Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1323203325
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:1323203325.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobkyne:
A. B. B. C., nar. XX.XX.XXXX, s hláseným pobytom v obci B., proti žalovanému: DEMS, spol. s r.
o., so sídlom Liptovský Ján 2067, 032 03 Liptovský Ján, IČO: 36 464 881, právne zastúpený: Mgr.
Samuel Dorociak, advokát, so sídlom 1. mája 697/26, 031 01 Liptovský Mikuláš, o zaplatenie 35,- Eur

s príslušenstvom a o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 11Csp/40/2023 - 194 zo dňa 22.07.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. p o t v r d z u j e .
Vo výroku I. a II. zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým
rozsudkom prvým výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 35,- eur spolu s 5 % ročnými
úrokmi z omeškania zo sumy 35,- Eur od 28.04.2022 do 21.11.2024, všetko do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku, druhým výrokom
v zostávajúcej časti súd žalobu zamietol a tretím výrokom žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu

trov konania.

1.1. Súd prvej inštancie v prvom rade uviedol, že nemožnosť plnenia má následne vplyv aj na vzájomné
práva a povinnosti zmluvných strán. Nakoľko odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobkyňa
plnila, vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobkyni pomernú časť zaplateného vstupného. Medzi

stranami nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila za desať vstupov do wellnessu sumu 70,- Eur, pričom
jej bolo umožnených päť vstupov, čomu zodpovedá cena vstupov vo výške 35,- Eur. Nesporným
bola aj skutočnosť, že zvyšných päť vstupov už nebolo možných, preto na strane žalovaného vzniklo
bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalobkyni vydať. Tento záver nakoniec prijal aj žalovaný, ktorý
v priebehu konania mienil uhradiť žalobkyni istinu spolu s úrokom z omeškania vo výške 39,48 Eur,
ktoré plnenie však žalobkyňa bezdôvodne odmietla prijať. Okresný súd preto vychádzajúc zo skutkových

tvrdení žalobkyne, listinných dôkazov a v súlade s názorom odvolacieho súdu uložil žalovanému
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie za päť neuskutočnených vstupov do wellnessu
vo výške 35,- Eur.

1.2. K úrokom z omeškania okresný súd uviedol, že okrem istiny si žalobkyňa uplatnila aj zákonné 5 %
ročné úroky z omeškania z uvedenej sumy od 09.02.2022 do zaplatenia, pričom začiatok omeškania

žalovaného odvodzovala od otvorenia wellness po uvoľnení protipandemických opatrení a jej pokusu
o využitie permanentky. Z časti e-mailovej správy zo dňa 09.02.2022, ktorá je súčasťou odôvodneniažaloby,vyplýva,žežalobkyňavyzvalažalovanéhonavydaniebezdôvodnéhoobohateniazapäťvstupov,
čo žalovaný v konaní nespochybnil. Žalobkyňa naposledy vyzvala žalovaného na „úhradu dlžnej sumy“
e-mailovou správou zo dňa 27.04.2022, v ktorej zároveň oznámila, že ponuku žalovaného neprijíma.

V zmysle ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo
ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaný je tak v omeškaní so svojou povinnosťou vydať bezdôvodné
obohatenieod28.04.2022.Jehoomeškanievšakpodľanázorusúdutrvalolendo21.11.2024.Žalobkyňa
v písomnom podaní potvrdila, že ju dňa 18.11.2024 telefonicky kontaktoval právny zástupca žalovaného

s tým, že žalovaný jej uhradí uplatnenú istinu. Následne žalobkyni v e-mailovej správe zo dňa 18.11.2024
uviedol, že žalovaný poštovou poukážkou na adresu trvalého pobytu uhradil sumu 39,48 Eur, ktorá
pozostáva z istiny vo výške 35,- Eur a 5 % ročného úroku z omeškania od 28.04.2022 do 18.11.2024
vo výške 4,48 Eur. Žalovaný fotokópiou poštovej poukážky preukázal, že žalobkyni na adresu jej
evidovaného pobytu poukázal sumu 39,48 Eur. Žalobkyňa má podľa údajov v registri obyvateľov
evidovaný pobyt v obci B.. Žalovanému nič nebránilo tomu, aby potom, ako žalobkyňa bezdôvodne

