Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 6S/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724100178
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100178.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov
senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: RIOR s.r.o., so
sídlomTrstice1057,92542Trstice,IČO:45453918,právnezastúpený:JUDr.BorisŠtanglovič,advokát,
so sídlom Jarmočná 2264/3, 927 01 Šaľa, IČO: 42 426 189, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100607944/2019, č. 100608128/2019, č. 100608476/2019, č.
100608369/2019, č. 100608584/2019, č. 100608676/2019, č. 100608932/2019, č. 100609000/2019,
č. 100609116/2019, č. 100609165/2019, č. 100609197/2019, č. 100609229/2019 všetkých zo dňa
11.03.2019 a rozhodnutia žalovaného č. 100595610/2019 zo dňa 08.03.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100607944/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100608128/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

III. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100608476/2019 zo dňa 11.03.2019 z r u š
u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

IV. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100608369/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

V. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100608584/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

VI. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100608676/2019 zo dňa 11.03.2019 z r

u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

VII. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100608932/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

VIII. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100609000/2019 zo dňa 11.03.2019 z r

u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

IX. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100609116/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

X. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100609165/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.XI. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100609197/2019 zo dňa 11.03.2019 z r
u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

XII. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100609229/2019 zo dňa 11.03.2019 z r u š u j
e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

XIII. Správny súd žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100595610/2019
zo dňa 08.03.2019 z a m i e t a .

XIV. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu
84 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015 až december 2015 ako aj daňovú kontrolu dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. O výsledku tejto daňovej kontroly vyhotovil správca
dane protokol z daňovej kontroly č. 102551651/2017 zo dňa 11.12.2017 (ďalej len „protokol z daňovej

kontroly“). Protokol z daňovej kontroly a výzva na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným boli
doručené žalobcovi dňa 29.12.2017, ktorý sa k týmto zisteniam vyjadril podaním doručeným správcovi
dane dňa 22.01.2018.

2. Správca dane rozhodnutím č. 102015586/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie I.“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 v sume 2 394,81
eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
100607944/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie I.“) podľa § 74 ods. 4 daňového

poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil

3. Správca dane rozhodnutím č. 102015764/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie II.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015 v sume 3 638,93 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto

rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100608128/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie II.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

4. Správca dane rozhodnutím č. 102015864/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie III.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015 v sume 4 873,21 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100608476/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie III.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

5. Správca dane rozhodnutím č. 102016051/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie IV.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 v sume 4 795,27 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100608369/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie IV.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

6. Správca dane rozhodnutím č. 102016194/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie V.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015 v sume 9 268,15 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100608584/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie V.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.7. Správca dane rozhodnutím č. 102016353/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie VI.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015 v sume 18 234,58 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto

rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100608676/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie VI.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

8. Správca dane rozhodnutím č. 102016488/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie VII.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015 v sume 16 199,44 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100608932/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie VII.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

9. Správca dane rozhodnutím č. 102016594/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie VIII.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015 v sume 25 138,77 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100609000/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie VIII.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

10. Správca dane rozhodnutím č. 102016768/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie IX.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2015 v sume 9 107,19 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100609116/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie IX.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

11. Správca dane rozhodnutím č. 102017248/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie X.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2015 v sume 15 020,65 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100609165/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie X.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

12. Správca dane rozhodnutím č. 102017277/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie XI.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie november 2015 v sume 29 843,88 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100609197/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej

len „napadnuté rozhodnutie XI.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

13. Správca dane rozhodnutím č. 102017433/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie XII.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie december 2015 v sume 60 873,92 eura. O odvolaní žalobcu proti tomuto

rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100609229/2019 zo dňa 11.03.2019 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie XII.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že toto rozhodnutie potvrdil.

14. Správca dane rozhodnutím č. 102014202/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie XIII.“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume

149 232,65 eura na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. O odvolaní
žalobcu proti tomuto rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100595610/2019 zo
dňa 08.03.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie XIII.“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak, že
toto rozhodnutie potvrdil.

II.
Žaloba

15. Žalobca sa žalobou, doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 27.05.2019, domáhal preskúmania
zákonnosti a zrušenia napadnutých rozhodnutí I. až XII. (ďalej spolu len „rozhodnutia žalovaného vo

veci rozdielu dane z pridanej hodnoty“) ako aj napadnutého rozhodnutia XIII. (ďalej len „rozhodnutie
žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby“) a tiež priznania práva na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.16. Postup správcu dane bol nezákonný vo vzťahu k dĺžke trvania daňovej kontroly, a to z dôvodu jej
bezdôvodného prerušenia, čím správca dane umelo zamedzil uplynutiu zákonnej lehoty na vykonanie
napádanej daňovej kontroly. Lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly bola lehotou zákonnou

a bola pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť
uskutočnenej daňovej kontroly. Uvedenú lehotu nebolo možné porovnávať s lehotami na rozhodnutie.
Daňovákontrolaakoprocessmerujúcikobstaraniudôkaznéhoprostriedku(protokolu),ktorýprocesteda
nebol procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavovala
závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany

finančného orgánu, čo celkom jednoznačne vyplývalo z charakteru povinností kontrolovaného daňového
subjektu počas daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly tak nebolo možné dosahovať na úkor práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňovala požiadavka
primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Zákaz
prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platil bezvýnimočne len
za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytoval správcovi dane vykonávajúcemu daňovú

kontrolu potrebnú súčinnosť. Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej
kontroly, porušil tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke trvania daňovej kontroly, ale aj zásadu
primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Zároveň možno konštatovať, že v takom prípade
protokol z daňovej kontroly nadobúdal povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý
v daňovom konaní nebolo možné použiť. Vzhľadom na to, že v predmetnej právnej veci došlo

k nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly, lehota na vykonanie daňovej kontroly sa nepredlžovala
o čas, po ktorý bola daňová kontrola prerušená.

17. Vo svetle žalobcom špecifikovanej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a českého Najvyššieho správneho súdu bolo zrejmé, že rozhodovanie

žalovaného bolo arbitrárne. Správca dane počas celého procesu daňovej kontroly nešpecifikoval,
v čom žalobca konkrétne pochybil a dal správcovi dane dôvod na zníženie nadmerného odpočtu dane
z pridanej hodnoty, resp. neuznanie daňových výdavkov. Žalobca si splnil všetky povinnosti vyplývajúce
zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dani z pridanej hodnoty“) a zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o dani z príjmov“).

18.Správcadanepostupovalprotizákonne,akpodmienilnároknaodpočítaniedaneuplatnenýžalobcom
podmienkou splnenia povinnosti na dodávateľskom či subdodávateľskom stupni. Takáto interpretácia
zákona o dani z pridanej hodnoty bola nesprávna a neprípustná.

19. Správca dane vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že žalobca ani jeho dodávateľ nepreukázali,
že k dodaniu tovarov na sporných faktúrach došlo platiteľom na nich uvedeným. Žalobcovi nebolo
zrejmé, čo presne pod týmto konštatovaním správca dane rozumel, keďže žalobca zastával názor, že
v rámci svojich zákonných možností hodnoverne preukázal, že k dodaniu tovaru došlo. Žalobca totiž

predložil faktúry vyhotovené dodávateľom, pričom dodanie tovaru dodávateľ potvrdil svojou svedeckou
výpoveďou. Prijaté zdaniteľné plnenia žalobca použil na uskutočnenie svojich plnení, čím preukázal
ekonomickú opodstatnenosť predmetných transakcií. Naproti tomu správca dane svoje pochybnosti
neoprel o žiadny relevantný argument.

