Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/155/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124208971
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8124208971.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 47 234 466 proti žalovanému:
365.bank, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 31 340 890
právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO:
36 853 186 o zaplatenie 3, 705,11 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 3705,11 € spolu s 8,65% ročným úrokom z omeškania
z tejto sumy od 18.10.2024 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 23.10.2024 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia
bezdôvodného obohatenia vo výške 3705,11 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,65% ročne od
18.10.2024 do zaplatenia.
1.1. Žalobkyňa v žalobe uviedla - Žalovaný (predtým ako Poštová banka, a.s.), ktorého jedným z
predmetov činnosti je poskytovanie úverov a pôžičiek uzavrel so žalobcom ako spotrebiteľom dňa

12.09.2017 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 1740305643 (ďalej aj ako „zmluva o úvere“ alebo
„zmluva“), na základe ktorej mali byť žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške 12.000,-
EUR. Zmluva obsahuje informácie o výške mesačnej anuitnej splátky 186,97 EUR, počte splátok 84
mesiacov, termínu konečnej splatnosti úveru 25.09.2024, fixnej úrokovej sadzbe v hodnote 7,90 %,
ročnej percentuálnej miere nákladov banky v hodnote 8,20 %, priemernej ročnej percentuálnej miere
nákladov v hodnote 9,08 %, najvyššej prípustnej odplate v hodnote 18,16 % a celkovej čiastke, ktorú
má spotrebiteľ zaplatiť vo výške 15.705,12 EUR. Úver mal byť dojednaný ako nepoistený úver.

Žalobkyňa úver splácala podľa splátkového kalendára a na predmetnú zmluvu o úvere uhradila celkovo
sumu minimálne vo výške 15.705,11 EUR (83 splátok vo výške 186,97 EUR a poslednú 84. splátku vo
výške 186,60 EUR), pričom nad rámec istiny úveru (12.000,- EUR) uhradila 3.705,11 EUR (15.705,11
– 12.000).
Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vo
výške 3.705,11 EUR získaného zo strany žalobcu v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere, nakoľko sa
domnieva, že žalovaný porušil predpisy na ochranu spotrebiteľa, čím je zmluvu o spotrebiteľskom úvere

možné považovať za neplatnú eventuálne úver za bezúročný a bezpoplatkový bez nároku žalovaného
na akékoľvek plnenie v rozsahu úrokov a poplatkov. Svoj návrh odôvodňuje v ďalších bodoch tejto žaloby
nasledovne.1.2. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že úver bol poskytnutý započítaním na jej iný úver, čo je neprípustné
a spôsobujúce bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
1.3. Žalobkyňa rovnako poukazuje na to, že zo strany žalovaného bola hrubým spôsobom porušená

povinnosť odbornej starostlivosti pri skúmaní jej bonity.

2.Žalobcasakžalobevyjadrilpodanímnač.l.28–29,pričomuviedol,žeúvermajúciformurefinančného
úveru bol riadne poskytnutý. Zároveň uviedol ako skúmal bonitu žalobkyne, čo bude reprodukované
v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku.

3. Žalobkyňa v replike (č.l. 146 – 150) zopakovala tvrdenia zo žaloby.

4. Žalovaný v duplike (č.l. 159 – 162) uviedol, že úver bol riadne poskytnutý. Zopakoval tvrdenia
o riadnom skúmaní bonity.

5. Súd rozhodol na pojednávaní konanom dňa 20.02.2025, na ktorom vykonal dokazovanie listinami

predloženými stranami sporu a ex offo dôkaz výpočtom čistej mzdy žalobkyne, pričom zistil nasledujúce:

6. Úver ako refinančný úver vo výške 12000 € bol poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 12.09.2017
(č.l. 115 – 117). Žalobkyňa bola oboznámená so základnými podmienkami úveru aj prostredníctvom
„Formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere“ (č.l. 118,119).

