Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-6Csp/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2523200550
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Simona Szabó

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2523200550.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom Mgr. Simona Szabó, v zast. sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD.,

LL.M., v spore žalobcu: A. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., v zast.: URBAN &
PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava
– mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom
Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, v zast.: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o.,
IČO: 47 234 679, so sídlom 01. mája 173/11, 911 01 Trenčín, o zaplatenie 990,74 EUR s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie paušálnej náhrady 40 EUR z a s t a v u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 50,00 EUR, a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 03.04.2023 domáhala

zaplatenia sumy 990,74 EUR spolu s náhradou trov konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 26.11.2018 sa svojou žalobou doručenou Okresnému
súdu Piešťany domáhal určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č.: XXXXXXXXXX je bezúročná
a bezpoplatková. Okresný súd Piešťany na základe rozsudku sp. zn.: 20Csp/112/2018 zo dňa
22.09.2021 žalobe žalobcu vyhovel. Voči uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn.: 10CoCsp/3/2022-281 zo

dňa 31.01.2023 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

3. V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Piešťany konajúci súd okrem iného uviedol, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere nemala vytknuté zákonom predpísané náležitosti, a to napríklad že v zmluve
nie je stanovená konkrétna výška mesačných splátok, nie je stanovený konečný termín splatnosti úveru,
nie sú použité všetky predpoklady pre RPMN, zmluve nie je stanovená úroková sadzba spotrebiteľského
úveru. Svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca oprel o § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa. Jedinou podmienkou je úspech v súdnom spore týkajúcom sa porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej zákon o ochrane spotrebiteľa. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť
najvyšších súdnych autorít ako aj krajských súdov v otázke vzniku nárok na náhradu primeraného
finančného zadosťučinenia.4. Vo vzťahu k výške nároku žalobca uviedol, že konanie značne zasahuje do jeho psychickej sféry,
nakoľko bol v stave právnej neistoty. Poukázal na dlhý časový úsek, v rámci ktorého sa žalobca

domohol pravdy pred všeobecnými súdmi, nakoľko jeho žaloba bola spočiatku zamietnutá. Žalobca
musel vynaložiť finančné prostriedky na riešenie súdneho sporu so žalovaným. Voči žalobcovi sa
používali nekalé zmluvné praktiky. Z tohto dôvodu žalobca požadoval sumu vo výške 500,00 EUR
z titulu emocionálnej ujmy. Žalobca ďalej poukázal na funkcie primeraného finančného zadosťučinenia.
Súčasne k tejto sume žalobca pripočítal 400,00 EUR titulom štyroch absentujúcich zákonných náležitostí

v zmluve o spotrebiteľskom úvere (4 x 100,00 EUR). K sume 900,00 EUR žalobca pripočítal sumu 90,74
EUR ako rozdiel medzi požičanou sumou 500,00 EUR a sumou, ktorú mal celkovo splatiť vo výške
590,74 EUR. Celkovo sa jednalo o sumu 990,74 EUR. Na záver svojej žaloby žalobca poukázal na to,
že účelom primeraného finančného zadosťučinenia je okrem iného odradenie páchateľa od porušovania
spotrebiteľských práv pri poskytovaní služieb na finančnom spotrebiteľskom trhu.

5. Žalobca k svojej žalobe na preukázanie svojich tvrdení priložil rozhodovaciu činnosť súdnych autorít
vo forme rozsudkov a uznesení spolu s rozhodnutím Národnej Banky Slovenska č.s.: D. zo dňa
XX.XX.XXXX a predžalobnú výzvu.

6. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril v rámci svojho písomného vyjadrenia, v rámci ktorého uviedol,

že nárok žalobcu považuje za neodôvodnený a neprimeraný. Predpokladom uplatnenia práva žalobcu
je, aby aspoň potencionálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práva a povinností vznikla, inak nie je čo
reparovať. Podľa právneho názoru žalovaného bola v predmetnej úverovej zmluve náležitosť uvedená
v § 9 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane spotrebiteľa uvedená správne. Žalovaný pri koncipovaní zmluvy
postupovalvdobrejviere,žeplníliteruzákona.Odmietabyťsankcionovanýzato,žeanivšeobecnésúdy

