Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/112/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5625201958
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5625201958.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej
veci navrhovateľky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XXX, D. E., proti F. G., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, ako tomu, kto má v čase začatia konania o potvrdení vydržania
zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorých sa konanie o potvrdení vydržania

týka, o potvrdení vydržania vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 15Vyd/1/2025-61 zo dňa 09.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním
napadnutým uznesením návrh na začatie konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva zamietol
(výrok I. odvolaním napadnutého uznesenia) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania (výrok II. odvolaním napadnutého uznesenia).

1.1 Z odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie vyplýva, že navrhovateľka sa v návrhu na začatie

konania domáhala vydania rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k pozemku parcela
registra„C“č.396/2–zastavanáplochaanádvorieovýmere165m2,č.397–záhradaovýmere220m2,
č. 398 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 78 m2 a č. 399 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere
77 m2, všetkých zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom Liptovský Mikuláš,
katastrálny odbor pre katastrálne územie F., obec F., okres D. I. (ďalej aj „nehnuteľnosti“). Poukázal
na to, že navrhovateľka svoje vlastnícke právo odvodzuje od svojich právnych predchodcov, ktorí mali

predmetné nehnuteľnosti užívať od roku 1883, pričom rodina odporcu je v danej lokalite evidovaná až od
roku 1973, kedy F. G. s manželkou kúpil od predávajúceho F. J. nehnuteľnosť o rozlohe 642 m2, vtedy
parcely č. EN 173/1 a 173/2, zapísané na LV XX, ktoré z titulu dedenia prešli na F. G. ako ich dediča.
Poukázal na tvrdenia navrhovateľky, že na dotknutých nehnuteľnostiach od roku 1883 žili a hospodárili
jej predkovia, keď oni nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v PKV XXX, katastrálne
územie F., a to pozemky označené ako 145 -146/a. Uviedol, že podľa výpisu z PKV XXX (B11) došlo 11.

januára 1934 k prevodu spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 k celku k týmto nehnuteľnostiam na F.
K., I. K., I. L., F. L. a F. L., na každého v podiele 1/10. Tento podiel (5/10) bol podľa zápisu z 21. januára
1935 Kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 07. januára 1935 prevedený na F. J. s manželkou M., každému
v podiele 5/20. Poukázal na identifikáciu parciel k č. D 710/71 (konanie o dedičstve po nebohej M. J.)
parc. č. 173/1, na ktorej je postavený dom súp. č. XXX (v súčasnej dobe LV XX) s tým, že parcely č.
173/2 a 166/2 čiastočne zodpovedajú parcelám č. 145 – 146/a zapísaným v PKV XXX. Ďalej poukázal

na to, že podľa pozemnoknižného výpisu XXX k D 710/71 parc. č. 145-146/a, dom bez čísla a gazdovské
stavy sú vo vlastníctve F. A. (15/48), N. A. (X/XX), F. J. (XX/XX) a M. J. (12/48). Uzavrel, že podľa Kúpnejzmluvy zo dňa 01.09.1972 F. J. previedol F. a N. G. nehnuteľnosti zapísané na LV XX, a to rodinný
dom súp. č. XXX a pozemky parc. č. 173/1 a 173/2, ktoré F. J. nadobudol kúpou a dedením D 710/71.
Taktiež upriamil pozornosť na výpis z evidencie nehnuteľností zo dňa 21.07.1993, podľa ktorého boli

navrhovateľka a jej sestra A. C. podielovými spoluvlastníkmi, každá v podiele 12/48, teda spolu v 1/2.
1.2 Na základe uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľka neosvedčila, že splnila podmienky
pre vydanie vyzývacieho uznesenia, nakoľko spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k predmetným
nehnuteľnostiam zapísaným pôvodne v PKV XXX, katastrálne územie F. bol v roku 1934 prevedený (F.
K., I. K., I. L., F. L. a F. L.) a následne bol tento podiel prevedený v roku 1935 na F. J. s manželkou M., po

ktorej smrti jej podiel nadobudol taktiež F. J. a tento celý svoj podiel (1/2 k celku) previedol v roku 1972
na F. G. a jeho manželku N., t. j. právnych predchodcov aktuálne intabulovaného spoluvlastníka, t.j. F. G..
1.3 Konštatoval, že navrhovateľka svoje vlastnícke právo primárne odvodzuje od svojich právnych
predchodcov. Pokiaľ uvádza, že vlastnícke právo nadobudla od svojho brata a sestry darovacími
zmluvami, zdôraznil, že týmito právnymi úkonmi nadobudla vlastnícke právo „len“ k spoluvlastníckemu
podielu o veľkosti 1/2 k celku (1/4 + 1/4), pričom skutočnosť, že uhrádzala daň z nehnuteľností z celej

