Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14Cpr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5125206043
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2026:5125206043.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina sudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom v spore žalobcu: Psychiatrická liečebňa

Sučany, IČO 17 335 612, Hradiská 876/23, 038 52 Sučany, právne zastúpený: JUDr. Tatiana Čarská,
advokátka, so sídlom Banská Bystrica, Komenského 18B, 974 01, IČO 37 832 450, proti žalovanému:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., o zaplatenie sumy 2.764,05 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.764,05 eur spolu s 9,5 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 2.764,05 eur od 14.02.2024 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 05.06.2025 domáhal voči žalovanej zaplatenia peňažnej
sumy 2.764,05 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 2.764,05 EUR od
14.02.2024 až do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je štátnou príspevkovou organizáciou s právnou subjektivitou,
zriadenou zriaďovacou listinou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3724/1991-A/V-5
zo dňa 09.12.1991 s účinnosťou od 01.01.1992, a v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) a § 2 ods. 1 a 2 zákona
č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov vystupuje ako správca majetku

štátu, pričom je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky pred súdmi vo veciach týkajúcich sa
majetku štátu, vrátane pohľadávok.
3. Z hľadiska skutkového základu žalobca tvrdil, že žalovaná s ním uzavrela dňa 14.08.2020 pracovnú
zmluvu, na základe ktorej sa od 15.08.2020 stala jeho zamestnankyňou na pracovnej pozícii „sestra
u lôžka“ s miestom výkonu práce v Sučanoch, pričom pracovný pomer bol pôvodne dohodnutý na
dobu určitú do 14.08.2021. Dodatkom č. 1 zo dňa 12.08.2021 bol tento pracovný pomer zmenený na
pracovný pomer na dobu neurčitú. Žalobca poukázal na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 762

z 05.12.2022, ktorým boli schválené finančné prostriedky na stabilizáciu zdravotníckych pracovníkov
prostredníctvom stabilizačného príspevku, ako aj na usmernenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky,najmäusmerneniečísloZ048008-2023-SFzodňa06.06.2023,ktoréupravujejednotnýpostup
výpočtu alikvotnej časti stabilizačného príspevku na vrátenie.
4. Žalobca uviedol, že dňa 16.12.2022 uzavrel so žalovanou dohodu o poskytnutí stabilizačného
príspevku, ktorá bola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv dňa 17.12.2022 a nadobudla účinnosť dňa
18.12.2022. Na základe tejto dohody žalobca poskytol žalovanej stabilizačný príspevok v celkovej výške

5.000 EUR, ktorý bol žalovanej vyplatený prostredníctvom jej bankového účtu vedeného vo B., D., a to
v mesiaci december 2022 a v mesiaci január 2023, čo žalobca preukazoval výplatnou páskou žalovanej
za mesiac december 2022. Súčasťou dohody bol záväzok žalovanej zotrvať v pracovnom pomere u
žalobcu po dobu troch rokov od účinnosti dohody, teda do 18.12.2025, pričom v článku II ods. 2.8 dohodysa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi alikvotnú časť stabilizačného príspevku v prípade, ak s ňou bude
pracovný pomer skončený okamžite podľa § 68 Zákonníka práce.
5. Žalobca v žalobe opísal okolnosti skončenia pracovného pomeru žalovanej. Uviedol, že žalovaná

si do 30.11.2023 čerpala dovolenku na zotavenie, následne odišla do Kanady a od 01.12.2023 už
nenastúpila do práce. Žalobca jej neprítomnosť od 01.12.2023 evidoval ako neospravedlnenú a z tohto
dôvodu so žalovanou dňa 07.02.2024 okamžite skončil pracovný pomer. Keďže nebolo možné doručiť
písomnosť o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovanej osobne na pracovisku, žalobca ju
zaslal prostredníctvom Slovenskej pošty ako doporučenú zásielku, ktorá sa mu dňa 13.02.2024 vrátila

ako nedoručiteľná s poznámkou „adresát je neznámy“. Žalobca z týchto skutočností vyvodil, že v súlade
s § 38 ods. 4 Zákonníka práce sa zásielka považuje za doručenú dňom jej vrátenia, teda dňa 13.02.2024,
a k tomuto dňu sa pracovný pomer žalovanej skončil.
6. Na základe týchto skutkových okolností žalobca pristúpil k výpočtu alikvotnej časti stabilizačného
príspevku, ktorú je žalovaná povinná vrátiť. Žalobca uviedol, že celková doba, na ktorú sa žalovaná
zaviazala zotrvať v pracovnom pomere, predstavovala tri roky, teda 1.096 dní. Z tejto doby žalovaná