sa pri výklade jednotlivých ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa nevedia zjednotiť. Poukázal na
to, že žalobca si zamieňa inštitút finančného zadosťučinenia s bezdôvodným obohatením. Poukázal na
to, že žalobca bol zastúpený advokátom, ktorý sa zúčastňoval pojednávaní a preto o údajnej psychickej
ujme považuje žalovaný za účelové a vykonštruované. Jediným poškodeným je v skutočnosti veriteľ.
K výške nároku žalovaný uviedol, že je neprimerane vysoký. Vyplatenie žalovanej sumy 990,74 EUR vo

vzťahu k poskytnutému úveru vo výške 750,00 EUR a doplateniu len samotnej istiny, považujeme za
nedôvodné, nepreukázané a v rozpore so základným cieľom danej normy. Akékoľvek úroky z omeškania
sú v tomto prípade vylúčené z povahy nároku žalobcu. Žalovaný navrhol súdu žalobu zamietnuť.

7. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

9. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „strany majú povinnosť pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

10. Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak

je popretie neúčinné.“11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

12. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“
13. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

14. Súd vo veci nariadil pojednávania v súlade s článkom 12 v spojení s § 177 ods. 1 a nasl. Civilného
sporového poriadku. Na pojednávaní konanom dňa 22.05.2025 boli medzi stranami sporu ustálené

nasledovné nesporné a nesporné skutočnosti. Nespornými skutočnosťami boli existencia právoplatného
a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Piešťany, sp. zn.: 20Csp/112/2018 zo dňa 22.09.2021.
Právny nárok uplatňovaný v rámci tohto súdneho konania bol bezúročnosť a bezpoplatkovosť
spotrebiteľského úveru. Za sporné skutkové tvrdenia v nadväznosti na ich právne posúdenie súd
považoval splnenie podmienok na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie a výšku

primeraného finančného zadosťučinenia. Iné skutočnosti medzi stranami sporu sporné neboli.

15. V nadväznosti na ustálenie sporných a nesporných skutkových tvrdení súd vykonal dokazovanie
prostredníctvom listín spise v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku, pričom strany spory na
pojednávaní konanom dňa 22.05.2025 žiadne iné ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali.

Z vykonaného dokazovania si súd ustálil nasledovný skutkový stav. Žalovaný ako veriteľ poskytol
žalobcovi ako spotrebiteľovi na podklade zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyššie uvedený spotrebiteľský
úver. Žalovaný predložil spotrebiteľovi na podpis zmluvu, v ktorej absentovali zákonom stanovené
obligatórne náležitosti, čím veriteľ porušil právne predpisy na ochranu spotrebiteľa za použitia
nekalých obchodných praktík, v dôsledku čoho bol predmetný úver postihnutý sankciou bezúročnosti a

bezpoplatkovosti. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru bola judikovaná na základe
právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Piešťany, sp. zn.: 20Csp/112/2018 zo dňa
22.09.2021. Žalobca mal teda žalovanému vrátiť iba skutočne poskytnuté finančné prostriedky (t.j.
istinu úveru). Na základe týchto skutočností si žalobca uplatňuje nárok z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia voči žalovanému.

16. V nadväznosti na ustálenie si sporných skutočností súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku vyjadrí
k hlavným namietaným skutočnostiam zo strany žalovaného, ktorými boli porušenie práv a povinností
spotrebiteľa, absencia vzniku ujmy na strane spotrebiteľa, absencia podmienok pre vznik nároku
na primerané finančné zadosťučinenie a účel primeraného finančného zadosťučinenia v kontexte

neprimeranej výšky uplatneného nároku žalobcu.

17. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka platí, že: „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.“

18. Podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.“

19. Podľa § 15 Občianskeho zákonníka platí, že: „po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na
ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.“

20. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov platí, že: „ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznikprávnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa
posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.“

21. Podľa tretej vety in fine § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov (ďalej len: „zákon o ochrane spotrebiteľa“) platí, že: „spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“

22. Argumentom žalovaného v priebehu konania bolo, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom tak, ako
to ustanovuje ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný bol toho názoru, že
žalobca v civilnom sporovom konaní nepreukázal porušenie práv a povinností ustanovených zákonom
o ochrane spotrebiteľa, resp. osobitným právnym predpisom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na

odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany. Poukázal na to, že porušenie práv spotrebiteľa môže
byť konštatované aj v odôvodnení rozhodnutia súdu. Súd v tejto súvislosti vykonal dokazovanie na
základe odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany a pripojeného spisu, pričom zistil nasledovné.