odmietla uviesť svoje platobné údaje, mohol uhradiť svoj dlh, resp. jeho časť na adresu evidovaného
pobytu žalobkyne. Je síce pravdou, že žalobkyňa v konaní uviedla ako adresu na doručovanie D. E. B.
XX, B., avšak podľa § 106 ods. 1 CSP ide o adresu na doručovanie, ktorou je viazaný súd, t. j. adresu na
doručovanie súdnych písomností a nie o adresu, ktorá je záväzná aj pre stranu sporu v prípade, ak mieni
vyriešiť časť sporu. Nakoniec, to, že má žalobkyňa zriadený poštový priečinok, neznamená, že nemá

prijímať poštové zásielky na adrese, ktorú má evidovanú v registri obyvateľov. S prihliadnutím na obvyklú
maximálnu dobu poštovného doručovania tri dni tak okresný súd konštatoval, že omeškanie žalovaného
trvalo do 21.11.2024 a následne je podľa ustanovenia § 522 Občianskeho zákonníka v omeškaní
žalobkyňa,ktoráneprijalaponúknutúčasťuplatnenéhonárokuaanineposkytlavčaseplneniasúčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu, keď právnemu zástupcovi žalovaného odmietla uviesť platobné údaje.

Z ustanovenia § 523 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že za čas veriteľovho omeškania nie je
dlžník povinný platiť úroky, to znamená aj úroky z omeškania, čo bez potreby akéhokoľvek odôvodnenia
vyplýva z logiky veci. Okresný súd preto popri istine vo výške 35,- Eur priznal žalobkyni aj 5 % zákonné
úroky z omeškania zo sumy 35,- Eur od 28.04.2022 do 21.11.2024. V zostávajúcej časti uplatnených
úrokov od 09.02.2022 do 27.04.2022 a od 22.11.2024 do zaplatenia okresný súd žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

1.3. K trovám konania okresný súd uviedol, že žalobkyňa si okrem istiny a úrokov z omeškania uplatnila
aj náhradu trov konania vo výške 456,50 Eur, ktoré majú okrem iného pozostávať aj z náhrady škody
spočívajúcej v rozdiele hodnoty permanentky za jeden vstup v čase kúpy vo výške 7,- Eur a ceny, za

akú je možné kúpiť v čase podania žaloby dvojhodinový vstup vo výške 15,- Eur. Za päť vstupov si tak
uplatnilanáhraduškodyvovýške40,-Eur.Vuvedenejčastiokresnýsúdžalobuakonedôvodnúzamietol,
nakoľko nemal preukázaný vznik škody ako ani protiprávne konanie žalovaného, ktoré by ku škode na
majetku žalobkyne viedlo. Ako konštatoval aj odvolací súd, v prípade objektívnej nemožnosti plnenia
vzniká záväzok dlžníka – žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie povinnosť nahradiť

škodu, ktorá by vznikla len v prípade, ak by nemožnosť plnenia bola zapríčinená konaním žalovaného.
Žalobkyňa mohla vstup do wellnessu využiť podľa dohody strán od 05.10.2020 najneskôr do 05.10.2021.
Tak žalobkyňa, ako aj žalovaný však v tom čase nemohli absolútne predpokladať to, že žalobkyňa
nebude môcť kedykoľvek podľa svojho uváženia využiť vstup do wellnessu, čomu bránili postupne
prijímané nevyhnutné opatrenia spočívajúce v zákaze vychádzania, zatvárania prevádzok, obmedzenia

