Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15SaZ/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101622
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101622.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Bielorusko, cestovný pas Bieloruska číslo C.: D. s platnosťou do
17.09.2025, adresa posledného trvalého pobytu v Bielorusku: Homeľ, ul. E. XXXX, XX D. F., G., t. č.
s povolením na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel štúdia č. H. - na adrese G. I.
- J., SR, zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava, proti
žalovanému:MinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,Migračnýúrad,sosídlomPivonková6,Bratislava,
o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-53-24/2025-Ž zo dňa 12.
septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu
ČAS: MU-PO-53-24/2025-Ž zo dňa 12. septembra 2025, v časti výrokov 1. a 2., ktorými nebol žalobcovi:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný pas Bieloruska číslo C.: D. s platnosťou do 17.09.2025, udelený azyl
a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

21 15SaZ/6/2025

I.
Administratívne konanie

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-53-24/2025-Ž zo dňa 12.09.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle; 2) neposkytol doplnkovú
ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel zlúčenia
rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na

účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 03.04.2025 požiadal žalobca pred
pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru (ďalej len „OA PZ“) Humenné o udelenie azylu
alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z politických dôvodov, pretože sa v Bielorusku
zúčastňoval protestov pred a po prezidentských voľbách v roku 2020; odoberal a distribuoval tlačený
materiál s politickým kontextom, ktorý je považovaný v Bielorusku za extrémistický; bol aktívny

na internetových platformách Instagram a Telegram, ktoré sú vyhlásené za extrémistické; počas
prezidentských volieb v roku 2020 si odfotografoval svoj hlasovací lístok a fotografiu zverejnil na
platforme Hlas. Z uvedených dôvodov sa žalobca obával, že pri návrate do Bieloruska bude obvinený z
protištátnej činnosti a bude uväznený. Taktiež sa obával nástupu na povinnú vojenskú službu.3. Ďalej žalovaný uviedol, že za účelom zdôvodnenia žalobcovej žiadosti bol s ním dňa 06.05.2025
vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého žalobca uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany,

hnutia alebo organizácie, nemal žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi
orgánmi a nikdy nebol trestne stíhaný; narodil sa v meste Homeľ, kde úspešne ukončil stredoškolské
štúdium na Štátnej agrárnej ekonomickej škole; v ďalšom štúdiu nepokračoval, pretože na univerzitách
začali represálie voči politicky aktívnym študentom, akým bol aj on, za čo by v prípade prijatia na štúdium
mohol byť zo školy hneď vylúčený. K dôvodom svojej žiadosti o azyl žalobca uviedol, že do Bieloruska

sa vrátiť nemôže, pretože by mu mohlo hroziť trestné stíhanie, pokuta, administratívne zadržiavanie,
mučenie, alebo neľudské zaobchádzanie za jeho politické aktivity. V meste Homeľ, kde býval, sa
pred aj po prezidentských voľbách, ktoré boli v roku 2020, zúčastňoval protivládnych protestov, počas
ktorých používal zakázané symboly. Počas volieb si odfotografoval svoj hlasovací lístok v prospech
kandidátky Sviatlany Cichanovskej a fotografiu zverejnil na verejne prístupnej internetovej platforme
Hlas. Spoluobčanom do schránok distribuoval protivládne noviny „Čestné noviny“ a iný protivládny

materiál (napr. nálepky). Podpísal sa pod petíciu, aby sa K. G. mohol zúčastniť prezidentských volieb
ako protikandidát prezidenta L., ,,lajkol“ video z protestov na kanáli Nexta, na Youtube a na Instagrame
zdieľal s ľuďmi fotky a videá z protivládnych demonštrácií. Žalobca svoje protirežimové myšlienky
prejavoval aj na území Slovenskej republiky, kam sa legálne dopravil dňa 28.06.2021, nakoľko tu chcel
študovať na vysokej škole. V rokoch 2022-2023 sa na Slovensku, v Bratislave, zúčastňoval protestov a

podujatí proti vojne na Ukrajine a na podporu bieloruskej opozície. V čase, keď už bol mimo Bieloruska,
mu rodičia poslali fotografie dvoch dokumentov, týkajúcich sa nástupu na povinnú vojenskú službu.
Dňa 03.09.2021 mu v čase jeho neprítomnosti bolo doručené dočasné obmedzenie práva občana
opustiť Bielorusko z dôvodu povinnosti nastúpiť na základnú vojenskú službu a 15.12.2023 dostali jeho
rodičia výzvu s oznámením, že za to, že sa ich syn vyhýba nástupu na vojenskú službu, môže byť

administratívne a trestne stíhaný. Žalobca uviedol, že nástup na vojenskú službu odmieta preto, lebo
Bielorusko vo vojne na Ukrajine podporuje Ruskú federáciu. Ak by nastúpil na povinnú vojenskú službu,
musel by skrývať svoje názory a obáva sa toho, že v rámci armády by mohol byť na protestoch nasadený
proti demonštrantom s rovnakými myšlienkami a názormi, ako má on. V prípade návratu do Bieloruska
sa obáva aj toho ako by bieloruské orgány reagovali na to, že na Slovensku získal štipendium.

4. Dňa 27.06.2021 kvôli štúdiu na vysokej škole žalobca vycestoval z Bieloruska legálne autobusom
do mesta Kyjev, odkiaľ sa nasledujúci deň legálne letecky dopravil na územie Slovenskej republiky,
do Bratislavy. Po príchode mu tu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom štúdia. Dňa
03.09.2021 sa zapísal do 1. ročníka na Univerzitu Komenského v Bratislave, na Fakultu matematiky,

fyziky a informatiky, o čom doložil aj potvrdenie. Dňa 07.09.2023 prestúpil na Ekonomickú univerzitu
v Bratislave, kde je momentálne študentom 2. ročníka študijného programu hospodárska informatika,
o čom taktiež predložil potvrdenie. Ako sám žalobca uviedol, keď sa v roku 2024 dozvedel, že sa na
území Slovenskej republiky dá požiadať o azyl, dňa 03.04.2025 sa dostavil na OA PZ Humenné, kde
o medzinárodnú ochranu požiadal z vyššie uvedených dôvodov. Iné dôvody svojej žiadosti žalobca

neuviedol.

5. K neudeleniu azylu žalovaný uviedol, že pri posudzovaní žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu
na území SR nemožno opomenúť skutočnosť, že z krajiny pôvodu odišiel v mesiaci júl 2021, a to len
za účelom štúdia, keďže bol prijatý na vysokoškolské štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave.

Uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu do svojho odchodu nikdy nečelil absolútne
žiadnym problémom zo strany štátu či neštátnych pôvodcov. Tvrdil, že žalobcove aktivity vykonávané
v Bielorusku teda zjavne a objektívne neviedli k žiadnym aktom, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako
prenasledovanie v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle. Konštatoval, že v krajine pôvodu žalobca
nebol stredobodom žiadnej pozornosti, o čom svedčí aj skutočnosť, že Bielorusko opustil legálne na

svoj platný cestovný pas, opatrený slovenským vízom, a to bez akýchkoľvek problémov. Tvrdil, že o
tom, že žalobca Bielorusko neopustil pred bezprostredne hroziacim prenasledovaním alebo vážnym
bezprávím svedčí aj skutočnosť, že žalobca nepožiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej
ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky, teda po opustení krajiny pôvodu
nevyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na

požadovanie medzinárodnej ochrany, ako to predpokladá ustanovenie § 19a ods. 1 písm. d) zákona o
azyle. Konštatoval, že keďže žalobca opustil krajinu svojho pôvodu za účelom štúdia, teda podľa jeho
názoru jednoznačne z dôvodu mimo rámca § 8 zákona o azyle, tak v prípade žalobcu prichádza do
úvahy posúdenie jeho žiadosti o azyl ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“.6. Žalovaný ďalej uviedol, že z pohovoru so žalobcom vyplýva, že svoju žiadosť o azyl opiera o obavu o
svoju bezpečnosť z politických dôvodov, nakoľko v Bielorusku a neskôr aj na Slovensku sa zúčastňoval

aktivítprotibieloruskémuvládnemurežimu.Taktiežsapodľanázoružalovanéhožalobcavyhýbanástupu
na povinnú vojenskú službu, pretože by mohol byť nasadený proti demonštrantom. Konštatoval, že ako
žalobca uviedol, v rokoch 2020-2021 sa v Bielorusku zúčastňoval protestov proti prezidentovi M. L. a
jeho vláde, pričom na podporu svojich tvrdení do konania predložil aj fotografie z protestov. Poukázal
na to, že žalobca z účasti na protestoch vyhotovoval fotografie a videá, ktoré zdieľal v skupinách

na sociálnej sieti Instagram, kde mal zriadený účet pod menom ,,@XXXXXXXXXXXXXXXX“. N., že
spočiatku azylového konania bol tento profil žalobcu dostupný, čo stihol využiť a daný profil preveriť,
avšak nebola z neho zrejmá žiadna politická aktivita žalobcu; navyše dňa 28.08.2025 sa už predmetný
profil nedal dohľadať, nakoľko bol podľa jeho názoru (žalovaného) zjavne žalobcom vymazaný. V
kontexte protestov a žalobcovej účasti na nich poukázal na článok Amnesty International „Bielorusko:
Počas jediného dňa pokojných protestov zatkli viac ako 1000 ľudí uprostred stupňujúceho sa potláčania

práv“ z 09.11.2020, ako aj článok Human Rights Watch „Crackdown on Peaceful Protesters Escalates
in Belarus“ z toho istého dňa, v ktorom sa uvádza, že po augustových voľbách 2020 boli pri protestoch
zatknuté tisíce ľudí, v niektorých dňoch polícia zadržala stovky až tisíce osôb naraz. Mnohí zadržaní boli
postavení pred správne/administratívne komisie, pričom v prevažnej miere boli len pokutovaní, alebo
dostali maximálne 10 až 15 dní odňatia slobody. Uviedol, že z článku D. J. O. taktiež vyplýva, že najmä

novinári a ich štáby, ktorí dokumentovali protesty a poprední opoziční aktivisti, boli zvlášť vystavení
prenasledovaniu, nie bežní protestujúci občania. Konštatoval, že počas účasti na protestoch a ani po
nich však žalobca nebol nikdy zadržaný, ani vyhľadávaný, ani nespadá do žiadneho z vyššie uvedených
profilov, na ktoré sa bieloruské štátne orgány zameriavali. Tu považoval za potrebné zdôrazniť, že účasť
na protestoch v r. 2020 je len východisková indícia, nie automatický dôvod na udelenie medzinárodnej

ochrany, pretože sa žiada individualizované preukázanie, že orgány o žalobcovi vedia a majú trvalý
záujem ho postihovať, pričom ide najmä o predvolania, právne konania, domové prehliadky, alebo
pokuty. V nadväznosti na uvedené poznamenal, že žalobca do jeho odchodu z Bieloruska nebol
prenasledovaný a jeho príbuzní tiež dodnes nečelili ničomu z uvedeného, ani neboli nijako obťažovaní.
Tvrdil, že ak chýbajú takéto indície, teda že do jeho odchodu z Bieloruska nebolo voči žalobcovi zo

strany bieloruských štátnych orgánov v súvislosti s jeho protivládnymi aktivitami začaté žiadne právne
konanie, ani vykonaný žiadny úkon, pretože bol jeho profil veľmi nízky, a ani žalobcova rodina doteraz
kvôli nemu nečelila žiadnym zásahom, prehliadkam, výsluchom, ani obmedzeniu na slobode, možno
podľa jeho názoru uzavrieť, že pravdepodobnosť žalobcovho budúceho individuálneho prenasledovania
z dôvodu účasti na protestoch a s tým spojených protivládnych aktivít, ako ich žalobca počas pohovoru

uviedol, nedosahujú takú intenzitu, pre ktorú by mu bolo potrebné udeliť azyl. Konštatoval, že situácia
v Bielorusku je síce podľa dostupných informácií dlhodobo represívna, no udelenie azylu vyžaduje
preukázanie individuálneho rizika prenasledovania. Preto je jadrom argumentácie pre neudelenie
azylu absencia takýchto individualizovaných prvkov, pričom samotné všeobecné represie v Bielorusku
nepopiera. Navyše poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.12.2011

o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva
mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na
doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie), podľa ktorej sa vyžaduje,
abyskutkydosahovaliintenzituprenasledovania(čl.9)aabyexistovalasúvislosťsosamotnýmdôvodom
podľa čl. 10. Riziko postihu za porušenie všeobecne záväzných predpisov (napr. správne delikty) nemusí

samo osebe predstavovať prenasledovanie, ak sankcie nie sú neprimerané alebo selektívne politicky
motivované voči žiadateľovi. Poukázal na to, že ani rodina žalobcu nič z toho doteraz nezažíva, nakoľko
samotný žalobca počas pohovoru uviedol, že je v kontakte so svojou rodinou a majú sa dobre. Žalobcov
otec dokonca chodil v rokoch 2022 až 2023 pracovať na územie Slovenska, kde si aj našiel legálnu
prácu v meste Trnava, ktorú opustil kvôli nevyhovujúcim pracovným podmienkam - aktuálne pracuje v

Bielorusku ako stolár. Žalobcova mama sa stará o výchovu mladšieho brata, ktorý študuje na základnej
škole v meste Homeľ. Z uvedeného je podľa jeho názoru zjavné, že bieloruské orgány nemajú záujem
nejako postihovať žalobcu alebo jeho rodinu z dôvodu jeho účasti na protivládnych protestoch a taktiež,
že sa rodina pred bieloruskými orgánmi neskrýva. Záverom, čo sa týka žalobcom predložených fotografií
a videí z protestov (súbory na CD „protesty v Bielorusku po voľbách“ a „predvolebný míting Sviatlany

Cichanovskej“), považoval za potrebné uviesť, že nepopiera skutočnosť, že sa žalobca zúčastňoval
predmetných protestov a stretnutí, avšak z poskytnutých fotografií a videí nie je možné ani len sčasti
žalobcu identifikovať ako osobu, ktorá predmetné fotografie a videá vyhotovila. Preto podľa jeho názorunebolo preukázané, že by žalobcovi hrozilo v krajine pôvodu prenasledovanie z vyššie uvedeného
dôvodu, ako ho definuje zákon o azyle.

7. Žalovaný ďalej považoval za potrebné uviesť aj kontext týkajúci sa používania tzv. zakázaných
symbolov v Bielorusku, ktoré žalobca pri proteste používal, najmä teda historickej bielo-červeno-bielej
vlajky a jej variácií, ktoré sa po roku 2020 stali hlavným symbolom protestného hnutia. Uviedol, že
bieloruské orgány síce v posledných rokoch považujú vystavovanie týchto symbolov na verejnosti
alebo počas demonštrácií za priestupok, avšak ako uvádza článok ľudsko-právnej organizácie Pen

Belarus s názvom „Persecution for symbols. G., 2022“ zo dňa 27.06.2023, viacerí jednotlivci boli v tejto
súvislosti len krátkodobo zadržaní alebo pokutovaní, teda vo väčšine prípadov išlo o administratívne
delikty s nízkou intenzitou sankcií (pokuta, krátkodobé zadržanie). Z dostupných správ mimovládnych
organizácií (napr. Amnesty International, Human Rights Watch či domáca ľudskoprávna organizácia
Viasna) vyplýva, že tvrdšie represie boli typické najmä voči tým, ktorí aktívne a dlhodobo šírili alebo
vytvárali protestné symboly, či organizovali demonštrácie proti režimu. Tvrdil, že obyčajní jednotlivci

podľa spomínanej správy Pen Belarus (2023), ktorí mali s týmito symbolmi kontakt iba okrajovo (napr.
zverejnili na sociálnej sieti fotografiu alebo sa zúčastnili zhromaždenia, kde sa s týmito symbolmi
objavili), boli v praxi väčšinou postihovaní len v čase masových protestov v rokoch 2020-2021
počas zhromaždenia a následne sa orgány voči nim ďalej neangažovali. Mal za to, že v prípade
žalobcu nie je preukázané, že by systematicky používal zakázané symboly spôsobom, ktorý by ho

individualizovane vystavil nadštandardnému záujmu štátnych orgánov alebo by ho nejakým spôsobom
viac zviditeľnil oproti ostatným demonštrujúcim – aktivita žalobcu na protestoch spočívala výlučne
v účasti na zhromaždeniach s bielo-červeno-bielou vlajkou a vyhotovovaní fotografií/videí. Zároveň
považoval za potrebné uviesť, že v kontexte zúčastňovania sa a používania zakázaných symbolov,
nebol žalobca nikdy zadržaný ani predvolaný, či kontaktovaný štátnymi orgánmi, ani sa neviedli voči

nemu žiadne konania - taktiež ani jeho rodina nečelila domovým prehliadkam, pokutám alebo zásahom
v tomto kontexte - preto konštatoval, že neexistuje individuálne politicky motivované riziko, ktoré by
ospravedlňovalo poskytnutie azylu u žalobcu - jeho profil bol navyše veľmi nízky a po vymazaní účtu na
sociálnej sieti je ešte menej pravdepodobné, že by orgány mali dôvod sa k jeho osobe vracať. Uviedol,
že pri hodnotení rizika budúceho prenasledovania treba vychádzať z toho, že sankcie za používanie

zakázaných symbolov sa v Bielorusku spravidla uplatňujú v rovine administratívnych priestupkov, nie
ako prenasledovanie v zmysle čl. 9 smernice 2011/95/EÚ, resp. zákona o azyle. Podľa jeho názoru nejde
teda o také zásahy do základných práv, ani o drakonické tresty, ktoré by svojou mierou a intenzitou
postihu napĺňali definíciu pojmu prenasledovania, resp. ktoré by žalobcovi bránili naďalej zotrvať v
krajine jeho pôvodu. Tieto skutočnosti podľa jeho názoru nedosahujú intenzitu odôvodňujúcu udelenie

medzinárodnej ochrany. Bol toho názoru, že bez existencie ďalších individualizovaných faktorov, ako sú
opakované zásahy, závažné trestné konania, dlhodobý dohľad či represie voči rodine, nemožno dospieť
k záveru, že by práve žalobcovi hrozilo prenasledovanie z dôvodu používania zakázaných symbolov.

