Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121010886
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8121010886.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Gabriely Dubovej PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre prečin pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c),
ods. 3 písm. b) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
41T/45/2021 zo dňa 26.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom
D. E. XX, F. E.

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

- po tom, čo dňa 08.12.2019 v presne nezistenom čase od 05.00 hod. do 08.00 hod. v poľovnom revíri G.

H. E., v katastrálnom území obce D. E., okr. E., I. G. J. ako člen G. H. E., v rozpore s § 53 ods. 1, § 54 ods.
1, § 55 ods. 1, § 64 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3, ods. 4 a § 65 ods. 3 písm. k) zák. č. 274/2009
Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov ulovil Jeleňa lesného (Cervus elephus), 5 – ročného, 2.
vekovej triedy s trofejou pravidelného desatoráka, a to tak, že potom čo sa nezapísal do knihy návštev
G. B. E. vstúpil do poľovného revíru, pričom napriek tomu, že podľa Povolenia na lov zveri č. K. XXXXXX
vydaného dňa 31.05.2019, poľovníckym hospodárom G. H. E. na lov jeleňa nemal oprávnenie a napriek
tomu, že lov jeleňa nebol povolený, legálne držanou dlhou strelnou zbraňou, opakovacou puškou zn.
ČZ Brno, model 98, kaliber 8 x 57JS, výrobného čísla L. s puškohľadom zn. Vektor, č. 2-12x50, ulovil

jeleňa lesného, ktorému po ulovení nezaložil značku na označenie ulovenej zveri, neoznačeného jeleňa
naložil G. J. spolu s obžalovaným A. B. do osobného motorového vozidla zn. Nissan CPUD22, EČV: E.
patriaceho A. B. a s vozidlom následne odišli do miesta bydliska A. B. do obce D. E. XX, okr. E., kde spolu
s inou osobou vykonali rozrábku uloveného jeleňa, pričom obžalovaný A. B. ako člen poľovnej stráže
podľa § 29 ods.11 písm. c/ Zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve porušil svoju povinnosť kontrolovať
dodržiavanie zákazov, postupov a príkazov ustanovených Zákonom o poľovníctve, čím takto spôsobili
G. H. E. so sídlom M. XXX, XXX XX M. škodu na zverine vo výške 377,40,-Eur a Okresnému úradu

Prešov, Pozemkovému a lesnému odboru škodu na spoločenskej hodnote uloveného jeleňa vo výške
3.400,-Eur,

t e d a

- neoprávnene zasiahol do výkonu práva poľovníctva tým, že prechovával zver v malom rozsahu
neoprávnene ulovenú, ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť životné prostredie

č í m s p á c h a l- prečin pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. b), c) Tr. zákona účinného od 06.08.2024, a

z a t o m u u k l a d á

Podľa § 310 ods. 2 Tr. zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 300,- (tristo) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený súd

u s t a n o v u j e náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) mesiac.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti výkonu práva poľovníctva v trvaní 12 (dvanásť)
mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku o d k a z u j e poškodeného Okresný úrad Prešov, Pozemkový

a lesný odbor, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku o d k a z u j e poškodeného G. H. E. so sídlom M. XXX, XXX
XX M., s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XX, F. E.,
uznaný vinným z prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona na
tom skutkovom základe, že

- po tom, čo dňa 08.12.2019 v presne nezistenom čase od 05.00 hod. do 08.00 hod. v poľovnom revíri G.

H. E., v katastrálnom území obce D. E., okr. E., I. G. J. ako člen G. H. E., v rozpore s § 53 ods. 1, § 54 ods.
1, § 55 ods. 1, § 64 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3, ods. 4 a § 65 ods. 3 písm. k) zák. č. 274/2009
Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov ulovil Jeleňa lesného (Cervus elephus), 5 – ročného, 2.
vekovej triedy s trofejou pravidelného desatoráka, a to tak, že potom čo sa nezapísal do knihy návštev
G. B. E. vstúpil do poľovného revíru, pričom napriek tomu, že podľa Povolenia na lov zveri č. K. XXXXXX

