Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323010933
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2323010933.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného: A. B., nar.
XX.XX.XXXX , pre zločin poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.
c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej
prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21.03.2025, č.k. 11T/58/2023-271,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.01.2026 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

A. C. D. E. F. B. G. H. I. , D. B., nar. XX.XX.XXXX v J., hlásený trvalý pobyt K. XXX, okres Šaľa,
Slovenská republika,

s ohľadom na § 166 Trestného poriadku pri nezmenenom/nezrušenom výroku o vine vyslovenej

právoplatne rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 10.01.2024 sp. zn. 11T/58/2023-213,
právoplatný v časti výroku o vine dňa 10.01.2024, za zločin poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 ods.
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (v
znení platnom a účinnom v čase spáchania skutku), s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 19.09.2024 sp. zn. 5To/42/2024-241,

odsudzuje:

Podľa § 245 ods. 3 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona
účinného od 6.8.2024 s poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona účinného od 6.8.2024, na trest
odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 sa na výkon uloženého trestu
zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Galanta (ďalej aj len ako „okresný súd“, alebo „prvostupňový

súd““) pod č. k. 11T/58/2023-271, dňa 21.03.2025, rozhodol nasledovne:
„Obžalovaný A. C. D. E. F. B. G. H. I. , D. B., nar. XX.XX.XXXX v J., hlásený trvalý pobyt K. XXX, okres
Šaľa, Slovenská republika, sas ohľadom na § 166 Trestného poriadku pri nezmenenom/nezrušenom výroku o vine vyslovenej
právoplatne rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 10.01.2024 sp. zn. 11T/58/2023-213,
právoplatný v časti výroku o vine dňa 10.01.2024, za zločin poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 ods.

1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (v
znení platnom a účinnom v čase spáchania skutku), s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 19.09.2024 sp. zn. 5To/42/2024-241,
o d s u d z u j e :
Podľa § 245 ods. 3 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona s poukazom na

§ 37 písm. m) Trestného zákona, tiež za použitia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Trestného zákona, všetko
Trestného zákona účinného v čase skutku, na trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného v čase skutku sa na výkon uloženého trestu
zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
2. Prokurátor podal odvolanie čo do výroku o treste, a odôvodnil ho nasledovne (citácia):
„Takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok treste, nepovažujem za zákonné a správne,

nakoľko mám za to, že odvolaním napadnutým výrokom o treste boli porušené ustanovenia § 34
Trestného zákona.
Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy
k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa

prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Zmyslom a účelom trestu v najvšeobecnejšom zmysle je ochrana spoločnosti pred kriminalitou.
Na tomto mieste si dovolíme poukázať aj na potrebu generálnej prevencie, pričom tá spočíva
vo výchovnom pôsobení trestu na ostatných členov spoločnosti a uskutočňuje sa prostredníctvom
individuálnej prevencie. Ak sa trestom zabránipáchateľovi v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým

nepochybne najavo i ostatným členom spoločnosti, aké správanie je nežiaduce, proti čomu je zameraný
Trestný zákon, a tak možno ovplyvňovať ich pozitívnu hodnotovú orientáciu. Trest má pôsobiť na
spoločenské okolie páchateľa, pretože i páchateľ pôsobí trestným činom na svoje okolie. V rámci
generálnej prevencie pôsobí trest len svojimi psychickými účinkami. Disproporcie vo vzájomnom vzťahu
medzi generálnou a individuálnou prevenciou môžu viesť k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu

trestu, keď uložený trest nepovažuje za spravodlivý ani spoločnosť, či páchateľ, a to či už ide o trest
príliš zhovievavý alebo prehnane prísny. (pozri str. 294, Mencerová, 1. a kol. Trestné právo hmotné.
Všeobecná časť. 2. aktualizované a prepracované vydanie. Šamorín: Heuréka,2015)
Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trestom sa má zabezpečiť ochrana spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnost' jeho nápravy.

Okresný súd uložil obžalovanému neprimerane nízky trest vo výmere 6 mesiacov, pričom pri ukladaní
trestu použil ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, a to vzhľadom na zmenu zákona. Mám za to, že
zmena zákona nie je mimoriadnou okolnosťou pre použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Súd ukladal trest v zmysle starej úpravy (nakoľko otázka viny je právoplatne uzavretá), avšak samotnú
výmeru trestu už realizoval podľa novej právnej úpravy.

Uvedený postup je podľa môjho názoru nezákonný a nesprávny. Súd v odôvodnení svojho rozsudku
v rámci argumentácie ukladal trest v sadzbe v zmysle § 245 ods. 1 Trestného zákona účinného
od 06.08.2024, nakoľko mal za to, že poškodený L. J. je v obdobnom rodinnom pomere vo
vzťahu k obžalovanému. K uvedenému uvádzam, že daný postup nie je v súlade so zákonom a z
ustálenou rozhodovacou praxou súdov. V prvom rade opätovne poukazuiem na tú skutočnosť, že vina

obžalovaného v danom prípade ie už právoplatná, a to ai vo vzťahu k poškodenému J.. V druhom rade
mám za to, že vzťah poškodeného J. a obžalovaného nie je možne kvalifikovať ako obdobný rodinný
pomer. Mám za to, že ide o priateľský vzťah, ktorý nie je možné chápať ako rodinný pomer a ani tomu
obdobný pomer.
Podľa § 211 odsek 1 Trestného poriadku, trestné stíhanie pre trestný činublíženia na zdraví podľa §

157 a 158, ohrozovania pohlavnou chorobou podľa § 167, neposkytnutia pomoci podľa § 177 a 178,
porušovania domovej slobody podľa § 194, ochrany súkromia v obydlí podľa § 194a, porušovania
tajomstva prepravovaných správ podľa § 196 a 197, krádeže podľa § 212, sprenevery podľa § 213,
neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215, neoprávneného používania cudzieho motorovéhovozidla podľa § 216 a 217, neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru
podľa § 218, neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí
alebo inej platobnej karty podľa § 219, podvodu podľa § 221, podielnictva podľa § 231 a 232, úžery podľa

§ 235, zatajenia veci podľa § 236, porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a
238, poškodzovania veriteľa podľa § 239, zvýhodňovania veriteľa podľa § 240, poškodzovania cudzej
veci podľa § 245 a 246, poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 247, porušovania
autorského práva podľa § 283, krivého obvinenia podľa § 345, nebezpečného prenasledovania podľa §
360a, ohovárania podľa § 373, poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Trestného zákona proti tomu,

kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený ako svedok právo odoprieť
výpoveď, ako aj pre trestný čin opilstva podľa § 363 Trestného zákona, ak inak vykazuje znaky skutkovej
podstaty niektorého z týchto trestných činov, možno začať a v už začatom trestnom stíhaní pokračovať
iba so súhlasom poškodeného. Ak je poškodených jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas len jedného
z nich.
Podľa § 130 odsek 2 Trestného poriadku, svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou

spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu
súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo
obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pocit'oval ako vlastnú ujmu.
Iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu, sa
považujú za kategóriu blízkych osôb, pričom sú to osoby u ktorých treba podmienky „blízkosti" skúmať,

t. j. nie sú teda blízkymi osobami automaticky. Obdobný pomer je definovaný ako taký pomer, ktorý je
špecifický vzhľadom na určitú platformu, ktorá určuje vznik vzťahu medzi týmito osobami v konkrétnom
prípade. Skúmať sa v tomto prípade musí určitá fakticita posudzovaného vzťahu, ktorá je najčastejšie
založená na spoločnom súžití osôb. Pôjde napríklad o vzťah druh - družka, pestún - dieťa, poručník -
dieťa, opatrovník - opatrovanec, manžel - dieťa manžela, ktoré nie je aj jeho dieťaťom, a pod. Rovnako

však môže íst' aj o vzťah na prvý pohľad vzdialenejší, avšak v konkrétnom prípade (napr. z dôvodu
spoločného bývania) fakticky blízky (napr. druh - rodičia družky). V rámci tejto druhej kategórie blízkych
osôb musí byť kumulatívne so vzťahom splnená druhá podmienka, a to, že osoba by ujmu, ktorú utrpí
iná osoba, dôvodne pocit'ovala ako vlastnú. Podmienka pociťovania ujmy inej osoby ako ujmy vlastnej
svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby medzi sebou majú.)

