Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/84/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2723010173
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2723010173.5

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaŽovincaasudcovMgr.Kristíny
Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD. , v trestnej veci obžalovaného: A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, odvolaní obžalovaného
a prokurátora Okresnej prokuratúry Skalica proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 04.06.2025,
č. k. SI-8T/38/2023-490, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.01.2026 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Skalica,
zamietajú.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 04.06.2025, č. k. SI-8T/38/2023-490 bol obžalovaný A.
B., nar. XX.XX.XXXX v C. uznaný za vinného, že
v období od februára 2017 do novembra 2017 v Holíči, vystupujúc pod falošnou identitou ako A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom D. XX, B. X, Česká republika, postupne si vybudujúc dôveru u poškodenej D. D. E.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, G. od tejto v období od augusta 2017 do novembra 2017
vylákal postupne ako pôžičku na kúpu rodinného domu, sumu dokopy vo výške 14 000 eur, s tým, že
jej uvedené finančné prostriedky vráti po tom, ako predá svoj byt v Prahe, pričom žiadny byt v Prahe v
tom čase a ani nikdy v minulosti nevlastnil, kúpu domu iba predstieral a finančné prostriedky od počiatku
nemal v úmysle vrátiť, čím sa úkor poškodenej D. D. E. obohatil o sumu 14 000 eur,

teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil, tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na
cudzom majetku malú škodu,
čím spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ďalej len
„Trestného zákona“).
Za to mu súd uložil: Podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ďalej len „Trestného
zákona“) s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody

vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na
výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa
§ 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej D. D. E., nar.
XX.XX.XXXX v H., trvale bytom G., F. XXXX/XX škodu vo výške 14.000,- eur.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaný a prokurátor. Obžalovaný podal odvolanie

proti všetkým výrokom rozsudku. Prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste, v neprospech
obžalovaného. Obžalovaný odôvodnil svoje odvolanie sám, ako aj prostredníctvom obhajcu.
3. Obžalovaný v odôvodnení odvolania uviedol:
3.1. Rozhodnutie je postavené prakticky len na výpovedi poškodenej D. D. E., ktorá je jediným
priamym dôkazom. Jej výpoveď je rozporuplná a menila sa v čase - uvádzala rôzne sumy, okolnosti a
vysvetľovala si rozpory účelovo. Výpisy z účtov dokazujú len výbery hotovosti, nie odovzdanie peňazí

obžalovanému. Zmluva o pôžičke je podpísaná na falošnú identitu „A. B.“ a nebola znalecky skúmaná
pravosť podpisu. Svedkovia C. a B. obžalovaného neidentifikovali jednoznačne. Výsledný skutkový stavtak nie je preukázaný bez pochybností. Súd mal postupovať podľa zásady in dubio pro reo a oslobodiť
obžalovaného.
3.2. Obhajoba navrhovala vykonať znalecký posudok písmoznalca k podpisu na zmluve o pôžičke -

návrh súd odmietol. Obhajoba navrhovala vykonať znalecký posudok zo zdravotníctva k otázke mojej
pamäti a zdravotného stavu po operácii mozgu v r. 2021 - súd odmietol. Obidva dôkazy sú pritom
zásadné pre posúdenie skutku aj vierohodnosti obhajoby. Ich odmietnutie predstavuje tzv. opomenuté
dôkazy, čo je v rozpore so zásadou spravodlivého procesu a právom na obhajobu.
3.3. Súd založil svoju argumentáciu aj na mojich predchádzajúcich odsúdeniach a domnienke o

rovnakom „modus operandi“. Minulé odsúdenia možno zohľadniť pri ukladaní trestu, nie však pri
dokazovaní viny v novej veci. Takýto prístup je v rozpore s princípom prezumpcie neviny.
3.4.Zaprečinmalejškody(§221ods.1TZ,hranicaškody700-20000€)miboluloženýnepodmienečný
trest 18 mesiacov, čo je horná polovica zákonnej sadzby (0 - 2 roky). Súd úplne odmietol zvážiť
alternatívne tresty (podmienečný odklad, peňažný trest, domáce väzenie), hoci zákon ich pri prečinoch
umožňuje. Súd nezohľadnil osobné a zdravotné pomery, ani možnosť nápravy obžalovaného. Pri

odôvodnení sa opieral najmä o generálnu prevenciu, čo nemožno považovať za dostatočný dôvod na
uloženie nepodmienečného trestu. Trest je preto neprimerane prísny.
3.5. Ani výrok o povinnosti nahradiť škodu vo výške 14 000 € nie je dostatočne podložený. Nebolo
jednoznačne preukázané, že poškodená mi tieto peniaze skutočne odovzdala. Zmluva o pôžičke je na
falošnú identitu a podpis nebol znalecky preskúmaný. Výpisy z účtu preukazujú len výber hotovosti

poškodenou, nie odovzdanie peňazí obžalovanému.
3.6. Navrhujem, aby Krajský súd v Trnave: 1. podľa § 322 ods. 3 TP zrušil napadnutý rozsudok a
oslobodil ma spod obžaloby, alebo subsidiárne 2. podľa § 322 ods. 1 TP zrušil rozsudok a vec vrátil
Okresnému súdu Senica, pobočka Skalica, na nové konanie a rozhodnutie (s povinnosťou vykonať
navrhnuté znalecké dôkazy)a ak by odvolací súd zotrval na vine, potom 3. podľa § 322 ods. 2 TP

zmenilrozsudokvovýrokuotresteauložilmiernejší,prednostnealternatívnytrest(podmienečnýodklad,
peňažný trest alebo domáce väzenie).

