Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124207459
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:7124207459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. E. XXX/XX, F., právne zastúpená: JUDr. Júlia Čechová, advokátka so sídlom
Letná 45, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: NOVOCI 22 s. r. o., Karpatské námestie 10A, Bratislava
- mestská časť Rača 831 06, IČO: 54 609 267, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 51Cpr/5/2024-115 zo dňa 10.
apríla 2025 v spojení s opravným uznesením č. k. 51Cpr/5/2024-141 zo dňa 24. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

III. Žalovanému proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
danou žalovaným žalobkyni, je neplatné (I.); konanie o určenie, že pracovný pomer medzi žalovaným
a žalobkyňou naďalej trvá, zastavil (II.); vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol (III.) a vyslovil, že
žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (IV).

2. Predmetom sporu bolo určenie, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou
zo dňa 24.10.2022 medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo
strany zamestnávateľa výpoveďou, je neplatné. Pôvodne sa domáhala žalobkyňa určenia, že pracovný
pomer naďalej trvá a uloženia povinnosti žalovanému vyplatiť jej mzdu za obdobie odo dňa, kedy
žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do dňa, kedy jej umožnil pokračovať v práci
alebo do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Podaním doručeným dňa 24.02.2025
sa už nedomáhala určenia, že pracovný pomer naďalej trvá s poukazom na list, ktorý odoslala

zamestnávateľovi 30.05.2024 a upravila žalobný petit tak, že sa domáha zaplatenia náhrady mzdy
v sume jej priemerného mesačného zárobku za obdobie dvoch mesiacov vo výške 1.891,60 Eur. Preto
výrokom II. podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v časti, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou
naďalejtrvázastavil,pričomsúhlasžalovanéhospoukazomna§146ods.1CSPnevyžadoval.Následne
po pripustení zmeny žaloby predmetom konania bolo určenie, že pracovný pomer žalobkyne skončil
neplatne a nárok žalobkyne na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za obdobie dvoch
mesiacov vo výške 1.891,60 Eur.

3. Žalobkyňa podala žalobu v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, keď medzi stranami nebolo
sporné, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, ktorá bola žalobkyni predložená dňa
22.02.2024, ktorú si však podľa vlastného tvrdenia v žalobe neprevzala, a preto v zmysle § 38 ods. 4Zákonníka práce nastali účinky doručenia, keďže výpovedná lehota uplynula dňa 30.04.2024 a žaloba
bola podaná 17.04.2024.
4. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný bol zamestnávateľom žalobkyne na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 24.10.2022, pričom išlo o pracovný pomer na dobu určitú, avšak došlo k zmene na
dobu neurčitú. Nesporné je, že dňa 22.02.2024 žalovaný na pracovisku predložil žalobkyni výpoveď
z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny, ktorú žalobkyňa neprevzala. Výpoveď mal za
doručenú s poukazom na vyššie uvedené v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobkyňa mala za to,
že dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou uvádzaný žalovaným nie je dôvodom

vymedzeným v § 63 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že žalovaný uvedené tvrdenia nerozporoval
a jednoznačne uviedol, že súhlasí s tým, že pracovný pomer skončil neplatne vychádzal z uvedených
nesporných a zhodných tvrdení strán sporu. Len nad rámec poukázal, že podľa predložených listín
a nesporných tvrdení strán bola predložená výpoveď žalobkyni dňa 22.02.2024, ktorú odmietla prevziať,
avšak podľa správy Sociálnej poisťovne bola žalobkyňa od uvedeného dňa 22.02.2024 dočasne
práceneschopná.VzhľadomnazhodnéskutkovétvrdeniavýrokomI.rozhodol,žeskončeniepracovného

pomeru výpoveďou danou žalovaným žalobkyni je neplatné, bez toho aby skúmal, či boli dané dôvody
pre skončenie pracovného pomeru.
5. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, čo oznámila žalovanému
listom zo dňa 30.05.2024. Zamestnanec môže kedykoľvek, dokonca aj v priebehu konania zmeniť
svoje rozhodnutie o ďalšom zamestnávaní, a teda pokiaľ aj pôvodne trval na ďalšom zamestnávaní,

