s ustanoveniami samotnej smernice
2003/88/ES, tak má žalovaný za to, že v predmetnom konaní súd stále nedisponuje relevantným
dôkazom, ktorý by preukazoval, že k porušeniu smernice 2003/88/ES vôbec došlo a ak došlo, tak v akom

rozsahu a v ktorom období. Zo žiadnej časti vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by žalovaný považoval
plachty služieb žalobcu za mylné a irelevantné. Žalovaný jasne poukazoval len na špekulatívnu tabuľku
vytvorenú žalobcom, ktorá v sebe nesprávne započítava číselné hodnoty z plachiet služieb. Odkazy
žalobcu na rozhodnutia súdov SR, v ktorých bolo konštatované pochybenie SR vo vzťahu k transpozícii
smernice 2003/88/ES nemožno považovať za relevantné preukázanie porušenia samotného článku 6

písm. b). Skutočnosť, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice, determinuje iba priamy účinok tejto
smernice a nie jej porušenie. Vznik nemajetkovej ujmy sa odvíja až od individuálnej otázky pracovného
času žalobcu, ktorú nemožno vyriešiť odkazom na iné konania, v ktorých k porušeniu došlo. Žalobca
neadekvátne generalizuje svoju žalobu odkazmi na porušenia práva iných jeho kolegov a absolútne
ignoruje zásadu individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy. Je zrejmé,

že každý prípad je iný, každý žalobca je iný a rovnako aj každé rozvrhnutie služobného času je iné
u každého žalobcu. Je preto dôvodné znovu odkázať na zásadu individuálneho prístupu ku žalobám
o náhradu nemajetkovej ujmy. Na pojednávaní žalovaný poukazoval na to, že otázku, či je smernica
transponovaná správne, rieši Európska komisia podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní EÚ. Európska
komisia má o týchto konaniach vedomosť, pričom nevyzvala štát na vyjadrenie sa. Žalovaný má za to,

že súd nie je spôsobilý skúmať správnosť transpozícií.

6. Žalobca ako dôkazy predložil nasledovné listinné dôkazy: odpoveď KR HaZZ v Trnave zo dňa
10.11.2009, Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Bratislave zo dňa 30.11.2009, Výzva na úhradu
pohľadávky zo dňa 29.01.2024, Odpoveď zo dňa 08.02.2024, Tabuľka odpracovaného času, Plán

služieb, výplatné pásky 1/2021-1/2024, sobášny list, rodný list. Žalobca ďalej navrhol vykonať
dokazovanie svojim výsluchom.

7. Žalovaný dôkazy nepredložil ani neoznačil.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, ako aj výsluchom žalobcu,
pričom zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca je od 01.12.2009 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii
hasič na KR HaZZ v Trnave, na Hasičskej stanici v Trnave. Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý tak,
že v rokoch 2020 a 2021 sa týždenný pracovný čas skladal zo 17 hodinových zmien s bezprostredne
nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 sa týždenný pracovný čas skladal zo

16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa aj počas
neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej
pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času.9. Podľa Čl. 7 ods. 2 úst. zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“),
Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske

spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

10. Podľa Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

11. Podľa Čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie
prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú

platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je
záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.

12. Podľa Čl. 291 ods. 1. Zmluvy o fungovaní Európskej únie, členské štáty prijmú všetky opatrenia
vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.

13.PodľaČl.258ZmluvyofungovaníEurópskejúnie,aksaKomisiadomnieva,žesičlenskýštátnesplnil

povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zmlúv, vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní tomuto
štátu predložiť pripomienky. Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia môže
vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie.

14. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), na účely tejto smernice platia
tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

15. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

16. Podľa č. 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť: b) pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

17. Podľa č. 17 ods. 1. smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a

16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

18. Podľa č. 17 ods. 2. smernice, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom
zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv
alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych

dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne
primeraná ochrana.19. Podľa č. 17 ods. 3. písm. b) a iii) smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany

majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem;
v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany.

20. Podľa čl. 1 ods. 1. Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/EHS“),
predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci.

21. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. smernice č. 89/391/EHS, táto smernica sa vzťahuje na všetky

odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). (1.) Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. (2.)

22. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len
ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. (1) Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. (2)

23. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. (1) Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej

služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. (2)

24.Podľa§91ods.1ZoHaZZ,štátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávanánadrámecurčeného
služobného času.

25. Podľa § 92 ods. 1 a 2 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (1) Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom

dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

26. Podľa Čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. (1) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života. (2)

27. Podľa Čl. 40 veta prvá Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia.

28. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká

povinnosť splniť záväzok.

29. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

30. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.31. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (1) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (2) Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. (3)

32. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času
stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra 2023,
pretoževdôsledkunesprávnehoprebratiasmerniceč.2003/88/ESdozákonač.315/2001Z.z.(ZoHaZZ)
sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného
času.

33. Súd dodáva, že v konaní išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť pri nesprávnej implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku.
Uvedený nárok patrí do agendy všeobecného súdnictva (§ 3 CSP) s poukazom na to, že žalobca si
uplatňoval voči žalovanému nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva v dôsledku

nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, čo možno subsumovať pod
súkromnoprávny spor. Zároveň, žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo
postupu žalovaného, ale zaplatenia konkrétnej sumy, o čom nemôže rozhodovať správny súd. Ide tak o
súkromnoprávny spor medzi žalobcom a žalovaným, a nie o vec patriacu do správneho súdnictva. Súd
pritom podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1KO/5/2020 zo dňa 25.11.2020.

34. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič na hasičskej stanici
vTrnave,atood01.12.2009aždoposiaľazároveňžežalobcovisaneaktívnačasťpracovnejpohotovosti
nezapočítavala do fondu pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia žalovaného
a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej

ujmy. Sporným bolo aj to skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca v rozhodnom období odpracoval celkovo
o 873,5 hodín, resp. 753 hodín, nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.

35. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu
ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17 resp. 16-hodinových

pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom
súhrntakéhototýždennéhopracovnéhočasumápotenciálprekračovať48hodín,pretoženeaktívnačasť
služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času. Uvedené je zrejmé z ustanovení
§ 86 ods. 2 ZoHaZZ a § 92 ods. 1 ZoHaZZ, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej

služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča.
V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona
do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku
predpokladaný smernicou. Súd mal však za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť
do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú

naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na
mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby.

36. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. teda umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že

ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES. Zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES tak vyčleňuje zo služobného
(pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania
smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť

je pracovným (služobným) časom hasiča.

37. Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá
do uvedeného zákona, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej čl. 6 písm. b) (t.j. neprekročenietýždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v uvedenom
zákone dosiahnutý. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. smernice č. 2003/88/ES pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie
je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného
v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES pritom umožňuje skutočnosť, že predmetná smernica nebola
správne prebratá do slovenského právneho poriadku, resp. do zákona č. 315/2001 Z.z. (ZoHaZZ), keďže
žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje

pracovný čas pracovníka. Výsledkom nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že zákon č. 315/2001
Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej služobnej
pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou
príslušníka HaZZ do fondu pracovného času.

38. Ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHZZ pritom nepredstavuje transpozíciu čl. 6 písm. b) smernice, ale rieši

len nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov.

39. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené
v článku 2 ods. 2. smernice č. 89/391/EHS. Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. V zmysle čl. 1 ods. 3.

smernice č. 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej
pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2. sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom. Ustanovenie čl. 2 ods.
2. smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také,

ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s
pravidlami uvedenými v tejto smernici. Súd mal tiež za to, že na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods. 3. písm.
b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje. Súd tiež odkazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ (veľká komora) zo dňa 05.10.2004 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01
(D. E. a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV), v ktorom súdny dvor uviedol,

že „článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej
ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného
rozsahu pôsobnosti smernice 89/391 sa teda musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje
na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto

hľadiska bola výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 prijatá len na
účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa
- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.“

40. Smernica č. 2003/88/ES je v zmysle čl. 29 adresovaná členským štátom a tieto zodpovedajú
za jej správne prebratie, a preto žalovanému ako členskému štátu Európskej únie a adresátovi
smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku
svedčí pasívna vecná legitimácia. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď

napr. rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle).
S poukazom na uvedené sa žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému
domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu
a pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní.

41. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES možno považovať za dostatočne závažné, pretože
došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o
porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Napriek všetkému
vyššie uvedenému nebolo možné žalobe vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov.

42. Sám žalobca v žalobe uviedol, že súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri
podmienky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie jedostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
spôsobenoupoškodenýmjednotlivcom.Vtuprejednávanejvecivšakžalobcaanivznikškodyresp.ujmy,
a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal.

43. V sporovom konaní má strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto
povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení
je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na

svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,
že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).

44. Žalobca je predovšetkým povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými
vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu,
ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet
konania po skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore
tvrdiť, vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno

považovať za podstatné a rozhodujúce.

45.Vtuprejednávanejvecižalobcasvojnárokuplatnenýžalobouskutkovovymedziltak(ataktohourobil
predmetom posúdenia súdom), že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva
žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia,

súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal
a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii,
vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného
života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane
hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 873,5 hodín, resp. 753 hodín, nad rámec takto stanoveného

maximálneho týždenného pracovného času.

46. Každá fyzická osoba má o.i. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj
súkromia (§ 11 OZ), pričom súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa
vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej

osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a predstavuje
negatívne zásahy do jeho osobnostnej integrity, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. V prípade zásahu do osobnostnej
sféry fyzickej osoby má táto v zmysle § 13 OZ právo požadovať zodpovedajúce zadosťučinenie, a to
morálne a v odôvodnených prípadoch aj majetkové, ktoré je primerané závažnosti ujmy a okolnostiam,

za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je výsledkom
voľnej úvahy súdu.

47. Ústava SR vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať,
resp. spôsobiť mu ujma, pričom rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je
existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu
na chránených osobnostných právach. Zákon teda neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu.
Predovšetkým musí ísť o zásah protiprávny (neoprávnený), ktorý je súčasne objektívne spôsobilý
vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa

06.11.2014). Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby,
ktorej sa tvrdený zásah týka, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická
osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010).

48. Vzhľadom na vyššie uvedené, súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na zdravie a súkromný
život by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by
objektívnespôsobilédoprávanaochranuosobnostizasiahnuťazároveňbyexistovalapríčinnásúvislosťmedzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú
ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

49. Žalobca ako obdobie, za ktoré si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, označil v žalobe obdobie
február 2021 - december 2023, ktoré obdobie je relevantným obdobím.

50. Žalobca ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice v relevantnom období nastali, pričom zároveň bol povinný svoje tvrdenia aj

preukázať relevantnými dôkazmi. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyvodiť len zo
samotnej nesprávnej transpozície smernice bez ohľadu, na to, aký to malo dopad na rozvrhnutie
daného pracovného času a aká (a či vôbec) bola ujma na jednotlivých stránkach života dotknutej osoby.
Žalobca mal naopak povinnosť v prípade uplatňovania peňažnej náhrady hodnoverne preukázať, jednak
konkrétnyrozsahdopadunesprávnejtranspozíciesmernicenajehopracovnýčasvdanomobdobí,vznik
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, rozsah a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

51. Napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na to, že žalobca žiadnu
konkrétnu ujmu netvrdí, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné

vyvodiť, v čom pociťoval ujmu na súkromnom a rodinnom živote, resp. na jeho zdraví. Žalobcova
argumentácia v konaní bola len všeobecnou, pričom žalobca ani konkrétne netvrdil, ani nepreukázal,
dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život,
na jeho zdravie, prípadne iné sféry života.

52. V tu prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá umožňuje
prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho
za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ,
ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré
mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Pre úspech v tomto

konaní nestačilo preukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy
a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy.

