Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/17/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125012761
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125012761.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci odsúdeného: A. B.,
t. č. vo VTOS v ÚZVJS Hrnčiarovce n/P, v konaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa
18.11.2025 sp. zn. 8PP/63/2025 - 156, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2026 v Trnave,

takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v A.,
z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zo dňa 18.11.2025, sp. zn.
8PP/63/2025 - 156 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie“), rozhodol tak, že (citácia): ,,podľa § 66 ods. 1,

ods. 2 Trestného zákona, § 67 ods. 1 Trestného zákona a § 415 ods. 1 Trestného poriadku súd žiadosť
odsúdeného: A. B., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom C. XXX, C., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody
v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý
mu bol uložený:
· rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 18.01.2018, sp. zn. 3T/80/2010, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.09.2020, sp. zn. 3To/66/2018,

z a m i e t a“.

Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil v rozsahu č. l. 156 až 162 spisu.

Proti napadnutému uzneseniu zahlásil ihneď, po vyhlásení daného uznesenia, sťažnosť odsúdený
(viď č. l. 154 spisu; ďalej aj ,,sťažnosť odsúdeného“), ktorú následne odôvodnil písomnými podaniami

doručenými súdu prostredníctvom svojich obhajcov, a to podaním na č. l. 170 až 175 spisu (doručené
súdu prvého stupňa) a podaním na č. l. 230 až 234 spisu (doručené už sťažnostnému súdu), v ktorom
odôvodnení svojej sťažnosti uviedol (ako z neho vyrozumel sťažnostný súd), že napadnuté uznesenie je
podľa jeho názoru nesprávne, medzi jeho výrokovou časťou a jeho odôvodnením je zrejmý rozpor, kedy
navyše boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, čo spôsobilo
nesprávnosť výrokovej časti napadnutého uznesenia [§ 189 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného

poriadku].Danéodôvodnil(zasúčasnéhopoukazunarozhodovaciupraxnajvyššiehočiústavnéhosúdu)
tým, že (pre obsiahlosť textu tu zostručnené/zosumarizované)
- súd prvého stupňa len formálne preskúmal všetky pre konanie rozhodné skutočnosti a nedostatočne sa
vysporiadal s otázkou naplnenia tzv. materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie odsúdeného
z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej aj ,,VTOS“), pričom odsúdený tieto podmienky svojím správaním
sa vo VTOS naplnil; rozhodnutie súdu by nemalo byť svojvoľné, čo je však práve prípad napadnutého

uznesenia.- odsúdený vo VTOS preukázal polepšenie sa, čo plynie z vyhodnotenia doterajšieho VTOS ako
celku a v ňom zaznamenaných zmien/vývoja jeho osobnosti (súd prvého stupňa ale rezignoval na
hodnotenie dynamiky/zmeny správania sa odsúdeného vo VTOS). Pokiaľ súd prvého stupňa založil

napadnuté uznesenie na vyhodnotení počiatočnej fázy VTOS či časovo izolovaných (t. j. krátkodobých/
nepretrvávajúcich) negatívnych poznatkoch o správaní sa odsúdeného vo VTOS (napr. sotenie iného
spoluväzňa v roku 2015), nekonal správne, mal brať do úvahy celé doterajšie obdobie 16tich rokov
VTOS. V súhrne je správanie sa odsúdeného stabilizované, kontinuálne primerané/vyhovujúce, pričom
nie je správnou úvaha, že inštitút podmienečného prepustenia z VTOS sa má uplatňovať len výnimočne

(uplatniť sa má totiž vždy, ak sú na jeho aplikáciu naplnené zákonné predpoklady, čo tu sú).
- súd prvého stupňa tendenčne vyselektoval zo zistených skutočností len niektoré (predchádzajúca
trestná činnosť, skoro 10 rokov starý negatívny poznatok o odsúdenom z VTOS zvýraznený tendenčne
vo svetle hodnotenia odsúdeného počas VTOS až za obdobie rokov 2021 až 2024, a pod.). Pokiaľ ide
o disciplinárne previnenia z rokov 2021 až 2024, je potrebné brať do úvahy, že odsúdený bol opakovane
premiestňovaný medzi ÚZVJS, čo je do istej miery zásah do fungovania jednotlivca (odsúdený nie

je dokonalou osobou, nie je bez chyby, no dané neznamená, že sa vo VTOS nepolepšil). Od roku
2015 mal odsúdený pritom len menej závažné previnenia (neustlaná posteľ, vstup do nesprávnych
priestorov v posilňovni atď.). V posledných približne 2/3 trestu je správanie odsúdeného relatívne dobré/
stabilizované, výkyvy sa vyskytli v dôsledku zmeny ÚZVJS a adaptácie na nové režimové podmienky.
- počas VTOS však odsúdený pracoval (povinnosti si v tomto smere plnil riadne/svedomito), rešpektoval