podľatvrdenížalobcuodpracovala347dní,pričom748dníneodpracovala.Alikvotnúčasťstabilizačného
príspevku žalobca vypočítal v súlade s dohodou o poskytnutí stabilizačného príspevku a usmernením
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky ako podiel počtu neodpracovaných dní a celkového
počtu dní viazanosti, vynásobený sumou 5.000 EUR, teda výpočtom 748 : 1.096 × 5.000 EUR, čím
dospel k sume 3.412,41 EUR. Keďže stabilizačný príspevok bol žalovanej vyplatený ako zdaniteľný

príjem, žalobca od tejto sumy odpočítal daň vo výške 648,36 EUR a výslednú sumu, ktorú požaduje od
žalovanej vrátiť, stanovil na 2.764,05 EUR.
7. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovanú prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval na zaplatenie
dlžnej sumy výzvou zo dňa 15.02.2024, ktorá bola žalovanej zaslaná ako doporučená zásielka, avšak
aj táto zásielka sa vrátila ako nedoručená s poznámkou „adresát je neznámy“. Keďže žalovaná ku dňu

podania žaloby dlžnú sumu 2.764,05 EUR neuhradila, žalobca ju považuje za dlžníčku v omeškaní odo
dňa 14.02.2024, teda odo dňa nasledujúceho po dni, keď sa pracovný pomer žalovanej skončil. Z tohto
dôvodu si žalobca uplatňuje aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej, ako bola základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania, pričom základná sadzba

ECB ku dňu 14.02.2024 predstavovala 4,50 %, a preto žalobca požaduje úrok z omeškania vo výške
9,50 % ročne zo sumy 2.764,05 EUR od 14.02.2024 až do zaplatenia.
8. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Na pojednávanie sa nedostavila žalovaná, pričom predvolanie
mala vykázané ako doručené náhradným spôsobom oznámením o doručovaní. Žalobca na pojednávaní
zotrval na podanej žalobe.

9. Podľa § 51 Občianskeho zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne
upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.
10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, ktorých
pravosť a obsah neboli v konaní nijakým spôsobom spochybnené, a to ani zo strany žalovanej, ktorá
zostala v konaní úplne pasívna.

11. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca je štátnou príspevkovou organizáciou
s právnou subjektivitou, zriadenou zriaďovacou listinou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
zo dňa 09.12.1991 s účinnosťou od 01.01.1992, a v zmysle zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku
štátu vystupuje ako správca majetku štátu, pričom je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky vo
veciach týkajúcich sa pohľadávok, ktoré sú majetkom štátu.

12. Zo súdu predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 14.08.2020 mal súd preukázané, že medzi žalobcom
akozamestnávateľomažalovanouakozamestnankyňouvznikoldňa15.08.2020pracovnoprávnyvzťah,
na základe ktorého žalovaná vykonávala prácu na pracovnej pozícii „sestra u lôžka“ s miestom výkonu
práce v Psychiatrickej liečebni Sučany. Pracovný pomer bol pôvodne dohodnutý na dobu určitú do
14.08.2021. Dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 12.08.2021 bol tento pracovný pomer zmenený

na pracovný pomer na dobu neurčitú, pričom ostatné podstatné náležitosti pracovného pomeru zostali
nezmenené.
13. Z dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku zo dňa 16.12.2022, ktorá bola uzatvorená medzi
žalobcomakozamestnávateľomažalovanouakozamestnankyňou,malsúdpreukázané,žepredmetom
tejto dohody bola úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán v súvislosti s poskytnutím

jednorazového finančného stabilizačného príspevku žalovanej v súvislosti s jej pracovným zaradením
zdravotníckeho pracovníka. Z dohody jednoznačne vyplýva, že žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanej
stabilizačný príspevok vo výške 5.000 EUR pri pracovnom úväzku 1,00 a žalovaná sa naopak zaviazalazotrvať v pracovnom pomere u žalobcu nepretržite po dobu troch rokov, počnúc dňom nadobudnutia
účinnosti dohody, pričom účinnosť dohody nastala dňa 18.12.2022.
14. Zo záznamu z Centrálneho registra zmlúv mal súd preukázané, že dohoda o poskytnutí

