Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/94/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5625010474
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5625010474.1

Uznesenie

2 3To/94/2025
Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Sučika a JUDr. Moniky Liptákovej prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 29. januára
2026 odvolanie obžalovaného A. B. podané proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn.
14T/43/2025 zo dňa 3.9.2025 a takto

r o z h o d o l :

14 3To/94/2025
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

14 3To/94/2025
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 14T/43/2025 zo dňa 3.9.2025, bol obžalovaný
A. B. uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v súbehu s prečinom

ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

dňa 04. 09. 2024 v čase približne o 15.15 hod. v B. C. v mestskej časti D., na cyklochodníku, ktorý
vedie popri rieke Váh, vo vzdialenosti približne 10 m od zastrešeného odpočívadla, ktoré sa nachádza
v blízkosti cyklochodníka na tiahlej zákrute, po tom, ako sa stretol s E. D. a oslovil ho slovami: „No, čo
E., niečo som ti sľúbil!“, obaja zišli z bicyklov, A. B. svoj bicykel odhodil bokom, pristúpil k E. D. a bez

slov ho chytil ľavou rukou za tričko v oblasti pod krkom, následne ho pravou rukou chytil za ľavé zadné
vrecko nohavíc a zvalil ho na zem, čím mu privalil ľavú nohu o kmeň na zemi a pravou rukou zovretou v
päsť ho jedenkrát udrel do nosa, čím týmto konaním mu spôsobil zlomeninu nosovej kosti, pohmoždenie
a odierky v oblasti stehennej časti vľavo, pohmoždenie a odierky v oblasti ľavej ruky, pohmoždenie v
oblasti driekovej časti chrbta vľavo, čo si vyžiadalo dobu liečenia a obmedzenie obvyklého spôsobu
života v trvaní 16 dní,

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný A. B. podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 41
ods. 1 Tr. zák. a § 56 ods. 2 Tr. zák. odsúdený na úhrnný peňažný trest vo výmere 500 (päťsto) eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
obžalovanému stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace nepodmienečne.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému E. D., nar. XX.

XX. XXXX, trvale bytom F. XXX/X, B. G., škodu vo výške 1 430 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní zo
dňa 3.9.2025, ktoré odôvodnil písomne prostredníctvom obhajcu podaním doručeným okresnému súdu
dňa 6.10.2025, a to s poukazom na nasledovné:

Obžalovaný sa nestotožňuje s výrokom o vine ktorý vyslovil okresný súd. Má za to, že v priebehu
konania tak pred súdom ako aj v prípravnom konaní nebolo preukázané, že spáchal tieto trestné činytak, ako to bolo uvedené v obžalobe podanej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš ako aj vo vyššie
v uvedenom rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš. S rozsudkom prvostupňového súdu sa
nestotožňuje, pretože je toho názoru, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym, respektíve nejasným skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní o vine ako aj treste vychádzal
z nesprávneho posúdenia veci. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš tak považuje za vecne
nesprávny. S dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nestotožňuje. Má za to,
že na preukázanie viny obžalovanému musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú,
ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo

preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje ho z jeho spáchania, ale súčasne vylučuje
možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom
vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, spáchal obžalovaný.
Po vykonanom dokazovaní, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, výsluchom svedkov,
zabezpečenými listinnými dôkazmi a tiež aj z fotografií vyhotovených obžalovaným v čase údajného
spáchania skutku, nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že spáchal skutok uvedený v

obžalobe a napadnutom rozsudku. Obžalovaný od samého počiatku prípravného konania trvá na svojej
nevine a popiera skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Predložil listinné dôkazy, označil v priebehu
konania aj svedkyňu svoju sestru H. I., ktorá bola vypočutá v tomto konaní. Zo zabezpečených listinných
dôkazov vyplýva, že obžalovaný dňa 04.09.2024 absolvoval vyšetrenie u zubárky, ktoré malo byť
o 14.00 hod. Z výtlačku, ktorý predložila táto zubárka vyplýva, že v tento deň v čase o 14.51 hod.

