Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/189/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220210977
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7220210977.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: KOSIL - BYTY, s. r. o., IČO: 36
824 038, so sídlom Košice, Garbiarska 5, zastúpeného: JUDr. Richard Kovalčík, advokát, so sídlom
Košice, Rázusova 1, proti žalovanému: Mesto Košice, IČO: 00 691 135, so sídlom Košice, Trieda SNP
48/A, o 12.828,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Mestského súdu Košice
č.k. K2-10C/79/2020-477 zo dňa 18.9.2023 v spojení s opravný uznesením Mestského súdu Košice č.k.
K2-10C/79/2020-540 zo dňa 19.11.2024

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby.

II. M e n írozsudok v spojení s opravným uznesením vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu z a m i e t a.

III. N e p r i z n á vstranám sporu nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol o žalobe žalobcu doručenej súdu 29.10.2020 proti žalovanému, ktorou sa žalobca domáha
zaplatenia 12.828,79 eura zodpovedajúcej obvyklej odplate za bezdôvodné užívanie pozemkov C-KN
č. XXXX/XXX, č. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/

XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX za
obdobie od 1.6.2019 do 31.10.2020 súčasne zodpovedahúcej spoluvlastníckemu podielu žalobcu o
veľkosti 199/12 k celku, a pozemkov C-KN č. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/
XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX za obdobie od 1.11.2018 do 31.10.2020, spolu s príslušenstvom
pozostávajúcim z úrokov z omeškania ročne vo výške 5 % od 30. 10. 2020 do zaplatenia, keďže je
výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností nachádzajúcich sa v Košiciach, evidovaných katastrálnym
odborom Okresného úradu Košice na liste vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie B., a to

pozemku registra C-KN par. č. 2932/138 - ostatné plochy vo výmere 4 m2, pozemku registra C-KN
par. č. 2932/139 - ostatné plochy vo výmere 66 m2, pozemku registra C-KN par. č. 2932/140 - ostatné
plochy vo výmere 6 m2, pozemku registra C-KN par. č. 2932/141 - ostatné plochy vo výmere 10 m2,
pozemku registra C-KN par. č. 2932/142 - ostatné plochy vo výmere 81 m2, pozemku registra C-
KN par. č. 2932/143 - ostatné plochy vo výmere 14 m2. Preto pozemky žalobcu sú verejnou zeleňou
nachádzajúcou sa v bytovej zástavbe, ktorá je prístupná neobmedzenému okruhu užívateľov, najmä
obyvateľom okolitých obytných domov, ako aj užívateľom parkovacích miest nachádzajúcich sa v

bezprostrednej blízkosti týchto pozemkov, pozemky žalobcu sú teda dennodenne užívané verejnosťou,
a to bez súhlasu žalobcu. Oplotenie pozemkov žalobcu by narušilo urbanistickú, ekologickú a estetickú
funkciu okolitého priestoru, nehľadiac na náklady, ktoré by bolo nutné do oplotenia investovať. Žalobca
je aj podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Košiciach, evidovanej katastrálnymodborom Okresného úradu Košice na liste vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie B., obec C. - D.,
E. C. F., a to pozemku registra C-KN par. č. 2932/131 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 2.309
m2, a to v spoluvlastníckom podiele 199/200 k celku. Predmetná nehnuteľnosť sa nachádza v bytovej

zástavbe a je prístupná neobmedzenému okruhu užívateľov. Geometrickým plánom vyhotoveným
10.12.2018 došlo k rozdeleniu pozemku a k vytvoreniu nových parciel nasledovne: a) parcela registra
C-KN parc. č. 2932/131 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 1.110 m2 b) parcela registra C-KN
parc. č. 2932/223 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 185 m2, c) parcela registra C-KN parc. č.
2932/230 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 91 m2, d) parcela registra C-KN parc. č. 2932/231

- zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 2 m2, e) parcela registra C-KN parc. č. 2932/232 - zastavaná
plocha a nádvorie vo výmere 197 m2, f) parcela registra C-KN parc. č. 2932/233 - zastavaná plocha a
nádvorie vo výmere 25 m2, g) parcela registra C-KN parc. č. 2932/234 - zastavaná plocha a nádvorie vo
výmere 490 m2, h) parcela registra C-KN parc. č. 2932/235 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 11
m2, i) parcela registra C-KN parc. č. 2932/236 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 58 m2, j) parcela
registra C-KN parc. č. 2932/237 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 77 m2, k) parcela registra C-

KN parc. č. 2932/238 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 45 m2, l) parcela registra C-KN parc. č.
2932/239 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 6 m2, m) parcela registra C-KN parc. č. 2932/240
- zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 12 m2. Všetky parcely sú buď miestnymi komunikáciami
alebo verejnou zeleňou a sú tak užívané verejnosťou. Na parcele registra C-KN č. 2932/234 žalovaný
dokonca zriadil tri stĺpy verejného osvetlenia, a to bez súhlasu žalobcu. Bez poskytovania finančného

ekvivalentu žalobcovi sa žalovaný bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcu. Aj keď existuje právny dôvod
užívaniaverejnéhopriestranstva,nejdeotitul,podľaktoréhobyobcivzniklooprávnenie,abytaképlnenie
zo strany tretej osoby bolo poskytnuté bezplatne. Žalobca neudelil na užívanie pozemkov v obytnej
zástavbe súhlas. Žalobca ako vlastník pozemkov povinný strpieť obmedzenie svojho vlastníckeho práva
tým, že jeho pozemky sú užívané pre potreby všetkých ako verejné priestranstvo v obytnej zástavbe, ale

za náhradu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku č. 24/2019
vypracovaného znalcom F. G. H. 25.2.2019 na určenie výšky nájomného za užívanie pozemkov žalobcu.
Všeobecná hodnota nájmu parciel registra C-KN č. 2932/131, č. 2932/230, č. 2932/232, č. 2932/233,
č. 2932/234, ktoré sa nachádzajú pod miestnymi komunikáciami, bola určená na 3,429 eura/m2/rok;
nájomné za ich užívanie dosahuje 6.559,68 eura za rok. Všeobecná hodnota nájmu parciel, ktoré sú

verejnouzeleňou,bolaurčenána2,963eura/m2/rok;nájomnézaichužívaniedosahuje1.173,35euraza
rok.Od1.6.2019do31.10.2020predstavujevýškabezdôvodnéhoobohatenia10.294,79eura.Vprípade
určenia výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov C-KN č. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX,
A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, č. 2932/142 a č. 2932/143, resp. zodpovedajúceho spoluvlastníckeho
podielu na pozemkoch, vychádzal žalobca zo znaleckého posudku č. 113/2018 vypracovaného znalcom

Ing. Jozefom Murínom 6.7.2018 a na jeho podporu predložil aj znalecký posudok Ing. I. z 12.9.2020. Na
základe predmetných znaleckých posudkov bola priemerná hodnota nájomného za rok 2015 určená na
6,61 eura/m2/rok, za rok 2016 na 7 eur/m2/rok a za rok 2017 sumu 6,83 eura/m2/rok. Dlžné nájomné za
užívanie pozemkov C-KN č. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, A. XXXX/XXX, č. 2932/142 a č.
2932/143 za obdobie 1.11.2018 - 31.10.2020 žalobca určil na sumu 2.534 eur (7 eur x celková výmera

dotknutých parciel o veľkosti 181 m2 x 2 roky).