8. Ku skutočnosti, že sa žalobca obáva postihu za zverejnenie svojho hlasovacieho lístka, ktorý v

roku 2020 uverejnil na platforme „Hlas“ vyhlásil, že za toto zverejnenie by mohol byť trestne stíhaný.
Poukázal na správu platformy „Hlas“ z 18.08.2020, ktorá uvádza, že pri zverejnení hlasovacieho lístka
je viditeľný len samotný hlasovací lístok, pričom fotografie obsahujúce osobné údaje, ako je pas či
občiansky preukaz, ako aj akékoľvek citlivé údaje, sú rozmazané a chránené. Mená či prezývky osôb,
ktoré fotografie zdieľali, nie sú verejne dostupné. Ďalej platforma informuje, že dňa 06.08.2020 prezident

L. nariadil posúdiť zákonnosť iniciatív zameraných na zabezpečenie alternatívneho sčítavania hlasov.
V stanovisku sa ďalej uvádza, že jediným cieľom platformy „Hlas“ je overiť, či sú oficiálne výsledky
spoľahlivé. Je to nezávislá služba, ktorá nevedie kampaň za žiadneho kandidáta a nemá možnosť
skresľovať výsledky volieb. Po týchto vyjadreniach prezidenta L. spolu s predsedníčkou ústrednej
volebnej komisie P. generálna prokuratúra zistila, že online platformy „Hlas“ a „Zubr.in“ vykonávali

prieskumy verejnej mienky bez akreditácie. Nabádali používateľov, aby vo volebných miestnostiach
fotografovali hlasovacie lístky a zasielali ich a zároveň sa podieľali na striedavom sčítavaní hlasov.
Zakladatelia týchto platforiem čelia obvineniam z administratívneho priestupku. Na základe týchto
informácií mal za to, že samotní občania, ktorí hlasovacie lístky zdieľali, nečelia žiadnym postihom.
Tvrdil, že postihovaní boli výlučne zakladatelia platforiem, a to len pre administratívny priestupok, pričom

žalobca ani jeho rodina neboli doteraz nijako konfrontovaní alebo postihnutí za zverejnenie svojho
hlasovacieho lístka. Preto dospel k záveru, že žalobcovi nehrozí žiadna forma prenasledovania z tohto
dôvodu.9. Ďalej uviedol, že žalobca sa odvolával aj na to, že v Bielorusku odoberal a distribuoval „Čestné
noviny“, ktoré boli vyhlásené za extrémistické. Čo sa týka tejto skutočnosti, poukázal na to, že dňa
20.05.2022 bola platforma „Čestné noviny“ podľa nezávislej spravodajskej agentúry Pozirk (??????)

naozaj bieloruskými orgánmi vyhlásená za extrémistickú formáciu. Podľa získaných informácií z článku
Bieloruskej novinárskej asociácie s názvom „Ministerstvo vnútra uznalo projekt Čestné noviny za
„extrémistickú formáciu“ z 20.05.2022, sú tieto noviny týždenníkom so správami o protestoch a situácii
v Bielorusku. Ku skutočnosti, že žalobca odoberal a distribuoval dané noviny ľuďom do schránok
považoval za potrebné uviesť informácie z dostupných zdrojov. Podľa článku portálu EUvsDiSiNFO zo

dňa 09.08.2022, bieloruské úrady vykonali prehliadku kancelárie regionálneho média promogilev.by. Q.
I. R., šéfredaktor F., bol na základe tejto skutočnosti podozrivý v trestnom konaní z urážky prezidenta.
R. S., riaditeľ ekonomickej publikácie „Bielorusi a trh“, bol zadržaný výborom štátnej bezpečnosti (KGB).
Je obvinený z podnecovania nenávisti. P. T., korešpondent nezávislých novín IntexPress, bol zatknutý
za zasielanie fotografií ruskej vojenskej techniky nezávislým médiám. Konštatoval, že ako je zrejmé z
uvedených článkov, v centre pozornosti štátnych orgánov Bieloruska stoja hlavne popredné výrazné

osobnosti,novinári,známiblogeri,zakladateliaamajiteliamédií.Boltohonázoru,žežalobcarozdávaním
novín nie je pre štátne orgány tak dôležitý ako žurnalisti alebo iné osoby, ktoré svojimi príspevkami
prezentujú politické názory. Konštatoval aj to, že žalobca do médií nikdy nepísal ani neprispieval, preto
jeho rozdávanie novín v čase, keď predmetné noviny ešte neboli vyhlásené za extrémistické, nemožno
považovať za skutok, za ktorý by mu hrozil akýkoľvek postih a už vôbec nie prenasledovanie.

10. Uviedol, že žalobca ďalej tvrdil, že na jar v roku 2020, pred voľbami, sa podpísal pod petíciu
na podporu alternatívneho prezidentského protikandidáta K. G., pričom v roku 2020 a následne sa
zúčastnil aj protestu proti zadržaniu K. G.. Z dostupných informácií je podľa jeho názoru (žalovaného)
zrejmé, že samotný podpis petície zo strany bežného občana nepredstavoval čin, ktorý by v Bielorusku

viedol k prenasledovaniu alebo dlhodobým represívnym opatreniam zo strany štátnych orgánov. Podľa
článku Hlas Ameriky (VOA) zo 16.06.2020 boli v období pred prezidentskými voľbami zadržaní najmä
opoziční lídri, významní aktivisti a výrazne aktívni blogeri, ktorí sa podieľali na organizovaní zhromaždení
alebo na aktívnom zbieraní podpisov pre opozičných kandidátov. Poznamenal, že uvedený článok
uvádza napríklad zadržanie známeho opozičného lídra E. B. či viacerých blogerov, ktorí boli odsúdení

na 15 dní väzenia v rámci rozširujúceho sa zásahu proti disentu. Tieto opatrenia boli namierené
predovšetkým proti viditeľným osobnostiam verejného života, ktoré mali schopnosť mobilizovať širšie
masy a predstavovali politickú hrozbu pre vládny režim. Tiež poukázal na správy Amnesty International,
Human Rights Watch a domácej ľudskoprávnej organizácie Viasna, podľa ktorých bol represívny
aparát v uvedenom období nasmerovaný predovšetkým na osoby v exponovanej pozícii, kandidátov,

ich blízkych spolupracovníkov, známych novinárov alebo organizátorov masových zhromaždení. Tí
čelili trestným konaniam, dlhodobým trestom odňatia slobody alebo obvineniam z „organizovania
nepovolených zhromaždení“ či „ohrozenia národnej bezpečnosti“. Naproti tomu bežní občania, ktorí
sa obmedzili len na pasívne akty, ako napríklad samotný podpis petície, vo väčšine prípadov nečelili
žiadnemu systematickému postihu. S odkazom na článok 9 Smernice 2011/95/EÚ, v zmysle ktorého

musí byť konanie, na ktoré sa žiadateľ odvoláva, spojené s reálnym rizikom prenasledovania, ktoré
dosahuje určitú intenzitu a je individualizované, konštatoval, že v prípade žalobcu absentujú akékoľvek
znaky, že by jeho samotný podpis na petícii vyvolal záujem bieloruských orgánov. Tvrdil, že neexistujú
dôkazy, že by bol žalobca predvolávaný, vyšetrovaný, kontaktovaný alebo inak vystavený zásahom,
a ani jeho rodina nehlási žiadne následné problémy so štátnou mocou v kontexte podpísania petície.

Záverom poukázal na žiadateľom predložené fotografie a video v tomto kontexte (súbor na CD
„míting proti zadržaniu K. G.“), pretože z nich podľa jeho názoru takisto nie je zrejmé, že ich vytvoril
žalobca, nakoľko nikde nie je možné žalobcu akokoľvek identifikovať. Z uvedeného mal za to, že
riziko prenasledovania z dôvodu samotného podpisu petície je čisto hypotetické a nedosahuje prah
požadovaný právnymi predpismi pre priznanie azylu - režim síce zasahoval tvrdo voči opozičným lídrom

a aktívnym organizátorom kvôli petíciám, avšak nízkoprofiloví občania, ktorí sa obmedzili len na pasívne
vyjadrenie podpory vo forme podpisu, neboli systematicky alebo individuálne prenasledovaní.

11. Ďalej uviedol, že čo sa týka skutočnosti, že žalobca dal „lajk“ na video kanálu NEXTA na platforme
Youtube, ktorý má byť podľa jeho slov vyhlásený za teroristický, tak vďaka dostupným informáciám,

obsiahnutým v spisovom materiáli, túto skutočnosť nepopiera. Konštatoval, že proti blogerovi B. H.,
zakladateľovi najväčšieho bieloruského transgenderového kanála NEXTA a jeho kolegom, bolo naozaj
začaté trestné konanie, z dôvodu organizovania teroristickej organizácie. Samotný kanál NEXTA
bol od októbra 2021 vyhlásený za extrémistický a následne bol v apríli 2022 Najvyšším súdomBieloruska vyhlásený za „teroristickú organizáciu“. Platforma so sídlom vo Varšave je teraz najväčším
ruskojazyčným telegramovým kanálom na svete a prevádzkuje tri telegramové kanály: NEXTA, NEXTA
Live a LUXTA. K samotnému kanálu NEXTA LIVE, správa nadácie Jamestown zverejnená 23.09.2020

uvádza, že NEXTA obsahuje takzvané „kanály“, ktoré fungujú jednotlivo a samostatne ako informačné
prúdy, ktoré prevádzkuje jeden alebo viacero jednotlivcov. Od bieloruských volieb a následného vzniku
masového pouličného protestného hnutia sa NEXTA (v bieloruštine znamená „niekto“) so sídlom vo
Varšave v Poľsku stala poprednou platformou, ktorá pokrýva a koordinuje opozičné demonštrácie.
Obsahprvýchdvochkanálov,tedaanonymnéfotografie,videáasprávyzmainstreamovýchbieloruských

médií je podobný a často si ho medzi sebou zdieľajú. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch kanálov
Nexty, jej kanál LUXTA zverejňuje prevažne politickú satiru. V krajine s 9,485 miliónmi obyvateľov
dokázala NEXTA Live počas prvých dní protestov prilákať viac ako 1,7 milióna odberateľov. Ďalej je
z týchto dostupných informácií zrejmé, že obvineniu čelia samotní zakladatelia, tvorcovia a redaktor
projektu NEXTA p. H., J., a p. H., ktorí boli obvinení z organizovania teroristickej organizácie. Ako
informuje Výbor na ochranu novinárov z 16.02.2023: .... „NEXTA rozsiahlo informovala o protestoch

proti spornému znovuzvoleniu L. v roku 2020. Úrady obviňujú novinárov zo spáchania trestných činov
ako je organizovanie masových nepokojov, sprisahania, podnecovania k nenávisti, urážky prezidenta
a financovania extrémistických aktivít.“ Čo sa ale týka priamo žalobcu, tak zdôraznil, že sám na kanál
NEXTA žiadne video nenahral, ani kanál NEXTA nepropagoval, iba dal „lajk“ na jedno video, ktoré
je na kanále NEXTA nahrané anonymne bez možnosti identifikovania osoby, ktorá ho tam nahrala. K

lajkovaniu videa na kanále NEXTA dal do pozornosti, že zo screenshotu, ktorý žalobca poskytol (CD
súbor s názvom „verejné vyjadrovanie politických názorov“) nie je zrejmé, že to lajkoval sám žalobca,
ani ho nie je možné nijako identifikovať. Tvrdil, že jediné, čo sa z toho dá vyčítať je jedno video z
kanála NEXTA, ktoré bolo po skontrolovaní (žalovaným) publikované ešte v roku 2020, keď predmetné
médium ešte nebolo vyhlásené za extrémistické a následne teroristické. V celom kontexte s kanálom

NEXTA preto považoval za potrebné zdôrazniť, že kanál NEXTA bol vyhlásený za extrémistický v októbri
2021, avšak žalobca „lajkol“ video z protestu v čase, ktoré sa udiali pred týmto vyhlásením a sám
žalobca z krajiny odišiel legálne ešte pred týmto vyhlásením, teda 27.06.2021. Poukázal na článok Al
Jazeera „Bielorusko klasifikuje sociálne siete ako extrémistické“ zo dňa 29.10.2021, v ktorom uvádza,
že predtým, keď bol kanál vyhlásený len za extrémistický, každému, kto zverejnil a šíril materiál z kanála

NEXTA, hrozila pokuta alebo 30-dňové administratívne zadržanie. Aktuálne sú tresty prísnejšie, nakoľko
bola NEXTA uznaná ako teroristický kanál. Tvrdil, že žalobca sa však takéhoto skutku v čase uznania
média za extrémistické, či teroristické nedopustil, a preto dodal, že samotné „lajknutie“ videa neviedlo k
prenasledovaniu žalobcu, ani ľudí s obdobným nízkym profilom. Takisto znova považoval za potrebné
uviesť, že žalobca, ani jeho rodina neboli dodnes v tomto kontexte konfrontovaní, ani kontaktovaní

bieloruskými orgánmi, ani im neboli robené domové prehliadky ani iné represie. Preto mal za to, že
žalobcovi z vyššie uvedeného dôvodu v krajine pôvodu prenasledovanie, ako ho definuje zákon o azyle,
nehrozí.

12. Konštatoval, že žalobca ako ďalšiu obavu uviedol účasť na protestoch na území Slovenska v

Bratislave v rokoch 2022 a 2023 na podporu Ukrajiny vo vojne, kde protestoval aj pred veľvyslanectvom
Bieloruska - podľa žalobcovho vyjadrenia sú tieto protesty v zahraničí monitorované bieloruskými
orgánmi, pričom účastníci protestov sú identifikovaní a postihovaní - žalobca sám sa týchto protestov,
aj pred bieloruským veľvyslanectvom zúčastnil s bielo-červeno-bielou vlajkou, ktorá je v Bielorusku
zakázaná a jej používanie je považované len za priestupok. Tvrdil, že žalobca v tomto kontexte predložil

fotografie z protestov (CD súbor s názvom „aktivita na Slovensku“), kde sa nachádza 8 fotografií,
pričom zo 6 z nich nie je možné osobu žalobcu nijako identifikovať, ani kto fotografie vyhotovil; na
ostatných dvoch fotografiách je vidieť žalobcu, ako je odfotený aj s kamarátmi s bielo-červeno-bielou
vlajkou pred bieloruskou ambasádou v Bratislave. Uviedol, že z týchto fotografií, kde je možné žalobcu
identifikovať, však nie je zrejmé, či sa odfotografoval počas protestov, alebo mimo nich, nie je zrejmé

obdobie ani kontext, ani žiaden časový úsek vytvorenia týchto fotografií - taktiež fotografie nie sú
nikde zverejnené. V tomto kontexte konštatoval, že účasť na protestoch mimo Bieloruska (napr. v SR)
len v pozícii štandardného účastníka bez verejného vystupovania alebo mediálneho pokrytia či ako
opozičného lídra, patrí k nižšiemu rizikovému profilu. Konštatoval, že bieloruské orgány najčastejšie
stíhajú prominentné osoby, ako opozičných lídrov, kultúrne osobnosti, novinárov či aktivistov, ktorí majú

vnútorné alebo silné zahraničné väzby a sú schopní ovplyvňovať veľké masy ľudí. Uviedol, že napriek
týmto skutočnostiam účasť žalobcu na predmetných podujatiach nepopiera. Ďalej uviedol, že ak aj
pripustí,žebyniektostaknízkymprofilommalbyťbieloruskýmiorgánmiztohtodôvoduprenasledovaný,
je potrebné podľa správy Švajčiarskej rady pre utečencov s názvom Bielorusko: Nebezpečenstvopre ľudí kritických voči vláde pri návrate z 15.03.2024 uviesť, že dôvodom zatknutia boli fotografie z
protestov z roku 2020, komentáre na sociálnych sieťach, „extrémistické“ príspevky, fotografie s bielo-
červeno-bielymi symbolmi, ktoré boli uložené v mobilných telefónoch, sociálnych sieťach a dokonca

aj fotografie solidárnych akcií v zahraničí - bezpečnostné zložky nachádzajú tieto fotografie, príspevky
alebo komentáre na sociálnych sieťach a pri kontrole telefónov na hraniciach. V tejto súvislosti je podľa
jeho názoru nadmieru potrebné uviesť, že profil žalobcu na Instagrame, kde takéto fotografie mal údajne
zdieľaťvchatovacíchskupináchsiužvymazalanedásadohľadaťataktiežvčasepredvymazanímtohto
profilu ani nebola z dostupných verejne viditeľných fotografií, na profile žalobcu, nejaká politická aktivita

zrejmá – tvrdil, že takisto žalobca profil na platforme Telegram si v roku 2024 na podnet neznámej osoby
s rovnakými protivládnymi myšlienkami, ako on, úplne odstránil - táto osoba žalobcu totiž upozornila,
že sa týmto konaním môže v budúcnosti vystaviť riziku, nakoľko žalobca bol členom troch rôznych
kanálov, ktoré boli v priebehu rokov 2021-2022 uznané za extrémistické, ako je uvedené na fotografii
z chatu na CD v súbore „pracovný preklad poskytnutých článkov a screenshotov“. Tvrdil, že v tom
istom súbore sú aj screenshoty z konverzácie z Telegramovej skupiny s názvom „Gomel97%“, ktorá

bola vyhlásená za extrémistickú, kde z poskytnutých screenshotov ale podľa neho nie je zrejmé, že by
tam žalobca písal protivládne myšlienky alebo niekoho burcoval, skôr len komentoval aktuálne dianie
a informácie, ktoré tam iní užívatelia zdieľali v podobe čo sa kde udialo a podobne. Podľa jeho názoru
je spochybniteľné aj to, či to vôbec písal priamo žalobca, nakoľko z predmetných fotografií to nie je
úplne zrejmé, keďže nie je viditeľné meno, podľa čoho by bolo možné identifikovať, že dané komentáre

uverejňoval priamo on. Uviedol, že napriek tomu si vyhľadal informácie v kontexte možného teoretického
vystopovania žalobcu na platforme Telegram, ktorý bieloruské orgány usilovne lustrujú a sledujú. Na
základe informácií z článku novín Zerkalo s názvom „Bezpečnostné zložky identifikujú autorov správ
v „extrémistických“ chatoch. Povieme vám, ako sa chrániť“ považoval za potrebné uviesť, že ak aj
pripustí, že to uverejňoval žalobca, existuje viacero možností, ako by teoreticky bieloruské orgány mohli

takéto osoby časom vystopovať, a to za pomoci botov „getmyid_bot“ alebo „telesint_bot“. Poukázal na
to, že zároveň sa tam uvádza, že tým, že svoje príspevky a komentáre žalobca nielen odstránil, ale
rovno si účet vymazal a navyše si ešte aj vytvoril úplne nový účet, úplne zmaril možnosť komukoľvek
ho podľa vyššie uvedených možností vystopovať. Preto, ako sa uvádza v spomínanom článku novín
Zerkalo, je podľa neho jedinou účinnou cestou von úplne odstrániť Telegram účet a vytvoriť si nový,

čo aj žalobca urobil a aktuálne vystupuje pod účtom „@XXXXXXXXXX“. Uviedol, že nepopiera účasť
žalobcu na predmetných podujatiach a chápe jeho obavu z účasti na protestoch v Bratislave, avšak jeho
účet na Instagrame aj Telegrame si zrušil a navyše sa podľa návodu spomínaného článku Zerkalo poistil
vytvorením nového účtu na Telegrame, čím zahladil svoju stopu. Takisto samotný profil žalobcu je podľa
jeho názoru veľmi nízky na to, aby o neho bieloruské orgány prejavili v tomto kontexte nejaký záujem.

