Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106103
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106103.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca
spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): U. U. F., narodený XX. J. XXXX, bytom: ul. R. X/
X XX-XXX R., R. N., občan R. republiky, zastúpený: Advokátska kancelária MIERT s. r. o., so sídlom
M. R. Štefánika 820/7, Žilina, IČO: 56 343 418, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 680029159/2023/CI z 15. júna 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho
súdu v Banskej Bystrici č. k. 4Sf/13/2023-98 z 28. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Colný úrad Nitra (ďalej „správca dane") rozhodnutím č. 680012123/2023 zo 7. marca 2023 (ďalej
„prvostupňové rozhodnutie") v zmysle § 68 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a neskorších predpisov (ďalej „daňový

poriadok") určil žalobcovi ako daňovému subjektu základ spotrebnej dane z tabakových výrobkov
za zdaňovacie obdobie marec 2022 v množstve 409 860 kusov spotrebiteľských balení cigariet zn.
Richmond a MayFair a vyrubil spotrebnú daň vo výške 1 023 912,25 eur. Daňová povinnosť žalobcovi
vznikla na základe ustanovenia § 11 ods. 2 písm. a), § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 106/2004 Z. z. o
spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o spotrebnej dani").

2. Dňa 30. novembra 2021 bolo pracovníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy na ceste medzi

obcami Šurany a Komjatice zastavené motorové vozidlo ťahač továrenskej značky MAN, ev. č. S bielej
farby, odhlásené z evidencie v Slovenskej republike s plachtovým návesom značky HUMBAUR ev. č.
X červenej farby imatrikulovaným v Poľskej republike, ktoré viedol žalobca. Vo vozidle bolo nájdených
66 paliet, na ktorých bolo naložených 409 860 ks spotrebiteľských balení cigariet bez kontrolnej známky
(ďalej len „SBC"), z toho značky Richmond modré v množstve 204 930 ks SBC a značky MayFair v
množstve204930ksSBC,vcelkovommnožstve8197200kusovcigarietsdĺžkoutabakovéhopovrazca
do 80 mm.

3. Vyšetrovateľ Kriminálneho úradu finančnej správy preveril CMR z 22. januára 2021 (ktorá sa
nachádzala v kabíne vozidla) a zistil, že CMR nebola založená na žiadnej reálnej objednávke a ani
nebola evidovaná v pošte alebo v účtovníctve.4. Žalobcovi správca dane doručil 1. marca 2022 výzvu na preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia
SBC. Žalobca v určenej lehote 10 dní nepredložil žiadne doklady.

5. Na základe skutočnosti, že daňový subjekt v stanovenej lehote nepreukázal pôvod a spôsob
nadobudnutia predmetných SBC, nepodal daňové priznanie a nezaplatil daň, bola žalobcovi zaslaná
výzva na podanie daňového priznania, aby v lehote 15 dní podal daňové priznanie a v rovnakej lehote aj
zaplatil daň. Daňové priznanie nebolo správcovi dane doručené a spotrebná daň z tabakových výrobkov

nebola uhradená.

6. Správcovi dane bolo dňa 21. apríla 2022 doručené vyjadrenie k výzve na podanie daňového
priznania, kde žalobca prostredníctvom svojho zástupcu uviedol, že je fyzickou osobou, nie je občanom
SR, a neovláda slovenský jazyk. Ďalej uviedol, že nebol osobou, ktorá tabakové výrobky vyrobila,
prechovávala, či akýmkoľvek spôsobom vedome prepravovala, nemal k nim žiadny vlastnícky či

akýkoľvek iný vzťah a pracoval len ako vodič nákladného vozidla, pričom nemohol byť osobou povinnou
k plateniu dane.

7. Správca dane následne začal určovať spotrebnú daň z tabakových výrobkov za zdaňovacie obdobie
marec 2022 podľa pomôcok, čo oznámil žalobcovi zaslaním oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok

č. 680039348/2022 z 19. septembra 2022 (doručené dňa 26. septembra 2022).

8. Dňa 2. decembra 2022 prijal správca dane vyjadrenie k protokolu o určení dane podľa pomôcok zo
16. novembra 2022. Na základe vyjadrenia boli dňa 23. februára 2022 v zápisnici o ústnom pojednávaní
prerokované pripomienky žalobcu k protokolu o určení dane podľa pomôcok.

9. Správca dane konštatoval, že v priebehu určenia dane podľa pomôcok daňový subjekt nepredložil
žiadne účtovné a ani iné doklady, preto určil daň podľa pomôcok, ktoré mal k dispozícii. Správca dane
nemal pochybnosti, že išlo o tabakové výrobky a na základe vyjadrenia zástupcu žalobcu odobral vzorky
azaslalichnaexpertízuavyjadreniedoColnéholaboratóriaFRSR.Dňa27.januára2023prijalvýsledky

odbornej analýzy z Colného laboratória FR SR, z ktorého záverov vyplývalo, že posudzované vzorky
spĺňali podmienky pre zatriedenie do položky KN 2402 20 90. Správca dane taktiež nenašiel v konaní
osobu, ktorá by mala bližší vzťah k zaisteným SBC ako žalobca.

10. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodnutím č.

680029159/2023/CI z 15. júna 2023 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie") rozhodol tak, že odvolaniu
nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odvolaní sa žalobca opieral o totožné námietky, aké
uplatnil pri vyjadrení k protokolu o určení dane.

11. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že podmienky na použitie

ustanovenia § 48 daňového poriadku boli dodržané. Správca dane ustálil, že žalobca bol osobou, ktorej
vznikla daňová povinnosť podľa § 11 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani s čím bola spojená
povinnosť podľa § 13 ods. 3 zákona o spotrebnej dani v ustanovenej lehote podať daňové priznanie a
zaplatiť daň. Keďže žalobca túto povinnosť nerešpektoval a daňové priznanie nepodal, správca dane
bol podľa § 15 ods. 2 zákona o spotrebnej dani povinný vyzvať žalobcu na jeho podanie. Žalobca

nepodal daňové priznanie ani na výzvu správcu dane a ten bol v súlade s § 15 ods. 3 daňového poriadku
oprávnený určiť daň podľa pomôcok a to z dôvodu uvedeného v § 48 ods. 1 písm. a) daňového poriadku.
Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že sa plne stotožnil s rozhodnutím ako aj s
postupom správcu dane a preto odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V rámci
odôvodnenia sa žalovaný vyjadril aj k odvolacím námietkam, predovšetkým podrobnejšie poukázal na

inštitút určenia dane podľa pomôcok.

II. Konanie pred správnym súdom

12. Žalobca správnou žalobou žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie a priznať žalobcovi plnú náhradu

trov konania. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd") rozsudkom č. k. 4Sf/13/2023-98 z 28.
marca 2024 (ďalej „napadnutý rozsudok") správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej „SSP") zamietol.13. Správny súd konštatoval, že vo vozidle, ktoré žalobca ako vodič viedol, sa nachádzalo 409 860
kusov spotrebiteľských balených cigariet zn. Richmond a MayFair s počtom 20 kusov cigariet v jednom
spotrebiteľskom balení cigariet (spolu 8 197 200 kusov cigariet), ktorých pôvod žalobca nevedel

preukázať, pričom bolo preukázané výsledkom odbornej expertízy, že tovar, z ktorého boli odobraté
vzorky, spĺňal zatriedenie do položky KN 2402 20 90, a teda, že posudzované vzorky boli cigarety a boli
aj predmetom spotrebnej dane. Podľa správneho súdu bolo nemysliteľné, aby pri objeme 409 860 kusov
spotrebiteľských balení cigariet bola analýza vykonávaná pri všetkých baleniach.

14. Správny súd ďalej uviedol, že platiteľom dane pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 12 ods. 2
písm. a) zákona o spotrebnej dani je osoba, u ktorej sa našli tabakové výrobky bez ohľadu na to, či s
nimi nakladala ako s vlastnými (držala ich); ide o objektívnu zodpovednosť. Pojem držba tabakových
výrobkovobsahovozodpovedáakejkoľvekmocinadvecou,bezskúmania,čidržiteľsvecounakladáako
s vlastnou. Ide o objektívny stav. To znamená, každá osoba, u ktorej sa tabakové výrobky nájdu, teda aj
tá, ktorej nájdené tabakové výrobky nepatria, a nevie preukázať ich pôvod alebo spôsob nadobudnutia,

je platiteľom dane. Žalobca nepreukázal pôvod tovaru, preto ho správca dane a aj žalovaný správne
vyhodnotili ako platiteľa dane v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebnej dani. Obrana žalobcu,
že pracoval výlučne ako vodič, bola v tomto smere irelevantná. Práve vodič prevážajúci tovar by mal
mať vedomosť o druhu tovaru a jeho pôvode. Vyššie uvedené ustanovenia zákona nerozlišujú, či ide
o podnikateľa alebo iba o fyzickú osobu, preto nemalo význam v danej veci rozlišovať, či bol žalobca

podnikateľ alebo nie.

15. Podľa správneho súdu ani námietky žalobcu týkajúce sa určenia dane podľa pomôcok neboli
namieste. Pretože žalobca v stanovenej lehote nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia SBC,
nepodal daňové priznanie a nezaplatil daň, bola mu zaslaná výzva na podanie daňového priznania.

Daňové priznanie zo spotrebnej dane z tabakových výrobkov žalobcom nebolo doručené správcovi dane
a spotrebná daň z tabakových výrobkov nebola žalobcom zaplatená. V tomto konkrétnom prípade bola
preto splnená podmienka uvedená v ustanovení § 48 ods. 1 písm. a) daňového poriadku.

