Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Svk/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4020200196
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:4020200196.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z.,
Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč &
Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad
Nitra, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Štefánikova trieda 69, 949 01 Nitra, za účasti ďalšieho
účastníka 1/: MATADOR Automotive Vráble, a.s., so sídlom Staničná 1045, 952 12 Vráble, IČO: 31 411

801, právne zastúpený Legium, s.r.o., Bukureštská 3, 811 04 Bratislava, IČO: 36 867 870, ďalšieho
účastníka 2/: Mesto Nitra, Štefánikova trieda 60, 950 06 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. OU-NR-OOP3-2020/010424-002 zo dňa 25. februára 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-26S/17/2020 - 187 z 3. apríla 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

III. Ďalším účastníkom sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

1. Okresný úrad Nitra, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných

zložiek životného prostredia (ďalej len „prvostupňový orgán“) prijal dňa 08. októbra 2019 zámer
navrhovateľa - ďalšieho účastníka 1/ vypracovaný podľa § 22 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o posudzovaní“) na vykonanie zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej
činnosti „Nové výrobné a skladové priestory - projekt JLR“ (ďalej len „navrhovaná činnosť“) podľa zákona
o posudzovaní. Prvostupňový orgán rozhodnutím č. OU-NR-OSZP3-2019/045566 zo dňa 04. decembra

2019 rozhodol, že navrhovaná činnosť „Nové výrobné a skladové priestory - projekt JLR“, predmetom
ktorej je osadenie nových výrobných technológií a pracovísk v existujúcom objekte haly, ktorý slúži
na strojársku výrobu v priemyselnej zóne Mesta Nitra, v k.ú. D. X., na pozemkoch reg. C s parc.
č. XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, sa nebude posudzovať podľa zákon o posudzovaní (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“). Žalovaný rozhodnutím č. OU-NR-OOP3-2020/010424-002 zo dňa 25.
februára 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému

rozhodnutiu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
2. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 27. apríla 2020 na Krajský súd v Nitre sa žalobca
domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia.
Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) uznesením zo dňa 03. apríla 2025, č. k.
NR-26S/17/2020 - 187 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) postupom podľa § 28 v spojení s § 98 ods. 1
písm.h)zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„SSP“)

odmietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutiažalovaného č. OU-NR-OOP3-2020/010424-002 zo dňa 25. februára 2020 (ďalej len „preskúmavané
rozhodnutie“).
3. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že:

- dňa 08. októbra 2019 bola podaná prvostupňovému orgánu žiadosť ďalšieho účastníka 1/ o vykonanie
zisťovacieho konania podľa zákona o posudzovaní na „Nové výrobné a skladové priestory - projekt
JLR“, v k.ú. D. X., parc. reg. „C“ XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, . v priemyselnom areáli ďalšieho
účastníka 1/, pričom účelom predkladaného zámeru bolo posúdenie potrebnej rekonštrukcie existujúcich
priestorov haly MANSI v rozsahu uvedenom v žiadosti;

- prvostupňový orgán dňa 10. októbra 2019 zaslal predmetný zámer relevantným orgánom a rovnako
poskytol informáciu pre verejnosť podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní a oznámenie o predložení
zámeru podľa § 23 ods. 1 zákona o posudzovaní s poučením, že verejnosť môže doručiť písomné
stanovisko k zámeru do 21 dní od jeho zverejnenia;
- dňa 11. októbra 2019 žalobca emailovou formou zaslal prvostupňovému orgánu vyjadrenie k zámeru;
- dňa 12. novembra 2019 prvostupňový orgán oboznámil účastníkov konania, vrátane žalobcu, s

podkladmi pre vydanie rozhodnutia so stanovením lehoty 5 dní na vyjadrenie sa k podkladom, pričom
žalobcovi bolo toto oboznámenie doručené dňa 26. novembra 2019;
- dňa 12. novembra 2019 prvostupňový orgán zaslal žalobcovi odpoveď na žiadosť o vykonanie
konzultácií podľa zákona o posudzovaní a o zverejnenie stanovísk na www.enviroportal.sk. V tejto
odpovedi prvostupňový orgán poukázal na § 21 Správneho poriadku s oznámením, že nebude

