Rozsudok · Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov · Rozhodnutie

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100220
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Soukupová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100220.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Soukupovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu,
v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F., právne
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., so sídlom Námestie sv. Anny 361/20,
911 01 Trenčín, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom
Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, IČO: 00 151 866, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ F. G., H.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X. XXXX XXX/XX, XXX XX J. A. J. E., 2/ K. A. L., H. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. H., M. C. XXXXX A., I., 3/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie

SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zastúpený: JUDr. Irena Sopková, s.r.o., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 7529/4E, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 48 301 728, 4/
Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 5/ FISH&AGRO
farma,s.r.o.,sosídlomJilemnická56/30,02061LednickéRovne,IČO:36708780,6/PavlusResidence,
s.r.o., so sídlom Dolná Breznica 257, 020 61 Dolná Breznica, IČO: 52 166 139, 7/ SESTAV, s.r.o., so
sídlom J.L.Bellu 34/809, 019 01 Ilava, IČO: 36 014 559, 8/ Zbrojovka Vsetín, akciová spoločnosť –
organizačná zložka zahraničnej osoby, so sídlom Zápechová 334, 018 56 Červený Kameň, IČO: 31 592

678, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OOP6/2024/003044-014 zo dňa 12.
februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
2 3S/20/2024

III. Ďalším účastníkom konania 1/ až 8/ voči žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Z administratívneho spisu vyplýva, že sa jedná o pomerne zložitý prípad reštitučného konania,
ktorý trvá už niekoľko rokov, pričom vydaniu prvostupňového rozhodnutia Okresného úradu Považská
Bystrica, pozemkový a lesný odbor (ďalej len „orgán verejnej správy prvého stupňa“) ako aj
napadnutého rozhodnutia Okresného úradu Trenčín, odbor opravných prostriedkov (ďalej len
„žalovaný“) predchádzalo niekoľko rozhodnutí, či už orgánov verejnej správy, ale aj súdnych rozhodnutí.
Napadnutým rozhodnutiam v tomto súdnom konaní prechádzalo dosiaľ posledné rozhodnutie Krajského

súdu v Trenčíne, ako súdu správneho, vo veci sp. zn. 11S/121/2018 zo dňa 28.04.2020, ktorý
zrušil päť rozhodnutí žalovaného zo dňa 27.09.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a zároveň z
dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorémohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Následne žalovaný v štyroch konaniach
o predmetnom reštitučnom nároku rozhodol, že už v konaniach nebude pokračovať a v jednom z
konaní rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Orgán verejnej správy prvého stupňa opakovane rozhodoval vo veci reštitučného nároku
žiadateľov (medzi ktorými bol o.i. aj žalobca – pozn. správneho súdu), pričom v konaní bol viazaný
právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Trenčíne v zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

2. Rozhodnutím č. OU-PB-PLO1-2023/000496-445 zo dňa 14.08.2023 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“) rozhodol orgán verejnej správy prvého stupňa podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo aj „reštitučný zákon“), že žiadosť zamieta a
nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam, na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok.

3. Konštatoval, že pôvodná žiadosť žiadateľov označená ako „Uplatnenie reštitučného nároku podľa
zákona č. 229/1991 Zb.“ zo dňa 12.11.1991 bola Pozemkovým úradom v Považskej Bystrici (ako
predchodcom prvostupňového orgánu) zaevidovaná dňa 30.12.1991 pod poradovým číslom 280, t.j.
reštitučný nárok bol uplatnený v zákonnej lehote, pričom žiadatelia (medzi ktorými bol i žalobca –
pozn. správneho súdu) si uplatnili nárok na vrátenie vlastníctva po pôvodných vlastníkoch B. C.,

nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, N. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, H. C., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a H. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (ďalej len „pôvodní
vlastníci“) k nehnuteľnostiam z katastrálnych území
3 3S/20/2024

Lednické Rovne, Prečin-Lehotka, Horenice, Vieska-Bezdedov, Hrabovka, Zubák, Dohňany, Horná
Breznica, Lednica, Kvásov, Beluša, Lysá pod Makytou, Dolná Breznica, Streženice a v prípade ďalších
katastrálnych územiach. K výpisom z pozemkovoknižných vložiek a identifikáciu parciel v pôvodnej
žiadosti uviedli, že ich predložia po ich „vydokladovaní zo Správy katastra.“ V pôvodnej žiadosti

nebol uvedený dôvod vydania nehnuteľností opísaných len katastrálnymi územiami ani identifikácia
jednotlivých parciel. Orgán verejnej správy prvého stupňa vyzval žiadateľov na doplnenie pôvodnej
žiadosti, ktorú doplnili podaním doručeným 15.12.2020, spresnili okruh pôvodných vlastníkov na B.
C., N. C. a H. C. a podrobne vypísali zoznam „označenia pozemkov“ s konkrétnymi číslami parciel v
stave KN C a KN E. Žiadatelia v podaní zo dňa 01.02.2021 zobrali žiadosť čiastočne späť – v časti

uplatneniareštitučnéhonárokuvovzťahukprávnymnástupcomponebohomprofesoroviN.C..Podaním
zo dňa 20.04.2021 žiadatelia označili viaceré nové nehnuteľností, čím rozšírili aj okruh účastníkov
reštitučnéhokonaniaopovinnéosoby.Žiadateliavšaknedoložiližiadnylistinnýdôkaz,čipodaližiadostio
vydanie nehnuteľností v reštitučným zákonom stanovených termínoch, či došlo alebo nedošlo k vydaniu
nehnuteľností od nových povinných osôb v zmysle § 9 reštitučného zákona. Žiadatelia dňa 16.12.2021

oznámili, že ďalej netrvajú na upresnenom reštitučnom nároku zo dňa 15.12.2020 k nehnuteľnostiam,
ktoré sú v súčasnosti evidované na listoch vlastníctva na konkrétnych KN C parcelách v prospech
spoločnosti RONA, a.s. a na Obec Lednické Rovne, ale nespravili to oficiálnou žiadosťou o späťvzatie
časti podanej a doplnenej žiadosti, preto orgán verejnej správy prvého stupňa mal naďalej v konaní
spoločnosť RONA, a.s. a Obec Lednické Rovne. Ako ďalší dôvod, prečo ponechal obchodnú spoločnosť

RONA, a.s. a Obec Lednické Rovne v reštitučnom konaní bol ten, že sa o ich právach a povinnostiach
počas konania už viackrát rozhodovalo.

4. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy poukázal na legislatívne vymedzenie
reštitučného zákona, ktorého cieľom je snaha zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989.
Reštitučný zákon jednoznačne vymedzuje dobu prechodu vlastníctva na štát alebo iné právnické osoby,
tzv.rozhodnéobdobie,ktoréjeodvyhláseniazákonaajehoúčinnostiažkudnešnémudňustálerovnaké,
je definované v § 4 ods. 1 reštitučného zákona: „Oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej
republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej

poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948
do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods.1.“ V súlade s účelom reštitučného zákona následne
vymedzil podstatné skutočnosti, pre ktoré by pôvodných vlastníkov orgán verejnej správy považoval
za oprávnené osoby, keby boli splnené stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej doby, že by boliobčania Slovenskej republiky, resp. Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí mali trvalý pobyt
na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, resp. na území Slovenskej republiky, ktorým
sa konfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdení podľa osobitných predpisov a ktorým by

vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov.
4 3S/20/2024

5. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy uviedol časovú následnosť konfiškácie (podrobne

strana 10 až 12 prvostupňového rozhodnutia – pozn. správneho súdu) s tým, že pôvodným vlastníkom
nevznikol nárok na vyňatie nehnuteľných alebo hnuteľných vecí z konfiškácie podľa vtedy legislatívne
ustanovených podmienok, nakoľko pôvodní vlastníci nesplnili ani jednu z podmienok zákona, preto bola
zamietnutá žiadosť o výnimku z konfiškácie nehnuteľného majetku pôvodných vlastníkov.

6. Orgán verejnej správy prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 38 zákona č. 330/1991 Zb. o

pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) skúmal,
či je možný posun rozhodného obdobia v spojení s novelizovaným ustanovením § 6 ods. 2 reštitučného
zákona. Uzavrel, že k posunu rozhodného obdobia mohlo dôjsť len v prípade uvedenom v § 38 ods.
1 zákona o pôde v prípade nehnuteľností, ktoré boli vyňaté z konfiškácie podľa osobitných predpisov,

pretože nebol pôvodným vlastníkom majetok takto vyňatý, preto bolo potrebné striktne vychádzať zo
samotného taxatívneho znenia § 38 ods. 3 zákona o pôde, podľa ktorého konfiškačné rozhodnutie
muselo byť vydané po 25. februári 1948.

7. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy rozobral, či pôvodní vlastníci mali po nariadení

konfiškácie zo dňa 04.09.1945 československé štátne občianstvo a trvalý pobyt na našom území. Na
základe skutkového stavu a listinných dôkazov zaevidovaných v administratívnom spise bral do úvahy
priame dôkazy týkajúce sa občianstva a trvalého pobytu pôvodných vlastníkov na našom území a zistil,
že pôvodní vlastníci boli nemeckej národnosti a vzhľadom k tomuto, sa na nich vzťahoval Ústavný dekrét
prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a

maďarskej národnosti, ktorý vydal 02.08.1945 prezident B. G. po dohode SNR (ďalej aj len „Dekrét č.
33/1945“), podľa § 2: „československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti pozbavujú
sa československého štátneho občianstva dňom, keď tento dekrét nadobudne účinnosť,“ t. j. dňom
10.08.1945, ktorým stratili československé štátne občianstvo. Výnimku tvorili Československí štátni
občania nemeckej národnosti, ktorí preukázali, že ostali verní Československej republike, ktorí sa v

dobe zvýšeného ohrozenia republiky prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov, nikdy
sa neprevinili proti národu českému a slovenskému, čo znamenalo napríklad, že sa aktívne zúčastnili
boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, títo mohli v lehote do
šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu požiadať príslušný okresný národný výbor o
zachovanie československého štátneho občianstva.

