Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200786
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
KatarínyCangárovej,PhD.,LL.M.vprávnejvecižalobcu(sťažovateľa):HCP-čerpaciatechnikas.r.o.,so
sídlom Szakkayho 1, 040 01 Košice, IČO: 36 217 166, právne zastúpený: Advokátska kancelária VASIĽ
& partners, s.r.o., so sídlom Kupeckého 320/33, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o
všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101415590/2020
z 9.9.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn.

KE-7S/191/2020 z 30.9.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

1. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 100915976/2020 z 19.5.2020
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov za zdaňovacie obdobie máj
2018 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3.177,60 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
konštatujúc porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“).
2.Správcadaneneuznalžalobcoviprávonaodpočítaniedanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobie
máj 2018 v celkovej sume 3.177,60 eur z faktúr vystavených dodávateľom SETLOS, s.r.o. (od 24.4.2019
„v likvidácii“ so sídlom Sedmokrásková 6, Bratislava, ďalej len „SETLOS, s.r.o.“) za dodanie tovaru a

služieb:
- č. 181000122, dátum dodania 14.5.2018, základ dane 1.520,00 eur, DPH 304,00 eur, predmet
fakturácie: servis motorového vozidla,
- č. 181000123, dátum dodania 15.5.2018, základ dane 6.490,00 eur, DPH 1.298,00 eur, predmet
fakturácie: tovar podľa objednávky,
- č. 181000125, dátum dodania 22.5.2018, základ dane 7.878,00 eur, DPH 1.575,60 eur, predmet
fakturácie: tovar podľa objednávky.

3. Správca dane uzavrel, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité
zdaniteľnéobchodyboliuskutočnené,jelentvrdenímotakýchtoudalostiachajejpredloženímjesplnená
len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, táto musí byť odrazom reálneho plnenia, čo v
prípade pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie danez odberateľskej faktúry, tak musí preukázať nielen to, že k zdaniteľnému obchodu reálne došlo, ale aj to,
že dodanie tovaru alebo služby skutočne zrealizovala osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ, avšak
žalobca túto skutočnosť nepreukázal.

4. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 101415590/2020 z 9.9.2020 (ďalej len „rozhodnutie
žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
5. Žalovaný zopakoval zistenia a závery správcu dane. V súvislosti s odpočítaním DPH z faktúr od
spoločnosti SETLOS, s.r.o. žalovaný uviedol, že žalobca predložil len faktúry a príjemky k tovaru, žiadne
ďalšie doklady nepredložil, rovnako konateľ žalobcu nevedel uviesť konkrétne skutočnosti týkajúce sa

deklarovaných zdaniteľných obchodov, nepamätal si s kým za spoločnosť SETLOS, s.r.o. jednal, v sídle
spoločnosti SETLOS, s.r.o. nebol a dodávateľa si nepreveroval, prepravu tovaru mal zabezpečovať
dodávateľ, tovar bol skladovaný v prenajatých skladových priestoroch od spoločnosti BUBI GOLD s.r.o.
Tovar bol uhrádzaný bankovým prevodom a ďalej žalobcom dodávaný spoločnosti U. S. Steel Košice.
6. Žiadne ďalšie informácie o obchodoch žalobcu so spoločnosťou SETLOS, s.r.o. sa správcovi dane
nepodarilo zistiť, pretože účtovné doklady spoločnosti SETLOS, s.r.o. neboli k dispozícii, splnomocnený

zástupca spoločnosti tvrdil, že doklady odovzdal novému konateľovi, ktorý si však zásielku od správcu
dane neprevzal. Spoločnosť SETLOS, s.r.o. za rok 2018 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov
právnickej osoby, a teda nedeklarovala vykonávanie ekonomickej činnosti. Podľa žalovaného bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, že si nárok na odpočítanie DPH uplatnil odôvodnene. Žalobca však
nepredložil žiadne ďalšie dôkazy bez pochybností preukazujúce, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili

tak a tým dodávateľom, ako je to uvedené na preverovaných faktúrach. V danom prípade žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že splnil podmienky na vznik nároku na odpočítanie DPH
vyplývajúcej z ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH, preto nemohol byť úspešný pri uplatnení nároku
na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľov SETLOS, s.r.o.
7. Rozhodujúcim dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie DPH, teda neboli skutočnosti, ktoré

nastali na strane dodávateľa uvedeného na faktúrach (napr. nekontaktnosť, či skutočnosť, že neboli k
dispozícii účtovné doklady), ale dôvodom bola práve skutočnosť, že žalobca nevedel vierohodným a
nespochybniteľným spôsobom preukázať, že dodania boli uskutočnené tak, ako to bolo deklarované
preverovanými faktúrami a teda, že nárok na odpočet dane z faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedený
SETLOS, s.r.o. si žalobca uplatnil oprávnene. Malo byť v záujme žalobcu prijať opatrenia, ktoré by

zabezpečili, aby jeho zdaniteľný obchod nebol poznačený podozrením z neoprávneného uplatnenia
práva na odpočítanie DPH, ich prijatie však žalobca nepreukázal.
8. Žalovaný konštatoval, že deň vzniku daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov nenastal,
pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že žalobca skutočne nadobudol tovar a
služby od deklarovaných dodávateľov tak, ako to bolo uvedené na predložených faktúrach. Daňový

subjekt nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení
zdaniteľných obchodov tak ako boli deklarované, neboli získané ani dokazovaním vykonaným správcom
dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena žalobcu.
9. Záverom žalovaný uviedol že správca dane zistil porušenie ustanovení zákona o DPH, nezaložil
svoje závery na účasti žalobcu na daňovom podvode, a preto mu ani nevznikla povinnosť preukazovať,

či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie DPH sú súčasťou
daňového podvodu. Podľa § 24 daňového poriadku je dôkazné bremeno na daňovom subjekte
a v danom prípade neboli splnené podmienky na presun dôkazného bremena na správcu dane.
Správca dane preveril skutočnosti týkajúce sa preverovaných faktúr, pričom nadobudol opodstatnené
pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti preverovaných faktúr, ktoré žalobca neodstránil.

II. Konanie pred správnym súdom

10. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu všeobecnú správnu žalobu (ďalej len „žaloba“), o
ktorej rozhodol Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. KE-7S/191/2020

z 30.9.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom
náhradu trov nepriznal.
11. Správny súd na úvod poukázal na potrebu zohľadniť rozhodovaciu prax súdov vo veciach,
ktoré mali základ v rovnakom daňovom konaní ako prejednávaná vec. Správny súd mal za to, že
rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.4.2024, sp.

zn. 8Sfk/3/2023 z 30.5.2024 a sp. zn. 4Sfk/63/2023 z 28.5.2024, s ohľadom na ich počet, obsahovú
totožnosť veci a totožnosť účastníkov konania možno považovať pre predmetnú právnu vec za ustálenú
rozhodovaciu prax, od ktorej by sa mohol odkloniť len výnimočne, pričom dospel k záveru, že v
prejednávanej veci nie je dôvod na odklon od uvedenej rozhodovacej praxe.12. Správny súd pri otázke týkajúcej sa dôkazného bremena a jeho prenosu, rovnako ako Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.04.2024, odkázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 z 14.11.2018, bod 21; obdobne

sp. zn. III. ÚS 401/09 z 16.12.2009.
13. Správny súd zdôraznil, že nekontaktnosť dodávateľov sama o sebe nemá znamenať odopretie práva
na odpočítanie DPH, preto správca dane preniesol opätovne dôkazné bremeno na žalobcu, aby tento
pochybnosti správcu dane vyvrátil. V rámci svojej výpovede mal konateľ žalobcu jedinečnú možnosť
preniesť dôkazné bremeno späť na správcu dane, a to uvedením konkrétnych skutočností súvisiacich s

