Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120213847
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8120213847.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: T. J., nar. X.XX.XXXX, bytom XXX
XX H., zastúpený JUDr. Valéria Vassová, advokátka so sídlom Pribinova 2246/2, 075 01 Trebišov, IČO:
31993991, proti žalovaným: 1/ Ing. I. A., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H., R. XXX/XX, 2/ K.. A.
A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX N. Y., R. XXX/XX, prechodne XXX XX H., R. XXX/XX,
obaja zastúpení Advokátska kancelária Peter Rak, s. r. o., Levočská 4, 080 01 Prešov, IČO: 50581121,
o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k.
15C/67/2020-313 zo dňa 10.12.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovaným p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v
poradí druhým rozsudkom žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a
to rodinného domu, súp. č. XXX, postaveného na parcele registra C parcelné číslo XXX a pozemkov
parcelné číslo XXX o výmere 712 m2 záhrada, parcelné číslo XXX o výmere 362 m2 zastavaná plocha
a nádvorie a parcelné číslo XXX o výmere 438 m2 záhrada, všetky v katastrálnom území H., obce H.

zapísané na LV č. XX. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že súd sa v prvom rade zaoberal tým, či žalobca preukázal
naliehavý právny záujem. V konaní o určení vlastníckeho práva je spravidla naliehavý právny záujem
daný v prípade, keď žalobca tvrdí vlastnícke právo k nehnuteľnosti, avšak zápis vlastníckeho práva
svedčí v prospech tretej osoby, v tomto prípade v prospech žalovaných. Bez súdneho rozhodnutia by
žalobca nemohol dosiahnuť zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností vo svoj prospech,
preto súd konštatuje, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení v tomto prípade je daný.

3. Podľa súdu prvej inštancie žalobca v konaní preukázal, že žalovaní sú zapísaní ako vlastníci
predmetných nehnuteľností na tom základe, že žalovaný v 1. rade tieto vydražil dobrovoľnou dražbou
predmetných nehnuteľností a následne podiel na týchto nehnuteľnostiach previedol na žalovanú v 2.
rade. Dražba prebiehala v zmysle zmluvy o vykonaní opakovanej dražby zo dňa 02.04.2014 uzatvorenej
medzi N. Group, a s a InDevel, s.r.o. na základe zmluvy o pôžičke číslo X/XX/XXX/XXXX zo dňa
24.04.2013 a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 24.04.2013. Rozsudkom
Okresného súdu Prešov 32Csp/6/2018-90 zo dňa 05. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove 23Co/152/2018- 180 zo dňa 18. decembra 2019 súd určil, že zmluva o pôžičke číslo X/
XX/XXX/XXXX zo dňa 24.04.2013 a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti medzi žalobcom
v tomto konaní ako dlžníkom a spoločnosťou InDevel, s.r.o. ako veriteľom a záložným veriteľom
zo dňa 24.04.2013 je neplatná. Bola tak konštatovaná absolútna neplatnosť predmetných právnychúkonov s poukazom na § 39 a Občianskeho zákonníka. Okresný súd Prešov pritom konštatoval,
že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke sa veriteľ dopustil civilnoprávneho deliktu úžery tak, že zneužil
tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, dôverčivosť a ľahkomyseľnosť žalobcu a dal si poskytnúť

plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenia v hrubom nepomere. Je potrebné
teda konštatovať, že navrhovateľ dražby spoločnosť Indevel, s.r.o. nebola v čase uzatvorenia zmluvy
opakovanej dobrovoľnej dražbe záložcom teda nebola oprávnená navrhnúť vykonanie dobrovoľnej
dražby, uzatvoriť zmluvu o opakovanej dobrovoľnej dražby s dražobníkom, napriek tomu že vo svojom
vyhlásení z zo dňa 02.04.2014 uviedla, že pohľadávka zabezpečená záložným právom je oprávnená