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky bol vyslovený názor, že kamarátsky
vzťah, akýkoľvek intenzívny, nie je kritériom pre aplikáciu ustanovenia súhlasu poškodeného. V tejto
súvislosti treba pripomenúť, že kamarátsky, resp. priateľský vzťah medzi páchateľom trestného činu
a poškodeným sa nepokladá sa vzťah, ktorý by sa svojim významom približoval pomeru rodinnému
aleboobdobnému(akýmjetypickynapríkladnapr.medzisnúbencami,bratrancami,osobamivspoločnej

domácnosti a pod.), a to ani za predpokladu vzájomných návštev, občasných výpomocí, spoločne
tráveného času či spoločných záujmov, a to aj v prípade ak by bolo značne intenzívne (Uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.marca 2016, sp. zn. 3 Tdo 280/2016).
V tejto súvislosti poukazujeme aj na tú skutočnosť, že poškodený vo svojom výsluchu na hlavnom
pojednávaní zo dňa 21.03.2025 uviedol, že s obvineným nie je v žiadnom príbuzenskom ani inom

obdobnom pomere, no sú dlhoročný kamaráti. Taktiež v prípravnom konaní poškodený dňa 22.02.2023
uviedol, že obvinený s ním nie je v žiadnom príbuzenskom pomere a ide o jeho známeho. Konanie
zo strany poškodeného, ako aj obvineného vykazuje znaky účelového využitia zákonného ustanovenia
inštitútu súhlasu poškodeného upraveného v ustanovení § 211 odsek 1 Trestného poriadku.
Páchateľom, ktorí sa opakovane dopúšťajú ďalšej trestnej činnosti krátko po odpykaní

predchádzajúceho trestu, treba ukladať tresty nepodmienečné, s náležitým využitím rozpätia zákonom
stanovenej trestnej sadzby. U obžalovaného v minulosti ukladané tresty nesplnili svoj účel, dokonca sa
skutku mal dopustiť v čase, kedy bol podmienečne prepustený z výkonu trestu. Mám zato, že nakoľko
výrok o vine je právoplatný a to podľa ustanovenia Tr. zákona účinného do 05.08.2024, je potrebné podľa
tohto znenia zákona postupovať aj pri výroku o treste (uvedené je v zhode i s prehľadom odporúčaní,

ktorý vyplynuli z celoslovenskej diskusie sudcov z okresných, krajských a špecializovaného trestného
súdu, uskutočnenej dňa 12.08.2024 na ministerstve spravodlivosti k téme zániku trestnosti v zmysle
§ 405a Tr. por. a nasl. - dostupné na právnych listoch). Pokiaľ by však mal Krajský súd v Trnave
zato, že uvedené je možné kombinovať, t. j. uložiť trest podľa zákona účinného od 06.08.2024, hoci
vina je uznaná podľa zákona účinného do 05.08.2024, nakoľko tak už vo viacerých rozhodnutiach

učinil (s čím sa však nestotožňujem), je potrebné uložiť obvinenému trest minimálne vo výmere 1
roka nepodmienečne. Vzhľadom k vyššie uvedenému, navrhujem Krajskému súdu v Trnave, aby zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený a sám rozhodol a uložilobžalovanému A. B. primeraný a zákonný nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením ng výkon
uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.“
3. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) ako odvolací súd rozhodoval

o odvolaní na verejnom zasadnutí, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovaného, nakoľko boli splnené
podmienky na takýto postup. Prokurátor poukázal na dôvody odvolania, ktoré uviedol písomne.
4. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
2) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potreb-nom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť na-padnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliad-ne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie

treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý

rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného
poriadku. Odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste.
Proti týmto výrokom je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku
odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
6. V prvom rade treba uviesť, že vo veci už raz rozhodol súd prvého stupňa, a to roz-sudkom č.
k. 11T/58/2023 – 213 zo dňa 10.1.2024, ktorým bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo zločinu
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 10.07.2022 vo večerných hodinách v čase okolo 22.00 hodine v areáli spoločnosti ZVE-REX spol. s.
r. o., so sídlom na adrese Šaľa-Veča, Nitrianska 1757/65, v dielni patriacej L. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom J., zobral sekeru, ktorá sa nachádzala voľne položená v dielni a začal rozbíjať veci, pričom týmto
konaním poškodil 1 ks kompletný kame-rový systém bližšie nezistenej značky pozostávajúci z 9 kamier
spolu s DVR úložiskom, 1 ks monitor ku kamerovému systému bližšie nezistenej značky, kompletnú

kabeláž ku kamerové-mu systému o dĺžke 25 metrov, 1 ks stolový počítač bližšie nezistenej značky,
1 ks laptop značky Lenovo, 1 ks audio zosilňovač značky Sony, 2 ks reproduktory značky Sony, 1 ks
kan-celársky stôl bližšie nezistených rozmerov, 1 ks mikrovlnnú rúru bližšie nezisteného modelu, 1 ks
vnútorné neónové osvetlenie, 1 ks drevené schodisko na povalu, 2 ks pracovné sekery, dvojkrídlové
vnútorné dvere s pántmi do garáže, používané riadiace jednotky na vozidlo Ško-da Octavia a Audi,

2 ks halogénové osvetlenie s fotobunkou, pričom uvedené veci patrili L. J., ktorému týmto spôsobil
spolu škodu vo výške 1.760,- eur, následne sa obvinený v rámci areálu spoločnosti ZVEREX spol. s.
r. o. presunul z dielne von k osobným motorovým vozidlám, ktoré boli v tom čase v areáli odstavené a
poškodil ich takým spôso-bom, že sekerou udieral do skiel na oknách týchto vozidiel a tiež do ďalšíchčastí na vozidlách, pričom na vozidle značky Audi A8, model D3, čiernej farby, evidenčné číslo M. po-
škodil predné čelné sklo a predné bočné spolujazdcove okno, čím spôsobil vlastníkovi vozidla N. A.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N., I. D. XXX/X celkovú škodu vo výške 420,- eur, ďalej na osobnom

motorovomvozidleznačkyBMW745ičiernejfarby,evidenčnéčísloO.poškodilzadnúsklenúvýplňokna,
bočné spolujazdcove ok-no, prednú kapotu a predný pravý svetlomet, čím spôsobil vlastníkovi vozidla
P. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., Q. F. O. XXXX/XX celkovú škodu vo výške 1.615,- eur, ďalej na
osobnom motorovom vozidle značky Volvo S80, zelenej farby, evidenčné číslo I. poškodil čelné okno,
bočné okno, prednú kapotu a predný svetlo-met, čím spôsobil vlastníkovi vozidla L. J., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom J. škodu na vozidle vo výške 900,- eur, pričom obvinený svojim konaním poškodzovaním
cu-dzieho majetku spôsobil celkovú škodu vo výške 4.695,- eur.
7. Uvedeným rozsudkom vtedy Okresný súd Galanta (ďalej aj len ako „okresný súd“ alebo „prvostupňový
súd“) rozhodol vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému tak, že mu uložil:
Podľa § 245 ods. 3 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36
písm. l) Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Ďalším výrokom vtedy okresný súd podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného P. J., nar.
XX.XX.XXXX v J., trvale bytom Q. F. O. XXXX/XX, J. - G., Sloven-ská republika, odkázal s ním v konaní
uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces.

8. Na podklade podaných odvolaní bol tento rozsudok uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej aj len
ako „krajský súd“) č. k. 5To/42/2024 zo dňa 19.9.2024 zrušený podľa § 321 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Trestného poriadku vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu a vo výroku o náhrade škody a vec bola
vrátená okresnému súdu podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Vo svojom rozhodnutí krajský súd uviedol nasledovné (citácia):

„Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku v napadnutej časti výroku o treste je však v prvom rade
tá skutočnosť, že od 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, v znení uznesenia Ústavného súdu SR, uverejne-ného pod č. 41/2024 Z.z.. Novelizácia
Trestného zákona sa dotkla aj ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať pri rozhodovaní

o treste pre obžalovaného. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a
vynesením rozsudku nadobud-nú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia §
2 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd dospel k záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v

znení účinnom od 06.08.2024, je pre obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti priaznivej-šie, ako
použitie Trestného zákona účinného v čase, keď spáchal trestný čin.
Obžalovaný bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.
Okresný súd vychádzal zo znenia Trestného zákona účinného do 5.8.2024, kde trestná sadzba podľa

§ 245 ods. 3 Trestného zákona bola tri roky až osem ro-kov, teda zároveň bol spáchaný trestný čin
kvalifikovaný ako zločin. Podľa zákona účinného od 6.8.2024 by bol žalovaný trestný čin kvalifikovaný
už ako prečin, nakoľko trestná sadzba je v prípade trestného činu podľa § 245 ods. 3 písm. c) Trestného
zákona účinného od 6.8.2024 v rozpätí jeden rok až päť rokov. Zároveň by už v prípade posudzovania
právnej kva-lifikácie v zmysle Trestného zákona účinného od 6.8.2024 nešlo o spáchanie trestného

činu so spôsobenou väčšou škodou, ale len škodou malou (do 20.000 eur), takže by bol trestný čin
kvalifikovanýakoprečinpoškodzovaniacudzejvecipodľa§245ods.1,ods.3písm.c)Trestnéhozákona
s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (spáchaný na viacerých osobách).
Rovnako aj v prípade dôvodnosti odvolacej námietky prokurátora k nesprávnemu priznaniu poľahčujúcej
okolnosti a potom následnému obligatórnemu zvyšovaniu dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 38

ods. 4 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, by už v zmysle novelizovaného Trestného zákona
táto povinnosť zvyšovania dolnej hranice zákonom ustano-venej trestnej sadzby odpadla. Prevaha
priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťa-mi, nemá v prípade posudzovania trestného činu,
ktorý je prečinom (§ 10 ods. 1 Trestného zákona) podľa Trestného zákona v znení účinnom od
06.08.2024 žiaden vplyv na určenie výš-ky dolnej hranice trestnej sadzby, v rámci ktorej súd ukladá trest.

