Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/140/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200213
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8620200213.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q. D., narodenej X. H. XXXX, F. XXX, zastúpenej
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej spoločnosti Orange
Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej spoločnosťou Advokátska
kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-1C/10/2020,

predtým na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 1C/10/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie proti potvrdzujúcej časti rozsudku vo veci samej o d m i e t a.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 vo výroku o nároku na
náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Uznesenia Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/10/2020-348 z 26. marca 2024 a č. k.
SK-1C/10/2020-422 z 19. júla 2024 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 1C/10/2020-124 z 26. septembra
2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II); priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % (výrok III).

1.1. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, § 132 ods.
1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1, 3 a 4, § 11, § 13 ods.

1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“), § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 3, § 5 ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, §
17, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“), § 56 ods. 3
zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov. Ustálil, že dňa
9. februára 2017 U.. J. Y. našiel v Y. za budovou na F. XX, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko,

a. s., v neuzamknutom priestore určenom na papierový odpad archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo
483 písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov
písomností s osobnými údajmi zákazníkov. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval súd
prvej inštancie za nedôvodnú, pretože všeobecná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka
plynieododňa,keďsaprávomohlovykonaťpoprvýraz,atýmbol9.február2017,kedybolidokumentys
osobnými údajmi nájdené nálezcom, nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade všimol vedúci predajne Orange

v Y.. Nasledujúcim dňom, 10. februára 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.
februára 2020, žaloba teda bola podaná včas.1.2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli
odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému

incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“). V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo 16. augusta 2017 č.
00777/2017-Os-17 je konštatované, že sprostredkovateľ - obchodný zástupca žalovanej ELSIG, s.r.o.
porušil ustanovenia § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov tým, že „pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno

a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo občianskeho
preukazu, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného
pracovníka, ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou“. Následne
Úradrozhodnutímz22.decembra2017č.01515/2017-Os-9uložilspoločnostiELSIG,s.r.o.zaporušenie
povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu 5
000 eur. Dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na

obchodnejprevádzkežalovanejvY.,atonapriektomu,žepodľažalovanej„každýzákazníckydokument,
ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho
status, t. j. je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol
vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v S.P.“. Ak teda bol v aplikácii Archivnet monitorovaný
každý zákaznícky dokument a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu sa u žalovanej vykonával

pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je podľa súdu prvej inštancie len ťažko predstaviteľné, že
sporná dokumentácia sa stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá tri roky.

1.3. Tvrdenie žalovanej, že žalobkyni žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov
ani vzniknúť nemohla, bolo podľa súdu prvej inštancie v rozpore s konštatovaním predsedníčky Úradu

v rozhodnutí z 9. marca 2018 č. 00103/2018-Op-7 o rozklade podanom spoločnosťou ELSIG, s.r.o.
Predsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia celkom výstižne pomenovala negatívne
následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj
mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas
trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. S poukazom

na uvedené nie sú individuálne pocity žalobkyne rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti ujmy
vzniknutej na jej právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe,
ktorej by bolo takýmto spôsobom zasiahnuté do jej práv. Počet dotknutých osôb, ale najmä rozsah
bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória
neoprávnene sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku

žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do jej práva na súkromie.

1.4. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že sprístupnením osobných údajov žalobkyne v kombinácii:
meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM
karty a vlastnoručný podpis, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, došlo k porušeniu práva

žalobkyne na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo
neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobkyne.

1.5. K výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil rozsah incidentu,
počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobkyne (najdôležitejšie osobné

identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 500 eur, aplikujúc primerane aj zákon č. 274/2017 Z.
z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 274/2017 Z. z.“).