4. Obhajca obžalovaného v odôvodnení odvolania uviedol:
4.1. V prvom rade Obžalovaný dáva do pozornosti, že súd v danej veci odmietol vykonať navrhované

dôkazy, pričom s poukazom na to, že v danej veci môžeme hovoriť o tzv. dôkaznej núdzi, keďže
okrem poškodenej, ktorá má jasný záujem na výsledku konania - dostať sa k finančným prostriedkom
a teda jej výpoveď by mala byť jednoznačne podrobená kritike v tomto kontexte, proti Obžalovanému
neexistuje v spise jeden jediný dôkaz, ktorý by ho mal z niečoho usvedčovať, súd mal urobiť všetko
preto, aby v danej veci bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, k čomu

však nedošlo, čo zakladá dôvod odvolania Obžalovaného, keďže Rozsudok pokladá za nezákonný. Súd
sa nemôže stavať do pozície znalca a teda vopred predikovať, ako by prípadné znalecké skúmanie
dopadlo. Je potrebné zdôrazniť, že v danej veci ide o prečin, za ktorý súd Obžalovaného odsúdil k
nepodmienečnému trestu odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby, pričom toto odsúdenie je
založené len na tvrdení poškodenej. Obžalovaný opakuje, že pri tejto dôkaznej situácii by súd mal

obzvlášť citlivo pristupovať k tomu, aké dôkazy vykoná a ak niektoré odmietne vykonať, relevantne
odôvodniť, prečo ich odmietol vykonať. Na zistenie toho, či sa o opomenutý dôkaz jedná, alebo nie sa
v praxi používa tzv. Pema test (Perna proti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. mája
2003, doplnený koncepciou v zmysle Rozsudku Veľkého senátu ESĽP vo veci Murlazaliyeva proti Rusku
z 18. decembra 2018, č. 36658/05). Pokiaľ ide o problematiku tzv. opomenutých dôkazov, ktorej sa týka

vyššie uvádzaná judikatúra ESĽP, k pochybeniu dochádza najmä vtedy, pokiaľ všeobecný súd návrh na
vykonanie konkrétneho dôkazu odmietne bez adekvátneho odôvodnenia, prípadne tento návrh úplne
ignoruje, čo znamená že v dôvodoch samotného rozhodnutia nebude o príčinách takého odmietnutia
žiadnazmienka,prípadnesavšeobecnýsúdotejtookolnostizmieni,aleibaokrajovoaveľmivšeobecne,
spôsobom,ktorýnezodpovedápovaheazávažnostiveci(m.m.ÚstavnýsúdII.ÚS418/03,II.ÚS783/17,

obdobne aj III. ÚS 359/05). Je preto nevyhnutné, aby v trestnom konaní boli vykonané navrhované
dôkazy za účelom objasnenia skutku a aby súd/orgány činné v trestnom konaní vykonávali obojsmerné
dokazovanie aj v prospech aj v neprospech páchateľa v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a poskytli
tak aj oznamovateľovi ako poškodenej osobe ochranu. Dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní
a dôkazy vykonané pred súdom netvoria súvislý celok odôvodňujúci odsudzujúci Rozsudok, pričom

žiaden zo zabezpečených dôkazov spoľahlivo, uveriteľne a relevantne nepreukazuje, že Obžalovaný sa
dopustil skutku uvedeného v obžalobe. Súd je povinný návrhu dôkazu vyhovieť (Nález Ústavného súdu
ČR, pod sp. zn. III. ÚS 3320/2009 zo dňa 18.03.2010), ak: a) tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu
alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, má relevantnú súvislosť s predmetnom konania, b) je spôsobilýoveriť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, ktorá má relevantnú súvislosť s predmetnom konania, c) nie
je nadbytočný k overeniu alebo vyvráteniu skutočnosti, ktorá má relevantnú súvislosť s predmetom
konania a o tejto skutočnosti existujú dôvodné (rozumné) pochybnosti. Ak súd odmietne návrh dôkazov

Obžalovaného (súd nie je povinný vyhovieť všetkým návrhom dôkazov, ale musí sa s odmietnutím
návrhov dôkazov legálne vysporiadať), je potrebné, aby zrozumiteľným, riadnym a vyčerpávajúcim
spôsobom reagoval na návrhy dôkazov a vysvetlil, prečo Obžalovaným navrhovaný dôkaz nespĺňa
náležitosti podľa vyššie uvedených písmen a), b) alebo c). Obžalovaný v rámci tohto odvolania odkazuje
na argumentáciu obhajcu v záverečnej reči, pričom na tejto argumentácii zotrváva a má za to, že s

predmetnými argumentmi sa súd žiadnym spôsobom v rámci Rozsudku nevysporiadal.
4.2. Obžalovaný kladie legitímnu otázku, na základe akých dôkazov ho súd uznal za vinného, ak ho
neusvedčuje žiaden dôkaz z toho, že by sa mal dopustiť žalovanej trestnej činnosti (odhliadnuc od
poškodenej, ku ktorej sa už Obžalovaný vyjadril, že táto má jasný zámer na výsledku konania a jej
výpoveď je potrebné v tomto kontexte podrobiť dôkladnej kritike). Nehovoriac o tom, že tento jeden
jedinýdôkaz,ktorýbymalObžalovanéhozniečohousvedčovaťatedavýpoveďpoškodenejbolanatoľko

nekonzistentná, že tak, ako sa uvádza na strane 4 Rozsudku, nakoľko sa svedkyňa poškodená odchýlila
v časti svojej výpovede z prípravného konania súd na návrh prokurátora odstraňoval tieto rozpory.
Súd na strane 8 Rozsudku uviedol hypotézu, že obrana Obžalovaného vyznieva veľmi nedôveryhodne
z dôvodu, že vo výsluchu na niektoré otázky odpovedal jednoznačne (poškodenú nepoznám, podpis
na zmluve mi určite nepatrí, určite som bol zamestnaný) a na iné otázky zas odpovedal neurčito