53. V žiadnom prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej
transpozície smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia smernice totiž iba vytvára možnosť

rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak
tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so smernicou. Z uvedeného vyplýva, že
je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia smernice, ale bolo
potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu.

54. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala skutočnosť, že
v niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako
i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného, t.j. žalobcu (porovnaj napr. uznesenie
Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.

IV.ÚS 1/2012 zo dňa 12.01.2012).

55. Súd mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne
následky v jeho živote v rozhodnom období z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by
skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.

56. Žalobca o následkoch v rámci výsluchu vypovedal, že v rámci svojho voľného času sa venuje najmä
rodineapotomšportom,prácamokolodomu,záhradyaturistike;voľnýčassosvojourodinoutrávinajmä
na dovolenkách, výletmi, prechádzkami; v práci trávia veľmi veľa času a pre jeho rodinu je to nepríjemne,
nakoľko ten čas je na úkor nich; manželka a dieťa sú hrdí na to, že robí hasiča, ale je to na úkor toho, že

trávi málo času doma, sú tam školenia, navyše ide do práce; oddych medzi smenami nie je dostatočný,
po 24-ke je človek unavený, jeden deň len prespí a zase je to na úkor svojej rodiny; do práce môže byť
stiahnutý aj zo svojho osobného voľna vo výnimočných situáciách, pri veľkých požiaroch alebo z dôvodu,
že niekto ochorie a je treba doplniť smenu, stáva sa to stále; nočná pohotovosť začína od 22.00 do 6.00rána, prebieha v malých miestnostiach 4x5 metrov, kde je 5 postelí, spia tam štyria až piaty, nedá sa
to porovnať, ako je doma, človek je v napätí, keď je výjazd, do minúty musia byť vychystaní, keď sa
vrátia naspäť, je problém zaspať; keby trávil s rodinou viac času, boli by vzťahy lepšie, má syna, ktorý

má 3 roky, často sa ho pýta, prečo je tak veľa v práci; pred vstupom do HaZZ bol oboznámený, aká
je pracovná náplň hasiča; nevyjadril nesúhlas s plánom služieb; počas nočnej pohotovosti sa od neho
vyžaduje len ísť na výjazd, ak je výjazd; počas služobnej pohotovosti spí; s finančným ohodnotením je
spokojný, len toho času trávia veľa v tej práci; v žalovanom období o náhradné voľno namiesto finančnej
odmeny nepožiadal, pričom ak by takéto náhradné voľno čerpali, nikto by nezostal na stanici, lebo by ho

čerpali všetci a bol by podstav príslušníkov; v roku 2009 bol slobodný, mladý, bez rodiny, býval u rodičov,
teraz má rodinu, situácia sa zmenila aj jeho pohľad, vtedy by bol v práci nonstop, teraz sa to zmenilo;
odkedy je veliteľom družstva, má menej školení, lebo sa od nich odbremenil, pričom veliteľom družstva
sa stal pred žalovaným obdobím; on ako veliteľ tvorí plachty podriadeným, je plánovač; výsledky jeho
pravidelnej zdravotnej kontroly sú bez problémov.

57. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané,
že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala
skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa
tým zasiahlo do jeho osobnostných práv.

58. Hoci žalobca v replike výslovne tvrdil, že porušenie povinností žalovaného malo negatívny vplyv
na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a psychický stav, a že negatívny následok
porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil a negatívne sa to podpísalo
na jeho fyzickom a psychickom stave, pravdivosť uvedeného tvrdenia žalobca ničím nepreukázal.
Z výsluchu žalobcu, ako jediného relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na jeho fyzickom

a psychickom stave preukázané neboli. Žalobca v rámci výsluchu poukazoval na to, že po 24-
hodinovej službe je unavený a jeden deň len prespí, avšak predmetom tohto konania nie je ujma
vzniknutá samotnou skutočnosťou 24-hodinovej služby. Rovnako dôsledkom nezapočítania neaktívnej
časti služobnej pohotovosti do pracovného času nie je stiahnutie žalobcu do služby z jeho osobného
voľna vo výnimočných situáciách. Žalobca uviedol, že po výjazde je problém zaspať, avšak predmetom

