Uznesenie – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 15, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110219457
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6110219457.10

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne 2/ A. B., C.
D., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. F. XX, XXX XX G. G., v konaní zastúpenej H. D. F., bytom I. XX, XXX
XX G. G., žalobcu 3/ J. H. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G. G., E. F. XXXX/XX a žalobcu 4/
J. A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX K. L. XX, proti žalovanému 1/ M. A., nar. XX. XX.

XXXX, bytom ul. I. XXXX/X, XXX XX N., v konaní zastúpeného H. I. O., bytom P. XXXX/XX, XXX XX N.
a žalovanému 2/ C. D. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX N., o zrušenie podielového
spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného 1/ proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
14C/163/2010 zo dňa 24. 03. 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14C/163/2010 zo dňa 24. 03. 2025 p o t v r d
z u j e.

II. Žalobcom v 2/ až 4/ rade náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 1/ n e
p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade majú
nárok voči žalovaným v 1/ a 2/ rade na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní v 1/ a 2/

rade povinní im zaplatiť v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o ich
výške. Súd prvej inštancie predmetným uznesením rozhodoval za situácie, že stranou sporu na strane
žalobcu v 1/ rade bol H. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom na F. XX, G. G. a žalobkyňa v 2/ rade A. B.. V
odôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštanciepoukázalnato,žežalobcoviav1/a2/radepodanoužalobou
zo dňa 20. 09. 2010 sa domáhali zrušenia podielového spoluvlastníctva s pôvodným spoluvlastníkom I.
I., bytom D., keďže medzi spoluvlastníkmi k dohode o zrušení spoluvlastníctva nedošlo.

Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18. 01. 2024 pod sp. zn. 14C/163/2010 tak, že zrušil
podielové spoluvlastníctvo sporových strán (v čase rozhodnutia boli podieloví spoluvlastníci žalovaný
v 1/ a žalovaný v 2/ rade) a jednotlivé nehnuteľnosti prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva
žalobcom v 1/ a 2/ rade a do výlučného vlastníctva žalovanému v 1/ a žalovanému v 2/ rade.
Súd zároveň rozhodol o náhrade trov konania tak, že túto prikázal nahradiť žalobcom v 1/ a 2/ rade
žalovanými v 1/ a 2/ rade podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

Na odvolanie žalovaného v 1/ rade vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý dňa 10. 12.
2024 rozsudkom č. k. 13Co/113/2024-649 rozhodol tak, že rozsudok I. stupňa vo výroku o náhrade trov
konania zrušil a vo zvyšných výrokoch rozsudok I. stupňa potvrdil. Rozsudok I. stupňa tak vo výrokoch
I. až IV. nadobudol právoplatnosť dňa 08. 01. 2025.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci je potrebné skúmať, či neexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP v časti rozhodovania o nároku na náhradu trov

konania.
Súd prvej inštancie v ďalšom konaní sa zaoberal možnou aplikáciou tohto zákonného ustanovenia.Súd v prejednávanej veci tak, ako aj v skoršom rozhodnutí nenašiel pre aplikáciu ustanovenia § 257
CSP dostatok skutkových argumentov.
Z vykonaného dokazovania mal vo veci samej súd za preukázané, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade dňa 01.

07. 2010 (č. l. 15 a 18) ešte pred podaním žaloby dňa 20. 09. 2010 navrhli vtedy spoluvlastníkovi I. I.
odkúpenie jeho spoluvlastníckeho podielu, pričom k tomuto nedošlo len z dôvodov nedohody ohľadne
kúpnej ceny. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade tvrdili a aj preukazovali, že kúpna cena vychádzala zo znaleckého
posudku a z okolností na ich strane spočívajúcich, že práve oni boli tie osoby, ktoré pomohli zabezpečiť
vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam aj pre vtedy žalovaného, pretože tieto boli ako novoobjavené

nehnuteľnosti prejednané v dedičskom konaní (č. l. 18), na ktoré žalobcov v 1/ a 2/ rade splnomocnila
dedička týchto nehnuteľností. Vtedy žalovaný (I. I.) k žalobe podal vyjadrenie (č. l. 35), ktorého podstatou
bolo zhrnutie do troch bodov, a to že žaloba nemá oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky, zo žaloby nie je jasné, podľa akého právneho predpisu a akých právnych skutočností sa
žalobcovia v 1/ a 2/ rade dožadujú zrušenia podielového spoluvlastníctva a napokon žaloba nemá oporu
v skutkovom a právnom stave veci. Zmeny petitu v rámci konania nedochádzali zo strany žalobcov v 1/

a 2/ rade svojvoľne a bez procesnej relevancie, ale z dôvodu, že počas konania došlo niekoľkokrát
k zmene okruhu sporových strán tak, ako sa vyvíjalo spoluvlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam, na
čo museli žalobcovia procesným spôsobom reagovať.
Spôsob vyporiadania reálnou deľbou týchto nehnuteľností žalobcovia navrhli až po spracovaní
znaleckého posudku, pretože až výsledok znaleckého dokazovania dal odpoveď na to, že nehnuteľnosti,