Konštatoval, že samotná účasť na proteste a identifikácia osôb pred ambasádou Bieloruska v Bratislave
neznamená,žebudebezprostredneaautomatickyviesťktrestnémustíhaniu-žalobcaaninasamotných
protestochnevykonávalžiadnetakéaktivity,ktorébyhonejakýmspôsobomosobitnezviditeľňovalioproti
ostatným protestujúcim. Podľa jeho názoru je zjavné, že miera konania konkrétnych zúčastnených osôb
naprotestochjeindividuálnebieloruskýmištátnymiorgánmivyhodnocovaná,atoajvkontexteichprofilu,

avšak v prípade žalobcu možno skonštatovať, že z tohto titulu je nepravdepodobný zvýšený záujem
bieloruských orgánov práve o jeho osobu. Znova zopakoval, že ani v tomto kontexte neboli dodnes
žalobca, ani jeho rodina konfrontovaní, kontaktovaní ani nijako obmedzovaní či obťažovaní zo strany
bieloruských orgánov; takisto na meno žalobcu neprišlo domov rodičom žiadne obvinenie ani žiadna iná
obdobná písomnosť, ktorá by možné ohrozenie jeho osoby preukazovala.

13. Následne uviedol, že žalobca záverom svoju žiadosť odôvodnil povolaním na základnú vojenskú
službu. Dňa 03.09.2021 na meno žalobcu prišlo dočasné obmedzenie práva občana opustiť Bielorusko
z dôvodu, aby sa prihlásil na Vojenský komisariát v Homeli za účelom nastúpenia na povinnú základnú
vojenskú službu. Tvrdil, že nakoľko sa na predmetné konanie žalobca nedostavil a ani bieloruským

orgánom neuviedol dôvod, prečo tak konal, dňa 15.12.2023 dostali výzvu aj žalobcovi rodičia s
oznámením, že sa ich syn vyhýba vojenskej službe, za čo môže byť administratívne a trestne stíhaný.
Konštatoval, že žalobca nástup na vojenskú službu odmieta, pretože by mohol byť sám nasadený
počas protestov proti ľuďom podporujúcim opozíciu, čo je v rozpore s jeho názormi a presvedčeniami.
V nadväznosti na uvedené uviedol, že vo všeobecnosti povolanie do armády nemožno bezprostredne

chápať ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Poukázal na body 167.-169.,
171., 174 príručky UNHCR o postupoch a kritériách na určenie štatútu utečenca a usmernenia o
medzinárodnej ochrane (prepracované vydanie z februára 2019), podľa ktorých ,,V krajinách, kde je
vojenská služba povinná, je nesplnenie tejto povinnosti často trestné zo zákona. Navyše, bez ohľadu nato, či je vojenská služba povinná alebo nie, dezercia sa vždy považuje za trestný čin. Tresty sa môžu
v jednotlivých krajinách líšiť a zvyčajne sa nepovažujú za prenasledovanie. Strach z prenasledovania
a trestu za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe sám osebe nepredstavuje odôvodnený

strach z prenasledovania podľa definície. Dezercia alebo vyhýbanie sa vojenskej službe na druhej
strane nevylučuje, aby osoba bola utečencom, a osoba môže byť utečencom aj napriek tomu, že je
dezertérom alebo sa vyhýba vojenskej službe. Osoba zjavne nie je utečencom, ak jediným dôvodom
jej dezertovania alebo vyhýbania sa vojenskej službe je jej nechuť k vojenskej službe alebo strach z
boja. Môže však byť utečencom, ak jej dezertovanie alebo vyhýbanie sa vojenskej službe súvisí s inými

relevantnými dôvodmi na opustenie alebo zotrvanie mimo svojej krajiny, alebo ak má iné dôvody v
zmysle definície na strach z prenasledovania. Dezertér alebo osoba, ktorá sa vyhýba vojenskej službe,
môže byť tiež považovaná za utečenca, ak sa preukáže, že by bola za vojenský priestupok neprimerane
tvrdo potrestaná z dôvodu svojej rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo politického názoru. To isté by platilo, ak by sa preukázalo, že má opodstatnený strach z
prenasledovania z uvedených dôvodov nad rámec trestu za dezertérstvo... Nie každé presvedčenie,

aj keď je úprimné, bude dostatočným dôvodom na požiadanie o udelenie postavenia utečenca po
dezercii alebo vyhýbaní sa povinnej vojenskej službe. Nie je dostatočné, aby osoba nesúhlasila so
svojou vládou v otázke politického odôvodnenia konkrétnej vojenskej akcie... Pravdivosť politických,
náboženských alebo morálnych presvedčení osoby alebo jej dôvodov svedomia, pre ktoré odmieta
vykonávať vojenskú službu, bude samozrejme potrebné overiť dôkladným preskúmaním jej osobnosti a

minulosti. Skutočnosť, že daná osoba mohla prejaviť svoje názory ešte pred povolaním do armády alebo
že už mohla mať problémy s úradmi kvôli svojim presvedčeniam, sú relevantné okolnosti. Skutočnosť,
či bola daná osoba povolaná do povinnej služby alebo vstúpila do armády ako dobrovoľník, môže tiež
svedčiť o úprimnosti jej presvedčení.“

14. V súvislosti s uvedenou problematikou poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžak/12/2019 z 22.10.2019, rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sak/9/2022 z 24.08.2022, sp. zn. 1Sak/10/2022 z 28.06.2022 a sp. zn. 2Sak/3/2024
z 30.04.2024. Ďalej uviedol, že v kontexte so žalobcom, z dostupných informácií o krajine Bielorusko,
vyplýva,žebieloruskýprezidentM.L.03.04.2024oficiálnepodpísalzákon„Ozmeneadoplnenízákonov

o národnej bezpečnosti“. Opatrenia obsahujú niekoľko dôležitých zmien v oblasti vojenskej služby
vrátane úpravy mobilizačného systému s cieľom posilniť schopnosť Minska vynútiť si ich dodržiavanie. V
prípade mobilizácie bieloruskí občania dostávajú výzvy poštou a textovými správami. Sprísnili sa tresty
za vyhýbanie sa vojenskej službe alebo za nedostavenie sa do vojenského náborového strediska. Trest
odňatia slobody za vyhýbanie sa službe sa zvýšil z dvoch na tri roky a pokuty sa niekoľkonásobne

zvýšili. Okrem toho sa podľa nového zákona zvýši požadovaný vek na vojenskú registráciu zo 16
na 17 rokov. Vojenské výbory budú mať tiež právo zabrániť občanom opustiť krajinu, ak „porušia
povinnosti vojenskej registrácie a vyhýbajú sa vojenskej službe“. Toto obmedzenie sa vzťahuje nielen
na občanov, ktorí sa vyhýbajú povinnej službe alebo službe v zálohe, ale aj na tých, ktorí sa nedostavia
na vojenský výcvik. Vzhľadom na uvedené mal za to, že uvedené výšky trestov možno považovať

za primerané a samy o sebe svojou mierou nepredstavujú perzekúciu. Pre porovnanie uviedol, že
slovenská právna úprava tiež trestne postihuje neplnenie odvodovej povinnosti, za ktoré možno uložiť
trest odňatia slobody až na jeden rok a počas krízovej situácie na šesť mesiacov až 3 roky, za
obchádzanie brannej povinnosti šesť mesiacov až tri roky a odňatím slobody na 1 až 5 rokov, ak je
spáchaný uvedený čin za krízovej situácie. Ako informovala Švajčiarska rada pre utečencov (SFH)

v dokumente Bielorusko: Vojenské predvolanie zo 07.07.2023, pobyt v zahraničí nie je oprávneným
dôvodom na neuposlúchnutie vojenského predvolania na vojenský komisariát. V článku 10 zákona „O
brannej povinnosti a vojenskej službe“ sa uvádzajú platné dôvody nesplnenia povolávacieho rozkazu.
Podľa právnikov z bieloruskej organizácie LegalHub vyjadrenom v článku na nezávislej bieloruskej
internetovej spravodajskej stránke Zerkalo, nie je „pobyt v zahraničí“ uvedený ako platný dôvod. Z

predmetných správ je ďalej podľa neho zrejmé, že príslušné úrady v jednotlivých prípadoch rozhodujú
o tom, či sa pobyt v zahraničí uznáva ako oprávnený dôvod nedodržania predpisov, avšak podľa
zákona môže vojenská komisia, vojenský komisariát alebo súd uznať pobyt v zahraničí ako oprávnený
dôvod na nevyhovenie predvolaniu. O tom sa rozhoduje individuálne na základe konkrétnych okolností
každého prípadu. Rozhodnutie závisí od toho, či bola dotknutá osoba v čase doručenia predvolania v

zahraničí, ako dlho bola v zahraničí a či o svojom pobyte v zahraničí informovala vojenský komisariát.
Bieloruskí občania sú povinní osobne sa dostaviť na vojenský komisariát v mieste svojho bydliska a
nahlásiť svoj pobyt v zahraničí na obdobie dlhšie ako šesť mesiacov. Podľa článku 435 Trestného
zákona sa vyhýbanie sa vojenskej službe trestá verejnoprospešnými prácami, peňažným trestom,obmedzením slobody až na dva roky alebo odňatím slobody na rovnakú dobu. Ak je predvolanie vydané
naregistráciu,anienapovinnúvojenskúslužbu,nedostaveniesamôžemaťzanásledokadministratívny
dôsledok podľa článku 26.3 časti 1 Zákona o správnych priestupkoch (,,Porušenie vojenskej ohlasovacej

povinnosti“) alebo trestnoprávnu zodpovednosť podľa článku 437 Trestného zákona (,,Vyradenie branca
z vojenskej evidencie“). Poznamenal, že podľa súčasnej právnej praxe sa trestná zodpovednosť podľa
článku 437 Trestného zákona vo všeobecnosti uplatňuje na osoby, ktoré vôbec nie sú registrované v
armáde. Ak je osoba registrovaná na vojenskú službu, nedostavenie sa na odvodnú komisiu bude s
najväčšou pravdepodobnosťou mať za následok potrestanie podľa Zákona o správnych priestupkoch.

Podľa článku v Zerkalo môže byť porušenie článku 26.3 časti 1 Zákona o správnych priestupkoch
potrestané pokutou až do výšky troch „základných hodnôt“, čo v novembri 2022 zodpovedalo približne
96 bieloruským rubľom (BYN) (približne 34 CHF). Podľa toho istého zdroja môže byt' trestný čin proti
článku 437 Trestného zákona potrestaný verejnoprospešnými prácami v trvaní 60 až 360 hodín alebo
pokutou vo výške 30 až 1 000 „základných hodnôt“ (od 960 do 32 000 BYN alebo 340 až 11 350
CHF) alebo odňatím slobody na jeden až tri mesiace.“ V kontexte strachu žalobcu z povinnej vojenskej

služby, a že by bol ako branec nasadený na protestných akciách proti ľuďom s rovnakými názormi a
preferenciami, ako on, považoval za potrebné uviesť dve skutočnosti. V prvom rade žalobca počas
pohovoru uviedol, že v jeho 16-tich rokoch bol už odvodovou komisiou uznaný za nevyhovujúceho,
nakoľko trpí „chorobou z ožiarenia“ ako následok výbuchu Černobyľskej jadrovej elektrárne, preto je
podľa neho vysoko pravdepodobné, že žalobca komisiou nebude uznaný za vyhovujúceho ani teraz.

Konštatoval, že žalobca mu síce nepredložil žiadne dokumenty, potvrdzujúce toto ochorenie, avšak
sám uviedol, že sa toho času aktívne chodil rehabilitovať do Lotyšska, Nemecka, Litvy a Poľska, kde
mal platné víza kvôli liečeniu z Černobyľského ožiarenia, preto mu nemá dôvod v tejto situácii neveriť,
nakoľko by v inom prípade už bol toho času odvedený na povinnú vojenskú službu. Uviedol, že žalobca
ďalej nastúpil na strednú školu v meste Homeľ, čím vlastne legálne oddialil svoj prípadný odvod. Z

uvedeného je podľa jeho názoru zrejmé, že žalobca toho času nič protizákonné v kontexte vojenskej
služby nevykonal. Ku skutočnosti, že mu v roku 2021 prišlo napriek tomu predvolanie na miestny
komisariát, považoval za potrebné uviesť, že podľa Uznesenia rady ministrov Bieloruskej republiky č.
868, ale aj z informácií na stránke ministerstva obrany Bieloruska je zrejmé, že osoby trpiace „chorobou
z ožiarenia“ (napr. dôsledkom expozície žiareniu, rádioaktívneho žiarenia) môžu byť oslobodené od

povolania na povinnú vojenskú službu, ak je im po lekárskom posúdení priznaný status nevyhovujúceho
adepta s tým, že bude vylúčený z vojenského registra. Konštatoval, že u osoby žalobcu existuje reálna
šanca, že by bol znova vyhodnotený ako nevyhovujúci kandidát. Čo sa týka druhej skutočnosti, poukázal
na to, že bieloruská armáda na žalobcom uvádzané akcie potláčania protestov nebýva nasadená,
nakoľko všetky tieto aktivity pokrývali zložky Ministerstva vnútra Bieloruskej republiky, teda policajné a

bezpečnostné zložky. D. J. O. vo svojom článku „Belarus: Systematic Beatings, Torture oj Protesters“
z 15.09.2020, ale aj iné zdroje, ako napríklad International Federation for Human Rights v článku
„Supplying the Meansfor Repression in Belarus“ z 20.12.2020 poukazujú na využitie zložiek ako KGB,
vojenskej jednotky Ministerstva vnútra (SOBR), bezpečnostných síl (GUBOPIK), poriadkovej polície
(OMON) a okrajovo aj špeciálnej ozbrojenej jednotky (SPECNAZ). Z uvedeného považoval za zrejmé,

že vojsko, a už vôbec nie bežní branci, sa do takýchto akcií nezapájali, čo je podľa neho logické, nakoľko
na koordináciu a prípadný zásah voči demonštrantom v tak hojnom počte je potrebné mať odborne
vyškolených a predpripravených ľudí z bezpečnostných zložiek štátu, určených na zvládanie takýchto
krízových situácií.

15. Ďalej konštatoval, že posledným dôvodom žalobcu o medzinárodnú ochranu bolo, že dostal v roku
2021 štipendium na Slovensku a v Bielorusku by to mohli považovať za nepriateľské. K tejto skutočnosti
považoval za potrebné uviesť, že po prezidentských voľbách v Bielorusku v roku 2020 a následných
protestochsavzťahymedziBieloruskomaEÚ(vrátaneSlovenska)zhoršili.Tvrdil,žeaktuálnebieloruské
úrady prejavujú negatívny postoj voči štúdiu v krajinách EÚ a uprednostňujú spoluprácu s Ruskom

a Čínou - v roku 2021 bolo v Bielorusku niektorými opozičnými médiami medializované, že štúdium
alebo štipendiá financované krajinami EÚ môžu byť štátnymi orgánmi označované za „nepriateľské“
alebo „politicky podozrivé“, pričom u týchto osôb mohlo dôjsť po návrate zo štúdia do Bieloruska k
výsluchom a k odmietnutiu uznania získaného diplomu zo zahraničia bieloruskými orgánmi. Uviedol, že
z informácií obsiahnutých v spise je ale zrejmé, že podľa Bieloruského investigatívneho centra (BIC)

z 25.12.2025 Bielorusko odstúpilo od zmluvy s Poľskom o uznávaní vysokoškolských diplomov a od
roku 2023 aj s Ukrajinou. Poznamenal, že oficiálne zákony Bieloruska však neuvádzajú, že prijatie
slovenského štipendia je trestné alebo že by to bolo automaticky považované za „nepriateľské“ konanie.
Zo správ obsiahnutých v spisovom materiáli mal za to, že v prípade, že bol diplom vydaný v inej krajine,ako v Bielorusku, bez ohľadu na štátne občianstvo, je pri získavaní vzdelania v krajinách, kde dohoda/
zmluva nie je platná, potrebné absolvovať dodatočný postup uznávania, pričom tento úkon môže zväčša
trvať 1 až 4 mesiace. Uznávanie sa vykonáva získaním osvedčenia vydaného Ministerstvom školstva

Bieloruskej republiky na základe odborného posudku Štátnej vzdelávacej inštitúcie (RIVŠ). U niektorých
významných a popredných aktivistov a študentov, študujúcich v EÚ, mohlo v krajnom prípade prísť podľa
dostupných informácií k tlakom na ich rodiny alebo na študentov samotných. V nadväznosti na uvedené
znova zopakoval, že samotný profil žalobcu sa dá považovať za veľmi nízky na to, aby bol on, alebo
jeho rodina, v hľadáčiku bieloruských orgánov. Uviedol, že neexistuje univerzálny zákaz pre študentov

získať štipendium zo zahraničia, vrátane štúdia na Slovensku. Právny problém vzniká len vtedy, ak
žiadateľ nedodrží podľa Dekrétu č. 3 z 25.05.2020 „On Foreign Gratuitous Aid“ povinnosť registrácie/
zamýšľaného účelu, čím by tieto nariadenia porušil a vystavil sa riziku administratívneho alebo trestného
postihu. Tvrdil, že žalobca však svoje štipendium aj samotný odchod z krajiny Bielorusko riešil legálnou
cestou, a preto nepovažoval za relevantné udeliť žalobcovi azyl výlučne len z tohto dôvodu.

