Uznesenie – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518202970
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2518202970.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvalý pobyt C. D. XXXX/XXX, E., zastúpenej advokátom: Mgr. Miroslav Pavlík, Podjavorinskej 1922/9,
Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému: F. B., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. D. XXXX/XXX,
E., zastúpenému advokátkou: JUDr. Lenka Senčáková, Európska trieda 9, Košice, o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu v Trnave zo dňa 25. októbra 2024 č. k. PN-15C/77/2018-1329, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol prvým výrokom (I.) o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) tak, že prikázal a) do výlučného vlastníctva

žalobkyne: nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, k. ú. C. G., pozemok C-KN parc. č. 160, zastavaná
plocha a nádvorie, o výmere 180 m2, pozemok parc. č. 161, záhrada, o výmere 919 m2, spolu v
hodnote 40.000 eur; hnuteľné veci spolu v hodnote 190 eur; b) do výlučného vlastníctva žalovaného:
nehnuteľnosti evidované LV č. XXXX, k. ú. E., byt č. X v bytovom dome súpisné číslo XXXX, spolu
s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, spoluvlastníckym podielom na
pozemku, v hodnote 84.000 eur; hnuteľné veci spolu v hodnote 1.655 eur; zostatok na bankových účtoch

vedených v H., I. vo výške 2.834,18 eur; druhým výrokom (II.) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť
žalobkyni na vyrovnanie hodnoty jej podielu sumu 11.649,59 eur a tretím výrokom (III.) žiadnej zo strán
nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 136 ods. 2, § 143, § 144,
§145ods.1,2,§148ods.1,§149ods.1,3,§150OZ(Občianskyzákonníkzákonč.40/1964Zb.vznení
neskorších predpisov); čl. 8, § 132 ods. 1, 2, § 137 písm. b), § 149, § 150, § 151, § 153, § 185 ods. 1, 2,
§ 191 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon číslo 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov).

1.1.VecnezdôvodnilabsencioudohodyovyporiadaníBSM,anávrhomžalovanéhonadisparitupodielov
(z dôvodu, že sa stal dlžníkom vyššej sumy peňazí za účelom pokrytia mesačných nákladov na
chod domácnosti a iných výdavkov, inak by musel čerpať peňažné prostriedky z peňažných ústavov,
kde by spoludlžníčkou bola aj žalobkyňa). Po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že nevznikol
zákonný dôvod priznať niektorému z manželov väčší podiel pri vyporiadaní BSM, vychádzajúc z kritéria
zásluhovosti o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, pričom prospech z pôžičiek, ktoré uzatvoril

výlučne žalovaný, preukázaný nebol (spoločný majetok nebol nimi zhodnotený). Uvedené finančné
prostriedky boli spotrebované, neodrazili sa v žiadnom majetku, ktorý by existoval v čase zániku BSM
a bol zaradený v majetkovom substráte BSM. V zmysle súdnej praxe disparita podielov prichádza
do úvahy v prípade výrazne negatívnych okolností prejavujúcimi sa v manželstve (napr. gamblerstvo,
alkoholizmus, vyhýbanie sa práci a pod.), v prípade kvalifikovanej zásluhovosti (princíp zásluhovosti,
ak zvýšené úsilie jedného z manželov zabezpečilo nadobudnutie a udržanie majetku značnej hodnoty),

príp. ďalšie okolnosti (napr. platenie výživného na dieťa z predchádzajúceho vzťahu, spôsobenie škody
a pod.), teda priznanie väčšieho podielu pri vyporiadaní BSM je výnimočné a nemožno ho odôvodniťväčšími zásluhami o vytvorenie majetku ak jeden z manželov mal na to lepšie predpoklady než druhý
manžel, ktorému však nemožno vytknúť, že pri nadobúdaní a udržiavaní spoločných vecí, i obstarávaní
spoločnej domácnosti, nevyužíval svoje schopnosti a možnosti. Súd považoval za preukázané, že

strany sporu sa rovnakým dielom starali o zabezpečovanie potrieb rodiny, v rozsahu svojich možností
a schopností, spoločne pracovali v prevádzke E. lekáreň (žalobkyňa v pozícii vedúca predajne).
Žalobkyňa sa starala o domácnosť, spoločné deti, pracovala a skutočnosť, že žalovaný sa rozhodol nad
rámec financovať rodinu enormne vysokými pôžičkami, nemožno pripísať na ťarchu žalobkyne a znížiť
jej podiel na majetkových hodnotách patriacich do BSM.

1.2. Medzi stranami nebolo sporným zaradenie do majetkového substrátu BSM. nehnuteľnosti
evidovanej na LV č. XXXX, ako ani jej prikázanie do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý ju
od zániku BSM využíva na bývanie, pričom strany sporu sa zhodli aj na hodnote nehnuteľnosti
(84.000 eur). Obdobne nebolo sporným, že do BSM patria aj nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX,
katastrálne územie G., ohľadom ktorých sa strany dohodli na ich hodnote vo výške 40.000 eur. Uvedené
nehnuteľnosti prikázal súd do výlučného vlastníctva žalobkyne, prihliadajúc na kritérium solventnosti,

ako aj rozumného usporiadania majetkových vzťahov medzi stranami sporu.
1.3. Hnuteľné veci patriace do BSM strany konania ustálili v rozsahu uvedenom vo výroku napadnutého
rozhodnutia, ich prikázaním do výlučného vlastníctva tej strany, ktorá má od zániku BSM veci v držbe
a nesporná bola aj zostatková hodnota týchto hnuteľností. Súd uviedol tiež dôvody, pre ktoré nezahrnul
do masy BSM ďalšie hnuteľné veci, o ktorých strany konania tvrdili, že patria do BSM. Hnuteľné

veci zaradené žalovaným do masy BSM podaním zo dňa 1.11.2021, predstavovali dary poskytnuté
žalovaným žalobkyni počas trvania manželstva, a tieto do masy BSM zaradené neboli.
1.4. Medzi stranami bolo sporné, či podnik E. lekáreň patrí do BSM, keďže žalovaný tvrdil, že bol
prevádzkovaný pod jeho obchodným menom F. B. – O.P.O.M., ako maloobchodný predaj produktov
zdravej výživy a hoci medzi stranami bola uzavretá zmluva o spolupráci, žalobkyňa dostávala za

prácu v obchode plat, ktorý po jej odchode zo spoločnej domácnosti bol navýšený, avšak žalobkyňa
zrušila živnosť a z obchodu odišla. Žalobkyňa namietala, že nikdy nebola zamestnankyňou, ale
rovnocennou spoločníčkou podnikajúcou v spoločnom podniku a ich právny vzťah bol obchodný. Zmluva
o poskytovaní obchodných služieb, uzavretá medzi stranami, bola žalovaným vyhotovená z dôvodu,
že žalobkyňa 1.2.2006 získala živnostenský list a súčasne nenávratný finančný príspevok vo výške

42.539 eur, ktorý použila na činnosť tohto obchodu. Nejednalo sa o zamestnanecký vzťah a počas
pôsobenia v obchode žalobkyňa riešila celú jeho agendu v zmysle zmluvy o poskytovaní obchodných
služieb zo dňa 31.1.2006 a starala sa o celý chod obchodu, v ktorom nedobrovoľne skončila po
zamedzení prístupu do obchodu žalovaným. V dôsledku toho bola nútená zrušiť živnosť, keďže nemala
finančné prostriedky na platenie odvodov. Po celú dobu spoločného podniku Prírodná lekáreň (13 rokov)

ho žalobkyňa viedla a rozvíjala, preto jej náleží i podiel z podniku.
1.5.Súd prvej inštancie konštatoval, že pre záver či podnik patrí do výlučného vlastníctva manžela
alebo do BSM s druhým manželom, je určujúce to, či slúži výkonu povolania obidvoch manželov
alebo len jednému z nich (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/3078/2006). Z dôvodu, že
podnik manžela – podnikateľa nepatrí do BSM, nemôže byť v konaní o jeho vyporiadanie prikázaný

do výlučného vlastníctva jedného z manželov. Za predpokladu, že podnik bol na počiatku nadobudnutý
aj z prostriedkov patriacich do BSM, musí byť existencia podniku zohľadnená pri vyporiadavaní BSM.
V týchto prípadoch ide o situáciu, keď použil podnikajúci manžel prostriedky patriace do BSM na
svoj výlučný (ostatný) majetok. Podnikanie je potrebné chápať ako činnosť, ktorej výnosy patria obom
manželom a ktorá obvykle slúži i k získavaniu hodnôt patriacich do BSM. Potom ale nemožno zabudnúť

ani na výdavky a záväzky podnikajúceho manžela. Súdna prax sa priklonila k riešeniu, že podnikajúci
manžel by bol povinný nahradiť do BSM takú čiastku, ktorá zodpovedá pozitívnemu rozdielu medzi
aktívami a pasívami jeho podnikania ku dňu zániku BSM, čo bude z pravidla predstavovať cenu
jeho podniku, pokiaľ nebol vytvorený i vynaložením oddelených prostriedkov podnikajúceho manžela
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2296/2004).