Z úverovej zmluvy z bodu 2.3. je zrejmé, že úver v rozsahu 6884,72 € bude použitý na vyplatenie
iného úveru žalobkyne a to na úverový účet tam uvedený. Z tejto časti zmluvy ako aj zo žalovaným
predloženej amortizačnej tabuľky/splátkového kalendára je zrejmé, že úver bol vyplácaný na dvakrát
a to suma 6884,72 € na účet určený na splácanie iného úveru žalobkyne a suma 5115,28 € na osobný
účet žalobkyne.

Konštrukt o „započítaní“ prezentovaný žalobcom v žalobe je tak absolútne nesprávny a odkaz na
rozsudok SdEÚ č. 377/14 vo veci Radlinger je rovnako nesprávny a nepoužiteľný pre iný skutkový
stav, keď podstatou rozsudku SdEÚ bola otázka účtovania súm poskytovateľom úveru na úhradu
nákladov súvisiacich s úverom a teda ich reálne nevyplatenie spotrebiteľovi. V prejednávanej veci otázka
účtovania nákladov predmetom konania vôbec nebola. Vzhľadom na uvedené je pre konania irelevantné

aj predložené stanovisko NBS.
Podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
úverovej zmluvy - § 1 ods.2 veta druhá: Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť
len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na
účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným

prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu.
Žalovaný postupoval presne podľa zvýrazneného znenia zákona, teda správne. Prijmúc logiku výkladu

žalobkyne by zvýraznené znenie bolo obsoletnou právnou normou a taký výklad tak pripustiť nemožno.
Uvedená námietka žalobkyne o neaprobovanom poskytnutí úveru tak bola v celom rozsahu nesprávna.
Už len na okraj súd uvádza, že odkaz žalobkyne na čl. 4.5. Zmluvy - „Banka a Dlžník/Spoludlžník sa
dohodli,žeBankasimôžezapočítaťsvojepohľadávkyzoZoÚvočipohľadávkeDlžníka/Spoludlžníka....“
je rovnako nesprávny, keďže povinnosť žalovaného poskytnúť úver nie je jeho pohľadávkou ale

záväzkom.

7. K otázke skúmania bonity žalobkyne.
Podľa§7ods.1zákonač.129/2010Z.z.-Veriteľjepreduzavretímzmluvyospotrebiteľskomúverealebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.
Podľa § 7 ods.16 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať

spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.Podľa § 7 ods.17 zákona č. 129/2010 Z.z. - Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to,
že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,

b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje
získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa
rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa § 7 ods.20 zákona č. 129/2010 Z.z. - Na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.
Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade

hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení

§ 7 ods. 19 až 42.

8. Bezúročnosť úveru a neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2
zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na
zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na

základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať
(napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného
plnenia a pod.).
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne

taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu
a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver
bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.

Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či
zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.
Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ

vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z
informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa
potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie
o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.
Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na

frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétnepríjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

Podľa NSS ČR sp. zn. 1 As XX/XXXX - D. kasačního soudu je třeba uvedené závěry krajského
soudu chápat ve vzájemné souvislosti tak, že součástí odborné péče při posouzení úvěruschopnosti
spotřebitele je také posouzení rozhodujících listin a vynaložení patřičného úsilí, podloženého odborností
a profesionalitou, aby byly zjištěny všechny potřebné skutečnosti v nezbytném rozsahu. Proto je nutno
dovodit také požadavek na doložení tvrzení dlužníka o jeho majetkových poměrech. Samotné ničím

nedoložené prohlášení spotřebitele nemůže vést k řádnému prověření jeho schopnosti splácet úvěr,
neboť se dle slov krajského soudu jedná o situace, kdy by osoba jednající s odbornou péčí měla a
mohlamítpochybnostiopravdivostitvrzenýchskutečností.Smyslemzakotvenípovinnostiposkytovatelů
spotřebitelských úvěrů posuzovat úvěruschopnost spotřebitele (§ 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském
úvěru) je především ochrana spotřebitelů před rizikovými úvěry a dále řešení problému rostoucího
zadlužeností domácností (viz důvodová zpráva k zákonu o spotřebitelském úvěru). Povinnost věřitele