8.Orgánverejnejsprávyprvéhostupňazdôraznil,žepredloženiepriamehodôkazuozískaníobčianstva,
bolo žiadateľom umožnené viackrát, pričom viacerými žiadosťami sám orgán verejnej správy žiadal
o súčinnosť kompetentné orgány pri získavaní listinných dôkazov o občianstve pôvodných vlastníkov,
avšak nepodarilo sa mu získať z národných archívov v Bratislave a v Prahe ani jeden listinný dôkaz

o podaní, alebo nevybavení žiadosti, či vydania rozhodnutia o zachovanie československého štátneho
občianstva. Z dokumentu, ktorý orgán verejnej správy prvého stupňa získal a je zaevidovaný v spise
od Slovenského
5 3S/20/2024

národného archívu v Bratislave vyplýva, že podľa Úradu predsedníctva Zboru Povereníkov zo dňa
23.02.1946 pre Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave je na druhej strane
pod b. č. 1. uvedený ako vlastník H. C.. Pod b. č. 2. sa uvádza národnosť nemecká a pod b. č. 3.
štátna príslušnosť československá. Správny orgán mal za to, že na základe podanej, ale nevybavenej

žiadosti o zachovanie československého štátneho občianstva H. C. nebolo československé štátne
občianstvo zachované, pretože sa nachádzal v USA zóne a zároveň požiadal o štátne občianstvo
USA. Iba preukázanie podania žiadosti H. C. o vydanie takéhoto rozhodnutia považoval orgán verejnej
správy prvého stupňa za nepreukázané, že by bolo občianstvo nielen H. C. ale aj ostatným pôvodnýmvlastníkom, vrátené. Orgán verejnej správy prvého stupňa nezískal z národných archívov v Bratislave a
v Prahe ani jeden listinný dôkaz o podaní, alebo nevybavení žiadosti o zachovanie československého
štátneho občianstva.

9. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatoval zistenia ohľadom pôvodných vlastníkov a dospel k
záveru, že zo spisových listín vyplynulo, že neboli pôvodnými vlastníkmi splnené zákonom stanovené
podmienky tak, aby im bol prinavrátený konfiškovaný pôdohospodársky majetok. Aby bolo možné
pôvodných vlastníkov považovať za oprávnené osoby a následne aj žiadateľov, zisťoval orgán verejnej

správy nielen v zmysle ustanovení § 4 ods. 1, ale aj súčasne podľa § 6 ods. 2 reštitučného zákona,
či bol možný nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov,
kde už pôvodní vlastníci boli povinní naraz splniť všetky tri podmienky : 1) nadobudnúť československé
štátne občianstvo, 2) bývať na území ČSFR a 3) nemohli byť odsúdení podľa osobitných predpisov, t.
j. nariadenia SNR 33/1945 Zb. SNR aj keď neskôr občianstvo stratili alebo sa vysťahovali. Podmienka
štátneho občianstva a trvalého pobytu podľa názoru orgánu verejnej správy musela byť splnená

pôvodnými vlastníkmi a to nielen v okamihu straty vlastníctva, ale aj v dobe ich úmrtia a žiadateľmi
najneskôr posledným dňom na uplatnenie nároku, t. j. v reštitučnom zákone taxatívne vymedzenému
termínu k 31.12.1992, ku ktorému bolo možné na príslušnom pozemkovom úrade uplatniť nárok na
vydanie nehnuteľnosti podľa § 13 ods. 1 reštitučného zákona.

10. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že sa riadil výkladom rozsudku a právnym názorom
NS SR sp. zn. 1Sžr/75/2013 zo dňa 12.08.2014 a vychádzal z § 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. zo dňa
02.08.1945, že nárok na vydanie skonfiškovaného majetku k 01.03.1945 podľa § 1 ods. 10 Nariadenia
č. 104/1945 Sb. nariadení SNR v znení neskorších predpisov, vznikol zachovaním československého
štátnehoobčianstva,riadnepodanouodôvodnenoužiadosťouozachovaniečeskoslovenskéhoštátneho

občianstva. Uvedené osoby boli vyňaté zo všetkých opatrení proti Nemcom a Maďarom a boli pod
ochranou československých úradov, nepodliehali odsunu, ich majetok a byt nepodliehali zabaveniu,
v pracovnom pomere a zásobovaní boli postavení na roveň československých občanov českej alebo
slovenskej národnosti. Samotné skutočnosti, ktoré boli potvrdené žiadateľmi vo vyjadrení zo 06.07.2023,
že došlo ku konfiškácii celého majetku pôvodných vlastníkov ako osôb nemeckej národnosti, podliehali

odsunu z pracovného tábora, nezúčastnili sa bojov za oslobodenie, netrpeli pod nacistickým a
fašistickým terorom, predmetné správny orgán považoval za dôkaz toho, že tým žiadatelia potvrdzujú,
že podmienky na vyňatie pozemkov z
6 3S/20/2024

konfiškácie neboli splnené. Pri vydávaní rozhodnutia vychádzal hlavne z predložených ako i ním
získaných listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise a bol viazaný viacerými
súdnymi rozsudkami a právnymi názormi Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR, ktoré
sa snažil v plnom rozsahu zapracovať do tohto rozhodnutia, s dodržaním individuálneho prístupu k

predmetnej veci.

11. Bral do úvahy vtedy platné zákonné podmienky uvedené v § 4 ods. 1 zákona č. 135/1982 Zb.
o hlásení a evidencii pobytu občanov, kde podľa citovaného zákona „na trvalý pobyt sa musí hlásiť
každý občan, a to v tom istom čase iba na jednom mieste.“ Trvalým pobytom občana v zmysle § 3

ods. 2 uvedeného zákona sa považuje miesto stáleho bydliska občana, „to je spravidla v mieste kde
má rodinu, rodičov, byt alebo zamestnanie,“ uvedený zákon následne dopĺňa v § 3 ods. 5 „ak ide o
občana trvalo žijúceho v cudzine, je prechodným pobytom aj jeho pobyt na území Československej
socialistickej republiky.“ Orgán verejnej správy prvého stupňa dal do pozornosti, že nesplnenie vyššie
uvedenej podmienky potvrdili v poslednom plnomocenstve zo dňa 17.10.2020 žiadatelia A. B. C. a F. G.

pri zmene právneho zastúpenia na Advokátsku kanceláriu JUDr. Andrej JAROŠ, spol s r.o., kde sa píše,
žeplnúmocudeľujúnavšetkykonaniaponebohomB.C.naposledybytomC.,N.X,J.C.H.,ponebohom
H. C. naposledy bytom C., N. XX, J. C. H. a N. C. naposledy bytom O., G. X, J. C. H.. Na tomto oficiálnom
úradnom dokumente je všetkými zúčastnenými pri udeľovaní a prijímaní plnomocenstva podpísané, že
pôvodní vlastníci boli v čase smrti naposledy bytom na území Nemeckej spolkovej republiky. Predložené

splnomocnenie zobral orgán verejnej správy ako jeden z dôkazov a slobodne prejavenej vôle žiadateľov.
V takomto prípade opäť nemožno považovať zákonnú podmienku trvalého pobytu na území Slovenskej
republiky (predtým ČSFR) za splnenú, pretože ani jeden z pôvodných vlastníkov nesplnil v zmysledoložených listinných dôkazov v čase smrti podmienku trvalého pobytu na území Českej republiky alebo
Slovenskej republiky.

12. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že žiadatelia mali povinnosť doložiť všetky potrebné
doklady,naktorépočassprávnehokonaniapoukazovali,čisaodvolávalivosvojichvyjadreniach,pretože
preukázanie týchto skutočností je predovšetkým dôkazným bremenom na strane žiadateľov. Jedným
z nich je aj doklad o bezúhonnosti pôvodných vlastníkov, čo bolo potrebné doložiť výpisom z registra
trestov. Výpisy z registra trestov na pôvodných vlastníkov nielen podľa zákona č. 237/1993 Z. z. o registri

trestov, ale aj z pred roku 1963. Bolo potrebné vydokladovať, že neboli odsúdení podľa nariadenia č.
33/1945 Sb. n. SNR. Mal za to, že bezúhonnosť pôvodných vlastníkov nebola preukázaná, v zmysle
ustanovení reštitučného zákona, pretože iba vyjadrenie o tom, že trestné listy v prípade osôb zomrelých
alebo starších ako 80 rokov z registra trestov sa vyraďujú, nie je osvedčením, že pôvodní vlastníci
boli bezúhonní. U N., B. a H. C. mal orgán verejnej správy prvého stupňa za to, že ani jedna z troch
základných zákonných podmienok nebola rozhodujúcimi dôkaznými listinami potvrdená, z čoho vyplynul

názor orgánu verejnej správy, že všetky tri zákonné podmienky nesplnili.
7 3S/20/2024

13. V závere odôvodnenia orgán verejnej správy zhrnul, že z podrobných šetrení a voľného hodnotenia

spisových dôkazov s ohľadom na ustanovenia reštitučného zákona a vyššie vypísaných právnych
názorov dospel k záveru, že nikomu nemôže priznať status oprávnenej osoby, pretože nesplnili zákonné
podmienky, v prvom rade pôvodní vlastníci, pretože podľa platnej legislatívy oprávnenou osobou môže
byť len fyzická osoba, ktorá je štátnym občanom SR (predtým ČSFR) s trvalým pobytom na území jednej
z republík. Ak pôvodný vlastník už nežije, musel tieto podmienky spĺňať i v dobe svojho úmrtia. Ak

zomrel, tak oprávnenými osobami sú tie osoby, ktoré sú uvedené v § 4 ods. 2 reštitučného zákona a tiež
musia spĺňať všetky vyššie uvedené podmienky s preukázaním listín, že sú právoplatnými dedičmi po
pôvodných vlastníkoch, ktoré sú vydané príslušnými orgánmi v Slovenskej republike, na majetok, ktorý
je uvádzaný v uplatnení reštitučného nároku.

14. Orgán verejnej správy uviedol, že v administratívnom spise zaevidoval dôvody, prečo počas rokov
2021 a 2022 nekonal, prečo robil iba nevyhnutné administratívne kroky, pretože viackrát riešil námietky
predpojatosti v zmysle § 10 Správneho poriadku z 08.07.2021 a následne zo dňa 12.05.2022, ktoré
vzniesol jeden zo žiadateľov A. B. C. prostredníctvom právneho zastúpenia. Správny orgán mohol
v konaní pokračovať až po nadobudnutí právoplatnosti všetkých rozhodnutí o nevylúčení všetkých

zamestnancov orgánu verejnej správy prvého stupňa i druhého stupňa. Námietky boli prešetrené a
vyhodnotené ako neopodstatnené s výrokom v rozhodnutiach „sa zamieta.“

15. Orgán verejnej správy bol viazaný v zmysle platnej legislatívy právnymi názormi odvolacieho orgánu
a Krajského súdu v Trenčíne, že až na základe doplnenia pôvodnej žiadosti, na čo slúžila posledná

výzva, aby mohol správny orgán začať vo veci konať a zisťovať skutkový stav reštitučnej veci, preveriť,
či boli súčasne splnené všetky reštitučným zákonom stanovené podmienky na vydanie nehnuteľností.
Nebolo možné žiadateľom priznať viac, ako v pôvodnej žiadosti žiadali. Podľa § 6 ods. 2 reštitučného
zákona môže žiadateľom vydať poľnohospodársky majetok len v prípade, ak fyzickým osobám vznikol
nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, pretože

pozemky boli konfiškované v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. nariadení SNR. Aby bol uznaný
ako reštitučný titul, museli žiadatelia preukázať, že pôvodným vlastníkom vznikol nárok na vyňatie týchto
pozemkov z konfiškácie, čo v konaní listinami nebolo preukázané a nestali sa oprávnenými osobami v
prvom rade pôvodní vlastníci a následne ani žiadatelia.