1.6. Súd prvej inštancie uzavrel, že podnik môže byť predmetom BSM, avšak za predpokladu, že ide
o podnik patriaci obidvom manželom ako podnikateľom. Ku dňu zániku BSM mal však podnikateľské
oprávnenie len žalovaný (žalobkyňa ukončila podnikateľskú činnosť dňom 1.12.2016), v dôsledku čoho
nešlo o podnik patriaci obom stranám sporu ako podnikateľom, ale len žalovanému ako podnikateľovi
(vec slúžiaca výkonu povolania len jedného z manželov). Súd preto podnik nezaradil do BSM, keďže

patrí do oddeleného vlastníctva podnikajúceho manžela – žalovaného. Žalobkyňa získala živnostenské
oprávnenie dňa 1.2.2006, teda v čase zriadenia predmetnej prevádzky v roku 2004 živnostenské
oprávnenie ešte nemala. Podľa názoru súdu prvej inštancie, do BSM by patrili len výnosy z podnikania
žalovaného, resp. cena podniku vypočítaná ako rozdiel medzi aktívami a pasívami podnikania.Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nesprávne zaradila do masy BSM podnik a nie výnosy z podniku, súd
žalobkyňu nevyzýval na doplnenie skutkových tvrdení, pretože v súlade s princípom kontradiktórnosti
konania a prejednacej zásady je zodpovednosť za výsledok sporu na sporových stranách, ktoré sú

zodpovedné za to čo v konaní tvrdia a čo urobia predmetom sporu (vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že o spoločný podnik nejde a živnostenským oprávnením disponoval ku dňu zániku len
žalovaný, preto súd rozhodol, že uvedený podnik ako taký do masy BSM nepatrí).
1.7. Do BSM súd prvej inštancie zaradil i zostatok na účte žalovaného vo výške 2.834,18 eur. Žalovaná
neuviedlaskutkovétvrdenianazákladečohodospelakzáveru,žedoBSMpatríajzostatoknasporiacom

účte žalovaného 2.400 eur, a že tieto financie nie sú započítané vo vyššie uvedenej sume. Do BSM
patria aj finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa vybrala zo spoločného účtu vo výške 15.000 eur (finančné
prostriedky boli získané z pracovnej činnosti žalobkyne). Sumu 7.500 eur do BSM súd nezaradil
s odôvodnením, že predmetom vyporiadania môžu byť len tie položky BSM, ktoré strany sporu navrhnú
na vyporiadanie do troch rokov od zániku BSM (§ 149 a nasl. OZ). Súd neprihliadal na neskôr uvádzané
tvrdenia žalobkyne, ktorými začala rozporovať zaradenie sumy 15.000 eur do masy BSM, a označil ich

za účelové a nepreukázané. Urobila tak až po predbežnom právnom posúdení, v rámci ktorého súd
uviedol ako nesporné, že suma 15.000 eur patrí do BSM. Svoju procesnú obranu podľa záveru súdu
neuplatnila včas, v dôsledku čoho súd na tieto skutkové tvrdenia žalobkyne neprihliadal. Z dôvodu,
že žalobkyňa preukázateľne vybrala zo spoločného účtu hotovosť vo výške 15.000 eur, vznikla jej
povinnosť uhradiť žalovanému sumu 7.500 eur. Táto finančná hodnota bola už spotrebovaná, súd ju

preto nemohol prikázať do výlučného vlastníctva žalobkyne, ale mohol ju len zohľadniť pri vyporiadaní
BSMakohodnotu,ktorúbymalažalobkyňadoBSMnahradiť(porov.rozhodnutieKrajskéhosúduvŽiline
sp. zn. 6Co/145/2020). Z dôvodu, že išlo o nakladanie so spoločnými finančnými prostriedkami pre
výlučné potreby žalobkyne, žalovanému prislúchala polovica z uvedenej sumy.
1.8. Sumu 7.000 eur súd do BSM nezaradil, pretože predmetom súdneho vyporiadania môžu byť

len položky BSM, ktoré strany sporu navrhnú na vyporiadanie do troch rokov od zániku BSM
(žalobkyňa zaradila do masy BSM sumu 7.000 eur po uplynutí troch rokov od zániku BSM). Zaplatenú
daň a poistné vo výške 78,89 eur súd do BSM nezaradil, keďže išlo o spotrebované finančné
prostriedky, neprejavujúce sa v žiadnej majetkovej hodnote a ku dňu zániku BSM sa v bezpodielovom
spoluvlastníctve nenachádzali. Nezaradené do vyporiadana BSM ostali aj zaplatené príspevky do fondu

prevádzky údržby a opráv vo výške 2.556,86 eur, z dôvodu, že návrh žalovaného o zaradenie týchto
príspevkov do BSM bol súdu doručený až 1.11.2021, teda po uplynutí trojročnej lehoty od zániku BSM.
Strany sporu zhodne uviedli, že do predmetu vyporiadania patria aj investície do nehnuteľnosti strán
sporu, keď medzi stranami nebol sporný spoločný záväzok manželov týkajúci sa rekonštrukcie bytu vo
výške 7.320 eur a výstavby pivnice 2.680 eur, spolu vo výške 10.000 eur.

1.9. Medzi stranami boli sporné záväzky zo zmlúv o pôžičke od viacerých fyzických osôb (A. J. C.,
K. K., L. A. M., N. J., O. A.) v celkovej výške 612.068,12 eur, ktoré zmluvy ako dlžník uzavrel ústne
iba žalovaný a ktorých náhradu vo výške 219.756,30 eur požadoval z masy BSM. Z týchto peňazí,
podľa tvrdenia žalovaného, financoval potreby a výdavky rodiny a keďže je povinný ich vrátiť, žiadal
nahradiť finančné prostriedky z BSM. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú rozhodovaciu súdnu

prax, podľa ktorej ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov,
nejedná sa o spoločný dlh, pretože za právne úkony, týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažuje napr.
zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn.
3Cz/57/73), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluvy o výpožičke uzavretá
len jedným z manželov (R 71/1994). Súd prvej inštancie konštatoval, že všetky zmluvy o pôžičke boli

uzavreté len ústne, boli bezúročné a až následne bolo vykonané uznanie dlhu, bez lehoty splatnosti.
Súd prvej inštancie tu nemal preukázané, že finančné prostriedky 219.756,30 eur boli všetky použité na
nadobudnutie určitej majetkovej hodnoty patriacej do BSM, resp. že by sa prejavovala ku dňu zániku
BSM. Je totiž vylúčené, aby sa prihliadalo na finančné prostriedky, za ktoré bolo financované niečo,
čo nemožno považovať za vec spadajúcu do BSM, alebo za ktoré bola financovaná vec inak do BSM

spadajúca, no pred zánikom BSM bola spotrebovaná (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/288/2013). Ani z výpovede účtovníčky žalovaného L. M.. B. nemožno mať za preukázané,
že žalovaný vkladal finančné prostriedky nadobudnuté z pôžičiek od viacerých fyzických osôb do
podnikania a v akej výške. Žalovanému sa podľa záveru súdu v konaní nepodarilo preukázať, že peniaze
zozmlúvopôžičkebolipoužiténanadobudnutiespoločnéhomajetku,aletvrdil,žezpeňazízpôžičiekod

viacerých fyzických osôb, financoval náklady domácnosti a rodiny, spoločné aktivity, kultúrne podujatia,
dovolenky. Žalobkyňa uvedené poprela, a preto dôkazné bremeno bolo na žalovanom, ktorý pravdivosť
svojho tvrdenia nepreukázal.1.10. Z predložených pokladničných dokladov, faktúr a blokov nebolo možné vyvodiť, že tieto boli
uhrádzané práve z finančných prostriedkov, ktoré si mal žalovaný požičať. Žalovaný nepreukázal
ani vklad do podniku v tvrdenej výške finančných prostriedkov a vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že na vklad boli použité finančné prostriedky získané z pôžičiek od jednotlivých svedkov,
ktorýchvýpovedesúdprvejinštancievodsekoch94.až97.vyhodnotil.Podľazáverusúduprvejinštancie
výpovede svedkov K. K., L. M., N. J. a O. A., nebolo možné považovať za vierohodné, s prihliadnutím na
správanie sa svedkov pri výpovedi, kedy vypovedali nepresvedčivo, odpovedali úsečne, vyhýbavo alebo
všeobecnými odpoveďami bez konkretizácie, a všetci odpovedali rovnako, prípadne veľmi obdobne.

