Uznesenie – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/12/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122207406
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5122207406.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobkyne: A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX, XXX XX E., právne zastúpená: Hriadel-
Heger & Partners s.r.o.,
so sídlom Železničiarska 3191/18, 811 04 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 643 359, proti

žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX,
XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o.,
so sídlom Hviezdoslavova 6, 010 01 Žilina, IČO: 36 421 910, v konaní o zrušenie a vyporiadanie
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov,oodvolanížalobkyneprotiuzneseniuOkresnéhosúduŽilina
č. k. 25C/69/2022-292 zo dňa 26. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie (výrok I. odvolaním napadnutého
uznesenia) a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II. odvolaním napadnutého
uznesenia).
1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 25C/69/2022-287

zo dňa 04.03.2025, právoplatným dňa 21.03.2025, bolo konanie na základe zhodného návrhu strán
sporu prerušené podľa § 163 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Nakoľko žiadna zo strán sporu nepodala do šiestich mesiacov
od nadobudnutia právoplatnosti predmetného uznesenia návrh na pokračovanie v konaní, súd v zmysle
§ 163 ods. 2 CSP konanie zastavil a o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
256 ods. 1 CSP majúc za to, že právo podať návrh na pokračovanie v konaní prináležalo obom stranám

sporu, preto obom stranám sporu možno rovnako pričítať zavinenie na zastavení konania.
2. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. a), b), d) a ods. 2 CSP, majúc za to, že: (i) neboli splnené procesné podmienky, (ii) súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (iii) konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, (iv) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.
2.1. Na rozvinutie uvádzaných dôvodov žalobkyňa uviedla, že už v čase podania žaloby na súd
výslovne navrhla, aby súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 166 ods. 1 CSP zvážil spojenie
prípadných konaní o vyporiadanie majetku strán, ak by sa preukázalo, že niektoré časti ich spoločného
majetku sú vedené v inom vlastníckom režime (podielové spoluvlastníctvo). Týmto návrhom žalobkyňa

sledovala, aby súd mohol o všetkých majetkových otázkach medzi bývalými manželmi rozhodnúť
jednotne, efektívne a hospodárne, bez nutnosti viesť viacero samostatných konaní. Následne bolona Okresnom súde Žilina začaté aj konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi tými
istými účastníkmi, vedené pod sp. zn. 51C/73/2022. Počas konania mali strany sporu preukázateľný
záujem o zmierlivé a mimosúdne riešenie veci, o čom svedčí ich spoločný procesný návrh na prerušenie

konania podľa § 163 CSP, ktorý bol súdom akceptovaný. Účelom tohto procesného postupu nebolo
spôsobenie prieťahov, ale vytvorenie priestoru pre konštruktívne rokovania o dohode o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa zdôraznila, že ani po prerušení konania nebola zo strany
účastníkov preukázaná pasivita, ale naopak, prebiehali rokovania smerujúce k dohode, ktorá by mohla
byťnáslednepredloženásúdunaschválenie.Predmetnávectaknebolavstavenečinnosti,alevprocese

hľadania konsenzuálneho riešenia, čo je plne v súlade s princípom uvedeným v čl. 7 ods. 2 základných
princípov CSP, podľa ktorého je povinnosťou súdu viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu.
2.2. Súčasne žalobkyňa poukázala na to, že zastavenie konania v dôsledku uplynutia šesťmesačnej
lehoty podľa § 163 ods. 2 CSP je v danej veci neprimerane formalistickým postupom, ktorý
nezohľadňuje ani povahu prejednávanej veci, ani doterajšie správanie strán, ich úsilie o mimosúdnu
dohodu a súvisiace konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Z uvedených dôvodov

považuje žalobkyňa za nevyhnutné, aby sa v konaní pokračovalo, pričom zastavenie konania bez
akéhokoľvek predchádzajúceho vyzvania strán na oznámenie stavu rokovaní alebo ich stanoviska k
ďalšiemu procesnému postupu nepovažuje za postup zodpovedajúci princípom spravodlivého procesu,
hospodárnosti a právnej istoty. Podľa jej názoru nie je zmyslom inštitútu uvedeného v ust. § 163
ods. 1 CSP sankcionovať procesnú nečinnosť, ale poskytnúť stranám čas a priestor na rokovania,