16. Podľa správneho súdu neboli dôvodné ani námietky žalobcu týkajúce sa oslobodenia od dane,

poukazujúc na ustanovenie § 7 písm. c) zákona o spotrebnej dani, teda že vlastníkom predmetného
tovaru sa v konečnom dôsledku stal štát. K oslobodeniu od spotrebnej dane z tabakových výrobkov
pristúpil zákonodarca po zmene vlastníckeho režimu, t. j. po prepadnutí veci v prospech štátu. Tým
nezaniká existujúca daňová povinnosť daňového subjektu (žalobcu). Daňová povinnosť, ktorá vznikla
daňovému subjektu, ktorý nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov v

súlade so zákonom, nezaniká prechodom vlastníctva tabakových výrobkov na štát (k tomu napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/10/2014 z 15. apríla 2015).

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

17. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť,
ktorú odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) SSP tým, že správny súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci.

18. Sťažovateľ mal za to, že nikdy nežiadal ani netvrdil, že žalovaný, resp. správca dane mal vykonať
laboratórnu expertízu každej jednej (každého kusu) zaistenej cigarety. Výsledky expertízy Colného
laboratória FR SR považoval sťažovateľ za neuspokojivé, pretože sa nevykonávalo objemové skúmanie
celého tovaru, ale len pár vzoriek (pár kusov cigariet z rovnakého balenia), ktoré nemohli s dodržaním

náležitej starostlivosti poskytnúť záver, že v danom prípade malo ísť o 409 860 kusov spotrebiteľských
balení cigariet, teda 8 197 200 kusov cigariet. Povinnosťou žalovaného a správcu dane bolo náležitým
spôsobom zistiť skutkový stav, odôvodniť jeho rozhodnutie a tieto dôvody aj podložiť hodnovernými
objektívnymi dôkazmi. Takýmto postupom mohlo byť napríklad odobratie vzoriek aspoň z každého
jedného samostatného balenia - šarže.

19. Podľa sťažovateľa bolo riadne preukázané, že ako fyzická osoba nepodnikateľ nebol osobou,
ktorá by spotrebiteľské balenia cigariet vyrobila, prechovávala, či akýmkoľvek spôsobom vedome
prepravovala. K tovaru, ktorý sa nachádzal zabalený v návese kamiónu, nemal žiadny vlastnícky čiakýkoľvek iný vzťah. On sám pracoval len a výlučne ako vodič nákladného vozidla, pričom tento
nemôže byť osobou povinnou k plateniu dane. Na strane fyzickej osoby, ktorej správca dane výzvu
na podanie daňového priznania adresoval, neboli a ani nemôžu byť splnené zákonné podmienky

vzniku daňovej povinnosti, a to predovšetkým z dôvodu, že táto osoba nebola výrobcom označených
tabakových výrobkov. Sťažovateľ predložil všetko, čo mal k dispozícii zo svojho postavenia šoféra
nákladnej kamiónovej dopravy, ktorú si objednal niekto iný. Sťažovateľ riadne preukázal, že preprava
tovaru bola ním len vykonávaná pre iné osoby.

20.Ďalejuviedol,žeokolnostitýkajúcesapodozreniazospáchaniatrestnéhočinuinýmiosobamiastým
spojený vznik daňovej povinnosti nemožno prenášať na daňový subjekt a zaťažiť ho takouto daňovou
povinnosťou.

21. Ďalej sťažovateľ poukázal na rozsudky týkajúce sa dôkazného bremena a zistenia skutkového stavu,
a to rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011, sp. zn. 6Sžf/10/2012 z 28.

novembra2012,sp.zn.4Sžfk/48/2017z10.apríla2018,8Sžf/83/2014z30.novembra2016,5Sž/198/00
z 30. mája 2001 a rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojenej veci C-354/03, C-355/03, C-484/03 z 12.
januára 2006.

22. Podľa sťažovateľa samotný fakt, že sa vo vozidle, ktoré sťažovateľ viedol, nachádzal odlišný

tovar, ako mu bolo povedané a deklarované v dokumentoch, nemohlo byť dané na zodpovednosť
sťažovateľovi, ktorý preukázal, že daný kamión s tovarom mal len previezť z bodu A do bodu B. Prístup
správnych orgánov, ktoré len zjednodušene pripísali daňovú povinnosť šoférovi vozidla bez poskytnutia
faktickej možnosti vyvinenia, nebol správny a bol v rozpore so základnými zásadami správy daní v
zmysle ustanovení § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 daňového poriadku.