bolo v informačnom systéme evidované stomatologické vyšetrenie obžalovaného. Obžalovaný po tomto
vyšetrení išiel navštíviť svoju matku, pričom v byte pri nej sa nachádzala aj jeho sestra H. I.. Táto
svedkyňa vo svojej výpovedi presne popísala, kedy obžalovaný prišiel k nim domov, dokedy sa tam
zdržal a tiež akú mal prilbu a na akom bicykli bol. Obžalovaný v čase okolo 15.30 hod. po odchode z
bytu svojej matky smeroval domov do A., avšak nie po cyklochodníku popri ceste Váh, ale cez kopec,

o čom predložil do spisu fotografie a tieto fotografie boli vykonané v čase o 15.54 hod na družstevnej
ceste od G. smerom do A.. Z bytu svojej matky na adrese J. K. L. A. v B. C. je to na spomenutú
družstevnú cestu vzdialenosť približne 4 kilometre a podľa údajov z webovej mapy to na bicykli trvá
minimálne 22 minút. Je teda logické, že v čase medzi odchodom od matky a vyhotovením fotografií
nemal čas na nič iné, okrem vyjdenia na kopec G.. Na čo potreboval približne 24 minút, v takom časovom

intervale by mal len 2 minúty na spáchanie skutku a vrátenie sa na svoju trasu, čo nie je fyzikálne
možné. Podľa jeho názoru v tomto prípade chýba subjekt trestného činu, teda páchateľ, keďže nebolo
žiadnym dostatočným spôsobom preukázané, že čin spáchal práve obžalovaný a to vzhľadom na
pretrvávajúce dôvodné pochybnosti o tom, či sa vôbec mohol nachádza na mieste činu. Taktiež chýba
objektívna stránka skutkovej podstaty, pretože nie je zrejmé, či vôbec došlo k spáchaniu skutku ako

takého a k priebehu skutkového deja spôsobom, ako to tvrdí poškodený. Skutočnosť, že sa obžalovaný
nenachádzal na mieste činu, svojou výpoveďou v prípravnom konaní potvrdila aj H. I., pričom jasne
uviedla, že jej brat bol na návšteve matky a odchádzal približne o 15.30 hod. Z listinných dôkazov
vyplýva, že obžalovaný v daný deň absolvoval vyšetrenie u zubárky, ktoré bolo plánované na 14.00
hod., z výtlačku, ktorý predložila zubárka vyplýva, že v tento deň v čase o 14.51 hod bolo v informačnom

systéme evidované stomatologické vyšetrenie obžalovaného a po skončení vyšetrenia bolo dané do
systému a bola vyhotovená lekárska správa. Logicky tak z uvedeného vyplýva, že vyšetrenie muselo
skončiť o 14.51 hod. Následne sa obžalovaný presunul do bytu svojej matky. Časová os a vykonané
dôkazy dávajú jasnú a ničím nerušenú predstavu o pohybe obžalovaného v danom čase. Obžalovaný
poukazuje aj na výpoveď poškodeného, ktorý opisuje, že mal údajne obžalovanému odlomiť kúsok prilby

v úplne inej farbe, než vlastní obžalovaný. Sám vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 28.03.2025
uviedol, že vlastní modrú prilbu, ktorá nebola poškodená. Uviedol, že vlastnil viacfarebnú prilbu, ale
do roku 2022, z ktorého roku fotografie predložil poškodený. Nebolo teda jednoznačne preukázané,
že by obžalovaný vlastnil farebne totožnú prilbu ako úlomok prilby nájdený poškodeným tak, ako to
uvádza súd vo svojom napadnutom rozsudku. Taktiež by chcel poukázať na skutočnosť, respektíve

nemožnosť údajného napadnutia bez povšimnutia akýchkoľvek svedkov a to tak na frekventovanom
mieste akým je cyklochodník na nábreží v tesnej blízkosti viacerých bytových domov a v čase, kedy
sa touto frekventovanou trasou vracajú ľudia z práce domov. Čo sa týka svedka C. C., možno hovoriť
len o nepriamom svedectve. Ak aj pomáhal hľadať poškodenému kľúče, je možné, že tieto poškodený
stratil pri páde spôsobenom vlastným zavinením a stratu kľúčov sa snažil zamaskovať takým spôsobom,

aby v očiach kolegu, respektíve iných ľudí vyzeral lepšie. Okrem toho je tu aj možnosť účelového
konania zo strany poškodeného, ktorý mal osobný spor s obžalovaným a už v minulosti uvádzal
nepravdivé údaje o obžalovanom a snažil sa docieliť jeho trestnoprávne stíhanie alebo priestupkové
konanie voči jeho osobe. Aj toto môže byť motivácia poškodeného vymyslieť si priebeh skutku. Súdnekriticky a bez dostatočného odôvodnenia odignoroval tak vážne rozpory, akými sú skutočnosť, že
zo zabezpečených dôkazov vyplýva, že obžalovaný sa nemohol nachádzať na mieste činu a spáchať
prečiny tak ako sú popísané v obžalobe, keďže sa nachádzal na iných miestach počas celej doby pred