stabilizačného príspevku bola zverejnená dňa 17.12.2022 a nadobudla účinnosť dňa 18.12.2022. Táto
skutočnosťjerozhodujúcapreurčeniezačiatkuplynutiadoby,počasktorejbolažalovanápovinnázotrvať
v pracovnom pomere u žalobcu, ako aj pre výpočet alikvotnej časti stabilizačného príspevku v prípade
porušenia tejto povinnosti. Z obsahu dohody a záznamu o jej zverejnení mal súd za preukázané, že
doba viazanosti žalovanej trvala od 18.12.2022 do 18.12.2025, teda celkovo 1.096 kalendárnych dní.

15. Zo súdu predloženej výplatnej pásky žalovanej za mesiac december 2022 mal súd preukázané, že
stabilizačný príspevok bol žalovanej vyplatený spolu s výplatou za mesiac december 2022 v celkovej
výške 5.000 EUR.
16. Súd ďalej mal preukázané, že žalobca okamžite skončil pracovný pomer so žalovanou podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, a to
listinou „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo dňa 07.02.2024. Z obsahu tohto listinného

dôkazu vyplýva, že žalovaná v mesiaci november 2023 čerpala dovolenku na zotavenie a následne
odišla do Kanady, pričom od 01.12.2023 až do dňa vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru nenastúpila do práce a svoju neprítomnosť nijakým spôsobom neospravedlnila. Žalobca túto
neprítomnosť evidoval ako neospravedlnenú neprítomnosť v práci, čím žalovaná porušila základné
povinnosti zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce, ako aj pracovný poriadok zamestnávateľa.

17.Listinaookamžitomskončenípracovnéhopomerubolažalovanejzaslanádoporučenouzásielkouna
adresu jej trvalého pobytu, pričom zásielka sa žalobcovi vrátila dňa 13.02.2024 s poznámkou poštového
podniku „adresát je neznámy“. Na základe týchto skutočností mal súd za preukázané, že účinky
doručenia písomnosti o okamžitom skončení pracovného pomeru nastali dňa 13.02.2024 v súlade s § 38
ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého sa povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť zamestnancovi

považuje za splnenú aj vtedy, ak sa písomnosť vráti zamestnávateľovi ako nedoručiteľná. Z uvedeného
dôvodu mal súd preukázané, že pracovný pomer žalovanej u žalobcu skončil dňa 13.02.2024.
18. Z výzvy na zaplatenie zo dňa 15.02.2024, ako aj z priložených poštových dokladov, mal súd
preukázané, že žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyzval žalovanú na zaplatenie
alikvotnej časti stabilizačného príspevku vo výške 2.764,05 EUR, pričom žalovaná si túto zásielku

neprevzala a zásielka sa opätovne vrátila žalobcovi ako nedoručená s poznámkou „adresát je neznámy“.
Žalovaná do dňa podania žaloby ani do rozhodnutia súdu dlžnú sumu neuhradila.
19. Usmerneniami Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, konkrétne usmernenia číslo
Z017721-2023-SF zo dňa 03.03.2023 a usmernenia číslo Z048008-2023-SF zo dňa 06.06.2023 bol
stanovený postup prideľovania finančného príspevku ako aj výpočet alikvotnej časti príspevky v prípade

povinnosti vrátiť jeho časť, osobitne jednotné pravidlá stanovené ministerstvom, podľa ktorých je
zamestnanec v prípade porušenia podmienky zotrvania v pracovnom pomere povinný vrátiť alikvotnú
časť stabilizačného príspevku po zdanení, teda v tzv. „čistej“ výške.
20. Z obsahu dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku a z údajov o trvaní pracovného pomeru
žalovanej mal súd preukázané, že žalovaná zotrvala v pracovnom pomere po dobu 347 dní z celkovej

doby 1.096 dní, na ktorú sa zaviazala, a 748 dní tejto doby neodpracovala. Tieto údaje žalobca v konaní
konkretizoval a doložil výpočtom, ktorý zodpovedal vzorcu uvedenému priamo v dohode o poskytnutí
stabilizačného príspevku.
21. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov
môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ak zamestnanec závažne