Trestný zákon v znení účin-nom od 06.08.2024 neobsahuje ustanovenie, ktoré by v prípade spáchania
prečinuprikazovalozvýšiťdolnúhranicutrestnejsadzbyojednutretinuakprevažujepomerpriťažujúcich
okolnos-tí. V tomto prípade sa krajský súd ako odvolací súd stotožňuje s námietkou prokurátora opochybení v prípade priznania tejto poľahčujúcej okolnosti a bez potreby opakovania odka-zuje na
súvisiacu časť odôvodnenia jeho odvolania.
Na tomto mieste treba upozorniť, že vzhľadom na rozsah podaných odvolaní, resp. vzhľadom na

neprípustnosť napadnutia výroku o vine odvolaním z dôvodu prijatého vyhlásenia podľa § 257 Trestného
poriadku, nie je možné preskúmavať výrok o vine napadnutého rozsudku a teda nie je potom ani možné
po prípadnom zrušení tohto výroku rozhodnúť novým výrokom o zmene právnej kvalifikácie. Vyššie
uvedené okolnosti, ktoré sú založené na násled-koch novelizácie Trestného zákona, je možné v tomto
konaní premietnuť už len do výroku o treste obžalovaného.

Druhou odvolacou námietkou prokurátora a napadnutým výrokom je výrok o náhrade škody. Krajský
súd sa stotožňuje s odvolaním prokurátora podaným v neprospech obžalovaného a v záujme práv
poškodeného, pretože okresný súd sa nevysporiadal v dostatočnom roz-sahu so svojou povinnosťou
rozhodnúť o uložení povinnosti obžalovanému nahradiť neuhra-denú škodu alebo jej časť ak jej výška
je súčasťou popisu skutku v napadnutom rozsudku. Poškodený O. si nárok na náhradu škody riadne
uplatnil. Okresný súd mal vykonať v tomto prípade dokazovanie k tomu, či je preukázané, že je nárok

na náhradu škody „usporiadaný“, tak ako to tvrdí poškodený J., a neuspokojiť sa s ničím nepodloženým
tvrdením, resp. vyhradiť bez ďalšieho konanie a rozhodnutie o jeho uplatnenom nároku na civilný proces.
Ďalšou skutočnosťou, pre ktorú je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste (a aj o škode,
a to nielen vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku) je tá okolnosť, že nielen v
odvolacom konaní, ale už v konaní pred okresným súdom bola vznesená požiadavka poškodeného

J., ktorý žiadal, aby sa vec v trestnom konaní neriešila. Okresný súd v intenciách možného postupu
podľa § 211 a § 212 Trestného poriadku urobil záver, že nevidel priestor pre taký postup z dôvodu, že
„podľa § 211 ods. 1 Trestného poriad-ku na trestné stíhanie stačí súhlas jedného z poškodených, pričom
poškodení boli v tejto veci tri osoby (L. J., N. A. a P. J.), kedy podľa obsahu spisu (i) súhlas s trestným
stíhaním bol daný a (ii) z obsahu spisu nevyplýva nejaký bližší pomer zvyšných dvoch poškodených (t.

j. N. A., č. l. 58, a P. J., č. l. 66) k obžalovanému s ohľadom na znenie § 211 ods. 1 Trestného poriadku.“
Krajský súd je povinný vzhľadom na to, že vykonanie trestného stíhania bez súhlasu poškodeného,
hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje, je dôvodom dovolania, prihliadnuť ako súd odvolací
na prípadnú chybu v tejto súvislosti, aj keď nebola priamo odvolaním dot-knutá. Naviac aj v štádiu
odvolacieho konania bola prejavená vôľa L. J. ako po-škodeného vziať späť súhlas s trestným stíhaním

obžalovaného.
Podmienenosť trestného stíhania súhlasom poškodeného, ktorý má blízky vzťah k obžalovanému, je
prelomením zásady legality a oficiality trestného konania pri vybraných trestných činoch. Dispozičné
právo poškodeného sa vzťahuje na celé trestné stíhanie, vrátane odvolacieho konania. Odopretie
súhlasu k trestnému stíhaniu alebo jeho späťvzatie je dôvo-dom neprípustnosti trestného stíhania.

Pomer poškodeného a toho, voči komu má právo dať alebo odoprieť súhlas s trestným stíhaním musí
existovať v dobe, kedy sa trestné stíhanie ve-die, nie v dobe, kedy bol spáchaný. V začatom trestnom
stíhaní nemožno pokračovať, ak v jeho priebehu takýto pomer vznikne a to aj vtedy, ak o udelenie
súhlasu nebol požiadaný. Podmienkou sine qua non je samozrejme preukázaný vzťah poškodeného
k obžalovanému, voči ktorému chce prejaviť svoje dispozičné oprávnenie, v kvalite akú špecifikuje a

vyžaduje ustanovenie § 211 Trestného poriadku.
Okresný súd sa nezaoberal vo väčšom rozsahu s vyjadrením poškodeného J. (známym okresnému
súdu už pred vydaním napadnutého rozsudku) s odôvodnením, ktoré je uvedené v odseku 16, teda že
podľa § 211 ods. 1 Trestného poriadku na trestné stíhanie stačí súhlas jedného z poškodených.
Jepravdou,žeustanovenie§211ods.1Trestnéhoporiadkuvetadruháznie„akjepo-škodenýchjedným

skutkomniekoľko,stačísúhlaslenjednéhoznich.“Aksavšakjednáotrestnýčin,ktorýmbolaspôsobená
škoda viacerým osobám a jeden z poškodených nedá alebo zoberie súhlas s trestným stíhaním späť
(v prípade oprávnenosti takéhoto postupu po-škodeného), možno v trestnom stíhaní vzhľadom na
citované ustanovenie pokračovať, ale podľa názoru odvolacieho súdu nemožno obžalovanému pričítať
poškodenie cudzej veci pod-ľa § 245 Trestného zákona voči tomu poškodenému, ktorý odoprel dať

súhlas s trestným stí-haním. Iná je totiž situácia, kedy ide o jednočinný súbeh dvoch alebo viacerých
trestných či-nov, z ktorých jeden je vymenovaný v § 211 Trestného poriadku a druhý nie, pretože potom
sa trestné stíhanie pri odopretí súhlasu poškodeným môže viesť len pre ten trestný čin, ktorý nie je
vymenovaný. Alebo ak ide o trestné činy spáchané v jednočinnom súbehu, ktorými bolo poškodených
viac osôb, pričom niektorá z týchto osôb neudelí súhlas s trestným stíhaním pre ten trestný čin, ktorým

došlo iba k jej poškodeniu. Potom možno trestné stíhanie pre trestné činy spáchané jedným skutkom
viesť len pre ten trestný čin, ohľadom ktorého bol daný súhlas tej osoby, ktorá bola práve týmto trestným
činom poškodená.V prejednávanom prípade však nejde o jednočinný súbeh viacerých trestných činov, ktorými by bola
spôsobená škoda viacerým poškodeným (vždy niektorým trestným činom inému poškodenému), ani
súbehviacerýchtrestnýchčinovkdebykaždýmbolaspôsobenáškodaviacerýmpoškodeným.Obžaloba

bola podaná pre jeden skutok a jeden trestný čin, kto-rým mala byť spôsobená škoda viacerým osobám.
Špecifikom celej problematiky je situácia, kedy by nebol daný súhlas k trestnému stíhaniu obžalovaného
ohľadom jedného čiastkového útoku pokračujúceho trestného činu, a preto nemôže byť obžalovaný
stíhaný pre tento čiastko-vý útok.
Okresný súd sa tak dostatočným spôsobom nevysporiadal s otázkou, či v danom prí-pade prichádza

do úvahy postup podľa § 211 Trestného poriadku, resp. či nastali podmienky pre postup s odkazom na
neprípustnosť trestného stíhania podľa § 9 Trestného poriadku.
Uvedené chyby a nedostatky prvostupňového rozsudku mali za následok jeho zrušenie podľa
ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku vo vzťahu k výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu a výroku o náhrade škody, súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie. Po vrátení veci tak bude úlohou súdu prvého stupňa nanovo rozhodnúť o treste

obžalovaného a náhrade škody, a to už aj s prihliadnutím na zmenu Trestného zákona účinnú od
6.8.2024.Predtýmsavšakokresnýsúdmusívysporiadaťstým,žepoškodenýL.J.tvrdí,žejeoprávnený
odoprieť súhlas s trestným stíhaním obžalovaného. Okresný súd musí prvotne vyriešiť otázku, či je
poškodený J. osobou oprávnenou disponovať súhlasom s trestným stíhaním obžalovaného, teda či
ide o obžalovaného, ktorý je vo vzťahu k poškodenému J. osobou, voči ktorej by mal po-škodený ako

svedok právo odoprieť výpoveď. Ak áno, potom sa musí s vysporiadať s prípadným následkom kladnej
odpovede na uvedenú otázku. Ako bolo uvedené v odsekoch 20 a 21, teda nepripustiť vedenie trestného
stíhania vo vzťahu k trestnému činu (prípadne čias-tkovému útoku pokračovacieho trestného činu),
ak „oprávnený“ poškodený vo vzťahu k tomuto trestnému činu (čiastkovému útoku) odoprie súhlas s
trestným stíhaním. Pri výroku o vine, ktorý nebol napadnutý odvolaním, resp. odvolanie obžalovaného

voči nemu je neprí-pustné a teda pri nezrušenom výroku o vine potom postupovať tak, aby v prípade
odsúdenia za jeden skutok a jeden trestný čin (prípadne pokračujúci trestný čin) zároveň nebolo (v pre-
mietnutí vo výroku o treste) „pričítané“ obžalovanému aj spôsobenie škody osobe poškodeného, ktorý by
oprávnene odoprel súhlas s trestným stíhaním obžalovaného. Čo sa týka zrušeného výroku o náhrade
škody, musí vyhodnotiť správne skutkový stav za prípadného doplnenia dokazovania k otázke, či bola

poškodenému O. škoda už nahradená alebo nie, nakoľko uvedený poškodený si nárok riadne a včas
v rámci trestného konania uplatnil.“
9. Po vrátení veci prvostupňový súd nariadil hlavné pojednávanie a vo veci rozhodol napadnutým
rozsudkom.
10. V ňom okrem iného uviedol:

„Za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia veci v intenciách právnych záverov odvolacieho
súdu uvedených v U KS TT súd prvého stupňa vykonal vo veci jeden termín hlavného pojednávania
dňa 21.03.2025, na ktorom po doplnení dokazovania, ako je uvedené nižšie, vyhlásil (s poukazom
na § 166 Trestného poriadku) tento odsudzujúci rozsudok [pri nezmenenom/nezrušenom výroku
o vine vyslovenej právoplatne rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 10.01.2024 sp. zn.