16. V súvislosti s posúdením žalobcovej žiadosti o azyl tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014, v zmysle ktorého: ,,Azyl ako právny
inštitút nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred bezprávnym, surovým, hrubým a
ťažko postihujúcim konaním jednotlivca alebo celej skupiny obyvateľstva. Dôvody na poskytnutie azylu
sú zákonom striktne a pomerne úzko vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv

tak, ako sú tieto práva vymedzené v rôznych chartách a medzinárodných dohovoroch. Zo samotnej
podstaty azylového práva plynie, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa
poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Pritom
musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité
presvedčenie.“ Konštatoval, že v prípade žalobcu však v konaní takéto skutočnosti zistené neboli.

Z aktuálne dostupných informácií o Bielorusku nepopiera fakt, že bieloruská vláda vykonáva voči svojim
občanom určité represálie, avšak v prvom rade považoval za potrebné zdôrazniť, že tieto sú zamerané
na profily, do ktorých samotný žalobca nespadá, pričom v jeho prípade nebolo preukázané, že by bol,
alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť, prenasledovaný z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a to ani z pohľadu jeho posúdenia
ako utečenca „sur place“.

17. Poukázal na to, že všetko v azylovom konaní žalobcu navodzuje dojem, že sa obáva a cielene sa
snaží vyhnúť len odvodovému konaniu na povinnú vojenskú službu. Uviedol, že okrem toho žalobcovi

17.09.2025 končí platnosť jeho bieloruského cestovného pasu, pričom bieloruské orgány zakázali
obnovovanie pasov svojim občanom mimo Bieloruska, teda na ambasádach. Mal za to, že v prípade, ak
by si žalobca chcel obnoviť svoj pas, musel by sa podľa v súčasnosti platných nariadení vrátiť do krajiny
svojho pôvodu a tým pádom by mu potenciálne hrozili sankcie za vyhýbanie sa odvodovej povinnosti,
resp. by mu hrozil výkon základnej vojenskej služby, ktorá je v Bielorusku zo zákona povinná. Ďalej

uviedol, že žalobca sa zúčastňoval protestov ešte pred odchodom z Bieloruska, pričom sa mu nikdy
nič nestalo, krajinu opustil v roku 2021 legálne a bez akýchkoľvek problémov, nikdy nebol väznený
ani obťažovaný políciou či inými bieloruskými orgánmi. Konštatoval, že žalobca o azyl požiadal až v
roku 2025 na území Slovenska, pričom medzi jeho odchodom z Bieloruska a požiadaním o azyl sa
zdržiaval aj na Ukrajine a v Poľsku, ktoré pre neho predstavovali bezpečné krajiny, v týchto štátoch

však o medzinárodnú ochranu nepožiadal, hoci sám uviedol, že strach pociťoval už pred odchodom z
krajiny pôvodu v roku 2021. Uviedol, že počas pohovoru žalobca tvrdil, že sa v roku 2024 dozvedel o
možnosti požiadať o azyl, a preto tak urobil. Ďalšou indíciou tohto záveru, ku ktorému prišiel, podľa jeho
názoru je, že žalobca uviedol, že počas zimy 2021/2022, keď už nebol v Bielorusku, aspoň raz za 3
mesiace prišli k nemu domov policajti, pýtali sa na neho jeho rodičov, pričom polícia vraj nepovedala

prečo prišla a ani rodičia nepovedali policajtom, kde sa žalobca nachádza. Poznamenal, že tieto slová
žalobcu znejú veľmi nedôveryhodne, nakoľko ide o bieloruské orgány, ktoré sa neštítia použiť rôzne,
aj radikálne metódy za použitia rôznych donucovacích nástrojov na získanie obdobných informácií, či
už od rodiny, alebo známych. Tvrdil, že nakoľko žalobcovi dňa 03.09.2021 bolo obmedzené jeho právo
na vycestovanie z Bieloruska, z dôvodu, že sa nedostavil na miestny vojenský komisariát na povinnú

vojenskú službu, tak je podľa jeho názoru viac než pravdepodobné, že ho polícia počas zimy 2021/2022
hľadala práve za účelom nedostavenia sa na povinnú vojenskú službu; následne dňa 15.12.2023 prišlo
jeho rodičom vyjadrenie, že sa ich syn stále vyhýba vojenskej službe, za čo môže byť administratívne
a trestne stíhaný, čo by túto skutočnosť potvrdzovalo. Ďalej uviedol, že taktiež aktivity, ktoré žalobcavykonával na území Slovenska evokujú, že svoje presvedčenie prejavuje najmä s cieľom vytvorenia
nevyhnutných podmienok, za ktorých by mu bol udelený štatút utečenca, čo nemôže tvoriť dostatočný
základ nevyhnutný pre udelenie azylu. Konštatoval, že považuje žiadosť žalobcu za účelovú, s cieľom

dosiahnutia medzinárodnej ochrany ako prostriedku pre vyhnutie sa zákonnej povinnosti v podobe
výkonu základnej vojenskej služby. Tvrdil, že takýto dôvod žalobcovej žiadosti však možno vyhodnotiť
ako azylovo irelevantný.

18. Taktiež považoval, s poukazom na bod 80 príručky UNHCR o postupoch a kritériách na určenie

štatútu utečenca a usmernenia o medzinárodnej ochrane (prepracované vydanie z februára 2019), za
potrebné uviesť, že v prípade žalobcu bolo jednoznačne preukázané, že jeho údajné politické názory
sa nedostali do povedomia štátnych orgánov ani mu neboli nikdy pripisované, v súvislosti s nimi nebol
nikdy konfrontovaný zo strany štátnych orgánov, a to ani sprostredkovane po opustení krajiny pôvodu,
napr. cez blízku rodinu, pričom v jeho prípade nemožno hovoriť ani o tom, že je exponovanou osobou
s vplyvom na užšiu či širšiu komunitu alebo spoločnosť.

19. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel
k záveru, že v konaní nebolo objektívne preukázané, že by bol, alebo v prípade návratu do krajiny
pôvodu, mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za

uplatňovanie politických práv a slobôd, a to ani z pohľadu jeho posúdenia ako utečenca „sur place“.
Konštatoval, že dôvody jeho žiadosti možno považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu podľa
§ 8 zákona o azyle.

20. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany uviedol, že posúdil každý z bodov § 2 ods. f) zákona o azyle

samostatnesnasledovnýmzáverom:PodľaverejnedostupnýchinformáciíjeBieloruskojedinoukrajinou
v Európe, ktorá stále uplatňuje trest smrti zastrelením. Posledná poprava v Bielorusku bola vykonaná v
roku 2022. Súčasná národná ústava povoľuje trest smrti za osobitne závažné zločiny: za akty agresie,
vraždu predstaviteľa cudzieho štátu alebo medzinárodnej organizácie s úmyslom vyvolať medzinárodné
napätie alebo vojnu, medzinárodný terorizmus, genocídu, zločiny proti bezpečnosti ľudstva, vraždu s

priťažujúcimi okolnosťami, terorizmus, teroristické činy, vlastizradu, ktorá má za následok stratu života,
sprisahanie s cieľom uchopiť moc, sabotáž, vraždu policajta, vraždu príslušníka pohraničnej stráže,
použitie zbraní hromadného ničenia, a porušenie zákonov a zvyklostí vojny. Uviedol, že sám žalobca sa
však v krajine pôvodu žiadneho takéhoto činu nedopustil a rovnako neexistujú žiadne relevantné indície,
ktoré by naznačovali, že by sa mohol stať obeťou mimosúdnej popravy či iného nelegálneho zásahu

do jeho práva na život. Konštatoval, že s ohľadom na dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré
žalobca uviedol, možno vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkon v jeho prípade
objektívne vylúčiť.

21. Pokiaľ ide o otázku mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania či trestu, tak

konštatoval, že žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu takáto hrozba zo strany štátnych ani
neštátnych aktérov nehrozí. Nikdy totiž žalobca nečelil problémom, ktoré by naznačovali opak. Ako
sám žalobca uviedol, až do svojho odchodu z Bieloruska nemal žiadne ťažkosti s políciou, armádou
ani inými štátnymi alebo neštátnymi orgánmi, nebol zatknutý, trestne stíhaný ani väznený. Podľa § 19a
ods. 2 zákona o azyle je pritom dôležitým ukazovateľom oprávnenosti obáv z prenasledovania alebo

vážneho bezprávia skutočnosť, že žiadateľ už v minulosti takým situáciám čelil alebo im bol priamo
vystavený, pokiaľ neexistujú závažné dôvody domnievať sa, že sa už nebudú opakovať. V tejto súvislosti
poznamenal, že v prípade žalobcu sa však nepreukázalo, že by niekedy utrpel vážne bezprávie vo
forme mučenia alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Ako uvádza Viasna
v roku 2024 bolo v Bielorusku medzi októbrom 2022 a septembrom 2033 1385 politických väzňov

vrátane laureáta Nobelovej ceny za mier M. G.. Podľa Správy o svete 2024 - Bielorusko z 11.01.2024
Organizácie Human Rights Watch (HRW): ... „Úrady čoraz častejšie vystavovali politických väzňov
zadržiavaniu v izolácii, mučeniu a iným formám zlého zaobchádzania. V priebehu roka 2023 boli politickí
väzni naďalej vystavení mučeniu a zlému zaobchádzaniu počas krátkodobých zatknutí a vo väzbe,
vrátane vyšetrovacej väzby a trestaneckých kolónií. Príslušníci orgánov presadzovania práva bežne

podrobovali zadržaných v politicky motivovaných prípadoch ponižujúcim praktikám „kajúcnych videí“, v
ktorýchichnútilipriznaťsaksvojim„zločinom“nakameru.Odfebruára2022bieloruskéorgánydlhodobo
zadržiavali desiatky uväznených opozičných politikov, obhajcov práv, advokátov, novinárov a iných
politických väzňov v izolácii. Dlhodobé zadržiavanie v izolácii je formou neľudského zaobchádzania,ktoré môže predstavovať mučenie alebo násilné zmiznutie. Politickí väzni čelia bitiu a svojvoľnému
zatváraniu do trestných ciel za údajné porušenie väzenských predpisov, ktoré sa potom využíva ako
zámienka na tvrdšie zaobchádzanie vo väzení. Politickí väzni čoraz častejšie čelia novým obvineniam z

trestných činov vrátane porušenia väzenských predpisov, čo vedie k následným dlhým trestom odňatia
slobody.“ V nadväznosti na uvedené dodal, že ako však vyplynulo z vyhodnotenia žiadosti žalobcu,
jediný eventuálny postih, ktorý by mu v súčasnosti mohol hroziť, je sankcionovanie za nedostavenie
sa k vojenskému odvodu, resp. za nenastúpenie na výkon základnej vojenskej služby. S odkazom
na správu OFPRA z 19.06.2023 o vyhýbaní sa vojenskej službe v bieloruskej armáde v rokoch

2022/2023 a o postavení bieloruských odporcov vo svedomí v Bielorusku konštatoval, že i v prípade
sankcionovania za nedostavenie sa k vojenskému odvodu, resp. za nenastúpenie na výkon základnej
vojenskej služby, ktorá je v Bielorusku v zmysle platných zákonov povinná, žalobcovi reálne nehrozia
drakonickétresty,ktorébysvojoupovahoubolomožnépovažovaťzavážnebezprávievpodobemučenia
alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

22. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu, tak konštatoval, že ani táto nebola naplnená, resp., že ani táto forma vážneho
bezprávia žalobcovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, a to z objektívnych dôvodov.
Uviedol, že na základe všeobecne dostupných informácií je totiž zrejmé, že na území Bieloruska v

súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt v zmysle jeho definovania medzinárodným právom,
v ktorom by vôbec mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia.
Konštatoval,žeobyvateliaBieloruskaniesúobjektívnevystavenížiadnymtakýmincidentomvojenského
charakteru, pri ktorých by mohlo dochádzať k ich ohrozeniam na základe neselektívneho násilia.

23. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca by v prípade nedobrovoľného
návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle,
a preto ani nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.

24. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny iba stručne

skonštatoval, že žalobca nemá na území Slovenska žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom
resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok
zlúčiť.

II.
Správna žaloba

25. Správnou žalobou zo dňa 22.10.2025, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 23.10.2025,
sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-53-24/2025-Ž

zo dňa 12.09.2025) v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore

s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. c), d) e) a f) SSP).

26. Žalobca v žalobe v súvislosti s účasťou na protestoch v Bielorusku a na Slovensku uviedol,
že sa v Bielorusku zúčastňoval protivládnych protestov od 19.06.2020. Tvrdil, že najskôr svojou
účasťou na proteste vyjadroval nesúhlas so zadržaním kandidáta na prezidenta K. G., ktorému vyjadril

podporu aj tým, že sa podpísal pod jeho kandidatúru - v účasti na demonštráciách pokračoval aj po
zmanipulovaných prezidentských voľbách 09.08.2020. Konštatoval, že účasť na protestoch preukázal
predložením fotografií a videí zo zhromaždenia proti zadržaniu K. G., z predvolebného zhromaždenia
B. C. a z protestov, ktoré nasledovali po prezidentských voľbách v auguste 2020. V nadväznosti na
uvedené poukázal na to, že bieloruský režim pokračuje v prenasledovaní všetkých osôb, ktoré sa týchto

protivládnychprotestovzúčastnili,atobezohľadunaprofilúčastníkaprotestualebomierujehozapojenia
do protestov. Poukázal na správu Vysokého komisára OSN pre ľudské práva s názvom „Situácia v
oblasti ľudských práv v Bielorusku pred prezidentskými voľbami v roku 2020 a po nich“ publikovanú
dňa 25.03.2024, ako aj na správu Amnesty International s názvom „BIELORUSKO: ĽUDSKOPRÁVNAKRÍZA BEZ KONCA NA DOHĽADE“ publikovanú 24.01.2025, v ktorej sa uvádza: „Po brutálnom
potlačení akéhokoľvek nesúhlasu, ktoré nasledovalo po masových pokojných protestoch v roku 2020,
bieloruské orgány zasiahli mimoriadne široko a zamerali sa na rozmanité skupiny obyvateľstva, ako sú

zdravotníci, študenti a učitelia, odboroví aktivisti, starší ľudia, ženy, kultúrni predstavitelia, deti, športovci
a mnohí ďalší. K začiatku roka 2025 represie nepoľavili. Orgány naďalej prenasledujú novinárov,
predstaviteľov politickej opozície, nezávislých právnikov, obhajcov ľudských práv a všetky osoby, ktoré
sa mohli zúčastniť protestov v roku 2020 alebo vyjadrili nesúhlas s oficiálnym výkladom udalostí z
roku 2020, či s prebiehajúcou rozsiahlou inváziou Ruska na Ukrajinu. Ide o jasné porušenie práv na

slobodu prejavu a pokojné zhromažďovanie. Podľa Centra ľudských práv Viasna bolo za päť rokov od
jari 2020 zadržaných viac než 50 000 osôb, pričom 6 550 z nich bolo odsúdených na základe politicky
motivovaných trestných obvinení a 3 697 dostalo tresty odňatia slobody.“

27. Uviedol, že o tom, že prenasledovaniu sú vystavení aj „bežní“ účastníci protestov svedčí aj verejne
dostupná informácia o prípade I. F. B., ktorý žil v Poľsku a pred svojim zadržaním pracoval ako elektrikár

– ten bol zadržaný na poľsko-bieloruskej hranici vo februári 2024 za účasť na povolebných protestoch a
odsúdený na trest odňatia slobody vo výške jedného roka a 6 mesiacov. Ďalej poukázal na internetový
článok popisujúci prípad U. L., ktorá sa v roku 2020 zúčastnila v Bielorusku protivládnych protestov – tá
sa v roku 2023 vrátila do Bieloruska za účelom obnovenia platnosti svojho pasu, pričom deň po príchode
do Bieloruska ju zadržali, okrem iného, z dôvodu účasti na protestoch - k jej zadržaniu došlo napriek

tomu, že polícia ju pred tým nehľadala doma a nehovorila s jej rodinou ani susedmi. Konštatoval, že
U. L. bola neskôr uznaná organizáciou Viasna za politickú väzenkyňu. Podobných prípadov je možné
dohľadať na verejne dostupných zdrojoch veľa. S ohľadom na vyššie spomenuté konkréte prípady
preto zásadne odmietol tvrdenie žalovaného o tom, že by bieloruský režim prenasledoval iba politicky
exponovanýchúčastníkovprotestovanezameriavalsanabežnýchprotestujúcichobčanov.Spoukazom

na prípad U. L. taktiež odmietol argument žalovaného založený na tom, že pokiaľ proti nemu nebolo
začaté žiadne právne konanie, ani vykonaný žiadny úkon, pretože bol jeho profil veľmi nízky, a ani jeho
rodina kvôli nemu nečelila žiadnym zásahom, prehliadkam, výsluchom ani obmedzeniu na slobode,
automaticky to znamená, že by v prípade návratu do Bieloruska nebol vystavený prenasledovaniu za
svoje politické aktivity. Pre úplnosť dodal, že počas vstupného pohovoru vykonaného dňa 06.04.2025

uviedol, že jeho otec bol zadržaný KGB na hraniciach a počas jeho zadržania sa ho pýtali, okrem iného,
aj na jeho osobu. Mal za to, že tvrdenie žalovaného, že „...jeho príbuzní tiež dodnes nečelili ničomu
z uvedeného (pozn. predvolania, právne konania, domové prehliadky, alebo pokuty), ani neboli nijako
obťažovaní,“ je v priamom rozpore s jeho (žalobcovou) výpoveďou.