porušil pracovnú disciplínu.
22. Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané, že žalovaná po návrate z dovolenky
na zotavenie, ktorú čerpala v mesiaci november 2023, od 01.12.2023 bez akéhokoľvek ospravedlnenia
nenastúpila do práce a svoju neprítomnosť nijakým spôsobom so žalobcom nekomunikovala ani ju
relevantným spôsobom neospravedlnila. Takéto konanie žalovanej predstavuje porušenie základných

povinností zamestnanca vyplývajúcich z § 81 Zákonníka práce, najmä povinnosti vykonávať osobne
práce podľa pracovnej zmluvy, dodržiavať pracovnú disciplínu a riadne využívať pracovný čas.
Neospravedlnená neprítomnosť v práci po dlhší čas je spravidla kvalifikovaná ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré môže odôvodňovať okamžité skončenie pracovného pomeru.
23. Súd mal z listinných dôkazov preukázané, že žalobca pred pristúpením k okamžitému skončeniu

pracovného pomeru vyhodnotil relevantné okolnosti prípadu, vrátane osoby žalovanej, jej pracovného
zaradenia, charakteru vykonávanej práce v zdravotníckom zariadení, ako aj dĺžky a intenzity porušenia
pracovných povinností, a že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované so
zástupcami zamestnancov v súlade s § 74 Zákonníka práce.24. Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce sa povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť zamestnancovi
považuje za splnenú aj vtedy, ak sa písomnosť vráti zamestnávateľovi ako nedoručiteľná alebo ak
doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca. Z poštových dokladov

mal súd preukázané, že zásielka obsahujúca okamžité skončenie pracovného pomeru sa žalobcovi
vrátila dňa 13.02.2024 s poznámkou „adresát je neznámy“.
25. Súd nemal preukázané, že by žalovaná podala žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
preto pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného a preukázaného skutkového stavu, že pracovný pomer
žalovanej u žalobcu skončil dňa 13.02.2024, pričom žalovaná nenastúpila do práce a neplnila svoje

pracovné povinnosti od 01.12.2023.
26. Súd sa následne zaoberal právnym posúdením dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku a
povinnosti žalovanej vrátiť jeho alikvotnú časť. Z obsahu dohody mal súd preukázané, že žalovaná
sa výslovne a jednoznačne zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu troch rokov od
nadobudnutia účinnosti dohody, teda od 18.12.2022 do 18.12.2025. V dohode bolo zároveň výslovne
dohodnuté, že v prípade skončenia pracovného pomeru pred uplynutím tejto doby z akéhokoľvek

dôvodu, s výnimkou taxatívne vymenovaných prípadov, je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi alikvotnú
časť stabilizačného príspevku. Medzi výnimkami, pri ktorých povinnosť vrátiť stabilizačný príspevok
nevzniká, sú v dohode uvedené napríklad prípady skončenia pracovného pomeru z dôvodov na strane
zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, smrť zamestnanca alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca z dôvodov podľa § 69 ods. 1 písm. a) a b)

Zákonníka práce. Žiadna z týchto výnimiek však v prejednávanej veci nenastala.
27. Naopak, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pracovný pomer žalovanej skončil
okamžite zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, čo je výslovne uvedené
v dohode o poskytnutí stabilizačného príspevku ako dôvod, pri ktorom zamestnancovi vzniká povinnosť
vrátiť alikvotnú časť stabilizačného príspevku. Súd preto dospel k záveru, že samotný právny dôvod

skončenia pracovného pomeru žalovanej zakladá jej povinnosť vrátiť žalobcovi časť poskytnutého
stabilizačného príspevku.
28. Pokiaľ ide o výšku tejto povinnosti, súd skúmal, či výpočet alikvotnej časti stabilizačného príspevku,
ktorý žalobca v konaní uplatnil, bol vykonaný v súlade s dohodou o poskytnutí stabilizačného príspevku a
s príslušnými usmerneniami Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Z obsahu dohody vyplýva,