tohto konania nie je ujma vzniknutá výjazdom, keďže v prípade výjazdu sa neaktívna časť služobnej
pohotovosti mení na aktívnu, pričom predmetom tohto konania je výlučne neaktívna časť služobnej
pohotovosti. Pokiaľ ide o rodinu, z výsluchu žalobcu nevyplynulo akékoľvek zhoršenie rodinných
vzťahov. Pokiaľ ide o zdravotný stav, z výsluchu žalobca vyplynulo, že zdravotné problémy nemá.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nielen že
žalobca ani netvrdil konkrétny vznik nemajetkovej ujmy v rozhodnom období, vznik nemajetkovej ujmy
nevyplynul ani z jeho výpovede na pojednávaní. Ak žalobca tvrdí zásah do práva na ochranu jeho
osobnosti a zdravia, musí tvrdiť, ale aj preukázať, či, ako konkrétne a v akom rozsahu k nemu prišlo.
Ide o požiadavku, ktorá platí aj pre konanie napr. o ochrane osobnosti v prípade úmrtia blízkej osoby pri

dopravnej nehode, o ochrane osobnosti v prípade prieťahov v konaní, o ochrane osobnosti v prípade
nezákonného rozhodnutia, atď. Niet dôvodu, prečo by uvedené nemalo platiť v tu prejednávanej veci.

60. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy, pričom
zazávažnúujmujepotrebnépovažovaťujmu,ktorúosobavzhľadomnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu

práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú
pritom rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že v tu prejednávanej veci žalobca nielen že nepreukázal, že sám ujmu pociťuje ako značnú (pritom
to nevyplýva ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho života a zdravia), nie je naplnená ani

podmienka objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba považuje prácu na úkor voľného času
za ujmu na svojich právach. Súd v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď žalobcu, keď sám uviedol, že
v roku 2009 by bol v práci nonstop.

61. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich

osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo
preukázať závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nestačí, aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je
potrebné to aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo.62. V súvislosti s vyššie uvedeným súd uvádza, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom
období odpracoval o 873,5 hodín, resp. 753 hodín, nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného

pracovného času. Tu je potrebné poukázať na to, že žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený
žalobcom ako taký, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný
konkrétne namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni
plateného voľna, čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom.

63. Skutočnosť, že žalobca do počtu reálne odpracovaných hodín zahrnul aj hodiny dovolenky, je
zrejmá z toho, že (ako správne namietal žalovaný) žalobca napríklad v 45. týždni roku 2021 uviedol, že
odpracoval 58,5 hodín, teda 10,5 hodiny nad rámec, avšak tento týždeň pracoval 7,5 hodiny a čerpal
3x dovolenku. Uvedené korešponduje s predloženým plánom služieb a znamená to, že žalobca do
počtu skutočne odpracovaných hodín zahrnul aj hodiny dovolenky, ktorý postup súd vzhľadom na dole
uvedené považuje za nesprávny.

64. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z
fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice.
Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas
dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a ani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond
pracovného času slúži len na výpočet platu a sú v ňom zahrnuté všetky tie hodiny, za ktoré patrí
žalobcovi plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže sú
v ňom zahrnuté aj dovolenka a rôzne dni plateného voľna (ako napr. služobné voľno, náhradné voľno za
prácuvosviatok,práceneschopnosť,návštevalekára,sprevádzanierodinnéhopríslušníka,...).Znamená

to teda, že fond pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu
žalobca aj odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za
odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu
štátnej služby. Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom v žalobe
tvrdený rozsah hodín 873,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného

pracovného času v rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže
ako už súd uviedol, je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2
smernice. Samotné konštatovanie žalobcu v žalobe, že v uplatňovanom období odpracoval v priemere
každý tretí týždeň tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti ujmy nepostačuje. Jednak
žalobca uvádza termín „v priemere“ a zároveň nie je zrejmé, v akom rozsahu celkovo išlo o prekročenie

maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, t.j. o koľko hodín nad rámec
maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času žalobca v uplatňovanom období odpracoval.