V prípade všetkých zmlúv o pôžičke, vznikol dlh výlučne žalovanému bez súhlasu žalobkyne. Žalovaný
nepreukázal, že by za finančné prostriedky z pôžičiek bola nadobudnutá vec patriaca do BSM (urobená
investícia do spoločného majetku) a existujúca v čase jeho zániku, preto išlo výlučné dlhy žalovaného.
Ústne zmluvy o pôžičke uzatváral výlučne žalovaný, pričom následne písomne uznal dlh. Z výpisov
z účtu žalovaného mal súd preukázané, že žalovaný mal dostatok vlastných finančných prostriedkov
na zabezpečenie bežného chodu domácnosti a zabezpečenie rodiny, nebolo preto dôvodné enormné

zadlženie samotného žalovaného. Súd prvej inštancie dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo/288/2013, v rámci ktorého sa dovolací súd vyjadril k ustanoveniu § 150 veta druhá OZ
tak, že manžel nemôže uspieť pri vyporiadaní BSM s každou refundačnou požiadavkou, t. j. nárokom
na vrátenie toho čo vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok. Možno však nahradiť investície,
ktoré sa v spoločnom majetku ešte prejavujú, pokiaľ pred zánikom spoločného majetku manželov nebolo

z toho už všetko spotrebované. Predmetom vyporiadania, ktoré spočíva v zistení a rozdelení spoločného
majetku môže byť len majetok, ktorý existuje ku dňu zániku BSM ako spoločný (R 104/67). Pôjde teda
o také investície, ktoré sa v spoločnom majetku prejavujú. Taká vec musí preto existovať v čase zániku
BSM a tvoriť predmet jeho vyporiadania.
1.11.SúdprvejinštancieodôvodnilnevykonaniedôkazuvýsluchomsvedkaP.B.(zaúčelompreukázania

starostlivosti žalobkyne do rozvodu manželstva a ozrejmenia finančnej bonity žalovaného na vyplatenie
vyrovnávacieho podielu žalobkyni), z dôvodu jeho nehospodárnosti, teda nemohol by viesť k inému
rozhodnutiu súdu (syn strán sporu nemôže byť zaviazaný na vyplatenie vyrovnacieho podielu žalovaným
žalobkyni). Súd prvej inštancie zosumarizoval, že žalovanému boli prikázané nehnuteľnosti, hnuteľné
veci a finančné prostriedky v celkovej hodnote 88.489,18 eur a žalobkyni boli prikázané nehnuteľnosti

a hnuteľné veci v celkovej hodnote 40.190 eur. Z celkovej masy BSM 128.679,18 eur má žalobkyňa
i žalovaný dostať majetok v hodnote zodpovedajúcej polovici tejto čiastky (t. j. 64.339,59 eur). Vyrovnací
podiel pre žalovanú tak predstavoval sumu 24.149,59 eur. Uvedenú sumu bolo potrebné znížiť o sumu
7.500 eur, ktorú žalobkyňa mala nahradiť do BSM; v dôsledku toho vyrovnací podiel predstavoval sumu
16.649,59 eur. Od tejto sumy bolo potrebné tiež odpočítať polovicu zo sumy 10.000 eur, ktorú splatil

žalovaný na predmetnom záväzku (suma použitá na rekonštrukciu bytu a výstavbu pivnice, ktorú bude
splácať žalovaný). Vyrovnací podiel žalobkyne tak predstavoval 11.649,59 eur.
1.12. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie odkázal na rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít (ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 262/2020, IV. ÚS 404/2022, stanovisko pléna PL ÚS
59/23), v zmysle ktorej v konaní o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, majúcom povahu iudicium

duplex, ak nie je žaloba zamietnutá, spravidla nemožno určiť, ktorý účastník má vo veci úspech (§ 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Je preto všeobecným východiskom pre rozhodovanie o trovách
konania, súladným s ochranou vlastníckeho práva podľa čl. 11 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd, aby žiadny z účastníkov nemal právo na náhradu trov
konania voči inému účastníkovi, ibaže by preto boli dané osobitné dôvody. Uvedené závery platia aj pre

konanie o vyporiadanie BSM. Neplatí preto právny záver, podľa ktorého v konaní o vyporiadanie BSM je
rozhodovanie o náhrade trov konania ovládané zásadou úspechu vo veci. Odlišný postup je výnimkou,
ktorá je podmienená dôvodmi osobitného zreteľa a musí byť riadne odôvodnená (rozhodnutia ÚS ČR
sp. zn. I. ÚS 1441/11 a III. ÚS 186/20).
1.13. Vzhľadom na uvedené nemožno podľa záveru súdu prvej inštancie procesný úspech odvodzovať

z toho, aký spôsob vyporiadania strany navrhovali a ku ktorému sa súd v konečnom rozhodnutí priklonil.
Žiadna z procesných strán výsledkom konania po finančnej stránke nestráca, obe získavajú majetkovú
hodnotu, s ktorou do konania vstúpili. Na procesný úspech strán v konaní, s povahou iudicium duplex,
treba pozerať ako na čiastočný (rovnaký) a zásadne nepriznať náhradu trov žiadnej zo strán sporu podľa
§ 255 ods. 2 CSP, s výnimkou ak konkrétne okolnosti odôvodňujú priznanie náhrady trov jednej zo strán

(napr. obštrukčné správanie spoluvlastníka, nezáujem o konštruktívne vyriešenie veci alebo šikanózny
výkon práva). Z postoja strán v danom spore, ako i z ich procesných úkonov, bol preukázaný záujem
na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Strany sporu v procesnej zhode reagovali,
s cieľom dospieť k dohode o vyporiadaní BSM. Skutočnosť, že žalobkyňa neprijala navrhované spôsobyvyporiadania žalovaným a naopak, ako i to že k mimosúdnej dohode nedošlo, nemožno vyhodnotiť
výlučne v neprospech tej-ktorej strany sporu.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu, vrátane prikázania
všetkých nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 356 ods.
1 písm. f), h) CSP (teda nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením
veci). Namietal, že žalobkyňa takmer po celú dobu trvania súdneho sporu navrhovala prikázať všetky
nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného, ktorý si zabezpečil finančné prostriedky pre vyplatenie

vyrovnacieho podielu žalobkyni, ktorú skutočnosť aj preukázal. Tento spôsob vyporiadania BSM
s ohľadom na účelnosť využitia záhrady spoločným synom, sa javil ako najviac zmysluplný. Opätovne
predložil výpis z účtu, z ktorého je zrejmé, že disponuje dostatkom finančných prostriedkov na
vyplatenie vyrovnacieho podielu (56.159,25 eur). Žalovaný má za to, že jeho solventnosť v súvislosti
s výplatou vyrovnacieho podielu nebola a nie je sporná. Žalobkyňa o záhradu záujem nejavila, pričom
ich spoločný syn počas uplynulých rokov záhradu zhodnotil, keďže tam chce žiť a postaviť si dom

(záhradu obhospodaruje, stará sa o trávnik, stromy aj ostatné rastliny). Strany konania s uvedeným
dlhodobým stavom súhlasili, bola dohoda, že záhradu prepíšu na dcéru a syna, ktorý ju vyplatí vo
výške jej podielu. V odvolaní žalovaný konkretizoval investície realizované synom do predmetnej
nehnuteľnosti (zhodnotenie pôdy, sfunkčnenie studne, dokončenie pivnice, vybudovanie garáže,
inštalácia zabezpečovacieho systému na ochranu garáže a kamerového systému na monitorovanie

záhrady). Súd prvej inštancie odmietol vykonať výsluch syna strán konania, s odôvodnením jeho
nehospodárnosti, keďže tretia osoba nemôže byť zaviazaná na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
Vyplatením vyrovnacieho podielu nebude žalobkyňa ukrátená a zabezpečí sa podstatne zmysluplnejšie
využitie nehnuteľnosti.
2.1. Žalovaný v odvolaní poukazoval na splnenie podmienok pre uplatnenie odklonu od parity podielov

na vyporiadaní BSM, s ohľadom na ním uvádzané pochybenia žalobkyne, konkrétne finančné straty
počas výkonu jej práce v prevádzke E. lekáreň, jej nezáujem o zabezpečenie peňažných prostriedkov
pre chod rodiny, nepodieľanie sa na získaní či zveľaďovaní majetku, nadviazanie mimomanželského
vzťahu, iniciovanie rozvodu manželstva, zanedbávanie starostlivosti o deti, nutnosť podania návrhu
na určenie výživného zo strany syna, absenciu zaťaženia žalobkyne pôžičkami, z ktorých žalovaný

uhrádzal náklady rodiny, odčerpanie finančných prostriedkov z BSM vo výške 22.500 eur bez vedomia
žalovaného, nepodieľanie sa na úhrade výdavkov rodiny počas trvania manželstva ani na nadobudnutí
majetku. V spore žalovaný argumentoval rozhodnutím NS ČR sp. zn. 22Cdo/3976/2011, odôvodňujúc
disparitu podielov v situácii, ktorá je obdobná danému prípadu. Bol to žalovaný, ktorý sa usiloval
o nadobudnutie a udržanie majetku, a ak by nezískal finančné prostriedky z pôžičiek, nemali by dostatok

prostriedkov ani na bežný chod rodiny. Žalovaný namietal protichodnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie, keď poukázal na nevedomosť žalovanej o pôžičkách a konanie žalovaného, ktoré
rodinu zadlžilo, avšak na inom mieste odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že nemal
za preukázané, že by svedkovia obidvom stranám alebo osobitne žalovanému reálne poskytli nejakú
pôžičku, v konkrétnej výške. Súd podľa žalovaného nedal odpoveď na otázku, z akých prostriedkov