a po spáchaní skutku. V neposlednom rade považuje za potrebné vyjadriť sa k zraneniam. Konkrétne
išlo o zlomeninu nosa a pomliaždenie a oderky ľavého stehna, ľavej ruky a ľavej časti driekovej časti
chrbta. Všetky zranenia sú vľavo alebo na nose. Je to možné, že k týmto zraneniam mohlo dôjsť aj pri
páde poškodeného z bicykla a to jeho vlastným zavinením. Hoci podľa vyjadrenia znalca v znaleckom
posudku mohol mechanizmus vzniku zranení zodpovedať výpovedi poškodeného, znalec žiadnym

spôsobom nerozviedol, či nemohli zranenia vzniknúť ale aj inak. Opätovne poukazuje na skutočnosť,
že tak vážny konflikt ako zhodenie z bicykla a následnú potýčku by v čase okolo tretej hodiny poobede
na cyklochodníku v lokalite J. mohol vidieť nejaký svedok, ktorý by prišiel poškodenému na pomoc.
Podľa názoru obžalovaného oveľa dôveryhodnejšie vyznieva verzia, keď poškodený spadol z bicykla a
v snahe zamaskovať to, si vymyslel napadnutie inou osobou, s ktorou mal v minulosti konflikty a cíti voči
nej averziu. Tieto pochybnosti jasne svedčia o neunesení dôkazného bremena na strane prokuratúry

ohľadom toho, či sa skutok vôbec stal tak ako je uvedené v obžalobe a či ho naozaj spáchal obžalovaný.
Čo sa týka výroku o treste nemôže sa stotožniť s výškou úhrnného peňažného trestu vo výmere 500
eur, s poukázaním na osobné pomery obžalovaného (netrestaný, bezúhonný, spoločenský, nekonfliktný
a ochotný pomôcť), ako aj na okolnosti prípadu, prevahu poľahčujúcich okolností, navrhuje, aby krajský
súd zmenil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a uložil obžalovanému úhrnný peňažný trest na

dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti
navrhuje, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 14T/43/2025
zo dňa 03.09.2025 zrušil a oslobodil obžalovaného spod obžaloby v plnom rozsahu podľa § 285 písm.
c) Trestného poriadku respektíve, aby Krajský súd v Žiline zmenil rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš a to tak, že mu uloží úhrnný peňažný trest na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Prokurátor sa písomne podaním zo dňa 4.9.2025 doručeným Okresnému súdu 4.9.2025 vyjadril k
odvolaniu obžalovaného, a to nasledovne:

Odvolanie je postavené len na odlišnom hodnotení zisteného skutkového stavu, v porovnaní s úvahami

súdu, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov vykonanými na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný
od začiatku konania voči svojej osobe popiera vinu za skutok, pre ktorý je trestne stíhaný a aktuálne
obžalovaný. Obžalovaný vo svojom odvolaní len selektívne vyberá dôkazy, ktoré hovoria v jeho
prospech, pričom jeho hodnotenie dôkazov je samozrejme poznačené subjektívnou snahou vyviniť sa.
Nosným dôkazom je pritom výpoveď samotného poškodeného, ktorý v podstate od úvodu trestného

konania zotrval na popise skutkového deja tak, ako je popísaný v prvostupňovom rozsudku. Výpovedi
poškodenéhonasvedčujúpritomajďalšiedôkazy,atolekárskesprávy,znaleckýposudok,aleajvýpoveď
svedka C.. Je nepochybné, že v inkriminovaný deň poškodený utrpel zranenia, spôsob ako k nim došlo,
detailne popísal a ukázal pri previerke jeho výpovede na mieste činu. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
bybolopriamzahranicouabsurdnostiprijaťzáver,žetietozraneniasispôsobilsámscieľomkrivoobviniť

