Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Svk/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200171
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v
právnej veci žalobcu: L.. T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, L. P. T., zastúpeného Mgr. Martinom
Paškalom, advokátom so sídlom Bratislava, Záhradnícka 27, proti žalovanej: Komora veterinárnych
lekárov Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, Bratislava, zastúpená Erben & Erben, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Správneho súdu v
Bratislave č. k. BA-1S/16/2019-105 zo dňa 29.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k.
BA-1S/16/2019-105 zo dňa 29.10.2024 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Prezídiumkomoryveterinárnychlekárovrozhodnutímč.25/2012-Prdňa22.11.2018,voveciodvolania
disciplinárne obvineného L.. T. U. (ďalej ako „žalobca“) zo dňa 19.06.2014 a 23.06.2014, proti
rozhodnutiu Disciplinárneho senátu č. 25/2012/DS zo dňa 14.05.2014, rozhodol na zasadnutí Prezídia
KVL SR podľa § 22 ods. 4 zákona č. 442/2004 Z.z. o súkromných veterinárnych lekároch, o Komore
veterinárnychlekárovSlovenskejrepublikya o zmeneadoplnenízákonač.448/2002Z.z.oveterinárnej
starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 442/2004

Z.z.“) a podľa § 8 a § 9 Deviatej časti Disciplinárneho poriadku Stanov veterinárnych lekárov SR tak, že
nedôvodné odvolanie zamietol a rozhodnutie disciplinárneho senátu č. 25/2013/DS zo dňa 14.05.2014
ako vecne správne potvrdil.
2. Rozhodnutím disciplinárneho senátu č. 25/2013/DS zo dňa 14.05.2014 bol L.. T. U., č. osv. KVL
SR: 1372, W. XXX, XXX XX L. P. T., uznaný za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. a) a c)
zákona č. 442/2004 Z.z. v spojení s § 3 písm. a) Prvej časti Etického a profesného poriadku KVL
SR preto, že ako člen KVL SR dňa 17.08.2012 pri psovi sťažovateľa I.. D. R., bytom T. XX, XXX

XX Q. neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto
súkromných veterinárnych činností, čím pri výkone svojho povolania nekonal čestne, t.j. v rozpore so
zásadami etiky, ktoré vydala KVL SR, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1
ZoKVL a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 21 ods. 2 písm. a) ZoKVL a § 3 písm. a)
Prvej časti Disciplinárneho poriadku Stanov KVL SR - písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti návrhu
ho disciplinárny senát spod návrhu oslobodil.
3. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 29.10.2024, č.

k. BA-1S/16/2019-105 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 pre
nedostatočne zistený skutkový stav veci a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.4. Správny súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že z hľadiska ustálenia skutkového stavu
považovala žalovaná za podstatné výpovede I.. D. R., čestné prehlásenia I.. J. R. a lekárske správy L..
L. P.. Z rozhodnutí žalovanej a z predloženého administratívneho spisu bolo tiež zrejmé, že podstatným

a v zásade jediným priamym dôkazom boli výpovede majiteľa psa I.. D. R., u ktorého mal žalobca
spôsobiť pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka. Nepriamym dôkazom
bolo čestné prehlásenie I.. J. R., ktorá nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, kedy malo dôjsť
k predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa, resp. psa I.. D. R.; lekárske správy veterinárnych
lekárov potvrdzujú „iba“ existenciu poranenia psa. Keďže žalobca spáchanie skutku, ktorý sa mu v

návrhunazačatiedisciplinárnehokonaniakladiezavinu,poprel,správnysúdustálil,ževpreskúmavanej
veci išlo o dôkaznú situáciu, pri ktorej v disciplinárnom konaní existoval jediný usvedčujúci dôkaz.
Dôkazná situácia, pri ktorej v disciplinárnom konaní existuje iba jediný priamy usvedčujúci dôkaz
predstavuje prípad situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. V prípade takejto situácie je orgán príslušný na
vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti povinný dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti
sebe stojacich výpovedí, resp. vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení

a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny.
5. Správny súd v bode 51 poznamenal, že žalobca explicitne nenamietal nepreskúmateľnosť
prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu bolo podľa názoru správneho súdu
potrebné poukázať na absenciu úvah žalovanej v súvislosti s námietkou žalobcu o nedostatočnom
zistení skutkového stavu, keď v tomto smere mala nepochybne relevanciu otázka hodnovernosti

výpovedí I.. D. R., ktorá sa mala premietnuť do rozsahu dokazovania a do zisťovania skutkového stavu.
Ustálenie dôveryhodnosti tvrdení majiteľa psa I.. D. R. správny súd podrobne analyzoval v bode 52.
Uzavrel, že dôvody uvádzané žalovanou nemajú oporu v administratívnom spise. Výpovede I.. D. R.
podľa žalovanej potvrdili čestné prehlásenie I.. J. R. a anamnézy lekárskych správ z 28.08.2012 a
01.09.2012. V nadväznosti na tento záver žalovanej správny súd uviedol, že tak čestné prehlásenie I..

