Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. august 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20C/365/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115223182
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8115223182.25

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom A. XX, XXX XX C., právne zastúpeného Mgr. Otom Salokym, advokátom, so sídlom Hlavná 94,
080 01 Prešov, IČO: 42 419 174 proti žalovanému Obec Chminianska Nová Ves, 082 33 Chminianska
Nová Ves 32, IČO: 00 327 140, právne zastúpenému AK PITOŇÁKOVÁ, s.r.o., so sídlom Slovenská 5/
B, 080 01 Prešov, IČO: 53 584 139, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zriadenie vecného bremena,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou podanou na súde dňa 4.9.2015 uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie
sumy 17.640,54 eura s príslušenstvom. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľností—pozemkov,zapísanýchprek.ú.D.E.B.,obecD.E.B.,okresC.,naLVč.XXX,vedenom
Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom. Do 03.09.2013 mal v celosti v držbe žalobcove
nehnuteľnosti žalovaný. V danom čase ako pozemok bola na tomto LV č. XXX vedená iba parcela
F. G. X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 7.997 m2. Dňa 03.09.2013 na základe preberacieho

protokolu odovzdal žalovaný prevažnú časť tejto parcely žalobcovi. Od 03.09.2013 žalovaný užíval
iba časť žalobcovej nehnuteľnosti zastavanú obecnými stavbami postavenými na tejto parcele F. G.
X, a to obecnou cestou o celkovej výmere 1.590 m2, časťou budovy obecného úradu o výmere 106
m2, obecnými chodníkmi o výmere 514 m2 (chodník k budove obecného úradu a chodník v zadnej
časti pozemku). V súčasnosti je plocha zastavaná časťou budovy obecného úradu evidovaná na LV
č. XXX ako parcela F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 106 m2, a plochy vyslovene
okolo tejto budovy užívané žalovaným ako parcely F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere

113 m2 a F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 25 m2. Ostatné chodníky nie sú v
katastri nehnuteľností vyznačené. Užívaním nehnuteľnosti žalovaným je žalobca obmedzený vo výkone
svojho vlastníckeho práva bez právneho dôvodu, pričom žalovaný mu za toto nedobrovoľné faktické
obmedzenie neposkytuje žiadnu náhradu. Z tohto dôvodu neustále vzniká na jeho strane na úkor
žalobcu bezdôvodné obohatenie spočívajúce v nezmenšení majetku žalovaného, ku ktorému by u neho
došlo, keby si nehnuteľnosť prenajal a musel za ňu platiť prenajímateľovi nájom. Obvyklé mesačné
nájomné za porovnateľné pozemky v oblasti, kde sa nachádza predmetná nehnuteľnosť, je 1,50 eura/

m2. Výška bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného za obdobie od 04.09.2013 do 13.02.2014
tak je vo výške 17.640,54 eura. Listom zo dňa 04.10.2013 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia, zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti žalovaným za obdobie predchádzajúcich 24
mesiacov. Žalovaný na túto výzvu reagoval písomne dňa 08.10.2013 tak, že nároky žalobcu neuznáva.2. Podaním zo dňa 15.12.2015 žalobca rozšíril žalobcu o zriadenie vecného bremena. V tomto podaní
uviedol, že od septembra 2013 sa opakovane pokúšal so žalovaným riešiť mimosúdne existujúci

faktický stav medzi žalobcovými pozemkami a žalovaného stavbami, či už ponukou predaja dotknutých
pozemkov, ich zámeny, ale aj ponukou zriadenia vecného bremena. Aj prerozdelenie pôvodnej parcely F.
G.Xgeometrickýmplánomz01.04.2014bolomienenénaúčelyzámenypozemkovzastavanýchcudzími
stavbami, resp. budúce vyriešenie situácie, kde ponuka žalobcu na zámenu zastavaných pozemkov
so žalovaným, pričom žalovaný by znášal aj časť nákladov na vyhotovenie geometrického plánu, bola

celkom žalovaným odmietnutá. Žalovaný zatajil, že jeho stavba obecného úradu stojí sčasti na cudzom
pozemku v stavebnom konaní ešte v roku 2012, pričom žalobca bol vždy vedený na LV č. XXX ako
vlastník. Zo správania žalovaného vyplýva, že nikdy nemal skutočný záujem usporiadať vzťah svojich
stavieb k cudzím pozemkom vedeným na LV č. XXX, bez ohľadu na to, kto by mal byť ich vlastníkom
nevyužil žiadnu zákonnú možnosť riešiť situáciu, ani podľa ust. § 135c OZ, ale od roku 2009 ani podľa
zákona č. 66/2009 Z.z., dokonca ani v čase, keď dané pozemky mal vo faktickej držbe. Z online katastra

žalobca zistil, že až žiadosťou z 13.10.2015 dal žalovaný na LV č. XXX zapísať vecné bremeno podľa
ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z.z., avšak iba vo vzťahu k parcelám zastavaným samotným obecným
úradom a chodníkom bezprostredne okolo neho. Žalovaný sa ale hlási aj k vlastníctvu iných obecných
stavieb na pozemkoch navrhovateľa (miestne účelové komunikácie, vzdušné elektronické siete - obecný
rozhlas a kamerový systém, podzemné tepelné rozvodné zariadenie, verejný vodovod). V konaní OS

Prešov sp. zn. 8C/156/1994, o vypratanie nehnuteľností, v ktorom žalovaný bol žalobcom a žalobca
žalovaným, na pojednávaní dňa 17.02.2003 žalovaný predložil súdu kópiu geometrického plánu z roku
1990, v ktorom vyznačil okrem vtedy časti parcely F. G. X zastavanej obecným úradom aj lokáciu
obecného vodovodu, teplovodného kanálu a ciest pre motorové vozidlá a peších, teda stavieb, ku
ktorých vlastníctvu sa žalovaný hlási. V tomto súdnom konaní bol na základe obhliadky súdu zo dňa

31.05.2003 vyhotovený aj geometrický plán č. 3/2003 znalcom Ing. Pavlom Kráľom, kde sú presne
zamerané obecné stavby, ku ktorým svoje vlastníctvo žalovaný tvrdil. Nakoľko žalovaný sa nepokúsil o
vyriešenie právneho vzťahu medzi jeho obecnými stavbami a žalobcovými pozemkami je potrebné tento
stav riešiť, a dané stavby buď odstrániť, alebo založiť vecné bremeno. Rozsah obmedzenia vlastníckeho
právavyplývaakoznákresovageometrickýchplánovzabezpečenýchžalovaným,aleajsúdomvkonaní

OS Prešov sp. zn. 8C/156/1994. Na základe týchto podkladov užívaná plocha žalovanými stavbami v
súčasnosti podľa zistení žalobcu je v celkovej výmere 2.454 m2 (miestne účelové komunikácie - 1.450
m2, verejný vodovod - 294 m2, vzdušné elektronické siete - 323 m2, podzemné tepelné rozvodné
zariadenie - 281 m2, budova obecného úradu - 106 m2). Medzičasom ubehol značný čas, pozemky
sa prerozdelili a zmenili, od roku 2003 došlo k rekonštrukcii obecného chodníka, výmene elektrických

rozvodov na pozemkoch žalobcu, a v roku 2015 tiež prebehla rekonštrukcia budovy obecného úradu,
šlo o zateplenie, ktoré aj oproti geometrickému plánu z roku 2014 zväčšilo pôdorys budovy, teda došlo
k faktickému rozšíreniu stavby. Preto podľa žalobcu bude pravdepodobne potrebné presný rozsah
obmedzenia vlastníctva žalobcu žalovaného stavbami ustáliť novým geometrickým plánom. Za danej
existujúcej situácie sa žalobca domáha vyriešenia vzťahu všetkých obecných stavieb k jeho pozemkom

vedeným na LV č. XXX. Žalobca súhlasí s tým, aby bolo vo vzťahu k ostatným vyššie uvedeným
obecným stavbám zriadené vecné bremeno práva stavby na zastavaných pozemkoch za opakovanú
náhradu, ktorá bude vlastníkovi pozemku patriť do času zániku týchto stavieb, resp. iného zániku
nároku, napr. splynutím práva a povinnosti. Opakovanú náhradu za zriadené vecné bremeno požaduje
žalobca priznať vo výške trhového nájomného, rovnako ako požadoval aj bezdôvodné obohatenie. Pri

výpočte výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov pod stavbami je potrebné uvažovať o
cene podľa trhových podmienok za nájom nehnuteľností ako o primeranej, a to počas celého trvania
nútenéhoobmedzenia.PodrobnenatútojudikatúrupoukázalajKrajskýsúdvPrešovevrozsudkusp.zn.
6Co/75/2012zodňa11.12.2012,kdedôvodilnajmänálezomUSSRIII.ÚS237/2009zodňa16.12.2009.
Obdobný právny názor vyslovil aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 1Co/512/2013 zo dňa

12.11.2014. V rovnakých intenciách preto treba uvažovať aj o výške opakovanej náhrady za už zriadené
zákonné vecné bremeno, ale aj za ostatné vecné bremená, nech tieto budú zriadené v akomkoľvek
rozsahu.

3. Podaním doručeným súdu dňa 12.2.2016 žalobca rozšíril žalobu v časti bezdôvodného obohatenia.

V podaní uviedol, že pôvodne sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 04.09.2013
do 13.02.2014; pričom od konca tohto žalovaného obdobia uplynula lehota takmer 2 roky, teda hrozí
uplynutie subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ vo vzťahu k bezdôvodnému
obohateniu za obdobie od 14.02.2014, a rozsah žalovaným zastavanej plochy na pozemkoch žalobcusa nezmenšil, práve naopak. Preto si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za
obdobie od 14.02.2014 do 11.02.2016. Do 08.07.2014 bol žalobca vlastníkom parcely F. G. X, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 7.997 m2, vedenej na LV č. XXX, pre k.ú. D. E. B.. K tomuto dňu došlo

rozhodnutím Okresného úradu Prešov, katastrálneho odboru, pod V-3765/14 na základe zámennej
zmluvy a geometrického plánu z 01.04.2014 k prerozdeleniu parcely F. G. X na menšie parcely, z ktorých
parcely F. G. X/XX H. X/XX (spolu o výmere 415 m2) boli zamenené za parcely F. G. X/X H. X/X (spolu
o výmere 415 m2). Za obdobie od 14.02.2014 do 08.07.2014 teda žalovanému vznikalo bezdôvodné
obohatenie minimálne v rovnakom rozsahu ako v zmysle pôvodného žalobného návrhu, teda za celkovo

2.210 m2 zastavanej plochy (obecná cesta o celkovej výmere 1.590 m2, časť budovy obecného úradu
o výmere 106 m2, obecné chodníky o výmere 514 m2). Pri obvyklom mesačnom nájomnom 1,50 eura/
m2 (3.315,- eur mesačne) je za obdobie 4 mesiacov a 25 dní bezdôvodné obohatenie odporcu vo výške
15.945,15 eura. Za obdobie od 09.07.2014 do 11.02.2016 požaduje žalobca vydanie bezdôvodného
obohatenia za celkovo 2.454 m2 plochy jeho pozemkov, ktorá je obmedzená stavbami žalovaného, a
na ktorú výmeru poukázal už v podaní zo dňa 17.12.2015 (miestne účelové komunikácie - 1.450 m2,

verejný vodovod - 294 m2, vzdušné elektronické siete - 323 m2, podzemné tepelné rozvodné zariadenie
- 281 m2, budova obecného úradu - 106 m2), prílohou ktorého podania boli aj geometrické plány, v
ktorýchboloumiestneniejednotlivýchstaviebvyznačené.Spoukazomnageometrickýplánz01.04.2014
celkom zastavané miestnymi účelovými komunikáciami sú parcely F. G. X/XX, X/XX, X/XX H. X/XX,
čiastočne aj parcela F. G. X/X, na parcele F. G. X/XX I. nachádza časť budovy obecného úradu. Pri

obvyklom mesačnom nájomnom 1,50 eura/m2 (3.681,- eur mesačne) je za obdobie 19 mesiacov a 3
dní bezdôvodné obohatenie odporcu vo výške 70.343,91 eura.

4. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil. Vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že na LV č. XXX, k.
ú. D. E. B. v časti D.: ťarchy je uvedené, že k parcelám D. - F. G. X/XX - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 106 m2, č. X/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 113 m2 a č. X/XX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 25 m2 v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. viazne vecné bremeno spočívajúce
v držbe a užívaní nehnuteľností pod stavbami vrátane práva uskutočňovať stavbu alebo zmenu stavby
v prospech žalovaného. Ďalej uviedol, že zákon č. 66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce. V súlade so

zákonom o majetku obcí prešli do vlastníctva obcí stavby ako miestne komunikácie, kultúrne domy a
ďalšie stavby. V § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z.z. je uvedený spôsob usporiadania vlastníckych vzťahov
k pozemku pod stavbou. Ide o ustanovenia „lex specialis“ k všeobecnej úprave. Zákonom č. 66/2009
Z.z. konkrétne v ustanovení § 4 bolo zariadené vecné bremeno na základe zákona a až do vykonania
pozemkových úprav (§ 3 zák. č. 66/2009 Z.z.) patrí vlastníkovi náhrada len v súlade s § 151 ods. 3 Obč.

zák. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe, pretože ide o
nárok z práva, ktorému korešponduje vecné bremeno. Nakoniec uviedol, že žalovaný od 01.07.2009
užíva parcely pod stavbou obecného úradu na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu
vyplývajúcemu z § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. a nie bez právneho dôvodu ako to tvrdí žalobca.

5. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.01.2017 uviedol, že žalovaný spochybňuje vlastnícke právo žalobcu
ibapoukazomnasvojepriloženévyjadreniezinéhokonaniavedenéhonatunajšomsúde.Žalobcabolna
J. G. XXX vždy vedený ako vlastník zapísaných nehnuteľnosti. Okresný súd Prešov túto skutočnosť iba
potvrdil v konaní sp. zn. 14C/250/2010, vedenom iba medzi subjektami, ktorým mohlo svedčiť vlastnícke
právo k stavbe kaštieľa a k parcele F. G. X. Aj z konaní, na ktoré poukazuje žalovaný, vyplýva, že

žalovanému vlastnícke právo svedčiť nemohlo, nebol teda dôvod, aby bol účastníkom tohto konania.
Žalobca má spôsobilý vlastnícky titul a je vlastníkom nehnuteľností vedených pre k. ú. D. E. B. na LV
č. XXX. Ďalej uviedol, že žalovaný až dňa 13.10.2015 požiadal kataster o záznam v súčasnosti na LV
č. XXX zapísaného vecného bremena po viac ako 6 rokoch od momentu, kedy malo zákonné vecné
bremeno vzniknúť. Navyše, žalovaný toto vecné bremeno nechal zapísať iba vo vzťahu k parcelám pod

budovou obecného úradu. Žalovaný je vlastníkom aj iných obecných stavieb na pozemkoch žalobcu,
ku ktorých vlastníctvu sa v minulosti hlásil a hlási sa aj v súčasnosti, ku ktorým však zákonné vecné
bremeno zapísať nenechal. V konaní OS Prešov sp. zn. 17C/298/2015 sa žalovaný domáhal vydania
predbežného opatrenia voči žalobcovi, kde uviedol, že vo vzťahu k parcelám F. G. X/XX, X/XX H. X XX
sa bude v konaní vo veci samej domáhať o zriadenia vecného bremena podľa § 135c ods. 3 OZ a podľa

§ 151 o ods. 3 OZ. Žalovaný teda vtedy tvrdil, že nemá právo stavby a právo cesty k pozemkom žalobcu,
následne až o pár mesiacov zrazu deklaroval vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. katastru
nehnuteľností. Žalobca nespochybňuje existenciu zákonného vecného bremena, ktorá znamená „de
facto“ posun v riešení právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, a nič nemení na tom, že nárokžalobcu na finančné plnenie od žalovaného je oprávnený a daný. Žalobca nesúhlasí s tým, že má iba
nárok náhradu podľa ust. § 151 n ods. 3 OZ. Žalovaný si zamieňa náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva povinného z vecného bremena vyplývajúcu z ust. § 128 OZ, ktorú si okrem iného žalobca v

tomto konaní uplatňuje, s náhradou primeraných nákladov na opravu a udržanie zaťaženej veci podľa
ust. § 15ln ods. 3 OZ. Súdy jednoznačne pri svojom rozhodovaní prišli k záveru, že zákonné vecné
bremená podľa zákona č. 66/2009 Z.z. majú iba dočasný charakter, pričom je na aktivite vlastníkov
stavieb, teda v tomto prípade žalovaného, vyriešenie daného stavu poskytnutím náhradného pozemku
alebo pozemkovými úpravami, čo nemôžu vlastníci zaťažených pozemkov ovplyvniť, a preto im za čas

obmedzenia vlastníckeho práva, aby im nezostalo po vopred neurčiteľný čas iba „holé vlastníctvo“, patrí
primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Preto je o tejto náhrade potrebné uvažovať ako
o opakovanej, ktorá patrí až do usporiadania vlastníckych vzťahov k zaťaženým pozemkom. Určenie
tejto náhrady pritom má aj motivačný zmysel pre vlastníka stavby, aby sa snažil vec čo najskôr vyriešiť.
Ďalej uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení vôbec nezaoberá skutočnosťou, že okrem parciel F.
G. X/XX, X/XX H. X/XX užíva aj iné parcely žalobcu, ku ktorým si zákonné vecné bremeno zapísať nedal.

6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.02.2017 uviedol, že rozsudkom Okresného sudu Prešov zo dňa
25.11.2004, č. k. 8 C 156/94-394 súd uložil terajšiemu žalobcovi povinnosť vypratať nehnuteľnosť -
parcelu č. F. X - zastavaná plocha o výmere 7997 m2 zapísanú na LV č. XXX k. ú. D. E. B.. Krajský
súd v Prešove rozsudkom zo dňa 25.05.2005, č. k. 2 Co 93/05-470 rozsudok súdu potvrdil. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 23.06.2005. Krajský sud okrem iného uviedol: „V čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy (17.10.1991) sa vlastnícke právo pri prevodoch nehnuteľností nadobúdalo účinnosťou zmluvy.
Na jej účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nešlo o prevod do socialistického
vlastníctva. Bez účinnej kúpnej zmluvy sa teda žalovaný (terajší žalobca) nemohol stať vlastníkom
prevádzaných nehnuteľností. Účinnosť zmluva zo dňa 17.10.1991 bez registrácie vtedajším štátnym

notárstvom nemohla nadobudnúť.“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nie je vlastníkom parcely
pôvodnej F. X. Ďalej uviedol, že práva k nehnuteľnostiam uvedeným v § 10 ods. 1 zák. č. 162/1995
Z.z., ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona sa do katastra zapisujú záznamom. Na vykonanie
záznamu sa nevzťahujú všeobecné predpis o správnom konaní. Správa katastra vykoná záznam aj
bez návrhu prípadne na návrh vlastníkov alebo inej oprávnenej osoby. Z obsahu pojmu zákonné vecné

bremeno nepochybne vyplýva, že obmedzujú vlastníka na základe zákona, napr. účinnosťou zákona č.
66/2009 Z.z. Potom nie je podstatné, či takéto vecné bremeno bolo zapísané záznamom do katastra
nehnuteľností, pretože obmedzenia vyplývajúce z vecného bremena vzniknutého na základe zákona
vyplývajú zo zákonnej úpravy, a nie zo záznamu v katastri nehnuteľnosti. Ak zákonné vecné bremeno
vznikne, potom neprichádza do úvahy posudzovať oprávnenia vyplývajúce z vecného bremena ako

neoprávnené, t.j. v rozpore správnym poriadkom. Právnym dôvodom vzniku takéhoto vecného bremena
je zákon. Nároky z takto obmedzeného vlastníckeho práva nie sú bezdôvodným obohatením. Vo
viacerých rozhodnutiach tunajšieho súdu (napr. 10 C 151/2013) sa dospelo k záveru, že pokiaľ sa týka
nároku na náhradu za vecné bremeno zriadené zákonom, táto náhrada je koncipovaná ako jednorazová
a premlčuje sa v trojročnej dobe počítanej od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od 01.07.2009.

Nakoniec uviedol, že žalobca náležité nepreukázal, že je vlastníkom sporných parciel a žalovaný jeho
vlastníctvo v súlade s § 70 katastrálneho zákona namieta.

7. Vo vyjadrení zo dňa 10.10.2017 žalovaný uviedol, že žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo
k parcelám, ktoré boli vytvorené z parcely č. X zapísanej na LV č. XXX k. ú. D. E. B. od kúpnej

zmluvy zo dňa XX. XXXXXXX XXXX. Uvedená kúpna zmluva bola uzatvorená podľa § 16 zákona č.
427/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka. Podľa čl. II. uvedenej kúpnej
zmluvy predávajúca Štátna vedecká knižnica Prešov prehlásila, že na prevádzanej nehnuteľnosti viazne
bremeno spočívajúce v práve prechodu cez uvedenú parcelu k zdravotníckemu stredisku a kostolu
nachádzajúcemu sa na susednej parcele. Právo prechodu pre užívateľov zdravotníckeho strediska

spočíva v práve prechodu peších a motorových vozidiel. Kupujúci A. B. prehlásil, že tieto skutočnosti
sú mu dobre známe a nehnuteľnosti s týmto vecným bremenom kupuje. V bode IV. kúpnej zmluvy je
uvedené, že zmluva nadobúda účinnosť dňom registrácie Štátnym notárstvom v Prešove. K registrácii
zmluvy Štátnym notárstvom, resp. k vkladu vlastníckeho práva katastrom nehnuteľností nikdy neprišlo.
Ďalejuviedol,ževtomtokonaníbolopreukázané,ževodovodnéateplovodnépotrubie,káblováprípojka,

úprava trafostanice bola realizovaná v súlade s vydaným stavebným povolením zo dňa 31.05.1982
čísl. Vyst. 1572/1982-Mž. Z uvedeného je zrejmé, že stavby, ku ktorým žalobca žiada zriadiť právo
vecného bremena boli riadne povolené a postavené v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Pokiaľ
ide o pozemok, povodne parcela mpč. XX, neskôr K. G. X v konaní bolo preukázané, že táto bolaskonfiškovaná na základe dekrétu č. 104/1945 Zb. a prešla do vlastníctva Československého štátu v
správe ONV Prešov. V čase výstavby budovy bývalého MsNV v D. E. B., vodovodného, teplovodného
potrubia, elektrických rozvodov, uvedené stavby boli nielen povolené, ale aj oprávnené, pretože Čs. štát

staval na parcele, ktorá bola v tom čase v jeho vlastníctve. Pri posudzovaní otázky, či ide o neoprávnenú
stavbu podľa Občianskeho zákonníka, t.j. či stavebník mal ku stavbe občianskoprávny titul, je potrebné
vychádzať z právnej úpravy platnej v okamžiku vzniku stavby ako veci v právnom zmysle. Vyporiadanie
stavby postavenej po 01.04.1964 sa riadi ustanovením § 135c Obč. zákonníka len v prípade, ak bola
stavba postavená bez občianskoprávneho titulu, t.j. neoprávnene. Pokiaľ v čase vzniku stavby ako veci

v právnom slova zmysle nejde o neoprávnenú stavbu, skutočnosti, ktoré nastali neskôr už aplikáciu
ustanovenia o tzv. neoprávnenej stavbe nemôžu založiť (NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1840/2011). Žalovaný
taktiežuviedol,žežalobcavkúpnejzmluvezodňaXX.XX.XXXXprehlásil,žemávedomosťobremenách
viaznucich na parcele č. X zapísanej na LV č. XXX.