20. Pokiaľ išlo o vyrubenie rozdielu dane na dani z príjmov právnickej osoby, náklady účtované na
ťarchu účtu 501 – Spotreba materiálu a účtu 504 – Spotreba tovaru boli náklady za dodaný tovar,
resp. materiál (ďalej spolu len „tovar“) od konkrétnych dodávateľov, pričom tento tovar bol následne
dodaný odberateľom a tržby z tohto predaja boli riadne zaúčtované a zdanené. Všetky doklady
potvrdzujúce predaj tovaru boli správcovi dane predložené. Z uvedeného vyplývalo, že išlo o daňové

výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Tým bola splnená
podmienka na uplatnenie daňových výdavkov. Správca dane mal v rámci daňovej kontroly k dispozícii
všetky účtovné evidencie a účtovné doklady, ktoré potvrdzovali tvrdenia žalobcu. Správca dane tak mal
možnosť preveriť si, že nadobudnutie tovaru spĺňalo podmienky daňových výdavkov. Bolo absolútnym
nezmyslom tvrdiť bez akýchkoľvek dôkazov, že tieto nadobudnutia tovaru nesúviseli so zdaniteľným

príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) žalobca účtoval. Správca dane v tomto prípade nepostupoval
v zmysle platnej legislatívy a neskúmal danú problematiku s náležitou vážnosťou a odbornosťou,
pričom nedostatočne vyhodnotil skutkový stav. Skutočnosť, že tovar bol dodaný, potvrdili samotní
konatelia jednotlivých konkrétnych dodávateľov vo svojej svedeckej výpovedi ako aj zamestnancižalobcu. Správca dane na základe žiadosti žalobcu vypočul navrhovaných svedkov, avšak ich výpovede
bagatelizoval a neprikladal im žiadnu váhu. Správca dane nevysvetlil, akým spôsobom mal ešte žalobca
preukázať nadobudnutie tovaru. Správca dane postupoval protizákonne, ak podmieňoval nárok na

uplatnenie daňových výdavkov zo strany žalobcu podmienkou splnenia povinnosti na dodávateľskom či
subdodávateľskom stupni. V nadväznosti na vyrubenie rozdielu dane na dani z príjmov právnickej osoby
napokon žalobca navrhol vypočuť ako svedkov A. B., C. D., A. E. a F. G..

III.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

21. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.07.2019 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že žalobné
námietky boli právne bezvýznamné a bez vplyvu na vecnú stránku žalobou napadnutých rozhodnutí
a na výšku rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty a na dani z príjmov právnickej osoby, ktoré boli
vyrubené na základe vykonanej daňovej kontroly. Žalovaný zároveň odkázal na odôvodnenia žalobou

napadnutých rozhodnutí.

22. Zo strany žalobcu a ani zo strany spoločnosti uvedenej na sporných faktúrach nebolo jednoznačným
a akékoľvek pochybnosti vylučujúcim spôsobom preukázané, že tovar dodala práve táto osoba.
Zistenia správcu dane viedli k tomu, že tovar touto osobou nebol a nemohol byť dodaný. Právo na

odpočítanie dane bolo spojené so skutočným dodaním tovaru alebo poskytnutím služby deklarovaným
dodávateľom. To znamenalo, že ak k skutočnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb
deklarovaným dodávateľom nedošlo, nevzniklo žiadne právo na odpočítanie dane. Nepreukázaná
vedomosť zdaniteľnej osoby o plnení si povinností dodávateľa, či dobrá viera alebo jej absencia na
strane zdaniteľnej osoby, ktorá žiadala o odpočítanie dane, nemala žiadny vplyv na otázku, či sa

uskutočnilo dodanie spornými faktúrami deklarovaných zdaniteľných obchodov. Bolo úlohou toho, kto
sa domáhal odpočítania dane, aby preukázal splnenie podmienok na jeho získanie. Na zamietnutie
práva zdaniteľnej osoby, ktorá bola príjemcom faktúry, na odpočítanie dane uvedenej na tejto faktúre
postačovalo, aby správca dane preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne
poskytnuté deklarovaným dodávateľom.

23. Z rozhodnutí finančných orgánov bolo zrejmé, že finančné orgány nežiadali od žalobcu dôkazy
o skutočnostiach týkajúcich sa právnych vzťahov dodávateľov sporného tovaru a dodávateľových
subdodávateľov, čiže o skutočnostiach preukazujúcich nákupné procesy dodávateľov. Vypočutí bývalí
konatelia dodávateľských spoločností EMKO RENT s.r.o., CONTINENTAL CAR TRADING s.r.o.

aMARMANDEs.r.o.svojichdodávateľovkonkrétneneuviedliavcelomkonanísanepreukázalo,oakých
dodávateľov dodávateľa žalobcu išlo.

24. Žalobca sa nezbavoval dôkaznej povinnosti len predložením faktúry a tvrdením, že dodávky tovaru
boli uskutočnené dodávateľmi a tieto boli ďalej predané jeho odberateľom. Rovnako nemohla byť

žalobcovi na prospech skutočnosť, že dodávatelia zanikli v dôsledku zlúčenia s inými spoločnosťami
a že boli pre správcu dane nekontaktní. Keďže dodávatelia nevedeli preukázať dodanie tovaru
prostredníctvom svojich dodávateľov, nemohli predmetné dodávky dodať ani žalobcovi. Žalobca
napokon v podstate sám potvrdil, že dodávky tovaru nemohli byť dodané jeho dodávateľmi, keď vo
svojom vyjadrení podanom dňa 16.08.2017 uviedol, že neraz išlo o cudzích štátnych príslušníkov.

25. Ekonomická činnosť bola plne pod kontrolou žalobcu. Vzhľadom k tomu mal žalobca možnosť
obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré by zabezpečili preukázateľnosť zaúčtovania sporných
nákladov správcovi dane, ktorý by v rámci daňovej kontroly preveroval skutočnosti rozhodujúce pre
určenie dane.

26. Správca dane nemal absolútnu povinnosť viesť dokazovanie dovtedy, pokým by sa bez pochybností
nepreukázali a nepotvrdili tvrdenia žalobcu uvádzané ním v daňovom priznaní. Bolo na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykonal, akým spôsobom dokazovanie
doplnil, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného

dokazovania z nich vyvodil, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce
zo zistení, ktoré už mal správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane vykonaným
dokazovaním zistil, že uvedení dodávatelia nepreukázali znaky ekonomickej činnosti a nepreukázali
uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako uviedli na faktúrach predložených k daňovej kontrole.27. Správca dane riadne a spoľahlivo zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku. Taktiež riadne vyhodnotil

žalobcom navrhované vykonanie dôkazov a prihliadal na práva žalobcu predovšetkým tým, že mu
vytvoril dostatočný časový priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení. Správca dane rešpektoval
procesné oprávnenia žalobcu a na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy. Naopak
žalobca v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré uviedol
v daňových priznaniach na dani z pridanej hodnoty a na dani z príjmov, t.j. nepreukázal splnenie

podmienok, ktoré zákon o dani z pridanej hodnoty, zákon o dani z príjmov a daňový poriadok
s uplatnením práva na odpočítanie dane a s uplatnením daňových výdavkov spájali.