11T/58/2023-213, právoplatný v časti výroku o vine dňa 10.01.2024, za zločin poškodzovanie cudzej
veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
j) Trestného zákona v znení platnom a účinnom v čase spáchania žalovaného skutku].
Pred súdom vykonané dokazovanie tak pred U KS TT, ako i po ňom. Svedok poškodený L. J. pred súdom
uviedol, že náhradu škody už v konaní neuplatňuje, nakoľko sa mimosúdne dohodol s obžalovaným.

Pokiaľ ide o náhradu škody uplatnenú poškodeným P. J., svedok-poškodený to s ním vysporiadal tak,
že odkúpil od neho v skutkovej vete uvedené/poškodené auto.
V čase po U KS TT tento svedok-poškodený v rámci svojho výsluchu pred súdom uviedol, že
obžalovaného pozná už 20 rokov, chodievali spolu na dovolenky so svojimi rodinami. Teraz na to nie
je čas, obžalovaný bol aj vo VTOS, tak si nenašli na to príležitosť. Aj v súčasnosti ho tento svedok-

poškodený navštevuje a stretávajú sa. Vždy mali dobrý kamarátsky vzťah, nikdy si neublížili. Svedok-
poškodený tam v čase skutku ani nebol, a pokiaľ ide o neho, on by políciou ani nevolal. V prípade
obžalovaného bol zrejme nejaký skrat. Svedkovi-poškodenému je ľúto, že to takto dopadlo. Išlo len o
veci, nikoho nezabil, ak by mal ísť do VTOS, svedka-poškodeného by to trápilo. Poškodené vozidlá
svedok poškodený odkúpil od A. aj J., lebo nechcel, aby sa toto riešilo. Pozná obžalovaného roky, vie aký

je, že má takéto chvíle, no potom sa dá do normálu. On tie autá nepoškodil kvôli niečomu konkrétnemu,
ale len, že mu šli do rany. Je to jeho kamarát a svedok-poškodený vedel, že keď sa dá obžalovaný
do poriadku, tak mu tie peniaze vráti a aj tak sa stalo. Svedok-poškodený sa hnevá na toho A., ktorý
mu to auto, ktoré svedok poškodený od neho kúpil, následne ešte aj ukradol. Svedok-poškodený sas obžalovaným nestretáva každý deň. Ako sa podarí, raz za týždeň, prípadne raz - dva krát do dvoch
týždňov, keď to svedkovi-poškodenému čas dovolí, lebo má veľa práce a teraz aj novú rodinu, ktorej
musí a chce venovať svoj víkendový čas, a nezostáva mu toľko času na kamarátov. Má k nemu silný

kamarátsky, blízky vzťah, poznajú sa dlhé roky. Predtým, než obžalovaný bol vo VTOS, naposledy k nim
svedok-poškodený chodil aj na rodinné oslavy, a on pravidelne chodil na narodeninové oslavy svedka-
poškodeného. Ako už povedal, teraz je na to menej času. Má 3-ročnú dcérku a snaží sa venovať čas
najmä rodine. Keď bol obžalovaný vo VTOS, tak s ním svedok-poškodený zvykol telefonovať, navštíviť
ho tam nebol, nebol jeho rodinný príslušník, no keď ukončil VTOS, hneď sa skontaktovali. To, že svedok-

poškodený vyplatil tie autá, nebolo na popud obžalovaného, bola to iniciatíva svedka-poškodeného.
Chcel to dať do poriadku. Obžalovaný sa mu potom pár dní po incidente aj ospravedlnil.
Z (za súhlasu procesných strán) pred súdom prečítaných (v prípravnom konaní učinených) výpovedí
svedkov-poškodených N. A. a P. J. ohľadne náhrady škody vyplynulo, že svedok-poškodený N. A.
náhradu škody neuplatnil, svedok-poškodený P. J. uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 3.000,- eur
(za rozbité vozidlo v sume 2.500,- eur, za splesnivený interiér vozidla v sume 500,- eur).

Svedok-poškodený P. J. pred súdom v rámci svojho výsluchu v čase po U KS TT uviedol, že on si už nič v
tomto konaní neuplatňuje, teda žiadnu škodu. To auto od neho odkúpil pán J., pre svedka-poškodeného
by oprava bola drahšia. On to od neho odkúpil, lebo bolo rozbité, svedok-poškodený ho tam pritom
dal len na výmenu oleja a iných drobností, a takto to auto dopadlo. Nevie o žiadnych skutočnostiach
ohľadne vzťahu pána J. a obžalovaného. Nárok svedka-poškodeného na náhradu škody považuje on za

vyriešený tým odkúpením vozidla. Pokiaľ ide o škodu na jeho vozidle, vie len toľko, že pán J. to odhadol
na 1.600,- eur zhruba a on to auto od svedka-poškodeného kúpil za 3.000,- eur.“
11. Ďalej okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie ohľadom osoby obžalovaného (znalecké
dokazovanie) a skutočností vyplývajúcich z tzv. správa o povesti obžalovaného.
12. K vine a uloženému trestu okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Obžalovaný

učinil na hlavnom pojednávaní po prednesení obžaloby a pred vykonaným dokazovaním vyhlásenie o
tom, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd prijal (k danému postupu nevidel
súd žiadne prekážky, a to aj s ohľadom na obsah spisu, ktorý jednoznačne nasvedčoval možnosti prijatia
takého vyhlásenia obžalovaného, kedy súd prihliadol na záujem obžalovaného v zmysle § 257 ods. 4
Trestného poriadku neučiniť vyhlásenie o vine, ale vyhlásenie o nepopretí skutku). S ohľadom na právne

závery uvedené v U KS TT mal súd prvého stupňa za to (a takto dané závery interpretoval s poukazom
na § 327 ods. 1 Trestného poriadku), že v čase po U KS TT, nakoľko výrok o vine v R OS GA (s v
ňom uvedenou právnou kvalifikáciou) ostal nedotknutý zo strany U KS TT a je právoplatný, je potrebné
ukladať trest obžalovanému tak, aby odzrkadlil znenie Trestného zákona účinné od 06.08.2024, nakoľko
je to pre obžalovaného ako páchateľa priaznivejšie (§ 2 ods. 1 daného zákona; zjednodušene povedané,

súd týmto rozsudkom ukladá trest tak, aby bol o druhu a vo výške, ktorú by súd ukladal, ak by dňa
21.03.2025 vyhlasoval aj výrok o vine za aplikácie znenia Trestného zákona účinného od 06.08.2024).
Dňa 06.08.2024 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 215/2024 Z. z. zverejnený nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024-761 zo dňa 03.07.2024 (ďalej len ,,nález“), v
spojení so zverejnením ktorého nadobudol (v rozsahu s ohľadom na právne účinky predmetného nálezu)

účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len ,,novela TZ“). V zmysle
novely TZ skutok, pre ktorý bol obžalovaný uznaný vinným cez R OS GA už nie je od 06.08.2024 možné
kvalifikovať (s ohľadom na výšku spôsobenej škody v sume 4.695,- eur podľa výroku o vine v R OS GA,
berúc do úvahy § 125 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024) v zmysle § 245 ods. 2 písm.

a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024.
Do úvahy tak dňa 21.03.2025 na účely tohto rozsudku s poukazom na U KS TT a § 2 ods. 1 Trestného
zákona prichádza ukladanie trestu odzrkadľujúce právnu kvalifikáciu podľa (i) § 245 ods. 1 Trestného
zákona účinného od 06.08.2024 alebo (ii) § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. j) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, a to za predpokladu, že by po opätovnom

posúdení veci v čase po U KS TT súd prvého stupňa dospel k záveru, že poškodený L. J. nie je osobou,
ktorá by vedela účinne v zmysle § 211 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 212 ods. 2 Trestného
poriadku vziať skôr vyjadrený súhlas s trestným stíhaním obžalovaného späť. Podľa názoru súdu však
poškodený L. J. takou osobou je - ako vyplynulo z dokazovania pred súdom
- v čase pred U KS TT tento poškodený uviedol pred súdom (viď zápisnicu z hlavného pojednávania zo

dňa 10.01.2024), že (i) medzičasom sa s obžalovaným mimosúdne dohodol na úhrade škody, ktorú mu
priebežne uhrádza, pričom by bol rád, keby sa táto vec neriešila v trestnom konaní, s obžalovaným sú
kamaráti,zvyšnýmdvompoškodenýmškodutentopoškodenývyplatil,nakoľkochcel,abysatouzavrelo,pričom však nešlo o iniciatívu obžalovaného na úhradu škody (išlo teda o iniciatívu poškodeného v
prospech obžalovaného);
- v čase po U KS TT tento poškodený uviedol pred súdom (viď zápisnicu z hlavného pojednávania zo

dňa 21.03.2025), že s obžalovaným sú dlhoroční kamaráti, ich rodiny spolu dovolenkovali, navštevovali
sa, chodili si na rodinné oslavy, aj v súčasnosti sa oni dvaja stretávajú, no pomenej, nakoľko poškodený
má novú rodinu a malé dieťa; keď bol obžalovaný vo VTOS, tento poškodený mu volával, ak by mal ísť
teraz obžalovaný do VTOS, trápilo by ho to, tie autá od ostatných poškodených on odkúpil aj preto, aby
sa to ďalej voči obžalovanému neriešilo.