realizáciou zdaniteľných obchodov, ak však žalobca prostredníctvom svojho konateľa neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti s relevantnou výpovednou hodnotou, ktoré by bolo možné zo strany správcu dane
overiť, neuniesol tak svoje dôkazné bremeno a toto nemohlo prejsť na správcu dane.
14. Správny súd k tomuto uviedol, že výpoveď konateľa nebola vyhodnotená v neprospech žalobcu len
z dôvodu, že nevedel uviesť podrobnosti, ale bola vyhodnotená v neprospech žalobcu z dôvodu, že
konateľ nedokázal uviesť absolútne žiadne podrobnosti o zdaniteľných obchodoch, ktoré by v prípade

skutočnej realizácie týchto obchodov bolo od konateľa spoločnosti rozumné očakávať, a ktoré by nemal
mať problém za žiadnych okolností uviesť. Daňové orgány založili svoju argumentáciu primárne na
spochybnení reálneho dodania tovarov a služieb žalobcovi a nie na podvodom konaní žalobcu, preto
správny súd námietku žalobcu o dôkaznom bremene na strane správcu dane z dôvodu identifikácie
podvodného konania vyhodnotil ako neopodstatnenú.

15. K preukázaniu reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov správny súd dodal, že žalobca v
priebehu daňového konania a ani počas súdneho konania neuviedol jednu konkrétnu skutočnosť
súvisiacu s realizáciou zdaniteľných obchodov, obmedzil sa len na všeobecné tvrdenia.
16. Správny súd konštatoval, že argumentácia žalobcu týkajúca sa predloženia fotodokumentácie, ktorá
ako už z rozhodnutia žalovaného vyplýva nebola doložená, sa javí ako zmätočná a nedôveryhodná.

Správny súd uviedol, že žalovaný sa v rozhodnutí náležite vysporiadal s tvrdením o dodaní tovaru
spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o., pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.4.2024 a doplnil, že samotná materiálna existencia
tovaru a jeho ďalšie použitie na podnikateľské účely ešte nezakladá právo na odpočet DPH, takže
argumentácia o tom, že tovary boli ďalej dodané spoločnosti U. S. Steel Košice, s.r.o. nebola v tomto

kontexte relevantná.
17. Správny súd ďalej uviedol, že žalobcovi nebolo prikladané na ťarchu správanie jeho dodávateľov
a subdodávateľov, naopak v jeho neprospech bola vyhodnotená primárne neschopnosť preukázať
realizáciu zdaniteľných obchodov, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorých mal byť
priamo účastný, teda jeho vlastných obchodných vzťahov. V tejto súvislosti správny súd poukázal na

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 27.6.2018 v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI,
Valériane SNC).
18. Správny súd na záver skonštatoval, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými
dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, neboli získané
ani dokazovaním vykonaným správcom dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesenie

dôkazného bremena daňového subjektu s príslušnými hmotnoprávnymi následkami.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu

19.Protinapadnutémurozhodnutiusprávnehosúdupodalžalobca(ďalejako„sťažovateľ“)včaskasačnú

sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Sťažnostným
návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu
súdu na ďalšie konanie.
20. Sťažovateľ argumentoval tým, že už v rámci daňovej kontroly predložil správcovi dane faktúry a
dokumentypreukazujúceskutočnúrealizáciuzdaniteľnýchobchodov.Poukazujeajnavýpoveďkonateľa

sťažovateľa, ktorý v rámci ústneho pojednávania uviedol, že nakupovaný tovar bol skutočne dodávaný
ďalej spoločnosti U. S. Steel Košice, s.r.o., ktorá je prioritným zmluvným odberateľom sťažovateľa, preto
sťažovateľ nerozumie záveru správcu dane, že konateľ nebol schopný objasniť podstatu a priebeh
zdaniteľných obchodov.
21. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011,