a splatná. Predmetná zmluva o vykonaní dobrovoľnej dražby ako aj samotná dobrovoľná dražba ako
súkromnoprávne úkony sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie nevidel dôvod prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemohla vzťahovať aj
na dobrovoľnú dražbu, a to nie v tom prípade, ak samotný mechanizmus dobrovoľnej dražby bol
nesprávny, to znamená, že v konaní o určenie vlastníckeho práva by žalobca napádal nedodržanie

zákonného postupu v rámci samotnej dobrovoľnej dražby, ale v tom prípade, ak navrhovateľ dobrovoľnej
dražby nebol oprávnený takúto dražbu navrhnúť, to znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti
ktorej v lehote uvedenej v § 21 Zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba o neplatnosť,
nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca)
nebol sám vlastníkom predmetu dražby. K opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný

podklad, bránil aj článok 15 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s
ústavou. Nemožno predsa odobriť dobrovoľnú dražbu, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, v
konaní, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a je bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek
predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý
je súkromnoprávnym subjektom, vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikateľ, za účelom dosiahnutia

zisku.

5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal, že je potrebné poukázať v tejto súvislosti na jeden z ostatných
nálezov IV. ÚS 65/2019 z 26. januára 2021. Aj na aplikačnú a záväznú judikatúru in concreto veľký
senát najvyššieho súdu uznesením sp.zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 zjednotil rozhodovaciu

prax dovolacieho súdu a uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné
nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na
iného viac práv, ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník

nehnuteľností.

6. Prelomenie zásady nemo plus iuris súd musí vykladať reštriktívne, a preto nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich
výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch

zákonuprednostňujeochranudobromyseľnéhonadobúdateľaveciaumožňujeprelomeniezásadynemo
plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je
neprípustné. Je nevyhnutné konštatovať, že postup žalovaného a jeho právnych predchodcov nemožno
priradiť medzi výnimky z nadobúdania vlastníctva, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od
vlastníka (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), ktoré sú nasledovné: 1.

neoprávnený dedič (§ 486 Občianskeho zákonníka); 2. obchodnoprávne vzťahy (§ 446 Obchodného
zákonníka);3.konkurznékonanie(§93ods.3Zákonaokonkurzeareštrukturalizácii);4.prevodcenných
papierov (§ 19 ods. 3 Zákona o cenných papieroch); 5. exekúcia (upravené nepriamo v § 140 ods. 2
písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku). 40. Dobromyseľnosť nadobúdateľa sa má podľa
názoru odvolacieho súdu posudzovať prísne, teda, či so zreteľom na všetky okolnosti danej veci mohol

byť nadobúdateľ dobromyseľný v čase nadobudnutia nehnuteľnosti, že predmetné nehnuteľnosti boli vo
vlastníctve jeho právneho predchodcu a nie inej osoby. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ
veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného
prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú
fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Zreteľ je potrebné brať na všetky okolnosti prípadu,

avšak najmä na spôsob využívania nehnuteľností, jej polohu a pod.

7. Súd teda konštatuje, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zák.
č. 527/2002 Z. z., nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckehopráva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby alebo záložca nebol sám vlastníkom predmetu dražby
alebo záložným veriteľom. Tu súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Prešove v rozhodnutí
z 30.10.2012 sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012, kde sa konštatuje súkromnoprávna zmluvná

povaha dobrovoľnej dražby. Obdobne sa touto problematikou zaoberal Najvyšší súd v rozhodnutí
2MCdo/20/2011 z 18.12.2012.

8. Žalovaní v tomto konaní namietali svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí nehnuteľností v dobrovoľnej
dražbe. Proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka tu pôsobí princíp ochrany dobrej viery

nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov súd zastáva názor, že ochranu
skutočného vlastníka možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne,
pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa
práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzuje v zvanej veci
musí javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení

potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal,
prípadne nemohol mať z hľadiska kritérií primerane obozretného jedinca dôvodné pochybnosti o tom,
že skutočnosti subjektu, ktorý ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri v evidencii nehnuteľností,
v tomto prípade záložnému veriteľovi, takéto právo nesvedčí.