23. Z bodu 21 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany vyplýva, že: „ Pokiaľ ide o náležitosť

Zmluvypodľa§9ods.2písm.f)ZoSÚ,atooznačenietermínukonečnejsplatnostiúveru,súdkonštatuje,
že v Zmluve sa tento údaj vôbec nenachádza.“

24. Z bodu 22 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany vyplýva, že: „Súd konštatuje, že v
Zmluve v poznámke ** k bodu 34. predpoklady použité pre výpočet RPMN boli síce vymenované, ale

ich označenie (numerické uvedenie konkrétnych údajov) úplne chýba, napr. výška splátky atď.“

25. Z bodu 24 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany vyplýva, že: „Pre úplnosť súd uvádza,
že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalobkyne splácať
spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Z úradnej činnosti súd zistil, že na tunajšom súde

prebehlo konanie sp. zn.: 15Csp/86/2018, týkajúce sa hotovostného úveru a revolvingového úveru č.
XXXXXXXXXX, kde úverovú zmluvu uzavreli žalobkyňa a žalovaný v ten istý deň – 27.04.2016, pričom
úvery boli žalobkyni poskytnuté. Napriek uvedenému sa v Zmluve ani inom dokumente nenachádza ani
zmienka o iných úveroch alebo pôžičkách žalobkyne, ktoré nepochybne mali vplyv na jej schopnosť úver
splácať, najmä ak súd vezme do úvahy výšku jej mesačného príjmu podľa bodu XX Zmluvy – 400,- eur.“

26. Z unesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.05.2022,
publikovaného v Zbierke pod R 30/2023 vyplýva, že: „podmienka úspešného uplatnenia práva
spotrebiteľa namietať v konaní pred súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta tretia
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená aj vtedy,
keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke.“

27. Z uvedených bodov odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Piešťany jednoznačne
a nespochybniteľne vyplýva, že predmetná zmluva o úvere bola formulárového charakteru a obsah

spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Súčasne vyplýva, že spotrebiteľská zmluva minimálne
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a to označenie termínu konečnej splatnosti
úveru, pretože tento údaj sa vôbec nenachádzal v spotrebiteľskej zmluve. Predpoklady použité pre
výpočet RPMN boli síce vymenované, ale ich označenie (numerické uvedenie konkrétnych údajov)
úplne chýbalo. Žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalobkyne

splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 ZoSU. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný
sa dopustil takého porušenia práv a povinností zo zákona na ochranu spotrebiteľa a v takom rozsahu,
ktoré mali za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Pokiaľ je spotrebiteľský úver
postihnutýtakýmiprávnymivadami,ktorémajúzaprávnynásledokjehobezúročnosťabezpoplatkovosť,
muselo dôjsť k porušeniu právnych povinností zo strany žalovaného, s ktorými zákon o ochrane

spotrebiteľa spája takýto negatívny právny následok. Nie je v žiadnom prípade možné akceptovať
obranu žalovaného, že v danom prípade nedošlo k porušeniu práv spotrebiteľa, pretože nie sú vo
výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Piešťany špecifikované, resp. že vyplývajú len z odôvodnenia
rozsudku.Jetomutakpreto,pretožezustanovenia§3ods.5zákonanaochranuspotrebiteľanevyplýva,aby na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie museli byť vo výrokovej časti rozsudku
presne špecifikované porušené práva spotrebiteľa. V tomto prípade postačuje, ak porušenie práv alebo
povinností vyplývajúcich zo zákona na ochranu spotrebiteľa alebo osobitného predpisu je konštatované

v samotnom odôvodnení rozsudku, v rámci ktorého došlo k úspešnému uplatneniu svojich porušených
práv, čo vyplýva z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/31/2020
zo dňa 25.05.2022, publikovaného pod R 30/2023.

