Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723200869
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6723200869.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: A. B.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zast. JUDr. Andrej Poruban, PhD., advokát, so sídlom
Železničná 1444, 913 21 Trenčianska Turná, IČO: 50788361, proti žalovanému: STARLIFT, s. r. o.,
Sládkovičova 92, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36055697, zast. A. E. F., advokát, so sídlom Ambra
Pietra 10645/17, 036 01 Martin, IČO: 42434467, o zaplatenie peňažných nárokov, o odvolaní žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Cpr/2/2023-177 zo dňa 16. 10.
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol v časti o zaplatenie
150,05 Eur s príslušenstvom, výroku ktorým uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania v rozsahu 82 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o
ich výške a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Slovenskej pošty, a. s.,
Banská Bystrica, Partizánska cesta 9, IČO: 36 631 124, súdny poplatok v sume 25,00 Eur, pripojeným
príkazom na úhradu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 428,46 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy:
– 15,24 Eur od 01. 03. 2022 až do zaplatenia,
– 41,03 Eur od 01. 04. 2022 až do zaplatenia,
– 6,93 Eur od 01. 05. 2022 až do zaplatenia,
– 9,30 Eur od 01. 06. 2022 až do zaplatenia,
– 6,-- Eur od 01. 07. 2022 až do zaplatenia,

– 73,35 Eur od 01. 08. 2022 až do zaplatenia,
– 59,05 Eur od 01. 09. 2022 až do zaplatenia,
– 49,90 Eur od 01. 10. 2022 až do zaplatenia,
– 26,70 Eur od 01. 11. 2022 až do zaplatenia,
– 34,42 Eur od 01. 12. 2022 až do zaplatenia,
– 59,56 Eur od 01. 01. 2023 až do zaplatenia,
– 46,98 Eur od 01. 02. 2023 až do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu z a m i e t a .Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 82 % v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o ich výške.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, Partizánska cesta
9, IČO: 36 631 124 súdny poplatok v sume 25,00 Eur, pripojeným príkazom na úhradu.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“)
uviedol, že žalobca sa domáhal troch peňažných nárokov:

I. Nedoplatku mzdy v sume 4.000,-- Eur z titulu nesprávneho zaradenia pracovného miesta do 2. stupňa
náročnosti práce, keď mal byť zaradený do 3. stupňa za obdobie od januára 2020 do novembra 2022.
II. Z titulu nezaplateného mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas v roku 2022 v rozsahu 276,35 hodín
v sume 578,51 Eur.
III. Z titulu nevyplatenej odmeny za rok 2022 v sume 180,-- Eur;

všetko s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako bezdôvodnú.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, ktorý posúdil podľa §

120, § 119, § 91 ods. 1, 5, § 121 ods. 1, § 97 ods. 1, § 85, § 91 ods. 1, § 97 ods. 1, § 17 ods. 2,
§ 85 ods. 1, § 90 a § 91 zák. č. 311/2001 Zákonníka práce, § 37 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

5. Na základe vykonaného dokazovanie súd prvej inštancie zistil, že žalobcovi vznikol pracovný pomer

u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05. 12. 2017 s dojednaným druhom práce servisný
mechanik, žalobca vykonával údržbu vysokozdvižných vozíkov.

6. Žalobca svoj nárok uplatnil titulom nedoplatku na mzde v sume 4 000,- Eur z titulu nesprávneho
zaradenia jeho pracovného miesta do druhého stupňa náročnosti práce, keď mal byť zaradený do

tretieho stupňa, a to za obdobie od januára 2020 do novembra 2022.

6.1 Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol zaradený do druhého stupňa náročnosti práce,
pričom mal byť zaradený v treťom stupni náročnosti práce, nebolo tiež sporné, že v žalovanom období
žalobcovi bola celkovo vyplatená vyššia mzda (vrátane osobného ohodnotenia, podielových odmien)

a to zodpovedajúca tretiemu stupňu náročnosti práce.

6.2 Vo vzťahu k tomuto nároku súd prvej inštancie vychádzal zo znenia § 120 Zákonníka práce,
podľa ktorého mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom. Takýmto
predpisom je zákon 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde. Podľa § 120 Zákonníka práce (1) zamestnávateľ,

u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi
poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce
(ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci
nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v
sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre

stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. (2) Do mzdy podľa odseku 1 sa nezahŕňa mzda za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3), mzda za prácu nadčas (§ 121),
mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (§ 122), mzdové zvýhodnenie za prácu v sobotu (§ 122a),
mzdovézvýhodneniezaprácuvnedeľu(§122b),mzdovézvýhodneniezanočnúprácu(§123)amzdová
kompenzácia za sťažený výkon práce (§ 124). Do počtu odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny

práce nadčas a čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

6.3 Žalobcovi v zmysle funkčného a platového zaradenia s účinnosťou od 01. 01. 2020 bola
poskytovaná základná mzda vo výške 700,- Eur, osobné ohodnotenie za plnenie úloh spojených
s výkonom funkcie od 0 do 100,- Eur, podielová odmena od 0 do 400,- Eur podľa dosiahnutých výsledkov

servisnej činnosti, mimoriadna odmena určená vedúcim servisu a konateľom podľa individuálnych
výsledkov a výsledkov zamestnávateľa. S účinnosťou od 01. 01. 2021 bola dojednaná základná mzda
vo výške 740,- Eur, osobné ohodnotenie od 0 do 60,- Eur podľa počtu dní a odpracovaných hodín
v mesiaci, podielová odmena od 0,- do 400,- Eur podľa dosiahnutých výsledkov servisnej činnosti,mimoriadna odmena určená vedúcim servisu a konateľom podľa individuálnych výsledkov. Od 01.
11. 2021 predstavovala základná mzda 740,- Eur, osobné ohodnotenie 0,- až 180,- Eur, odmena
za špecializáciu 100,- Eur za plnenie úloh s výkonom špecialista, podielová odmena 0,- - 400,- Eur

podľa dosiahnutých výsledkov, mimoriadna odmena. Pri počte servisných hodín bolo rozpísané osobné
ohodnotenie od 120 hodín do 140 hodín 90,- Eur, 140 - 200 hodín 180,- Eur. Podľa vyjadrenia konateľa
žalovaného boli zamestnancom vrátane žalobcu vyplácané omnoho vyššie podielové odmeny, čo
vyplýva z mzdových listov.

6.4 Žalobcu stotožňoval pojem tarifnej mzdy s tzv. základnou zložkou mzdy v zmysle ust. § 119
Zákonníka práce.

6.5 V ustanovení § 119 ods. 3 Zákonníka práce je uvedené, že táto zložka je poskytovaná podľa
odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Podľa § 120 Zákonníka práce suma minimálnej
mzdy predstavuje spodnú hranicu výšky celkovej (t.j. nie základnej) mzdy zamestnanca, na ktorú má

zamestnanec nárok aj v prípade, ak by jeho mzda nedosiahla v kalendárnom mesiaci
túto sumu. Celková mzda je tvorená súhrnom jednotlivých vyplatených zložiek uvedených v ust. § 118
Zákonníka práce.

