Uznesenie – Vydržanie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/116/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119207944
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4119207944.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C.. E. B. P.., narodeného XX. F. XXXX, O., F.
XXXX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Mackom, Nitra, Koceľova 2, proti žalovanej Y.W.
B., narodenej XX. D. XXXX, O., F. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Kochanským,
Nitra, Farská 33, o odstránenie neoprávnenej stavby, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn.
25C/55/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. mája 2023 sp. zn.

12Co/58/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. januára 2022 č. k. 25C/55/2019-253

zamietol žalobu, žalobcu zaviazal zaplatiť trovy štátu v sume 10,56 eura na účet Okresného súdu Nitra
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa domáhal odstránenia neoprávnenej stavby,
vypratania nehnuteľnosti a vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaná bez oprávnenia či
súhlasu vlastníka pozemku - žalobcu, postavila približne 45 metrov dlhý a 2,5 metra vysoký murovaný
plot na pozemkoch vo výlučnom vlastníctve žalobcu zapísaných na LV č. XXXX, parc. registra „C“ č.

XXXX/X záhrada o výmere 249 m2, č. XXXX ostatná plocha o výmere 69 m2. Žalovaná tak neoprávnene
užíva a zároveň bráni žalobcovi užívať minimálne 26 m2 plochy jeho pozemkov.

1.1. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že sporný betónový plot sa nachádza medzi
pozemkom žalobcu a susediacim pozemkom žalovanej. Na základe stavebného povolenia č. XXXX/
X/XX-H. zo dňa 28. 04. 1997 začala žalovaná s výstavbou rodinného domu. Dom bol skolaudovaný

v roku 2002. V roku 2003 žalovaná po dohode s predchádzajúcim vlastníkom susediaceho pozemku
pristúpila k vybudovaniu sporného plota. Vykonaným znaleckým dokazovaním bolo bez pochybností
preukázané, že stred sporného plotu je od hranice medzi pozemkami žalobcu a žalovanej v jednej časti
posunutý o 0,49 m a v opačnej časti o 0,08 m. Výmera pozemku vo vlastníctve žalobcu, ktorú v dôsledku
existencie sporného oplotenia nemôže užívať, je vo výmere 26 m2. Výpoveďami svedkov a listinnými
dôkazmi však nebolo preukázané, či bol sporný plot postavený na základoch pôvodného oplotenia

alebo posunutím jeho základov na pozemok žalobcu. Rovnako tak jednoznačne nebolo preukázané, či
pôvodný plot medzi pozemkami žalobcu a žalovanej mal betónový základ alebo len betónové stĺpiky.
Pôvodný vlastník nehnuteľnosti žalobcu nikdy nepodnikol žiadne kroky, ktorými by namietal umiestnenie
betónového plotu za svojho života. Rovnako ani ostatní susedia žalovanej nevzniesli žiadne námietky.
Dňa 27. 03. 2018 bola vypracovaná kúpna zmluva medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanou ako
kupujúcou, predmetom ktorej mali byť pozemky nachádzajúce sa na parc. č. XXXX/X a XXXX/X za

kúpnu cenu 600 eur. Zmluva nebola nikdy podpísaná. Obhliadka na mieste potvrdila, že predmetný plot
je priamy a prechádza medzi pozemkami žalobcu a žalovanej. Ku dňu vypracovania statického posudkuv roku 2020 mal sporný pozemok podľa tohto posudku vážny konštrukčný nedostatok, ktorý ohrozuje
stabilitu konštrukcie oplotenia.

1.2.Nazákladevykonanéhodokazovaniadospelsúdkzáveru,žežalovanápriestormedzijejpozemkom
a hranicou, na ktorej je murovaný plot umiestnený, vydržala v 10-ročnej vydržacej dobe. V konaní bolo
preukázané, že sporný plot je umiestnený na pozemku žalobcu. Od výstavby plotu do podania žaloby
však uplynulo približne 17 rokov a bolo preukázané, že sú splnené všetky podmienky pre vydržanie
s poukazom na ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka. Pozemok, na ktorom bolo postavené

sporné oplotenie, je spôsobilým predmetom vydržania, bola splnená nepretržitá doba užívania viac ako
desať rokov a žalovaná bola oprávneným držiteľom. Plot bol postavený v roku 2003, pričom nebolo
preukázané, že by nebol postavený na mieste, kde sa nachádzal pôvodný pletivový plot s betónovými
stĺpikmi. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že pôvodný plot mal po celej dĺžke betónový základ.
Svedkovia V. a W. M. síce o nejakom základe tvrdili, ale pravdepodobne išlo len o plechy alebo
azbestové platne, ktoré sa v plote nachádzali. Táto skutočnosť, či pôvodný plot mal alebo nemal

betónový základ, nemala v konečnom dôsledku význam pre rozhodnutie vo veci. Plot staval svedok
K.B., ktorý potvrdil, že nový plot stál na mieste pôvodného oplotenia. Vychádzajúc z obhliadky, je línia
nového plotu rovná, tak ako bola aj línia pôvodného plotu. Skutočnosť, že manžel žalovanej posunul
hranicu pozemku smerom k pozemkom L. B., nepotvrdzuje a nepreukazuje, že sa tak stalo aj na
predmetnom plote. V čase, keď sa plot staval, bol vlastníkom vedľajšej nehnuteľnosti právny predchodca

žalobcu, pán M.. Ani on, ani pán L. B., a ani svedkyňa Y. nevzniesli žiadne preukázateľné námietky voči
plotom postaveným medzi ich nehnuteľnosťami a nehnuteľnosťou žalovanej. V roku 2007 nadobudol
nehnuteľnosť pôvodne patriacu pánovi M.W. žalobca, ktorý sa pri kúpe nehnuteľnosti oboznámil s jej
skutočným stavom a jej vymedzením v priestore, pričom až v roku 2016 sa otvorene prezentovali prvé
pochybnosti o tom, či je murovaný plot na hranici medzi pozemkami sporných strán. V konaní neboli

preukázané spory s právnym predchodcom žalobcu ohľadne hranice pozemku a oplotenia. Tvrdenia
žalobcu, že žalovaná nebola dobromyseľná od počiatku výstavby sporného oplotenia, a preto nemohla
tieto pozemky zabraté sporným oplotením vydržať, neboli podľa súdu relevantné, pretože dôkazom o
nedobromyseľnosti žalovanej mala byť skutočnosť, že žalovaná dala vypracovať geometrický plán a
návrh kúpnej zmluvy za účelom odkúpenia týchto pozemkov od žalobcu. V roku 2018 však už mala