J. R., ako aj anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012 predstavujú „iba“ nepriame
dôkazy z dôvodu 1/ že I.. J. R. nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, keď malo dôjsť k
predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa, resp. psa I.. D. R. a 2/ anamnézy z 28.08.2012 a
01.09.2012nemožnopovažovaťlenzadôkazozdravotnomstavepsaI..D.R.vurčitomčase.Anamnézy
predmetných lekárskych správ nepreukazujú nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že žalobca vykonal

súkromnú veterinárnu činnosť, ako ani to, že žalobca vykonal súkromnú veterinárnu činnosť neodborne,
a že spôsobil pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka psa I.. D. R.. V
súvislosti s ustálením skutkového stavu neuniklo pozornosti správneho súdu, že žalobca vo vyjadrení k
návrhu na začatie disciplinárneho konania namietal, že v tomto návrhu sa uvádza tržná rana na ľavej
strane konečníka psa, kým v lekárskej správe z Martina je uvedené vulnus sectum, t.j. rana sečná

podobná reznej. Žalovaná sa touto námietkou nezaoberala z hľadiska ustálenia skutkového stavu, t.j.
sa nezaoberala otázkou, či u psa išlo o ranu tržnú alebo o ranu sečnú podobnú rane reznej a v tomto
smere neuviedla dokazovanie.
6. Správny súd žalovanej vytýkal, že v súvislosti s ustálením skutkového stavu neskúmala, či plán -
nákres veterinárnej ambulancie žalobcu, či skutočne zodpovedá pôdorysu ambulancie žalobcu. Tiež

nezisťovala, či žalobca (ktorý zvažoval podanie trestného oznámenia) podal trestné oznámenie na I..
D. R. za ohováranie. Správny súd si samozrejme uvedomil, že podanie trestného oznámenia nemožno
považovať za jednoznačný dôkaz neviny žalobcu, resp. že nepodanie trestného oznámenia nemožno
považovať za jednoznačný dôkaz viny žalobcu. Na druhej strane (ne)podanie trestného oznámenia
môže v okolnostiach preskúmavanej veci predstavovať určitú indíciu pri posudzovaní disciplinárnej

zodpovednosti žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania podľa názoru správneho súdu nie je
možné mať spáchanie skutku uvedeného v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladeného za vinu
žalobcovi za preukázané nad akúkoľvek rozumovú pochybnosť. Žalovanej preto vytýkal, že v prípade
situácie „tvrdenie proti tvrdeniu“ mala venovať osobitnú pozornosť práve zisťovaniu skutkového stavu.
7.Správnysúdvychádzajúczadministratívnehospisukonštatoval,ženevyhovenímžiadostioodročenie

disciplinárneho pojednávania nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V
bodoch65,66,67a68sasprávnysúdpodrobnevyjadrilajkostatnýmnámietkamžalobcu,ktorésatýkali
(i) rozporu v skorších rozhodnutiach žalovanej, keď raz žalobcu uznala za vinného preto, že neviedol
evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti, no na druhej strane ho oslobodil spod návrhu

na začatie disciplinárneho konania, ktorou sa vytýkalo, že nevykonal súkromné veterinárne činnosti
odborne, (ii) námietky, že sa nemal možnosť vyjadriť k zrušujúcemu rozsudku Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, (iii) že žalovaná nerozhodla o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu v lehote 3 mesiacov od podania odvolania.8. Po zrušení a vrátení veci žalovanej na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP správny
súd uložil žalovanej za účelom riadneho zistenia skutkového stavu doplniť dokazovanie dôkladným
posúdením vierohodnosti jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí, resp. vyjadrení, postupovať

obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho
rešpektovania princípu prezumpcie neviny. Úlohou žalovanej bude svoje závery, a to aj vo vzťahu k
hodnoteniu dôkazov, riadne odôvodniť.
9. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti

10. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť,
a?to z?dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) SSP.
11. Podľa názoru sťažovateľky správny súd rozhodol nad rámec žalobnej argumentácie žalobcu (ako

aj nad rámec argumentácie strán v konaní, a to bez toho, aby súd takýto zámer sťažovateľke vopred
notifikoval a tá sa mohla voči, z jej pohľadu, nesprávnym úvahám správneho súdu (nad rámec
argumentácie žalobcu) včas vyjadriť a účinne brániť. Hoci správny súd vyhodnotil námietky žalobcu v
danej veci podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP ako neopodstatnené, toto rozhodnutie sťažovateľky
prekvapivo zrušil u (iného) dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, ktoré však žalobca namietal iba v

súvislosti s rozhodnutím disciplinárneho senátu.
12. Sťažovateľka považuje rozsudok správneho súdu za prekvapivý, zmätočný a arbitrárny. Správny
súd sa v bodoch 45 až 58 zásadným spôsobom odklonil od žalobcovej argumentácie; preskúmaval
a v neprospech sťažovateľky vykladal aj skutočnosti, ktoré vôbec neboli zo strany žalobcu namietané
a sťažovateľka sa k nim pred vydaním rozsudku vôbec nemala možnosť vyjadriť. Sťažovateľka si je

vedomá, že správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný iba rozsahom a dôvodmi žaloby,
avšak podľa § 196 SSP ukladá správnemu súdu obligatórnu povinnosť oznámiť účastníkom konania, že
zistil vady uvedené v § 195 SSP, nad rámec žalobných bodov a súčasne ich vyzvať na vyjadrenie sa
k týmto vadám. Tým, že k takémuto procesnému postupu správneho súdu nedošlo, napĺňa dôvod pre
podanie kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Sťažovateľka tak namietala, že správny

súd porušil princíp rovnosti účastníkov konania postupom jednoznačne preferujúcim zjavne účelovú
argumentáciu žalobcu, ktorú súd nad rámec obsahu žaloby, ako aj ostatných vyjadrení žalobcu, sám
dotváralvprospechžalobcu.Správnysúdporušilprincíprovnostiúčastníkovkonaniaajtým,žeeštepred
vydaním rozhodnutia neoznámil sťažovateľke svoje úvahy nad rámec rozsahu žalobnej argumentácie,
či jej znemožnil uskutočňovať najmä jej procesné práva vyjadriť sa k týmto úvahám súdu a brániť sa

voči nim. Správny súd uvedeným postupom tiež porušil princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,
konal svojvoľne a porušil aj právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
13. Sťažovateľka v ďalších dôvodoch kasačnej sťažnosti poukázala na odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia Disciplinárneho senátu. Disciplinárny senát sa náležite vysporiadal s evidentne účelovou
a vykonštruovanou námietkou žalobcu o tom, že „skutok sa vlastne nestal“ a sťažovateľ I.. R. si

vlastne všetko vymyslel a len tak sa rozhodol podať práve voči žalobcovi sťažnosť na spôsob výkonu
súkromných veterinárnych činností a súčasne si voči nemu aj uplatniť nárok na náhradu spôsobenej
škody a súčasne venovať nie krátky čas následnému disciplinárnemu konaniu vedenému práve voči
žalobcovi. Žalobca v správnom súdnom konaní nepredložil žiadny taký dôkaz, ktorý by hodnoverne
vypovedaloinejmotiváciisťažovateľaI..R.pripodanísťažnostinažalobcuakotej,žesanasťažovateľku

obrátil ako nespokojný spotrebiteľ súkromných veterinárnych činností, v dobrej viere, v súlade so
základnými úlohami sťažovateľky, ktorými sú v zmysle ust. § 12 ods. 1 písm. e), i), n) a ust. § 12 ods. 2
písm. a) a c) zákona č. 442/2004 Z.z. aj úlohy na úseku ochrany spotrebiteľov súkromných veterinárnych
činností, s tým súvisiaca kontrola výkonu týchto činností a snaha o neustále zvyšovanie odbornej úrovne
jej poskytovania.