ktorých vyporiadanie spoluvlastníctva sa domáhali, sú reálne deliteľné. Súd mal za preukázané a tento
názor potvrdil aj odvolací súd, že medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode tak, aby táto dohoda sa aj
reálne aplikovala, pretože deklarovaná ochota k jednaniu sa ukázala ako márna.
Aj keď súd nekonštatoval, že by si sporové strany neplnili svoje procesné povinnosti, na priebeh sporu
poukazuje súdny spis, argumenty a tvrdenia žalovaného, ktoré tvorili aj podstatu odvolacích námietok,

s ktorými sa aj odvolací súd vysporiadal tak, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné tak, ako to
vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Teda svedčia o tom, že tu nebola reálna snaha
o to, aby došlo k dohode sporových strán.
Súd teda konštatoval, že v danej veci nenašiel také relevantné skutočnosti, ktoré by oprávňovali
k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, pri rozhodovaní o celkom výnimočnom nepriznaní náhrady trov

konania pre úspešnú sporovú stranu. V spore súd neidentifikoval neprimeranú tvrdosť, povahu
a okolnosť sporu, či právnu alebo skutkovú zložitosť, ale ani také zvláštne osobitné a sociálne pomery
strán sporu, ktoré by aplikáciu tohto zákonného ustanovenia umožňovali; teda dôvody, ktoré možno
zhrnúť ako dôvody hodné osobitného zreteľa. Zároveň súd neidentifikoval ani druhú podmienku, ktorá
musí byť splnená kumulatívne - spočívajúca vo výnimočnosti či už na strane súdenej veci alebo sporovej

strany. Z uvedeného je potom možné konštatovať, že v súdenej veci prichádzalo do úvahy rozhodnutie
o náhrade trov konania len v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, kedy právnym dôvodom tohto nároku
je to, že sporové strany viedli spor na vlastné nebezpečenstvo, kedy nesú zodpovednosť za výsledok
takéhoto sporu. Súd preto priznal náhradu trov konania strane, t.j. žalobcom v 1/ a 2/ rade, pretože táto
strana bola v konaní v plnom rozsahu úspešná oproti žalovaným v 1/ a 2/ rade, ktorí úspešní vo veci

neboli a preto nárok na náhradu trov konania nemali.

2. V zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v 1/ rade,
s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
pričom v odvolaní a to konkrétne v bode 4. odvolania uvádzal skutočnosti týkajúceho sa predmetu sporu

vo veci samej, t.j. vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva; rovnako tak aj v bode
5. a 6. odvolania. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že má za to, že nijakým spôsobom nezadal
príčinu na riešenie veci súdnou cestou. Niekoľkokrát žalobcom a žalovanému v 2/ rade predložil veľmi
výhodnú ponuku. Aj na súdnom pojednávaní dal ponuku, že im svoj podiel predá za 5.000,- Eur alebo
odkúpi ich podiel za 7.000,- Eur, avšak bezvýsledne, trovy konania by si mal znášať každý sám a svoje.

Ďalej namietal, že nie je zrejmé, prečo súd vykonal určité dôkazy a iné nevykonal, na základe čoho a
prečo rozhodol tak, ako rozhodol, čo je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Mal za to, že uznesenie súdu
prvej inštancie sa stáva nepreskúmateľným pre absentujúce vyčerpávajúce odôvodnenie. Odvolaním
napadnuté uznesenie je v hrubom rozpore s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 10.
12. 2024 sp. zn. 13Co/113/2024-649, ktorý vyslovil právny názor o tom, ako má súd prvej inštancie pri

posudzovaní trov konania vec riešiť, čo však súd prvej inštancie nerešpektoval. Čo sa týka tvrdenia
súdu prvej inštancie, že žalobcovia mali záujem vec riešiť mimosúdne a nechať vypracovať aj znalecký
posudok - ide o čistý nezmysel. Znalecký posudok sa účelovo „vyrábal“ a to úplne zbytočne, lebo z
dikcie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva aj poradie, akým sa má podielové spoluvlastníctvovyporiadať. Tak načo a pre koho sa vyrábal znalecký posudok, ak sa nehnuteľnosť dá reálne rozdeliť a
žalobcovia nikdy nepodali návrh na mimosúdne riešenie veci reálnou deľbou. Navrhol rozhodnutie súdu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, respektíve zmeniť tak, že nikto nemá nárok

na náhradu trov konania.

3. Žalobcovia, a ani žalovaný v 2/ rade sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

4. V dôsledku odvolania podaného žalovaným 1/ proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej

inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods.
1 CSP a contrario uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu postupom podľa § 387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správne potvrdil.

5. Odvolací súd na základe podaného odvolania žalovaného 1/ proti uzneseniu súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov
podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní uznesenia súdu prvej inštancie a konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci rozhodovania o náhrade trov konania
správne aplikoval ustanovenie § 255 CSP, pričom z odôvodnenia rozhodnutia zároveň nepochybne

vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj možnosťou prípadnej aplikácie ustanovenia § 257 CSP,
podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne ozrejmil, že pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP
nemal preukázané zákonné podmienky a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností.
Súd prvej inštancie správne poukázal na obsah vykonaného dokazovania vo veci samej a to konkrétne

v bode 13. odôvodnenia vo vzťahu k spôsobu vyporiadania reálnou deľbou, ktoré vyporiadanie navrhli
žalobcovia po spracovaní znaleckého posudku z dôvodu, že až výsledok znaleckého dokazovania dal
odpoveď na to, že nehnuteľnosti, ktorých vyporiadania sa žalobcovia domáhali, sú reálne deliteľné.
Berúc do úvahy aj okolnosť, že medzi spoluvlastníkmi k dohode nedošlo z dôvodu, že deklarovaná
ochota k jednaniu sa ukázala ako márna, a zároveň súd správne konštatoval, že v danej veci nezistil

existenciu takých relevantných skutočností, ktoré by oprávňovali k aplikácii ustanovenia § 257, keď súd v
spore neidentifikoval neprimeranú tvrdosť, povahu a okolnosť sporu, či právnu alebo skutkovú zložitosť,
a zároveň nezistil ani osobitné a sociálne pomery strán sporu, ktoré by aplikáciu ustanovenia § 257
CSP umožňovali. Podľa správneho názoru súdu prvej inštancie nebola splnená ani druhá podmienka
spočívajúca vo výnimočnosti či už na strane súdenej veci alebo sporovej strany. Odvolací súd uvádza, že

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/113/2024-649 do dňa 10. 12. 2024 rozsudok vo
veci samej potvrdil. Zrušil rozsudok len v časti o trovách prvoinštančného konania a v tejto časti vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom nie je pravdivá odvolacia námietka
žalovaného 1/, že súd prvej inštancie nerešpektoval vyslovený právny názor odvolacieho súdu v tejto
veci, keďže z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k trovám konania je nepochybne

zrejmé, že odvolací súd zrušil rozhodnutie o trovách konania z dôvodu, že z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie nevyplývalo, či súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania vôbec zaoberal aj prípadnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, ako aj z dôvodu, že vtedy
podaná odvolacia námietka žalovaným 1/, kde namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku vo vzťahu
k výroku, ktorým súd rozhodol o trovách konania, bola dôvodná. Odvolací súd znova poukazuje na to, že

aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy len vo výnimočných dôvodoch, ak existujú dôvody
hodného zreteľa a výnimočné okolnosti. Poukazujúc na to, že aj keď konanie o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva má povahu konania „iudicium duplex“ v ktorom majú, respektíve môžu mať
strany sporu na oboch stranách tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného, keďže uvedené
konanie môže iniciovať ktorýkoľvek podielový spoluvlastník, nie je ani v takomto konaní vylúčená

aplikácia ustanovenia § 255 CSP (rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 138/2022). V odvolaním
napadnutom uznesení súd prvej inštancie sa riadil pokynmi odvolacieho súdu a dôsledne sa vysporiadal
s možnosťou, respektíve nemožnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, a zároveň vysvetlil, na základe
akých okolností dospel k názoru, že v súdenej veci nemožno aplikovať ustanovenie § 257 CSP, a preto
pri rozhodovaní o náhrade trov konania, aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pričom aplikácia tohto

ustanovenia je aj v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva možná za situácie,
že súd nezistí výnimočné okolnosti a existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu
ustanovenia § 257. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v konaní preukázanéneboli, a preto súd prvej inštancie správne právne posúdil nárok na náhradu trov konania pri aplikácii
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a úspešnej strane sporu, t.j. žalobcom priznal náhradu trov konania proti
neúspešnej strane, t.j. žalovaným v 1/ a 2/ rade. Neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného 1/,

žesúdnedostatočneodôvodnilsvojerozhodnutie,ažeprenedostatokodôvodneniatrpítotorozhodnutie
vadou nepreskúmateľnosti. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie jasne, výstižne uviedol všetky
okolnosti, na základe ktorých dospel k názoru, že v súdenej veci neexistujú zákonné podmienky pre
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, a práve z tohto dôvodu pristúpil pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania k aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V novom rozhodnutí, ktoré je opätovne napadnuté

žalovaným 1/, a ktoré je predmetom prieskumu odvolacím súdom, sa súd prvej inštancie nedopustil
nesprávneho procesného postupu, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a
zároveň vykonal aj správne právne posúdenie pri aplikácii § 255 ods. 1 CSP, a preto odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti
potvrdil.

6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP pri aplikácii § 262 ods. 1 CSP. Hoci žalobcovia boli úspešnou stranou sporu, keďže
odvolanie žalovaného 1/ dôvodné nebolo, a odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil, a teda žalobcom by vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, z
dôvodu, že žalobcovia sa k podanému odvolaniu žiadnym spôsobom nevyjadrili, a odvolací súd nezistil

vznik akýkoľvek trov žalobcov v priebehu odvolacieho konania, rozhodol odvolací súd tak, že žalobcovia
nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).