28. Taktiež obrana žalovaného ohľadom postupu pri koncipovaní zmluvy o úvere spočívajúca v tom,

že konal a postupoval v dobrej viere v presvedčení, že plní literu zákona, je právne bezvýznamná.
Dôležité je, či žalovaný ako dodávateľ porušil alebo neporušil práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zákona
o ochrane spotrebiteľa, resp. z osobitných právnych predpisov. Dobrá viera alebo prípadná žalovaným
nenamietaná dobromyseľnosť žalovaného nemá za právny následok vylúčenie nároku žalobcu na
primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa. Súd v tejto
súvislosti nemohol zobrať v úvahu ani jeden z vyššie uvedených argumentov žalovaného, ktoré priamo

súviseli s identifikáciou porušených práv a alebo povinností.

29. Ďalšou namietanou skutočnosťou bola absencia vzniku ujmy na strane žalobcu. Žalovaný bol toho
názoru, že žalobca v konaní nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno, že mu v súvislosti s porušením
práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom alebo osobitným predpisom vznikla určitá ujma, ani

že mu vznikla ujma vo výške, ktorú si žalobca v žalobe uplatnil. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že
pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa
nevyžaduje vznik ujmy.

30. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022,

publikovaného v Zbierke pod R 48/2022 vyplýva, že: „účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením

porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo

spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“

31. Súd v tejto súvislosti uvádza, že správny právnym výkladom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa možno dospieť k právnemu záveru, že pri vznik nároku na primerané finančné
zadosťučinenie sa nevyžaduje vznik ujmy. Vznik ujmy ako hmotnoprávna podmienka sa pre vznik
nároku na primerané finančné zadosťučinenie nenachádza v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa,

preto nemôže tvoriť rozhodujúcu skutočnosť pre vznik nároku žalobcu. Uvedený právny názor rovnako
tak potvrdzuje konštantná rozhodovacia činnosti najvyšších súdnych autorít, ako napríklad vyššie
uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022,
publikovaného v Zbierke pod R 48/2022. Z uvedeného dôvodu súd tento argument žalovaného nemohol
zobrať do úvahy, pretože žalobca v tomto konaní nemusí pred súdom preukazovať vznik ujmy.

32. K absencii podmienok pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods.
5 zákona na ochranu spotrebiteľa súd uvádza, že na základe vykonaného dokazovania konajúci súd
dospel k právnemu záveru, že žalobca v civilnom sporovom konaní preukázal všetky podmienky pre
vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa.

Žalobca v tomto konaní preukázal, že si úspešne uplatnil svoje porušené práva a povinnosti, ktoré
mu vyplývali zo zákona na ochranu spotrebiteľa a osobitných právnych predpisov upravujúcich práva
spotrebiteľov tým, že predložil súdu právoplatný vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Piešťany,
v odôvodnení ktorého bolo jednoznačne konštatované porušenie práv spotrebiteľa s následnousankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. Z uvedeného dôvodu súd po
vykonanom dokazovaní v spojení s právnou analýzou § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa dospel
k čiastočnému právnemu záveru, že žalobca má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. V ďalšej

časti odôvodnenia sa súd zaoberal výškou uplatneného nároku, ktorú pretestoval najmä kritériom
primeranosti, ktoré tvorí podstatné a jediné kritérium, od ktorého sa následne odvíja výška priznaného
primeraného finančného zadosťučinenia.

33. S kritériom primeranosti priznaného primeraného finančného zadosťučinenia priamo súvisí účel

primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na to, že výška
priznaného primeraného finančného zadosťučinenia nemôže mať likvidačný charakter. Podľa jeho
názoru vyčíslená výška má likvidačný charakter. Žalobca poukázal na funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia.

34. Súd v tejto súvislosti stranám sporu uvádza, že z predmetného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona

o ochrane spotrebiteľa možno jednoznačne identifikovať účel a funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia. V prvom rade sa jedná o kompenzačnú funkciu. Kompenzačná funkcia vyjadruje
kompenzáciu za vzniknutý nesprávny právny stav v dôsledku porušenia práv spotrebiteľa. Druhou
funkciou je preventívna funkcia, ktorá slúži na odradenie toho istého dodávateľa služieb ako aj ďalších
dodávateľov totožných alebo obdobných služieb, aby neposkytovali svoje tovary a služby spotrebiteľom

pri súčasnom porušovaní práv spotrebiteľov. Treťou funkciou je sankčná funkcia, ktorá má za úlohu
dodatočne sankcionovať dodávateľa služieb za to, že si spotrebiteľ od neho v inom konaní úspešne
uplatnil svoje porušené práva. Prejavom sankčnej funkcie je vznik osobitného dodatočného nároku
spotrebiteľa v podobe možnosti priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Účelom finančného
zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských

zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Súd
vtejtosúvislostinemoholzobraťargumentyžalovanéhoolikvidačnomcharakteretohtoinštitútuvspojení
so snahou spotrebiteľa sa obohatiť na úkor dodávateľa služieb do úvahy, pretože tvrdenia žalovaného
nemajú oporu v platnej legislatíve a so zisteným skutkovým stavom v civilnom sporovom konaní.
V záverečnej časti sa súd bude zaoberať primeranosťou uplatneného nároku žalobcu v tomto konaní,

pričom tento nárok pretestuje prostredníctvom všetkých troch funkcií, ktoré sú prítomné v inštitúte
primeraného finančného zadosťučinenia.

35. Súd v tejto súvislosti poukazuje priamo na právnu vetu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, publikovaného v Zbierke pod R 48/2022, podľa

ktorej: „pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie
práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.“

36. Primeranosť primeraného finančného zadosťučinenia je výsledkom individuálneho posúdenia
a zohľadnenia skutočností každého jedného prípadu. Výška priznaného primeraného finančného
zadosťučinenia je výsledkom voľnej úvahy súdu na základe vykonaného dokazovania. Výška
primeraného finančného zadosťučinenia musí v sebe odrážať základné funkcie tohto právneho inštitútu,

nesmie mať pre žalovaného likvidačný charakter a musí byť odrazom spravodlivého a rozumného
usporiadania práv a povinností medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V tejto súvislosti súd uvádza,
že jediným kritériom pre stanovenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je v zmysle
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa primeranosť. Aj keď súd daný prípad posudzuje podľa
pôvodného zákona o ochrane spotrebiteľa, nový zákon o ochrane spotrebiteľa v § 3 ods. 1 písm. a)

už zákonodarca demonštratívnym výpočtom upravil kritériá, na ktoré súd musí prihliadnuť pri stanovení
výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Takýmto kritériami v zmysle § 3 ods. 1 písm. e)
nového zákona o ochrane spotrebiteľa sú najmä povaha, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie
a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa. Jedná sa len
o demonštratívny výpočet skutočností, na ktoré súd musí prihliadnuť, čo je vyjadrené prostredníctvom

slova „najmä“. Uvedené ustanovenie je výsledkom rozhodovacej činnosti súdnych autorít, ktoré
v obdobných prípadoch do nadobudnutia účinnosti nového zákona o ochrane spotrebiteľa vo svojich
rozhodnutiach definovali kritériá, na základe ktorých priznávali primerané finančné zadosťučineniaspotrebiteľom. Z uvedeného dôvodu súd tieto kritéria prevzal a pri rozhodovaní o výške priznaného
primeraného zadosťučinenia na tieto skutočnosti rovnako tak prihliadol.

37. K dobe trvania porušenia práv spotrebiteľa súd uvádza, že zmluva o úvere medzi spotrebiteľom
a veriteľom bola uzatvorená dňa 27.04.2016. Uvedený protiprávny stav bol zvrátený právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 22.09.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn.: 10CoCsp/3/2022-281 zo dňa 31. januára 2023.
Zuvedenéhovyplýva,žeprotiprávnystavprepôvodnéhospotrebiteľaakoprávnehopredchodcužalobcu

trval približne 7 rokov. Súd uvedené obdobie 7 rokov trvania protiprávneho stavu hodnotí za relatívne
stredne dlhé časové obdobie, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv a povinností spotrebiteľa.

38. K povahe a závažnosti porušovania práv spotrebiteľa súd uvádza, že ich hodností za menej závažné
porušenia práv spotrebiteľa, pretože zákon na ochranu spotrebiteľa s ich následkom spájal bezúročnosť
a bezpoplatkovosť. Je tomu tak preto, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa spája zo závažnejšími

porušeniami práv spotrebiteľa sankciu neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, čo je nepochybne pre
obchodníka ako veriteľa závažnejšou sankciou voči spotrebiteľovi, pretože spotrebiteľovi po tejto sankcii
vznikne automaticky nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči obchodníkovi.

