Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, February 11, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6423010352
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6423010352.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a

sudcov JUDr. Michaely Bucekovej, PhD., LL.M. a JUDr. Andreja Matušovica, na verejnom zasadnutí dňa
11. februára 2026, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Žiar nad Hronom zo dňa 19. novembra 2025, sp. zn. 4T/55/2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu v celom
výroku o treste.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D. E., trvale
bytom F. G. H. XXX/XX, C.,

o d s u d z u j e

podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. na peňažný
trest vo výmere 2 000,- (dvetisíc) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. mu pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 60 (šesťdesiat) dní.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

Vo výroku o vine zostáva napadnutý rozsudok okresného súdu nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu ublíženia

na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 7.2.2023 v čase o 06:50 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. VW Golf, ev. č. I. XXX J. po ceste
II/428 v smere Žiar nad Hronom - Nová Baňa tým spôsobom, že na úrovni motela Sitno prednou časťou
vozidla narazil do chodca K. E., nar. XX.XX.XXXX, ktorý prechádzal vozovku z pohľadu vodiča z ľavej
strany na pravú, pričom pri nehode tento utrpel zranenia – roztrhnutie nadhrebeňového svalu vpravo
a čiastočné roztrhnutie podhrebeňového svalu vpravo, roztrhnutie zadného rohu vnútorného menisku

kolena vľavo, zlomeninu nosových kostí a nosovej prepážky s posunom, mnohopočetné tržné a rezné
rany na hlave, podvrtnutie krčnej chrbtice, poranenie VII. nervu hlavového vpravo, ktoré si vyžiadali dobu
liečenia 2 – 3 mesiace.Za to bol obžalovanému uložený podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, §
36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výmere 1 000 eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona mu bol pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne
zmarený, ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 60 dní.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel
akéhokoľvek druhu vo výmere 12 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal obžalovaný priamo na hlavnom pojednávaní
prostredníctvom svojej obhajkyne odvolanie, ktorého dôvody doplnil písomným podaním doručeným
okresnému súdu dňa 29. decembra 2025. Úvodom popísal výrokovú časť napadnutého rozsudku s
tým, že odvolanie smeruje proti výrokom o vine a treste, ako aj proti všetkým ďalším výrokom, ktoré
majú vo vzťahu k obžalovanému povahu závislých výrokov. Dodal, že odvolaním sleduje, aby bol

spod obžaloby oslobodený, subsidiárne, aby odvolací súd výrok o treste primerane zmiernil v súlade s
povahou skutku, osobnými pomermi obžalovaného a zásadou spravodlivosti. Pokračoval, že súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že obžalovaný je zo spáchania činu usvedčovaný
výpoveďousvedkapoškodenéhoK.E.,alepredovšetkýmzávermiodbornéhovyjadreniaznalcazodboru
cestnej dopravy L. B. I., videozáznamom z kamerového systému Mesta Žarnovica z rozhodného času,

listinnou a fotografickou dokumentáciou z miesta nehody a ďalšími listinnými dôkazmi. Obžalovaný
nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, nakoľko tento zásadným spôsobom porušil zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 12 ods. 12 Trestného poriadku, najmä keď sa nevysporiadal s existenciou
dvoch navzájom rozporných znaleckých záverov, pričom bez akéhokoľvek presvedčivého odôvodnenia
uprednostnil odborné vyjadrenie znalca L. B. I. a úplne ignoroval znalecké závery znalca L. G. M., hoci

tie boli v konaní riadne vykonané. Obžalovaný namietol, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku
uviedol, že obžalovaný je predovšetkým usvedčovaný závermi odborného vyjadrenia znalca L. I., avšak
nijako nezdôvodnil, prečo považuje jeho odborné vyjadrenie za presvedčivejšie, neuvádza, v čom sú
závery L. M. nesprávne, neúplné alebo nelogické, neanalyzuje metodiku použitú jednotlivými znalcami,
nevysvetľuje, prečo sú závery znalca, ktorý nebol na mieste nehody a nevykonal žiadnu rekonštrukciu,

vierohodnejšie než závery znalca, ktorý miesto nehody osobne preveril a vykonal rekonštrukciu za
porovnateľných podmienok. Súd prvého stupňa tak len mechanicky prevzal teoretické závery znalca
L. I., opomenul praktické zistenia znalca L. M. a nahradil odborné hodnotenie vlastnou úvahou.
Obžalovaný takýto postup súdu považuje za arbitrárny a v rozpore s požiadavkou presvedčivého
odôvodnenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa dospel k záveru, že na strane obžalovaného