23. Uvedený prístup správnych orgánov sťažovateľ považoval za zjavne nesprávny aj v intenciách
sekundárneho práva Európskej únie. Smernica Rady (EÚ) 2020/262 z 19. decembra 2019, ktorou sa
ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní (prepracované znenie) (ďalej „smernica 2020/262"), v
rámci článku 7, ktorý upravuje okruh osôb povinných zaplatiť spotrebnú daň, ku ktorej vznikla daňová

povinnosť, vychádza z koncepcie možnej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za dlh na spotrebnej
dani (keďže s tovarom, ktorý podlieha spotrebnej dani, je nakladané v súvislosti s prepustením tovaru, s
držbou alebo skladovaním tovaru, v súvislosti s výrobou tovaru a/alebo prepravou tovaru). Postihnuteľné
sú viaceré osoby, ktoré sa pri týchto činnostiach zúčastňujú. Vnútroštátna úprava s takouto možnosťou
nepočíta a zákonodarca si situáciu zjednodušuje v tom zmysle, že ako subjekt povinný platiť daň v

zásade označuje len toho, u koho bol tovar nájdený. Pokiaľ však aj je normatívne zavedená akákoľvek
objektívna zodpovednosť, musí byť príslušnému subjektu poskytnutý (reálny) priestor pre jej zbavenie
sa (vyvinenie). Analogicky sťažovateľ následne poukázal na zásadu proporcionality, z ktorej vychádzal
Súdny dvor EÚ v oblasti dane z pridanej hodnoty (C-499/10 z 21. decembra 2011).

24. Ďalej sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-271/06 z 21. februára 2008, v
súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, podľa ktorého akékoľvek rozdelenie rizika v nadväznosti na
podvod spôsobený treťou osobu, nie je v súlade so zásadou proporcionality, pokiaľ daňová právna
úprava pripisuje všetku zodpovednosť za zaplatenie dodávateľovi, bez ohľadu na jeho účasť alebo
neúčasť na podvode, ktorého sa dopustil nakupujúci. V nadväznosti na vyššie uvedené mal sťažovateľ

za to, že účelom práva Európskej únie v oblasti správy daní nie je určiť ako zodpovednú osobu -
platiteľa spotrebnej dane - šoféra, ktorý konal na pokyn iného a ktorý prijal všetky opatrenia, ktoré
od neho možno rozumne očakávať, v súvislosti so samotnou prepravou. Opačný prístup by napokon
viedol k neprijateľným záverom, kedy by osoba šoféra, ktorá len vezie tovar niekoho iného, vždy niesla
zodpovednosť za obsah prepravovaného tovaru. Navyše vyrubenie dane viac ako jeden milión eur

šoférovi, ktorý iba viezol náklad bez ďalšieho, bolo nutné považovať za zjavne neprimerané.

25. Sťažovateľ taktiež poukázal na odmietnutie pripísania rozšírenej zodpovednosti oprávnenému
vlastníkovi skladu za peňažné dôsledky pašovania cigariet na základe vnútroštátneho práva, ako
rozporné so zásadou proporcionality podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C-81/15 z 2. júna 2016.

26. Vnútroštátnu slovenskú právnu úpravu vymedzujúcu platiteľov dane z tabakových výrobkov
považoval sťažovateľ za zjavne rozpornú so zásadou proporcionality, ako jednou zo základných zásad
úniového práva, nakoľko diskriminačne a neprimerane umožňuje obmedzovať zodpovednosť subjektovza daňovú povinnosť výlučne na vodičov dopravných prostriedkov, v ktorých sa tovar prepravuje.
Navyše, uvedenú nesprávnosť zákonodarcu zásadne zhoršuje aplikačný prístup správnych orgánov
zvolený aj v prípade sťažovateľa, v zmysle ktorého tieto odmietajú akceptovať relevantné dôkazy

svedčiace v prospech sťažovateľa. Ak má objednávateľ prepravy v úmysle uviesť šoféra vozidla,
v ktorom sa daný tovar nachádza, do omylu, nevystavil by mu objednávku znejúcu na skutočne
prepravovaný tovar a neuviedol by mu pravdu o druhu a pôvode tovaru. Sťažovateľ ako šofér mal pritom
len obmedzenú možnosť kontroly predmetného prepravovaného tovaru, ktorý bol zabalený v krabiciach.
Za týchto okolností musí mať takáto osoba k dispozícii možnosť svojej obrany. Bolo potom na správcovi

dane, aby pokračoval v dôkladnom šetrení, a dôkazy a jeho tvrdenia riadne preveril. Z vyššie uvedených
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vyplynulo, že úniové právo považuje za nevyhnutné, aby mal subjekt,
ktorému bola uložená daňová povinnosť (či už v oblasti DPH alebo spotrebných daní) z titulu objektívnej
zodpovednosti vždy k dispozícii reálnu možnosť zbaviť sa tejto zodpovednosti.

27. Podľa sťažovateľa správne orgány sťažovateľovi fakticky znemožnili akékoľvek vyvinenie sa.

Protiprávneho konania sa v danej veci dopustila výlučne osoba, ktorá mu dala na prepravu pokyn.
Sťažovateľboluvedenýdoomylu,zaktorýnemoholniesťzodpovednosťanivrovinesprávnehotrestania
a ani v oblasti správy spotrebných daní.