vydaného dňa 31.05.2019, poľovníckym hospodárom G. H. E. na lov jeleňa nemal oprávnenie a napriek
tomu, že lov jeleňa nebol povolený, legálne držanou dlhou strelnou zbraňou, opakovacou puškou zn.
ČZ Brno, model 98, kaliber 8 x 57JS, výrobného čísla L. s puškohľadom zn. Vektor, č. 2-12x50, ulovil
jeleňa lesného, ktorému po ulovení nezaložil značku na označenie ulovenej zveri, neoznačeného jeleňa
naložil G. J. spolu s obžalovaným A. B. do osobného motorového vozidla zn. Nissan CPUD22, EČV: E.

patriaceho A. B. a s vozidlom následne odišli do miesta bydliska A. B. do obce D. E. XX, okr. E., kde spolu
s inou osobou vykonali rozrábku uloveného jeleňa, pričom obžalovaný A. B. ako člen poľovnej stráže
podľa § 29 ods.11 písm. c/ Zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve porušil svoju povinnosť kontrolovať
dodržiavanie zákazov, postupov a príkazov ustanovených Zákonom o poľovníctve, čím takto spôsobili
G. H. E. so sídlom M. XXX, XXX XX M. škodu na zverine vo výške 377,40,-Eur a Okresnému úradu

Prešov, Pozemkovému a lesnému odboru škodu na spoločenskej hodnote uloveného jeleňa vo výške
3.400,-Eur.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 310 ods. 3 Tr. zákona, v spojení s § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona,
pri prevahe poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona oproti neexistencii priťažujúcich

okolností podľa § 37 Tr. zákona, v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 400,-
eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, súd
ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona mu uložil trest zákazu činnosti výkonu práva poľovníctva v trvaní

24 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodeného Okresný úrad Prešov, Pozemkový a lesný odbor
s nárokom na náhradu škody na civilný proces.Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodeného G. H. E. so sídlom M. XXX, XXX XX M. s nárokom
na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote, prostredníctvom svojho obhajcu, odvolanie,
ktoré následne písomne odôvodnil tým, že každé rozhodnutie súdu, ako nesporná súčasť základného
práva na právnu ochranu, musí obsahovať právne korektné a zrozumiteľné odôvodnenie tohto
procesného úkonu, resp. musí obsahovať „vyporiadanie sa“ súdu s právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre danú trestnú vec právne významné. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je i to, že orgány činné v trestnom konaní musia, aj súdy, musia komfortne odôvodniť akýkoľvek
procesnýúkon,atotak,abytentodaljasnúazrozumiteľnúodpoveďnaaplikovanúprávnuúpravuatakto
v konečnom dôsledku zabezpečiť plný výkon práva, ako aj práva každého občana SR na spravodlivosť.
Odôvodnenie rozhodnutia a predovšetkým meritórneho rozhodnutia musí jednoznačne poukazovať na
vykonané dôkazy, z týchto vychádzať, a teda musí byť konkretizované, na základe ktorých skutočností

súd postupoval (v predmetnej trestnej veci) pri ustálení viny obžalovaného, akými úvahami sa spravoval
a v konečnom dôsledku vysporiadal s otázkou subjektívnej stránky konania obžalovaného pri údajnom
naplnení pojmových znakov trestného činu obžalovanému za vinu kladeného. V tejto súvislosti je
nutné poukázať na pomerne rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Pritom Ústavný súd SR výslovne uviedol, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bol daná odpoveď na každý argument strany, ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobná odpoveď práve na tento argument
(Georgidias vs. Grécko z 29.05.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Potreba náležitého
odôvodnenia, predovšetkým rozsudku, je daná tiež vo verejnom záujme, nakoľko je jednou zo záruk
toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Poukazujúc na odvolaním napadnuté rozhodnutie a zaoberajúc sa predovšetkým otázkou subjektívnej
stránky žalovaného prečinu pytliactva a otázkou zavinenia, nemožno podľa odvolateľa nekonštatovať,
že samotné dôvody rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia neobsahujú okrem formálnych citácií
ustanovení právnych úprav a formálnych právnych úvah, čo i len odpovede na najzákladnejšie až
bazálne právne relevantné otázky. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne mu dá odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
jeho trestnou vecou. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, musia súdne
rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah tejto povinnosti