1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP tak, že priznal žalobkyni náhradu
trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože žalobkyňa bola úspešná čo do preukázania
základu svojho nároku, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. októbra

2023 sp. zn. 11Co/16/2023 výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny vo
výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur
a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu na zaplatenienemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol. Vo výroku II. priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Nestotožnil sa s
námietkou žalovanej, že vo veci konal miestne nepríslušný súd, nakoľko v danom prípade nepochybne
išlo o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka. Zároveň sa žalobkyňa domáhala primeraného zadosťučinenia, čo bolo možné subsumovať
pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora z 24. októbra 2023 vo veci C-22/2012

Haasová. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladala uplatňovaný nárok, nastala
v súvislosti s osobnými údajmi, t. j. osobnými právami žalobkyne, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok
na náhradu škody, čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm.
b) CSP.

2.2. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Uviedol, že žalobkyňa vstupovala do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom
splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu,
zasiahla do osobnostných práv žalobkyne tým, že nezabezpečila jej osobné údaje pred prípadným
zneužitím. Na takýto prípad sa vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/2712/2005, podľa ktorého sa neoprávnený zásah žalovanej do osobnostných práv, ktorý bol

spôsobený sprostredkovateľom, pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. Nie je relevantné použitie
ustanovení zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko z uvedeného zákona vyplýva, že týmto
zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti. Z tohto dôvodu nemohlo byť rozhodujúce pre
posúdenie pasívnej vecnej legitimácie ani rozhodnutie Úradu, na ktoré sa odvolávala žalovaná, ktoré
v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o

ochrane osobných údajov.

2.3. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobkyňou uplatneného nároku sa odvolací súd stotožnil s
odôvodnením súdu prvej inštancie. Uviedol, že všeobecná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho
zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to bol 9. februára 2017, kedy

boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho
zákonníka nemohla plynúť odo dňa, keď si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove.
Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu
uloženom na podlahe skladu. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu bola výpoveď svedka
neurčitá, keď túto skutočnosť uviedol slovami „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorých však

nemožno vyvodiť, či po 25. januári 2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu nachádzali
alebo nenachádzali. V prípade, ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovanej mal predchádzať
samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatné by bolo, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá
v mechu už neboli uložené na podlahe skladu, nie kedy ich tam naposledy videl.

2.4. Odvolací súd konštatoval, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie k základu nároku sú správne a
majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že tu existuje
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko vystavenie osobných údajov žalobkyne nepovolaným
osobám je tak závažným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto

incidentu je dôvodné, aby bolo žalobkyni priznané aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznil,
že oblasť súkromia a ochrany osobných údajov je dynamickou kategóriou rezonujúcou v spoločnosti a v
súvislosti s presunom záväzkových vzťahov aj do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním
všetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa vytvorili podmienky
pre zneužitie týchto údajov. Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na

ochranu osobnosti možno nepochybne považovať za jednu z kategórií práva na súkromie s poukazom
na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasná informačná spoločnosť
a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je
nutné dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval tieto osobné údaje bezpečnostnému
riziku a v prípade, že k tomu dôjde, je dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej

ujmy tak, aby táto bola primeraná. Zodpovednosť porušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu,
teda zavinenie sa neskúma a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv,
nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Vyžaduje sa však dôkaz existenciekauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie porušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku
určitej nemajetkovej ujmy.

2.5. S poukazom na jednotlivé okolnosti prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že suma
priznanásúdomprvejinštancievovýške2500eurbolaneprimeraná,keďžedĺžkaprotiprávnehokonania
nebola ustálená. Odvolací súd zohľadnil, že žalovaná sa ospravedlnila žalobkyni za predmetné konanie
a tiež skutočnosť, že v danom prípade nebolo možné hovoriť o nejakej škandalizácii žalobkyne, o
opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či o úmyselnej motivácii žalovanej k dosiahnutiu

zisku alebo diskreditácii osoby. Zároveň bolo nutné brať do úvahy, že v danom prípade išlo len o zásah,
ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 Občianskeho
zákonníka. Avšak vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj
vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, bolo primerané priznať žalobkyni nárok na finančnú náhradu.