28. Pretože sťažovateľovi nevznikla daňová povinnosť, a teda ani povinnosť podať daňové priznanie,

správcovi dane podľa sťažovateľa nevzniklo ani oprávnenie určiť sťažovateľovi daň podľa pomôcok.
Navyše správny súd zrejme prevzal aj argumentáciu žalovaného v tom smere, že postup žalovaného,
resp. správcu dane bol správny. V čase, kedy žalovaný, resp. správca dane zaslal sťažovateľovi
výzvu, sa sťažovateľ nachádzal vo väzbe. Táto výzva mu nebola reálne doručená a aj preto považoval
argumentáciu v tomto smere za nesprávnu.

29. Na záver uviedol, že zotrváva na svojich predošlých vyjadreniach v námietke oslobodenia od
spotrebnej dane z faktického prechodu zaistených cigariet do držby štátu, čo by malo mať za následok
oslobodenie od zdanenia v zmysle zákona o spotrebnej dani. V nadväznosti na právnu úpravu
obsiahnutú v § 7 písm. c) zákona o spotrebnej dani je potrebné túto vykladať tak, že tieto výrobky sú

oslobodené od dane a priamo aplikovať túto právnu normu na skutkový stav. Od dane sú oslobodené
tie tabakové výrobky, ktoré sú zničené správcom dane (colným úradom) alebo pod jeho dozorom, a to
aj v prípade, ak sa vlastníkom tabakových výrobkov stal štát podľa osobitného predpisu.

30. Sťažovateľ požiadal o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti podľa § 447 SSP,

keďže následkami napadnutého rozsudku nielen hrozí, ale aj je spôsobená a spôsobovaná závažná
nenahraditeľná ujma.

31. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že sa stotožnil s obsahom napadnutého rozsudku,
mal za to, že obsah kasačnej sťažnosti bol v zásade totožný s obsahom jeho vyjadrení vznesených v

súdnom konaní. Ďalšie námietky o úprave okruhu osôb povinných zaplatiť spotrebnú daň v kontexte
európskeho práva, analogického poukázania na zásadu proporcionality a nemožnosti prevziať výzvu na
podanie daňového priznania z dôvodu pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, resp. väzby, považoval
za dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, hoci tak vzhľadom na ich povahu
urobiť mohol. Preto žalovaný s poukazom na ustanovenie § 439 ods. 3 písm. b) v spojení s § 441 SSP

považoval kasačnú sťažnosť v rozsahu týchto sťažnostných dôvodov za neprípustnú. Súčasne uviedol,
že súčasťou spisového materiálu bolo aj potvrdenie o doručení výzvy na podanie daňového priznania, z
ktorého vyplývalo, že táto výzva bola sťažovateľovi doručená dňa 5. apríla 2022. Na túto výzvu reagoval
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý k výzve podal vyjadrenie dňa 19. apríla 2022, v ktorom
na úvod uviedol, že správca dane doručil fyzickej osobe, ktorou je U. U. F., výzvu na podanie daňového

priznania.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

32. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

„kasačný súd") ako súdu vecne príslušnému na konanie a rozhodnutie [§ 11 písm. h) SSP]. Kasačný
súd preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 453 SSP), pričom po zistení,
že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) v zákonnej lehote [§ 443
ods. 2 písm. a) SSP v rozhodujúcom znení] a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosťprípustná (§ 439 SSP), vo veci nenariadil pojednávanie (§ 455 SSP) a po neverejnej porade senátu
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

33. Na úvod kasačný súd konštatuje, že určenie spotrebnej dane sťažovateľovi prebiehalo v režime §
48 a nasl. daňového poriadku, čo vyplývalo z § 15 ods. 3 daňového poriadku, keďže daňový subjekt
nepodal daňové priznanie v stanovenej lehote, ktorú mu určil správca dane vo výzve správcu dane
podľa § 15 ods. 1 a 2 daňového poriadku a ktorá sa sťažovateľovi dostala do jeho osobnej dispozície.
Sťažovateľ však v správnej žalobe nebrojil proti použitiu postupu určenia dane podľa pomôcok, ale

namietal (rovnako ako potom v kasačnej sťažnosti) formálne a materiálne nedostatky protokolu o určení
dane, ktoré správny súd aj kasačný súd vyhodnotili ako nedôvodné. Námietka o nedoručení výzvy počas
pobytu sťažovateľa vo väzbe je novotou v kasačnej sťažnosti oproti správnej žalobe, ktorá je však podľa
§ 439 ods. 3 písm. b), § 441 SSP neprípustná.

