Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010234300
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7010234300.5

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1) C.. P. V., nar. X. D. XXXX,
bytom F. č. XX, právne zastúpený advokátom: JUDr. Rastislav Cestický, so sídlom ul. Palackého 1,
040 01 Košice, IČO: 42 249 414, 2) R. I., nar. XX. O. XXXX, bytom Z. č. XX, F. P. (potenciálnych
dedičov) po poručiteľke (pôvodnej žalobkyni): U. V., nar. XX. L. XXXX, naposledy bytom F. č. XX,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky), so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/225/1766-35521/2009/991048-r zo dňa 17. marca 2009, o kasačnej sťažnosti žalobcu 1) proti
uzneseniu Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-6S/19758/2010-166 zo dňa 5. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho a správneho súdneho konania
1. Daňový úrad Levoča rozhodnutím č. 731/230/15913/08/Slav zo dňa 6. októbra 2008 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o vyrubení sankčného úroku za nesplnenie povinnosti podľa
§ 35b ods. 1 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územnýchfinančnýchorgánov(ďalejlen„zákonosprávedaní“)vsume259,37EUR.Daňovériaditeľstvo
Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/225/1766-35521/2009/991048-r zo dňa 17. marca 2009 (ďalej len

„rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa - pani U. V. (bez
právneho zastúpenia) žalobu na Okresný súd Spišská Nová Ves. Uznesením Okresného súdu Spišská
Nová Ves sp. zn. 1S/4/2009 zo dňa 17. júna 2009 v spojení s následným uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Nds/7/2009 zo dňa 18. novembra 2009 bola vec postúpená Krajskému
súdu v Košiciach.

3. Dňa XX. L. XXXX žalobkyňa zomrela, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.
6S/19758/2010-51 zo dňa 2. decembra 2010 prerušil konanie do právoplatnosti rozhodnutia Okresného
súdu Spišská Nová Ves v dedičskom konaní sp. zn. 1D/123/2009.
4. Správny súd v Košiciach (právny nástupca Krajského súdu v Košiciach v správnom súdnictve; ďalej
len „správny súd“) uznesením č. k. KE-6S/19758/2010-147 zo dňa 11. októbra 2024 s odkazom na §
100 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len

„SSP“) rozhodol o pokračovaní v konaní. Urobil tak z dôvodu neúmernej dĺžky správneho súdneho ako
aj dedičského konania a pokračoval v konaní so zistenými potenciálnymi dedičmi po žalobkyni.
5. Správny súd uznesením č. k. KE-6S/19758/2010-154 zo dňa 6. novembra 2024 vyzval žalobcov, aby
si zvolili právneho zástupcu v správnom súdnom konaní. Poučil ich tiež, že následkom nezvolenia si
právneho zástupcu a nepredloženia plnomocenstva bude zastavenie konania v zmysle § 99 písm. b)
SSP.

6. Listom zo dňa 6. decembra 2024 žalobca 1) oznámil správnemu súdu, že mu ešte nebolo doručené
rozhodnutie centra právnej pomoci o poskytnutí právnej pomoci v tejto veci.7. Správny súd listom zo dňa 12. decembra 2024 vyzval Centrum právnej pomoci - Kanceláriu Prešov o
poskytnutie údajov, či a kedy v súvislosti s predmetnou vecou požiadali žalobcovia 1) a 2) o poskytnutie
právnej pomoci a ako bolo o ich žiadostiach rozhodnuté. Centrum právnej pomoci - Kancelária Prešov

listom zo dňa 23. decembra 2024 oznámilo správnemu súdu, že v súvislosti s týmto konaním neevidujú
žiadnu žiadosť žalobcov 1) a 2) o poskytnutie právnej pomoci.
8. Správny súd uznesením č. k. KE-6S/19758/2010-166 zo dňa 5. februára 2025 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. f) SSP odmietol. Dal do pozornosti, že v zmysle § 49
ods. 1 SSP musí byť žalobca v správnom súdnom konaní zastúpený advokátom, pričom v predmetnej

veci nejde o jednu z výnimiek podľa § 49 ods. 2 SSP. Správny súd vyzval žalobcov na zvolenie si
advokáta, poučil ich o práve obrátiť sa na centrum právnej pomoci ako aj následkoch nesplnenia tejto
povinnosti. Keďže napriek výzve správneho súdu žalobcovia 1) a 2) nepredložili splnomocnenie pre
advokáta a ani nepožiadali centrum právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci, správny súd pre
nepreukázanie podmienky obligatórneho právneho zastúpenia podľa § 49 ods. 1 SSP správnu žalobu
odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. f) SSP.