v zmysle ktorého, ak je nepochybná existencia nakúpeného materiálneho plnenia, ktoré je riadne
preukázané faktúrami a podrobnými prílohami od konkrétneho dodávateľa, daňový subjekt uniesol
svoje dôkazné bremeno. Tiež argumentoval rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/9/2012, sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 3Sžf/1/2010 a Najvyššieho správneho súdu Českej republikysp. zn. 9Afs/30/2008. Sťažovateľ uviedol, že v žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu kontrolovaného
subjektu prípadná nekontaktnosť obchodných partnerov.
22. Sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že v iných podobných prípadoch (rozsudkoch sp. zn.

KE-7S/67/2020 z 22.2.2024, sp. zn. KE-8S/39/2020 z 26.3.2024 a sp. zn. KE- 7S/68/2020 z
11.7.2024) správny súd konštatoval, že správca dane nesie dôkazné bremeno na tom, aby
kvalifikovane spochybnil existenciu tovaru. Podľa sťažovateľa sú uvedené veci podobné v tom, že
správne orgány mali pochybnosti o vierohodnosti predloženej dokumentácie a neuznali žalobcovi
právo na odpočítanie dane. Sťažovateľ namietal, že konštantná judikatúra je toho názoru, že pre

nesplnenie hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane nepostačuje spochybnenie dodávateľa,
resp.subdodávateľa.Odpočítaniedanebybolomožnéžalobcovinepriznaťlenvtedy,akbybolovkonaní
preukázané, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či mal vedieť, že sa zúčastňuje
na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.
23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na svoju predošlú argumentáciu a kasačnú
sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v iných veciach sťažovateľa Najvyšší správny

súd Slovenskej republiky (rozsudky sp. zn. 4Sfk/141/2022, sp. zn. 4Sfk/6/2025, sp. zn. 8Sfk/3/2023, sp.
zn. 4Sfk/63/2023) kasačnú sťažnosť podanú sťažovateľom zamietol s tým, že vznesené pochybnosti
sa týkali len vzťahov a okolností medzi sťažovateľom a jeho deklarovaným dodávateľom, prípadne
účtovných dokladov ním vystavených. Išlo teda o okolnosti a skutočnosti priamo v dispozičnej sfére
sťažovateľa.

IV. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný
súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1), oprávnenou

osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods.
1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov
uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa §
455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s
§ 452 ods. 1 SSP.
25. Kasačný súd na úvod konštatuje, že sťažnostné body, ktorými sťažovateľ argumentuje, sú veľmi
všeobecné a v zásade zhodné s jeho žalobnými bodmi, na ktoré mu dal správny súd vyčerpávajúcu
odpoveď. Správny súd reagoval na námietky sťažovateľa a dôvody svojho rozhodnutia riadne odôvodnil.

V tomto ohľade nie je možné správnemu súdu vytknúť ani nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť
rozhodnutia.
26. Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sa obdobnými vecami sťažovateľa zaoberal
už vo veci sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.4.2024, sp. zn. 8Sfk/3/2023 z 30.5.2024, sp. zn. 4Sfk/63/2023
z 28.5.2025 a sp. zn. 4Sfk/6/2025 z 24.4.2025. Ide síce o veci, ktoré sa týkali odlišných zdaňovacích

období a aj niektorých iných dodávateľov (nielen spoločnosti SETLOS, s.r.o., o ktorú ide v tejto veci),
avšak boli založené na obdobných skutkových zisteniach, obdobnom procesnom priebehu daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania, žalobné námietky ako aj rozsudky správneho súdu boli obdobné,
rovnako ako kasačná argumentácia sťažovateľa.
27. Kasačný súd využijúc postup podľa § 464 ods. 1 SSP preto poukazuje na odôvodnenie rozsudku