pravidlá ÚZVJS, o čom svedčia aj preradenia odsúdeného počas VTOS postupne až do ÚZVJS
s minimálnym stupňom stráženia. Priebeh VTOS u odsúdeného vytvoril dostatočné podmienky na
vedenie riadneho života na slobode (aj podľa znaleckých záverov odsúdený spĺňa predpoklady na
úspešnú resocializáciu, na čo však súd prvého stupňa nereagoval). Odsúdený má 51 rokov, trestnej
činnosti sa dopúšťal vo svojej mladosti, pred viac ako 20timi rokmi. S daným sa však súd prvého

stupňa dostatočne nevysporiadal, pričom neprípustne prisúdil rozhodujúcu váhu pri svojom rozhodovaní
predošlej trestnej činnosti odsúdeného, teda skutkom, pre ktoré bol odsúdený pred vyše 16timi rokmi.
Súd prvého stupňa nevyhodnotil riadne zo spisu plynúce poznatky o odsúdenom a ani starostlivo
neposúdil prostredie, do ktorého by sa odsúdený po prípadnom podmienečnom prepustení z VTOS
dostal (ide o stabilné zamestnanie a funkčné rodinné zázemie), čo predstavuje porušenie práv

odsúdeného a zároveň nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia.
- nie je korektná úvaha súdu prvého stupňa, podľa ktorej sa odsúdený nachádza vo VTOS už druhýkrát,
nakoľko aktuálny VTOS je v porovnaní s tým prvým dlhoročným trestom, a ak podľa názoru súdu
prvého stupňa prvý svojím trvaním krátky VTOS nestačil na nápravu odsúdeného, dané neznamená, že
doterajší v poradí druhý VTOS nenaplnil u odsúdeného účel trestu predčasne v zmysle predpokladov

zakotvených v § 66 ods. 1 Trestného zákona.
- aj hodnotiaca správa z ÚZVJS, ktorú nemožno tu bagatelizovať, odporúča podmienečné prepustenie
odsúdeného z VTOS (a je to práve ÚZVJS, v ktorom odsúdený trest vykonáva, kto disponuje tými
najkomplexnejšími/najrelevantnejšími informáciami o odsúdenom), pričom súd prvého stupňa mal brať
do úvahy aj aktuálny postoj odsúdeného k ním v minulosti páchanej trestnej činnosti (ten je sebakritický).

- súd prvého stupňa riadne nevyhodnotil ani zmeny v rodinnom prostredí odsúdeného, vyznačujúce
sa zintenzívnením kontaktu medzi odsúdeným a jeho dcérou, ktorá (ako mladá dospelá osoba) ho
pravidelne vo VTOS navštevuje, majú dobrý vzťah, čo by chcel odsúdený rozvíjať na slobode a byť jej
oporou.
- nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že by nebol u odsúdeného predpoklad vedenia riadneho

života na slobode. Odsúdený preukázal, že pre prípad podmienečného prepustenia z VTOS má
zabezpečené zamestnanie, pričom počas VTOS urobil maximum preto, aby sa vedel na slobode riadne
živiť; dané však súd prvého stupňa vôbec nebral do úvahy.
- v prípade zamietnutia žiadosti o podmienečné prepustenie z VTOS má by navyše odsúdenému
súdom jasne/zrozumiteľne vysvetlené, čo má ešte učiniť a ako sa správať počas ďalšieho VTOS, aby

mohol docieliť naplnenie oboch tzv. materiálnych podmienok podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona pre
úspešné jeho budúce podmienečné prepustenie z VTOS. Súdne rozhodnutie totiž musí mať aj výchovný
charakter, odsúdený z neho musí vedieť vyčítať, čo všetko nateraz zabránilo úspechu jeho žiadosti
o podmienečné prepustenie z VTOS a čo všetko ešte musí urobiť, aby mohol byť s budúcou žiadosťou
o podmienečné prepustenie z VTOS úspešný. V opačnom prípade, a za situácie, kedy odsúdený má

dojem, že za účelom pre neho pozitívneho rozhodnutia súdu o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie
z VTOS urobil maximum, no jeho žiadosť bola zamietnutá, môže dané mať veľmi negatívne dôsledky
pre ďalší resocializačný proces odsúdeného vo VTOS. Súd nemal vychádzať len z predošlej trestnej
činnosti odsúdeného.- aktuálne je navyše vedené konanie o premene zvyšku trestu na trest domáceho väzenia; z hľadiska
dlhodobej kontroly/ochrany spoločnosti predstavuje podmienečné prepustenie odsúdeného z VTOS
efektívnejší/vhodnejší nástroj, než premena zvyšku trestu na trest domáceho väzenia.