6.6 K argumentácii žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že je pravdou, že v ustanovení § 119

ods. 3 Zákonníka práce je rozlíšená základná zložka mzdy poskytovaná podľa odpracovaného času
a ďalšie zložky mzdy. Okresný súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že zložky mzdy predstavujúce
osobné ohodnotenie, podielovú mzda ako aj mimoriadnu odmenu, sú ponechané na voľnej úvahe
zamestnávateľa a ich vyplatenie nie je vždy isté. Mal však za to, že tak ako to vyplýva z aktuálnej právnej
úpravy, práve z tohto dôvodu je zakotvené v ust. § 120 Zákonníka práce, že v prípade, ak tieto

neisté zložky odmeňovania spolu so základnou mzdou nedosahujú zákonom garantovanú minimálnu
sumu je povinnosť zamestnávateľa doplatiť ju do tejto výšky zamestnancovi v tom-ktorom mesiaci. Zo
žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by základná zložka mzdy mala byť touto minimálnou
sumou inak by ust. § 120 Zákonníka práce stratilo opodstatnenie. Aj keď je v ustanovení § 120 ods. 1
Zákonníka práce, na ktorý žalobca poukazoval uvedené, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi

poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce
príslušného pracovného miesta, zároveň je v odstavci 2 citovaného ustanovenia vymenované, ktoré
zložky mzdy sa nezahrnú do mzdy podľa ods. 1. Medzi ne nepatrí osobné ohodnotenie, podielová
odmena ani mimoriadna odmena. Zo znenia § 120 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva vo vzťahu k
povinnosti zamestnávateľa poskytnúť mzdu najmenej na úrovni sumy minimálneho mzdového nároku

pre stupeň náročnosti príslušného pracovného miesta, ak mzda v kalendárnom mesiaci nedosiahne
sumu minimálneho mzdového nároku, je rovnako ako v zákone o minimálnej mzde uvedené, že na
určenie nároku sa zásadne vychádza z úhrnu plnení, ktoré sú mzdou v zmysle ustanovenia 118 ods. 1
Zákonníka práce. Z tejto sa vylúčia len tie zložky ktoré sú podľa § 120 ods. 2 Zákonníka práce zo zákona
vylúčené. Všetky ďalšie vyplatené zložky napr. odmeny, prémie, osobné ohodnotenia a fakultatívne

dohodnuté príplatky sú súčasťou porovnávanej mzdy a z celkovej mzdy zamestnanca sa na účely
zistenia nároku na doplatok neodpočítavajú. Pri zisťovaní nároku na doplatok a výpočte jeho výšky
do sumy minimálnej mzdy sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o minimálnej mzde vylúčia tam
uvedené sumy (napr. mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok), pričom ostatné zložky mzdy ktorými
môžubyťajfakultatívnedohodnutépríplatkyamzdovézvýhodnenia,motivačnéformymzdyakoodmeny

a cieľové odmeny, sú súčasťou celkovej mzdy zamestnanca, ktorá sa porovnáva s aktuálnou sumou
minimálnej mzdy.

6.7 Primárnym účelom zákonného ust. § 120 Zákonníka - inštitútu minimálnych mzdových nárokov
je prostredníctvom súm minimálnych mzdových nárokov garantovať spodnú hranicu výšky mzdy

zamestnanca vykonávajúceho práce určitej náročnosti. Nejedná sa však len o základnú zložku mzdy.

6.8 V tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ako bezdôvodnú z dôvodu, že nebolo sporné, že
žalovaný poskytol žalobcovi mzdu najmenej na úrovni sumy minimálneho mzdového nároku pre tretí
stupeň náročnosti jeho práce.

-
7. Súd prvej inštancie v ďalšom preskúmal nárok uplatnený žalobcom, ktorým sa domáhal zaplatenia
sumy 578,51 Eur s prísl. z titulu nepreplatenej práce nadčas v období od 11. 01.2022 do 30. 11. 2022.
Žalobca vychádzal pri výpočte zo sumy 25 % jeho priemerného zárobku v zmysle ust. § 121 ods. 1Zákonníka práce a z výkazov odpracovaných hodín, ako aj z údajov o jednotlivých zložkách mzdy za
mesiace január až december 2022.

7.1 Žalovaný nespochybňoval obsah výkazov odpracovaných hodín žalobcom, ani skutočnosť, že
žalobca nebol vedúcim zamestnancom, ani zamestnancom vykonávajúcim koncepčné a tvorivé činnosti,
poukázal však na článok VI. bod 2 pracovnej zmluvy, podľa ktorej bola dohodnutá dĺžka pracovného
času 8 hodín denne s prestávkou na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút, ktorá sa do pracovného
času nezapočítavala. Poukázal na ust. § 37 z č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, podľa ktorého

sa čas, ktorý je strávený pracovníkom na pracovnej ceste inak, ako plnením pracovných úloh sa na
účely tohto zákona nepovažuje za výkon práce.

7.2 Žalobca tvrdil, že cesta autom ku klientovi a od klienta nebola jeho dobou odpočinku, ale súčasťou
jeho pracovných úloh. K dispozícii bol žalovanému viac ako bolo dojednané v pracovnej zmluve, a preto
mu musí patriť mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas.

7.3Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žedojednaniečlánkuVII.ods.1pracovnejzmluvy,podľaktorého
je v mesačnej mzde žalobcu zahrnutá aj práca nadčas, je v rozpore s ust. § 121 ods. 2 Zákonníka
práce, a teda neplatné.

7.4 Za spornú medzi stranami súd prvej inštancie ustálil skutočnosť, či možno považovať cestu žalobcu
od klienta a späť za výkon práce. Ak áno, či vykonával žalobca prácu nadčas, t. j. nad určený týždenný
pracovný čas mimo rámca rozvrhu pracovných zmien v zmysle ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce a v
akom rozsahu. Sporné bolo tiež, či možno odpočítať od vykázaných odpracovaných hodín žalobcom v
žalovanom období polhodinovú prestávku na jedlo a odpočinok v zmysle § 91 Zákonníka práce.

7.5 Zástupca žalovaného uviedol, že vzhľadom k charakteru práce žalobcu nebolo možné presne
stanoviť časový úsek obednej prestávky.

7.6 Súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca vykonával prácu ako servisný technik 40 hodín

týždenne s prípadnou prácou nadčas, najviac 48 hodín týždenne. Dĺžka pracovného času bola 8
hodín denne s tým, že prestávka na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút sa do pracovného času
nezapočítava. Pracovná doba bola dojednaná ako pohyblivá so začiatkom pracovného času medzi 6.
a 8. hodinou.

7.7 V konaní bolo nesporné, že žalobca vykonával prácu u klientov, pričom vykonával prácu v obvode
celého západného Slovenska. Sám si stanovoval začiatok pracovnej doby v rámci dojednaného rozpätia
a robil výkaz odpracovaných hodín.

7.8 Uplatnený nárok posudzoval okresný súd podľa § 85, § 91 ods. 1, § 97 ods. 1 Zákonníka práce.

7.9 V danom prípade bolo nesporné, že miesto odchodu žalobcu ku klientom predstavovalo bydlisko
žalobcu. Z týchto dôvodov okresný súd považoval aj jeho cestu domov od klienta za výkon práce pre
žalovaného, nie čas jeho oddychu, ktorý mohol tráviť inde a iným spôsobom. Rovnako bolo preukázané,
že žalobca odchádzal za klientami v zmysle pokynov žalovaného, a to v čase a na miesto ním určenom.

Žalobca sa nemohol sám rozhodnúť, kedy a kam sa dostaví. Z týchto dôvodov mal okresný za to, že
sa jednalo v danej veci o obdobný prípad ako bol riešený rozsudkom súdneho dvora zo dňa 10. 09.
2015 vo veci C-266/14 (Tyco) a teda vychádzajúc zo záverov rozhodnutia tohto súdu mal za to, že treba
považovať v danom prípade aj cestu od klienta domov za výkon práce žalobcu pre žalovaného. Tento
čas presiahol v zmysle pripojených listinných dôkazov - výkazov odpracovanej doby dojednaný čas v

pracovnej zmluve.