2. Žalovaný s nárokom žalobcu čo do dôvodu a výšky v celom rozsahu nesúhlasil. Nepoprel,
že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX sú vo vlastníctve žalobcu, ale žalovaný jeho právo
rešpektuje a v jeho výkone mu nebráni. Poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.1.2011

sp. zn. 4Cdo/52/2009, že aj súkromné vlastníctvo môže byť vo všeobecnosti za verejné priestranstvo
s aplikáciou v prospech žalovaného v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., preto sporné pozemky sú verejnou
zeleňou. Navrhoval, aby súd žalobcom uplatnený nárok právne posúdil ako nárok na finančnú náhradu
za zákonom zriadené vecné bremeno, pričom jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena
vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. s tým, že

v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) sa nárok na takúto náhradu premlčuje
v zákonom stanovenej trojročnej dobe, ktorá uplynula dňa 1.7.2012.

3. Rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 15.10.2021 v spore súd žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi
12.828,79 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.828,79 eura od 10.12.2020 do

zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 99 %. Tento rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3.
januára 2023 sp. zn. 3Co/6/2022 vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušený a vec
v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, berúc zreteľ ajna rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/78/2022 zo dňa 13. septembra 2022, rozhodnutia
NS SR a ÚS SR, ktoré citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, s potrebou dôsledného a podrobného
odôvodnenia použitia toho ktorého právneho režimu s tým, že pokiaľ bude súd aplikovať zákon č.

66/2009 Z.z. je potrebné to aj odôvodniť v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

4. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie rozhodol v tomto znení:

5. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.978,20 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo

sumy 2.978,20 eur od 10.12.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

6. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

7. Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54 %.

8. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zmysle ust.
123 OZ, § 2b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 488 OZ, § 489 OZ, § 451 ods. 1,2 OZ,
§458ods.1OZ,§563OZ,§517ods.1OZ,§3nar.vl.SRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca sa žalobou
domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného z dôvodu, že parcely v jeho vlastníctve

užíva ako verejné priestranstvo a preto je povinný mu za také užívanie poskytnúť aj primeranú náhradu
v zmysle ust. § 451 až 459 OZ. Sporným medzi stranami sporu bolo, či pozemky žalobcu - parcely č.
2932/138, č. 2932/139, č. 2932/140, č. 2932/141, č. 2932/142, č. 2932/143, č. 2932/223, č. 2932/235,
č. 2932/236, č. 2932/237, č. 2932/238, č. 2932/239, č. 2932/240, na ktorých sa nachádza zeleň, parcely
č. 2932/139, č. 2932/142, č. 2932/230, č. 2932/232, č. 2932/233, na ktorých sa čiastočne (parcely

č. 2932/139 a č. 2932/142 obsahujú aj zeleň) alebo úplne sa tam nachádzajú chodníky, parcela č.
2932/131, na ktorej je cesta, ktoré všetky nie sú vo vlastníctve žalovaného a tiež parcela č. 2932/234, na
ktorejjechodníkvovlastníctvežalovaného,súverejnýmpriestranstvom,ačižalobcamávtakomprípade
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj otázka verejnoprospešného účelu pre potreby
obyvateľov žalovaného, keďže v danom prípade ide o parcely, ktoré sa nachádzajú pri bytových domoch

aparkovacíchmiestachagarážachtretíchosôb,najmävlastníkovbytovvtýchtobytovýchdomoch,ktoré
sporné parcely oddeľujú, či už trávnatými plochami alebo chodníkmi na nich umiestnenými. Súd prvej
inštancie mal za to, že zeleň, ktorá sa na sporných parcelách (s výnimkou pár stromov na parcelách
č. 2932/235 až 237) nachádza, predstavuje výlučne trávnatý porast a vzhľadom na svoju výmeru a
umiestnenie, neplní účel verejnej zelene poskytujúci relaxačný, oddychový či náučný priestor. Vzhľadom

na svoju minimálnu výmeru a špecifický tvar je len dôsledkom vybudovaného zastavaného priestoru
a ten zostávajúci bez špecifického významu nie je preto podľa názoru súdu splnený predpoklad jej
účelového užívania a plnenia funkcie verejnej zelene pre verejnosť na jej rekreáciu a na ďalšie s
tým súvisiace využitie tak, ako to má na mysli § 2b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. Pokiaľ žalobca
poukazovalnarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz31.januára2011sp.zn.4Cdo/52/2009

a verejné priestranstvo tam definované, aj z tohto rozhodnutia možno vyvodiť, že jedným z predpokladov
existencie verejného priestranstva, je jeho verejnoprospešné využitie na plnenie funkcií obce, ktoré
vo vzťahu k svojim obyvateľom má. V danom prípade ide o sídliskovú zeleň, na pozemku v území
dokončenej obytnej zástavby, ktorý bol svojím charakterom, tvarom a umiestnením určený k plneniu
funkcie verejnej zelene, pričom charakter dotknutého pozemku navrhovateľky (verejné priestranstvo -

verejná zeleň) vyplýval zo všeobecne záväzných nariadení odporcu platných a účinných v rozhodnom
období (bližšie odôvodnenie tohto rozsudku). Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia a skutkového stavu
tam uvedeného, aplikujúc znenie § 2b ods. 1 zákona o obecnom zriadení účinného od 1.4.2018 vrátane
podmienok vzniku verejného priestranstva ex lege (odsek 44. až 52. odôvodnenia) na skutkový stav v
tomto spore po vykonanom dokazovaní (vrátane obhliadky na mieste samom), súd dospel k záveru, že

v prejednávanom prípade o verejné priestranstvo nejde, a preto v tejto časti žalobu zamietol.

9. V prípade parciel č. 2932/234, č. 2932/235, č. 2932/236, č. 2932/237, v rámci vzťahu žalobca a
žalovaný, však súd dáva do pozornosti situáciu, odlišnú od vyššie uvedených úvah, a to tým, že na
týchto parcelách vo vlastníctve žalobcu sú umiestnené veci vo vlastníctve žalovaného. Odhliadnuc od

toho, že nie je dané užívanie týchto parciel ako verejného priestranstva, skutočnosť, že sú na nich
stĺpy verejného osvetlenia a časť chodníka vedúceho pozdĺž bytového domu, znamená, že žalovaný
ich týmto spôsobom, hoci aj ich umiestnením, užíva, a robí tak bez konkrétnej dohody, existencie
zmluvného vzťahu so žalobcom, ktorý by upravoval také užívanie. Za takých okolností je preto povinnýžalobcovi vydať bezdôvodného obohatenie podľa § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka. To si žalobca
uplatnil včas podanou žalobou v premlčacej lehote (§ 107 Občianskeho zákonníka a preto dospel
k záveru o aplikácii bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 OZ, pričom na preukázanie výšky

bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku č. 24/2019 vypracovaného znalcom F.
G. H. 25.2.2019 na určenie výšky nájomného za užívanie pozemkov žalobcu. Z obsahu znaleckého
posudku je zrejmé, že všeobecná hodnota nájmu parcely č. 2932/234, ktoré sa nachádza pod miestnou
komunikáciou, spolu vo výmere 490 m2 (z toho na spoluvlastnícky podiel žalobcu pripadá 487,55 m2),
bola určená na sumu 3,429 eura/m2/rok; nájomné za ich užívanie tak dosahuje 1.680,21 eura za rok,

za 17 mesiacov je to 2.380,30 eur, z toho na podiel žalobcu je 2.368,40 eur. Všeobecná hodnota nájmu
parciel, na ktorých je verejné osvetlenie č. 2932/235, č. 2932/236, č. 2932/237, vo výmere 11 m2, 58 m2
a 77 m2, spolu 146 m2 (z toho na spoluvlastnícky podiel žalobcu pripadá 145,27 m2), bola znaleckým
posudkom určená na 2,963 eura/m2/rok; nájomné za ich užívanie tak dosahuje výšku 432,50 eura za
rok, za 17 mesiacov 612,84 eur, z toho na podiel žalobcu je 609,80 eur. Za obdobie od 1.6.2019 do
31.10.2020 predstavuje výška bezdôvodného obohatenia sumu 2.978,20 eur. Na základe uvedeného