(nevybavujem si zmluvu, že by som podpísal zmluvu o pôžičke, neviem o tom, či som vlastnil
nehnuteľnosť v SR alebo ČR, nespomínam si, či som navštívil Skalicu, nespomínam si na osoby D. D.,
C. F., I. J.). Podľa súdu takáto výpoveď však nemôže byť príznačná pre osobu, ktorá stratila pamäť,
pretože keď si na niečo osoba nepamätá môže vypovedať iba neurčito, nie neurčito aj konkrétne, pretože
z toho možno dôvodne vyvodiť, že klame alebo zavádza. Obžalovaný k predmetnej úvahe súdu uvádza

opätovne ako sa vyjadril k znaleckému dokazovanie, že súd sa nemôže postaviť do role lekára a teda
odborníka na to, čo všetko si Obžalovaný po operácii mozgu môže a nemôže pamätať. Predmetné
argumenty sú len domnienky súdu, ktoré súd použil na dotvorenie Rozsudku, pričom však Rozsudok
nesmie vychádzať z domnienok, ale preukázaných skutočnosti, preto Obžalovaný nesúhlasí s týmto
Rozsudkom a domáha sa jeho zrušenia, ktorý pokladá ako neudržateľný s poukazom na argumentáciu,

o ktorú súd oprel uznanie viny a teda odsúdenie Obžalovaného.
4.3.SúdsavrámciRozsudkunevysporiadalsozásadouindubioproreo(vpochybnostiachv prospech),
s ktorou sa súd mal náležite vysporiadať, keďže v danej veci bolo spochybnené všetko (teda všetky
dôkazy), v dôsledku čoho mal súd hľadieť na zabezpečené dôkazy čo možno najkritickejšie, keďže už
pri spomenutej dôkaznej núdzi musí súd o to pozornejšie hľadieť na to, ako sa s dôkazmi vysporiada,

keďže k uznaniu viny by malo dôjsť len pri ucelenej reťazí dôkazov, tak priamych ako aj nepriamych pre
vyslovenie bezpečného záveru, že sa stal skutok, ktorý je predmetnom trestného stíhania, v opačnom
prípade musí súd obžalovaného oslobodiť (Roz. trestného kolégia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
6To/8/2018 zo dňa 20.02.2019.
4.4. Výpoveď poškodenej, ktorá svedčila v neprospech Obžalovaného by mala byť porobená hlbšiemu,

rozsiahlejšiemu vecne a procesne kritickejšiemu prieskumu vloženého záujmu, neutrality/zaujatosti,
vierohodnostisvedka,čijejpozorovacíchschopnostíalebomožnejpredpojatosti.Obžalovanýpoukazuje
na rozhodnutie Trestného kolégia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6To/8/2018 zo dňa 20.02.2019 „keď
vierohodnosť svedkov P.Q a M.P. je spochybnená z dôvodu pretrvávajúcich rozporov a pokiaľ neexistuje
ucelená reťaz dôkazov, tak priamych ako aj nepriamych pre vyslovenie bezpečného záveru, že sa stal

skutok, ktorý je predmetnom trestného stíhania, musí súd obžalovaného oslobodiť."
4.5. Snažíme sa poukázať na skutočnosť, že pri vzniku rozporov medzi viacerými svedkami sú
diskvalifikované všetky dôkazy vo forme svedeckých výpovedí, ak k nim nepristúpi ucelená reťaz
priamych a nepriamych dôkazov. Potreba zabezpečiť podporné dôkazy primerane stúpa, ak možno
uviesť, že dôkaz je slabý a hrozí, že je nehodnoverný. Súčasne však možno konštatovať, že využitie

inštitútu svedka je riešenie dôkaznej núdze, t.j. nie sú priame a nepriame podporné dôkazy. Je
nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd za každých okolností preskúmali a všetkými
dosiahnuteľnými spôsobmi aj overovali výpoveď svedka, ktorý svojou výpoveďou usvedčuje obvineného
alebo už odsúdeného. Ak sa osoba ocitne v situácii, že môže mať eminentný záujem na istom spôsobe
výpovede, tieto okolnosti vyvolávajú pochybnosti o vierohodnosti ako aj pravdovravnosti svedka.

Nesnažíme sa poprieť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ale poukazujeme na to, že hodnotenie
dôkazovnemôžebyťsvojvoľné.AažpostarostlivomvyhodnotenímôžuOČTKpristúpiťkobžalobeasúd
k odsudzujúcemu rozsudku. Rovnako sa nesnažíme deklarovat že výpoveď každej osoby usvedčujúcej
obžalovaného je a priori neprípustná, uvedomujúc si, že výpoveď takého svedka je v zásade prípustnýma validným dôkazom s preukázanou hodnotou, avšak orgány činné v trestnom konaní a súd musia
dôkladne posúdiť vierohodnosť svedka v zmysle doktríny RAVEN, ktorého vierohodnosť môže byť
znížená. Nie je možné zaujať selektívny prístup k jednotlivým vykonaným aj odmietnutým dôkazom

a brániť obžalovanému v obhajobe napr. nepreskúmaním vierohodnosti svedka. Súd pri hodnotení
výpovedí svedkov v neprospech obžalovaného (nakoľko vina musí byť preukázaná bez akýchkoľvek
pochybností) by mal aplikovať doktrínu RAVEN. Obžalovaný má za to, že súd pri poškodenej neaplikoval
doktrínu RAVEN správne.
4.6. Obžalovaný si dovolí položiť legitímnu otázku, ako má prijať nesúlad výroku a odôvodnenia