závisí od osobitnosti jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať svoje rozsudky nie je možné
chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Vychádzajúc zo základných zásad
trestného konania a predovšetkým poukazujúc na ustálenú súdnu prax, je súd povinný prostredníctvom
odôvodnenia rozhodnutia nielen obžalovanému, ale i prípadne ostatným subjektom špecifikovať, v čom
vidí spojitosť spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, pohnútky vo vzťahu k otázke druhu

a výmeru trestu, čo však v samotnom odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia jednoznačne
absentuje. V danom rozhodnutí, podľa názoru odvolateľa, absentujú úvahy súdu o naplnení pojmových
znakov samotného trestného činu kladeného mu za vinu, vysporiadanie sa súdu so subjektívnou
stránkou, teda úvahy o samotnom zavinení, úvahy o materiálnom korektíve vo vzťahu k zásade ultima
ratio a pod. Z uvedeného dôvodu v tejto časti je v podstate rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda v

konečnom dôsledku arbitrárne. Po cit. § 310 ods. 1, ods.2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona a po
cit. § 2 ods. 1 Tr. zákona poukázal odvolateľ na skutočnosť, že od spáchania skutku, kladeného za
vinu obžalovanému, nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný
zákon. Touto novelizáciou došlo k vplyvu na posúdenie trestného činu kladeného mu za vinu, ako aj
trestnej sadzby z právnej úpravy vyplývajúcej. Po cit. § 124 ods. 1 Tr. zákona, § 18 písm. b/ Tr. zákona,

§ 125 ods. 1 Tr. zákona s poukazom na novelu Tr, zákona účinnú od 06.08.2024 mal odvolateľ za
potrebné poukázať na potrebu jeho konanie kvalifikovať po stránke formálnej len ako prečin pytliactva
podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona, zohľadňujúc v dikcii ustanovenia § 27 a nasl. zákona
o poľovníctve. Prvostupňový súd, podľa názoru odvolateľa, sa opomína vysporiadať sa so stránkou
subjektívnou, pričom vo vzťahu k trestnému činu pytliactva podľa § 310 Tr. zákona je potrebné zdôrazniť,

že subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie. Vo vzťahu k preukazovaniu subjektívnej stránky
predmetného prečinu je potrebné sa zaoberať základnými princípmi hodnotenia výsledkov vykonaného
dokazovania v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Podľa ustálenej súdnej praxe, výrok o vine sa môže
zakladať len a len na dôkazoch, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom a pritom celkom vylučujúpochybnosť, že sa stal skutok, že ho spáchal obvinený a pritom ako trestne zodpovedný subjekt z
hľadiska jeho príčetnosti. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý, proti ktorému sa
vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná
zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Tr. poriadku, každý, proti komu sa vedie trestné konanie,
považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Za
nespornú a relevantnú považuje odvolateľ skutočnosť, že je poľovníkom, je členom poľovnej stráže a je

v konečnom dôsledku osobou znalou vo vzťahu k výkonu práv a povinností poľovníka a člena poľovného
zväzu. Vo vzťahu k jeho povinnostiam, vyplývajúcim z platnej právnej úpravy, odvolateľ zdôraznil, že
v čase skutku nevykonával funkciu poľovnej stráže. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
je nesporné, že spoločne so svojím známym I. J. vstúpil, hoc v rozpore s platnou právnou úpravou,
do poľovného revíru, a to bez osobnej zbrane a v konečnom dôsledku aj bez úmyslu uloviť akékoľvek
zviera. V ďalšom bolo preukázané, že I. J. disponoval povolením pre ulovenie zveri, pričom nemožno

opomenúť to, že on, ako hoc člen poľovnej stráže, nemá oprávnenie preskúmavať samotné povolenie I.
J., na dôvažok, keď obaja do lesa vstúpili s úmyslom prikrmovať zver (prečo by potom nemal zbraň). Na
základe zhodných výpovedí nemožno pochybovať tiež o tom, že sa mu i s jeho kolegom J. objektívne
nepodarilo zapísať do knihy návštev. Objektívne absentuje akýkoľvek rozumný dôvod pochybovať o
tejto skutočnosti, na dôvažok, keď samotný predseda združenia, vypočutý ako svedok, jednoznačne