Tento poškodený, ktorý vypovedá ohľadne svojho vzťahu s obžalovaným počas celého súdneho konania
konzistentne, z pohľadu súdu skutočne je osobou, ktorá by v zmysle § 211 ods. 1 Trestného poriadku
vedela účinne v spojení s § 130 ods. 2 Trestného poriadku vo vzťahu k obžalovanému odoprieť
vypovedať (majú tzv. obdobný pomer, kedy poškodený by ujmu obžalovaného, tu v podobe odsúdenia
a prípadne aj VTOS, právom pociťoval ako vlastnú ujmu; sú totiž dlhoroční kamaráti, rodinní známi,
poškodený učinil vo vzťahu k zvyšným poškodeným kroky k náhrade ich škody z vlastnej iniciatívy, nielen

na svoj prospech, nakoľko sa skutok udial u neho na dielni, no aj v prospech obžalovaného, o ktorom vie,
že občas vybuchne, no sú dobrí kamaráti, a nechcel, aby sa to voči nemu riešilo, podľa vlastných slov
by on políciu ani nevolal, keby bolo na ňom). V tomto prípade teda je možné v rámci skutku, ktorý je v
podstate pokračovacím trestným činom, uvažovať, zohľadňujúc závery uvedené v U KS TT, len o dvoch
poškodených(acelkovejspôsobenejškodelenvočitýmtodvompoškodeným,ktorásícedosahujevýšku

malej škody, no nie väčšej škody), kedy s ohľadom na znenie Trestného zákona účinné od 06.08.2024 je
nutné podľa názoru súdu vec právne kvalifikovať ako úmyselný prečin poškodzovanie cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1 Trestného zákona, t. j. úmyselné spôsobenie na cudzej veci nie väčšej škody než malej a
to dvom poškodeným osobám - A. a J. (ďalej len ,,právna kvalifikácia po novele TZ“).
Nakoľko však, zjednodušene povedané a ako vyplýva už z vyššie uvedeného, ,,vina je cez R OS GA

už nemenne právoplatná za skutok v právnej kvalifikácii podľa R OS GA“, bolo nutné pri ukladaní trestu
cez tento rozsudok zohľadniť právnu kvalifikáciu po novele TZ a trest ukladať tak, akoby bol ukladaný
dňa 21.03.2025, keby súd vyhlasoval aj výrok o vine v právnej kvalifikácii po novele TZ.
Pokiaľ ide o ukladanie trestu, súd (berúc do úvahy vykonané dokazovanie a vyššie uvedené) nevidel
priestor pre ukladanie alternatívnych trestov či podmienečného trestu odňatia slobody, nakoľko v

minulosti k náprave obžalovaného evidentne neviedli ani už ukladané nepodmienečné tresty odňatia
slobody; navyše tiež s ohľadom na znenie § 49 ods. 2 Trestného zákona (účinného tak do 05.08.2024
vrátane, ako i od 06.08.2024), kedy tu žalovaného skutku (právne kvalifikovaného ako úmyselný trestný
čin) sa obžalovaný dopustil v čase podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody (viď
záznam č. 6 v odpise registra trestov). Súd preto siahol po nepodmienečnom treste odňatia slobody. Pri

zistenej prevahe priťažujúcich okolností (trestná minulosť obžalovaného, kedy súd, akceptujúc aj právne
závery uvedené v U KS TT, nevidel priestor pre priznanie poľahčujúcej okolnosti v podobe doznania sa a
úprimného oľutovania trestnej činnosti), mohol súd pri úvahe o právnej kvalifikácii po novele TZ ukladať
trest odňatia slobody až do 2 rokov (za úmyselný prečin poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 ods.
1 Trestného zákona). Súd napokon zvolil výmeru trestnej sadzby 6 mesiacov (t. j. na úrovni polovice

z polovice do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby trestu odňatia slobody), ako výmeru postačujúcu
na naplnenie účelu trestu u obžalovaného (zohľadňujúc aj zásady ukladania trestov/sankcií) - súd totiž
prihliadol (i) na jednej strane na trestnú minulosť obžalovaného, ktorá by sama osebe odôvodňovala
uloženie aj výrazne vyššej výmery trestnej sadzby (obžalovaný je recidivista, aj pokiaľ ide o úmyselnú
trestnú činnosť, ktorá aktuálne v čase podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody

vygradovala u neho do spáchania majetkového zločinu, kedy aj priestupkové záznamy obžalovaného
dokladujú jeho sklony k protiprávnemu správaniu sa; tieto skutočnosti vylúčili tiež možnosť siahnutia po
nižšejvýmeretrestnejsadzbyuobžalovaného),notiež(ii)nadruhejstranenaskutočnosť,žeobžalovaný
pred súdom učinil vyhlásenie, že skutok nepopiera, čím v podstate hneď v úvode konania akceptoval
podanú obžalobu a rýchlo dopomohol obžalobe uniesť dôkazné bremeno v otázke viny; tiež pred súdom

dňa 10.01.2024 uviedol, že v súčasnosti sa snaží žiť úplne inak, než v minulosti, nepije alkohol ani
neberie drogy, čo ostatne viac či menej vyplynulo aj zo záverov znaleckého skúmania, poškodenému L.
J. sa snažil škodu nahradiť, čo tento poškodený aj potvrdil [pre úplnosť však súd uvádza, že nepriznal
obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, nakoľko z vykonaného
dokazovanianevyplynulo,žebysaobžalovanýpričiniloodstránenieškodlivýchnásledkovtrestnéhočinu

resp. dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu všetkým poškodeným, v tejto súvislosti vidieť skôr iniciatívu
poškodeného L. J., aby pomohol obžalovanému ako svojmu dlhoročnému kamarátovi]. Podľa názoru
súdu je tak postačujúca výmera nepodmienečného trestu odňatia slobody 6 mesiacov (ako vonkoncom
nie zanedbateľná), ktorá odzrkadľuje a vychádza z právnej kvalifikácie po novele TZ. Aby súd tejtovýmery dosiahol, pri výroku o treste, ktorý pre právoplatnosť viny (cez R OS GA) musel vychádzať z
právoplatnej právnej kvalifikácie skutku uvedenej v R OS GA a právoplatného výroku o vine, siahol
(akceptujúc tak závery uvedené v U KS TT, ktorých výklad porozumený súdom prvého stupňa sa týmto

súd prvého stupňa snaží naplniť) súd prvého stupňa po aplikácii mimoriadneho zníženia trestu podľa
§ 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Trestného zákona (účinného do 05.08.2024 vrátane) - nakoľko vzhľadom
na vyššie popísané okolnosti prípadu, kedy je potrebné aplikovať znenie Trestného zákona účinné od
06.08.2024, no výrok o vine je už toho času právoplatný cez R OS GA, a tiež vzhľadom na pomery
obžalovaného ako páchateľa, kedy sa stavia v tomto konaní vlastnej trestnej minulosti čelom a rozhodol

sa niesť jej následky, má súd za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej § 245 ods. 3 Trestného
zákona účinného do 05.08.2024 vrátane bolo pre obžalovaného ako páchateľa neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Aplikovaný inštitút mimoriadneho
zníženia trestu umožnil súdu ,,stiahnuť“ výmeru trestnej sadzby trestu odňatia slobody zakotvenú § 245
ods. 3 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 vrátane, až na úroveň súdom zvolenej výmery trestnej
sadzby trestu odňatia slobody v podobe 6 mesiacov.

Skrze tento rozsudok uložený trest (reflektujúci tak osobitnosti prípadu popísané vyššie, právnu
kvalifikáciu po novele TZ a tiež osobu obžalovaného, ako je tiež popísané vyššie) považuje súd za
zákonný, primeraný (nie príliš prísny, nie príliš benevolentný), spravodlivý, bezo zvyšku napĺňajúci účel
trestu v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady ukladania trestov), a to tak z pohľadu
generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej

prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v budúcnosti trestnej činnosti dopúšťať
nebude (správnosť týchto záverov súdu, v prípade právoplatnosti tohto rozsudku, však preverí až budúci
čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného).
Nakoľko obžalovaný bol v uplynulých 10 rokoch pred tu žalovaným skutkom vo výkone trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin (viď napr. záznam č. 5 a 6 odpisu registra trestov

obžalovaného), zaradil ho súd na výkon tu ukladaného nepodmienečného trestu odňatia slobody do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Súd neukladal ochranné opatrenie, nakoľko z vykonaného dokazovania k tomu nebol dôvod (podľa pred
súdom prečítaných záverov znaleckého posudku znalec jeho uloženie nevidel ako zmysluplné).“
13. Tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený

v poradí prvý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste, úlohou prvostupňového súdu bolo
vysporiadať sa zo zmenou Trestného zákona, ku ktorej prišlo po spáchaní skutku a po v poradí
prvom rozhodnutí prvostupňového súdu o podanej obžalobe, a z ktorej vyplýva, že použitie ustanovení
Trestného zákona účinného od 6.8.2024 je pre obžalovaného priaznivejšie. A to aj napriek tomu,
že výrok o vine bol odvolaním obžalovaného nenapadnuteľný, z dôvodu prijatého vyhlásenia o vine.