7.10 Okresný súd uviedol, že tvrdenie žalovaného, že cestu od klienta domov nemožno považovať za
výkon práce je v rozpore so znením ustanovenia § 85 ods. 1 Zákonníka práce, keďže žalobca aj v tomto
časovom úseku vykonával a plnil prácu pre žalovaného v súlade so svojou pracovnou zmluvou, dokonca

si žalovaný tieto externé hodiny aj vyúčtoval pre svojich klientov. Pokiaľ podľa výkazu odpracovaných
hodín žalobca v žalovanom období odpracoval viac, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve (t.j. aj v
čase,ktorýstrávilcestoudomov),vznikolmuvzmysleust.§121Zákonníkaprácenároknazaplatenieza
prácu nadčas. Obdobie výkonu práce uvedená vo výkazoch žalobcu, ani spôsob výpočtu nadčasovýchhodín žalovaný nespochybnil. Súd prvej inštancie poukázal na podporu svojho záveru na rozsudok
Súdneho dvora zo dňa 10. 09. 2015 vo veci C–266/14, kde sa jednalo o obdobný prípad, nakoľko
sa jednalo o pracovníka, ktorý vykonával montáže a údržbu bezpečnostných systémov na území ktoré

zahŕňalo celú provinciu a každý deň sa presúval zo svojho bydliska na miesto, kde mal vykonávať
pracovnú činnosť na základe pokynov zamestnávateľa. Vzdialenosť bývala odlišná a teda aj denný
pracovný čas. Súdny dvor k tomuto uviedol, že pokiaľ ide o pojem pracovný čas v zmysle čl. 2 bod 1
Smernice číslo 2003/88, už opakovane rozhodol, že uvedený pojem definuje akúkoľvek dobu, v priebehu
ktorej pracovník pracuje pre zamestnávateľa a je mu k dispozícii, pričom vykonáva svoju činnosť alebo

svoje povinnosti v súlade z vnútroštátnymi právnymi predpismi. Je to protiklad k času odpočinku. Ako
prejudiciálnu otázku súd riešil, či v danej situácie sú splnené prvky pojmu pracovný čas pri presune
medzi bydliskom a klientami pracovníka, resp. či je ho potrebné považovať za čas oddychu. V bode 32
tohto rozhodnutia súd dospel k záveru, že presuny pracovníkov, ktorí majú takéto zamestnanie na to aby
sa dostali ku klientom určeným ich zamestnávateľom sú nevyhnutným prostriedkom výkonu technických
služieb týchto pracovníkov pre klientov.

7.11 Námietku žalovaného, že doba dojednanej polhodinovej prestávky na obed v pracovnej zmluve sa
nemôže započítať do pracovnej doby napriek tomu, že jej čerpanie nebolo presne určené súd prvej
inštancie považoval za dôvodnú. V zmysle ustanovenia § 91 Zákonníka práce prestávky v práci na
jedenie a odpočinok netvoria síce súčasť pracovného času, ale môžu byť súčasťou obsahu pracovného

záväzku zamestnanca. Z obsahu pracovnej zmluvy vyplýva, že táto prestávka bola jej účastníkmi
dojednaná. Je zrejmé, že vzhľadom k charakteru výkonu práce žalobcu, ako aj meniacej sa vzdialenosti
bydliska od miesta jeho výkonu práce, žalovaný ako jeho zamestnávateľ nemal možnosť mu presne
stanoviťjejčasovýrozvrh.Tátopovinnosťaninevyplývazust.§91a§90ZP.Každopádnečasprestávky,
nemožno považovať za výkon práce a domáhať sa za túto dobu poskytnutia náhrady mzdy.

7.12 Z týchto dôvodov súd prvej inštancie v tejto časti žalobu žalobcu zamietol ako bezdôvodnú,
keď v dňoch, v ktorých žalobca odpracoval viac ako bol fond pracovnej doby nezapočítal 30-
minútovú prestávku na obed. V prevyšujúcej časti tohto nároku súd žalobe vyhovel. Vyhovel aj v časti
požadovaného úroku z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ a vykonávacieho vládneho

nariadenia 87/1995 Z. z. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi daný uplatnený nárok vo výške
428,46 Eur s prísl. a zamietol v časti, v ktorej žalobca uplatnil aj nárok za 30 minútové prestávky na
obed (150,05,- Eur s prísl.).

8. V treťom žalobnom nároku sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 180 EUR ako rozdielu medzi jemu

priznanou a vyplatenou ročnou odmenou a odmenou vyplatenou ostatným zamestnancom. Mal za to,
že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu, že si žalobca uplatňoval voči nemu
svoje práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, konkrétne správne
zaradenie svojho pracovného miesta do tretieho stupňa náročnosti práce.

8.1 Okresný súd uviedol, že konateľ žalovaného Ing. Miroslav Luby na prvom pojednávaní dňa 20. 03.
2024 uviedol, že pred rozhodnutím o koncoročných odmenách za rok 2022 sa u neho doma konalo
v septembri stretnutie - večierok firmy k výročiu jej založenia. Pred všetkými ho tam žalobca nazval
zlodejom z dôvodu, že na inom stretnutí u neho doma mal objaviť, že má v garáži paletový vozík. Táto
situácia bola síce vysvetlená, ale bolo to veľmi nepríjemné. Priamo na večierku ho upozornil aby sa

zdržal takýchto vyjadrení a aj jeho nadriadený pán G. ho na upozornil na nevhodné správanie. Vyvodil
z toho práve tento záver, že sa mu to odrazí na výške koncoročnej odmeny. Následne ešte žalobca
odmietol vykonať služobnú cestu do Trnavy a zorganizoval stretnutie s iným zamestnancom z Veľkého
Krtíša, hoci v ten deň mali každý mať prácu inde.

8.2 V súvislosti s výpoveďou konateľa firmy zástupca žalobcu uviedol, že podľa ustanovenia § 119a a
§ 13 ods. 8 Zákonníka práce sa môže zamestnanec domáhať právnej ochrany z titulu diskriminácie v
prípade, keď si chráni svoje práva a oprávnené záujmy.

8.3Okresnýsúd posudzovaluplatnenýnárokvsúlades§13,§119a Zákonníkapráce. Zustanovenia

§ 13 ods.9 Zákonníka práce nevyplýva explicitne akej právnej ochrany sa má zamestnanec, ktorý sa
domnieva že jeho práva boli porušené podľa odsekov 1-8 citovaného ust. domáhať. Procesnoprávna
záruka proti diskriminácii na pracovisku je upravená v Antidiskriminačnom zákone v spojení s Civilným
sporovým poriadkom. Ustanovenie § 9 ADZ upravuje že oprávnená osoba sa môže najmä domáhaťaby sa upustilo od konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav, alebo poskytlo primerané
zadosťučinenieprípadnenáhradanemajetkovejujmyvpeniazoch.Predpokladomúspešnostiuplatnenia
nárokov podľa citovaného ustanovenia je existencia protiprávneho diskriminačného konania, vzniknutá

ujma týmto konaním a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobný návrh musí obsahovať presný popis
skutočností, ktoré nasvedčujú diskriminácii a uvedenie ktorého z týchto nárokov sa domáha.

8.4 Pokiaľ si žalobca uplatňoval tento nárok z dôvodu, že ku kráteniu jeho koncoročnej odmeny v
porovnaní s ostatnými zamestnancami malo dôjsť preto, že sa domáhal správneho zaradenia do stupňa

náročnosti práce, bolo preukázané, že táto požiadavka bola žalovaným uznaná za dôvodnú. Žalobca k
žalobe sám pripojil dôkaz o tom, že k takémuto zaradeniu zo strany žalovaného došlo dňa 29. 11. 2022.
Obrátené dôkazné bremeno sa týka prípadov skončenia pracovného pomeru v zmysle druhej vety § 13
ods. 9 ZP. Žalovaný prostredníctvom výpovede konateľa firmy na pojednávaní pred súdom odôvodnil
kráteniekoncoročnýchodmienžalobcujehosprávanímvočiosobe konateľafirmynafiremnomvečierku.
K výpovedi konateľa firmy ohľadom incidentu na firemnom večierku u neho doma sa žalobca nevyjadril

ani písomne, ani prostredníctvom jeho zástupcu. Z uvedených dôvodov okresný súd toto skutkové
tvrdenie žalovaného považoval za nesporné v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP. Pričom uvedené podľa
žalovaného bolo hlavným dôvodom prečo bola odmena žalobcovi vyplatená v nižšej výške ako ostatným
v jeho pracovnom zaradení. Skutočnosť, že žalobca na večierku konanom pri príležitosti výročia firmy
pred všetkými ostatnými zamestnancami mal neprávom obviniť konateľa firmy z trestnej činnosti, ktoré

tvrdenie sa ukázalo nepravdivé, žalobca nevyvrátil. Nebolo ani preukázané, že by podal podnet na
začatie trestného stíhania, alebo iné oznámenie o protispoločenskej činnosti konateľa firmy žalovaného.
Aj keď sa tento večierok konal mimo pracovnú dobu a mimo sídla firmy, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že je nesporné, že úzko súvisel s činnosťou firmy a boli na ňom prítomní ostatní zamestnanci.
Krátenie odmeny z tohto titulu, ktorá bola nenárokovateľnou zložkou mzdy, považoval súd prvej inštancie

za primerané a dôvodné a nárok žalobcu na doplatenie odmeny z uvedených dôvodov zamietol.

9. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP, vzhľadom na pomer
úspechu strán v spore. Zároveň vzhľadom na výsledok sporu uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
súdny poplatok.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca aj žalovaný v súlade s § 355 ods.
1 CSP v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP.

11. Žalovaný podal odvolanie do časti rozsudku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 428,46

Eur s príslušenstvom, do závislého výroku o náhrade trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná
mu plnú náhradu trov konania. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11.1 V odvolaní žalovaný namietal rozhodnutie súdu v časti priznania nároku žalobcovi na mzdu (ako
práce nadčas) za cestu naspäť od zákazníka, keď cesta bola ukončená až po časovom úseku 8,5
hod. od začiatku cesty k zákazníkovi. Súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne právne posúdil,
keďže žalobca v posudzovanom období nevykonával žiadnu prácu nadčas, súd mal aplikovať ust.

§ 96b Zákonníka práce, ktoré sa týka danej situácie. Poukázal na čl. VI. bodu 2 pracovnej zmluvy
- Dĺžka pracovného času je 8 hodín denne a § 37 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách.
V prípade žalobcom tvrdených prác, nadčasy mali vzniknúť iba v prípade pracovných ciest (výjazdov na
opravu zariadení ku klientom žalovaného). V takýchto prípadoch je začiatok pracovného času určený
momentom začiatku cesty (t.j. v čase, keď žalobca naštartuje vozidlo žalovaného a ide ku zákazníkovi

– tento moment vždy spĺňal pohyblivý začiatok pracovného času od 6:00 hod. do 8:00 hod.). Uvedený
začiatok pracovnej doby potvrdzuje aj žalobca, keď vždy vypočítava celkový pracovný čas tak, že
začiatkom označuje výjazd z miesta jeho výkonu práce (Čachtice). V čase údajnej práce nadčas žalobca
už nevykonával žiadne pracovné úlohy pre žalovaného ako zamestnávateľa, ale už iba cestoval späť do
Čachtíc, čo sa za prácu nadčas nepovažuje. Žalobca nevykonával v čase po ukončení pracovného času

pracovné úlohy pre žalovaného, ale cestoval už len (síce pracovne) späť do Čachtíc, a teda v tomto
čase neplynula žalobcovi riadna pracovná doba a nie je tento čas považovaný ani za nadčas. Z ust. §
96b Zákonníka práce vyplýva, že táto doba môže byť kompenzovaná ako náhrada za stratu času. Takáto
náhrada však dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným nebola. Zároveň zdôraznil, že ak cesta žalobcuspäť spĺňa pojem „pracovný čas“ v zmysle judikatúry EÚ, neznamená to automaticky vznik nároku
mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas, ktoré si žalobca uplatňuje. Žalovaný neporušil Zákonník
práce, konkrétne ust. § 96b a § 97, keďže v danom prípade absentuje naplnenie tam uvedených

požiadaviek.

11.2 Žalovaný tiež namietal, že absentuje zákonná podmienka práce nadčas. Poukázal na § 93
ods. 3 písm. a) Zákonníka práce „Pri pružnom pracovnom čase je práca nadčas práca vykonávaná
zamestnancom na príkaz zamestnávateľa, alebo s jeho súhlasom, mimo základného času pri uplatnení

pružného pracovného dňa nad dĺžku pracovnej zmeny pripadajúcej na príslušný deň podľa rozvrhu
týždenného pracovného času určeného zamestnávateľom“. Zákonník práce vyžaduje buď príkaz
zamestnávateľa alebo jeho súhlas. Príkaz žalovaného ako zamestnávateľa nebol v prípade žalobcu
daný. Rovnako tak nebol daný ani súhlas žalovaného ako zamestnávateľa s prácou nadčas. Súd
nemohol dôjsť k skutkovému zisteniu, že žalovaný prikazoval (alebo súhlasil) žalobcovi vykonávať prácu
nadčas.

12. Žalobca podal odvolanie do výroku rozhodnutia ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá
a do výroku o náhrade trov konania. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd
žalobe v celom rozsahu vyhovie, prípadne rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší. Žalobca uviedol, že
odvolanie podáva z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h), t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie

mu nesprávnym procesným postupom znemožnil aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12.1 Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, pokiaľ išlo o zamietnutie jeho

žaloby v časti uplatneného nároku z titulu nesprávneho zaradenia pracovného miesta do druhého stupňa
náročnosti práce, keď mal byť zaradený do tretieho stupňa. Súd aplikoval nesprávne právnu normu,
a to § 120 ZP, resp. ju nesprávne interpretoval, nesprávne vyložil jej účel. Nesprávne stotožnil pojem
doplatok s fakultatívnymi plneniami, ktorých vyplatenie nikdy nebolo isté na začiatku mesiaca. Doplatok
je kogentný inštitút, ktorý garantuje vyplatenie najnižšej úrovne mzdy zodpovedajúcej náročnosti práce.

Zamestnanec musí mať od začiatku istotu, že za odpracovaný mesiac dostane sumu, ktorá bude
adekvátna charakteristike pracovného miesta, bez ohľadu na rozhodnutie zamestnávateľa. Naopak,
fakultatívne zložky odmeny predstavovali doplnok k tomu, čo zo zákona patrilo za odpracovaný mesiac.
Tieto osobitné odmeny - ako pohyblivý prvok - mali výlučne motivačný charakter, pričom ich vyplatenie
aj tak v konečnom dôsledku záviselo od voľnej úvahy žalovaného. Poukázal na to, že v ust. § 120 ods.

2 ZP sa hovorí iba o zákonných kompenzáciách za prácu v neštandardných časoch (nadčas, sviatok
atď.) alebo podmienkach (sťažený výkon), z pochopiteľných dôvodov sa v ňom nespomínajú žiadne
osobné ohodnotenia, podielové odmeny ani mimoriadne odmeny, ako ich vymenúva súd v bode 18.
odôvodnenia, pretože zákon sa zaoberá iba nárokmi, ktoré výslovne vyplývajú z právnej úpravy.

12.2 Ďalej žalobca v odvolaní namietal nepriznanie nároku za prácu nadčas, keď súd odpočítal od
preukázateľne odpracovaného pracovného času 30 minútovú prestávku v práci. Uviedol, že došlo k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn.3Sžo/43/2016,
podľa ktorého „Ustanovenie § 99 Zákonníka práce necháva na vôli zamestnávateľa, akým spôsobom
bude uskutočňovať evidenciu pracovného času zamestnancov. V zmysle § 91 ods. 5 Zákonníka práce

sa prestávky na odpočinok a jedenie nezapočítavajú do pracovného času. Z uvedeného vyplýva, že
z evidencie pracovného času zamestnancov musí byť zrejmé, kedy si jednotliví zamestnanci čerpali
prestávku na odpočinok a jedenie.“ V prejednávanom prípade však nebola dodržaná ani povinnosť
poskytnúť prestávku, ani povinnosť viesť riadnu evidenciu, pričom zbaviť sa týchto povinností nie je
možné ani napriek tomu, že ide o mobilného zamestnanca, ako to nesprávne konštatoval súd prvej

inštancie. Predložené výkazy neboli spochybnené žalovaným, žalovaný ani nepredložil žiadne dôkazy
o tom, že prestávky v práci boli čerpané. Súd teda nemal odpočítavať za každý deň 30 minút z
odpracovaného času.