a nezvratne potvrdil, že to v danom poľovnom revíri bola zaužívaná a bežná prax. Podľa § 10 ods.
2 Tr. zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná. Tak, ako
už bolo konštatované vyššie, i v tejto rovine je rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné.
I v prípade, že by súd postupom podľa § 2 ods. 12 Tr. zákona mal za to, že došlo z jeho strany k

naplneniu pojmových znakov trestného činu kladeného mu obžalobou za vinu, jedná sa o prečin a súd
je pri skúmaní, či obžalovaný v konkrétnom prípade svojím konaním naplnil znaky stíhaného prečinu,
vychádzajúc z ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zákona, povinný skúmať nielen formálne hľadisko, teda, či
obžalovaný po formálnej stránke naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu tak,
ako sú definované v Trestnom zákone, ale i stránku materiálnu, teda, či ide o tak závažné konanie, ktoré

presahuje mieru nepatrnosti, a teda či svojou závažnosťou dosahuje intenzitu trestného činu, teda či
závažnosť takéhoto konania je vyššia ako nepatrná. Čo sa týka okolností, za ktorých bol čin spáchaný,
je v zmysle ustálenej judikatúry potrebné hodnotiť predovšetkým poľahčujúce a priťažujúce okolnosti
podľa § 36 a § 37 Tr. zákona. V rámci dokazovania neboli zistené priťažujúce okolnosti a na strane
druhej bola súdom zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, teda súd o

vine a o samotnom uložení trestu rozhodoval pri prevahe poľahčujúcich okolností s tým, že vo vzťahu
k dikcii ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zákona, je v ďalšom potrebné vyhodnocovať i samotné faktické
okolnosti spáchaného trestného činu, pohnútku a mieru zavinenia. Pokiaľ mal naplniť pojmové znaky
trestného činu pytliactva v súlade s faktickým stavom popísaným vo výrokovej časti rozsudku, tento sa
údajného naplnenia pojmových znakov trestného činu dopustil „pod tlakom okolností“, keď odsúdený I.

J. ho v podstate „vmanévroval“ do danej situácie privolaním už k zastrelenej zveri. V uvedenej
rovine by mohlo jeho konanie byť tiež posudzované ako disciplinárne previnenie v zmysle Zákona o
poľovníctve, pričom je potrebné tiež konštatovať, že už samotné prejednanie tejto veci pred súdom, ako
aj odobratie poľovných zbraní v podstate na dobu 5 rokov, je dostatočným potrestaním potencionálneho
páchateľa uvedeného trestného činu. V súvislosti s ukladaním trestu odvolateľ poukázal vo vzťahu k

dikcii ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zákona na zakotvenie zásady subsidiarity trestnej represie a z nej
vyplývajúci princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo, nakoľko nemožno spochybňovať, že trestným
činom je podľa Trestného zákona taký protiprávny čin, ktorý samotný Trestný zákona označuje za
trestný, a ktorý vykazuje znaky uvedené v Trestnom zákone (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn.
Tpjn 301/2012). Pritom nie každé prípadné neoprávnené zasiahnutie do výkonu práva poľovníctva,

aj keď nebolo v rámci dokazovania preukázané, aby sa ho obžalovaný dopustil, musí vždy napĺňať
skutkovú podstatu prečinu pytliactva podľa § 310 Tr. zákona, a to aj z pohľadu materiálneho korektívu
podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona. Práve z uvedeného uhla pohľadu nepochybujúc, že z jeho strany došlo k
porušeniu ustanovení Zákona o poľovníctve, možno dôjsť k záveru, že jeho konanie možno prejednať
ako priestupok v rámci Zákona 274/2009 Z. z. o poľovníctve. V tejto súvislosti odvolateľ zdôraznil