II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
9. Proti napadnutému uzneseniu podal kasačnú sťažnosť žalobca 1) - sťažovateľ z dôvodov podľa §
440 ods. 1 písm. b), f) a g) SSP. Žiadal zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť správnemu súdu na
ďalšie konanie.
10. Sťažovateľ vyčítal správnemu súdu, že v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania,

v čom videl porušenie svojich procesných práv, a to, že rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a
predčasne. Sťažovateľ v plnom rozsahu zotrval na obsahu podanej správnej žaloby, na druhej strane
však konštatoval, že správny súd rozhodol o žalobe, ktorú ako fyzická osoba nikdy nepodal a svojvoľne
si zmenil účastníkov konania - žalobcu aj žalovaného. Žalobkyňou mala byť podľa jeho názoru firma
jeho mamy - Mária Berková - ESO-BASK, p.f., SHR zn. EBA. Sťažovateľ nemohol byť žalobcom, lebo na

neho neprešili žiadne práva a povinnosti z dedičského konania, ktoré nie je ukončené a toto postavenie
nemohla mať ani žalobkyňa 2), ktorá sa vzdala dedičstva. Súd nerešpektoval ani právo dediča na
dedičské konanie. Správne súdne konanie bolo prerušené do právoplatného ukončenia dedičského
konania, a preto správny súd nemohol pokračovať až do jeho ukončenia. Žalovaným mal byť Daňový
úrad Levoča, pracovisko Poprad, lebo tento orgán sa zaoberá firmami, kdežto Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky sa zaoberá odvolaniami ohľadom poplatkov z dani z nehnuteľnosti a komunálnych
odpadov.
11. Navyše správny súd vôbec meritórne neposúdil predmetnú správnu žalobu. Čo sa týka podmienky
právneho zastúpenia sťažovateľ uviedol, že za 16 rokov podal veľký počet žiadostí na centrum právnej
pomoci, vždy v podstate o to isté, ale s inými spisovými značkami. Tvrdí, že žiadosť podal určite aj v

tejto veci. Doklad o tom nepredložil.
12. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj žalovaný, ktorý konštatoval, že jednou z procesných podmienok
správneho súdneho konania je aj povinné právne zastúpenie podľa § 49 ods. 1 SSP. Túto podmienku
sťažovateľ napriek výzve správneho súdu nesplnil, a preto bol dôvodný postup správneho súdu podľa
§ 98 ods. 1 písm. f) SSP. K okruhu účastníkov konania poukázal žalovaný na uznesenie správneho

súdu o pokračovaní v konaní, s ktorým sa stotožnil. Podľa názoru žalovaného bol rovnako správne
označený aj on ako žalovaný, keďže pôvodne žalovaným bolo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
a toto bolo zákonom nahradené žalovaným. Podľa názoru žalovaného tak žiadna námietka sťažovateľa
nie je spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého uznesenia, preto navrhol kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietnuť.

13. Sťažovateľ vo svojej replike poukázal opätovne na to, že v obdobných veciach rovnakých účastníkov
konania podal viacero žiadostí o právnu pomoc, preto je podľa neho zaujímavé tvrdenie centra právnej
pomoci, že neeviduje jeho žiadosť o právnu pomoc v tejto veci. Správny súd mal v predmetnej veci
počkať, keďže až teraz začalo centrum právnej pomoci sťažovateľovi priznávať právnu pomoc. Pokiaľ
sa žalovaný stotožnil s dôvodmi pokračovania v tomto konaní pred ukončením dedičského konania,

sťažovateľ dodal, že za dĺžku dedičského konania nemôže on sám, ale súdna moc. Ak došlo k zmenám
na strane žalovaného, sťažovateľ namieta, že nikde nie je uvedené, kedy a na základe čoho. V
predmetnej veci pritom má existovať uznesenie Krajského súdu v Košiciach v dedičskom konaní, ktoré
jasne hovorí, že takúto pohľadávku si žalovaný môže uplatniť len proti firme a nie dedičovi ako fyzickej
osobe. Sťažovateľ nevidí žiaden dôvod, prečo by mal uhrádzať pohľadávku, keďže naňho neprešli