výmery pozemkov zapísaných na LV XXX, nepotvrdzuje nadobúdací titul k spornému spoluvlastníckemu
podielu o veľkosti 1/2 k celku, pričom daň sa má platiť od roku 1993, kedy brat jej a jej sestre daroval svoj
spoluvlastnícky podiel, pričom podiel od svojej sestry nadobudla až v roku 2020. Uviedol, že na základe
rovnakých právnych titulov sa navrhovateľka stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na
LV XXX, a preto sa zrejme mylne domnieva, že nadobudla výlučné vlastníctvo aj k nehnuteľnostiam

zapísaným na LV XXX.
1.4 Upriamil pozornosť na tvrdenie navrhovateľky, že pozemky mali užívať od roku 1883 jej predkovia,
pričom zdôraznil, že samotná držba, najmä s poukazom na to, že v návrhu navrhovateľka uvádza, že F.
G. požaduje vyplatiť podiel, teda s dobromyseľnou držbou nesúhlasí, nepostačuje na ustálenie splnenia
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Mal zato, že navrhovateľka ani neosvedčila,

že jej držba sa zakladá vôbec na nejakom právnom titule, z ktorého by mohla odvodzovať svoj nárok,
čomu nasvedčuje aj to, že z vyjadrení navrhovateľky je zrejmé, že táto mala vedomosť, že na LV je
k spoluvlastníckemu podielu 1/2 zapísaný iný vlastník, a to F. G., ktorý je ako spoluvlastník zapísaný
na základe osvedčenia o dedičstve 6D/1431/2010, pričom ako uvádza v návrhu, jeho rodina je v danej
lokalite evidovaná až od roku 1973, kedy F. G., nar. XX.XX.XXXX s manželkou kúpil od predávajúceho

F. J. nehnuteľnosť o rozlohe 642 m2, vtedy parcelu č. EN 173/1 a 173/2, ktorá čiastočne zodpovedá (s
parcelou 166/2) parc. č. 145 – 146/a zapísaným v PKV XXX.
1.5 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľke muselo byť zrejmé, že od svojho brata
nadobudla len spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/4 k celku a až v roku 2020 ďalší spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 1/4 k celku, a teda, že zvyšný podiel vlastní tretia osoba.

1.6 Pokiaľ navrhovateľka svoje vlastnícke právo odvodzovala súčasne aj od svojich právnych
predchodcov, súd prvej inštancie zdôraznil, že aj na ich strane musia byť splnené predpoklady na
potvrdenie vydržania, avšak v takom prípade sa nemožno vlastníckeho práva domáhať prostredníctvom
konania o potvrdení vydržania, ale dedičia môžu v riadnom sporovom konaní sa domáhať určenia toho,
že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, teda, že ku dňu smrti bol vlastníkom konkrétnej

nehnuteľnosti a následne sú oprávnení podať návrh na dodatočné dedičské konanie, v ktorom sa
rozhodne, ktorý z dedičov novoobjavený majetok nadobudne. Uviedol, že účelom konania o potvrdení
vydržania nie je nahrádzať dedičské konanie po právnych predchodcoch navrhovateľky, a potom
s poukazom na tvrdenia navrhovateľky o vydržaní vlastníckeho práva jej právnymi predchodcami
z dôvodu nerušenej držby od roku 1883 nemôže byť verejnou listinou potrebnou pre zápis vlastníckeho

práva uznesenie o potvrdení vydržania, ale predpokladom pre tento zápis môže byť rozsudok, ktorým
súd určí, že sporný podiel patrí do dedičstva po právnom predchodcovi navrhovateľky, ktorý za
života mal vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky, že jej právni
predchodcovia splnili podmienky vydržania, mal zato, že navrhovateľka toto nepreukázala, keď ani
neuviedla spôsob uchopenia držby (titul držby) sporného podielu jej právnym predchodcom a samotná

skutočnosť, že právni predchodcovia navrhovateľky predmetnú nehnuteľnosť nerušene užívali po dobu
dlhšiu ako 10 rokov, neznamená, že ich držba v spornej časti bola oprávnená, dobromyseľná, a táto
skutočnosť ani nepreukazuje vlastnícke právo, resp. titul nadobudnutia. Vychádzajúc z uvedených
záverov dospel k záveru, že navrhovateľka nezvolila správny procesný prostriedok na uplatnenie si
svojho práva, a preto podľa § 359e ods. 2 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“)

zamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania, nakoľko neboli splnené podmienky na vydanie
vyzývacieho uznesenia.
1.7 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadnemu z účastníkov nárok
na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že návrh na začatie konania bol zamietnutý a F. G. akoosoba, ktorá mala v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam, si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, keďže mu ani návrh
nebol doručovaný.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala v celom rozsahu odvolanie navrhovateľka a navrhla,
aby súd po vyhodnotení predložených dôkazov vydal potrebné vyzývacie uznesenie a následne návrhu
vyhovel.Zopakovala,žeparcely,naktorévnávrhuvznášaprávnynárokakofaktickávlastníčkaavýlučne
ich využíva ona, užíval jej nebohý manžel a užívali a užívajú iba jej deti po dobu zásadne postačujúcu

pre splnenie podmienky na vydržanie ohľadom lehoty samotnej. Uviedla, že vymenované parcely
nevyužívala ani jej nebohá sestra ani brat ani odporca v tomto konaní. Súhlasila, že súd prvej inštancie
poctivopreskúmalvšetkyňoupredloženédôkazy,avšakmázato,žeichvyhodnotilzásadnenesprávnym
spôsobom. Ona doklady predložila ako dôkaz, že sa jedná o zem jej predkov a odporca ani jeho
predkovia nikdy nepreukázali nadobudnutie čo i len malej časti okrem už v návrhu uvádzaných 643 m2
z celkovej výmery 1.168,91 m2, čo by, pokiaľ by súd o návrhu konal, musel odporca preukázať (na čo

nemá žiadny relevantný dôkaz okrem zamerania ROEP) a napriek tomu, že je de iure vlastníkom v časti
1/2, o túto sa nikdy fakticky nezaujímal (platenie dane, kosenie, vnesený susedský nárok a podobne).
Má zato, že jediným jeho záujmom je záujem právny, avšak nie faktický omyl speňažiť, kedy v tomto
smere ona aj podala trestné oznámenie na Krajskú prokuratúru v Žiline, o ktorom rozhodlo Obvodné
oddelenie PZ Liptovský Hrádok uznesením ČVS: ORP-293/LH-LM-2024 zo dňa 22.07.2024 podľa §

197 ods. 2 Trestného poriadku a jej oznámenie odmietol s tým, že nie je dôvod na začatie trestného
konania, nakoľko neboli splnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Uviedla, že
pán G. napriek tomu, že neuplatňuje žiadne vlastnícke ani spoluvlastnícke práva, sleduje jediný zámer,
speňažiť niečo, k čomu došiel dedičstvom, resp. blokovať prípadný predaj, kedy počíta s predkupným
právom, hoci si uvedomuje, že sa jednalo o omyl už uvedený. Navrhovateľka má zato, že F. G. nemôže

preukázať, že sa k podielom správal ako vlastník v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka.
2.1
Podľa navrhovateľky súd prvej inštancie súčasne nesprávne poukazoval na fakt, že k prevodom časti
podielov došlo od brata v roku 1993 a od sestry až v roku 2020. Uviedla, že k uzatvoreniu darovacej
zmluvy medzi sestrami došlo práve z dôvodu, že dnes už nebohá darkyňa si plne uvedomovala, že

de facto vlastníkom je jedine jej sestra, teda navrhovateľka a aby došlo k náprave, bola predmetná
zmluva uzatvorená ako darovacia. Má zato, že v danom prípade je teda irelevantné riešiť spôsob držby
právnympredchodcomasúdmylnekonštatuje,žeonasvojetvrdenie,žejejprávnipredchodcoviaspĺňali
podmienky vydržania, nepreukázala. Uviedla, že ona toto ani riešiť nemienila a nepreukazovala, nakoľko
tieto podiely fakticky vlastnila a tak to aj chápala, pričom je absolútne nelogické, aby parcelu, na ktorej

stojí 100-ročný dom, mohol, a to už za akýchkoľvek okolností vlastniť, presnejšie spoluvlastniť niekto,
kto nebol ani nasciturus, v danej dobe ani neexistoval a na parcele priamo pod domom má polovičný
podiel, ktorý mu nikto nedaroval, nepredal ani ho nevydržal ani iným zásadným spôsobom nezískal.
Uviedla, že vzhľadom na vek stavby na rozporovaných parcelách je potrebné vziať do úvahy aj toto, a to
aj z dôvodu, že podobná nevedomosť či neinformovanosť poznačila aj zmluvné prevody súrodencov

k nej, čo s ohľadom na časté zámeny a nasledovníkov je celkom pochopiteľné, avšak vždy dochádzalo
výlučne k prevodom medzi príbuznými, čo F. G. nie je. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd
zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a následne vyhovel návrhu.
3. Navrhovateľka v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovala.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 Civilného sporového poriadku; ďalej aj „CSP“,

v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote na to oprávnená
účastníčka, t. j. navrhovateľka, nakoľko súd prvej inštancie jej návrh na začatie konania o potvrdení
vydržania vlastníckeho práva zamietol, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné [§ 59
ods. 1 CMP a § 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP a § 2 ods. 1 CMP], preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu podľa ust. § 65 CMP a contrario v spojení s ust. § 359d ods.