ktoré môžu viesť k dobrovoľnému, rýchlejšiemu a hospodárnejšiemu riešeniu sporu. V predmetnej veci
mala žalobkyňa za to, že prvostupňový súd uplatnil § 163 ods. 2 CSP izolovane, bez prihliadnutia na
konkrétny účel, pre ktorý bolo konanie prerušené. Žalobkyňa i žalovaný zhodne požiadali o prerušenie
konania práve preto, aby mohli rokovať o mimosúdnej dohode o vyporiadaní BSM. V tejto súvislosti
bolo teda prerušenie konania výsledkom aktivity strán a ich snahy o efektívne vyriešenie veci, nie

pasivity alebo nezáujmu o pokračovanie v konaní. Ak súd po uplynutí lehoty uvedenej v § 163 ods.
2 CSP pristúpil k automatickému zastaveniu konania bez overenia stavu mimosúdnych rokovaní,
podľa žalobkyne uplatňoval formalistický výklad, ktorý nezodpovedá zásade proporcionality. Zastavenie
konania je prísny procesný následok, ktorého využitie má byť vyhradené len pre prípady jasnej a
preukázanej nečinnosti strán. V danom prípade však podľa žalobkyne nešlo o procesnú nečinnosť, ale

o priebežné rokovania medzi stranami smerujúce k dohode o vyporiadaní majetku. Súd prvej inštancie
mohol a mal zvoliť miernejší procesný postup, ktorý by zodpovedal zásade nielen hospodárnosti konania
ale aj spravodlivému procesu. Pred rozhodnutím o zastavení mohol účastníkov vyzvať na oznámenie,
či v konaní žiadajú pokračovať, prípadne ich poučiť o následkoch uplynutia šesťmesačnej lehoty. Takýto
postupbybolplnevsúladesozákladnýmiprincípmi,naktorýchjepostavenýCSP.Tietoprincípyukladajú

súdu povinnosť postupovať spravodlivo, hospodárne, bez zbytočných prieťahov a v súlade so zásadou
právnej istoty.
2.3. Tiež poukázala na to, že vzhľadom na charakter prejednávanej veci (vyporiadanie BSM) ide o
komplexný celok, ktorý si vyžaduje zaoberať sa viacerými okruhmi cez hnuteľné veci, nehnuteľnosti, či
nadobudnuté finančné aktíva alebo spoločné záväzky. Takéto veci si spravidla vyžadujú viac času na

rokovania, vyhodnotenie návrhov a prípravu dohody. Striktne formálne uplatnenie § 163 ods. 2 CSP
bez prihliadnutia na tieto okolnosti tak viedlo podľa žalobkyne k neprimeranému následku, ktorý nie je
v súlade s účelom civilného procesu ako prostriedku na spravodlivé vyriešenie veci. Zopakovala, že ak
súd rozhodol o zastavení konania bez akejkoľvek výzvy či informácie o hroziacom následku, znemožnil
tým žalobkyni predložiť informáciu o stave rokovaní, návrhy na ďalší postup alebo prípadne podať návrh

na pokračovanie v konaní.
2.4. Osobitne žalobkyňa zdôraznila, že predmetom konania bolo vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ktoré bolo vecne a skutkovo previazané s ďalším konaním o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva tých istých účastníkov (konanie vedené pod sp. zn. 51C/73/2022 na
Okresnom súde Žilina). V takejto situácii bolo podľa nej legitímne a primerané očakávať, že súd aspoň

minimálnym spôsobom preverí stav týchto konaní, alebo strany vyzve na vyjadrenie, či žiadajú v
konaní pokračovať. Svojím postupom prvostupňový súd zabránil tomu, aby žalobkyňa uplatnila svoje
procesné práva a domohla sa meritórneho rozhodnutia vo veci. Takéto rozhodnutie preto nezodpovedá
ani základným zásadám v článku 10 a 17 CSP, ktoré súdu ukladajú povinnosť konať spravodlivo,
hospodárne a efektívne. Zároveň tak predmetné uznesenie disponuje aj procesnou vadou v zmysle §

