Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 16SaZ/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0726100110
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou v právnej veci žalobcu:

A.B.C.A.D.,narodenýX.XXXXXXXXXXX,štátnypríslušníkE.A.F.,dokladtotožnosti:G.E.č.A.platný
do 8. januára 2030, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,
zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno,
IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava,
Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky, so sídlom Bitúnková 8, Nové Zámky, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. H./XXXX-XX z 15. decembra 2025 o zaistení žalobcu, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. H./XXXX-XX z 15. decembra 2025 zrušuje.

II. Správny súd v Bratislave nariaďuje, aby bol A. B. C. A. D., narodený X. XXXXXXX XXXX, štátny
príslušník E. A. F., doklad totožnosti: G. E. č. A. platný do 8. januára 2030, toho času umiestnený v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

III. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov

konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia o predĺžení zaistenia

1. Rozhodnutím z 15. decembra 2025 č. H./XXXX-XX (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný
rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na účel zabezpečenia
prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, pretože bol toho názoru, že existuje
značné riziko jeho úteku, pričom podľa § 88 ods. 4 uvedeného zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na

čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15. februára 2026. Žalobca bol umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“).
2. Žalovaný svoje rozhodnutie založil na zisteniach, podľa ktorých bol žalobca dňa 15. decembra
2025 v čase o 14:00 hod. kontrolovaný hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava
pred oddelením cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave, na čo hliadke predložil cestovný
doklad E. A. F. č. A. spolu s potvrdením o trvalom pobyte na Ukrajine č. XXXXXXXXXX a povolenie
na pobyt vydané Nemeckou republikou č. C. platné do 4. marca 2025. Následnou lustráciou

v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobca nemá
oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Vykonaním ďalších lustrácii (o. i. aj v informačnom
systéme Eurodac) bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Dánskom kráľovstve.
V nadväznosti na toto zistenie bol dňa 15. decembra 2025 oznámený Ministerstvu vnútra Slovenskejrepubliky, Migračnému úradu, Dublinskému stredisku (ďalej len „Dublinské stredisko") dôvod na začatie
konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým
sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“) a bolo požiadané o preskúmanie
splnenia podmienok na začatie konania podľa uvedeného nariadenia.
3. Za účelom zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu, ktorým je
Dublinské nariadenie III, bolo dňa 15. decembra 2025 začaté konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa §

88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pretože existovalo značné riziko jeho úteku.
4. Vo vzťahu k existencii rizika úteku žalovaný konštatoval, že žalobca má záznam v informačnom
systéme Policajného zboru Eurodac, podľa ktorého nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť sa
zdržiavať až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu. V zápisnici o podaní vysvetlenia (č. H./
XXXX-XX) navyše uviedol okolnosti opustenia svojej domovskej krajiny ako aj dôvody, pre ktoré tak
urobil a akým spôsobom pricestoval na územie Slovenskej republiky. Žalobca uviedol jeho cieľovú

krajinu. Z dôvodu, že žalobca cestoval viacerými krajinami Európskej únie s vedomím, že sa tu
nachádza neoprávnene, a nezotrval v krajine, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu, považoval
žalovaný za preukázané, že žalobca by dobrovoľne nezotrval na území Slovenskej republiky. Žalobca
pritom nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a na území Slovenskej republiky nemá žiadnych
príbuzných.

5. Dĺžku doby zaistenia, t. j. najviac do 15. februára 2026, žalovaný určil podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského
nariadenia III a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktoré v prípade žiadateľa o azyl v inom členskom
štáteupravujeosobitnélehotyzaistenia,ktorémusiažiadajúciakoajdožiadanýčlenskýštátrešpektovať.
Transfer zaisteného štátneho príslušníka je realizovateľný až na základe vykonateľného rozhodnutia
Dublinského strediska. Keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, kedy dôjde

ku vydaniu rozhodnutia o odovzdaní žalobcu do iného členského štátu podľa § 46a ods. 5 zákona č.
480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, lehotu ustanovil podľa čl. 28 ods. 3
Dublinského nariadenia III.
6. Vychádzajúc z čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III žalovaný ozrejmil, že plynutie lehoty zaistenia
sa odvíja od jednej z dvoch udalostí, a to buď od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie

späť alebo od konca odkladného účinku odvolania alebo preskúmania rozhodnutia o odovzdaní
do zodpovedného členského štátu. Žalovaný pri určovaní lehoty zaistenia podľa čl. 28 ods. 3
Dublinského nariadenia III prihliadol na jednomesačnú lehotu na podanie dožiadania členskému štátu,
v ktorom žalobca požiadal o azyl, dvojtýždňovú lehotu na poskytnutie odpovede členským štátom
od prijatia dožiadania, a 20 dňovú lehotu (počítanú odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o odovzdaní

do zodpovedného členského štátu) na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu o odovzdaní
do zodpovedného štátu.
7. Žalovaný prihliadol na možnosť uloženia menej závažných alternatív zaistenia, keď zistil, že žalobca
v zápisnici o podaní vyjadrenia neuviedol žiadne skutočnosti na základe, ktorých by mohol žalovaný
konštatovať naplnenie podmienok podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca

nedisponuje finančnou zábezpekou, pričom s prihliadnutím na vyhlášku Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. 499/2011 o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených
s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky je suma finančných
prostriedkov na osobu na 1 deň pobytu určená vo výške 56,- €.
8. Žalovaný záverom konštatoval, že zaistenie žalobcu je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pričom v priebehu konania sa
zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru
so záverom, že tie žalobcovi neboli upreté a plne rešpektuje.
II. Správna žaloba
9. Žalobca podal dňa 15. januára 2026 prostredníctvom žalovaného správnu žalobu podľa § 221 ods. 1

zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlen„SSP“),domáhajúcsazrušenianapadnutého
rozhodnutia a nariadenia jeho okamžitého prepustenia zo zaistenia z dôvodu, že žalovaný pred vydaním
napadnutéhorozhodnutianedostatočnezistilskutkovýstav,vecnesprávneprávneposúdilarozhodnutie
nedostatočne odôvodnil v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.
10. Žalobca úvodom poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu ako aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky, z ktorej vyplýva, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení,
tzv. dublinským transferom a podobne) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Žalobca zdôraznil povinnosť
žalovaného preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia, a teda skúmať reálnosť vykonania odsunuštátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. Na tomto mieste poukázal na čl. 5 ods.
1 písm. f) Dohovoru. Na to, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, musí byť rozhodnutie
o zaistení vydané zákonným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia

byť splnené súčasne. Žalovaný musí teda už pri zaisťovaní žiadateľa o azyl v inom členskom štáte
za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda,
či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. V tejto súvislosti žalobca
poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu vyjadrujúcu sa k otázke efektivity a účelnosti zaistenia,
napríklad rozsudok sp. zn. 1Szak/19/2017 z 3. januára 2017, sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24. januára 2017.

11. Žalobca ďalej dôvodil, že za rovnako dôležité považuje kasačný súd povinnosť zaoberať sa
otázkou prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený
žiadateľ vrátený, čo vyplýva napríklad z rozsudku sp. zn. 10Sza/25/2015 z 11. januára 2016.
Žalovaný bol preto povinný pri rozhodovaní o zaistení žalobcu reflektovať nielen na právnu úpravu
zaistenia vyplývajúcu z Dublinského nariadenia III, ale mal sa zaoberať aj dôsledkami uskutočniteľnosti
predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte, ktorým je Dánsko.

Dánsko má pritom silnú protimigračnú politiku a prísne migračné pravidlá, ktoré patria k najprísnejším
v Európe. Žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez reálneho predpokladu zrealizovanie jeho
odovzdania v lehotách stanovených Dublinským nariadením III.
12. Žalobca záverom dodal, že žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do 15. februára 2026, kedy je táto
doba podľa jeho názoru potrebné na zrealizovanie účelu zaistenia, žalovaný navyše nijakým spôsobom

nepreukázal, že u žalobcu existuje riziko úteku, pričom toto odôvodnil tvrdením, že žalobca nezotrval
v krajine, v ktorej požiadal o azyl až do rozhodnutia o jeho žiadosti.
III. Vyjadrenie žalovaného
13. Ku správnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný
úvodom zrekapituloval skutkové zistenia predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia a zotrval