12.3 V odvolaní žalobca namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej zamietol jeho

návrh na priznanie nevyplatenej odmeny za rok 2022 v sume 180 Eur s príslušenstvom. Poukázal na
to, že súd porušil právo na spravodlivý proces, keď považoval výpoveď konateľa žalovaného o tom,
že žalobca ho nazval zlodejom za nespornú len preto, že k nej nezaujal žiadne stanovisko. Uviedol,
že opakovane zdôrazňoval, že takýto incident sa nikdy nestal a žalovaný si až po podaní žaloby natakéto niečo spomenul, čím sa snažil spätne legitimizovať krátenie odmeny. Aj samotný súd si protirečí,
keď v bode 49 odôvodnenia uviedol: „Žalovaný argumentoval tým, že ohľadom nesprávneho zaradenia
žalobcu do stupňa náročnosti práce, prebiehala o tom medzi nimi komunikácia. Správne zaradenie mu

bolo priznané, ale z tohto titulu žalobcovi nevznikol žiaden mzdový nárok. Čo sa týka odmeny, jedná
sa o nenárokovateľnú zložku mzdy, ktorú stanovuje konateľ podľa svojho uváženia. V danom prípade
tento prihliadol na spôsob komunikácie žalobcu s nadriadeným, ako aj na plnenie jeho pracovných úloh
na pracovisku. V roku 2020 dochádzalo u neho k častým problémom pri plnení zadaných úloh - mal
neskoršievýjazdykzákazníkom, nerešpektovalpokynynadriadených.Zástupcažalobcuktomuuviedol,

a že žalobcovi nikdy neboli vyčítané tvrdené skutočnosti. Ak by táto argumentácia bola pravdivá, nemal
by vôbec dostať odmenu. Nedostal nijaké upozornenia na nedostatky v komunikácii so zákazníkmi“.

12.4 K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa žalobcu došlo aj tým, že okresný súd úplne
opomenul aplikovať § 11 Antidiskriminačného zákona o presune dôkazného bremena, pretože ide o
spor týkajúci sa nerovnakého zaobchádzania. Namietal, že medzi konaním žalobcu s cieľom vymôcť

súlad s § 120 ZP oznámením o stupni náročnosti práce zo dňa 29. 11. 2022 a následným znížením
odmeny v decembri 2022 existuje zjavná príčinná – vecná a predovšetkým časová – súvislosť, ktorá
zakladá podozrenie na diskriminačné zaobchádzanie. Došlo tu teda k nepriaznivému zaobchádzaniu
zo strany žalovaného v nadväznosti na vymáhanie práv, za ktoré nemožno nikoho penalizovať.
Súdny dvor EÚ dokonca rozhodol, že ak je systém odmeňovania úplne netransparentný malo by

sa dôkazné bremeno presunúť na odporcu bez ohľadu na to, či zamestnanec preukázal existenciu
prípadu diskriminácie prima facie (C-109/88). A v tomto prípade je postup žalovaného pri určovaní
výšky ročnej odmeny úplne svojvoľný a nejasný. Súd zároveň porušil právo na spravodlivý proces aj
tým, že nerešpektoval smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2023/970 z 10. 05. 2023, ktorou
sa posilňuje uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu

rovnakej hodnoty prostredníctvom transparentnosti odmeňovania a mechanizmov presadzovania. Tento
právny akt síce ešte nie je transponovaný do slovenskej legislatívy, v zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ (C-129/96 a ďalšie) orgány členských štátov – vrátane súdov – sa musia zdržať výkladu národného
práva, ktorý by mohol ohroziť ciele sledované smernicou. Cieľom smernice je lepšie, účinnejšie a
transparentnejšie uplatňovanie práva na rovnakú odmenu za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty,

zlepšiť presadzovanie zásady rovnakej odmeny a chrániť pracovníkov a riešiť ich obavu z nepriaznivých
dôsledkov pri uplatňovaní tejto zásady, čo sa týka predovšetkým Článku 18 (Presun dôkazného
bremena) a Článku 25 (Viktimizácia a ochrana pred menej priaznivým zaobchádzaním). V neposlednom
rade mal súd pri pochybnostiach vykonať aj dôkazy, ktoré neboli navrhnuté (§ 319 CSP), napríklad
svedkov údajného incidentu na večierku.

12.5 Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnu aplikáciu ustanovení zákona, pokiaľ súd rozhodoval
o trovách konania. Poukázal na to, že si uplatnil tri samostatné nároky, pomer úspechu tak mal byť
správne určený 2:1 v prospech žalovaného, keďže došlo k zamietnutiu dvoch nárokov a v jednom nároku
bolo vyhovené, a teda úspech žalovaného by bol 33 % a nie 82 %.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozhodnúť tak, že súd žalobu zamietne. K
tvrdeniu o nesprávnych záveroch súdu prvej inštancie k minimálnym mzdovým nárokom uviedol, že
nesúhlasí s argumentáciou žalobcu. V plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie. Žalobcovo poukazovanie na účel normy je nesprávne, keďže cieľom zákonodarcu bolo

dosiahnuť, aby v konečnom dôsledku mal zamestnanec mzdu minimálne vo výške jeho minimálneho
mzdového nároku podľa stupňa náročnosti práce. Pokiaľ ide o prestávky v práci poukázal na to,
že žalobca nespochybnil čerpanie polhodinovej prestávky na jedenie a odpočinok. Tvrdenie žalobcu
o nečerpaní prestávky v práci v konaní absentovalo z jediného dôvodu, a to, že takéto tvrdenie by
nebolo pravdivé, keďže žalobca prestávku v práci vždy čerpal. K námietkam žalobcu k rozdielnej ročnej

odmene uviedol, že súd správne aplikoval CSP. V prípade, ak žalobca považoval tvrdenia žalovaného
za nesprávne, mal prostriedok procesnej obrany využiť. V danom prípade nejde ani o diskriminačné
zaobchádzanie a aplikácia diskriminačného zákona je vylúčená, keďže na takýto záver neboli splnené
zákonné podmienky. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal rozhodnutie o náhrade trov konania, žalobca
si uplatnil svoje nároky jednou žalobou, a teda súd prvej inštancie správne rozhodol.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie sa otázkou mzdy
za prácu nadčas zaoberal dôkladne a správne ju posúdil. Argumentácia žalovaného odkazujúca na
§ 96b Zákonníka práce sa neuplatní, pretože je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES Európskehoparlamentu a rady o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a výkladom, ktorý prijal Súdny
dvor EÚ. Tento paragraf sa výlučne vzťahuje „na čas pracovnej cesty mimo rámca rozvrhu pracovnej
zmeny, ktorý nie je prácou nadčas“. V tomto prípade však išlo o prácu nadčas. Žalobca bol k dispozícii

zamestnávateľovi, vykonával prácu na mieste určenom zamestnávateľom a spôsob dopravy na toto
miesto mu určil zamestnávateľ. Rozsah pracovného času bol evidovaný vo výkazoch a odpracovaných
hodinách, ktoré schvaľoval zamestnávateľ, a ktoré tvorili podklad pre vyúčtovanie mzdy. Neobstojí ani
odkaz na zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, pretože sa nezaoberá pracovným časom/
dobou odpočinku a ich evidenciou ale výlučne cestovnými náhradami, ktoré nekompenzujú mzdu za

vykonanú prácu. Žalovaný tiež nesprávne interpretuje pravidlo posudzovania práce nadčas. Súhlas
zamestnávateľa môže byť písomný, ústny alebo učinený mlčky. Žalovaný vedel o vykonávanej práci
nadčas z predložených výkazov, ktoré schvaľoval. Napriek tomu nikdy a nijakým spôsobom žalobu
neupozornil, že s výkonom práce nadčas nesúhlasí. Práca nadčas bola vykonávaná dokonca na príkaz
zamestnávateľa,pretožetenurčoval,ktorýchklientovtrebanavštíviť,vktorýdeň.Poukázalnauznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/24/2019, podľa ktorého „Nariadenou prácou nadčas je i práca

vykonávaná síce bez výslovného príkazu, avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním
výsledkov práce zamestnanca. Nesplnenie podmienky prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby
práce neznamená stratu povahy vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že
by zamestnancovi nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas“.

15. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu odkázal na ním podané odvolanie.

16. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne:

a) v časti zamietnutia nároku na zaplatenie nedoplatku mzdy v sume 4.000,-- Eur s prísl. z titulu
nesprávneho zaradenia pracovného miesta do 2. stupňa náročnosti práce, keď mal byť zaradený do 3.
stupňa za obdobie od januára 2020 do novembra 2022
b) vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť sumu 428,46 Eur s úrokom z
omeškania 5 % ročne – titulom nezaplateného mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas v roku 2022,

c)vovýroku,ktorýmsúdprvejinštanciezamietolžalobcomuplatnenýnároktitulomnevyplatenejodmeny
za rok 2022 v sume 180,-- Eur s prísl..

Krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie:

a) v časti zamietnutia uplatneného nároku žalobcom titulom nezaplateného mzdového zvýhodnenia za
prácu nadčas v roku 2022 vo výške 150,05 Eur s prísl.,
b) v závislých výrokoch, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania
a povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok.

17. Žalobca podal odvolanie v časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorými zamietol ním uplatnené
nároky:
na nedoplatok mzdy v sume 4.000,-- Eur s prísl. z titulu nesprávneho zaradenia pracovného miesta do
2. stupňa náročnosti práce, keď mal byť zaradený do 3. stupňa za obdobie od januára 2020 do novembra
2022,

z titulu nevyplatenej odmeny za rok 2022 v sume 180,-- Eur s prísl.,
z titulu nezaplateného mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas v roku 2022 vo výške 150,05 Eur s prísl..

18. Žalovaný podal odvolanie proti výroku rozhodnutia, ktorým mu okresný súd uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 428,46Eur.sprísl. titulunezaplatenéhomzdovéhozvýhodneniazaprácunadčasvroku2022.

19. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

20. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie
v častiach, ktoré odvolací súd potvrdil. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých

rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre
rozhodnutie o veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil správne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito
dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

23. Odvolania žalobcu v týchto častiach odvolanie a žalovaného nepoukazujú na žiadne také dôvody,
ktoré by podmieňovali zmenu rozhodnutia.

24. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie
dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 215 CSP rozhodol na základe zisteného skutkového
stavu, skutkový stav subsumoval pod správne normy hmotného práva, ktoré správne interpretoval.

25. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol nároku žalobcu na
zaplatenie nedoplatku mzdy v sume 4.000,-- Eur s prísl. vzniknutý nesprávnym zaradením jeho
pracovného miesta do druhého stupňa náročnosti práce, keď mal byť zaradený do tretieho stupňa

25.1 Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie namietal nesprávnosť záveru súdu prvej

inštancie, v časti, ktorou súd zamietol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie nedoplatku mzdy
v sume 4.000,-- Eur s prísl. vzniknutý nesprávnym zaradením jeho pracovného miesta do druhého
stupňa náročnosti práce, keď mal byť zaradený do tretieho stupňa. V odvolaní žalobca tvrdil, že súd
aplikoval nesprávne právnu normu, a to § 120 ZP, resp. ho nesprávne interpretoval, nesprávne vyložil
jehoúčel,nesprávnestotožnilpojemdoplatoksfakultatívnymiplneniami,ktorýchvyplatenienikdynebolo

isté na začiatku mesiaca. Zamestnanec podľa žalobcu musí mať od začiatku istotu, že za odpracovaný
mesiac dostane sumu, ktorá bude adekvátna charakteristike pracovného miesta. Osobitné odmeny
- ako pohyblivý prvok - mali výlučne motivačný charakter, ich vyplatenie záviselo od voľnej úvahy
žalovaného. Poukázal na to, že v ust. § 120 ods. 2 ZP sa hovorí iba o zákonných kompenzáciách
za prácu v neštandardných časoch (nadčas, sviatok atď.) alebo podmienkach (sťažený výkon). Z

pochopiteľných dôvodov sa v ňom nespomínajú žiadne osobné ohodnotenia, podielové odmeny ani
mimoriadne odmeny, ako ich vymenúva okresný súd v bode 18. odôvodnenia, pretože zákon sa zaoberá
iba nárokmi, ktoré výslovne vyplývajú z právnej úpravy.

25.2 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením veci súdom prvej inštancie na základe

zisteného skutkového tak, ako to súd uviedol v bodoch 11. - 23. odôvodnenia rozhodnutia. Z rozhodnutia
vyplýva, že podľa aktuálnej úpravy je na zabezpečenie minimálnej mzdy zakotvené v § 120 ZP, že
ak neisté zložky odmeňovania spolu so základnou mzdou spolu nedosahujú zákonom garantovanú
minimálnu sumu, povinnosť zamestnávateľa je doplatiť do tejto výšky ju zamestnancovi v tom, ktorom
mesiaci. Je správny záver okresného súdu, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by

základná zložka mzdy mala byť tou minimálnou sumou, inak by ust. § 120 ZP stratilo opodstatnenie.
Ustanovenie § 120 zákona č. 311/2001 Z. z. stanovuje kogentnú spodnú hranicu odmeňovania viazanú
na príslušný stupeň náročnosti práce. Pri kontrole jej dodržania sa posudzuje dosiahnutá mzda ako úhrn
mzdových plnení v rozhodnom období, so súčasným rešpektovaním zákonných výluk, t.j. nezarátaním
tých plnení, ktoré právny poriadok výslovne priznáva nad rámec minimálneho mzdového nároku (typicky

mzdové zvýhodnenia za prácu nadčas, vo sviatok, v noci, v sobotu a nedeľu či za sťažený výkon práce).
Prvoinštančný súd správne vyložil zákonom predpísanú hranicu pre zodpovedajúci stupeň náročnosti
práce s úhrnom mzdových plnení, ktoré žalobca v jednotlivých mesiacoch preukázateľne
dosiahol a logicky, presvedčivo i dôkazne podopreto uzavrel, že mesačná mzda žalobcu predmetnú
hranicu prekračovala.

25.3 Odvolací súd považuje namietanú žalobcu o nesprávnosti právneho posúdenia veci v tejto časti
za nedôvodnú a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.26. V ďalšom odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol nárok
uplatnený žalobcom na zaplatenie odmeny za rok 2022 v sume 180,- Eur. s prísl..

26.1 Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia ním
uplatneného nároku na zaplatenie odmeny za rok 2022 v sume 180,- Eur. s prísl., z dôvodu, že súd
porušil právo na spravodlivý proces, keď považoval výpoveď konateľa žalovaného o tom, že žalobca
ho nazval zlodejom za nespornú len preto, že k nej nezaujal žiadne stanovisko. Tvrdil, že súd úplne
opomenul aplikovať § 11 Antidiskriminačného zákona o presune dôkazného bremena. V odvolaní

uviedol, že medzi konaním žalobcu s cieľom vymôcť súlad s § 120 ZP, oznámením o stupni náročnosti
práce zo dňa 29. 11. 2022 a následným znížením odmeny v decembri 2022 existuje zjavná príčinná –
vecná a predovšetkým časová súvislosť, ktorá zakladá podozrenie na diskriminačné zaobchádzanie.
Došlo tu teda k nepriaznivému zaobchádzaniu zo strany žalovaného v nadväznosti na vymáhanie
práv. Súdny dvor EÚ dokonca rozhodol, že ak je systém odmeňovania úplne netransparentný malo
by sa dôkazné bremeno presunúť na odporcu bez ohľadu na to, či zamestnanec preukázal existenciu

prípadu diskriminácie prima facie (C-109/88), súd zároveň porušil právo na spravodlivý proces tým,
že nerešpektoval smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2023/970 z 10. 05. 2023, ktorou
sa posilňuje uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu
rovnakej hodnoty prostredníctvom transparentnosti odmeňovania a mechanizmov presadzovania. V
neposlednom rade súd pri pochybnostiach mal vykonať aj dôkazy, ktoré neboli navrhnuté (§ 319 CSP),

napríklad svedkov údajného incidentu na večierku.