posoudit před uzavřením smlouvy bonitu spotřebitele představuje pro spotřebitele i určitou záruku, že
věřitel bude při poskytování úvěru postupovat tak, aby jej do určité míry chránil před neschopností
splácet. Primárním chráněným zájmem je zde ochrana spotřebitele před neodpovědným poskytnutím
úvěru, které by vedlo k jeho insolvenci se všemi negativními následky, a to jak ekonomickými v podobě
ztráty majetku, tak společenskými v podobě společenské stigmatizace (viz Wachtlová, L., Slanina, J.:

Zákon o spotřebitelském úvěru. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 99).
Podľa NS ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 - Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání
nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně
také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence
v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a

sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli
poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho
§ 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s
odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem

ospotřebitelskémúvěru,tedynepostupujesodbornoupéčípřiposouzeníschopnostispotřebitelesplácet
spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích
dlužníků.
Podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. 20Co/72/2017 - V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa

odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v
ktorom sa okrem iného uvádza: „Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť nebonitného
klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby pristúpil na
úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať. Finančný
sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti splácať úver

vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že v prípade
neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové hodnoty
dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia majetku u nebonitných
klientom je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver neobstojí. Je tak z dôvodu,
že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver veriteľom

z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej viere
(malé fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou
pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou
zmluvnéhoplnenia,ktorúodspotrebiteľaobdržínebudúsplátkyúveru,alepoplatkyzaomeškanieplatieb
a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. ....

Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať
povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v
rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa
na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší
úver, ako je schopný splácať.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 679/18: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex
offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musípred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 449/13: Z toho vyplýva, že veriteľ musí po prvé v každom
prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané
a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný
charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú
situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov

preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie
informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené
vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k ním nie sú pripojené dôkazy.

9. Je nesporné, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru. Pred uzavretím tejto zmluvy bol však žalovaný – veriteľ povinný s odbornou

starostlivosťou skúmať, či majetková a sociálna situácia žalobkyne (dlžníka) „zaručuje“ splácanie
poskytnutého úveru z hľadiska jej bonity.
9.1. Žalovaný uviedol, že bonitu skúmal nasledujúco:
· príjem žalobkyne typu zamestnanec a invalidný dôchodca spolu 674 €. Z reportu Sociálnej poisťovne
vyplýva suma invalidného dôchodku 136 € a suma hrubého príjmu 583 €, čo je podľa kalkulačky čistej

mzdy 469,18 € a teda príjem spolu 605,18 € mesačne,
· výdavky na už splácané úvery boli 137 € (tento úver bol uhradený novým úverom) a 84 €, spolu 221
€. CB skóre bola na stupnici od „A – zlé“ po „M – dobré“ určené ako „G“, teda presne v strede stupnice
s uvedenými rizikami a) zmluvy so splátkami po splatnosti, b) vysoký počet otvorených splátkových
zmlúv za posledných 12 mesiacov.

9.2. Mesačné výdavky na živobytie (napr. SIPO, náklady na bývanie, telefón) neboli vôbec skúmané.
9.3. Podľa súdu tak žalobca nepracoval svojim zavinením so správnymi a dostatočnými informáciami
a preto dospel k nesprávnym záverom o bonite žalobkyne.
9.4. Súhrne tak možno uviesť, že preukázaný príjem žalobkyne bol 605,18 €. Žalobkyňa mala splácať
poskytnutý úver splátkou v sume 186,97 € a už poskytnutý úver so splátkou 84 €, spolu 270,97 €.