28. V okamihu, keď správca dane spochybnil dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musel
žalobca preukázať, že k realizácii plnenia skutočne na jeho strane došlo. Už samotné zistenie
skutočnosti, že dodávatelia nemali materiálne zázemie na realizáciu transakcií (bez prevádzkových

priestorov, dopravných prostriedkov), nevedeli preukázať pôvod tovaru alebo realizáciu služby, ktorú
dodali žalobcovi, nevedeli jednoznačne preukázať prepravu, množstvo, druh, prevzatie tovaru, spôsob
nakládky a vykládky, jednoznačne spochybňovalo vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti obchodnej
transakcie a vzniku výdavkov na jeho strane v súvislosti s nákupom tovaru.

29. Z predmetných rozhodnutí finančných orgánov vyplývalo, aké úkony boli vykonané z ich strany,
a ktoré skutočnosti boli rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Tieto rozhodnutia
obsahovali úvahy, ktorými sa finančné orgány riadili pri neuznaní nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty a neuznaní sporných výdavkov, ktoré boli spochybnené z dôvodu nesplnenia podmienky
stanovenej v § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov

v nadväznosti na § 21 ods. 1 tohto zákona, pretože v celom konaní sa nepreukázalo, že tovar
deklarovaný na dodávateľských faktúrach bol v skutočnosti dodaný tak, ako tvrdil žalobca.

30. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného k žalobe nevyužil.

IV.
Konanie na správnom súde

31. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 20S/82/2019-373 zo dňa 16.09.2020 (ďalej len „zamietajúci
rozsudok Krajského súdu v Trnave“) žalobu zamietol. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd

v Trnave v nadväznosti na žalobnú námietku týkajúcu sa prekročenia lehoty pre vykonanie daňovej
kontroly konštatoval, že prerušenie daňovej kontroly bolo súčasťou postupu správcu dane súladného
s relevantnou právnou úpravou, a že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola zo strany správcu
dane dodržaná. Krajský súd v Trnave ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé,
že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich

vzájomných súvislostiach, absentoval reálny základ, ktorá skutočnosť mala za následok nepriznanie
práva na odpočítanie dane a na oslobodenie od dane, resp. neuznanie daňových výdavkov žalobcu.

32. Proti zamietajúcemu rozsudku Krajského súdu v Trnave podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

1Sžfk/28/2021 zo dňa 18.12.2023 (ďalej len „kasačný rozsudok“). V odôvodnení tohto rozsudku kasačný
súd konštatoval, že žalobca namietal, že Krajský súd v Trnave nesprávne právne posúdil vec, keď
sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi žalovaného a správcu dane o nepriznaní odpočtu dane
z pridanej hodnoty z dôvodu nepreukázania realizácie dodávok tovaru deklarovanými dodávateľmi, a že
v súlade s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie mu mala byť zo strany správcu dane

preukázaná vedomá účasť na podvodnom konaní. S uvedenými tvrdeniami žalobcu sa kasačný súd
stotožnil. Kasačný súd tiež poznamenal, že správca dane musí pri posudzovaní jednotlivých prípadov
zrozumiteľne a presne popísať všetky skutočnosti svedčiace o tom, že došlo k podvodnému konaniu
daňového subjektu, a že pokiaľ správca dane preukáže objektívne skutočnosti o tom, že daňový podvod
nastal, pristúpi k skúmaniu subjektívnej stránky účasti tohto daňového subjektu na podvode. Správca

daneanižalovanývšakpodľakasačnéhosúduuvedenýmspôsobomdokazovanieneviedli.Kasačnýsúd
napokon uviedol, že Krajský súd v Trnave sa nezaoberal žalobnými bodmi smerujúcimi voči rozhodnutiu
žalovaného vo vzťahu k vyrubeniu rozdielu na dani z príjmov právnickej osoby.33. Pro vrátení veci na ďalšie konanie správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci
podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov preskúmal rozhodnutia žalovaného
vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej
osoby, a to vrátane konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná v časti, ktorá sa týkala rozhodnutí žalovaného vo veci rozdielu dane
z pridanej hodnoty, a že žaloba nebola dôvodná v časti, ktorá sa týkala rozhodnutia žalovaného vo veci

dane z príjmov právnickej osoby. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 18.11.2025.

V.
Relevantné právne predpisy

34. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje:

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

36. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

37. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok
odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu
závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu
podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

38. Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej sa vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

39. Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.

40. Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri
dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania
stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru
nájomcovi.

41. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

42. Podľa § 49 ods. l zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

43. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkoupodľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

44. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.

45. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie príjmov, preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve
daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon
neustanovuje inak.

46. Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov, základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy
prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov

a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

47. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

48. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

VI.

Právne posúdenie veci správnym súdom

49. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia žalovaného vo veci
rozdielu dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby.
Úlohousprávnehosúduvnadväznostinažalobcompodanúžalobubolovmedziachžalobných námietok

posúdiť, či žalovaný pri vydaní týchto rozhodnutí a v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, postupoval
v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky,
presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede
správneho súdu na tieto námietky.

VI./a
K viazanosti záväzným právnym názorom kasačného súdu vyjadreným v kasačnom rozsudku

50. V nadväznosti na žalobné námietky a v nadväznosti na prednes povereného zástupcu žalovaného
na pojednávaní dňa 18.11.2025 správny súd v prvom rade pripomína, že v preskúmavaných právnych

veciach už rozhodoval kasačný súd, ktorý v kasačnom rozsudku vyjadril právny názor, ktorým bol
správny súd v ďalšom konaní viazaný. Predmetný záväzný právny názor pritom kasačný súd vyjadril vo
vzťahu k rozhodnutiam žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty. Vo vzťahu k rozhodnutiu
žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby kasačný súd v kasačnom rozsudku konštatoval,
že Krajský súd v Trnave „sa nezaoberal žalobnými bodmi smerujúcimi voči rozhodnutiu žalovaného

vo vzťahu k vyrubeniu rozdielu na dani z príjmov právnickej osoby. Vzhľadom k tomu, že uvedené
sťažovateľ nenamietal v kasačnej sťažnosti, nejde o pochybenie, ktorým by sa mohol kasačný súd
ďalej zaoberať.“ Inými slovami, kasačný súd sa v kasačnom rozsudku nijako nevyjadril k rozhodnutiu
žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby. To znamená, že pri prieskume zákonnosti
rozhodnutia žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby správny súd nebol viazaný právnym

názorom kasačného súdu vyjadreným v kasačnom rozsudku.

51. V nadväznosti na normatívne ustanovenú viazanosť právnym názorom kasačného súdu vyjadreným
v kasačnom rozsudku správny súd uvádza, že táto viazanosť je prirodzeným dôsledkom kasačného
charakteru rozhodnutia kasačného súdu. Ak by správny súd v nadväzujúcom konaní po zrušení jeho

skoršieho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie nebol viazaný právnym názorom kasačného súdu
vyjadreným v rozhodnutí kasačného súdu, vo svojej podstate by stratilo rozhodovanie kasačného súdu
o kasačných sťažnostiach zmysel.52. Normatívne ustanovená viazanosť správneho súdu právnym názorom kasačného súdu vyjadreným
vjehozrušujúcomrozhodnutíjeprocesnýmodrazomhierarchickéhousporiadaniasúdnejsústavy.Nejde
pritom o samoúčelnú normatívnu úpravu. Jej zmyslom je zachovávanie jednak rýchlosti a hospodárnosti

výkonu súdnictva, jednak právnej istoty účastníkov správneho súdneho konania a z nej vyplývajúcej
dôveryhodnosti rozhodovacej činnosti súdov.