zásadu chápania trestnej represie ako „ ultima ratio“ orgánmi aplikácie práva, t. j. orgány činné v
trestnom konaní a súdy by mali dať prednosť uplatňovaniu mimo trestnej zodpovednosti pred postihom
podľa predpisov trestného práva. „Ultima ratio“ má funkciu subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že právne
predpisy z oblasti trestného práva majúc byť požívané len a len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkovprávneho poriadku neprichádza do úvahy, alebo ich použitie je zjavne neúčelné. Z jeho strany došlo
k porušeniu právnej úpravy obsiahnutej v Zákone o poľovníctve, avšak zohľadňujúc tiež zásadu „ in
dubio pro reo“ nedošlo k preukázaniu, čo i len nepriamo úmyslu prechovávať neoprávnene ulovenú zver.

Pre naplnenie pojmových znakov trestného činu podľa § 310 Tr. zákona sú orgány činné v trestnom
konaní povinné preukázať jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom to, že ako obžalovaný mal
úmysel prechovávať zver, o ktorej výslovne vedel, že je neoprávnene ulovená. K takémuto preukázaniu
hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania v súlade s dikciou ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. zákona
nedošlo.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1
Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a zistil nasledovné.

Úvodom je potrebné uviesť, že predmetná trestná vec už bola raz prejednávaná Krajským
súdom v Prešove, ktorý svojím ostatným rozhodnutím zo dňa 27.04.2023 sp. zn. 3To/51/2022, na
podklade podaného odvolania zo strany okresného prokurátora proti oslobodzujúcej časti rozsudku

týkajúcej sa obžalovaného A. B., napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. poriadku
v jeho oslobodzujúcej časti zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Z kontextu zabezpečených a predložených
dôkazov krajský súd záver okresného súdu považoval za predčasný, kedy dôkazy objektívne v zmysle
ustanovenia § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. poriadku nevyhodnotil.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred okresným súdom vykonané
dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku
pri rešpektovaní zásady kontradiktórnosti pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné, a to aj v
zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, a tak krajský súd z doposiaľ vykonaného

dokazovania vychádzal.

Krajský súd v danom dáva do pozornosti, že pre zisťovanie skutkového stavu veci, aj pre samotné
hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné
zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom

nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,
ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods.
12 Tr. poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zároveň sa k vyššie vymedzeným námietkam obžalovaného
žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, hodnoteniu dôkazov
a uplatneniu zásady in dubio pro reo, odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri

hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku vysvetlil, aké
konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup
v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Nemožno
teda hodnoteniu dôkazov okresným súdom nič vytknúť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva
dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.

V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku, okresný súd v odôvodnení uviedol, ktoré skutočnosti
vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Neopomenul podať aj právne úvahy,ktorými sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny a trestu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva teda aj to, ktoré skutočnosti vzal
okresný súd do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Aj krajský súd pritom nezávisle od

okresného súdu zistil, že zákonným vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti vedú k správnosti
výroku o vine obžalovaného. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku vecne správne, a preto
na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, ako je tomu v tomto prípade. Len

vzhľadom na odvolacie námietky považuje krajský súd za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť.

V napadnutom rozsudku okresný súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov poukázal na výpoveď
samotného obžalovaného, ktorý poprel spáchanie trestného činu, pričom uviedol, že sa s kolegom J.
dohodli, že pôjdu do lesa prikrmovať zver. Pred vstupom do lesa sa im nepodarilo zapísať do knihy
návštev. Po vstupe do lesa sa rozdelili a po tom, ako sa stretli, mu kolega J. oznámil, že strelil jelenicu,

po príchode na miesto zistili, že sa nejedná o jelenicu, ale o jeleňa. Uloveného jeleňa následne naložili
do auta a odviezli k nemu domov, kde ho rozobrali. I. J. nezaložil plombu na ulovenú zver a on sa o to
nestaral, keďže to je povinnosťou strelca a nie ľudí, ktorí sú na mieste so strelcom. Po chvíli prišli k nemu
domov policajti. Obžalovaný sa zároveň bránil tým, že mal vedomosť o tom, že kolega J. mal povolenku
na lov jelenice. Po ulovení jeleňa sa ho nepýtal, či mal povolenku aj na lov jeleňa. On nemal v tom