preto súd žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.978,20 eur, ktorá bola podaná včas
v premlčacej lehote podľa § 107 Občianskeho zákonníka, vyhovel. V prevyšujúcej časti súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol, keď nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa týkal parciel, za ktoré
mu vzhľadom na odôvodnenie uvedené v odsekoch 44. až 52. nesvedčí. Žalobca uplatnil aj nárok
na úroky z omeškania s počiatkom od 30.10.2020 do zaplatenia. Súd za výzvu na plnenie považoval

až samotnú žalobu (keď iná výzva predložená nebola), ktorá bola žalovanému doručená 8.12.2020.
V zmysle ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný žalobcovi plniť na druhý
deň, tzn. 9.12.2020 a odo dňa nasledujúceho, teda od 10.12.2020 je žalovaný v omeškaní s peňažným
plnením a je povinný platiť úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej základnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. Súd dáva

v tejto súvislosti do pozornosti, že žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy
12.828,79 eura od 30.10.2020 do 9.12.2020 bola II. výrokom rozsudku z 15. októbra 2021 zamietnutá a
rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť 16.11.2021. Okamih počiatku omeškania žalovaného
vo vzťahu k vyhovujúcemu plneniu tak vyplýva z uvedeného rozsudku z 15. októbra 2021, ktorým je súd
v tejto časti viazaný. Súd zároveň zamietol úroky z omeškania z časti, v ktorej žalobu zamietol, a to za

obdobie od 10.12.2020 do zaplatenia.

10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP
a zohľadnil nielen uplatnenú istinu, ale aj príslušenstvo (úroky z omeškania - ich predbežnú výšku
príslušenstva k času svojho rozhodnutia a pri posúdení úspechu v konaní) zistil, že žalobca žalobou

uplatnil celkovo sumu 14.675,89 eur vrátane úrokov z omeškania a nakoľko posúdil žalobu ako dôvodnú
v časti o zaplatenie 3.391,47 eur (istina 2.978,20 eur a 413,27 eur úroky z omeškania), bol tak žalobca
úspešný v miere zodpovedajúcej 23% a žalovaný 77%, čo predstavuje konečný úspech žalovaného
54%.

11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobca, čo do výroku pod č. II. a III.
Navrhoval odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnuté výroky rozsudku zmenil a to tak, že súd prvej
inštancie zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi aj 9.850,59 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 9.850,59 eur od 10.12.2020 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uplatnil odvolacie

dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

12.Poukazovalnato,žesúdprvejinštanciesastotožnilstvrdenímžalobcu,podľaktoréhonárokžalobcu
nie je možné posudzovať na základe zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-
právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné
celky, tak ako to navrhoval žalovaný, ale na základe Občianskeho zákonníka, preto aj vyhovel nároku
žalobcu týkajúceho sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktorý súvisí s užívaním pozemku s parc. č.

2932/234 (pozemok, na ktorom sa nachádza chodník vo vlastníctve žalovaného) a pozemku s parc.
č. 2932/235, 2932/236 a 2932/237 (pozemky, na ktorých sa nachádza zeleň a stavby vo vlastníctve
žalovaného, a to chodník a stĺpy verejného osvetlenia – viď 53. a 55. odôvodnenia napadnutého
rozsudku), preto súd prvej inštancie rozhodol správne, čo sa týka priznaného nároku žalobcu na vydaniebezdôvodného obohatenia súvisiaceho s užívaním pozemkov s parc. č. 2932/234, 2932/235, 2932/236
a 2932/237.

13. Okrem vyššie uvedeného z rozsudku taktiež vyplýva, že v prípade nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia súvisiaceho s užívaním pozemkov s parc. č. 2932-131, XXXX-XXX, XXXX/
XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/
XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, 2932/240 súd prvej inštancie žalobcovi nevyhovel, a to
s odôvodnením, že predmetné pozemky údajne nemajú charakter verejného priestranstva (rovnaký

názor súd prvej inštancie zaujal pritom aj v prípade pozemkov s parc. č. 2932/234, 2932/235, 2932/236
a 2932/237, pri ktorých žalobcovi priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia), a to z toho
dôvodu, že pozemky, ktoré sa nachádzajú pri bytových domoch, parkovacích miestach, resp. garážach
tretích osôb a sú umiestnené v rámci určitého vnútorného priestoru danej obytnej časti a slúžia
predovšetkým vlastníkom nehnuteľností v danom priestore (bod 49. a 51. odôvodnenia rozsudku), resp.
zeleň, ktorá sa na týchto pozemkoch nachádza je výlučne len trávnatý porast (s výnimkou pár stromov),

ktorá neplní účel verejnej zelene poskytujúci relaxačný, oddychový, či náučný priestor a ktorá vzhľadom
na svoju minimálnu výmeru a špecifický tvar je len dôsledkom vybudovaného zastaveného priestoru
a ten bez špecifického významu dopĺňa (bod 50. odôvodnenia rozsudku). S vyššie uvedeným názorom
súdu prvej inštancie sa ale žalobca nestotožnil, rovnako ako ani s výkladom pojmu verejné priestranstvo
podľa ust. § 2b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, resp. pojmu „verejnoprospešný účel

priestoru“, resp. „všeobecná určenosť pozemku pre potreby obyvateľov“, ktorý je zo strany súdu prvej
inštancie vnímaný neodôvodnene reštriktívne. Podľa ust. § 2b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení: „Verejné priestranstvo je ulica, námestie, park, trhovisko a iný priestor prístupný verejnosti bez
obmedzenia, ktorý bez ohľadu na vlastnícke vzťahy slúži na všeobecné užívanie, ak osobitný zákon
neustanovuje inak“. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že verejným priestranstvom je o.i. aj

akýkoľvekpriestorprístupnýverejnostibezobmedzenia,ktorýslúžinavšeobecnéužívanie.Vychádzajúc
z vyššie citovaného ustanovenia zákona o obecnom zriadení je zrejmé, že obec (mesto) pri výkone
samosprávnych funkcií najmä (o.i.) vykonáva údržbu a správu verejných priestranstiev a zabezpečuje
verejnoprospešné služby, medzi ktoré patrí aj správa a údržba verejnej zelene. Okrem uvedených
povinností, vyplývajúcich každej obci priamo z citovaného zákona, každá obec, t.j. aj žalovaný, pri

výkonesamosprávnychfunkcií(najmä)utváraachránizdravépodmienkyazdravýspôsobživotaapráce
obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky pre vzdelávanie, kultúru, záujmovú
umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport. Vyššie uvedený názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.1.2011 sp.zn. 4Cdo 52/2009. Vzhľadom na odôvodnenie prezentované súdom prvej
inštancie v bode 49. až 51. odôvodnenia rozsudku má žalobca za to, že súd prvej inštancie nielenže

nesprávne posúdil (vyhodnotil) vykonané dokazovanie, t.j. zistenia týkajúce sa charakteru pozemkov
žalobcu, ale taktiež zároveň aj nesprávne vykladal pojem „verejnoprospešný účel priestoru“, resp.
„všeobecná určenosť pozemku pre potreby obyvateľov“ (predmetný pojem súd prvej inštancie vykladal
evidentne reštriktívne). Žalobca sa nemôže stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že pozemky
žalobcu nesplnia verejnoprospešný účel, teda najmä dopravný a rekreačný tak, ako to požaduje súd