34. Námietka o nedostatočnom zistení skutkového stavu z dôvodu nevykonania objemového skúmania

celého tovaru je nedôvodná. Pri určovaní dane podľa pomôcok totiž nejde o zisťovanie skutkového
stavu v režime riadneho dokazovania, ale o samotné určenie dane na základe pomôcok. Takýto postup
je zákonným dôsledkom nesplnenia povinností daňového subjektu v zákonom ustanovenom rozsahu
a v určených lehotách. Za tejto procesnej situácie nebol správca dane povinný vykonávať ďalšie
dokazovanie ani realizovať objemové skúmanie celého tovaru (ktoré by bolo navyše v tomto prípade

nadbytočné a nehospodárne), keďže pre účely určenia dane podľa pomôcok postačovali podklady,
ktorými disponoval a ktoré umožňovali určiť daň v zákonom predpokladanom rozsahu.

35. K námietke o nemožnosti priznania zodpovednosti žalobcovi za nájdenie odlišného tovaru, ako mal
byť deklarovaný v dokumentoch CMR a že sťažovateľom je fyzická osoba, ktorá cigarety nevyrobila,

neprechovávala, vedome neprepravovala a pracovala ako vodič nákladného vozidla, kasačný súd
pripomína, že zodpovednosť za vznik daňovej povinnosti k spotrebnej dani sa viaže na osobu, ktorá
má tovar podliehajúci spotrebnej dani vo svojej fyzickej držbe, a to bez ohľadu na jej právny vzťah
k tomuto tovaru. Skutočnosť, že sťažovateľ vystupoval ako fyzická osoba - vodič prepravujúci tovar
v mene inej osoby, ho nezbavuje objektívnej zodpovednosti za náklad, ktorý prevážal. Z rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ vo veci C-279/19, The Commissioners for Her Majesty's Revenue and Customs
z 10. júna 2021, vyplýva, že samotná fyzická držba tovaru v čase vzniku daňovej povinnosti zakladá
povinnosť zaplatiť spotrebnú daň, a to aj v prípade, ak dotknutá osoba nemá k tovaru vlastnícke právo,
ani nemá ekonomický prospech z jeho prepravy, prípadne si nie je vedomá všetkých právnych dôsledkov
spojených s jeho prepravou („článok 33 ods. 3 smernice Rady 2008/118/ES zo 6. decembra 2008 o

všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS sa má vykladať v tom zmysle,
že osoba, ktorá prepravuje v mene inej osoby tovar podliehajúci spotrebnej dani do iného členského
štátu a ktorá má tento tovar vo fyzickej držbe v čase vzniku daňovej povinnosti na súvisiacu spotrebnú
daň, je povinná zaplatiť túto daň na základe tohto ustanovenia, aj keď nemá žiadne právo ani záujem vo
vzťahu k uvedenému tovaru a nie je si vedomá toho, že tento tovar podlieha spotrebnej dani, resp. si toho

vedomá je, ale nemá vedomosť o tom, že vznikla daňová povinnosť k spotrebnej dani z tohto tovaru.").

36. Kasačný súd zároveň poukazuje na to, že v posudzovanom prípade existovali viaceré indície, ktoré
objektívne spochybňovali legitímnosť prepravovaného nákladu a ktoré sťažovateľ nemohol prehliadnuť.
Vozidlo bolo vybavené evidenčným číslom vyradeným z evidencie, ako aj o charakter samotného

tovaru, resp. prepravných obalov, na ktorých chýbali ochranné známky, resp. colné alebo daňové
pečate. Uvedené okolnosti boli spôsobilé prinajmenšom vyvolať u sťažovateľa pochybnosti o legálnosti
prepravy a riadnom daňovom režime prepravovaného tovaru. Tento záver je podporený aj obsahom
administratívneho spisu, ktorého súčasťou je trestný rozsudok preukazujúci priznanie viny sťažovateľa.
Kasačný súd preto aj túto námietku považoval za nedôvodnú.

37. Kasačný súd opäť pripomína, že daňová povinnosť bola určená podľa pomôcok, a teda neprebehlo
štandardné daňové konanie spojené s vykonaním dokazovania. Nemožno preto hovoriť o extenzívnom
aplikovaní dôkazného bremena alebo o postupe v rozpore s § 24 ods. 2 daňového poriadku. Ak by
sťažovateľ podal daňové priznanie, hoci aj s nulovou daňovou povinnosťou, viedlo by to zrejme k

začatiu daňového konania, v rámci ktorého by správca dane postupoval podľa všeobecných pravidiel
dokazovania. V takom konaní by mal sťažovateľ priestor uplatniť všetky svoje námietky týkajúce sa
procesných porušení, porušení povinností správcu dane a nedodržania základných zásad správy daní,vrátane ustanovení o dokazovaní. Nepodaním daňového priznania však sťažovateľ sám vylúčil možnosť
preskúmania kľúčových skutkových otázok v režime riadneho dokazovania.