28. Ďalej uviedol, že svoju účasť na protestoch ako aj svoje protivládne politické názory verejne
zdieľal na sociálnej sieti Instagram, kde má zriadený účet pod menom „@XXXXXXXXXXXXXXXXX“.
Ako sa uvádza v napadnutom rozhodnutí, podľa názoru žalovaného bol tento profil najskôr dostupný,
avšak dňa 28.08.2025 už predmetný profil nevedel žalovaný dohľadať, a tak dospel k záveru, že bol
vymazaný. Uviedol, že nevie na základe akých skutočností žalovaný dospel k záveru, že jeho profil na

Instagrame bol vymazaný, keďže táto skutočnosť nemá nikde oporu v administratívnom spise - jeho účet
je stále aktívny. Uviedol, že názov jeho účtu je v napadnutom rozhodnutí uvedený nesprávne, miesto
„@XXXXXXXXXXXXXXXXX“ sa odkazuje na „@XXXXXXXXXXXXXXXX“, čo mohlo byť dôvodom, pre
ktorý žalovaný nevedel dohľadať tento profil. Tento preklep však nemôže byť na jeho ťarchu a to najmä
s ohľadom na to, že žalovanému sa podarilo minimálne raz jeho profil na Instagrame zobraziť. Okrem

toho predložil ako dôkaz do azylového konania video, na ktorom je uvedený názov jeho Instagramového
profilu správne. Video zobrazuje v aplikácii Instagram archív všetkých jeho minulých príspevkov, vrátane
tých, ktoré zobrazujú jeho účasť na protivládnych protestoch a príspevky vyjadrujúce jeho politické
názory. Tvrdil, že napriek tomu, že tieto archívne príspevky už nie sú verejne dostupné, sú stále
uložené na jeho profile a veľmi ľahko prístupné. O tom svedčí aj predložené video z Instagramu.

Poukázalnato,žeexistujevysokápravdepodobnosť,žesadostanúdopovedomiabieloruskýchštátnych
orgánov - Bielorusko disponuje rozsiahlymi a dobre zdokumentovanými systémami na monitorovania
svojich občanov, ktoré slúžia aj na prenasledovanie politických oponentov. V tejto súvislosti poukázal
na správu Organizácie Freedom House s názvom „Kľúčové udalosti, 1. jún 2023 - 31. máj 2024“
ako aj na bod 16. správy Vysokého komisára OSN pre ľudské práva s názvom „Situácia v oblasti

ľudských práv v Bielorusku pred prezidentskými voľbami v roku 2020 a po nich“: „Bezpečnostné zložky
využívali softvér na rozpoznávanie tvárí, monitorovanie sociálnych sietí a internetu, ako aj háčkovanie
a vynútené prehliadky mobilných zariadení, aby identifikovali osoby, ktoré boli následne zatknuté vo
svojich domovoch, na pracoviskách a na uliciach po celom Bielorusku. (...).“29. Pre úplnosť dodal, že sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí na s. 9 odkazuje na správu
Švajčiarskej rady pre utečencov s názvom Bielorusko: Nebezpečenstvo pre ľudí kritických voči vláde

pri návrate z 15.03.2024, ktorá potvrdzuje, že dôvodom zatknutia bieloruských občanov boli napr.
fotografie z protestov z roku 2020, fotografie s bielo-červeno-bielymi symbolmi, ktoré boli uložené v
mobilných telefónoch, sociálnych sieťach a dokonca aj fotografie solidárnych akcií v zahraničí. Podotkol,
že z dôvodu nesprávneho záveru o tom, že jeho profil na Instagrame bol vymazaný však žalovaný
nepovažoval tieto informácie pre prípad za relevantné.

30. Taktiež uviedol, že sa zúčastňoval protestov na podporu Ukrajiny vo vojne a protestoch pred
bieloruskou ambasádou v Bratislave o čom predložil ako dôkazy 8 fotografií, pričom na niektorých z
nich je vyobrazený aj on sám s bielo-červeno-bielou vlajkou, ktorej používanie je v Bielorusku zakázané.
Uviedol, že žalovaný považoval aj túto jeho aktivitu za azylovo irelevantnú, pretože podľa jeho názoru
bieloruské orgány najčastejšie stíhajú prominentné osoby, ako opozičných lídrov, kultúrne osobnosti,

novinárov či aktivistov a zároveň si údajne vymazal profil, na ktorom mal takéto fotografie z protestov
zdieľať a nedajú sa už dohľadať. V tejto súvislosti poukázal na článok organizácie Viasna s názvom
„Najmenej 58 zadržaných: ako a za čo prenasledujú Bielorusov vracajúcich sa zo zahraničia domov“ z
01.02.2023, ktorý dokumentuje prenasledovanie bieloruských občanov, ktorí sa zúčastnili solidárnych
akcií v zahraničí: „Podľa Výboru pre štátne hranice bolo vlani pri vstupe do Bieloruska zadržaných

52 ľudí pre „extrémizmus“. Ale podľa informácií „Viasna“ bolo v roku 2022 a začiatkom roku 2023
zadržaných celkovo 58 Bielorusov. Najmenej 10 z nich už bolo odsúdených na trest odňatia slobody,
štyria na trest „domáceho väzenia“ a proti ďalším siedmim boli zahájené trestné konania. Niektorí zo
zadržanýchbolisúdenípodľaadministratívnychpredpisovaumiestnenínaniekoľko„dní“dodetenčného
zariadenia. Ochrancovia ľudských práv identifikovali aj prípady, keď bezpečnostné sily po zadržaní zničili

Bielorusom doklady na cestovanie do zahraničia a dokonca aj pasy. (...) Bezpečnostné zložky vysadzujú
Bielorusov z bežných autobusov, stretávajú sa s nimi na autobusových či železničných staniciach
alebo si ich vyhľadávajú už doma. (...) Je bežné, že ľudia sú stíhaní za komentáre na sociálnych
sieťach alebo účasť na povolebných protestoch z roku 2020. Ale zadržaní môžu byť okamžite uväznení
podľa administratívnych predpisov za „extrémistické“ reposty alebo fotografie s bielo-červeno-bielymi

symbolmi nájdeným i na telefónoch a sociálnych sieťach. Ochrancovia ľudských práv poznajú prípady,
keď dôvodom prenasledovania bola dokonca účasť na solidárnych akciách v zahraničí.“ Konštatoval,
že z tohto článku nič nenasvedčuje tomu, že by sa bieloruské orgány selektívne zameriavali iba na
účastníkov s exponovaným politickým profilom.

31. Ďalej poukázal aj na skutkovo podobný prípad žiadateľky o azyl z Bieloruska, ktorá sa zúčastňovala
protestov v Bielorusku a po prezidentských voľbách v r. 2020 aj na území Slovenska, ktorý bol
posudzovaný Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sak/10/2023 zo
dňa 23.06.2023. Mal za to, že uvedený rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je
aplikovateľný aj na jeho prípad. Na rozdiel od tvrdenia žalovaného, podľa jeho názoru nie je pre udelenie

azylu podmienkou, že sa bieloruské úrady nevyhnutne dozvedeli o jeho účasti na protestoch na území
Slovenska (a ďalších aktivitách) ale že sa potenciálne mohli o nich dozvedieť. Konštatoval, že s ohľadom
na fotografie a videá z protestov, ktoré má vo svojom telefóne a informáciách o tom, že bieloruské
hraničné úrady lustrujú telefónne zariadenia občanov, ktorí sa vracajú zo zahraničia (tieto informácie o
krajine pôvodu v administratívnom spise úplne absentujú), je však riziko, že sa o nich dozvedia vysoké

a v jeho prípade toto riziko nie je možné vylúčiť.

32. V kontexte vyššie uvedených informácií považoval závery žalovaného o tom, že mu nehrozí v
krajine pôvodu za účasť na protivládnych protestoch v Bielorusku a na Slovensku prenasledovanie
za neudržateľné. Mal za to, že žalovaný nezaobstaral dostatok objektívnych informácií o tom, akým

represiám čelia všetci účastníci protestov, a to vrátane osôb, ktoré nie sú politicky exponované.
Namietal, že žalovaný nevenoval pozornosť tomu akým spôsobom bieloruský režim vyhľadáva a
identifikuje účastníkov protestov. Zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy považoval preto
za nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP a z tohto dôvodu
navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vo vzťahu údajnému

vymazaniu jeho účtu na Instagrame považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že
skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom
spise v zmysle § 191 ods. 1 písm. f) SSP. Navrhol napadnuté rozhodnutie preto zrušiť a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.33. Konštatoval, že ďalším z dôvodov, pre ktorý sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany bolo, že roznášal protivládne materiály a noviny s názvom „Čestné

noviny“. Do správneho konania predložil svoje fotografie letákov B. C., fotografie novín „Čestné
noviny“ a iné propagačné materiály v bielo-červeno-bielych farbách. Poukázal na to, že v napadnutom
rozhodnutí žalovaný najskôr uviedol, že Bielorusko síce uznalo projekt „Čestné noviny“ za extrémistickú
formáciu, avšak následne dospel k záveru, že jemu za túto aktivitu nehrozia v Bielorusku represie a
prenasledovanie, pretože do médií nikdy nepísal ani neprispieval a rozdávanie novín prebiehalo ešte v

čase, keď neboli vyhlásené za extrémistické. Odmietol argument žalovaného, že mu nič spätne nehrozí,
pretože noviny distribuoval pred tým, ako boli označené režimom za extrémistické. Poznamenal, že
prípady retroaktívnej aplikácie anti-extrémistických zákonov v Bielorusku sú dobre zdokumentované.
Poukázal na článok organizácie Human Constanta z 24.01.2023 s názvom: Retroaktívna sila
protiextrémistickej legislatívy v Bielorusku: prečo môžu udeliť pokutu alebo väzenie za príspevky
(reposty) spred desiatich rokov, v ktorom sa uvádza: „Protiextrémistická legislatíva v Bielorusku sa čoraz

viac využíva ako nástroj na potláčanie opozičných prejavov. To vedie k početným porušeniam ľudských
práv a slobôd v krajine. Nejasné znenie zákonov a ich svojrázna interpretácia zo strany bezpečnostných
zložiek umožňujú trestať ľudí za akúkoľvek formu nelojálnosti voči režimu. (...) Obhajcovia ľudských
práv sú obzvlášť znepokojení retroaktivitou niektorých článkov Trestného zákonníka (TZ) a Zákona o
administratívnych priestupkoch (ZAP). Niektoré články týchto kódexov sa dnes uplatňujú na trestanie

jednotlivcov za minulé činy, ktoré v čase svojho spáchania nepredstavovali porušenie protiextrémistickej
legislatívy.“ Uviedol, že distribúcia Čestných novín môže byť kvalifikovaná ako priestupok podľa čl.
19.11. bieloruského zákona o administratívnych priestupkoch - Šírenie, výroba, uchovávanie a preprava
informačných produktov, ktoré obsahujú výzvy na extrémistické aktivity alebo takéto aktivity propagujú a
jemu tak hrozí pokuta až do výšky 375 EUR. Rovnako môže byť jeho konanie vyhodnotené aj ako trestný

čin založenie extrémistickej formácie alebo účasť na nej podľa čl. 361-1 bieloruského trestného zákona.

34. Ďalej poznamenal, že retroaktívna aplikácia anti-extrémistických právnych predpisov v Bielorusku
je relevantná aj z dôvodu toho, že dal „lajk“ na video kanálu NEXTA na platforme Youtube. Uviedol, že
sa obáva možných represií za túto aktivitu, keďže kanál NEXTA bol bieloruskými úradmi označený za

extrémistický a neskôr vyhlásený Najvyšším súdom Bieloruska za „teroristickú organizáciu“. Namietal,
že žalovaný v napadnutom rozhodnutí síce nespochybňoval, že organizácia NEXTA je bieloruským
režimom považovaná za extrémistickú a teroristickú, avšak jedným z dôvodov, pre ktorý nepovažoval
túto jeho aktivitu za azylovo relevantnú, bol argument, že dal lajk na predmetné video NEXTA ešte
pred tým, než bol kanál označený za extrémistický. Mal za to, že žalovaný nezohľadnil retroaktívnu

aplikáciu anti-extrémistických právnych predpisov v Bielorusku, čím nemohol adekvátne posúdiť riziko
prenasledovania,ktorémuhrozízadistribúciuČestnýchnovín-materiálovprodukovanýchorganizáciou,
ktorá bola v Bielorusku označená za extrémistickú a za lajknutie videa NEXTA na platforme Youtube.
Domnieval sa, že uvedeným postupom žalovaný porušil ustanovenie § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Navrhol
preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

35. Ako ďalší dôvod azylovej žiadosti uviedol, že sa vyjadroval v Telegram kanáli „Gomeľ97“, ktorý
bol uznaný bieloruskými úradmi za extrémistický. Tvrdil, že za aktivity v Telegram kanáloch, ktoré
sú považované režimom za extrémistické mu hrozí trestné stíhanie. Predložil do azylového konania
screenshoty jeho správ v Telegram kanáli, ako aj správu od neznámeho muža, ktorý ho upozornil na

riziká spojené s jeho správami vo vybraných Telegram kanáloch a odporučil mu vymazať si Telegram
účet. Ďalej predložil niekoľko internetových článkov o tom, ako bieloruský režim identifikuje účastníkov
Telegramových chatov a aké sú následky za účasť na vybraných kanáloch v Telegrame. Poukázal na
to, že žalovaný najskôr spochybnil obsah jeho správ v kanáli „Gomeľ97“, pričom jeho správy nazval
len komentovaním aktuálneho diania. Takéto hodnotenie jeho správ odmietol, pretože úplne opomína

kontext a politicko-spoločenskú situáciu, ktorá prevládala v Bielorusku v čase publikovania týchto správ.
Uviedol, že občania sa v tomto kanáli navzájom koordinovali a informovali o dianí na jednotlivých
protestných zhromaždeniach. Žalovaný ďalej spochybnil, že tieto správy písal priamo on (žalobca).
Uviedol, že mu nie je zrejmé na základe akých skutočností žalovaný spochybnil pôvod týchto správ,
keďže v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne informácie, z ktorých by bolo možné vyvodiť,

že tieto správy nepísal. Ďalej poukázal na záver žalovaného, že „existuje viacero možností, ako by
teoreticky bieloruské orgány mohli takéto osoby časom vystopovať, a to za pomoci botov „getmyid_bot“
alebo „telesint_bot“, avšak on (žalobca) si údajne mal Telegram účet vymazať, a preto ho už nie je možné
vystopovať. V nadväznosti na uvedené uviedol, že nepozná dôvody, pre ktoré žalovaný dospel k záveru,že si vymazal Telegramový účet, prostredníctvom ktorého uverejňoval správy v extrémistickom kanáli.
Počas vstupného pohovoru uviedol iba, že mu bolo odporúčané si Telegram účet vymazať neznámym
mužom, avšak on (žalobca) tak nikdy nespravil a ani to počas správneho konania nikdy neuviedol. Pre

úplnosť ako dôkaz predložil aj e-mailovú komunikáciu medzi povereným zamestnancom migračného
úradu a ním. Z tejto komunikácie vyplýva, že E. C. H., zamestnanec procedurálneho odboru ho požiadal
o názov jeho Telegramového účtu, pretože ho nevedel zo spisu dobre prečítať. Konštatoval, že zaslal
teda zamestnancovi názov svojho Telegram účtu - @XXXXXXXXXX - a doplnil, že viaceré správy v
chatových konverzáciách, o ktorých hovoril na pohovore, vymazal z bezpečnostných dôvodov, potom čo

v roku 2024 dostal správu od neznámeho muža. Tvrdil, že jeho správy boli teda verejne dostupné viac
ako štyri roky. Zdôraznil, že ani v tom prípade však neuviedol, že by svoj Telegram účet vymazal. Uviedol,
že má jeden profil na Telegrame, kde vystupuje pod účtom @XXXXXXXXXX. Tento účet je stále aktívny
a používal ho aj v čase keď zverejňoval správy v kanáli „Gomel97%“, ktorý je v Bielorusku označený za
extrémistický. Tvrdil, že každý Telegram účet má pridelený ID číselný kód, ktorý je možné overiť na tejto
webovej stránke zadaním názvu Telegram účtu: https://tq-user.id/. ID Telegram účtu @XXXXXXXXXX P.

XXXXXXXXX. Ako dôkaz uvedených skutočností predložil screenshot z Telegramu, z ktorého vyplýva,
že Telegram účet s I.: XXXXXXXXX bol založený v novembri 2016. Ďalej predložil screenshot z aplikácie
Telegram, z ktorého vyplýva, že správy v Telegram kanáli „Gomel97%“, zverejnil on (žalobca), pretože je
pri nich uvedená jeho profilová fotka, z ktorých je jasne rozpoznateľná jeho tvár. Opätovne pripomenul,
že tieto správy boli verejne dostupné až do roku 2024, kedy ich vymazal.

36. Na základe predložených dôkazov považoval za preukázané, že pod svojim Telegram
účtom @XXXXXXXXXX založenom v novembri 2016 prispieval správami do kanálu „T.%“, pričom
tento účet nikdy nevymazal. V tomto kontexte poukázal na reportáž bieloruskej štátnej televízie
„????????????????? ??????“ (Televízna a rozhlasová spoločnosť Gomel) z 27.01.2022, v ktorej

sa uvádza, že sa šíria informácie o rozsiahlej deanonymizácii všetkých účastníkov extrémistických
telegramových chatov, ktoré majú v názve číslo 97. Zdôrazňuje sa, že nejde o lokálne napadnutie chatu
v jednom meste, ale o globálne hacknutie chatov vo všetkých mestách. Taktiež sa vo videu uvádza, že
boli zaznamenané telefónne čísla a ID účtov z týchto chatov, a na videu je zobrazený snímok obrazovky
s databázou ID účtov a telefónnych čísel účtov z týchto chatov. Tiež poukázal aj na oficiálne vyjadrenie,

tlačovú správu z 07.02.2024, M. S., vedúceho oddelenia vnútra Berezinského okresu.

37. Vo vzťahu k záveru žalovaného o tom, že si vymazal svoj Telegram účet považoval napadnuté
rozhodnutie za nezákonné z dôvodu toho, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého
rozhodnutianemáoporuvadministratívnomspisevzmysle§191ods.1písm.f)SSP.Navrholnapadnuté

rozhodnutie preto zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že opakované
prekrúcanie informácií o tom, že si vymazal svoje účty na sociálnych sieťach Telegram a Instagram sa
javízostranyžalovanéhoakoúčelovéscieľomznížiťopodstatnenosťjehoobávzpolitickymotivovaného
prenasledovania, ktorému čelí v Bielorusku.