došlo k zavineniu vo forme vedomej nedbanlivosti, avšak s takýmto záverom sa obžalovaný nemôže
stotožniť, keďže je založený na nesprávnom právnom výklade pojmu predvídateľnosti, na rozšírení
zákonných povinností obžalovaného ako vodiča nad rámec zákona a na ignorovaní skutkových a
technických záverov znaleckého dokazovania. O vedomej nedbanlivosti možno hovoriť iba vtedy, ak
sú kumulatívne splnené dve podmienky, a to, že obžalovaný vedel, že môže porušiť alebo ohroziť

chránený záujem a bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že taký následok nespôsobí. K zavineniu z
nedbanlivosti môže dôjsť len vtedy, ak je súčasne daná povinnosť aj možnosť predvídať vznik následku.
V danom prípade však nebola splnená možnosť predvídať konkrétny nebezpečný následok, a teda
nie je splnený základný znak vedomej nedbanlivosti. Poukázal na to, že súd prvého stupňa založil
záver o zavinení na úvahe, že obžalovaný mal predvídať vstup poškodeného do vozovky preto, lebo

išlo o mestskú oblasť, nachádzajú sa tam autobusové zastávky a obchodné prevádzky, v blízkosti
sa nachádza priechod pre chodcov a obžalovaný lokalitu poznal. Takýto výklad je však v rozpore s
ustálenou judikatúrou, podľa ktorej vodič nie je povinný predvídať konkrétne protiprávne a neštandardné
správanie chodca, ale len všeobecne počítať s ich prítomnosťou. Predvídateľnosť v trestnoprávnom
zmysle nie je abstraktná, ale musí sa viazať na konkrétny spôsob porušenia pravidiel, ku ktorému v

danom prípade došlo. Z vykonaného dokazovania, vrátane znaleckého vyjadrenia L. G. M. jednoznačne
vyplýva, že poškodený vstúpil do vozovky mimo priechodu pre chodcov, vystúpil spoza iného vozidla,
v čase občianskeho svitania, bez toho, aby reagoval na prichádzajúce vozidlo, šikmo, nie kolmo na
os vozovky a tým vytvoril náhlu kolíznu situáciu. Takéto správanie nie je bežným ani očakávateľným
správaním chodca, a teda nie je právne predvídateľné ani pre zvýšene opatrného vodiča. Ak by

mal vodič v meste povinnosť predvídať, že chodec kedykoľvek vstúpi do vozovky mimo priechodu,
spoza vozidla, v zníženej viditeľnosti, potom by povinnosť zvýšenej opatrnosti nadobudla absolútny
charakter, čo súd sám správne označuje za neprípustné, no v rozpore s tým ju v tomto prípade fakticky
uplatnil. Spáchanie predmetného trestného činu sa tak posúva do roviny objektívnej zodpovednosti,v dôsledku čoho bude obžalovaný perzekuovaný nie za naplnenie skutkovej podstaty konkrétneho
trestného činu, ale za samotný následok bez ohľadu na príčinu jeho následku a rovnako bez ohľadu
na mieru zavinenia jednotlivých účastníkov konania. Obžalovaný poukázal na správanie poškodeného,

ktorý nezostal v strede vozovky a nepočkal, kým osobné motorové vozidlo obžalovaného prejde. Je
toho názoru, že v konaní bola prenesená trestnoprávna zodpovednosť a s tým spojená represia výlučne
na obžalovaného. Zdôraznil, že v čase dopravnej nehody sa pohyboval rýchlosťou 37 km/hod., z čoho
jednoznačnevyplýva,žeobžalovanýdodržalzvýšenúopatrnosťprivedenísvojhoosobnéhomotorového
vozidla. Zdôraznil, že prítomnosť priechodu pre chodcov niekoľko metrov ďalej posilňuje legitímne

očakávanie vodiča, že chodec použije práve tento priechod, a nie že vstúpi do vozovky mimo neho.
Znalec L. M. jednoznačne konštatoval, že chodec bol neočakávanou prekážkou, vodič reagoval ihneď
po prvom objektívne možno vizuálnom vneme, vodič nemal technickú ani fyzickú možnosť zabrániť
nehode. Predvídateľnosť musí byť posudzovaná z pohľadu vodiča v okamihu pred vznikom kolíznej
situácie, nie spätne po jej tragickom následku. Z pohľadu vodiča v danom momente nebol chodec
viditeľný, nenachádzal sa na priechode a nebolo možné predpokladať jeho vstup do jazdnej dráhy.

Obžalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že mohol zabrániť dopravnej nehode
včasným intenzívnym brzdením, prípadne miernym vybočením vozidla doľava. Ide len o hypotetické
tvrdenie. Poukázal na záver znalca L. M., ktorý ako technickú príčinu nehody určil kolízny vstup chodca
do vozovky. Dodal, že obžalovaný nepopiera, že spoluzavinenie poškodeného samo o sebe nevylučuje
trestnú zodpovednosť obžalovaného. Ak je však konanie poškodeného samostatnou, dominantnou a

rozhodujúcou príčinou následku, príčinná súvislosť na strane obžalovaného nie je daná. Za zavádzajúci
považuje obžalovaný záver súdu prvého stupňa, že chodec nebol náhlou prekážkou, a teda, že
obžalovaný, ak by jeho reakčný čas bol 1 sekunda, mal možnosť zabrániť nehode. Obžalovaný
poukazuje na to, že reakčný čas nie je konštanta a že reakčný čas 1 sekunda predstavuje ideálnu
hodnotu. Tento predpoklad, z ktorého súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal, je však

čisto teoretický a ignoruje realitu dopravnej situácie. Záver súdu prvého stupňa, že keďže išlo o fázu
občianskeho svitania, nebol dôvod na dlhší reakčný čas, považuje obžalovaný za nesprávny. Zdôraznil,
že kamerový systém, ktorý zaznamenal dopravnú situáciu, má odlišnú svetelnú citlivosť, než akou
disponuje ľudské oko vodiča v reálnej jazdnej situácii. Záverom obžalovaný poprel, žeby oneskorenú
reakciu mohla spôsobiť námraza na oknách vozidla, nakoľko znalec L. M. vplyv námrazy na výhľad

vylúčil.

Obžalovaný navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vec vrátiť súdu
prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd sám vo veci
rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby.

Proti rozsudku, čo do výroku o treste, v neprospech obžalovaného, podal odvolanie aj okresný
prokurátor, a to písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 20. novembra 2025, ktorého
dôvody doplnil písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 2. januára 2026. Úvodom popísal
výrok napadnutého rozsudku s tým, že sa nestotožňuje s uloženým trestom, tento nepovažuje za

dostatočný, jednak z hľadiska prevýchovného ako aj preventívneho i represívneho pôsobenia. Pripustil,
žeobžalovanýnemázáznamvregistritrestov,avšakzdôraznil,žedržiteľomvodičskéhooprávneniajeod
roku 2001 a do spáchania skutku vo februári 2023 sa dopustil celkovo 23 priestupkov na úseku dopravy
prevažne za rýchlosť jazdy a porušenie povinností vodiča. Táto skutočnosť naznačuje, že sa jedná o
vodiča, ktorý pri vedení motorového vozidla opakovane a často porušuje pravidlá cestnej premávky a

nerešpektuje povinnosti uložené mu zákonom. Dodal, že k dopravnej nehode síce nedošlo na priechode
pre chodcov, avšak v blízkom okolí takéhoto priechodu pre chodcov. Uložený trest považuje za mierny,
a preto ho nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivým je totiž len trest primeraný.

Na verejnom zasadnutí prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za

správny a zákonný, a preto navrhla vyhovieť odvolaniu okresného prokurátora. Neprimeranosť trestu
vidí v tom, že obžalovanému by mal byť uložený prísnejší trest zákazu činnosti. Odvolanie obžalovaného
navrhla zamietnuť.

Obhajkyňaobžalovanéhosapridŕžalaskutkovýchaprávnychzáverovuvedenýchvodvolaní.Zdôraznila,

že obžalovaný išiel výrazne nižšou rýchlosťou ako je povolená, kolíziu vyvolal poškodený a to tak, že
vytvoril obžalovanému neočakávanú prekážku, čo znamená, že nebolo v jeho možnostiach zabrániť
stretu jeho vozidla s poškodeným. Poukázala na zásadu in dubio pro reo, nakoľko je sporné, či
obžalovaný dopravnú nehodu zavinil. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a žiadala, aby krajský súd voveci sám rozhodol a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Odvolanie okresného prokurátora navrhla
zamietnuť.

Obžalovaný uviedol, že mu je to všetko veľmi ľúto, je si vedomý, že poškodený má následky z tejto
dopravnej nehody. On však neporušil nič, žiadnu povinnosť, išiel predpisovo. V danom okamihu sa to
nedalo inak riešiť, žiadny iný manéver neprichádzal do úvahy, musel len brzdiť. V ostatnom sa pripojil k
svojej obhajkyne a požiadal, aby bol spod obžaloby oslobodený.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolania podali obžalovaný a okresný
prokurátor ako oprávnené osoby v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné.
Následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého
rozsudku vo výrokoch o vine a treste, proti ktorému odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytknuté, by prihliadol len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po

uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo podané dôvodne
(krajský súd obžalovanému zmiernil uložený trest, keď síce sprísnil uložený peňažný trest z 1 000 euro
na 2 000 euro, no zároveň zrušil uložený trest zákazu činnosti), naproti tomu, odvolanie okresného
prokurátora vyhodnotil ako nedôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. krajský súd zistil, že okresný
súd pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na
hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto smere
vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá všetkým podstatným hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr. por., prejednávanému

prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať. Stručne teda
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom odporovali. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový
súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke

viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona.

Krajský súd sa, čo do viny, v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného
súdu a v tomto smere v podrobnostiach krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku

na strane č. 8 odsek posledný až strane č. 11 odsek prvý. Ako správne uviedol okresný súd, z
vykonaných dôkazov je nepochybné, že primárnou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo porušenie
pravidiel cestnej premávky zo strany obžalovaného, avšak s významným spoluzavinením na strane
poškodeného, ktorý nesprávnym prechádzaním cez cestu spôsobil vznik kolíznej situácie z technického
hľadiska.Krajskýsúdnatomtomiestezdôrazňuje,žeikeďpoškodenývytvorilkolíznusituáciu,nejednalo

sa z technického hľadiska o náhlu prekážku. Takýto záver zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva.
Obžalovaný ako vodič osobného motorového vozidla, pri správnej technike jazdy, tak jednoznačne
mohol odvrátiť dopravnú nehodu. Tým je založená jeho trestnoprávna zodpovednosť za následky
tejto dopravnej nehody. Krajský súd preto nemá žiadne pochybnosti o správnosti záveru súdu prvého
stupňa, že obžalovaný naplnil všetky znaky trestného činu kladeného mu za vinu. Odvolacie námietky

obžalovaného potom nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu
rozhodnutiu vo výroku o jeho vine. Obranu obžalovaného krajský súd v úplnej zhode so súdom prvého
stupňa tak vyhodnotil ako účelovú, s cieľom vyhnúť sa trestnému postihu za protiprávne konanie.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, krajský súd zistil, že trest uložený obžalovanému napadnutým

rozsudkomjeneprimeraneprísny.Preskúmajúcnapadnutýrozsudokvtejtočasti,krajskýsúdkonštatuje,
že okresný súd pri ukladaní trestu prihliadol na všetky podstatné skutočnosti, na ktoré bol povinný
podľa Trestného zákona prihliadnuť. Okresný súd správne u obžalovaného vzhliadol jednu poľahčujúcu
okolnosť podľa ustanovenia § 36 písm. j) Trestného zákona, že viedol pred spáchaním trestného činu
riadny život a správne taktiež u obžalovaného nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa ustanovenia §

37 Trestného zákona. Krajský súd má za to, že okresný súd správne vzhľadom na pomery obžalovaného
a okolnosti prípadu ukladal obžalovanému alternatívny trest vo forme peňažného trestu, nestotožnil
sa však s uloženou výmerou, keď za primeranú na rozdiel od súdu prvého stupňa, vzhľadom aj
na zárobkové pomery obžalovaného, považoval peňažný trest vo výmere 2 000 euro. Podľa názorukrajského súdu je práve takto uložený peňažný trest dostatočným trestom na zabezpečenie individuálnej
i generálnej prevencie. Súčasne, na rozdiel od názoru okresného súdu však má krajský súd za to, že
uložený peňažný trest za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel, by

už bol trestom neprimerane prísnym. Ďalším uloženým trestom, a to trestom zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel by v predmetnom prípade bola nedôvodne povýšená represívna funkcia trestu nad
funkciou výchovnou. Pri obžalovanom ide o riadne zamestnanú a bezúhonnú osobu, bez záznamu v
registri trestov, pričom v evidencii priestupkov má na úseku dopravy od roku 2008 zaznamenaných
celkovo 23 priestupkov, z čoho vzhľadom na dĺžku posudzovaného obdobia možno ustáliť, že ide

o vodiča zodpovedného a disciplinovaného, pri ktorom výchovná funkcia trestu zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel nemá opodstatnenie. Na tomto mieste musí krajský súd zdôrazniť, že k samotnej
dopravnej nehode by bez prispenia samého poškodeného ani nedošlo. V danom prípade sa totiž jednalo
o jednoznačné a závažné spoluzavinenie dopravnej nehody zo strany poškodeného, ktorý nesprávnym
prechádzaním cez cestu spôsobil vznik kolíznej situácie, čím významne prispel k následkom tejto
dopravnej nehody. Preto ďalší trest zákazu činnosti popri už uloženému peňažnému trestu, by bol pre

obžalovanéhopodľanázorukrajskéhosúdunedôvodnýaneprimeraneprísny.Samostatnýpeňažnýtrest
vo výmere 2 000 euro tak krajský súd, ako už bolo vyššie uvedené, považuje za zákonný a primeraný.

Pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu okresný súd správne obžalovanému ustanovil podľa
§ 57 ods. 3 Tr. zák. náhradný trest odňatia slobody. Preto aj krajský súd ustanovil obžalovanému

náhradný trest odňatia slobody v rovnakom rozsahu ako to urobil okresný súd.

Z týchto dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku,
a to pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.