14. Disciplinárny senát pri skúmaní toho, či sa skutok stal, neprihliadal iba na samotnú sťažnosť I.. R.,
ale ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, Disciplinárny senát prihliadal aj na: lekársku správu
z 28.08.2012, odpoveď disciplinárne obvineného z 05.12.2012, vyjadrenie disciplinárne obvineného
z 13.03.2013 spolu s jeho prílohami, list sťažovateľa I.. R. s výzvou na náhradu škody, elektronická
komunikácia s R.. D., odvolanie disciplinárne obvineného z 31.07.2013, výpoveď I.. R. zo 14.05.2013,

čestné prehlásenie I.. R. a tiež na lekárske správy L.. P. z 01.09.2012, 08.09.2012 a 01.10.2012 a pod.
Proti uvedeným podkladom, na základe ktorých Disciplinárny senát dôvodne dospel k záveru, že k
poskytnutiu veterinárneho úkonu skutočne došlo, stojí v zásade iba účelové tvrdenie žalobcu o tom, že
skutok sa nestal. Žalobca ani v disciplinárnom, ani v správnom súdnom konaní žiadnym relevantnýmspôsobom nevysvetlil, resp. nepreukázal, prečo by I.. R. podal akože vykonštruovanú sťažnosť práve
na žalobcu a dokonca by si následne práve voči nemu uplatňoval aj majetkové nároky, pokiaľ by vôbec
nedošlo k poskytnutiu daného veterinárneho úkonu práve zo strany žalobcu.

15.Sťažovateľkavďalšompoukázalanapojednávanie,ktorésauskutočnilodňa29.10.2024,kdesačlen
senátu správneho súdu vyslovene dopytoval u právneho zástupcu žalobcu na to, či žalobca podal voči I..
R. trestné oznámenie za ohováranie, resp. ako dopadlo prešetrovanie prípadného trestného oznámenia
zo strany OČTK, na čo právny zástupca žalobcu nepodal jednoznačnú odpoveď. Toto malo tiež už samo
osebe predstavovať pre súd určitú indíciu. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že podanie alebo

nepodanie trestného oznámenia zo strany žalobcu nemohlo mať na priebeh a výsledok disciplinárneho
konania rozhodný vplyv, a to jednak s ohľadom na prezumpciu neviny garantovanú v čl. 50 ods. 2
Ústavy SR a tiež s ohľadom na to, že iba samotné podanie trestného oznámenia nemusí vyústiť ani
len do začatia trestného stíhania a môže byť odmietnuté. Subjektívne tvrdenia žalobcu v prípadnom
trestnom oznámení nemohli byť podľa názoru sťažovateľky smerodajné v rámci disciplinárneho konania.
Z uvedených dôvodov zásadne nesúhlasí s požiadavkou správneho súdu na zisťovanie (ne)podania

trestného oznámenia zo strany žalobcu na I.. R., ktoré správny súd uvádza v bode 57 odôvodnenia
rozsudku. Pokiaľ by takýmito dôkazmi žalobca disponoval, nepochybne by ich predložil a podporil by
svoje tvrdenia a argumenty.
16. Sťažovateľka s ohľadom na podklady, na základe ktorých bolo vydané preskúmavané rozhodnutie a
zhodne aj rozhodnutie Disciplinárneho senátu nepovažuje za správne konštatovanie správneho súdu v

bode 45 odôvodnenia, a to, že v preskúmavanej veci išlo o dôkaznú situáciu, pri ktorej v disciplinárnom
konaní existoval jediný priamo usvedčujúci dôkaz aj z toho dôvodu, že vyjadrenie I.. R. bolo doplnené
ďalšími dôkazmi, ktoré spolu s vyjadrením sťažovateľa I.. R. preukazovali, že sa skutok stal, avšak
správny súd ho nevzal do úvahy. Priamymi účastníkmi veterinárneho úkonu štandardne bývajú len
súkromný veterinárny lekár, zviera (pacient) a majiteľ zvieraťa.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok podľa § 461 ods. 1
SSP zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnila si náhradu trov kasačného konania
v rozsahu 100%.
18. Kasačná sťažnosť bola žalobcovi doručená na vedomie dňa 24.02.2025.
19. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti s argumentáciou a právnym názorom žalovanej

vyjadreným v kasačnej sťažnosti nestotožnil z dôvodu, že žalovaná žiadnym relevantným spôsobom
neargumentovala, v čom mal spočívať omyl správneho súdu pri aplikácii § 191 ods. 2 písm. e) SSP na
daný skutkový stav. Navrhol kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietnuť.
20. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti bolo žalovanej doručené na vedomie dňa 11.03.2025.
21. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 18.03.2025 zotrvala na podanej kasačnej sťažnosti. Rozsudok

správneho súdu naďalej považovala za prekvapivý z dôvodu, že správny súd sa v bodoch 45 až
48 odôvodnenia rozsudku zásadným spôsobom odklonil od žalobnej argumentácie a v neprospech
sťažovateľky vykladal aj skutočnosti, ktoré vôbec neboli zo strany žalobcu namietané a sťažovateľka
sa k nim pred vydaním rozsudku vôbec nemala možnosť vyjadriť. Vyjadrenie bolo žalobcovi doručené
na vedomie 19.03.2025.