1 CMP, s tým, že odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 CMP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.
5. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Súd prvej inštancie riadne citoval právne
predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne
vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal.6. Odvolací súd súčasne akcentuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie

dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne právne závery súdu prvej inštancie (§ 387 ods.
2 CSP).

7. Odvolací súd tak považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami navrhovateľky
formulovanými v jej opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

8. Navrhovateľka primárne nijako nespochybnila, že súd prvej inštancie náležite preskúmal všetky ňou
predložené dôkazy. Namietala však, že tieto dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil zásadne nesprávnym
spôsobom.

9. Navrhovateľka primárne namietala, že F. G., ako osoba, ktorá má v čase začatia konania o potvrdení
vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení
vydržania týka a ani jeho predkovia nikdy nepreukázali nadobudnutie čo i len malej časti okrem už
v návrhu uvádzaných 643 m2 z celkovej výmery 1.168,91 m2, čo by pokiaľ by súd o návrhu konal, musel

F. G. preukázať, pričom napriek tomu, že je de iure vlastníkom v časti v 1/2, o túto sa nikdy nezaujímal
fakticky (platenie dane, kosenie, vnesený susedský nárok a pod.).

9.1
Vo vzťahu k predmetnej námietke odvolací súd primárne poukazuje na odseky 8. a 9. odôvodnenia

uznesenia súdu prvej inštancie, v ktorých sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal s genézou
(spolu)vlastníckych vzťahov k dotknutým pozemkom, pričom vychádzal z podkladov, ktoré mu
predložila samotná navrhovateľka. Na doplnenie odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa v návrhu
neuviedla žiadny (ani len domnelý) titul, na základe ktorého by mala nadobudnúť vlastnícke právo
k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1/2 z celku na dotknutých pozemkoch, ktoré sú zapísané

v prospech F. G.. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala vo svojom podaní zo dňa 01.08.2025, že jej
brat A. A. jej a jej sestre A. C. daroval nehnuteľnosti Darovacou zmluvou zo dňa 23.04.1993 a ona
následne dňa 20.09.1993 podala majetkové priznanie na uvedené nehnuteľnosti a od roku 1993 platí
daň za tieto nehnuteľnosti iba ona a následne jej sestra A. C. svoju polovicu darovala v roku 2020 –
Darovacia zmluva – V4516/2020, vklad povolený 04.11.2020, odvolací súd poukazuje na závery súdu

prvej inštancie uvedené v bode 10., s ktorými sa vychádzajúc z listinných dôkazov ako aj samotných
tvrdení navrhovateľky možno stotožniť a tieto listiny, keďže je z nich zrejmé, že ich predmetom bolo
iba vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom vo veľkosti (v súčte) 1/2 z celku, nemôžu byť
titulom zakladajúcim dobromyseľnosť navrhovateľky, že týmito darovacími zmluvami nadobudla výlučné
vlastníctvo na dotknutých pozemkoch.

9.2
V daných súvislostiach neobstojí odvolacia námietka navrhovateľky, že ona predmetné nehnuteľnosti
užíva a že F. G. sa nikdy o tieto nehnuteľnosti nezaujímal, pričom však sama pripustila, že jeho jediným
zámerom je speňažiť tieto nehnuteľnosti, ktoré získal dedičstvom.

10. Ako náležitý záver odvolací súd považuje aj záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k tvrdeniu
navrhovateľky, že pozemky mali užívať od roku 1883 jej predkovia, pričom v prípade, že odvodzuje
vlastníckeprávoodsvojichprávnychpredchodcov,takajnaichstranemusiabyťsplnenépredpokladyna
potvrdenie vydržania, avšak v takom prípade sa nemožno vlastníckeho práva domáhať prostredníctvom
konania o potvrdení vydržania, ale dedičia sa môžu v riadnom sporovom konaní domáhať určenia toho,

že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tom poručiteľovi, ktorý ku dňu svojej smrti nadobudol vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam na základe vydržania.

11. Na základe uvedeného odvolací súd v celom rozsahu stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie
v odseku 14. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia uznesenie súdu prvej inštancie v celom

rozsahu podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

12. Odvolací súd zároveň potvrdil aj súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania, ktorý vykazuje
vecnú správnosť.13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
2 ods. 1 a § 52 CMP (nakoľko predmetom odvolacieho konania bola vec spadajúca pod režim Civilného

sporového poriadku, v ktorom type konania každý s účastníkov sám znáša trovy, ktoré si v konaní platil)
tak, že nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 27. januára 2026
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu
JUDr. Eva Malíková

člen senátu
JUDr. Roman Tichý

člen senátu