2.6. Vo vzťahu k výške primeranej náhrady odvolací súd uviedol, že náhrady poskytované pozostalým

po obetiach dopravných nehôd sa pohybujú vo výške 15 000,- až 20 000,- eur pri príbuzných v priamom
rade. Berúc do úvahy takto priznávané sumy, bola miera zásahu do osobnostných práv v prejednávanom
prípade nepomerne nižšia. Odvolací súd preto určil rozsah cca 10 % zo základu priznávaného pre
obete násilných trestných činov (4 350,- eur) v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. Keďže v
danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ale len k potencionálnej možnosti

ich ohrozenia, mal odvolací súd za to, že je potrebné aplikovať ďalšie zníženie na hodnotu 50 %, t. j.
435:2, čo je cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobkyne,
opakovanie, či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovanej, či iné okolnosti majúce
význam pre výšku náhrady, preto túto sumu znížil o 50 %, t. j. na 110,- eur. Odvolací súd v závere
poukázal aj na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29. augusta 2019 sp. zn. 22 Co 147/2019, ktorý

potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10 000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy
však došlo k úniku údajov, aj keď v menšom objeme na jedného klienta, no tieto unikli do digitálneho
prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade žalobkyne. Uzavrel,
že citované rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky
(rozhodnutie z 9. januára 2020 sp. zn. II. ÚS 4015/19).

2.7. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na
úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Konštatoval, že pri
takomto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku

(k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Zásadu úspechu
vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno ju totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov

konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobkyňa má
právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky

priznaného nároku. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 927). Na záver odvolací súd
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z 27. augusta 2020
sp. zn. II. ÚS 225/2020. Uznesením z 13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023 odvolací súd zamietol
návrhžalovanejnavydaniedopĺňaciehorozsudkualeboopravnéhouznesenia,ktorýmžalovanážiadala,

aby odvolací súd vo výroku rozsudku o trovách výslovne vyjadril, že nárok na náhradu trov je 100 %
z prisúdenej sumy.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I. o povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú
ujmu 110 eur aj vo výroku II. o trovách konania podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite
nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, časť z nej odignoroval a navyše sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a tento svoj odklon nijakým spôsobom neodôvodnil.
Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.3.1. V súvislosti s posúdením otázky premlčania žalovaného nároku dovolateľka uviedla, že dátum,
kedy sa U.. J. Y. oboznámil s dokumentmi obsahujúcimi osobné údaje dotknutých osôb, vrátane

žalobkyne (9. februára 2017), predstavuje okamih, kedy došlo k samotnému porušeniu práva na ochranu
osobnosti, avšak z pohľadu vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je právne
významné, kedy došlo k zásahu, ktorý bol spôsobilý ohroziť právo na ochranu osobnosti. K tejto
situácii došlo jednoznačne už momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej umiestnil
dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb z chráneného priestoru značkovej predajne do

nechráneného priestoru kontajnerového stojiska. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k tomu došlo
v priebehu mesiaca január 2017, kedy najneskôr dňa 25. januára 2017 sa predmetné dokumenty už
nachádzali v neuzamknutom kontajnerovom stojisku na papierový odpad. Premlčacia doba podľa § 101
Občianskeho zákonníka plynie odo dňa nasledujúceho po dni, keď došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo aspoň ohroziť osobnostné práva žalobkyne, t. j. najneskôr od 26.
januára 2017 (kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a premlčacia doba uplynula najneskôr dňa

26. januára 2020. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd odignoroval celý rad dôkazov (vymenovaných v
dovolaní), ktoré jednoznačne nasvedčujú tomu, že predmetné dokumenty sa najneskôr dňa 25. januára
2017 už nachádzali v neuzamknutom kontajnerovom stojisku. Posúdenie otázky premlčania zo strany
odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (je tu nesúlad medzi
vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu) a ako také je aj svojvoľné. Dovolateľka v