III. Aplikovaná právna úprava a posúdenie veci kasačným súdom

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a

po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná.
23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
25.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
26. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým podľa § 191 ods.
1 písm. e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 a vec vrátil jej vrátil naďalšie konanie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na
riadne posúdenie veci.
27. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 442/2004 Z.z. disciplinárnym previnením člena komory je porušenie

povinností, ktoré ustanovil tento zákon, alebo porušenie zásad etiky súkromného veterinárneho lekára,
ak nejde o trestný čin.
28. Podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 442/2004 Z.z. za porušenie povinností uvedených v § 9 ods. 2
a 3 a zásad etiky súkromného veterinárneho lekára možno členovi komory uložiť písomné napomenutie.
29. Kasačný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na preskúmavané rozhodnutie žalovanej, ktorým

bol žalobca uznaný za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 442/2004 Z.z. preto, že ako
člen žalovanej dňa 17.08.2012 pri psovi I.. D. R. neviedol evidenciu o vykonaní súkromnej veterinárnej
činnosti, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 442/2004
Z.z., za to mu žalovaná uložila disciplinárne opatrenie - písomné napomenutie. Z obsahu spisov bolo
preukázateľnezistené,ževozvyšnejčastižalovanážalobcuspodčastinávrhuvsúvislostisnamietanými
následkami veterinárneho úkonu na poškodenom zvierati, oslobodila.

30.Kasačnýsúdznapadnutéhorozsudkusprávnehosúduzistil,žetensavbodoch45až56rozhodnutia
podrobne zaoberal dôkaznou situáciou k tej časti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, ktorým bol
spod disciplinárneho návrhu oslobodený. Konkrétne správny súd uviedol, že pri preukazujúcej vine
disciplinárne obvineného existoval iba jediný priamy usvedčujúci dôkaz, ktorý predstavuje typický prípad
situácie „tvrdenia proti tvrdeniu.“ Napriek tomu, že žalovaná žalobcu spod časti návrhu, týkajúcej sa

spôsobenia tržnej rany na ľavej strane konečníka psa...oslobodila, správny súd rozhodnutie žalovaného
zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Správny súd žalovanej okrem iného vytýkal, že nezisťovala, či
žalobca podal trestné oznámenie na I.. D. R. za ohováranie. Správny súd v tejto súvislosti opomenul,
že v tomto smere už vykonal dokazovanie priamo na pojednávaní súdu dňa 29.10.2024.
31. Kasačný súd považoval právne posúdenie veci správnym súdom za arbitrárne. Arbitrárnosť môže

mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne
rozhodnutia ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov
s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach
rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov,
ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného reálneho základu tak, že v nich pri žiadnej

možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené
s nedostatočným odôvodnením. „O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení,žebyzásadnepoprelichúčelavýznam“(III.ÚS265/05).Vzmyslesvojejjudikatúrypovažuje
ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od

veci samej alebo je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV.
ÚS150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012).
32. V danej veci je odôvodnenie rozsudku správneho súdu nelogické so zreteľom na preukázané
skutočnosti, keď správny súd neprihliadol na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a na vykonané
dokazovanie, pričom na základe týchto skutočností dospel k záveru o nedostatočnom zistení skutkového

stavu. Najvyšší správny súd zároveň konštatuje, že nie je povinnosťou správneho súdu, a to ani v
sankčných veciach, nahrádzať použité správne uváženie svojím vlastným. Súdu neprislúcha spôsobom
presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať
svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup
a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec

preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v
agende vymedzenej zákonom. Jednoducho povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, z ktorého
nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté alebo prečo bolo rozhodnuté práve tak.
Naproti tomu nedostatok dôvodov znamená absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie
neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu“.

33. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd rozhodnutie správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
34.Úlohousprávnehosúduvďalšomkonaníbudevovecispoľahlivoustáliťpredmetsúdnehoprieskumu
a vo veci opätovne rozhodnúť. Zároveň správny súd nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti

uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
za žalobcu konkretizovať.
35. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta
SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.