boli uhrádzané výdavky rodiny, keď jeho príjem nebol postačujúci na úhradu týchto nákladov rodiny
a žalobkyňa tieto výdavky neuhrádzala. Naviac žalobkyňa si podľa tvrdenia žalovaného ponechala
dary značnej hodnoty, ktoré pre ňu žalovaný kúpil. Výsledky vykonaného dokazovania podľa názoru
žalovaného poskytujú priestor pre priznanie väčšieho podielu na vyporiadavanom BSM žalovanému.
2.2.Vzávereodvolaniažalovanýnamietalrozhodnutieonáhradetrovkonania,keďžesúdprvejinštancie

sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia kritériami v zmysle ustálenej judikatúry o trovách
konania v danom type sporu (výška požadovaného a skutočne priznaného podielu, navrhovaný spôsob
vyporiadania v porovnaní s vyhodnotením tejto otázky súdom, zohľadňujúc i výsledok sporu medzi
stranami, ktoré veci do BSM prináležia a ktoré nie). Dal do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 266/2022 z 23. júna 2022, podľa záverov ktorého bolo nutné zaoberať sa

výpočtom výšky pomeru úspechu a neúspechu strán v danom konaní. Práve miera čiastočného úspechu
má byť podľa žalovaného rozhodujúcim kritériom či stranám bude priznaná čiastočná náhrada trov
konania alebo nie.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla zaviazať žalovaného na plnú náhradu trov

konania, keďže žalovaného nemožno hodnotiť ako účastníka konania čo i len s čiastočným úspechom
v spore. Podľa jej názoru žalobca nezdôvodnil ani nepreukázal naplnenie odvolacích dôvodov.
Žalobkyňa označila správanie žalovaného v priebehu sporu za dôvod, ktorý ju viedol k prehodnoteniu
pôvodného návrhu ohľadom prikázania nehnuteľností do jeho vlastníctva. Žalovaný nepreukázal svojemajetkové pomery, predovšetkým stav účtov, pričom zotrval na svojej vysokej miere zadlženosti. Za
istých okolností možno dosiahnuť stav, že v konkrétnom momente by aj mohol mať žalovaný na účte
určité finančné prostriedky, avšak o 24 hodín uvedené tvrdenie už nemusí byť pravdivé. Z predložených

účtovných závierok žalovaného vyplýva, že je podnikateľom, ktorého obraty predstavujú 700.000 eur
ročne, možno teda očakávať, že takýto kapitál pre vykázanie tohto druhu potvrdenia je schopný
zabezpečiť.
3.1. Žalovaný sám potvrdil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území C. G. z hľadiska užívania nie
sú pre neho potrebné (až následne bude dôvodné sa zaoberať či spoločný syn bol oprávnený

pozemok užívať, resp. aké úpravy bol oprávnený bez súhlasu strán konania urobiť). Žalobkyňa poprela
dohodu o budúcom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na spoločného syna. Opakovane
sa v priebehu konania vyjadrila, že vzhľadom na svoju finančnú situáciu si nemôže dovoliť prevádzať
akýkoľvek majetok na deti, pretože nemá vyriešenú vlastnú bytovú otázku. Podľa jej názoru sa súd
prvej inštancie dôkladne vysporiadal v rámci skutkových zistení so všetkými okolnosťami rozhodnými
pre výrok o prikázaní nehnuteľností stranám konania.

3.2. Žalobkyňa namietala nesprávne hodnotenie dôkazov zo strany žalovaného, v súvislosti s opisom
jej negatívneho konania. Podporne označila rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
22Cdo/2433/1995, v zmysle ktorého disparita prichádza do úvahy v prípade svetovo úspešného
športovca, ktorý vyvíjal značné úsilie k tomu, aby dosiahol uvedené postavenie a tomu zodpovedajúce
značné príjmy umožňujúce nadštandardnú životnú úroveň rodiny a nadobudnutie majetku značnej

hodnoty. V odôvodnení napadnutého rozsudku (odsek 29 až 36) sa podľa žalobkyne súd prvej inštancie
náležite vysporiadal s otázkou disparity podielov strán konania. Žalovaný ním predkladanými dôkazmi
preukazoval len skutočnosť, že požičané prostriedky použil buď na podnikanie alebo na zvýšenú životnú
úroveň rodiny (dovolenky a pod.), nie však nadobudnutie majetku patriaceho do BSM.
3.3. Žalobkyňa zdôraznila, že vždy pracovala (s výnimkou obdobia materskej či rodičovskej dovolenky),

starala sa o deti, rodinu a chod domácnosti, teda vytvárala aj podmienky na podnikateľskú činnosť
žalovaného. Po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti, žalovaný jej zamedzil prístup do
spoločného bytu, záhrady, pracoviska, a to napriek skutočnosti, že záhradu využívala do tohto času
fakticky len ona.

4. Proti rozsudku podala včas odvolanie aj žalobkyňa, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila nesprávnymi skutkovými
zisteniami súdom prvej inštancie a tiež nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP).
4.1. Žalobkyňa namietala predovšetkým záver súdu týkajúci sa nezaradenia spoločného podniku do

vyporiadavanej masy BSM. Podnik, prevádzkovaný pod obchodným menom F. B. – O.P.O.M., bol
predajňou zdravej výživy, ktorý vznikol počas trvania manželstva z prostriedkov patriacich do BSM,
pričom od počiatku jeho založenia sa na vedení podniku aktívne podieľala najmä žalobkyňa. Činnosť
v podniku vykonávala žalobkyňa na základe zmluvy o poskytovaní obchodných služieb, uzavretej so
žalovaným, spravujúcu sa Obchodným zákonníkom, pričom ručila i za splnenie záväzkov, prípadne

za škodu podľa ustanovení tejto právnej normy. V rozpore s uvedeným je preto záver súdu prvej
inštancie že ju nezaväzovala zodpovednosť. Za splnenie povinností pri prevádzkovaní spoločného
podniku zodpovedali obidvaja manželia majetkom patriacim do BSM. Podnik patril obidvom manželom
ako majetková hodnota, predstavujúca rozdiel aktív a pasív, vytvorená od jeho vzniku z prostriedkov
patriacich do BSM až do jeho zániku. Slúžil pre účel predaja konečnému spotrebiteľovi, bolo potrebné

nakúpiť tovar, a o takto vynaložené prostriedky bol znížený výnos z podnikania náležiaci do masy BSM.
Žalobkyňa v rámci výkonu činnosti v prospech podniku na základe vyššie uvedenej zmluvy, vykonávala
kompletnúčinnosťsúvisiacusvedenímaprevádzkouspoločnéhopodniku.Žalovanýviackrátdeklaroval,
že aj vyplácanie odmeny podľa zmluvy o poskytovaní obchodných služieb bolo nastavené tak, že príjem
bol tvorený predovšetkým zo zisku podniku, s cieľom optimalizácie daňového a odvodového zaťaženia.

4.2. Žalobkyňa namietala zaradenie finančných prostriedkov vo výške 15.000 eur do BSM, ktoré
boli spotrebované za trvania manželstva a v čase zániku BSM už neexistovali, preto už nepatrili do
vyporiadavanej masy. V konaní bolo preukázané, že vzhľadom na príjem žalobcu, nebolo možné
zabezpečiť potreby, vrátane plnenia vyživovacích povinností, z iných prostriedkov.
4.3. Žalobkyňa sa v priebehu konania snažila zahrnúť do masy BSM aj sumu 7.000 eur, ktoré

žalovaný preukázateľne vybral z účtu 23.12.2016, avšak súd poukázal na uplynutie trojročnej lehoty
od zániku BSM. Bolo ale mimo dispozície žalobkyne navrhnúť zahrnutie uvedenej sumy do masy
BSM skôr, pretože o tejto skutočnosti nemala presnú informáciu. Podaním zo dňa 21.4.2020 navrhla
zabezpečiť účty žalovaného, k čomu došlo až v máji 2024, po ich obdržaní navrhla žalobkyňa zahrnutieuvedenej sumy do masy BSM. V podaní zo dňa 21.4.2020 žalobkyňa uviedla návrh s cieľom označenia
prostriedkov patriacich do BSM aspoň všeobecne.
4.4. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobkyne nesprávne označil za nesporný spoločný záväzok

manželov týkajúci sa rekonštrukcie bytu 7.320 eur a výstavby pivnice 2.680 eur, ktorý nebol medzi
stranami nesporný. Spornosť záväzkov vyplýva z podania žalobkyne zo dňa 16.8.2019, na základe čoho
žalobkyňa spochybnila samotnú dohodu o odklade splatnosti s F. A., navrhujúc ho vypočuť ako svedka.
Rovnako tak bola žalobkyňou spochybnená dohoda o odklade splatnosti medzi žalovaným a K. A. zo
dňa 3.10.2016. K spochybneniu uvedených dohôd došlo aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný tvrdil

požičanie si peňažných prostriedkov na rekonštrukciu a súčasne odloženie splatnosti faktúr, dojednané
bezúročne a za identických podmienok, ktoré spochybnil pri hodnotení dôkazov aj súd v nadväznosti na
zmluvy o pôžičke, ktoré žalovaný uzatvoril s viacerými osobami v celkovej sume 612.068,12 eur.
4.5. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie
veci s prihliadnutím na konanie žalovaného, ktorý tvrdil, že BSM je potrebné vysporiadať disparitou
podielov, a to spôsobom, že žalobkyňa nenadobudne žiadny majetok patriaci do BSM, všetok bude