Ak by súd vychádzal pri nákladoch na živobytie iba zo životného minima, tak by išlo o sumu 199,48
€ (žalobkyňa) + 139,16 € (manžel žalobkyne), spolu 338,64 €. Výdavky spolu by predstavovali sumu
609,61 €, teda sumu prevyšujúcu príjem žalobkyne.
9.5. Za jeden z najpresnejších dôkazov pre posudzovanie bonity považuje súd výpis z účtu, ktorý zväčša
odzrkadľuje mesačné hospodárenie jeho majiteľa. Súd si teda vyžiadal výpis z účtu žalobkyne za čas

od 01.01.2016 do poskytnutia úveru 12.09.2017. Z tohto výpisu vyplývajú kreditné operácie 60101,28
€, debetné operácie – 54971,29 € a kladný rozdiel 5129,29 €. Je však nutné zdôrazniť, že z kladného
rozdielu 5129,29 € predstavuje úver, ktorý je predmetom tohto konania sumu 5115,28 € a teda skutočný
kladný rozdiel je 14,01 €. Ďalším podstatným údajom je, že zo sumy kreditov 60101,28 € predstavujú
poskytnuté úvery 31175,28 €. Suma kreditov tak v skutočnosti bola 28926 € oproti výdavkom 60101,28

€ (a to vediac, že zahŕňajú aj splácané úvery). Uvedené jednoznačne svedčí o nutnosti žalobkyne
pravidelne čerpať úvery na úhradu svojich potrieb, čo je ako riziko uvedené aj pri CB skóre. Ak by súd
vychádzal z výpisu za posledné tri mesiace pred poskytnutím úveru, ktorý je predmetom konania, tak
mesiac 06/2017 skončil s výsledkom – 59,94 €, mesiac 07/2017 s výsledkom + 571,34 € a mesiac
08/2017 s výsledkom – 811,42. Konečný výsledok – 300,02 € !

9.6. Súd teda robí záver, že žalobca pri preverovaní bonity (ako najdôležitejšej predzmluvnej povinnosti)
nepostupoval s odbornou starostlivosťou (ako starostlivosťou vyžadujúcou aktivitu veriteľa a nie iba
sofistikovanevykonanýpostup,výsledkomktoréhojeposkytnutieúverunebonitnejosobejaviacejsaako
osoba, u ktorej možno riadne splácanie úveru predpokladať), čoho výsledkom je, že poskytnutý úver je
bez úrokov, bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo. Odborná starostlivosť

je vyššia forma starostlivosti ukladaná osobám s určitými profesionálnymi schopnosťami za účelom
dosiahnutia dôležitých cieľov. Súd chápe snahu peňažných inštitúcii na automatizáciu a uľahčenie ich
činnosti pri skúmaní bonity klientov, táto snaha však nesmie odporovať cieľom, ktoré skúmanie bonity
podľa vyššie citovaných súdnych rozhodnutí má plniť. Dodávateľ tak musí v úzkej súčinnosti s klientom
urobiť chtiac – nechtiac audit domáceho rozpočtu klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie

príjmov a výdavkov zo strany klienta a nemôže sa uspokojiť s „pohodlným“ skúmaním od stola bez
súčinnosti so spotrebiteľom. Bez skutočného skúmania výdavkov spotrebiteľa na živobytie nemožno
podľa súdu hovoriť o odbornej starostlivosti ale naopak takýmto postupom dochádza k jej hrubému
porušeniu. Ak by zároveň klient nebol k vyžadovanej súčinnosti prístupný, podľa súdu by to malospôsobovať diskvalifikáciu poskytnutia úveru. Žalovanému teda zostalo zachované právo splácania
úveruvsplátkach,pričomsplátkajetvorenáibačasťoupôvodnejsplátkypripadajúcejpodľaamortizačnej
tabuľky na istinu a poistné. Predčasné zosplatnenie úveru je tak neplatným právnym úkonom bez

akýchkoľvek účinkov. Keďže išlo o hrubé porušenie odbornej starostlivosti, uplatnia sa obe zákonom
predpokladané sankcie, aplikujúc pravidlo „argumentum a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu;
od silnejšieho k slabšiemu – poukazuje na to, že napr. z obmedzenia vo väčšom rozsahu sa usudzuje
aj na obmedzenie v menšom rozsahu alebo splnenie podmienok na prísnejšiu sankciu obsahuje v sebe
aj splnenie podmienok na menej prísnu sankciu).