môže svoje rozhodnutie zmeniť až do rozhodnutia súdu. Preto v prejednávanej veci sú splnené všetky
zákonné predpoklady skončenia pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie v zmysle § 79 ods.
4 písm. a) Zákonníka práce podľa ktorého, ak zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní a so
zamestnávateľom sa nedohodne písomne inak platí, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby. V danom prípade bolo určené, že výpoveď

je neplatná, keďže nebola predložená žiadna iná písomná dohoda medzi stranami sporu, platí zákonná
fikcia, že pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, ktorá uplynula dňa 30.04.2024. Keďže
určujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce
je skutočnosť, že zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní a pracovný pomer skončil fikciou
– dohodou podľa § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého bol skončený pracovný

pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe skonštatoval, že žalobkyni nárok na náhradu mzdy v zmysle
§ 79 ods. 5 Zákonníka práce nevznikol. Zákon výslovne iba v prípade, že pracovný pomer bol
skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, upravuje nárok zamestnanca na náhradu mzdy podľa §
79 ods. 5 Zákonníka práce. Pracovný pomer žalobkyne však bol skončený výpoveďou a preto žalobu
žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady mzdy zamietol. Žalobkyňa síce oznámila zamestnávateľovi, že

na ďalšom zamestnávaní trvá listom zo dňa 11.04.2024 a zamestnávateľ jej umožnil opätovne nastúpiť
do zamestnania dňa 20.05.2024, avšak od 22.02.2024 do 02.06.2024 bola dočasne práceneschopná
a boli jej vyplácané nemocenské dávky. Tu poznamenal, že ak zamestnanec nie je schopný, napríklad
v dôsledku pracovnej neschopnosti alebo ochotný konať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy nemá
nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce za dobu jeho dočasnej pracovnej

neschopnosti.

6. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 a § 257 CSP konštatoval, že žalobkyňa bola
v konaní úspešná v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V časti žaloby o náhradu
mzdy mal úspech žalovaný, nakoľko žaloba bola v tejto časti zamietnutá, preto konštatujúc, že úspech

žalobkyne aj žalovaného vo vzťahu k výrokom I. a III. bol rovnaký, aplikoval § 255 ods. 2 CSP s tým,
že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. V zastavujúcej časti konania o určenie,
že pracovný pomer naďalej trvá možno pričítať žalobkyni zavinenie zastavenia konania, ktorá ako
zamestnanec môže kedykoľvek svoje stanovisko o trvaní na ďalšom zamestnávaní zmeniť, a to až do
rozhodnutia súdu, preto v tejto časti aplikoval ust. § 257 CSP a túto skutočnosť považoval za dôvod

hodný osobitného zreteľa a aj v tejto časti nepriznal náhradu trov konania.

7. Voči výrokom III. a IV. v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. S odôvodnením rozhodnutia v bodoch 27. až 31. žalobkyňa nesúhlasí.
Domáhala sa náhrady mzdy za obdobie 2-mesačnej výpovednej doby vo výške svojho priemerného

zárobku s poukazom na § 79 ods. 4 písm. a/ Zákonníka práce z dôvodu, že po neplatnom skončení
pracovného pomeru zo strany žalovaného žalobkyňa oznámila žalovanému, že netrvá na ďalšom
zamestnávaní. V súlade s citovaným zákonným ustanovením mal pracovný pomer žalobkyne skončiť
dňa30.04.2024,tedauplynutím2-mesačnejvýpovednejdobyavkonanísitakuplatnilanáhradumzdyvovýške priemerného zárobku za dĺžku výpovednej doby, ktorú by inak mala v prípade platného skončenia
pracovného pomeru. Teda ak by žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer riadne a platne,
pracovnýpomeržalobkynebyskončiluplynutím2-mesačnejvýpovednejdoby,počasktorejbyžalobkyňa

u žalovaného zotrvala a tak by jej za tento čas patrila mzda alebo náhrada mzdy. Súd v odôvodnení
poukázal, že vychádzal z ust. § 79 ods. 5 Zákonníka práce, avšak žalobkyňa uvádza, že svoj nárok
uplatnila podľa § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce. Je absurdné, ak by v prípade, že zamestnanec
napriek tomu, že s ňou zamestnávateľ neplatne skončí pracovný pomer, a to porušením povinnosti
na strane zamestnávateľa nemal právo ako zamestnanec na finančnú satisfakciu v podobe náhrady