9. Otázku dobromyseľnosti nadobúdateľa v nadväznosti na uplatnenie zásady nemo plus iuris sa
obdobne zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, napríklad uznesením sp. zn. 6Cdo/71/2011 s
poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS/3 314/2001 z 02.10.2012.

10. Súd prvej inštancie ustálil názor, že na strane žalovaných nebola zachovaná potrebná miera

opatrnosti pri nadobúdaní predmetných nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe, nakoľko títo už z
oznámenia o opakovanej dražbe zo dňa 13.05.2014 museli vedieť, že predmet dražby je v čase dražby
užívaný dlžníkom, že v tomto prípade ide o výkon záložného práva záložným veriteľom spoločnosťou
InDevel s.r.o., ktorá už v tom čase mala v obchodnom registri evidovanú činnosť poskytovanie úverov
alebo pôžičiek, teda bola podnikateľom v tejto oblasti a dodávateľom finančných služieb voči vlastníkom

predmetnýchnehnuteľností,dlžníkom,fyzickýmosobámnezapísanýmanivživnostenskomregistri,teda
nepodnikateľom. Na základe uvedeného, teda išlo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý zákony kladú
zvýšenú náročnosť na platnosť uskutočňovaných právnych úkonov.

11. Žalovaný v 1.rade ako vydražiteľ teda mohol venovať zvýšenú pozornosť prevereniu nadobúdacích

titulov nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom dobrovoľnej dražby, pričom tak podľa vykonaného
dokazovania neurobil. Spotrebiteľský charakter dobrovoľnej dražby musel byť pritom žalovanému v 1.
rade zrejmý vzhľadom k tomu, že z výpovedí svedkov a strán sporu vyplynulo, že žalovaný v 1. rade
žalobcu a jeho rodinu poznal, bol s nimi v kontakte a vopred kúpu predmetnej nehnuteľnosti s otcom
žalobcu dohadoval. Zároveň vedel, že otec žalobcu odmietol možnosť, že by malo dôjsť k predaju

nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade vedel, kto je pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti a mal možnosť
preveriť si u ňho, či nemá námietky proti dražbe, pričom to neurobil.

12. Žalovaní sa podľa výpovede svedka C. J. presťahovali do H.a v období rokov 2003-2010 a už v
období pred dobrovoľnou dražbou bol žalovaný 1/ v kontakte s rodinou (otcom) žalobcu. Aj keď samotný

žalovaný 1/ vo svojej výpovedi poprel, že by s vlastníkom nehnuteľností pred dražbou komunikoval,
priznal, že šlo o jeho suseda o päť domov a aj to, že v čase dražby poznal otca žalobcu. Žalovaný
1/ ako vydražiteľ teda mal reálnu možnosť overiť si okolnosti, za ktorých došlo k dražbe a mohol
venovať zvýšenú pozornosť prevereniu okolností, za ktorých došlo k zriadeniu záložného práva na
predmetné nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom dobrovoľnej dražby. Žalovaný v 1. rade tiež vedel,

že nehnuteľnosť slúži ako obydlie nielen žalovaného v 1. rade a aj jeho rodičov, ako osôb vo vyššom
veku, nakoľko polohou šlo o nehnuteľnosť v jeho susedstve. Žalovaný 1/ si tak v záujme zachovania
potrebnej opatrnosti mohol zistiť informácie o okolnostiach vedúcich k dobrovoľnej dražbe.