na záveroch, že zaistenie žalobcu smeruje k naplneniu jeho účelu, ktorým je zabezpečenie
prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III a naďalej existuje riziko úteku
žalobcu.
14. Vo vzťahu k riziku úteku žalovaný poukázal na záznam žalobcu v systéme Eurodac, z ktorého
vyplýva, že ušiel z členského štátu, v ktorom mal povinnosť zotrvať až do rozhodnutia o jeho žiadosti

o udelenie azylu. Pokiaľ by bol žalobca prepustený na slobodu, hrozil by jeho útek, pretože už raz
porušil povinnosti ustanovené Dublinským nariadením III. Keďže žalobca cestoval viacerými krajinami
Európskej únie s vedomím, že sa tu nachádza neoprávnene, nezotrval v krajine, v ktorej požiadal
o medzinárodnú ochranu, a taktiež s ohľadom na jeho výpoveď, v rámci, ktorej uviedol, že v prípade
prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky, má žalovaný za preukázané, že žalobca by

dobrovoľne na území Slovenskej republiky nezotrval. Žalobca tiež uviedol, že Slovenská republika nie
je jeho cieľová krajina, pričom, ak by bol prepustený, asi by odišiel do Egypta alebo inej krajiny a pokúsil
sa požiadať o dočasné útočisko. Žalovaný tiež konštatuje, že žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými
prostriedkami a na území Slovenskej republiky nemá príbuzných. Keďže bolo zistené, že žalobca je
žiadateľom o medzinárodnú ochranu v Dánsku, nebolo možné rozhodnúť inak, ako vydaním rozhodnutia

o zaistení na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III.
15. Žalovaný uviedol, že toho času prebiehajú potrebné procesné postupy za účelom realizovania
transferu, pričom žalovaný nedisponuje informáciou ani žiadnu spätnou väzbou zo žiadajúceho
členského štátu. Práve na tento účel slúži inštitút zaistenia a na zavŕšenie konania o odovzdaní sú
poskytnuté lehoty v zmysle Dublinského nariadenia III.

16. Žalovaný má zato, že zákonnosť zaistenia žalobcu na účely jeho odovzdania podľa Dublinského
nariadenia III je potrebné posudzovať výlučne podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase
vydania rozhodnutia o zaistení. Žalovaný nie je oprávnený ani povinný vychádzať zo špekulatívnych
úvah o možnom budúcom vývoji azylového konania v zodpovednom členskom štáte. V čase vydania
napadnutého rozhodnutia neexistovali žiadne právne ani fakticky prekážky realizácie transferu, pričom

žalobca neuviedol žiadne konkrétne, individuálne okolnosti, ktoré by jeho odovzdanie znemožňovali.
Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že samotná existencia prísne migračnej politiky
zodpovednom členskom štáte zakladá prekážku dublinského transferu. Žalobcovia tvrdenia sú navyše
nekonkrétne. Dánske kráľovstvo je viazaná medzinárodnými záväzkami v oblasti ochrany ľudských práv
a azylu a samotná existencia prísne migračnej alebo azylovej politiky nezakladá porušenie článku 3

dohovoru.
17. Žalovaný následne poukázal na vývoj konania o odovzdaní, keď žalovanému bolo 5. januára 2026
doručené rozhodnutie Dublinského strediska o odovzdaní žalobcu na územie Nemeckej spolkovej
republiky, keďže tá dňa 23. decembra 2025 písomne akceptovala dožiadanie o prijatie žalobcu späťpodľa článku 12 odseku 4 Dublinského nariadenia III, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje
územie. Toto rozhodnutie migračného úradu je súčasťou spisového materiálu. Keďže žalobca bol prijatý
Nemeckou spolkovou republikou a v tom čase neexistovali prekážky realizácie dublinského transferu,

žalovaný má za to, že zaistenie je účelné a zákona.
18. Záverom žalovaný vyhodnotil aj podmienky prípadného využitia alternatív zaistenia, keď si jeho
zistení a vyjadrení samotného žalobcu vyplýva, že ten nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území
Slovenskej republiky, nemá dostatočné finančné prostriedky a tieto si nevie zabezpečiť. Žalobca
v zápisnici neuviedol, že by mal zabezpečené ubytovanie, respektíve, že by disponoval potrebnými

finančnými prostriedkami.
IV. Skutkové a právne závery správneho súdu
19. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, §
17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia
posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

oboznámilsasobsahomsúdnehospisuaadministratívnehospisužalovaného,apodľastavuvecivčase
vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je
dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. januára 2026.
Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení,
o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia

takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
Podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia.