365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zastavením
konania o vyporiadanie BSM sa tento cieľ základných princípov sporového konania poprel. Naopak,
vznikla situácia, ktorá je v rozpore s princípom hospodárnosti a strany budú nútené iniciovať nové
konanie s rovnakým predmetom, predkladať opätovne tie isté dôkazy a vyjadrenia, pričom vec budemusieť prejsť oboznámením sa u nového prideleného sudcu. Tento postup vedie k neefektívnemu
využívaniu zdrojov aj na strane súdu a k zbytočnému predlžovaniu konania. Mala potom za to, že
pokračovanie v konaní o vyporiadanie BSM by umožnilo komplexné a efektívne posúdenie všetkých

majetkových väzieb medzi stranami a ich zohľadnenie v už začatom konaní.
2.5. Žalobkyňa prejavila názor, že ani pri existencii zákonnej lehoty podľa § 163 ods. 2 CSP nie je
súd zbavený povinnosti zvoliť taký postup, ktorý bude primeraný okolnostiam prípadu a v súlade s
princípom proporcionality. Zastavenie konania ako najprísnejší možný následok by malo byť použité iba
v prípade, že žiadny iný, menej invazívny procesný postup nie je možný alebo vhodný. V posudzovanej

veci existovalo niekoľko alternatívnych procesných riešení, ktoré by boli v súlade so zákonom aj so
zásadami civilného procesu, ako napríklad: (i) súd mohol účastníkov vyzvať na vyjadrenie, či žiadajú
pokračovať v konaní, a v prípade preukázanej aktivity strán následne vydať uznesenie o pokračovaní
konania, (ii) súd mohol konanie opätovne prerušiť na kratší časový úsek (napr. tri mesiace) za účelom
umožnenia dokončenia rokovaní o dohode, (iii) prípadne mohol nariadiť pojednávanie, a to nielen
za účelom preverenia stavu mimosúdnych rokovaní. Tieto menej prísne procesné alternatívy by plne

zachovali účel § 163 CSP, teda umožniť účastníkom pokus o zmier, a zároveň by zabránili tomu, aby
boli účastníci sankcionovaní za svoju iniciatívu smerujúcu
k dohode. Uplatnenie týchto možností by bolo tiež v súlade so zásadou proporcionálnosti a
hospodárnosti.
2.6. Žalobkyňa mala preto za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď bez zohľadnenia týchto okolností

a bez snahy zvoliť miernejší postup rozhodol o zastavení konania, čím prekročil rámec procesnej
primeranosti a porušil princípy, na ktorých je civilný sporový proces postavený. V danej veci pritom
pretrváva legitímny záujem strán na mimosúdnom vyriešení sporu a zároveň v čase vydania uznesenia
existovala aj procesná možnosť menej invazívnych riešení. Zastavením konania súd neprimerane
zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivý proces a poprel cieľ, ktorý strany sledovali riadne podaným

zhodným návrhom na prerušenie konania. Pokračovanie v konaní by naopak umožnilo komplexné a
efektívne riešenie majetkových pomerov strán a vytvorilo by predpoklady pre meritórne rozhodnutie,
resp. schválenie prípadnej dohody. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná strana (§ 359 CSP), t. j. žalobkyňa, keďže súd prvej inštancie konanie, ktoré podaním
žaloby iniciovala práve ona, zastavil, v zákonom stanovenej lehote
(§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 357
písm. a) CSP v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s § 219 ods. 3 CSP uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP vo výroku I. ako aj
v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania ako vecne správne potvrdil.

5. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných
skutočností potrebných pre jeho rozhodnutie vo veci. Dôvody, pre ktoré bolo konanie zastavené, súd
prvej inštancie správne pomenoval a vyhodnotil
v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a

v podrobnostiach na ne odkazuje. Ani dôvody, na ktorých žalobkyňa obsahovo zakladá svoje odvolanie,
nemohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.
6. Ku kľúčovým odvolacím argumentom žalobkyne odvolací súd uvádza:
7. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa § 163 ods. 2 CSP zastavil konanie
z dôvodu, že sporové strany nepodali návrh na pokračovanie v konaní do šiestich mesiacov od

právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala predovšetkým
skutočnosť, že súd „pristúpil k automatickému zastaveniu konania bez overenia stavu mimosúdnych
rokovaní“, keď strany neboli pasívne, ale medzi nimi prebiehali mimosúdne rokovania, namietala
formalistický výklad príslušných ustanovení zákona, ktorý nezodpovedá zásade proporcionality a je
v rozpore so základnými zásadami civilného sporového konania (čl. 7, 10 a 17), pričom podľa jej

názoru bolo povinnosťou súdu pred zastavením konania vykonať iné (alternatívne) úkony vedúce
k pokračovaniu v konaní (napr. vyzvať strany, či žiadajú pokračovať v konaní, opätovne prerušiť konanie
na určitú dobu či nariadiť pojednávanie a zistiť stav mimosúdnych rokovaní). Na uvedené „pochybenie
súdu“ potom naviazala všetky uplatnené odvolacie dôvody.8. Prerušenie konania podľa § 163 CSP je osobitným prípadom obligatórneho prerušenia konania.
Súd je povinný konanie prerušiť ak sporové strany zhodne navrhnú prerušenie konania alebo zhodne
navrhnú odročenie pojednávania. Konsenzus strán sporu o prerušení alebo odročení pojednávania