žalovaná tieto pozemky vydržané a jej snaha situáciu vyriešiť odkúpením týchto pozemkov nemohla nič
zmeniť na skutočnosti, že v desaťročnej lehote od vybudovania sporného plota v roku 2003 do roku 2013
mala žalovaná dobromyseľne v oprávnenej držbe spôsobilý predmet vydržania. Žalovaná tak v roku
2013 nadobudla vlastnícke právo k pozemkom zabratým sporným oplotením titulom vydržania. Postup
manžela žalovanej ohľadne iných strán pozemku žalovanej mohol vyvolávať u žalobcu pochybnosti o

dobromyseľnostižalovanej,alepodľanázorusúdudobromyseľnosťžalovanejdostatočnenadakúkoľvek
pochybnosť nevyvracia. Tvrdenia žalobcu, že prvýkrát informoval manžela žalovanej v roku 2007 o
skutočnosti, že plot je postavený na jeho pozemku, neboli ničím preukázané. V rámci dokazovania
boli naznačené posuny hraníc iných strán pozemku žalovanej, čo nie je možné automaticky považovať
za dôkaz, že sa tak naozaj stalo. Aj v prípade preukázania takéhoto konania žalovanej vo vzťahu k

ostatným susediacim pozemkom, nedokazuje úmyselný posun hranice medzi spornými stranami. Od
roku 2003 do roku 2016 uplynula vydržacia doba, čo malo za následok zosúladenie skutočného stavu
so stavom právnym, a preto sa murovaný plot, ktorého odstránenia sa žalobca domáha, nachádza na
hranici pozemkov sporných strán. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že žalovaná postavila plot neoprávnene na

pozemkoch v jeho vlastníctve. Z vykonaného dokazovania nad akúkoľvek pochybnosť vyplynulo, že
vlastnícke právo k pozemkom nadobudla žalovaná titulom vydržania. Technická kvalita vybudovania
múru nebola predmetom sporu. Predložený statický posudok jednoznačne nekonštatoval, že by daná
stavba ohrozovala okolie. Toto bolo konštatované len za určitých okolností, pričom by bolo potrebné
ďalšie zisťovanie. Vzhľadom na to, že stavba sa nachádza na hranici pozemkov žalobcu a žalovanej,

súd žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3, § 123, § 124, § 126, § 129 ods. 1, §
130 ods. 1, 3, § 134 ods. 1, § 135c zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). O
trovách konania rozhodol podľa úspechu vo veci s odkazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. mája 2023 sp.
zn. 12Co/58/2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.2.1. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj s jeho odôvodnením,
pretože na podklade skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov urobil správny právny záver o
tom, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná postavila murovaný plot medzi pozemkami sporových

strán na inom mieste, na akom sa nachádzalo aj pôvodné oplotenie. Súd prvej inštancie nemal síce z
výpovedí svedkov preukázané, že pôvodné oplotenie malo betónový základ, uvedené však nebolo podľa
súdu ani podstatné, keďže nebolo preukázané, že novovybudovaný murovaný plot nebol postavený
na mieste, kde sa nachádzal pôvodný plot. Svedok C.. L. B., ktorý žalovanej a jej manželovi pozemok
predal, nevedel potvrdiť skutočnosti uvádzané žalobcom, že murovaný plot nie je postavený na tom

mieste, kde sa nachádzal pôvodný plot, ktorý staval ešte pán M. (č. l. 181 spisu). Potvrdil však, rovnako
ako aj jeho brat L. B., že pôvodný plot nemal murovaný základ. Ani tento svedok však nemal vedomosť,
či pri výstavbe murovaného plotu vznikol nejaký problém medzi pánom B. a pánom M. (č. l. 248 spisu).
Svedok V. M. potvrdil, že nový plot bol postavený na pôvodnom mieste. Neevidoval, že by bol posunutý
na stranu pozemku jeho otca a ani otec mu nespomínal, že by bol s plotom nejaký problém (č. l. 181).
Jeho brat W. M. si nový plot, či dom na pozemku pána B. nepamätal, no tiež potvrdil, že otec v minulosti

neuvádzal, že by mu niekto zabral pozemok. Obaja bratia však v rozpore s tým, čo uvádzali svedkovia B.
uviedli, že pôvodný plot mal murovaný základ. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že v konaní
nebolo nad všetku mieru pochybností preukázané, že pôvodný plot mal murovaný základ. Uvedené však
nepovažoval ani za potrebné, pretože podstatné bolo, či v danom prípade došlo k posunutiu hranice
pri výstavbe nového murovaného plota, alebo či bol tento vybudovaný na mieste, kde sa nachádzalo

aj pôvodné oplotenie.

2.2. Bolo práve na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že novovybudovaný múr bol
žalovanouajejmanželomzámerneposunutýtak,žezabralčasťpozemkužalobcu.Žalovanásavkonaní
bránila tým, že betónový múr postavila presne na mieste, kde sa nachádzal aj pôvodný plot. Jej vtedajší

sused pán M. proti novopostavenému múru nenamietal, čo potvrdili aj jeho dvaja synovia, ktorým sa
nikdy nezmienil o zabratí časti jeho pozemku žalovanou. Svedok V. M. dokonca potvrdil, že nový plot
bol postavený na pôvodnom mieste. Ani svedkovia B. sa nevedeli vyjadriť k tomu, či sa žalovanou
vybudovaný múr nachádza na pôvodnom mieste, kde stál v minulosti pôvodný plot. Svedok K. uviedol,
že sa stavalo na mieste pôvodného oplotenia. Tvrdenie o posunutí plotu žalovanou sa snažil žalobca

preukázať tým, že pán M. mal žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy upozorniť o zabratí a zastavaní časti
jeho pozemku žalovanou. Vyjadrenie žalovanej, že plot stavala po predchádzajúcej dohode s pánom
M., považoval žalobca iba za jej tvrdenie. Žalobca však opomína fakt, že výpoveď žalovanej o výstavbe
murovaného plota na pôvodnom mieste nebola žiadnym zo svedkov spochybnená alebo vyvrátená.
Tvrdenie žalobcu o komunikácii s pánom M., v ktorej ho mal upozorniť na posun hranice pozemkov v

súvislosti s výstavbou murovaného plotu, žalobca ničím nepreukázal, ide len o jeho ničím nepodložené
tvrdenie. Napokon aj obaja synovia pána M. pred súdom uviedli, že otec sa pred nimi nikdy v minulosti
nezmienil o zabratí jeho pozemku rodinou B., resp. o existencii sporu pri výstavbe múru. Tvrdenia
žalobcu o informovaní pánom M.W. pri uzatváraní kúpnej zmluvy, sa preto javia odvolaciemu súdu ako
účelové. Žalobca predsa nadobudol pozemok v roku 2007, prečo neriešil výstavbu plotu v tom čase a

čakal cca 10 rokov, kedy sa žalovaná dozvedela o údajnom zabratí pozemku (č. l. 52, 104 spisu). V
tom čase ešte žil aj pán M., ktorý mohol skutočnosti uvádzané žalobcom potvrdiť. Podľa vyjadrenia V.
M. zomrel jeho otec v roku XXXX. Rovnako žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že manžela žalovanej
mal o postavení plotu na jeho pozemku informovať v roku 2007. Tiež nie je pravdou, že žalovaná
počas konania nerozporovala skutočnosť, že už v roku 2007 komunikoval žalobca s jej manželom o

zabratí pozemkov žalobcu. Žalovaná predsa uviedla, že o postavení plotu na pozemkoch evidovaných
na žalobcu sa dozvedela až v rokoch 2016 až 2017. Keby o žalobcom udávanej komunikácii z roku 2007
vedela, dozvedela by sa o zabratí pozemkov skôr, ako v roku 2016 až 2017.