Vzhľadom na uvedené odsúdený navrhol (ako z posúdenia obsahu jeho sťažnosti v zmysle § 62 ods.
1 Trestného poriadku sťažnostný súd vyrozumel), aby Krajský súd v Trnave ako súd sťažnostný zrušil
napadnuté uznesenie v celom rozsahu, a aby vec vrátil súdu prvého stupňa za účelom jej nového
prejednania a rozhodnutia o nej, alternatívne, aby sám rozhodol v danej veci tak, že odsúdeného
podmienečne prepustení z VTOS za súčasného uloženia skúšobnej doby (aj na 7 rokov, za súčasného

probačného dohľadu v trvaní 3 rokov a uloženia primeraných obmedzení/povinností).

Prokurátorka sa ihneď, po vyhlásení napadnutého uznesenia, vzdala práva na podanie sťažnosti (č. l.
154 spisu), k sťažnosti odsúdeného sa osobitne nevyjadrila (č. l. 176; č. l. 230 spisu).
Posúdenie sťažnosti odsúdeného sťažnostným súdom. Podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku súd
môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich

povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti
povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia
slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu
odňatia slobody;

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného
trestu odňatia slobody;
c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo

rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody;
súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.

Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na
povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Podľa § 66 ods. 3 Trestného zákona, ak odsúdený má vykonať viac trestov odňatia slobody, odsúdený
môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa
odseku 1 písm. a) až c), § 67 ods. 1 a 2 a celého zvyšku trestu podľa § 68 ods. 2.

Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin alebo osoba odsúdená
na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej na doživotie môže byť podmienečne
prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.

Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Sťažnostný súd na podklade podanej sťažnosti odsúdeným postupoval podľa § 192 ods. 1
Trestného poriadku, pričom preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, súlad výrokovej časti
napadnutéhouzneseniasjehoodôvodnením,akoikonaniepredchádzajúcejehovydaniu,pričomdospel

k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu totiž sťažnostný súd
zistil, že súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanom prípade (ešte)
nie sú dané podmienky na postup súdu podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 66 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona a s § 67 ods. 1 Trestného zákona v podobe podmienečného prepustenia
odsúdeného z VTOS. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výroku napadnutého

uznesenia, žiadne procesné pochybenia súdu prvého stupňa sťažnostný súd vlastným prieskumom
nezistil. Za mierny nedostatok v kontexte celého vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa
na verejnom zasadnutí dňa 18.11.2025, i keď sťažnosťou odsúdeného nenapadnutý, možno považovať
oboznámenie len anonymizovanej/internetovej verzie tzv. súbehového rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011, čo bolo spôsobené najmä oneskorenou súčinnosťou daného

okresného súdu so súdom prvého stupňa, viď č. l. 26 a č. l. 167 spisu, no súd prvého stupňa na
účely tohto sťažnostného konania napokon zabezpečil v (napokon poskytnutej) súčinnosti s Okresným
súdom Nitra do spisu kópiu daného rozsudku, viď č. l. 177 až 226 spisu, a tak i možnosť riadneho
sťažnostného prieskumu zistení plynúcich z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa.Možno tak (napokon) skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo vzťahu k výroku
napadnutého uznesenia procesne správne, podľa názoru sťažnostného súdu cesta súdu prvého stupňa
k napadnutému uzneseniu bola ,,procesne čistá“, aj čo do plného zachovania práv procesných strán na

konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje procesné práva.

Z vyššie citovaných ustanovení § 66, § 67 Trestného zákona vyplýva, že súd môže odsúdeného
podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody po splnení jednak formálnej podmienky a to
zákonom stanovenej doby výkonu trestu, a jednak po splnení dvoch materiálnych podmienok, ktorými

sú (i) plnenie povinností a správanie odsúdeného vo výkone trestu, ktorými preukázal polepšenie (t. j.
polepšenie sa), a (ii) skutočnosť, že sa od odsúdeného môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny
život (t. j. prognóza vedenia riadneho života). Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého
stupňa k správnemu záveru, že u odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, teda že v zmysle § 66 ods. 1, § 67 ods. 1 Trestného zákona
vykonal potrebnú (pomernú) časť z výmery uloženého (súhrnného) trestu. Danému záveru nie je teda

čo vytknúť, sťažnostný súd týmto plne odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa
stotožňuje (viď štvrtý odsek na strane 11 napadnutého uznesenia, č. l. 161 spisu).