je prejavom ich dispozície s konaním, čo je v danom prípade ešte zvýraznené povahou konania o
vyporiadanie BSM, v ktorom majú obidve v spore proti sebe stojace strany tak postavenie žalobcu ako
aj postavenie žalovaného (iudicium duplex). Súd pritom v prípade subsumovanom pod ust. § 163 ods. 1
CSP neskúma, či sa návrh na prerušenie neprieči účelu sporu, ale konanie vždy preruší na zhodný návrh
strán, pretože nová procesná úprava sporového konania je prísne ovládaná dispozičným princípom

a procesnou aktivitou strán sporu. Preto zároveň platí, že súd môže v konaní prerušenom podľa § 163
ods. 1 CSP pokračovať len na návrh jednej zo sporových strán; zároveň zákon výslovne určuje aj lehotu,
dokedy možno taký návrh podať najneskôr (a to do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o
prerušení konania podľa § 163 CSP). Ak takýto návrh nie je podaný do konca zákonom stanovenej
lehoty, súd konanie (obligatórne) zastaví.

9. Odvolací súd musí po oboznámení sa s priebehom konania skonštatovať, že námietka žalobkyne o
nesplnení procesných podmienok pre vydanie uznesenia o zastavení konania nemôže nijako obstáť.
Nakoľkoobidvesporovéstranyzhodnepožiadalioprerušeniekonaniazdôvoduprebiehajúcichrokovaní
o mimosúdnom vyriešení sporu, súd prvej inštancie im zákonom predpokladaným procesným postupom
podľa § 163 CSP vytvoril požadovaný priestor pre mimosúdne vyriešenie veci. V tejto súvislosti je

potrebné poznamenať (a to osobitne vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o porušení základných
zásad Civilného sporového poriadku), že súd nijako nezanedbal svoju povinnosť „viesť strany sporu
k zmierlivému riešeniu sporu“ (čl. 7 ods. 2), keď práve tým, že konanie prerušil, poskytol stranám
priestornamimosúdneurovnaniespornýchvzťahov.Vtomtokontexteodvolacísúdzdôrazňujenajednej
strane procesnú jednoduchosť, na druhej strane však aj procesnú dôležitosť návrhu na pokračovanie

v konaní. Ide o dispozitívny úkon strany sporu vo forme (jednoduchého) písomného oznámenia, že
žiada pokračovať v prerušenom konaní, avšak je nevyhnutné, aby takýto návrh bol podaný najneskôr
do 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Túto lehotu stanovuje zákon. Keďže
v danom prípade strany sporu návrh na pokračovanie v konaní do šiestich mesiacov od právoplatnosti
uznesenia o prerušení konania nepodali, boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania v

zmysle § 163 ods. 2 CSP. Procesný postup súdu prvej inštancie preto odvolací súd hodnotí ako plne
súladný s platnými procesnými predpismi.
10. Uvedené závery podporuje aj judikatúra vyšších súdnych inštancií. V tomto smere odvolací súd
poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/32/2018
zo dňa 24.05.2018, z ktorého vyplýva: „ak k mimosúdnemu vyriešeniu sporu nedošlo, bolo povinnosťou

žalobkyne, ak by mala záujem, aby konanie pokračovalo pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, urobiť
dispozičný úkon na pokračovanie v konaní. Neobstojí preto argumentácia žalobkyne, že procesnú
aktivitu v tomto smere mal uskutočniť sám súd prvej inštancie, pretože súd má takúto povinnosť ohľadom
konaní prerušených podľa § 162 CSP a
§ 164 CSP. V konaniach prerušených podľa ust. § 163 je ich pokračovanie, ako už bolo uvedené vyššie,

viazané na dispozičný úkon strany sporu, ktorý ale v prejednávanej veci žalobkyňa (a ani žalovaný) v
zákonom stanovej lehote neurobila. Súd prvej inštancie nemal preto inú možnosť, než v zmysle ust. §
163 ods. 2 CSP konanie zastaviť“. Úvahy žalobkyne o tom, že zastavením konania došlo k odňatiu jej
práva na spravodlivý proces, preto nie sú namieste. Pokiaľ súd prvej inštancie konanie zastavil podľa
§ 163 ods. 2 CSP, išlo o vecne správny postup súdu prvej inštancie, ktorý nebol v rozpore s uvedeným

zákonným ustanovením, a teda nedošlo ani k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, resp.
odňatiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