2.3. O nedobromyseľnosti žalovanej pri zabratí pozemkov malo podľa žalobcu svedčať aj posunutie

hranice pozemkov medzi žalovanou a susedmi L. Y. a L. B. a tiež vyhotovenie návrhu kúpnej zmluvy,
ktorou sa žalovaná snažila ňou zabrané časti pozemkov žalobcu odkúpiť. S uvedeným tvrdením žalobcu
sa nemožno stotožniť, pretože obaja svedkovia sa vedeli vyjadriť len k svojim pozemkom, ktoré tvorili
hranicu s pozemkami žalovanej, avšak sa nevedeli vyjadriť k pozemkom tvoriacim hranicu strán sporu
a k vybudovaniu sporného plota. Ani návrh kúpnej zmluvy zo dňa 27. 03. 2018 nevypovedá nič o

dobromyseľnosti žalovanej, ktorá keď sa dozvedela o námietkach žalobcu ohľadom sporného plota
a zabratí časti pozemkov evidovaných na žalobcu, sa najskôr snažila vec riešiť mimosúdnou cestou.
Žalobca v odvolaní namietal aj to, že súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal s čestným
prehlásením svedka L. B. a jeho obsahom. Súd prvej inštancie zrejme nepovažoval uvedené čestnéprehlásenie za podstatné a schopné ovplyvniť vykonané dokazovanie, pretože z jeho obsahu vyplýva,
že svedok L. B. sa nevyjadroval k murovanému plotu, ktorý je predmetom tohto sporu. Riešil posunutie
hranice medzi jeho pozemkom a pozemkom žalovanej. Rovnako potom vypovedal aj pred súdom na

pojednávaní konanom dňa 11. 01. 2022. Ani právny zástupca žalobcu na otázku súdu na pojednávaní
konanom dňa 05. 05. 2020 nepotvrdil, že čestné prehlásenie sa týka budovania plotu medzi žalobcom a
žalovanou, pričom dodal, že k tomu sa svedok vyjadrí na pojednávaní (č. l. 149 spisu). Zároveň poukázal
na odsek 2 tohto prehlásenia, ktorý sa týkal plotu postaveného medzi pozemkami strán sporu, pričom
v tomto odseku svedok uviedol, že pôvodný plot nemal pevný základ, čo rovnako vypovedal aj pred

súdom prvej inštancie. S uvedenými tvrdeniami svedka L. B. sa však súd prvej inštancie vysporiadal a
vyhodnotil ich aj v súvislosti s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi.

2.4. Ďalej žalobca poukázal na to, že súd v odôvodnení uviedol, že „Obhliadka na mieste potvrdila,
že predmetný plot je priamy a prechádza medzi pozemkami žalobcu a žalovanej.“ Tento záver súdu
je podľa žalobcu neúplný a nepresný, pretože obhliadkou bolo zistené aj to, že predmetný murovaný

plot je na jeho pozemku, pretože je voľným okom viditeľný odskok medzi žalovanou novopostaveným
murovaným plotom od pôvodného plota, ktorého zvyšok sa na mieste stále nachádza, a tento odskok
preukazuje, že žalovanou novo vymurovaný plot má aj iný smer oproti smeru a línie pôvodného plota
(ktorý bol súvislá rovná čiara, a to smerom do vnútra a na úkor jeho pozemku). Uvedené tvrdenie žalobcu
o zvyšku pôvodného plota, ktorý sa na mieste má stále nachádzať a potvrdzovať odskok od žalovanou

vybudovaného plota, považoval odvolací súd za novotu v konaní, ktorá je podľa § 366 CSP neprípustná.
Námietka žalobcu o zvyšku pôvodného plota, ktorý sa na mieste má stále nachádzať a potvrdzovať
odskok od žalovanou vybudovaného plota nespĺňa ani jednu z podmienok prípustnosti novôt, a teda
odvolací súd v súlade s ustanovením § 366 CSP na predmetnú námietku neprihliadol. Žalobcovi nič
nebránilo, aby uvedenú námietku uplatnil pred súdom prvej inštancie. Z ohliadky súdu vyplýva opačný

záver. Sám právny zástupca žalobcu na ohliadke uviedol, že opticky sa javí, že pletivový múr, ktorý sa
tiahne od N. Y., pokračuje zarovno betónového múru. Pokiaľ žalovaná opticky stavbou múru nadviazala
na susediace oplotenie pokračujúce smerom k N. Y., nemohla si byť ani vedomá, že malo dôjsť k posunu
murovaného oplotenia, keď navyše v priebehu celého konania tvrdila, že stavala na mieste pôvodného
oplotenia, čo nebolo žiadnym zo svedkov spochybnené, a dvoma svedkami (V. M. a U. K.) bolo toto

jej tvrdenie dokonca potvrdené. Žalovaná sa k ohliadke súdu vyjadrila podaním zo dňa 18. 01. 2021,
pričom uviedla, že z vykonanej ohliadky vyplynulo, že „plot je v skutočnosti súvislý a zrejme pokračuje
až k pozemku, ku ktorému je prístup z ulice N. Y., kde sa nachádza ešte pôvodné oplotenie“. Voči
uvedeným záverom ohliadky nevzniesol žalobca žiadne námietky. Žalobca tiež poukázal na nesprávny
záver súdu, že plot bol postavený v roku 2003, čo je v rozpore s tvrdením žalovanej, ktorá uviedla, že

plot stavali počas výstavby domu a s výpoveďou svedkyne Y., ktorá vypovedala, že v roku 2002, keď
predávala pozemok, zistila, že jej žalovaná s manželom zastavali časť pozemku. Z hľadiska uplynutia
vydržacej doby, ktorú súd prvej inštancie v rámci rozhodovania sporu riešil, nemal uvedený záver súdu
o postavení plotu v roku 2003 žiadny podstatný význam, keďže skorší dátum výstavby plotu vydržanie
žalovanej nijako nespochybňuje, práve naopak, k vydržaniu potom muselo prísť skôr. Nestotožnil sa ani

so záverom súdu v bode 27. odôvodnenia rozsudku, keďže nerozhodol o vzájomnej žalobe žalovanej.
Odvolací súd posudzoval vyjadrenie žalovanej k žalobe podľa jeho obsahu (č. l. 54 spisu), a dospel k
záveru, že v danom prípade nešlo o vzájomnú žalobu.