8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.12.2017 uviedol, že žalovaný sa bráni tvrdením, že ide o stavby ako

povolené,takajoprávnené,svojetvrdeniavšakriadnenepreukazuje,jevkonanípasívnypridokazovaní.
Súdu predložil iba stavebné povolenie zo dňa 31.05.1982, voči ktorému žalobca namietol, že sa vzťahuje
na stavby, ktoré nie sú na pozemku žalobcu. Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z predpokladu, že
žalovaný je vlastníkom v žalobe uvedených stavieb, pretože to žalovaný v minulosti opakovane tvrdil.
Žalovaný však nijako nepreukázal, že vlastníctvo predmetných stavieb od štátu naňho riadne prešlo. Už

samotná skutočnosť, že vo vzťahu k budove obecného úradu dal žalovaný zapísať právo podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z.z., vzhľadom na účel tohto zákona, vzbudzuje pochybnosť o tom, či tak nemal
postupovať aj voči ďalším svojim stavbám, ktoré na pozemku žalobcu existujú. Žalovaný tak v súčasnosti
iba tvrdí právny režim jednotlivých stavieb, nepreukázal ho však. Žalobca súhlasil, že vecné bremena
môžu vzniknúť aj zo zákona, avšak pre vznik vecného vždy je potrebný nejaký úkon, aby mohlo byť to

ktoré vecné bremeno zapísané do katastra nehnuteľností. V prípade uplatnenia § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z. je takým úkonom súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúcevecnémubremenu.Nato,abysažalobcamoholdozvedieť,žemuvôbecnejakánáhrada
za obmedzenie vlastníctva vecným bremenom alebo právom zodpovedajúcim vecnému bremenu patrí,
bolo potrebné, aby žalovaný predložil z vlastnej vôle súpis dotknutých nehnuteľností. Pokým tak neurobil

a kataster nevykonal zápis do LV č. XXX, žalobca ani nemohol vedieť, či a v akom rozsahu ťarcha
na jeho nehnuteľnostiach vznikla. Ak tak žalovaný urobil až po 6 rokoch od momentu, kedy malo
právo vzniknúť, konal špekulatívne a proti dobrým mravom, zmariť nárok žalobcu. Žalobca nesúhlasil
s tvrdením o jednorazovej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva. Poukázal na nález Ústavného
súdu SR PL.ÚS 42/2015-105 zo dňa 12.10.2016, v ktorom ústavný súd pri posudzovaní zákona o

tepelnej energetike podrobne analyzoval otázku primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
vo verejnom záujme a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, a zaoberal sa touto problematikou vo svetle doterajšej
rozhodovacej praxe súdov a judikatúry, pričom vyslovil viaceré závery aplikovateľné aj na vzťah medzi
žalobcom a žalovaným. Žalobca má za to, že je potrebný úkon - individuálny akt v jednotlivom prípade,
ktorým dôjde v danej veci k obmedzeniu vlastníckeho práva. Presne tak, ako je tomu pri zázname práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. do katastra nehnuteľností.
Žalobca ďalej uviedol, že v každom jednotlivom prípade, ak nedôjde k dohode medzi subjektom, ktorého
právo sa obmedzuje a subjektom, ktorý z obmedzenia požíva prospech, súd pri rozhodovaní musí vždy
zvážiť, či v danom prípade je vhodné a potrebné uvažovať o jednorazovej alebo opakovanej náhrade.
Účelom zákona č. 66/2009 Z.z. bolo vyriešiť situácie medzi vlastníkmi stavieb a vlastníkmi pozemkov do

času, kým nedôjde k majetkovému vysporiadaniu. A teda do toho času, vopred neurčiteľného, má byť
vlastník pozemku obmedzený vo svojom vlastníckom práve, čo však nemôže byť bez náhrady. Pritom
vlastník stavby môže iniciovať pozemkové úpravy, pričom v prípade uplatnenia nároku na jednorazovú
náhradu by vlastník stavby nebol „de facto“ nikdy nútený vec majetkovo usporiadať. Podľa žalobcu mal
žalovaný z pozemku žalobcu nevyužívaný a zdevastovaný teplovodný kanál už dávno odstrániť, pričom

aktakneurobil,jezrejmé,žezatakéobmedzenievlastníctvažalobcujenutnéuvažovaťibaoopakovanej
náhrade za obmedzenie, nárok na ktorú bude trvať do času, kým žalovaný pozostatky stavby skutočne
neodstráni.

9. Okresný súd Prešov medzitýmnym rozsudkom rozhodol takto: „I. Nárok žalobcu na vydanie

bezdôvodného obohatenia za obdobie od 09.07.2014 do 11.02.2016 za podzemné tepelné rozvodné
zariadenie a vzdušné elektronické siete je dôvodný. II. Nárok žalobcu na zriadenie na ťarchu žalobcu
ako vlastníka parciel F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 6,613 m2, F. G. X/XX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 252 m2, F. G. X/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 473 m2, F.G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 315 m2, F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 100 m2, vedených pre k. ú. D. E. B. na LV č. XXX, a v prospech žalovaného ako vlastníka
stavieb - vzdušných elektronických sietí, podzemného tepelného rozvodného zariadenia, postavených

na parcelách F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 6.613 m2, F. G. X/XX, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 252 m2, F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 473 m2, F. G. X/X,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 315 m2, F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 100
m2, vecné bremeno spočívajúce v práve stavby vlastníka stavieb, a v povinnosti vlastníka parciel F. G.
X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 6.613 m2, F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere

252 m2, F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 473 m2, F. G. X/X, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 315 m2, F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 100 m2, Okresným úradom
Prešov, katastrálnym odborom, pre obec D. E. B., katastrálne územie D. E. B. na LV č. XXX, strpieť
výkon užívania uvedených pozemkov na plochy zastavané stavbami žalovaného, plochy vyznačené na
geometrickom pláne znalca, je dôvodný. Nárok žalobcu na zriadenie vecného bremena práva stavby
podzemného tepelného rozvodného zariadenia za opakovanú náhradu je dôvodný. IV. Nárok žalobcu

na zriadenie vecného bremena práva stavby vzdušných elektronických sietí za jednorazovú odplatu je
dôvodný. V. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.“

10. Proti vyššie uvedenému rozsudku proti výrokom IV. a V. podal odvolanie žalobca v zákonnej lehote
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), h) a f) CSP. Vo vzťahu k zamietavému rozhodnutiu

súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obmedzenie
vlastníctva stavbou podzemného tepelného rozvodného zariadenia a stavbou vzdušných elektronických
sietí namietal, že ide o nepreskúmateľný výrok, kde v spojení s výrokom I. ide o rozpor výroku V. s
odôvodnením, teda o inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo
odôvodňuje zrušenie výroku V. medzitýmneho rozsudku. Súd prvej inštancie nárok čo do bezdôvodného

obohatenia za obdobie pred 09.07.2014 zamietol, pričom v odsekoch 37. a 39. súd uvádza, že
rozhodoval o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od 14.02.2014 do 08.07.2014. Žalobca má
zato,žesúdprvejinštancievsúvislostisaplikáciouzákonač.66/2009Z.z.aposúdenímjehonárokovzo
zákonného vecného bremena na základe tohto zákona vec nesprávne právne posúdil, najmä vzhľadom
nazáveryvkonanípredloženéhonálezuÚSSRsp.zn.PL.US42/2015-105zodňa12.10.2016.Tiežsúd

pochybil, keď de facto akceptoval existenciu tohto zákonného vecného bremena nielen voči stavbám, ku
ktorým žalovaný 6 rokov po účinnosti zákona toto vecné bremeno zapísať dal, ale aj voči stavbám, ktoré
žalobca v žalobe označil ako miestne účelové komunikácie. Poukázal na procesnú pasivitu žalovaného,
ktorý svoju procesnú obranu založil na namietaní vlastníckeho práva žalobcu a na poukazovaní na
konanie OS Prešov sp. zn. 8C/156/1994, pričom to, kedy a akým spôsobom nadobudol jednotlivé stavby

existujúce na parcelách žalobcu, ktorých stavieb sa prezentoval ako vlastník, nepreukázal ani nenavrhol
žiadne dokazovanie, najmä vo vzťahu k cestným telesám, chodníkom, vodovodnému potrubiu, avšak
ani k teplovodnému kanálu. V konaní nebolo preukázané, že by cestné telesá na pozemku žalobcu
boli miestnymi alebo účelovými komunikáciami, stavbami podliehajúcimi stavebnému povoleniu, a
teda stavbami povolenými, zaradenými do siete miestnych komunikácií, na ktoré by bolo dôvodné

vzťahovať režim zákona č. 66/2009 Z. z. Rovnako žalovaný nepreukázal, že by mal na prevádzkovanie
verejného vodovodu živnostenské oprávnenie, a teda že by vodovodné potrubie na pozemku žalobcu
bolo verejným vodovodom v režime zákona č. 442/2002 Z. z. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením
veci súdom prvej inštancie ohľadne zákonného vecného bremena podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z. z. Nesúhlasil, že by sa na jeho prípad nemohol aplikovať citovaný nález ústavného súdu,

práve preto, že ústavný súd sa v náleze podrobne analyticky zaoberal problematikou náhrad za vecné
bremená ako obmedzenia vlastníckeho práva, a to nielen vo vzťahu k zákonu o tepelnej energetike.
Závery pléna ústavného súdu sú použiteľné všeobecnými súdmi vo vzťahu k právnemu poriadku SR
vo všeobecnosti. Svedčia tomu aj závery uznesenia pléna Ústavného súdu SR PL. ÚS 35/2015-50
zo dňa 18.01.2017, ktorý sa ochranou vlastníckeho práva odmietol ďalej zaoberať práve s poukazom

na závery nálezu PL. Vo vzťahu k aplikovanej judikatúre súdom prvej inštancie uviedol, že v prípade
bytových domov však ide o úplne iný právny režim ako pri stavbách, na ktoré sa má vzťahovať zákon č.
66/2009 Z. z. Kým pri bytových domoch nie je v zákone vyjadrená dočasnosť týchto vecných bremien,
zákon č. 66/2009 Z. z. počíta s existenciou týchto zákonných vecných bremien len dovtedy, kým nedôjde
k majetkovoprávnemu usporiadaniu vlastníctva k pozemku, teda je explicitne daná dočasnosť týchto

vecných bremien, pričom čas trvania vecného bremena nemožno vopred určiť ani odhadnúť. V prípade,
že by primeraná náhrada mala byť jednorazová, vlastník stavby by sa uspokojil s existenciou zákonného
vecného bremena, a s majetkovoprávnym usporiadaním vlastníckych vzťahov by sa nikdy nemuselo
ani začať. Vzhľadom na uvedené nemožno rozhodovaciu prax súdov pri vecných bremenách podľazákona č. 182/1993 Z. z. vzťahovať a aplikovať nekriticky na rozhodovanie o nárokoch vlastníkov
pozemkov vyplývajúcich zo zákonného vecného bremena podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
V tejto súvislosti žalobca namietal, že § 10 ods. 1 písm. d) zákona o tepelnej energetike pojednáva

o verejných rozvodoch tepla a zariadeniach na ich ochranu, teda stavbách, kde je určiteľný rozsah
takéhoto obmedzenia už pri výstavbe, kým pri vstupe na pozemok za účelom údržby rozsah a frekvencia
výkonu práv nie sú vopred celkom zrejmý. Práve preto je potrebné v každom jednotlivom prípade
skúmať, či je náležitou jednorazová alebo opakujúca sa náhrada. Dodal, že súd prvej inštancie sa s
argumentáciou žalobcu, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi,