Podľa § 230 ods. 3 SSP, vo výroku rozsudku správny súd uvedie meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho
cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti, číslo a deň vydania rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a druh a podmienky miernejšieho
donucovacieho opatrenia, ak rozhodol o jeho uložení.
Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka

tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85)
ak existuje značné riziko jeho úteku.
K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou

bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v.EÚ L 180,29.6.2013.
Podľa§88ods.2zákonaopobytecudzincov,rizikomútekuštátnehopríslušníkatretejkrajinysarozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže
byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci

administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním
ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr dojedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch

týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že
v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty

môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je
možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,
než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až
do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota

na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania
žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú
odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k
poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za
dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na

jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo

prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,
osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom
uplatňujú.
20. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1
písm. c) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa

Dublinského nariadenia III, pretože podľa názoru žalovaného existuje značné riziko jeho úteku. Žalobca
v podanej žalobe namietal viaceré nedostatky napadnutého rozhodnutia majúce za následok jeho
nezákonnosť, a to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, keď neskúmal reálnosť odovzdania
žalobcu do zodpovedného členského štátu, čím nemala byť osvedčená efektivita a účelnosť zaistenia,
pričom stručne sa dotkol aj určenej lehoty zaistenia a že žalovaný riadne neodôvodnil riziko jeho úteku,

pokiaľ poukázal iba na skutočnosť, že žalobca nezotrval v krajine, v ktorej požiadal o azyl až do
rozhodnutia o jeho žiadosti.

21. Správny súd úvodom zdôrazňuje potrebu dodržiavať čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v
zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, a podľa

ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy,
ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody
zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej

slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne
a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno
hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. S konkretizáciou na prejednávanú vec bol
preto správny súd postavený pred úlohu posúdiť, či žalovaný, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, náležite skúmal a posúdil existenciu účelu zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia

nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá [§ 90 ods. 1
písm. d) zákona o pobyte cudzincov].

22. Vnútroštátna právna úprava konania o odovzdaní cudzinca do iného štátu ako aj priamo súvisiace
zaistenie cudzinca na účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho odovzdania (ak existuje riziko jeho

úteku)jepomernestrohá.Zákonč.480/2022Z.z.oazyleaozmeneadoplneníniektorýchzákonovpreto
odkazuje na Dublinské nariadenie III, ktoré komplexne upravuje mechanizmy zisťovania zodpovedného
členského štátu za posúdenie žiadosti cudzinca o medzinárodnú ochranu ako aj procesný postupnadväzujúceho odovzdania do zodpovedného členského štátu. Obdobné závery platia aj v prípade
úpravy zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.

23. Dublinské nariadenie III má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou
normou. Priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 ods. 2 ZFEÚ (bývalý čl. 249
ods. 2 ZES), podľa ktorého nariadenie „je priamo uplatniteľné (aplikovateľné) vo všetkých členských
štátoch“. Nariadenie teda nadobúda platnosť a aplikuje sa bez akejkoľvek recepčnej normy, ktorá by
ho zavádzala do vnútroštátneho právneho poriadku. Okrem toho samotné Dublinské nariadenie III v

závere obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné
v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku
Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039),
ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva,
ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

24. Pri skúmaní zákonnosti postupu ako aj samotného rozhodnutia o zaistení cudzinca na účel podľa
§ 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov preto treba v prvom rade vychádzať z príslušných
článkov Dublinského nariadenia III a až sekundárne z vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je všeobecná
a nereflektujúca na osobitosti zaistenia na uvedený účel.