2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní

najavo, a vzniknutú situáciu zhodnotil komplexne. S ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky podstatné
námietky žalobcu opísané v odvolaní, jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám upraveným v
ustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomtotorozhodnutieodvolacísúdnezhodnotil
ako arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie súčasne s konštatovaním

vydržania zabratých nehnuteľností pragmaticky posúdil danú situáciu a svoje právne závery dostatočne
odôvodnil citovanými, správne aplikovanými v tom čase platnými a účinnými ustanoveniami Civilného
sporového poriadku ako aj Občianskeho zákonníka. S ohľadom na to odvolací súd nemohol posúdiť
odvolanie žalobcu ako opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukázal na jeho odôvodnenie.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorým sa
domáhal, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie avec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. zmenil ho tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Prípustnosť a
dôvodnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.1. Podľa názoru žalobcu odvolací súd ale i súd prvej inštancie nedostatočným spôsobom svoje
rozhodnutie odôvodnili, čím bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. V rozsudku
absentujú konkrétne úvahy odvolacieho súdu, ktorým by súd dôkladne vysvetlil (nielen) žalobcovi,
ako posudzoval ním tvrdené skutočnosti a právnu argumentáciu, z akého dôvodu tieto považoval za
nesprávne a preto sa rozhodol na ne neprihliadať, a prečo je práve argumentácia súdu správna. V tejto

súvislosti sa odvolací súd ale i súd prvej inštancie, obmedzili iba na strohé konštatácie, v rámci ktorých
uvádzajú zistený stav, podmienky posudzovania, aplikované právne normy a následne už prechádzajú
k dosiahnutým záverom; to všetko bez toho, aby dostatočne podrobne opísali svoje úvahy, ktoré takto
prijatým záverom predchádzali. Žalovaná svoju dobromyseľnosť opierala o tvrdenie, že plot vymurovala
na pôvodnom betónovom základe pôvodného plota. Nepravdivosť tohto tvrdenia bola preukázaná
jednak výpoveďami svedkov L. a L. B. a najmä fotografiami predloženými samotnou žalovanou, ako

aj ohliadkou na mieste dňa 26. 10. 2020, kde súd videl pozostatky pôvodného plota a zistil, že tento
naozaj nemal žiadny betónový základ. V mieste stretu žalovanou postaveného murovaného plota a
plota medzi pozemkami žalobcu a F.O. B. (pôvodne L. B.) je odskok spôsobený práve tým, že žalovaná
nepostavila murovaný plot na mieste pôvodného plota, ktorý tvoril priamku s naň nadväzujúcim plotom
medzi pozemkami žalobcu a F. B. (pôvodne L. B.) bez odskokov. Existenciu tohto odskoku uvádza aj súd

v zápisnici o ohliadke zo dňa 26. 10. 2020 (č.l. 185). Žalovaná od počiatku vedela, kto je vlastníkom ňou
neoprávnene zabratých a zastavaných častí susedných pozemkov a za tieto časti pozemkov neplatila
dane či iné poplatky, ani si neplnila žiadne zákonné povinnosti spojené s ich vlastníctvom. Žalovaná
chcela neoprávnene zabratú a zastavanú časť pozemkov vo vlastníctve žalobcu kúpiť, pretože vedela,
že nie je ich vlastníčkou, avšak to až v čase, kedy žalovaný už vec aktívne riešil. Konanie žalovanej

a jej manžela nemožno izolovať iba vo vzťahu k pozemku vo vlastníctve žalobcu, ale aj vo vzťahu k
ostatným, neoprávnene zabratým a zastavaným susedným pozemkom, pretože sa jednalo o konanie
v rámci realizácie jednej stavby a zároveň toto konanie ako celok preukazuje priamy úmysel posunúť
hranice pozemkov a zväčšiť si tak vlastný pozemok. Práve skutočnosť, že žalovaná postavila murovaný
plottak,žehopostavilanavšetkýchsusednýchpozemkoch,čímsizväčšilavlastnýpozemokdovšetkých

smerov, vylučuje to, že by sa jednalo o omyl spôsobený posunutím hraníc pozemkov v celej oblasti,
pretože v takom prípade sa všetky hranice posúvajú iba jedným smerom.

3.2. Závery odvolacieho súdu, ako i súdu prvej inštancie, sú podľa názoru žalobcu nesprávne, keď
oba súdy nesprávne vyhodnotili konanie žalovanej ako konanie zakladajúce jej dobromyseľnosť,

konštatovali že boli splnené podmienky na vydržanie a že žalovaná vydržala časti pozemkov vo
vlastníctve žalobcu, ktoré si prisvojila a svojvoľne ich zastavala. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať
existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať držiteľ veci. V rozpore s tým však odvolací súd,
rovnako ako aj prvostupňový súd nesprávne právne posúdil resp. vyhodnotil zistený skutkový stav,
keď aj napriek zistenému skutkovému stavu naň aplikoval právnu normu - ustanovenia § 130 ods. 1

a § 134 Občianskeho zákonníka, a to aj napriek tomu, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná
nepravdivosť tvrdenia žalovanej, že plot murovala na betónových základoch pôvodného plota. Súdy
nesprávne právne posúdili aj procesný návrh žalovanej, aby súd zriadil k predmetným neoprávnene
zastavaným častiam pozemkov vo vlastníctve žalobcu vecné bremeno za odplatu v zmysle ustanovenia
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, práve z dôvodu, že nebola vo svojej držbe dobromyseľná. Súd

prvéhostupňanikdyúčastníkovneoboznámilsozávermiohliadky.Neupovedomilichotom,žezohliadky
vypracoval zápisnicu a teda žalobca ani jeho právny zástupca nemohli mať ani nemali ani vedomosť o
obsahu tejto zápisnice, resp. závermi ohliadky. Prvýkrát sa o nich dozvedeli z odôvodnenia napadnutého
rozsudku, a teda je zrejmé, že žalobca ani jeho právny zástupca nemali možnosť uplatniť námietku proti
obsahu zápisnice resp. záverom súdu z ohliadky konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa

dostatočne nevyporiadal ani s argumentáciou žalobcu v jeho odvolaní vo vzťahu k 4. bodu odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd zhrnul výpoveď žalobcu okrem iného v tom smere, že žalobca už
v roku 2007 komunikoval s manželom žalovanej, že plot je postavený na jeho pozemku. Táto skutočnosť
má význam z pohľadu plynutia vydržacej doby, nakoľko žalovaná túto skutočnosť nerozporovala a teda
sa v konaní považuje podľa § 151 ods. 1 CSP za preukázanú. Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolací

súd uviedol v rozpore so skutkovým stavom: „Nie je pravdou, že žalovaná počas konania nerozporovala
skutočnosť, že už v roku 2007 komunikoval žalobca s jej manželom o zabratí pozemkov žalobcu.
Žalovaná predsa uviedla, že o postavení plotu na pozemkoch evidovaných na žalobcu sa dozvedela až
v rokoch 2016 až 2017. Keby o žalobcom udávanej komunikácii z roku 2007 vedela, dozvedela by sao zabratí pozemkov skôr, ako v roku 2016 až 2017.“ Odvolací súd sa taktiež nezaoberal skutočnosťou,
že žalobca podaním datovaným 1. 3. 2020 žiadal súd o opravu nesprávnej protokolácie zápisnice zo
dňa 28. 1. 2020.