nijako nezaoberal a pri rozhodovaní nevysporiadal, žalobcovi na túto jeho námietku nedal vôbec žiadnu
odpoveď. Voči výroku IV. rozsudku žalobca namietal, že súd rozhodol o nároku žalobcu na jednorazovú
náhradu za zriadenie vecného bremena práva stavby vzdušných elektronických sietí, pričom poukázal
v závere bodu 39. odôvodnenia rozsudku iba stručne na obdobné dôvody ako pri zákone č. 66/2009 Z.
z., aj keď túto stavbu súd pod režim zákona č. 66/2009 Z. z. výslovne nepodriadil. Vzhľadom na svoju
vyššie uvedenú argumentáciu žalobca nesúhlasí, že táto náhrada by mala byť jednorazovou, pretože

ide rovnako ako pri ostatných stavbách žalovaného na žalobcovom pozemku o stavbu odstrániteľnú,
ktorú je možné premiestniť inam, o čom svedčí aj uvedené stanovisko KPU z 03.11.2016. Vzhľadom
na uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté výroky IV. a V. medzitýmneho rozsudku a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok IV.
medzitýmneho rozsudku tak, že rozhodne o dôvodnosti nároku žalobcu na zriadenie vecného bremena

práva stavby vzdušných elektronických sietí za opakovanú náhradu, a napadnutý výrok V. aby odvolací
súd zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11. Proti rozsudku proti výrokom I., II., III. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý
odôvodnil svoje odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Považoval

samotné odôvodnenie rozsudku prečo súd prvej inštancie rozhodoval vo veci medzitýmnym rozsudkom
za veľmi strohé (nebol vypracovaný geometrický plán) a podľa odvolateľa nedôvodné. Ak žalobca
podaním zo dňa 15.12.2015 rozšíril žalobu o zriadenie vecného bremena, mal pripojiť ako dôkaz
geometrický plán, z ktorého by bol zrejmý rozsah vecného bremena, ktoré požaduje zriadiť. Z
odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako a na základe čoho súd dospel k určeniu povinnosti žalobcu

strpieť výkon užívania uvedených pozemkov, na ktorých má byť zriadené vecné bremeno, nie je
zrejmé ako dospel k obsahovému vymedzeniu vecného bremena. Zároveň z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie nevyplýva, či rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom je z dôvodov § 214 ods. 1
alebo ods. 2 CSP. Vytýkal súdu prvej inštancie, že žalovaná strana v konaní navrhla vykonať dôkaz
a to ohliadku na mieste samom. Súd o tomto procesnom návrhu uznesením nerozhodol. Žalovaná

strana opakovane vo svojich písomných vyjadrenia navrhla ako dôkaz pripojiť spisy Okresného súdu
Prešov zn. 13C/51/92, 9C/217/94, 8C/156/94 a tieto aj oboznámiť. V uvedených konaniach, konkrétne
v konaní 8C/156/94 súd konštatoval stavby, ktoré sú aj predmetom tohto konania, aj vo vzťahu k
ich oprávnenosti a ich povoleniu. Bez oboznámenia sa súdu prvej inštancie s navrhnutými súdnymi
spismi súd nemal ako zistiť potrebné rozhodujúce skutočnosti pre posudzovanú vec. Namietal, že

záver súdu prvej inštancie, že žalovaná strana neuniesla dôkazné bremeno o oprávnenosti stavieb,
je v rozpore nielen so zhodným tvrdením strán sporu, ale aj s vykonaným dokazovaním. Žalovaná
strana predložila súdu stavebné povolenie zo dňa 31. mája 1982 čísi. Výst. 1572/1982-Mi na stavbu
„administratívna budova Miestneho národného výboru“ a to na pozemku č. K. X, X, X kat. úz. D. E. B..
Z uvedených listinných dôkazov možno dospieť ku skutkovému zisteniu, že nielen stavba budovy MNV,

ale aj teplovodný kanál, ústredná teplovodná prípojka z jestvujúcej kotolne, boli nielen oprávnené (t.j.
že vlastník pozemku staval na svojom), ale aj stavebne povolené. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu
veci poukázal na to, že vyporiadanie medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba
umiestnená sa vykoná podľa právnej úpravy platnej v čase rozhodovania súdu o neoprávnenej stavbe.
Súd v odôvodnení rozsudku v bode 20 poukázal na ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník v znení do roku 1992 upravoval neoprávnenú stavbu v § 221 a túto mohol zriadiť len
občan. Stavby, ku ktorým sa má zriadiť vecné bremeno, boli postavené oprávnene, t.j. vlastník stavby
staval na pozemku, ktorý bol v jeho vlastníctve. Uvedené znamená, že v posudzovanej veci podzemné
tepelné rozvodné zariadenie a vzdušné elektronické siete nie sú neoprávnenými stavbami, a preto ich
nemožno vyporiadať podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Namietal záver súdu prvej inštancie, že súd

nie je oprávnený opätovne preskúmavať vlastnícke právo žalobcu a uvedené posúdil ako prejudiciálny
účinok právoplatného rozhodnutia. Poukázal na to, že ak žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k parcele
K. G. X nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.10.1991, potom z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie nie je zrejmé, ako súd posudzoval právne vzťahy medzi žalobcom a žalovanou stranouod uvedeného obdobia až doposiaľ vo vzťahu k pôvodnej parcele K. G. X k. ú. D. E. B.. Zároveň žalovaná
strana zdôraznila, že rozsudok vo veci 14C/250/2010 má deklaratórny charakter a nie konštitutívny.
Uvedené znamená, že týmto rozsudkom sa malo len potvrdiť právo žalobcu, ktoré malo vzniknúť na

základe hmotnoprávneho úkonu. Žalovaná strana nebola stranou sporu v konaní 14/C/250/2010. V tejto
súvislosti poukázal na ustanovenia § 193 a 228 CSP. Na záver poukázal na rozsudok Okresného súdu
v Prešove zo dňa 25.11.2004 č. k. 8C/156/94-394, ktorým súd uložil terajšiemu žalobcovi povinnosť
vypratať nehnuteľnosť - parcelu č. F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2 zapísanú na L V
č. XXX k. ú. D. E. B.. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 25.05.2005 č. k. 2Co/93/05-470

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy (17.10.1991) sa vlastnícke právo pri prevodoch nehnuteľností nadobúdalo
účinnosťou zmluvy. Na jej účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nešlo o prevod do
socialistického vlastníctva. Bez účinnej kúpnej zmluvy sa teda žalovaný (terajší žalobca) nemohol stať
vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. Účinnosť zmluva zo dňa 17.10.1991 bez registrácie vtedajším
štátnym notárstvom nemohla nadobudnúť. Z tvrdení strán sporu, z listinných dôkazov, oboznámením

súdnych spisov je zrejmé, že stavby na parcele K. G. X boli nielen oprávnené, ale aj povolené a naviac,
že žalobca nie je vlastníkom parciel, ku ktorým žiada zriadiť vecné bremeno. S poukazom na vyššie
uvedené žiada rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

12. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 09.03.2020, č.k. 22Co/63/2018 - 269 zrušil rozsudok a
vec sa vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uložil súdu prvej
inštancie povinnosť posúdiť vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam. Vyriešenie tejto predbežnej
otázky má zásadný význam pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenia a zriadenie vecného bremena s prislúchajúcou náhradou za jeho

zriadenie. Pokiaľ súd prvej inštancie opätovne dospeje k záveru, že žalobcovi svedčí vlastnícke právo
k všetkým sporným nehnuteľnostiam, vysporiada sa so vznesenou námietkou premlčania žalovaným
vo vzťahu k jednotlivým nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia a zriadenie vecného bremena
a náhradou za jeho zriadenie. Pre posúdenie začiatku plynutia a prípadného uplynutia premlčacej
doby súd prvej inštancie zistí, ktorá zo stavieb, vo vzťahu ku ktorým si žalobca uplatňuje nároky,

bola postavená oprávnene, a to z hľadiska, či jej chýba občianskoprávny titul na jej zriadenie. Je
potrebné zistiť, vo vzťahu ku ktorým stavbám (vrátané účelových komunikácií) a v akom rozsahu
vzniklo a existuje zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Ku stavbám, ku ktorým
súd prvej inštancie zistí ich oprávnenosť na základe zákonného vecného bremena podľa zákona č.
66/2009 Z. z. sa javí dôvodné priznať vlastníkovi opakujúcu náhradu a adekvátne aplikovať ustanovenia

Občianskeho zákonníka o premlčaní. Vo vzťahu k vodovodnému potrubiu, ak zistí jeho oprávnenosť
na základe zákonného vecného bremena podľa zákona č. 442/2002 Z. z o verejných vodovodoch a
verejných kanalizáciách, sa javí dôvodné aplikovať adekvátne ustanovenia Občianskeho zákonníka o
premlčaní. Vo vzťahu k stavbám podzemné tepelné rozvodné zariadenie a vzdušné elektronické siete
opätovne posúdi ich oprávnenosť v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka vo vyššie naznačených

intenciách, pričom sa oboznámi so spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C/156/94 v rozsahu
odvolacích námietok a vyjadrení žalovaného. Ak opätovne dospeje k záveru, že uvedené stavby boli
postavené neoprávnene, aplikuje príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Rozhodne o návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu a
to obhliadky na mieste samom. Vysporiada sa tiež s argumentáciou žalobcu, že žalovaným vznesená

námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi.

13. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 22.12.2021 č.k. 20C/365/2015-392 rozhodol takto: ,,I.
Konanie o zriadenie vecného bremena k stavbám podzemné tepelné rozvodové zariadenia a verený
vodovod zastavuje. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 34.267,61 eura do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žalobca je povinný nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 77,54%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

14. Vo vyššie uvedenom rozsudku sa súd v súlade s pokynom odvolacieho súdu v prvom rade zaoberal

vlastníckym právom žalobcu s poukazom na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 25.11.2014,
č.k. 8C/156/1994-394 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.05.2005, č.k.
2Co/93/2005-470, ktorým súd uložil žalovanému A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., A. XX vypratať
nehnuteľnosť, parcelu F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanej na LV č. XXX, k.ú.D. E. B.. Súd prvej inštancie v danom prípade pri posúdení vlastníckeho práva žalobcu vychádzal z
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/38/2009 zo dňa 07.04.2010, predmetom ktorého bolo
vyriešenie otázky zásadného právneho významu, a to ustálenie zákonnej podmienky potreby registrácie

štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej veci v zmysle ust. § 134 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia hospodárskej zmluvy. Dovolací súd dospel k
záveru, že hospodársky zákonník nevyžaduje na platnosť prevodu nehnuteľného majetku podnikateľa
registráciu štátnym notárstvom. Uviedol, že dňa 17.10.1991 uzatvoril žalobca ako kupujúci a štátna
vedecká knižnica Prešov ako predávajúci kúpnu zmluvu podľa § 16 zákona č. 427/1990 Zb., predmetom

ktorej bol kaštieľ s príslušenstvom a pozemok - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanej v
pozemkovej knihe záp. č. XXX parc. č. XX/X, zodpovedajúcej zápisu v EN LV č. XXX parc. č. X. Uvedenú
zmluvu súd prvej inštancie posúdil podľa zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník, keďže v
čase uzatvorenia zmluvy bol žalobca „organizáciou“ v zmysle Hospodárskeho zákonníka, o čom svedčí
aj jeho výpis o stave individuálneho účtu poistenca k 31.12.2003 s vysvetlivkami, kde je zrejmé, že
v roku 1991 bol žalobca dôchodkovo poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba. Tiež status

žalobcu ako podnikateľa vyplýva z úverovej zmluvy zo dňa 5.11.1991 uzavretej so Slovenskou štátnou
sporiteľňou, kde mu bol úver poskytnutý na účel zaplatenia kúpnej ceny za nehnuteľnosť, na ktorú
uplatnil nárok podľa ust. § 16 zákona č. 427/1990 Zb. Kúpnu zmluvu zo dňa 17.10.1991 ako zmluvu
spadajúcu pod režim Hospodárskeho zákonníka uznala aj privatizačná komisia, keď dňa 5.11.1991
vydala potvrdenie. Z uvedeného dôvodu v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/38/2009

hospodársky zákonník nevyžadoval na platnosť prevodu nehnuteľného majetku podnikateľa registráciu
štátnym notárstvom. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti.