prikázaný do vlastníctva žalovaného bez povinnosti výplaty vyrovnacieho podielu. V tejto súvislosti
predložil žalovaný dôkazy vrátane uznania dlhu. Medzi stranami boli sporné záväzky zo zmlúv
o pôžičkách od viacerých fyzických osôb (A. J.. C., K. K., L. A. M., N. J. a O. A.) v celkovej
výške 612.068,12 eur, uzavretých ústne len žalovaným, pričom rozsiahlu časť dokazovania súd
venoval práve preukázaniu skutočností, ktoré spochybnili pravdivosť tvrdení žalovaného (odsek 77

až 104 napadnutého rozsudku). Uvedený postup žalovaného tak možno hodnotiť ako osobitnú
okolnosť, na ktorú treba pri vyporiadaní BSM prihliadať, nielen s poukazom na dobré mravy, ale
aj obštrukčné správanie žalovaného (polovica termínov pojednávaní bola nariadená v dôsledku
dokazovania uvedených skutočností). Na náhradu trov konania mal byť preto zaviazaný žalovaný.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázal na získanie svojho živnostenského oprávnenia
3.6.1992, teda pred uzavretím manželstva so žalobkyňou (20.5.1995). Súd prvej inštancie konštatoval,
že podnik môže byť predmetom BSM, avšak za predpokladu, že ide o podnik patriaci obidvom
manželom ako podnikateľom. Ku dňu zániku BSM mal podnikateľské oprávnenie len žalovaný,
žalobkyňa podnikateľskú činnosť ukončila vo všetkých predmetoch podnikania dňom 1.12.2016. Nešlo

pretoopodnikpatriaciobomstranámsporuakopodnikateľom,alevýlučnežalovanému,akovecslúžiaca
len výkonu jeho povolania, teda podnik patrí do oddeleného vlastníctva podnikajúceho manžela –
žalovaného. Podnik viedol žalovaný a žalobkyňa v ňom poskytovala, na základe zmluvy o poskytovaní
obchodných služieb žalovanému, služby v oblasti manažmentu, predaja zdravej výživy a potravinových
doplnkov, a to v predajni, ktorej majiteľom bola firma O.P.O.M. Preto žalobkyňu nezaväzovala hmotná

zodpovednosť, finančné postihy pre prípad strát či zlého hospodárenia, všetky riziká s podnikaním niesol
žalovaný. V čase zriadenia prevádzky E. lekáreň v roku 2004 živnostenské oprávnenie žalobkyňa ešte
nemala, získala ho až 1.2.2006.
5.1. Žalobkyňa poskytovala subdodávku služieb. E. lekáreň bola počas vedenia žalobkyne v strate, čo
potvrdila aj účtovníčka L. M.. B.. Naviac spôsobila stratu, na ktorú bola upozornená, ale je neuhradila

(21.11.2016 bola vykonaná kontrola pokladne, so zistením schodku 1.990,82 eur). Podľa tvrdení
žalobkyne zistený rozdiel nebol správny, pretože zápisy v pokladničnej knihe neboli v čase vykonania
kontroly úplné. Predmetom kontroly boli aj skladové zásoby výrobkov značky Energy, pričom v sklade
chýbal tovar v hodnote 1.060,79 eur. Pochybenia žalobkyne ako vedúcej predajne sú opísané v podaní
zo dňa 12.9.2024. Súd vyporiadava len veci, ktoré účastníci urobili predmetom konania. Prekročiť ich

návrhy môže len pokiaľ ide o výšku, ceny vecí, a to ako ich vyporiada z kvalitatívneho hľadiska (žalovaný
podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/146/2018, tiež rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/684/2004).
5.2. Žalovaný poprel tvrdenie žalobkyne o spotrebovaní sumy 15.000 eur, ktoré vybrala z účtu. Až
v priebehu súdneho konania začala tvrdiť, že uvedenú sumu spotrebovala, keďže si musela prenajať

byt, ocitla sa bez práce, nemala nárok na dávku v nezamestnanosti a prvú prácu mala na čiastočný
úväzok. Správne preto súd poukázal na zásadu koncentrácie konania (§ 153 CSP). Žalobkyňa pritom
nepredložila dôkazy, ktoré by ňou uvádzané skutočnosti preukazovali.
5.3. Žalobkyňa v skutočnosti podľa žalovaného odčerpala z masy BSM celkovú sumu 22.500 eur, ktorá
skutočnosť bola preukázaná výpisom z účtu. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že sumu 7.500

eur nebolo možné zahrnúť do masy BSM pre nedodržanie trojročnej lehoty, bolo namieste aj z dôvodu
ochrany dobrých mravov zohľadniť túto sumu v priznaní disparity podielov strán sporu na vyporiadavanej
mase BSM.5.4. Žalobkyňa nedôvodne navrhovala, aby súd do masy BSM zahrnul aj 7.000 eur, ktorú žalovaný
preukázateľne vybral z účtu 23.12.2016. Vzhľadom na dátum rozvodu manželstva strán konania
(2.10.2018), k výberu spotrebovanej sumy došlo s odstupom takmer dvoch rokov, v dôsledku čoho podľa

žalovaného nemôžu vzniknúť pochybnosti o tom, že uvedená suma s ohľadom na finančnú situáciu
rodiny bola spotrebovaná. Túto sumu, žalobkyňa ale neuplatnila na súde v trojročnej lehote od zániku
BSM.
5.5. Žalobkyňa namietala i nesprávne zohľadnenie sumy 7.320 eur na rekonštrukciu bytu a 2.680 eur
na výstavbu pivnice majúc za to, že v týchto dohodách bola splatnosť faktúr dojednaná bezúročne.

Na rekonštrukciu bytu si žalovaný zobral pôžičku a náklady na výstavbu pivnice doposiaľ neuhradil
z dôvodu odkladu splatnosti faktúry, tieto náklady vo výške 10.000 ako spoločné pasíva, ktoré uhradí
žalovaný, uznala i žalobkyňa podaním zo dňa 10.1.2024. Spochybnenie odkladu splatnosti dlhu nie
je však spochybnením dlhu samotného. Keďže dlho doposiaľ zaplatený nebol, tvorí pasívum BSM,
ktoré je potrebné vyporiadať. Skutočnosť, že svedkovia si nepamätali na pojednávaniach presné sumy
a dátumy ohľadne záväzkov žalovaného z pôžičiek (preukázané listinou o uznaní dlhu) bolo dané

tým, že v predvolaní nebol uvedený predmet ich výpovede, ani poučenie v akom rozsahu sa majú na
svedeckú výpoveď pripraviť. Žalovaný vždy bol jediným živiteľom rodiny a nebol sporná ani životná
úroveň, ktorú rodina mala Ak nefinancoval výdavky z peňazí z pôžičiek, vyvstáva otázka z akých zdrojov
bol financovaný rozdiel medzi príjmami a výdavkami. To či si strany dohodli úročenie pôžičiek, resp. či
stanovili presný dátum vrátenia peňazí, je odrazom autonómie vôle zmluvných strán a ide o konanie

vsúladesozákonom.Uvedenévýhradynemôžubyťrelevantnouargumentáciouvsúvislostisplatnosťou
zmlúv o pôžičkách.
5.6. V súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania žalovaný argumentoval, že súd nebol viazaný
petitom žaloby v zmysle, že môže prisúdiť viac alebo iné než žiadala žalobkyňa. Nemôže však
vyšetrovať čo tvorilo spoločný majetok ku dňu vyporiadania a rozhodovať o tom, čo strany sporu

predmetom vyporiadania neurobili. Spôsob vyporiadania masy BSM sa v priebehu konania menil, a to
zo strany žalobkyne ako i žalovaného. Návrhom žalovaného na disparitu podielov pri vyporiadaní
BSM, súd prvej inštancie nebol viazaný. Rozhodnutie súdu o tom, či disparitu zohľadní, tak nemožno
považovať za úspech či neúspech strany sporu. Rozhodujúcim pre určenie úspechu strany v spore
o vyporiadanie BSM, je správnosť ustálenia masy BMS, ktorú má vyporiadať. Vo vzťahu k navrhovaným

dôkazom za účelom preverovania povahy a výšky pôžičiek, ktorými bol žalovaný zaťažený, žalobkyňa
tvrdenia rozporovala a navrhla množstvo dôkazov, ktoré žiadala vykonať. Napriek tomu, že predložil
písomné uznania dlhu, žalobkyňa navrhovala vypočuť ako svedkov všetkých veriteľov žalovaného,
ako i predložiť peňažné denníky za obdobie rokov 2000 – 2018. Z predloženého rozsiahleho rozsahu
dokumentácie však žalobkyňa žiadne relevantné skutočnosti nevyvodila. V tomto smere dôkazný návrh

mal šikanózny charakter.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov) po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru, že sú dané dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

7. Pri aplikácii zásad vyporiadania BSM treba mať na zreteli okolnosti jednotlivého prípadu. Ustanovenie
§ 150 tretia a štvrtá veta OZ patria k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, teda
prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu
právnej normy z okruhu jednotlivých okolností. Aby hypotéza právnej normy bola vymedzená správne, je

potrebné prihliadať na všetky okolnosti, ktoré v posudzovanom prípade možno považovať za podstatné
či významné.