39. K spôsobu a následkom porušenia práv spotrebiteľa súd uvádza, že žalobca uviedol, že na

spotrebiteľa mala situácia negatívne psychické následky. Žalovaný tým, že počas obdobia trvania
porušenia práv spotrebiteľa prijímal finančné plnenia, na ktoré nemal právny nárok, narušil počas
trvania úverového vzťahu ekonomické a majetkové správanie spotrebiteľa, ktorý musel dodávateľovi
plniť, aj keď na to dodávateľ nemal právny nárok. Žalovaný súdu uviedol, že toto tvrdenie považuje
za vykonštruované a ničím nepodložené. Nakoľko súčasťou súdneho spisu nie je žiadny listinný

ani iný dôkaz ohľadom čo i len čiastočného preukázania psychickej záťaže na žalobcu (napríklad
výpoveď žalobcu, správa od psychológa alebo iného odborníka), súd toto tvrdenie žalobcu považoval
za nepreukázané a z uvedeného dôvodu došlo aj ku kráteniu priznanej sumy primeraného finančného
zadosťučinenia.

40. Čo sa týka rozsahu porušenie práv spotrebiteľa, tak súd na úvod uvádza, že uvedené kritérium bola
vprípaderozhodovaniaovýškeprimeranéhofinančnéhozadosťučineniaťažiskovýmkritériom.Žalovaný
poskytolžalobcovispotrebiteľskýúvervovýške500,00EUR,pričompozohľadnenírozsudkuOkresného
súdu Piešťany mal žalobca vrátiť žalovanému sumu 500,00 EUR, nakoľko bolo rozhodnuté, že
spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový. Podľa pôvodnej sumy mal žalobca vrátiť žalovanému

sumu 590,74 EUR. Žalobca na celkový výpočet použil súčet súm 400,00 EUR (titulom 4 porušení zákona
o ochrane spotrebiteľa x 100,00 EUR + 500 EUR titulom nemajetkovej a psychickej ujmy ako základ
spotrebiteľského úveru + 90,74 EUR titulom rozdielu, čo by žalobca zaplatil na úrokoch a poplatkoch.

41. Súd v tejto súvislosti pristúpil k pretestovaniu žalobcom uplatnenej sumy vo výške 990,74 EUR vo

vzťahu k poskytnutému úveru vo výške 500,00 EUR. Vo vzťahu k vyššie uvedenému súd po vykonanom
dokazovaní dospel k právnemu záveru, že uplatnená suma žalobcom je vo veľkom rozsahu nedôvodná
čo do uplatnenej výšky, pretože vo veľkom rozsahu nespĺňa kritérium primeranosti vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti. Súd nemal za preukázané, že obdobie právnej neistoty a porušovania práv
spotrebiteľa v období minimálne 7 rokov malo na spotrebiteľa nepriaznivý následok vo sféry psychicky

spotrebiteľa, pretože tento následok nemal súd za preukázaný. Podľa právneho názoru súdu sa
nejednalo o najzávažnejšie porušenie práv spotrebiteľa, ktorého sa žalovaný dopustil v rámci úverového
vzťahu, s ktorým by zákon o ochrane spotrebiteľa spájal následok v podobe neplatnosti zmluvy o úvere.
Čo sa týka rozsahu porušenia práv spotrebiteľa, absentujúcimi náležitosťami v zmluve o úvere a
inkorporovaním neprijateľných zmluvných podmienok by sa teoreticky žalovaný na úkor spotrebiteľa

obohatil v rozsahu sumy minimálne 90,74 EUR. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný by sa na úkor
žalobcu obohatil o sumu 90,74 EUR, na ktorú nemal právny nárok. Z uvedeného dôvodu uplatnená suma
žalobcom predstavuje 10,00 – násobok sumy potencionálneho bezdôvodného obohatenia žalovaného,
čosúdvyhodnotilakoneprimeranéanespravodlivé.Taktopriznanásumabypredstavovalaneprimerane
vysoký prospech pre žalobcu.