13. Podľa výpovede žalobcu, ako aj svedka C. J., žalobca bol spotrebiteľom finančných služieb, ktorý

v čase zriadenia záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam už nevládal splácať spotrebiteľské
úvery od nebankových spoločností. Zároveň z jeho počínania pri uzatváraní zmluve o pôžičke a zmluve o
záložnom práve, keď podpísal zmluvy bez ich prečítania, porozumenia, na parkovisku a s ich obdŕžaním
až potom, čo overil podpisy na mestskom úrade a podal návrh na vklad do katastra nehnuteľnostía to všetko za extrémne nevýhodných podmienok, je zrejmé, že žalobca nemal dostatočné právne
povedomie, bol dôverčivý a bol vo finančnej tiesni, ktorá bola ľahko zneužiteľná. Aj následné spávania
sa žalobcu v čase dražby a po nej, keď sa žalobca síce snažil vykonať kroky smerujúce k náprave tohto

protiprávneho stavu napr. podaním žaloby o neplatnosť dražby, avšak adekvátne inštitúty na ochranu
svojho vlastníckeho práva nedokázal uplatniť účinným spôsobom, svedčí o jeho nízkom právnom
povedomí a tak ľahkej zneužiteľnosti.

14. Ak žalovaní namietajú, že nie sú znalí v oblasti práva, už samotné toto vyjadrenie je dôvodom

zamyslieť sa, prečo pri tak právne zložitom právnom úkone, ako je dobrovoľná dražba na základe
spotrebiteľskej zmluvy o pôžičke nepožiadali o právnu pomoc. Mohli tak venovať zvýšenú pozornosť
prevereniunadobúdacíchtitulovakopodkladovpreuskutočneniedobrovoľnejdražbyatočiužvovzťahu
k dražobnej spoločnosti, alebo vo vzťahu k žalobcovi. V dôsledku tohto ochranu skutočného vlastníka
nemožno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa.

15. V dôsledku neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorou žalovaný v 1. rade nadobudol predmetné
nehnuteľnosti a v dôsledku nedostatku dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade pri nadobúdaní
predmetných nehnuteľností, súd žalobe vyhovel.

16. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1

písm. d), e), f) a h) CSP. Navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť
rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie.

17. Žalovaní nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, pričom svoje dôvody zhrnuli do nasledujúcich
bodov: u žalobcu nejde o neskúseného spotrebiteľa, a to napriek tomu, že žalobca má 54 rokov,

je bývalý vojak, konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, od roku 2014 (a to aj pred konaním
dražby) kontinuálne zastúpený troma právnymi zástupcami. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca
žalobu o neplatnosť dražby podával zastúpený právnym zástupcom. Žalobca prostredníctvom ďalšieho
právneho zástupcu, ešte pred konaním dražby, žiadal o jej odklad z dôvodu zaobstarávania finančných
prostriedkov na vyplatenie pôžičky a podľa tvrdení žalobcu sa na druhom kole dražby radil s ďalším

právnikom. Žalobu na určenie vlastníckeho práva nakoniec podával žalobca prostredníctvom ďalšieho
právneho zástupcu. Tvrdil, že ako žalovaný, ktorý nič nezákonné nespravil, dobromyseľne sa zúčastnil
na dobrovoľnej dražbe, dlhé roky po dobrovoľnej dražbe sa snažil so žalobcom záležitosti vysporiadať,
každú vec sa snažil komunikovať a argumentovať. Poukázal na to, že v čase konania dobrovoľnej dražby
neplatnosť zmluvy o pôžičke nebola žalobcom spochybňovaná, naopak žalobca ju sám považoval za

platnú, keď sa žalobca snažil svoje záväzky z nej vysporiadať zaplatením (dokonca žalobca produkoval
tvrdenia, že na rozhodné kolo dražby niesol peniaze, aby pôžičku celú vyplatil). Smerom k žalobcovi
nezaznelo ani len konštatovanie nedbanlivosti v tom zmysle, že zmluvu si mal riadne prečítať, so
svojím právnym zástupcom ju vyhodnotiť a v prípade rozporu so zákonom či jej nevýhodnosti ju
úplne jednoducho - nepodpísať. Skutočnosť, že sa niekto štylizuje do pozície neznalého, ublíženého a