8. Žalovaný v odvolaní namietal spôsob vyporiadania nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX v
katastrálnom území C. G. (pozemok C-KN parc. č. 160, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere

180 m2 a pozemok C-KN parc. č. 161, záhrada, o výmere 919 m2, vo všeobecnej hodnote
40.000 eur), patriacich do BSM, ich prikázaním do výlučného vlastníctva žalobkyne, zdôrazňujúc jej
pôvodný návrh na prikázanie uvedených nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovaného, a tiež
dlhodobejšievyužívanienehnuteľnostíichspoločnýmsynomanímzrealizovanýchrozsiahlychinvestícií,akcentujúc svoju solventnosť v súvislosti s vyplatením všeobecnej hodnoty týchto nehnuteľností v
prospech žalobkyne.

9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd nebol viazaný
konkrétnymi návrhmi strán konania na spôsob vyporiadania BSM. Správne vychádzal zo všeobecnej
zásady vyporiadania, prikázaním aktív, najmä vecí, približne v rovnakej hodnote jednotlivým stranám
konania, s cieľom minimalizovať sumu, ktorú musí jeden z bývalých manželov vyplatiť druhému
(ideálne bez povinnosti peňažného výplatku). Solventnosť, predstavujúca ďalšie kritérium v súvislosti

s vyporiadaním BSM, označil súd prvej inštancie ako skutočnosť medzi stranami spornú, a prikázanie
vyššie označených nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobkyne vyhodnotil ako rozumné,
komplexné a do budúcna nekonfliktné usporiadanie majetkových vzťahov medzi stranami sporu.

10. Významným hľadiskom pre prikázanie veci jednému z bývalých manželov do výlučného vlastníctva
jeajsolventnosťbývaléhomanžela,ktorýoprikázaniežiada.Vyžadujesapretohodnovernépreukázanie

dispozície s prostriedkami na vyporiadanie podielov druhého manžela v primeranej lehote.

11. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie však absentovalo vyhodnotenie kritéria
solventnosti žalovaného, na základe vykonaného dokazovania (§ 150 a § 151 CSP), z ktorého by
boli zrejmé skutočnosti, podľa ktorých súd posúdil solventnosť žalovaného ako spornú a na základe

prostriedkovprocesnéhoútokuaprocesnejobranyvyhodnotilakonepreukázanú,čožalovanývodvolaní
namietal.

12. Súčasne je potrebné uviesť, že finančný aspekt pri posudzovaní spôsobilosti strán konania vyplatiť
protistranu titulom vyrovnania nemožno považovať sám o sebe za rozhodujúci, bez náležitého zváženia

všetkých ostatných relevantných kritérií pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§
150 OZ). Prihliadanie na kritériá a zásady vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
v kontexte individuálnych okolností prípadu, sleduje totiž cieľ spravodlivého vyporiadania spoločného
majetku manželov.

13. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že určujúcim pri vyporiadaní BSM je zásadne hľadisko
účelného využitia veci stranami konania. Pokiaľ žalovaný argumentoval v spore dlhodobejším
obhospodarovaním predmetných nehnuteľností treťou osobou (spoločný syn žalobkyne a žalovaného),
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentovala odpoveď aj na uvedenú argumentáciu strany
konania.

14. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre
nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Ak konajúci súd nepojme do
vyhodnocovania dokazovania všetky relevantné dôkazy a preukázané skutočnosti, z hľadiska predmetu
konania, a nevysporiadania sa s nimi, potom je daná i objektívna prekážka pre záver o tom, či posúdil

unesenie dôkazného bremena oboch sporových strán správne (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 90/2015). Hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo.
Na uvedené potom nadväzuje nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

15. Žalovaný v odvolaní namietal i neuplatnenie odklonu od parity podielov pri vyporiadaní BSM.

Základnou zákonnou zásadou vyporiadania BSM je zásada rovnosti podielov (tzv. princíp parity), pri
ktorej sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov na majetku sú rovnaké. Z tejto zásady je
umožnené výnimočne uplatniť postup, ktorého výsledkom je nerovnomerné určenie podielov. Ide však
vždy o výnimočné opatrenie v záujme zásady spravodlivosti a dobrých mravov. Pre úvahu o výške
podielov sú významné okolnosti uvedené v § 150 OZ, teda potreby maloletých detí, zásluhy oboch

manželov o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, starostlivosť o rodinu, deti a obstarávanie
spoločnej domácnosti, pričom ide len o demonštratívny výpočet okolností. Prípady nerovností podielov
môžu byť odôvodnené predovšetkým za situácie, ak v prospech jedného z manželov nasvedčuje
existencia všetkých alebo prevažnej väčšiny zákonných kritérií pre vyporiadanie BSM. Zákon explicitne
neupravuje spôsob nerovného vyporiadania a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom

či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa
s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyrovnať (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 343/2014-26, nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 537/2012, v ktorom si ústavný súd osvojil právny
názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2914/99).16. Súdny odklon o princípu rovnosti podielov je postupom, ktorý musí byť opodstatnený konkrétnymi
okolnosťami (porov. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/3174/2007).

17. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol vychádzajúc zo zásady parity podielov strán
konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal žalovaným navrhovanou disparitou podielov
pri vyporiadaní BSM. Vyhodnotil tvrdenie žalovaného, ktorý si mal požičať vyššie sumy peňazí za
účelom pokrytia mesačných nákladov na chod do domácnosti a iných výdavkov (inak by čerpal finančné

prostriedky z peňažných ústavov), spôsobom, že prospech z pôžičiek, ktoré mal uzatvoriť žalovaný,
preukázaný nebol, teda spoločný majetok manželov sa nimi nezhodnotil a súčasne prihliadal i na
to, že uvedené finančné prostriedky boli spotrebované, neodrazili sa v žiadnom majetku, ktorý by
existoval v čase zániku BSM a bol zaradený v majetkovom substráte BSM. Súd zdôraznil, že odklon
od princípu rovnosti podielov vyžaduje situáciu, keď zvýšené úsilie jedného z manželov zabezpečilo
nadobudnutie a udržanie majetku značnej hodnoty, čo nebol daný prípad. Priznanie väčšieho podielu

pri vyrovnaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je teda výnimočné a nemožno ho odôvodniť
väčšími zásluhami o vytvorenie majetku v prípade, ak jeden z manželov mal na to lepšie predpoklady
než druhý manžel, ktorému však nemožno vytknúť, že pri nadobúdaní a udržiavaní spoločných vecí
a pri zaobstarávaní spoločnej domácnosti nevyužíval svoje možnosti a schopnosti a svoje povinnosti
neplnil riadne.

18. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie nemal za preukázané také skutočnosti, z ktorých by
plynulo, že výlučne žalovaný sa staral o spoločnú domácnosť, len on ju finančne zabezpečoval, resp. sa
výlučne žalovaný podieľal na získaní majetku. Naopak nadobudnutie finančných prostriedkov vo výške
600.000 eur žalovaným, bez toho, aby o týchto pôžičkách a sumách požičaných prostriedkov oboznámil

žalobkyňu, označil súd prvej inštancie za rozporné s dobrými mravmi, keďže týmto spôsobom zadlžil
rodinu a ohrozil i majetkové hodnoty patriace do BSM (odsek 34. napadnutého rozsudku). Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že strany sporu sa rovnakým dielom starali o zabezpečovanie potrieb
rodiny v rozsahu svojich možností a schopností, spoločne pracovali v prevádzke E. lekáreň, v ktorej
žalobkyňa vykonávala pozíciu vedúcej predajne. Ak sa žalobkyňa starala o domácnosť, spoločné

deti, pracovala, rozhodnutie žalovaného nad rámec financovať rodinu enormne vysokými pôžičkami,
správne podľa záveru súdu prvej inštancie nemožno pripísať na ťarchu žalobkyne a znížiť jej podiel na
majetkových hodnotách patriacich do BSM.

19. Výnimočné priznanie väčšieho podielu pri vyporiadaní BSM žalovanému by podľa záveru súdu

prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by pri starostlivosti o deti, rodinu, spoločnú domácnosť,
pri nadobúdaní a udržaní spoločných vecí, svoje možnosti a schopnosti žalobkyňa nevyužívala,
neplnila svoje povinnosti riadne, čo nebol daný prípad. Skutočnosť, že si žalobkyňa našla známosť
a opustila spoločnú domácnosť, súd prvej inštancie posudzoval v komplexe všetkých ďalších okolností
a vyhodnotil, že nevere žalobkyne predchádzalo disharmonické spolužitie strán sporu, kedy už nebolo

možné očakávať obnovenie manželského spolužitia, a ktorá už nemala priamy dopad na hospodárenie
so spoločným majetkom, ani na starostlivosť o rodinu. Skutkové okolnosti týkajúce sa nevery žalobkyne
preto súd prvej inštancie nevyhodnotil, z hľadiska odklonu od zásady parity, za významné. Súd
nevzhliadol v rámci vykonaného dokazovania ani existenciu dôvodov krajne negatívneho správania
žalobkyne v starostlivosti o rodinu a udržanie spoločných vecí, resp. nestotožnil sa s takým výkladom

negatívnych okolností, ktoré by zakladali disparitu podielov. Poukázal na výpoveď svedkyne L. M..
B. (účtovníčky žalovaného), z ktorej vyplynulo, že vedúcou v prevádzke E. lekárne bola žalobkyňa,
kde sa vykonávala analýza účtovníctva (nebola možná presná odpoveď na otázku, či keď v tomto
mesiaci je mínus, tak na účte je mínus). Nebolo možné ustáliť, že samotná žalobkyňa spôsobila schodok
v uvedenom podniku, ako ani to, že uvedené bolo spôsobené nesprávnym vedením pokladničnej knihy

žalobkyňou (k úhrade zaúčtovanej faktúry mohlo dôjsť aj neskôr, podľa lehoty splatnosti, prelínajú sa
tam mesiace). Nepreukázalo sa tak výnimočne negatívne konanie žalobkyne, ktorá by vedome viedla
prevádzku podniku E. lekáreň nedbalo alebo by v ňom úmyselne spôsobovala dlhy (porov. odsek 36
rozsudku súdu prvej inštancie).

