Rozsudok – Ostatné ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. február 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 22C/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203081
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2124203081.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: A. A., B.:

XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. B. D. E. XXX, v zast.: Mgr. Matej Vida, advokát so sídlom Papraďová 3,
82101Bratislava,protižalovanému:Slovenskárepublika,MinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,IČO:
00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 7.432,66 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 15.04.2024 domáhal zaplatenia
sumy 7.432,66 EUR spolu s náhradou trov konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
(ďalej len: „HaZZ”) v štátnozamestnaneckom pomere v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej len: „Zákon o HaZZ”) na útvare v pôsobnosti Okresného riaditeľstva
Hasičského a záchranného zboru Trnava. V zmysle článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 0 niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len: „Smernica”) je priemerný pracovný čas (vo všetkých odvetviach činností, verejných aj súkromných)

pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov maximálne 48 hodín. Vzhľadom na skutočnosť, že
Smernica nebola žalovaným správne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky alebo
bola implementovaná len v časti, Zákon o HaZZ v súčasnosti umožňuje príslušnému služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkom HaZZ týždenný pracovný čas tak, že tento v skutočnosti pravidelne a opakovane
presahuje limit stanovený čl. 6 písm. b) Smernice. Uvedené porušovanie maximálne stanoveného
týždenného pracovného času príslušníka HaZZ spočíva, okrem iného, aj v tom, že v zmysle Zákona
o HaZZ sa služobná pohotovosť príslušníka HaZZ nepovažuje za súčasť jeho pracovného času, a to

v rozpore s ustanoveniami Smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora ELI. Žalobca pritom
poukazuje na to, že v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Súdny dvor vo svojej judikatúre
uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením práva EÚ zo strany štátu v
prípade, ak sú splnené nasledovné 3 podmienky:
a) že cieľom porušenej právnej normy EU je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne

závažné,
b) existencia škody, a
c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou.V prípade podmienky práva Žalobcu na náhradu škody podľa písm. a) uvedenej vyššie Žalobca uvádza,
že Súdny dvor ELI judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá
členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byt' ako

minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých
sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca uvádza, že v uplatňovanom období
bol vzhľadom na rozvrhnutie pracovného času ukrátený najmä o svoj súkromný a rodinný život, keďže
v danom období strávil ako príslušník HaZZ priamo vo výkone činnosti príslušníka alebo pracovnej
pohotovosti podstatné množstvo času, ktorý mal byť žalobcom za iných okolností venovaný jeho

rodine, regenerácií, osobným záujmom a osobnému rozvoju. O uvedené bol žalobca konaním (resp.
opomenutím konania) Žalovaného v podstatnej miere ukrátený, z čoho žalobca odvodzuje svoj nárok
na náhradu takto vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3. K pracovnému času žalobca uviedol, že týždenný pracovný čas žalobcu pozostával v období rokov
2020 a 2021 zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v

rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou.
Žalobca tak v uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným
odpočinkom 48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u žalobcu v priemere každý tretí
týždeň k odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Žalobca pritom poukazuje na

presnýčasovýrozsahpracovnéhočasuvuplatňovanomobdobí,ktorývychádzaztýždennýchprehľadov
pracovnej dochádzky žalobcu v uplatňovanom období a ktorý je zaznamenaný v priloženej tabuľke.
Vo veci pracovnej pohotovosti, ktorá je žalovaným nesprávne zaradená mimo súhrnu týždenného
pracovného času žalobca poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatuje, že nariadená
pracovná pohotovosť' predstavuje u príslušníkov HaZZ súčasť ich pracovného času a spolu s riadnym

pracovným časom nesmie prekračovať maximálny týždenný pracovný čas stanovený článkom 6 písm.
b) Smernice. Súčasný právny stav v zmysle zákona o HaZZ je taký, že nariadená pracovná pohotovosť
v mieste výkonu služby príslušníka HaZZ nie je považovaná za súčasť týždenného pracovného času,
ako vyplýva z výplatných pások žalobcu za uplatňované obdobie, ktorý tieto súdu prikladá ako dôkaz.

4. Žalobca si touto žalobou uplatňoval voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
súlade s 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca pri vyčíslení nemajetkovej ujmy spôsobenej
žalovaným vychádza najmä z toho, že v uvedenom prípade je na mieste očakávanie žalobcu
poškodeného konaním žalovaného, že pôjde zo strany súdu v tomto prípade o napravenie ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla a uloženie takej sankcie žalovanému, ktorá bude pôsobiť dostatočne odradzujúco

k opakovaniu obdobných prípadov zneužitia. Ďalej žalobca poukazuje na intenzitu a dĺžku trvania
protiprávneho stavu zapríčineného žalovaným a celkový postoj, ktorý žalovaný k vyššie popísanej
problematike zaujal. Žalovaný dlhodobo odmieta odstrániť zjavne protiprávny stav priečiaci sa právu
EU a zároveň dlhodobo odmieta dobrovoľne nahrádzať' poškodeným spôsobenú nemajetkovú ujmu. Za
podstatný zásah do svojich osobnostných práv zo strany žalovaného považuje žalobca najmä podstatné