Sťažnostný súd ďalej k splneniu tzv. prvej materiálnej podmienky (t. j. polepšenie odsúdeného) a tzv.
druhejmateriálnejpodmienky(t.j.prognózavedeniariadnehoživotaodsúdenýmnaslobode)zakotvenej

v § 66 ods. 1 Trestného zákona uvádza, že toto je predmetom dokazovania na verejnom zasadnutí a
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku súd hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich
súhrne. Po preskúmaní veci sa sťažnostný súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že
u odsúdeného nebola dosiaľ splnená tak prvá ako ani druhá materiálna podmienka zakotvená v § 66

ods. 1 Trestného zákona a spočívajúca v (i) jeho polepšení sa počas doterajšieho výkonu trestu odňatia
slobody a v (ii) prognóze vedenia riadneho života odsúdeným v budúcnosti/na slobode (k tomu všetkému
viď piaty odsek na strane 11 napadnutého uznesenia až po koniec odôvodnenia napadnutého uznesenia
na jeho strane 14, č. l. 161 až 162 spisu).

Sťažnostný súd si závery súdu prvého stupňa ohľadne nenaplnenia oboch tzv. materiálnych podmienok
u odsúdeného, vyžadovaných v § 66 ods. 1 Trestného zákona na podmienečné prepustenie z VTOS,
prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne týmto odkazuje, bez potreby
opakovania týchto dôvodov vo svojom uznesení. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a to v prípade,

ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne,
nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/2/2018 zo dňa 23.01.2018), pričom
odôvodnenie uznesenia prvostupňového a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane,
keďže z hľadiska predmetu tvoria jeden celok (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I. ÚS 336/2016; ústavný súd pri posudzovaní dodržiavania ústavno-procesných princípov orgánmi
verejnej moci pri rozhodovaní vychádza z toho, že na rozhodnutie vydané na rôznych inštitúciách je
potrebnévzhliadaťakonajedencelok,kčomuviďtiežrozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. III. ÚS 447/2016).

Sťažnostný súd pripomína (a zároveň poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu
Slovenskej republiky, viď napr. uznesenie ústavného súdu zo dňa 09.09.2025, sp. zn. II. ÚS
472/2025-10), že tak z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako i judikatúry ústavného súdu
vyplýva, že (sťažnostný) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú námietku sťažovateľa
(tu odsúdeného), ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o veci (tu o žiadosti

odsúdeného o podmienečné prepustenie z VTOS), zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v sťažnostnom konaní. V nadväznosti na
uvedené sťažnostný súd konštatuje, že výstižným/správnym spôsobom sa okresný súd vysporiadal
so svojou povinnosťou náležite zistiť, posúdiť a napokon procesným stranám zrozumiteľne vysvetliť
v napadnutom uznesení, k akým skutkovým záverom na základe akého vykonaného dokazovania na

verejnom zasadnutí dospel v otázke ne/naplnenia zákonných podmienok pre kladné rozhodnutie o takej
žiadosti odsúdeného v zmysle § 66, § 67 Trestného zákona, a ako vec právne posúdil (v tejto súvislosti
podľa názoru sťažnostného súdu súd prvého stupňa pokryl v podstate celú obhajobnú/sťažnostnú
argumentáciou odsúdeného).V tejto súvislosti totiž sťažnostný súd zdôrazňuje z pred súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania
vyplynuvšiu skutočnosť (neopomínajúc/neznižujúc význam zvyšných z pred súdom prvého stupňa

vykonaného dokazovania plynúcich skutočností), že
- odsúdený má v registri trestov 8 záznamov (datované právoplatnosťou rozhodnutí súdov od roku 1994
po rok 2020) za rôznorodú aj úmyselnú trestnú činnosť (krádež, výtržníctvo, ublíženie na zdraví atď.;
zahladenie daných odsúdení nebráni ich posúdeniu v aktuálnom konaní podľa § 66 a nasl. Trestného
zákona, nakoľko sa posudzujú osobnostné charakteristiky odsúdeného aj, i keď nie len, pohľadom na

jeho minulosť, kedy zahladenie odsúdenia neznamená, že sa danej trestnej činnosti nedopustil), pričom
pred aktuálnym VTOS (uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody cez záznamy č. 7 a 8
odpisu registra trestov) k jeho náprave neviedli ukladané tak podmienečné tresty odňatia slobody ako
ani nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, z výkonu ktorého bol síce z pohľadu
splneniapodmienoknaosvedčeniesavskúšobnejdobepodmienečnéhoprepusteniavrozhodnomčase
v minulosti úspešne podmienečne prepustený (viď záznam č. 6 odpisu registra trestov odsúdeného),