obžalovaného B.. Rovnako neexistujú žiadne dôkazy a ani len indície, ktoré by viedli k tomu, že by bol
poškodený napadnutý inou osobou, a za páchateľa by napriek tomu označil práve obžalovaného. Má za
to, že skutkový dej bol už v prípravnom konaní objasnený nad mieru všetkých pochybností. Bezpochyby
u obžalovaného existoval aj motív, ktorým boli zlé vzájomné vzťahy medzi obžalovaným a poškodeným.
Za správne a zákonné považuje aj všetky ďalšie výroky prvostupňového súdu. Na základe uvedeného

navrhuje, aby druhostupňový súd odvolanie obžalovaného zamietol.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím krajským súdom konalo za
prítomnosti obhajcu obžalovaného a prokurátora. Obžalovaný svoju neprítomnosť na verejnom
zasadnutí prostredníctvom obhajcu ospravedlnil a požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v

jeho neprítomnosti. Krajský súd po splnení zákonných podmienok vykonal verejné zasadnutie v
neprítomnostiobžalovaného.Prokurátorvkonečnomnávrhunavrholodvolanieobžalovanéhozamietnuť
ako nedôvodné. Obžalovaný prostredníctvom obhajcu aj na konanom verejnom zasadnutí zotrval na
podanom odvolaní, ako aj na jeho dôvodoch. Ďalej navrhol, aby súd jeho odvolaniu vyhovel a rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a obžalovaného v plnom rozsahu podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil spod

obžaloby, resp. aby krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu a to tak, že obžalovanému uloží úhrnný
peňažný trest na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným A. B. bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým je
prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak je nedôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdenej

trestnej činnosti (prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
podľa ustanovení Trestného poriadku, a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové
zisteniasúduprvéhostupňa,takakosúuvedenévnapadnutomrozsudku,súsprávne,lebozodpovedajú
výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach

skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Pri hodnotení dôkazov, ktoré
vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por.,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným
a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny
a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že

toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu,
v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti
súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. B. založil odvolanie
v podstatnej miere na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého
stupňa. S jeho podstatnými námietkami, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa

vnapadnutomrozhodnutíriadneasprávnevysporiadalavpodstatenenechalotvorenúžiadnupodstatnú
spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný

a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si
osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné
správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho

úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A. B.
rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využil všetky svoje práva zakotvené v § 34
Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a spochybňoval

predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, naplnenie zákonných znakov
skutkovej podstaty žalovaných trestných činov (prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.
zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam,
ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce (predovšetkým nedôsledná aplikácia zásady
v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B. odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému

skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané
a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného,
a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy
vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba

nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A.
B. spáchal žalovaný skutok. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný spáchal žalovaný skutok (právne kvalifikovaný
ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a) Tr. zák.) v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru. Aj keď obžalovaný

v priebehu celého trestného konania spáchanie trestného činu výtržníctva a ublíženia na zdraví tak, ako
bola na neho podaná obžaloba a ako bol následne po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní
uznaný vinným súdom prvého stupňa, popiera, ohľadne preukázania viny obžalovaného aj krajský
súd v podrobnostiach odkazuje na viaceré dôkazy, ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného trestného činu a na ktoré v podrobnostiach poukázal

a správne tieto vyhodnotil okresný súd tak jednotlivo, ako aj v súhrne a vo vzájomných súvislostiach,
postupujúc dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., na str. 4 až 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku
a s ktorou argumentáciou sa odvolací krajský súd stotožňuje. Nakoľko rozhodnutia súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu tvoria jednotu, krajský súd na tomto mieste považuje za nadbytočné opakovať
správnu a vyčerpávajúcu argumentáciu súdu prvého stupňa obsiahnutú v odôvodnení napadnutého

rozsudku, pri existencii podrobne a erudovane učineného hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa
a na tomto mieste na túto v podrobnostiach odkazuje.

Obžalovaný A. B. v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným
súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy hodnotí podľa jeho

predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia odvolania (a to
v jeho prospech) však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov, tak ako je táto zakotvená
v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak, súd prvého stupňa vykonané dôkazy hodnotil
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym skutkovýmzisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Hodnotiac dôvody odvolania
obžalovaného, v tomto smere možno dospieť k záveru, že obžalovaný dáva do popredia skutočnosti,
ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine, skutočnosti zistené na základe

vykonaného dokazovania hodnotí izolovane a nie v súhrne aj s ostatnými zistenými skutočnosťami
a na druhej strane znižuje význam dôkazov a zistených skutočností, ktoré ho usvedčujú zo spáchania
žalovanej trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on
sám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným
prezentované hodnotenie dôkazov však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2