26.2Odvolacísúdudáva,žežalobcasažaloboudomáhalzaplateniasumy180EUR akorozdielu
medzi jemu priznanou a vyplatenou ročnou odmenou a odmenou vyplatenou ostatným zamestnancom.
Mal za to, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu, že si uplatňoval voči nemu

svoje práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, konkrétne správneho
zaradenie svojho pracovného miesta do tretieho stupňa náročnosti práce.

26.3 Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že krátenie
koncoročných odmien žalobcu bolo z dôvodu jeho správania voči osobe konateľa firmy na firemnom

večierku, toto mal byť hlavný dôvod prečo bola odmena žalobcovi vyplatená v nižšej výške než ostatným
v jeho pracovnom zaradení. Skutočnosť, že žalobca na večierku konanom pri príležitosti výročia firmy
pred všetkými ostatnými zamestnancami mal neprávom obviniť konateľa firmy z trestnej činnosti, ktoré
tvrdenie sa ukázalo nepravdivé žalobca nevyvrátil. Aj keď sa tento večierok konal mimo pracovnú dobu
a mimo sídla firmy je nesporné, že úzko súvisel s činnosťou firmy a boli na ňom prítomní ostatní

zamestnanci. Nárok žalobcu na doplatenie odmeny z uvedených dôvodov okresný súd zamietol.

26.4 V súvislosti s argumentáciou žalobcu v odvolaní poukazujúcou na inú procesnú úpravu v CSP a §
11 zák. č. 365/2004 Z.z., v ktorom je upravené dôkazné bremeno, tak, že zaťažuje žalovaného odvolací
súd udáva, že okresný súd zistil skutkový stav v súlade s CSP, ktorý následne správne právne posúdil.

26.5 Špeciálne úpravy uvádzané žalobcom nevylučujú aplikáciu ustanovení všeobecných ustanovení
CSP, ani ustanovenia § 151 CSP. Súd prvej inštancie v súlade s § 151 CSP zistil skutkový stav tak,
že krátenie koncoročnej odmeny žalobcu bolo z dôvodu jeho správania voči osobe konateľa firmy
na firemnom večierku. Skutočnosť, že žalobca na večierku konanom pri príležitosti výročia firmy pred

všetkými ostatnými zamestnancami neprávom obvinil konateľa firmy z trestnej činnosti, ktoré tvrdenie
sa ukázalo nepravdivé, žalobca nevyvrátil, a preto nárok žalobcu na doplatenie odmeny okresný súd
zamietol. Dôvodom krátenia odmeny na základe zisteného skutkového stavu nebola diskriminácia.
Odvolateľ v odvolaní namietal, že opakované zdôrazňoval, že takýto incident sa nikdy nestal, avšak
z obsahu spisu uvedené tvrdenie odvolacím súdom nebolo zistené.

26.6 Odvolacia námietka žalobcu, že súd v súlade s § 319 CSP (§ 311 CSP) môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, nespôsobujú vecnú
nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko vzhľadom na zistený skutkový stav, nepopreté
tvrdenia žalovaného žalobcom nebol dôvod vykonať iné dôkazy. Nemožno prehliadnuť, že právny

režim ochrany pred diskrimináciou a viktimizáciou sa aktivuje len za splnenia zákonných predpokladov
na strane zamestnanca. Podľa § 2a ods. 1 a 8 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „antidiskriminačný zákon“) je neprípustné, aby bol zamestnanec neoprávnene postihnutýza to, že uplatňuje právo na rovnaké zaobchádzanie alebo sa domáha ochrany pred diskrimináciou.
V nadväznosti na to § 11 antidiskriminačného zákona upravuje mechanizmus prenesenia dôkazného
bremena. Zamestnanec musí najskôr uniesť dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania, že bol konkrétne

za uplatnenie práva rovnakého zaobchádzania znevýhodnený – teda identifikovať chránenú aktivitu,
nepriaznivé opatrenie a aspoň základné indície kauzálneho vzťahu medzi nimi. Až ak sa takáto
domnienka rozumne vytvorí, prechádza dôkazné bremeno na zamestnávateľa, aby preukázal legitímny,
primeraný a nediskriminačný dôvod rozdielneho zaobchádzania. V danej veci žalobca tvrdil, že mu
zamestnávateľ vyplatil za rok 2022 ročnú odmenu 100, Eur, ostatným zamestnancom 280,- Eur, čím

žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, z dôvodu, že si uplatňoval svoje práva, konkrétne
správne zaradenie svojho pracovného miesta do 3. stupňa náročnosti práce. Odvolací súd však
konštatuje, že takéto tvrdenie zostalo na úrovni všeobecnej domnienky, bez uvedenia presvedčivých
skutkových okolností, z ktorých by už na prvý pohľad vyplývalo, že krátenie odmeny bolo reakciou práve
na uplatňovanie práva rovnakého zaobchádzania. Žalobca nepredložil kvalifikované indície svedčiace
o tom, že kritériá pre priznanie odmeny boli ad hoc zmenené len vo vzťahu k nemu. Samotná blízkosť

v čase nepostačuje na založenie domnienky viktimizácie podľa § 11 antidiskriminačného zákona. Na
druhej strane, žalovaný uviedol a v konaní artikuloval dôvod spätý s konkrétnym správaním žalobcu
na firemnom podujatí ako nezávislé kritérium, pre ktoré ročnú odmenu nevyplatil v plnom rozsahu. Aj
keď ide o nenárokovateľnú zložku, pri ktorej je zamestnávateľ oprávnený uplatniť diskrečnú úvahu,
platí, že kritériá musia byť racionálne, predvídateľné a uplatňované rovnomerne. Z obsahu spisu

však nevyplývajú indície, že by uvedený dôvod bol len zástupným argumentom maskujúcim postih
za uplatnenie práv. Za daného zisteného skutkového stavu nemožno uzavrieť, že krátenie odmeny
predstavovalo „neoprávnený postih“ v zmysle § 2a ods. 1 a 8 antidiskriminačného zákona; naopak,
vyplýva ako reakcia na popísané správanie žalobcu. Námietka žalobcu, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces, tým, že okresný súd nerešpektoval smernicu Európskeho parlamentu a Rady

(EÚ) 2023/97 z 10.05.2023, ktorou sa posilňuje uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a
ženy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty prostredníctvom transparentnosti odmeňovania
a mechanizmov presadzovania, vzhľadom na zistený skutkový stav nespôsobuje vecnú nesprávnosť
rozhodnutia.

26.7 Z uvedených dôvodov odvolacia námietka žalobcu v tejto časti nie je dôvodná a odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o zamietnutie nároku na ročnú odmenu za rok 2022.

27. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, v časti ktorou rozhodol o žalobcom
uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 578,51 Eur z titulu nepreplatenej práce

nadčas v období od 11. 01.2022 do 30. 11. 2022. Súd prvej inštancie v tejto časti rozhodol tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 428,46 Eur s prísl., vo zvyšku žalobu zamietol (t.j. 150,05
Eur s prísl.).

27.1 Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému podal odvolanie

žalovaný a v časti zamietnutia žaloby žalobca.

27.2 Medzi stranami bolo sporné, či možno považovať cestu žalobcu od klienta späť za výkon práce,
ak áno, či vykonával žalobca prácu nadčas.

27.3 Žalovaný nespochybňoval obsah výkazov odpracovaných hodín (vypracovaný žalobcom) v roku
2022. V konaní bolo tiež nesporné, že žalobca nebol vedúcim zamestnancom ani zamestnancom
vykonávajúcim koncepčné činnosti v zmysle ust. § 121 ods.2 Zákonníka práce, s ktorým mohlo byť
v súlade so zákonníkom práce dohodnuté, že vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca nadčas.
Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu záveru, že dojednanie v článku VII. ods. 1 pracovnej

zmluvy,podľaktoréhojev mesačnejmzdežalobcuzahrnutáajprácanadčasje vrozporesustanovením
§ 121 ods. 2 Zákonníka práce, a teda neplatné.