prvej inštancie, a to za nasledovných dôvodov: cestné komunikácie sú funkčne prepojené so všetkými
súvisiacimi a na nich nadväzujúcimi priestormi a komunikáciami, sú súčasťou celej siete cestných
komunikácií MČ Terasa a tvoria s nimi jeden celok (nie sú stavebne oddelené), nachádzajúce sa na
pozemkoch a s parc. č. 2932/131, 2932/232, 2932/233 a 2932/234 zabezpečujú spojenie ulíc J. a K. na
jednom konci s ulicami Moldavská cesta (nákupné centrá LIDL a FRESH) a Tr. SNP na druhom konci

tvoria teda určitý komunikačný koridir medzi jestvujúcou zástavbou cestná komunikácia nachádzajúca
sa na pozemku s parc. č. 2932/131 nezabezpečuje prístup len ku garážam na pozemkoch s parc. č.
2932/112, ale aj k polyfunkčnej budove nachádzajúce sa na pozemku s parc. č. 2919 a nadväzuje na
ňu chodník na pozemku s parc. č. 2932/230, ktorý vedie k vstupu do areálu ZŠ Bernolákova 18 a ďalej
k bytovým domom a L. C. M. K. N. B. O. (teda k stavbám majúcim všeobecne-prospešný charakter).

Zeleň zohráva významnú úlohu a má zásadný vplyv na stav a kvalitu životného prostredia v meste
(uvedená skutočnosť vyplýva aj z príspevku F. D. O. vypracovaného v rámci projektu „UrbSpace“),
pričom zásadný význam zohráva de facto akýkoľvek trávnatý porast v meste (zvýšenie vlhkosti,
zadržiavanie vody, znižovanie prehrievania vzduchu, atď.); zeleň svojou povahou a charakterom má o.i.
aj estetickú funkciu, t.j. rekreačnú funkciu v širšom slova zmysle (vizuálne pozitívny vnem na človeka,

v prípade, ak by na miestach, kde je zeleň bolo napr. rumovisko, resp. neudržiavaný priestor, malo by
to na obyvateľov nesporne negatívny vplyv), zeleň ako (podľa názoru súdu prvej inštancie) „dôsledok
vybudovaného zastavaného priestoru“ možno „len“ dopĺňa tento zastavaný priestor, avšak rozhodne
nie „bez špecifického významu“ (ako uviedol súd prvej inštancie), pretože jej verejnoprospešný významje v zmysle uvedeného daný samotnou jej podstatou trávnaté plochy nachádzajúce sa na pozemkoch
s parc. č. 2932/235, 2932/236, 2932/237, 2932/238, 2932/239 a 2932/231 sú funkčne začlenené do
jedného celku s pozemkami vo vlastníctve žalovaného, na ktorých sa taktiež nachádza trávnatý porast,

a za týmto účelom sú žalovaným aj pravidelne udržiavané (kosené), čo jednoznačne nasvedčuje tomu,
že aj samotný žalovaný uznáva ich význam a potrebu pre životné prostredie (t.j. verejnoprospešný
charakter) pozemok s parc. č. 2932/223 tvorí určitý predel medzi areálom ZŠ Bernolákova a parkovacími
miestami a chodníkom, čím do istej miery izoluje tieto nehnuteľnosti navzájom, čím chráni školské
priestory pred exhalátmi z motorových vozidiel. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že pozemky

žalobcu, na ktorých sa nachádzajú cestné komunikácie, chodníky alebo zeleň, resp. trávnaté plochy
majú jednoznačne verejnoprospešný charakter (dotknuté pozemky žalobcu plnia jednoznačne dopravnú
(komunikačnú)funkciuarekreačno-estetickúaekologickúfunkciu),t.j.súvšeobecneurčené(využívané)
pre potreby obyvateľov žalovaného, a teda súd prvej inštancie nielenže nesprávne vyhodnotil zistený
skutkový stav, ale zároveň súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávny výklad ust. § 2b ods. 1 zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, resp. pojmu „verejnoprospešný účel priestoru“, resp. „všeobecná

určenosť pozemku pre potreby obyvateľov“ nesprávne vec aj právne posúdil. Rovnako poukazoval aj na
to, že rozsudok nie je odôvodnený v zmysle § 220 ods. 2 CSP s poukazom už na namietané skutočnosti.

14. Žalovaný v podanom odvolaní proti I. výroku napadnutého rozhodnutia navrhoval, aby súd tento
výrok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

keďžesúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,zčohovychádza
aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Apeloval na to, že žalovaný
užíva pozemky žalobcu, parcely registra C-KN č. 2932/234, 2932/235, 2932/236 a 2932/237 (ďalej
spolu aj ako „predmetné pozemky“) ako verejné priestranstvo. Z bodu 58. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri výpočte finančnej náhrady za užívanie predmetných

pozemkov vychádzal z celej ich výmery, čo však žalovaný nepovažuje za správne, keďže z vykonaného
dokazovania je podľa žalovaného zrejmé, že stavby, resp. veci vo vlastníctve žalovaného sa nachádzajú
len na časti predmetných pozemkov, a teda nezaberajú celú ich výmeru. Táto skutočnosť vyplýva aj
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde v bode 19. súd prvej inštancie uviedol: „Na parcele č.
2932/234 súd (z fotografií zo ZP č.l. 67 a 285, ortofotomapy č.l. 450 a obhliadky č.l. 460) zistil, že

sa tam nachádza chodník tiahnuci sa pozdĺž bytového domu na ulici Moldavská cesta č. 1165/35,
ktoré (chodníky) sú vo vlastníctve žalovaného. Na zvyšnej časti parcely č. 2932/234 sa nachádza časť
asfaltovej cesty medzi radovými garážami, ako aj prístupové chodníky smerujúce ku garážam, ktoré
nie sú vo vlastníctve ani v správe žalovaného“. Žalovaný zastáva názor, že práve tie časti parcely č.
2932/234, na ktorých sa nachádza časť asfaltovej cesty medzi radovými garážami a prístupové chodníky

smerujúce ku garážam nespadajú do kategórie verejného priestranstva, keďže svojim umiestnením
a tým, čo sa na nich nachádza, slúžia predovšetkým špecifickej skupine osôb, ktorá je vlastnícky
prepojená s nehnuteľnosťami v tomto priestore (byty, garáže, parkovacie státia). Chodníky, resp. ich
časti a cesta nachádzajúce sa na časti parcely č. 2932/234 zabezpečujú pre nich prístup z bytových
domov k ich majetku. Uvedené stavby boli vybudované subjektmi odlišnými od žalovaného, pričom sú

umiestnenévýlučnevrámcivnútornéhopriestorumedzibytovýmidomamiagarážami,resp.parkovacími
miestami. Hoci nie je vylúčené, že vzhľadom na neobmedzenú prístupnosť uvedených častí parcely č.
2932/234 môžu byť tieto sporadicky užívané aj inými osobami, však svojim charakterom a umiestnením
neslúžia na plnenie konkrétnej verejnoprospešnej funkcie pre neobmedzený okruh ostatných obyvateľov
žalovaného. Z obsahu žalobcom predloženého polohopisného a výškopisného zamerania verejného

osvetlenia vyplýva, že na parcelách č. 2932/236 a 2932/237 vo vlastníctve žalobcu sa nachádzajú
celkovo dva stĺpy verejného osvetlenia vo vlastníctve žalovaného (VO53462 a VO53463), pričom
priemer betónovej základne pod každým zo stĺpov verejného osvetlenia predstavuje 0,4 m, a teda plocha
každej betónovej základne predstavuje 0,1256 m2. Súhrnná výmere, v akej stĺpy verejného osvetlenia
žalovaného zaberajú pozemky, parcely č. 2932/236 a 2932/237 tak predstavuje 0,2512 m2. V zmysle

daného polohopisného zamerania sa tretí zameraný stĺp verejného osvetlenia (VO 53461) nachádza na
parcelevovlastníctvežalovaného(C-KNč.3009/40)anienaspornejparceleč.2932/2356vovlastníctve
žalobcu.