čase vedomosť, že lov jeleňa je zakázaný. Tiež vypovedal, že je členom lesnej stráže, jeho úlohou je
kontrolovať, či lovec má príslušnú povolenku a plombu. Keď bol s kolegom J. v lese, nevykonával svoje
oprávnenia. O tom, že I. J. strelil iný druh zveri, na akú mal povolenku, sa dozvedel po príchode na
miesto samom, kde videl zastreleného jeleňa. Po príchode polície komunikoval s pánom N., ktorému
uviedol, že bola ulovená iná zver, než na akú mal J. povolenku.

Ani krajský súd neuveril obhajobe obžalovaného A. B., ktorého priamo usvedčuje už odsúdený, pôvodne
spoluobžalovaný I. J., z výpovede ktorého vyplýva, že vstup do lesa sa mu nepodarilo nahlásiť. Po
tom, ako strelil zver, neoznámil, že ulovil jeleňa, povolenku mal na jelenicu. Pred príchodom hliadky
kontaktovalpánaN.,čibysanedalozapísať,ženedopatrenímuloviljeleňaačibysatonedalopapierovo

pokryť.Pouloveníjeleňatomutonezaložilplombu,žiadnuprisebenemal,pretoženešieldolesascieľom
loviť zver. G. si do lesa berie stále. Myslí si, že obžalovaný B. mal vedomosť o tom, že má povolenku na
odstrel jelenice. B. povedal, že strelil jelenicu a až po tom, keď prišli na miesto samé, zistili, že ulovenou
zverou nie je jelenica, ale jeleň. Prvýkrát sa obžalovaný B. dozvedel, že strelil iné zviera, na aké mal
povolenku, až po príchode domov.

Z výpovede poškodeného O. A. N., zástupca poškodeného G. H. E., mal okresný súd zistené, že mu bolo
telefonicky oznámené v nedeľu doobeda, že došlo k uloveniu jeleňa. Najprv mu zavolal B., že J. strelil
jeleňa a že kríval. On B. povedal, že s tým, už ako hospodár združenia, nemôže nič spraviť, pretože už
bol vydaný zákaz na lov jeleňov. V tom čase už bol lov jeleňov ukončený, pretože bol naplnený plán lovu.

Túto skutočnosť oboznámil prostredníctvom SMS správ vedúcim skupín každého jedného katastra. Išlo
o piatich vedúcich skupín, pričom jeden z nich bol aj J.. Potom mu zavolal J., či z toho nemôže spraviť
jelenicu a následne mu volali aj policajti. On prišiel na miesto samé do D. E., kde uvidel rozštvrteného
jeleňa a aj trofej, a to hlavu s parožím. Išlo o bežnú trofej.

Obrana obžalovaného bola vyvrátená aj výpoveďou svedka ppráp. A. C., ktorý síce nebol priamym
svedkom incidentu, no v tom čase vykonávali hliadkovú službu. Po príchode do garáže obžalovaného,
kam ho spolu s jeho kolegom práp. M. C. P. zaviedla osoba, ktorú si všimli, ako ťahá fúrik s kožou
zvieraťa, im bolo jednou z tam prítomných osôb oznámené, že strelili v lese jelenicu. V tom však zbadali
hlavu jeleňa s parohami, na čo začali tam prítomné osoby vyťažovať k tomu, či mali povolenie na lov,

či ulovenej zveri založili plombu a či ulovenie zveri oznámili hospodárovi, na čo zareagovali, či je to
potrebné riešiť a následne uviedli, že plombu nezaložili a hospodára nevyrozumeli. Z výpovede svedka
tiež vyplýva, že telefonicky následne kontaktovali hospodára, ktorý o ulovení jeleňa nemal vedomosť.
Zhodné skutočnosti vyplývajú aj z výpovede druhého člena hliadky práp. C. P..