žiadne práva a povinnosti z dedičského konania.
III. Posúdenie kasačného súdu
14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“),
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Kasačný súd konštatuje, že v predmetnej veci nie je sporné, že správnu žalobu podala pôvodná

žalobkyňa pani U. V. (bez právneho zastúpenia). Rovnako v predmetnej veci nie je sporné, že pani U.
V. dňa XX. L. XXXX zomrela, čím stratila právnu subjektivitu.
16. Kasačný súd konštatuje, že v prípade smrti fyzickej osoby počas prebiehajúceho správneho súdneho
konania je správny súd povinný posúdiť, či ide o dôvod na zastavenie súdneho konania, jeho prerušenie
do ukončenia dedičského konania alebo či v konaní možno pokračovať aj pred právoplatným ukončením

dedičského konania (§ 246c ods. 1 v spojení s § 107 ods. 1 a 3 OSP v znení účinnom v čase úmrtia
žalobkyne, alt. § 25 SSP v spojení s § 63 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov; ďalej len „CSP“). Konanie sa pritom preruší do ukončenia dedičského
konania alebo sa v ňom pokračuje najmä v prípade, ak ide o majetkovú vec, ktorá môže byť predmetom
dedenia. V tomto prípade ide o súdny prieskum rozhodnutia, ktorého predmetom je daň (sankčný úrok
z omeškania), ktorá prechádza (v rozsahu zdedeného majetku) na dediča (§ 56 ods. 2 v spojení s § 1a

písm. a) zákona o správe daní, resp. § 55 ods. 14 v spojení s § 2 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;
ďalej len „Daňový poriadok“).
17. Kasačný súd preto konštatuje, že Krajský súd v Košiciach postupoval správne a zákonne, ak z
dvoch zákonných alternatív (pokračovanie v konaní alebo prerušenie konania do ukončenia dedičského

konania) vybral v danom čase (bezprostredne po úmrtí pôvodnej žalobkyne) tú najvhodnejšiu -
prerušenie súdneho konania do právoplatného ukončenia dedičského konania po zosnulej žalobkyni
(uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19758/2010-51 zo dňa 2. decembra 2010). Kasačný
súd nespochybňuje, že dôvodom na pokračovanie v konaní je odpadnutie prekážky, pre ktorú sa
konanie prerušilo (§ 491 ods. 1 v spojení s § 100 ods. 3 SSP), pričom takýmto dôvodom, uvedeným

v uznesení o prerušení, bolo právoplatné ukončenie dedičského konania. Na druhej strane dáva
kasačný súd do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojej rozhodovacej činnosti
konštatoval, že neúmerná dĺžka súvisiaceho súdneho konania (pre ktoré je prerušené hlavné súdne
konanie) môže byť dôvodom pre konštatovanie odpadnutia prekážky prerušenia hlavného súdneho
konania a hľadanie alternatívnych riešení jeho ukončenia (mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 246/2021 zo dňa 7. septembra 2021, publikované v ZNaUÚS
ako judikát č. 41/2021). Právnym dôvodom na tento postup je pritom najmä požiadavka nastolenia
právnej istoty a súvisiace právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy),
ktoré sú imanentnými komponentami práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd).