11. Odvolací súd dáva tiež do pozornosti nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 262/2019-57 zo dňa
28.04.2020, z odôvodnenia ktorého pod odsekom 14.3 rovnako vyplýva záver, že po uplynutí šiestich

mesiacov od prerušenia konania právny poriadok predpokladá, že ak sa návrh na pokračovanie v
konaní v tejto lehote (t.j. do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania) nepodá,
nastáva predvídateľný následok vo forme zastavenia konania v zmysle ust. § 163 ods. 2 CSP. Ústavný
súd teda rovnako k zákonnej úprave ust.
§ 163 ods. 2 CSP vyslovil, že na pokračovanie prerušeného konania je nevyhnutný návrh strany sporovej

strany.
12. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní argumentovala zásadami hospodárnosti a efektívnosti konania (t.j. že
žalobkyňaprejavilavôľu,abyoichsporerozhodolsúd,pričompozastavenítohtokonaniabudepotrebné
iniciovať nové súdne konanie), je potrebné poznamenať, že zásada hospodárnosti konania sama osebenemôže znamenať dôvod na ospravedlnenie procesnej pasivity strany v konaní, pretože uvedené by
sa dostalo do rozporu s inými zásadami civilného procesu (napr. so zásadou koncentrácie konania
znamenajúcej sústredenie určitých úkonov v určitých lehotách a štádiách konania). Správanie strany

spočívajúce
v nerešpektovaní lehôt stanovených zákonom je v priamom rozpore so zásadou rýchlosti, hospodárnosti
a efektívnosti konania, ktorú napokon samotná žalobkyňa (uplatnením svojho nároku pred súdom)
očakávala. V tomto zmysle teda pasivitu strany nemožno ospravedlniť odvolávaním sa na základné
zásady civilného sporového procesu. Nie postupom súdu (a už vôbec nie jeho „pochybením“) nastal

následok v podobe zastavenia tohto súdneho konania, ale k uvedenému došlo v dôsledku procesnej
pasivity strán sporu, keď ani jedna z nich neučinila v konaní včas potrebný procesný úkon pre jeho
pokračovanie.
13. Žalobkyňa sa tak (úplne neopodstatnene) snaží sa vlastné pochybenie (v podobe nepodania
včasného návrhu na pokračovanie v konaní), ktoré má pre ňu nepriaznivé procesné následky, preniesť
na súd, čo nemožno akceptovať. Zodpovednosť za to, akým spôsobom bude strana využívať svoje

procesné práva a plniť procesné povinnosti a aké následky sú
s tým spojené (aj prípadné nepriaznivé), musí znášať táto strana a jej prípadné pochybenie nemožno
prenášať na súd v podobe námietky denegatio iustitiae či prílišného formalizmu. V okolnostiach
prejednávanej veci teda platí, že zodpovednosť za pokračovanie v konaní nemožno prenášať na súd
(ako sa o to snaží odvolateľka), ale táto ležala na pleciach strán sporu, ktoré zhodne navrhli konanie

prerušiť. Nemožno potom nijako vyčítať súdu, ktorý po uplynutí stanovenej lehoty konanie zastavil,
pretože tak konal plne rešpektujúc dikciu zákona, ktorým je pri svojom rozhodovaní viazaný.
14. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje, zdôrazňujúc súladnosť postupu súdu
s príslušnými ustanoveniami zákona, na stabilný právny názor ústavného súdu vyjadrený napr. v
rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, podľa ktorého uplatňovanie zákona

v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (s procesnoprávnymi a
hmotnoprávnymi predpismi) nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy.
15. V tomto zmysle je potrebné odmietnuť aj argumentáciu žalobkyne, že nedošlo
k „procesnej pasivite“ strán sporu. Práve naopak, obsah spisu svedčí o tom, že iba v dôsledku

nevykonania príslušného procesného úkonu (nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní včas, do
uplynutialehoty,naktorúbolokonanieprerušené),čonemožnohodnotiťinakakoprocesnúpasivitustrán
sporu, došlo k procesnému následku (vydaniu uznesenia o zastavení konania), ktorý teraz žalobkyňa
namieta. Skutočnosť, v akej intenzite, s akým priebehom a výsledkom (a či vôbec) prebiehali medzi
stranami mimosúdne rokovania v čase prerušeného konania (t.j. či boli strany „aktívne“ v mimosúdnych