no následne sa v roku 2008 dopustil v jej vzájomnom súbehu veľmi závažnej trestnej činnosti, jedného
pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu (§ 188 Trestného zákona; okrem iného násilím aj so
zbraňou a organizovanou skupinou) a jedného obzvlášť závažného zločinu (§ 186 Trestného zákona;
okrem iného násilím aj so zbraňou a organizovanou skupinou), pre ktoré je aktuálne vo VTOS z dôvodu
uloženia súhrnného trestu vo výmere 21 rokov. Tieto informácie sú dôležitými pre posúdenie naplnenia

tzv. materiálnych podmienok zakotvených v § 66 ods. 1 Trestného zákona a učinenie prognózy možného
ďalšieho správania sa odsúdeného v budúcom čase v prípade podmienečného prepustenia jeho osoby
na slobodu (jednoducho povedané, aj minulosť odsúdeného musí súd brať do úvahy, aj závažnosť ním
páchanej trestnej činnosti).
- odsúdený je obmedzený na osobnej slobode v súvislosti s tu prejednávanou trestnou činnosťou

od apríla 2010 (vo väzbe bol až do júla 2011, kedy nastúpil VTOS), pričom správanie odsúdeného
nebolo v priebehu aktuálneho VTOS vždy neproblematické, a to nielen v úvodnej (tzv. adaptačnej fáze
VTOS), ale i (o mnoho rokov) neskôr, vrátane prechovávania nepovoleného predmetu či agresívneho
správania sa v roku 2015 (sotenie do iného odsúdeného), nestabilného (kolísavého) správania sa
v ÚZVJS Ilava, kde bol za účelom štúdia od augusta 2021 do júla 2024, pričom sa tam u neho

striedali obdobia bez negatívnych poznatkov o jeho správaní s obdobiami s prítomnosťou negatívnych
poznatkov (v podobe neustrojenia sa, vyskytovania sa v nepovolených priestoroch posilňovne, spania
v nepovolenom čase a ignorovaní príslušníka ZVJS, vulgárneho vyjadrovania sa, nátlakového správania
sa atď.), kedy aj po návrate do ÚZVJS Leopoldov v júli 2024 sa u neho vyskytol menej závažný prípad
porušenia poriadku ÚZVJS, keď spal v nepovolenom čase. Správanie odsúdeného teda nie je možné

(ani po rokoch VTOS) charakterizovať ako bezpodmienečne stabilné, samotná obhajoba v sťažnosti
odsúdeného priznáva, že aj zmeny vo VTOS (zmena ÚZVJS, nutnosť prispôsobiť sa režimu iného
ÚZVJS) boli príčinou nestabilného správania sa odsúdeného – je potom legitímnou otázka/obava súdu,
aké riziko by bolo spojené s ohľadom na stabilitu správania sa odsúdeného s aktuálnym podmienečným
prepustenímodsúdenéhozVTOS,nakoľkodanépredstavujevýraznúzmenuvživoteodsúdeného,ktorý

je pozbavený slobody de facto kontinuálne od roku 2010, kedy na slobode bude odsúdený vstupovať
nutne do širšej/pestrejšej škály medziľudských vzťahov (v pozitívnom i negatívnom zmysle), než je
tomu v prípade VTOS, a s rôznou mierou psychickej záťaže (už len z povahy veci mu pribudnú na
riešenie aj svojím potenciálom psychicky náročné existenčné otázky zabezpečenia bývania, príjmu,
začlenenia sa do spoločnosti atď.). Aj dané musel (sťažnostný) súd (komplexne, vo svetle všetkých

ďalších z dokazovania vyplynuvších skutočností) vyhodnotiť pre účely tohto sťažnostného konania.

Je tak zrejmé, že obhajobou cez sťažnosť odsúdeného súdu predkladaný obraz o nepodstatných
pokleskoch odsúdeného počas VTOS, na ktorých mal súd prvého stupňa neprípustne selektívne
založiť napadnuté uznesenie, neobstojí. Predošlé odsúdenia (samé o sebe) nemôžu byť dôvodom na

zamietnutie žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z VTOS, v čom dáva sťažnostný súd
obhajobe za pravdu, no pohľadom na odôvodnenie napadnutého uznesenia sťažnostný súd konštatuje,
že ani neboli. Súd prvého stupňa zhodnotil osobu odsúdeného vskutku komplexne, v celom súhrne
z dokazovania dostupných informácií, cez jeho trestnú minulosť a ukladané tresty, priebeh VTOS (a
v ňom zaznamenané či už pozitívne alebo negatívne správanie sa odsúdeného) až po jeho aktuálne

správanie sa a postoje vo VTOS. Už súdom prvého stupňa správne a dostatočne zistené skutočnosti
neumožňujú ani sťažnostnému súdu (a to aj po zohľadnení sťažnostných námietok odsúdeného) učiniť
odsúdeným želaný záver, že odsúdený v aktuálnom čase ,,už dozrel“ v otázke splnenia podmienokzakotvených v § 66 Trestného zákona do možnosti aplikácie inštitútu podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody u jeho osoby.