skrátenie času odpočinku, na ktorý by bol mal ako príslušník HaZZ nárok v prípade, že by došlo
k riadnej implementácií Smernice žalovaným. Žalovaný dlhodobo nerešpektuje normy práva EÚ vo
veci maximálneho týždenného pracovného času, čo sa v uplatňovanom období u žalobcu prejavilo
najmä presahom do jeho osobnostnej sféry. Dlhodobé plnenie pracovného času žalobcom výrazne
nad rámec určený Smernicou sa prejavilo u žalobcu nenávratným zásahom do jeho osobnej a fyzickej

integrity. V prvom rade ide najmä o právo žalobcu na ochranu jeho zdravia, ktoré je nadmerným
zaťažením podstatne ohrozované, ak nie priamo porušované. Ďalšími právami osobnostnej povahy
žalobcu, do ktorých bolo žalovaným neoprávnene zasiahnuté, sú práva na rodinný život. Čas strávený
žalobcom v práci mohol a bol by v prípade riadneho implementovania a dodržiavania Smernice
žalobcom strávený s jeho rodinnými príslušníkmi a inými jemu blízkymi osobami. V neposlednom rade

žalobca poukazuje na čas, ktorý mu bol zo strany Žalovaného nenávratne odňatý, a ktorý mohol
žalobca venovať iným činnostiam, najmä svojim osobným záľubám, športu, záujmom, iným aktivitám
a činnostiam za účelom osobného rozvoja. Žalobca nie je ani objektívne schopný sám zabrániť'
prekračovaniu Smernicou stanoveného týždenného pracovného času, keďže na tvorbu plánu služieb
ako zamestnanec nemá dosah a rozvrh služieb určuje služobný úrad (zamestnávateľ). Žalobca v

uvedenom vzťahu teda vystupuje ako slabší subjekt a iná než súdna ochrana pri uvedenej intenzite
zásahov do jeho osobnostných práv neprichádza podľa názoru žalobcu do úvahy. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti si žalobca voči žalovanému uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a
to popri upustení od neoprávnených zásahov do práv na ochranu jeho osobnosti a žiada o odstránenienásledkov týchto zásahov. Akákoľvek iná forma zadosťučinenia nie je v zmysle názoru žalobcu v
popísanej záležitosti postačujúca. Výška uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy je tvorená súčinom
nasledovných hodnôt:

a) počet hodín, ktoré žalobca odpracoval nad rámec stanovený článkom 6 písm. b) Smernice; a
b) hodinová sadzba funkčného platu žalobcu za mesiac január každého kalendárneho roka v
uplatňovanom období.
Výpočet týchto hodnôt je uvedený v tabuľke odpracovaného času za uplatňované obdobie. Vzhľadom
na vyššie uvedené žiadal žalobca konajúci súd, aby jeho žalobe vyhovel.

5. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení k svojej žalobe priložil rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Trnave
zo dňa 30. novembra 2009, výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa 29.01.2024, odpoveď od MV SR zo
dňa 08.02.2024, tabuľku pracovného času žalobcu a vybrané výplatné pásky žalobcu.

6. Žalovaný k žalobe žalobcu zaslal svoje písomné vyjadrenie, v rámci ktorého uviedol, že žalobca

poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Francovich a Bonifaci
v Talianskej republike, cit: „Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie
práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe
ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti
štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“. Žalobca nepreukázal tretiu podmienku a teda existenciu

porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) priznáva sociálne právo pracovníkom,
avšak to neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ
v Slovenskej republike a vo vzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti. Žalovaný poukázal na

individuálny prístup pri skúmaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch aj s odkazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023. žalovaný poukázal
na to, že porušenie práva EÚ nie je dostatočne závažné. Žalovaný upozornil súd prvej inštancie, že
predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so
skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj hodiny času odpočinku

v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“).
Zároveň vychádza zo striktných referenčných období kalendárneho týždňa, čo je v rozpore s dikciou
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalovaný je toho názoru, že bez bližšieho zaoberania sa
počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na dni neutrálne

podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno
konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral Smernicu 2003/88/ES
do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala porušenie predmetného článku. Inými slovami
skutočnosť, že by Smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná nemôže automaticky zakladať
domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je preto

povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k jeho plánu služieb, aby mohol byť v predmetnom konaní úspešný. Žalovaný ďalej poukázal na
výklad pojmu maximálny priemerný pracovný čas, priemerný pracovný čas a pracovný čas. Ďalej sa
žalovaný vo svojom vyjadrení venoval rozpisu služieb podľa farieb tabuľky žalobcu. Žalovaný vzniesol
námietku premlčania a navrhoval, aby bola žaloba v tejto časti zamietnutá, a to konkrétne v období od

01.02.2021 do 11.04.2021, nakoľko toto uplatňované obdobie žalobcom je už premlčané. Žalobca vo
svojej žalobe poukazuje a odkazuje na rozhodnutia iných súdov v rámci Slovenskej republiky, čo sa týka
výpočtu podľa žalobcu „nemajetkovej umy“ ako mzdových nárokov. Žalovaný sa s takýmito postupmi
a úvahami absolútne nestotožňuje. Žalovaný ďalej poukázal na spôsob stanovenia nemajetkovej ujmy
a jej účel v rozhodnutiach prvostupňových súdov. Z vyššie uvedeného dôvodu možno bezpochyby

konštatovať, že predmetom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody
spočívajúcej v rozdielnom finančnom ohodnotení žalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť ani
nie je porušením žiadneho práva žalobcu, čo deklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci
C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti

bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby. Je zrejmé, že viaceré súdy Slovenskej
republiky odmietajú predmetný spôsob výpočtu a chránia podstatu rozdielnosti inštitútov nemajetkovej
ujmy a skutočnej škody. Ide o 2 nezávislé inštitúty, ktoré sa prejavujú v absolútne rozdielnych sférach.
Zatiaľ čo skutočná škoda sa prejavuje skutočným znížením majetku tej-ktorej osoby, tak nemajetkováujma sa prejavuje vo vnútornej sfére tej-ktorej osoby. Z uvedeného dôvodu nemožno tieto 2 inštitúty
zlievať do jedného a ignorovať ich rozdielnosť a jedinečnosť. Žalovaný nesúhlasil s tým, že žalobca
vystupuje ako slabšia strana tohto sporu. Žalovaný uvádza, že žalobca do tohto momentu žiadnym

spôsobom nepreukázal, že by došlo k zásahu do jeho práva na ochranu zdravia ako aj do práva na
súkromie a rodinný život, nakoľko sa údajne nemohol venovať rodine, resp. nemohol sa osobne rozvíjať.
V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by
spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma

mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol súdu, aby súd
žalobu žalobcu zamietol.

7. Žalobca v rámci svojho písomného vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného (replika) uviedol, že pokiaľ ide
o samotnú transpozíciu Smernice 2003/88/ES, žalobca má naďalej za to, že táto nebola transponovaná

do právneho poriadku žalovaným správne. Jej ustanovenia majú byť prebraté do právneho poriadku
členského štátu, ktorému je určená tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol
stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným Smernicou. Žalobca ďalej poukazuje na nasledovné závery
najaktuálnejšej rozhodovacej praxe súdov SR, ako napríklad na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 17Co/100/2023 zo dňa 20.03.2024, podľa ktorého Smernica nebola transponovaná

správne. Nesprávnu transpozíciu Smernice možno vnímať aj v tom, že ESD osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný časa nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Vzhľadom na to má žalobca za to, že výkon služobnej

pohotovosti je nutné považovať za riadne vykonaný pracovný čas. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo
veci C-518/15 Ville de Nivelles proti F. G. zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení Smernice 2003/88/ES, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica 2003/88/
ES neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný

čas, ako je definícia uvedená v Smernici 2003/88/ES. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z
03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 09.09.2003, H.
(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný
čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy si žalobca vyčíslil

jediným prístupným a logickým spôsobom, ako súčinom svojej hodinovej mzdy (v zmysle výplatných
pások za január každého príslušného kalendárneho roka, ktorá je v danom období zvyčajne v najnižšej
hodnote oproti ostatným kalendárnym mesiacom kalendárneho roka) a celkovým počtom hodín, ktoré
strávil v službe nad rámec 48 hodinového pracovného času v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES. Predmetné vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje voči

žalovanému, považuje žalobca za primerané najmä z dôvodu, že opomenutím konania žalovaného
mu bol spôsobený podstatný zásah do jeho osobnostných práv už skôr popísaných v žalobe. Žalobca
uvádza, že stratený čas by inak venoval rozvíjaniu svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov,
ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, štúdiu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a iným, so svojou
pracovnou činnosťou nesúvisiacim aktivitám. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES

pri rozvrhovaní pracovného času žalobcovi zo strany žalovaného, došlo u žalobcu k zásahu do jeho
práv na vedenie súkromného a rodinného života, ako i do práva na ochranu jeho zdravia. Za zásah
do práva žalobcu na vedenie jeho súkromného a rodinného života považuje žalobca najmä nemožnosť
venovania dostatku času (o ktorý bol konaním Žalovaného ukrátený) svojej rodine a priateľom, s
ktorými žalobca udržiava intenzívne vzťahy. Žalobca okrem uvedeného mohol tento svoj čas, o ktorý ho

žalovaný preukázateľne pripravil, venovať aktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu
alebo inštitucionálnemu vzdelávaniu, svojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o
domácnosť a činnostiam každodenného života. Zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma
žalobca najmä v tom, že hoci nemá dlhodobo zdravotné ťažkosti spojené s prekračovaním maximálne
stanoveného pracovného času, zo strany žalovaného bolo toto jeho právo podstatne ohrozené tým, že

preukázateľne Žalobca pracoval viac, ako dovoľuje v tejto oblasti právo Únie a nemal tak dostatok času
na riadny odpočinok medzi jednotlivými výkonmi služby. Uvedeným došlo k ohrozeniu práva na ochranu
zdravia a bezpečnosti žalobcu, ale aj k ohrozeniu zdravia a bezpečnosti ostatných príslušníkov HaZZ a
iných osôb. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobca súd, aby jeho žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené.8. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zaslal svoje písomné vyjadrenie (dupliku), v rámci ktorého uviedol,
že poukazuje na toho času najaktuálnejší rozsudok v obdobnej veci s rovnakým právnym zástupcom,

teda na rozsudok Mestského súdu Bratislava sp. zn. 4Cos/1/2023-206 zo dňa 26.08.2024, doručeného
žalovanému dňa 05.09.2024, ktorým Mestský súd Bratislava IV žalobu v celom rozsahu zamietol.
Zároveň si žalovaný dovolí znovu poukázať aj na skutočnosť, že ak by sa Okresný súd Trnava aj
priklonil k názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici a teda by rozhodol o skutočnosti, že sa Smernica
2003/88/ES uplatňuje aj v tomto konaní a zároveň, že žalovaný netransponoval Smernicu 2003/88/ES

správne, resp. úplne, tak táto skutočnosť nezakladá odôvodnenosť nároku. V prípade, ak by sme prijali
tento doslova absurdný názor žalobcu, že neúplnosť transpozície akejkoľvek smernice zakladá nárok
jednotlivca na náhradu škody, tak by predmetná skutočnosť opodstatňovala nárok každej jednej fyzickej
a právnickej osoby v Slovenskej republike, nakoľko ak je vznik škody viazaný na to, že nejaká smernica
nebola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak túto ujmu musí pociťovať každá
jedna fyzická a právnická osoba. Žalovaný má teda za to, že ak sa súd prvej inštancie v tomto konaní

rozhodne aplikovať Smernicu 2003/88/ES a teda aj rozhodovať o samotnom nároku žalobcu, tak na
účely konštatovania dôvodnosti žaloby žalobcu je potrebné naplnenie všetkých 3 podmienok na náhradu
škody, resp. nemajetkovej ujmy. V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ani čo do základu, tak tobôž čo do výšky uplatneného nároku. Z uvedeného dôvodu
žalovaný má za to, že hodnoverne poprel ako aj skutkové, tak aj právne tvrdenia žalobcu a tieto účinne

sporoval na toľko, že ich procesne vyvrátil. Z uvedeného dôvodu polemika nad aplikáciu § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka v tomto konaní ani nie je na mieste, nakoľko žalobca nepreukázal akýkoľvek
zásah do svojich práv, teda ani taký, že by bolo možné aplikovať aspoň § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,tobôžods.2predmetnéhoustanovenia.Zuvedenýchdôvodovmážalovanýzato,ženedošlo
k žiadnemu negatívnemu dôsledku na strane žalobcu. Žalovaný ďalej poukázal na referenčné obdobie a

obdobie odpracovaných hodín žalobcu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).
Žalovaný má za to, že žalobca v tomto konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či

neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí podotknúť, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje vo výške 7.432,66 EUR, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj

s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. Na záver vo vzťahu k nemajetkovej
ujme žalovaný má aj za to, že tabuľky predkladané žalobcom v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že
dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je

úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania.

9. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

10. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

12. Podľa § 196 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o
tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak; ustanovenie §
150 ods. 2 tým nie je dotknuté.“

13. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

14. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami, ako aj výsluchom žalobcu,
pričom zistil nasledovný skutkový stav: žalobca je od 01.09.2009 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii

hasič, na KR HaZZ v Trnave, na Hasičskej stanici v Trnave. Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý tak,
že v roku 2020 a 2021 sa týždenný pracovný čas skladal zo 17 hodinových zmien s bezprostredne
nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v roku 2022 a 2023 sa týždenný pracovný čas skladal zo
16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa aj počas
neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej

pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času.

14. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami, ako aj výsluchom žalobcu,
pričom zistil nasledovný skutkový stav: žalobca je od 01.12.2009 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii
hasič, na KR HaZZ v Trnave, na Hasičskej stanici v Trnave. Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý tak,

že v roku 2020 a 2021 sa týždenný pracovný čas skladal zo 17 hodinových zmien s bezprostredne
nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v roku 2022 a 2023 sa týždenný pracovný čas skladal zo
16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa aj počas
neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej
pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času.

15. Podľa čl. 7 ods. 2 úst. zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len: „Ústava
SR“), platí, že: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na
Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej

únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré
vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“

16. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR platí, že: „medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,

ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.“

17. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie: „na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie
prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú

platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je
záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.“

18. Podľa čl. 291 ods. 1. Zmluvy o fungovaní Európskej únie: „členské štáty prijmú všetky opatrenia
vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.“

19. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len: „Smernica“), na účely tejto smernice
platia tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

20. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice: „členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,

že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

21. Podľa č. 16 písm. b) Smernice: „členské štáty môžu ustanoviť: b) pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“

22. Podľa č. 17 ods. 1. Smernice: „pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a
16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;

b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.“

23. Podľa č. 17 ods. 2. Smernice: „odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom
zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv

alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych
dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne
primeraná ochrana.“

24. Podľa č. 17 ods. 3. písm. b) a iii) Smernice: „v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany
majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem; v prípade činností
spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä: iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej

tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.“

25. Podľa čl. 1 ods. 1. Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len: „smernica č. 89/391/EHS“),
predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov pri práci.

26. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. smernice č. 89/391/EHS, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). (1.) Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v

rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. (2.)

27. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len:

„ZoHaZZ“) platí, že: „služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. (1) Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. (2)“

28. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHaZZ platí, že: „služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. (1) Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni. (2)“

29. Podľa § 91 ods. 1 ZoHaZZ platí, že: „štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času.“30. Podľa § 92 ods. 1 a 2 ZoHaZZ platí, že: „služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (1) Na zabezpečenie

nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste
pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.“

31. Podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR platí, že: „každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. (1) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života. (2)“

32. Podľa čl. 40 veta prvá Ústavy SR platí, že: „každý má právo na ochranu zdravia.“

33. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len: „OZ“), záväzkovým vzťahom je

právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

34. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

35. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

36. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (1) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (2) Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo. (3)

37. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času
stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra

2023, pretože v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do ZoHaZZ sa neaktívna časť služobnej
pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného času.

38. Žalovaný v konaní vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu a žiadal spor postúpiť
Mestskému súdu Bratislava IV. Súd mal za to, že námietka miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu

nebola dôvodná, keďže miestna príslušnosť tunajšieho súdu bola daná ustanovením § 17 CSP, podľa
ktorého všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené
právo, pričom škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste jeho služobnej činnosti, čo bolo na hasičskej
stanici v Trnave.

39. Súd dodáva, že v konaní išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť pri nesprávnej implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku.
Uvedený nárok patrí do agendy všeobecného súdnictva (§ 3 CSP) s poukazom na to, že žalobca si
uplatňoval voči žalovanému nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, čo možno subsumovať pod

súkromnoprávny spor. Zároveň, žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo
postupu žalovaného, ale zaplatenia konkrétnej sumy, o čom nemôže rozhodovať správny súd. Ide tak o
súkromnoprávny spor medzi žalobcom a žalovaným, a nie o vec patriacu do správneho súdnictva. Súd
pritom podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1KO/5/2020 zo dňa 25.11.2020.

40. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič na hasičskej stanici v
Trnave od 01.12.2009 až doposiaľ a zároveň že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti
nezapočítavala do fondu pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia žalovaného
a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovejujmy. Sporným bolo aj to skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca v rozhodnom období odpracoval celkovo
o 834,00 hodín nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.

41. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu
ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17 resp. 16-hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom
súhrntakéhototýždennéhopracovnéhočasumápotenciálprekračovať48hodín,pretoženeaktívnačasť
služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času. Uvedené je zrejmé z ustanovení

§ 86 ods. 2 ZoHaZZ a § 92 ods. 1 ZoHaZZ, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej
služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča.
V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona
do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku
predpokladaný smernicou. Súd mal však za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť

do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú
naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na
mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby.

42. Vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ teda umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť

služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne
maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice. ZoHaZZ v
rozpore so Smernicou tak vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej
pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu
pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania Smernice po vstupe do Európskej únie nezohľadnil

skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča.

43. Smernica síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 predmetného zákona prebratá do uvedeného
ZoHaZZ, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej čl. 6 písm. b) (t.j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v uvedenom

zákone dosiahnutý. Podľa čl. 2 ods. 1. a 2. Smernice pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas,
počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie
je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného v
čl. 6 písm. b) Smernice pritom umožňuje skutočnosť, že predmetná Smernica nebola správne prebratá

do slovenského právneho poriadku, resp. do ZoHaZZ, keďže žalovaný v rámci preberania smernice
nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas pracovníka. Výsledkom
nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že ZoHaZZ v rozpore so Smernicou vyčleňuje zo služobného
času hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas
strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času.

44. Ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHZZ pritom nepredstavuje transpozíciu čl. 6 písm. b) smernice, ale rieši
len nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov.

45. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti Smernice uvedené v článku 2

ods. 2. smernice č. 89/391/EHS. Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. V zmysle čl. 1 ods. 3. Smernice sa táto
vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/
EHS sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2. sa

musia vykladať reštriktívnym spôsobom. Ustanovenie čl. 2 ods. 2. smernice č. 89/391/EHS nevylučuje
z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto
služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v tejto smernici. Súd
mal tiež za to, že na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods. 3. písm. b) bod iii) Smernice, ktorý odklon od čl. 6
neumožňuje. Súd tiež odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) zo dňa 05.10.2004 v

spojenýchveciachC-397/01ažC-403/01(H.D.ai.protiDeutschesRotesKreuz,KreisverbandWaldshut
eV), v ktorom súdny dvor uviedol, že: „článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 nevylučuje z
pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Tátovýnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice 89/391 sa teda musí vykladať tak, že
jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica
členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku

smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy.“

46. Smernica je v zmysle čl. 29 adresovaná členským štátom a tieto zodpovedajú za jej správne
prebratie, a preto žalovanému ako členskému štátu Európskej únie a adresátovi smernice v konaní
o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku svedčí pasívna vecná
legitimácia. Článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr. rozhodnutie Súdneho dvora
C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle). S poukazom na uvedené sa žalobca

ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody, ktorá mu
vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovaného
v tomto konaní.

47. Porušenie čl. 6 písm. b) Smernice možno považovať za dostatočne závažné, pretože došlo k

porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o porušenie
práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Napriek všetkému vyššie
uvedenému nebolo možné žalobe vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov.

48. Sám žalobca v žalobe uviedol, že Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri
podmienky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V prejednávanej veci však žalobca ani vznik škody resp. ujmy,

a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal.

49. V sporovom konaní má strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto
povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení

je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na
svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,
že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie

o veci (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).

50. Žalobca je predovšetkým povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými
vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu,
ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet

konania po skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore
tvrdiť, vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno
považovať za podstatné a rozhodujúce.

51. V prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak (a takto ho urobil

predmetom posúdenia súdom), že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva
žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia,
súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal
a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii,
vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného

života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane
hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 846,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho
týždenného pracovného času.52. Každá fyzická osoba má o.i. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj
súkromia (§ 11 OZ), pričom súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa
vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej

osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a predstavuje
negatívne zásahy do jeho osobnostnej integrity, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. V prípade zásahu do osobnostnej
sféry fyzickej osoby má táto v zmysle § 13 OZ právo požadovať zodpovedajúce zadosťučinenie, a to
morálne a v odôvodnených prípadoch aj majetkové, ktoré je primerané závažnosti ujmy a okolnostiam,

za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je výsledkom
voľnej úvahy súdu.

53. Ústava SR vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať,
resp. spôsobiť mu ujma, pričom rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je

existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu
na chránených osobnostných právach. Zákon teda neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu.
Predovšetkým musí ísť o zásah protiprávny (neoprávnený), ktorý je súčasne objektívne spôsobilý
vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa
06.11.2014). Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby,

ktorej sa tvrdený zásah týka, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická
osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010).

54. Vzhľadom na vyššie uvedené, súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na zdravie a súkromný

život by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by
objektívnespôsobilédoprávanaochranuosobnostizasiahnuťazároveňbyexistovalapríčinnásúvislosť
medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú
ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

55. Žalobca ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky v jednotlivých oblastiach jeho
života v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nastali, pričom zároveň bol povinný svoje tvrdenia
aj preukázať relevantnými dôkazmi. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyvodiť len zo
samotnej nesprávnej transpozície smernice bez ohľadu, na to, aká (a či vôbec) bola ujma na jednotlivých
stránkach života dotknutej osoby. Žalobca mal naopak povinnosť v prípade uplatňovania peňažnej

náhrady hodnoverne preukázať, jednak vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, rozsah
a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným
a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

56. Napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na to, že žalobca žiadnu

konkrétnu ujmu netvrdí, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, v čom pociťoval ujmu na súkromnom a rodinnom živote, resp. na jeho zdraví. Žalobcova
argumentácia v konaní bola len všeobecnou, pričom žalobca ani konkrétne netvrdil, ani nepreukázal,
dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život,
na jeho zdravie, prípadne iné sféry života.

57. V prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu Smernice, ktorá umožňuje
prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho
za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ,
ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré

mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Pre úspech v tomto
konaní nestačilo preukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy a
tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy.

58. V žiadnom prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej

transpozície Smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia smernice totiž iba vytvára možnosť
rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so Smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak
tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so Smernicou. Z uvedeného vyplýva, žeje vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia Smernice, ale bolo
potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu.

59. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala skutočnosť, že v
niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Dôkazná povinnosť na
preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako i kritérií
pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného, t.j. žalobcu (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 1/2012 zo

dňa 12.01.2012).

60. Súd mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne
následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by skutočne vnímal ako zásah
do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.

61. Žalobca o následkoch v rámci výsluchu vypovedal, že je ukrátený o svoj voľný čas, ktorý by mohol
venovať svojmu chorému synovi, nakoľko má nepriaznivý zdravotný stav. Nezostáva po práci čas na
jeho hobby a rodinu. Čas na regeneráciu vzhľadom na biologický vek je potrebný čím ďalej tým viac. Po
práci si potrebuje viac oddýchnuť a tým mu neostáva čas na rodinu a známych. Má rozostavaný rodinný
dom a rád by sa venoval aj zveľaďovaniu majetku a činnosti v záhrade. Jeho vzťah upadá do stereotypu,

pretože manželka robí na zmeny ako RZP člen posádky, často sa míňajú v domácnosti, pretože aj ona
aj on robí na zmeny a nezostáva im čas na deti, ktoré chodia do škôlky. Fyzicky nemá žiadne následky,
ale vidno u neho následky na psychike, pretože je unavený, následne sa musí starať o deti a vybavovať
svoje súkromné veci. Viac času potrebujem na oddych po práci, preto má menej času na koníčky.

62. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané,
že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala
skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa
tým zasiahlo do jeho osobnostných práv. Z výsluchu žalobcu naopak preukázateľne vyplynulo, že práca
žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času nebola jediným faktorom, pre ktorý mu

nezostal čas na jeho koníčky.

63. Hoci žalobca v replike výslovne tvrdil, že porušenie povinností žalovaného malo negatívny vplyv
na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a psychický stav, a že negatívny následok
porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil a negatívne sa to podpísalo

na jeho fyzickom a psychickom stave, pravdivosť uvedeného tvrdenia žalobca ničím nepreukázal. Z
výsluchu žalobcu, ako jediného relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na jeho fyzickom a
psychickom stave preukázané neboli.

64.Vzhľadomnavyššieuvedenénebolomožnédospieťkinémuzáveruakoktomu,ženielenžežalobca

ani netvrdil konkrétny vznik nemajetkovej ujmy, vznik nemajetkovej ujmy nevyplynul ani z jeho výpovede
na pojednávaní. Ak žalobca tvrdí zásah do práva na ochranu jeho osobnosti a zdravia, musí tvrdiť, ale aj
preukázať, či, ako konkrétne a v akom rozsahu k nemu prišlo. Ide o požiadavku, ktorá platí aj pre konanie
napr. o ochrane osobnosti v prípade úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode, o ochrane osobnosti v
prípade prieťahov v konaní, o ochrane osobnosti v prípade nezákonného rozhodnutia, atď. Niet dôvodu,

prečo by uvedené nemalo platiť v prejednávanej veci.

65. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy, pričom
zazávažnúujmujepotrebnépovažovaťujmu,ktorúosobavzhľadomnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú

pritom rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že v prejednávanej veci žalobca nielen že nepreukázal, že sám ujmu pociťuje ako značnú (pritom
to nevyplýva ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho života a zdravia), nie je naplnená ani
podmienka objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba považuje prácu na úkor voľného času

za ujmu na svojich právach. Niektoré fyzické osoby naopak veľmi radi trávia všetok svoj voľný čas v
práci, pretože nemajú žiadne záľuby, koníčky, športy. Nemajú žiadnych kamarátov a trávenie času v
práci v rámci sobôt, nedieľ, nočnej práce a pod. im vôbec nevadí, naopak ju vyhľadávajú, pretože si
môžu zarobiť viac peňazí. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné, aby žalobca najprv preukázal súdu,že mal nejaké koníčky, mal nejaké záľuby, vykonával nejaký šport, mal kamarátov, s ktorými trávil čas
a v príčinnej súvislosti práve v dôsledku výkonu práce v rozsahu nad Smernicou nemohol vykonávať
svoje koníčky, nemohol vykonávať svoje záľuby a športovať, nemohol s kamarátmi tráviť čas. Uvedené

však v civilnom sporovom konaní nebolo vôbec preukázané. Súd uvedené skutočnosti nepovažuje
za samozrejmosť vyplývajúcu z bežného života. Súčasne by musel žalobca preukázať, že uvedená
nemajetková ujma mu vznikla práve v príčinnej súvislosti s výkonom práce nad ustanovený maximálny
týždenný pracovný čas. Súd uvádza, že sám žalobca sa v dôsledku rozhodujúcich skutočností
uvedených v žalobe vystavil právnemu riziku, že uvedené sa bude z procesného hľadiska pred súdom

len veľmi ťažko dokazovať, čo sa mu ani nepodarilo, pretože súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.

66. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich
osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo
preukázať závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nestačí, aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je

potrebné to aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo.

67. V súvislosti s vyššie uvedeným súd uvádza, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom
období odpracoval o 834,00 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného
času. Tu je potrebné poukázať na to, že žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom

ako taký, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný konkrétne
namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného
voľna, čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom (834,00 hodín vs. 621,5
hodín + 212,5 hodín).

68. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z
fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice.
Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 Smernice, je zrejmé, že čas
dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a ani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond

pracovnéhočasuslúžilennavýpočetplatuasúvňomzahrnutévšetkytiehodiny,zaktorépatrížalobcovi
plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže sú v ňom zahrnuté
ajdovolenkaarôznedniplatenéhovoľna(akonapr.služobnévoľno,náhradnévoľnozaprácuvosviatok,
práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Znamená to teda, že fond
pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj

odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované
hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby.
Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín
834,00 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v
rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže ako už súd uviedol,

je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 Smernice.

69. Súd dodáva, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 OZ,
podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na
prírode a životnom prostredí. Žalobca pri výsluchu uviedol, že pred vstupom do zboru bol oboznámený,

ako bude fungovať jeho rozvrhnutie služobného času. Napriek tomu žalobca do zboru vstúpil, hoci si
v rámci prevenčnej povinnosti uvedený vstup mohol a mal zvážiť a prípadne sa zamestnať u iného
zamestnávateľa. Zároveň nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb alebo proti
prekračovaniumaximálnehotýždennéhopracovnéhočasuuzamestnávateľa.Zuvedenéhoniejemožné
dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ.

70. Súd tiež poukazuje na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku
smernice)domáhaťsasvojhonárokuprostredníctvomžalobypodanejprotizamestnávateľoviadomáhať
sa dodržiavania článku 6 písm. b) smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj
zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať

pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich
osobnostných práv.71. Okrem vyššie uvedeného poukazuje súd na to, že zo znenia ustanovenia § 13 OZ nevyplýva
možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t.j. bez preukázania negatívneho prejavu vo

sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle
§ 13 ods. 2 OZ nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (upustenie
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov;
primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu
uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne.

72. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne.
Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah)

uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ
(t.j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ustanovenia § 13 OZ pritom vyplýva postupnosť
krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

73. Súd dodáva, že v prejednávanej veci nebol viazaný rozhodnutiami odvolacích súdov v iných veciach,

na ktoré poukazoval žalobca, keďže nejde o záväzné rozhodnutia pre súd v tomto konaní. Najmä však
súd poukazuje na skutočnosť, že súd musí ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy pristupovať
individuálne.

74. V tejto súvislosti súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa

31.01.2023, v ktorom dovolací k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto
individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421

ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej
právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že
vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže
vytvoriťustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovených
východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom

konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (7Cdo/131/2020).“
Uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v prejednávanej veci, pretože ide rovnako o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to rovnako vychádzajúc z § 11 a nasl. OZ.

75.Súdmalzato,ženároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochnemožnovyvodiťlenzosamotnej
nesprávnejtranspozícieSmernice,bezohľadunanásledkydopaduvzniknutejujmynajednotlivéstránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale

žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a
intenzituzásahu,akoajto,ženapr.ospravedlnenieniejedostatočneúčinnýmaefektívnymprostriedkom
na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Je predmetom dokazovania posúdenie toho, či ide o
ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom je na žalobcovi ako poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii
takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú

situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková
ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017). Súd tiež podporne poukazuje na uznesenie

Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018.76. Súd tiež dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa
27.05.2020, v ktorom odvolací súd uviedol, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného

prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná

fyzická osoba (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp zn. 4Cdo 232/2010 zo dňa 29.06.2011). ......
21. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť
založenénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,ktorémusiavychádzaťzoskutkovéhostavu,na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach
spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky

nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh
skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť,
potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej
existencienesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnéhorozhodnutiabezzreteľananásledkydopadu
vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých

k nej došlo.“ Obdobne sa vyjadril aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp.zn. 5Co/192/2019 zo dňa
29.10.2019.

77. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto
zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom

období a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného
pracovnéhočasuvrozhodnomobdobíatýmtozásahom.Súdmalzato,žežalobcavkonanínepreukázal
ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť
medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy.
Žalobcavkonanínepreukázaltakýzásahdosúkromnéhoaleborodinnéhoživota,čineoprávnenýzásah,

ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v
príčinnejsúvislostisvýkonompráce,hocitovžalobetvrdil.Vdôsledkunesprávnejtranspozíciesmernice
bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

78. V prejednávanej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,

vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti
požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť.

79. Súd pritom dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014,
ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď

uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu
došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť
ujmy,ktorésvojoupovahoualebostupňomzávažnostia)neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnu
satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj

materiálnu satisfakciu.

80. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku, bližšie sa však súd otázke premlčania nároku nevenoval, keďže žalobcovi nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol.

81. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k právnemu záveru, že žalobe žalobcov nie je
možné vyhovieť, o čom konajúci súd rozhodol výrokom č. I tohto rozsudku tak, že žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol ako právne nedôvodnú. Následne sa súd zameral na verifikáciu náhrady trov konania.

82. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“83. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

84. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

85. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

86.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalovanému v rozsahu 100,00 % voči žalobcovi, pretože žalovaný mal vo veci úspech

v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
V predmetnom spore mal žalovaný hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalobcu bol 0,00 %, z čoho
jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalovaného 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %). To
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

87. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

88. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového

poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).