3.3. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP formuloval tieto právne
otázky: Je konanie plnoletej osoby spočívajúce v úmyselnom, svojvoľnom s neoprávnenom prisvojení
si časti susedného pozemku jeho zastavaním bez súhlasu vlastníka takto zastavanej časti pozemku
posúdiť okolnosťou vylučujúcou dobromyseľnosť držby takto konajúcej osoby? Je možno držbu, ktorá

vznikla v dôsledku úmyselného, svojvoľného a neoprávneného prisvojenia si časti susedného pozemku
jeho zastavaním bez súhlasu vlastníka zastavanej časti pozemku posúdiť ako oprávnenú držbu takto
konajúcej osoby? Je konanie plnoletej osoby spočívajúce v úmyselnom, svojvoľnom a neoprávnenom
prisvojení si časti susedného pozemku jeho zastavaním bez súhlasu vlastníka zastavanej časti pozemku
konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi? Môže konanie plnoletej osoby, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi založiť dobromyseľnosť takto konajúcej osoby a/alebo oprávnenosť držby?

4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie
o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana

sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so
zákonom advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní,
či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa
§ 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné
odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,
8Cdo/67/2017, 9Cdo/72/2020).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa
na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v
civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže

súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017,
8Cdo/99/2017, 9Cdo/72/2020).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017,

8Cdo/73/2017, 9Cdo/72/2020).

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje

k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti
dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva
len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania.

11. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. V danom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti,
pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

16. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých

prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s

uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

17. Dovolateľ namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnil tým, že rozhodnutia
súdov nižších inštancií sú nedostatočne odôvodnené, namietal tiež skutkové zistenia a spôsob
vyhodnotenia dokazovania.

18. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup
súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ
v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď

rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia
je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.19. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými

stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

20. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný

záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

21. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

22. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu

konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav.

23. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre
záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP.

24. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti
v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočeniaz medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý
proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim
zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah

odvolania žalobcu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne
a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu
na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa
s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu (§ 387 ods. 2 CSP).

25. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva
rozpornosť, nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vyporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup
odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220

ods. 2 CSP).

26. V predmetnom spore bolo podstatným preukázať, či sa žalobca proti žalovanej dôvodne domáhal
ochrany vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, resp. či túto spornú
časť nehnuteľnosti užíva žalovaná oprávnene na základe vydržania v zmysle § 134 a nasl. OZ.

27. Podstatnú skutkovú otázku tvorili okolnosti vybudovania plotu medzi susednými pozemkami žalobcu
a žalovanej. Dovolateľ namietal, že súdy nedostatočne a nesprávne vyhodnotili argumentáciu žalovanej,
ktorá svoju dobromyseľnosť opierala o tvrdenie, že plot vymurovala na pôvodnom betónovom základe
pôvodného plota. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií je však jednoznačné, že tieto

nevychádzali z preukázania postavenia plota na pôvodnom betónovom základe pôvodného plota.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku výslovne skonštatoval, že „výpoveďami svedkov a
listinnými dôkazmi nebolo preukázané, či bol sporný plot postavený na základoch pôvodného oplotenia
alebo posunutím jeho základov na pozemok žalobcu. Rovnako tak jednoznačne nebolo preukázané, či
pôvodný plot medzi pozemkami žalobcu a žalovanej mal betónový základ alebo len betónové stĺpiky.

Plot bol postavený v roku 2003, pričom nebolo preukázané, že by nebol postavený na mieste, kde
sa nachádzal pôvodný pletivový plot s betónovými stĺpikmi. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
že pôvodný plot mal po celej dĺžke betónový základ. Svedkovia V. a W. M. síce o nejakom základe
tvrdili, ale pravdepodobne išlo len o plechy alebo azbestové platne, ktoré sa v plote nachádzali. Táto
skutočnosť, či pôvodný plot mal alebo nemal betónový základ, nemala v konečnom dôsledku význam

pre rozhodnutie vo veci. Plot staval svedok K.B., ktorý potvrdil, že nový plot stál na mieste pôvodného
oplotenia. Vychádzajúc z obhliadky, je línia nového plotu rovná, tak ako bola aj línia pôvodného plotu.“

27.1. Súd prvej inštancie ďalej vyhodnocoval všetky relevantné skutkové okolnosti, pričom za
rozhodujúce považoval to, že „pôvodný vlastník nehnuteľnosti žalobcu nikdy nepodnikol žiadne kroky,

ktorými by namietal umiestnenie betónového plotu za svojho života. Rovnako ani ostatní susedia
žalovanej nevzniesli žiadne námietky. Skutočnosť, že manžel žalovanej posunul hranicu pozemku
smeromkpozemkomL.B.,nepotvrdzujeanepreukazuje,žesatakstaloajnapredmetnomplote.Včase,
keďsaplotstaval,bolvlastníkomvedľajšejnehnuteľnostiprávnypredchodcažalobcu,pánM..Anion,ani
pánL.B.,aanisvedkyňaY.nevzniesližiadnepreukázateľnénámietkyvočiplotompostavenýmmedziich

nehnuteľnosťami a nehnuteľnosťou žalovanej. V roku 2007 nadobudol nehnuteľnosť pôvodne patriacu
pánovi M. žalobca, ktorý sa pri kúpe nehnuteľnosti oboznámil s jej skutočným stavom a jej vymedzením v
priestore, pričom až v roku 2016 sa otvorene prezentovali prvé pochybnosti o tom, či je murovaný plot na
hranici medzi pozemkami sporných strán. V konaní neboli preukázané spory s právnym predchodcom
žalobcu ohľadne hranice pozemku a oplotenia. Tvrdenia žalobcu, že žalovaná nebola dobromyseľná

od počiatku výstavby sporného oplotenia, a preto nemohla tieto pozemky zabraté sporným oplotením
vydržať, neboli podľa súdu relevantné, pretože dôkazom o nedobromyseľnosti žalovanej mala byť
skutočnosť, že žalovaná dala vypracovať geometrický plán a návrh kúpnej zmluvy za účelom odkúpenia
týchto pozemkov od žalobcu. V roku 2018 však už mala žalovaná tieto pozemky vydržané a jej snaha
situáciuvyriešiťodkúpenímtýchtopozemkovnemohlaničzmeniťnaskutočnosti,ževdesaťročnejlehote

od vybudovania sporného plota v roku 2003 do roku 2013 mala žalovaná dobromyseľne v oprávnenej
držbe spôsobilý predmet vydržania. Žalovaná tak v roku 2013 nadobudla vlastnícke právo k pozemkom
zabratýmspornýmoplotenímtitulomvydržania.Postupmanželažalovanejohľadneinýchstránpozemku
žalovanej mohol vyvolávať u žalobcu pochybnosti o dobromyseľnosti žalovanej, ale podľa názoru súdudobromyseľnosť žalovanej dostatočne nad akúkoľvek pochybnosť nevyvracia. Tvrdenia žalobcu, že
prvýkrát informoval manžela žalovanej v roku 2007 o skutočnosti, že plot je postavený na jeho pozemku,
neboli ničím preukázané. V rámci dokazovania boli naznačené posuny hraníc iných strán pozemku