20. Skutočnosť, že sa žalovaný s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, sama o sebe nepostačuje
na prijatie záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené či
nelogické. Poukaz žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/3976/2011 nebol
náležitý, vzhľadom na vyššie vyhodnotenie dokazovania súdom prvej inštancie, keďže v okolnostiachv posudzovanej veci nešlo o prípad, kedy v dôsledku opustenia domácnosti sa počas trvania manželstva
manželka nepodieľala na starostlivosti o rodinu, deti, domácnosť, neplnila si vyživovaciu povinnosť na
maloleté dieťaťa (sám žalovaný v odvolaní uviedol, že návrh na určenie vyživovacej povinnosti podal

plnoletý syn, s ohľadom na vzniknutú situáciu, kedy sa žalobkyňa mala odsťahovať z domácnosti).
S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, týkajúce sa disparity
podielov (odsek 32. až 36. napadnutého rozsudku), nebolo možné stotožniť sa s námietkou žalovaného,
že súd prvej inštancie sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že nerešpektovanie parity podielov
by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

21. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdeniami žalovaného v odvolacom konaní, že žalobkyňa sa o príjem
rodinynezaujímala.Ouspokojovaniepotriebrodinyzaloženejmanželstvomsúpovinnístaraťsaobidvaja
manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 19 ods. 1 zákona o rodine č.
36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vychádzajúc zo základných zásad uvedených v článku
1 a 4 zákona o rodine, povinnosť uspokojovať potreby rodiny založenej manželstvom majú obidvaja

manželia, avšak pokiaľ ide o rozsah, táto povinnosť závisí od schopností, možností a majetkových
pomerov každého z nich. Neznamená teda mechanickú rovnosť a povinnosť každého manžela
prispievať rovnakým dielom. Za uspokojovanie potrieb rodiny sa považuje aj osobná starostlivosť o deti
a spoločnú domácnosť. Tvrdenie žalovaného, že ak by nezískal finančné prostriedky z pôžičiek, rodina
by nemala dostatok prostriedkov ani na bežný chod rodiny, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, aj

vzhľadom na tvrdenia žalovaného, ktorý (okrem iného) konkretizoval luxusné dary pre žalobkyňu z jeho
strany (diamantový prsteň 3.200 eur, diamantové náušnice 1.900 eur, notebook MacBook Air 350 eur,
trekingové palice odpružené zostatková hodnota 50 eur, kompletná lyžiarska výstroj zostatková cena
150 eur, bicykel zn. Kellys zostatková hodnota 200 eur, cca 50 párov topánok, značkové oblečenie na
lyžovačku, približne 10 kusov kabeliek v hodnote od 100 do 350 eur/ks).

22. Vzhľadom na závislý charakter výroku o náhrade trov konania od meritórneho rozhodnutia súdu,
ktoré bolo rozhodnutím odvolacieho súdu zrušené, vo vzťahu k odvolacím námietkam obidvoch strán
konania voči rozhodnutiu o trovách konania, je potrebné dať do pozornosti rozhodovaciu prax Ústavného
súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 266/2022,

sp. zn. III. ÚS 138/2022), so závermi ktorej bude potrebné sa vysporiadať. V zmysle záverov tejto
rozhodovacej praxe v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je nevyhnutné
zvážiť výsledok sporu z toho pohľadu, čo strany svojimi návrhmi obsiahnutými nielen v žalobe a vo
vyjadrení, ale aj v ich ďalších podaniach vrátane odvolaní, žiadali. Pomer úspechu strán vo veci podľa §
255 Civilného sporového poriadku so záverom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania,

nemožno zdôvodniť všeobecnými východiskami, podľa ktorých strany mali vo veci nešpecifikovaný
čiastočný úspech, ich podiely na spoločnom majetku sú rovnaké, spor neskončil podľa predstáv ani
jednej strany a vyporiadanie bolo v záujme oboch strán. Takáto argumentácia je mimo rámca zákonnej
úpravy § 255 Civilného sporového poriadku, keďže nevyjadruje pomer úspechu strán vo veci a preto je
porušením základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

23. Skutočnosť, že konanie o vyporiadanie BSM je konaním, v ktorom z právneho predpisu vyplýva
určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu, nemá vplyv na otázku rozhodovania o náhrade
trov konania a preto je potrebné vychádzať zo zásady úspechu. V konaní o vyporiadanie BSM nie je
preto možné považovať za správne automatické rozhodnutie o náhrade trov konania spôsobom, že

žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo (je možné tak urobiť v prípade existencie dôvodov hodných
osobitnéhozreteľa).Prihliadasatiežnato,čitázostránsporu,ktorámalavoveciúspech,sasnažilapred
začatím sporu s protistranou dohodnúť a či procesné podania tejto strany kvalitatívne a kvantitatívne
aspoň približne zodpovedali tomu, ako súd vo veci samej rozhodol. Rozhodnutie o tom či a nakoľko bol
účastník procesne úspešný, tak závisí na úvahe súdu. Prihliadať je potrebné i na výšku požadovanej

a skutočne priznanej výšky vyporiadacieho podielu a zohľadniť výsledok sporu medzi účastníkmi o to,
ktoré veci (majetkové položky s vyššou hodnotou) prináležia do spoločného majetku a ktoré nie.

24. Podnikanie živnostníka svojou ekonomickou stránkou ovplyvňuje BSM jednak v tom zmysle, že
výnosy z podnikania patria do BSM a môžu byť základňou pre jeho rozmnožovanie, jednak v tom

zmysle, že dlhy vzniknuté z podnikania živnostníka môžu viesť k zmenšovaniu masy BSM. Z hľadiska
všeobecnej požiadavky spravodlivého usporiadania vzťahov (aj medzi manželmi) je preto opodstatnené
a pri absencii dohôd manželov (v zmysle § 143a a § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka) tiež účelu BSM
zodpovedajúce, že ak sa nepodnikajúci manžel živnostníka má spolupodieľať na dlhoch svojho manželaspätých s výkonom jeho povolania (živnosti), má sa rovnako počas trvania manželstva spolupodieľať
aj na nadobúdaní majetku spätého so živnostenským podnikaním druhého manžela (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/1/2014 zo dňa 14. apríla 2016). V prejednávanej veci však obidvaja

manželia nielenže boli podnikateľmi, ale vykonávali aj spoločnú podnikateľskú činnosť, na základe
zmluvy o poskytovaní obchodných služieb zo dňa 31.1.2006.

25. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že podnik (prevádzkovaný pod obchodným menom F. B. –
O.P.O.M.), ako predajňa zdravej výživy, vznikol za trvania manželstva strán konania, z prostriedkov

patriacich do BSM, ako ani skutočnosť, že dňa 1.2.2006 získala živnostenský list aj žalobkyňa (ktorá
nenávratný finančných príspevok vo výške 42.539,- Sk, použila na činnosť obchodu).

26. Žalobkyňa v zmysle článku II. zmluvy o poskytovaní obchodných služieb riešila celú agendu obchodu
a starala sa o jeho chod. Spôsob a forma účasti žalobkyne na podnikaní v predajni (majiteľom ktorej
bol podľa uvedenej zmluvy žalovaný ako živnostník) predstavovali spoločné podnikanie manželov

živnostníkov, a to z formálneho ako i materiálneho hľadiska. Osobná angažovanosť žalobkyne,
zmluvne upravená spolupráca ako i finančná spoluúčasť, pri plnení úloh a čiastkových úkonov, ktoré
vykonáva živnostník sám alebo prostredníctvom zamestnancov, nepochybne preukazovali aj existenciu
spoločného podniku (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/1/2014). Okolnosťou
vylučujúcou, aby vec bola vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov je skutočnosť, že

podnik skutočne slúži výlučne len jednému manželovi a neslúži druhému, čo nebol daný prípad. Pokiaľ
podnikateľom nebol len jeden z manželov a išlo o vec skutočne slúžiacu výkonu podnikania (povolania)
obidvom manželom, patrí podnik ako predmet do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1053/2012 a rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 22Cdo/684/2004).