15. Odvolací súd z dôvodu vydania nálezu Ústavného súdu SR pod sp.zn. II.ÚS 369/2025-49 zo dňa

29.4.2025 vyzval strany sporu na vyjadrenie k aplikácii záverov citovaného nálezu s odkazom na ust.
§ 193 CSP, pričom žalobca v podanom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje so záverom vyjadreným
v závere ústavného súdu a považuje ho za spravodlivý s tým, že za adekvátnu náhradu považuje
náhradu vo výške všeobecnej hodnoty nájmu, súdmi SR bežne aplikovanú pri rozhodovaní o výškenáhrady za bezdôvodné obohatenie získané užívaním nehnuteľností bez právneho dôvodu a preto
nemal námietky k jeho aplikácii v prípade, ak to odvolací súd v predmetnom spore považuje za
aplikovateľné. Žalovaný zastával názor, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

vecným bremenom vzniknutým podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. má povahu jednorazovej
náhrady, na ktorú vzniklo právo dňom účinnosti zákona a to len tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého
pozemku ku dňu účinnosti zákona, dávajúc do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS
427/2024-31 zo dňa 24.9.2024 a teda sa nestotožnil s argumentáciou Ústavného súdu SR, keďže
právna otázka týkajúca sa formy náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z.

už bola vyriešená rozsiahlo ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorú citoval
a rovnako odôvodňoval to aj nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 369/2025-49, že je nelogické,
aby sa charakter účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. so zreteľom na odplatu za zákonné vecné bremeno
titulom jednorazovej náhrady, čo ústavný súd vo svojom náleze ani nespochybnil. Preto je nelogické,
aby sa tento jej charakter menil len z dôvodu plynutia času.

16. Ďalšie podania strán sporu vo veci podané neboli.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania strán sporu ako podané
včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP

a § 380 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP) na strane
žalovaného, čo sa týka I. výroku rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, čo
ale nemožno konštatovať o odvolaní žalobcu a preto prejednávaný spor odvolací súd rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

18. Predmetom sporu je nárok na finančnú náhradu za zaťaženie sporných pozemkov a tým
vysporiadanie nárokov vyplývajúcich žalobcovi z jeho výlučného ako aj spoluvlastníckeho práva k
predmetným pozemkom vo vzťahu k oprávneniu žalovaného, ktoré mu vyplýva z vecného bremena
zriadeného vo verejnom záujme k týmto pozemkom zákonom č. 66/2009 Z.z., čo žalobca popieral
a žiadal finančnú náhradu za zriadené zákonné vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia.

Žalovaný je naopak toho názoru, že z titulu zákonného vecného bremena zriadeného vo verejnom
záujme je žalobca povinný strpieť užívanie predmetných pozemkov s tým, že požadovaná finančná
náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia nemá oporu v zákone a preto vo vzťahu k jednorazovej
finančnej náhrade za zriadenie vecného bremena žalovaný vzniesol námietku premlčania a poukázal na
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v tejto otázke, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

19. Vzhľadom na uvedené žalobca mal za to, že žalovaný sporné parcely užíva ako verejné
priestranstvo, a preto prichádzala do úvahy aplikácia inštitútu bezdôvodného obohatenia (§ 451 až
459 Občianskeho zákonníka). Sporným medzi stranami sporu bolo, či pozemky žalobcu - parcely č.
2932/138, č. 2932/139, č. 2932/140, č. 2932/141, č. 2932/142, č. 2932/143, č. 2932/223, č. 2932/235,

č. 2932/236, č. 2932/237, č. 2932/238, č. 2932/239, č. 2932/240, na ktorých sa nachádza zeleň,
parcely č. 2932/139, č. 2932/142, č. 2932/230, č. 2932/232, č. 2932/233, na ktorých sa čiastočne
(parcely č. 2932/139 a č. 2932/142 obsahujú aj zeleň) alebo úplne nachádzajú chodníky, parcela č.
2932/131, na ktorej je cesta, ktoré všetky nie sú vo vlastníctve žalovaného a tiež parcela č. 2932/234,
na ktorej je chodník vo vlastníctve žalovaného, sú rovnako verejným priestranstvom a či žalobca má v

takom prípade nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nebolo sporné, že parcely vo vlastníctve
žalobcu sú prístupné bez obmedzenia každému v tom smere, že tomu nebráni žiadna faktická prekážka.
Spornou bolo otázka existencie všeobecného účelu užívania - verejnoprospešného účelu pre potreby
obyvateľov žalovaného. Zeleň, ktorá sa na sporných parcelách (s výnimkou pár stromov na parcelách č.
2932/235 až 237) nachádza, predstavuje výlučne trávnatý porast a ktorá vzhľadom na svoju výmeru a

umiestnenie, neplní účel verejnej zelene poskytujúci relaxačný, oddychový či náučný priestor. Vzhľadom
na svoju minimálnu výmeru a špecifický tvar je len dôsledkom vybudovaného zastavaného priestoru a
ten zostávajúci bez špecifického významu dopĺňa. Nie je preto podľa názoru súdu splnený predpoklad
jej účelového užívania a plnenia funkcie verejnej zelene pre verejnosť na jej rekreáciu a na ďalšie
s tým súvisiace využitie tak, ako má na mysli § 2b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. Pokiaľ žalobca

poukazovalnarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz31.januára2011sp.zn.4Cdo/52/2009
a verejné priestranstvo tam definované, aj z tohto rozhodnutia možno vyvodiť, že jedným z predpokladov
existencie verejného priestranstva, je jeho verejnoprospešné využitie na plnenie funkcií obce, ktoré vo
vzťahu k svojim obyvateľom má. Súd poukazoval na to, že v danom prípade ide o sídliskovú zeleň,na pozemku v území dokončenej obytnej zástavby a bol svojím charakterom, tvarom a umiestnením
určený k plneniu funkcie verejnej zelene, pričom charakter dotknutého pozemku navrhovateľky (verejné
priestranstvo - verejná zeleň) vyplýval zo všeobecne záväzných nariadení odporcu platných a účinných

v rozhodnom období (bližšie odôvodnenie tohto rozsudku). Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia a
skutkového stavu tam uvedeného, aplikujúc znenie § 2b ods. 1 zákona o obecnom zriadení účinného
od 1.4.2018 vrátane podmienok vzniku verejného priestranstva ex lege (odsek 44. až 46. odôvodnenia)
na skutkový stav v tomto spore po vykonanom dokazovaní (vrátane obhliadky na mieste samom), súd
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade o verejné priestranstvo ale nejde a preto žalobe vo výroku

pod č. I. vyhovel.