neschopného, súdy predsa vo svojej judikatúre opakovane vyhodnocujú ako správanie sa nedbanlivého
vlastníka a takéto správanie nie je odmeňované, ale v strete s dobromyseľným nadobúdateľom
potrestané. Naopak dobromyseľnosť žalovaného v 1. rade spočíva v tom, že nemal žiadne pochybnosti
o tom, že by s dražbou malo byť čokoľvek v neporiadku. Dražbu zastrešovalo množstvo profesionálnych
osôb, ktoré sa týmto záležitostiam venovali pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Dostupná odborná

literatúra viac než dlhodobo inštitút dražby považuje za legálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva, a preto za žiadnych okolností nemôže byť žalovanému na škodu, že tento inštitút riadne a po
splnení zákonných podmienok, riadne využil. Vo vzťahu k dobromyseľnosti žalovaného v 1. rade uviedol,
že úplné, nespochybniteľné a dostatočné preukázanie dobromyseľnosti žalovaných nie je na základe
objektívnych dôvodov (aj na základe uvedenej judikatúry slovenských súdov) možné. Konštatoval, že

žalobca nie je spotrebiteľom vo vzťahu k žalovaným, pričom mohol relevantným spôsobom podať žalobu
na určenie neplatnosti dražby. Pre spravodlivé posúdenie veci poukázali na ich aktivitu ako žalovaných
a na pasivitu žalobcu odo dňa, kedy sa konala dobrovoľná dražba, t. j. od roku 2014. Postup a postoj
žalobcu nemôže požívať právnej ochrany, keďže právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt).
Poukázal aj na v tom čase aktuálnu judikatúru vo vzťahu k zákonom stanovenej trojmesačnej lehote

na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby. Len na margo konštatoval, že žalobca prostredníctvo
právnej zástupkyne neustále útočí na naše osoby, neprávom nás obviňuje, naše konanie klamlivo
označuje ako podvodné a vykonštruované a nemorálnym a hrubým spôsobom žalovaného v 1. rade
obvinila za zlý zdravotný stav žalobcovej matky. Napokon zdôraznil, že žalovaná v 2. rade nenadobudlavlastnícke právo na dražbe, tak ako žalovaný v 1. rade, ale odvodene od neho na základe darovacej
zmluvy. Na základe uvedených skutočností a predložených dôkazov mali za to, že napadnutý rozsudok
Okresného súdu Prešov nerešpektoval princípy dobromyseľnosti, právnej istoty a spravodlivosti.

18. K odvolaniu žalovaných sa písomným podaním (č. l. 373 spisu) vyjadril žalobca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Považoval ho za spravodlivý. Poukázal na to, že
rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 32C sp /6/2018-90 zo dňa 5. septembra 2018 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 23C o /152/2018-180 zo dňa 18. decembra 2019 súd určil,

že zmluva o pôžičke číslo X/XX/XXX/XXXX zo dňa 24.4.2013 a zmluva o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti medzi žalobcom v tomto konaní ako dlžníkom a spoločnosťou InDevel, s. r. o. ako
veriteľom a záložným veriteľom zo dňa 24.04.2013 sú absolútne neplatné podľa § 39 OZ. Odvolacie
dôvody považoval, za účelové, nepravdivé a v rozpore so zákonom ako aj právoplatne prijatými závermi
príslušných súdov. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

19. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa písomným podaním (č. l. 380) vyjadrili žalovaní, ktorí
uviedli, že žalobca sa nevyjadruje k dôvodom uvedeným v odvolaní, konkrétne k dobromyseľnosti/
nedobromyseľnosti strán sporu, k urážlivým a klamlivým výrokom právnej zástupkyne žalobcu, pričom v
danom prípade ide o zásadný rozpor medzi spravodlivosťou, zákonnosťou a nadobudnutím vlastníckeho
práva. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť.