65. Na pojednávaní žalobca uviedol, že skutočne odpracovaný čas predstavuje 753 hodín čistého
odpracovaného času, čo predstavuje 31 čistých dní času, o ktoré žalobca prišiel na úkor svojho

súkromného života. Žalobca ďalej na pojednávaní uviedol, že jeho pracovný čas pravidelne prekračoval
hodnotu 48 hodín, pričom v roku 2021 došlo k porušeniu v 13 prípadoch, v roku 2022 v 8 prípadoch
a v roku 2023 v 13 prípadoch, pričom spravidla sa jednalo o prekročenie o 24 hodín.

66. Žalovaný reagoval tým, že uviedol, že mu nie je známe, ako dospel žalobca k údaju 753 hodín

čistého času a v žalobe tvrdí, že odpracoval aj s dovolenkami 873,5 hodín, čiže o 120 hodín menej
bez dovoleniek, ktoré čerpal v rozmedzí troch rokov, pričom každá sa do fondu pracovného času
započítava ako 16 resp. 17 hodín, čo by znamenalo, že by čerpal približne 6 alebo 7 dní voľna za tri
roky. Súd poukazuje na to, že uvedené žalobca nevysvetlil, keď čerpanie dovolenky 7 dní za tri roky je
vo všeobecnosti nereálne. Čerpanie iba 7 dní dovolenky žalobcom za uplatnené cca trojročné obdobie

je nakoniec aj v rozpore s predloženými výplatnými páskami žalobcu, z ktorých takýto nízky počet dní
dovolenky nevyplýva. Z uvedeného je zrejmé, že ak údaj 753 hodín čistého času, ktorý uviedol žalobca
až na pojednávaní, má vyplývať z tabuľky po „očistení“ od hodín čerpanej dovolenky, uvedený údaj
nemôže byť správny, ale stále zahŕňa aj hodiny dovolenky, resp. odpočinku, ktoré s poukazom na odsek
64. nie sú reálne odpracovanými hodinami.

67.Žalovanýďalejpoukazovalna46.týždeňroku2021(od15.11.2021),kedyžalobcaúdajneodpracoval
31 hodín, pričom v tomto týždni v práci ani nebol, nakoľko čerpal voľno za prácu vo sviatok a riadnu
dovolenku. Na uvedenú námietku žalobca nereagoval a uvedené nevysvetlil. Žalovaný tiež poukazovalna 9. týždeň roku 2022 (od 28.02.2022 do 06.03.2022), v ktorom týždni bol žalobca PN a 05.03.
odpracoval jednu 24 hodinovú smenu, pričom žalovaný namietal, že nie je jasné, kedy žalobca
odpracoval 40 hodín. Žalobca na uvedené reagoval tým, že pokiaľ v danom týždni neprekročil 48 hodín,

tak tam uvádza nulu, pričom všetky tie časy sú súčet časov nad 48 hodín v každom kalendárnom týždni.
Súd však poukazuje na to, že hoci v danom týždni (9. týždeň roka 2022) žalobca v tabuľke neuvádza
žiadne hodiny odpracované nad rámec 48 hodín, uvádza nesprávny vstupný údaj o odpracovaných
hodinách, čo spochybňuje hodnovernosť celej tabuľky.

68. Na pojednávaní žalobca uviedol príkladmo, že v 36. týždni roku 2021 (06.09.-12.09.2021) žalobca
odslúžil 09.09.2021 jednu 24-hodinovú zmenu, 12.09.2021 tiež 24-hodinovú zmenu, súčet dáva 48, ale
nad rámec odslúžil 06.09.2021 - 12 hodín, 07.09.2021 – 8 hodín, 08.09.2021 – 8 hodín, ktorý súčet dáva
presah nad 48 hodín o 28 hodín. V rozpore s tým však žalobca v tabuľke priloženej k žalobe pri 36.
týždni roku 2021 uvádza 12 hodín presahu nad 48 hodín.

69. Vzhľadom na uvedené rozpory medzi tabuľkou a plánom služieb, ako aj vzhľadom na nesprávne
započítanie hodín dovolenky do skutočne odpracovaných hodín, je potrebné sa stotožniť s námietkou
žalovaného, že uvedené robí tabuľku priloženú k žalobe nehodnovernou, a teda aj rozsah žalobcom
tvrdených odpracovaných hodín nad rámec 48 hodín zostáva nepreukázaný, a to či už 873,5 hodín
alebo 753 hodín.

70. Ak nie je známy rozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného
pracovného času v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla
práca nad uvedený rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo
o zásah závažný. Sám žalobca v replike pritom uvádzal, že má za to, že spôsobená ujma je natoľko

závažná, že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu
to, že bola nenávratne ukrátená o svoj voľný čas v takom veľkom rozsahu, ako žalobca. Žalobca však
v konaní konkrétny rozsah ukrátenia o voľný čas z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal.

71. Súd dodáva, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 OZ,

podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí. Žalobca potvrdil, že pred vstupom do HaZZ bol oboznámený, aká je
pracovná náplň hasiča, napriek tomu žalobca do zboru vstúpil, hoci si v rámci prevenčnej povinnosti
uvedený vstup mohol a mal zvážiť a prípadne sa zamestnať u iného zamestnávateľa. Zároveň žalobca
v žalovanom období nevyužil svoje právo požiadať o náhradné voľno namiesto finančnej odmeny, ani

nevyjadril nesúhlas s plánom služieb, a teda žalobca proti rozpisu služieb alebo proti prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa nenamietal, keď podľa jeho výpovede sa
naopak na plánovaní služieb pre podriadených aj podieľal. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru,
že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ.

72. Súd tiež poukazuje na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku
smernice)domáhaťsasvojhonárokuprostredníctvomžalobypodanejprotizamestnávateľoviadomáhať
sa dodržiavania článku 6 písm. b) smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj
zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať
pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich

osobnostných práv.

73. Okrem vyššie uvedeného poukazuje súd na to, že zo znenia ustanovenia § 13 OZ nevyplýva
možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t.j. bez preukázania negatívneho prejavu vo

sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle
§ 13 ods. 2 OZ nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (upustenie
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov;
primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu
uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne.74. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne.
Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah)

uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ
(t.j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ustanovenia § 13 OZ pritom vyplýva postupnosť
krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Už len
nad rámec súd uvádza, že nie je možné neprihliadnuť aj na to, že žalobcovi ako hasičovi sú poskytované
rôzne dni voľna, ako je napr. voľno za prácu vo sviatok.

75. Súd dodáva, že v tu prejednávanej veci nebol viazaný rozhodnutiami odvolacích súdov v iných
veciach, na ktoré poukazoval žalobca, keďže nejde o záväzné rozhodnutia pre súd v tomto konaní.
Najmä však súd poukazuje na skutočnosť, že súd musí ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy
pristupovať individuálne.

76. V tejto súvislosti súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa
31.01.2023, v ktorom dovolací k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto

individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421
ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej
právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že
vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže
vytvoriťustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovených

východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“
Uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v tu prejednávanej veci, pretože ide rovnako o nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, a to rovnako vychádzajúc z ust. § 11 a nasl. OZ.

77.Súdmalzato,ženároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochnemožnovyvodiťlenzosamotnej
nesprávnej transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec

maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale
žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a
intenzituzásahu,akoajto,ženapr.ospravedlnenieniejedostatočneúčinnýmaefektívnymprostriedkom
na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Je predmetom dokazovania posúdenie toho, či ide o
ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom je na žalobcovi ako poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii

takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková
ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017). Súd tiež podporne poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018.