prevádzok a podobne. Skutočnosť, že po postupnom uvoľňovaní opatrení zo strany štátu, predovšetkým
v dvoch fázach vo februári 2022, žalovaná upravila svoje vlastné podmienky poskytovania služieb,
ktorými prakticky prioritne zabezpečovala služby pre ubytovaných hostí, neznamená, že porušovala
svoju právnu povinnosť. Žalovanému nič nebránilo upraviť vlastné podmienky poskytovania služieb tak,
aby to bolo v súlade s jeho podnikateľským plánom. Zároveň, zvýšenie ceny vstupov do wellnessu nie

je škodou žalobkyne, nejde o ujmu, ktorá nastala v jej majetkovej sfére, zvýšením ceny vstupov nijakým
spôsobom nemohlo dôjsť k zmenšeniu jej majetkového stavu oproti stavu, keď so žalovaným uzatvárala
zmluvu. Škodou nie je ani nesplnenie zmluvného záväzku, pretože samotná existencia pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi, v danom prípade na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je skutočnou škodou
a ani prípadným ušlým ziskom. Nakoľko nebol preukázaný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,

to znamená protiprávne konanie žalovaného, vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním, resp.
opomenutím žalovaného a vznikom prípadnej škody, okresný súd v časti o zaplatenie sumy 40,- Eur
žalobu zamietol ako nedôvodnú.1.4. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu nárok.
Žalobkyňa si uplatnila nárok vo výške 75,- Eur (istinu vo výške 35,- Eur a náhradu škody vo výške 40,-
Eur), pričom súd jej priznal sumu 35,- Eur. Jej úspech v spore tak predstavuje

47 % a v rozsahu 53 % bola neúspešná. Vzhľadom k tomu, že úspech strán sporu je takmer rovnaký,
okresný súd o náhrade rozhodol tak, že každá si bude svoje trovy znášať sama. Žalobkyňa bola plne
úspešná v odvolacom konaní, za čo by jej prináležala náhrada trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.Odvolacísúdvods.15odôvodneniazrušujúcehouzneseniakonštatoval,ženapriekúspešnosti
žalobkyne v odvolacom konaní nemôže ostať bez povšimnutia jej postoj k snahe žalovanej splniť

podstatnú časť požadovaného plnenia, čo môže byť dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
V závere okresný súd uviedol, že žalovaný už vo vyjadrení k žalobe dňa 08.08.2024 uviedol, že
je pripravený kedykoľvek uhradiť žalovanú istinu s výnimkou príslušenstva (vo výške 456,50 Eur),
na čo žalobkyňa nereflektovala, naviac odmietla právnemu zástupcovi žalovaného uviesť potrebné
platobné údaje. Ide tak o neštandardný postup žalobkyne (ktorú otázku položila aj v podaní zo dňa
14.07.2025), keď prakticky bezdôvodne odmietla prijať podstatnú časť plnenia, ktorého sa domáha

v súdnom konaní. Predmetom následného odvolacieho konania, v ktorom bola úspešná, tak bola
neprijatá istina a prevažujúca časť uplatnených úrokov z omeškania. Takýto postoj žalobkyne tak podľa
názoru okresného súdu zakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nepriznal žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Podotkol, že rozhodnutie súdu o nepriznaní nároku na náhradu
trov odvolacieho konania je súčasťou výroku III. tohto rozsudku.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie.
Žiadala, aby odvolací súd rozhodol tak, že v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vec vráti súdu prvej
inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.