20. V prípade parciel č. 2932/234, č. 2932/235, č. 2932/236, č. 2932/237, v rámci vzťahu žalobca a
žalovaný, však súd dal do pozornosti situáciu, odlišnú od vyššie uvedených úvah, a to tým, že na
týchto parcelách vo vlastníctve žalobcu sú umiestnené veci vo vlastníctve žalovaného. Odhliadnuc od
toho, že nie je dané užívanie týchto parciel ako verejného priestranstva, skutočnosť, že sú na nich

stĺpy verejného osvetlenia a časť chodníka vedúceho pozdĺž bytového domu, znamená, že žalovaný ich
týmto spôsobom, hoci aj ich umiestnením užíva, a robí tak bez konkrétnej dohody, existencie zmluvného
vzťahu so žalobcom, ktorý by upravoval také užívanie a preto je povinný žalobcovi vydať bezdôvodného
obohatenie podľa § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka. To si žalobca uplatnil včas podanou žalobou
v premlčacej lehote (§ 107 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného preto súd žalobe o vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 2.978,20 eur, ktorá bola podaná včas v premlčacej lehote podľa
§ 107 Občianskeho zákonníka, vyhovel. V prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa týkal parciel, za ktoré mu vzhľadom na odôvodnenie
uvedené v odsekoch 44. až 52. nesvedčí.

21. Nevyhovením žalobe v časti výroku pod č. II. žalobca nesúhlasil a v odvolaní uplatnil odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca mal za to, že vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že (i) pozemky žalobcu,

na ktorých sa nachádzajú cestné komunikácie, chodníky alebo zeleň, resp. trávnaté plochy majú
jednoznačne verejnoprospešný charakter (dotknuté pozemky žalobcu plnia jednoznačne dopravnú
(komunikačnú)funkciuarekreačno-estetickúaekologickúfunkciu),t.j.súvšeobecneurčené(využívané)
pre potreby obyvateľov žalovaného, a teda (ii) súd prvej inštancie nielenže nesprávne vyhodnotil zistený
skutkový stav, ale zároveň (iii) súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávny výklad ust. § 2b ods. 1 zákona

č. 369/1993 Zb. o obecnom zriadení, resp. pojmu „verejnoprospešný účel priestoru“, resp. „všeobecná
určenosť pozemku pre potreby obyvateľov“, nesprávne vec aj právne posúdil. Žalovaný svoje odvolanie
odôvodnil jedine tým, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím v tejto veci posúdením nároku žalobcu
ako nároku na opakovanú náhradu vo väzbe na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v
posudzovaných otázkach, pričom žalovaný užíva pozemky žalobcu, parcely registra C-KN č. 2932/234,

2932/235, 2932/236 a 2932/237 (ďalej spolu aj ako „predmetné pozemky“) ako verejné priestranstvo.
Z bodu 58 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri výpočte finančnej
náhrady za užívanie predmetných pozemkov vychádzal z celej ich výmery, čo však žalovaný nepovažuje
za správne, keďže z vykonaného dokazovania je podľa žalovaného zrejmé, že stavby, resp. veci vo
vlastníctve žalovaného sa nachádzajú len na časti predmetných pozemkov, a teda nezaberajú celú ich

výmeru. Táto skutočnosť vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde v bode 19. súd prvej
inštancie uviedol: „Na parcele č. 2932/234 súd (z fotografií zo ZP č. l. 67 a 285, ortofotomapy č. l. 450 a
obhliadky č. l. 460) zistil, že sa tam nachádza chodník tiahnuci sa pozdĺž bytového domu na ulici Trieda
SNP č. 406/69 až 406/73, ako aj časť chodníka tiahnuceho sa pozdĺž bytového domu na ulici Moldavská
cesta č. 1165/35, ktoré (chodníky) sú vo vlastníctve žalovaného. Na zvyšnej časti parcely č. 2932/234

sa nachádza časť asfaltovej cesty medzi radovými garážami, ako aj prístupové chodníky smerujúce
ku garážam, ktoré nie sú vo vlastníctve ani v správe žalovaného.“ Žalovaný zastáva názor, že práve
tie časti parcely č. 2932/234, na ktorých sa nachádza časť asfaltovej cesty medzi radovými garážami
a prístupové chodníky smerujúce ku garážam nespadajú do kategórie verejného priestranstva, keďže
svojím umiestnením a tým, čo sa na nich nachádza, slúžia predovšetkým špecifickej skupine osôb, ktorá

je vlastnícky prepojená s nehnuteľnosťami v tomto priestore (byty, garáže, parkovacie státia). Chodníky,
resp. ich časti a cesta nachádzajúce sa na časti parcely č. 2932/234 zabezpečujú pre nich prístup z
bytových domov k ich majetku. Uvedené stavby boli vybudované subjektmi odlišnými od žalovaného,
pričom sú umiestnené výlučne v rámci vnútorného priestoru medzi bytovými domami a garážami, resp.parkovacími miestami. Hoci nie je vylúčené, že vzhľadom na neobmedzenú prístupnosť uvedených častí
parcely č. 2932/234 môžu byť tieto sporadicky užívané aj inými osobami, avšak svojim charakterom
a umiestnením neslúžia na plnenie konkrétnej verejnoprospešnej funkcie pre neobmedzený okruh

ostatných obyvateľov žalovaného. Z obsahu žalobcom predloženého polohopisného a výškopisného
zamerania verejného osvetlenia vyplýva, že na parcelách č. 2932/236 a č. 2932/237 vo vlastníctve
žalobcu sa nachádzajú celkovo dva stĺpy verejného osvetlenia vo vlastníctve žalovaného (VO53462 a
VO53463), pričom priemer betónovej základne pod každým zo stĺpov verejného osvetlenia predstavuje
0,4 m, a teda plocha každej betónovej základne predstavuje 0,1256 m2 . Súhrnná výmera, v akej stĺpy

verejného osvetlenia žalovaného zaberajú pozemky, parcely č. 2932/236 a 2932/237 tak predstavuje
0,2512 m2 . V zmysle daného polohopisného zamerania sa tretí zameraný stĺp verejného osvetlenia
(VO53461) nachádza na parcele vo vlastníctve žalovaného (C-KN č. 3009/40) a nie na spornej parcele
č. 2932/235 vo vlastníctve žalobcu.

22. Odvolací súd po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi

odvolania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza vo vyhovujúcej časti z
nesprávnehoprávnehoposúdeniavecispočívajúcehovmylnejaplikáciiprávatým,žesúdprvejinštancie
použil síce správny právny predpis, ale na daný prípad ho interpretoval nesprávne, v dôsledku čoho
vo veci aj nesprávne rozhodol a je preto naplnený odvolací dôvod ustanovený v § 365 ods. 1 písm.
h) CSP. Netreba rovnako opomenúť to, že zároveň súd prvej inštancie žalobe žalobcu sčasti vyhovel

neprihliadajúc ale na záväzný prejudiciálny účinok skorších rozhodnutí a so zreteľom na žalovaným
spochybňovanú správnosť posúdenia tejto otázky a rovnako neberúc zreteľ ani na intencie odvolacieho
súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP s apelom na vydané zrušujúce uznesenie v danom spore.