18. Zo súdneho spisu je zrejmé, že Krajský súd v Košiciach a následne správny súd priebežne sledoval
stav dedičského konania po zosnulej žalobkyni, pričom toto ani po 14 rokoch odo dňa prerušenia
správneho súdneho konania nebolo právoplatne ukončené. Kasačný súd preto súhlasí s postupom
správneho súdu, keď neodôvodnená dĺžka dedičského konania po zosnulej žalobkyni rezultovala do
logického dôsledku, že tento zvažoval aj ďalšie alternatívy, ktoré mohli viesť k včasnejšiemu ukončeniu

predmetného správneho súdneho konania - k nastoleniu právnej istoty ohľadom spochybneného
rozhodnutia žalovaného a jeho zákonnosti.
19. Podľa § 63 ods. 3 CSP ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením
konania o dedičstve.
20. Platná právna úprava umožňuje nielen prebiehajúce súdne konanie, ktorého predmetom sú práva a

povinnosti podliehajúce dedeniu, prerušiť do ukončenia dedičského konania, ale aj v ňom pokračovať s
pravdepodobne určeným okruhom dedičov (§ 25 SSP v spojení s § 63 ods. 3 CSP, obdobne tiež § 246c
ods. 1 v spojení s § 107 ods. 3 OSP). Takýto postup je pritom žiadúci najmä v jednoduchých dedičských
konaniach, či v konaniach, v ktorých existuje nespochybniteľný dedič a pod. (ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ,
S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M.; a kol.: Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 227).
21. Zo súdneho spisu vyplýva, že správny súd komunikáciou s príslušnou súdnou komisárkou, ktorá
vedie dedičské konanie po zosnulej žalobkyni (L.. W. G.), zistil, že potenciálny okruh dedičov po zosnulej
žalobkyni tvoria len jej deti - sťažovateľ a R. I., nar. XX. O. XXXX, bytom Z. č. XX, F. P. (č. l. 146 súdneho
spisu).

22. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd nepovažuje za nesprávny postup správneho súdu,
keď tento akcentujúc celkom zjavne neprimeranú (excesívnu) dĺžku dedičského konania po zosnulej
žalobkyni, identifikoval odpadnutie dôvodu na prerušenie súdneho konania podľa § 100 ods. 3 SSP (aj
s odkazom na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté mutatis mutandis v rozhodnutísp. zn. IV. ÚS 246/2021 zo dňa 7. septembra 2021, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 41/2021) a
rozhodol o pokračovaní v správnom súdnom konaní s potenciálnymi dedičmi pôvodnej žalobkyne podľa
§ 25 SSP v spojení s § 63 ods. 3 CSP.

23. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd neoprávnene rozhodol o tom, kto nadobudne dedičstvo
po zosnulej pôvodnej žalobkyni, kasačný súd sa s týmto jeho názorom nestotožňuje. Postup správneho
súdu predstavuje len riešenie procesnej prekážky v postupe predmetnej veci (a umožňuje vyriešiť
spochybnenú zákonnosť dlhu), ktorý umožňuje všetkým potenciálnym dedičom pôvodnej žalobkyne
rovnako procesne hájiť svoje práva a právom chránené záujmy spojené s predmetom tohto súdneho

konania. Žiadnym spôsobom však neprejudikuje, ktorý z potenciálneho okruhu dedičov a v akom
rozsahu nadobudne dedičstvo po pôvodnej žalobkyni. Rovnako ani ukončenie tohto súdneho konania
neznamená, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ, že na sťažovateľa automaticky prechádza
pohľadávka vedená voči pôvodnej žalobkyni a povinnosť ju uhradiť. Z ustanovenia § 56 ods. 2 v spojení
s § 1a písm. a) zákona o správe daní, resp. § 55 ods. 14 v spojení s § 2 písm. b) Daňového poriadku
totiž vyplýva, že povinnosť uhradiť daň prechádza až na dediča - teda osobu určenú v právoplatnom

rozhodnutí vydanom v dedičskom konaní, a aj to len v rozsahu pokrytom dedičstvom. Kasačný súd s
ohľadom na doteraz uvedené môže konštatovať, že pôvodná žalobkyňa ako aj jej potenciálni právni
nástupcovia, s ktorými správny súd pokračoval v konaní, boli určení správne a v tomto smere chybu v
procesnom postupe správneho súdu neidentifikoval.
24. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že správny súd konal s nesprávne určeným žalovaným, ani s touto

námietkou sa kasačný súd nestotožnil. Zo správnej žaloby je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa ňou
požadovala preskúmanie a zrušenie tak prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného.
V nadväznosti na túto skutočnosť pôvodná žalobkyňa označila ako žalovaných 1) Daňový úrad Levoča
a 2) Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky. V tomto smere je relevantné, že v konaní o žalobe proti
rozhodnutiu a postupu správnych orgánov (všeobecná správna žaloba podľa aktuálne platnej právnej