42.Následnesúduplatnenúsumužalobcomvovýškevovýške990,74EURpretestovalprostredníctvom
troch vyššie uvedených funkcií, ktoré musí priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia
spĺňať. Ako bolo vyššie uvedené, prvou funkciou je kompenzačná funkcia, ktorá kompenzuje protiprávnystav. Vzhľadom na dĺžku trvania protiprávneho stavu a okolnosti za ktorým došlo k porušeniu
protiprávneho stavu (neprijateľné zmluvné podmienky, absencia základných náležitostí zmluvy o úvere
a pod.) súd je toho názoru, že uvedená suma nespĺňa kompenzovanie protiprávneho stavu vzhľadom

na jeho dĺžku trvania a okolnosti, za ktorých došlo a dochádzalo k porušovaniu práv spotrebiteľa.
Druhou funkciou je funkcia preventívna. Súd je toho názoru, že uplatnená suma vo výške 990,74
EUR, čo predstavuje približne 10,00 - násobok sumy bezdôvodného obohatenia, čo by spôsobilo
nevyváženosť práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným. Priznanie 10,00 - násobku primeraného
finančného zadosťučinenia z porušenia práv a povinností, ktoré boli vyčíslené na sumu 90,74 EUR

(sankcie,poplatky,úroky)bypredstavovalveľminebezpečnýfenoménvsúdnejpraxi,ktorýbypriväčších
úveroch mohol spôsobiť až likvidačný charakter subjektov pôsobiacich na finančnom spotrebiteľskom
trhu. Z uvedeného dôvodu výška primeraného finančného zadosťučinenia priznaná spotrebiteľovi musí
preventívne pôsobiť na žalovaného, ale aj iných dodávateľov finančných služieb, aby svoje služby
a produkty neposkytovali v súbehu s porušovaním práv a právom chránených záujmov spotrebiteľov.
Súd je toho názoru, že vyčíslená suma žalobcom nespĺňa túto funkciu. Napokon je tu sankčná funkcia,

ktorásankcionuježalovanéhozazistenýprotiprávnystav.Súdjetohonázoru,žesankciavpodobe10,00
násobkuzvýškypotencionálnehobezdôvodnéhoobohateniapredstavujevysokúaneprimeranúsankciu
pre žalovaného v podobe nároku žalobcu na finančné zadosťučinenie. Súd je toho právneho názoru, že
sankčná funkcia bude naplnená vtedy, keď primerané finančné zadosťučinenie bude vyčíslené v podobe
priznaných % z výšky bezdôvodného obohatenia, resp. potencionálneho bezdôvodného obohatenia.

43. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že výška primeraného finančného zadosťučinenia nesmie mať
pre žalovaného likvidačný charakter a nesmie byť k náprave majetkovej škody alebo k obohateniu
spotrebiteľa. Súd je toho názoru, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia môže mať
pre žalovaného ako aj iné subjekty pri vyšších sumách až likvidačný charakter.

44. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 23CoCsp/7/2022
zo dňa 21.02.2023 a Okresného súdu Prešov sp. zn.: 29Csp/112/2022 zo 16.11.2022 a sp.
zn.: 9Csp/116/2022 zo 07.11.2022, kde konajúce súdy priznali sumy primeraného finančného
zadosťučinenia v rozmedzí od 50,00 EUR do 100,00 EUR.

45. Okresný súd Trnava po vyhodnotení všetkých relevantných a dostupných listinných dôkazov uvádza,
že priznal žalobcovi voči žalovanému sumu 50,00 EUR titulom primeraného finančného zadosťučinenia.
Suma 50,00 EUR predstavuje z potencionálneho bezdôvodného obohatenia vo výške 90,74 EUR
v matematickom vyjadrení 55,10 %. Podľa právneho názoru súdu je takto splnená sankčná funkcia

primeraného finančného zadosťučinenia, pretože uvedená priznaná suma predstavuje viac než 50,00
% sumy, o ktorú by sa žalovaný potencionálne obohatil, keby sa žalobca nedomohol na príslušnom súde
svojich spotrebiteľských práv.

46. Súd na záver kritéria primeranosti priznaného finančného zadosťučinenia uvádza, že primeranosť

je subjektívnou kategóriou a záleží od každého jedného prípadu individuálne. Výška priznaného
finančného zadosťučinenia vychádza z okolností každého jedného prípadu a zodpovedá starostlivému
vyhodnoteniu vykonaného dokazovania zo strany súdu. Z uvedeného dôvodu sa nedá paušalizovať.
Aplikujúc vyššie uvádzanú judikatúru na prejednávaný prípad súd uvádza, že bolo by extrémne
nespravodlivé, aby súd v danom prípade priznal nárok žalobcovi vo výške 990,74 EUR, pretože by