25. Žalobca primárne namietal, že žalovaný bol povinný pred jeho zaistením skúmať, či existuje
reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť jeho odsunu do Dánska, ktoré má silnú
protimigračnú politiku. Hoci spôsob, akým daný členský štát vecne pristupuje k posudzovaniu a
rozhodovaniu o podaných žiadostiach o medzinárodnú ochranu cudzincov, nech sa javí akokoľvek
striktný, nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné konštatovať nereálnosť odovzdania žalobcu do tohto

členského štátu, správny súd musí súhlasiť so žalobcom v tom rozsahu, že žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí nedostatočne venoval okolnostiam uskutočniteľnosti odovzdania žalobcu do zodpovedného
členského štátu. Je povinnosťou žalovaného vo svojom rozhodnutí o zaistení venovať pozornosť
zodpovedaniu otázky, či existujú potenciálne prekážky odovzdania, resp. túto skutočnosť uviesť vo
svojom rozhodnutí, že také prekážky, pre ktoré transfer nie je možné uskutočniť, nedetegoval. Namiesto

poukazovania na relevantnú právnu úpravu a nič nevypovedajúcich konštatovaní, že žalovaný túto
právnu úpravu aplikoval, sa mal zaoberať dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu,
a teda, aké sú prijímacie podmienky pre utečencov na území Dánskej republiky (ktorá bola v čase
vydávania napadnutého rozhodnutia určená žalovaným ako potenciálny zodpovedný členský štát, hoci
sa napokon ukázalo, že žalobcu prijme Nemecká republika).

26. Dublinské nariadenie III v čl. 3 ods. 2 druhej vete vymedzuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej
„Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom

neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,
členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní
kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.“.
Preverovanie týchto záruk pritom nie je ponechané iba Dublinskému stredisku v rámci konania
o odovzdaní cudzinca do iného členského štátu, ale na účely jeho zaistenia podľa čl. 28 Dublinského

nariadenia III je povinný ich skúmať aj sám žalovaný (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10SZa/25/2017 z 11. januára 2016). Odhliadnuc od absencie riadneho odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, správny súd ani v administratívnom spise nenašiel žiadne podklady, že by
žalovaný tieto okolnosti akokoľvek preveroval. Hoci Dánsko (a ani Nemecko) nie je vo všeobecnosti
vnímané ako členský štát, v ktorom by dochádzalo k systematickému neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru, a síce určité zlyhania boli v minulosti konštatované smerom
ku členským štátom juhovýchodnej Európy, nezbavuje to žalovaného povinnosti dostatočne zistiť
skutkový stav a svoje zistenia o prijímacích podmienkach následne obsiahnuť v odôvodnení rozhodnutia
o zaistení.

27. V ďalšom sa správny súd zameral na riadne osvedčenie existencie značného rizika úteku žalobcu.
Žalovaný správne poukázal na ustanovenie § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré vymedzuje,
čo možno (najmä) rozumieť pod rizikom úteku. Tu žalovaný detegoval, že žalobca už v minulosti opustil
štát, v ktorom mal povinnosť zotrvať až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu. Žalovaný všaknásledne tvrdí aj okolnosti, ktoré nekorešpondujú s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom
spise a zároveň nevyhodnotil žalobcove vyhlásenia, ktoré sú podstatné práve pre zodpovedanie otázky
existencieznačnéhorizikaútekužalobcu.Inýmislovami,správnysúdvodôvodnenírozhodnutianenašiel

individuálny prístup žalovaného (potreba ktorého je zdôraznená v čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia
III), v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

28. Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že riziko úteku musí byť značné (nie len nepatrné)
a teda kvalita zdôvodnenia zo strany žalovaného musí byť náležitá, presvedčivá a zohľadňujúca

individuálnosť predmetného prípadu. Správny súd poukazuje na tvrdenia žalovaného zdôvodňujúce
rizikoútekužalobcu,žetennedisponujefinančnýmiprostriedkami,čokolidujesvyhláseniamižalobcu,že
po území členských štátov cestoval vďaka úsporám, v Nemecku bol dokonca zamestnaný so zárobkom
1.500,- eur mesačne a po príchode do Bratislavy sa ubytoval v bližšie neurčenom hosteli. Žalovaný
prekvapivo priamu otázku, či disponuje financiami a v akej výške, žalobcovi nepoložil. Vo vzťahu ku
prípadnému úteku žalobcu žalovaný nevyhodnotil ani jeho odpoveď, že hoci Slovensko nie je jeho

cieľovou krajinou, mal úmysel tu požiadať o dočasnú ochranu. Inú cieľovú krajinu nemá (aj tu badá
správnysúdrozporuplnosťtvrdenížalovaného,ktorývodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiauviedol,že
žalobca v rámci vyjadrenia uviedol svoju cieľovú krajinu). Žalovaný navyše odignoroval aj tak podstatné
vyhlásenie žalobcu, ktorý uvažoval aj nad dobrovoľným návratom do domovskej krajiny.

29. V súvislosti s preverovaním finančných možností a ubytovania žalobcu sa natíska aj otázka, ako
dôkladne žalovaný preveroval a posudzoval možnosti uloženia miernejších alternatív zaistenia podľa
§ 89 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keď v odôvodnení rozhodnutia sa
skutočnosti z predchádzajúceho odseku nenachádzajú a žalovaný naopak konštatuje, že žalobca vo
vyjadrení „neuviedol žiadne skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania“.

30. Napokon našiel správny súd pochybenia aj ohľadom lehoty zaistenia, ktorú žalovaný s poukazom
na čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov určil do 15. februára
2026. Z odôvodnenia žalovaného opätovne nemožno vyvodiť, ako určil maximálnu lehotu zaistenia
žalobcu, kedy konkrétne táto začala plynúť a ako na lehotu vplývali jednotlivé úkony Dublinského

strediskaazodpovednéhočlenskéhoštátu.Žalovanývodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiarezignoval
iba na odkaz na príslušnú právnu úpravu a že túto aplikoval. Určenie dátumu 15. februára 2026 sa
preto javí správnemu súdu ako nejasné a nahodilé. Pokiaľ by aj mal podľa vlastných tvrdení zohľadniť
jednomesačnú lehotu na podanie dožiadania členskému štátu, v ktorom žalobca požiadal o azyl (tá
začala plynúť dňa 15. decembra 20025 momentom kladného výsledku porovnávania údajov v systéme

Eurodac), dvojtýždňovú lehotu na poskytnutie odpovede členským štátom od prijatia dožiadania, a 20
dňovú lehotu na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu o odovzdaní do zodpovedného štátu, táto
by uplynula 12. marca 2026.

31. Podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,

než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až
do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota
na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania
žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú
odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k

poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za
dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na
jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby

iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo
prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,
osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom
uplatňujú.

32. Inými slovami, čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III upravuje maximálne lehoty zaistenia
cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania, keď na podanie dožiadania o prevzatie stanovuje 1
mesačnúlehotuanáslednenavykonanieodovzdaniaustanovuje6týždňovúlehotu,pričomnedodržaniektorejkoľvek z nich má za následok povinnosť prepustiť osobu zo zaistenia. Zároveň je zrejmé, že
lehotu zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov definuje neporovnateľne
striktnejšie, ako vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktorá

lehotu zaistenia určuje všeobecne ako 6 mesačnú s možnosťou ďalšieho predĺženia až na jeden rok.

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 4. mája 2017 konštatoval,
že „V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o
azyl musí predložiť "žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti" do jedného mesiaca, na

ktorúmusíodpovedaťdožiadanýčlenskýštátdodvochtýždňov;pouplynutítejtolehotyjemožnéžiadosť
považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote
šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto Dublinské nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu
zaistenia.Jetedazrejmé,žeokremprípadovpodaniaopravnéhoprostriedkuprotirozhodnutiuozaistení,
ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako
súhrn vyššie uvedených lehôt.“

34.Zuvedenéhozáverujezrejmé,žeDublinskénariadenieIIIneviažezačiatokplynutia6týždňovejdoby
zaistenia na vykonateľnosť rozhodnutia o odovzdaní. Z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné
zakotvenie možnosti podať odvolanie alebo opravný prostriedok, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti
rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo akúsi „tretiu udalosť“, od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú

lehotunaodovzdaniezaistenejosoby(pozrirozsudokNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 2Sak/10/2023 z 30. novembra 2023). Pre začiatok plynutia lehoty zaistenia sú rozhodujúce iba
dve udalosti. V prvom rade sa lehota zaistenia počíta od konkludentného alebo výslovného súhlasu
dožiadaného členského štátu s prijatím cudzinca na účely konania a rozhodovania o jeho žiadosti
o medzinárodnú ochranu. V druhom rade, iba za predpokladu, že by sa cudzinec rozhodol podať voči

rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu (ako to predpokladá aj čl. 27 ods. 3 citovaného nariadenia),
ktorej správny súd na návrh priznal odkladný účinok, lehota zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm.
c) zákona o pobyte cudzincov sa priamoúmerne predlžuje v závislosti od konania o nej. Lehota sa
počíta od zániku odkladného účinku správnej žaloby. Iba a jedine v tomto prípade možno akceptovať
zaistenie cudzinca na dobu presahujúcu 6 týždňovú lehotu, inak počítanú od akceptácie dožiadaného

členského štátu. Pokiaľ však cudzinec prieskum zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní neiniciuje, správny
orgán nemôže počas lehoty na podanie žaloby takpovediac nečinne vyčkávať, kým podľa jeho názoru
rozhodnutie nadobudne vykonateľnosť. Práve naopak, súhlasom dožiadaného členského štátu by mal
začať vykonávať aktívne kroky smerujúce k jeho odovzdaniu. Pokiaľ sa žalovaný rozhodne vyčkať,
márne mu uplynie 20 dní z lehoty zaistenia, čo následne nemožno pričítať na ťarchu cudzincovi v podobe

o to dlhšieho zaistenia. Tento záver platí aj v prípade, ak by sa cudzinec rozhodol podať posledný deň
lehoty správnu žalobu voči rozhodnutiu o odovzdaní spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku
a prípadný transfer, ktorý mal byť realizovaný v dohľadnej dobe, by bol zmarený.

35. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 23. decembra 2025 Nemecko písomne

akceptovaloprijatiežalobcuspäť,čímsúhlasilo sjehoodovzdanímnasvojeúzemie.Dublinskéstredisko
vydalo dňa 5. januára 2026 rozhodnutie I.: B./XXXX-XX o odovzdaní žalobcu na územie Nemeckej
spolkovej republiky. Hoci v čase vydania napadnutého rozhodnutia tieto okolnosti neboli žalovanému
známe, správny súd je toho názoru, že maximálnu lehotu zaistenia je potrebné stanoviť vždy primárne
s ohľadom na mesačnú lehotu poskytnutú na zaslanie dožiadania, uplynutie dvojtýždňovej lehoty na

vyjadrenie sa dožiadaného členského štátu a následnej šesťtýždňovej lehoty na vykonanie odovzdania
cudzinca do zodpovedného členského štátu. O zaistení nad uvedenú lehotu možno uvažovať výlučne
iba za predpokladu, že žalobca bude skutočne iniciovať súdny prieskum rozhodnutia o odovzdaní do
iného členského štátu, kedy prichádza do úvahy predĺženie zaistenia žalobcu na nevyhnutne potrebný
čas a to až do momentu zániku odkladného účinku.

36. Z uvedených zistení (prihliadajúc na ustanovenie § 206 ods. 4 SSP) vyplýva, že maximálna lehota 6
týždňov zaistenia začala plynúť dňa 23. decembra 2025 a v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia
III uplynie dňa 3. februára 2026. Ku dňu rozhodovania správneho súdu mu z jeho vlastnej činnosti nie
je známe, že by žalobca podal žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska I.: B./XXXX-XX o jeho

odovzdaní do Nemecka. Keďže predmetné rozhodnutie prevzal dňa 5. januára 2026 (čo však správny
súd usudzuje iba z pečiatky, kedy toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť), lehota na podanie žaloby
mu márne uplynula dňa 25. januára 2026 (resp. 26. januára 2026 ako najbližší pracovný deň). Žalobca
v prípade konania o jeho odovzdaní nepožiadal o poskytnutie právnej pomoci (právna pomoc mu bolapodľa administratívneho spisu poskytnutá iba v súvislosti s napadnutým rozhodnutím), v dôsledku čoho
sa § 71 ods. 2 SSP neuplatní. Žalovaný mal teda minimálne v čase, kedy mu bolo známe, že Nemecká
spolková republika súhlasila s odovzdaním žalobcu na svoje územie, t. j. dňa 23. decembra 2025

reflektovať na túto skutočnosť a určiť novú lehotu zaistenia a to maximálne do 3. februára 2026.