že na výpočet alikvotnej časti stabilizačného príspevku sa použije vzorec uvedený v článku III dohody,
podľa ktorého sa alikvotná časť určí ako podiel počtu neodpracovaných dní a celkového počtu dní
viazanosti, vynásobený výškou poskytnutého stabilizačného príspevku. V prejednávanej veci bola doba
viazanosti stanovená na 1.096 dní, čo zodpovedá trom kalendárnym rokom. Zo skutkových zistení súdu
vyplýva, že žalovaná zotrvala v pracovnom pomere od 18.12.2022 do 30.11.2023, keďže od 01.12.2023

do práce nenastúpila, pričom z rozhodnej doby troch rokov odpracovala 347 dní a 748 dní z dohodnutej
viazanosti neodpracovala.
29. Na základe týchto údajov žalobca vypočítal alikvotnú časť stabilizačného príspevku nasledovne:
748 neodpracovaných dní sa vydelilo celkovým počtom 1.096 dní a výsledok sa vynásobil sumou 5.000
EUR, čím sa dospelo k sume 3.412,41 EUR. Súd tento výpočet preskúmal a dospel k záveru, že

je matematicky správny a zodpovedá dohodnutému zmluvnému vzorcu. Zároveň súd konštatuje, že
tento spôsob výpočtu je v súlade aj s usmernením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo
Z048008-2023-SF zo dňa 06.06.2023, ktoré upravuje postup výpočtu alikvotnej časti stabilizačného
príspevku na vrátenie v prípade nedodržania podmienky zotrvania v pracovnom pomere.
30. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, v akej výške je žalovaná povinná stabilizačný príspevok vrátiť, teda

či v hrubej alebo čistej sume. Z citovaného usmernenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
vyplýva, že v prípade vrátenia alikvotnej časti stabilizačného príspevku je zamestnanec povinný vrátiť
túto časť po zdanení, teda v tzv. „čistom“, keďže daň z príjmu zo závislej činnosti bola pri výplate
stabilizačného príspevku zrazená a odvedená zamestnávateľom. Z vykonaného dokazovania, najmä z
výplatnej pásky žalovanej za mesiac december 2022, mal súd preukázané, že v mesiaci december 2022

bol žalovanej zúčtovaný stabilizačný príspevok 5.000 EUR ako súčasť zdaniteľných príjmov, pričom z
alikvotnej časti stabilizačného príspevku 3.412,41 EUR žalobca určil sumu dane pripadajúcu na túto
alikvotnú časť vo výške 648,36 EUR. Po odpočítaní tejto dane predstavuje suma, ktorú je žalovaná
povinná vrátiť žalobcovi, čiastku 2.764,05 EUR. Uvedený postup súd považuje za súladný s usmernením
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky.

31. Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania a k určeniu okamihu vzniku
omeškania žalovanej mal súd preukázané, že povinnosť žalovanej vrátiť alikvotnú časť stabilizačného
príspevku vznikla v priamej nadväznosti na skončenie pracovného pomeru žalovanej, keďže dohoda o
poskytnutí stabilizačného príspevku výslovne stanovuje, že alikvotná časť stabilizačného príspevku jesplatná najneskôr ku dňu skončenia pracovného pomeru. Ako bolo vyššie preukázané, pracovný pomer
žalovanej sa skončil dňa 13.02.2024, a preto sa tento deň považuje za deň splatnosti záväzku žalovanej
vrátiť žalobcovi alikvotnú časť stabilizačného príspevku.

32. Keďže žalovaná ku dňu skončenia pracovného pomeru dlžnú sumu neuhradila, dostala sa
nasledujúcim dňom do omeškania so splnením peňažného záväzku. Súd preto považoval deň
14.02.2024 za prvý deň omeškania žalovanej. Táto skutočnosť je v súlade s obsahom žaloby, ako aj s
výzvou na zaplatenie zo dňa 15.02.2024, v ktorej žalobca žalovanú upozornil na existenciu dlhu a vyzval
ju na jeho dobrovoľné splnenie.

33. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že ak dlžník je v omeškaní s plnením peňažného
dlhu, veriteľ má právo požadovať od neho popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa zákona
povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, ktorým
je nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Podľa § 3 tohto nariadenia výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu.
34. Zo súdu predložených listinných dôkazov, konkrétne z prehľadu kľúčových úrokových sadzieb
Európskej centrálnej banky, mal súd preukázané, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k dňu 14.02.2024 predstavovala 4,50 %. Po pripočítaní piatich percentuálnych bodov v
zmysle vyššie citovaného nariadenia vlády predstavuje zákonný úrok z omeškania sadzbu 9,50 % ročne.

Súd preto zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 2.764,05 EUR od 14.02.2024
až do zaplatenia.
35. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže

žalobca mal v konaní úspech v plnom rozsahu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
36. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
38. Nakoľko žalobca mal úspech voči žalovanej v plnom rozsahu, súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.
39. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP,

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľaust.§125ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebez autorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd

na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces,
b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).