Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sak/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100834
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0725100834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny
Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): P. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť Česká republika, českej národnosti, bez vierovyznania, bez dokladov totožnosti, naposledy
bytom: Ú. D. U., O. Ú., Z. H., Česká republika, t. č. pobyt: A. H. F., XXX XX F., Slovenská republika,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812
72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-111-34/2024-
Ž zo dňa 14. mája 2025, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k.

18Saz/4/2025-98 zo dňa 2. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutím ČAS: MU-
PO-111-34/2024-Ž zo dňa 14.05.2025 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietol žiadosť žalobcu o

udelenie azylu ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež ako „zákon o azyle alebo „zákon č. 480/2002 Z. z.“).
2. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia, žalobca sa dňa 20.06.2024 dostavil na Oddelenie azylu
Policajného zboru Humenné, kde požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na
území SR z politických dôvodov.
3. Žalovaný po vykonaní všetkých procesných úkonov a posúdení prípadu vydal dňa 25.07.2024
rozhodnutie ČAS: MU-PO-111-10/2024-Ž o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa

§ 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle. Dňa 25.07.2024 podal žalobca správnu žalobu na Správny súd v
Bratislave, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného. Správny súd v Bratislave rozsudkom
č. k. 16Saz/9/2024-58 zo dňa 07.11.2024 rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu, že z odôvodnenia
rozhodnutia nie je známe, z akých verejne dostupných zdrojov žalovaný čerpal a vec vrátil na ďalšie
konanie. Žalovaný podal 17.12.2024 na Najvyšší správny súd SR kasačnú sťažnosť proti rozhodnutiu
Správneho súdu v Bratislave, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia Správneho súdu v Bratislave
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sak/

l/2025 z 21.02.2025 kasačnú sťažnosť zamietol.
4. Ako ďalej vyplynulo z obsahu spisu v novom konaní žalovaný vykonal so žalobcom dňa 14.04.2025
pohovor, v ktorom sa zameral na zistenie možných zmien, ku ktorým prišlo od posledného pohovoru na
migračnom úrade 27.06.2024. Žalobca v pohovore uviedol, že od posledného pohovoru na migračnomúrade nedošlo k žiadnym podstatným zmenám, ktoré by sa týkali jeho žiadosti o udelenie azylu na území
SR a ani neuviedol žiadne iné dôvody svojej pôvodnej žiadosti o azyl.
5. Žalovaný do konania zabezpečil prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce

informácie o krajine pôvodu Česká republika Č.p.: MU-ODZS - 2024/000774-002 z 27.03.2025. Podľa
týchto informácií v Úradnom vestníku EÚ nie je evidované žiadne rozhodnutie voči Českej republike
ohľadom aktivácie článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej Únii (ďalej aj ako „ZEÚ“). Ak by takéto konanie
existovalo, muselo by byť zahájené formou rozhodnutia publikovaného v Úradnom vestníku Európskej
únie, čo dokumentuje aj prípad Poľska, kedy rozhodnutie Komisie aktivovať článok 7 ods. 1 ZEÚ bol

uverejnený vo forme uznesenia v Úradnom vestníku EÚ.
6. Žalovaný konštatoval, že Slovenská republika v prípade žalobcu nerozhodla na základe ním
uvedených skutočností, že považuje jeho žiadosť za prípustnú. Neexistujú na to žiadne relevantné
dôvody, nakoľko v prípade Českej republiky ide o štandardný štát EÚ, ktorý dodržiava všetky svoje
záväzky v oblasti ľudských práv. Nakoľko v prípade Českej republiky, ako členského štátu EÚ, ktorého
štátnym príslušníkom je aj žalobca, možno skonštatovať, že ani jeden z vyššie uvedených prípadov

nebol naplnený, nemožno jeho žiadosť o azyl pokladať za prípustnú. Keďže pri rozhodovaní o zamietnutí
žiadosti o azyl ako neprípustnej sa jedná o rozhodovanie vo svojej podstate procesného charakteru,
predmetom posúdenia nebola skutočnosť či menovaný spĺňa podmienky na udelenie azylu alebo
poskytnutia doplnkovej ochrany, ale iba to, či je splnená jedna z podmienok neprípustnosti žiadosti, ako
sú uvedené v § 11 zákona o azyle. Nakoľko žalovaný v priebehu konania o azyle zistil, že je daný dôvod

neprípustnosti, nemal možnosť rozhodnúť inak a v konaní pokračovať, ale bolo jeho povinnosťou takúto
žiadosť o azyl zamietnuť.