rokovaniach) nie je právne významná. Pre pokračovanie v konaní bolo potrebné (niektorou zo strán)
učiniť návrh na pokračovanie v konaní, k čomu nedošlo (pričom práve túto, pre vec zásadnú, otázku,
ponecháva odvolateľka úplne bez povšimnutia, resp. túto skutočnosť nečiní nijako spornou).
16. V intenciách uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že strany sporu boli o následkoch
spojených s uplynutím lehoty prerušeného konania osobitne poučené priamo v napadnutom uznesení.

V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje jednak kvalifikované zastúpenie oboch strán sporu advokátmi
(t.j. osobami znalými práva, ktorým sú známe práva a povinnosti sporových strán v konaní pred
súdom, ako aj následky zmeškania lehôt stanovených na vykonanie určitých, konkrétnych procesných
úkonov v konaní pred súdom) a jednak zásadu vigilantibus iura scripta sunt, čiže „práva patria len
bdelým“ (ostražitým, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv

a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa
o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a
pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 8. 11. 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011). Bolo potom vecou a zodpovednosťou strán sporu

(zastúpených kvalifikovaným zástupcom) a v ich možnostiach „ustrážiť“ si lehotu na podanie návrhu na
pokračovanie v konaní a tento návrh podať včas, aby konanie mohlo pokračovať.
17. Možno teda uzavrieť, že pokračovanie v konaní bolo výlučne v dispozícii strán sporu (a nie súdu),
a teda aj aktivita smerujúca k pokračovaniu v konaní mala vyjsť (a bola očakávaná) od strán sporu
(a nie od súdu). Nemožno potom v žiadnom prípade konštatovať, že bolo povinnosťou súdu vyzývať

strany sporu na oznámenie výsledku mimosúdnych rokovaní (resp. štádia, v akom sa tieto rokovania
nachádzajú), ani vyzývať na oznámenie, či niektorá zo strán chce (mieni) podať návrh na pokračovanie
v konaní.
18. Pokiaľ teda zákon (Civilný sporový poriadok) ukladá súdu povinnosť postupovaťvkonanítak,abyvecbolačonajrýchlejšieprejednanáarozhodnutá,predchádzaťzbytočnýmprieťahom,
konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (čl. 17),
uvedené nemožno vztiahnuť na postup v prerušenom konaní podľa § 163 ods. 2 CSP, keďže v takom

prípade je súd v zmysle dikcie zákona povinný konanie zastaviť, a nie vyhľadávať iné možné alternatívy,
ako v konaní pokračovať, ako to uvádza odvolateľka. Dikcia ust. § 163 ods. 2 CSP „... súd konanie
zastaví“ teda nedáva súdu možnosť upozorniť strany na (blížiace sa) uplynutie lehoty šesť mesiacov
od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, vyzývať strany na podanie návrhu na pokračovanie
v konaní, nariadiť pojednávanie, ani opätovne prerušiť konanie, ale ukladá mu priamo povinnosť konanie

zastaviť. Snahy žalobkyne vykladať predmetné ustanovenie (jeho zmysel, účel) inak nemôžu uspieť.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné,preskúmavanéuzneseniesúduprvejinštancieaprocesnýpostuppredchádzajúcijehovydaniu
bol v súlade so zákonom, preto napadnuté uznesenie podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
20. V nadväznosti na vecnú správnosť odvolaním napadnutého I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie,

odvolací súd ako vecne správny posúdil aj závislý výrok II. o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie
v súlade so zásadou procesného zavinenia strán sporu na zastavení konania vyplývajúcou z § 256
ods. 1 CSP rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepatrí právo na náhradu trov konania, pretože žiadna
zo strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní, a teda obe rovnakou mierou procesne zavinili, že
konanie bolo zastavené, keď vo vzťahu k tomu výroku žalobkyňa ani osobitnú odvolaciu argumentáciu

neprodukovala.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobkyne bol plne úspešný
žalovaný, ktorému by teda zásadne patril nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko bol
žalovaný v odvolacom konaní nečinný a z obsahu spisu nevyplýva, že mu v súvislosti s odvolacím

konaním vznikli nejaké trovy, rozhodol súd tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP) .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).

V Žiline, dňa 27. januára 2026.
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíkováčlen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu