Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 9. máj 2025

Súd: Špecializovaný trestný súd
Spisová značka: 7T/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9524100249
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Hrubala
ECLI: ECLI:SK:SSPK:2025:9524100249.2

Uznesenie

Samosudca Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica JUDr. Ján Hrubala, v trestnej
veci proti obvinenému Ing. L. L. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona,
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, v Banskej F. 9. mája 2025,

r o z h o d o l :

Podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku obžalobu prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín č.
20Kv 53/24/3300 - 10 z 13. augusta 2024 na obvineného Ing. L. L., nar. XX.XX.XXXX v V., C. S., trvale

bytom ul. T. XXX/X, XXX XX F., vedenú na Špecializovanom trestnom súde, sp. zn. 7T/7/2024

o d m i e t a a v e c v r a c i a p r o k u r á t o r o v i,

nakoľko v konaní zistil závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce
práva obhajoby a obžaloba nespĺňa náležitosti podľa § 235 Trestného poriadku.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín podal 20. augusta 2024 na Špecializovaný trestný súd obžalobu
č. 20Kv 53/24/3300 - 10 z 13. augusta 2024 na obvineného Ing. L. L. na tom skutkovom základe,

že

konajúc do 09.06.2009 v mene obchodnej spoločnosti NASK, s.r.o. so sídlom vo Veľkom Mederi, Ľ.
Štúra č. 5, IČO: 36 245 950 (ďalej len „NASK, s.r.o.“) a od 10.06.2009 prostredníctvom spriaznených
osôb konajúcich v mene spoločnosti NASK s.r.o., po tom, čo Colný úrad Komárno v dňoch 18.05.2004
a 28.05.2004 vykonal miestne zisťovania v priestoroch daňového skladu NASK s.r.o. v Šamoríne na
Seneckej ceste 23, pri ktorých zabezpečil subjektu NASK s.r.o. spotrebiteľské balenia liehu, ktoré sa
nachádzali v priestoroch skladu rozhodnutiami sp. zn. 980/2004-550194 a sp. zn. 972/2004-550194 zo

dňa 01.06.2004, vykonal celý rad úkonov s cieľom vylákať finančné prostriedky od Slovenskej republiky,
v zastúpení Ministerstvom financií SR, zadovážiť spoločnosti NASK s.r.o. finančný prospech mimoriadne
veľkého rozsahu a uviesť do omylu zástupcov Ministerstva financií SR, keď:
- v období od mesiaca jún 2004 do 10.01.2006 zabezpečil vyhotovenie antedatovaných dokumentov
uzatvorených medzi spoločnosťami NASK s.r.o. a Otvorenou akciovou spoločnosťou, Obchodno-
priemyselnáskupinaKristallregistrovanouvRuskejfederáciinaadreseMoskva,GerojevPanfilovcov10,

registračné číslo 1037733012921 (ďalej len „OAO TPG Kristall“) s názvom „Memorandum o spolupráci“
s dátumom podpisu 31.01.2003 a „Kontrakt č. 19/04“ s dátumom podpisu 19.04.2004 a Podnikateľský
plán spoločnosti NASK s.r.o. s dátumom podpisu 05.02.2003,
- listom zo dňa 10.01.2006 za spoločnosť NASK s.r.o. objednal u spoločnosti A., s.r.o. so sídlom v
F. F. ul. K. XX, IČO: XX XXX XXX (ďalej len „A., s.r.o.“) vypracovanie znaleckého posudku vo veci
vyčíslenia škôd, ušlého zisku a následných sankcií, vyplývajúcich z obchodného vzťahu medzi NASK,

s.r.o. a OAO TPG Kristall, z titulu znemožnenia obchodnej činnosti štátnym orgánom, pričom akopodklady k vypracovaniu znaleckého posudku boli okrem iného predložené aj dokumenty „Memorandum
o spolupráci“, „Kontrakt č. 19/04“ a Podnikateľský plán spoločnosti NASK s.r.o.,
- dňa 31.05.2006 splnomocnil JUDr. Y.G., advokáta so sídlom v Bratislave, ul. Q.. X, k zastupovaniu

spoločnosti NASK s.r.o. a k podaniu žaloby o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorú dňa 27.06.2006 JUDr. Y.G. za spoločnosť NASK, s.r.o.
podal na Okresný súd Bratislava II. proti žalovanému Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom
financií SR na celkovú sumu 882.178.000,-Sk (29.282.945,-€), z čoho ušlý zisk predstavoval sumu

691.470.996,- Sk (22.952.632,14€), ku ktorej priložil aj znalecký posudok č. 6/2006 zo dňa 15.3.2006
vypracovaný spoločnosťou Znalekon s.r.o.,
- prostredníctvom svojej manželky W. L., teda spriaznenej osoby, vystupujúcej ako konateľ spoločnosti
NASK s.r.o., splnomocnil advokáta JUDr. Y. U. k rozšíreniu žalobného návrhu o sumu vo výške
1.890.151,00 Rub t. j. 52.376.600,-€ s príslušenstvom, ktorý JUDr. Y. U. za spoločnosť' NASK s.r.o.
dňa 16.11.2009 podal na Okresný súd Bratislava II, kde suma 1.890.151,00 Rub t. j. 52.376.600,-

€ predstavovala zmluvnú pokutu s príslušenstvom zakotvenú v dokumente „ Kontrakt č. 19/04“ a
to na základe súdneho príkazu č. 618667 Arbitrážneho súdu Mesta Moskvy, Ruská federácia, č. k.
A40- 23955/07-100-95 zo dňa 12.11.2007, na uspokojenie pohľadávky oprávneného OAO TPG Kristall
voči povinnému NASK, s.r.o., uznaného Okresným súdom v Dunajskej Strede rozsudkom sp. zn.
12Cb/8/2008 zo dňa 08.08.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.09.2008,

pričom v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda dňa 24.07.2008 podal Ing. L.L.ako
konateľspoločnosti,vyjadreniezaspoločnosťNASKs.r.o.,vktoromvedomýsiúčelovostisvojhokonania
a konania spriaznených osôb, nepodal námietky voči uznaniu cudzieho rozhodnutia a súhlasil aby
Okresný súd Dunajská Streda uznal toto rozhodnutie, pričom v danej veci Okresný súd Bratislava II
medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6C 150/06 zo dňa 19.06.2007 rozhodol, že základ žalobného návrhu

navrhovateľa NASK, s.r.o. je opodstatnený a Krajský súd v Bratislave potvrdil medzitýmny rozsudok
súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 9Co 404/2007 zo dňa 01.10.2009, pričom následne v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6C 150/06 bola rozsudkom zo dňa 12.10.2018
zamietnutá žaloba spoločnosti NASK s.r.o. proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvu financií
Slovenskej republiky o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a Krajský súd v

Bratislave rozsudkom sp. zn. 5Co/157/2019 zo dňa 27.09.2022 potvrdil uvedený napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, čím v zmysle obžaloby bola naplnená skutková podstata zločinu podvodu podľa
§ 221 odsek 1, odsek 4 písmeno a) Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného
zákona.
Po doručení obžaloby samosudca 21. augusta 2024 nariadil doručiť rovnopisy obžaloby všetkým

osobám uvedeným v § 240 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne ich vyzval, aby v lehote do 10
dní od doručenia výzvy písomne oznámili súdu návrhy na vykonanie dôkazov vo veci resp. aby sa
vyjadrili o. i. aj k zákonnosti prípravného konania. Podľa § 241 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku
upozornil obžalovaného, že ak obžalovaný v lehote piatich pracovných dní od doručenia rovnopisu
obžaloby namietol vady prípravného konania, súčasne s nariadením hlavného pojednávania samosudca

rozhodne o prijatí obžaloby (ak má za to, že tak treba urobiť), v ktorom odôvodní nesplnenie podmienok
pre postup podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku.

Obhajca obvineného podaním z 2. septembra 2024 reagoval na vyššie uvedenú výzvu súdu, ktorý
bol označený ako „Návrh na postúpenie veci podľa § 241 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku na

odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku.
V podanom návrhu namietal obhajca najmä vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu,
nesplnenie náležitostí obžaloby podľa § 235 Trestného poriadku a porušenie práva na obhajobu v
súvislosti s oboznamovaním sa s výsledkami vyšetrovania. V súlade s expressis verbis vysloveným
názorom nadriadeného súdu (viď vyššie i ďalej) tento návrh v konečnom dôsledku súd považoval za

namietnutie vád prípravného konania, ktoré by v prípade prijatia obžaloby dôvodilo postup podľa § 241
ods. 1 písm. l) Trestného poriadku - aj v takomto prípade s možnosťou podania opravného prostriedku.
Konkrétne obhajca v návrhu uviedol:

„Pri skúmaní otázky príslušnosti súd nie je viazaný právnym posúdením skutku (§ 278 ods. 3 Trestného

poriadku). Preskúmanie podľa § 241 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku treba zamerať tak na otázky
vecnej príslušnosti, ako aj na otázky miestnej príslušnosti, pričom súd skúma aj správnosť právnej
kvalifikácie, ktorá má význam pre otázku vecnej príslušnosti.Skutok uvedený v skutkovej časti obžaloby však nenapĺňa zákonné znaky trestného činu podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ani žiadneho iného trestného činu, ktorý by bol v
pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu.

Z formulácie jednotlivých skutkových okolností je možné dôvodiť právny záver o eventuálnom podozrení
ztrestnéhočinumareniaspravodlivostipodľa§344ods.1písm.a)Trestnéhozákona,ktoréhoobjektívna
stránka je vyjadrená v skutkovej vete obžaloby, za súčasnej absencie objektívnej stránky trestného činu
podvodu podľa § 221 Trestného poriadku.

***
V zmysle existujúcej zákonnej úpravy, a z toho vychádzajúcej aplikačnej praxe platí, že ide síce o
špecifický druh podvodu, avšak nejde o spáchanie trestného činu podvodu v zmysle § 221 ods. 1
Trestného zákona. V tomto smere sa už pred zavedením skutkovej podstaty trestného činu marenia
spravodlivosti do Trestného zákona vyskytovali pomerne často trestné oznámenia, najmä účastníkov
občianskeho súdneho konania, ktoré sa týkali podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, v

ktorých oznamovatelia poukazovali na to, že iný účastník súdneho konania predložil súdu falošný dôkaz
(spravidla malo ísť o listinný dôkaz), s cieľom dosiahnuť pre seba pozitívne rozhodnutie súdu. Tieto
trestné oznámenia boli správne odmietané pred začatím trestného stíhania, respektíve bolo trestné
stíhanie vedené vo veci zastavené v prípravnom konaní s tým, že nemôže ísť o tento trestný čin,
nakoľko je vylúčené, aby súd mohol byť uvedený do omylu. Otázkou, či súd môže byť uvedený do

omylu, sa zaoberal Najvyšší súd ČR, ktorého právne závery si osvojili aj slovenské orgány činné v
trestnom konaní. Najvyšší súd ČR v uznesení 11 Tdo 229/2004, ktoré bolo publikované aj v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk ČR, dospel k záveru, že sporové občianskoprávne (aj obchodnoprávne)
súdne konanie podlieha zasadám prejednania veci a zisťovania stavu bez dôvodných pochybností, a
výsledok dôkazného konania sa odvíja od iniciatívy a aktivity účastníkov. Tieto procesnoprávne zásady

umožňujú žalovanému, aby sa prípadným nesprávnym či nepravdivým tvrdeniam žalobcu (prípadne
iných subjektov vystupujúcich v súdnom konaní - napríklad znalca alebo audítora) bránil a vyvracal ich
(žalovaný nekoná v omyle, nakoľko pozná všetky dôkazy, ktoré žalobca predložil súdu a môže sa voči
nim účinne brániť). Účastníci konania sú povinní označiť dôkazy k preukázaniu svojich tvrdení. Súd
potom rozhodne, ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná.

***
Primárne poukazujem na skutočnosť, že v podanej obžalobe absentuje jej riadne odôvodnenie.

Prokurátor v odôvodnení podanej obžaloby len zrekapituloval vykonané dokazovanie, na základe
ktorého konštatoval dôvodnosť podania obžaloby.

Uvádzam, že neuvedenie akejkoľvek právnej úvahy ani v minimálnom rozsahu je zásadný nedostatok
obžaloby, ktorý nie je možné odstrániť v konaní pred súdom, pretože ide o zásadnú zákonnú náležitosť
obžaloby (§ 235 Trestného poriadku), ktorú podal prokurátor ako orgán činný v trestnom konaní.

Prokurátor v podanej obžalobe neuviedol žiadne právne úvahy, ktorými sa spravoval pri vyvodzovaní
záveru, že som mal spáchať práve zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona
(a nie napríklad trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona).

Právne úvahy prokurátora pritom musia obsahovať odôvodnenie všetkých znakov trestného činu, ktoré

obžalovaný podľa prokurátora podávajúceho obžalobu naplnil, a poukázanie na konkrétne skutočnosti,
z ktorých toto odôvodnenie vychádza.

Prokurátor pri podaní obžaloby však neodôvodnil žiadnou právnou úvahou, prečo obžaloba vychádza
z naplnenia zákonného znaku odôvodňujúceho právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v obžalobe, ako

trestného činu podvodu.

Nad rámec uvedeného uvádzam, že v predmetnej veci nebola dodržaná lehota upovedomenia o
možnosti preštudovania vyšetrovacieho spisu po skončení vyšetrovania, uvedená v § 208 ods. 1
Trestného poriadku, vo vzťahu k mojej osobe (lehota bola dodržaná vo vzťahu k obhajcovi), pričom vo

vzťahu k mojej osobe ani nedošlo k jej skráteniu.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyslovujem názor, že bolo porušené moje právo na obhajobu,
nakoľko mi nebolo umožnené vykonať preštudovanie vyšetrovacieho spisu, čo možno považovať za
závažné procesné pochybenie.“Podľa§241ods.1Trestnéhoporiadkuobžalobupodanúnasúdepreprečinazločinsvýnimkouobzvlášť
závažného zločinu, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby

najmenej 12 rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu

a) postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný,
b) postúpi vec inému orgánu, ak sú tu okolnosti uvedené v § 214 ods. 1,
c) trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1,

d) trestné stíhanie preruší, ak sú tu okolnosti uvedené v § 228 ods. 2 alebo 3 alebo § 283 ods.5,
e) môže zastaviť trestné stíhanie, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 2 a 3,
f) obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä porušenie
práva na obhajobu alebo ak zistí, že prokurátor nepredložil úplné spisy vrátane všetkých dôkazov
zabezpečených v prípravnom konaní, že obžaloba nespĺňa náležitosti podľa § 235 alebo že
spolupracujúcej osobe boli poskytnuté nezákonné benefity,

g) trestné stíhanie podmienečne zastaví podľa § 216 ods. 1,
h) môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie spolupracujúceho obvineného podľa § 218 ods. 1,
i) rozhodne o účasti záujmového združenia občanov v konaní pred súdom,
j) vydá trestný rozkaz a v prípade podania odporu bezodkladne rozhodne o prijatí obžaloby, v ktorom
odôvodní nesplnenie podmienok pre postup podľa písmena f), a nariadi hlavné pojednávanie, určí jeho

termín a rozsah dokazovania,
k) postúpi vec senátu,
l) nariadi hlavné pojednávanie, určí jeho termín a rozsah a spôsob dokazovania; ak obžalovaný v lehote
piatich pracovných dní od doručenia rovnopisu obžaloby podľa § 240 ods. 1 písm. a) namietol vady
prípravného konania, súčasne rozhodne o prijatí obžaloby, v ktorom odôvodní nesplnenie podmienok

pre postup podľa písmena f).

Chronológia usporiadania jednotlivých písmen odseku 1 ustanovenia § 241 Trestného poriadku
naznačuje, že súd sa v prvom rade musí vysporiadať s otázkou vecnej a miestnej príslušnosti a až
následne prichádzajú do úvahy ďalšie možnosti či povinnosti uvedené v tomto ustanovení, pričom

akékoľvek rozhodnutie súdu musí byť podoprené znalosťou a oboznámení sa so spisom. Doslova
expressis verbis, tak stanovuje nielen text právnej normy (každá z upravených eventualít môže nastať
len, ak predchádzajúce neprichádzajú do úvahy), ale aj všeobecne dostupné komentáre k Trestnému
poriadku,kdesauvádza,že„...súdsamostatneposudzujeotázkusvojejpríslušnostia,akdôjdekzáveru,
že nie je príslušný na prejednanie veci, neskúma už ďalej, či neprichádza do úvahy iné rozhodnutie podľa

odseku 1, pretože také rozhodnutie, pokiaľ by prichádzalo do úvahy, by musel urobiť príslušný súd“.
Samosudca sa po pridelení veci oboznámil so spisovým materiálom, obžalobou zaslaným stanoviskom
obhajoby a v rámci prvého posúdenia veci (chronológiu viď ďalej) dospel k názoru, že na prejednanie
nie je vecne príslušný a teda vec nespadá do príslušnosti Špecializovaného trestného súdu. Tento názor
súdu sa týkal v podstate výhradne posúdenia právnej problematiky veci (nutnosti posudzovať vec ako

trestný čin marenia spravodlivosti) a prezentoval ho v rozhodnutí o postúpení veci z 20. septembra 2024,
(ako vyplynie z ďalšieho v tomto rozhodnutí relatívne podrobne rozvedená argumentácia súdu týkajúca
sa problematiky právneho posúdenia veci zohrá úlohu aj v rámci ďalších úvah súdu, ktoré ešte budú
rozvedené a dôvodili postup ako je uvedený vo výrokovej časti tohto uznesenia).

Na základe podania sťažnosti prokurátora sa vecou zaoberal Najvyšší súd SR a ten 13. marca 2024
v konaní sp. zn. 5Tost 54/2024 podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu zrušil a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Sťažnostný súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe

nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby nezvratne
uzatvárať skutkové zistenia, keďže činnosť na tejto kvalitatívnej úrovni je vyhradená pre hlavné
pojednávanie, kde súd vykonáva dokazovanie za aktívnej účasti procesných strán pri dodržiavaní
základných zásad trestného konania. Podľa sťažnostného súdu pokiaľ samosudca prvostupňového
súdu na základe preskúmania obžaloby a obsahu spisu dospel k záveru, že žalované konanie

obvineného nie je trestným činom podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1 ods. 4
písmena a) Trestného zákona, tak ide o predčasný záver a k takému zisteniu môže prípadne súd dospieť
až po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, keďže nateraz z toho, ako je skutok popísanýv skutkovej vete obžaloby, pri aplikácii princípov totožnosti skutku nemožno vylúčiť možnosť právneho
posúdenia skutku spôsobom, ako to urobil v obžalobe prokurátor.

Vzmyslerozhodnutiasťažnostnéhosúduvďalšombudemusieťprvostupňovýsúdvzhľadomnapodanie
obvineného z 2. septembra 2024, ktorým namietal vady prípravného konania vrátane toho, že obžaloba
nespĺňa zákonné náležitosti, rozhodnúť podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku alebo podľa §
241 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku (o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi alebo naopak
o prijatí obžaloby), pokiaľ nezistí dôvody na iný spôsob rozhodnutia.

Je potrebné ešte dodať, že vzhľadom na v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR uvedené dôvody zrušenia
napadnutého uznesenia prvostupňového súdu, najvyšší súd nepovažoval za potrebné bližšie rozvádzať
obsah úvah prvostupňového súdu, ktoré v podstate obiter ictum prvostupňový súd uviedol už v rámci
uznesenia o postúpení veci a ktoré sa týkali náležitostí obžaloby podľa § 235 Trestného poriadku. Je
teda zrejmé, že tieto úvahy prvostupňového súdu sa stávajú aktuálnymi v tomto štádiu konania, nakoľko

Špecializovaný trestný súd nemá dôvod nič meniť na už formulovaných výhradách týkajúcich sa kvality
odôvodnenia obžalobného návrhu (právna polemika ohľadne možnosti uvedenia do omylu súd, na ktorú
poukázal sťažovateľ, na potrebe kvalitného odôvodnenia obžaloby, ktoré nerezignuje na potrebnosť
vysvetľovacích pasáží, len umocňuje potrebu kvalitného a zákonného odôvodnenia obžaloby).

Preto bezvýhradne je možné zopakovať súdom už v rámci jeho prvého rozhodnutia uvedené nasledovné
vety:

... súdu v podstate obiter ictum (v tom čase - pozn. samosudcu) nedá neformulovať aj ďalšie výhrady,
ktoré súvisia s „kvalitou“ obžaloby a celkove prípravného konania (prioritne nie v súvislosti s jeho

enormnou dĺžkou - ide o jeden relatívne skutkovo i právne ľahko uchopiteľný skutok). V tejto súvislosti
je najdôležitejšia citácia § 235 písm. d) Trestného poriadku. Tu je uvedené, že ak sa vo veci konalo
vyšetrovanie, obžaloba musí obsahovať aj odôvodnenie obžalobného návrhu, ktoré obsahuje opísanie
skutkového deja s uvedením dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a
stanovisko prokurátora k nej, ako aj právne úvahy, ktorými sa prokurátor spravoval. Dôležitosť kvality

obžaloby zdôrazňuje i nové znenie ustanovenia § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, kde okrem
iného je novo uvedené, že súd odmietne obžalobu aj keď nespĺňa náležitosti podľa § 235 alebo že
spolupracujúcej osobe boli poskytnuté nezákonné benefity.

Ostatné novely trestnoprávnych predpisov tak zvýraznili potrebu kvality obžalobného návrhu, ktorý

nesmie rezignovať na žiadnu zo zákonných požiadaviek. Len na margo možno uviesť, že vec vybavujúci
samosudca už v minulosti „striedavo úspešne“ bazíroval na kvalite obžalobných návrhov, tento jeho
postoj je však po účinnosti posledných noviel trestnoprávnych predpisov ešte aktuálnejší než v minulosti.

Aj na tomto mieste odôvodnenia tohto uznesenia je potrebné konštatovať, že súd nie je a nebol pánom

prípravného konania. S výnimkou vyššie uvedeného v tomto štádiu konania mu neprináleží hodnotiť
správnosť či nesprávnosť úvah prokurátora a pokiaľ nejde o evidentné a absolútne svojvoľné postavenie
niekoho pred súd (čo zrejme nie je tento prípad), nie je jeho úlohou polemizovať s tým, ako sa prokurátor
predbežne vysporiadal s dôkaznou situáciou, ako reagoval na obhajobu obvineného, prečo nevykonal aj
ďalšie dôkazy a podobne. V zásade úvahy prokurátora súd nemôže kritizovať ani z hľadiska ich kvantity

ajednoduchopovedané,akprokurátordôkaznébremenovrámcikonanianeunesie,nepredložídostatok
dôkazov, resp. tieto dôkazy nebudú „v dostatočnej kvalite“ na uznanie viny, osobu postavenú pred súd,
súd oslobodí.

To všetko však platí len za situácie, pokiaľ súd zaznamená aspoň pokus o zadosťučinenie pravidlám,

ktoré sú obligatórne stanovené v § 234 a najmä § 235 Trestného poriadku. V tomto prípade však súd má
dočinenia nielen že s arbitrárne napísanou obžalobou, ale nezaznamenáva ani len pokus prokurátora,
aby obžaloba spĺňala najmä náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku súvisiace s jej
odôvodnením.

Obžaloba prokurátora má v tomto prípade 17 strán, pričom časť nazvaná ako odôvodnenie obžaloby
je súčasťou prokurátorom zaslanej písomnosti od strany 3 po stranu 17. Predmetná obžaloba bola
prokurátorom odôvodnená dvomi odsekmi na strane 15 a 16, pričom prokurátor v závere obžaloby
uviedol: „Z vyššie popísaného dokazovania vykonaného v prípravnom konaní vyplýva, že obvinenýnaplnil objektívne stránky uvedeného zločinu tým, že ako štatutárny zástupca spoločnosti NASK, s.r.o.,
a v jej prospech, v konečnom cieli vylákať od Slovenskej republiky (v zastúpení príslušnými ústrednými
orgánmi štátnej správy), finančné prostriedky vo veľkom rozsahu, uplatňoval pred príslušnými štátnymi

orgánmi vlastné finančné nároky, ktoré opieral o nepravdivé skutočnosti preukazujúce jeho najmä
fiktívne obchodno-záväzkové vzťahy, z ktorých mu mali vyplynúť vlastné dlžnícke finančné záväzky z
dôvodu znemožnenia obchodnej činnosti zo strany určitých štátnych orgánov. Z doteraz zabezpečených
dôkazov nesporne vyplýva, že obvinený vedome uplatňoval neexistujúce obchodné záväzky voči
simulovaným obchodným partnerom, čo potvrdzoval s dodatočne vytvorenými písomnosťami s

antedatovanými údajmi o obsahu záväzku a existencii zmluvného subjektu. Súslednosť jednotlivých
postupov, najmä parciálnych úkonov obvineného preukazuje cielené a vopred naplánované konanie,
ktoré smerovalo k vylákaniu značných finančných prostriedkov na úkor Slovenskej republiky v snahe
vlastného finančného obohatenia. Keďže doterajšie dôkazy preukazujú aj kauzálnu príčinnú súvislosť
medzi vykonaným konaním obvineného a zamýšľaným následkom, boli naplnené aj potrebné zákonné
znaky stíhaného zločinu. Obžaloba má za to, že skutok kladený obvinenému za vinu sa stal tak, ako je

uvedený v skutkovej vete tejto obžaloby, pričom z hľadiska subjektívnej stránky konal obvinený L.L.pri
páchaní trestného činu v priamom úmysle podľa § 15 písmeno a) Trestného zákona, nakoľko si bol
vedomý protiprávnosti svojho konania, a chcel porušiť zákonom chránený záujem.“

Vzhľadom k vyššie uvedenému podľa názoru vec prejednávajúceho samosudcu nemôže byť pochýb

o tom, že obžaloba náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku neobsahuje a kritériá
kladené na tak dôležitú súčasť spisu, akou je obžaloba, nespĺňa (vyššie uvedené odseky obžaloby sú
len všeobecným sumárom všeobecne známych faktov o tom, čo pri podaní obžaloby je zrejmé vždy
- že obvinený podľa prokurátora naplnil všetky zákonné znaky žalovanej skutkovej podstaty, nie je
však povedané, prečo). Nielen akékoľvek rozhodnutie súdu, ale aj akékoľvek rozhodnutie ktoréhokoľvek

orgánu činného v trestnom konaní (obžaloba je rozhodnutím sui generis s predpísanými náležitosťami
a i keď nie je proti nej prípustný „klasický“ opravný prostriedok, podlieha prieskumu súdu, podobne ako
návrhnapodanieobžalobypodľa§209ods.1Trestnéhoporiadkupodliehaprieskumuprokurátora)musí
spĺňať podmienky primerane intelektuálneho výkonu, ktorého obsah sa musí premietnuť do formulácií,
ktoré spĺňajú zákonom predpísané náležitosti.

Pri zložitejších veciach, kde sa vykonáva vyšetrovanie, zákonodarca jednoznačne pre žalobcu stanovil
prísnejšie pravidlá, zaviazal ho obžalobu odôvodniť, pričom pred odôvodnením obžaloby, obdobne ako
u odôvodnenia rozsudku, je potrebné rozumieť nielen štatistický, ale aj intelektuálny (rozumový) rozbor
dôkaznej situácie.

Vyššie opísané stanoviská súdu sú v súlade aj s tým, čo vo svojom náleze III. ÚS 2/09 zo 17.03.2018
uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“). Je síce pravdou, že toto rozhodnutie sa
týka argumentačnej úrovne rozhodnutí o opravných prostriedkoch, neexistuje však žiadny dôvod, ktorý
by vylučoval vztiahnuť úvahy tu vymenovaných orgánov ochrany práva aj na obžalobu. Skôr naopak

- obžaloba ako akt štátu nenapadnuteľný priamo subjektom ochrany práva z hľadiska predpísanej
argumentácie musí spĺňať minimálne také štandardy, ako odôvodnenia „klasických“ rozhodnutí orgánov
prípravného konania. Ako už bolo uvedené, tieto štandardy sú síce nižšie ako štandardy vzťahujúce sa
na odôvodnenia súdnych rozhodnutí, na existenciu odôvodnenia, ak je raz predpísané, však nemožno
rezignovať úplne.

Vovyššieuvedenomnálezeústavnéhosúdutentonajvyššíorgánústavnostidalzapravdusťažovateľovi,
ktorý sa sťažoval na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prokuratúry a v súlade so sťažovateľom
uviedol, že v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu a inú právnu ochranu)
súčasťou obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na dôležité právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany. Obdobne na túto otázku reagoval aj
Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999
a tiež ústavný súd vo veciach III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/06.

Vo vyššie uvedenej veci III. ÚS 2/09 ústavný súd doslova uviedol:

„K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany
základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného právaalebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v
zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z
nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a

ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Hociústavnýsúdvtejtoveciposudzovaluznesenieokresnejprokuratúry,anierozhodnutiavšeobecných
súdov, pri preskúmaní ktorých viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. m. m.
IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04, I. ÚS 110/07), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že ani iné orgány
verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva

slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú
odpoveď na podstatu veci. Ústavný súd je toho názoru, že aj rozhodnutie okresnej prokuratúry by malo
obsahovať také odôvodnenie, ktoré odpovie na podstatné námietky sťažovateľa a dá mu na ne aspoň
stručnú odpoveď. V danom prípade sa to však nestalo.

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia a záverov zistených ústavným súdom
je zrejmé, že ide o arbitrárne rozhodnutie, zjavne neodôvodnené, a keďže neuvádza preskúmateľné
dôvody, na ktorých je založené, javí sa ústavnému súdu ako nezlučiteľné so základnými zásadami
vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1
Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína, že všetky štátne orgány, resp.

orgányverejnejmoci,súpovinnéinterpretovaťaaplikovaťprávopredovšetkýmzpohľaduúčeluazmyslu
ochrany ústavnou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb.“

Aj tieto vety dávajú za pravdu tvrdeniu, že odôvodnenie obžaloby nemôže vyzerať spôsobom

„ten povedal to, ten zase tamto, v spise sa nachádzajú také a také listiny, nahrávky... a toto
všetko (bez akejkoľvek analýzy) obvinených usvedčuje...“ Zákonodarca chcel, aby obžalobný návrh
obsahoval odôvodnenie s istými náležitosťami, pričom odôvodnenie musí spĺňať aspoň základné
atribúty intelektuálneho výkonu a súd i strany v konaní musia mať nárok na takéto odôvodnenie.
Inak je obžaloba neodôvodnená, čo napr. za situácie, ak by úplne chýbal odôvodňujúci text resp.

kolónka „odôvodnenie“ by ostala prázdna, nepochybne viedlo k odmietnutiu obžaloby. Ak však text
za nadpisom „odôvodnenie“ je len sumárom vyššie uvedených skutočností, ide o identický prípad -
obžaloba odôvodnenie neobsahuje, čo je typ formálnej chyby, ktorú zmieňuje aj vyššie spomenuté
rozhodnutie R 118/2014.

Treba ešte dodať, že tu nejde o porovnateľný prípad s predmetom sporu, ktorým sa Najvyšší súd SR
zaoberal v konaní 2 Tost 4/2014 a kde prvostupňový súd obžalobe nevytýkal formálne pochybenia
prípravného konania, ale vo svojej podstate mieru objasnenosti veci v rámci prípravného konania,
absenciu vykonania niektorých dôkazov a pod. V tejto veci súd, i keď by tiež mohol, nevytýka
prokurátorovi „nedosledovanie“ niektorých vecí. Tu súd prokurátorovi vytýka kvalitu textu nazvaného ako

„odôvodnenie“, nakoľko text v tejto kolónke za odôvodnenie považovať nemožno.

Pripustenie nemožnosti stanovovania deliacej čiary, za ktorou je možné konštatovať nesplnenie
povinnosti obsiahnuť v obžalobe všetky predpísané náležitosti jej odôvodnenia (povinnosť súdu
akceptovať akýkoľvek text obžalobného návrhu resp. jeho odôvodnenia) by znamenalo nielen absurdný

typ záťaže pre súd, ale hlavne by odobralo právo obhajoby čeliť úvahám prokurátora - keďže tieto
úvahy jej nie sú známe. Ak by sa judikatúra uberala k akceptácii akéhokoľvek obžalobného textu
s odôvodnením typu „... však prípadné lapsusy reparuje súd...“, nepochybne by to bolo v rozpore
s autentickým výkladom Trestného poriadku platného v Slovenskej republike. Jej zákonodarca totiž
stanovil nielen (s niekoľko málo výnimkami) povinnosť predpísaným spôsobom odôvodňovať rozsudky

a uznesenia súdov, ale aj predpísaným spôsobom zdôvodňovať obžaloby, ak sa vo veci konalo
vyšetrovanie. Určite to neurobil s úmyslom, aby sa ako súčasť individuálneho právneho prostredia
toho ktorého jedinca bez ďalšieho akceptovala akákoľvek písomnosť meniaca kvalitu života. Nič
nenasvedčuje tomu, že by ustanovenie § 235 písm. d) Trestného poriadku bolo možné považovať zaobsolentné, prípadne by sa v zákone nachádzalo „len tak“ - bez možnosti kontroly dodržania jeho
obsahu a bez možnosti nesenia následkov pre toho, pre koho toto pravidlo správania sa platí, teda
prokurátora. Naopak, ide o ustanovenie, ktoré má svoj relatívne rigidný obsah ostatnými novelami

trestnoprávnych predpisov posilnený a niet dôvodu v príslušnom štádiu trestného stíhania netrvať na
naplnení jeho obsahu.

Samozrejme, rigidná aplikácia tejto normy správania sa predpisujúcej úlohy prokurátorovi prichádza do
úvahy naozaj len v hraničných prípadoch a súd nie je mentorom prokurátora naprávajúcim každý jeho

nedostatok. V tomto prípade však takýto hraničný prípad nastal, preto súd avizuje, že ako podklad pre
súdne konanie - ak by nedošlo k postúpeniu veci - by neprijal takto spracovanú obžalobu, odmietol by ju
a vec vrátil do prípravného konania (predovšetkým z dôvodu umožnenia spracovania obžaloby, ktorá by
náležitosti vyššie uvedených ustanovení Trestného poriadku spĺňala). Na margo takejto argumentácie
sa žiada ešte dodať, že obhajoba už od začiatku akcentovala zásadu ultima ratio a prízvukovala, že
ide o výhradne občianskoprávny spor, ktorý v rámci tohto odvetvia práva aj treba riešiť. Napriek tomu,

že „stanovisko prokurátora k obhajobe“ je zákonom predpísanou náležitosťou obžaloby, v obžalobnom
návrhu chýba aj takéto stanovisko resp. jeho rozbor. Samozrejme, toto stanovisko nemožno explicitne
odbiť formuláciou „prokuratúra sa so stanoviskom obhajoby nestotožňuje“, pričom v tomto prípade sa o
stanovisku prokurátora k obhajobe súd dozvedá v podstate len implicitne a bez náležitých vysvetlení,
(podrobne potrebu tejto náležitosti obžaloby a na rozdiel od minulosti povinnosti obžalobu odmietnuť,

rozvádza aj uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/56/2024 zo dňa 30.07.2024).

Tretia formulovaná výhrada súdu voči obžalobe sa týka dodržania zákonom predpísanej trojdňovej
lehoty na úkon, ktorý Trestný poriadok nazýva ako oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania. Podľa
názoru súdu táto lehota musí byť zachovaná vo vzťahu prvému dňu určenia termínu tohto úkonu,

čo v tomto prípade pri poslednom oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania dodržané nebolo.
V tejto súvislosti však súdu nedá neuviesť, že spis zaznamenáva viacero neúspešných pokusov
o zabezpečenie účasti účastníkov konania na tomto úkone, pričom dôvod je vyhýbanie sa tejto
záverečnej fáze prípravného konania zo strany obvinenej osoby možno vyhodnotiť predbežne ako
dôvody obštrukčné. Preto v konečnom dôsledku súd tejto okolnosti meritórny význam neprikladal.

Potiaľto teda už formulované úvahy prvostupňového súdu, pričom nad rámec vysvetlení uvedených v
predchádzajúcom prvostupňovom rozhodnutí od ktorých obsahu súd neustupuje (ich relevanciou sa z
dôvodu vyššie uvedeného nadriadený súd nezaoberal) možno ešte sumárne zdôrazniť zmenu, ktorá
nastala v ponímaní obhajobných práv v poslednom období. Dôležitým aspektom posúdenia veci je totiž

to, že od 15.03.2024 sú rozšírené možnosti súdu odmietnuť obžalobu a vrátiť vec prokurátorovi (§ 241
ods. 1 písm. f), § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku). Okrem zistenia závažných procesných chýb
je podľa novej právnej úpravy dôvodom na odmietnutie obžaloby aj
- situácia, ak prokurátor nepredloží súdu úplné spisy vrátane všetkých dôkazov zabezpečených v
prípravnom konaní, ďalej

- skutočnosť, že obžaloba nespĺňa náležitosti podľa § 235 Trestného poriadku a
- skutočnosť, že spolupracujúcej osobe boli poskytnuté nezákonné benefity.
Dôvody odmietnutia obžaloby sú taktiež dôvodmi, ktoré môže obvinený namietať ako vady prípravného
konania (§ 241 ods. 1 písm. l), § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku) po doručení obžaloby a
ktoré môže namietať aj v sťažnosti podanej proti uzneseniu súdu prvého stupňa o prijatí obžaloby. V

prípade, ak nadriadený súd vyhovie takejto sťažnosti tak jeho zrušujúce uznesenie má zo zákona účinky
odmietnutia obžaloby (§ 241 ods. 4, § 244 ods. 3 Trestného poriadku).
Predmetný „balík otázok“ spojený s aplikáciou ostatných noviel trestnoprávnych predpisov už bol o. i.
riešenýajuznesenímKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.1Tos/55/2024 z31.07.2024,ktorésazaoberalo
trestnou vecou, v ktorej bolo dôvodom na odmietnutie obžaloby to, že obžaloba nespĺňala náležitosti v

zmysle § 235 písm. d) Trestného poriadku, nakoľko v odôvodnení obžaloby úplne absentovali akékoľvek
(aspoň stručné) právne úvahy prokurátora k tomu, prečo kladie obvinenému za vinu aj naplnenie znaku
kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Krajský súd dospel k záveru, že tento dôvod
odmietnutia obžaloby možno ustáliť vtedy, ak odôvodnenie obžaloby nedáva žiadnu odpoveď na to,
prečo prokurátor konkrétny skutok kvalifikoval určitým spôsobom. Postačí aj strohá právna úvaha,

avšak nie je možné akceptovať absolútnu absenciu právnych úvah. To platí o to viac, ak práve znak
kvalifikovanej skutkovej podstaty je rozhodujúci pre posúdenie, či skutok, ktorý sa obvinenému kladie
za vinu napĺňa znaky prečinu alebo zločinu.Možno teda konštatovať, že neuvedenie akejkoľvek právnej úvahy ani v minimálnom rozsahu je zásadný
nedostatok obžaloby, ktorý nie je možné odstrániť v konaní pred súdom, pretože ide o zásadnú zákonnú
náležitosť obžaloby (§ 235 Trestného poriadku), ktorú podal prokurátor ako orgán činný v trestnom

konaní. Prokurátor v danej veci neuviedol žiadne právne úvahy, ktorými sa spravoval pri vyvodzovaní
záveru, že obžalovaný mal spáchať zločin podvodu podľa § 221 ods. 3 písm. d) Trestného zákona
závažnejším spôsobom konania na poškodenej, ktorá by mala mať postavenie chránenej osoby ako
osoba vyššieho veku (treba len dodať, že vek osoby, ktorej sa trestné konania týka, je jednoducho
logisticky dosledovateľným faktom, rovnako jednoducho dosledovateľnou je aj notorieta právnej normy

upravujúcej postavenie chránenej osoby, napriek tomu súd vytkol nedostatok obžaloby spočívajúci v
„nevysvetlení“ inak relatívne jasných súvislostí podstaty právnej kvalifikácie).
Právne úvahy prokurátora pritom musia obsahovať odôvodnenie všetkých znakov trestného činu, ktoré
obžalovaný podľa prokurátora podávajúceho obžalobu naplnil, a poukázanie na konkrétne skutočnosti,
z ktorých toto odôvodnenie vychádza, (v posudzovanom prípade je dôvodom kvalifikácie skutku ako
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu zrejme výška škody ako „škody veľkého rozsahu“ - opäť

bez akéhokoľvek vysvetlenia).
Prokurátor pri podaní obžaloby však v danej veci krajského súdu neodôvodnil žiadnou, ani jednoduchou
(strohou) právnou úvahou, prečo obžaloba vychádza z naplnenia zákonného znaku odôvodňujúceho
konkrétnu trestnú sadzbu. Prokurátor tu pritom stíha obžalovaného zo skutku, ktorý v podanej obžalobe
kvalifikoval ako zločin podvodu s trestnou sadzbou podľa § 221 ods. 3 písm. d) Trestného zákona 3

(tri) až 10 (desať) rokov. Právna úvaha prokurátora o dôvodnosti stíhania aj pre kvalifikovanú skutkovú
podstatu podľa § 221 ods. 3 písm. d) Trestného zákona je pritom významná aj z dôvodu, že pri právnej
kvalifikácii skutku podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona je trestná sadzba vymedzená výmerou
1(jeden) až 5 (päť) rokov, pričom v danom prípade by išlo o prečin a nie o zločin.
Doslova identicky, ako je vyššie uvedené sa s predmetnou problematikou vysporiadal i Najvyšší

súd SR v konaní 5Tost 56/2024 ohľadne obvineného E. J. (ide o posudzovanej problematiky sa
týkajúce najaktuálnejšie rozhodnutie z 23.01.2025) a potvrdil tak nastupujúcu zmenu v ponímaní
kvality obžalobných textov, ktoré v dobe sprísňovania kontradiktórnosti konania naozaj nemôžu byť len
sumárom prípravného konania rezignujúcim na štruktúrované vysvetlenie postupov a úvah ústiacich do
podania obžaloby. Obdobne vec vyriešil i Krajský súd v Trnave v konaní 6To 56/2024 v rozhodnutí zo dňa

30.07.2024, ktorý potvrdil odmietnutie obžaloby prvostupňovým súdom takisto z dôvodov nedostatočne
odôvodnenej obžaloby.
V súvislosti s výhradami voči rozhodnutiu v rámci prípravného konania považuje súd za inštruktážne
spomenúť i to, že ak je napríklad v ustanovení § 206 ods. 3 Trestného poriadku uvedené, že uznesenie
o vznesení obvinenia musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku

s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, aby skutok nemohol
byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, ktorý v tomto skutku ide a to
aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenie
obvinenia, pričom uznesenie o vznesení obvinenia tieto náležitosti nespĺňa, ide o podstatnú chybu
prípravného konania, ktorá jednoznačne môže byť dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci do

prípravného konania z dôvodu napravenia predmetnej chyby. Náležitosti jednotlivých rozhodnutí, ktoré
upravuje Trestný poriadok, sú totiž v zákone uvedené aj z toho dôvodu, aby bolo zrejmé, v akej veci sa
koná a ako ten ktorý orgán štátu uvažuje, pokiaľ zasahuje do práv občanov - napríklad ich vystavením
trestnému stíhaniu. Bez akýchkoľvek pochybností štát takéto právo má, ak to však učiní, musí to urobiť
tak, aby každému obvinenému boli dané na známosť dostatočne konkrétne skutočnosti, na základe

ktorých je trestne stíhaný. Len tak totiž obvinená osoba môže dôsledne uplatňovať svoje právo na
obhajobu, ktoré je garantované sústavou vnútroštátnych i medzinárodných normatívnych aktov.

Z takého istého dôvodu, než je uvedené vyššie, štátna moc definuje veľmi presne aj obžalobu ako
základný písomný akt (rozhodnutie) prokurátora, ktorým stavia obvinenú osobu pred súd. V § 234

ods. 2 Trestného poriadku je stanovené, že obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre ktorý sa
vzniesloobvinenie.Vzmysleods.3tohoistéhoustanoveniaTrestnéhoporiadku,spisobžalobyobsahuje
najmä (ide o demonštratívny výpočet) rozhodnutia orgánov prípravného konania o úkonoch, zápisnicu
o výsluchu obvineného, poškodeného, svedka a všetky dôkazy týkajúce sa veci.

Nie menej dôležité je ustanovenie § 235, v ktorom sú uvedené obligatórne náležitosti obžaloby. Okrem
iného je tu pod písm. c) uvedené, že obžaloba musí obsahovať obžalobný návrh, v ktorom musí byť
označený skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne s uvedením iných skutočností, ak ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s inýma aby bolo odôvodnené použitie určitej trestnej sadzby; ďalej sa uvedie právna kvalifikácia skutku s
uvedením zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, aj príslušné ustanovenie
Trestného zákona a všetky zákonné znaky vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. I

keď v súvislosti s obžalobou, o ktorej bolo rozhodnuté týmto rozhodnutím, možno mať výhrady aj
voči formuláciám skutkov (spôsob konkretizácie okolností, v ktorých sa vidí podvodné konanie), vo
vzťahu ku konštatovaniu nedodržania formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní, je
najdôležitejšia už uvedená citácia § 235 písm. d) Trestného poriadku.

Záverom poznámok k meritu rozhodnutia si samosudca dovoľuje poznamenať, že úvaha nadriadeného
súdu smerujúca k tomu, že „podstatou konania ako je formulované v skutkovej vete obžaloby nie
je predloženie v konaní pred súdom sfalšovaného alebo pozmeneného dôkazu na účel použiť ho
ako pravý“ je síce formálne správna, nemožno však nevidieť, že obsah zabezpečených dokumentov
predbežne nedokumentuje „snahu uviesť do omylu zástupcov Ministerstva financií SR“ (resp. takúto
snahu možno evidovať až „druhotne“ ako snahu oklamať stranu sporového konania na súde, čo je

jav v sporových občianskoprávnych konaniach bežný a bez vyvodenia následkov v zmysle kvalifikácie
takéhotokonaniaakotrestnéhočinupodvodu),ale„len“snahuvyhraťsporprostredníctvompredkladania
listín, ktoré predbežne javia znaky simulácie právnych úkonov. Predbežne sa totiž javí, že všetky pre
vec relevantné dokumenty zakladajúce nárok voči štátu boli predkladané súdu až po tom, čo bola
neúspešne žiadaná v type správneho konania náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a

nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Nie je teda možné nepoznamenať, že „poškodený
bol síce štát“ (resp. možno evidovať snahu poškodiť štát ako účastníka konania), sporné doklady však
boli predkladané až súdu.

A, áno - sťažovateľom predložené rozhodnutie českého súdu v mnohom prináša nový pohľad na
vec resp. na doterajšie modus operandi posudzovania predmetnej právnej problematiky. Bude iste
zaujímavé sledovať, nakoľko závery Najvyššieho súdu ČR budú akceptované slovenskou praxou,
predmetná problematika si však o to viac zaslúži pozornosť nielen v rámci akademickej debaty, ale
predovšetkým v individuálnych právnych aktov - vrátane obžaloby.

Nateraz postačí uviesť, že Najvyšší súd ČR skutočne dospel k záveru, že nie je vylúčené, aby aj súd
mohol byť uvádzaný do omylu v zmysle naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu,
čo však neznamená, že každé klamanie súdu ohľadne akejkoľvek okolnosti by malo byť považované za
podvodné konanie. Vždy sa bude nutné zaoberať všetkými znakmi trestného činu podvodu a v každom
prípade ich individuálne skúmať.

Tzv. veľký senát českého najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade, ak sa uvádza
do omylu súd, môže ísť o tzv. procesný trojstranný podvod (páchateľ - súd - poškodený), ktorý môže
byť páchaný tak, že súd v dôsledku napríklad predloženia falošného dôkazu jednou procesnou stranou
urobírozhodnutiepoškodzujúcedruhúprocesnústranu.Jevšakpotrebnédodať,žešpecifikom„českého
prípadu“ bolo to, že išlo o nesporové konanie týkajúce sa zápisu katastrálneho úradu, kde už jemu

(tomuto úradu) boli predkladané listiny, ktoré simulovali nepravdivý právny stav veci.
Posledné dva odseky tohto odôvodnenia však súd opäť uvádza len obiter ictum a nie tu konštatované
tvrdenia sú dôvodom postupu uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia. Dôvodom takéhoto postupu
sú predchádzajúce odseky a konštatovanie, že je to síce súd, ktorý definitívne nastolené právne
dilemy vyrieši, avšak až po zahrnutí aspoň stručných právnych úvah týkajúcich sa odôvodnenia právnej

kvalifikácie do obžalobného návrhu. Odbiť riešenie predmetnej problematiky konštatovaniami typu
„uvedenie len strohých právnych úvah prokurátora by nemalo byť štandardom a nesvedčí dôslednému
plneniu si povinností prokurátora... iste si je možné predstaviť i podrobnejšiu odôvodnenie obžaloby...
ale ... v zásade to, čo urobil prokurátor - hoci nedôsledne - na prijatie obžaloby stačí...“ (parafrázy
doterajších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR kritizujúce formalistické poňatie problematiky zo strany

súdov bazírujúcich na odôvodnení obžaloby v duchu aj tohto rozhodnutia) podľa názoru samosudcu v
tejto veci nie je možné. Aj obžaloba (najmä po ostatnej novele) musí byť odôvodnená v duchu ako je to
uvedené vyššie a nie doslova šablónovitými floskulami (sieťovými obrazmi do ktorých sa bez vysvetlenia
obkreslia a bez vysvetlenia vložia sumarizačné opakovania faktov toho ktorého prípadu zistiteľných z
obsahu spisu). Vyššie naznačená kritika prokurátora zo strany súdu by totiž inak nemala zmysel.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Sťažnosť môžu podať
prokurátor aj obvinený orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch pracovných dní od
oznámenia uznesenia.