V zhode so závermi súdu prvého stupňa sťažnostný súd tak aktuálne nevidí naplnenie ani jednej
z materiálnych podmienok zakotvených v § 66 ods. 1 Trestného zákona u odsúdeného do už súdom
akceptovateľnej miery. Ak doterajší výkon aktuálneho trestu odňatia slobody u odsúdeného (ktorý ako
opakovane súdne trestaná osoba už v minulosti bol vo VTOS, a bol i podmienečne prepustený, no
následne sa dopustil v podstate omnoho závažnejšej trestnej činnosti, pre ktorú je aktuálne vo VTOS)

ešte nedocielil (predčasné) naplnenie účelu trestu v zmysle § 34 Trestného zákona, podmienečné
prepustenie odsúdeného z VTOS v aktuálnom čase by tak na plecia spoločnosti z pohľadu sťažnostného
súdu kládlo neprimerané (a teda nedôvodne uložené) riziko znášania možnej recidívy trestnoprávne
relevantného protiprávneho správania sa odsúdeného, kedy ani prípadne uložený probačný dohľad
nie je nepretržitou kontrolou nad správaním sa odsúdeného. A to odsúdeného, u ktorého sa aj po
niekoľkoročnom VTOS objavovali (a to relatívne nedávno, pár rokov dozadu) kolísavé vzorce správania

sa, spojené s nerešpektovaním pravidiel ÚZVJS či istou mierou verbálnej agresie v podobe vulgarizmov,
čo malo byť zapríčinené podľa vyjadrenia obhajoby najmä zmenou v odsúdeného každodennom režime
(zmenaÚZVJS),kedytakézmenyvprípadeživotanaslobode,aajomnohopsychickyzaťažkávajúcejšie
(vrátane riešenia svojou povahou existenčných otázok ohľadne bývania, príjmu atď.) ho zaiste budú
stretávať v živote na slobode, čo u osoby v minulosti opakovane trestanej a následne odsúdenej za

tak závažnú trestnú činnosť, ako je tomu v prípade odsúdeného, kladú na plecia súdu konajúceho o
žiadosti takého odsúdeného o podmienečné prepustenie z VTOS zodpovednosť náležite a pomerne
prísne posúdiť, či doterajší VTOS už skutočne naplnil predčasne účel trestu u odsúdeného v zmysle
jeho polepšenia sa a prognózy vedenia riadneho života na slobode.

Z pohľadu sťažnostného súdu, súd prvého stupňa nepristupoval k posúdeniu veci selektívne
v neprospech odsúdeného. Popri pre odsúdeného pozitívnych skutočnostiach jednoducho musel súd
v zmysle vyššie uvedeného brať náležitý zreteľ aj na informácie pre odsúdeného nie želané, čo
neznamená, že tie pre odsúdeného priaznivé do úvahy nebral. Súd tiež ani neignoroval obhajobou
tvrdené v minulosti znalecky zistené poznatky o osobe odsúdeného, tie boli zrejme totiž podkladom

pre ukladanie trestu v minulosti, ktorý trest bral súd prvého stupňa tu do úvahy. Okrem toho, v závere
verejného zasadnutia už procesné strany nemali návrhy na doplnenie dokazovania, čo aj v prípade
procesného nerozhodnutia súdom o ich prípadných skorších návrhoch na vykonanie dokazovania
znamená, že procesné strany na takých prípadných skorších dôkazných návrhoch netrvajú a berú
ich späť (k čomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.12.2025 sp.

zn. 3Tdo/64/2025, ktoré poukazuje na skorší judikát s označením R 116/2014). Súd neignoroval ani
pozitívne výsledky odsúdeného vo VTOS či možnosť zamestnania sa na slobode, ani funkčné rodinné
vzťahy. Všetky pozitívne skutočnosti ohľadne osoby odsúdeného sa totiž (v relatívne nedávnom čase,
ako je už naznačené vyššie) vyskytli popri vyššie zhrnutých negatívach prejavov jeho správania sa vo
VTOS. Pre (sťažnostný) súd preto vo svojom súhrne, nie je daný bezpečný záver/predpoklad o naplnení

jednej či druhej tzv. materiálnej podmienky v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona (v podobe polepšenia
sa odsúdeného a prognózy vedenia riadneho života jeho osobou na slobode).

Právo na spravodlivý proces negarantuje procesnej strane právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty procesných strán – prieskumom napadnutého
uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo v intenciách § 192 ods. 1 Trestného poriadku sťažnostný
súd dospel k záveru, že také právo odsúdeného v konaní pred súdom prvého stupňa naplnené bolo, súd
prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal so svojou povinnosťou riadne/dostatočne

a zákonným spôsobom svoje rozhodnutie odôvodniť (§ 176 ods. 2 Trestného poriadku).