tejto súvislosti poukázala napr. na uznesenia odvolacieho súdu z 18. mája 2023 sp. zn. 17Co/31/2023
a sp. zn. 17Co/32/2023, ktorými odvolací súd zrušil rozsudky súdu prvej inštancie v skutkovo a právne
identických veciach, v ktorých súd prvej inštancie vychádzal z toho, že k protiprávnemu zásahu do
práva na ochranu osobnosti došlo až momentom nálezu dokumentov s osobnými údajmi U.. Y. dňa
9. februára 2017. Ďalej dovolateľka argumentovala, že uvedený zásah je jedným konaním žalovanej

a pre začatie plynutia premlčacej doby je určujúce, kedy došlo k bezpečnostnému incidentu a nie,
kedy došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu (9. februára 2017). Na podporu svojej argumentácie
dovolateľka poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
zo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, z 25. septembra 2008 sp. zn. 5Cdo/278/2007 (R 75/2008),
z 10. novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016, z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, z 31. júla

2008 sp. zn. 4Cdo/146/2008 a na rozhodnutie ústavného súdu z 23. septembra 2013 sp. zn. IV. ÚS
542/2013. Uviedla, že v tomto prípade nejde o tzv. trváci skutok, ale o jedno konanie (čin) zamestnanca
obchodného zástupcu žalovanej, aj keď jeho účinky pretrvávali od 25. januára 2017 do 9. februára 2017.
Súdy nižších inštancií sa pri posudzovaní otázky premlčania práva žalobkyne na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy (resp. momentu začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby) odchýlili od ustálenej

rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority a tento odklon nijako neodôvodnili.

3.2. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku odvolacieho súdu dovolateľka namietala, že odvolací súd sa nijakým
spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť

(aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných, či dokonca premrštených
nárokov. Argumentácia žalovanej bola dôležitá pre posúdenie otázky, či žalobkyni vôbec vznikol za
takýchto okolností nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom rozsahu, aj keď bola úspešná čo do
právneho základu žalovaného nároku. V danom spore si žalobkyňa uplatňovala 5 000 eur a priznaných
jej bolo 110 eur, t. j. žalobkyni bola priznaná suma predstavujúca 2 % žalovaného nároku. Odvolací súd

v odôvodnení rozsudku nijako nereagoval ani na žiadosť žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru,
že žalobkyni vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania,
ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257
CSP a trovy konania žalobkyni nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil. Keďže odvolací súd sa
nevysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou žalovanej, mala za to, že napadnuté rozhodnutie

je arbitrárne. Dovolateľka ďalej namietala, že odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada výšky
trov konania má byť určená výlučne z prisúdenej sumy, sa neprejavil v samotnom výroku rozsudku o
náhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne to, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada sa priznáva iba z prisúdenej sumy, ako je uvedené
v odôvodnení rozsudku, vo výroku rozhodnutia absentuje. Takýto neúplný výrok rozsudku odvolacieho

súdu o trovách konania je podľa dovolateľky zmätočný a nevykonateľný. Poukázala aj na uznesenie
ústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022 s tým, že dovolateľka tam uvedený právny
názor nezdieľa. Na podporu argumentácie o zmätočnosti výroku rozsudku odvolacieho súdu poukázalana uznesenie odvolacieho súdu z 24. januára 2023 sp. zn. 22Co/23/2022 v skutkovo a právne identickej
veci.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že nesprávne posúdená námietka premlčania
ani odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe nemohli založiť prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f) CSP. Dodala, že ak súdy pri právnom posúdení vyhodnotili námietku premlčania ako nedôvodnú,
tátoskutočnosťnemôžeznamenaťupieranieprocesnýchprávžalovanej.Rozhodnutieodvolaciehosúdu
v tomto smere je podľa žalobkyne vecne správne a dostatočne odôvodnené. K výroku o trovách konania

žalobkyňa citovala z nálezu ústavného súdu z 27. augusta 2020 sp. zn. II. ÚS 225/2020 a uviedla,
že v konaniach o ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv,
pričom priznanie nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní
žiadnej nemajetkovej ujmy za súčasného konštatovania zásahu do osobnostných práv žalobkyne má
žalobkyňa nárok na plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu je konštatovanie žalovanej o nepomere
medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu. Žalobkyňa

ďalej uviedla, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 257 CSP, pretože nebolo
možnékonštatovaťvýnimočnéokolnostiprípaduanidôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Postojžalovanej,
ktorá popierala samotný základ nároku žalobkyne napriek mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti
odvolacími súdmi priamo vylučuje aplikáciu § 257 CSP. Záverom poukázala na uznesenie ústavného
súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022 týkajúce sa skutkovo a právne identickej veci. Vzhľadom

na uvedené dôvody navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné alebo zamietol ako
nedôvodné.