II. Konanie na správnom súde

7.SprávnysúdvBratislave(ďalejaj„správnysúd)vodôvodnenísvojhorozsudkuuviedol,žepredmetom
súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-111-34/2024-Ž zo dňa 14.05.2025,
ktoré žalobca napadol správnou žalobou, v ktorom žalovaný žalobcovi zamietol žiadosť o udelenie azylu
ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle, nakoľko žalobca je občanom členského
štátu Európskej únie, ktorý dodržiava všetky svoje záväzky v oblasti ľudských práv. Podľa § 11 ods. 1

písm. e) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľ
je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v osobitnom
predpise. Osobitným predpisom, uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení, je Protokol (č. 24) o azyle
pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (tiež „Protokol o azyle“), pripojený k Zmluve
o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie.

8. Ako ďalej uviedol správny súd v odôvodnení svojho rozsudku podľa jediného článku Protokolu o azyle
berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd členskými štátmi Európskej únie, považujú sa
členské štáty za bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických
dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je možné brať do úvahy, resp. pokladať za prípustnú
žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v nasledovných prípadoch:

a) ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti
Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských
práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru
b) ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne
Európska rada vo vzťahu k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ

štátnym príslušníkom;
c) ak Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský
štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s
článkom 7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom;
d) ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného

členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná
na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom,
podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu.
9. Článok 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd rieši otázky odstúpenia zmluvnej
strany Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd od tohto dohovoru. Podľa článku 7 ods. 1 Zmluvy o

Európskejúniinazákladeodôvodnenéhonávrhujednejtretinyčlenskýchštátov,Európskehoparlamentu
alebo Komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho
parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko závažného porušenia princípov uvedených v článku 6
ods. 1 niektorým členským štátom a adresovať tomuto štátu vhodné odporúčania. Pred prijatím takéhotorozhodnutia Rada vypočuje príslušný členský štát a v súlade s tým istým postupom môže vyzvať
nezávislé osoby, aby v primeranej lehote predložili správu o situácii v príslušnom členskom štáte.
10. Správny súd dôvodil tým, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené

v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť
preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo

nechce vrátiť do tohto štátu.
11. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky).
12. Správny súd poukázal na to, že z administratívneho spisu je zjavné, že žalovaný vykonal v
konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom žalobcu, doplňujúcim pohovorom so

žiadateľom o azyl a obsahom správ o krajine pôvodu (zameraných na to, či je voči Českej republike
iniciovaný postup podľa čl. 7 ods. 1 Zmluvy o európskej únii, či Rada prípadne Európska rada prijala vo
vzťahu k Českej republike rozhodnutie v súlade s čl. 7 ods. 1 alebo 2 Zmluvy Európskej únie), z ktorých
vyhodnotil a stručne popísal súčasnú situáciu v krajine pôvodu.
13. Sťažovateľ v rámci svojej žaloby argumentoval, že nie je v jeho silách iniciovať rozhodnutie Rady

prípadne Európskej rady o porušení princípov čl. 2 Zmluvy o európskej únii.
14.Správnysúdvzhľadomnavyššieuvedenémalzato,žezamietnutiežiadostiakoneprípustnejpodľa§
11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle nie je rozhodnutím posudzujúcim dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú
ochranu z vecného hľadiska, ale konštatujúcim ne/naplnenie predpokladov uvedených v osobitnom
predpise, ktorým je Protokol č. 24 o azyle pre občanov štátnych príslušníkov členských štátov Európskej

únie. Sťažovateľ je občanom členského štátu Európskej únie (Českej republiky), pričom v konaní
nebolo preukázané splnenie žiadnej z podmienok, uvedených v jedinom článku citovaného Protokolu.
Pokiaľ ide o podmienku pod písm. d) jediného článku Protokolu č. 24, táto predstavuje možnosť
členských štátov Európskej únie, v prípade ak nastane situácia, keď sa bude oprávnene uchádzať o
medzinárodnú ochranu občan iného členského štátu, pristúpiť k (meritórnemu) preskúmaniu dôvodov

žiadosti o udelenie azylu. Avšak z tejto právnej úpravy v žiadnom prípade nevyplýva nárokovateľnosť
jej aplikácie. Podľa tunajšieho súdu, z formulácie - „ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo
vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu“ je nepochybné, že rozhodnutie o aplikácii
písm. d) jediného článku Protokolu o azyle bolo ponechané na posúdenie členským štátom Európskej
únie. Pokiaľ teda nenastala žiadna zo skutočností uvedených v Protokole o azyle, žalovaný správne

zamietol sťažovateľovu žiadosť o azyl ako neprípustnú.
15. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, v ktorých tento napáda závery žalovaného o tom, že Česká
republika je právny a bezpečný štát, Správny súd v Bratislave upriamuje pozornosť na znenie jediného
článku Protokolu o azyle, podľa ktorého „Berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd
členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty za bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných

vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu...„. V zmysle
tohto ustanovenia je nesporné, že členské štáty Európskej únie sa vzájomne považujú za bezpečné
krajinypôvodu.Pretopokiaľvkonanínebolospochybnenéstanoviskoštátuvovzťahukžiadostištátneho
príslušníka iného členského štátu, nie je namieste spochybňovať záver žalovaného v predmetnej veci..
16. Z vykonaného dokazovania v administratívnom konaní mal súd za preukázané, že Česká republika

je členským štátom Európskej Únie, ktorá riadne dodržiava základné práva a slobody a poskytuje
svojím obyvateľom primeranú ochranu, vrátane ochrany pred prenasledovaním a vážnym bezprávím.
Táto skutočnosť je zároveň podporená zásadou vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ,
ktorá predpokladá, že všetky členské štáty zabezpečujú základnú ochranu základných práv, pokiaľ
neexistuje inštitucionálne potvrdenie opaku. Túto zásadu potvrdzuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

vo C-411/10 N.S., ktoré zdôrazňuje, že azylový systém založený na dôvere medzi štátmi zabraňuje
opakovanému meritu posudzovať situáciu žiadateľa, ak pochádza z iného členského štátu EÚ. V rámci
administratívneho konania žalovaný vykonal aj dokazovanie vypracovaním polytematickej správy o
krajine pôvodu žalobcu - Českej republike, z ktorej jednoznačne vyplýva, že voči Českej republike
nebol (a to ani do rozhodnutia súdu) iniciovaný postup podľa čl. 7 Zmluvy o Európskej Únii. Začatie

takéhoto konania nebolo preukázané ani v súdnom konaní. Skutočnosť, že žalobca podal formálnu
žiadosť o preskúmanie statusu Českej republiky ako bezpečnej krajiny a túto žiadosť adresoval
Európskemu Ombudsmanovi, Európskej komisii a Európskemu parlamentu nepostačuje pre potreby
konania o poskytnutí azylovej ochrany žalobcovi. Podľa ustanovení článku 7 ZEÚ môže byť postupna konštatovanie závažného porušenia základných hodnôt Únie iniciovaný len Európskou komisiou,
Európskym parlamentom alebo jednou tretinou členských štátov. Jednotlivec takýto proces nemôže sám
iniciovať ani ovplyvniť.

17. V týchto súvislostiach a v nadväznosti na ukončenie veci vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl je
pre tento postup jednou z rozhodujúcich skutočností, že žiadateľ o azyl je občanom členského štátu EÚ,
čo je aj prípad žalobcu. Z tejto časti hypotézy právnej normy bolo ako už súd vyššie uviedol potrebné
vychádzať a úlohou žalovaného bolo zistiť, či nenastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise,
ktorým je Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve

o založení Európskeho spoločenstva, podľa jediného článku ktorého je za prípustnú možno pokladať
žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v štyroch prípadoch: a/ ak členský štát,
ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy,
využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímaní
opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru; b/ ak bol iniciovaný postup
uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne Európska rada vo vzťahu

k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; c/ ak
Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský štát,
ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom
7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; d/ ak
by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského

štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná na základe
predpokladu,žejezjavneneodôvodnenábeztoho,abysúčasneakýmkoľvekspôsobom,podľaokolností
prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu.
18. Prípady uvedené Protokolom nemožno v prípade žalobcu pozorovať, a preto postup žalovaného
aplikáciou ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle bol správny a v súlade so zákonom.

19. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení žiada o uplatnenie výnimky podľa čl. 36 smernice 2013/32/
EU, správny súd sa s touto námietkou nemohol stotožniť. Žalobca je štátnym občanom členského
štátu Európskej únie, Českej republiky. Na situáciu žalobcu sa čl. 36 uvedenej procedurálnej smernice
nevzťahuje, pretože členské štáty EÚ sa navzájom považujú za bezpečné krajiny pôvodu, nie za „tretie
krajiny“ v zmysle smernice. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/32/EÚ o spoločných

konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v čl. 36 upravuje postup uplatnenia
koncepcie bezpečnej tretej krajiny. Ide o situáciu, keď žiadateľ nepochádza z členského štátu EÚ
ani z krajiny, ktorá je posudzovaná ako jeho krajina pôvodu, ale prichádza z iného štátu, ktorý spĺňa
podmienky na to, aby bol považovaný za bezpečný na návrat a v ktorom má žiadateľ možnosť požiadať
o medzinárodnú ochranu. Článok 36 obsahuje zoznam kritérií, ktoré musí tretia krajina spĺňať (ochrana

života a slobody, dodržiavanie zásady nonrefoulement, zákaz mučenia, prístup k azylovému konaniu).
Česká republika nie je pre potreby azylového konania považovaná za tretiu krajinu.
20. Na záver správny súd uviedol, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Vzhľadom na osobitosti súdneho

preskúmavaciehokonania,jepostačujúcestručnéuvedeniedôvodovsozáverom,žepostupžalovaného
správneho orgánu bol zákonný a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, čím sa
správny súd stotožnil s vecnými dôvodmi žalovaného správneho orgánu. V tejto súvislosti aj Ústavný súd
Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony
účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd
pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto
požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každýargument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Správny
súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými žalobcom uplatnenými námietkami. Z rozsudku ako celku
je zrejmý dôvod, pre ktorý správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby

a tým k jej zamietnutiu. Rovnako aj rozhodnutie žalovaného podľa názoru správneho súdu spĺňa
všetky náležitosti vyžadované správnym poriadkom. Rozhodnutie žalovaného je v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci; obsahuje
tiež predpísané náležitosti. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu; v odôvodnení rozhodnutia je opísaný priebeh konania, ako aj vyhodnotené skutočnosti, ktoré

boli zásadné pre výrok rozhodnutia aj s použitím relevantných právnych predpisov, na ktorých základe
bolo rozhodnuté.
21. S poukazom na uvedené považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne správne, a
preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
22. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi

nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

III. Konanie na kasačnom súde

23. Proti rozsudku správneho súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal sťažovateľ v

zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Rozsudok sťažovateľ považuje za nezákonný pre nesprávne právne
posúdenie veci, porušenie jeho procesných práv a nedodržanie zásad účinnej súdnej ochrany podľa
čl. 46 smernice 2013/32/EU, čl. 47 Listiny základných práv EÚ a čl. 33 Ženevskej dohody. (1951). Súd
nesprávne posúdil aplikáciu čl. 36 Smernice 2013/32/EU - možnosť výnimky z konceptu bezpečnej
krajiny pôvodu. Došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Listiny EÚ a je potrebné

uplatniť zásadu non-refoulement podľa čl. 33 Ženevskej dohody.
24. Uviedol nové skutočnosti a dôkazy: 1. vyjadrenie Odboru dopravy mesta Praha (Príloha Praha). Po
viac ako roku bolo vydané vyjadrenie potvrdzujúce protiústavnosť likvidácie petičného stánku Asgard. 2.
Nečinnosť Polície Českej republiky (Príloha nečinnosť). Polícia ČR dlhodobo nekoná a nerieši zaujatosť
v súvisiacich veciach. 3. Znemožnenie výkonu volebného práva (Príloha NSS - Voľby 24/2025). Dňa 3.

- 4.10.2025 mu bolo znemožnené hlasovať vo voľbách do Poslaneckej snemovne ČR.
25. Navrhol, aby Správny súd v Bratislave zrušil rozsudok č. k. 18Saz/4/2025-98, zrušil rozhodnutie
žalovanéhoMU-PO-111-34/2024-Žavecvrátilžalovanémunanovékonaniesaplikácioučl.36Smernice
2013/32/EU, priznal doplnkovú ochranu podľa § 13 zákona o azyle a rozhodol o trovách konania.
26. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV. Právny názor kasačného súdu
27. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
SSP)predovšetkýmpostupompodľa§452ods.1vspojenís§439SSPpreskúmalprípustnosťkasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal

sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej
sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu
spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
28. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 SSP bez nariadenia pojednávania (§ 455

SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.
januára 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).
29. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
správneho súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti

rozhodnutiu žalovaného vo veci neudelenia azylu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako
neprípustná podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle, a preto primárne v medziach
kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok
správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.
30. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku správneho súdu preskúmal tento napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,pričom skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a to najmä z pohľadu, či sa správny súd
vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v podanej žalobe.
31. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému

rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu,
s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k
záveru,ženezistildôvodnato,abysaodchýlilodrelevantnýchprávnychzáverov,ktoréspolusuvedením
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, s ktorými sa kasačný súd v plnom rozsahu

stotožňuje a v plnej miere naň odkazuje.
32. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania

za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
33. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie

azylu ako neprípustnú, ak žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali
skutočnosti uvedené v osobitnom predpise. Osobitným predpisom, uvedeným vo vyššie citovanom
ustanovení, je Protokol (č.24) o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (tiež
„Protokol o azyle“), pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie.
34. Podľa jediného článku Protokolu o azyle berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd

členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty za bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných
vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je
možnébraťdoúvahy,resp.pokladaťzaprípustnúžiadosťoazylpodanúštátnympríslušníkomčlenského
štátu iba v nasledovných prípadoch:
a) ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti

Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských
práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru;
b) ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne
Európska rada vo vzťahu k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ
štátnym príslušníkom;

c) ak Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský
štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s
článkom 7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom;
d) ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného
členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná

na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom,
podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu.
35. Kasačný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa uplatnenia čl. 36 smernice 2013/32/
EU uvádza, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/32/EU o spoločných konaniach o
poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( ďalej len „procedurálna smernica“) v čl. 36 upravuje

postup uplatnenia koncepcie bezpečnej tretej krajiny. Ide o situáciu, keď žiadateľ nepochádza z
členského štátu EÚ ani z krajiny, ktorá je posudzovaná ako jeho krajina pôvodu, ale prichádza z iného
štátu, ktorý spĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za bezpečný na návrat a v ktorom má žiadateľ
možnosť požiadať o medzinárodnú ochranu. Čl. 36 obsahuje zoznam kritérií, ktoré musí tretia krajina
spĺňať (ochrana života a slobody, dodržiavanie zásady non-refoulement, zákaz mučenia, prístup k

azylovému konaniu.
36.SťažovateľještátnymobčanomčlenskéhoštátuEurópskejúnie-Českejrepubliky.Natakútosituáciu
sa čl. 36 procedurálnej smernice nevzťahuje. Občianstvo Českej republiky, a teda členského štátu EÚ
je prekážkou uplatnenia tejto výnimky. Česká republika ako i členské štát EÚ sa považujú navzájom za
bezpečné krajiny a nie za „tretie krajiny“ v zmysle smernice. V danej veci je relevantné pre posudzovanie

ustanovenie čl. 33 ods. 2 písm. a) procedurálnej smernice, ktorý umožňuje považovať žiadosť občana
členského štátu za neprípustnú. Z uvedeného dôvodu preto nie je možné čl. 36 uvedenej procedurálnej
smernice uplatniť.37. V konaní neboli preukázané závažné dôvody domnievať sa, že v Českej republike - členskom štáte
EÚdochádzaksystematickémuazávažnémuporušovaniuľudskýchpráv,ktorébyodôvodňovaloodklon
od zásady vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi. Súdny dvor EÚ konštatoval vo veci C-411/10 a

C-493/10, N. S. a M. E., že zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ znamená, že každý
členský štát sa považuje za bezpečný pre ostatných občanov EÚ, avšak táto domnienka môže byť
vyvrátená len v prípade existencie systémových nedostatkov v azylovom systéme a ochrane základných
práv, ktoré predstavujú reálne riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.
38. Taktiež kasačný súd konštatuje, že voči Českej republike nie je iniciovaný postup podľa čl. 7 ZEU

a ani začiatok takéhoto konania nebol preukázaný v priebehu konania. V prípade sťažovateľa neboli
preukázané skutočnosti uvedené v Protokole č. 24 o azyle štátnych príslušníkov štátov EÚ pripojený k
Zmluve o založení Európskeho spoločenstva podľa jediného článku, za akých je možné žiadosť o azyl
podanú štátnym príslušníkom členského štátu pokladať za prípustnú.
39. Takisto sa kasačný súd nestotožnil s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa možného porušenia čl.
46 Smernice 2013/32/EU, čl. 47 Charty základných práv EÚ a čl. 33 Ženevskej dohody.

40. Z tohto pohľadu kasačný súd nezistil v postupe žalovaného ani správneho súdu žiadne pochybenie.
Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami
sťažovateľa sa správny súd v rozhodnutí náležite vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti
vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
41. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a
analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade
s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.

42. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.