Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6S/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0825101029
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0825101029.1

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan
Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej (sudkyňa spravodajkyňa), vo
veci žalobcu Okresná prokuratúra Trenčín, Bernolákova 2, 912 50 Trenčín, proti žalovanému mesto
Trenčianske Teplice, Gen. M. R. Štefánika 613/4, 914 51 Trenčianske Teplice, IČO: 00 312 088, o súlade
čl. 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Trenčianske Teplice č. 02/2024 zo dňa 26. 06. 2024

o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzených úsekoch miestnych ciest na území mesta
Trenčianske Teplice, so zákonom, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia
mesta Trenčianske Teplice č. 02/2024 zo dňa 26. 06. 2024 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel
na vymedzených úsekoch miestnych ciest na území mesta Trenčianske Teplice, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 21. 11. 2025 domáha vyslovenia
nesúladu čl. 7 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia mesta Trenčianske Teplice č. 02/2024 zo dňa
26. 06. 2024 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzených úsekoch miestnych ciest
na území mesta Trenčianske Teplice (ďalej len „VZN“) so zákonom, konkrétne s § 6 ods. 1 zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), § 6a ods. 1 zákona č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) s poukazom na ustanovenia 2a

ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný
zákon“).

2. Žalobca zároveň v zmysle § 362 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) navrhol, aby správny súd dočasne pozastavil účinnosť čl. 7 ods. 2

VZN, pretože podľa žalobcu dochádza zo strany žalovaného svojvoľne k diskriminácii občanov, žalovaný
si uzurpuje nadradené postavenie nad svojimi obyvateľmi a porušuje tak ich základné práva (zásada
rovnosti – rovnaká možnosť prístupu k poskytovaným výhodám žalovaným). Podaním zo dňa 04. 12.
2025 žalobca návrh na dočasné pozastavenie účinnosti doplnil. Podľa žalobcu ďalšie uplatňovanie
čl. 7 ods. 2 VZN môže ohroziť základné práva a slobody a prípadne mať iný vážny nenapraviteľný
následok. V zmysle § 362 ods. 1 SSP je jedným z dôvodov dočasného pozastavenia účinnosti VZN

prípad, ak ďalšie uplatňovanie takéhoto VZN môže ohroziť základné práva a slobody, pričom zákon
nešpecifikuje, že musí ísť o závažné alebo značné ohrozenie a postačuje ohrozenie, t. j. nevyžaduje
sa preukázanie následku. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2016 zo dňa
21. 09. 2016 „ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším uplatňovaním napadnutého
právneho predpisu bude zúžený chránený rozsah chráneného priestoru jednotlivých základných
práv a slobôd alebo bude podmieňovaný (sťažovaný) ich výkon neprimeranými podmienkami či

prekážkami. ...pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno zahrnúť zvyšné hrozby podobnej
naliehavosti a intenzity.“ Žalobca s odkazom na žalobné body odôvodňujúce nezákonnosť VZN preich rozpor s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 6a ods. 1 cestného zákona a § 2a ods.
2, § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona uviedol, že uvedenou úpravou sú žalovaným nad rámec
zákona určené rozdielne podmienky pre vydanie rezidentských parkovacích kariet (za výhodnejšiu

sumu oproti každodennej úhrade parkovného) pre žiadateľov v rovnakom postavení. Uvedeným
postupom – diferenciáciou jednotlivých žiadateľov na základe lustrácií o splnení ich záväzkov voči
žalovanémuapodmienenímvydaniaparkovacejrezidentskejkartyichúhradou,dochádzakohrozovaniu
a porušovaniu základných práv týchto žiadateľov na rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1
prvá veta Listiny základných práv a slobôd) a rovnaké zaobchádzanie spočívajúce v rovnakej možnosti

prístupu k mestom poskytovaným službám, ako aj porušovaniu zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2
Ústavy SR, § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Aplikáciou napadnutých ustanovení
VZN pri posudzovaní žiadostí o vydanie rezidentských parkovacích kariet a následnom nevydaní
žiadanej rezidentskej karty dochádza zo strany žalovaného k priamej diskriminácii žiadateľov, ktorí
majú voči mestu neuhradené splatné záväzky. Žalovaný bez akýchkoľvek obmedzení vydá rezidentskú
parkovaciu kartu až po úhrade nedoplatku, čím fakticky dochádza k „vynucovaniu“ úhrady záväzkov