78. Súd tiež dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa

27.05.2020, v ktorom odvolací súd uviedol, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného
prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú

rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná
fyzická osoba (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp zn. 4Cdo 232/2010 zo dňa 29.06.2011). ......
21. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byťzaloženénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,ktorémusiavychádzaťzoskutkovéhostavu,na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach
spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh
skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť,
potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej
existencienesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnéhorozhodnutiabezzreteľananásledkydopadu

vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých
k nej došlo.“ Obdobne sa vyjadril aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp.zn. 5Co/192/2019 zo dňa
29.10.2019.

79. V neposlednom rade súd odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 28Co/76/2023-775 zo
dňa 29.10.2024, v ktorom tunajší odvolací súd uviedol, že „súdna prax priznáva náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch najčastejšie v prípadoch, ako spôsobenie smrti rodinnému príslušníkovi, neoprávnené
zásahy spôsobené v hromadných informačných prostriedkoch, či závažné diskriminačné konanie.“ Ďalej
uviedol, že „musí teda ísť o taký prípad nemajetkovej ujmy vzniknutý na osobnosti fyzickej osoby, ktorý
táto osoba pociťuje ako závažný. Žalobca preto musí presne určiť a vyšpecifikovať nemateriálnu ujmu,
ktorej kompenzáciu si nárokuje, ako aj fakty dokladajúce rozsah týchto nehmotných strát.“

80. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto
zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom
období a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného
pracovnéhočasuvrozhodnomobdobíatýmtozásahom.Súdmalzato,žežalobcavkonanínepreukázal

ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť
medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy.
Žalobcavkonanínepreukázaltakýzásahdosúkromnéhoaleborodinnéhoživota,čineoprávnenýzásah,
ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v
príčinnejsúvislostisvýkonompráce,hocitovžalobetvrdil.Vdôsledkunesprávnejtranspozíciesmernice

bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

81. V tu prejednávanej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,
vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti
požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť.

82. Súd pritom dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014,
ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď
uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu

došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť
ujmy,ktorésvojoupovahoualebostupňomzávažnostia)neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnu
satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj
materiálnu satisfakciu. Žalobca v tu prejednávanej veci nepreukázal, že by zásah do práva na ochranu
jeho osobnosti dosiahol intenzitu oprávňujúcu ho požadovať primerané zadosťučinenie v peniazoch.

83. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

84. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

85. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)86. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

87. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný. To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, o čom
súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.

88. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporových konaniach sa uplatňuje tzv. zásada úspechu,
v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Iba v
prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí súd v zmysle § 257 CSP výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo
súdu, pričom podľa dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do

úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu.

89. Súd mal za to, že v konaní neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa,
žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného

ustanovenia.

90. Pokiaľ ide o skutočnosť priznania nároku na náhradu trov konania strane, ktorá v konaní nie je
zastúpená advokátom a nevznikla jej poplatková povinnosť, súd poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Trnave č.k. 24Co/91/2020-111 zo dňa 02.06.2021, v ktorom odvolací súd vo veci, kde na

strane žalovaného vystupovalo Ministerstvo vnútra SR, uviedol, že „10. Vzhľadom na skutočnosť, že o
nároku na náhradu trov konania sa rozhoduje bez návrhu, výrok o trovách konania musí byť súčasťou
rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim
pochybnosti, nároku na náhradu trov konania vzdá. V takomto prípade súd rozhodne, že strana nemá
nárok na náhradu trov konania a v odôvodnení uvedie tento dôvod. Obdobne postupuje aj v prípade,

ak trovy konania strane nevznikli. Pokiaľ naopak zostane strana pri uplatnení nároku na náhradu
trov nečinná, bez ďalšieho nie je možné ustáliť, že sa nároku na náhradu trov konania vzdáva. 11.
Odvolací súd nezistil dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že by sa žalovaný svojím výslovným prejavom vzdal nároku na náhradu trov konania. Navyše
žalovaný bol v konaní aktívny, zúčastnil sa aj pojednávania vo veci, z čoho nemožno usudzovať, že

by žalovanému trovy konania nevznikli. Pokiaľ súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tak ako uvádza odvolateľ v
podanom odvolaní.“

91. O výške náhrady trov konania žalovaného bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po

právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.