Rozsudku,vkontextevykonanýchdôkazov,sozáverom,žebymalObžalovanývykonaťnepodmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ak žiaden relevantný dôkaz Obžalovaného zo žalovanej
trestnej činnosti neusvedčuje.
4.7. Vyššie uvedené je jednoznačným dôvodom za zrušenie, respektíve zmenu Rozsudku a to práve
z dôvodu nesúladu výroku s odôvodnením Rozsudku v spojení s vykonanými dôkazmi. Obžalovaný dáva
do pozornosti, že Rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, keďže relevantné odpovede na nastolené

otázky by mal Obžalovaný nájsť v odôvodnení Rozsudku (kde sa súd nevysporiadal so skutočnosťami
namietanými týmto odvolaním), čo nemôže byť pokladané za dostatočné odôvodnenie. Rozsudok,
nedáva jasné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, v dôsledku čoho sa Obžalovaný
domáha jeho zrušenia respektíve zmeny, keďže ním došlo k porušeniu práva Obžalovaného na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Obžalovaný požaduje jasné vysvetlenie, na základe akých skutočnosti bol

uznaný za vinného s uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ak zo
spisu predmetné v žiadnom prípade nevyplýva. Obžalovaný trvá na svojej nevine, nakoľko nebolo
dostatočne preukázané, že by mal Obžalovaný spáchať predmetný skutok. Obžalovaný si dovolí
požiadať Krajský súd v Trnave, aby všetky uvedené skutočnosti zhodnotil a spravodlivo vo veci rozhodol.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Trnave zrušil Rozsudok

Okresného súdu Senica čk SI-8T/38/2023-490 zo dňa 04.06.2025, a sám vo veci rozhodol a oslobodil
Obžalovaného spod obžaloby, alternatívne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal.
5. Proti rozhodnutiu o vine obžalovaného podal odvolanie aj prokurátor, v neprospech obžalovaného.
Poukázal na trestnú minulosť obžalovaného, ktorý je viacnásobným recidivistov majetkovej trestnej

činnosti a na ktorého ani predchádzajúce uložené tresty odňatia slobody, nemali výchovný účinok. Preto
navrhuje, aby mu súd uložil trest odňatia slobody pri hornej hranici trestnej sadzby, konkrétne vo výmere
22 mesiacov.
6. Na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného nariadil tunajší súd verejné zasadnutie, ktoré sa vykonalo
v neprítomnosti obžalovaného, ktorý bol o mieste a čase verejného zasadnutia odvolacieho súdu

riadne upovedomený a bez ospravedlnenia sa naň nedostavil. Obhajca obžalovaného predložil súdu
doklad, z ktorého vyplýva, že ukončil zmluvu o poskytovaní právnych služieb obžalovanému, ktorému
za roveň vypovedal plnomocenstvo na jeho obhajobu v trestnom konaní. Z tohto dôvodu ospravedlnil
svoju neúčasť na verejnom zasadnutí. Odvolací súd tak mal preukázané, že obžalovaný už naďalej
nie je zastúpený obhajcom v odvolacom konaní. Na verejnom zasadnutí prokurátor zotrval na odvolaní

a navrhol, aby odvolací súd zrušil výrok o treste a uložil obžalovanému prísnejší trest. Odvolanie
obžalovaného navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
7. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
8. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý
rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania

prokurátora v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa
§ 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal prokurátor a obžalovaný ako oprávnené osoby,
v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317
ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal aj zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Preskúmaním napadnutého

rozsudku, z dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní uviedli obaja odvolatelia, dospel odvolací súd k záveru,
že obe odvolania sú nedôvodné.
9. Rozsudok je v poradí tretím rozsudok prvostupňového súdu v trestnej veci obžalovaného.
10. V poradí prvým rozsudkom zo dňa 23.10.2023 č. k. SI-8T/38/2023 – 357 Okresný súd Senica uznal
obžalovaného A. B. za vinného, že v období od februára 2017 do novembra 2017 v Holíči, vystupujúc
pod falošnou identitou ako A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, B. X, Česká republika, postupne si

vybudujúc dôveru u poškodenej D. D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, G. od tejto v
období od augusta 2017 do novembra 2017 vylákal postupne ako pôžičku na kúpu rodinného domu,
sumu dokopy vo výške 14 000 eur, s tým, že jej uvedené finančné prostriedky vráti po tom, ako predá
svoj byt v Prahe, pričom žiadny byt v Prahe v tom čase a ani nikdy v minulosti nevlastnil, kúpu domu iba
predstieral a finančné prostriedky od počiatku nemal v úmysle vrátiť, čím sa úkor poškodenej D. D. E.

obohatil o sumu 14000 eur, teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do
omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, čím spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods.
1, ods. 2 Trestného zákona. Za to mu súd podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods.
2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3
(tri) roky.Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody

zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej D. D. E., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom G.,
F. XXXX/XX škodu vo výške 14.000,- eur.
11. Na základe odvolanie obžalovaného proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Trnave ako
odvolací súd uznesením zo dňa 28.03.2024, č. k. 5To/188/2023-390, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b)

Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
sa vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
12. Prvostupňový súd po zrušení jeho v poradí prvého rozsudku a vrátení veci, podrobil výpoveď
svedkyne poškodenej hodnoteniu, ktorého spôsob naznačil tunajší súd vo svojom zrušujúcom uznesení
zo dňa 28.03.2024. Prvostupňový súd svojim v poradí druhým rozsudkom zo dňa 9.9.2024 č.k.

SI-8T/38/2023-451 obžalovaného podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby
oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Podľa § 288 ods. 3 Trestného
poriadku poškodenú D. D. E. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Na základe
odvolania, ktoré proti tomuto rozsudku podal prokurátor v neprospech obžalovaného, Krajský súd v
Trnave svojim uznesením zo dňa 03.04.2025, č. k. 5To/171/2024 - 468 podľa § 321 ods. 1 písm. b)

Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
13. Po vrátení veci prvostupňový súd nariadil pokračovanie hlavného pojednávania dňa 04.06.2025, na
ktorom vyhlásil rozsudok, uvedený v bode 1. tohto uznesenia (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
14. Prvostupňový súd odôvodnil rozhodnutie o vine obžalovaného v napadnutom rozsudku tým, že

výsledkami dokazovania, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, mal spáchanie skutku, pre ktorý
bola na obžalovaného podaná obžaloba, za jednoznačne preukázané.
15. Obžalovaný je jednoznačne usvedčovaný priamym svedkom poškodenou D. D. E., ktorá podrobne
opísala ako sa spoznala s obžalovaným, popísala akým spôsobom si u nej budoval dôveru a
tiež popísala rozhodné skutočnosti vzťahujúce sa ku skutku, ktoré prvostupňový súd v tejto časti

napadnutého rozsudku popísal. Prvostupňový súd, s poukazom na závery rozhodnutia odvolacieho
súdu, dôkladne a podrobne vyhodnotil výpoveď poškodenej D. D. E. v zmysle kritérií doktríny RAVEN,
pričom dospel k záveru, že svedeckú výpoveď je potrebné považovať v podstatných skutočnostiach za
nemennú, konzistentnú a vierohodnú, pričom v celom trestnom konaní vypovedala konzistentne bez
podstatných odchýlok a táto je podporená aj ďalšími nepriamymi dôkazmi. Poukázal pritom na výpoveď

svedkyne poškodenej na hlavnom pojednávaní, ktorá na otázku obhajcu obžalovaného, či opoznáva
osobu, proti ktorej vypovedá, bez váhania, emocionálne a presvedčivo reagovala, že áno jedná sa osobu
obžalovaného, ktorý nemá plastiku tváre, akurát má dlhšiu bradu. Podľa názoru prvostupňového súdu satakto zachová iba osoba, ktorá reálne prežila udalosti, o ktorých vypovedá a z toho čo mal súd možnosť
vnímať vypovedala presvedčivo a vierohodne.
16. Prvostupňový súd ďalej argumentuje, že výpoveď poškodenej je podporená a objektivizovaná

ďalšími nepriamymi dôkazmi najmä s poukazom na výpis z jej účtu (č.l. 65-72 spisu), z ktorého vyplýva,
že v období od 18.08.2017 do 08.12.2017 urobila významné výbery z banky minimálne v sume 450,- eur
aviacatovcelkovejvýške15.750,-eur,pričomjepotrebnézdôrazniť,žedovtedypoškodenánevyberala
z účtu tak vysokú sumu v hotovosti na jedenkrát. Teda z uvedeného vyplýva, že poškodená mala
finančné prostriedky v sume 14.000,- eur ako to tvrdí a tieto odovzdala obžalovanému, čo preukazuje

aj samotná písomná zmluva o pôžičke zo dňa 20.03.2018, ktorú poškodená ako veriteľ uzatvorila s
obžalovaným, ktorý vystupoval pod menom A. B., nar. XX.XX.XXXX ako dlžníkom, predmetom ktorej
bola bezúročná pôžička vo výške 14.000,- eur na kúpu rodinného domu v G. E. K. XXX ako aj na
zariadenie domu. K podpisu zmluvy poškodená naviac uviedla, že najskôr zmluvu podpísala ona a
následne ju podpísal pred jej očami obžalovaný (tlačeným B.), pričom nikto nebol prítomní pri podpise
zmluvy okrem ich dvoch, pretože bývala sama a podpisovali ju u nej doma a súčasne peniaze mu

odovzdávala v hotovosti do ruky u nej doma kde rovnako nebol nikto iný prítomný okrem nich. Rovnako
je výpoveď svedkyne poškodenej objektivizovaná aj zmluvou o obstarní zájazdu zo dňa 16.02.2018.
Výpoveď svedkyne poškodenej potvrdzuje aj výpoveď svedka L. B., ktorý potvrdil tú skutočnosť, že
poškodená D. D. E. dala v škole výpoveď s tým odôvodnením, že si našla muža z Českej republiky
a že s ním pôjde žiť do Prahy. V tomto období aj poškodenú stretol v predajni v LIDL, kde bola s

mužom, ktorý bol mladší od nej, mal blonďavé vlasy a bol zdravotne postihnutý – kríval. Je teda úplne
evidentné, že popis, ktorý uviedol svedok je popisom práve obžalovaného, ktorý je zhodný jednak s tým
ako ho opisuje poškodená, ale aj s fotografiami, ktoré poškodená doložila do spisu, predovšetkým s
fotografiou na (č.l. 50 spisu), na ktorej je obžalovaný odfotený so zdravotnou pomôckou na chodenie.
V neposlednom rade prvostupňový súd poukazuje na výpoveď svedka M. C., ktorý potvrdil, že bol ako

sprostredkovateľ predaja nehnuteľnosti na ohliadke domu v G. E. K. XXX, avšak pre odstup času si
nepamätá aké konkrétne osoby na nej boli prítomné. Výpoveď poškodenej je v súlade aj s výpisom z
listu vlastníctva č. XXX (č.l. 351-352 spisu), z ktorého vyplýva, že súčasný vlastník domu súpisné číslo
XXX nachádzajúci sa v katastrálnom území G. E.: D. B., I. N. tento nadobudla vkladom kúpnej zmluvy
V-8000/2017zodňa26.10.2017.Tedaajpredmetnýmlistinnýmdôkazombolojednoznačnepreukázané,