38. Správca dane nebol povinný do protokolu osobitne zahrnúť sťažovateľove vyjadrenie k výzve na
podaniedaňovéhopriznania,keďžemuzákontakútopovinnosťneukladá.Podstatnéje,žesprávcadane
sa s obsahom tohto vyjadrenia oboznámil a s uplatnenými námietkami sa vecne vysporiadal v rámci
ústneho pojednávania. Tým bol zachovaný princíp práva na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. K
námietke o nepriložení znaleckého posudku kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 2Sžf/21/2015 z 23. augusta 2016, kde demonštratívne uvádza typy pomôcok, ktoré môžu byť
použité na určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 48 daňového poriadku: „Zákonodarca ponecháva
na správnej úvahe správcu dane pri určení dane použitie pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré
si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom, pričom príkladmo uvádza pomôcky tak, že nimi
môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových
subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane,

správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov
vedených v bankách a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu,
alebo podobných daňových subjektov." Z poslednej vety je zrejmé, že na určenie dane podľa pomôcok
stačia aj poznatky správcu dane, ktoré mal k dispozícii.

39.Vprotokoleourčenídanekasačnýsúdidentifikovalsúpispomôcok,zktorýchsprávcadanepriurčení
spotrebnej dane vychádzal, pritom tieto pomôcky považoval za dostatočné na určenie dane podľa § 48
daňového poriadku. Zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov alebo pozemkov z 1. decembra
2021 pritom jednoznačne vyplýval počet kusov SBC, ktoré boli nájdené v návesovej časti vozidla, čím
bol vytvorený spoľahlivý podklad na kvantifikáciu daňovej povinnosti. Pri určení dane podľa pomôcok

postačuje, ak pomôcky umožňujú zistiť rozhodujúce skutočnosti v rozsahu nevyhnutnom na určenie
dane, pričom zákon nevyžaduje ich úplnosť ani preukázanie prostredníctvom riadneho dokazovania.
Skutočnosť, že správca dane vychádzal z úradných záznamov a vlastných zistení získaných pri výkone
svojej pôsobnosti, preto ani kasačný súd nepovažoval za rozpornú so zákonom.

40. Kasačný súd k námietke oslobodenia od spotrebnej dane v zmysle zákona o spotrebnej dani
poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-230/08, Dansk Transport og Logistik z 29. apríla
2010, podľa ktorého zaistený tovar po jeho nezákonnom dovoze na územie členského štátu EÚ (od
okamihu, keď opustil zónu, v ktorej sa nachádza prvý colný úrad nachádzajúci sa v rámci tohto územia),
a súčasne alebo následne zničený týmito orgánmi, pričom vždy zostal v ich držbe, nie je považovaný za

„podmienečne oslobodený od spotrebnej dane" v zmysle ustanovenia článku 5 ods. 2 prvého pododseku
v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. c) smernice o spotrebnej dani, ako aj s článkom 84 ods. 1 písm. a)
a článkom 98 colného kódexu a s článkom 867a vykonávacieho nariadenia, takže zdaniteľná udalosť
vzťahujúca sa na spotrebnú daň nastane, a preto sa spotrebná daň vo vzťahu k tomuto tovaru stane
splatnou (bod 86.). Totožne tvrdí aj rozhodnutie vo veci C-489/20, Kauno teritorine muitine zo 7. apríla

2022 v bode 41 až 45:

„41. Pokiaľ ide o povinnosť platiť spotrebnú daň, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 2 písm. b)
smernice 2008/118 je tovar podliehajúci spotrebnej dani predmetom spotrebnej dane v čase jeho dovozu
na územie Únie. Podľa článku 7 ods. 1 uvedenej smernice vzniká daňová povinnosť k spotrebnej dani

v čase uvedenia tovaru do daňového voľného obehu a v členskom štáte, v ktorom je tento tovar do
daňového voľného obehu uvedený. Článok 7 ods. 2 písm. d) uvedenej smernice stanovuje, že pojem
„uvedenie do daňového voľného obehu" znamená dovoz tovaru podliehajúceho spotrebnej dani, vrátane
neoprávnenéhodovozu,pokiaľniejetovarpodliehajúcispotrebnejdanibezodkladnepodovozeuvedený
do režimu pozastavenia dane.

42. Ako uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, v smernici 2008/118 sa nenachádza
ustanovenie upravujúce zánik povinnosti zaplatiť spotrebnú daň v prípade zániku príslušného colného
dlhu v súvislosti s pašovaným tovarom z dôvodu uvedeného v článku 124 ods. 1 písm. e) Colného
kódexu Únie. Z toho vyplýva, že ak vznikla daňová povinnosť k spotrebnej dani z takéhoto tovaru, táto

daň je naďalej splatná.