Ďalej bol súd povinný vysporiadať sa zákonným spôsobom s nárokom na náhradu škody, ktorý si
uplatnil v prejednávanom konaní poškodený O.. Nakoniec bolo treba dať odpoveď na otázku, či je
poškodený J. osobou, ktorá ako subjekt trestného konania má dispozičné právo s trestným stíhaním. Vo
svojom v poradí prvom rozsudku prvostupňový súd na vznesenú požiadavku poškodeného J. odpovedal
nedostatočne.

14. V prvom rade však treba opätovne upozorniť, že krajský súd vzhľadom na dôvody odvolania
prokurátora smerujúce len čo do výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vzhľadom na právoplatnosť
výroku o vine ( na ktorú okresný súd aj vo výroku napadnutého rozhodnutia správne poukázal v zmysle
ustanovenia § 166 Trestného poriadku) obmedzil svoju prieskumnú povinnosť len na tento výrok (o
treste).

15. Prvostupňový súd správne konštatoval, že v zmysle novely Trestného zákona skutok, pre ktorý bol
obžalovaný uznaný vinným, už nie je od 06.08.2024 možné kvalifikovať (s ohľadom na výšku spôsobenej
škody v sume 4.695,- eur podľa výroku o vine v rozsudku, berúc do úvahy § 125 ods. 1 Trestného zákona
účinného od 06.08.2024) v zmysle § 245 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ale
právna kvalifikácia žalovaného skutku je podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024

a § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona
účinného od 06.08.2024 za predpokladu, že by súd dospel k záveru, že poškodený L. J. nie je osobou,
ktorá by vedela účinne v zmysle § 211 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 212 ods. 2 Trestného
poriadku vziať skôr vyjadrený súhlas s trestným stíhaním obžalovaného späť.
16. Okresný súd dospel k záveru, že poškodený L. J. takou osobou je. S týmto záverom sa krajský

súd nestotožňuje, a to s odkazom na argumentáciu prokurátora premietnutú do odôvodnenia odvolania,
ktorú odvolaciu námietku vyhodnotil ako dôvodnú. Prokurátor správne poukázal na § 211 ods. 1 a §
130 ods. 2 Trestného poriadku. Aj krajský súd má za to, že vzťah poškodeného J. a obžalovaného
nie je možne kvalifikovať ako obdobný rodinný pomer. Z vykonaného dokazovania mohlo vyplynúťa aj sa javí, že medzi obžalovaným a poškodeným J. ide naozaj o priateľský vzťah, ktorý však nie
je možné chápať ako rodinný pomer a ani tomu obdobný pomer. Prokurátor uviedol, že iné osoby v
rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu, sa považujú

za kategóriu blízkych osôb, pričom sú to osoby u ktorých treba podmienky „blízkosti“ skúmať, t. j. nie sú
teda blízkymi osobami automaticky. Obdobný pomer je definovaný ako taký pomer, ktorý je špecifický
vzhľadom na určitú platformu, ktorá určuje vznik vzťahu medzi týmito osobami v konkrétnom prípade.
Skúmať sa v tomto prípade musí určitá fakticita posudzovaného vzťahu, ktorá je najčastejšie založená
na spoločnom súžití osôb. Pôjde napríklad o vzťah druh - družka, pestún - dieťa, poručník - dieťa,

opatrovník - opatrovanec, manžel - dieťa manžela, ktoré nie je aj jeho dieťaťom, a pod. Rovnako však
môžeísťajovzťahnaprvýpohľadvzdialenejší,avšakvkonkrétnomprípade(napr.zdôvoduspoločného
bývania) fakticky blízky (napr. druh - rodičia družky). V rámci tejto druhej kategórie blízkych osôb musí
byť kumulatívne so vzťahom splnená druhá podmienka, a to, že osoba by ujmu, ktorú utrpí iná osoba,
dôvodne pociťovala ako vlastnú. Podmienka pociťovania ujmy inej osoby ako ujmy vlastnej svedčí o istej
kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby medzi sebou majú. Na mieste je aj odkaz na

judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a tam vyslovený názor, že kamarátsky vzťah, akýkoľvek
intenzívny, nie je kritériom pre aplikáciu ustanovenia súhlasu poškodeného. Kamarátsky, resp. priateľský
vzťah medzi páchateľom trestného činu a poškodeným sa nepokladá za vzťah, ktorý by sa svojim
významom približoval pomeru rodinnému alebo obdobnému (akým je typicky napríklad napr. medzi
snúbencami, bratrancami, osobami v spoločnej domácnosti a pod.), a to ani za predpokladu vzájomných

návštev, občasných výpomocí, spoločne tráveného času či spoločných záujmov, a to aj v prípade ak
by bolo značne intenzívne (Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.marca 2016, sp.
zn. 3 Tdo 280/2016).
17. Čo sa však potom týka poukazu prokurátora na skutočnosť, že výrok o vine je právoplatný a preto
je potrebné aj po zmene zákona postupovať pri výroku o treste podľa ustanovení zákona účinného do

5.8.2024, s týmto názorom sa krajský súd nestotožňuje.
18. Špecifikom prejednávaného prípadu je skutočnosť, že prokurátor podaným odvolaním nenapadol
výrok o vine, ale len výrok o treste. Výrok o vine je právoplatný. Predmetom právneho posúdenia
odvolacieho súdu bola tá skutočnosť, či v dôsledku novelizácie Trestného zákona v znení účinnom
od 6.8.2024, možno tieto ustanovenia Trestného zákona aplikovať na prejednávaný prípad a v akom

rozsahu (výrok o vine, výrok o treste, výrok o ochrannom opatrení), keďže nové znenie právnej úpravy
je pre obžalovaného priaznivejšie.
19. Odvolací súd zároveň vychádza z právneho názoru, že pre jeho závery je irelevantné, či výrok
o vine nebol napadnutý z dôvodu nemožnosti podania odvolania obžalovaným voči výroku o vine
(prijatie vyhlásenia o vine obžalovaného súdom) alebo z dôvodu nevyužitia práva obžalovaného alebo

prokurátora podať odvolanie voči výroku o vine v zákonnej lehote. Podstatné je, že napadnutý rozsudok
bol súdom prvého stupňa vyhlásený a odvolanie voči nemu bolo podané len proti výroku o treste.
20. Zároveň je nevyhnutné uviesť, že výrok o vine nie je závislým výrokom vo vzťahu k výroku o treste
(rovnako ako k výroku o ochrannom opatrení, či výroku o náhrade škody), a preto prípadné zrušenie
výroku o treste nemá za následok potrebu zrušenia výroku o vine, ako je tomu v opačnom prípade (viď.

§ 321 ods. 2 Trestného poriadku).
21. Ustanovenia Trestného poriadku pri odvolacom konaní upravujú dva základné procesné postupy
odvolacieho súdu uvedené v § 316 ods. 3 Trestného poriadku a § 317 Trestného poriadku.
22. Prvý procesný postup, upravený v ustanovení § 316 ods. 3 Trestného poriadku, uvádza taxatívne
špecifikované chyby konania, ktoré majú v prípade ich zistenia za následok taký procesný postup

odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je odvolací súd povinný zrušiť napadnutý rozsudok (v celom
rozsahu) a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Zároveň je nevyhnutné uviesť, že sa jedná o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. b), písm. c),
písm. d) Trestného poriadku, aj keď dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) je formulovaný širšie ako
dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku. V rámci tohto

procesného postupu odvolacieho súdu je irelevantné, voči ktorému výroku bolo podané odvolanie (výrok
o vine, výrok o treste), pretože zákonodarca, po zistení niektorej z taxatívne uvedených chýb konania,
ukladá odvolaciemu súdu povinnosť zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
23. Druhý procesný postup je upravený v ustanovení § 317 Trestného poriadku a je založený na

tzv. obmedzenom revíznom princípe. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia predpokladá nesplnenie
podmienok na postup podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku. Aj z gramatického výkladu
ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že hovorí o nezrušení rozsudku podľa §
316 ods. 3 Trestného poriadku a následne o prieskume zákonnosti a odôvodnenosti napadnutýchvýrokov rozsudku (užší pojem ako pojem rozsudok, ktorým treba rozumieť všetky výroky, ktoré rozsudok
obsahuje), proti ktorým odvolateľ podal odvolanie. Predmetné zákonné ustanovenie v druhej vete § 317
ods. 1 Trestného poriadku používa aj pojem chyba a rozlišuje medzi chybami, ktoré odvolateľ vytýka a

chybami, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
24. Z dôvodu potreby rozlišovania medzi napadnutými výrokmi a chybami napadnutých výrokov má
odvolanie z obsahového hľadiska dve časti, a to tzv. kvantitatívnu časť odvolania, ktorej zodpovedá
povinnosť odvolateľa špecifikovať, ktoré výroky rozsudku napáda a či napáda aj konanie, ktoré rozsudku
predchádzalo (viď. § 311 Trestného poriadku) a následne kvalitatívnu časť odvolania, teda povinnosť