23. Odvolací súd s odkazom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v jeho náleze z 12. januára

2022 sp. zn. I.ÚS 171/2021 k otázke subjektívnej záväznosti rozsudku a otázke tzv. prejudiciálneho
účinku súdneho rozhodnutia uvádza, že aj materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia
upravuje ustanovenie § 228 ods. 1 CSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný
pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je
ustanovené inak. Materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia spočíva v záväznosti tohto

rozhodnutia pre určitý okruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti súdneho rozhodnutia.
V tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové strany. Civilný
sporový poriadok dôsledne sleduje líniu záväznosti rozhodnutia vydaného v sporovom konaní inter
partes, a prakticky jedinú relevantnú výnimku predstavuje rozhodnutie o abstraktnej kontrole v
spotrebiteľských veciach, kde je výrok rozhodnutia záväzný erga omnes. Výnimky z takto všeobecne

stanovenej subjektívnej hranice záväznosti súdneho rozhodnutia stanovuje jednak samotný Civilný
sporový poriadok (napr. § 228 ods. 2 CSP), ale aj osobitné predpisy (napr. Obchodný zákonník).
Ak teda súd koná s niekým, kto nebol stranou právoplatne skončeného a rozhodnutého konania (a
nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho
rozhodnutia), môže túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade

záväzný pochopiteľne nebude (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,
s. 834 a 835). Prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku
znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán (účastníkov konania),
preto nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne

posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného
rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom
(ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť
viazanosť uloženú mu zákonom v § 228 CSP. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje
(nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s

prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore
s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). V zmysle tzv. prejudiciálneho účinku súdneho
rozhodnutia, zakotveného v § 193 a § 194 CSP, súd musí v novom konaní rešpektovať prejudiciálny
účinokprávoplatnéhorozhodnutiautýchistýchstránsporu(totožnosťstránniejedotknutározdielnosťou

ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov sa účinky právoplatného rozsudku
môžu vzťahovať len v tých prípadoch, keď tak stanoví zákon (por. m.m. napr. uznesenie najvyššieho
súdu zo dňa 29. apríla 2010 sp. zn. 1Cdo/133/2009). Rovnako treba rešpektovať zásadu právnej istoty,ktorá je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces a so zreteľom na to, že popretie prejudiciálnej
záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov,
ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti (por. uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 31. januára 2012

sp. zn. 1Cdo/44/2010), odvolací súd nespochybňuje závery súdu prvej inštancie o jeho viazanosti
prejudiciálnym účinkom súdom vymenovaných predchádzajúcich právoplatných rozsudkov súdu o tom
istom hmotnoprávnom vzťahu tých istých sporových strán, ktorý je predmetom aj súdenej veci, len
za iné žalované obdobie. Viazanosť týmto ich prejudiciálnym účinkom však znamená len toľko, že
medzi stranami ide o nárok žalujúceho vlastníka na peňažnú náhradu za vecné bremeno zriadené zák.

č. 66/2009 Z.z., ktorá otázka ako otázka posúdenia hmotnoprávneho nároku medzi stranami sporu
v predmetnom spore nesmie byť opätovne a rozdielne posudzovaná a akékoľvek jej „nové“ právne
posudzovanie je neprípustné. Súd nemôže porušiť v § 228 ods. 1 CSP upravenú zákonnú viazanosť
právoplatným rozhodnutím súdu, a aj v súdenej veci ten istý hmotnoprávny vzťah tých istých strán
nesmel hmotnoprávne posúdiť inak, t. j. napr. ako nárok na náhradu škody, či zodpovednosť za vydanie
bezdôvodnéhoobohateniaapod.,t.j.podľaustanoveníinéhohmotnoprávnehoustanovenia,čipredpisu,

pretože v tom prípade by tento ich prejudiciálny účinok ignoroval, t.j. pre svoje rozhodnutie v súdenej
veci v rozpore so zákonom by nevzal za základ prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodol by v
rozpore s ním.

24. Omyl v aplikácii práva v dôsledku nesprávnej interpretácie správne použitej právnej normy na daný

prípad súdom prvej inštancie odvolací súd posúdil názor súdu, že viazanosť prejudiciálnym účinkom
právoplatných rozsudkov sa vzťahuje nielen na hmotnoprávne posúdenie samotného právneho vzťahu
medzi stranami, ale neprípustne aj na posúdenie povahy náhrady z tohto hmotnoprávneho vzťahu
strán sporu vyplývajúcej a patriacej vlastníkovi zaťaženého pozemku za vykonávanie práva žalovaného
faktickým zaberaním sporných pozemkov vyplývajúceho z vecného bremena zriadeného zákonom č.

66/2009 Z. z. ako plnenia opakovaného, kam táto viazanosť týmto prejudiciálnym účinkom však podľa
názoru odvolacieho súdu už nesiaha, keďže nejde o otázku samotného hmotnoprávneho vzťahu.

25. Odvolací súd uvádza, že ak právny vzťah, na základe ktorého žalobca v súdenej veci uplatňuje
právo na peňažnú náhradu, medzi tými istými sporovými stranami súdom už bol riešený a právoplatne

v iných súdnych konaniach pred bývalým Okresným súdom Košice II jeho rozsudkom vo veciach sp.zn.
34C/17/2017 vyriešený (hmotnoprávne posúdený) tak, že ide o peňažný nárok sporných pozemkov
titulom náhrady za výkon práva žalovaného vyplývajúceho zo zákonom č. 66/2009 Z.z. zriadeného
vecného bremena sporné pozemky držať a užívať, s poukazom na vyššie uvedené právne princípy
je preto nespochybniteľné, že týmito rozsudkami vydanými v týchto iných súdnych konaniach otázka

hmotnoprávneho vzťahu je právoplatne, nezmeniteľne a pre uvedených adresátov takto záväzne
vyriešená a nemožno preto prehliadať aplikáciu § 194 ods. 1 a 2, § 288 ods. 1 a § 230 CSP na
daný prípad v súvislosti s uvedeným prejudiciálnym účinkom týchto právoplatných rozsudkov súdov
(viď v tomto znení aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/93/2024 zo dňa 30.9.2025),
z ktorého aj odvolací súd vychádzal, čo sa týka nehnuteľnosti, ku ktorým má žalobca výlučne vlastníctvo

a o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 451 OZ titulom bezdôvodného obohatenia preto
vecne nesprávne, keďže netreba zabúdať, že v otázke náhrady za zákonom č. 66/2009 Z.z. zriadené
vecné bremeno je ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu aktuálna rozhodovacia prax dovolacieho súdu,
od ktorej odvolací súd nemal dôvod sa odkloniť (§ 393 ods. 2 in fine a ods. 3 CSP, a contrario),
jednotná v názore, že právo na zaplatenie peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

zákonom č. 66/2009 Z. z. má povahu jednorazového plnenia a patrí tomu, kto vlastníkom pozemku bol
k 1.7.2009, t.j. v čase vzniku tohto zákonného vecného bremena zaťažujúceho jeho pozemok, ktoré
sa premlčí márnym uplynutím trojročnej premlčacej doby (§ 101 Občianskeho zákonníka) viď tak apel
na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu ustálenú ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu (R 71/2018) v
otázke priznávania jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009

Z.z. predstavujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a
zo dňa 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.
augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a zo dňa 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, vychádzajúce
z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 (R 73/2016) a sp. zn.
7Cdo/26/2014 zo dňa 24. marca 2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie

vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a
konštatovali,ževnichvyslovenýprávnynázorjeplneprijateľnýapoužiteľnýajnapriznávanieprimeranej
náhrady za zariadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z..26. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp.zn.IV.ÚS539/2020zodňa28.októbra2020,ktorýmústavnýsúdodmietolsťažnosťprotirozhodnutiu

NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne. Aj proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS
SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity,
leboovecisťažovateľovprebiehakonaniepredvšeobecnýmisúdmi,spornebolprávoplatnerozhodnutý.
Otázka priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. bola v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu posudzovaná aj v rozhodnutiach, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej
náhrady, a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2019 a sp. zn. 1Cdo/171/2021, ktoré
odkazujúvtejtootázkenarozhodnutieNSSRsp.zn.8Cdo/17/2019,tedaobevychádzajúzjednorazovej
náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn.
2Cdo/151/2020 zo dňa 31. marca 2022.

27. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté
podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných
právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto
náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v
rozhodnutí zo dňa 27. apríla 2022 sp. zn. 5Cdo/175/2019. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp.

zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné
vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo
prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo

zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý
časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zákona č.
66/2009 Z.z.. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia),
že vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu
§ 2 ods. 1 a 2 citovaného zákona za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona

vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia
vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/175/2019
zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním
napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného zákonom č. 182/1993
Z.z. a zákonom č. 66/2009 Z.z., ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena

vzniknutého podľa zákona č. 66/2009 Z.z. (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno
vzniknuté zo zák. č. 182/1993 Z.z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych
vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone
nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v
dovolaním napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp.

zn. 3Cdo/49/2014, vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z..
Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/2/2014 priznal náhradu vo forme
opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z.

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

28. Judikatúra najvyššieho súdu, akceptovaná aj ústavným súdom (napr. uznesenia zo dňa 3.5.2012
vo veci sp. zn. IV. ÚS 227/2012, zo dňa 7.8.2013 vo veci sp. zn. I. ÚS 474/2013, zo dňa 11.1.2012
vo veci sp. zn. I. ÚS 1/2012, zo dňa 3.11.2011 vo veci sp. zn. II. ÚS 506/2011) dospela k záveru,

že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti
tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z.z., pretože ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky,
t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru

s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva, pretože pre opačný právny
názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.29. Teda rozhodovacia prax okresných aj krajských súdov v tejto otázke sleduje určujúcu rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít medzičasom sa zásadne zmenila a súčasne ak rozhodnutia

prvoinštančných a ani odvolacích súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, ktorá je pre formovanie súdnej judikatúry určujúca. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva,
že k retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd zastáva vo svojich rozhodnutiach (sp.
zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) stabilný názor, že
pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú

istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno
obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce
konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza (por. napr.
rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/144/2020 zo dňa 30.5.2022, sp. zn. 7Cdo/77/2020 zo dňa 24.8.2022,
sp. zn. 2Cdo/113/2022 zo dňa 26.9.2024, sp. zn. 1Cdo/2/2023 zo dňa 30.10.2024).

30. Európsky súd pre ľudské práva okrem toho formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani
požiadavka právnej istoty a ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru
(UnedicprotiFrancúzskuč.20153/04).Judikatúratotižnemôžebyťbezvývojaaniejevylúčené,aby,ato
iprinezmenenejprávnejúprave,tátobolanielendoplňovanáonovéinterpretačnézávery,aleajmenená.
I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej

správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov táto je možná. S ohľadom na ústavnoprávny
princíp nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom
odlišného právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia
ústavného súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008). Nový právny názor je potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.

31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom vo forme opakovanej náhrady, viď výrok
č. I. napadnutého rozsudku, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho názoru, keďže aj
ústavný súd v náleze II.ÚS/369/2025-49 svoje skutočnosti ako aj záver odobril tým, že ide o konkrétny

prípad a preto aj uviedol, že „v spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byt' okolnosťou
odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16
rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo
prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp.
vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi

(§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav)
zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej
kompenzácie. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem
nie je nad'alej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z
oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej

právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu
(navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať
za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv
zmluvne.Bremenokladenénavlastníkovzdôvoduverejnéhozáujmujetakneprimeranéanezodpovedá
požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola

dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu
nežiaducehostavu.Lenopakovanánáhradablížiacasaktrhovejhodnotemôžepredstavovat'nastolenie
spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda
viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte“.

32. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z rozhodnutí vyšších súdnych autorít aktuálnych v čase
rozhodnutia odvolacieho súdu, od ktorých odvolací súd nemal dôvod sa odchýliť, na skutkový stav
v tomto spore prijal odvolací súd záver o nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zákone
č. 66/2009 Z.z..

33. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného citoval bod 83 uznesenia Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 289/2025 odvolací súd poznamenáva, že predmetné uznesenie neriešilo výslovne
otázku povahy náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vyplývajúcej zo zákona č. 66/2009Z.z., nakoľko predmetom sporu bolo určenie, že nehnuteľnosť špecifikovaná v konaní nie je zaťažená
zákonným vecným bremenom v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej
spoločnosti. Všeobecné úvahy ústavného súdu prezentované v uvedenom rozhodnutí preto nie sú pre

odvolací súd v tomto spore právne záväzné, a uvedené rozhodnutie nepredstavuje aktuálnu ustálenú
súdnu prax vyšších súdnych autorít. Ústavný súd v uznesení PL.ÚS 12/2025-16 k rozhodovaniu súdov
o náhrade za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. v bode 24. potvrdil všeobecný princíp,
podľa ktorého súdy majú možnosť vyvíjať judikatúru a túto i pri nezmenenej právnej úprave nielen
doplňovať o nové interpretačné závery, ale aj meniť, keď (o.i.) uviedol: „ ... Navrhovateľ vyslovil názor,

že považuje za nespravodlivé, ak by žalobcovi nebola priznaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva len z dôvodu, že by pri zákonnom vecnom bremene bola náhrada jednorazovej povahy. Podľa
ústavného súdu nemôže byť dôvodom na podanie návrhu na nesúlad právnych predpisov nesúhlas
navrhovateľa (v pozícii konajúceho súdu) so spôsobom interpretácie dotknutých právnych noriem inými
súdmi, hoci aj v rozhodnutiach s precedentným dopadom na posudzovaný spor (čl. 2 ods. 2 základných
princípov CSP). Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou

dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v
rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej
komory z 20.10.2011, K. L. a P. L. v. Turecko, č. 13279/05, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou
sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny
prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. ...“ V tomto konkrétnom

prípade nedošlo k zmene právneho výkladu v zmysle zrušenia napadnutých ustanovení zákona č.
66/2009 Z.z. zo strany Ústavného súdu, ktorý citovaným uznesením návrh mestského súdu odmietol
z procesných dôvodov - nedostatku odôvodnenia a prejudiciálnosti. V odôvodnení uznesenia potvrdil
existenciu sudcovskej judikatúry, ktorá sa zaoberala podobnými otázkami a uviedol, že ani prípadné
zrušenie normy by neovplyvnilo povinnosť všeobecného súdu posúdiť právny vzťah podľa právnej

normy účinnej v čase jeho vzniku a implicitne potvrdil, že všeobecné súdy sú povinné hľadať ústavne
konformný výklad a súladné riešenia aj v prípadoch legislatívnych medzier alebo nejasností týkajúcich
sa náhrady za vecné bremeno a dopracovať sa k spravodlivému riešeniu tak, aby bol v súlade s Ústavou
a základnými právami, vrátane práva na ochranu majetku.

34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v
súlade s § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol a vo výroku pod č. II rozsudok z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

35. O nároku na náhradu trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol po rozhodnutí odvolacieho súdu neúspešný
v rozsahu II. výroku, preto nemá nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie a náhradu trov
odvolacieho konania) voči úspešnému žalovanému, ktorému tento nárok voči neúspešnému žalobcovi
vznikol v rozsahu úspechu v tomto výroku č. I a neúspechu vo výroku č. II žalobcu a preto odvolací

súd nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania, pričom v konaní ani žalovanému nevznikli
trovy konania z jeho zastupovania v konaní. O výške tejto náhrady, o ktorej má rozhodnúť súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP), zohľadňujúc § 251 CSP, tak nie je dôvod v spore procesne konať .

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).