15. Proti rozsudku v rozsahu III. a IV. výroku podal odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. §
365 ods. písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď zamietol návrh žalobcu

na zriadenie vecného bremena vo vzťahu k stavbám pozemných komunikácií a kamerového systému
na parcelách žalobcu z dôvodu, že malo vo vzťahu k týmto stavbám vzniknúť zákonné vecné bremeno
podľa zákona č. 66/2009 Z.z., resp. podľa zákona č. 351/2011 Z.z. Poukázal na to, že odvolací súd uložil
súdu prvej inštancie skúmať oprávnenosť všetkých žalobou dotknutých stavieb na pozemku žalobcu,
každej osobitne, pričom prihliadnuc na kontradiktórnosť konania bolo úlohou žalovaného preukázať

oprávnenosť jeho stavieb, nakoľko žalobca v konaní popieral, že ide o oprávnené stavby. Žalovaný
sa v konaní, napriek predchádzajúcim námietkam žalobcu, obmedzil iba na preukazovanie, že stavba
obecného úradu bola riadne povolená, keď predložil súdu stavebné povolenie z roku 1982. K tejto
stavbe na parcele F. G. X/XX teda žalovaný uniesol dôkazné bremeno, že zákonné vecné bremeno
podľa zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo, žalovaný ho dal zapísať do katastra a žalobca takýto zápis

nenapadol. Toto stavebné povolenie sa však nevzťahovalo na všetky stavby žalovaného dotknuté touto
žalobou. Záver súdu prvej inštancie o tom, že toto vecné bremeno sa vzťahuje a vzniklo aj k pozemným
komunikáciám, resp. spevneným plochám (na časti parcely F. G. X/X, na parcelách F. G. X/XX, X/
XX, X/XX H. X/X), však podľa žalobcu neobstojí a je predčasný, práve z dôvodu, že v konaní nebol
predložený a vykonaný žiaden dôkaz o tom, že šlo o povolené stavby. Stavebné povolenie z roku

1982 sa nevzťahovalo ani na súčasnú parcelu F. G. X/XX. Zo zápisu o prevzatí a odovzdaní stavby z
28.12.1983 vyplýva, že príjazdová cesta k stavbe bola realizovaná chodníkom z miestnej komunikácie
(na parcele F. G. XXX/X teraz vo vlastníctve žalovaného), teda po časti pozemku žalobcu, ktorý v
súčasnostijeparcelouF.G.X/XX.Žalovanýpodľažalobcutiežnepreukázal,ktorézožaloboudotknutých
jeho stavieb prešli, okrem budovy obecného úradu, ktorá sčasti stojí na parcele F. G. X/XX (samotná

budova obecného úradu nestojí na parcele F. G. X/XX) a chodníka na parcele F. G. X/XX, do jeho
vlastníctva podľa osobitných predpisov. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie v závere bodu 39.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, že je žaloba v časti nároku na zriadenie vecného bremena k
uvedeným stavbám nedôvodná. Avšak aj v prípade, že by zákonné vecné bremeno bolo vzniklo aj voči
týmto stavbám, nielen k stavbe časti obecného úradu na parcele F. G. X/XX s priľahlým chodníkom

na parcele F. G. X/XX, žalobca sa nestožnil s právnym posúdením náhrady za takéto vecné bremeno
ako jednorazovej náhrady, nie opakovanej. V tomto žalobca zotrváva na dôvodoch a argumentácii
obsiahnutej už v ním podanom odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku zo dňa 12.2.2018, a akceptoval
aj názor prednesený odvolacím súdom o potrebe rozhodovať o opakovanej náhrade za zákonné vecné
bremeno obsiahnutý v uznesení sp.zn. 22Co/63/2018 zo dňa 9.3.2020. Žalobca poukázal najmä na

odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/91/2020 zo dňa 20.7.2021, s ktorého
odôvodnením sa vo vzťahu k posudzovaniu nároku na náhradu za zákonné vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. v plnom rozsahu stotožnil, a z ktorého v tomto odvolaní odcitoval. Žalobca má
za to, že vo veci rozhodovania o náhrade za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z.neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, aj vzhľadom na existenciu právneho
názoru prezentovaného v uznesení NS SR sp.zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.4.2015, a preto súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie presvedčivo neodôvodnil, a tým založil inú vadu konania, ak svoje právne

závery o tom, že žalobcovi by mala patriť jednorazová náhrada, založil nekriticky iba na jednom ním
citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu. Podľa žalobcu vo vzťahu k parcele KN-C č. X/XX sa zákonné
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. ani nemôže vzťahovať, pretože stavba na tomto pozemku
neprešla do vlastníctva žalovaného, šlo o nepovolenú stavbu, ktorú vykonával samotný žalovaný,
o čom svedčí záznam zo dňa 23.4.1998, ktorý je súčasťou spisu vo veci Okresného súdu Prešov

sp.zn. 8C/156/1994, a na ktorý záznam žalobca pred súdom prvej inštancie aj poukázal. Rovnako časť
pozemku žalobcu, ktorý je v geometrickom pláne č. 122/2021, úradne overenom pod G1-1931/2021,
vymedzená ako novovytvorená parcela F. G. X/XX, zastaval už sám žalovaný, po účinnosti zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie žalobcovi nedal tiež
presvedčivú odpoveď na jeho námietku, že žalovaným vznesená námietka premlčania, ak má ísť o
jednorazovú náhradu, je v rozpore s dobrými mravmi, a že ide zo strany žalovaného o zneužitie práva

na úkor žalobcu. Uviedol, že žalovaný totiž nielen nedal zapísať zákonné vecné bremeno do katastra
nehnuteľností včas, bezodkladne potom, ako vzniklo, ale súd prvej inštancie v tejto otázke nezohľadnil
všetky okolnosti veci, najmä sa nevysporiadal s tým, že ešte v konaní Okresného súdu Prešov sp.zn.
17C/298/2015 žalovaný ako navrhovateľ tvrdil, že nemá právo užívať pozemok žalobcu, a preto žiadal
predbežné opatrenie, a súd mu uložil podať žalobu vo veci. Súd prvej inštancie na ťarchu žalobcu

usúdil, že žalobca sa mal svojich nárokov domáhať skôr, že mal byť bdelší. Súd prvej inštancie tak
očakával od žalobcu, že mal dôjsť k poznaniu, že jeho nehnuteľnosti sú zaťažené zákonným záložným
právom, teda, že ide o povolené stavby žalovaného bez právneho vzťahu k pozemkom, skôr. Pritom
to žalovaný je verejnoprávnou korporáciou a ako oprávnený iba on mohol disponovať podkladmi, z
ktorých môže vyplývať, že na tú-ktorú stavbu sa vzťahuje zákonné vecné bremeno podľa zákona č.

66/2009 Z.z. Žalobca pritom pri prvotnom uplatňovaní nárokov v tomto konaní vychádzal z tvrdení
žalovaného, ktoré tento predniesol v konaní Okresného súdu Prešov sp.zn. 17C/298/2015. Namietal,
že súd prvej inštancie pochybil, ak zamietol žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu
k stavbe vodovodného potrubia z dôvodu, že by malo ísť o premlčaný nárok, resp. ak nárok žalobcu
súd posudzoval podľa ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. Nie je sporné, že predmetná stavba je

vodnou stavbou (podľa zákona č. 364/2004 Z.z.), žalovaný vlastníctvo k tejto stavbe nepoprel. Neobstojí
však vzhľadom na vykonané dokazovanie záver súdu, že ide o verejný vodovod v zmysle zákona č.
442/2002 Z.z. Žalovaný nie je prevádzkovateľom v zmysle ust. § 5 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2021 a ani nepreukázal, že by mu na prevádzkovanie verejného vodovodu
bolo udelené živnostenské oprávnenie. Tiež nepreukázal, že by šlo o povolenú stavbu. Naopak, to

žalobca predložil súdu dôkaz, naposledy podaním z 18.11.2021, predtým už počas predchádzajúceho
odvolacieho konania podaním z 26.11.2019 Krajskému súdu v Prešove k sp.zn. 22Co/63/2018, že
ohľadne tejto vodnej stavby na pozemku žalobcu ešte len prebieha konanie o vydanie dodatočného
stavebného povolenia. Nakoľko integrálnou súčasťou takéhoto správneho konania je okrem iného trvalé
riešenie vzťahu medzi stavebníkom a vlastníkom zastavaného pozemku, zobral žalobca žalobu späť v

tejto časti návrhu na zriadenie vecného bremena. Za daných okolností, keďže ide zjavne o nepovolenú
a neoprávnenú stavbu, patrí žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného.
Rovnako tak podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok žalobcu vo vzťahu
k vzdušným elektronickým vedeniam/kamerovému systému, keď tento nárok posudzoval podľa ust.
zákona č. 351/2011 Z.z.. Žalovaný nie je podnikom podľa tohto zákona, rovnako nepreukázal, že by

táto stavba vedení kamerového systému bola povolenou stavbou. Kúpno-predajná zmluva z 12.11.2012
preukazuje kúpu jednotlivých komponentov kamerového systému, ich následnú montáž a zaškolenie
personálu. Nepreukazuje však, že výstavba kamerového systému bola na parcelách žalobcu povolená
podľa právnych predpisov a oprávnená. Záver súdu je tak aj v tomto predčasný a arbitrárny, keď súd
napriek zjavnej pasivite žalovaného pri dokazovaní rozhodol v jeho prospech. Navyše, ak by táto stavba

spadala pod režim zákona č. 351/2011 Z.z., tak poukázal na to, že Ústavný súd SR aj vo vzťahu
k obmedzeniu vlastníckeho práva podľa iných právnych noriem ako podľa zákona č. 657/2004 Z.z.
odkazuje na závery a právnu analýzu obsiahnutú v náleze PL.ÚS 42/2015 z 12.10.2016, ako vyplýva aj
z uznesenia Ústavného súdu SR PL. ÚS 35/2015 zo dňa 18.01.2017. Napokon žalobca namietal, že súd
prvej inštancie nerozhodol správne tiež o nároku na náhradu trov konania, keď rozhodol striktne podľa

pomeru úspechu sporových strán vo veci na základe sumy priznanej žalobcovi z celkovo uplatneného
nároku a skonštatoval, že vo veci nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému. V prvom rade, žalobca najmä kvôli správaniu žalovaného musel
opakovane disponovať žalobou, pritom dispozície so žalobou v danej situácii smerovali k trvalémuusporiadaniu vzťahov medzi vlastníkom stavieb a vlastníkom pozemku, čo bolo vždy najmä v záujme
žalovaného. Tiež aj pri akceptovaní právneho názoru, že pre žalobcu vyplýva zo zákonného vecného
bremena nárok na jednorazovú náhradu, ktorá by však mala byť premlčaná, mal súd za daných

okolnostíaplikovaťust.257CSP.Okremtohoboložalobcovipriznanéčiastočnéoslobodenieodsúdnych
poplatkov. Súd prvej inštancie na obhliadke na mieste samom videl, v akom zlom stave vydal žalovaný
žalobcovi nehnuteľnosti. Tiež s ohľadom na laxný a nezodpovedný prístup žalovaného k plneniu jeho
povinností a úloh (napr. účelový neskorý zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností) má žalobca
za to, že žalovaný nie je nároku na náhradu trov v tomto konaní hoden. Vzhľadom na uvedené žalobca

navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté výroky III. a IV. rozsudku a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok III. rozsudku tak, že zaviaže
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 270.901,99 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodne
o zriadení vecného bremena, ako bolo navrhnuté v úprave žaloby zo dňa 16.11.2021 (výroky III. a IV.
navrhovaného petitu), a napadnutý výrok IV. aby odvolací súd zmenil tak, že žalobca má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky súdom priznaného plnenia.

16. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný,
ktorý odôvodnil svoje odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP.
Podľa žalovanej strany súd prvej inštancie dôsledne nepostupoval podľa ustanovenia § 220 ods.
2 CSP. V odôvodnení rozsudku nekonštatuje jednotlivé dôkazy, ktoré vykonal a ako ich vyhodnotil.

V tejto súvislosti v rozsudku nekonštatuje obsah kúpnej zmluvy zo dňa 17.10.1991, ale napriek
tomu ju v právnom posúdení subsumuje pod režim Hospodárskeho zákonníka. Konštatuje v bode 14
odôvodnenia rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 25.11.2014, č. k. 8C 156/1994-394 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.5.2005, č. k. 2Co 93/2005-470, ale skutkové zistenia
a právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí necháva bez povšimnutia. Z uvedených dôvodov

absentuje zrozumiteľnosť odôvodnenia skutkových zistení a ich hodnotení súdom prvej inštancie a
tým aj znemožnenie procesnej strany v odvolaní primerane reagovať na vykonané dôkazy a ich
hodnotenia súdom prvej inštancie. Podľa žalovaného závery vyplývajúce z rozhodnutia NS SR sp.zn.
2Obdo/38/2009 nie je možné aplikovať v posudzovanej veci, pretože rozhodnutie NS SR vychádzalo
z odlišných skutkových zistení a odlišného právneho posúdenia ako je to v posudzovanej veci. V

konaní vedenom pred dovolacím súdom bola riešená otázka, a to ustálenie zákonnej podmienky potreby
registrácie štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej veci v zmysle ust. §
134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej hospodárskej zmluvy
č. 4/91 zo dňa 30.10.1991 medzi účastníkmi konania. V odôvodnení predmetného rozhodnutia NS SR
okrem iného súd konštatuje, že v prejednávanej veci nebolo možné na posudzovaný právny vzťah

aplikovať zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pretože predmetom
Hospodárskej zmluvy č. 4/91 nebol taký majetok, ktorý by spadal pod režim tejto právnej normy. NS
SR ďalej uviedol, že „Právny vzťah účastníkov hospodárskej zmluvy zo dňa 30.10.1991 vzniknutý z
tejto hospodárskej zmluvy bol vzťahom hospodársko-právnym upraveným Hospodárskym zákonníkom,
ako to vyplýva z citovaného ust. § 1 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka (ďalej aj ako ,,HZ“). Žalobca

vznikol dňom zápisu do obchodného registra dňa 1.1.1991 a bol založený podľa zákona č. 104/1990
Zb. o akciových spoločnostiach. Žalovaný, resp. úpadca vznikol zápisom do podnikového registra dňa
2.12.1990 podľa zákona č. 105/1990 Zb.o súkromnom podnikaní občanov.“ Zároveň dovolací súd v
odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že ako žalobca tak aj žalovaný sú zapísaní v podnikovom registri
s tým, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 105/1990 Zb. je potrebné vykladať v tom zmysle, že veci

vo vlastníctve podnikateľa slúžiace na podnikanie sú upravené ustanoveniami všeobecne záväzných
právnych predpisov o vlastníctve. Podľa dovolacieho súdu je takýmto všeobecne záväzným predpisom
upravujúcim vlastnícke vzťahy podnikajúcich fyzických osôb Hospodársky zákonník. V tomto konaní
posudzovaná kúpna zmluva zo dňa 17.10.1991 bola uzavretá podľa § 16 zákona č. 427/1990 Zb. v znení
neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka. Zákon č. 427/1990 Zb. ako lex specialis upravoval

prevody vlastníctva štátu. V žiadnom prípade nešlo o hospodársko-právny vzťah tak, ako bol definovaný
v § 1 HZ, t.j. vzťah vznikajúci pri podnikateľskej činnosti právnických a fyzických osôb. V posudzovanej
veci nešlo o podnikateľskú činnosť a pri prevodoch vlastníctva štátu v rámci zákona č. 427/1990 Zb.
štát nevystupoval ako podnikateľský subjekt. Zmluvnými stranami boli ako predávajúci Štátna vedecká
knižnica Prešov a žalobca, ktorý je na kúpnej zmluve označený okrem iného rodným číslom, ale nie

identifikačným číslom. Štátna vedecká knižnica Prešov v tom čase nebola podnikateľským subjektom v
zmysle§1ods.1HZresp.§1ods.2zák.č.105/1990Zb.,vzťahovalsanaňurežimvyplývajúciz§62HZ
a bola zriadená Ministerstvom kultúry SR. S poukazom na uvedené považoval žalovaný rozhodnutie NS
SR zo dňa 7.4.2010 sp.zn. 2Obdo/38/2009 na posudzovanú vec za neaplikovateľné. Žalobca v dôsledkutoho, že kúpna zmluva nebola registrovaná Štátnym notárstvom, sa nestal vlastníkom prevádzaných
nehnuteľností na základe uvedenej kúpnej zmluvy. V súvislosti s ustanovením § 228 CSP žalovaný
poukázal na dôvody uvedené odvolacím súdom v uznesení zo dňa 9.3.2020 č.k. 22Co/63/2018-269 v

bodoch 17 až 24. Odvolací súd sa podrobne zaoberal otázkou prejudiciality ako takej, pričom zdôraznil,
žeprejudicialitataktovyjadrujeajskutočnosť,ževkonaníourčitejvecisavyskytujerelatívnesamostatná
otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci
význam (uvedené zároveň aj objasňuje použitý výraz „predurčujúca otázka“). V rozsudku Okresného
súdu Prešov zo dňa 25.11.2014, č.k. 8C/156/1994-394 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

zo dňa 25.05.2005, č.k. 2Co/93/2005-470, súd uložil tam žalovanému A. B., vypratať nehnuteľnosť,
parcelu F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanú na LV č. XXX, k.ú. D. E. B.. V uvedenom
konaní súd riešil ako predbežnú otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parcele F. X zapísanej
na LV č. XXX k.ú. D. E. B.. Súdy v tomto konaní dospeli k záveru, že na prevod vlastníckeho práva
bola potrebná registrácia kúpnej zmluvy štátnym notárstvom, čo sa v posudzovanej veci nestalo.
Podľa žalovaného ak v uvedenom konaní súdy zaviazali terajšieho žalobcu vypratať nehnuteľnosť,

parcelu F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanú na LV č. XXX, k.ú. D. E. B., potom
v tomto konaní sú žalované nároky nedôvodné, pretože ich žaluje subjekt, ktorému nesvedčí aktívna
vecná legitimácia. Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako
prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (R 40/2013). Podľa žalovaného je nesprávny záver súdu

prvej inštancie aj ten, že považoval nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od 9.7.2014
do 11.2.2016 a od 12.2.2016 do 11.2.2018, k stavbe podzemné tepelné rozvodné zariadenie - 281 m2
a 364 m2, za dôvodný, s konštatovaním, že žalovaný do dnešného dňa potrubie neodstránil a teda
na jeho strane dochádza k bezdôvodnému obohateniu, keďže to sa nachádza bez právneho dôvodu
na nehnuteľnosti žalobcu, pričom uvedené odôvodnil citáciou § 33 ods. 6 zákona č. 657/2004 Z.z. o

tepelnej energetike. Vychádzajúc zo skutkových okolností a platnej právnej úpravy v čase vybudovania
teplovodného potrubia možno konštatovať, že je zachovaný status quo ante v obmedzení užívacieho
práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších
subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Podľa
žalovaného zákonné ustanovenie § 33 ods. 6 zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike nie je

aplikovateľnévposudzovanejveciatozdôvodu,ževecnébremenoviaznúcenanehnuteľnostinezaniklo
v súlade so zákonom a zároveň, ak je vlastníkom nehnuteľnosti iný subjekt ako žalovaná strana, potom
z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva právo vlastníka časti tepelného zariadenia vstupovať
na pozemok iného a už vonkoncom nie odstrániť z tohto pozemku tepelné zariadenie. S poukazom na
uvedené skutočnosti žalovaný žiadal, aby odvolací súd podľa § 388 CSP výrok II. napadnutého rozsudku

zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému priznal náhradu trov celého konania.

17. Odvolací súd uznesením zo dňa 27. marca 2024, č.k. 22Co/47/2022 – 481 rozsudok vo výrokoch II.
až IV. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. V zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej inštancie skúmal predbežnú otázku vlastníckeho práva
žalobcu posúdením zákonnej podmienky potreby registrácie štátneho notárstva vzhľadom na právne
postavenie strán kúpnej zmluvy o prevode kaštieľa a parcely KN-C 3 ako podnikateľov s odkazom na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Obdo/38/2009.Javísavšak,žetátopredbežnáotázkaužbola
vyriešenámedzitýmiistýmistranamisporuvskoršomprávoplatneskončenomsúdnomkonaní.Odvolací

súd ju považuje za rozhodujúcu, keďže jej vyriešenie má zásadný význam pre posúdenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia a náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva. Odvolací súd považuje za rozhodujúce, keď hmotnoprávna otázka vlastníctva
nehnuteľností, esenciálna pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na finančné plnenie, bola v
predošlých konaniach, hoci len ako prejudiciálna, právoplatne vyriešená, pričom nie je podstatné, či bola

zodpovedaná správne alebo nie, súd už nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo
právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán sporu. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosťanezmeniteľnosťprávoplatnéhorozhodnutianesmiebyťtátootázkapoloženáaakékoľvekjej
„nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán sporu je neprípustné. S poukazom
na tvrdené závery súdov prijatých v konaní 8C/156/1994 a 2Co/93/2005 sú nateraz opodstatnené

pochybnostiovlastníckomprávekpredmetnýmnehnuteľnostiamvedenýmnaLVč.XXX,k.ú.D.E.B.,vo
vzťahukužívaniuktorýchžalobcažiadaodplatu.Súdprvejinštanciestranámsporuodňalprávonamietať
závery tohto rozsudku, keďže absentovalo vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci.
Podstatnou vadou je nepresvedčivosť spočívajúca práve v absencii akéhokoľvek právneho posúdenia vnapadnutom rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu prejudiciálneho účinku právoplatného
rozhodnutia u tých istých strán sporu v konaniach Okresného súdu Prešov, sp.zn. 8C/156/1994 a
Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 2Co/93/2005. Súd prvej inštancie sa zjavne nevyporiadal s medzi

stranami spornou skutočnosťou a jej právnym posúdením, a preto odvolaciemu súdu chýba základný
predpoklad pre rozhodnutie o predbežnej otázke vlastníckeho práva žalobcu. Súd prvej inštancie tak
nerešpektovaním záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil
odvolací súd do situácie, v ktorej by odvolací súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými
dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP

stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo
dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam
strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

19. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o žalobe žalobcu tak, že musí
predovšetkým posúdiť vlastnícke právo žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam v naznačených

intenciách prejudiciality. Súd prvej inštancie musí vyriešiť otázku vlastníckeho práva medzi žalobcom
A. B. a žalovanou obcou, a to vo svetle spomínaných rozsudkov Okresného súdu Prešov sp.zn.
8C/156/1994 zo dňa 25.11.2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co/93/2005
zo dňa 25.5.2005, a nie medzi A. B. a Štátnou vedeckou knižnicou. Závery súdu prvej inštancie musia
korešpondovať s legitímnymi očakávaniami a právnou istotou strany sporu. Súd prvej inštancie vybočil

z tohto rámca, keď prihliadol na iný kauzálny vzťah. Vyriešenie tejto predbežnej otázky má zásadný
význam pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia a zriadenie vecného bremena s prislúchajúcou náhradou za jeho zriadenie. Pokiaľ súd
prvej inštancie opätovne dospeje k záveru, že žalobcovi svedčí vlastnícke právo k všetkým sporným
nehnuteľnostiam, vysporiada sa so všetkými skutočnosťami, na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom

pokyne podľa § 391 ods. 3 CSP v bode 78. odôvodenia predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia zo
dňa 9.3.2020.

20. Súd vykonal dokazovanie listinným dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:

21. Z výpisu z lista vlastníctva č. XXX vyplýva, že žalobca je vedený ako vlastník nehnuteľnosti parciel
F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 6.613 m2, F. G. X/XX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 252 m2, F. G. X/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 473 m2, F. G. X/X, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 315 m2, F. G. X/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 100 m2, vedených pre
k.ú. D. E. B.. Ako titul nadobudnutia je uvedený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 14C/250/2010.

V časti C je zapísané vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. spočívajúce v držbe a užívaní
nehnuteľnosti parciel registra D. F. X/XX, X/XX H. X/XX pod stavbami, vrátane práva uskutočňovať
stavbu alebo zmenu stavby v prospech obce Chminianska Nová Ves.

22. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 25.11.2014, č.k. 8C 156/1994 – 394 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.5.2005, č.k. 2Co 93/2005 – 470 súd uložil žalovanému
vypratať nehnuteľnosť , parcelu KN 3 – zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanej na LV č. XXX ,
k.ú. D. E. B..

23. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 11.2.2013, č. k. 14C/250/2010 - 97 súd určil, že žalobca

je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na Správe katastra v Prešove na LV XXX, okres C., obec D. E. B.,
k.ú.D.E.B.,akoC.G.X,zastavanéplochyanádvoriaovýmere7.997m2ananejpostavenéhokaštieľa.

24. Rozhodnutím odbor výstavby a územného plánovania zo dňa 17.10.1980, č. výst.5346/1980-Ve bolo
vydané územne rozhodnutie o umiestnení stavby budovy MNV pre obec D. E. B. E. C. F. X,X,X k.ú.

D. E. B.. Dňa 31.5.1982 bolo vydané stavebné povolenie na stavbu administratívna budova Miestneho
národného výboru.

25. Dňa 23.11.2015 bol vykonaný zápis údajov o právach k nehnuteľnostiam do operátu katastra
nehnuteľnosti na základe záznamovej listiny číslo Z 6165/2015 (zápis vecného bremena v zmysle § 4

zákona č. 66/2009 Z.z.), pod číslom zmeny 207/2015 na LV XXX, k.ú. D. E. B..

26. Podľa § 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene adoplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 66/2009 Z.z.), tento zákon upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,
ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov,1) vrátane

priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len
„pozemok pod stavbou“).

27. Podľa § 4 ods. 1,2 zákona č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod

stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu,10) ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v
prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.11) Vlastník pozemku pod stavbou

je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav
v príslušnom katastrálnom území.

28. Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách
a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, ak je vlastník

nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení prevádzkovateľa alebo z dôvodu určenia pásma ochrany
(§ 19) obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na primeranú náhradu za nútené
obmedzenieužívanianehnuteľnosti.Náhradumôževlastníknehnuteľnostiuplatniťuvlastníkaverejného
vodovodu alebo verejnej kanalizácie do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania
nehnuteľnosti. Ak vlastník verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie nevyhovie nároku alebo je

nečinný, môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť svoje právo na súde do šiestich mesiacov odo dňa, keď
uplatnil nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie.

29.Podľa§33ods.6zákonač.657/2004Z.zotepelnejenergetike,fyzickáosobaaleboprávnickáosoba,
ktorá je vlastníkom sústavy tepelných zariadení alebo jej časti, ktorú prestala používať na účel, na ktorý

bola zriadená, a ani ju nepoužíva na iné účely vo výrobe a rozvode tepla, je povinná ju ponúknuť inej
fyzickej osobe alebo právnickej osobe na prevádzkovanie alebo do správy, alebo na prevod vlastníctva
na účel zabezpečenia dodávky tepla na vymedzenom území. Ak nedôjde k prevodu vlastníctva alebo k
dohode o prevádzkovaní alebo o výkone správy sústavy tepelných zariadení alebo jej časti do jedného
roka odo dňa, keď sa prestala používať na účel, na ktorý bola zriadená, je fyzická osoba alebo právnická

osoba podľa prvej vety povinná ju na vlastné náklady odstrániť; pritom je povinná dodržať požiadavky
na ochranu životného prostredia.

30. Podľa § 66 ods. 5 zákona č 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, ak je vlastník alebo
užívateľ nehnuteľnosti v dôsledku výkonu práv podniku podľa odseku 1 obmedzený v obvyklom

užívaní nehnuteľnosti, má právo na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania
nehnuteľnosti. Nárok na jednorazovú náhradu si musí vlastník nehnuteľnosti uplatniť v príslušnom
podniku do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, inak toto právo
zaniká. Ak sa podnik a vlastník nehnuteľnosti na výške primeranej náhrady nedohodnú, je každý z
nich oprávnený podať súdu návrh na rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku

v príslušnom podniku.

31.Podľa§135cods.1,2,3Občianskehozákonníka,akniektozriadistavbunacudzompozemku,hocina
to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady
toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže

ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže
usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu
vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

32. Žalobca sa pôvodne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 04.09.2013 do

13.02.2014 za stavby postavené na nehnuteľnosti vo výmere 2210 m2 (obecná cesta o celkovej výmere
1.590 m2, časťou budovy obecného úradu o výmere 106 m2, obecne chodníky o výmere 514 m2. Po
rozšírení žaloby sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia k uvedeným stavbám aj od 14.02.2014
do08.07.2014azaobdobieod09.07.2014do11.02.2016zastavbyovýmere2.454m2(miestneúčelovékomunikácie - 1.450 m2, verejný vodovod - 294 m2, vzdušné elektronické siete - 323 m2, podzemné
tepelné rozvodné zariadenie - 281 m2, budova obecného úradu - 106 m2). Rovnako požadoval aj
zriadenie vecného bremena podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka.

33. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9C/6/2018 sa žalobca žalobou podanou na
tunajšomsúdedňa12.02.2018domáhalvočižalovanémuzaplateniasumy100.620,-eurtitulomnáhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj náhrady trov konania.

34. Uznesením zo dňa 23.09.2020 súd spojil na spoločné konanie konania vedené na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 20C/365/2015 a 9C/6/2018, ktoré boli ďalej vedené pod spoločnou spisovou značkou
20C/365/2015.

35. Uznesením zo dňa 14.10.2021 súd pripustil rozšírenie žaloby v konaní 9C/6/2018 a to tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 201.240,- eur, slovom dvestojedentisícdvestoštyridsať eur,

akonáhraduzaobmedzenievlastníckehoprávažalobcuzaobdobieod12.02.2016do11.02.2020ztitulu
užívania žalobcových nehnuteľností – pozemkov, vedených pre k. ú. D. E. B. na LV č. XXX, stavbami
žalovaného, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

36. Rozsudkom zo dňa 22.12.2021 č.k. 20C/365/2015-392 súd právoplatne zastavil konanie o zriadenie

vecného bremena k stavbám podzemné tepelné rozvodové zariadenia a verejný.

37. Predmetom konania bol nárok na bezdôvodné obohatenie za obdobie od 4.9.2013 do 8.7.2014 za
stavbynanehnuteľnostizapísanejnaLVč.XXX,k.ú.D.E.B.(obecnácestaocelkovejvýmere1.590m2,
časťou budovy obecného úradu o výmere 106 m2, obecne chodníky o výmere 514 m2) a za obdobie od

9.7.2014do11.02.2016(miestneúčelovékomunikácieovýmere1.450m2,časťbudovyobecnéhoúradu
o výmere 106 m2), nárok za obmedzenie vlastníckeho práva a opakovanú náhradu za zákonného vecné
bremeno od 12.02.2016 do 11.02.2018, po rozšírení žaloby do 11.02.2020, zastavané parkoviskom,
miestnou komunikáciou a časťou budovy obecného úradu, celkovo v rozsahu 1618 m2, uplatnené v
konaní 9C/6/2018, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od 09.07.2014 do 11.02.2016 k stavbe

podzemnétepelnérozvodnézariadenie-281m2,nárokzapodzemnétepelnérozvodnézariadenie-364
m2 od 12.02.2016 do 11.02.2018, po rozšírení žaloby do 11.02.2020, nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia od 09.07.2014 do 11.02.2016 k stavbe verejný vodovod - 294 m2, nárok na bezdôvodné
obohatenie k verejnému vodovodu o zabratej ploche 396 m2 za obdobie od 12.02.2016 do 11.02.2018,
po rozšírení žaloby do 11.02.2020 a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia o od 09.07.2014 do

11.02.2016, nárok na obmedzenie zabratej plochy 387 m2 a 30 m2, uplatnený v konaní 9C/6/2018 od
12.02.2016 do 11.02.2018, po rozšírení žaloby do 11.02.2020 a zradenie vecného bremena k stavbe
vzdušné elektronické siete - 323 m2

38. V súlade s pokynom odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal vlastníckym

právom žalobcu v intenciách prejudiciality vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa
25.11.2004, č.k. 8C/156/1994-394 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.05.2005,
č.k. 2Co/93/2005-470, ktorým súd uložil žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., A. XX vypratať
nehnuteľnosť, parcelu F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. D.
E. B.. Z obsahu uvedených rozhodnutí, tvoriacich súčasť priloženého spisu 8C/156/1994 je zrejmé, že

súd riešil ako predbežnú otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, parcele F. X - zastavaná plocha o
výmere 7.997 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. D. E. B..

39. Prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvomi
subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým

v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre
ďalší spor: od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci (porovnaj napr. Bohumil Dvořák, Právní
moc civilních soudních rozhodnutí, Praha 2008, str. 62 a nasl.). Jej vznik predpokladá, že určitý právny
vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté, musí
súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom

rozhodnutí. Pri tomto objektívne existujúcom vzťahu - pozitívno právnej stránke prejudiciality - skúmajú
sa jeho dôsledky (najmä to, kedy a do akej miery je súd viazaný právoplatným rozhodnutím o predbežnej
otázke, kedy a v akom rozsahu a s akými účinkami si môže súd predbežnú otázku, ktorá doposiaľ nebolaprávoplatným rozhodnutím vyriešená, sám posúdiť, aký je postup v prípadoch, keď si takúto otázku sám
vyriešiť nesmie).

40.Prejudiciálna(predbežnáaleboajpredurčujúca)otázkajepotomtakáotázka,ktorásamapredmetom
konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita takto
vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá
bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam (uvedené
zároveň aj objasňuje použitý výraz „predurčujúca otázka“).

41. V uznesení najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo/44/2010 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 40 /2013) bolo vyslovené, že „pokiaľ už bola
v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je
súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“
Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie z 29. apríla 2010 sp.zn. 1Cdo133/2009), ale
aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS
349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa ods.
1 Ústavy Slovenskej čl. 46 republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“),

zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako
aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods.
2 O.s.p. všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie
vydanévinomkonaní,ktorériešiotázkujaviacusaprejudiciálnouvsúvislostisriešenímdanéhoprípadu.
Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté

v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec
správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť
a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“
právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by
znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd

spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje
záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti

právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane
právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť [viď najmä rozsudky vo veci
Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003].
Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010 sp.zn. 1Cdo133/2009, uznesenie z 25.
apríla 2012 sp.zn. 5MCdo16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu
z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu
právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením

daného prípadu. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní
vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je
úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť
a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného

súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). Iné riešenie
by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 159 ods. 2 O.s.p. V prípadoch, kde súd spomenutý prejudiciálny účinok (vplyv právoplatného
rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní založený na záväznosti tohto rozhodnutia ajv ďalšom občianskom súdnom konaní tých istých účastníkov) ignoruje, t.j. ak nevezme za základ
pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah (rozhodne v rozpore s prejudikovaným
hmotnoprávnym vzťahom), dochádza k nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v

rozpore aj so základným zákonom štátu. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy totiž „štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Podľa čl. 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., (ďalej „listina“), „štátnu
moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý
ustanovízákon“.Všeobecnýsúdnerešpektujúcipredchádzajúceprávoplatnésúdnerozhodnutievoveci,

ktoré predstavuje predbežnú otázku v nasledujúcom občianskom súdnom konaní, vybočuje z medzí
vytýčených čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a porušuje tým právo na spravodlivý proces a právo
na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny). Popretie prejudiciálnej
záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov
ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej

istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť. Vo veci Brumărescu proti Rumunsku
z28.októbra1999ESLPdospelkzáveru,žesúčasťouprávanaspravodlivýprocesjetiežprincípprávnej
istoty. Upresnil, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej
povahy súdnych rozhodnutí. Podľa tohto princípu žiadna zo strán nemá právo žiadať preskúmanie
právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla nového posúdenia veci

a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným odvolaním a púha skutočnosť, že môžu
existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záležitosť, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie
veci. Od tohto princípu je možné sa odchýliť len v prípade, že pre to existujú podstatné a naliehavé
dôvody(por.RyabykhprotiRuskuz24.júla2003,č.52853/99,§52).Vrozporesprincípomprávnejistoty
by však v zásade nemali byť mimoriadne opravné prostriedky proti (síce) právoplatným rozhodnutiam,

ktoré sú (ale) dané k dispozícii obom stranám konania v presne definovaných prípadoch a ktorých
využitie je striktne časovo obmedzené (por. 000 Link Oil SPB proti Rusku, rozhodnutie, 25. júna 2009,
č. 42600/05, oddiel A).
Uvedený názor odvolacieho súdu je potrebné považovať za správny. V predmetnej veci odvolací súd
pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec sp.zn. 14Cb399/2001

vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p., že výrok právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená
otázka platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov
takého konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Niet pochýb
o tom, že zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska
preukázaných tvrdení nových účastníkov (v prejednávanej veci žalovaný 2/), avšak pri súčasnom

rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných účastníkov konania. Pokiaľ súd
takto nepostupuje, nemožno jeho postup považovať za zlučiteľný so zásadami spravodlivého procesu,
predovšetkým s príkazom vnútornej nerozpornosti právneho poriadku. Celková harmónia súdnych
rozhodnutí podmieňuje dôveru v právo, bez ktorej by právo bolo len písaným textom. Tento postup, resp.
výklad ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. v naznačených princípoch vyplýva z požiadavky právnej istoty

(vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy) a treba ho rešpektovať ako súčasť práva na spravodlivý proces (čl.
36 ods. 1 listiny) (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/231/2013 z 25.06.2014).
Dovolací súd dospel k záveru, že súdy v základnom konaní postupovali správne, keď v dôsledku
prejudiciálneho vyriešenia otázky vlastníctva nehnuteľností v dvoch predošlých právoplatne skončených
konaniach o plnenie, žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietli. Rozhodujúce je, že hmotnoprávna

otázka vlastníctva nehnuteľností, esenciálna pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na finančné
plnenie, bola v predošlých konaniach, hoci len ako prejudiciálna, právoplatne vyriešená a nie je
podstatné, či bola zodpovedaná správne alebo nie. Žalobcovi (ktorý v dovolaní pripúšťa istý druh svojej
minulej pasivity) v týchto konaniach v pozícii žalovaného nič nebránilo uplatniť a preukázať tvrdené
vlastnícke právo. V súčasnosti sa preto medzi tými istými sporovými stranami nesmie vychádzať z iného

záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vlastníckeho práva, než ako o tomto ich právnom vzťahu
už bolo právoplatne rozhodnuté. Iný záver by podľa dovolacieho súdu napriek tomu, že vlastníctvo
nehnuteľností bolo vyriešené len prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu
právnej istoty, pretože by došlo k neakceptovateľnému a nezdôvodniteľnému zásahu do stability
právneho vzťahu a Ústavou SR chráneného vlastníckeho práva.

V danom prípade súdy pri riešení otázky prejudiciality postupovali v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu, a preto sa nedopustili svojim postupom ani porušenia práva žalovaného na
spravodlivý súdny proces.“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/62/2020 z
14.07.2022).42. Účinky právoplatnosti rozhodnutia - jeho nezmeniteľnosť a záväznosť sa chápu podstatne širšie
než pojem ne bis in idem (porovnaj napr. Bohumil Dvořák, Právní moc civilních soudních rozhodnutí,

Praha 2008, str. 52 a nasl.). Význam právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa neobmedzuje len na
rovinu prekážky rei iudicatae (neodstrániteľnej procesnej podmienky konania), t.j. len na neprípustnosť
novéhoprejednaniaužrazrozhodnutejveci.Právoplatnosťmáajuvedenúpozitívnustránkuspočívajúcu
v pôsobení vecnom: význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. Náplň právoplatnosti
prejavujúca sa ako prameň prejudiciálnych účinkov právoplatného rozhodnutia je mimoriadne závažná.

To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania), ešte neznamená, že už
raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú
otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v inom (novom) občianskom súdnom
konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú. Bránilo tomu ustanovenie
§ 159 ods. 2 OSP, ktoré vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta OSP znamená osobitnú
procesnú úpravu; z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky považovať za

záväznéprávoplatnésúdnerozhodnutieotakejtootázke.Súdmátedapovinnosťprisvojomrozhodovaní
o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom občianskom
súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka. Uvedený prejudiciálny účinok právoplatnosti
skoršiehorozsudkuvnovom(ďalšom)občianskomsúdnomkonaní(sneidentickýmpredmetomkonania,
t.j. bez existencie prekážky reiudicatae) môže preto (so zreteľom na tú - ktorú konkrétnu situáciu) viesť

k výsledku (znamenať), že žalobca bude neúspešný.

43. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 8C/156/1994 súd rozsudkom zo dňa 25.11.2004,
č.k. 8C/156/1994-394 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.05.2005, č.k.
2Co/93/2005-470, uložil žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., A. XX vypratať nehnuteľnosť,

parcelu F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. D. E. B. a zároveň
zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o vypratanie nehnuteľnosti. Súdy riešili ako predbežnú otázku
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, parcele F. X - zastavaná plocha o výmere 7.997 m2, zapísanej na LV č.
XXX, k. ú. D. E. B.. Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy (17.10.1991) sa vlastnícke právo pri prevodoch nehnuteľností nadobúdalo účinnosťou zmluvy.

Na jej účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nešlo o prevod do socialistického
vlastníctva. Bez účinnej kúpnej zmluvy sa teda žalovaný (terajší žalobca) nemohol stať vlastníkom
prevádzaných nehnuteľností. Účinnosť zmluva zo dňa 17.10.1991 bez registrácie vtedajším štátnym
notárstvom nemohla nadobudnúť.

44. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že otázka vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, na ktorej sa
nachádzajú stavby vo vlastnícke žalovaného, bola vyriešená v konaní 8C/156/1994 tak, že súdy dospeli
k záveru, že žalobca nie je vlastníkom uvedených nehnuteľnosti.

45. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6. 2010, sp.
zn. 2Cdo/205/2009).

46. V zmysle § 451 a nasl. OZ, je aktívne vecne legitimovaný ten subjekt, na úkor ktorého došlo
k bezdôvodnému obohateniu. Aktívne legitimovaným na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia je teda ten subjekt, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané.

47. V prípade žalôb uvedených v ustanovení § 135c OZ je aktívne vecne legitimovaný vlastník pozemku,
na ktorom bola neoprávnená stavba postavená (pozri Ro NS ČR z 30.03.2005, sp. zn. 22 Cdo
458/2005).

48. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č.

XXX, k. ú. D. E. B., nie je daná jeho aktívna vecná legitimácia požadovať nároky za stavby na uvedenej
nehnuteľnosti a ani domáhať sa zriadenia vecného bremena k stavbám, a preto súd žalobu v celom
rozsahu zamietol.49. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 30.07.2024 ku prejudicialite poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 28.06.2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016.

50. Súd k tomu poukazuje na odôvodnenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/13/2020 zo dňa
30.11.2021, v ktorom sa tento dôsledne vysporiadal s právnymi závermi Najvyššieho súdu SR v iných
veciach k otázke záväznosti prejudiciálneho posúdenia „10. Z obsahu dovolania (§ 124 CSP) vyplýva,
že dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená vymedzil otázku, či je súd v konaní

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam viazaný skorším posúdením otázky vlastníctva tých
istých nehnuteľností ako otázky prejudiciálnej v právoplatne skončenom konaní o plnenie (vydanie
bezdôvodného obohatenia, resp. zaplatenia nájomného).
11. Prvoradým (primárnym) kritériom posudzovania takto nastolenej právnej otázky je princíp právnej
istoty, ktorý je imanentnou súčasťou generálneho ústavného princípu právneho štátu. Ústavný súd
Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 87/93 formuloval základnú zásadu, podľa ktorej

obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (obdobne viď PL. ÚS 16/95 a II. ÚS
80/99). Rovnako Civilný sporový poriadok v čl. 2 ods. 1 základných princípov stanovuje, že ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty. V odseku 2 definuje právnu istotu ako stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
12. V náleze sp. zn. IV. ÚS 300/06 ústavný súd uviedol: „Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty,
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie“.
13. Atribúty princípu právnej istoty vysvetlil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. I. ÚS
564/2012z29.mája2013.Konštatoval,žediametrálneodlišnározhodovaciačinnosťvšeobecnéhosúdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je podľa záverov ústavného súdu ústavne neudržateľná (PL. ÚS 21/00, III. ÚS
328/05).
14. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/133/2009 (pozri bod 8.1.) vysvetlil,
že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho

vzťahu, z ktorého sa aj odvodzuje nový nárok (neidentický s predmetom skončeného konania), súd
je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá
sa už právoplatným súdnym výrokom vyriešila ako vec sama) viazaný týmto vyriešením. Raz vydané
právoplatné rozhodnutie je zásadne nezmeniteľné a jeho právoplatnosť má dosah na rozhodnutie o inej
veci v podobe záväznosti.

15. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že súdy v základnom konaní
postupovali správne, keď v dôsledku prejudiciálneho vyriešenia otázky vlastníctva nehnuteľností v
dvoch predošlých právoplatne skončených konaniach o plnenie žalobu o určenie vlastníckeho práva
zamietli. Rozhodujúce je, že hmotnoprávna otázka vlastníctva nehnuteľností, esenciálna pre posúdenie
dôvodnosti uplatneného nároku na finančné plnenie, bola v predošlých konaniach, hoci len ako

prejudiciálna,právoplatnevyriešenáaakouvádzanajvyššísúdvrozhodnutíR40/2013,niejepodstatné,
či bola zodpovedaná správne alebo nie. Žalobcovi (ktorý v dovolaní pripúšťa istý druh svojej minulej
pasivity) v týchto konaniach v pozícii žalovaného nič nebránilo uplatniť a preukázať tvrdené vlastnícke
právo. V súčasnosti sa preto medzi tými istými sporovými stranami nesmie vychádzať z iného záveru
ohľadom existencie, resp. neexistencie vlastníckeho práva, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo

právoplatnerozhodnuté.Inýzáverbypodľadovolaciehosúdunapriektomu,ževlastníctvonehnuteľností
bolo vyriešené len prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu právnej istoty,
pretože by došlo k neakceptovateľnému a nezdôvodniteľnému zásahu do stability právneho vzťahu a
Ústavou SR chráneného vlastníckeho práva. Preto súd v tomto prípade nemôže znovu riešiť to, o čom
už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore sporových strán.

51. O trovách strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana
procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobca zobral späťžalobu v časti zriadenia vecného bremena k stavbám podzemné tepelné rozvodové zariadenia a verejný
vodovod bez uvedenia dôvodu, čím z procesného hľadiska zapríčinil zastavenie konania a vo zvyšku
bol žalobca neúspešný. Súd preto priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých

výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Existencia dôvodov
pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania nebola žalobcom tvrdená a v zmysle § 257 CSP ani
zo spisu nevyplynula.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov

tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní

súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).