úpravy) je žalovaným len orgán, ktorý v správnom konaní rozhodol v poslednom stupni - teda o riadnom
opravnom prostriedku (§ 250 ods. 4 OSP, § 180 ods. 1 prvá veta SSP). Krajský súd v Košiciach preto
postupoval správne, keď vychádzajúc z obsahu podanej správnej žaloby, uplatňujúc princíp iura novit
curia, konal ako so žalovaným s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky.
25. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ako odvolací orgán pre daňové úrady (§ 4 ods. 3 písm.

h) zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2011; ďalej len „zákon o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní“ ), však počas prerušenia správneho súdneho konania zaniklo a jeho právnym nástupcom
sa stalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 ods. 2 písm. b) a § 4 zákona o orgánoch štátnej
správy v oblasti daní v znení účinnom od 1. januára 2012 v spojení s § 10 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z.

z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, resp. § 4 ods. 3 písm. r) v spojení s §
317 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov - v období od
1. júla 2019). Správny súd preto postupoval správne, ak podľa § 180 ods. 3 v spojení s § 491 SSP konal
ďalej v správnom súdnom konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného - s orgánom verejnej
správy, na ktorý prešla rozhodovacia pôsobnosť pôvodného žalovaného.

26. Na základe vyššie uvedeného preto nemožno konštatovať, že by správny súd konal na strane
žalovaného s nesprávnym orgánom verejnej správy.
27. Pokiaľ sťažovateľ namietal postup správneho súdu po rozhodnutí o pokračovaní v správnom súdnom
konaní, kasačný súd dáva do pozornosti, že v konaní o všeobecnej správnej žalobe, či už podľa
predchádzajúcej alebo podľa aktuálnej právnej úpravy, platí požiadavka povinného právneho zastúpenia

(§ 250a OSP, § 49 ods. 1 v spojení s § 491 SSP). V predmetnej veci pritom nejde o konanie vo veciach
správneho trestania (k tomu kasačný súd odkazuje na argumentáciu obsiahnutú v obdobnej veci -
rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 19SVs/1/2023 zo dňa 13. novembra 2023, body 48 a 49) a ani o
žiadnu z iných výnimiek z povinného právneho zastúpenia podľa § 250a OSP, resp. neskôr podľa § 49
ods. 2 v spojení s § 491 SSP.

28. Správny súd preto postupoval správne, keď po rozhodnutí o pokračovaní v konaní s potenciálnymi
právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne (uznesenie správneho súdu č. k. KE-6S/19758/2010-147 zo
dňa 11. októbra 2024) týchto vyzval na zvolenie si právneho zástupcu alebo preukázanie výnimky z
povinného právneho zastúpenia a poučil ich aj o následkoch nerešpektovania tejto výzvy (uznesenie
správneho súdu č. k. KE-6S/19758/2010-154 zo dňa 6. novembra 2024). Nezanedbateľné pritom je,

že ani pôvodná žalobkyňa pri podaní správnej žaloby nebola právne zastúpená. Žalobcovia (vrátane
sťažovateľa) výzvu správneho súdu nerešpektovali, nezvolili si právneho zástupcu a ani nepreukázali
žiadnu z výnimiek právneho zastúpenia. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že požiadal centrum právnej
pomoci o poskytnutie právnej pomoci v predmetnej veci, kasačný súd konštatuje, že správny súd tototvrdenie sťažovateľa preveril, pričom Centrum právnej pomoci - Kancelária Prešov správnemu súdu
oznámilo, že neeviduje žiadnu žiadosť od ktoréhokoľvek zo žalobcov o poskytnutie právnej pomoci v
tejto veci (č. l. 159 súdneho spisu).