žalovanej, čo nie je možné automaticky považovať za dôkaz, že sa tak naozaj stalo. Aj v prípade
preukázania takéhoto konania žalovanej vo vzťahu k ostatným susediacim pozemkom, nedokazuje
úmyselný posun hranice medzi spornými stranami.“ Súd prvej inštancie na základe náležite a dostatočne
podrobne zisteného skutkového stavu, vysporiadajúc sa pritom so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu, dospel k záveru, že „žalovaná priestor medzi jej pozemkom a hranicou, na ktorej je murovaný

plot umiestnený, vydržala v 10-ročnej vydržacej dobe. Od výstavby plotu do podania žaloby uplynulo
približne 17 rokov a bolo preukázané, že sú splnené všetky podmienky pre vydržanie s poukazom na
ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka. Pozemok, na ktorom bolo postavené sporné oplotenie,
je spôsobilým predmetom vydržania, bola splnená nepretržitá doba užívania viac ako desať rokov a
žalovaná bola oprávneným držiteľom.“

28. Odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu, vysporiadajúc sa pritom so všetkými relevantnými
odvolacími námietkami dostatočne jasne a podrobne odôvodnil svoje závery o dôvodnosti potvrdenia
vecne správneho preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, aprobujúc „správny právny záver o
tom, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná postavila murovaný plot medzi pozemkami sporových
strán na inom mieste, na akom sa nachádzalo aj pôvodné oplotenie. Súd prvej inštancie nemal síce z

výpovedí svedkov preukázané, že pôvodné oplotenie malo betónový základ, uvedené však nebolo podľa
súdu ani podstatné, keďže nebolo preukázané, že novovybudovaný murovaný plot nebol postavený
na mieste, kde sa nachádzal pôvodný plot. Svedok C.. L. B., ktorý žalovanej a jej manželovi pozemok
predal, nevedel potvrdiť skutočnosti uvádzané žalobcom, že murovaný plot nie je postavený na tom
mieste, kde sa nachádzal pôvodný plot, ktorý staval ešte pán M. (č. l. 181 spisu). Potvrdil však, rovnako

ako aj jeho brat L. B., že pôvodný plot nemal murovaný základ. Ani tento svedok však nemal vedomosť,
či pri výstavbe murovaného plotu vznikol nejaký problém medzi pánom B. a pánom M. (č. l. 248 spisu).
Svedok V. M. potvrdil, že nový plot bol postavený na pôvodnom mieste. Neevidoval, že by bol posunutý
na stranu pozemku jeho otca a ani otec mu nespomínal, že by bol s plotom nejaký problém (č. l. 181).
Jeho brat W. M. si nový plot, či dom na pozemku pána B. nepamätal, no tiež potvrdil, že otec v minulosti

neuvádzal, že by mu niekto zabral pozemok. Obaja bratia však v rozpore s tým, čo uvádzali svedkovia B.
uviedli, že pôvodný plot mal murovaný základ. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že v konaní
nebolo nad všetku mieru pochybností preukázané, že pôvodný plot mal murovaný základ. Uvedené však
nepovažoval ani za potrebné, pretože podstatné bolo, či v danom prípade došlo k posunutiu hranice
pri výstavbe nového murovaného plota, alebo či bol tento vybudovaný na mieste, kde sa nachádzalo

aj pôvodné oplotenie.“

28.1. Odvolací súd ďalej považoval za rozhodujúce vysporiadať sa so skutočnosťou, že „žalovaná sa v
konaní bránila tým, že betónový múr postavila presne na mieste, kde sa nachádzal aj pôvodný plot. Jej
vtedajšísusedpánM.protinovopostavenémumúrunenamietal,čopotvrdiliajjehodvajasynovia,ktorým

sa nikdy nezmienil o zabratí časti jeho pozemku žalovanou. Svedok V. M. dokonca potvrdil, že nový
plot bol postavený na pôvodnom mieste. Ani svedkovia B. sa nevedeli vyjadriť k tomu, či sa žalovanou
vybudovaný múr nachádza na pôvodnom mieste, kde stál v minulosti pôvodný plot. Svedok K. uviedol,
že sa stavalo na mieste pôvodného oplotenia. Tvrdenie o posunutí plotu žalovanou sa snažil žalobca
preukázať tým, že pán M. mal žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy upozorniť o zabratí a zastavaní časti

jeho pozemku žalovanou. Vyjadrenie žalovanej, že plot stavala po predchádzajúcej dohode s pánom M.,
považoval žalobca iba za jej tvrdenie. Žalobca však opomína fakt, že výpoveď Ž. o výstavbe murovaného
plota na pôvodnom mieste nebola žiadnym zo svedkov spochybnená alebo vyvrátená. Tvrdenie žalobcu
o komunikácii s pánom M., v ktorej ho mal upozorniť na posun hranice pozemkov v súvislosti s výstavbou
murovaného plotu, žalobca ničím nepreukázal, ide len o jeho ničím nepodložené tvrdenie. Napokon aj

obaja synovia pána M. pred súdom uviedli, že otec sa pred nimi nikdy v minulosti nezmienil o zabratí
jeho pozemku rodinou B., resp. o existencii sporu pri výstavbe múru. Tvrdenia žalobcu o informovaní
pánom M. pri uzatváraní kúpnej zmluvy, sa preto javia odvolaciemu súdu ako účelové. Žalobca predsa
nadobudol pozemok v roku 2007, prečo neriešil výstavbu plotu v tom čase a čakal cca 10 rokov, kedy
sa žalovaná dozvedela o údajnom zabratí pozemku (č. l. 52, 104 spisu). V tom čase ešte žil aj pán M.,

ktorý mohol skutočnosti uvádzané žalobcom potvrdiť. Podľa vyjadrenia V. M. zomrel jeho otec v roku
2019. O nedobromyseľnosti žalovanej pri zabratí pozemkov malo podľa žalobcu svedčať aj posunutie
hranice pozemkov medzi žalovanou a susedmi L. Y. a L. B. a tiež vyhotovenie návrhu kúpnej zmluvy,
ktorou sa žalovaná snažila ňou zabrané časti pozemkov žalobcu odkúpiť. S uvedeným tvrdením žalobcusa nemožno stotožniť, pretože obaja svedkovia sa vedeli vyjadriť len k svojim pozemkom, ktoré tvorili
hranicu s pozemkami žalovanej, avšak sa nevedeli vyjadriť k pozemkom tvoriacim hranicu strán sporu
a k vybudovaniu sporného plota. Ani návrh kúpnej zmluvy zo dňa 27. 03. 2018 nevypovedá nič o

dobromyseľnosti žalovanej, ktorá keď sa dozvedela o námietkach žalobcu ohľadom sporného plota a
zabratí časti pozemkov evidovaných na žalobcu, sa najskôr snažila vec riešiť mimosúdnou cestou.“