mzdy za celú výpovednú dobu, ktorá by mu v prípade platného skončenia pracovného pomeru riadne
celá patrila. Zákonodarca v ustanovení § 79 ods. 4 písm. a/ Zákonníka práce uviedol, že v prípade
neplatného skončenia pracovného pomeru končí tento pracovný pomer uplynutím výpovednej doby,
za ktorú musí zamestnancovi patriť náhrada mzdy, aj keď to takto výslovne neuviedol v písmene b/
ods. 4 § 79 Zákonníka práce. Preto súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalobkyni
v tomto prípade nepatrí náhrada mzdy. Náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku žalobkyne za

dva mesiace zodpovedajúce dĺžke jej výpovednej doby, je tak nespochybniteľný nárok, ktorý žalobkyni
ako zamestnancovi patrí, keďže tu bolo jasné pochybenie zo strany žalovaného, ktorý neplatne skončil
pracovný pomer a zároveň jej patrí z dôvodu, že by jej tento nárok patril aj v prípade platného ukončenia
jej pracovného pomeru, k čomu ale nedošlo. Žalovaný bez akýchkoľvek výhrad bez ďalšej komunikácie
so žalobkyňou vo februári 2024 ukončil jej pracovný pomer tým, že sa jej snažil doručiť výpoveď

a zároveň ju hneď po odoslaní tejto výpovede odhlásil zo sociálnej a zdravotnej poisťovne, a to napriek
tomu, že zamestnankyni ešte mala plynúť 2-mesačná výpovedná doba až po uplynutí ktorej jej mal
skončiť pracovný pomer. Teda jasným pochybením žalovaného došlo k vzniku veľmi zložitej a ťažkej
situácie žalobkyne, ktorá ostala doslova zo dňa na deň bez práce a bez príjmu. Teda s poukazom na
ustanovenie, že zamestnancovi patrí v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru výpovedná

doba – teda, že takto skončí pracovný pomer v zmysle § 79 Zákonníka práce, končí až uplynutím
výpovednej doby, analogicky musí takémuto zamestnancovi patriť za dobu trvania tejto výpovednej
doby aj náhrada mzdy. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd mal rozhodnúť nielen o určení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj priznať nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods.
4 Zákonníka práce, a teda ak by súd v tomto postupoval správne, žalobkyňa by bola v konaní plne

úspešná, čím by jej zároveň patrila aj plná náhrada trov konania. Navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok
tak, že určí, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné, konanie o určenie, že pracovný
pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá zastavuje, žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za obdobie dvoch mesiacov vo výške 1.891,60 Eur
a žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil
a zároveň dodržal procesný postup tak, že bolo stranám zachované právo na spravodlivý proces.
Uviedol, že zmyslom § 79 Zákonníka práce, ktoré má kogentnú povahu, a preto sa nemôžu účastníci
právneho vzťahu od jeho znenia odchýliť, je upraviť práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru

v dobe začínajúcej sa dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť na základe neplatného skončenia
pracovného pomeru najneskôr do dňa, kedy súd svojím právoplatným rozhodnutím určil neplatnosť
skončenia pracovného pomeru. Preto pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy
dôvodiac § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce súd rozhodol správne, keď predmetné ustanovenie
upravuje iba otázku skončenia pracovného pomeru pri neplatnej výpovedi, ak zamestnanec netrvá na

ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy patrí zamestnancovi len v prípade fikcie a skončenia pracovného
pomeru podľa § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, a to v prípade, ak by pracovný pomer skončil
neplatne okamžitým skončením pracovného pomeru, resp. v skúšobnej dobe, čo však v prípade
žalobkyne nebolo. Žalobkyňa zrejme nesprávne chápe právny význam § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka
práceaztohtonesprávnehochápaniaprávnejnormypotomnesprávneodvodzujesvojnároknanáhradu

mzdy. Poukázal na výklad k fikcii dohody o skončení pracovného pomeru publikovanom v Zákonníku
práce, 3. vydanie C. H. BECK, rok 2022. Zdôraznil, že účelom § 79 ods. 4 Zákonníka práce je len
určenie spôsobu a okamihu skončenia pracovného pomeru, ak bola zamestnancovi daná neplatná
výpoveď a nie vytváranie nového finančného nároku na náhradu mzdy. Nemožno vykladať zákon
v prospech žalobkyne len na základe pocitu nespravodlivosti. Žalobkyňa v odvolaní zdôrazňuje okolnosti