mesta od žiadateľov „pod rúškom“ poskytnutia cenovo výhodnejšieho parkovania v žalovaným určenej
parkovacej zóne. Napadnutá úprava VZN a postup žalovaného nezohľadňuje možnosť chybného
vyúčtovania nedoplatku zo strany žalovaného alebo chybnej evidencie vykonaných úhrad, ale v prípade
neuhradenia žalovaným vyčísleného neuhradeného záväzku priamo vylučuje žiadateľa z možnosti
poskytnutia cenovo výhodnejšieho parkovania v žalovaným určenej parkovacej zóne do času úhrady

tohto záväzku, resp. v prípade spornosti výšky záväzku, až do jej odstránenia. Z toho vyplýva
vzhľadom na reálne ohrozovanie a porušovanie rovnosti v právach a zákazu diskriminácie uplatňovaním
žalobou napadnutých ustanovení VZN, ohrozovanie základných práv a slobôd ako dôvod odôvodňujúci
dočasné pozastavenie účinnosti žalobou napadnutých ustanovení VZN v zmysle § 362 ods. 1 SSP.
Aplikovaním napadnutého ustanovenia VZN je podľa žalobcu zasahované aj do majetkovej sféry

žiadateľa, ktorý je nielen „postihovaný“ nad rámec zákonnej úpravy za neuhradenie splatných záväzkov,
ale je nútený, pri potrebe využitia opakovaného každodenného parkovania v spoplatnenej parkovacej
zóne mesta (napr. pri bývaní/sídle podnikania v parkovacej zóne mesta bez možnosti parkovania na
vlastnom pozemku), využiť úhradu parkovného formou jednorazovej (hodinovej) úhrady, ktorá v prípade
žalovaného predstavuje sumu v najlacnejšej zóne za 1 euro na hodinu, pri týždennom pracovnom

čase 8 hodín denne sumu 8 eur, teda 40 eur týždenne, pričom najdrahšia rezidentská karta za 1 rok
vo výške 20 eur je niekoľkonásobne výhodnejšia. Nie vždy musí mať žalovaný k dispozícii správne
údaje o nedoplatkoch svojich obyvateľov, kedy takýmto spôsobom v podstate z pozície sily donucuje
žiadateľov o rezidentskú kartu o zaplatenie určenej sumy za iné podlžnosti, ktorých riešenie (vymáhanie)
je upravené osobitnými právnymi predpismi, pričom žiadateľ (obyvateľ mesta) nemá v takomto prípade

možnosť podania opravného prostriedku. Pri odmietnutí uvedeného sa mu niekoľkonásobne parkovné
v meste predražuje. Tento následok v majetkovej sfére žiadateľa s neuhradenými splatnými záväzkami
voči mestu, spôsobený ďalším uplatňovaním nezákonnej úpravy VZN, považuje žalobca za iný vážny
nenapraviteľný následok taktiež odôvodňujúci dočasné pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
VZN v zmysle § 362 ods. 1 SSP.

3. Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe navrhol, aby správny súd návrh na dočasné pozastavenie
účinnosti článku 7 odsek 2 VZN zamietol. Podľa názoru žalovaného zachovanie antidiskriminačného
princípunemožnostotožňovaťsostavom,abymalkaždýprávonavšetko.Princípzachovaniarovnakého
zaobchádzania neznamená, že všetci majú za každých okolností a v každej oblasti života rovnaké

práva a oprávnenia, prípadne povinnosti. Aj na úrovni štátu sú v rámci platnej právnej úpravy nastavené
isté regulatívy na dosiahnutie konkrétneho práva alebo konkrétneho účelu. Ako príklad možno uviesť
splnenie podmienky veku pri výkone tak aktívneho ako aj pasívneho volebného práva, či stanovenie
podmienkydosiahnutiavekuprimožnostizískaniavodičskéhooprávneniaprejednotlivétypyvodičských
skupín. O diskrimináciu nejde vtedy, ak ma každý po splnení rovnakých podmienok možnosť dosiahnuť

rovnaké práva, či oprávnenia. Napadnutým článkom VZN je nepochybne naplnený princíp rovnakého
zaobchádzania - každý má právo, aby po splnení rovnakej podmienky získal obsahovo totožné právo
na poskytnutie rezidenčnej karty za rovnakých zvýhodnených podmienok. Podstatou zásady rovnakého
zaobchádzania je, že porovnateľné osoby, v danom prípade obyvatelia mesta Trenčianske Teplice,
majú byť v porovnateľných situáciách, v danom prípade v možnosti získania zvýhodnenej rezidenčnej

parkovacej karty, posudzované rovnako. A prípadné rozdielne zaobchádzanie je prípustné len vtedy, ak
je objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa. Žalovaný tvrdí,
že napadnutá časť VZN tieto atribúty spĺňa. Podmienky zakotvené v článku VZN predstavujú absolútne
legitímny nástroj k tomu, aby si osoby riadne plnili, respektíve splnili svoje zákonné povinnosti na úsekudaní a poplatkov voči mestu. Povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z právnej úpravy prijatej zákonodarcom.
Je v súlade so záujmami a povinnosťami žalovaného ako mesta v postavení jednotky územnej
samosprávy, aby využilo dostupné právne prostriedky na účinné vymáhanie nedoplatkov. Za takúto

možnosť žalovaný považuje aj žalobcom napadnutú časť VZN. Vo VZN zakotvený mechanizmus
odzrkadľuje aj zákonný záväzok žalovaného riadne a účinne vymáhať daňové nedoplatky. K splneniu
tejto povinnosti napokon opakovane vyzýva aj Najvyšší kontrolný úrad SR. Nemožno súhlasiť
ani s tvrdením, že by vlastník motorového vozidla, ktorý má voči žalovanému evidovaný nedoplatok,
musel takýto nedoplatok uhradiť. Aj takýto vlastník má možnosť sa rozhodnúť. Má možnosť výberu.

A to buď uhradiť nedoplatok, s ktorým aktom je spojená možnosť zakúpenia finančne zvýhodnenej
parkovacej karty, alebo neuhradiť nedoplatok s možnosťou parkovania na určených parkovacích
miestach s úhradou hodinovej sadzby za krátkodobé parkovanie. Nástroj vyjadrený v napadnutej časti
VZN považuje žalovaný aj za formu objektívne odôvodneného prevenčného pôsobenia na daňové
subjekty, aby si svoje povinnosti voči žalovanému ako správcovi dane riadne a včas plnili.

4. Podľa § 362 ods. 1 SSP, správny súd môže uznesením na návrh žalobcu dočasne pozastaviť
účinnosť všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ak ich ďalšie
uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo
závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok.

5. Podľa § 362 ods. 2 SSP, ak správny súd návrhu žalobcu podľa odseku 1 nevyhovie, uznesením ho
zamietne.

6. V rámci konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo

samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (štvrtá časť, štvrtá hlava, piaty diel SSP)
môže správny súd dočasne pozastaviť účinnosť všeobecne záväzného nariadenia za splnenia zákonom
stanovených podmienok. Účelom takéhoto rozhodnutia je zabrániť nastúpeniu právnych účinkov
napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, ktoré následne nemôže byť podkladom pre vydanie

naň nadväzujúceho rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v administratívnom konaní.
Dočasné pozastavenie účinnosti všeobecne záväzného nariadenia má povahu zásahu do existujúceho
právneho stavu pred rozhodnutím vo veci samej a tento inštitút možno použiť len v prípadoch, ak
ďalšie uplatňovanie napadnutého všeobecne záväzného nariadenia môže ohroziť základné práva a
slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný

vážny nenapraviteľný následok (akútna ochrana práv). Správny súd o dočasnom pozastavení účinnosti
všeobecne záväzného nariadenia rozhoduje výlučne na návrh žalobcu, preto musí žalobca v návrhu
nielen uplatniť niektorý zo zákonných dôvodov, ale musí uplatnený dôvod aj preukázať.

7. Správny súd po preskúmaní návrhu žalobcu dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené

zákonné podmienky na dočasné pozastavenie účinnosti čl. 7 ods. 2 VZN, pretože žalobca neosvedčil
skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že uplatňovanie uvedeného ustanovenia napadnutého VZN môže
ohroziť základné práva a slobody alebo že by hrozila značná hospodárska škoda alebo závažná ujma
na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok. Preto návrh podľa § 362 ods. 2
SSP zamietol.

8. Žalobca odôvodnil svoj návrh na dočasné pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia VZN tým,
že jeho aplikáciou dochádza k ohrozovaniu a porušovaniu zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods.
1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj k diskriminácii žiadateľov o vydanie parkovacej karty, ktorí majú voči

žalovanému neuhradené splatné záväzky (t.j. nedoplatok na miestnych daniach a/alebo poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady) podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1
antidiskriminačného zákona. Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy SR sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky

všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné
postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.9. Žalobca odôvodňuje svoj návrh na dočasné pozastavenie účinnosti podľa § 362 ods. 1 SSP tým,
že uplatňovanie napadnutého ustanovenia VZN môže ohroziť základné práva a slobody. Katalóg
základných práv a slobôd je upravený v Ústave SR ako aj v Listine základných práv a slobôd. Vyššie

uvedené články Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, na ktoré poukazuje žalobca, zakotvujú
základné právo na rovnosť a s tým súvisiaci zákaz diskriminácie, obsahom ktorého je nemožnosť
kohokoľvek poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať na základe uzavretého okruhu kritérií,
a to: pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Žalobcom napadnuté VZN upravuje okrem iného vydávanie parkovacích kariet umožňujúcich dočasné
parkovanie vozidla na platených parkovacích miestach s tým, že napadnutý čl. 7 ods. 2 VZN ustanovuje,
že parkovacia karta sa nevydá žiadateľovi, ktorý má v deň podania žiadosti evidované nedoplatky
voči žalovanému na miestnych daniach alebo poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady. Na základe uvedeného ustanovenia VZN sa síce zaobchádza s určitou kategóriou ľudí odlišne,
avšak nie na základe kritérií chránených zákazom diskriminácie tak, ako je zakotvený v Ústave SR

a Listine základných práv a slobôd, kam existencia nedoplatkov na miestnych daniach alebo poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady nepatrí. Žalobca v návrhu ani netvrdil, že by dochádzalo
k odlišnému postaveniu žiadateľov o vydanie parkovacej karty na základe niektorého z ústavne
chránených dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. K odlišnému zaobchádzaniu s niektorými
žiadateľmi v tomto prípade dochádza kvôli tomu, že si títo žiadatelia nesplnili voči žalovanému povinnosť

vyplývajúcu zo zákona, a to uhradiť miestne dane alebo poplatok za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady. Preto bez ohľadu na to, či je napadnuté ustanovenie VZN v súlade s ustanoveniami
zákona o obecnom zriadení, cestného zákona a antidiskriminačného zákona, ako to namieta žalobca
v správnej žalobe (čo správny súd posúdi vo veci samej), nie je možné skonštatovať, že by jeho ďalšie
uplatňovanie mohlo ohroziť základné práva a slobody v zmysle § 362 ods. 1 SSP, a preto nie je daný

dôvod na dočasné pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia VZN.

10. Žalobca vo svojom návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti článku 7 odsek 2 VZN zároveň
poukázal na majetkový dopad spočívajúci v tom, že v prípade nevydania parkovacej karty je žiadateľ
nútený využívať parkovanie s hodinovou úhradou, ktoré je finančne náročnejšie. Hoci žalobca tvrdí, že

uvedený následok platenia drahšieho parkovného predstavuje iný vážny nenapraviteľný následok, jeho
prejav spočíva v majetkovej sfére žiadateľa, ktorému nie je vydaná parkovacia karta. Pre zásahy do
majetkovej oblasti ustanovuje § 362 ods. 1 SSP ako kritérium na dočasné pozastavenie účinnosti VZN
hrozbu značnej hospodárskej škody. Ide o kvalifikovaný zásah mimoriadnej intenzity, kde nepostačuje
hrozba spôsobenia škody v akejkoľvek výške, ale musí ísť o značnú hospodársku škodu. Škoda,

ktorá by teoreticky neúspešnému žiadateľovi o vydanie parkovacej karty mohla vzniknúť, predstavuje
podľa žalobcu sumu cca 160 eur mesačne, čo zjavne nenapĺňa zákonné kritérium hrozby značnej
hospodárskej škody. Nejde o zásah likvidačného charakteru ani o ujmu, ktorá by bola nenapraviteľná.
Rovnako tvrdenie o „vynucovaní“ úhrady záväzkov nemožno považovať za iný vážny nenapraviteľný
následok, keďže ide o dôsledok existencie splatného záväzku voči žalovanému, ktorý má svoj podklad

v zákone. Navyše správne určenie výšky daňovej a poplatkovej povinnosti môže byť preskúmané
v príslušnom konaní. Samotná ekonomická nevýhodnosť určitého režimu parkovania nepredstavuje
následok porovnateľnej intenzity s následkami, ktoré zákonodarca predpokladá pri aplikácii ustanovenia
§ 362 ods. 1 SSP. Správny súd preto konštatuje, že žalobca neosvedčil existenciu značnej hospodárskej
škody ani iného vážneho nenapraviteľného následku, ktorý by odôvodňoval mimoriadny zásah do

účinnosti všeobecne záväzného nariadenia ešte pred rozhodnutím vo veci samej.

11. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustná kasačná sťažnosť.