Okresný súd vykonaným dokazovaním ustálil, že obžalovaný A. B. neoprávnene zasiahol do výkonu
poľovníctva tým, že prechovával zver neoprávnene ulovenú, a čin spáchal ako osoba, ktorá má osobitne
uloženú povinnosť chrániť životné prostredie a vo väčšom rozsahu.Podľa § 310 ods.1, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona, spácha prečin pytliactvo ten, kto neoprávnene zasiahne do
výkonu práva poľovníctva alebo do výkonu rybárskeho práva tým, že bez povolenia loví zver alebo ryby
alebo loví zver alebo ryby v čase ich ochrany alebo zakázaným spôsobom, alebo kto ukryje, prechováva,

alebo na seba alebo na iného prevedie zver alebo ryby neoprávnene ulovené alebo nájdené, pričom
spácha takýto čin ako osoba, ktorá ma osobitne uloženú povinnosť chrániť životné prostredie.

Objektom trestného činu pytliactva je ochrana živočíchov pred nekontrolovateľným lovom zveri a rýb.

Z hľadiska objektívnej stránky je možné skutkovú podstatu trestného činu pytliactva podľa ods. 1 naplniť
viacerými alternatívnymi spôsobmi, a to:
- lovom zveri alebo rýb bez povolenia loví zver alebo ryby
- lovom zveri alebo rýb alebo ryby v čase ich ochrany
- lovom zveri alebo rýb zakázaným spôsobom
- ukrytím, prechovávaním alebo prevedením neoprávnene ulovenej zveri alebo rýb na seba alebo na

iného.

Ukrytie, prechovávanie alebo prevedenie na seba alebo na iného zvierat alebo rýb neoprávnene
ulovených alebo nájdených, je ďalšou alternatívou spáchania tohto trestného činu, pričom ukrytím
neoprávnene ulovenej zveri je uloženie takejto zveri na akékoľvek miesto s cieľom utajiť jej existenciu

pred oprávnenými osobami a orgánmi kontroly výkonu práva poľovníctva (napr. v aute, v mieste
bydliska). Prechovávanie neoprávnene ulovenej zveri je ich držanie vo vlastnej dispozícii (napr. v pivnici,
v komore...). Prechovávaním sa teda rozumie akýkoľvek spôsob držania ulovenej zveri alebo rýb.
Páchateľ ich na tento účel nemusí mať ani priamo pri sebe, v mieste bydliska alebo pracoviska, stačí,
ak ich má vo svojej moci. Neoprávnene ulovenou zverou je zver ulovená bez potrebného povolenia.

Podľa § 29 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve, má člen poľovníckej stráže, okrem iného povinnosť
kontrolovať dodržiavanie zákazov, postupov a príkazov ustanovených zákonom, vyžadovať od osôb,
ktoré sú v poľovnom revíri so strelnou zbraňou predloženie poľovného lístka, zbrojného preukazu,
preukazu zbrane a povolenia na lov zveri, oznamovať bezodkladne zistené porušovanie predpisov

príslušným orgánom, ako sú orgány činné v trestnom konaní, okresný úrad, komore a užívateľovi
poľovného revíru, vyzvať osoby, aby upustili od protiprávneho konania.

Rozhodnutím Okresného úradu Prešov, Pozemkový a lesný odbor, ako príslušného orgánu štátnej
správy poľovníctva podľa § 71 ods. 2 písm. c) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o poľovníctve), bol
obžalovaný zapísaný do zoznamu členov poľovníckej stráže vykonávajúc činnosť poľovníckej stráže pre
poľovný revír E..

Na základe prieskumnej povinnosti tak dospel krajský súd v názorovej zhode s okresným súdom k

záveru, že skutok tak, ako sa kládol obžalovanému za vinu, bol preukázaný zákonne vykonaným
dokazovaním a bolo dokázané, že ho spáchal obžalovaný, pričom z hľadiska zavinenia obžalovaný
konal v priamom úmysle.