28.2. Dovolateľ nedôvodne namietal, že odvolací súd sa nevyporiadal s jeho odvolacou argumentáciou
v tom smere, že žalobca už v roku 2007 komunikoval s manželom žalovanej, že plot je postavený na

jeho pozemku. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku na túto námietku primerane a dostatočne
vyčerpávajúcoreagoval,keďvychádzalpredovšetkýmztoho,že„žalobcanepreukázalsvojetvrdenie,že
manžela žalovanej mal o postavení plotu na jeho pozemku informovať v roku 2007. Tiež nie je pravdou,
že žalovaná počas konania nerozporovala skutočnosť, že už v roku 2007 komunikoval žalobca s jej
manželom o zabratí pozemkov žalobcu. Žalovaná predsa uviedla, že o postavení plotu na pozemkoch
evidovanýchnažalobcusadozvedelaažvrokoch2016až2017.Kebyožalobcomudávanejkomunikácii

z roku 2007 vedela, dozvedela by sa o zabratí pozemkov skôr, ako v roku 2016 až 2017.“ Dovolací
súd z hľadiska kvality odôvodnenia tejto časti preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu považuje
za rozhodujúci záver, že zo strany žalobcu išlo len o jeho tvrdenie, nepreukázané inými dôkazmi, že
manžela žalovanej mal o postavení plotu na jeho pozemku informovať v roku 2007. Takéto v kontexte
s inými dôkazmi osamotené a zároveň ničím nepreukázané tvrdenie nemohlo zásadne spochybniť

dobromyseľnosť žalovanej.

28.3. Odvolací súd sa náležite vysporiadal aj s namietaným vyhodnotením záverov obhliadky na mieste
a reagoval na námietku žalobcu, podľa ktorého obhliadkou bolo zistené aj to, že predmetný murovaný
plot je na jeho pozemku, pretože je voľným okom viditeľný odskok medzi žalovanou novopostaveným

murovaným plotom od pôvodného plota, ktorého zvyšok sa na mieste stále nachádza, a tento odskok
preukazuje, že žalovanou novo vymurovaný plot má aj iný smer oproti smeru a línie pôvodného plota
(ktorý bol súvislá rovná čiara, a to smerom do vnútra a na úkor jeho pozemku). „Uvedené tvrdenie
žalobcu o zvyšku pôvodného plota, ktorý sa na mieste má stále nachádzať a potvrdzovať odskok od
žalovanou vybudovaného plota, považoval odvolací súd za novotu v konaní, ktorá je podľa § 366 CSP

neprípustná. Námietka žalobcu o zvyšku pôvodného plota, ktorý sa na mieste má stále nachádzať a
potvrdzovať odskok od žalovanou vybudovaného plota nespĺňa ani jednu z podmienok prípustnosti
novôt, a teda odvolací súd v súlade s ustanovením § 366 CSP na predmetnú námietku neprihliadol.
Žalobcovi nič nebránilo, aby uvedenú námietku uplatnil pred súdom prvej inštancie. Z ohliadky súdu
vyplýva opačný záver. Sám právny zástupca žalobcu na ohliadke uviedol, že opticky sa javí, že pletivový

múr, ktorý sa tiahne od N. doliny, pokračuje zarovno betónového múru. Pokiaľ žalovaná opticky stavbou
múru nadviazala na susediace oplotenie pokračujúce smerom k N. doline, nemohla si byť ani vedomá,
že malo dôjsť k posunu murovaného oplotenia, keď navyše v priebehu celého konania tvrdila, že stavala
na mieste pôvodného oplotenia, čo nebolo žiadnym zo svedkov spochybnené, a dvoma svedkami (V.
M. a U. K.) bolo toto jej tvrdenie dokonca potvrdené. Žalovaná sa k ohliadke súdu vyjadrila podaním

zo dňa 18.01.2021, pričom uviedla, že z vykonanej ohliadky vyplynulo, že „plot je v skutočnosti súvislý
a zrejme pokračuje až k pozemku, ku ktorému je prístup z ulice N. dolina, kde sa nachádza ešte
pôvodné oplotenie“. Voči uvedeným záverom ohliadky nevzniesol žalobca žiadne námietky.“ Pokiaľ
žalobca v dovolaní namietal, že súd prvej inštancie nikdy účastníkov neoboznámil so závermi ohliadky
a neupovedomil ich o tom, že z ohliadky vypracoval zápisnicu, dovolací súd považuje takúto námietku

za oneskorenú, dovolateľ ju mal uplatniť už v odvolacom konaní a dať tak odvolaciemu súdu možnosť
sa s ňou vysporiadať. Naviac z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačné, že v rámci
hodnotenia dôkazov vyhodnocoval aj závery vykonanej obhliadky, pričom žalobca svoje námietky voči
týmtozáveromuplatnilvodvolaníaodvolacísúdsasnimináležitevysporiadal,akojeužuvedenévyššie.

28.4. Pokiaľ dovolateľ namietal, že sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou, že žalobca podaním
datovaným 1. 3. 2020 žiadal súd prvej inštancie o opravu nesprávnej protokolácie zápisnice zo dňa 28.
1. 2020, dovolateľ nešpecifikoval, ako toto prípadné pochybenie mohlo ovplyvniť podstatné skutkové či
právne závery súdov nižších inštancií. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že intenzitu porušenia
práva na spravodlivý proces a dôvodnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP

zakladá len nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Inak povedané, nie každé pochybenie v procesnom postupe súdov automaticky nadobúdaintenzitu porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré by malo za následok zmätočnosť v procesnom
postupe súdu vedúcu k potrebe zásahu do právoplatného rozhodnutia s tým, aby sa o veci znova konalo
a rozhodlo. Pre naplnenie zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne

splnenie troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný
postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu
dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je súčasťou doktríny i súdnej
praxe, že nestačí spravidla jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania. Nevyhnutnou podmienkou,
aby rozhodnutie odvolacieho súdu pri dovolacom prieskume obstálo, je, aby ako celok vykazovalo znaky

spravodlivosti (7Cdo/27/2019, 2Cdo/44/2020, 9Cdo/83/2022).

29. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS
4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.

30. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022
vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie

dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov
s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v
zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované
porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,
alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre
rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu

neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú,
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I.
ÚS 301/06). Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho

súdu spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto ich
nemožno považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné).

31. Dovolateľ zároveň namietal nedostatky v hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Dovolací
súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových okolností a

zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací
súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v
kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). Hodnotenie skutkových
okolností, na ktoré odvolací súd pri svojich úvahách vzal zreteľ, dovolaciemu prieskumu nepodlieha.
Pokiaľ dovolateľ, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP, namietal aj nesprávne

vyhodnotenie dokazovania a záver, že žalovaná dostatočne nepreukázala svoju dobromyseľnosť,
najvyšší súd uvádza, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (v tomto smere najvyšší súd poukazuje na
naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000,

ako aj na rozhodnutia 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,
7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9Cdo/159/2022). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS
465/2017, II. ÚS 404/2023). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý
dôkaz,deformovanýdôkaz,porušeniezásadyvoľnéhohodnoteniadôkazovapod.),prípadnekonajúcimi

súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čo však v preskúmavanom spore nenastalo. Rovnako
nemožno konštatovať zo strany súdov nižších inštancií akúkoľvek logickú, funkčnú či teleologickú
nekonzistentnosť v procese hodnotenia dôkazov.32. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo
skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za

základ svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil
určitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. Hodnotenie
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho
súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej

z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov
CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných
dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup
sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti
rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,

J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).
V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa §
237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je
iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu. Ako už
bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie a jeho závery aj náležite

vyhodnotil.