5. Dovolateľka vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že dôvodom na podanie dovolania nie je
samotné nesprávne právne posúdenie otázky uplatnenej námietky premlčania a ani odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe, ale skutočnosť, že tento odklon konajúce súdy nijakým spôsobom neodôvodnili,
v čom vidí nesprávnosť procesného postupu súdov v takej intenzite, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Posúdenie otázky premlčania zo strany súdov nižších inštancií nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní a ako také je svojvoľné.

Všeobecne k dovolaniu proti obom výrokom

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428
CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je čiastočne
dôvodné, a to v časti smerujúcej proti výroku II. napadnutého rozhodnutia o trovách konania; vo zvyšku
bolo potrebné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľka odvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07).

13. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je
najčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaného

prípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

K dovolaniu proti potvrdzujúcej časti výroku I.

14. Dovolateľka tvrdila, že odôvodenie výroku I. rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur je nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu
argumentáciu.

15. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu nezistil žiadne
vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej procesných právach a založiť tak dôvodnosť
podaného dovolania. Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v
zmysle § 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie
všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd mal za to, že súd prvej

inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny
právny záver. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a
zmyslu. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu;
jeho postup nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny.

16. S otázkou premlčania sa odvolací súd vysporiadal v bode 35 odôvodnenia rozsudku a zhodne
so súdom prvej inštancie uviedol, že premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň, kedy boli dokumenty s osobnými
údajmi nájdené nálezcom (9. februára 2017). Odvolací súd argumentoval, že začiatok premlčacej

doby nemožno odvodzovať odo dňa, keď si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Y..
Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu na
podlaheskladu.Okremtohoodvolacísúdpoukázalnato,žetakátovýpoveďsvedkabolačasovoneurčitá
a nebolo z nej možné vyvodiť, či sa predmetné tlačivá po 25. januári 2017 naďalej na podlahe skladu
žalovanej nachádzali alebo nenachádzali, pričom podstatnou by mala byť skutočnosť, kedy tlačivá sklad

opustili, a nie kedy ich tam svedok naposledy videl. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v otázke
premlčania tak nemožno považovať za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob,
ako určil začiatok a koniec plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci.

17. Aj keď dovolateľka prípustnosť dovolania výslovne nevyvodzovala z § 421 ods. 1 CSP, súčasťou jej

argumentácie bolo tvrdenie, že odvolací súd sa pri posúdení otázky premlčania odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, čo by zodpovedalo dovolaciemu dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle
ktoréhodovolaniepodľa§421ods.1niejeprípustné,aknapadnutývýrokodvolaciehosúduopeňažnomplnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo
sa neprihliada. V posudzovanej veci išlo o spotrebiteľský spor (t. j. spor s ochranou slabšej strany)
a dovolaním bol napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 110 eur.

V súlade s § 422 ods. 2 CSP výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby (4. februára 2020) bola
580 eur [§ 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019 Z. z., ktorým sa ustanovuje
suma minimálnej mzdy na rok 2020]. Odvolací súd teda rozhodol v dovolaním napadnutom výroku
o peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok minimálnej mzdy (1 160 eur). Prípadné nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom by preto nemohlo s poukazom na § 422 ods. 1 CSP založiť

prípustnosť dovolania.

18. Pokiaľ dovolateľka namietala v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP aj nesúlad
medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi odvolacieho súdu v rámci posúdenia
otázky premlčania, dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací

súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)

CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanej veci nezistil.

19. Otázka posúdenia momentu počiatku plynutia premlčania je otázkou právnou a nie skutkovou,
pričom odvolací súd ustálil ako deň počiatku plynutia premlčacej doby deň, keď boli dokumenty
nájdené U.. J. Y. na nechránenom kontajnerovom stojisku. Dovolateľka v dovolaní ani v konaní pred

súdmi nižšej inštancie nerozporovala skutkovú okolnosť, že dokumenty boli U.. Y. nájdené dňa 9.
februára 2017, ale namietala otázku právnu, že počiatkom plynutia premlčacej doby mal byť deň, kedy
zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej umiestnil dokumenty do nechráneného kontajnerového
stojiska. Odvolací súd neopomenul a riadne vyhodnotil vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom pre
rozhodnutie vzhľadom na ním zastávaný právny názor odvodzujúci začiatok plynutia premlčacej doby od

nájdenia predmetných dokumentov nálezcom. Ako už bolo uvedené vyššie, vzhľadom na neprípustnosť
dovolania vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci [§ 422 ods. 1 písm. b) CSP] dovolací súd nemohol v
tomto dovolacom konaní skúmať, či tento právny názor bol alebo nebol správny. Vzhľadom na uvedený
právny názor však bolo logické, že odvolací súd nevykonával ďalšie dokazovanie k otázke, kedy boli
predmetné dokumenty umiestnené do nechráneného kontajnerového stojiska - takéto dokazovanie by

bolo nadbytočné. V tomto zmysle závery odvolacieho súdu v otázke počiatku plynutia premlčacej doby
sú súladné s vykonaným dokazovaním.

20. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaná nedôvodne argumentovala,
že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý. Pokiaľ v dovolaní

tvrdila, že odvolací súd odignoroval časť jej relevantnej argumentácie, neuviedla, akou jej konkrétnou
argumentáciou vo veci samej sa odvolací súd nezaoberal. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS
204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.

21.Zobsahudovolaniajezrejmé,žežalovanásasvojouargumentáciouexistencievadynedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia, ako aj námietkami proti zistenému skutkovému stavu snaží spochybniť

právne posúdenie sporu odvolacím súdom vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej doby. Takáto
dovolacia námietka by aj v prípade jej opodstatnenosti mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP (pozri R 24/2017, 9Cdo/248/2021).22. Nadväzujúc na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vo vzťahu k dovolaniu žalovanej
smerujúcemu proti potvrdzujúcej časti výroku I. rozsudku odvolacieho súdu o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy nezistil existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie
žalovanej v tejto časti nie je procesne prípustné a dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm.
c) CSP odmietol.

K dovolaniu proti výroku II.

23. Žalovaná podala dovolanie aj proti výroku II. rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, taktiež
pre vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Tvrdila, že odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu
je nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, v dôsledku čoho je toto
rozhodnutie arbitrárne.

24. Je vhodné poznamenať, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade
trov konania pre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval najvyšší súd už vo
viacerých svojich rozhodnutiach (1VObdo/2/2021, 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020,
4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020 a iné).

25. Najvyšší súd i ústavný súd už judikovali, že z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia, resp. absenciou zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
(porovnaj4Cdo/34/2018,8Cdo/152/2018,1Obdo/7/2018,1Obdo/82/2018,4Cdo/3/2019,5Cdo/57/2019,
4Cdo/101/2019, 5Obdo/87/2020, 9Cdo/7/2021, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, IV. ÚS 443/2020, I. ÚS

515/2020, II. ÚS 45/2021, II. ÚS 169/2021, III. ÚS 439/2022). Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f)
CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj náležité
odôvodnenie rozhodnutia (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018).

26. Pokiaľ teda odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností

nezhodnotil podstatné odvolateľom namietané skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnil
ich bezvýznamnosť, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočné, čím porušil právo
odvolateľa na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP (4Cdo/120/2019).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu vyplýva, že nie na každý
argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07).

27.Zobsahuodôvodneniarozsudkuodvolaciehosúduvyplýva,žeodvolacísúdvýrokopriznanínáhrady
trov konania v prospech žalobkyne odôvodnil uplatnením zásady úspechu žalobkyne v konaní o ochranu
osobnostných práv. V bodoch 44 a 45 odôvodnenia odvolací súd vysvetlil, že v konaniach, kde výška
priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná

čo do základu nároku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Týmto spôsobom sa odvolací súd dostatočne vysporiadal s
námietkami žalovanej týkajúcimi sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 255 CSP na trovy konania v
prejednávanom spore.

28. Odvolací súd ďalej citoval názor uvedený v odbornej literatúre (tzv. Veľký komentár k CSP - pozri bod
2.7 tohto odôvodnenia), že vhodným riešením je priznať žalobkyni právo na plnú náhradu trov konania,
avšak výlučne z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Je možné dať za pravdu dovolateľke, že
tento právny názor sa neprejavil vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Podľa názoru dovolaciehosúdu, ak odvolací súd citoval uvedený právny názor, mal súčasne uviesť, ako ho vo svojom konkrétnom
rozhodnutí aplikuje, resp. prečo ho neaplikuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie
ústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, v zmysle ktorého tarifná vyhláška č. 655/2004

Z. z. neposkytuje súdu manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Je teda možné vidieť
rozpor medzi právnym názorom odbornej literatúry, ktorý citoval odvolací súd v napadnutom rozsudku,
a názorom ústavného súdu. Odvolací súd sa čiastočne vysporiadal s týmto rozporom až v uznesení z
13. decembra 2023 sp. zn. 11Co/16/2023, nie v napadnutom rozsudku.

29. Čo je však podstatnejšie, žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP pre existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa, pričom špecifikovala okolnosti, ktoré považuje za podstatné pre aplikáciu citovaného
ustanovenia. Poukazovala okrem samotnej výšky priznaných trov násobne prevyšujúcej judikovanú
čiastku na skutočnosť, že v množstve skutkovo a právne totožných vecí (na základe rovnakého
bezpečnostného incidentu), v ktorých sú žalobcovia zastúpení tým istým právnym zástupcom, trovy

konania spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia. Žalovaná v súvislosti s použitím § 257 CSP
tiež poukázala na skutočnosť, že žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola
neprimeraná, neadekvátna, v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie
považovala za vyslovene šikanózne. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí na tento návrh žalovanej
a na jej argumentáciu nereagoval a aplikáciou ustanovenia § 257 CSP sa vôbec nezaoberal.

30. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa v rozpore s ustanovením §
387 ods. 3 druhá veta CSP nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalovanej uvedenými v odvolaní
vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, v dôsledku čoho založil vadu zmätočnosti v zmysle §
420 písm. f) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu je v tejto časti nedostatočne odôvodnený v rozsahu

porušujúcom právo dovolateľky na spravodlivý proces (obdobne pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 5Cdo/19/2024, 4Cdo/96/2024, 4Cdo/89/2024).

31. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je vo vzťahu k výroku o trovách
konania nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v

dovolaním napadnutom výroku II. o trovách konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie (§ 450 CSP). Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie v časti o trovách konania riadne
odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť,
ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť s tým, že osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať
aplikácii ustanovenia § 257 CSP a rozhodujúcim argumentom dovolateľky v tomto smere.

32. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania
bolo potrebné zrušiť aj naň nadväzujúce uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, a
to uznesenie vyššieho súdneho úradníka č. k. SK-1C/10/2020-348 z 26. marca 2024 aj uznesenie sudcu
č. k. SK-1C/10/2020-422 z 19. júla 2024, keďže išlo o rozhodnutia závislé od rozhodnutia o nároku na

náhradu trov (§ 439 písm. a) CSP). Závislým výrokom pritom môže byť nielen dovolaním nedotknutý
výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného
rozhodnutia v danej veci (R 73/2004). Preto dovolací súd v súvislosti so zrušením rozsudku odvolacieho
súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil aj tieto uznesenia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.

34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.