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.4.2024, s ktorým sa
stotožnilaneidentifikovaldôvody,prektorébysamalodrelevantnejargumentácieodchýliť,pretouvádza
jeho vybrané časti, ktoré sú aplikovateľné i na prejednávanú vec:
„20. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti bolo úlohou kasačného súdu vyjadriť sa v tejto konkrétnej
veci k otázke dôkazného bremena v daňovom konaní, jeho obsahu, rozsahu a rozloženiu medzi

kontrolovaný daňový subjekt (sťažovateľa) a správcu dane, ako aj ku skutočnostiam / dôvodom, pre
ktoré správca dane sťažovateľovi odoprel (neuznal) požadovaný nárok na odpočet DPH. (...)
23. Platí teda, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie
jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy, ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočet dane a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že

zdaniteľná osoba sa priamo podieľa na daňovom podvode, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa
dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v
reťazci dodaní (rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 -
49). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočetči oslobodenia od DPH zaťažuje primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto
právo (rozhodnutie SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový

orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok
(rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint
Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).
24. K otázke dôkazného bremena pritom existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax
kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo?dňa 3. februára 2016, sp.

zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné.
Z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na
odpočet DPH je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne
zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje
deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť
odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový

subjekt, na?ktorom?leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na?odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?9Sžfk/1/2019 zo
dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp.?zn.?6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50,
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R

6/2020)“.
25. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je?bezvýhradné, resp.
neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp?.zn.?6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.
septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a?aj?prenos dôkazného bremena medzi
daňovým subjektom a správcom dane má svoje judikatúrou ustálené pravidlá. „Daňový subjekt má

v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných

podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a?daňovým

subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo?dňa?16. decembra 2009)“ (...)
27. Preskúmaním veci dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Daňové
orgány založili svoju argumentáciu v preskúmavaných rozhodnutiach primárne na spochybnení

identity dodávateľov tovarov a služieb sťažovateľovi. Argumentácia zistením podvodného alebo
zneužívajúcehokonaniaaúčastisťažovateľanaňomalebovedomostisťažovateľaoňomzodôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nevyplýva. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil,
že za účelom preverenia skutočností uvedených vo faktúrach predložených sťažovateľom vykonal
správca dane rôzne šetrenia najskôr na úrovni [priameho deklarovaného dodávateľa sťažovateľa -

SETLOS, s. r. o.]. Keďže správcovi dane sa [od tohto subjektu] nepodarilo počas daňovej kontroly
získať žiadne využiteľné informácie ohľadne preverovaných zdaniteľných plnení, pristúpil správca dane
k získavaniu potrebných informácií z jemu dostupných evidencií a zistení iných správcov dane ohľadne
[dodávateľa] a súčasne aj priamo od sťažovateľa, resp. jeho konateľa. Z výsluchu konateľa [sťažovateľa]
sa však správca dane nedozvedel žiadne informácie s potenciálom upotrebiteľnosti v procese verifikácie

tvrdení sťažovateľa, nakoľko Ladislav Popovič (konateľ sťažovateľa) otázky správcu dane buď nevedel
zodpovedať vôbec alebo poskytol len veľmi všeobecné informácie, [keď sa v podstate dokázal vyjadriť
iba k dodávaným tovarom, aj to len vo vzťahu k ich ďalšiemu použitiu v rámci vlastnej podnikateľskej
činnosti, avšak nič neuviedol vo vzťahu k službám, ktoré boli v priebehu zdaňovacieho obdobia máj 2018
fakturované]. Pochybnosti správcu dane boli založené najmä na nasledovných zisteniach:

- ani s jedným z dodávateľských subjektov sa správcovi dane nepodarilo nadviazať procesný kontakt
za účelom preverenia tvrdení sťažovateľa. Zásielky doručované počas daňovej kontroly na aktuálne
adresy dodávateľských subjektov podľa zápisov v obchodnom registri alebo doručované likvidátorom
spoločností SETLOS, s.r.o. v likvidácii (...) sa správcovi dane vracali ako nevyzdvihnuté, (...)- J.. Š. V. (podľa informácií finančnej správy splnomocnený zástupca spoločnosti SETLOS, s.r.o.) ako
jediný zareagoval na korešpondenčné aktivity správcu dane, avšak oznámil správcovi dane iba to, že
všetku účtovnú dokumentáciu spoločnosti odovzdal novému majiteľovi pri predaji spoločnosti,

- z informácií z iných konaní týkajúcich sa dodávateľských daňových subjektov správca dane zistil, že
spoločnosť SETLOS, s.r.o. za rok 2018 nepodala daňové priznanie pre daň z príjmov právnických osôb
a neskôr jej bola zrušená registrácia pre DPH (...),
- konateľ sťažovateľa nevedel správcovi dane uviesť mená ani jednej z osôb, s ktorými za dodávateľov
jednal, tieto subjekty si žiadnym spôsobom nepreveroval, nebol v ich sídle, nevedel poskytnúť žiadne

informáciekprepravetovarov,pričomjehoargumentáciasazredukovalavpodstateibanaprízvukovanie
faktu, že dodané tovary dodal ďalej svojmu odberateľovi - spoločnosti U. S. Steel Košice a že tovar bol
skladovaný v prenajatom sklade spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. Šaca (...)
28. Ak na základe vyššie uvedených zistení (...) správca dane pojal relevantné pochybnosti o
identite dodávateľov tovarov a služieb z preverovaných faktúr a zotrval na pozícii ich neodstránenia
sťažovateľom, je potrebné takýto postup vyhodnotiť ako procesne korektný a logicky vyplývajúci z

výsledkovdokazovania,ktorýpodľanázorukasačnéhosúduzodpovedákritériámnastavenýmaktuálnou
rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR (napr. IV. ÚS 86/2022, I. ÚS 259/2022, I. ÚS 247/2023).
Rovnako, ak závery správcu dane v napadnutom rozsudku správny súd aproboval, nie je možné
ho označiť za taký, ktorý je postihnutý vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu
k rozhodujúcej kasačnej námietke možno preto uzavrieť, že zistenia správcu dane, ktoré postupne

nadobúdal v priebehu daňovej kontroly, spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných
sťažovateľom a procesne korektným spôsobom viedli k prenosu dôkazného bremena (v záujme
obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na sťažovateľa (napr. IV. ÚS 380/2021, rozsudok
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2022 zo dňa 24.02.2022, publikovaný v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022). Sťažovateľ dôvodné

pochybnosti správcu dane nevyvrátil, neoznačil žiadne ďalšie relevantné dôkazy na ich vyvrátenie (napr.
mená konkrétnych svojich zamestnancov, ktorí mali obchody s dodávateľskými subjektmi dojednávať
alebo preberať dodaný tovar), a preto je dôvodný záver, že neuniesol v daňovom konaní dôkazné
bremeno. Argumentácia, komu sťažovateľ následne dodal tovar nadobudnutý od svojich dodávateľov,
nemá pri hľadaní odpovede na sporné otázky právnu relevanciu.

29. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že dôkazné bremeno, ktorým bol sťažovateľ v predmetnom
daňovom konaní zaťažený, nepovažuje za neprimerané. Vznesené dôvodné pochybnosti sa týkali
len vzťahov a okolností medzi sťažovateľom a jeho deklarovanými dodávateľmi, prípadne účtovných
dokladov nimi vystavených. Išlo teda o okolnosti a skutočnosti priamo v dispozičnej sfére
sťažovateľa. Kasačný súd zastáva názor, že od sťažovateľa možno spravodlivo požadovať, aby vedel

vysvetliť, preukázať (či už predložením alebo aspoň označením konkrétnych dôkazov) podstatu ním
realizovaného obchodného vzťahu a mechanizmus dodania tovaru či služieb.
30. Kasačný súd pripomína, že pri posudzovaní ne/splnenia podmienok vzniku nároku na odpočet DPH
pre prípad nepreukázania identity dodávateľa môže byť relevantná tiež otázka, či vzhľadom na skutkové
okolnosti daného prípadu nie sú k dispozícii údaje potrebné k overeniu toho, či mal skutočný dodávateľ