20. Napokon sa k vyjadreniu žalovaných vyjadril žalobca (č. l. 386 spisu), ktorý konštatoval opakovanie
dôvodov na strane žalovaných. Poukázal na dôvody uvedené v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu o tom, že predmetom dražby sa stala vec vlastnícky nepatriaca navrhovateľovi dražby, ani tomu,
v koho mene navrhovateľ konal. Podľa jeho názoru súd po rozsiahlom doplnení dokazovania správne
rozhodol, ak žalobe vyhovel. Opätovne navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny.

21. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 370 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako

vecne správny potvrdiť, pričom v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a zároveň naň poukazuje.

22. Odvolací súd pri preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodnutí do
úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na skutkový
stavhosprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiaprávnymizávermisúduprvej
inštancie a z tohto dôvodu si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na neodkazuje

v súlade s § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam žalovaných dodáva nasledovné:

23. Podľa čl. 20 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v
rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
25. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

26. Podľa § 132 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo
inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.
27. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

28. Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách navrhovateľom dražby je
vlastník predmetu dražby, osoba, ktorá vykonáva záložné právo (ďalej len „záložný veriteľ“), alebo iná
osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona. Navrhovateľ dražby
je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložnýveriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje
výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).
29. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v prípade, ak sa spochybňuje

platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že
tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa
určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu,
ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo
bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa

osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty.
V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).
30. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách ak uhradil vydražiteľ cenu
dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k
predmetu dražby udelením príklepu; to neplatí, ak je vydražiteľom osoba, ktorá je povinná zapísať sa
do registra partnerov verejného sektora podľa osobitného predpisu, ak v čase príklepu nie je zapísaná v

tomto registri. Ku dňu zaplatenia ceny dosiahnutej vydražením vydražiteľom zaniká pohľadávka veriteľa
v rozsahu uspokojenia veriteľa z výťažku dražby.
31. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby zodpovedá
sa správnosť vyhlásenia o tom, že predmet dražby je možné dražiť (§ 7 ods. 2). Záložný veriteľ
zodpovedá za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva.

Zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku, sa nemožno zbaviť.
32. Odvolatelia svoju argumentáciu založili najmä na konštatovaní, že žalobca nebol v konaní
dobromyseľný, pričom na druhej strane to boli žalovaní (žalovaný v 1. rade ako účastník dražby a
žalovaná v 2. rade ako spoluvlastník obdarovaný žalovaným v 1. rade), kto naopak dobromyseľný bol.

33. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok,
spoločenské podmienky, zodpovedá logickým pravidlám a eliminuje vznik možných hodnotových
rozporov. Posúdenie každého nároku je vecou individuálnych skutkových zistení.

34. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 271/2011 pri výklade zákonných

ustanovení nie je súd viazaný doslovným znením zákona absolútne, môže, dokonca sa musí odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného
výkladu zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa Ústavného súdu článok. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje viazanosť štátneho orgánu textom, ale zmyslom a účelom
zákona.

35. Právo na vlastníctvo je právom na prisvojovanie si hodnôt, podľa článku 1 Dodatkového protokolu
č. 1 k Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na pokojné užívanie majetku.

36. Odvolací súd v tomto smere poukazuje, že vo všeobecnosti platí, že dôkaznú povinnosť (dôkazné

bremeno) má v spore každý, kto niečo tvrdí. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii
aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z dôkazných prostriedkov,
ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia
a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej
procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje

- uzavrie proces vytvárania skutkového základu na meritórne rozhodnutie a vec rozhodne, čo vyjadruje
požiadavku procesnej diligencie sporových strán a mantinely aktivity súdu. Neúspešnej strane sa tak
v konkrétnom prípade môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo
v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok (procesná sankcia) nedostatočnej
procesnej aktivity strany sporu (prostriedky procesného útoku a obrany strana buď vyčerpala alebo ich

uplatnila neskoro). Súd teda rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní
zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne
relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku
podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech.