(s výnimkou obžalovaného a poškodeného) označiť chyby, ktoré podľa jeho názoru napadnuté výroky
obsahujú (viď. § 311 ods. 2 Trestného poriadku).
25. Obmedzený revízny princíp znamená, že odvolací súd je oprávnený v odvolacom konaní preskúmať
len výroky, ktoré odvolateľ odvolaním napadol a následne zistiť, či tieto výroky neobsahujú chyby, ktoré
by zakladali niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného zákona (s výnimkou § 371
ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku, ktoré sú totožné s dôvodmi na zrušenie rozsudku podľa

§ 316 ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného poriadku) alebo chyby, ktoré odvolateľ v podanom odvolaní
uvádza. V prípade ak odvolateľ označí výrok, proti ktorému odvolanie podáva, avšak neoznačí jeho
chyby, odvolací súd napadnutý výrok preskúma len z hľadiska existencie dovolacích dôvodov podľa §
371 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň je potrebné uviesť, že v prípade ak je napadnutým výrokom len
výrok o vine, je odvolací súd v zmysle § 317 ods. 2 Trestného poriadku povinný preskúmať (minimálne

z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku) aj výrok o treste a ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.
26. Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 316 ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného poriadku, ktoré
označuje minimálne dva dovolacie dôvody, pre ktoré je potrebné zrušiť celý rozsudok a to bez ohľadu na
výrok, ktorý je podaným odvolaním napadnutý a bez ohľadu na chyby, ktoré sú napadnutému rozsudku

odvolateľom vytýkané. V prípade, ak by mali všetky chyby napadnutého rozsudku, ktoré zakladajú dôvod
na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (minimálne tie, ktoré sa týkajú konania,
ktoré rozsudku predchádzalo alebo výroku o vine) byť dôvodom na zrušenie celého rozsudku, teda
aj výroku o vine, ktorý nebol podaným odvolaním napadnutý, museli by byť uvedené v § 316 ods. 3
Trestného poriadku, pretože sa jedná o taxatívny výpočet zákonodarcu.

27. Zároveň oprávnenie odvolacieho súdu po postupe podľa § 317 Trestného poriadku zrušiť len
napadnutý výrok (príp. výroky, ktoré na zrušený výrok nadväzujú) vyplýva aj z ustanovenia § 321 ods. 2
Trestného poriadku, podľa ktorého ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací
súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší
hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú

vo výroku o vine svoj podklad.
28. Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu §§ 316, 317, 321 Trestného poriadku, podľa názoru
odvolacieho súdu, nemožno potrebu aplikovania novej, pre obžalovaného priaznivejšej, právnej úpravy,
považovať za dôvod na revíziu výroku o vine, ktorý podaným odvolaním nebol napadnutý, pretože tento
dôvod na zrušenie rozsudku nie je uvedený v § 316 Trestného poriadku a jeho prieskumu postupom

podľa § 317 Trestného poriadku bráni obmedzený revízny princíp odvolacieho konania.
29. V prípade opačného výkladu, podľa ktorého by boli chyby rozsudku (pri existencii dovolacích
dôvodov) dôvodom na revíziu výroku o vine, ktorý nebol podaným odvolaním napadnutý, malo by to
za následok povinnosť odvolacieho súdu revidovať každý výrok, a to bez ohľadu na obsah odvolania
odvolateľa a rozsah prieskumu, ktorý podaným odvolaním požaduje (v takomto prípade by ustanovenie

§ 316 ods. 3 Trestného poriadku bolo nadbytočné). V zmysle tohto výkladu druhej vety § 317 ods. 1
Trestného poriadku by bolo možné na podklade odvolania voči výroku o treste zrušiť aj výrok o vine
v konaní, kde urobil odvolateľ vyhlásenie o vine, a to minimálne z dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ak vychádzame z toho, že dovolanie je prípustné len z dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). Takýto procesný postup však negoval Najvyšší súd

Slovenskej republiky v stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.
júna 2019, Tpj 26/2019 v bode II., podľa ktorého súd sa musí v rámci splnenia povinnosti podľa § 34
ods. 5 Trestného poriadku pri poučení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku presvedčiť, či bol obvinený
v skoršom priebehu konania poučený aj o takej úprave trestnej sadzby podľa ustanovení uvedených
v treťom a štvrtom odseku bodu I., ktorá v jeho prípade prichádza do úvahy. V prípade negatívneho

zisteniasúdpoučenievykoná,inakmôžebyťnáslednesplnenýdôvoddovolaniapodľa§371ods.1písm.
c) Trestného poriadku (v nadväznosti na § 257 ods. 5 Trestného poriadku). Dotknutú chybu nemožno
odstrániť v rámci konania o odvolaní proti výroku rozsudku o treste po prijatí vyhlásenia o uznaní viny,nakoľko obvinenému musí byť novovytvorená možnosť také vyhlásenie neurobiť, pričom trest musí byť
uložený v rámci trestnej sadzby súladnej so zákonom.
30. Keďže odvolací súd zastáva názor, že v prípade podania odvolania voči výroku o treste nemožno

revidovať výrok o vine, musel sa odvolací súd zaoberať tým, či možno, s poukazom na novelu Trestného
zákona, revidovať len výrok o treste, príp. iný výrok podliehajúci revíznej právomoci odvolacieho súdu.
31. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý

je pre páchateľa priaznivejší.
32. V predmetnom zákonnom ustanovení je medzi pojmami trestnosť činu a trest použitá kumulatívna
spojka „a“, ktorá súdu stanovuje povinnosť posudzovať trestnosť činu a trest ukladať podľa znenia
Trestného zákona účinného od spáchania trestného činu až do vynesenia rozsudku (vrátane rozsudku
odvolacieho súdu), ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
33. Ak by bola medzi trestnosťou činu a trestom spojka „alebo“, mohol by si súd v každom prípade vybrať

medzi tým, podľa akého znenia Trestného zákona posúdi vinu a podľa akého znenia Trestného zákona
uloží trest. Zákonodarca použitím spojky „a“ preferuje/prikazuje, aby bola trestnosť činu posudzovaná a
trest ukladaný podľa rovnakého znenia Trestného zákona.
34. Pri podaní odvolania len proti výroku o treste je v prípade novely Trestného zákona naplnená
dikcia § 2 ods. 1 Trestného zákona, pretože trestné konanie nie je ukončené a ukladanie trestu podľa

nového Trestného zákona je pri väčšine aktuálnych ustanovení Trestného zákona pre obžalovaného
priaznivejšie (výnimka napr. § 212 ods. 2 Trestného zákona).
35. Ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona možno vyložiť dvomi spôsobmi.
36. Ak by sme trvali na tom, že použitie spojky „a“ predstavuje imperatív zákonodarcu, od ktorého sa nie
je možné odchýliť, nebolo by možné, v prípade ak výrok o vine nie je možné preskúmať (§ 317 ods. 1,

§ 321 ods. 2 TP) a prieskumu podlieha len výrok o treste, ukladať trest podľa nového znenia Trestného
zákona, čo nereaguje na požiadavku zákonodarcu aplikovať priaznivejšiu právnu úpravu.
37. Ďalšou možnosťou je vykladať § 2 ods. 1 Trestného zákona a použitie spojky „a“ ako príkaz
zákonodarcu posudzovať trestnosť činu a trest ukladať podľa priaznivejšieho Trestného zákona len
v prípade, ak je to procesne možné (podanie odvolania voči výroku o vine, príp. zavedenia plného

revízneho princípu do odvolacieho konania) a v prípade ak to procesne možné nie je (podanie odvolania
len voči výroku o treste a obmedzený revízny princíp) možno podľa priaznivejšieho Trestného zákona
uložiť trest, ktorý predstavuje primárny zásah do práv a slobôd obžalovaného, a to z dôvodu, aby bol
naplnený zámer zákonodarcu spočívajúci v zmiernení trestnej represie. Tento výklad (teda možnosť
posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu podľa dvoch rôznych znení Trestného zákona) je

podporený znením § 2 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého páchateľovi možno uložiť taký druh
trestu,ktorýdovoľujeuložiťzákonúčinnývčase,keďsaotrestnomčinerozhoduje,akjetoprepáchateľa
priaznivejšie. V tomto prípade zákonodarca ukladá súdu povinnosť aplikovať znenie Trestného zákona
účinného v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje na výrok o treste (druh trestu a jeho výmera), bez
ohľadu na výrok o vine a znenie Trestného zákona, podľa ktorého bol tento výrok právne posúdený, ak

je to pre páchateľa priaznivejšie.
38. Napokon je potrebné v tejto súvislosti poukázať aj na § 438k ods. 7 Trestného zákona, ktorým
zákonodarca, osobitným procesným postupom podľa § 405a a § 405b Trestného poriadku, napriek
právoplatnosti rozsudku, bez akejkoľvek zmeny výroku o vine, vzťahuje novú právnu úpravu aj na
výroky o treste, ktoré boli právoplatne uložené za trestné činy, ktoré aktuálne trestnými činmi nie sú.