nariaďovať ústne pojednávanie, nakoľko si to povaha veci nevyžaduje, keďže výsledok dokazovania
je dostatočným podkladom pre vydanie rozhodnutia vo veci. Poukázal tiež na to, že zverejňovanie
stanovísk na portáli enviroportal.sk nie je zákonnou povinnosťou prvostupňového orgánu;
- dňa 27. novembra 2019 zaslal žalobca prvostupňovému orgánu emailovú žiadosť podľa zákona č.
211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) o zaslanie všetkých doručených stanovísk, ktorej žiadosti prvostupňový orgán
emailovou formou vyhovel dňa 28. novembra 2019;
- dňa 03. decembra 2019 sa žalobca emailovou formou vyjadril k podkladom rozhodnutia;
- vo výroku prvostupňového rozhodnutia boli stanovené požiadavky pre realizáciu navrhovanej časti, o.
i. požiadavka „v ďalších stupňoch PD (projektovej dokumentácie) spracovať projekt ozelenenia areálu,

ktorý bude plne korešpondovať s aktuálnym stavom a možnosťami existujúceho funkčne využívaného
areálu spoločnosti MATADOR Automotive Vráble, a.s. - prevádzka Nitra, vzhľadom na už prebiehajúce
(súvisiace) výrobné činnosti v areáli vhodne navrhnúť pás izolačnej zelene za účelom eliminácie hluku
a zachytávania emisií (projekt ozelenenia existujúceho areálu konzultovať s Mestom Nitra - Útvarom
hlavného architekta).“

4. Z obsahu žaloby správny súd zistil, že táto obsahuje citácie právnych predpisov, všeobecné frázy,
poukazy na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez uvedenia konkrétneho súvisu s
prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má žalobca úmysel zarámcovať uvedenú
judikatúru. Žaloba obsahuje totožné argumenty ako boli obsahom odvolacích dôvodov, s ktorými sa
prvostupňový orgán v rozhodnutí ako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadali, a to tak,

pokiaľ ide o poskytnutie vysvetlenia ohľadom dostatočného zistenia skutkového stavu, ako aj pokiaľ ide
o to, že nebolo nariadené ústne pojednávanie. Prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného
obsahujevodôvodnenídetailnýopispriebehukonania,obsahudoručenýchstanovísk,akoajspomínané
vysporiadanie sa s výhradami žalobcu vznesenými v konaní, aj keď boli žalobcom doručené po
lehote. Prvostupňové rozhodnutie obsahuje vo výroku konkrétne požiadavky vo vzťahu k navrhovanej

činnosti, ktoré vyplynuli zo stanovísk doručených k zámeru a z opatrení navrhnutých v zámere a
ktoré bude potrebné zohľadniť pri príprave dokumentácie stavby v konaniach o povolení činnosti podľa
osobitných predpisov, vrátane požiadavky „ozelenenia“. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva aj
to, že žalobca obratom po informovaní verejnosti o zámere navrhovanej činnosti, na toto oznámenie
reagoval a tiež z neho vyplýva, že žalobcovi prvostupňový orgán vyšiel v ústrety, keď prakticky obratom

zaslal mailovou formou žalobcovi stanoviská, ktoré požadoval, a s jeho námietkami voči podkladom
rozhodnutia, hoc boli doručené po stanovenej lehote, sa riadne vysporiadal. Z uvedeného vyplýva,
že prvostupňový orgán voči žalobcovi nepostupoval prísne formalisticky, ale naopak, proaktívne. V
tejto súvislosti správny súd poukazuje na logický rozpor medzi žalobou a obsahom administratívneho
spisu, pretože pokiaľ žalobca poukazuje v žalobe na to, že informácie o navrhovanej činnosti neboli

sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom, no na strane druhej práve na základe sprístupnenia
informáciíverejnostiprvostupňovýmorgánomžalobcaakodotknutáverejnosťvadministratívnomkonaní
reagoval a uplatňoval svoje výhrady, a to bez ohľadu na to, či tieto výhrady boli všeobecné alebokonkrétne, žalobca tak zaťažil svoju argumentáciu protirečivosťou. Z obsahu administratívneho spisu
vyplýva, že prvostupňový orgán verejnosť riadne informoval v zmysle zákona o posudzovaní.
5. Správny súd poukazuje na nasledovné právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21. februára 2025 (v právnej veci totožného
žalobcu proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky), ktoré na prejednávanú vec ako
relevantné aplikoval.
6. Správny súd poukázal na právne vety uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 2/2022 (14/2022 ZNSS):
I. Výnimku zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za
predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho
poriadku). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho
súdneho poriadku, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom

fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu,
že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné
uplatňovanie.
II. Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi
sankčný nástroj "trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k

aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí
pravidlo "v pochybnostiach v prospech", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní
konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné
zase dosahujú intenzitu "obyčajnej" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k
materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae

(odmietnutiu spravodlivosti).
7. Správny súd uviedol, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť
neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje
účel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP,
vychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12

predmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany
žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana
porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na
podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis
priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči

oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnému
orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať
potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať
doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho
záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k

navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby
z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo
prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.
8. Správny súd nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom
prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. práva na

podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať,
že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle,
že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické
podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou
činnosťou.