16. V zákonom stanovenej lehote podali žiadatelia voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o
ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-TN-OOP6-2024/003044-014 zo dňa 12.02.2024 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenil výrok prvostupňového
rozhodnutia takto : „Okresný úrad Považská Bystrica, pozemkový a lesný odbor príslušný podľa § 9
ods. 12 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a
v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, vo veci uplatnenia reštitučného nároku A. B. C.,8 3S/20/2024

narodeného dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F., F. G., H. C., narodenej dňa
XX.XX.XXXX, trvale bytom I. X. XXXX XXX/13, XXX XX Nové Mesto nad Váhom a K. A. L., H. C.,
narodenej dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX, XXX XX P., ktorí si žiadosťou zo dňa 12.11.1991
doplnenou podaniami zo dňa 15.12.2020, 01.02.2021, 20.04.2021 a 16.12.2021, požiadali o vydanie
nehnuteľností v katastrálnych územiach M. H., P. – M. (súčasť katastrálneho územia M. H.), Horenice,

Vieska - Bezdedov, Hrabovka, Zubák, Dohňany, Horná Breznica, Lednica, Kvašov, Hôrka, Beluša,
Lysá pod Makytou, Dolná Breznica a Streženice, po pôvodných vlastníkoch B. C., narodenom dňa
XX.XX.XXXX, Q. D. XX.XX.XXXX, N. C., narodenom dňa XX.XX.XXXX, Q. D. XX.XX.XXXX a H. C.,
narodenom dňa XX.XX.XXXX, Q. D. XX.XX.XXXX rozhodol, že podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov, nevznikol nárok na vydanie nehnuteľností uvedených v žiadosti zo dňa 12.11.1991, doplnenej

dňa 15.12.2020, 01.02.2021, 20.04.2021 a 16.12.2021 po pôvodných vlastníkoch B. C., N. C. a H. C.,
ktorý si uplatnili žiadatelia A. B. C., F. G. a K. A. L..“

17. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia zhrnul priebeh administratívneho konania (konanie orgánov
verejnej správy v jednotlivých rokoch, ako aj dôvody rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, ako súdu

správneho, a Najvyššieho súdu SR v predmetnom konaní o reštitučnom nároku žiadateľov) a následne
citoval odvolacie námietky žiadateľov voči prvostupňovému rozhodnutiu.

18. Žalovaný v úvode uviedol, že reštitučná žiadosť bola na základe výzvy orgánu verejnej správy
žiadateľmi doplnená a bola podaná včas. Zároveň konštatoval, že v zákonom stanovenej lehote na

uplatnenie nároku u povinných osôb bola žiadateľmi vyzvaná len povinná osoba Lesy SR.

19. Ďalej konštatoval, že rozhodné obdobie rokov 1948 – 1989 je presne vymedzené v preambule
reštitučného zákona, pričom majetok pôvodných vlastníkov bol konfiškovaný na základe Rozhodnutia
predsedníctva SNR zo dňa 9.IX.1945 publikované upovedomením Povereníctva pre pôdohospodárstvo

a pozemkovú reformu zo dňa 18.12.1945 č. 19240/45-I/B. Uvedené dokazuje aj Rozhodnutie
Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Púchove zo dňa 30.07.1946, ktorým boli
zamietnuté žiadosti B., N. a H. C. o udelenie výnimky spod konfiškácie pôdohospodárskeho majetku
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. Konfiškácia majetku pôvodných
vlastníkov teda nastala pred rozhodným obdobím. S poukazom na Uznesenie Ústavného súdu SR sp.

zn. I. ÚS 330/2012-16, ktorým sa stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v
rozhodnutí sp. zn. 1 Sžr/58/2011 žalovaný uviedol, že v danom prípade bolo potrebné vyriešiť status
oprávnených osôb v súvislosti s rozhodným obdobím a poukázal aj na výklad ustanovenia § 6 ods.
2 reštitučného zákona, ako na možnosť rozšírenia okruhu oprávnených osôb, avšak len za splnenia
ostatných podmienok daných reštitučným zákonom.

9 3S/20/2024

20. V tejto súvislosti k námietke odvolateľov o nezohľadnení rozsudku Krajského súdu v Trenčíne v
rozhodnutíorgánuverejnejsprávyprvéhostupňauviedol,žežalovanýprešetrilajRozsudokNajvyššieho

súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013, ktorý sa týkal iných skutkových okolností, nakoľko v tam riešenej
veci rovnako orgán verejnej správy nevzal do úvahy, že žiadateľ nespĺňal status oprávnenej osoby.
Na uvedené nakoniec reagoval aj Krajský súd v Trenčíne, ktorý v závere odôvodnenia uviedol, že
„rozhodnutie žalovaného ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa sa javí ako vecne správne“,
avšak zaviazal orgány verejnej správy vyzvať žiadateľov na doplnenie žiadosti a predloženie dôkazov

k tvrdeným skutočnostiam. Nakoľko v danom prípade sa konfiškácia udiala pred rokom 1948, pri
posúdení rozhodného obdobia žalovaný prihliadal na zákonné podmienky oprávnených osôb v súlade
s ustanovením § 4 reštitučného zákona, ktoré v tomto prípade neboli splnené.

21. Ďalej sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril k jednotlivým zákonným

podmienkam ustanovených reštitučným zákonom, ktoré museli oprávnené osoby (pôvodní vlastníci ako
aj žiadatelia) spĺňať.22. Čo sa týka štátneho občianstva poukázal žalovaný na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Sžr/132/2013, na ktorý v odvolaní zo dňa 31.08.2023 poukázali odvolatelia, ktorý sa vysporiadal s
otázkou občianstva: „Podmienky štátneho občianstva ČSFR a trvalého pobytu na jej území (rovnako ako

podmienku,ženeboliodsúdenépodľaosobitnýchpredpisov)musiaspĺňaťosoby,ktorýmsaskonfiškoval
pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená, že tieto podmienky museli spĺňať právni predchodcovia
žiadateľa, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že pôvodní vlastníci, keďže boli nemeckej národnosti, dňom 10. augusta 1945 stratili
československé štátne občianstvo podľa § 1 ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb.

o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej.“ Žalovaný
konštatoval, že vo veci žiadosti o udelenie československého občianstva nebolo vyhovené H. C.. Vo
veci udelenia československého štátneho občianstva H. C. teda bolo rozhodnuté a štátne občianstvo mu
nebolo udelené. Čo sa týkalo námietky žiadateľov ohľadom listiny - Soznam osôb nemeckej národnosti,
ktorých žiadostiam podaným podľa Dekrétu č. 33/1945 Sb. nebolo vyhovené, kde „bol podpísaný
predseda ONV a teda v každom prípade bol iba zoznamom, ktorý ešte musel byť schválený krajským

národným výborom. Z nariadenia č. 252/1949 Sb. vyplýva, že žiadatelia si nesprávne vysvetlili práve
ustanovenia tohto nariadenia, kedy vo veci žiadostí podaných v zmysle Dekrétu č. 33/1945 Sb. mohol
rozhodnúť okresný národný výbor. Krajskému národnému výboru boli predkladané len návrhy okresným
národným výborom na vrátenie štátneho občianstva.

23. Čo sa týka podmienky trvalého pobytu žalovaný uviedol, že na základe Osvedčení o dedičstve a
úmrtných listov pôvodných vlastníkov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, mal za preukázané,
že žili a zomreli mimo územia Československa, a teda nesplnili podmienku danú v ustanovení § 4
reštitučného zákona o trvalom pobyte. Potvrdenia o trvalom pobyte pôvodných vlastníkov do roku 1946
v obci Lednické Rovne považoval žalovaný za

10 3S/20/2024

jednoznačnepreukázaný,avšaknievčasesmrti,naktorýbolžalovanýpovinnýprihliadaťpredovšetkým.

24. Čo sa týka preukázania ďalšej podmienky v zmysle reštitučného zákona, mal žalovaný preukázané,
že pôvodní vlastníci neboli odsúdení pre trestný čin spadajúci pod Okresný ľudový súd podľa nariadenia
SNR č. 33/1945 Sb. S odvolaním sa na skutočnosť, že pôvodní vlastníci nesplnili status oprávnených
osôb sa však žalovaný otázkou trestnosti bližšie nezaoberal.

25. Žalovaný uviedol, že pôvodným vlastníkom a následne žiadateľom možno priznať status oprávnenej
osoby, ak spĺňajú podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu ku dňu podania žiadosti. S
ohľadom na vyššie uvedené zistenia, mal žalovaný za jednoznačne preukázané nesplnenie podmienok
u pôvodných vlastníkov B., N. a H. C., čo znemožnilo uznať žiadateľov A. B. C., F. G. a K. A. L. za
oprávnené osoby v zmysle § 4 reštitučného zákona.

26.Vzáverenapadnutéhorozhodnutiažalovanýuviedol,žemalzajednoznačnepreukázanénesplnenie
podmienok daných reštitučným zákonom – štátneho občianstva, trvalého pobytu a následne aj
rozhodného obdobia na to, aby mohol byť pôvodným vlastníkom udelený status oprávnenej osoby.
Žalovaný však pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia zistil, že je vecne správne a v súlade s

reštitučným zákonom, avšak pri výrokovej časti sa stotožnil s tvrdením žiadateľov, že výrok je neurčitý
a nezrozumiteľný. Výrok prvostupňového rozhodnutia nevzal do úvahy podstatné zmeny v konaní,
t. j. zmenu trvalého pobytu žiadateľky K. A. L., čiastočné späťvzatia reštitučnej žiadosti vzhľadom
na žiadateľov a pôvodných vlastníkov, ako aj okruh povinných osôb. Tieto skutočnosti boli dôvodom
zmeny prvostupňového rozhodnutia žalovaným. Vzhľadom na dĺžku trvania konania a na hospodárnosť,

zmenil žalovaný ako odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie tak, aby neboli pochybnosti o výroku
rozhodnutia, o výsledku správneho konania a o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a z objektívneho zistenia skutkového stavu veci, ako aj z toho,
že v konaní neboli predložené nové dôkazy, ktoré by potvrdili tvrdenia žiadateľov ako oprávnených osôb
po pôvodných vlastníkoch, rozhodol žalovaný tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého

rozhodnutia.
Správna žaloba – žalobné body
27. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podal v zákonom stanovenej lehote voči napadnutému
rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobcu v zmysle ust. § 177 a nasl. SSP, ktorou sa domáhaljeho zrušenia, ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

28. V prvom rade žalobca namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal skutočnosťou,
či došlo k dohode o vydanie nehnuteľnosti, ktorá podlieha schváleniu orgánom
11 3S/20/2024

verejnej správy v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., pričom až následne mal žalovaný pristúpiť
ku skúmaniu zákonom stanovených podmienok.