Ani zákonodarca nezvolil procesný postup, ktorým by zasahoval do právoplatného výroku o vine, ale
zvolil cestu zásahu do výkonu trestu vykonávaného za skutok, ktorý už nie je trestným činom alebo
zrušenia výroku o treste a uloženie trestu len za skutky, ktoré sú v súbehu a sú trestnými činmi aj
podľa novelizovanej právnej úpravy. Interpretácia ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorú zvolil
odvolací súd, tak kopíruje filozofiu zákonodarcu eliminovať dôsledky zásahu do práv dotknutej osoby,

ktoré podľa aktuálnej právnej úpravy nie sú nevyhnutné, a to pri rešpektovaní princípu právnej istoty.
39. Napriek tomu, že záver, ku ktorému dospel odvolací súd, môže mať v niektorých prípadoch za
následok iné postavenie odvolateľa ako v prípade ak by bol zrušený aj výrok o vine, je nevyhnutné
zdôrazniť, že nemožnosť preskúmania výroku o vine je zapríčinená procesným postupom odvolateľa,
ktorý buď odvolanie do viny nepodal, alebo dal vyhlásenie o vine a podanie odvolania voči výroku o

vine jeho osobou je zo zákona vylúčené. V oboch týchto prípadoch sa jedná o slobodné rozhodnutie
odvolateľa, ktorému sú dôsledky jeho procesného postupu vopred známe (poučenie pred vyhlásením
viny a poučenie o opravnom prostriedku).40. Tento výklad zároveň umožňuje rovnakým spôsobom postupovať aj pri procesnom postupe súdu
podľa § 166 Trestného poriadku, podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje znovu vo veci, v ktorej skorší
rozsudok bol na základe odvolania, dovolania alebo návrhu na obnovu zrušený len čiastočne, uvedie v

novom rozsudku iba tie výroky, pre ktoré o veci znovu rozhoduje. Na súvislosť týchto výrokov s výrokmi,
v ktorých zostal skorší rozsudok nedotknutý, pritom poukáže.
41. Výklad zvolený odvolacím súdom by tak umožňoval prvostupňovému súdu v prípade, keby mu bola
predúčinnosťounovelyTrestnéhozákonavrátenávecnaďalšiekonanielenvčastivýrokuotreste,uložiť
obžalovanému trest podľa novej právnej úpravy, ak by bola pre obžalovaného priaznivejšia, pretože

by si to nevyžadovalo aj revíziu výroku o vine, ktorý by už bol v čase rozhodovania prvostupňového
súdu o treste právoplatný, pričom tento benefit je na mieste z dôvodu, že trestné konanie nebolo
skončené pre pochybenie prvostupňového súdu vo výroku o treste. Rovnaký záver platí aj pre prípady,
ak by v dovolacom konaní alebo v konaní o obnove konania bol vo výroku o treste zrušený rozsudok
prvostupňového alebo odvolacieho súdu. Tento benefit pre obžalovaného je rovnako namieste z dôvodu,
že napadnutý rozsudok bol zrušený pre pochybenie súdu (dovolacie konanie) alebo z dôvodu existencie

nových dôkazov, ktoré by odôvodňovali uloženie iného trestu (obnova konania). Vo všetkých troch
procesných situáciách sa zároveň jedná o pokračovanie trestného konania, v ktorom sa vykonáva k
výroku o treste dokazovanie.
42. V prípade opačného výkladu ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, teda nevyhnutnosti
posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu podľa rovnakého znenia Trestného zákona, by

prvostupňový súd musel po zrušení výroku o treste v konaní o odvolaní, dovolaní, či obnove konania
ukladať trest podľa starej právnej úpravy, keďže nie je oprávnený zmeniť už právoplatný výrok o vine.
Rovnako by v tomto prípade nebolo možné revidovať výrok o vine ani v prípade odvolacieho konania
iniciovanému proti výroku o treste, pretože odvolací súd by musel zrušiť výrok o vine v rozsudku,
ktorý už odvolacím prieskumom prešiel. Zrušenie výroku o vine odvolacím súdom by v tomto prípade

predstavovalo skôr mimoriadny opravný prostriedok ako riadny opravný prostriedok, keďže by ním bol
zrušený právoplatný výrok, ktorý už odvolacím prieskumom prešiel, príp. nebol v prvom odvolacom
konaní vôbec napadnutý. Rovnako by v tomto prípade, napriek dôvodnosti podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolanie, obnova konania) nebolo možné v prospech obžalovaného zohľadniť
novú právnu úpravu, a to napriek tomu, že prišlo k pochybeniu súdu, v dôsledku ktorého by prišlo k

zakonzervovaniu právneho stavu v neprospech obžalovaného.
43. Odvolací súd pri svojej argumentácii vychádza z právneho názoru, že s výnimkou možnosti zrušenia
napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, má nepodanie odvolania voči výroku o
vineobdobnédôsledky,akonadobudnutieprávoplatnostitohtovýrokupripostupepodľa§166Trestného
zákona.

44. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že niektoré pochybenia prvostupňového súdu alebo skutkové
zistenia odvolacieho súdu v rámci odvolacieho konania, môžu vyvolať potrebu oprávnenia odvolacieho
súdu zasiahnuť aj do výroku o vine, ktorý nebol podaným odvolaním napadnutý a jeho zrušenia, či
vykonania jeho zmeny, avšak toto oprávnenie odvolacieho súdu nemožno, podľa názoru odvolacieho
súdu, dosiahnuť interpretáciou súčasných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich odvolacie

konanie, ale vyžaduje si zásah zákonodarcu (rozšírenie § 316 ods. 3 Trestného poriadku a ustanovenie
§ 316 ods. 4 Trestného poriadku, ktoré by z taxatívne uvedených dôvodov umožňovalo zrušenie
napadnutého rozsudku v celom rozsahu a rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. zmena zákona a pod.).
45. Krajský súd teda na rozdiel od okresného súdu a na rozdiel od prokurátora má za to, že treba pri
rozhodovaní o treste, ukladanom obžalovanému, zohľadniť skutočnosť, že od 06.08.2024 nadobudol

účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení uznesenia Ústavného
súdu SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z.. Novelizácia Trestného zákona sa dotkla aj ustanovení,
ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať pri rozhodovaní o treste pre obžalovaného. Ako už bolo
uvedené vyššie, podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý
je pre páchateľa priaznivejší.
46. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd dospel k
záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, je pre obžalovaného

ako páchateľa trestnej činnosti priaznivejšie, ako použitie Trestného zákona účinného v čase, keď
spáchal trestný čin. A to z dôvodov, ktorú sú uvedené v bode 15 tohto odôvodnenia. Trestná sadzba
trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona účinného do 5.8.2024
bola „až na jeden rok“, podľa §245 ods. 3 Trestného zákona účinného do 5.8.2024 „tri až osem rokov“.Podľa Trestného zákona účinného od 6.8.2024 je trestná sadzba podľa § 245 ods. 1 „až na dva roky“,
a podľa §245 ods. 3 „jeden až päť rokov“.
47. Podľa spomenutého ustanovenia, teda § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona účinného od

06.08.2024 (nakoľko sa krajský súd nestotožnil so záverom okresného súdu o povinnosti zohľadnenia
skutočnosti, že jeden z poškodených je v pozícii, kedy môže legitímne a dôvodne dať/zobrať späť
súhlas s trestným stíhaním s následkom nemožnosti konštatovania prítomnosti kvalifikačného znaku
spáchania trestného činu na viacerých, čiže troch osobách), je potrebné rozhodnúť o treste ukladanom
obžalovanému.

48. Krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil vo výroku o treste a ochrannom opatrení a sám rozhodol,
nakoľko boli na takýto postup splnené zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 322 ods. 3 Trestného
poriadku.
49. Krajský súd ukladal trest v rámci trestnej sadzby od jedného do piatich rokov v zmysle ustanovenia
§ 245 ods. 3 Trestného zákona účinného od 6.8.2024. Pri zohľadnení jednej priťažujúcej okolnosti
a žiadnej poľahčujúcej okolnosti, tak ako správne konštatoval aj okresný súd, avšak bez možnosti

a povinnosti aplikácie ustanovenia Trestného zákona, ktoré v znení účinnom do 5.8.2024 v takomto
prípade prikazovalo zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Trestný zákon v znení účinnom
od 06.08.2024 už neobsahuje ustanovenie, ktoré by v prípade spáchania prečinu prikazovalo zvýšiť
dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností.
50. Pokiaľ ide o druh trestu a spôsob jeho výkonu, v týchto otázkach odvolací súd konštatuje správne

zistené okolnosti zo strany okresného súdu, a teda že obžalovaný je niekoľkonásobný recidivista, na
ktorého zjavne nemali vplyv ani už v minulosti ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody a že
sa prejednávaného skutku dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu
odňatia slobody. Na dosiahnutie účelom trestu, ktoré sleduje ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona,
považoval za zákonné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, teda na dolnej

hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, kedy zohľadnil obžalovaným urobené vyhlásenie že
skutok nepopiera. V opačnom prípade, s ohľadom na recidívu obžalovaného, by bolo potrebné ukladať
trest už vo vyššej výmere, a nie na úplne spodnej hranici trestnej sadzby. Trest je potrebný ukladať
ako nepodmienečný a to s ohľadom na to, že na obžalovaného bolo pred spáchaním prejednávaného
trestného činu pôsobené výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody, tento na neho nemal

požadovaný účinok. Nemožno sa domnievať, že svoj účel by v tomto prípade splnil trest podmienečný
a že by od páchania ďalšej trestnej činnosti odradila obžalovaného hrozba premeny takéhoto trestu
v prípade nevedenia riadneho života v skúšobnej dobe, za situácie, kedy sa prejednávaného skutku
dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Takýto trest
je podľa názoru súdu spôsobilý naplniť účel ochrany spoločnosti pred obžalovaným, ako recidivujúcim

páchateľom trestnej činnosti tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Sekundárne má
uložený trest aj účel takzvanej generálnej prevencie, teda ambíciu odradiť iných od páchania trestných
činov.
51. Krajský súd zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom
stráženia, nakoľko obžalovaný bol v predchádzajúcich desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu

vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.