38. Ďalej poukázal na rozpor tvrdení žalovaného na s. 12 a 13 napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa
jeho odvodu na povinnú vojenskú službu. Uviedol, že žalovaný na jednom mieste s takmer istotou tvrdí,
že nebude z dôvodu svojho zdravotného stavu povolaný do bieloruskej armády, no v krátkosti na to však
žalovaný v podstate tvrdí, že dôvodom jeho azylovej žiadosti je „len“ vyhnúť sa odvodovej povinnosti
a hroziacimi sankciám. Uvedené považoval za vážny logický rozpor, a preto navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť pre nepreskúmateľnosť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie. Záverom žalovanému vytýkal, že sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal možnosťou,
že dočasné obmedzenie práva opustiť Bielorusko z 03.09.2021 a výzva s oznámením o vyhýbaní sa
vojenskej službe z 15.12.2023 môže zo strany bieloruského režimu predstavovať formu nátlaku na to,
aby sa vrátil do krajiny pôvodu a mohol byť potrestaný za jeho politické aktivity.

39. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany z dôvodu, že nie sú vážne dôvody domnievať sa, že
by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu v zmysle § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle mal za to, že žalovaný v tomto
bode zamieňa inštitút azylu s inštitútom doplnkovej ochrany. Poznamenal, že v prípade, že by mu naozaj

hrozili drakonické tresty, tieto tresty by mohli byť považované za prenasledovanie podľa ustanovenia §
2 písm. d) zákona o azyle, ktoré je relevantné pre udelenie azylu. Naopak, ak má žalovaný k dispozícii
informácie o tom, že bieloruskí väzni sú vystavení vo väzeniach mučeniu alebo neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu, výška ich uložených trestov nie je podstatná na posúdenie podmienok naposkytnutie doplnkovej ochrany. Relevantným je iba posúdenie existencie vážneho bezprávia v zmysle
§ 2 písm. f) bod 2 zákona o azyle. Z tohto dôvodu zastával názor, že žalovaný nesprávne právne posúdil
vec podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a preto navrhol napadnuté rozhodnutie aj v tejto časti zrušiť.

40. Mal za to, že žalovaný v priebehu celého administratívneho konania pristupoval ku jeho žiadosti o
udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany formalisticky a s cieľom neudeliť mu medzinárodnú
ochranu za každých okolností. Namietal, že jednotlivé dôvody jeho žiadosti a predložené dôkazy
posudzoval vždy izolovane a nie vo vzájomnej súvislosti. Tento pohľad podľa jeho názoru spôsobil, že

žalovaný nezohľadnil celkovú ľudsko-právnu situáciu v Bielorusku a represie, ktorým čelia bez výnimky
všetci bieloruskí občania, ktorí nesúhlasia so súčasným autoritárskym režimom a svoj názor akýmkoľvek
spôsobom verejne komunikovali. Tvrdil, že politickí oponenti, akým je aj on, sú v Bielorusku systematicky
vystatovaní vážnemu porušovaniu ich ľudských práv. Bieloruský režim využíva celé spektrum nástrojov
na potlačenie akýchkoľvek prejavov nesúhlasu s totalitným režimom, od policajného obťažovania až
po väznenie politických oponentov, ktorým sú ukladané neprimerane prísne a dlhé tresty. Namietal, že

žalovaný súčasne účelovo prehliadal tie informácie o krajine pôvodu, ktoré predkladal on a ktoré svedčili
v prospech udelenia azylu.

41. Taktiež odmietol opakujúce sa argumenty žalovaného založené na tom, že je len „bežným“ občanom
Bieloruska s profilom, o ktorý bieloruské štátne orgány nemajú záujem. Zopakoval, že okrem účasti

na protestoch v Bielorusku a na Slovensku verejne zdieľal svoje opozičné politické názory a videá a
fotografie z protestov, podpísal sa pod kandidatúru opozičného prezidentského kandidáta, distribuoval
politické materiály, ktoré boli neskôr režimom vyhlásené za extrémistické, odfotografoval a zdieľal fotku
svojho volebného lístka, aktívne vystupoval v Telegram kanáli, ktorý bol označený za extrémistický,
lajkoval video organizácie, ktorá bola neskôr označená za extrémistickú a teroristickú. Mal za to, že

všetky tieto aktivity robia z neho „politického aktivistu“ s vysoko rizikovým profilom. Namietal, že žalovaný
na viacerých miestach (str. 4 - účasť na protivládnych protestoch, str. 5 - používanie zakázaných
symbolov) napadnutého rozhodnutia zľahčoval jeho situáciu tým, že mu za uvedené aktivity v Bielorusku
hrozia „iba“ administratívne sankcie, ktoré však, podľa jeho názoru, svojou intenzitou nedosahujú prah
prenasledovania. Pripomenul, že pre účely posúdenia opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania je

irelevantné, či jeho politické aktivity budú klasifikované ako trestné činy alebo ako správne priestupky.
Podľa § 2 psím d) zákona o azyle sa na účely tohto zákona prenasledovaním rozumie aj závažné alebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych
opatrení,ktorýpostihujejednotlivcapodobnýmspôsobom,ktoréspočívanajmävzákonných,správnych,
policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným

spôsobom. Konštatoval, že rozhodujúci je teda ich diskriminačný charakter alebo diskriminačný spôsob
ich výkonu. Vzhľadom na to, že tieto administratívne konania sú využívané režimom účelovo, najmä na
perzekúciu politických oponentov, je tento diskriminačný charakter podľa jeho názoru zjavný.

42. Uviedol aj to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí opakovane poukazoval na to, že opustil

krajinu pôvodu výlučne za účelom štúdia. Namietal, že táto interpretácia nezohľadňuje kontext za
akých bol nútení Bielorusko opustiť, celkovú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu a najmä
podmienky, za akých dostal možnosť študovať na území Slovenska. Uviedol, že neprišiel študovať na
slovenskú univerzitu za podmienok porovnateľných s inými študentami z tretích krajín. Dňa 04.01.2021
mu bolo priznané vládne štipendium v rámci rozvojovej spolupráce na jazykovú a odbornú prípravu

pred vysokoškolským štúdiom v súlade so zákonom č. 392/2015 Z. z. o rozvojovej spolupráci a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov,pričompriznanietohtoštipendiabolokoordinovanéajSlovenskou
agentúrou pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (tiež ako „SlovakAid“). V tejto súvislosti poukázal
na dokument s názvom „ZAMERANIE DVOJSTRANNEJ ROZVOJOVEJ SPOLUPRÁCE SR NA ROK
2021“ zverejnený na webovej stránke O.. Uviedol, že v čase vrcholiacich represálií v Bielorusku išlo

teda zo strany Slovenska o politické gesto solidarity, ktorým Slovensko uznalo, že bieloruskí študenti sú
v núdzi medzinárodnej pomoci. Preto odmietol zjednodušujúce tvrdenia žalovaného, že krajinu opustil
z vlastnej vôle, z dôvodu štúdia na vysokej škole na území Slovenska a nie z dôvodu jeho politických
aktivít, za ktoré by bol určitým spôsobom postihovaný. Tvrdil, že v čase odchodu z Bieloruska sa jeho
život v krajine pôvodu stal neznesiteľným, a to najmä preto, že žil v neustálom strachu, že bieloruský

režim ho bude trestať za to, že slobodne vyjadril svoj nesúhlas s tým, ako je spravovaná jeho krajina.
Tiež tvrdil, že štipendium, vďaka ktorému mohol pricestovať a legálne sa zdržiavať na území Slovenska
bolo príležitosťou na získanie, aspoň dočasného bezpečia pred bieloruskými orgánmi. Napriek svojmu
strachunepožiadaloudelenieazyluihneďpopríchodenaSlovensko,keďžesaotejtomožnostidozvedelaž v roku 2024. Zároveň však po príchode na Slovensko získal legálny pobyt a teda vedel, že najbližšie
obdobie nebude nútený do Bieloruska vycestovať. Okrem toho však úprimne veril, že dôjde v krajine
pôvodu ku zásadným politicko-spoločenským zmenám, ktoré mu umožnia v budúcnosti vrátiť sa do

krajiny. Po zverejnení výsledkov prezidentských volieb v Bielorusku na začiatku roka 2025 však túto
nádej stratil a rozhodol sa požiadať na území Slovenska o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej
ochrany. Tvrdil, že je presvedčený, že už nikdy sa nebude môcť vrátiť do Bieloruska za bezpečných
podmienok.

43. V neposlednom rade poukázal na to, že žalovaný nezohľadnil špecifický charakter azylového
konania, ktorým je prospektívne posudzovanie hrozby prenasledovania v krajine pôvodu. S poukazom
na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.06.2017, sp. zn. 8SaZ/3/2017 mal za to, že bolo
povinnosťou žalovaného skúmať nie len to, či bieloruské orgány majú v súčasnej dobe vedomosť o jeho
politickýchnázorochaaktivitách,aletaktiežposúdiťmierurizika,žesaonichmôžudozvedieťanásledky
akým by musel v takomto prípade čeliť. Vzhľadom na dobre zdokumentované prípady bieloruských

občanov, ktorým boli pri návrate do krajiny pôvodu kontrolované osobné veci, vrátane obsahu telefónov,
je toto riziko podľa jeho názoru veľmi vysoké.

44. V závere dal do pozornosti aj skutočnosť, že od 01.01.2025 do 31.08.2025 žalovaný vydal
celkom 13 prvostupňových rozhodnutí v prípade žiadateľov o azyl z Bieloruska, pričom ani jedno

z rozhodnutí nebolo negatívne a vo všetkých prípadoch bola žiadateľom udelená najvyššia forma
medzinárodnej ochrany - azyl. Uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by došlo ku zásadnej zmene
politicko-bezpečnostnej situácie v Bielorusku, a preto sa naskytá otázka, prečo sa v tomto prípade
žalovanýodchýlilodsvojejustálenejpraxe.Podotkol,ževadministratívnomspiseniesúzaloženéžiadne
informácie o krajine pôvodu, z ktorých by sa dalo dovodiť, že bieloruský režim upustil od represálií voči

svojim občanom zastávajúcim opozičné názory. Nežiadal nariadenie pojednávania.

III.
Vyjadrenia účastníkov konania

45. Vo vyjadrení zo dňa 11.11.2025 žalovaný uviedol, že žalobca predložil do konania množstvo rôznych
správ na CD nosiči. Tvrdil, že dokumenty v časti Aktivity na Slovensku však obsahujú len neurčité
fotografie (z meetingu k vojne na Ukrajine), internetové články podporujúce A., fotografie troch mužov
s historickou vlajkou Bieloruska – nie je známe kde to je a ani kto je na fotografiách, nakoľko jeden

muž má masku, druhý si zakrýva hlavu a tretí je neznámou osobu; časť Meeting proti zadržaniu K. G.
– obsahuje krátke videá, z ktorých je zrejmé, že niekoľko neznámych ľudí, niektorí v maskách, tlieska
pri ceste, na ktorej prechádzajú okolo autá; v časti Predvolebný míting Sviatlany Cichanovskej sú dve
rozmazané fotografie, miesto, čas, ľudia sa nedajú identifikovať; časť Protesty v Bielorusku po voľbách
majú dokumentovať situáciu (zrejme) po voľbách a zachytávajú kráčať väčšie alebo menšie skupiny

osôb v uliciach, pričom žalobca na nich nevystupuje; časť Šírenie opozičnej symboliky a tlačených
materiálovobsahujefotografieletákovB.C.;časťVerejnévyjadrovaniepolitickýchnázorovnasociálnych
sieťach zachytáva niekoľko správ, ktoré už nie sú aktívne na Instagrame a neobsahujú ani meno
žalobcu. Konštatoval aj to, že zo zoznamu ďalších videí, ktoré označuje žalobca, nie je zrejmé, kto ich
„lajkol“. Ďalej uviedol, že na ústnom pohovore žalobca predložil aj Upozornenie o dočasnom obmedzení

práva občana opustiť Bieloruskú republiku, na ktorom nie je uvedené meno žalobcu - predložil tiež list
údajne rodičom žalobcu, pričom mená rodičov v dokumente absentujú, hoci majú byť jeho adresátmi.
Uviedol taktiež, že spochybňuje skutočné a opodstatnené obavy žalobcu, najmä preto, že žalobca
žiada o azyl po rokoch jeho študijného pobytu na Slovensku a tiež, že jeho profily na sociálnych
sieťach neobsahujú žiadne protivládne statusy a sú vedené na iné meno (Q. N., K.). Mal za to, že

tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že ide o účelovo podanú žiadosť a azyl (blížiaci sa dátum vypršania
platnosti cestovného dokladu), pričom u žalobcu sa nepotvrdili žiadne individualizované dôvody, pre
ktoré by mu hrozilo prenasledovanie. Ďalej konštatoval, že vykonal so žalobcom pohovor dňa 6.5.2025
a následne zabezpečil do konania niekoľko súborov otázok a odpovedí o krajine jeho pôvodu, najmä vo
vzťahu k jeho výpovedi. Posúdil tiež dôkazy, ktoré žalobca predložil. Uznal, že do zápisnice z ústneho

pohovoru sa zapísala žalobcova instagramová adresa s chybou dvoch písmen, čo si on, žalobca, ani
jeho právny zástupca nevšimli pri podpise zápisnice. To spôsobilo, že taký profil nenašiel. V súvislosti
s tým, že žalobca vypovedal o vymazaní správ, mal za to, že si žalobca vymazal celý účet. Tvrdil, že
tieto skutočnosti opätovne overil (dňa 29.10.2025) a priložil do konania výpisy z Instagramu a Telegramužalobcu. Podľa jeho názoru je z nich zrejmé, že žalobca vystupuje pod inou identitou a jeho účty
neobsahujú žiadny politický materiál. Ďalej konštatoval, že správy, na ktoré žalobca v správnej žalobe
poukazuje sa netýkajú situácie, v akej je žalobca. Tvrdil, že správy o zatknutí za účasť na protestoch

z roku 2020 sú informácie, ktoré podľa jeho názoru nevypovedajú o žalobcovi, lebo hoci sa žalobca
na niektorých mohol zúčastniť, avšak zo strany štátu neboli voči nemu vyvodené žiadne dôsledky,
nakoľko mu bolo umožnené legálne opustiť Bielorusko. Podotkol, že správy a videá, ktoré predložil do
konania žalobca, nevypovedajú o aktívnej podpore či účasti na nepokojoch. Tvrdil, že ide o fotografie bez
identifikácie či zachytené pokojné a tlieskajúce skupinky osôb. Uviedol, že represie zo strany Bieloruska

nemá ambíciu umenšovať. Mal za to, že tieto skutočnosti a riziká prenasledovania však nemožno spojiť
s osobou žalobcu, u ktorej sa individuálne riziká žiadne nepotvrdili. Ďalej poznamenal, že informácie,
ktoré mu žalobca poskytol o svojich rodinných príslušníkoch rovnako nehovoria o vážnych rizikách,
podľa vyjadrení žalobcu sa jeho otca pýtali na žalobcu - konštatoval, že to nie je prenasledovanie ani
hrozba prenasledovania. Uviedol, že s ohľadom na bieloruský právny systém a potreby hlásenia na
účely odvodov do povinnej vojenskej služby, je vysvetliteľné, že ho mohol štát kontaktovať. Dôležitou

skutočnosťou podľa jeho názoru zostáva, že rodičia perzekvovaní nie sú, o čom svedčí aj to, že jeho
otec sa pohyboval a pracoval na území Slovenska, krajinu opustil legálne a legálne sa aj vrátil. Tvrdil, že
vychádzajúc z vyjadrení o zdravotných problémoch žalobcu, pre ktoré sa nemusel zaradiť do povinnej
vojenskej služby, bolo by otázkou možno komunikácie so štátnymi orgánmi o tom, že tieto dôvody stále
pretrvávajú. Konštatoval, že v kontexte celej výpovede žalobcu je na mieste pochybovať o relevancii

témy odvodovej povinnosti v jeho prípade. Tvrdil však, že tento druh informácií nechcel podceniť,
preto sa nimi v napadnutom rozhodnutí v rámci správnej úvahy aj zaoberal. Uviedol, že sa zaoberal
aj otázkou, či žalobca spĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodu, že je utečencom „sur place“. Pri
skúmaní podmienok utečencov „na mieste“ je potrebné vychádzať z predpokladu, či konkrétna osoba
má skutočne opodstatnené obavy z prenasledovania z niektorého z azylovo relevantných dôvodov,

a pre tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu. Tvrdil, že žalobca však
požiadal o udelenie azylu po rokoch života na Slovensku, pretože mu mal exspirovať cestovný doklad.
Konštatoval, že žalobca nepožiadal o udelenie azylu ako študent, ktorý sa stal utečencom v dôsledku
udalostí v krajine pôvodu, ako sa uvádza v Kritériách a postupoch pri udeľovaní statusu utečenca
vydanýmiUNHCR,priutečencoch„namieste“,aleprestalspĺňaťpodmienkynaprechodnýpobyt,apreto

požiadal o udelenie azylu na území Slovenska. Bol preto presvedčený, že žalobca nie je utečencom „sur
place“, nakoľko nespĺňa podmienky na medzinárodnú ochranu. Otázka, či ev. pôvodca prenasledovania
sa dozvedel, že v minulosti údajne mal na svojom instagramovom účte žalobca nejaké správy z diania
v Bielorusku je s ohľadom na žalobcov profil a jeho aktivity, ktorými sa prezentoval, podľa jeho názoru
iluzórna. Poznamenal, že ak aj žalobca vyjadril obavu, že mu v prípade návštevy Bieloruska za účelom

vybavenia nových dokladov bude kontrolovaný mobilný telefón, je na zváženie a osobné rozhodnutie
žalobcu, čím sa pred štátnymi orgánmi bude prezentovať. Tvrdil, že by z racionálneho hľadiska bolo
nepochopiteľné, ak by sa rozhodol cestovať a odovzdať mobil, kde má zachytené fotografie či videá
z protestov. Miera ochrany každého jednotlivca je, podľa jeho názoru, predovšetkým v záujme jeho
samého a podľa toho by sa mal aj rozhodovať. Zastával názor, že ak by bolo v žalobcovom záujme

predĺžiť si prechodný pobyt na Slovensku, na čo je potrebný platný cestovný doklad, a za týmto účelom
vycestovať do krajiny pôvodu, javilo by sa prirodzené, aby kontroverzný obsah nebral so sebou, a to
aj s ohľadom, že nie je žiadny aktivista, ale radový občan, ktorý prirodzene môže prechovávať určité
sympatie a nesympatie voči situácii v krajine svojho pôvodu. Čo sa týka informácie o udelených azyloch
v prípade iných Bielorusov, tak uviedol, že u žalobcu sa skúmali individuálne okolnosti, v zmysle ktorých

sa nepreukázalo zvýšené riziko prenasledovania - v prípade pozitívnych rozhodnutí z krajiny pôvodu
Bielorusko išlo o skutkovo odlišné prípady, kde miera politických aktivít bola natoľko intenzívna, že
opodstatnené obavy z prenasledovania sa ukázali ako adekvátne. Považoval napadnuté rozhodnutie za
správne a zákonné a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. Nežiadal nariadenie pojednávania.