Je síce pravdou, že neexistuje „istota“, že odsúdený ne/bude viesť na slobode riadny život. Takúto
istotu súdy rozhodujúce o žiadostiach o podmienečné prepustene prakticky nemajú a ani nemôžu nikdy
mať. Súčasne ale v prejednávanej veci nebolo možné ustáliť, že by pre záver o vedení riadneho života

odsúdeným v prípade jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody bolo možné
mať pre súd dostatočný/rozumný/dôvodný predpoklad. Zmysel inštitútu podmienečného prepustenia
spočíva v motivácii odsúdeného k tomu, aby svojím chovaním a plnením povinností vo výkone
trestu ukázal polepšenie a naplnil prognózu vedenia riadneho života na slobode. Vykonanou časťoutrestu odňatia slobody podľa názoru sťažnostného súdu nebol účel trestu dosiaľ dosiahnutý, i keď
bezpochyby toho času je odsúdený na správnej ceste k naplneniu oboch tzv. materiálnych podmienok
zakotvenýchv§66ods.1Trestnéhozákona.Podľanázorusťažnostnéhosúduvšaksohľadomnavyššie

uvedené ako i v napadnutom uznesení skutočne vyčerpávajúco uvádzané okolnosti prejednávanej veci
a osoby odsúdeného by v prípade aktuálneho podmienečného prepustenia odsúdeného z VTOS ani
hroziace nariadenie výkonu zvyšku trestu odňatia slobody riziko možnej recidívy neznižovalo do súdom
akceptovateľnej miery (k tomu viď napr. bod 13. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 85/2025-30 zo dňa 17.07.2025), keďže v minulosti ani úspešné podmienečné prepustenie z VTOS

u odsúdeného nemalo želaný efekt a ten sa dopustil mnohej obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pre
ktorú je aktuálne vo VTOS.

S ohľadom na uvedené, sťažnostný súd konštatuje, že odsúdený neuviedol také skutočnosti, a
sťažnostný súd ani také nezistil, ktoré by boli spôsobilé z hľadiska zistenia podmienok pre taký
postup súdu docieliť zrušenie/zmenu napadnutého uznesenia a podmienečné prepustenie odsúdeného

z VTOS.

Záverom však sťažnostný súd dodáva, že ani napadnutým uznesením, ani týmto uznesením
sťažnostného súdu, o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z VTOS konajúce súdy
nemajú za cieľ odradiť odsúdeného od cesty vlastnej nápravy, na konci ktorej je jednoznačne vedenie

riadneho života aj v čase po VTOS. Práve naopak, napadnuté uznesenie v spojení s týmto uznesením
sťažnostného súdu by malo byť (ako správne obhajoba uviedla v sťažnosti odsúdeného) a aj je návodom
pre odsúdeného, čo zmeniť/udržať/zlepšiť počas ďalšieho VTOS tak, aby u odsúdeného bol skutočne
účel trestu predčasne naplnený (§ 34 Trestného zákona) a mohlo byť konštatované naplnenie oboch tzv.
materiálnych podmienok zakotvených v § 66 ods. 1 Trestného zákona. Rozhodne chvályhodný je počet

získaných disciplinárnych odmien odsúdeným počas doterajšieho VTOS (v počte 17, č. l. 16 a č. l. 152,
kedy aktuálne, aj z dôvodu zahladenia, nemá evidované disciplinárne potrestanie), tiež jeho záujem byť
oporou vlastnej dcére v čase jej mladej dospelosti (nahlásil si a plní si na ňu aj vyživovaciu povinnosť),
ďalej jeho snaha hľadať si už teraz zamestnanie na slobode (č. l. 5 spisu), tiež ním prejavený záujem
o štúdium v odbore stolár, ktoré štúdium následne úspešne vlastnou prácou/pričinením ukončil (viď kópiu

výučného listu na č. l. 4 spisu, tiež hodnotenie z VTOS na č. l. 16 až 18 spisu). Rozhodne pozitívnymi
skutočnosťami sú ďalej (i) udržiavanie funkčného/podporného/súdržného kontaktu s rodinou/kamarátmi,
(ii) vlastná sebareflexia odsúdeného (kritický postoj k vlastnej trestnej činnosti, ľútosť nad jej spáchaním,
akceptovanievlastnejzodpovednostizaňu)anapĺňaniecieľovstanovenýchprogramomzaobchádzania,
(iii) aktuálne bezproblémové správanie sa vo VTOS (vrátane svedomitého plnenia si pracovných a iných

úloh) ako i (iv) odporúčanie ÚZVJS odsúdeného podmienečne prepustiť z VTOS (ktoré je však ,,len“
odporúčaním, ktorého relevanciu v tom ktorom momente VTOS posudzuje až súd).