37. Je nepochybné, že dôkazné bremeno preukázať vyššie uvedenú skutočnosť zaťažovalo žalobcu,
teda bolo na ňom, aby predložil, resp. označil dôkaz, ktorý toto preukazuje.38. Nebolo v konaní sporným, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 32Csp/6/2018-90 zo dňa 5.
septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 23C o /152/2018-180 zo dňa
18. decembra 2019 súd určil, že zmluva o pôžičke číslo X/XX/XXX/XXXX zo dňa 24.4.2013 a zmluva o

zriadení záložného práva k nehnuteľnosti medzi žalobcom v tomto konaní ako dlžníkom a spoločnosťou
InDevel, s. r. o. ako veriteľom a záložným veriteľom zo dňa 24.4.2013, sú absolútne neplatné podľa §
39 OZ.

39. Potrebné je tiež zdôrazniť, že, ako správne uviedol súd prvej inštancie, na strane žalovaných

nebola zachovaná potrebná miera opatrnosti pri nadobúdaní predmetných nehnuteľnosti na dobrovoľnej
dražbe, nakoľko títo už z oznámenia o opakovanej dražbe zo dňa 13.05.2014 museli vedieť, že predmet
dražby je v čase dražby užívaný dlžníkom, že v tomto prípade ide o výkon záložného práva záložným
veriteľom spoločnosťou InDevel s.r.o., ktorá už v tom čase mala v obchodnom registri evidovanú činnosť
poskytovanie úverov alebo pôžičiek, teda bola podnikateľom v tejto oblasti a dodávateľom finančných
služieb voči vlastníkom predmetných nehnuteľností, dlžníkom, fyzickým osobám nezapísaným ani v

živnostenskom registri, teda nepodnikateľom. Na základe uvedeného, teda išlo o spotrebiteľský právny
vzťah, na ktorý zákony kladú zvýšenú náročnosť na platnosť uskutočňovaných právnych úkonov.
Neobstojípretonámietkažalovaných,žemedzinimiažalobcomžiadenspotrebiteľskývzťahneexistoval.

40. Záložné právo je v podmienkach trhového hospodárstva významným a veľmi frekventovaným

vecnoprávnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávok a ich príslušenstva. Z jeho akcesorickej povahy
vyplýva, že ako vedľajší vzťah pristupuje k pohľadávke ako prostriedok na jej hmotnoprávne a
procesnoprávne posilnenie tým, že na jeho základe je záložný veriteľ oprávnený uspokojiť svoju
pohľadávku z predmetu záložného práva (zálohu) v prípade, ak jeho pohľadávka nie je riadne a včas
splnená. Posilňuje teda postavenie záložného veriteľa a jeho istotu tak, že zabezpečuje, aby jeho nároky

z pohľadávky boli uspokojené aj vtedy, keď obligačný dlžník nesplní pohľadávku riadne a včas.

41. Z charakteru záložného práva ako zabezpečovacieho inštitútu jednoznačne vyplýva, že na to, aby
bolo záložné právo pre veriteľa efektívne, hodnota predmetu záložného práva (t. j. hodnota zálohu) musí
byť rovnaká alebo vyššia ako hodnota zabezpečenej pohľadávky. Len v takomto prípade má totiž veriteľ

istotu uspokojenia svojej pohľadávky aj v prípade, že dlžník by dobrovoľne neplnil ani len čiastočne.
Napriek skutočnosti, že záložné právo je tradičným zabezpečovacím inštitútom, vo všeobecnosti
akceptovaným vo všetkých typoch záväzkových vzťahoch, v prípade, že je zabezpečovaným vzťahom
vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, je nutné osobitne skúmať, či jeho dojednanie nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko sa už z