9.7. K dodávateľom v poslednej dobe uvádzanému výkladu § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., tak že
o porušenie odbornej starostlivosti hrubým spôsobom nemôže ísť, ak dodávateľ nahliadol do príslušnej
databázy (a nezisťoval výdavky spotrebiteľa na živobytie), súd uvádza, že s ním nesúhlasí.
Sporné ustanovenie znie - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom 1.
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo 2. bez nahliadnutia
do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
Spojka „alebo“ nemusí mať výlučne vylučovací význam. Tak je tomu v danom prípade. Citované
ustanovenie znamená, že o hrubé porušenie ide v prípade, ak veriteľ nevykoná zisťovanie podľa 1.

a zároveň podľa 2. Uvedené je logické, pretože iba vykonaním 1. a 2. môže veriteľ získať komplexné
informácie pre vyhodnotenie bonity dlžníka. Zákonodarca zároveň správne nepoužil spojku „a“, pretože
v takom prípade, by k hrubému porušeniu došlo iba pri nevykonaní 1. a 2. súčasne, teda na hrubé
porušenie povinnosti by nepostačovalo nevykonanie iba jedného z uvedených postupov.
Uvedené ustanovenie preto treba vykladať tak, že o hrubé porušenie povinnosti ide, ak veriteľ nevykoná,

čo len jedno z opatrení 1. alebo 2. a negáciou uvedeného dospejeme k záveru, že vykonané musia byť
obidve zisťovania, teda 1. a aj 2.

10. Keďže však istina úveru a príslušenstvo zaplatené boli, musel sa súd zaoberať tým, či skutočnosť
porušenia odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity môže vyvolať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru

aj po jeho splnení. Ako vyplynie z nižšie citovaného rozsudku SdEÚ odpoveď je kladná a preto žalobkyňa
bola povinná poskytnutý úver vrátiť iba vo výške poskytnutej istiny.
Podľa rozsudku SdEÚ zn. C – 755/22:
36 Zodpovednosť veriteľov a predchádzanie nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov
spotrebiteľom zásadným spôsobom prispievajú k riadnemu fungovaniu trhu so spotrebiteľskými úvermi.

Vzhľadom na to, že tieto účely nezávisia od situácie alebo správania konkrétneho spotrebiteľa, nie sú
dosiahnuté len samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere uzavretej týmto spotrebiteľom. Akýkoľvek
iný výklad by napomáhal tomu, aby veriteľ neplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 8 smernice
2008/48, a mohol by zbaviť toto ustanovenie jeho potrebného účinku.
37 Z toho vyplýva, že analýza založená na účeloch článku 8 smernice 2008/48 umožňuje

dospieť k záveru, že porušenie povinnosti veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa stanovenej v tomto
ustanovení nemožno napraviť len samotným úplným vykonaním zmluvy o úvere. Skutočnosť, že
spotrebiteľ nenamietal voči tejto zmluve počas obdobia splácania, je irelevantná.
39 Skutočnosť, že po úplnom vykonaní zmluvy o úvere sa zmluvné strany už nemôžu dovolávať
vzájomných záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy, totiž nemá vplyv na existenciu pohľadávky založenej

napovinnostivrátiťbezdôvodnéobohatenie,ktorávzniklauplatnenímvnútroštátnejprávnejúpravy,ktorá
v súlade s tým, čo vyžaduje článok 23 tejto smernice, sankcionuje nesplnenie povinnosti veriteľa overiť
úverovú bonitu spotrebiteľa podľa článku 8 uvedenej smernice.
46 V tejto súvislosti za predpokladu, že zmluva o úvere uzavretá spotrebiteľom bola úplne vykonaná
bez toho, aby tomuto spotrebiteľovi vznikli nepriaznivé dôsledky v priebehu tohto vykonávania alebo