takáto suma absolútne nezohľadňovala okolnosti prípadu a súčasne by nenaplnila základné funkcie
a účel primeraného finančného zadosťučinenia. Inými slovami povedané, priznaná suma by bola bez
príčinnej súvislosti vo vzťahu k účelu a funkciám tohto právneho inštitútu. Uvedená judikatúra však podľa
právneho názoru súdu potvrdzuje, že výška primeraného priznaného finančného zadosťučinenia sa vo
všeobecnosti pohybe v rozmedzí tak, ako je v tomto individuálnom prípade stanovil súd. Z uvedeného

dôvodu na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k právnemu záveru, že takto priznaná
suma finančného zadosťučinenia spĺňa základné zákonné kritérium primeranosti, ktoré je uvedené v §
3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

47. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I. ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára

2021 platí, že: „účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného
sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony
vykonávalivčas.Procesnýúkonniejevykonanývčas,akhostranasporumohlavykonaťskôr(objektívnehľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či
omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie.“

48. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV ÚS 535/2023 zo dňa 11.10.2023
platí, že: „Ústavný súd už napr. v uznesení č. k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021 v súvislosti s
údajnou nezákonnou koncentráciou konania zdôraznil, že účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom
sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu
procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na

strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto
pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu (poznámka súdu: skrátené). Vzhľadom na uvedené napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktoré uprednostňuje procesnú zodpovednosť sťažovateľa za dôkaznú
kvalitu žaloby, nepredstavuje v aktuálnej právnej úprave civilného procesu kladúcej dôraz na zásadu

formálnej pravdy posilnenú koncentráciou a kontradiktórnym vedením procesu, koncept arbitrárny či
ústavne neudržateľný.“

49. Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že: „vo všeobecnosti možno
konštatovať, že koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného

zrýchlenia sporového konania a je plne v súlade s koncepčným zameraním Civilného sporového
poriadku. Rovnako tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej
úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10). Sudca so znalosťou
konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej

koncentrácie plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani
ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť
skutočnosti a dôkazy.“

50. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2023
platí, že: „Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá
do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude
prihliadať.“

51. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/43/2018 zo dňa
26.2.2019 platí, že: „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť
súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene
predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie

dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému
predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany
bolo rýchle a účinné.“

52. V súdnom spise sa na čl. 189 nachádza úradný záznam, podľa ktorého bola uplatnená sudcovská

koncentrácia konania vo vzťahu k písomnému podaniu žalobcu (replika), pretože bolo podané po
uplynutí súdom uloženej sudcovskej lehote na vyjadrenie pre žalobcu.

53. Podľa 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku: „lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.“

54. Súd v tomto prípade uložil žalovanému povinnosť zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku.
55. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd dospel
k právnemu záveru, že žalobe žalobcu bolo potrebné čiastočne vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako

je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku. Nakoľko súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, o tejto
skutočnosti súd rozhodol vo výroku č. III. tohto rozsudku. Súd zamietol žalobu žalobcu vo zvyšnej časti
primeraného finančného zadosťučinenia ako aj v časti úrokov z omeškania, pretože nárok na primerané
finančné zadosťučinenie predstavuje osobitný nárok, ktorý určí konštitutívnym výrokom v rozsudku súd,teda žalovaný sa nemohol dostať s jeho platením do omeškania pred podaním žaloby, v dôsledku čoho
žalobcovi ešte nevznikol nárok na úroky z omeškania z tohto osobitného právneho inštitútu. Nakoľko
žalobca vzal svoju žalobu v časti uplatnenia paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,00 EUR späť, súd

vo výroku I. tohto rozsudku konanie v tejto časti zastavil. Následne sa súd zameral na rozhodovanie
o nároku na náhradu trov konania.

56. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

57. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

58. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

59. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

60. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku v
zmysle zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak,
že ich náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100,00 % voči žalovanému, aj keď súd žalobcovi nepriznal
celú požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobcu v takejto veci preto treba

považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku
a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy
súdu. V predmetnom spore mal žalobca hrubý úspech čo do právneho nároku 100,00 % a hrubý úspech
žalovaného bol 0,00 %, z čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00 % (100,00
% - 0,00 % = 100,00 %). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu

účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku
IV. tohto rozsudku.

61. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

62. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom

súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.