doručovania výpovede, či odhlásenie žalobkyne zo sociálnej/zdravotnej poisťovne, tieto skutočnosti sa
týkajú však posúdenia platnosti skončenia pracovného pomeru, o ktorom súd rozhodol, že je výpoveď
neplatná. Otázka doručovania preto nijako nemení právny záver, že nárok na náhradu mzdy podľa § 79ods. 4 Zákonníka práce nevzniká. Rovnako súd správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania.
Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správy potvrdiť.
9. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas sporová

strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. a IV.
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti vo výrokoch I. a II. zostal rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý.

10. Ako už bolo vyššie konštatované, súd prvej inštancie rozhodol, že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou danou žalovaným žalobkyni bolo neplatné, a to na základe zhodných skutkových tvrdení
žalobkyne i žalovaného a tieto neboli ani jednou stranou rozporované. Pokiaľ žalobkyňa namietala,
že výpoveď jej nebola doručená, správne súd prvej inštancie v bode 21 napadnutého rozhodnutia
konštatoval, že k doručeniu výpovede došlo v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce, keďže táto na
pracovisku doručovanú výpoveď predloženú 22.02.2024 odmietla prevziať, čo potvrdila sama žalobkyňa

v žalobe. Nakoľko voči výroku I. o určení neplatnosti výpovede nebolo podané odvolanie ani jednou
sporovou stranou, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd
v tejto časti rozsudok nepreskúmava.
11. Predmetom odvolacieho konania bol už len nárok, ktorý bol vo zvyšnej časti žalobkyne zamietnutý,
a to nárok na náhradu mzdy za obdobie dvoch mesiacov výpovednej doby, ktorý žalobkyňa

odôvodňovala s poukazom na § 79 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce.
12. V prípade uplatneného nároku žalobkyňou na náhradu mzdy je nevyhnutné vychádzať z charakteru
náhrady mzdy, čo vo vzťahu k existujúcej judikatúre vyžaduje porovnanie predošlej právnej úpravy s
právnou úpravou, za účinnosti ktorej rozhodoval súd prvej inštancie.
13. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce účinného k 30.04.2022, kedy došlo

k fikcii skončenia pracovného pomeru (ďalej len „Zákonník práce“) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť

náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne

písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,

b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný

pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 5 Zákonníka práce v prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov.

14. Podľa § 61 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do 31.03.2002 (ďalej len „zák. č.
65/1965 Zb.“) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil
pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný

poskytnúťmunáhradumzdy.Tátonáhradapatrízamestnancovivovýškepriemernéhozárobkuododňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods. 3 písm. b) zák. č. 65/1965 Zb. ak zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer neplatne,

avšak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, pokiaľ sa so
zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol
pracovný pomer neplatne zrušený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovnýpomer týmto zrušením skončiť; v týchto prípadoch zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku za dobu výpovednej doby.
15. Porovnajúc zhora citovaný normatívny text Zákonníka práce s normatívnym textom predošlej

právnej úpravy zákona č. 65/1965 Zb. (účinnej do 31.03.2002) je nutné konštatovať, že ani po zmene
právnej úpravy neexistuje dôvod pre iný výklad relevantných ustanovení Zákonníka práce než aký je
daný v existujúcej judikatúre. Rozhodnutie Nejvyššího soudu ČSSR sp. zn. 6Cz/72/69 z 22.12.1969,
publikované ako R 90/70 sa zaoberalo nárokom na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru, ktoré vysvetľuje rozdiel medzi nárokom na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 a podľa § 61 ods. 2

zák. č. 65/1965 Zb., zo záverov ktorého vyplýva, že podľa právnej úpravy zák. č. 65/1965 Zb. účinného
do 31.12.1969 (ktorá je obsahovo totožná s jeho znením účinným do 31.03.2002) pracovníkovi v každom
prípade neplatného zrušenia pracovného pomeru prislúcha náhrada mzdy a jej rozsah je závislý na tom,
či sa pracovník rozhodne v organizácii ďalej pracovať a svoje rozhodnutie organizácii oznámi, alebo z
organizácie napriek neplatnosti zrušenia pracovného pomeru odíde. Náhrada mzdy priznávaná podľa
prvého odseku § 61 zák. č. 65/1965 Zb. účinného do 31.12.1969 je dôsledkom neplnenia povinností