37. Obiter dictum a vo vzťahu ku otázke nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní
poukazuje správny súd na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 25.
mája 2021 sp. zn. 1Szak/8/2021, v ktorom konštatoval, že „Vykonateľnosť rozhodnutia vzniká

márnym uplynutím lehoty na plnenie povinnosti za predpokladu, že rozhodnutie je účinné, to
znamená, že nadobudlo právoplatnosť (napr. rozhodnutie o uložení pokuty je vykonateľné, ak
nadobudlo právoplatnosť a účastník dobrovoľne nesplnil povinnosť v lehote určenej v rozhodnutí,
ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti rozhodnutia), alebo je rozhodnutie
neprávoplatné, ale odvolanie (rozklad) nemá odkladný účinok (napr. odvolanie proti rozhodnutiu o
zadržaní vodičského preukazu nemá odkladný účinok, to znamená, že vodičský preukaz sa zadrží

ihneď dňom oznámenia rozhodnutia prvostupňového orgánu). Rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.01.2021, pričom predmetným rozhodnutím žalobcovi nebolo uložené splnenie
povinnosti. Preto rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo vykonateľnosť momentom jeho právoplatnosti.
Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca mal možnosť podať proti predmetnému
rozhodnutiu správnu žalobu vo veciach azylu podľa § 207 a nasl. S.s.p. V tejto súvislosti je tiež potrebné

uviesť, že správna žaloba nie je mimoriadnym opravným prostriedkom, tak ako to tvrdil sťažovateľ.“.

38. Z citovaného záveru kasačného súdu jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o odovzdaní (v ktorom
nebola uložená povinnosť, čo je aj predmetný prípad) nadobúda vykonateľnosť súčasne s jeho
právoplatnosťou.Niesúpretosprávnezáveryžalovaného,ktorýodvodzujenadobudnutievykonateľnosti

od márneho uplynutia 20 dňovej lehoty na podanie správnej žaloby. Keďže rozhodnutie o odovzdaní bolo
žalobcovi doručené dňa 5. januára 2026, kedy nadobudlo právoplatnosť, v rovnaký moment nadobudlo
aj vykonateľnosť, avšak táto skutočnosť nemá v prejednávanej veci akúkoľvek relevanciu. Relevantným
zostáva dátum akceptácie Nemecka, t. j. 23. december 2025, od ktorého plynula žalovanému maximálna
lehota na ktorú mohol žalobcu ponechať v zaistení na účel podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte

cudzincov, ktorá uplynie dňa 3. februára 2026, kedy by mal byť žalobca (pokiaľ by nebol vydaný
predmetný rozsudok) bezprostredne prepustený.

39. V dôsledku vyššie uvedených zistení, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu
obsahuje viaceré nezákonnosti v podobe nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k neosvedčeniu

efektívnosti a účelnosti zaistenia, rizika úteku žalobcu, možnosti uloženia miernejších alternatív
zaistenia a napokon aj lehoty zaistenia, keď pri zodpovedávaní uvedených atribútov zaistenia zároveň
nevyhodnotil konkrétnosti prípadu žalobcu a jeho vlastné vyhlásenia zachytené v zápisniciach o podaní
vyjadrenia a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia namiesto toho obsahuje viacero nepresností až
neprávd, správny súd ho podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v spojení s postupom podľa § 230 ods. 1

písm. a) SSP zrušuje a zároveň nariaďuje žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s
poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal
právo na ich náhradu v plnom rozsahu.

41. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia

oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446
ods. 2 písm. d) SSP].

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ
v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.