29. Ďalej žalobca uviedol, že konanie pred orgánmi verejnej správy ako aj súdmi trvá už viac ako 33
rokov a počas tejto doby došlo k mnohým pochybeniam orgánov verejnej správy, pričom poukázal na
konania o námietkach zaujatosti voči zamestnancom orgánov verejnej správy, o ktorých síce orgány

verejnej správy rozhodli, ale podľa žalobcu boli bez hlbšej analýzy odmietnuté a podľa žalobcu tak došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

30. Žalobca namietal porušenie ustanovenia § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, nakoľko žalovaný

mal preskúmať prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, a to nielen vo výrokovej časti, ale aj
jeho odôvodnenie. Žalovaný podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí neuviedol, či nahrádza aj
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný nepreskúmal prvostupňové rozhodnutie, ale iba
námietky odvolateľov, absolútne nezdôvodnil odklon od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a ani
to, či ho v plnom rozsahu nahrádza. Žalobca sa nestotožnil s tvrdeniami orgánu verejnej správy prvého

stupňa ohľadom priameho dôkazu o československom štátnom občianstve a s tvrdeniami, že k posunu
rozhodného obdobia môže dôjsť len v zmysle ustanovenia § 38 zákona o pôde. Orgán verejnej správy
prvého stupňa neakceptoval nález sp. zn. ÚS 73/2018-17 z 01.02.2018 z dôvodu, že neexistoval priamy
dôkaz o československom štátnom občianstve, a teda z iného dôvodu ako žalovaný, ktorý žiadal o
predloženie dedičských rozhodnutí, kde budú priamo uvedené pozemky žiadané v pôvodnej reštitučnej

žiadosti, aplikoval teda Dekrét č. 33/1945 Sb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov
a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva a tvrdil, že dôkazné bremeno je na strane žiadateľov,
žiadal doklad o bezúhonnosti – prostredníctvom výpisu z registra trestov, a to aj pred rokom 1963 a
iné nezmyselné požiadavky, ku ktorým sa žalovaný nevyjadril. Podľa žalobcu mal žalovaný zdôvodniť
toto svoje rozhodnutie, a to nielen vysporiadaním sa s námietkami odvolateľov, ale aj odôvodnením

rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa.

31. Taktiež žalobca namietal, že žalovaný sa vysporiadal so spoločnosťou RONA a.s. a obcou Lednické
Rovne ako účastníkmi reštitučného konania, tým že im nedoručoval napadnuté rozhodnutie, ale im ho
dal iba na vedomie. Nevysporiadal sa s touto námietkou v odôvodnení a žalobcovi nebolo doručené

rozhodnutie o vylúčení účastníka konania.

32. Žalobca ďalej uviedol, že základnými podmienkami, aby osobám vznikol nárok na
vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie je splnenie podmienky: rozhodného obdobia,
československého štátneho občianstva, trvalého pobytu a právneho dôvodu. K rozhodnému obdobiu

žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s posunom rozhodného obdobia tým spôsobom, ako
mu bolo uložené v Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/121/2018 s poukazom na Rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013. Podľa žalobcu žalovaný nerešpektoval uvedený rozsudok
Najvyššieho súdu SR, že § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. obsahuje výslovné pravidlo ako postupovať
pri

12 3S/20/2024

strate konfiškovaného majetku, a preto je potrebné akceptovať ten záver, že § 6 ods. 2 zákona č.
229/1991 Zb. predstavuje prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady

uvedené v § 6 ods. 1 reštitučného zákona. Zároveň žalobca uviedol, že je samozrejmé, že musia byť
splnené aj ostatné podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., čo ale podľa žalobcu
neznamená, že v zmysle aktuálne platnej judikatúry nedošlo k posunu rozhodného obdobia.33. Čo sa týka podmienky štátneho občianstva žalobca namietal, že československé štátne občianstvo
bolo pôvodným vlastníkom odňaté na základe § 1 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Zb. B., N. a H. C. požiadali
o zachovanie čsl. občianstva. Konkrétne to vyplýva z nasledovných listín: - Osvedčenie o čsl. št.

občianstve vzor B - zoznam pre Povereníctvo vnútra v Bratislave z 23.IV.1947 (tu sú uvedení všetci
pôvodní vlastníci), pričom zo sprievodného listu zo dňa 23.04.1947 je zrejmé, že išlo o žiadosť podľa
§ 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. Žalobca ďalej poukázal na nepriamy dôkaz o československom štátnom
občianstve, ktorým je aj dotazník podpísaný veliteľom pracovného tábora v Novákoch dňa 17.11.1945,
podľa ktorých štátna príslušnosť N. a H. bola československá. Ďalej žalobca uviedol, že listiny na meno

N. a B. C. sa nezachovali, ale zachovali sa listiny na meno H. C.. Žiadosť H. C. o zachovanie čsl.
štátneho občianstva v zmysle § 2 ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb., zaevidovaná pod č. 1280/46 zo dňa
23.01.1946, spísaná v zaisťovacom tábore v Novákoch. Okresný národný výbor v Púchove sa dopytoval
dňa 11.05.1946 Obvodného úradu národných výborov v Lednických Rovniach z dôvodu žiadosti H. C.
o vydanie osvedčenia o československom štátnom občianstve, ktorú bolo potrebné doplniť dokladmi
uvedenými v smerniciach Okresného národného výboru v Púchove. Ďalej v správnej žalobe žalobca

poukázal na rozdiel medzi žiadosťou o vrátenie čsl. štátneho občianstva a žiadosťou o zachovanie
čsl. štátneho občianstva, pričom H. C. podal žiadosť o zachovanie štátneho občianstva v zmysle § 2
ods. 2 Dekrétu č. 33/1945 Sb. Z listu ONV Púchov adresovanom Povereníctvu vnútra v Bratislave -
Osvedčenie o čsl. občianstve vzor B-Soznam zo dňa 23.04.1947, je zrejmé, že B., N. a H. C. (žiadosti
zapísané v registratúrnom denníku ONV pod číslom 2800, 2801, 2803) požiadali o zachovanie čsl.

štátneho občianstva. O tom, že by menovaným nebolo vyhovené neexistuje žiaden dôkaz, a teda je
potrebné vychádzať zo zákonnej domnienky zachovania štátneho občianstva menovaných, na ktorú
druhostupňový správny orgán neprihliadal napriek tomu, že bol povinný tak urobiť. Podľa žalobcu
žalovaný nezohľadnil ani tú skutočnosť, že pôvodní vlastníci sa hlásili k nemeckej národnosti iba pre
to, že vyrastali v Rapotíne, ktorý patril pod Sudety. Ďalej v správnej žalobe poukázal na rodinné väzby

pôvodných vlastníkov, resp. k ich právnym predchodcom. Žalobca namietal, že sa žalovaný zameral len
na národnosť pôvodných vlastníkov a na ich členstvo v nemeckej strane a nie na ustálenú judikatúru, v
zmysle ktorej stačilo podanie samotnej žiadosti o zachovanie štátneho občianstva na to, aby žiadatelia
(medzi nimi aj žalobca – pozn. správneho súdu) boli posudzovaní ako osoby, ktoré splnili podmienku
štátneho občianstva.

34.Žalobcavsprávnejžalobenamietal,žetrvalýpobytpôvodnýchvlastníkovdoroku1946nebolsporný.
V zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. sa ako jedna z podmienok,
13 3S/20/2024

ktorú musia splniť pôvodní vlastníci uvádza trvalý pobyt, bez akéhokoľvek upresnenia. Iba toto je
taxatívne stanovená podmienka, ktorú ale pôvodní vlastníci splnili. Tvrdil, že pri rozhodovaní je potrebné
aplikovať jednotlivé zákonné ustanovenia s poukazom na individuálnu situáciu pôvodných vlastníkov
(deportáciu). N., B. a H. C. boli násilne deportovaní z územia Československa. Nejednalo sa o

dobrovoľnú zmenu trvalého pobytu. Zdôraznil, že ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č.
229/1991 Zb. je výslovne vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov
niektorýchmajetkovýchkrívd,kuktorýmdošlovočivlastníkompoľnohospodárskehoalesnéhomajetkua
dosiahnutiezlepšeniavlastníckychvzťahovkpôdevsúladesozáujmamihospodárskehorozvojavidieka
a v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. Nie je možné vykladať jednotlivé

ustanovenia zákona prísne formalisticky. Výklad ustanovení o trvalom pobyte, aký zvolil žalovaný je
podľa žalobcu v príkrom rozpore s ústavne konformným výkladom na tak citlivú problematiku ako
problematika reštitučných konaní nepochybne je, taktiež je v rozpore s právom na spravodlivý proces
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

35. Ďalej v správnej žalobe poukázal na skutočnosti, ktoré v konaní neboli sporné, a to že došlo
ku konfiškácii majetku na základe Vyhlášky o konfiškácii č. 19240/45-I/B, vydanej dňa 18.12.1945 a
Uznesenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady z roku 1945. S poukazom na ustanovenia § 6 ods.
2 a § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. po pôvodnom vlastníkovi B. C., bol na základe závetu dedičom:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F., štátny občan SR. Na základe závetu

zdedil všetok majetok a statok v ČSR, čo bolo obsahom Osvedčenia o dedičstve č. 14D 972/2011.
Po pôvodnom vlastníkovi N. C., bol na základe závetu dedičom N. C. nar. v roku 1917 a zákonnými
dedičmi po ňom, ktorí trvajú na žiadosti o reštitúciu, A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/
XX, XXX XX E. F., štátny občan SR, F. G., H. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. A. R. XX, J. A.J. E. a K. A. L., H. C. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX M. H. M. C., A. XXXXX I.. Pre úplnosť
uviedol, že N. C. síce zanechal závet, kde jeho jedinou závetnou dedičkou bola L. C., avšak ten sa
týkal iba peňažného majetku nachádzajúceho sa v Spolkovej republike Nemecko. Žalobca ako aj F.

G. mali ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. trvalý pobyt na území bývalej Českej a Slovenskej
federatívnej republiky a tiež štátne občianstvo bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky, o čom
sa v administratívnom spise nachádzajú doklady. Obaja menovaní majú aj naďalej doteraz trvalý pobyt a
štátne občianstvo nástupníckej Slovenskej republiky. Krajský súd v Trenčíne taktiež v Rozsudku sp. zn.
11S/121/2018 konštatoval, že B. C. a F. G. spĺňajú podmienku štátneho občianstva a nie je sporné, že

túto podmienku splnili už v čase podania žiadosti. Po pôvodnom vlastníkovi H. C., je na základe závetu
zo dňa 19.11.1974 dedičom A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F., štátny
občan SR. Na základe závetu zdedil všetok majetok v ČSR, čo bolo obsahom osvedčenia o dedičstve č.
14D/971/2021, kde súdna komisárka JUDr. Beáta Ondrášiková vyslovene uviedla, že sa jedná o platný
závet. V závete sa uvádza, že dcéra S. C. sa jej nárokov vzťahujúcich sa k tomuto majetku zriekla. Zo
závetov

14 3S/20/2024

po H. a B. je podľa žalobcu zrejmá vôľa zanechať všetok majetok na území ČSR žalobcovi, ktorá nebola
do dnešného dňa zo strany žiadneho prípadného zákonného dediča ani len spochybnená.

36. V závere žalobca uviedol, že žalovaný pri posudzovaní reštitučného nároku nevzal do úvahy zásadu
zhovievavosti typickú pre reštitučné konanie, teda v situácii dôkaznej núdze, brať do úvahy aj nepriame
dôkazy tak, aby sa vždy rešpektoval účel reštitučných právnych predpisov a v súlade s nálezom
Ústavného súdu III. ÚS 346/09 z 27.04.2010 vykladať jednotlivé skutočnosti v prospech oprávnených

osôb.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
37. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia z
dôvodu, že sa stotožnil s tvrdením odvolateľov, že výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého

stupňa je neurčitý a nezrozumiteľný a prihliadal predovšetkým na dĺžku trvania reštitučného konania.
Výrok napadnutého rozhodnutia formuloval žalovaný tak, aby neboli pochybnosti o výroku samom,
výsledku konania a o samotnej otázke reštitučného nároku žiadateľov. Odôvodnenie sprehľadnil a
rozdelildobodov,vktorýchnáležitepodložilsvojeúvahyaodôvodnilich.Preskúmalvšetkyplatnéprávne
predpisy, ktoré súviseli so stratou štátneho občianstva a následnou konfiškáciou majetku pôvodných

vlastníkov. Žalovaný zistil skutkový stav predmetnej veci, preskúmal spisový materiál prvostupňového
správneho orgánu, prislúchajúce rozsudky aj judikatúru, ktorú žalobca použil v odvolaní sa proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa. Žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa v celom rozsahu, zmenil výrok rozhodnutia tak, aby neboli
pochybnosti o výroku a o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania, sprehľadnil a zjednodušil

odôvodnenie na základe vlastného šetrenia reštitučného nároku žiadateľov.

38. K námietke žalobcu ohľadom skúmania dôvodov, prečo nedošlo k uzatvoreniu dohody s povinnou
osobou uviedol, že dohoda o vydaní nehnuteľností podlieha schváleniu prvostupňovým správnym
orgánom. Nakoľko k dohode o vydanie nehnuteľností medzi povinnou osobou Lesy SR a žiadateľmi

nedošlo, rozhoduje v ďalšom kroku o žiadosti žiadateľov prvostupňový správny orgán, pričom žiadatelia
musia spĺňať reštitučným zákonom stanovené podmienky na vydanie nehnuteľností. Vzhľadom k týmto
podstatným skutočnostiam a aj k dĺžke trvania reštitučného konania nepovažoval žalovaný skúmanie
toho, prečo nedošlo k dohode medzi žiadateľmi a povinnou osobou za dôležité. Žalovaný sa v prvom
rade zameral na presné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko skúmanie, prečo nedošlo k dohode by

stav samotného reštitučného konania nijako neovplyvnil a ani neskrátil jeho trvanie.

39. K námietkam zaujatosti podaným žalobcom žalovaný uviedol, že nebol doposiaľ preukázaný osobný
záujem pracovníkov orgánov verejnej správy, aby bolo vo veci reštitučného nároku rodiny C. rozhodnuté
s určitým obsahom. Žalobca nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by konkretizovali jeho tvrdenia o

predpojatosti a nebolo zistené ani
15 3S/20/2024porušenie zásad objektivity a nezávislosti zo strany vedúcej odboru opravných prostriedkov JUDr. Evy
Plevovej vo vzťahu k S. F. T..

40. Žalovaný zohľadnil v napadnutom rozhodnutí aj aktuálnu judikatúru, ktorú použil žalobca na podporu
svojich tvrdení v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa.
V plnej miere sa ňou zaoberal, preskúmal ju a nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že pri aplikácii súdnej
judikatúry nemusí ísť o úplne totožné prípady a stačí, ak riešia obdobný prípad. V tomto prípade by šlo
o tzv. precedens, na ktorom nie je slovenský právny systém založený. Rozhodnutia súdov SR (judikáty)

nie sú všeobecne právne záväzné, zaväzujú len v konkrétnom spore. Uverejnené rozhodnutia majú
pre rozhodovanie správnych orgánov len odporúčací charakter, nakoľko správne orgány sú pri výkone
svojej funkcie nezávislé a pri rozhodovaní sú viazané zákonmi Slovenskej republiky, ústavou, ústavnými
zákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami.

41. Následne sa žalovaný v súlade s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyjadril k jednotlivým

námietkam žalobcu ohľadom splnenia kumulatívnych podmienok na uplatnenie reštitučného nároku
pôvodných vlastníkov, resp. žiadateľov v zmysle reštitučného zákona (posun rozhodného obdobia,
štátne občianstvo, trvalý pobyt, právny dôvod).

42. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že nikdy nespochybnil dedičské nároky žalobcu, ktoré mu

na základe závetov odkázali pôvodní vlastníci, ako aj právny nástupca po pôvodnom vlastníkovi N. C..
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí naopak poukázal na to, že konfiškácia pôdohospodárskeho majetku
pôvodných vlastníkov je právoplatná, vykonaná pred rozhodným obdobím, pričom už samotní pôvodní
vlastníci nesplnili podmienky navrátenia pôdohospodárskeho majetku dané reštitučným zákonom. Z
týchto nesporných skutočností jasne vyplýva, že nie je možné navrátiť pôdohospodársky majetok, na

ktorý v zmysle reštitučného zákona nemajú právny nárok ani pôvodní vlastníci.

43. V tejto súvislosti žalovaný pre účely posúdenia veci podporne poukázal na Rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/121/2018, v ktorom je uvedené: „I keď s poukazom na uvedené
závery NS SR ohľadom splnenia podmienok statusu oprávnenej osoby sa javí, že rozhodnutia

žalovaného a prvostupňového správneho orgánu SÚ VECNE SPRÁVNE, je predčasné vzhľadom k
závažným procesným pochybeniam a k nedostatočne zistenému skutkovému stavu i neúplnej žiadosti
žiadateľov,akoizdôvodunepreskúmateľnostipostupusprávnychorgánovprivydanípiatichčiastkových
rozhodnutí, dospieť k záveru o zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného.“

44.Žalovanýnemoholvnapadnutomrozhodnutívziaťdoúvahyzásaduzhovievavostiavyložiťjednotlivé
skutočnosti v prospech oprávnených osôb, pretože neboli naplnené podmienky reštitučného zákona na
to, aby žalovaný tak učinil. Žalovaný nikdy nepoprel dôležitosť a zásluhy rodu K. C. na rozvoji regiónu.
Naopak podrobne naštudoval dostupné materiály knižného aj filmového charakteru a rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. V napadnutom rozhodnutí sa zameral na

16 3S/20/2024

odstránenie procesných chýb a zmenu výroku tak, aby výrok aj odôvodnenie boli zrozumiteľné najmä
kvôli dĺžke trvania celého konania.

Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 1/ k správnej žalobe
45. Vo vyjadrení ďalšia účastníčka konania 1/ uviedla, že v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. ona a
žalobca mali trvalý pobyt na území bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky a rovnako tak mali
štátne občianstvo bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky, čo nebolo sporné a konštatoval

to aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí sp. zn. 11S/121/2018. Zotrvala na uplatnenom
reštitučnom nároku, ktorý je nespochybniteľný a oprávnený. Žalobca predložil nespočetné množstvo
dôkazov a napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy považovala za nesprávne a v rozpore so
skutkovým aj právnym stavom veci. Zaujatosť orgánov verejnej správy je zjavná, nakoľko konanie trvá
viac ako 33 rokov, čo je absolútne neprijateľné.

Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 2/
46. Vo vyjadrení sa ďalšia účastníčka konania 2/ stotožnila so správnou žalobou žalobcu a navrhla, aby
jej bolo vyhovené.Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 3/ k správnej žalobe
47. Vo vyjadrení právna zástupkyňa ďalšieho účastníka konania 3/ uviedla, že žalobca cituje iba určité

časti z Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013, ktoré sú vytrhnuté z kontextu a následne
podrobne poukázala na právnu úpravu reštitučného zákona (zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov
– pozn. správneho súdu), v zmysle ktorej aj podľa zákona č. 229/1991 Zb. a uvedeného rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR je potrebné preukázať splnenie zákonných podmienok (štátne občianstvo, trvalý
pobyt), ako aj to, že nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe od 25.02.1948 do 31.12.1989 (rozhodné
obdobie) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností uvedených v ustanovení § 3 ods. 1
až 3 reštitučného zákona, pričom uvedené podmienky museli spĺňať už pôvodní vlastníci. Uviedla, že aj
v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Sžr/138/2016, 5Sžrk/7/2019) súd takisto
poukázal na to, že stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo 04.06.1998 č. R45/1998, ktoré

možno z povahy veci považovať za prejav ustálenej rozhodovacej praxe a z ktorého vyplýva, že sú v
ňom vymedzené aj skutočnosti, v dôsledku ktorých museli prejsť nehnuteľnosti na štát, aby vznikol nárok
na ich vydanie. V súlade s ustanovením § 4 ods. 1 ide o skutočnosti, ktoré nastali v dobe od 25.02.1948
do 01.01.1990, resp. nehnuteľnosti prešli na štát v uvedenej dobe.

48. Ďalší účastník konania 3/ poukázal na ustanovenie § 6 ods. 2 reštitučného zákona, ktorý rieši prípad,
kedy sa obdobne podľa § 6 ods. 1 postupuje, teda vydajú sa nehnuteľnosti aj ďalším osobám, ktorých
nehnuteľnosti prešli na štát už pred 25.02.1948 podľa predpisov o
17 3S/20/2024

konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945 (nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét
prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľnosti (teda aj lesnej pôdy) musia
byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej osoby. V zmysle týchto podmienok
musí ísť o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie

podľa osobitných predpisov, napr. nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR. Podľa tohto
predpisu nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej a nemeckej národnosti z
konfiškácie vznikol za splnenia (okrem iného) tej podmienky, že takéto osoby nadobudli československé
štátne občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb maďarskej a nemeckej
národnosti, a súčasne, ak pracovali na tomto majetku so starostlivosťou riadneho hospodára, okrem

toho, že by pre okolnosti nezávisle na ich vôli sami nemohli na nich pracovať. Za oprávnené podľa tohto
ustanovenia treba podľa ďalšieho účastníka konania 3/ považovať jednak osoby, ktorým vznikol nárok
na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov (nariadenie Zboru
povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR), pričom podľa účinnosti zákona č. 93/1992 Zb., ktorým bolo doplnené
ustanovenie § 6 ods. 2 treba za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z

konfiškácie podľa osobitných predpisov považovať pre účely tohto zákona aj štátnych občanov ČSFR,
ktorí majú trvalý pobyt na území ČSFR a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli
odsúdení podľa osobitných predpisov. Toto stanovisko jednoznačne uvádza, že § 6 ods. 2 zákona č.
229/1991 Zb. (totožný s § 3 ods. 2 reštitučného zákona 2003) okrem iného ustanovuje, že reštitučný
nárok vzniká aj osobám, ktorým bol príslušný majetok skonfiškovaný aj pred 25.02.1948, avšak iba za

splnenia hore uvedených podmienok.

49. Ďalej poukázal na úplné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy podložené
historickými dokladmi ohľadom podmienky štátneho občianstva. Následne vo vyjadrení poukázal na
obdobné prípady týkajúce sa uplatnených reštitučných nárokov, v zmysle ktorých považoval napadnuté

rozhodnutiežalovaného,akoajprvostupňovérozhodnutieorgánuverejnejsprávyzasprávneazákonné.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného a ďalších účastníkov konania (replika)
50. V replike žalobca vyjadril nesúhlas s vyjadrením žalovaného, ako aj ďalšieho účastníka konania
3/, reagoval na jednotlivé tvrdenia uvedené v ich vyjadreniach, pričom zotrval na dôvodoch podanej

správnej žaloby. Uviedol, že vyjadrenie ďalšej účastníčky konania 1/ potvrdzuje skutočnosti tvrdené
žalobcom v tomto konaní.

Vyjadrenie žalovaného (duplika)51. Žalovaný v duplike zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a zopakoval, že mal za
jednoznačne preukázané nesplnenie podmienok daných reštitučným zákonom – štátneho občianstva,
trvalého pobytu a následne aj rozhodného obdobia na to, aby mohol byť pôvodným vlastníkom B. C.,

N. C. a H. C. udelený status oprávnených osôb. Žalovaný zdôraznil, že reštitučný zákon v žiadnom zo
svojich ustanovení nepozná možnosť navrátenia pôdohospodárskeho majetku pri
18 3S/20/2024

nesplnení ním daných podmienok na navrátenie. Žalobca v závere svojho vyjadrenia apeloval na zmysel
reštitučného zákona, pričom žalovaný zdôraznil, že reštitučný zákon pojednáva o zmiernení následkov
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom a nie je možné to uplatniť plošne na
všetky reštitučné konania.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

52. Správny súd vo veci nariadil na žiadosť žalobcu pojednávanie na deň 22.10.2025. Právny zástupca
žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch podanej správnej žaloby a poukázal na nesprávne právne
posúdenie zákonných podmienok na vznik reštitučného nároku spočívajúceho v nesprávnom posúdení
rozhodného obdobia, štátneho občianstva, trvalého pobytu pôvodných vlastníkov, ako aj žiadateľov.
Orgány verejnej správy podľa právneho zástupcu žalobcu nepostupovali v súlade s judikatúrou, na

ktorú poukazoval aj Krajský súd v Trenčíne v predchádzajúcom rozhodnutí a nesprávne postupovali,
keď nerešpektovali pravidlo ustanovené v § 6 ods. 2 reštitučného zákona. Poverená zástupkyňa
žalovaného zotrvala na dôvodoch uvedených v napadnutých rozhodnutiach a zdôraznila, že žalobca
doteraz nepreukázal trvalý pobyt pôvodných vlastníkov na území Slovenskej alebo Českej republiky
v čase ich smrti, ani československé štátne občianstvo pôvodných vlastníkov, a preto nebolo možné

uplatniť ani posun rozhodného obdobia pred rok 1948. Právna zástupkyňa ďalšieho účastníka konania
3/ sa stotožnila s tvrdeniami a rozhodnutiami orgánov verejnej správy, pričom poukázala na obdobné
prípady uplatnených reštitučných nárokov a postup pri ich riešení.

53. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa §

13 ods. 1 SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z
dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju
podľa § 190 SSP zamietol.

54. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

55. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

56. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

57. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.; Oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k
pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
19 3S/20/2024

právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v§ 6 ods. 1.

58. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.; Ak osoba uvedená v odseku 1 zomrela pred uplynutím
lehoty uvedenej v§ 13alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými

osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt
na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom
konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere
zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé vecialebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje
povinnosťvydania,jeoprávnenýibaktejtočastinehnuteľnosti,c)detiamanželosobyuvedenejvodseku
1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v§ 13, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v
odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými jeho deti.

59. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.; Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu vdôsledku a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci
alebo zhabaní veci v trestnom konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov,
ak bol výrok zrušený podľa osobitných predpisov, b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona
č.142/1947 Zb.o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č.46/1948 Zb.o novej pozemkovej
reforme, c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb.
o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb., d) odňatia bez náhrady

postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku
bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, e) odňatia bez náhrady postupom
podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných
lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov, f) vyhlásenia a zmluvy o postúpení
pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné vyhlásenie), g) toho, že občanzdržiavajúci sa v

cudzine nehnuteľnosť zanechal na území republiky, alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona
č.183/1950 Zb.o majetku zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre
Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie, h) zmluvy o darovaní nehnuteľností
uzavretejdarcomvtiesni,i)dražobnéhokonaniauskutočnenéhonaúhradupohľadávkyštátu,j)súdneho
rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom

do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie
takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa
uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť, k) kúpnej zmluvy uzavretej v
tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v
tiesni, m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola

vyvlastnená, n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy
platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady, p) prevzatia nehnuteľností
20 3S/20/2024

bez právneho dôvodu, r) politickej perzekúciealebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané
ľudské práva a slobody, s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov, t)
prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č.55/1947 Zb.o pomoci roľníkom pri
uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo vládneho nariadenia č.50/1955 Zb.o
niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, u) prevodu na štát spoločne

užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ členmi družstva boli aj fyzické osoby. Na
prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy, v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu,ak
sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina;§ 11 ods. 1 písm. g)sa nepoužije.

60. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám

vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov.9) Za
osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných
predpisov,9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí majú
trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorým sa skonfiškoval9a) poľnohospodársky majetok a
neboli odsúdené podľa osobitných predpisov.9b) Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím

pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa
§ 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.

(Poznámky pod čiarou k ustanoveniu § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.: 9) Napr. nariadenie Zboru
povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb

maďarskej národnosti z konfiškácie. 9a) Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR o
konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a
nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945
Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fondoch národnej obnovy. 9b) Nariadenie SNR č. 33/1945Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového
súdnictva v znení neskorších predpisov.)
61. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.; Nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a

zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou
do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.

62. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. účinného v čase podania žiadosti reštitučného nároku;
Dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.

63. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. účinného v čase rozhodovania orgánu verejnej správy;
Dohoda podlieha schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.

64. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. účinného v čase podania žiadosti reštitučného nároku; Ak k
dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový

úrad.
21 3S/20/2024

65. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. účinného v čase rozhodovania orgánu verejnej správy; Ak k

dohodepodľaodseku1nedôjde,rozhodneovlastníctveoprávnenejosobyknehnuteľnostiokresnýúrad.

66. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce
prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy a ich postup predchádzajúci vydaniu týchto
rozhodnutí, týkajúce sa uplatneného reštitučného nároku žalobcov podľa zákona č. 229/1991 Zb., keď

správneorgánynazákladevykonanéhodokazovaniadospelikzáveru,žežalobca(atiežďalšížiadatelia,
ktorí správnu žalobu nepodali a boli súdom pribraní do konania ako ďalší účastníci 1/ a 2/) nesplnili
podmienkynavydanienehnuteľnostipodľa§6ods.2zákonač.229/1991Zb.,nevznikolnároknavyňatie
pozemkovzkonfiškáciepodľaosobitnýchpredpisov,žiadatelia(medzinimiajžalobca–pozn.správneho
súdu) zostali iba v rovine žiadateľov a nepriznalo sa im vlastníctvo k pozemkom a nehnuteľnostiam,

ktoré žiadali vydať.

67. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a spisového materiálu súdu, viazaný žalobnými
bodmi žalobcu konštatuje, že orgán verejnej správy prvého stupňa vykonal v konaní rozsiahle
dokazovanie, ktorým skúmal splnenie podmienok na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 2 zákona

č. 229/1991 Zb., pričom na základe takto zisteného skutkového stavu dospel rovnako ako aj žalovaný
k správnemu právnemu záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vydanie nehnuteľností, vo vzťahu
ku ktorým si právni predchodcovia žalobcu uplatnili reštitučný nárok, keďže pôvodní vlastníci (B. C.,
narodený dňa XX.XX.XXXX, zomretý dňa XX.XX.XXXX, N. C., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomretý
dňa XX.XX.XXXX a H. C., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomretý dňa XX.XX.XXXX) týchto nehnuteľností

nespĺňalipodmienkystanovenév§4ods.1a2vspojenís§6ods.2zákonač.229/1991Zb.Správnysúd
uvádza, že podmienka štátneho občianstva a trvalého pobytu musela byť splnená pôvodnými vlastníkmi,
a to nielen v okamihu straty vlastníctva k nehnuteľnostiam, ale aj v čase ich úmrtia.

68. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žalobca v správnej žalobe poukazoval na skutočnosti,

že pôvodným vlastníkom malo byť štátne občianstvo zachované, o čom mal predložiť už v priebehu
administratívneho konania listinný dôkaz ohľadom zachovania československého štátneho občianstva
H. C.. Správny súd uvádza, že orgán verejnej správy v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na
listiny týkajúce sa štátneho občianstva pôvodného vlastníka H. C., ktoré aj vyhodnotil. Orgán verejnej
správy prvého stupňa poukázal na dokument, ktorý získal od Slovenského národného archívu v

Bratislave, z ktorého vyplýva, že podľa Úradu predsedníctva Zboru Povereníkov zo dňa 23.08.1946
pre Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave je na druhej strane pod b. č. 1
uvedený ako vlastník H. C., pod b. č. 2 sa uvádza národnosť nemecká a pod b. č. 3 štátna príslušnosť
Československá. Orgán verejnej správy uviedol, že na základe podanej, ale nevybavenej žiadosti o
zachovanie československého štátneho občianstva H. C. nebolo československé štátne občianstvo

zachované, pretože sa nachádzal v USA a zároveň požiadal o štátne občianstvo USA.
22 3S/20/202469. Správny súd uvádza, že v zmysle judikatúry, na ktorú poukazoval i žalobca v správnej žalobe (Nález
Ústavného súdu SR III. ÚS 346/09 zo dňa 27.04.2010) je potrebné pre účely konštatovania zachovania
štátneho občianstva posúdiť podstatu, účel a význam Dekrétu č. 33/1945. Za tým účelom orgán verejnej

správy v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku žiadal o súčinnosť viaceré
kompetentné orgány pre získanie listinných dôkazov o občianstve pôvodných vlastníkov. Uvedené sa
mu nepodarilo získať z národných archívov v Bratislave a v Prahe (podrobnejšie uvedené na strane 14
prvostupňového rozhodnutia – pozn. správneho súdu). Správny súd pripúšťa, že v zmysle judikatúry
bolo možné na osoby nemeckej národnosti, na ktoré sa vzťahoval Dekrét č. 33/1945 Sb. a ktoré podali

žiadosť o zachovanie štátneho občianstva až do vydania rozhodnutia hľadieť ako na osoby, ktorým
bolo štátne občianstvo zachované. Nečinnosť orgánov v danom prípade nemožno pričítať na ťarchu
žiadateľov.Uvedenéskutočnostinakoniecnepoprelanižalovanývnapadnutomrozhodnutí.AvšakNález
Ústavného súdu SR III. ÚS 346/09 zo dňa 27.04.2010, na ktorý žalobca v súvislosti so zachovaním
štátneho občianstva všetkým pôvodným vlastníkom (nielen H. C.) poukazoval, nemožno na daný prípad
aplikovať pre odlišné skutkové okolnosti. V predmetnom náleze boli odlišné skutkové okolnosti založené

na tom, že už pôvodný vlastník spĺňal kumulatívne podmienky predpokladané reštitučným zákonom,
pričom súdy príliš formalisticky posudzovali jednotlivé priame aj nepriame dôkazy ohľadom zachovania
štátneho občianstva a trvalého pobytu sťažovateľa (v čase konfiškácie bol maloletým dieťaťom).

70. Správny súd sa stotožnil s tvrdením prvostupňového orgánu, že iba preukázanie podania žiadosti o

vydanie takéhoto rozhodnutia o zachovaní štátneho občianstva nemožno považovať aj za preukázané,
že by bolo štátne občianstvo nielen H. C., ale aj ostatným pôvodným vlastníkov zachované, resp.
vrátené. Uvedené podanie žiadosti o zachovanie štátneho občianstva by malo relevanciu za iných
skutkových okolností v prípade, že by pôvodný vlastník H. C. spĺňal všetky ostatné kumulatívne
podmienky predpokladané zákonom č. 229/1991 Zb., čo však nie je daný prípad. Uvedené nepoprel

ani žalobca v správnej žalobe. Hoci by správny súd pripustil splnenie podmienky zachovania štátneho
občianstva u pôvodného vlastníka H. C., nič by uvedené nezmenilo na konštatovaní o nesplnení
podmienky trvalého pobytu H. C. v čase podania žiadosti o uplatnenie reštitučného nároku, resp. v čase
smrti.

71. Správny súd dodáva, že pôvodní vlastníci, ktorí boli československí štátni občania národnosti
nemeckej, a ktorí stratili československé občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 Sb. mohli v šesť mesačnej
lehote od účinnosti tohto dekrétu podať žiadosť o vydanie rozhodnutia na zachovanie, respektíve
vrátenie štátneho občianstva na miestne príslušnom okresnom národnom výbore. O tejto žiadosti
rozhodoval krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru. Ak žiadosti pôvodného

vlastníka nebolo vyhovené, mohli pôvodní vlastníci, ktorí žili na území Československa požiadať o
vrátenie opätovne od 01.06.1949 do 30.11.1949 a v prípade úspechu by im bolo vydané osvedčenie
o vrátení Československého občianstva, čo však pôvodní vlastníci nevyužili, resp. uvedené nebolo
preukázané žiadateľmi ani orgánom verejnej správy vlastnou činnosťou.
23 3S/20/2024

72. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe tvrdil, že keďže neexistuje žiadny dôkaz, že by pôvodným
vlastníkom nebolo vyhovené v ich žiadostiach o zachovanie štátneho občianstva, bolo potrebné
vychádzať zo zákonnej domnienky zachovania štátneho občianstva pôvodných vlastníkov, túto

argumentáciu s poukazom na zákon č. 229/1991 Zb. nemožno považovať za správnu. Správny
súd dodáva, že v priebehu rokov 1945 až 1953 boli právnymi predpismi upravené lehoty na
podávanie žiadosti o navrátenie štátneho občianstva osobám nemeckej národnosti, prípadne ak stratili
československé štátne občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 Sb., mohli tieto osoby štátne občianstvo
opätovne nadobudnúť dňom účinnosti zákona č. 34/1953 Sb. zo dňa 24.04.1953, ktorým niektoré

osoby nadobúdajú československé štátne občianstvo, avšak za splnenia podmienky bydliska na území
Československej republiky, čo pôvodní vlastníci v danom prípade nevyužili.

73. Správny súd dodáva, že námietku nesprávneho právneho posúdenia uplatnenú žalobcom považoval
za nedôvodnú s ohľadom na zákon č. 229/1991 Zb., ktorého účel je vymedzený priamo v preambule

tohto zákona spôsobom: „Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho
a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku
a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôdev súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a
životnéhoprostredia“.Správnysúdmázato,žežalobnénámietkyohľadnenesprávnehovýkladu§6ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb., nesprávneho určenia rozhodného obdobia a celkovo nesprávneho právneho

posúdenia splnenia podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu pôvodných vlastníkov nemožno
považovať za dôvodné. Žalobca v správnej žalobe navyše sám uviedol domnienku predpokladanú
zákonom č. 229/1991 Zb., teda kumulatívne splnenie všetkých podmienok uvedených v § 6 ods. 2
zákona č. 229/1991 Zb. Napriek tomu žalobca opakovane argumentoval, že v danom prípade je pre
posúdenie reštitučného nároku podstatný posun rozhodného obdobia v zmysle aktuálnej judikatúry, ako

to naznačil aj Krajský súd v Trenčíne v predchádzajúcom rozhodnutí.

74. Správny súd s poukazom na aktuálnu judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Sžr/132/2013 zo dňa 24.06.2015, na ktorý poukazoval vo svojom rozhodnutí aj žalovaný) posun
rozhodného obdobia od 25.02.1948 do 31.12.1989 explicitne nevylúčil, avšak naďalej platí, že posun
rozhodného obdobia, v ktorom došlo ku konfiškácii majetkov pôvodných vlastníkov je možné aplikovať

za kumulatívneho splnenia podmienok uvedených v zákone č. 229/1991 Zb., čo v danom prípade nebolo
preukázané. Tento právny názor, vychádza z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie
sp. zn. 9Sžr/132/2013 zo dňa 24.06.2015 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR
4/2017 pod č. 32) : „Podmienky štátneho občianstva ČSFR a trvalého pobytu na jej území (rovnako ako
podmienku,ženeboliodsúdenépodľaosobitnýchpredpisov)musiaspĺňaťosoby,ktorýmsaskonfiškoval

pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená, že tieto podmienky museli spĺňať právni predchodcovia
žiadateľa, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že pôvodní vlastníci, keďže boli
24 3S/20/2024

nemeckej národnosti, dňom 10. augusta 1945 stratili československé štátne občianstvo podľa § 1
ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. o úprave československého štátneho občianstva
osôb národnosti nemeckej a maďarskej.“, ktorý rešpektoval v napadnutom rozhodnutí žalovaný, ako aj
orgán verejnej správy prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, hoci orgán verejnej správy prvého stupňa

vo svojom rozhodnutí toto rozhodnutie vyslovene necitoval.

75. Ďalej správny súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu ohľadom ďalšej z kumulatívnych
podmienok potrebných pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku, a to podmienku trvalého pobytu
na území Československa, resp. Slovenska, ktorú museli spĺňať už pôvodní vlastníci v čase podania

žiadosti, ako aj v čase ich smrti. V administratívnom spise sa nenachádzajú listinné dôkazy, ktoré by
preukazovali splnenie podmienky trvalého pobytu pôvodných vlastníkov. Žalobca v správnej žalobe
uviedol, že trvalý pobyt vlastníkov do roku 1946 nebol sporný, pričom s uvedeným tvrdením sa
správny súd stotožnil. Trvalý pobyt pôvodných vlastníkov na území Slovenska v čase ich úmrtia nebol
preukázaný, práve naopak, z administratívneho spisu vyplýva, že v čase úmrtia mali trvalý pobyt v

Nemecku. Uvedené skutočnosti žalobca nepoprel a ani nevyvrátil.

76. Správny súd dodáva, že od pôvodných vlastníkov prešli nehnuteľnosti na štát pred rozhodným
obdobím, neboli občanmi Slovenskej republiky, nemali trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a
zomreli pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 4 ods. 1 reštitučného zákona na území Nemeckej

spolkovej republike, preto ani žalobca nemôže byť následne oprávnenou osobou ako dedič so štátnym
občianstvom a trvalým pobytom na území Slovenskej republiky v poradí podľa § 4 ods. 2 reštitučného
zákona.

77. V tejto súvislosti správny súd opakovane uvádza, že podmienky na navrátenie vlastníctva k

požadovaným nehnuteľnostiam vyplývajúce z ustanovení § 4 ods. 1 a 2 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č.
229/1991Zb.(tedapodmienkaštátnehoobčianstvaatrvaléhopobytu)vovzťahukpôvodnýmvlastníkom
neboli splnené. Správny súd osobitne upriamuje pozornosť na znenie zákona v ustanovení § 4 ods. 1
zákona č. 229/1991 Zb., kde zákonodarca použil prítomný čas, čo svedčí o správnosti postupu orgánov
verejnej správy oboch stupňov, keď uzavreli, že tieto podmienky museli byť splnené jednak v čase

konfiškácie (čo nebolo sporné), pričom za predpokladu, že pôvodní vlastníci zomreli, tak ich museli
spĺňať v čase smrti. Vzhľadom na to, že žalobca je právnym nástupcom (dedičom) po pôvodných
vlastníkoch, zo sukcesorickej povahy tohto právneho postavenia mu nemožno priznať viac práv, ako bymali pôvodní vlastníci, a preto sa správny súd stotožnil s právnym posúdením orgánov verejnej správy,
že žalobcovi nevznikol nárok na vydanie nehnuteľností z konfiškácie.