podstaty jedná o zabezpečovací inštitút pohľadávky veriteľa (dodávateľa), ktorého účelom je posilniť
postavenie veriteľa, je navyše potrebné vziať na zreteľ, že len v prípade, ak dojednanie záložného
práva so spotrebiteľom v konkrétnom prípade spôsobuje značnú nerovnováhu v záväzkovom vzťahu v
neprospech spotrebiteľa, je takéto dojednanie neprijateľnou podmienkou. Opačný výklad by totiž viedol
k absurdnému záveru, že nakoľko záložné právo pôsobí vždy v prospech veriteľa (dodávateľa) a v

neprospech spotrebiteľa, záložné právo so spotrebiteľom nemožno dohodnúť. Možno teda zhrnúť, že
v prípade existencie záložného práva v rámci spotrebiteľskej zmluvy (alternatívne ak je podmienkou
uzavretia hlavnej zmluvy zriadenie záložného práva k predmetu vo vlastníctve spotrebiteľa osobitnou
zmluvou), je úlohou konajúceho súdu posúdiť, či uvedené záložné právo je alebo nie je neprijateľnou
podmienkou z hľadiska intenzity zásahu do postavenia zmluvných strán zo spotrebiteľského vzťahu.

Vzhľadom na funkciu a význam tohto zabezpečovacieho inštitútu bude pritom rozhodné skúmanie
primeranosti záložného práva k zabezpečenému záväzku z hľadiska charakteru predmetu záložného
práva (zálohu) a jeho (nie len ekonomickej) hodnoty, výšky a významu zabezpečenej pohľadávky a
dohodnutého (resp. zákonom stanoveného) spôsobu výkonu záložného práva.

42. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

43. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

44. Odvolací súd podrobil preskúmanie prejednávanej veci nielen z pohľadu pozitívnoprávneho, ale aj
z pohľadu jusnaturalistického, najmä cez prizmu dobrých mravov. Len na margo súd prvej inštanciepoukazuje na fakt, že k inštitútu dobrých mravov treba pristupovať ako k stáročia sa vyvíjajúcemu
inštitútu, ktorý vo svojej bazálnej podstate však ostáva až na drobné výnimky plynúce z celkového
spoločenského vývoja nemenný.

45. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia
konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania
a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré

v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

46. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne
považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny
hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v

právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu
povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je
smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008.

47. Odvolací súd tiež akcentuje, že do úvahy je teda potrebné vziať tiež hrubý nepomer medzi pôvodnou
pôžičkou reálne poskytnutou žalobcovi vo výške 3.500 eur a hodnotou predmetnej nehnuteľnosti
ustálenej vo výške 68.000 eur, teda odvolací súd považuje za absurdné, aby predmet záložného práva
predstavoval oproti reálne poskytnutej pôžičke takmer 20-násobok hodnoty, čo odvolací súd ustálil ako
v rozpore s dobrými mravmi.

48. Zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, teda že nikto nemôže previesť na
iného viac práv, než sám má, je základná právna zásada z rímskeho práva, ktorá znamená, že prevodca
nemôže dať nadobúdateľovi lepšie práva k veci, ako sám vlastní, teda nemôže predať to, čo sám nemá,
čím chráni vlastnícke právo. Pochádza z rímskeho práva, z Digest Iustiniani, a vyjadruje ideu, že právne

postavenie prevodcu sa nemôže zlepšiť len tým, že vec prevádza.

49. V prejednávanej veci došlo k prevodu vlastníckeho práva, vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia
všeobecných súdov tak, že predmetom dražby sa stala vec vlastnícky nepatriaca navrhovateľovi dražby,
ani tomu, v koho mene navrhovateľ konal.

50. Nadobudnutie vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu teda nie
je možné, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. Prelomenie zásady nemo plus iuris súd musí vykladať reštriktívne, a preto
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených

prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od
vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné.

51. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným
porušením práva na spravodlivý proces a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie
na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje
rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

52.Sohľadomnauvedenéodvolacísúdstotožňujúcsasozávermisúduprvejinštancierozsudokpotvrdil
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

53. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.54. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

55. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods.
1 CSP, preto s ohľadom na výsledok sporu priznal žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).