29. Ak aj sťažovateľ v kasačnej sťažnosti naďalej tvrdí, že takúto žiadosť podal, kasačný súd konštatuje,
že ku kasačnej sťažnosti nepriložil žiadny dôkaz preukazujúci takéto jeho tvrdenie. Nepredložil doklad o
odoslaní takejto žiadosti a ani neuviedol konkrétne údaje, ktoré by umožnili preveriť jeho tvrdenie (napr.
dátum podania takejto žiadosti či spôsob jej podania). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ vedie viacero
súdnych konaní a v súvislosti s viacerými z nich požiadal o priznanie právnej pomoci, neznamená, že

tak postupoval aj v tejto veci.
30. S ohľadom na už uvedené kasačný súd konštatuje, že správny súd postupoval správne, keď
vyzval žalobcov na preukázanie splnenia podmienky právneho zastúpenia, poučil ich o dôsledkoch jej
nesplnenia a keďže sťažovateľ a ani žalobkyňa 2) nepreukázali jej splnenie a ani nebola zistená žiadna
výnimka z tejto povinnosti, správnu žalobu napadnutým uznesením odmietol podľa § 98 ods. 1 písm.
f) SSP.

31. Keďže správny súd podanú žalobu odmietol, nebolo jeho povinnosťou sa meritórne zaoberať
žalobnou argumentáciou a nebol ani povinný nariadiť v predmetnej veci pojednávanie. Kasačný súd
k tejto problematike, už aj v kontexte iných kasačných sťažností sťažovateľa, uviedol (rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/25/2022 zo dňa 17. februára 2023, body
18 a 19):

„18. ... zásada ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania úzko súvisí s princípom kontradiktórnosti,
s možnosťou vykonávať dokazovanie a správne súdy sú ju v plnom rozsahu povinné aplikovať pri
rozhodovaní o merite konania - o veci samej. V posudzovanom prípade však správny súd vydával
procesné rozhodnutie - vec odmietal. Ide o rozhodnutie, ktoré je výsledkom postupu súdu, v rámci
ktorého sa posudzuje (ne)splnenie základných procesných podmienok konania. Pri takomto postupe sa

dokazovanie spravidla nevykonáva, súd relevantné skutočnosti skúma z úradnej povinnosti, posudzuje
najmä písomné podklady doručené žalobcom, uplatnenie nových argumentov nad rámec žaloby už
právna úprava v zásade neumožňuje, a preto ani nemožno očakávať, že by prípadné pojednávanie,
návrhy na ňom prednesené a jeho výsledky mohli zmeniť rozhodnutie súdu. Vyváženie kolidujúcich
princípov (zásada ústnosti a požiadavka procesnej ekonómie) je v prípade procesného rozhodovania

obsiahnutá práve v § 107 S.s.p. Podľa neho preto nie je potrebné nariadiť pojednávanie, ak má byť
vydané iné rozhodnutie ako rozhodnutie vo veci samej.
19. V preskúmavanom prípade krajský súd rozhodol uznesením o odmietnutí žaloby ... Jeho rozhodnutie
vo svojej podstate znamená, že z dôvodu procesnej prekážky ... správny súd žalobu nemohol meritórne
prejednať (nemohol rozhodnúť o namietanej (ne)zákonnosti napádaných správnych aktov)... Keďže

v predmetnom prípade ide o procesné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a nie o rozhodnutie vo
veci samej, správny súd nebol povinný podľa § 107 ods. 1 písm. a) S.s.p. nariadiť v predmetnej
veci pojednávanie, i keď to sťažovateľ požadoval. Nenariadenie pojednávania v rozpore so žiadosťou
sťažovateľa preto v tejto veci nemôže zakladať kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.“
32. Kasačný súd sa s uvedenou argumentáciou stotožňuje a aj ostatnú námietku sťažovateľa

(rozhodnutie bez nariadenia pojednávania) považuje za nedôvodnú.

IV. Záver
33. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. Napadnuté uznesenie správneho súdu považuje za dostatočne odôvodnené,

vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil v predmetnej veci ani porušenie
procesného postupu v takej miere, že by zasiahlo do práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto
kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal,
keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil

výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v
spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).
35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 452 v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.