78. V rámci správnej žaloby žalobca okrem uvedených námietok o nesprávnom právnom posúdení veci
namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, nakoľko sa žalovaný nevysporiadal s dôvodmi,
pre ktoré nedošlo k uzatvoreniu dohody medzi žiadateľmi a povinnými osobami. Správny súd poukazuje
na citované ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb., v zmysle ktorého musí rozhodovaniu
Pozemkového úradu (v čase podania

25 3S/20/2024

žiadosti – pozn. správneho súdu), resp. príslušného okresného úradu predchádzať dohoda medzi
žiadateľmi a povinnými osobami. Správny súd mal z administratívneho spisu preukázané podanie
návrhu dohody medzi žiadateľmi a povinnou osobou LESY SR. Orgán verejnej správy prvého stupňa

v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne vyzval žiadateľov na doplnenie žiadosti aj o
predloženie dohody, na ktorú však žiadatelia nereagovali. Následne žiadatelia rozšírili reštitučný nárok
o ďalšie nehnuteľnosti a teda rozšírili aj okruh povinných osôb, avšak nepredložili žiadny listinný dôkaz,
či podali žiadosti o vydanie nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb. Správny
súd v tejto súvislosti uvádza, že orgán verejnej správy bol v ďalšom konaní viazaný právnym názorom

vysloveným Krajským súdom v Trenčíne v zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 SSP. Hoci mal teda skúmať
uzavretie dohody s povinnou osobou, resp. dôvody, pre ktoré k uzavretiu dohody nedošlo, správny
súd s poukazom na ustálenú súdnu prax uvádza, že z administratívneho spisu, ako aj z napadnutých
rozhodnutí mal preukázané nesplnenie podmienok štátneho občianstva a trvalého pobytu (rovnako
nepreukázanie neodsúdenia, resp. preukázanie neodsúdenia pôvodných vlastníkov, čo je taktiež jednou

z kumulatívnych podmienok – pozn. správneho súdu), teda dokazovanie týkajúce sa dohôd by bolo
nehospodárne a neefektívne, ako aj v rozpore s ustáleným záverom súdnej praxe, že rozhodnutia sa
nezrušujú len preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne
iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003). Navyše správny súd poukazuje na znenie
citovaného ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb., z ktorého vyplýva, že : „Ak k dohode

podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad.“
Reštitučnýzákontedaupravujeajsituáciu,ktorávdanomprípadenastala,tedaženedošlokuzatvoreniu
dohody medzi žiadateľmi a povinnými osobami. Z tohto ustanovenia navyše nevyplýva povinnosť
orgánu verejnej správy skúmať dôvody, pre ktoré k uzatvoreniu dohody nedošlo. Správny súd preto
uvedenú námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Hoci bol orgán verejnej správy predchádzajúcim

rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zaviazaný na skúmanie dôvodov, pre ktoré k uzavretiu dohody
nedošlo, uvedená povinnosť pre orgán verejnej správy zo znenia reštitučného zákona ani nevyplývala.

79.Ďalejžalobcavsprávnejžalobenamietal,ženapadnutérozhodnutiežalovanéhojenepreskúmateľné
aj z dôvodu, že žalovaný nepreskúmal celé prvostupňové rozhodnutie, ale len námietky odvolateľov

(medzi nimi aj žalobcu – pozn. správneho súdu), a teda zo znenia napadnutého rozhodnutia žalovaného
nie je zrejmé, či zmenil len výrokovú časť a či odôvodnil odklon od odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia. S poukazom na ustanovenie § 59 ods. 2 Správneho poriadku správny súd uvedenú
námietku považoval za nedôvodnú. V zmysle ustanovenia § 59 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný ako
odvolací orgán je oprávnený, ak sú na to dôvody, prvostupňové rozhodnutie zmeniť, pričom v zmysle

ustanovenia § 59 ods. 1 Správneho poriadku žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom
rozsahu a keďže bolo nevyhnutné upraviť výrok prvostupňového rozhodnutia pre jeho neurčitosť a
nejasnosť, pristúpil k jeho zmene (zistené vady odstránil), čo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaný náležite odôvodnil. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že :
„napadnutérozhodnutiejevecnesprávneavsúladesreštitučnýmzákonom,avšakprivýrokovejčastisa

stotožnilstvrdenímodvolateľov,ževýrokjeneurčitýanezrozumiteľný.Výrokprvostupňovéhosprávneho
orgánu nevzal do úvahy
26 3S/20/2024

podstatné zmeny v konaní, t. j. zmenu trvalého pobytu žiadateľky K. A. L., čiastočné späť vzatia
reštitučnej žiadosti vzhľadom na žiadateľov a pôvodných vlastníkov ako aj okruh povinných osôb.
Tieto skutočnosti boli dôvodom zmeny napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na dĺžku trvania konania
a na hospodárnosť, zmenil druhostupňový správny orgán ako odvolací orgán napadnuté rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu tak, aby neboli pochybnosti o výroku rozhodnutia, o výsledku
správneho konania a o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania.“ Odvolací orgán nie je povinný
pri zmene výroku zmeniť aj odôvodnenie rozhodnutia. Správny súd uvádza, že postup žalovaného,

ktorý postupom podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia (čo
následne odôvodnil aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia), bol v súlade s apelačným princípom
uplatňovaným v správnom konaní.

80. V tejto súvislosti žalobca v správnej žalobe namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa vo

svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 38 zákona o pôde, teda že neexistoval priamy dôkaz o
československom štátnom občianstve, pričom žalovaný na rozdiel od orgánu verejnej správy prvého
stupňa žiadal žalobcu o predloženie dedičských rozhodnutí, teda aplikoval Dekrét č. 33/1945 Sb.
(žiadal aj doklady o bezúhonnosti prostredníctvom výpisov z registra trestov). Správny súd uvádza,
že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného tvoria jeden celok.
Skutkový stav bol orgánom verejnej správy prvého stupňa zistený správne, pričom žalovaný v súlade s

aktuálnom judikatúrou (na ktorú odkazoval aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí; rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013 zo dňa 24.06.2015) vyzval žiadateľov na preukázanie
trvalého pobytu pôvodných vlastníkov v čase ich smrti, pričom ako už bolo vyššie uvedené, trvalý pobyt
pôvodných vlastníkov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný ani orgánmi verejnej správy,
ani žalobcom, a preto nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok predpokladaných reštitučným

zákonom pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku. Uvedený záver vyplýva tak z rozhodnutia
orgánu verejnej správy, ako aj z napadnutého rozhodnutia žalovaného. Hoci orgán verejnej správy
prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 38 zákona o pôde, odsek 4 tohto ustanovenia v znení : „ak
nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa osobitného predpisu a neboli použité na účely
pozemkovej reformy do 25. februára 1948 a sú vo vlastníctve štátu, vydajú sa oprávneným osobám

podľa odseku 1 s výnimkou prípadov, ak by išlo o osoby súdne postihnuté podľa osobitných predpisov.“,
upravuje postup pri vydaní konfiškovaného majetku, a teda žalovaný postupoval v súlade s reštitučným
zákonom, resp. aktuálnou judikatúrou, nakoľko skúmal, či je možný posun rozhodného obdobia aj
pred rok 1948. Žalobca však opomína tú skutočnosť, že posun rozhodného obdobia je možný len v
prípade splnenia všetkých kumulatívnych podmienok predpokladaných reštitučným zákonom, a to už

pôvodnými vlastníkmi konfiškovaných nehnuteľností, pričom uvedený záver vyplýva tak z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Jednou z kumulatívnych podmienok vyžadovaných reštitučným zákonom pre úspešné
uplatnenie reštitučného nároku je aj preukázanie bezúhonnosti pôvodných vlastníkov (pôvodný vlastník,
ktorému bol majetok skonfiškovaný nemohol byť odsúdený podľa osobitných predpisov, t. j. Nariadenia

SNR č. 33/1945 Zb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení
ľudového súdnictva, aj keď neskôr občianstvo stratil alebo sa
27 3S/20/2024

vysťahoval), a preto žalovaný dôvodne od žiadateľov požadoval preukázanie aj tejto zákonnej
podmienky. Žalovaný uviedol, že mal za preukázané, že pôvodní vlastníci neboli odsúdení pre trestný čin
spadajúci pod Okresný ľudový súd podľa vyššie uvedeného nariadenia, no vzhľadom na skutočnosť, že
pôvodní vlastníci nesplnili status oprávnených osôb sa žalovaný otázkou trestnosti bližšie nezaoberal.

81. Žalobca v správnej žalobe namietal, že mu nebolo doručené rozhodnutie o vylúčení účastníka
konania (spoločnosti RONA, a.s. a obce Lednické Rovne), pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného
im malo byť doručené len na vedomie. Správny súd uvedenú námietku rovnako považuje za nedôvodnú,
nakoľko procesný postup, ktorý zvolili orgány verejnej správy nespôsobuje nezákonnosť vydaných
rozhodnutí a ani žalobca uvedené v správnej žalobe netvrdil. Správny súd uvádza, že orgán verejnej

správy prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že žiadatelia dňa 16.12.2021 oznámili, že ďalej
netrvajúnaupresnenomreštitučnomnárokuzodňa15.12.2020knehnuteľnostiam,ktorésúvsúčasnosti
evidované na listoch vlastníctva na konkrétnych KN C parcelách v prospech spoločnosti RONA ,
a.s. a na Obec Lednické Rovne. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že to žiadatelia
nespravili oficiálnou žiadosťou o späťvzatie časti podanej a doplnenej žiadosti, preto orgán verejnej

správy prvého stupňa naďalej konal so spoločnosťou RONA, a.s. a Obec Lednické Rovne. Ako
ďalší dôvod, prečo spoločnosť RONA, a.s. a Obec Lednické Rovne ponechal v reštitučnom konaní
uviedol, že sa o ich právach a povinnostiach počas reštitučného konania už viackrát rozhodovalo.
Následne žalovaný napadnuté rozhodnutie doručoval spoločnosti RONA, a.s. (prostredníctvom právnejzástupkyne) a obci Lednické Rovne len na vedomie. Žalobca v správnej žalobe nekonkretizoval, ako
uvedený procesný postup orgánov verejnej správy vplýva na zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy, pričom nenamietal dotyk na svojich subjektívnych právach a právom chránených záujmoch

uvedeným postupom. Sám žalobca v priebehu reštitučného konania zobral žiadosť v časti uplatnených
nárokov voči týmto povinným osobám späť, čím prejavil svoju vôľu viac s uvedenými povinnými osobami
nekonať. Navyše v priebehu administratívneho konania nepredložil ani dohodu uzatvorenú v zmysle
ustanovenia § 9 zákona č. 229/1991 Zb. s týmito povinnými osobami, hoci bol orgánom verejnej správy
na to vyzvaný.

82. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca v správnej žalobe odôvodňoval aj
podanými námietkami zaujatosti voči zamestnancom orgánov verejnej správy. Žalobca namietal, že
podané námietky o zaujatosti zamestnancov boli vždy bez hlbšej analýzy odmietnuté. Správny súd
uvádza, že hoci nie sú rozhodnutia o námietkach zaujatostisamostatne spôsobilým predmetom súdneho
konania, aj túto námietku považoval za nedôvodnú. Námietky žalobcu sú v správnej žalobe formulované

všeobecne a neurčito, bez argumentácie vo vzťahu k vydaným rozhodnutiam orgánu verejnej správy
prvého stupňa, resp. žalovaného. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že o
podaných námietkach zaujatosti bolo rozhodnuté, pričom nesúhlas žalobcu s týmito rozhodnutiami
nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.

83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej
28 3S/20/2024

žalobe, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto s
poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.

84. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 167
ods. 1 SSP a contrario. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej

správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania
voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovanému nemožno od
žalobcu spravodlivo požadovať.

85. Ďalším účastníkom konania 1/ až 8/ voči žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko im nevznikli žiadne trovy konania v súvislosti s plnením povinností, ktorú by
im uložil správny súd, aplikujúc ustanovenie § 169 SSP.

86. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods.
3 SSP a contrario).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2
SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v

lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak 29 3S/20/2024

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 21. 2. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… , Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025