33. Na záver je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP nezakladá.

Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa strane
sporu neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia
prax dovolacieho súdu (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,
5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť,žedovolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ak
teda dovolateľ svoju dovolaciu argumentáciu založil na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP,
nemôžu sa v rámci uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu úspešne domáhať prieskumu správnosti či
nesprávnosti právneho posúdenia, (k tomu por. napr. sp.zn. III. ÚS 219/2024).

34. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil
zákonu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na
uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie procesne
neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

35. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižšej inštancie. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP formuloval tieto právne otázky: Je konanie plnoletej osoby spočívajúce
v úmyselnom, svojvoľnom s neoprávnenom prisvojení si časti susedného pozemku jeho zastavaním
bez súhlasu vlastníka takto zastavanej časti pozemku posúdiť okolnosťou vylučujúcou dobromyseľnosť

držby takto konajúcej osoby? Je možno držbu, ktorá vznikla v dôsledku úmyselného, svojvoľného
a neoprávneného prisvojenia si časti susedného pozemku jeho zastavaním bez súhlasu vlastníka
zastavanej časti pozemku posúdiť ako oprávnenú držbu takto konajúcej osoby? Je konanie plnoletej
osoby spočívajúce v úmyselnom, svojvoľnom a neoprávnenom prisvojení si časti susedného pozemku
jeho zastavaním bez súhlasu vlastníka zastavanej časti pozemku konaním, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi? Môže konanie plnoletej osoby, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi založiť dobromyseľnosť
takto konajúcej osoby a/alebo oprávnenosť držby?

36. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod savymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

37. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
37.1. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na

základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

37.2. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a) až c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ

jetedapovinnývdovolaníjednoznačneuviesť,včomvidíprípustnosťdovolania,t.j.ktorýzpredpokladov
uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,
súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

38. Dovolateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia vydržania vlastníckeho práva v prospech

žalovanej, z formulácie dovolacích námietok však bolo zjavné, že nimi spochybňuje predovšetkým
vyhodnotenie dôkazov súdmi nižších inštancií, ktoré ich viedli k záveru o splnení zákonných podmienok
vydržania vlastníckeho práva v zmysle § 134 OZ, konštatujúc dobromyseľnosť žalovanej pri užívaní
spornej časti pozemku. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/8/2020, 9Cdo/216/2021).

39. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR vyslovené v náleze č.k.
III. ÚS 72/2025-39 z 26. marca 2025, v ktorom uviedol, že ústavný súd už judikoval, že ak sú dôvody
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP koncipované tak, že dovolateľ nerozporuje ustálený skutkový stav
ako výsledok dokazovania a následného hodnotenia dôkazov, ale kritizuje (ne)použitie právnej normy

na zistený skutkový stav, ide o formuláciu právnej otázky. Dovolanie je potom prípustné aj napriek tomu,
že právna otázka súvisí s právnou kategóriou, ktorej široká formulácia a široký aplikačný záber prakticky
znemožňujú tvorbu právnych viet v podobe zovšeobecnených judikátov. Nemožno totiž zabúdať, že
aj dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP slúži ochrane subjektívnych práv sporových strán a nejde len o
nástroj zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov. Odlišným prípadom je kritika (ne)použitia právnej

normy, avšak na podklade spochybňovania skutkových záverov nižších súdov v podobe nevykonania
navrhovaných dôkazov či nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov ústiaceho do ustálenia
skutkového stavu. Skutočnou podstatou nespokojnosti dovolateľa potom nie sú otázky právne, ale
skutkové, ktoré prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nezakladajú, a preto nejde o odmietnutie
spravodlivosti, ak dovolací súd na takto koncipované dovolanie nedá meritórne odpovede (III. ÚS

295/2024, ZNaU č. 18/2024).

40. Dovolateľ pri formulovaní svojich právnych otázok vychádzal zo skutkového predpokladu, že
žalovaná pri stavbe plotu medzi jej pozemkom a pozemkom žalobcu konala úmyselne a svojvoľne.
Preskúmavané rozhodnutie odvolacieho súdu však bolo založené na úplne opačnom skutkovom

základe, keď súdy nižších inštancií dospeli na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaná
postavila (dala postaviť) predmetný plot na mieste pôvodného plotu, a teda nepovažoval za preukázané,
že by pri výstavbe plotu konala úmyselne a svojvoľne, neoprávnene si prisvojac časť susedného
pozemku. Je pritom evidentné, že pokiaľ by žalovaná konala úmyselne a svojvoľne, teda s vedomím,že stavbou plotu zasahuje do susedného pozemku, nemohla by byť dobromyseľnou a oprávnenou
držiteľkou, a teda nemohla by splniť základnú zákonnú podmienku vydržania v zmysle § 134 OZ.

41. Právne posúdenie veci odvolacím súdom vychádzalo z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, podľa ktorej tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po
celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/91). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné hodnotiť nielen podľa subjektívnych predstáv držiteľa, ale i

podľa objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (právnemu titulu), z ktorého sa odvodzuje
vznik práva. Dobrá viera znamená presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec
prisvojuje. Pri skúmaní existencie dobrej viery treba preto zohľadniť konkrétne právne, ale aj skutkové
okolnosti prípadu spojené s prevodom nehnuteľnosti - viažuce sa k nadobúdaciemu titulu (uznesenie
najvyššieho súdu z 23. februára 2022 sp. zn. 4Cdo/183/2020). Oprávnenou môže byť len dobromyseľná
držba. K posúdeniu, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho

hľadiska, teda nie z aspektu osobného (subjektívneho) presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť
držby; vždy je potrebné brať do úvahy, či by aj každý iný, v obdobnej situácii sa nachádzajúci držiteľ pri
bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera
držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda

aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o
existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), omyl držiteľa musí byť
ale vždy ospravedlniteľný (napr. uznesenie najvyššieho súdu z 23. mája 2012 sp. zn. 3Cdo/84/2012).
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré

sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi
základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol
- či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul (9Cdo/68/2023).

42. Najvyšší súd s ohľadom na vyššie uvedené uzatvára, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť

právneho posúdenia a danosť dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, robí tak
neopodstatnene. Dovolací súd, poznajúc svoju vlastnú judikatúru súčasne nezistil, že by v danej veci išlo
o naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) resp. písm. c) v spojení s §
432 CSP. Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
v dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne

neprípustné.

43. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP, žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli, preto jej dovolací súd
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018).

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.