2.1. V úvode odvolania žalobkyňa k odmietnutiu prijať a uviesť číslo bankového účtu uviedla, že sa
tvrdenie nezakladá na pravde, nakoľko nebolo žiadnym spôsobom dokázané. Uviedla, že krátko pred
nariadením pojednávania na deň 21.11.2024, ju 3 dni pred pojednávaním vo večerných hodinách
telefonicky kontaktovala vtedy jej neznáma osoba, ktorá požadovala uviesť číslo bankového účtu bez
overenia identity volanej osoby. Mala zato, že v súčasnej dobe to nie je vôbec bežné, rozumné a

bezpečné neznámym osobám poskytovať takéto údaje. Súd sa s daným konaním vôbec nezaoberal
vo svojom rozhodnutí a neskúmal, či tvrdenia sú pravdivé. Z rozhodnutia súdu sa dozvedela, že vraj
išlo o právneho zástupcu žalovaného. Žalobkyňa nepokladala vôbec za bežné takéto postupy právneho
zástupcu, práve naopak, postup žalobkyne bol prezieravý a opatrný. To, ako konala v tejto súvislosti,
je nevyhnutné pokladať za bežnú mieru opatrnosti, a nie o absolútnu povinnosť poskytovať neznámym

osobám čísla bankových účtov. Žalobkyňa poukázala na fakt, že je nutné predvídať a predchádzať
všetkým možným škodám, budúcnosti.

2.2. Uviedla, že požadovala plné plnenie, nie iba jeho časť. Za odmietnutie by sa mohlo považovať, keby
by žalobkyni došla do jej dispozičnej sféry určitá suma (konkrétne vo forme poštovej poukážky) a túto by

odmietla prijať. Žalobkyňa poukázala na neobvyklé manévre advokáta žalovaného, ktoré ostali súdom
absolútne či úmyselne nepovšimnuté, a to zjavne
z dôvodu, aby súd nepriznal žalobkyni náhradu trov konania a aby jej tak spôsobil škodu. Žalobkyňa
takéto konanie sudcu považovala za svojvoľné konanie, ohýbanie práva, neobjektívnosť, zneužívanie
svojho postavenia. Ďalej mala zato, že okresný súd neuviedol, čo je vlastne neštandardný postup

žalobkyne, pričom žalobkyňa postupovala v súlade so zákonom a to nemožno pokladať za neštandardný
postup. Podľa etických princípov nesmie advokát súdu nikdy vedome predkladať nepravdivé alebo
zavádzajúce informácie. Tomu však v tomto prípade nebolo - advokát zjavne poskytol súdu informáciu,
že vraj žalobkyňa odmietla prijať úhradu dlžnej sumy, čo je klamstvo. Žalobkyňa poukázala na to, že
istina sa nikdy nedostala do jej dispozičnej sféry, a to do dňa 22.07.2025, z čoho vyplýva, že žalovaný

fakticky nepreviedol istinu žalobkyni do 22.07.2025 na jej doručovaciu adresu, pričom telefonát advokáta
žalovaného iba slúžil ako manéver na to, aby súd informoval o tom, že vraj žalobkyňa odmietla prevziať
istinu. Žalobkyňa opäť poukázala na konanie žalovaného a na fakt, že žalovaný mal príležitosť uhradiť
žalobkyni dlžnú sumu, a to už od roku 2022 (ostatná predžalobná výzva zo dňa 12.10.2022), avšak
nekonal viac ako 3 roky a neusiloval sa žiadnym spôsobom dlžobu uhradiť - ako vyplýva z podkladov

súdneho konania - a úhradu dlžoby ignoroval, čím sa dostal do omeškania.

2.3. Žalobkyňa ďalej uviedla, že okresný súd sa však vo svojom rozhodnutí zo dňa 22.07.2025
k dôvodom nepriznania s použitím ustanovenia § 257 CSP nevyjadril vôbec a svoje rozhodnutieneodôvodnil. O trovách konania tak žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