27.4 Súd prvej inštancie z titulu uplatneného nároku žalobcom na nepreplatenú prácu nadčas v období
od 11. 01.2022 do 30. 11. 2022 priznal žalobcovi sumu 428,46 Eur s prísl., vo zvyšku žalobu zamietol

(t.j. 150,05 Eur s prísl.), keďže v pracovnej zmluve dojednanú dobu polhodinovej prestávky na obed (v
jednotlivých dňoch) nie je možné započítavať do pracovnej doby ani keď jej čerpanie nebolo presne
určené.27.5 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a ním uvedenými
dôvodmi v časti priznania nároku žalobcovi vo výške 428,46 Eur s prísl.. Odvolanie žalovaného
namietajúce nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie nespôsobuje vecnú

nesprávnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie v tejto časti správne zistil skutkový stav, ktorý správne
právne posúdil. Odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie uvedené v bodoch 36.- 45.. Súd prvej inštancie správne považoval cestu žalobcu od klienta
späť za výkon práce, žalobca aj v tomto časovom úseku vykonával a plnil prácu pre žalovaného v súlade
so svojou pracovnou zmluvou, dokonca si žalovaný tieto externé hodiny aj vyúčtoval pre svojich klientov

(t.j. využíval ich). Pokiaľ podľa výkazu odpracovaných hodín žalobca v žalovanom období odpracoval
viac, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve (t.j. aj v čase, ktorý strávil cestou domov), vznikol mu
v zmysle ust. § 121 Zákonníka práce nárok na zaplatenie za prácu nadčas. Obdobie výkonu práce
uvedená vo výkazoch žalobcu, ani spôsob výpočtu nadčasových hodín žalovaný nespochybnil. Odvolací
súd zdôrazňuje, že žalobca odchádzal za klientami v zmysle pokynov žalovaného, a to v čase a na
miesto žalovaným určené. Žalobca nemohol sám rozhodnúť kedy a kam sa dostaví. Správne potom

okresný súd mal za to, že sa jednalo v danej veci o obdobný prípad ako vo veci rozhodnutia Súdneho
dvora zo dňa 10. 09. 2015 C–266/14, z ktorého vyplýva, že treba považovať v tomto prípade aj cestu
od klienta domov za výkon práce žalobcu pre žalovaného. Vo vzťahu k dôvodom uvedeným žalovaným
v odvolaní odvolací súd udáva, že je zrejmé, že žalobca vykonával prácu s charakterom dochádzania
k zákazníkovi v teréne, pričom cestovné presuny k zákazníkovi a späť predstavovali nevyhnutný,

predvídateľný a priamo účelový sprievodný jav plnenia pracovných úloh v režime § 97 a § 121 Zákonníka
práce. Nie je rozhodujúca formálna existencia písomného príkazu zamestnávateľa; súhlas s prácou
nadčas sa môže prejaviť aj konkludentne a vyplýva zo spôsobu organizácie práce a dlhodobej tolerancie
výkonu nad rámec rozvrhu, osobitne ak zamestnávateľ poznal rozsah vykonávanej činnosti, výsledky
práce preberal a vo vlastnom hospodárskom záujme ich stabilne využíval. Miesto odchodu žalobcu ku

klientom predstavovalo bydlisko žalobcu. Z týchto dôvodov správne okresný súd považoval aj jeho
cestu domov od klienta za výkon práce pre žalovaného, nie čas jeho oddychu. Žalobca sa nemohol
sám rozhodnúť, kedy a kam sa dostaví. Okresný súd skutkové okolnosti náležite zhodnotil a bez
pochybenia dospel k záveru, že žalobca vykonával prácu nadčas. Odvolacia námietka žalovaného
smerujúca k nesprávnemu právnu posúdeniu je preto nedôvodná.

27.5.1 Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na nesprávnu aplikáciu ust. § 96b zák. 311/2001
Z.z., uvedené ustanovenie upravuje len náhradu za stratu času, podľa ktorej zamestnávateľ môže
v kolektívnej zmluve alebo so zástupcami zamestnancov dohodnúť, že za čas pracovnej cesty mimo
rámca rozvrhu pracovnej zmeny, ktorý nie je prácou nadčas alebo pracovnou pohotovosťou, patrí

zamestnancovi dohodnutá peňažná náhrada alebo náhradné voľno s náhradou mzdy v sume jeho
priemerného zárobku, toto nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie
v tomto prípade správne za výkon práce a prácu nadčas považoval aj cestu späť z miesta výkonu práce
z dôvodov ako bolo uvedené vyššie.

27.5.2 Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti
výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 428,46 Eur s úrokom z omeškania.

27.6 Súd prvej inštancie vo zvyšku uplatnený nárok žalobcu z titulu nepreplatenej práce nadčas v období
od 11. 01.2022 do 30. 11. 2022 (t.j. rozdiel medzi 578,51 Eur a 428,46 Eur s prísl.) 150,05 Eur s prísl.

zamietol, z dôvodu, že čas dojednanej polhodinovej prestávky na obed v pracovnej zmluve sa nemôže
započítavať do pracovnej doby, z dôvodu, že tieto prestávky nemožno považovať za výkon práce a
domáhať sa za túto dobu poskytnutia náhrady mzdy.

27.6.1 Žalobca v odvolaní namietal, že došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď súd odpočítal od

preukázateľne odpracovaného pracovného času 30 minútovú prestávku.

27.6.2 Odvolací súd udáva, že ustanovenie § 99 Zákonníka práce necháva na vôli zamestnávateľa,
akým spôsobom bude uskutočňovať evidenciu pracovného času zamestnancov. V zmysle § 91 ods. 1,
5, 3 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je

dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Prestávky na odpočinok a
jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času. V zmysle § 91 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ
je povinný oznámiť zamestnancom prestávku na odpočinok a jedenie spôsobom ustanoveným v §
90. Z uvedeného vyplýva, že z evidencie pracovného času zamestnancov musí byť zrejmé, kedy sijednotliví zamestnanci čerpali prestávku na odpočinok a jedenie. V prejednávanom prípade výkazy
práce žalobcu neboli spochybnené žalovaným, pričom z nich nebolo zistené čerpanie prestávok na
odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva,

či bola dodržaná povinnosť poskytnúť prestávku a povinnosť viesť riadnu evidenciu, pričom zbaviť sa
týchto povinností nie je možné napriek tomu, že ide o mobilného zamestnanca. Žalovaný ani nepredložil
žiadne dôkazy, že by prestávky v práci boli čerpané, teda nie je zrejmé, či žalobca vykonával prácu
pre žalovaného počas celej doby, tak ako to bolo zachytené vo výkazoch, alebo v rámci tejto doby mal
prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Nie je zrejmé z rozhodnutia súdu prvej inštancie,

na základe čoho dospel k záveru, že žalobca čerpal tieto povinné prestávky v práci, či v čase, ktorý súd
prvej inštancie odčítal vykonával žalobca prácu pre zamestnávateľa alebo nie.

27.6.3 V tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vzhľadom na nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné, a preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozhodnutie súdu prvej v tejto
časti, ktorou zamietol žalobu v časti o zaplatenie 150,05 Eur s prís. v súlade s § 389 ods. 1, písm. b) a

§ 391 ods. 1 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne prejednať vec v tejto časti, prípadne
zopakovať dokazovanie. Na základe vykonaného dokazovania uviesť rozhodný skutkový stav (vrátanie
zistenia,čižalobcačerpalpovinnéprestávkyvpráci,čivčase,ktorýsúdprvejinštancieodčítal vykonával

žalobca prácu pre zamestnávateľa alebo nie) a tento posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona.
Myšlienkový postup zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený. Po skutkovom vymedzení predmetu konania súd podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval
a prečo pod tieto ustanovenia skutkový stav podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav, tak

aby jeho skutkové a právne závery boli preskúmateľné. Súd rozhodnutie odôvodní v súlade s § 220
ods. 2 CSP.

29. Odvolací súd zrušil aj závislé výroky, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu
trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok, o týchto opätovne podľa výsledku konania súd

prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí, zároveň sa vysporiada s námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.