Posúdenie naplnenia oboch tzv. materiálnych podmienok zakotvených v § 66 ods. 1 Trestného zákona
sa výsostne vzťahuje na situáciu odsúdeného v tom ktorom aktuálnom čase a priestore. Ak súd

prvého stupňa, ani sťažnostný súd toho času nevidia u odsúdeného naplnenie oboch tzv. materiálnych
podmienok zakotvených v § 66 ods. 1 Trestného zákona (t. j. polepšenie sa a prognóza vedenia
riadneho života v prípade pobytu na slobode), dané neznamená, že by v neskoršom (a v jeho prípade
aj relatívne skorom) čase odsúdený nemohol obe tieto podmienky naplniť v kvalite dostačujúcej pre
súd na kladné rozhodnutie o jeho inej/ďalšej žiadosti o podmienečné prepustenie z VTOS. Dané

je však podmienené zistením ďalšieho kontinuálneho stabilného pozitívneho/riadneho správania sa/
prejavovania sa odsúdeného počas ďalšieho VTOS, ktoré také kladné rozhodnutie súdu zdôvodní, čo
je v rukách v podstate len samotného odsúdeného. Pre odsúdeného je tak úlohou vytrvať v stabilnom,
príkladnom a riadnom správaní počas nadchádzajúceho obdobia VTOS, aby vedel v budúcnosti
zdokladovať súdu, že prípadné zmeny v jeho živote nebudú sprevádzané negatívnou zmenou v jeho

správaní, a že je spôsobilý sa s nimi vyrovnať bez negatívnych dopadov na stabilitu jeho správania
(ak to kapacity/možnosti ÚZVJS dovoľujú, osožným by mohla byť v danom smere aj pomoc/konzultácia
odsúdeného s pedagogickým personálom ÚZVJS). To všetko za predpokladu, vzhľadom na plánované
zvyšné trvanie VTOS , že taká ďalšia žiadosť podľa § 415 ods. 1 (druhá veta) Trestného poriadku je
vôbec možná, čo u odsúdeného s ohľadom na okolnosti je.

Zjednodušene zhrnúc dva predošlé odseky tohto uznesenia sťažnostného súdu, pre odsúdeného
to znamená aktuálne vytrvať v riadnom správaní/plnení svojich úloh a jemu pridelených činností
v rámci VTOS (prípadne byť pri ich plnení naďalej iniciatívny, no v medziach pokynov príslušníkovZVJS a ústavného poriadku), kedy ďalšie pretrvávajúce bezproblémové správanie sa odsúdeného
vo VTOS (a tým zdokladovanie stability/nekolísavosti bezproblémového správania sa odsúdeného)
v čase po tomto rozhodnutí sťažnostného súdu by bolo rozhodne jemu na prospech a mohlo by

byť (v súhrne so všetkým vyššie o odsúdenom pozitívne uvedenom, plynúcom z pred súdom prvého
stupňa vykonaného dokazovania), ak by v budúcom čase znovu žiadal o podmienečné prepustenie
z VTOS, práve tým ukazovateľom (v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona), že odsúdený sa veľmi
pravdepodobne ,,nenapraviteľne“ polepšil a bez ďalšieho už napĺňa prognózu vedenia riadneho života
na slobode. Rozhodnutie takto ešte istý čas vytrvať a tým preukázať predčasné naplnenie účelu trestu

(§ 34 Trestného zákona) je však už na pleciach odsúdeného.

Záverom ešte sťažnostný súd uvádza, že nie úplne rozumie obhajobnej argumentácii uvedenej
v sťažnosti odsúdeného a týkajúcej sa návrhu odsúdeného na premenu zvyšku trestu odňatia slobody
na trest domáceho väzenia (§ 65a Trestného zákona), ktorý sa má prejednávať v inom konaní. Pokiaľ je
odsúdený sám názoru, že v jeho prípade je, najmä pokiaľ ide o možnosť dlhšej skúšobnej doby a teda

dlhšieho dohľadu nad odsúdeným pri podmienečnom prepustení z VTOS v porovnaní s premenou trestu
na trest domáceho väzenia, lepším riešením jeho podmienečné prepustenie z VTOS, je na zváženie, či
môže byť taký jeho návrh na premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia vôbec
úspešný (ak sám odsúdený prejavuje pochybnosti nad jeho účelnosťou/efektívnosťou v tomto prípade,
kedy by mal zvážiť, či na danom návrhu vôbec zotrvávať).

Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak (a) nie je prípustná,
(b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá
znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo (c) nie je dôvodná.

Pretože sťažnostný súd nezistil aktuálne žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu
napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.