že tento dom bol na predaj a poškodená sa zúčastnila obhliadky a preto aj požičala obžalovanému
peniaze na kúpu tohto domu tak, ako to tvrdí. Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd uzavrel, že
obžalovaný uviedol do omylu poškodenú D. D. E. hneď vo viacerých smeroch, vrátane tých, ktoré mali
význam pre realizáciu majetkovej dispozície poškodenej D. D. E..
17. Prvostupňový súd ďalej poukázal na 6 právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorými bol obžalovaný

v minulosti súdmi Slovenskej republiky, ako aj súdmi Českej republiky odsúdený pre spáchanie skutkov,
ktoré boli kvalifikované ako trestný čin podvodu, pričom všetkých skutkov sa dopustil tým spôsobom,
že vystupujúc pod falošnou identitou, vylákal od poškodených finančné prostriedky pod rôznymi
nepravdivými zámienkami. V aktuálne prejednávanej trestnej veci si uvádzal identitu ako A. B., nar.
XX.XX.XXXX, ktorá je veľmi podobná jeho skutočnej identite (A. B.) a to s veľmi podobným dátumom

narodenia (XX.XX.XXXX vs. XX.XX.XXXX).
18. K obrane obžalovaného súd uviedol, že nie je teda pravdou, že obžaloba vychádza iba výlučne z
tvrdení poškodenej. Poškodenú videl spolu s obžalovaným svedok L. B.. Námietka ohľadne toho, že
poškodená mohla všetky peniaze použiť pre svoju potrebu, nie je opodstatnená, pretože poškodená
dovtedy riadne pracovala ako učiteľka na strednej škole a nemala žiadne podstatné výdavky ako vyplýva

z výpisu z jej účtu a teda nemala najmenší dôvod len tak minúť svoje peniaze (nie je závislá na hrách,
automatoch, alkohole, ani drogách), pričom po tomto incidente sa opäť zamestnala a doposiaľ žije
riadnym a usporiadaným životom. Rovnako námietka ohľadne výšky pôžičky je nedôvodná, pretože
poškodená na svojom účte mala dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky vo výške
14.000 eur. Všetky súdom popísané skutočnosti sú pritom objektívne spôsobilé na uvedenie inej osoby

do omylu pri vykonávaní majetkovej dispozície a tieto v konečnom dôsledku aj viedli poškodenú D. D.
E. k tomu, aby „požičala“ spolu sumu 14.000 eur obžalovanému A. B..
19. Prvostupňový súd ďalej vysvetlil, prečo nevykonal obžalovaným navrhované dôkazy. Obhajoba
navrhla, aby bol do konania pribratý znalec z odboru grafológie na zistenie pravosti podpisu na zmluve
o pôžičke ako aj aby bol do konania pribratý znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia za účelom

vyšetreniaduševnéhostavuobžalovaného.Súdvšaktietonávrhyobhajobypodľa§272ods.3Trestného
poriadku odmietol vykonať ako nedôvodné, nadbytočné a irelevantné z dôvodu, že zisťovanie pravosti
podpisu u osoby, ktorá sa vydávala za fiktívnu osobu A. B. s tlačeným podpisom B., je nepochybne
možné uzatvoriť, že toto nie je pravý podpis obžalovaného, pretože konal s podvodným úmyslom apodpísal sa ako fiktívna neexistujúca osoba. Nie je možné opomenúť ani fakt, že obžalovaný podpísal
zmluvu o pôžičke pred očami poškodenej. Čo sa týka pribratia do konania znalca za účelom skúmania
duševného stavu obžalovaného tento tiež podľa názoru súdu je nadbytočný a irelevantný, pretože zo

žiadnych skutočností, či už zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného alebo z prednesu obžalovaného
na hlavnom pojednávaní, nevyplývala potreba skúmania jeho duševného stavu.
20. Odvolací súd považuje rozsah dokazovania, ktoré vykonal prvostupňový súd na hlavnom
pojednávaní za dostatočný. Hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal prvostupňový súd a ktoré podrobne
vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje odvolací súd rovnako za správne, ktorému nie

je možné vytknúť žiadnu vadu, majúc za následok potrebu zrušenia výroku o vine obžalovaného.
21. Odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe zo zásady spravodlivého súdneho konania,
ktorú treba odvodiť z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, vyplýva nutnosť, aby v súdnom rozhodnutí odôvodnenie výroku o vine zo spáchania
skutku napĺňajúceho trestný čin, zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov trestného
činu mimo rozumných pochybností a ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo

zákonných znakov trestného činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého
súdneho konania ústavne neudržateľné. Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov ustanovenej
v § 2 ods. 12 Trestného poriadku je nutné, aby súd dôsledne a objektívne vyhodnotil dôkazné
prostriedky vykonané zákonným spôsobom a dôkazy z nich získané, t. j. podľa svojho vnútorného
presvedčenia, ktoré však musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého

uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne. Len správna a dôsledná aplikácia
tejto zásady je nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10
Trestného poriadku) tak, aby sa v danej prejednávanej veci vzali do úvahy jej osobitosti a zabránilo
sa šablónovitému, mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Skutočnosti, o ktoré súd opiera
svoj rozsudok, resp. jeho jednotlivé výroky, musia byť založené na dôkazoch, ktoré sám vykonal a

musia z nich logicky a jednoznačne vyplývať a vnútorné presvedčenie sudcu sa viaže na zhodnotenie
dôkazov a z nich vyplývajúce skutočnosti („okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne“), a teda neznamená
ľubovôľu, najmä ním nemožno nahradiť medzeru vo vykonaných dôkazoch (rozhodnutie uverejnené vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 28/1971). Podľa ustálenej
súdnej praxe k správnym a úplným skutkovým zisteniam dôjde súd len vtedy, keď vykoná nielen všetky

dosiahnuteľné relevantné dôkazy, ale ich tiež tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne správne zhodnotí
(primerane R 14/1964), pričom ak prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa
§ 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom a v takom prípade totiž nie je možné napadnutému

rozsudkuvytknúťžiadnuvaduvzmysleustanovenia§321ods.1písm.b)Trestnéhoporiadku(primerane
R 53/1992).
22. Postupujúc podľa východísk a zásad uvedených v predchádzajúcom bode tohto uznesenia, dospel
odvolací súd k záveru, že hodnotenie dôkazov zo strany prvostupňového súdu nemožno v žiadnom
smere označiť za chybné, nelogické alebo svojvoľné.