43. Toto posúdenie potvrdzuje skutočnosť, že pokiaľ orgány zaistia a zhabú nezákonne dovezený tovar
po tom, čo opustil prvý colný úrad nachádzajúci sa v rámci územia Únie, treba usúdiť, že tento tovar boldovezený do Únie, takže v súvislosti s ním nastala zdaniteľná udalosť týkajúca sa spotrebnej dane (pozri
analogicky rozsudok z 29. apríla 2010, Dansk Transport og logistik, C 230/08, EU:C:2010:231, bod 74).

44. Okrem toho sa tovar, ktorý bol takto nezákonne dovezený, považuje za tovar uvedený do daňového
voľného obehu, takže jeho neskoršie umiestnenie do režimu colného uskladňovania po jeho zaistení a
zhabaní nemá nijaký vplyv na splatnosť spotrebnej dane (pozri analogicky rozsudok z 29. apríla 2010,
Dansk Transport og logistik, C 230/08, EU:C:2010:231, bod 81).

45. Keďže v tomto prípade bol dotknutý tovar zaistený a zhabaný po uvedení do daňového voľného
obehu v zmysle článku 7 ods. 2 písm. d) smernice 2008/118, spotrebná daň zostáva splatná, pričom
zánik príslušného colného dlhu je v tejto súvislosti irelevantný."

41. Z vyššie uvedeného (mutatis mutandis) vyplýva, že neboli splnené podmienky na oslobodenie tovaru
od spotrebnej dane v zmysle § 7 písm. c) zákona o spotrebnej dani, preto nemožno vyššie uvedené

ustanovenie aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vykladať tak, že tabakové výrobky sú spätne
oslobodené od spotrebnej dane, ak sú zaistené správcom dane (colným úradom).

42. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že podľa Súdneho dvora EÚ je osoba povinná
zaplatiť spotrebnú daň z tovaru podliehajúcemu spotrebnej dani, ktorý je u nej nájdený, aj keď ho

prepravovala v mene inej osoby iného členského štátu a ktorý mala tento tovar vo fyzickej držbe v čase
vzniku daňovej povinnosti, aj keď nemá žiadny záujem ani právo vo vzťahu k uvedenému tovaru a nie
je si vedomá toho, že tento tovar podlieha spotrebnej dani.

43. Sťažnostné body týkajúce sa (i) poukazu na smernicu rady 2020/262 v kontexte poskytnutia priestoru

pre zbavenie sa vyvinenia zo zodpovednosti, (ii) odmietnutia pripísania rozšírenej zodpovednosti
vlastníkovi skladu Súdnym dvorom EÚ za pašovanie cigariet na základe vnútroštátneho práva (na
čo nadväzuje rozsiahla námietka zásady proporcionality), (iii) nemožnosti vyjadrenia sa k výzve na
podanie daňového priznania z dôvodu väzobného stíhania sťažovateľa, považuje kasačný súd za nové
skutočnosti (novoty), ktoré neboli v administratívnom konaní alebo pred správnym súdom uplatnené.

Preskúmacia činnosť kasačného súdu je obmedzená na posúdenie zákonnosti napadnutého rozsudku
v rozsahu uplatnených kasačných dôvodov. Na to nadväzuje aj neprípustnosť tzv. novôt, teda nových
skutkovýchtvrdení,dôkazovaleboprávnychargumentov,ktoréneboliuplatnenévkonanípredsprávnym
súdom /§ 439 ods. 3 písm. b), § 441 SSP/. Účelom kasačného konania nie je dopĺňanie skutkového
stavu alebo reparácia procesnej pasivity účastníka v predchádzajúcom štádiu konania, a preto na novoty

uplatnené v kasačnej sťažnosti kasačný súd nemohol prihliadať.

44. K žiadosti o priznanie odkladného účinku podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd uvádza, že podľa
§ 446 ods. 2 písm. a) SSP má kasačná sťažnosť odkladný účinok zo zákona, ak bola podaná proti
rozhodnutiu správneho súdu v konaní o správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je

správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom
proti rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane. Keďže v posudzovanej veci prvostupňové rozhodnutie
vydal colný úrad ako správca dane a toto bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR, proti
ktorému bola podaná správna žaloba, boli splnené zákonné podmienky na priznanie odkladného účinku
kasačnejsťažnostipriamozozákona.Zatejtoprocesnejsituáciekasačnýsúdnepristúpilkposudzovaniu

splnenia podmienok na priznanie odkladného účinku podľa § 185 SSP, keďže odkladný účinok kasačnej
sťažnosti nastúpil zo zákona.

45. Kasačný súd na základe vyššie uvedených záverov kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

46. Kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP žiadnemu z
účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania. Žalobcovi nárok na náhradu
trov kasačného konania nepriznal z dôvodu neúspechu vo veci. Žalovanému nárok na náhradu trov
konanianepriznal,pretožetoniejemožnéspravodlivopožadovaťnapriektomu,žebolvkonaníúspešný.

47. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.