(tedaniedodávateľuvedenýnafaktúre)postavenieplatcuDPH,pričomvtomtosmeredôkaznébremeno
zaťažuje sťažovateľa. K uvedenému poukazuje kasačný súd na rozsudok SD EÚ z 9. decembra 2021
vo veci C-154/20, Kemwater ProChemie, bod 43: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový

úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala
vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto
daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol
identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal
postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým

touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ
mal toto postavenie.“ V danom prípade sťažovateľ konštantne tvrdil, že tovary a služby mu boli dodané
práve ním deklarovaným [dodávateľom SETLOS, s.r.o.,]. Existencia iných zdaniteľných osôb v pozícii
skutočných dodávateľov nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto skutkové okolnosti daného
prípadu nesmerovali k tomu, že zdaniteľné plnenia uvedené na sporných faktúrach dodal za (niektorého

alebo všetkých) deklarovaných dodávateľov iný dodávateľ, ktorý mal postavenie platcu DPH.“
28. Len na dôvažok kasačný súd zdôrazňuje, že pokiaľ sťažovateľ namietal, že nekontaktnosť
dodávateľov, absencia ich účtovníctva alebo daňovej evidencie mu nemôže byť na ťarchu, s uvedeným
kasačný súd súhlasí. V danom prípade však zistenia daňových orgánov neboli postavené výlučnena týchto skutočnostiach. Tieto zistenia hodnotil správca dane spoločne s ďalšími dôkazmi. Rovnako
rozhodnutia správneho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazoval, nie je možné aplikovať na predmetnú
vec, keďže tieto sa týkali odlišnej právnej situácie. V uvedených prípadoch správca dane spochybnil

dodanie reklamných služieb daňovému subjektu deklarovaným dodávateľom. V tu prejednávanej veci
však sťažovateľ k dodaniu tovaru a služby od spoločnosti SETLOS, s.r.o. neprodukoval žiaden dôkaz,
ktorým by preukázal reálnosť týchto plnení a reálnosť spolupráce s týmto subjektom.
29. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí sp. zn.
4Sfk/141/2022 z 25.4.2024 a z toho dôvodu aj v tu prejednávanej veci vyhodnotil kasačné námietky

sťažovateľa ako nedôvodné. Súčasne dáva do pozornosti, že ústavná sťažnosť sťažovateľa proti
rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.4.2024
bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 57/2025 z 30.1.2025, podľa ktorého: „Judikatúra ústavného súdu sa jasne ustálila aj v
tom, že zo strany daňového subjektu nepostačuje predložiť iba formálne doklady (napríklad faktúry,
dodacie listy a podobne), ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú a

objektívne podloženú pochybnosť o samotnej reálnosti zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov (m. m. napr. II. ÚS 705/2017, III. ÚS 557/2022, IV. ÚS 335/2023, IV. ÚS
341/2023). V obdobných prípadoch považoval ústavný súd za ústavne konformný záver, že v prípade
správcom dane preukázaných pochybností o vlastnom uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza
dôkazné bremeno na daňový subjekt. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený

verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (m. m. napr. II. ÚS 705/2017, IV. ÚS
183/2021, IV. ÚS 335/2023). Ústavný súd vníma prechod dôkazného bremena ako možnosť preukázať
spornú skutočnosť aj inak ako len predložením spochybnených daňových dokladov (m. m. napr. IV. ÚS
380/2021, IV. ÚS 579/2021, IV. ÚS 335/2023).“

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

30. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny, dostatočne
odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť

sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
31. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného
nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods.
1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).

32. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.