9. Z úradnej činnosti správneho súdu mu bolo známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa
vedú pred správnym súdom správne súdne konania. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne,
prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne
vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor.
Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne

predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné znenie svoje odvolacích námietok. Je
nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym súdom vyhodnotená ako tzv.
„mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť ako aj nenaviazanosťna identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania, použiť na napadnutie rozhodnutia v
podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom.
10. Podľa názoru správneho súdu má žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným použitím

pre neurčitý okruh zisťovacích konaní. Náznaky súvislosti s predmetom konkrétneho zisťovacieho
konania správny súd identifikoval v častiach týkajúcich sa zopakovania odvolacích námietok - čl. 3.2.,
bod 8 a 16. Tieto žalobné body, okrem zhody s odvolacími námietkami, však neobsahujú žiadnu
konkrétnu argumentáciu žalobcu, prečo sa žalobca neuspokojil s vyhodnotením odvolacích námietok
realizovaným v rozhodnutí žalovaného. Žalobca tak skopíroval do žaloby odvolacie námietky, a to bez

toho, aby ich zasadil do aktuálnejšieho kontextu, ktorý spočíva v tom, že sa žalovaný s uvedenými
odvolacími námietkami už nejakým spôsobom vysporiadal. Podstatné je uviesť aj to, že zo správnej
žaloby nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu
životného prostredia.
11. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu
práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo

naprístupksprávnemusúdu,keďakoužbolovyššieuvedené,iniciovalsúdnekonanie,lenabybolo,bez
reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí. S poukazom na uvedené vyhodnotenie charakteru žaloby
žalobcu podľa názoru správneho súdu žalobca zneužil svoje právo podať správnu žalobu a svoje právo
vykonal šikanóznym spôsobom. Preto správny súd žalobu podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm.
h) SSP odmietol.

12. Správny súd zároveň dodal, že na základe tohto rozhodnutia správneho súdu nemožno paušálne
pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná žaloba žalobcu nebude
mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu, ktorý nebude možné
vyhodnotiť ako zneužitie práva.
13. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov

nemá právo na ich náhradu, keďže žaloba bola odmietnutá. Z hľadiska aplikácie § 171 ods. 1 SSP
je treba uviesť, že aj keď zavinenie za odmietnutie žaloby nesie žalobca, žalovanému v konaní trovy
nevznikli a ich náhradu nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP). O trovách konania
ďalšieho účastníka súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že ďalším účastníkom nárok na náhradu trov
nepriznal, pretože im správny súd neuložil žiadnu povinnosť.

II.
Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

14. Žalobca (sťažovateľ) podal proti uzneseniu správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal, že
správny súd rozhodol na na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP),

zároveň bolo jeho podanie nezákonne odmietnuté ( § 440 ods. 1 písm. j/ SSP), správny súd sa odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§440 ods. 1 písm. h/ SSP) a správny súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 440 ods. 1 písm. f/ SSP).
15. Nesprávny výklad obsahu pojmu zainteresovaná verejnosť s následným nezákonným odmietnutím

žaloby podľa §440 písm. j/ SSP. Dal do pozornosti kasačného súdu rozhodnutie Veľkého senátu
Najvyššieho správneho súdu č. 19SVs/7/2024, z ktorého vyplývajú nasledovné záväzné výklady obsahu
pojmu„zainteresovanáverejnosť“akoajzáväznývýkladtoho,čojepredmetomžalobypodľa§178ods.3
SSP.PodľarozhodnutiaVeľkéhosenátuNSSSRsp.zn.19SVs/7/2024jepotrebnésprávneinterpretovať
procesnú stranu žalobcu a následne od toho aj podstatu a predmet sporu.