2.4. Vzhľadom na postup a postoj žalovaného v konaní, jeho neustále odmietanie uhradiť dlžnú čiastku
napriek mnohým výzvam žalobkyne už dlhú dobu pred začatím súdneho konania, poukázala tiež na
fakt, že je slabšou stranou sporu - spotrebiteľ a nevidí žiadny reálny, morálny, zákonný dôvod na to,
aby niesla škodu spôsobenú žalovaným. Žalobkyňa mala s vymáhaním dlžnej čiastky značné náklady
a je výlučne vinou žalovaného, že vôbec k súdnemu sporu došlo, žalovaný mal totiž viacero možností

uhradiť dlžnú čiastku tak, aby k súdnemu konaniu vôbec nedošlo. Žalovaný odmietol, a to viac razy,
poskytnúť zakúpené služby žalobkyni, čo nemá žiadnu súvislosť s dobou COVID. Ani alternatívne
návrhy plnenia žalobkyne žalovaný neakceptoval. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor
druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. To, že žalobkyňa mohla využiť služby (vstup do
wellness) v čiastočnom rozsahu, neznamená, že dohodnuté služby nemusí poskytnúť alebo poskytnúť

v podstate s nedohodnutou pokutou/prirážkou (1 faktický vstup za cenu 4 vstupov). Žalovaný sa snažil
získať majetkovú hodnotu bez protislužby, ktorú mal poskytnúť žalobkyni, ale neurobil tak, resp. nastavil
podmienky na využitie služby tak, že tieto nebolo možné využiť. Žalobkyňa mala zato, že ak žalovaný
odmietol riadne plniť v súlade s dohodnutými podmienkami, ide o subjektívne zavinenie žalovaného.

3. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j. žalobkyňou, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími
dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1 CSP vo výroku III. ako vecne správny potvrdil.

4. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa zaoberal rozsahom podaného odvolania.
Z obsahu odvolania žalobkyne vyplýva, že toto smeruje výlučne proti výroku o náhrade trov konania,

t.j. proti výroku III.

5. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že súd porušil jej právo na riadne odôvodnenie
a právo na spravodlivý súdny proces, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. I

keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje
procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa
názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, nakoľko súd prvej inštancie
dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom

rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať za rozporné
s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého
skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, z akých ustanovení právnych
predpisov jeho rozhodnutie vychádzalo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

6. Odvolací súd zároveň podotýka, že súd nie je povinný rozhodovať podľa skutkového či právneho
názoru sporovej strany. Procesné stanovisko strany sporu samo osebe nevyvoláva povinnosť súdu
bez ďalšieho dokazovania prevziať jej návrhy, akceptovať jej procesné úkony či obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať v ich intenciách. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

7. Žalobkyňa ďalej namieta právne posúdenie veci, ktoré má spočívať v nesprávnej aplikácii § 257 CSP.

8. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že vychádzajúc z dikcie zákona § 255 CSP, je zrejmé, že
občianskoprávne (sporové) konanie je ovládané zásadou zodpovednosti za výsledok konania, podľa
ktorej účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania
vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Na prvom mieste je zásada úspechu(ods. 1 daného ustanovenia) a v prípadoch, keď má strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí
pravidlo obsiahnuté v druhom odseku daného ustanovenia, čiže pravidlo pomeru úspechu. V danom
ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov

konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore, pričom plný úspech
v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

9. Odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) predstavuje ustanovenie § 257 CSP,

podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, neprizná súd výnimočne náhradu trov
konania. Je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia tohto ustanovenia prichádza
do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane
sporu, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov
konania oprávnenej strane celkom alebo sčasti neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného
ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní

o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má
slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Uvedené ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov oprávnenej strane, ale vždy musí

ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený.

10. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k
majetkovým,sociálnym,osobnýmaďalšímpomeromvšetkýchstránajepotrebnévziaťdoúvahynielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä

na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú
tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

11. Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 257 CSP upravujúce moderačné právo súdu, osobitne
akcentujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda

uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

12. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP k trovám odvolacieho konania uvádza,
že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval úspech a neúspech strán sporu samostatne v konaní

pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené uvádza, že
keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, povinnosťou
súdu prvej inštancie bolo rozhodnúť v konečnom rozhodnutí o náhrade trov celého konania, vrátane
trov odvolacieho konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania je potrebné viazať na celkový konečný
výsledok sporu, súd prvej inštancie preto nemá dôvod osobitne hodnotiť mieru úspechu či neúspechu

strán,anisamostatnevyhodnocovaťmožnosťaplikácieustanovenie§257Civilnéhosporovéhoporiadku
oddelene na konanie pred súdom prvej inštancie a na odvolacie konanie.