46. V replike zo dňa 05.12.2025 žalobca poukázal na s. 4 vyjadrenia žalovaného, kde žalovaný priznal,
že do zápisnice z ústneho pohovoru zapísal názov jeho Instagramového profilu s chybou dvoch písmen
– žalovaný uviedol, že „To spôsobilo, že žalovaný taký profil nenašiel.“ Zdôraznil, že toto tvrdenie
žalovaného je však v priamom rozpore s tým, čo žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí. Konkrétne
na s. 4 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že: „Spočiatku azylového konania bol tento profil dostupný,

čomigračnýúradstiholvyužiťadanýprofilpreveriť,avšaknebolaznehozrejmážiadnapolitickáaktivita.“
Konštatoval, že žalovaný teda musel mať k dispozícii správny názov jeho Instagramového účtu. Okrem
toho, predložil do azylového konania video, na ktorom bol uvedený názov jeho Instagramového profilu
správne. Podľa jeho názoru uvedené tvrdenie žalovaného len opäť potvrdzuje to, že žalovaný jehoazylovej žiadosti nevenoval dostatočnú pozornosť a ním zistený skutkový stav nebol dostatočný na
riadne posúdenie rizika prenasledovania jeho osoby v krajine pôvodu.

47. Rovnako odmietol aj tvrdenie, že jeho profil neobsahuje žiaden politický materiál. Uviedol, že ním
predložené video (na ktoré odkazuje v bode 46.) zobrazuje v aplikácii Instagram archív všetkých jeho
minulých príspevkov, vrátane tých, ktoré zobrazujú jeho účasť na protivládnych protestoch a príspevky
vyjadrujúce jeho politické názory. Tvrdil, že napriek tomu, že tieto archívne príspevky už nie sú verejné,
sú stále uložené na jeho profile a veľmi ľahko prístupné - ako dôkaz predložil screenshoty vyhotovené

priamo z tohto videa.

48. S ohľadom na množstvo informácií o tom, že bieloruská hraničná polícia vykonáva kontrolu
elektrických zariadení občanov, ktorí sa vracajú do Bieloruska, uviedol, že sa obáva, že aj vďaka
týmto príspevkom na profile Instagram by mohol byť v prípade návratu do Bieloruska vystavený
nebezpečenstvu. Poukázal na záver vyjadrenia žalovaného, kde uviedol: „Ak aj žalobca vyjadril obavu,

že mu v prípade návštevy Bieloruska zo účelom vybavenia nových dokladov bude kontrolovaný mobilný
telefón, Je na zváženie a osobné rozhodnutie žalobcu, čím sa pred štátnymi orgánmi bude prezentovať.
Bolo by z racionálneho hľadiska nepochopiteľné, ak by sa rozhodol cestovať a odovzdať mobil, kde
má zachytené fotografie či videá z protestov. Miera ochrany každého jednotlivca je, podľa názoru
žalovaného, predovšetkým v záujme jeho samého a podľa toho by sa mal aj rozhodovať.“ Konštatoval,

že žalovaný mu v podstate odporúča aby sa zdržal konania, v jeho prípade vyjadrovania jeho politických
názorov, ktoré by ho mohli vystaviť riziku prenasledovania. Uvedené považoval za nesprávny právny
názor, ktorý je v rozpore s princípmi medzinárodného utečeneckého práva. Podľa názoru UNHCR
vysloveného v Písomných pripomienkach UNHCR k návrhu na prejudiciálne konanie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci medzi S. a A. a Holandskom z júna 2022: „42. Osoba, ktorá zastáva politický

názor, by nemala byť nútená tento názor meniť, a osoba, ktorá chce svoj názor vyjadriť, by nemala byť
nútená prejav obmedzovať len preto, aby sa vyhla prenasledovaniu. Základná myšlienka Ženevského
dohovoru z roku 1951 spočíva v tom, aby osoby mohli žiť svoj život bez strachu z prenasledovania
z dôvodu ich rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo politického
názoru. Očakávať od žiadateľa, aby svoj názor alebo jeho prejav upravil či utajil, by bolo v rozpore

s celým účelom Dohovoru z roku 1951 a s ústrednými ľudskými právami a slobodami, na ktorých je
založený. Takýto postup by žiadateľovi odoprel právo zastávať názory a právo na slobodu prejavu.
Ďalej, prenasledovanie neprestáva byť považované za prenasledovanie len preto, že osoby, ktorým
hrozí, že budú prenasledované, môžu odstrániť ujmu (alebo jej hrozbu) tým, že sa jej vyhnú.“ Bol
presvedčený, že tento názor je aplikovateľný aj na jeho prípad. Zdôraznil, že nie je preto zo strany

žalovaného legitímne očakávať, že prestane zastávať alebo vyjadrovať svoje politické názory za účelom
vyhnutia sa prenasledovaniu. Mal za to, že vzhľadom na prospektívny charakter azylového konania,
bolo povinnosťou žalovaného posúdiť riziko prenasledovania, ktorému by musel čeliť v krajine pôvodu,
ak by sa tam vrátil a zastával rovnaké politické názory a pokračoval v rovnakých politických aktivitách,
ktoré vyvíjal v Bielorusku a na Slovensku.

49. Čo sa týka jeho profilu na sociálnej sieti Telegram, poukázal na vyjadrenie žalovaného, v ktorom
žalovaný priznal, že informáciu o „vymazaní správ“ nesprávne interpretoval ako vymazanie celého účtu
- žalovaný poukázal na to, že na jeho Telegram profile je uvedené iné meno (názov účtu je však
nezmenný - @XXXXXXXXXX). Uviedol, že toto iné meno má na svojom Telegram profile uvedené od

samého začiatku, nikdy netvrdil opak, a preto je pre neho prekvapivé, že žalovaný na túto skutočnosť
poukázal až teraz. Bol toho názoru, že opäť to nasvedčuje, že jeho azylová žiadosť bola posúdená len
povrchne. Uviedol, že nerozporuje, že žalovanému sa pri opätovnom overovaní profilu dňa 29.10.2025
nepodarilo dohľadať žiadny politický materiál na jeho Telegram profile, správy totiž v kanáli „Gomeľ97%“
vymazal z bezpečnostných dôvodov, potom čo v roku 2024 dostal správu od neznámeho muža, ktorý ho

upozornil na riziká spojené s jeho správami vo vybraných Telegram kanáloch a odporučil mu vymazať si
Telegramúčet.Konštatoval,žetotokonzistentnetvrdilpočasceléhosprávnehokonania.Podotkol,žepre
posúdenie skutočného rizika prenasledovania, ktoré mu hrozí za aktivity Telegram kanáli „Gomeľ97%“
je však kľúčové, že jeho správy boli verejné viac ako 4 roky. V tejto súvislosti znova poukázal na oficiálne
vyjadrenie M. S., vedúceho oddelenia vnútra Berezinského okresu, podľa ktorého bieloruské orgány

monitorujú aktivitu v kanáloch Telegramu, ktorých obsah bol označený za extrémistický a ani vymazanie
správ v takýchto kanáloch nikomu nezabezpečuje ochranu, keďže elektronická stopa zostáva. Na záver
odmietol tvrdenie žalovaného, že on (žalobca) „nie je žiadny aktivista, ale radový občan“. Mal za to, ževšetky jeho vyššie spomenuté aktivity z neho robia „politického aktivistu“ s vysoko rizikovým profilom.
Žiadal rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

50. V duplike zo dňa 12.12.2025 žalovaný uviedol, že venoval dostatočnú pozornosť žalobcovmu
prípadu. Konštatoval, že k chybnému zapísaniu názvu instagramového účtu žalobcu do zápisnice
z pohovoru skutočne došlo, pričom si to nevšimol ani žalobca a ani jeho právny zástupca keď
zápisnicu podpisovali. Uviedol, že na tomto účte vystupuje žalobca pod pseudonymom, teda pôvodca
prenasledovania ho pri nulovej politickej angažovanosti žalobcu za posledné roky nemá dôvod

vyhľadávať a stotožňovať s ním. Tvrdil, že dokonca i v prípade, ak by to štátne orgány z hypotetických
dôvodov chceli urobiť, našli by tam iba niekoľko súkromných fotografií, ktorými nedemonštruje žalobca
žiadne politické názory. Bol toho názoru, že v danom prípade sa nejedná o politicky exponovanú ani
nijako inak politicky angažovanú osobu, pričom chyba v písaní a následne nenájdenie súkromného a
takmer prázdneho profilu žalobcu na instagrame nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Domnieval sa, že žalobcov prípad nie je ojedinelý v tom, že občania Bieloruska si svoje cestovné

doklady musia chodiť predlžovať do krajiny svojho pôvodu, ktoré v spojitosti s hlásením svojho pobytu
a predlžovaním si oslobodenia od brannej povinnosti môžu spôsobovať administratívnu ťažkosť. Tvrdil,
že tá však nevypovedá o prenasledovaní a vykonaním formálnych úkonov v žalobcovom individuálnom
prípade je možné si vybaviť nové doklady a následne aj znovu prechodný pobyt v zahraničí. Konštatoval,
že konanie o azyle nemá byť „jedným z riešení“ alternatívy legálneho pobytu – v tejto súvislosti poukázal

na rozsudky kasačného súdu sp. zn. 1Sža/34/2008, sp. zn. 10Sža/6/2015, sp. zn. 2Sak/18/2022, sp. zn.
2Sak/19/2022, sp. zn. 6Sak/4/2024, sp. zn. 1Sak/2/2025, sp. zn. 8Sža/41/2009, sp. zn. 1Sža/26/2014.
Tvrdil, že odporúčania Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov je potrebné posudzovať vo svojej
celistvosti, pričom UNHCR zdôrazňuje, že hodnotenie situácie každej osoby musí byť posudzované
individuálne; ak ide o veľmi známu osobnosť, je možnosť prenasledovania väčšia než v prípade osoby

neznámej; do posudzovania vstupujú ďalšie faktory, charakter osobnosti, prostredie, z ktorého osoba
pochádza, jej vplyv a pod; mať iné politické názory ako vláda ešte nie je dostatočným motívom na
priznanie statusu utečenca; predpokladá sa, že štátne orgány poznajú tieto politické názory a že
ich prisudzujú žiadateľovi, pričom význam alebo presvedčivosť názorov žiadateľa – podľa okolností
daného prípadu – musia byť taktiež vzaté do úvahy. Uviedol, že z doterajšieho životného štýlu a aktivít

žalobcu vyplýva, že o politiku sa zaujíma iba pasívne, svoje názory nemá záujem pertraktovať, nepíše
články, nezdieľa statusy proti režimu, nie je aktívny v podpore iných politických subjektov za hranicami
Bieloruska, kde už roky žije a ani v on-line priestore sa nevyjadruje proti režimu krajiny svojho pôvodu.
Tvrdil, že žalobca aktuálne nezdieľa verejne žiadne svoje politické názory, pričom za prípadnú činnosť
v Bielorusku, včítane odfotografovania hlasovacieho lístka, neboli vo vzťahu k žalobcovi vyvodené

žiadne dôsledky a krajinu svojho pôvodu opustil bez problémov a legálne. Domnieval sa, že „lajk“
videa v minulosti, keď dotknutá organizácia ešte nebola vyhlásená za extrémistickú nemôže mať žiadnu
politickú dohru pre žalobcu, pričom hovoriť o žalobcovi v tejto súvislosti ako o „politickom aktivistovi
s vysoko rizikovým profilom“ je preto neobjektívne. Bol toho názoru, že dôvodom žalobcovej žiadosti
o medzinárodnú ochranu sú exspirované doklady a nemožnosť si predĺžiť prechodný pobyt na území

Slovenska. Žalobu žiadal zamietnuť.

IV.
Relevantné právne predpisy

51. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa
môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných
orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
52. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1

sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
53. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).
54. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo

vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).
55. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.56. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.
57. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa

rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv
alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

58. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je
1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

59. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

60.Podľa§8zákonaoazyle,ministerstvoudelíazyl,aktentozákonneustanovujeinak,žiadateľovi,ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

61. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo

b) nespĺňa podmienky podľa § 10.

62. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

63. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 13b.

64. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo
a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť

subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo
vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol

uplatniť svoje štátne občianstvo.
65. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčeniao možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.
66. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1

písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to
neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.
67. Podľa § 20 ods. 5 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a) alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) alebo ods. 4 písm.
a) alebo písm. b), posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa § 10 a poskytnutie doplnkovej

ochrany podľa § 13b, pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa
§ 10 alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13b.

V.
Právne posúdenie veci správnym súdom

68. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný
podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa §
206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného,
preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri
svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia
rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je
dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa §
137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho

pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa
02.12.2025.

69. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-53-24/2025-Ž zo dňa
12.09.2025, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi

neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi
neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

70. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1.
a 2. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

71. Správny súd po preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie

žalovanéhovčastivýrokov1.a2.jenepreskúmateľnéprejehonezrozumiteľnosť,žezistenieskutkového
stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za
základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise,
čo sa premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s niektorými
podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi.

72. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového
systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba
nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o
žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.

73. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať
so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti
azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal
preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť

o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným
príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre
niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.74. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom

postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
(ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné
zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným
spôsobom a v jej kontexte.

75. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4
ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej
je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy
obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie
sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené
tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené

príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce
sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické
a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa
prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo
žiadateľpreukázalprimeranýdôvod,prečotakneurobil,ae)bolapreukázanávšeobecnádôveryhodnosť

žiadateľa.

76. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými
dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v
pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej

judikatúre kasačného súdu.

77. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán
nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach
žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej

ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne
rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné
následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom
na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).

78. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky
ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající
v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na
správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně

zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou
pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“

79. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,
ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému

zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi
žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne
žiadateľ,avšaksprávnyorgánjepovinnýzabezpečiťkžiadostiomedzinárodnúochranuvšetkydostupné
dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej
nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená

to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky
diskvalifikovala.

80. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší

súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval,
že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli
nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, jepovinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené
nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“

81. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 je
uvedené, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými
dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho
orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú

dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek
drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine
pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.

82. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,

že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s
ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v
budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v
prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.

10Sža/12/2016).

83. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých
čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej
ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže žiadateľom o azyl tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto,

že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá samotný
žiadateľ o azyl.

84. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne
posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného

úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu
žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod
aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.

85. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu

dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom nepostupoval, keď sa nevysporiadal
so všetkými časťami žalobcovho relatívne rozsiahleho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil
ho listinnými, ako aj inými (napr. CD nosič) dôkazmi a preto nie je ani správnemu súdu zrejmé, či ho
vyhodnotil ako celok vierohodný, alebo ho žalobca presvedčil iba v časti jeho tvrdení, prípadne vôbec (vo
viacerých jednotlivých častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný najskôr spochybňuje

vierohodnosť niektorých žalobcových tvrdení, no následne uvádza, že tie isté skutočnosti nerozporuje –
napr. účasť žalobcu na protestoch a pod.). Posúdenie azylového príbehu je do vlastného odôvodnenia
rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne (žalovaný sa evidentne zaoberal len tými
dôkazmi a správami, ktoré boli v neprospech žalobcu, pričom tie, ktoré boli v prospech žalobcu buď
odignoroval a vôbec sa nimi nezaoberal alebo ich vyhodnotil nedostatočne, respektíve v niektorých

prípadoch aj nesprávne), a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité.
Navyše, vyvracanie vybraných žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného
založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach.