16. Podľa názoru sťažovateľa, názor Veľkého senátu NSS SR č.19SVs/7/2024 zásadne mení pohľad
nielen na skutočné právne postavenie zainteresovanej verejnosti ako žalobcu ale aj na predmet žaloby,
ktoré je potrebné uplatňovať dôsledne na všetky aspekty právneho postavenia žalobcu podľa § 42
SSP a na všetky aspekty obsahu žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP. Z odbornej práce štatutára ZDS,
ktorou obhájil bakalársky titul v oblasti práva so zameraním na správne právo je možné odvodiť, že

žaloba nebolo urobená nedbanlivostne alebo úmyselne spôsobom, ktorým by využíval aktívnu žalobnú
legitimáciu šikanóznym spôsobom alebo že by právo zneužíval ale skôr na to, že poukazuje na dlhodobo
zanedbávané právne aspekty žalôb zainteresovanej verejnosti na ochranu verejných záujmov životného
prostredia.
17. Uviedol, že j pred vydaním rozhodnutia Veľkého senátu NSS SR č.19SVs/7/2024 sa spôsob akým

správny súd rozhodol danú vec ukazuje ako neudržateľný a ide o nezákonnosť rozsudku podľa §
440 písm. h/ SSP. Ukazuje sa, že vzhľadom na iné rozsudky (NR-26S/17/2020-187) si Správny súd v
Bratislave „testuje“ toleranciu Najvyššieho súdu SR v kontexte doterajšieho judikátu 6Svk/14/2021; t. j.
či mu budú prechádzať odmietavé a zamietavé rozsudky založené práve na nedostatočnom ustáleníprávnehopostaveniažalobnejstranyanedostatočnéhoustáleniapredmetužalobyresp.naichúčelovom
vymedzení.
18. Nesprávny procesný postup súdu videl sťažovateľ v právnom diletantstve sudcov a v tom, že

nepoznajú právo v oblasti EIA a potom píšu nezmysly a svoje diletantstvo zakrývajú logicky klamlivým
spôsobom použitia falošného argumentu. Podľa správneho súdu v bode uviedol úvahu „Správny súd
posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní
za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu,
čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s

konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné
znenie svoje odvolacích námietok. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym
súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť a
všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania,
použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na
to, čo by bolo jeho predmetom.

19. Uviedol, že rozhodnutie súdu v tomto bode je založené na nesprávnom výklade skutočného obsahu
§ 24 ods.1 písm. i/ zákona o EIA a preto ide o nezákonnosť rozhodnutia podľa § 440 písm. g/ SSP.
V tomto smere nejde o protirečivú argumentáciu ako uvádza v bode 34. správny súd; požadované
informácie neboli zverejnené vyššie uvedeným zákonným spôsobom a preto k nim nemala prístup
najširšia verejnosť ale len ZDS ako jeden subjekt verejnosti. Podľa čl. 45 Ústavy SR „Každý má právo

na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.“
20. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo by tieto žalobné body proti tvrdenému porušeniu
procesných noriem mali mať šikanózny charakter. V tejto súvislosti je treba poznamenať, že je potrebné
rozlišovať, vždy v okolnostiach veci, aj otázku zneužitia práva na účasť v administratívnom konaní a
zneužitiaprávanaprístupksúdu.Podaniaaniektorénávrhysťažovateľavadministratívnomkonanívšak

neboli prima facie nesúvisiace s predmetom konania, hoci žalovaný ich vyhodnotil ako neadekvátne,
resp. že námietky sťažovateľa sa nezakladajú na skutočnosti.
21. Uviedol, že pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať
reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti,
spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči oznámenému zámeru, ktoré napomôžu

navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnému orgánu pochopiť očakávania a námietky
zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce
sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce
sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt
uplatní všeobecne koncipované pripomienky k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto

pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s
konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.
22. Argumentácia správneho súdu je založená na logickom úskoku „nerovného súpera“ založeného na
tom, že osoba s ktorou sa vedie diskusia v danej problematike nie je taká dostatočne odborne zdatná, a
tak, hoci by aj zastával správnejšie stanoviská, proti silnejšiemu súperovi v debate neuspeje v kombinácii

s argumentom ad baculum pri ktorom sa diskutujúca strana, často strácajúca iné argumenty v prospech
svojho postoja, skláňa k použitiu moci ako presvedčovaciemu prostriedku. Je nepochybné, že ZDS
pristupovalo k svojej procesnej aktivite ako v zisťovacom konaní tak aj pri zadávaní zadania advokátovi
pristupovalo s náležitou odbornou starostlivosťou na úrovni bakalára práva a odborníka z praxe.
Sudcovia správnych súdov sú oproti štatutárovi žalobcu „úplní“ právnici a preto z hľadiska celej šírky

právnej problematiky, právnych zvyklostí či rôznych odborov práva rozhodne lepšie odborne vybavený.
Žalobcasivšakdovolítvrdiť,žešpecifickyvoblasti,ktorájepredmetomžalobymáoveľaväčšiepraktické
skúsenosti ale aj teoretické znalosti práva. Preto všeobecná znalosť práva je zneužívaná na ujmu
žalobcu v tom zmysle, že na odhalenie skutočného obsahu konkrétnej argumentácie je potrebná značná
znalosť práva lebo sú v skutočnosti parafrázami právnych viet niektorých rozsudkov, ktoré môžu byť v

skutočnosti zahraničné. To je súčasne v kombinácii so sudcovskou autoritou zneužité proti žalobcovi v
tom, že obsah žaloby, ktorému rozumie viac ako sudca nie je vlastne sudcami skúmaný, lebo práve tá
odbornosť sudcov sa zneužíva na to, aby sa k súdnemu prieskumu samotnej podstaty (meritu) žaloby
dostali. Je to demonštrovateľné napr. pri téze o šikanóznosti z dôvodu spor pre spor, čo je koncept
vyplývajúci z českej judikatúry a ide o prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za

účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že
vedie spor pre spor.
23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil
napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11. augusta 2025, v ktorom
uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia.
25. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj ďalší účastník 1/, pričom uviedol, že sa prikláňa k názoru, že zo

strany žalobcu ide len o zneužitie práva a žalobca v súdnom konaní nevystupoval za účelom vyvinutia
snahy o meritórne vyriešenie veci. Kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje podstatné náležitosti, aké by
mala obsahovať. Má za to, že vo veci bolo rozhodnuté správne a zákonne a preto navrhol, aby kasačný
súd kasačnú sťažnosť zamietol, nakoľko je nedôvodná.
III.

Posúdenie kasačného súdu

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§
442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná.
27. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že Najvyšší správny súd ako súd kasačný primárne
v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania dospel k záveru, že nezistil dôvod na?to,

aby sa odchýlil od správnych a logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so?
správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého uznesenia, ktoré
vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. S týmito sa kasačný
súd stotožňuje v celom rozsahu.
28.Podľačlánku46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,každýsamôžedomáhaťzákonomustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
29. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
30. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
31. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.
32. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

33. Podľa § 5 ods. 12 SSP, správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie
práva.
34. Podľa § 28 SSP, správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej
osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné

uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na
zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.
35. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP, ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej
len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní
vo veciach životného prostredia, je oprávnená a) podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a).

36. Podľa § 178 ods. 3 SSP, zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia.
37. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Kasačný súd v zmysle

§ 464 ods. 1 SSP odkazuje na svoj skôr vydaný rozsudok vo veci rovnakých účastníkov konania,
obdobného skutkového stavu - rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa
21. februára 2025, ktorého odôvodnenie v citovanom znení preberá:38. „28.Na vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný
súd, keď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň Najvyšší
správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom

zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia sa jedná vyplýva
primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne
spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 -
uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne

spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov
pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení
istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania
(napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo
sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti
68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní

proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že
osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí
pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom
rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod

21).“ (bod 36); (ii) „Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených
v predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46
Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný
návrhsledujezjavnézneužitiepráva(§5ods.12SSP).Jednásaovšeobecnévýchodisko(princíp),ktorý

je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý.
V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať
v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou
sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu

správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej
žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v
praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou
a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude
jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia

princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima
ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...)
situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti;
takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování

toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a
zároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že
zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale
protiprávním jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu
práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud

podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím
neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního
pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon,
jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace,
které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně

vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či
lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť
v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí
jiným újmu. Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem
reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku

z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by
dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly
úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně
právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv.Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením
přesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv;
tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství

životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je
pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky
ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode
jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku
tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore

s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť
uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi
vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv)
„Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne
konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva

v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným
cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp.
zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J.,
Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck,

2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad
rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné
subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití
platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov
na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie

ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe
ujmyspočívajúcejvpoškodení,sťaženípostupusprávnehoorgánu/súdu,vjehozahlteníveľkýmpočtom
podaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o
obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním
verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné

subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je
vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv
a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho
výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za
účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že

vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna
2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná
je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej
veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého
účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu

ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u
ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci
samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie
NajvyššiehosprávnehosúduČeskejrepublikyz19.septembra2013,sp.zn.8Ans/7/2013,bod10).“(bod
39).

39. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší správny
súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného dôvodil, že
(i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Účasť
verejnostinarozhodovacomprocesejeupravenásmernicouEurópskehoparlamentuaRadyč.2003/35/
ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č. 24/2006 Z.z. o

posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné usmernenia
k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú o.i. cit.:
„Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania orgánov
verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie informácie
o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie, verejnosť má

často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní, či už z vlastného
záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje otvorený, pravidelný
a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru. Zabezpečením takéhoto rámca, v ktorom
môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť, obe strany napĺňajúsvoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a zabezpečovať nevyhnutné
podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje povinnosti. ... Aj keď niekedy
môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším možným, existuje nespočetné

množstvoprípadovaleboskrytýchfaktorov,ktorévyjdúnajavolenvďakazapojeniuverejnostidoprocesu
a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii) „S týmito závermi korešponduje
odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak pripúšťa aj možnosti zneužitia široko
koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích procesov cit: „Za první specifikum lze dle
našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti, respektive environmentálních organizací v

procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve srovnání s jinými výše naznačenými případy
aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití práva v rámci práva daňového daňový subjekt
zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak již bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt
přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na
právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních
práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a

na druhé straně veřejný zájem na potrestání pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých
práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný
soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech
práva životního prostředí to však zcela neplatí. Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost
sice v příslušných rozhodovacích procesech hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími

vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha environmentálních organizací je však odlišná, respektive
sama je pojena s ochranou veřejného zájmu. Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního
soudu je konstatováno, že smyslem a účelem účasti environmentálních občanských sdružení (spolků)
je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod.,
hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů

soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní soud o environmentálních občanských sdruženích,
respektive spolcích, současně hovoří jakožto o „advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního
prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně životního prostředí nereprezentují pouze příslušné
orgány státní správy z titulu své působnosti, ale také veřejnost, zejména právě environmentální
organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším kontextem účasti veřejnosti jako projevu

participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se životního prostředí či ještě obecněji
občanské společnosti.“. (bod 39).
40. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy,
posudzoval Najvyšší správny súd aj kasačnú sťažnosť žalobcu a v jej rozsahu aj priebeh správneho,
resp. súdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského

súdu. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto
má skôr povahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“
pre potreby neurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom. Napriek rozsahu dvadsiatich strán
pozostáva správna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby,
všeobecných konštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s

prejednávanou vecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 - označenie preskúmavaných
rozhodnutí; (ii) bode 6 - petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené
mali opäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver
krajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu)
o tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“

s prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe.
Inými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu
žalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na
judikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe
podania žalobcu) dokumentuje napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti

uvádza, že „ ... rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom
vydanýmorgánomverejnejsprávyvkonanípodľazákonač.39/2013Z.z....“,čojekonštatovaniecelkom
zrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec.“
41. Správna žaloba a ani kasačná sťažnosť špecifiká prejednávanej veci nereflektuje a v podstate
ani nezmieňuje. Z bodov kasačnej sťažnosti nie je možné vyvodiť, aké „námietky“ má žalobca na

mysli. Kasačný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca podal žalobu de facto
bez akejkoľvek nadväznosti na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel
žalovaným a prvostupňovým orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil
žiadne námietky vecného charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcomk ochrane životného prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd
vyslovilzáverozneužitíprávažalobcomsprávne,keďžalobcanevystupovalvsúdnomkonanízaúčelom
vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu

právny poriadok ochranu neposkytuje.
42. Na záver kasačný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané rozhodnutie Veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu č. 19SVs/7/2024, z ktorého vyplývajú záväzné výklady obsahu
pojmu „zainteresovaná verejnosť“, uvedené rozhodnutie zodpovedalo právnu otázku, či počítanie
lehoty na podanie správnej žaloby žalobcom v postavení zainteresovanej verejnosti sa spravuje

vždy iba ustanovením § 181 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, alebo v prípade, že žalobca v
postavení zainteresovanej verejnosti bol súčasne účastníkom dotknutého administratívneho konania, či
sa počítanie lehoty na podanie správnej žaloby zainteresovanou verejnosťou spravuje ustanovením §
181 ods. 1 SSP. Na posudzovanie šikanóznosti správnej žaloby toto rozhodnutie nemá žiaden dopad.

IV.

Záver
43. Z dôvodov uvedených vyššie sa kasačný súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému
uzneseniu správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za
nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto uznesenia.
44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že u procesne úspešného žalovaného

ako aj úspešných ďalších účastníkov nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo
požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).
45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.