13. Hodnotiac konanie ako celok do vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie, okresný súd správne
uviedol, že úspech žalobkyne v spore predstavuje 47 % a úspech žalovaného 53 %. To znamená,

že žalobkyňa bola prevažne neúspešná v uplatňovaní svojho nároku – 53 %. Jej čistý neúspech tak
predstavuje 6 % (neúspech 53 % - úspech 47 %). Naopak, úspešnejším v spore bol žalovaný, ktorého
úspech predstavuje 53 % a neúspech 47 %, teda jeho čistý úspech predstavuje 6 %. Z uvedeného
vyplýva, že viac úspešným účastníkom v spore bol žalovaný, naopak žalobkyňa bola viac neúspešná
pri uplatňovaní svojho nároku.

14. Okresný súd mal pri rozhodovaní o trovách konania v zásade dve možnosti, a to buď priznať
žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 6 % alebo, keďže rozdiel medzi úspechom
a neúspechom žalobkyne a žalovaného prestavoval iba 6 %, nepriznať náhradu trov žiadnemu
z účastníkov (keďže úspech žalovaného bol zanedbateľný). Takto aj v zásade okresný súd rozhodol

a tento výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania je správny.

15. Nesprávny bol ale čiastkový záver okresného súdu, že o trovách odvolacieho konania mal rozhodnúť
samostatne, ktorý sa však prejavil iba v odôvodnení rozhodnutia.16. Trovy prvoinštančného a odvolacieho konania tvoria jeden celok, a preto rozhodnutie vychádzajúce
z pomerného úspechu a neúspechu strán je potrebné stiahnuť na všetky trovy, ktoré do vydania

rozhodnutia súdu prvej inštancie vznikli.

17. Aplikácia ust. § 257 CSP tu nebola namieste. Tá by prichádzala do úvahy iba v prípade, že
by žalobkyni vznikol, vychádzajúc z úspechu žalobkyne, nárok na náhradu trov konania. Žalobkyni
však takýto nárok nevznikol, preto posudzovať dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré mali spočívať

v správaní žalobkyne, nie je v tomto konaní dôvodné. Väčšina odvolacích námietok žalobkyne sa dotýka
práve aplikácie tohto ustanovenia, a keďže jeho aplikácia neprichádza do úvahy, nie je dôvodné sa
nimi zaoberať.

18. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na porovnateľný úspech a neúspech
strán sporu (žalobkyni a žalovaného) viazaný na celkový výsledok sporu, (prvoinštančného konania

a odvolacieho konania) je výrok o náhrade trov konania, ako ho formuloval súd prvej inštancie, vecne
správny a primeraný. Za týchto okolností je opodstatnený záver, podľa ktorého žiadnej zo strán sporu
nevzniká nárok na náhradu trov konania.

19. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd, vychádzajúc z odvolacích námietok

vymedzených odvolateľkou v podanom odvolaní, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
III. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil (výrok I.). V ostatnej časti, t. j. vo
výroku I. a II. ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý, pretože nebol napadnutý odvolaním
(výrok II.).

20. O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia
§ 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ustanovenia § 262 ods. 1 a ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol
v celom rozsahu úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania, ktoré
muvsúvislostis konanímvznikli(§255ods.1CSP),atovrozsahu100%.Odvolacísúdtakžalovanému
priznal náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % (výrok III.).

21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

V Žiline dňa 18.12.2025

JUDr. Eva Malíková
predsedníčka senátu

JUDr. Roman Tichý
člen senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu