Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2026

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14Csp/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5125209097
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2026:5125209097.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina sudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom v spore žalobcu: žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, B. - D. B., právne zastúpený LEGALINK s.r.o., IČO: 50 990 365, so
sídlom Mlynské nivy 53, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna
48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpený JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie
3.000 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 22.08.2025 domáhal voči žalovanému zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, a to vo výške 3 000 eur, spolu s nárokom na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Žalobu odôvodnil tým, že ako spotrebiteľ bol úspešný v predchádzajúcom súdnom konaní, v ktorom
žalovaný, resp. jeho právny predchodca, porušil spotrebiteľské práva žalobcu, čím boli splnené zákonné
predpoklady vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
2.Žalobcauviedol,ževpôvodnomkonanívedenomnaOkresnomsúdeŽilinapodsp.zn.45Csp/34/2021

sa žalovaný ako žalobca domáhal voči nemu zaplatenia sumy 6 140,48 eur s príslušenstvom z titulu
spotrebiteľského úveru. Toto konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom zo dňa 11. septembra 2023
tak, že súd konanie v časti zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Zamietnutie žaloby bolo založené na
závere súdu, že zosplatnenie úveru bolo neplatné, keďže nebolo preukázané riadne doručenie výzvy a
oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka,
a zároveň neboli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 17 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z týchto dôvodov súd dospel

k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného v pôvodnom konaní.
3. Žalobca právne argumentoval tým, že podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa má spotrebiteľ
právo na primerané finančné zadosťučinenie už samotným úspešným uplatnením porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, pričom zákon nevyžaduje
preukázanie vzniku konkrétnej ujmy. Zdôrazňoval, že pre vznik tohto nároku nie je rozhodujúce, či
spotrebiteľ vystupoval v základnom konaní v procesnom postavení žalobcu alebo žalovaného, keďže
porušenie spotrebiteľských práv môže byť úspešne uplatnené aj v rámci procesnej obrany. Na podporu

tohto výkladu poukazoval na ustálenú judikatúru krajských súdov, podľa ktorej je splnený predpoklad
vznikunárokunaprimeranéfinančnézadosťučinenieajvtedy,akspotrebiteľúspešnenamietalporušenie
svojich práv v obrane proti žalobe dodávateľa.4. Žalobca ďalej uvádzal, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa má povahu
normy s relatívne neurčitou hypotézou, pričom určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia
je ponechané na úvahu súdu. Zdôraznil, že toto zadosťučinenie má plniť nielen satisfakčnú funkciu vo

vzťahu k spotrebiteľovi, ale aj sankčnú a preventívnu funkciu voči dodávateľovi, aby ho odradilo od
opakovaného porušovania spotrebiteľských práv. Argumentoval, že spotrebiteľ podstupuje súdny spor
s ekonomicky a právne silnejším subjektom, čím prispieva aj k ochrane práv iných spotrebiteľov, a preto
má mať zadosťučinenie aj relutárny charakter.
5. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, žalobca uvádzal, že primeranosť finančného zadosťučinenia

je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti základného konania, najmä na výšku sumy,
ktorú sa žalovaný v pôvodnom konaní pokúšal voči žalobcovi neoprávnene uplatniť. Poukazoval na
judikatúru, podľa ktorej má mať sankčný účinok len taká výška zadosťučinenia, ktorá reálne predstavuje
pre dodávateľa citeľnú ujmu, spravidla vo výške približne do 50 % sumy, o ktorú sa chcel na úkor
spotrebiteľa obohatiť. Žalobca zdôraznil, že ním uplatnená suma 3 000 eur neprevyšuje 50 % pôvodne
žalovanej sumy a zodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov, ako aj judikatúre Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
6. Žalovaný uplatnený nárok rozporoval a žiadal zamietnutie žaloby v plnom rozsahu.
7. Žalovaný uvádzal, že žalobca sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000
eur bez toho, aby v žalobe konkretizoval akékoľvek konkrétne spotrebiteľské právo, ktoré by malo
byť porušené, ani spôsob, akým by sa mal žalovaný takéhoto porušenia dopustiť. Podľa názoru

žalovaného žaloba neobsahovala základnú špecifikáciu porušeného práva, čím neboli splnené ani
základné predpoklady pre vznik nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
8. Žalovaný namietal, že na uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie musia byť
kumulatívne splnené zákonné podmienky, pričom v danom prípade nebola splnená ani jedna z nich.
Zdôrazňoval, že žalobca svoj nárok odvodzoval výlučne od výsledku konania vedeného na Okresnom

súde Žilina pod sp. zn. 45Csp/34/2021, v ktorom bola žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalovaného, avšak takýto procesný neúspech žalovaného nemožno považovať za
úspešné uplatnenie porušenia spotrebiteľských práv zo strany žalobcu v zmysle § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa.
9. Žalovaný právne argumentoval tým, že pojem „úspešné uplatnenie porušenia práva alebo

povinnosti“ je potrebné vykladať ako aktívne konanie spotrebiteľa smerujúce k uplatneniu konkrétneho
hmotnoprávneho nároku vyplývajúceho z porušenia spotrebiteľských práv, ako je napríklad žaloba
o náhradu škody, žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia alebo určovacia žaloba smerujúca k
vysloveniu neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej podmienky. Podľa žalovaného samotná procesná obrana
spotrebiteľavkonaníiniciovanomdodávateľomtietoznakynespĺňa,pričomtentovýkladžalovanýopieral

o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä o uznesenie sp. zn. 6Cdo/389/2015
a ďalšie rozhodnutia, ktoré považoval za súčasť ustálenej judikatúry.
10. Žalovaný ďalej uvádzal, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na aktívne
uplatnenie porušenia práva spotrebiteľom, a nie na pasívnu obranu v súdnom spore. Podľa jeho
názoru by výklad presadzovaný žalobcom bol v rozpore so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti

práva, ktorá je vyjadrená v základných princípoch Civilného sporového poriadku, ako aj v ústavných
princípoch právneho štátu. Žalovaný zdôrazňoval, že žalobca v prejednávanej veci nikdy neuplatnil
žiaden samostatný nárok z porušenia spotrebiteľských práv, a preto mu nemohlo vzniknúť právo na
primerané finančné zadosťučinenie.
11. Ako ďalšiu samostatnú obranu žalovaný uvádzal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.

Argumentoval tým, že v pôvodnom konaní bolo právoplatne konštatované, že postúpenie pohľadávky,
ktorú si žalovaný uplatňoval, bolo neplatné od počiatku, a teda žalovaný nikdy nebol veriteľom
predmetnej spotrebiteľskej pohľadávky. Z tohto dôvodu podľa jeho názoru nemohol byť subjektom
zodpovedným za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu a už vôbec nie subjektom, od ktorého by bolo
možné požadovať finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

12. Žalovaný k inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že ide o súkromnoprávny
inštitút občianskeho práva, ktorý nemôže plniť sankčnú funkciu, keďže sankcie patria do oblasti
verejného práva. Rovnako odmietal tvrdenia žalobcu o reparačnej funkcii tohto inštitútu, keďže náhrada
škody je samostatným právnym inštitútom s vlastnými zákonnými predpokladmi. Podľa žalovaného
primerané finančné zadosťučinenie nemá slúžiť ako prostriedok obohacovania spotrebiteľa ani ako

následok neúspechu dodávateľa v súdnom spore. Žalovaný zdôrazňoval, že v pôvodnom konaní si len
uplatnil svoje ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že je
neprípustné, aby bol dodávateľ za uplatnenie tohto práva sankcionovaný povinnosťou zaplatiť finančné
zadosťučinenie. Poukazoval na to, že jeho procesný neúspech sa už prejavil v povinnosti nahradiťžalobcovi trovy konania, ktoré mu boli zaplatené v sume 986,17 eura, a ďalšie finančné postihy by boli
v rozpore so zásadami spravodlivosti.
13. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, žalovaný ju považoval za neprimeranú a neodôvodnenú.

Namietal, že žalobca si riadne neplnil svoje záväzky z úverovej zmluvy, keď z poskytnutého úveru vo
výške 8 000 eur doposiaľ uhradil len časť, a to sumu 5 480,77 eura. Žalovaný uvádzal, že túto skutočnosť
preukázal prehľadom splátok a úhrad, ktorý navrhol vykonať ako dôkaz. Podľa jeho názoru nemožno
priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi, ktorý sám neplní svoje zmluvné povinnosti a
u ktorého sa nenaplnila ani hrozba majetkovej ujmy.

14.Žalovanýďalejtvrdil,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenoanibremenotvrdeniavovzťahukvýške
uplatnenéhonároku,keďženepreukázalvznikžiadnychnegatívnychdôsledkovvjehosúkromnomalebo
spoločenskom živote, ako je zhoršenie majetkovej situácie, sociálna odkázanosť alebo psychická ujma.
Podľa žalovaného inštitút primeraného finančného zadosťučinenia slúži na odstránenie nemajetkovej
ujmy, ktorá však musí byť reálne preukázaná, čo sa v danom prípade nestalo.
15. Na základe všetkých uvedených skutkových a právnych tvrdení žalovaný dospel k záveru,

že žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia, žalovanému nesvedčí pasívna vecná legitimácia,
žalovaný sa nedopustil porušenia spotrebiteľských práv žalobcu a uplatnený nárok nespĺňa podmienku
primeranostianizákonnépredpokladysvojhovzniku.Ztýchtodôvodovžalovanýnavrhol,abysúdžalobu
v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú a priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu.
16. Žalobca replikou zdôraznil, že aktívna legitimácia na uplatnenie nároku na primerané finančné

zadosťučinenie mu vyplýva priamo zo zákona, konkrétne z § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa žalobcu zákon neviaže vznik tohto nároku výlučne na
aktívne procesné vystupovanie spotrebiteľa vo forme samostatnej žaloby, ale postačuje, ak súd v
akomkoľvek rozhodnutí vysloví porušenie spotrebiteľského práva alebo povinnosti v jeho prospech, a
to aj len v odôvodnení rozhodnutia. Na podporu tohto výkladu žalobca poukazoval na rozhodovaciu

prax všeobecných súdov, vrátane rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 3Csp/58/2020, ako aj na
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä uznesenie sp. zn. 3Cdo/31/2020. Z týchto
rozhodnutí žalobca vyvodzoval záver, že reštriktívny výklad § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorý by spotrebiteľovi kládol dodatočné prekážky pri uplatnení jeho práv, je v rozpore s eurokonformným
výkladom a so zásadou ochrany slabšej strany spotrebiteľského vzťahu. Podľa žalobcu je splnenie

podmienky „úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti“ dané už samotným úspechom
spotrebiteľa v základnom konaní, bez ohľadu na jeho procesné postavenie v tomto konaní.
17. Žalobca tvrdenie žalovaného, že úspešné uplatnenie porušenia práva musí mať podobu samostatnej
žaloby spotrebiteľa, označil za ojedinelý a rozporný so súčasnou judikatúrou odvolacích súdov.
Zdôraznil,žeustálenározhodovaciapraxpripúšťavzniknárokunaprimeranéfinančnézadosťučinenieaj

v prípade, ak spotrebiteľ úspešne namietal porušenie svojich práv v rámci procesnej obrany proti žalobe
dodávateľa. V tejto súvislosti poukazoval najmä na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave a Krajského
súdu v Prešove, ktoré výslovne potvrdzujú, že procesná obrana spotrebiteľa je spôsobilá založiť vznik
nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
18. Žalobca ďalej uvádzal, že vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie nie je vylúčený

ani v prípadoch, keď pôvodné konanie neskončilo meritórnym rozhodnutím, ale bolo zastavené z
dôvodu späťvzatia žaloby zo strany dodávateľa po kvalifikovanej procesnej obrane spotrebiteľa. V
tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/132/2019, z ktorého
vyplýva, že aj späťvzatie žaloby dodávateľom v dôsledku úspešnej obrany spotrebiteľa zakladá vznik
nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keďže bezdôvodné uplatňovanie peňažných nárokov

voči spotrebiteľovi nemožno považovať za konanie v súlade s dobrými mravmi.
19. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného, žalobca nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný nemôže
byť subjektom zodpovedným za porušenie spotrebiteľských práv z dôvodu neplatného postúpenia
pohľadávky. Zdôraznil, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä rozsudku
sp. zn. 7Cdo/237/2021, zodpovednosť za primerané finančné zadosťučinenie znáša buď pôvodný

veriteľ, alebo ten subjekt, ktorý si spotrebiteľskú pohľadávku v základnom konaní voči spotrebiteľovi
neúspešne uplatnil, bez ohľadu na to, či mu bola pohľadávka platne postúpená. Žalobca poukazoval
aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré potvrdili ústavnú konformnosť takéhoto
výkladu.
20. Žalobca sa osobitne vyjadril aj k funkciám primeraného finančného zadosťučinenia. Uvádzal, že ide

o právny inštitút s relatívne neurčitou hypotézou, ktorého výška závisí od úvahy súdu, pričom má plniť
viacero funkcií, a to satisfakčnú, sankčnú, preventívnu a reparačnú. Zdôraznil, že samotná povaha tohto
inštitútu nevyžaduje preukazovanie reálne vzniknutej ujmy, keďže zákon postačuje už na spôsobilosť
porušenia práva alebo povinnosti privodiť ujmu spotrebiteľovi. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúruNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nie je rozhodujúce, či ujma spotrebiteľovi reálne
vznikla, ale postačuje samotná možnosť jej vzniku.
21. K námietkamžalovaného smerujúcim proti výške uplatneného nároku žalobca uvádzal, že primerané

finančné zadosťučinenie nemôže byť priznávané len v symbolickej výške, ak má reálne plniť svoju
sankčnú, odradzujúcu a satisfakčnú funkciu. Poukazoval na viacero aktuálnych rozhodnutí okresných
a krajských súdov, v ktorých boli spotrebiteľom priznané sumy blížiace sa k jednej polovici pôvodne
uplatnenej pohľadávky, pričom zdôraznil, že ním požadovaná suma 3 000 eur je v súlade s touto
rozhodovacou praxou a zodpovedá intenzite porušenia spotrebiteľských práv v základnom konaní.

22. Žalobca napokon odmietol námietku žalovaného o neexistencii ujmy ako právne irelevantnú.
Zdôraznil, že platné znenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia preukázanie vzniku majetkovej alebo nemajetkovej ujmy, ale
postačuje samotné porušenie spotrebiteľského práva alebo povinnosti, resp. hrozba takejto ujmy. Na
základe všetkých uvedených skutkových a právnych tvrdení žalobca zotrval na návrhu, aby súd žalobe
v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu.

23. Žalovaný po oboznámení sa s vyjadrením žalobcu zotrval duplikou na svojej doterajšej procesnej
obrane a na stanovisku, že uplatnený nárok je nedôvodný. Uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na
procesnejobranezodňa16.septembra2025,sožalobounaďalejnesúhlasíapovažujejuzanedôvodnú.
Opätovne navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Zdôraznil, že ani vyjadrenie žalobcu k
jeho procesnej obrane neprinieslo žiadne nové skutkové alebo právne okolnosti, ktoré by mohli spôsobiť

zmenu jeho stanoviska k veci samej.
24. Žalovaný ďalej uvádzal, že pre prípad, ak by súd dospel k záveru o existencii právneho základu
uplatneného nároku, výslovne namietal výšku žalobcom požadovaného primeraného finančného
zadosťučinenia. Podľa názoru žalovaného táto výška nespĺňala zákonnú požiadavku primeranosti.
Zdôraznil, že dôkazné bremeno aj bremeno tvrdenia vo vzťahu k výške primeraného finančného

zadosťučinenia spočíva na spotrebiteľovi, ktorý je povinný preukázať okolnosti odôvodňujúce ním
požadovanú sumu. Žalovaný tvrdil, že žalobca žiadne takéto okolnosti dôkazmi nepreukázal.
25.Žalovanýopätovnenamietal,žezpodanejžalobyanizďalšíchprocesnýchpodanížalobcunevyplýva
vznik negatívnych dôsledkov v súkromnom alebo spoločenskom živote žalobcu v dôsledku údajného
porušenia spotrebiteľských práv. Konkrétne uvádzal, že nebolo preukázané zhoršenie majetkovej alebo

sociálnej situácie žalobcu, jeho odkázanosť na pomoc iných osôb ani vznik psychickej záťaže. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že hrozba straty finančných prostriedkov na strane žalobcu sa nenaplnila,
keďže žalobca doposiaľ nevrátil veriteľovi celú čerpanú sumu úveru.
26. Žalovaný v duplike opätovne zdôraznil svoj právny názor, že inštitút primeraného finančného
zadosťučinenianemáslúžiťakoprostriedoknáhradyškodyaniakonástrojneprimeranéhoobohacovania

sa spotrebiteľa. Poukázal pritom na judikatúru krajských súdov, podľa ktorej musí konkrétna výška
priznaného finančného zadosťučinenia vždy zohľadňovať skutkové okolnosti konkrétnej veci a spĺňať
požiadavku primeranosti.
27. Súd v konaní nariadil pojednávanie. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalobca ani žalovaný, obaja
neúčasť ospravedlnili a žiadali vec prejednať a rozhodnúť v ich neprítomnosti.

28. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.
29.SúdzrozsudkuOkresnéhosúduŽilinasp.zn. 45Csp/34/2021-203z11.04.2023zistil,žesúdkonanie
v časti o zaplatenie sumy 1.340,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
1.340,40 eur od 08.11.2018 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Dôvodom bolo
nepreukázanie zosplatnenia celého zvyšku dlhu - úveru. Listom zo dňa 26.08.2018 právny predchodca

žalobcu zaslal žalovanému predžalobnú upomienku. V liste žalovaného upozornil, že má nedoplatok
na splátkach v celkovej výške 370,59 eur, upozornil ho, že ak do 05.10.2018 nedôjde k úhrade
splátky splatnej v mesiaci 6/2018, bude veriteľ oprávnený úver zosplatniť. Výzva bola doručovaná
žalovanému doporučenou zásielkou na adresu uvedenú v záhlaví zmluvy, zásielka sa vrátila právnemu
predchodcovi žalobcu dňa 11.09.2019 ako neprevzatá žalovaným v odbernej lehote. Nebolo sporné,

že medzi účastníkmi zmluvy o úvere bola dohodnutá možnosť veriteľa vyhlásiť dlžný zostatok za
okamžite splatný pre omeškanie so splácaním úveru (bod 10.2 zmluvy). Žalobca v žalobe a vo svojich
vyjadreniach uvádzal, že úver zosplatnil dňa 19.10.2018, žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal,
že k zosplatneniu úveru došlo k 19.10.2018. Listom zo dňa 02.11.2018 právny predchodca žalobcu
žalovanému oznámil, že vyhlasuje predčasnú splatnosť celého úveru, dlžná čiastka predstavuje sumu

7.835,76 eur. Žalobca však nepreukázal doručenie oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru
žalovanému.
30. V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa
vyžadujú dva úkony a to výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyhlásenie mimoriadnejsplatnosti. Pre platné zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka je
potrebné nielen doručenie výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale aj doručenie úkonu,
ktorým došlo k zosplatneniu úveru. Ďalej súd uviedol, že v zmluve o úvere bola dojednaná konečná

splatnosť úveru ku dňu 20.09.2026. Keďže žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že došlo k zániku zmluvy
a žalobca zároveň nepreukázal riadne a platné zosplatnenie úveru, súd vychádzajúc zo skutočnosti,
že ide o stále tzv. „živý úver“ konštatoval zároveň aj neplatnosť postúpenia pohľadávky z VÚB, a.s. na
Intrum Slovakia, s.r.o. Podľa citovaného ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je možné
postúpiť iba takú pohľadávku z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na tretiu osobou,

ktorá je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (teda nastala splatnosť už aj poslednej
splátky) alebo sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (teda došlo
k jej predčasnému zosplatneniu).
31. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho

konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.
32. Uvedené ustanovenie v čase podania žaloby nebolo platné a účinné, nakoľko zákon č. 250/2007 Z.z.
bol zrušený zákonom č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ktoré v ust. § 3 ods. 1 písm. e/ stanovuje právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie od

osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa; pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob,
rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany
spotrebiteľa. Nakoľko však podľa § 53 ods. 1 zák. č. 108/2024 Z.z. ustanovenia tohto zákona sa použijú

na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024
a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024,
súd ustálil, že nárok na finančné zadosťučinenie pre porušenie zákona nie je vzťah zo zmluvy, jedná sa
o deliktuálny nárok ktorý sa uplatňuje na základe platnej právnej úpravy a riadi sa zákonom č. 108/2024
Z.z..

33. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť výhradne voči osobe, ktorá porušila
práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa za podmienky, ak spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa.
34. Súd prioritne považoval za nevyhnutné identifikovať výklad právnej normy, čo znamená „spotrebiteľ
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa“.

35. Pod pojmom porušenie práva porušenie povinnosti podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov ide
o akékoľvek konanie alebo opomenutie dodávateľa, ktoré je v rozpore s kogentnou spotrebiteľskou
normou, alebo v rozpore s cieľom a zmyslom spotrebiteľskej ochrany (teleologický výklad) alebo v
rozpore s dobrými mravmi v spotrebiteľskom vzťahu.
36. Typicky ide o porušenie povinností ako zdržať sa používania neprijateľných obchodných podmienok,

povinnosť plniť si zmluvné povinnosti a konať v zmysle zmlúv a právnych predpisov, povinnosť konať
transparentne, čestne a v súlade s dobrými mravmi, povinnosť nepoužívať nekalé obchodné praktiky,
povinnosť nepožadovať plnenie, na ktoré dodávateľ nemá právny nárok a pod.. Ide o objektívnu
zodpovednosť – nezávislú od zavinenia, postačuje samotný rozpor so zákonom a nie je potrebné
preukazovať vznik ujmy.

37. Pod pojem porušenie povinnosti je možné zaradiť aj povinnosť v prípade nároku na predčasné
zosplatnenie spotrebiteľského úveru identifikovať splátku, pre zosplatnenie ktorej má byť nárok
uplatnený so súčasným upozornením spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva, povinnosť zdržať sa prevodu práv na tretiu osobu; ibaže prechádza alebo sa postupuje
pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa

oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa
podľa § 20 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. (v súčasnosti zrušený zákonom č. 312/2005 Z.z.), banku,
zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnoupred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo ak prechádza alebo sa postupuje
pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou

pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a b) ide o prechod alebo postúpenie z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na blízku osobu21aa) spotrebiteľa, a to na základe
písomnej žiadosti spotrebiteľa.
38. Postúpením pohľadávky podľa § 524 ods. 2 Obč. zák. s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

39. Podľa § 529 a § 530 Obč. zák. námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase
postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky. Dlžník môže použiť na započítanie
voči postupníkovi aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď
mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky ( § 526), ak ich oznámil bez zbytočného
odkladu postupníkovi. Toto právo má dlžník aj v prípade, že jeho pohľadávky v čase oznámenia alebo
preukázania postúpenia neboli ešte splatné. Ak postupca vymáha pohľadávku, môže dlžník použiť svoje

na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré má dlžník voči postupcovi v čase jej vymáhania, nie však
pohľadávky, ktoré má voči postupníkovi.
40.Zuvedenéhovyplýva,žepostúpenímpohľadávkyneprechádzanapostupníkazpostupcudeliktuálna
zodpovednosť, teda zodpovednosť za to, že pôvodný veriteľ porušil práva spotrebiteľa – dlžníka.
41. V súdnom konaní sp.zn. 45Csp/34/2021 žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie pohľadávky a to

istiny, úrokov a úrokov z omeškania. Neuplatňoval napríklad nároky z poplatkov, ktoré neboli zmluvne
dohodnuté, nároky z neprijateľných zmluvných podmienok a pod.. Podľa uplatnených nárokov, je
potrebné posudzovať aj pasívnu legitimáciu.
42. Súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 20 ods. 1 písm. a) a b/zák. č. 129/2010 Z.z. platného v čase
postúpenia pohľadávky pôvodného veriteľa Všeobecnou úverovou bankou a.s, ako právnym nástupcom

Consumer Finance Holding, a.s., ustanovovalo, že veriteľ nemôže previesť práva vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, rovnako ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka ustanovujú povinnosti
veriteľovi, teda osobe, ktorý poskytla spotrebiteľský úver.
43. Žalovaný je osobou, ktorá aj v konaní sp.zn. 45Csp/34/2021 nebola pasívne legitimovanou osobou,
nakoľko úkon postúpenia pohľadávky bol absolútne neplatný, pričom neplatnosť postúpenia pohľadávky

nespôsobil žalovaný, pričom spotrebiteľský úver nebol stále splatný.
44. Súd nezistil, že by žalovaný uplatňoval nároky v rozpore s vtedy platnými predpismi spotrebiteľského
práva,akonapríkladnárokzneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,uplatňovalnároky,ktorýchuplatnenie
vylučoval zákon (napr. § 11 zák. č. 129/2010 Z.z.) a pod. a spotrebiteľ uplatnil svoje práva z predpisov
o ochrane spotrebiteľa. Súd teda ustálil záver, že žalovaný nemohol porušiť povinnosti v oblasti ochrany

spotrebiteľa, nakoľko v spore sp.zn. 45Csp/34/2021 nebol nositeľom žiadnych práv, teda nebol aktívne
legitimovanou osobou. Ak žalovaný neporušil práva spotrebiteľa, tieto práva mohol nanajvýš porušiť
pôvodný veriteľ, ani v tomto konaní nemôže byť žalovaný pasívne legitimovanou osobou, teda nositeľom
povinností.
45. Súd preto žalobu v plnom rozsahu zamietol.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. Nakoľko žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný, súd mu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd

na dodatočné doručenie podania nevyzýva.Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a

príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,

b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).