organizácie, ktorá bola povinná prideľovať pracovníkovi, ktorý trval na tom, aby ho ďalej zamestnávala,
prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady je preto závislé na možnosti a ochote
pracovníka prácu vykonávať; ak pracovník nie je schopný napr. v dôsledku pracovnej neschopnosti,
kedy mu prislúcha nemocenské, prácu konať, nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa § 61
ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. Priznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 písm. b) uvedeného zákona

má ale celkom inú povahu, lebo právna norma neviaže v tomto jedinom prípade povinnosť organizácie
na náhradu mzdy na ďalšie trvanie pracovného pomeru, ale ako výnimku stanovuje, že pracovník má
v prípade neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy aj vtedy, ak
nebude chcieť v organizácii zostať pracovať. Náhrada mzdy nemá v tomto prípade charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú si pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu organizácia neumožnila pracovať, ale

má povahu satisfakcie voči pracovníkovi aj voči organizácii. Po novele Zákonníka práce zák.č. 20/1975
Zb. s účinnosťou od 01.07.1975 sa stali obsahom § 61 ods. 3 zák.č. 65/1965 Zb .
16. Išlo a aj v súčasnej dobe ide o prípady, v ktorých pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
zamestnanec netrval na ďalšom zamestnávaní a pri neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru
alebo v skúšobnej dobe mu vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za dobu

výpovednej doby. V spojitosti s posudzovaným prípadom odvolací súd udáva, že znenie § 61 ods.
3 zák.č. 65/19665 Zb. je v podstate totožné so znením § 79 ods. 5 Zákonníka práce a nie je potom
dôvodné sa od tohto záveru odkloniť. V preskúmavanej veci došlo k fikcii skončenia pracovného
pomeru výpoveďou v zmysle § 79 ods. 4 písm. a/ Zákonníka práce, uplynutím výpovednej doby,
keďže žalobkyňa netrvala na tom, aby ju žalovaný ako zamestnávateľ ďalej zamestnával. Predmetné

citované ustanovenie upravuje iba fikciu skončenia pracovného pomeru, a nie ako sa nesprávne
domnieva žalobkyňa aj nárok na náhradu mzdy, preto sa nedôvodne domáha svojho nároku v zmysle
tohto citovaného ustanovenia. Nárok na náhradu mzdy v prípade ak zamestnanec netrvá na ďalšom
zamestnávaní upravuje výslovne ustanovenie § 79 ods. 5 Zákonníka práce, avšak iba v prípade, že
k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo okamžitým skončením pracovného pomeru alebo

v skúšobnej dobe, čo nie je prejednávaná vec.

17. Obdobné závery boli prijaté i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8CdoPr/7/2024
z 14.08.2024, 5Cdo/225/2018 z 27.01.2022, 4Cdo/243/2008 z 27.08.2009, 6Cdo/246/2010
z 30.04.2012.

18. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie správne právne vec posúdil, keď ku skončeniu
pracovného pomeru došlo fikciou v zmysle § 79 ods. 4 písm. a/ Zákonníka práce, preto žalobkyni
nevznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce.
19. Poukazujúc aj na vyššie citovanú judikatúru navyše žalobkyni by nevznikol nárok na náhradu mzdy
za požadované obdobie ak by trvala na ďalšom zamestnávaní ani podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

nakoľko bolo vo veci preukázané, že v tom čase bola dočasne práceneschopná, a k tomuto nároku
môže dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa
pracovnej zmluvy. Tento záver je podporený aj jazykovým znením ustanovenia § 141 ods. 1 Zákonníka
práce, v zmysle ktorého zamestnancovi počas jeho neprítomnosti v práci pre chorobu nepatrí náhrada
mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania,
keď súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady úspechu v konaní a v časti zastavenia konania zo
zásady procesného zavinenia zastavenia konania a následne aplikujúc ustanovenie § 257 CSP.21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP aplikujúc
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na
ich náhradu v plnom rozsahu.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)