v nadväznosti naň, nič to nemení na tom, ako vyplýva z bodov 33 a 34 tohto rozsudku, že povinnosť
stanovená v článku 8 smernice 2008/48 má za cieľ nielen chrániť spotrebiteľov pred takýmito rizikami,
ale tiež to, aby veritelia konali zodpovedne a neposkytovali úvery spotrebiteľom, ktorí nie sú schopní
ich splácať.
47 Vo svetle tohto dvojakého účelu Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na zásadný význam,

ktorý má táto povinnosť v kontexte smernice 2008/48, jej porušenie môže byť sankcionované v súlade
s vnútroštátnym právom zánikom nároku veriteľa na úroky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna
2021, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg), C-303/20, EU:C:2021:479, body 39 a 40].48 Okrem toho Súdny dvor už vo veci týkajúcej sa tej istej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú
ide vo veci samej, rozhodol, že sankcia, z ktorej v prípade porušenia povinnosti posúdiť úverovú
bonitu spotrebiteľa vyplýva zánik nároku veriteľa na dohodnuté úroky, sa zdá byť primeraná závažnosti

porušenia, ktoré postihuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18,
EU:C:2020:167, bod 30).
49 Treba však uviesť, že keby uloženie sankcie, z ktorej vyplýva neplatnosť zmluvy o úvere,
ako aj zánik nároku veriteľa na zaplatenie dohodnutých úrokov bolo podmienené tým, že spotrebiteľ
utrpel nepriaznivý dôsledok, mohlo by to prispievať k tomu, že veritelia by nedodržiavali povinnosť,

ktorá im vyplýva z článku 8 smernice 2008/48. Takáto situácia by totiž mohla týchto veriteľov
motivovať k tomu, aby nevykonávali systematické a vyčerpávajúce posúdenie úverovej bonity všetkých
spotrebiteľov, ktorým poskytujú úvery, čo by bolo v rozpore s účelom zaistenia zodpovednosti veriteľov
a predchádzania nezodpovedným praktikám pri poskytovaní úverov spotrebiteľom. Takýto výklad by
navyše mohol ohroziť skutočne odrádzajúcu povahu stanovenej sankcie.

11. Podľa Občianskeho zákonníka
§ 451 ods.1 - Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
§ 451 ods.2 - Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

11.1. Ak pri poskytnutej istine 12000 €, žalobkyňa vrátila sumu 15705,11 € (čo žalovaný nepoprel),
bezdôvodné obohatenie získané žalovaným na jej úkor je 3705,11 €.

12. Podľa § 517 ods.1 OZ – Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani
v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o

deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods.2 OZ – Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 NV SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy - Výška úrokov z

omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
12.1. Žalobca požadoval úroky z omeškania od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému.
Splatnosť bezdôvodného obohatenia zákonom stanovená nie je a preto sa vychádza z § 563 OZ - Ak čas
splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný

splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
V prejednávanej veci bola výzva na plnenie doručená žalovanému dňa 16.10.2024, plniť mal dňa
17.10.2024 a ak tak neurobil, dňom 18.10.2024 sa dostal do omeškania a od tohto dňa patria žalobcom
úroky z omeškania vo výške 8,65% ročne.

13. Dôkaz výsluchom žalobkyne súd nevykonal pre jej psychické problémy, pričom pre posúdenie
dodržania povinnosti odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity mal dostatok listinných podkladov.

14. Žalobkyňou uplatnený nárok nepovažuje súd za šikanózny výkon práva a ani za porušenie dobrých
mravov, lebo z konania nevyplynulo, že žaloba bola podaná so zlým úmyslom a že dosiahnutie vrátenia

preplatku úveru nebolo jej primárnym cieľom, kde finančná ujma dodávateľa je iba nevyhnutným
následkom tohto zákonného nároku.

15.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
15.1. Žalobkyňa v konaní plne úspešná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči
neúspešnému žalovanému.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.