53. Pri normatívne ustanovenej viazanosti správneho súdu právnym názorom kasačného súdu nemožno
opomenúť, že raz kasačným súdom vysloveným právnym názorom je viazaný nielen správny súd,

ale tiež aj samotný kasačný súd, pokiaľ rozhoduje za inak nezmenených skutkových okolností v tej
istej právnej veci o kasačnej sťažnosti proti novému rozhodnutiu správneho súdu, a to aj keby sa
zmenilo zloženie senátu kasačného súdu opätovne rozhodujúceho v tej istej právnej veci. Takto
normatívne ustanovená viazanosť správneho súdu právnym názor kasačného súdu odráža finalitu
rozhodnutí kasačného súdu a reflektuje požiadavku naplnenia legitímneho očakávania, pričom prispieva
k predvídateľnosti súdneho rozhodovania (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/108/2024 zo dňa 30.04.2025, ods. 22, Kühn, Z., Kocourek, T. a kol.:
Soudní řád správní. Komentář. Praha: H. I. J., 2019, str. 1025 - 1026).

54. V nadväznosti na poukaz povereného zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 18.11.2025 na
právny názor kasačného súdu vyjadrený v rozhodnutiach kasačného súdu odlišných od kasačného

rozsudku správny súd pre úplnosť uvádza, že pokiaľ dôjde po vydaní zrušujúceho rozhodnutia
kasačného súdu k tomu, že v inom rozhodnutí kasačný súd vysloví odlišný právny názor, správny súd
to pri opätovnom rozhodovaní určitej konkrétnej právnej veci nijako nezbavuje povinnosti rešpektovať
záväzný právny názor kasačného súdu vyjadrený v jeho zrušujúcom rozhodnutí, ktorým bolo skoršie
rozhodnutie správneho súdu v danej právnej veci zrušené a vec bola vrátená správnemu súdu na ďalšie

konanie (porovnaj napr. I., Z., I., K. a kol.: Soudní řád správní. Komentář. Praha: H. I. J., 2019, str. 1027).
Poukaz povereného zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 18.11.2025 na právny názor kasačného
súdu vyjadrení v rozhodnutiach kasačného súdu odlišných od kasačného rozsudku preto nemohol nič
zmeniť na viazanosti správneho súdu právnym názorom kasačného súdu vyjadreným v kasačnom
rozsudku.

55. Samotným záväzným právnym názorom kasačného súdu je potrebné rozumieť v zrušujúcom
rozhodnutí kasačného súdu vyjadrený záver o aplikácii a interpretácii práva, ktoré bolo alebo malo
byť použité v preskúmavanej právnej veci, a ktorým sa kasačný súd zaoberal so zreteľom na kasačné
námietky alebo ktorými sa zaoberal nad ich rámec. Správy súd je týmto právnym názorom viazaný ako

v rozsahu, v ktorom kasačný súd vzhliadol dôvody kasačnej sťažnosti opodstatnenými, tak aj v rozsahu,
v ktorom kasačný súd nedal sťažovateľovi za pravdu. Správnemu súdu neprináleží, aby tento právny
názor kasačného súdu hodnotil alebo aby s týmto právny názorom kasačného súdu polemizoval.

56. Pre úplnosť je v kontexte viazanosti správneho súdu záväzným právnym názorom kasačného súdu

potrebnédodať,žepriprieskumerozhodnutífinančnýchorgánovnazákladevšeobecnejsprávnejžaloby
je v podstate z povahy veci vylúčená možnosť zmeny skutkového stavu, ktorá by mohla odôvodniť
odklon od záväzného právneho názoru kasačného súdu. Správny súd totiž v rámci správneho súdneho
prieskumu v takomto prípade vychádza zo skutkového stavu tak, ako ho zistili finančné orgány v rámci
príslušného nimi vedeného konania (§ 119 v spojení s § 135 ods. 1 SSP).

VI./b
K rozhodnutiam žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty

57. Kasačný súd, ako to už bolo uvedené, vyslovil v kasačnom rozsudku vo vzťahu k rozhodnutiam

žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty záväzný právny názor. V konkrétnostiach
v relevantných častiach odôvodnenia kasačného rozsudku kasačný súd uviedol nasledovné:

„20. Sťažovateľ v podstate namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil danú vec, keď sa vo
svojom rozhodnutí stotožnil so závermi žalovaného a správcu dane o nepriznaní odpočtu DPH z dôvodu

nepreukázania realizácie dodávok tovaru deklarovanými dodávateľmi. Sťažovateľ je toho názoru, že
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ mu mala byť zo strany správcu dane preukázaná vedomá
účasťnapodvodnomkonaní.Suvedenýmitvrdeniamisťažovateľasastotožňujeajkasačnýsúd.Daňové
orgány a v konečnom dôsledku aj správny súd dospeli k záveru, že síce k plneniu zo zdaniteľnýchobchodov došlo, avšak nie deklarovanými dodávateľmi. Z uvedeného je plynie záver, že správny súd
považoval preukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom za hmotnoprávnu podmienku pre
vznik nároku na odpočet DPH.

21. Kasačný súd dospel k záveru, že je potrebné súhlasiť so sťažovateľom, že hmotnoprávnou
podmienkou na odpočítanie dane nie je preukázanie konkrétnej osoby deklarovaného dodávateľa, ako
to uviedol správny súd. Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ,
identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú

pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na
odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (I) nekontaktnosť
dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021), (II) nedostatok potrebných materiálnych
a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov
(rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci L. A. I., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo

veci C. M. EOOD, C-18/13 zo dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci F. K., C-324/11 zo dňa 06.09.2012,
bod 49), (III) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci L. A. I., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64), a pod.

22. Pokiaľ daňový subjekt preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH,

správca dane je v prípade ďalších pochybností povinný skúmať, či došlo k daňovému podvodu.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ (viď napríklad rozsudky vo veciach C- 354/03, C-355/03 a C-484/03 N.;
C-439/04 a C-440/04 I. a O. O., či C-80/11 a C-142/11 C. a Dávid) ako podvod na DPH označuje situácie,
v ktorých jeden z účastníkov reťazca neodvedie daň a ďalší si ju odpočíta, a to za účelom získania
zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z

pridanej hodnoty. Daňové orgány pri posudzovaní jednotlivých prípadov musia zrozumiteľne a presne
popísať všetky skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že došlo k podvodnému konaniu daňového subjektu.
Pokiaľ správca dane preukáže objektívne skutočnosti o tom, že daňový podvod nastal, pristúpi k
skúmaniu subjektívnej stránky účasti tohto daňového subjektu na podvode. Pri posudzovaní subjektívnej
stránky správca dane vyhodnotí aj to, či daňový subjekt prijal primerané opatrenia na to, aby zaistil, že

jeho plnenie nebude súčasťou podvodného reťazca. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti
aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/76/2020 z 26. októbra 2022, v ktorom sa
podrobne venoval posudzovaniu daňového podvodu podľa tzv. P. I. testu. Správca dane a ani žalovaný
však uvedeným spôsobom dokazovanie neviedli ...“ (ďalej len „citovaná časť odôvodnenia kasačného
rozsudku“).

58. Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na ďalšiu časť odôvodnenia kasačného rozsudku týkajúcu
sa odopretia práva žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty, v ktorej kasačný súd konštatoval
nasledovné:

„3. Žalovaný rozhodnutiami, uvedenými v záhlaví tohto rozsudku, podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
jednotlivé prvostupňové rozhodnutia potvrdil. Pri posudzovaní nároku na odpočet DPH žalovaný,
rovnako ako správca dane, spochybnil dodanie tovaru deklarovanými dodávateľmi ... “

59. Z citovanej časti odôvodnenia kasačného rozsudku je zrejmé, že podľa kasačného súdu finančné

orgány preskúmavané právne veci, v ktorých boli vydané rozhodnutia žalovaného vo veci rozdielu dane
z pridanej hodnoty, nesprávne právne posúdili, keď žalobcovi odopreli právo na odpočet dane z pridanej
hodnoty z dôvodu nepreukázania realizácie dodávok tovaru deklarovanými dodávateľmi. Z citovanej
časti odôvodnenia kasačného rozsudku je tiež zrejmé, že podľa kasačného súdu k odopretiu práva
žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty v preskúmavaných právnych veciach, v ktorých boli vydané

rozhodnutia žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty, by mohlo dôjsť, pokiaľ by mu zo strany
finančných orgánov bola preukázaná vedomá účasť na podvodnom konaní, presnejšie na daňovom
podvode. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že už sám kasačný súd konštatoval, že finančné
orgány neviedli dokazovanie vo vzťahu k preukazovaniu vedomej účasti žalobcu na podvodnom konaní,
presnejšie na daňovom podvode.

60. Správny súd v intenciách záväzného právneho názoru kasačného súdu vyjadreného v kasačnom
rozsudku poukazuje na skutočnosť, že v zmysle aktuálnej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej
únie (napr. rozhodnutie vo veci L. A. I., C-610/19 zo dňa 03.09.2020) nie je možné odoprieť právona odpočet dane z priadnej hodnoty len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že tovar
dodal ním deklarovaný dodávateľ. Hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočet dane
z pridanej hodnoty, sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie

služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že vznik daňovej povinnosti sa
viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie konkretizovaný. Podľa
Súdneho dvora Európskej únie skutočnosť, že dotknutý tovar nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru,
ani jej subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo,
a ani k tomu, aby mohlo byť odopreté právo na odpočet dane z pridanej hodnoty. Hmotnoprávnou

podmienkou pre uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty je to, že daňový subjekt disponuje
materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží doklady a dôkazy, že v danom
prípade tovar, na základe ktorého vzniklo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, použil pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných transakcií. Samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané
dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, tak nepostačuje na nepriznanie práva
na odpočet dane z pridanej hodnoty.

61. Ak teda finančné orgány odopreli žalobcovi právo na odpočet dane z pridanej hodnoty bez toho,
aby mu preukázali jeho vedomú účasť na podvodnom konaní, presnejšie na daňovom podvode, ich
rozhodnutia, a teda aj rozhodnutia žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty, vychádzali
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako to dôvodne namietal žalobca. Žaloba preto bola v časti

smerujúcej proti rozhodnutiam žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty dôvodná, a to
v častiach týkajúcich sa odopretia práva žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty.

62. Pokiaľ ide o vyhodnotenie zisteného skutkového stavu týkajúceho sa uplatneného oslobodenia od
dane pri deklarovanom intrakomunitárnom dodaní tovaru, podľa ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho

dvora Európskej únie k oslobodeniu dodania tovaru od dane v rámci spoločenstva dôjde iba vtedy,
keď právo nakladať s tovarom ako vlastník je prevedené na nadobúdateľa a predávajúci preukáže, že
tovar bol oslobodený alebo prepravený do iného členského štátu. Splnenie podmienok pre oslobodenie
od dane bolo daňovou kontrolou spochybnené, pričom tieto pochybnosti neboli odstránené výsledkami
vyžiadania medzinárodnej výmeny informácií, z ktorých vyplynulo, že v prípade deklarovaného

odberateľa, a to spoločnosti Kaygen, s.r.o, išlo o nekontaktný subjekt sídliaci na virtuálnej adrese,
ktorý daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie nepodal, pričom
neboli zistené žiadne doklady týkajúce sa tovaru, jeho prepravy alebo skladovania v inom členskom
štáte. Finančné orgány tak oslobodenie od dane žalobcovi pri deklarovanom intrakomunitárnom
dodaní tovaru dôvodne nepriznali, keďže predaj a prepravu tovaru žalobcu do iného členského štátu

nepovažovali za hodnoverne preukázanú iba na základe žalobcom predložených listín a výpovede
konateľa tvrdenej odberateľskej spoločnosti. Správny súd sa teda v tomto smere stotožnil s právnym
názorom Krajského súdu v Trnave prezentovaným v jeho zamietajúcom rozsudku s poukazom na
skutočnosť, že k uplatnenému právu na oslobodenie od dane sa kasačný súd v kasačnom rozsudku
nevyjadroval,keďžeotázkuposúdeniaprávanaoslobodenieoddanežalobcaakosťažovateľnenamietal

(porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/28/2021 zo dňa
18.12.2023, ods. 23). V tomto smere teda kasačný súd v kasačnom rozsudku nevyjadril záväzný právny
názor.

VI./c

K rozhodnutiu žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby

63. V nadväznosti na žalobné námietky smerujúce proti rozhodnutiu žalovaného vo veci dane
z príjmov právnickej osoby správny súd prvotne pripomína, že na proces daňovej kontroly, určovania
a vyrubovania daňových povinností sa vzťahuje všeobecný daňový procesný predpis, a to daňový

poriadok, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Keďže procesný režim a postup príslušných
finančných orgánov v rôznych daňových otázkach sú spoločné, možno v tomto rozsahu uplatňovať
spoločné procesné daňové zásady a zásady prezentované v správnej súdnej praxi, ktoré sa týkajú
procesného postupu podľa daňového poriadku, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

64. Aj v daňovom konaní týkajúcom sa dane z príjmov právnickej osoby platí, že dôkazné bremeno na
preukázaní zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dane z príjmov (vrátane uplatnených
daňových výdavkov) prioritne ťaží daňový subjekt. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať
len po formálnej stránke, a to napríklad vystavenou faktúrou alebo zmluvou. Predložené doklady musiabyť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak
daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu
byť priznané daňové oprávnenie. To však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je

bezvýhradné, resp. neobmedzené. Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena
medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá.

65. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne

vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je
podľa právnych predpisov povinný viesť. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť
a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov

vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej. Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne
na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného

plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov a týmto naň prenáša dôkazné bremeno
za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane.

66. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt však nie je akákoľvek
pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len

pochybnosť dôvodná, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých
v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení zákonných
podmienok pre priznanie daňového oprávnenia. Aj keď správca dane vedie dokazovanie v daňovom
konaní a hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe, neznamená to, že môže jednotlivé
dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo

vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

67. Hoci z procesného hľadiska sa pri dokazovaní postupuje pri jednotlivých typoch daní rovnako,
z materiálneho hľadiska je potrebné jednotlivé typy daní odlišovať. V tejto súvislosti možno poukázať
na skutočnosť, že podmienky pre uplatnenie daňového výdavku (nákladu) v oblasti dane z príjmov

a podmienky pre uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty nie sú identické, ale naopak,
sú odlišné.

68. Vychádzajúc z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov možno konštatovať, že základnými
zákonnými podmienkami pre uznanie daňového výdavku sú vecnosť (i), preukázateľnosť vynaloženia

(ii) a zaúčtovanie (iii).

69. Pri podmienke vecnosti je potrebné skúmať, či sú konkrétne výdavky vynaložené na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov, resp. zdaniteľných príjmov.

70. Pri podmienke zaúčtovania (zaevidovania) je potrebné skúmať, či bol výdavok aj riadne zaúčtovaný,
resp. zaevidovaný v daňovej evidencii.

71. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt (listinne a v
prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových výdavkov

preukázal, resp. či takýto výdavok (v určitej výške) skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia
platby). V prípadoch deklarovaných odplatných nadobudnutí tovaru (výdavok ako kúpna cena) daňové
doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je potrebné, aby
bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci
dojednaných dodávok tovarov.

72. Splnenie podmienok pre priznanie daňového výdavku je spojené s preukázaním reálneho dodania
tovaru či služby. Abstraktné vynaloženie finančných prostriedkov bez protiplnenia nemožno považovaťza preukázanie vynaloženia daňového výdavku (podmienka preukázateľnosti) a ani za výdavok
zabezpečujúci dosiahnutie, zabezpečenie či udržanie príjmov (podmienka vecnosti).

73. V kontexte dane z príjmov samozrejme nemožno opomenúť, že daň z príjmov nie je na európskej
úrovni plne harmonizovaná na rozdiel od dane z pridanej hodnoty. Smernica Rady 2006/112/ES zo
dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o dani z pridanej
hodnoty“) neupravuje a ani sa nevzťahuje na problematiku dane z príjmov. Preto rozhodovacia činnosť
SúdnehodvoraEurópskejúnietýkajúcasasmerniceodanizpridanejhodnotyniejeuplatniteľnávoblasti

rozhodovania o dani z príjmov.

74. Z hľadiska vyššie uvedených východísk vyplývajúcich z relevantnej právnej úpravy a zo správnej
súdnejpraxe(ktorejsumarizáciajeobsiahnutánapr.vrozsudkuNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 8Sfk/14/2024 zo dňa 30.04.2025, ods. 40 až 49) bolo potrebné posúdiť aj rozhodnutie
žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby.

75. Aplikujúc vyššie uvedené východiská v rámci správneho súdneho prieskumu rozhodnutia
žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby správny súd, v zhode s finančnými orgánmi,
konštatuje, že finančné orgány v predmetnej právnej veci spochybnili to, že žalobcovi bol tovar dodaný
osobami uvedenými na sporných dodávateľských faktúrach ako dodávatelia, t.j. spoločnosťou EMKO

RENT, s.r.o. (neskôr spoločnosť RYNOMONT s.r.o.), spoločnosťou CONTINENTAL CAR TRADING
s.r.o. (neskôr spoločnosť RYNOMONT s.r.o.), spoločnosťou MARMANDE s.r.o. a spoločnosťou
TREXSTONE s.r.o. (ďalej spolu len „deklarovaní dodávatelia“). Správna súdna prax pritom dlhodobo
vyžaduje v rámci kritérií pre uznanie nákladu ako daňového výdavku pre účely dane z príjmov to,
aby bolo preukázané, že služba alebo tovar bol poskytnutý alebo dodaný konkrétnym dodávateľom

(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/59/2022 zo dňa
25.04.2024, ods. 19 a tam uvádzané odkazy na ďalšie súdne rozhodnutia).

76. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí XIII. konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt
nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali dodanie predmetného

tovaru deklarovanými dodávateľmi žalobcovi. Toto konštatovanie správcu dane zodpovedá obsahu
administratívneho spisu.

77. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k dodaniu tovaru deklarovanými
dodávateľmi žalobcovi žiadne ďalšie doklady a dôkazy okrem samotných faktúr neboli predložené,

a to ani zo strany žalobcu. Pokiaľ ide o zmluvy o dodaní tovaru deklarovanými dodávateľmi žalobcovi,
žalobca uviedol, že tieto boli uzatvorené ústne. Svedok C. D. na ústnom pojednávaní dňa 17.08.2017
taktiež uviedol, že medzi deklarovaným dodávateľom, za ktorého konal, a žalobcom boli len ústne
dohody. Obdobne svedok A. B. na ústnom pojednávaní dňa 05.09.2017 uviedol, že medzi deklarovaným
dodávateľom, za ktorého konal, a žalobcom bolo dodanie tovaru dohodnuté slovne, a to osobne alebo

telefonicky. Napokon svedok A. E., ktorý počas daňovej kontroly po zákonnom poučení odmietol vo
veci vypovedať, na ústnom pojednávaní dňa 06.09.2018 uviedol, že medzi deklarovaným dodávateľom,
za ktorého konal, a žalobcom zmluva nebola uzatvorená, presnejšie tento svedok na otázku, či boli
uzatvorené zmluvy, odpovedal, že nie. V nadväznosti na okolnosť, že zmluvy o dodaní tovaru žalobcovi
boli uzatvorené ústne, správny súd uvádza, že ak aj relevantná právna úprava vo vzťahu k určitému

zmluvnému druhu nepredpisuje obligatórnu písomnú formu, daňový subjekt musí pamätať na to, že
uzatvorenie zmluvy v ústnej forme síce samo nezhoršuje jeho postavenie ohľadne dôkaznej situácie
v prípadnom daňovom konaní, ale takisto jeho postavenie ohľadne dôkaznej situácie v prípadnom
daňovom konaní rozhodne ani nevylepšuje.

78. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že za deklarovaných dodávateľov boli vypočutí
bývalí konatelia, ktorí síce formálne potvrdili obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak svoje
tvrdenia nepreukázali žiadnymi relevantnými dokladmi a dôkazmi, pričom takéto prípadné konkrétne
doklady a dôkazy, ktoré mali finančné orgány zohľadniť a nezohľadnili v súvislosti s výpoveďami
bývalých konateľov deklarovaných dodávateľov, žalobca v žalobe nijako neoznačil. Bývalí konatelia

deklarovaných dodávateľov nevedeli označiť subdodávateľov, teda dodávateľov deklarovaných
dodávateľov, a nevedeli sa relevantne vyjadriť ani k nakládke ani k vykládke tovaru. V tejto súvislosti
správny súd pripomína, že samotné formálne potvrdenie obchodnej spolupráce zo strany konateľa
určitého deklarovaného dodávateľa určitého daňového subjektu podľa správnej súdnej praxe nie jeokolnosťou, ktorá by automaticky bez ďalšieho mohla rozptýliť finančnými orgánmi zistené relevantné
pochybnosti (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sfk/20/2023 zo dňa 30.04.2025, ods. 48).

79. Žalobné námietky, v zmysle ktorých správca dane bagatelizoval výpovede vypočutých svedkov,
neboli dôvodné. Správca dane totiž nijako nebagatelizoval výpovede vypočutých svedkov. Správca dane
„iba“ vymedzil, ako vyhodnotil výpovede vypočutých svedkov. V nadväznosti na výsluch svedkov je
pritom potrebné pamätať na skutočnosť, že finančné orgány nie sú povinné nekriticky si osvojiť výpoveď

svedka, a že výpoveď svedka je „len“ jedným z možných dôkazných prostriedkov, pričom musí byť
hodnotená ako každý iný dôkaz s tým, že nemôže byť hodnotená izolovane, ale musí byť hodnotená
v kontexte s ďalšími dôkazmi. Inými slovami, hodnotenie výpovede svedka, vrátane výpovede konateľa
konkrétneho dodávateľa konkrétneho daňového subjektu, zo strany finančných orgánov je postup
súladnýsrelevantnouprávnouúpravou.Prihodnotenívýpovedesvedkapotomnemožnovylúčiťprípady,
keďnapriekpotvrdeniudodaniatovaruzostranysvedka,atoprípadneajzostranykonateľakonkrétneho

dodávateľa konkrétneho daňového subjektu, finančné orgány dospejú k záveru, že predmetná výpoveď
nie je spôsobilá rozptýliť ich dôvodné pochybnosti (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/114/2022 zo dňa 29.01.2024, ods. 47). Vyjadrenie správcu dane
k výpovedi vypočutých svedkov je potom potrebné vnímať optikou uvedených východísk.

80. Nahliadajúc na vyjadrenie správcu dane k výpovedi svedkov C. D., A. B., a A. E. optikou vyššie
uvedených východísk ani nie je zrejmé, v čom malo spočívať bagatelizovanie ich výpovede. Vo vzťahu
kvýpovediamtýchtosvedkovtotižsprávcadaneuviedol,žetítoslovnepotvrdilidodanietovaružalobcovi,
ale nepredložili žiadne relevantné doklady ani dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia podložili. Takéto
vyjadrenie správcu dane zodpovedá obsahu výpovede uvedených svedkov a je súladné aj s obsahom

administratívneho spisu. Napokon, ani vo vzťahu k výpovedi ďalších svedkov nie je zrejmé, v čom malo
spočívať bagatelizovanie ich výpovede.

81. K žalobnej námietke o nevypočutí Q. O. B. zo strany finančných orgánov správny súd uvádza,
že podľa vyjadrenia svedka C. D. zo dňa 17.08.2017 mal byť v tom čase O. B. už mŕtvy. O. B. preto

nemohol byť vypočutý zo strany finančných orgánov ako svedok. O tejto informácii žalobca nepochybne
má vedomosť, keďže jeho splnomocnený zástupca bol prítomný na ústnom pojednávaní uskutočnenom
dňa 17.08.2017, v rámci ktorého C. D. uviedol túto informáciu.

82. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vypočutie svedkov A. B., C. D., A. E. a F. G., správny súd mu

nevyhovel. Z návrhu na vypočutie uvedených osôb nebolo zrejmé, ako by ich svedecká výpoveď mohla
rozptýliť finančnými orgánmi zistené pochybnosti týkajúce sa dane z príjmov žalobcu ako právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. Ako to už pritom bolo uvedené, samotné formálne potvrdenie
obchodnej spolupráce zo strany konateľa konkrétneho dodávateľa konkrétneho daňového subjektu nie
je okolnosťou, ktorá by automaticky mohla rozptýliť finančnými orgánmi zistené relevantné pochybnosti.

Samotný správny súd v tejto súvislosti taktiež dodáva, že nebolo jeho povinnosťou uskutočniť výsluch
uvedených osôb, keďže nie je súdom skutkovým (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP,
ktoré sa však na daný prípad nevzťahujú), ale súdom, ktorý na základe uplatnených žalobných bodov
preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.

83. Pokiaľ žalobca v žalobe namieta, že tovar bol ďalej predaný (dodávaný) odberateľom s primeraným
ziskom, a že existuje doklad o predaji tovaru, je potrebné konštatovať, že tieto okolnosti síce nasvedčujú
existencii predmetného tovaru, nijako však nepotvrdzujú jeho dodanie deklarovanými dodávateľmi
žalobcovi. Pre uznanie nákladu ako daňového výdavku pre účely dane z príjmov pritom bolo potrebné,
aby bolo preukázané, že predmetný tovar bol poskytnutý alebo dodaný konkrétnym dodávateľom, ako

to už bolo uvedené.

84. Námietka žalobcu, že správca dane postupoval protizákonne, ak podmieňoval nárok na
uplatnenie daňových výdavkov zo strany žalobcu podmienkou splnenia povinnosti na dodávateľskom či
subdodávateľskom stupni, nebola dôvodná. Správca dane ani žalovaný nijako nepodmieňovali nárok na

uplatnenie daňových výdavkov zo strany žalobcu podmienkou splnenia povinnosti na dodávateľskom
či subdodávateľskom stupni. Vyjadrenia finančných orgánov týkajúce sa deklarovaných dodávateľov je
potrebné vnímať v celkovom kontexte okolností zistených finančnými orgánmi na základe vykonaného
dokazovania. Nemožno pritom opomenúť, že žalobca okrem samotných faktúr nepredložil žiadne ďalšierelevantné doklady a dôkazy týkajúce sa nadobudnutia tovaru od deklarovaných dodávateľov. Žalobca
nepredložil ani len zmluvy s deklarovanými dodávateľmi, keďže tie mali byť uzatvorené ústne. Žalobca
nepreukázal ani prepravu tovaru od deklarovaných dodávateľov. Žalobca sa tak ocitol v stave dôkaznej

núdze. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo
vlastnom záujme v reálnom čase uskutočňovania určitého plnenia získavať dôkazy o tom, že bolo
uskutočnené, a kým bolo realizované, a to pochopiteľne aj na strane dodávateľa. Uvedené platí aj vo
vzťahu k žalobcovi, ktorý si mal už v reálnom čase uskutočňovania dodania tovaru zabezpečiť dôkazy

o tom, že bolo realizované ako aj o tom, kto bol jeho dodávateľom. Pokiaľ takto nepostupoval, musí
sám znášať dôsledky svojej dôkaznej núdze. Vyjadrenia finančných orgánov týkajúce sa deklarovaných
dodávateľov vo svojej podstate znamenajú len to, že stav dôkaznej núdze žalobcu, a pochybnosti
finančných orgánov, ktoré z nej vyplynuli, neboli odstránené ani dokazovaním realizovaným vo vzťahu
k deklarovaným dodávateľom.

VI./d
K dĺžke daňovej kontroly

85. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa dĺžky daňovej kontroly správny súd uvádza, že tieto
námietky neboli dôvodné. S týmito námietkami sa vysporiadal už Krajský súd v Trnave v zamietajúcom
rozsudku a správny súd nevzhliadol žiadny dôvod, aby sa odchýlil od logickej argumentácie Krajského
súdu v Trnave súladnej s relevantnou právnou úpravou.

86. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola začala dňa 08.11.2016 a bola
ukončená dňa 29.12.2017. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že rozhodnutím správcu
dane č. 101860580/2017 zo dňa 04.09.2017 bola daňová kontrola podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového
poriadku prerušená odo dňa 06.09.2017 z dôvodu žiadosti o poskytnutie informácií prostredníctvom

medzinárodnej výmeny informácií, a že správca dane oznámil žalobcovi oznámením č. 102364519/2017
zo dňa 13.11.2017, že pokračuje vo výkone daňovej kontroly, a to od 08.11.2017. Je tak zrejmé, že bola
dodržaná lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly.

87. Žalobné námietky týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly neboli dôvodné. Žalobca totiž nedôvodne

namietal, že medzinárodná výmena informácií nemohla mať pre konanie žiadny význam. Správca
dane dôvod vykonania medzinárodnej výmeny informácií uviedol napr. v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia III. (str. 7 – 8), pričom v tomto rozhodnutí v konečnom dôsledku uviedol aj to, ako
vyhodnotil informácie získané v rámci vykonanej medzinárodnej výmeny informácií, keď konštatoval,
že vyhodnotením všetkých vyššie uvedených získaných informácií dospel k záveru, že žalobcom

deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru oslobodené od dane pre daňový subjekt Kaygen s.r.o.
nebolo realizované tak, ako to uviedol žalobca (str. 10). Pri konštatovaní tohto záveru správca dane
celkomzjavnevychádzalajzinformáciízískanýchvrámcimedzinárodnejvýmenyinformácií.Toistéplatí
aj vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu VII., prvostupňovému rozhodnutiu VIII., prvostupňovému
rozhodnutiu XI. a prvostupňovému rozhodnutiu XII. Vzhľadom na uvedené nemôže byť žiadna

pochybnosť o tom, že vykonanie medzinárodnej výmeny informácií malo v rámci predmetnej daňovej
kontroly význam.

88. Pri posúdení zákonnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o poskytnutie informácií
prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií bolo bez právneho významu, či sa medzinárodná

výmena informácií týkala tak odpočtu dane z pridanej hodnoty ako aj dane z príjmov žalobcu ako
právnickej osoby, resp. bolo bez právneho významu to, či sa medzinárodná výmena informácií týka
všetkých alebo len niektorých kontrolovaných zdaňovacích období. Platí totiž, že ak sa žiadosťou
o poskytnutie informácií prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií zisťujú informácie potrebné
pre rozhodnutie o daňovej povinnosti len za niektoré z viacerých zdaňovacích období, ktorých sa daňová

kontrola týka, potom je treba považovať prerušenie daňovej kontroly za opodstatnené, za predpokladu,
že sa požaduje taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou a nezisťujú sa
informácie opakovane alebo po častiach. Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že správca dane požadoval
taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisel s daňovou kontrolou. Správny súd v tejto súvislostiešte dodáva, že žalobca nenamietal a z obsahu administratívneho spisu ani nevyplýva, že by správca
dane žiadosťou o poskytnutie informácií prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií zisťoval
informácie opakovane alebo po častiach.

89. Vo vzťahu k žalobným námietkam týkajúcim sa dĺžky daňovej kontroly správny súd napokon uvádza,
že tieto boli vo svojej podstate vágne a bez bližšej špecifikácie vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým
a právnym okolnostiam preskúmavaných právnych vecí. Predmetné žalobné námietky mali povahu
všeobecných vyjadrení použiteľných prakticky vo vzťahu k akejkoľvek daňovej kontrole, v rámci ktorej

došlo k jej prerušeniu. Takémuto charakteru predmetných žalobných námietok potom zodpovedá aj
odpoveď správneho súdu na ne.

VI./e
K ďalším námietkam žalobcu a vyjadreniam účastníkov konania

90. Pokiaľ žalobca v žalobe argumentoval rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie, správny súd
opätovne pripomína, že daň z príjmov nie je na európskej úrovni plne harmonizovaná na rozdiel od dane
z pridanej hodnoty. Smernica o dani z pridanej hodnoty neupravuje a ani sa nevzťahuje na problematiku
dane z príjmov. Preto rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie týkajúca sa smernice o dani
z pridanej hodnoty nie je uplatniteľná v oblasti rozhodovania o dani z príjmov. Inými slovami, vo vzťahu

k rozhodnutiu žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej osoby nemala argumentácia žalobcu
rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie relevanciu. Takáto argumentácia žalobcu mohla mať
relevanciu len vo vzťahu k rozhodnutiam žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty. Keďže
tieto rozhodnutia žalovaného bolo potrebné zrušiť v intenciách záväzného právneho názoru kasačného
súdu vyjadreného v kasačnom rozsudku, správny súd nepovažuje za potrebné bližšie sa vyjadrovať

k argumentácii žalobcu rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie.

91. Pokiaľ žalobca v žalobe argumentoval rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu nijako nevyplýva, že by finančné orgány
vo veci vyrubenia rozdielu dane žalobcovi na dani z príjmov právnickej osoby postupovali v rozpore

s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky. Keďže rozhodnutia žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo
potrebné zrušiť v intenciách záväzného právneho názoru kasačného súdu vyjadreného v kasačnom
rozsudku, správny súd nepovažuje za potrebné bližšie sa vyjadrovať k argumentácii žalobcu
rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

92. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe, keď ich
nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach nemožno
vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z

účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS
56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999
týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa
sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti

č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Podľa
štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia
v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie
nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom.

VI./f
Záver a náhrada trov konania

93.Sumarizujúcuvedenésprávnysúd(spoukazomnazáväznýprávnynázorkasačnéhosúduvyjadrený
v kasačnom rozsudku) dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného vo veci rozdielu dane z pridanej
hodnoty vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ich postupom podľa § 191 ods. 1
písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.94. V ďalších konaniach bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s
poukazom na jeho odôvodnenie bude jeho úlohou jednotlivé právne veci týkajúce sa dane z pridanej

hodnoty opätovne posúdiť. Vo vzťahu k povinnosti žalovaného jednotlivé právne veci opätovne posúdiť
správny súd zdôrazňuje, že jeho závery prezentované v tomto rozsudku automaticky neznamenajú,
že žalobcovi má byť (nevyhnutne) priznané právo na odpočet dane z pridanej hodnoty zo sporných
obchodov.

95. Pokiaľ ide o časť žaloby smerujúcu proti rozhodnutiu žalovaného vo veci dane z príjmov právnickej
osoby, správny súd po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok dospel k záveru
o nedôvodnosti podanej žaloby v predmetnej časti, a preto ju postupom podľa § 190 SSP v tejto časti
zamietol.

96. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a žalobcovi priznal právo na náhradu trov

konania v rozsahu 84 %, a to podľa miery jeho úspechu v konaní. Žalobca bol totiž v konaní úspešný
v rozsahu 12/13, t.j. 92%, keďže 12 rozhodnutí žalovaného z celkového počtu 13 preskúmavaných
rozhodnutí žalovaného bolo zrušených. V prevyšujúcej časti, a teda v rozsahu 1/13, t.j. 8%, bol úspešný
žalovaný. Žalobcovi preto patrí náhrada trov konania v rozsahu 92 % - 8 %, t.j. v rozsahu 84 %. Takýto
spôsob určenia rozsahu náhrady trov konania, pri ktorom sa od miery úspechu prevažne úspešného

účastníka konania odpočíta miera jeho neúspechu, zodpovedá záverom prezentovaným v odbornej
literatúre (napr. G., R., A., C., S., C., A., P. a kol.: Správny súdny poriadok. Bratislava: C. H. Beck,
2018, str. 816 - 817). Správny súd pre úplnosť uvádza, že pri určení miery úspechu žalobcu a miery
úspechu žalovaného vychádzal z toho, že v správnom súdnom konaní o všeobecnej správnej žalobe sa
úspech posudzuje podľa toho, či preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo alebo nebolo

zrušené. Ak bolo preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušené, žalobca mal vo vzťahu
k nemu v správnom súdnom konaní o všeobecnej správnej žalobe úspech. Naopak, ak preskúmavané
rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušené nebolo, úspech vo vzťahu k nemu v správnom súdnom
konaní o všeobecnej správnej žalobe mal žalovaný.

97. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd
v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní
sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý
za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je
žalovaným Centrum právnej pomoci.