86. V nadväznosti na uvedené správny súd zdôrazňuje, že zo správ nachádzajúcich sa

v administratívnom spise, ako aj v súdnom spise vyplýva, že v Bielorusku sú prenasledované v podstate
všetky osoby, ktoré sa zúčastňovali protivládnych protestov, a to bez ohľadu na profil účastníka
protestu alebo mieru jeho zapojenia do protestov (napr. správa Vysokého komisára OSN pre ľudské
práva publikovaná dňa 25.03.2024; správa Amnesty International publikovaná dňa 24.01.2025; verejne
dostupná informácia o prípade I. F. B.; internetový článok popisujúci prípad U. L., polytematické správy o

Bielorusku a pod.). Týmito správami, ktoré v podstate potvrdzujú žalobcove konzistentné tvrdenia o tom,
že aj bežní občania, ktorí sa zúčastnili predmetných protestov sú bieloruským režimom prenasledovaní
(zpredmetnýchsprávvyplýva,žebezpečnostnézložkyBieloruskavyhľadávajúúčastníkovprotivládnych
protestov bez ohľadu na ich profil a mieru zapojenia postupne od roku 2020 až po súčasnosť, pričomna to využívajú softvér na rozpoznávanie tvárí, monitorovanie sociálnych sietí a internetu, ako aj
hackovanieavynútenéprehliadkymobilnýchzariadení–napr.vroku2022bieloruskéúradykonštatovali,
že vyšetrovateľom v Minsku sa doposiaľ pomocou centralizovaného systému video monitorovania

v reálnom čase podarilo identifikovať 1400 osôb, ktoré sa zúčastnili na protestoch v rokoch 2020 až
2021), sa žalovaný absolútne nezaoberal a v rozpore s nimi tvrdil úplný opak, ktorý navyše ani žiadnym
spôsobom nepreukázal, ani riadne neodôvodnil.
V tejto súvislosti správny súd považuje taktiež za potrebné spomenúť aj to, že v správe Organizácie
Freedom House o Bielorusku s názvom „Kľúčové udalosti, 1. jún 2023 – 31. máj 2024“, je uvedené, že

„Vláda zintenzívnila svoj nadnárodný dohľad nad komunitami v exile. Napríklad orgány zvýšili kontroly
mobilných telefónov osôb prekračujúcich štátne hranice. Podľa Centra ľudských práv Viasna bolo v roku
2023 zadržaných a trestne stíhaných viac než 200 ľudí z politických dôvodov po hraničných kontrolách,
ktorézahŕňaliprehliadkyichmobilnýchtelefónovscieľomodhaliť„extrémistické“materiályaelektronické
sledovanie ich predchádzajúcich účastí na protestných akciách – čo predstavuje formu digitálneho
nadnárodného útlaku.“ K uvedenému treba taktiež poznamenať aj to, že žalovanému sa žiadnym

relevantným spôsobom nepodarilo doposiaľ vyvrátiť ani žalobcove tvrdenia o tom, že sa zúčastnil
protestov na Slovensku na podporu Ukrajiny vo vojne a na protestoch pred bieloruskou ambasádou
v Bratislave, za čo by žalobca mohol byť po návrate do Bieloruska sankcionovaný/potrestaný. Podľa
správneho súdu žalovaný v tomto smere nesprávne v napadnutom rozhodnutí uvádzal, že tieto
žalobcove aktivity sú azylovo irelevantné s odôvodnením, že bieloruské orgány nestíhajú bežných

občanov, ale len prominentné osoby – opozičných lídrov, kultúrne osobnosti, novinárov a pod. –
v tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na ďalší článok organizácie Viasna s názvom „Najmenej
58 zadržaných: ako a za čo prenasledujú Bielorusov vracajúcich sa zo zahraničia domov“ zo dňa
01.02.2023, na ktorý poukázal aj žalobca, ktorý dokumentuje prenasledovanie bieloruských občanov,
ktorí sa zúčastnili solidárnych akcií v zahraničí: „Podľa Výboru pre štátne hranice bolo vlani pri vstupe

do Bieloruska zadržaných 52 ľudí pre "extrémizmus". Ale podľa informácií „Viasna“ bolo v roku 2022
a začiatkom roku 2023 zadržaných celkovo 58 Bielorusov. Najmenej 10 z nich už bolo odsúdených
na trest odňatia slobody, štyria na trest „domáceho väzenia“ a proti ďalším siedmim boli zahájené
trestné konania. Niektorí zo zadržaných boli súdení podľa administratívnych predpisov a umiestnení
na niekoľko „dní“ do detenčného zariadenia. Ochrancovia ľudských práv identifikovali aj prípady, keď

bezpečnostné sily po zadržaní zničili Bielorusom doklady na cestovanie do zahraničia a dokonca aj pasy.
Bezpečnostné zložky vysadzujú Bielorusov z bežných autobusov, stretávajú sa s nimi na autobusových
či železničných staniciach alebo si ich vyhľadávajú už doma. Je bežné, že ľudia sú stíhaní za komentáre
na sociálnych sieťach alebo účasť na povolebných protestoch z roku 2020. Ale zadržaní môžu byť
okamžite uväznení podľa administratívnych predpisov za „extrémistické“ reposty alebo fotografie s bielo-

červeno-bielymi symbolmi nájdenými na telefónoch a sociálnych sieťach. Ochrancovia ľudských práv
poznajúprípady,keďdôvodomprenasledovaniaboladokoncaúčasťnasolidárnychakciáchvzahraničí.“
Správny súd konštatuje, že žalovaný nepochopiteľne odignoroval aj takéto typy článkov/správ, vôbec sa
nimi nezaoberal a vôbec ich nevyhodnocoval jednotlivo a ani vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi/
dohľadanými správami. Podľa správneho súdu žalovaný zistil skutkový stav absolútne nedostatočne

na riadne posúdenie veci, pričom keďže sa žalovaný množstvom relevantných správ svedčiacich
v prospech tvrdení žalobcu ani nezaoberal, tak uvedená skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie aj
nepreskúmateľným – nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia správny súd videl taktiež v častých
logicko-rozporných tvrdeniach žalovaného, ako aj v pomerne častých tvrdeniach žalovaného, ktoré sa
zakladali len na jeho domnienkach.

87. Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa správneho súdu taktiež zrejmé, že žalovaný pred vydaním
napadnutého rozhodnutia nezaobstaral dostatok objektívnych informácií o tom, akým represiám čelia
všetci účastníci protestov v Bielorusku, a to vrátane osôb, ktoré nie sú politicky exponované, pričom
žalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť ani tomu, akým spôsobom bieloruský režim vyhľadáva

a identifikuje účastníkov protestov. Správny súd teda konštatuje aj to, že žalovaný nezistil skutkový stav
dostatočne na riadne posúdenie veci.

88. Ďalším zásadným pochybením žalovaného bolo podľa správneho súdu to, že žalovaný považoval
účet žalobcu na sociálnej sieti Instagram za vymazaný a to v dôsledku toho, že žalovaný zadal meno

pod ktorým tam žalobca vystupuje nesprávne (žalovaný túto chybu navyše zopakoval aj v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia). Žalovaný sa v priebehu konania evidentne snažil čiastočnú zodpovednosť
za toto svoje pochybenie preniesť aj na žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorí podpísali
predmetnú zápisnicu v rámci pohovoru, no podľa správneho súdu uvedené v žiadnom prípade nemôžebyť na ťarchu žalobcovi – z vykonaného dokazovania bolo správnemu súdu taktiež zrejmé, že žalobca
ako dôkaz predložil žalovanému aj video, na ktorom je bez žiadnych pochybností uvedený názov účtu
žalobcu na Instagrame správne, takže za predmetné pochybenie je výlučne zodpovedný žalovaný.

Žalovaný sa v priebehu konania na súde snažil taktiež navodiť dojem, že predmetné pochybenie je len
chybou v písaní, čo je podľa správneho súdu absolútne neprípustné – podľa správneho súdu žalovaný
jednak nedostatočne zistil skutkový stav (z ktorého vychádzal pri vydávaní napadnutého rozhodnutia),
pričom možno konštatovať aj to, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého
rozhodnutia nemá oporu v administratívnom spise. Dodatočné prakticky úplne nové vyhodnocovanie

dôkazov žalovaným (a to najmä tých v rámci ktorých pochybil, respektíve ktoré účelovo vôbec riadne
nevykonal),atopovydanínapadnutéhorozhodnutia,ktorýmsasnažilžalovanýnespornezhojiťpredošlé
pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu, sú podľa správneho súdu taktiež absolútne neprípustné.
Chaotickosť a zmätočnosť v rámci vykonávania dokazovania žalovaným napokon deklaruje aj to, že
žalovaný potvrdil, že raz sa mu účet žalobcu na Instagrame podarilo otvoriť, no potom už ho podľa
žalovaného žalobca vymazal, keďže ho nevedel dohľadať.

89. V nadväznosti na predošlý bod, správny súd poukazuje aj na to, že obdobných závažných
pochybení sa žalovaný dopustil aj pri vyhodnocovaní správ/aktivít žalobcu na jeho Telegram účte. Podľa
správneho súdu žalovaný riadne nevyhodnotil žalobcove správy v kanáli „Gomel97“, pričom ich iba
účelovo zľahčoval (nazval ich komentovaním aktuálneho diania) a to bez toho, aby ich vyhodnocoval

v kontexte s politicko-spoločenskou situáciou v Bielorusku. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje,
že je irelevantné z hľadiska posúdenia tejto veci a posúdenia potenciálne hroziacej ujmy žalobcovi
v budúcnosti, že predmetné správy boli v kanáli „Gomel97“ vydané v čase, keď ešte tento kanál
nebol považovaný za extrémistický – predsa aj sám žalovaný konštatoval, že osoby, ktoré písali
správy v predmetných kanáloch (ktoré neskôr boli vyhlásené za extrémistické), vedia bieloruské orgány

vystopovať, a to za pomoci botov („getmyid_bot“ alebo „telesint_bot“). Správnemu súdu navyše taktiež
nie je absolútne zrejmé, na základe akých skutočností žalovaný spochybnil pôvod týchto správ, keďže
v administratívnom spise a ani v súdnom spise sa nenachádzajú žiadne informácie, z ktorých by
bolo možné vyvodiť, že tieto správy nepísal žalobca. Správnemu súdu nie je napokon zrejmé ani to,
na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že žalobca si Telegramový účet prostredníctvom ktorého

uverejňoval správy v extrémistickom kanáli, vymazal – žalobca predsa v administratívnom konaní
uvádzal, že vymazal len niektoré správy v chatových konverzáciách a nie jeho Telegram účet (tu treba
navyše poukázať aj na to, že predmetné správy, ktoré žalobca vymazal boli verejne dostupné viac
ako štyri roky, čo sa žalovanému taktiež nepodarilo žiadnym spôsobom vyvrátiť – správny súd taktiež
dodáva, že aj keby si žalobca predmetný Telegram účet vymazal, čo sa síce nestalo, tak elektronická

stopa naďalej zostáva a bieloruské orgány ho vedia podľa nej dohľadať). Keďže žalovaný v napadnutom
rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca si svoj Telegram účet vymazal, tak bez žiadnych pochybností
správny súd uzatvára, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nemá
oporu v administratívnom spise.

90. Za zmätočné a rozporné považoval správny súd aj tvrdenia žalovaného, podľa ktorých na jednej
strane žalovaný s takmer istotou tvrdí, že žalobca nebude z dôvodu svojho zdravotného stavu povolaný
do bieloruskej armády, no na druhej strane žalovaný tvrdí, že dôvodom žalobcovej azylovej žiadosti je
„len“ vyhnúť sa odvodovej povinnosti a hroziacim sankciám. Takéto vyjadrenia žalovaného považoval
preto správny súd za nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť a logický rozpor.

91. Správny súd ďalej poukazuje na žalobcove aktivity v Bielorusku a na Slovensku: žalobca zdieľal
svoje opozičné politické názory a videá a fotografie z protestov; podpísal sa pod kandidatúru opozičného
prezidentského kandidáta; distribuoval politické materiály, ktoré boli neskôr režimom vyhlásené za
extrémistické; odfotografoval a zdieľal fotku svojho volebného lístka; aktívne vystupoval v Telegram

kanáli, ktorý bol označený za extrémistický; lajkoval video organizácie, ktorá bola neskôr označená
za extrémistickú a teroristickú; študuje vysokú školu na Slovensku, pričom mu bolo dňa 04.01.2021
priznané predmetné vládne štipendium, ktorým Slovensko v podstate uznalo, že bieloruskí študenti
(s protivládnymi politickými názormi) sú v núdzi medzinárodnej pomoci (bola to reakcia Slovenska na
vrcholiace represálie v Bielorusku v rokoch 2020 – 2021). Podľa správneho súdu nebolo doposiaľ

žalovaným žiadnym spôsobom preukázané, že by žalobca predmetné aktivity nevykonával, v dôsledku
čoho možno konštatovať, že žalobcu určite nie je možné považovať len za úplne bežného občana
Bieloruska, ako ho nesprávne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vykresľoval žalovaný – správny
súdsisícenemyslí,žežalobcajevyslovenepolitickýaktivista„svysokorizikovýmprofilom“,novzhľadomna jeho mnohé aktivity počas dlhého obdobia nie je možné vylúčiť to, že v budúcnosti by mohol
byť bieloruskými orgánmi dohľadaný a rôznymi formami za predmetné aktivity potrestaný/postihovaný
(podľa správneho súdu nie je možné vylúčiť ani to, že žalobca upútal pozornosť bieloruských orgánov,

respektíve, že v dôsledku uvedených žalobcových aktivít k tomu dôjde v budúcnosti). V tejto súvislosti
správny súd poukazuje aj na obdobný prípad žiadateľky o azyl z Bieloruska, ktorá sa zúčastňovala
protestov v Bielorusku a po prezidentských voľbách v roku 2020 aj na území Slovenska, ktorý bol
posudzovaný Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (viď. rozsudok sp. zn. 1Sak/10/2023
zo dňa 23.06.2023). Správny súd taktiež v tejto súvislosti opätovne považuje za potrebné poukázať na

zásadu „benefit of the doubt“, podľa ktorej v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa
o medzinárodnú ochranu. Podľa správneho súdu možno považovať za akceptovateľné a udržateľné aj
vysvetlenie žalobcu prečo nepožiadal o udelenie azylu ihneď po príchode na Slovensko (žalobcovi bolo
priznané vládne štipendium, bol prijatý na štúdium, získal legálny pobyt na Slovensku, a teda vedel,
že najbližšie obdobie nebude nútený do Bieloruska vycestovať, pričom o možnosti požiadať o azyl sa
dozvedel až v roku 2024).

92. Podľa správneho súdu sa žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia taktiež nedostatočne
zaoberal charakterom poskytnutého štipendia žalobcovi, ako aj všetkými súvislosťami s tým spájanými.
Správny súd v tomto smere zdôrazňuje, že nie je možné akceptovať názor žalovaného, že žalobca
prišielštudovaťnaslovenskúuniverzituzapodmienokporovnateľnýchsinýmištudentamiztretíchkrajín.

Žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia prakticky úplne odignoroval žalobcom prezentované
skutočnosti a vôbec nezohľadnil to akým osobám sú predmetné špecifické vládne štipendiá poskytované
(ajvtomtoprípadežalovanýdôvodyžalobcovhopríchodunaSlovenskoúčelovozľahčoval,atobeztoho,
aby sa nimi riadne a dôsledne zaoberal). Správny súd teda konštatuje, že žalovaný aj v tomto prípade
nezistil skutkový stav dostatočne na riadne posúdenie veci, pričom možno taktiež konštatovať, že

skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom
spise.

93. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má správny súd aj za to, že žalovaný si riadne
nesplnil ani povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu. Podľa správneho

súdu bolo povinnosťou žalovaného skúmať nie len to, či bieloruské orgány majú v súčasnej dobe
vedomosť o politických názoroch a aktivitách žalobcu, ale taktiež mal žalovaný posúdiť mieru rizika,
že sa o nich môžu v budúcnosti dozvedieť a následky akým by musel žalobca následne čeliť (v tomto
smere správny súd opätovne poukazuje na enormné množstvo dostupných a zverejnených správ, ktoré
deklarujú, že aj bežní občania, ktorí sa zúčastnili protivládnych protestov v Bielorusku sú permanentne

postupne dohľadávaní a následne v rôznych formách sankcionovaní). Okrem už vyššie uvedeného
z administratívneho spisu vyplýva aj to, že rodičia žalobcu už boli v ich bydlisku dopytovaní bieloruskými
orgánmi ohľadne žalobcu a toho kde sa nachádza a čo robí, pričom otec žalobcu bol zadržaný KGB aj na
hraniciach a počas jeho zadržania sa ho pýtali na žalobcu (žalovaný sa ani s týmito tvrdeniami žalobcu
dôsledne nevysporiadal - skutočnosťami ohľadne zadržania otca na hraniciach sa v podstate vôbec

nezaoberal a ostatné prakticky permanentne iba zľahčoval s tým, že uvádzal, že uvedené skutočnosti sa
udiali len v súvislosti s žalobcovou snahou vyhnúť sa odvodovej povinnosti, pričom žalovaný uvedené
tvrdenia absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal).

94. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany správny súd uvádza, že nakoľko sa žalovaný účelovo opomenul

zaoberaťmnožstvomdostupnýchspráv,ktorýchčasťbolaajsúčasťouadministratívnehospisu,vktorých
sú k dispozícii informácie ohľadne toho, že bieloruskí väzni (a to najmä tí, ktorí boli proti bieloruskému
režimu a ktorí sa zúčastňovali aj protivládnych protestov v Bielorusku) sú vystavení vo väzeniach
mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu (viď. polytematická správa o krajine
Bielorusko nachádzajúca sa v prvej časti administratívneho spisu – žalovaným zažurnalizovaná na

str. 159 až 174), tak nemohlo byť ani posúdenie nároku žalobcu na doplnkovú ochranu žalovaným
náležité. V tejto súvislosti správny súd žalovanému zdôrazňuje, že z hľadiska posúdenia nároku žalobcu
na doplnkovú ochranu je úplne irelevantné, že žalobcovi v Bielorusku nehrozia drakonické tresty -
podstatné je posúdiť to, či žalobcovi v prípade, že by bol v Bielorusku odsúdený na trest odňatia
slobody (či už v dôsledku jeho viacerých aktivít vykonávaných v Bielorusku alebo na Slovensku alebo

v dôsledku nedostavenia sa k vojenskému odvodu, respektíve za nenastúpenie na výkon základnej
vojenskej služby), hrozí vo väzení mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie – výška
uložených trestov je teda irelevantná na posúdenie podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany,
pričom podstatným je len posúdenie existencie vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 2 zákonao azyle. Vyššie uvedené dôvody zakladajú teda taktiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného
v napadnutej časti týkajúcej sa doplnkovej ochrany.

95. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nepreskúmateľnosti
napadnutéhorozhodnutia(včastitýkajúcejsavýrokov1.a2.),nedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu
žalovaným,akoajtoho,žeskutkovýstav,ktorývzalžalovanýzazákladnapadnutéhorozhodnutia(včasti
týkajúcej sa výrokov 1. a 2.) je v rozpore s administratívnym spisom, za dôvodné. Námietku nesprávneho
právneho posúdenia veci správny súd v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným

už neposudzoval. V dôsledku uvedeného správny súd rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti z
dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

96. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného odstrániť súdom vyššie vytýkanú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, žalovaný bude musieť riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť

skutkovýstavveci),atokomplexne,vsúladesvyššienaznačenýmsmerom,anáslednežalovanýposúdi
v prvom rade dôveryhodnosť žalobcovho azylového príbehu a dôveryhodnosť žalobcovej osoby ako
takej a v prípade, že žalobcov azylový príbeh a jeho osoba nebudú vyhodnotené ako nedôveryhodné/
nevierohodné, tak bude žalovaný pokračovať v posudzovaní žalobcom prezentovaných dôvodov na
udelenie azylu a doplnkovej ochrany (vo vyššie naznačenom smere) a vo veci opätovne rozhodne,

pričom svoje nové rozhodnutie riadne a dôsledne odôvodní tak, aby bolo presvedčivé.

97. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej

správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

98. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov

konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

2 15SaZ/6/2025

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.

Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec

alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).