27. Záver súdu prvej inštancie, že nešlo o podnik patriaci obom stranám sporu ako manželom, ale
len žalovanému ako podnikateľovi (ako vec slúžiaca výkonu len jeho povolania), bol preto nesprávny.
Posudzovanie okolností relevantných z hľadiska tvorby majetkového substrátu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, osobitne pri posudzovaní osobnej i finančnej účasti a spolupráci jedného

z manželov na podnikaní druhého manžela, je potrebné vykladať zásadne z materiálneho hľadiska nie
formálne. V danom prípade bolo splnené i hľadisko formálne (§ 2 ods. 2 Obchodného zákonníka).

28. Vzhľadom na nesprávny záver súdu prvej inštancie ohľadne existencie spoločného podniku
patriaceho do BSM, súd prvej inštancie už následne neskúmal, ani nevyhodnotil jeho stav v čase zániku

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Existenciu spoločného podniku, aj z hľadiska jeho trvania,
opäť nemožno vykladať formálne, ale z materiálneho hľadiska.

29. Podnikom sa rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. Ak ide
o podnik patriaci obidvom manželom ako podnikateľom, je predmetom vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva. Z hľadiska existencie a trvania spoločného podniku v čase zániku BSM, bude potrebné
sa zaoberať a vyhodnotiť dokazovanie ohľadom stavu spoločného podniku, vychádzajúc aj zo zmluvy
o poskytovaní obchodných služieb, uzavretej na dobu neurčitú (či došlo k jej rozviazaniu, kedy a
akým spôsobom, vo vzťahu k akým službám, z akých dôvodov a príčin), prípadne ako sa ďalej
transformovala spoločne nadobudnutá hodnota podniku. Uplatnenie peňažného nároku žalobkyne

na plnenie, v súvislosti s hodnotou spoločného podniku, súd prvej inštancie posúdi a vyhodnotí na
základe výsledkov dokazovania, s prihliadnutím na kritériá a zásady vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, v kontexte individuálnych okolností prípadu.

30. S poukazom na vyššie uvedené odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnych skutkových zisteniach

súdu prvej inštancie a v dôsledku toho aj o nesprávnom právnom posúdení veci bola dôvodná.

31. Ustanovenie § 153 o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnymi vyjadrením základného
princípuzakotvenéhovčl.5CSP,podľaktoréhomôžesúd(vrozsahuustanovenomzákonom)odmietnuť
procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

32. Na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania, ktorá je pre súd obligatórna, sudcovská koncentrácia
konania (§ 153 CSP) je v diskrečnej právomoci súdu. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí
od okolností konkrétneho prípadu (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 579
s.).

33. V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas, môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2, 3, ale aj iný právny následok.
Napríklad omeškanie s predložením prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
môže spôsobiť vznik zavinených trov konania (§ 256 ods. 2 CSP).

34. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd
ospravedlniť na základe subjektívnych kritérií alebo na základe objektívnych kritérií, medzi ktoré patrí
napr. vyhodnotenie procesného štádia, v rámci ktorého došlo k porušeniu procesnej povinnosti strany
konania, vrátane následkov spojených s procesným omeškaním.

35. V posudzovanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplývalo

vyhodnotenie, v okolnostiach konkrétneho prípadu, neuplatnenia včasnej procesnej obrany žalobkyňou,
sporovaním skutkových tvrdení žalovaného ohľadom sumy 15.000 eur (patriacej do BSM a použité
výlučne žalobkyňou), až po predbežnom právnom posúdení súdom (odsek 69 napadnutého rozsudku),
t.j. či uvedená obrana viedla k nedôvodným prieťahom v konaní, prípadne inému závažnému následku,
odôvodňujúcemu primeranosť tejto procesnej sankcie za porušenie základného princípu zakotveného

v článku 5 CSP a ustanovenia § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania.

36. V súvislosti s inštitútom predbežného právneho posúdenia veci odvolací súd pripomína, že
tento procesný inštitút má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho
rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú

a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov
a pod. (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 672 s.). Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie v súvislosti s neprihliadaním na skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadom
sumy 15.000 eur (ktorými sporovala zaradenie sumy 15.000 eur do masy BSM) a v dôsledku toho

nevysporiadaním sa s obranou žalobkyne, nebolo možné považovať za dostatočné. Bolo tiež v súlade
s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku vyhodnotiť vykonané dokazovanie
na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany podľa § 150 a § 151 CSP (použitie
čerpaných finančných prostriedkov vo výške 15.000 eur), vrátane dôkazného bremena (na bežnú
spotrebu manželov alebo na náklady spojené s užívaním a udržiavaním majetku v bezpodielovom

spoluvlastníctve, vzhľadom na § 144 OZ, na ktoré ustanovenie súd prvej inštancie v odseku 64.
odôvodnenia napadnutého rozsudku aj poukázal). Nemožno tiež prehliadať vyjadrenie žalobkyne
v replike zo dňa 22.3.2019, týkajúce sa dispozície s predmetnou sumou.

37. Žalobkyňa v odvolaní namietala nezaradenie peňažnej sumy 7.000 eur, predstavujúcej výber z účtu

žalovaným dňa 23.12.2016, do masy BSM, vo vzťahu ku ktorej v odôvodnení napadnutého rozsudku
(odsek 72) absentuje vyporiadanie sa so žalobkyňou uplatňovaným návrhom v podaní zo dňa 21.4.2020,
obsahujúcom procesný návrh, v dôsledku informačného deficitu žalobkyne, ktorý procesný postup nebol
vyhodnotený v kontexte doplnenia podania zo dňa 22.5.2024 (návrh na zaradenie sumy 7.000 eur do
vyporiadania BSM, posudzujúc každé podanie podľa jeho obsahu v zmysle § 124 ods. 1 CSP).

38. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o nespornom spoločnom záväzku
manželov, ktorý sa týkal rekonštrukcie bytu vo výške 7.320 eur a výstavby pivnice vo výške 2.680 eur,
s poukazom na spornosť uvedených záväzkov, ktorá mala vyplývať z podania žalobkyne zo dňa
16.8.2019. Súd prvej inštancie pri kvalifikovaní nespornej skutočnosti (existencie spoločného záväzku

manželov) v uvedenej výške, vychádzal z podania žalobkyne zo dňa 10.1.2024 (teda z jej neskoršieho
podania), v ktorom žalobkyňa uznala vyššie uvedené náklady v celkovej sume 10.000 eur ako spoločné
pasíva, ktoré uhradí žalovaný. Dôvodne preto súd prvej inštancie konštatoval, že strany sporu zhodne
uviedli, že predmetom vyporiadania sú aj uvedené investície do nehnuteľností strán sporu. Obsah
podania zo dňa 10.1.2024 v odvolaní žalobkyňa nespochybnila, ako ani nevyvodila konkrétne porušenie

svojich práv v konaní pred súdom prvej inštancie.

39. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním
obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam zhľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho
súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

40. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie

FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

41. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220

CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom
ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v
rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

42. S poukazom na vyššie uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám
kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postrádalo argumentačný základ, ktorého správnosť

by odvolací súd preskúmal.

43. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane konania, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktoré
nenahrádza prvoinštančné konanie).

44. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, postupovať v intenciách vyššie
uvedených záverov odvolacieho súdu, vyhodnotiť výsledky dokazovania v súlade s procesnými

pravidlami Civilného sporového poriadku, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP).

45. Pokiaľ jeden z bývalých manželov označí svoj nárok spôsobom, ktorý možno od neho v rámci
objektívne dostupných informácií požadovať, je tento nárok uplatnený napriek tomu, že k jeho

upresneniu dochádza až v priebehu konania. V pomeroch vyporiadania BSM to znamená, že môžu
byť riadne uplatnené k vyporiadaniu jednotlivé veci a hodnoty, hoci k ich upresneniu a konkretizácii
dochádza až v priebehu konania. Predpokladom pre uvedený záver je, že zo žaloby (podania) je zrejmé,
že účastník mienil urobiť predmetom vyporiadania príslušnú vec či hodnotu. Takzvaný informačný
deficit smeruje k procesnému zohľadneniu toho, že v niektorých prípadoch nemôže účastník konania

o vyporiadanie BSM bez súčinnosti so súdom disponovať všetkými potrebnými tvrdeniami (či dôkazmi)
užnazačiatkukonania,predovšetkýmzdôvodu,žeobjektívnenemámožnosťpotrebnéinformáciealebo
dôkazy získať (porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/3541/2014).

46. Napriek tomu, že právna úprava dáva súdu mieru úvahy, ktoré skutočnosti a do akej miery vo

svojom rozhodnutí zohľadní, vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa zásad
v zmysle ustanovenia § 150 OZ, má zodpovedať spravodlivému posúdeniu veci pri zohľadnení
okolností konkrétneho prípadu (vyporiadanie má byť dôsledkom spravodlivého posúdenia konkrétnych
skutočností daného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva).47. Súd prvej inštancie bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s
uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, poskytne odpoveď na podstatné a
relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov.
rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

48. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia súd preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové

zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Súd prvej inštancie bude dbať tiež
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

49. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (vrátane trov
odvolacieho konania).

50. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.