ods.12Tr.por.Uvádzanézákonnéustanovenieukladásúdupovinnosťdôkazyhodnotiťnielenjednotlivo,
ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia
dôkazov postupoval okresný súd, čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Celkovo
odôvodnenie rozsudku okresný súd učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Obžalovaný A. B. spáchanie žalovaného skutku popiera aj v rámci odvolacieho konania. Výpoveď

obžalovaného, v ktorej obžalovaný odmieta vinu a prednáša svoju verziu priebehu skutku, krajský
súd hodnotí ako nehodnovernú nielen vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy, ktoré obžalovaného
bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku, ale súčasne
aj s prihliadnutím na správanie samotného obžalovaného v priebehu vedeného trestného konania.
Obžalovaný svoju obranu založil na tom, že v čase, keď malo dôjsť ku skutku, nemohol byť na mieste,

kde malo podľa poškodeného dôjsť k jeho fyzickému napadnutiu obžalovaným. Obžalovaný opakovane
poukazuje na to, že v čase bezprostredne predchádzajúcom žalovanému skutku, bol na ošetrení u
zubárky a následne išiel navštíviť svoju matku, kde sa stretol aj so sestrou. Skutočnosť, že v kritickom
čase mal byť so sestrou u matky obžalovaný prvýkrát uviedol až po druhom výsluchu v procesnom
postavení obvineného dňa 28.3.2025, s odstupom niekoľkých mesiacov (skutok sa stal 4.9.2024,

obvinenie bolo vznesené dňa 3.10.2024). Podľa obžalovaného dôvodom krivej výpovede poškodeného
E. D. bola z jeho strany pomsta za ich predchádzajúce nezhody na pracovisku, ktoré vyústili až do
ukončenia pracovného pomeru práve s obžalovaným. Naviac okolnosti tvrdené poškodeným nie sú
objektivizované žiadnym ďalším dôkazom a ani iným svedkom, keďže je nepravdepodobné, že by na
frekventovanom mieste domnelého incidentu s poškodeným nebola v tom čase žiadna iná osoba.

Obžalovaný je zo spáchania skutku usvedčovaný predovšetkým výpoveďou svedka poškodeného
E. D., ktorý v rámci svojich výpovedí v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní opakovane
podrobne popísal miesto, čas a priebeh skutku, vrátane konania obžalovaného, ako aj okolnosti, za
ktorých k napadnutiu došlo a ktoré predchádzali samotnému napadnutiu a to v súlade s tým, ako

bol obžalovaný uznaný vinným napadnutým rozsudkom okresného súdu. Výpoveď poškodeného v
logických súvislostiach podporuje aj výpoveď svedka C. E. C., ktorý síce nebol prítomný pri samotnom
skutku, ale poškodený ho bezprostredne po ňom kontaktoval a spoločne na mieste incidentu hľadali
kľúče, ktoré pri útoku poškodený stratil. Svedok C. popísal aj výzor poškodeného, na ktorom si
všimol poranenia spočívajúce v krívaní na jednu nohu a taktiež na poškodenom videl začervenané

fľaky na tvári a v oblasti krku a trapézového svalu, poranenia a škrabance na priehlavku ruky.
Poškodený mu presne ukazoval miesto, kde bol napadnutý a aj kmeň stromu, ku ktorému ho mal
obžalovaný tlačiť a cez ktorý potom prepadol. Svedok vedel od poškodeného aj o predchádzajúcich
incidentoch a ukazoval mu aj SMS správy, ktoré mu mal obžalovaný poslať na jeho mobilný telefón.
Svedok potvrdil, že počas hľadania kľúčov pri cykloceste sa im podarilo nájsť odlomenú časť prilby,

ktorá podľa tvrdenia poškodeného patrila obžalovanému B.. Zranenia, ktoré utrpel poškodený pri
napadnutí obžalovaným zodpovedajú znalcom popísanému mechanizmu vzniku poranení (znalec z
odboru zdravotníctvo - úrazová chirurgia MUDr. Marián Selecký, MPH vypracoval Znalecký posudok
č. 33/2024 v znení doplnku č. 8/2025, ktorý bol prečítaný so súhlasom obžalovaného a prokurátora
na hlavnom pojednávaní). Dobu liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života znalec stanovil

na dobu 14 až 21 dní, pričom vykonal bodové ohodnotenie. Na svojich záveroch znalec zotrval aj
v doplnení znaleckého posudku, pričom upresnil obmedzenie obvyklého spôsobu života poškodeného
v rozsahu od 4.9. do 20.9.2024, teda v rozpätí 16 dní, v zmysle bolestí, opuchu, sťaženého dýchania,
nutných pravidelných lekárskych kontrol, redukcie fyzickej, pracovnej a športovej záťaže. Ako najťažšie
utrpené zranenie znalec identifikoval zlomeninu nosových kostí poškodeného, kde ustálil možnosť

vzniku zranenia mechanizmom - pôsobením tupého mechanizmu na nosovú oblasť a ľavú stehennú
oblasť tak ako to uvádzal poškodený E. D.. Prítomné pohmoždenia a povrchové odierky v oblasti
strednej tretiny stehna vľavo sú následkom možného pádu na nerovný povrch/predmet. Ani podľa
krajského súdu tu neexistovali podstatné rozpory medzi znalcom popisovaným mechanizmom vznikuporanení a výpoveďou poškodeného, s čím korešpondovali aj lekárske správy, potvrdzujúce napadnutie
inou osobou, ktoré boli oboznámené prečítaním na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ obžalovaný v konaní
opakovane naznačuje, že zo strany poškodeného išlo o akt pomsty za ich predchádzajúce pracovné

konflikty, týmto tvrdeniam nezodpovedajú zabezpečené a vykonané dôkazy (výpovede obžalovaného,
poškodeného, svedka C., listinné dôkazy), z ktorých naopak vyplýva, že hoci v nedávnej minulosti
obžalovaný a poškodený pracovali na jednom pracovisku, v dôsledku riadneho neplnenia pracovných
povinností obžalovaným bol poškodeným, ako jeho nadriadeným na tieto nedostatky upozorňovaný
a napomínaný. Nasvedčuje tomu aj popisovaný incident medzi obžalovaným a poškodeným v Lidli,

priestupkovo riešený, pričom toto konanie bolo zastavené, pretože poškodený uviedol, že sa bál osobne
stretnúť s obžalovaným pri prejednaní priestupku. Obžalovaný ho mal potom opakovane slovne napádať
a zasielal mu aj výhražné SMS, ktoré potvrdil aj svedok C.. Pokiaľ ide o vyviňujúcu výpoveď svedkyne
H. I., sestry obžalovaného, nemožno opomenúť, že hoci táto svedkyňa si veľmi podrobne pamätala
všetky okolnosti pravidelnej spoločnej návštevy s bratom u ich matky, vypovedala o nich až s niekoľko
mesačným odstupom, po dodatočnom označení jej osoby obžalovaným a podstatou jej výpovede bolo

najmä presné uvedenie času odchodu obžalovaného od matky aj s konkrétnym popisom jeho oblečenia,
bicykla a cyklistickej prilby. V konkrétnostiach, reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného, považuje
krajský súd za potrebné k existujúcej dôkaznej situácii v tejto trestnej veci uviesť nasledovné. Je
nepochybné, že obžalovaný bol objednaný na ošetrenie u zubárky na 14.00 hod. Zdôrazňovanie času
evidencie ošetrenia v informačnom systéme o 14.51 hod. neznamená, že obžalovaný nemohol spáchať

žalovaný skutok v čase okolo 15.15 hod., osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že sa presúval na
bicykli. Evidencia ošetrenia v informačnom systéme má registračný charakter, nakoľko podľa správy
zubárky táto mala objednaného ďalšieho pacienta po obžalovanom na 14.30 hod. a o 15.00 hod.
zatvárala ambulanciu, čiže išlo o evidenčný úkon v informačnom systéme a nie reálny čas odchodu
obžalovaného z ambulancie. Obžalovaným predložené fotografie, ktoré boli vyhotovené v daný deň

o15.54hod.nadružstevnejcesteodG.smeromdoA.rovnakonevylučujú,žeobžalovanýsažalovaného
skutku nemohol v dopustiť v čase približne o 15.15 hod na cyklochodníku v mestskej časti D. v B. C..
Návštevu u matky obžalovanému potvrdzuje len jeho sestra s tým, že odišiel o 15.30 hod na bicykli.
Vzhľadom na časové a miestne súvislosti je možné pripustiť, že obžalovaný sa mohol krátko stretnúť so
sestrou u matky, avšak výpoveď tejto svedkyne v kontexte ostatných dôkazov vyznieva účelovo práve

veľmi detailným uvádzaním podrobností, ktoré viedli okresný aj krajský súd k záveru o snahe svedkyne
napomôcť obžalovanému (blízkej osobe). Na základe vyššie uvedeného, po vyhodnotení všetkých
dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne, je bez rozumných pochybností logickým jedine záver, že obžalovaný
v rámci svojich presunov po cyklochodníku stretol poškodeného rovnako na bicykli a využil stretnutie
rádovovminútachnatzv.„vybaveniesistarýchúčtov“,čomunasvedčujeajjehoosloveniepoškodeného:

„No, čo E., niečo som ti sľúbil!“ predchádzajúce samotnému fyzickému napadnutiu. Neexistencia ďalších
svedkov na mieste verejnosti prístupnom sama osebe neznamená, pri existencii ďalších dôkazov, že
skutok sa nestal tak, ako ho popisuje poškodený. Úlomok z prilby ani farba a typ bicykla obžalovaného
v tomto konaní nie sú dôkazmi, ktoré by mali zásadný význam pre rozhodnutie o vine, možno ich hodnotiť
len podporne. Ani podľa krajského súdu teda nie sú žiadne vážnejšie pochybnosti o tom, že konflikt

medzi obžalovaným a svedkom poškodeným prebehol tak, ako je to uvedené obžalobe a následne aj
skutkovej vete rozsudku s následkami na zdraví poškodeného. Pokiaľ ide o motív konania, obaja, t.
j. obžalovaný aj poškodený zhodne potvrdili vzájomnú animozitu, ktorá vyplývala z predchádzajúcich
sporov na spoločnom pracovisku, podľa ktorých si obžalovaný nemal dôsledne plniť pracovné povinnosti
a poškodený ako jeho nadriadený ho na to upozorňoval. Ani krajský súd nezistil u poškodeného motív

vypovedať účelovo v neprospech obžalovaného, keďže poškodený opakovane prezentoval svoje obavy
zo správania sa obžalovaného voči nemu, ktoré obžalovaný ešte podporoval verbálnymi útokmi, ale
napríklad aj zasielaním SMS, ktoré možno považovať za výhražné, keďže poškodeného považoval za
zodpovedného za jeho ukončenie pracovného pomeru. Mechanizmus vzniku poranení poškodeného
nezodpovedá pádu na zem tvrdeného obžalovaným, výpoveď poškodeného v tomto smere potvrdzuje

aj znalecký posudok. Súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj lekárske správy, z ktorých vyplýva, že
poškodený lekárske vyšetrenie vyhľadal do niekoľkých hodín po skutku. Poškodený v rámci lekárskych
vyšetrení k zraneniu opakovane totožne uvádzal, že bol napadnutý inou osobou. Obžalovaný mal
motív fyzicky zaútočiť na poškodeného, a to z dôvodu, podľa jeho názoru, nespravodlivého ukončenia
pracovného pomeru a momentálneho využitia situácie, keď sa s poškodeným stretol na cyklochodníku,

kde v danom okamihu neboli prítomné žiadne ďalšie osoby ako svedkovia. Predmetom tohto trestného
konania je ublíženie na zdraví poškodeného E. D., spáchané na mieste verejnom prístupnom, ktoré bolo
v tomto trestnom konaní aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonaným dokazovaním preukázané bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností.Po tom, ako okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne protiprávne konanie
obžalovaného správne právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., čo okresný súd správne a podrobne zdôvodnil
v odôvodnení rozsudku. Vo vzťahu k prečinom okresný súd správne uzatvoril, že obžalovaný konal
v priamom úmysle. Ak obžalovaný poškodeného chytil pod krkom a následne pravou rukou chytil za
ľavé zadné vrecko nohavíc a zvalil ho na zem a následne pravou rukou zovretou v päsť ho jedenkrát
udrel do nosa, chcel poškodenému spôsobiť ublíženie na zdraví (jedná sa o úder do oblasti tváre

a násilné zvalenie dospelej osoby na zem). Zistené zranenie u poškodeného zodpovedá zákonnej
definícii ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr. zák., keď ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona
rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie
alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.
Uvedené primárne vyplýva z lekárskych správ založených v spise a z vyššie uvádzaného znaleckého
posudku vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctva. Poškodený vyhľadal lekársku pomoc, bol

vyšetrený, ošetrený, liečil sa, doba obmedzenia v obvyklom spôsobe života predstavovala minimálne 16
dní a uvedené spočívalo v prítomných bolestiach, sťaženom dýchaní, obmedzení akýchkoľvek aktivít.

V danej veci je plne na mieste aj právna kvalifikácia skutku ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a) Tr. zák. Obžalovaný sa konaním popísaným v skutku nepochybne dopustil fyzicky, na mieste

verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného. V tomto prípade výtržnosť spočívala vo fyzickom
napadnutí iného na mieste verejnosti prístupnom. Výsledkom fyzického napadnutia poškodeného bolo
spôsobenieublíženianazdraví,zaktoréjeobžalovanýzodpovednývtrestnoprávnejrovineakozaprečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. (a nejedná sa napr. o spôsobenie drobného ublíženia
na zdraví s postihom na úrovni priestupku).

V danom prípade ani podľa názoru krajského súdu nie je na mieste aplikácia § 10 ods. 2 Tr.
zák. a závažnosť protiprávneho konania obžalovaného nemožno hodnotiť ako nepatrnú. Závažnosť
protiprávneho konania obžalovaného je nepochybne vyššia ako nepatrná a to vzhľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následok, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku

páchateľa. V danom prípade sa jednalo o úmyselné protiprávne konanie obžalovaného. Obžalovaný
svojím úmyselným konaním spôsobil následok v podobe ublíženia na zdraví tak, ako sa uvádza v skutku
napadnutého rozsudku a ako to vyplýva z lekárskych správ a znaleckého posudku. Obžalovaný sa takto
správal z dôvodu, že poškodeného považoval za vinníka toho, že musel ukončiť pracovný pomer v
zamestnaní, kde spoločne pracovali.

V ostatnom odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako totožné s jeho obhajobou
prezentovanou v priebehu konania pred okresným súdom, pričom s touto obhajobou sa okresný súd
správne a dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 4 až 6,
na ktorú argumentáciu odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie aj pokiaľ ide o uloženie
trestu obžalovanému. V odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané ohľadne
rozhodnutia o uložení trestu obžalovanému, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov
vyplývajúce a tieto potom správne vyhodnotil pre účely uloženia trestu obžalovanému za spáchanú

trestnú činnosť v kontexte zásad ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne s prihliadnutím na § 34
ods. 4 Tr. zák., ako aj v kontexte účelu trestu. Krajský súd pripomína, že u obžalovaného bola zistená pri
ukladaní trestu obžalovanému jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. (páchateľ viedol
pred spáchaním skutku riadny život), a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť a to z dôvodov, na ktoré
okresný súd poukázal v odôvodnení rozsudku. Okresný súd obžalovanému správne, pokiaľ ide o druh

trestu, uložil úhrnný peňažný trest pri dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 500 eur, nakoľko sa jedná
o osobu, ktorá doposiaľ nebola odsúdená za spáchanie trestného činu a tiež za splnenia zákonných
podmienok podľa § 56 ods. 2 Tr. zák., keď obžalovaný spáchal dva prečiny, teda trestné činy menšej
závažnosti a má príjem, z ktorého môže peňažný trest uhradiť. Pokiaľ ide o výmeru peňažného trestu,
uvedená výmera zodpovedá ustanoveniu § 56 ods. 1 Tr. zák. Zároveň pre prípad, že by obžalovaný

výkon peňažného trestu úmyselne zmaril, ustanovil mu súd náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2
mesiace. Zohľadniac kritériá ukladania trestov podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., zásady ukladania trestov podľa
§ 34 Tr. zák., ako aj účel trestu, aj krajský súd považuje takto uložený úhrnný peňažný trest s poukazom
na osobu obžalovaného, ktorý nemá záznam v registri trestov, okolnosti skutku, povahu spáchanéhoskutku, ako aj spôsobený následok za postačujúci pre dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného, ktorý
v uloženej výške zodpovedá zásadám individuálnej, aj generálnej prevencie a ktorý je tiež objektívnym
vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa postupom podľa §
287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému E. D. škodu vo výške 1 430
eur. Poškodený si škodu riadne a včas uplatnil v tomto trestnom konaní z titulu bolestného určeného
znaleckým posudkom. V tejto súvislosti krajský súd len na okraj poznamenáva, že poškodený odvolanie

proti výroku o náhrade škody nepodal.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

14 3To/94/2025
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.