23. Prvostupňový súd zároveň zrozumiteľne a podľa názoru odvolacieho súdu aj vecne správnym
spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie nevykonať dokazovanie, ktoré navrhol obžalovaný, teda
dokazovanie podaním znaleckého posudku z odvetvia písmoznalectva a znaleckého posudku z odvetvia
psychiatrie, na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného. Dôvody, pre ktoré prvostupňový súd odmietol
vykonať toto navrhované dokazovanie vyplývajú zo spôsobu, akým sa prvostupňový súd vyrovnal s

otázkou hodnovernosti výpovede svedkyne poškodenej D. D. E.. Odvolací súd pritom považuje záver
prvostupňového súdu o tom, že táto výpoveď svedkyne poškodenej je hodnoverná a ako priamy dôkaz
preukazuje spáchanie skutku obžalovaným, za správny. Podľa ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného
poriadku prvostupňový súd správne odmietol vykonať navrhované dôkazy, pretože sa týkajú okolností,
ktorú bolo možné zistiť inými, už skôr vykonanými dôkazmi. To, že obžalovaný sa nestotožnil s

hodnotením týchto iných, už skôr vykonaných dôkazov, a požadoval vykonanie ďalších dôkazov, nie je
dôvodom, pre ktorý by bol prvostupňový súd povinný vyhovieť jeho návrhom na doplnenie dokazovania.
Pokiaľ ide o skúmanie duševného stavu obžalovaného, na tento nebol žiaden legitímny dôvod, pretože
obžalovaný v konaní nepreukázal existenciu dôkazov, z ktorých by vyplývali skutočností, ktoré by mali
spochybňovať jeho duševný stav v čase, keď sa mal dopustiť spáchania skutku.

24. K jednotlivým odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré smerujú proti rozhodnutiu o jeho vine,
uvádzal dovolací súd nasledovné.
25. Obžalovaný sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu, namieta nesprávny spôsob hodnotenia
dôkazov,keďnapádanajmänesprávnehodnotenievýpovedesvedkynepoškodenej D.D.E.,nesprávnehodnotenie výpovede samotného obžalovaného a v konečnom dôsledku neuplatnenie zásady in dubio
pro reo.
26. Tak ako je vyššie uvedené, odvolací súd považuje spôsob, akým prvostupňový súd vyhodnotil

vykonané dokazovanie za správny a zákonný. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového
súdu, že výpoveď svedkyne poškodenej D. D. E., spoločne s ďalšími nepriamymi dôkazmi, na ktoré
poukázal prvostupňový súd, v dostatočnom rozsahu preukazujú spáchanie skutku obžalovaným. Na
tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že vinu obžalovaného je možné uznať iba na základe dôkazov,
ktoré preukazujú spáchanie žalovaného skutku bez rozumných pochybností (§ 2 ods. 10 Trestného

poriadku), pričom toto dôkazné bremeno leží na prokurátorovi, ktorý v konaní pred súdom zastupuje
štát. Nie je možné bez ďalšieho vyvodzovať vinu obžalovaného iba z toho, že by jeho obrana nebola
preukázaná, respektíve, že by jeho tvrdenia, ktoré uvádza na svoju obranu, súd vyhodnotil ako
nepravdivé. Prvostupňový súd takýmto spôsobom nepostupoval a pokiaľ sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku zaoberal posudzovaním pravdivosti alebo dôveryhodnosti jeho argumentácie, urobil tak iba v
reakcii na jeho obranu, ktorú prezentoval v konaní pred súdom. Na záveroch o nedôveryhodnosti jeho

obrany, o tendencii udávať nepravdivé a menlivé informácie, nie je postavený záver o tom, že sa dopustil
spáchania skutku, ktorý je mu v obžalobe kladený za vinu.
27. Nemožno sa stotožniť so záverom, že prvostupňový súd založil rozhodnutie o vine obžalovaného aj
na jeho predchádzajúcich odsúdeniach. Podľa názoru odvolacieho súdu sú skutočnosti, ktoré uviedol
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a ktoré sa vzťahujú k jeho predchádzajúcim

odsúdenia za rovnaký druh trestnej činnosti, pre akú je aktuálne uznaný za vinného v napadnutom
rozsudku, vo vzťahu k dôležitosti pri rozhodovaní o jeho vine, celkom okrajové a samy osebe nie
rozhodujúce. Predchádzajúce odsúdenia obžalovaného nie sú dôkazom o tom, že spáchal žalovaný
skutok. Na druhej strane však preukazujú skutočnosti, ktoré sa viažu k jeho osobe a k spôsobu
jeho správania sa v minulosti. Pokiaľ tieto osobnostné črty obžalovaného korelujú s charakterom

žalovaného skutku, možno to vyhodnotiť ako podporný, nepriamy dôkaz, ktorý je však potrebné spojiť
s inými priamymi a nepriamymi dôkazmi, pretože sám osebe by nemohol nijakým spôsobom spáchanie
žalovaného skutku preukazovať.
28. K hodnoteniu dôveryhodnosti výpovede svedkyni poškodenej D. D. E. odvolací súd uvádza,
že prvostupňový súd bral do úvahy všetky dôležité kritériá a tieto správnym spôsobom vyhodnotil.

Obžalovaný sa zhodnotením prvostupňového súdu nestotožňuje a ponúka iný záver, ku ktorému sá,
dospel. Tu však je potrebné poukázať na spôsob posudzovania hodnotiacich záverov prvostupňového
súdu, ktorý je uvedený v bode 21. tohto uznesenia, pričom odvolací súd nezistil žiadne pochybenia
prvostupňového súdu, ktoré by ho viedli k nesprávnemu záveru. Povedané inými slovami, z dôvodov,
ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd, považuje aj odvolací súd výpoveď

svedkyne poškodenej D. D. E. za hodnovernú, ktorá je priamym dôkazom o tom, že obžalovaný sa
dopustil spáchania skutku. Tento priamy dôkaz je podporený ďalšími nepriamymi dôkazmi, ktoré v
odôvodnení napadnutého rozsudku označil a vysvetlil prvostupňový súd. Pri posúdení týchto dôkazov,
najmä v ich vzájomnej súvislosti, je vina obžalovaného bez rozumných pochybností preukázaná. Odlišný
spôsob posudzovania a hodnotenia tých istých dôkazov zo strany obžalovaného, nie je v tomto prípade

dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné výrok o vine obžalovaného označiť z nesprávny a z tohto dôvodu
ho zrušiť.
29. Obžalovaný vo svojom odvolaní tiež namietal neprimeranú prísnosť uloženého trestu, teda
trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, so zaradením na výkon tohto trestu do ústavu so
stredným stupňom stráženia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá sa týka výroku o treste pre

obžalovaného vyplýva, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie, ktoré je potrebné na rozhodnutie o
treste, dostatočnom rozsahu a toto dokazovanie vyhodnotil správnym spôsobom. Dospel k správnym
zisteniam o predchádzajúcich odsúdeniach obžalovaného, z ktorých vyvodil existenciu priťažujúce
okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, pričom nezistil žiadnu z poľahčujúcich okolností
podľa § 36 Trestného zákona. Postupujúc podľa znenia Trestného zákona účinného od 06.08.2024,

čo obžalovaný vo svojom odvolaní nijakým spôsobom ani nenapáda, ukladal prvostupňový súd
obžalovanému trest v rámci trestnej sadzby, ustanovenej v § 222 ods. 1 Trestného zákona, teda v
rozmedzí 0 až 2 roky. Jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo pristúpil k uloženiu trestu odňatia slobody
v hornej polovici trestnej sadzby, ako aj prečo ukladal trest odňatia slobody bez využitia možností
podmienečného odkladu jeho výkonu. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí s tým, že z dôvodov,

ktoré uviedol prvostupňový súd, je obžalovanému potrebné uložiť trest odňatia slobody, tento uložiť
v hornej polovici trestnej sadzby a zároveň rozhodnúť o tom, že tento trest sa vykoná v ústave na
výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Pre úplnosť a správnosť dôvodov, ktoré
v napadnutom rozsudku uviedol prvostupňový súd, odvolací súd na príslušnú časť tohto odôvodneniaiba odkazuje, bez potreby jeho opakovania. Možno iba doplniť, že uložený trest má primárne za cieľ
a zabrániť obžalovanému v páchaní ďalšej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal opakovane už skôr.
Uloženie iného druhu trestu, ktorý by nebol spojený s odňatím osobnej slobody, by nebol schopný splniť

tento účel, naviac v situácii, keď sa žalovaného skutku dopustil iba krátko po výkone predchádzajúceho
nepodmienečného trestu odňatia slobody. Z uvedených dôvodov nenašiel odvolací súd žiadnu chybu,
pre ktorú by bolo potrebné napadnutý výrok o uloženom treste zrušiť a obžalovanému ukladať iný druh
trestu, v inej výmere a rozhodnúť o inom spôsobe jeho výkonu.
30. Rovnako rozhodol prvostupňový súd správne aj o nároku na náhrady škody, ktorú si uplatnila

poškodená D. D. E.. Menovaná poškodená si nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas a keďže
súd dospel k rozhodnutiu, že obžalovaný spáchal skutok, ktorým naplnil všetky zákonné znaky trestného
činu a ktorým sa na úkor poškodenej obohatil o sumu 14 000 eur, správne rozhodol o uložení povinnosti
obžalovanému podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku túto spôsobenú škodu nahradiť v plnej výške.
31. Odvolací súd tak vyhodnotil odvolanie obžalovaného celom rozsahu ako nedôvodné a preto ho
zamietol.

32. Odvolanie prokurátora smerovalo proti výroku o treste odňatia slobody, proti jeho výške, ktorú
považoval za neprimerane miernu a navrhoval obžalovanému uložiť trest odňatia slobody vo výmere
22 mesiacov. Vo svojom odvolaní zdôrazňoval, že u obžalovaného ako u recidivistu majetkovej trestnej
činnosti má trestná represia nulový efekt a úplne u neho zlyháva výchovná funkcia trestu. Akýkoľvek
trest by bol žalovanému uložený, tento by u neho nikdy nenaplnil výchovnú funkciu. Argumentuje tým, že

ak súd zvolí uloženie trestu blízko hornej hranice trestnej sadzby, mohlo by to obžalovaného do budúcna
odradiťodpáchaniatrestnejčinnosti.Stýmtonázoromsaodvolacísúdnesúhlasíapovažujerozhodnutie
prvostupňového súdu o uložení trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov za dostatočné na
dosiahnutie účelu trestu. Možno sa čiastočne stotožnil s názorom prokurátora, že funkcia takzvanej
individuálnej prevencie v prípade uloženého trestu odňatia slobody, je u obžalovaného mizivá a to

práve pre jeho opakujúcu sa recidívu majetkovej trestnej činnosti obdobného charakteru. Pokiaľ však
ani predchádzajúce tresty odňatia slobody, uložené v dlhšej výmere ako v tomto prípade, neodradili
obžalovaného od ďalšieho páchania rovnakého druhu trestnej činnosti, nemožno sa domnievať, že trest
odňatia slobody uložený pri hornej hranici trestnej sadzby, konkrétne vo výmere o 4 mesiace vyššej,
akú uložil prvostupňový súd, by mohol mať na obžalovaného ten účinok, ako to vo svojom odvolaní

uvádza prokurátor. Uloženie takéhoto trestu by mohlo mať viac charakter odplaty alebo pomsty zo
strany spoločnosti, čo rozhodne nie je účel trestu a čomu je potrebné sa pri ukladaní trestu vyhnúť. Pri
rozhodovaní o výške trestu je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že od spáchania skutku po rozhodnutie
súduodvolacomkonaníuplynuloviacako8rokov.Pretoodvolacísúdvyhodnotilajodvolanieprokurátora
ako nedôvodné a zamietol ho.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.