Krajský súd súvislosti s odvolacou námietkou, že nebol v konaní preukázaný úmysel obžalovaného,

ako zákonný znak skutkovej podstaty predmetného trestného činu, uvádza, že sám obžalovaný je
členom poľovného združenia a členom poľovníckej stráže, teda osobou znalou vo vzťahu k výkonu
poľovníckych práv a povinností. V predmetnej veci teda bolo nepochybné, že obžalovaný, ako člen
poľovníckej stráže po zistení, že jeho kolega I. J., s ktorým spoločne vošli do lesa s prvotným
zámerom prikrmovať zver, ulovil jeleňa, pričom mal povolenie na lov jelenice, tohto bez založenia

plomby, bez oznámenia ulovenia zveri hospodárovi, spoločne naložili do auta a odviezli do miesta
bydliska obžalovaného, kde vykonali jeho rozrábku. Krajský súd konštatuje, že obžalovaný si vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti bol vedomý aj trestných následkov za také konanie. V tomto smere
vyznieva nelogicky obrana obžalovaného, že on sa o to, či kolega založil plombu na ulovenú zver,
nestaral, pretože povinnosť zložiť plombu má strelec a nie osoba, ktorá je s ním na mieste prítomná.

Neobstojí ani obrana obžalovaného, že bol do celej situácie „ vmanévrovaný“ kolegom J.. Z titulu
svojho postavenia obžalovaný vedel, že ako člen poľovníckej stráže, je povinný kontrolovať, či lovec má
príslušnú povolenku a plombu, a povinný je aj oznamovať bezodkladne zistené porušovanie predpisov
príslušným orgánom, čo napokon vyplýva z § 29 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve.Pokiaľ sa obžalovaný v rámci odvolacích námietok domáha posúdenia trestného činu z hľadiska
materiálneho korektívu, keďže sa okresný súd nezaoberal ustanovením § 10 ods. 2 Tr. zákona, krajský

súd má za potrebné uviesť v prvom rade to, že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to,
aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Tr.
zákona aj existencia pozitívneho záveru o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska
napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu, je vyššia ako nepatrná. Len v takomto prípade
o prečin z materiálneho hľadiska nepôjde. Na mieste je tak zaoberať sa celkovo všetkými aspektmi

závažnosti prečinu, akými sú spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin
spáchaný, miera zavinenia a pohnútka páchateľa. Bol to práve obžalovaný, kto opakovane vedome
porušil zákon o poľovníctve, pričom tak konal ako osoba, ktorá mala osobitnú povinnosť chrániť životné
prostredie.Bolopovinnosťouobžalovanéhopozistení,žeI.J.ulovilnamiestojeleňajelenicu,muzakázať
ďalšiu manipuláciou s ulovenou zverou. Napriek tomu sa obžalovaný aktívne podieľal na manipulácii
s neoprávnene ulovenou zverou, takto ulovenú zver prechovával vo svojom aute a následne vo svojom

rodinnom dome, kde spolu s kolegom už odsúdeným I. J. vykonali rozrábku uloveného jeleňa. Vzhľadom
na vyššie uvedené preto nie je, podľa názoru krajského súdu, možné konštatovať, že závažnosť prečinu
je vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku páchateľa, nepatrná.

Ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa
Trestnéhoporiadku.Pravidlo„ultimaratio“možnouplatniťjedineprostredníctvommateriálnehokorektívu
v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.
Ak inkriminované konanie páchateľa zakladá zákonné znaky prečinu, je obligatórnou povinnosťou súdu

vždy vyhodnotiť aj jeho materiálnu stránku z hľadiska jeho závažnosti v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona,
pretože nejde o prečin, ak je jeho závažnosť nepatrná (tzv. materiálny korektív). (45/2012, rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/42/2010 zo dňa 01.09.2012)

Obžalovaný sa skutku dopustil ako člen G. H. E. a zároveň aj člen poľovníckej stráže, čo bez pochýb

zvyšuje nebezpečenstvojeho konania pre spoločnosť. Práveodčlenapoľovníckejstráže sa očakáva,
že svojím prístupom k povinnostiam bude pre ostatných vzorom pri výkone práva poľovníctva a jeho
ochrany. Je potrebné si uvedomiť, že poľovníci majú nielen práva, ale aj povinnosti, ktoré im vyplývajú
priamo zo zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve. Z ustanovenia § 24 ods. 1 zákon č. 274/2009
Z. z. o poľovníctve jednoznačne vyplýva, že zákonodarca medzi nepriaznivé vplyvy, pred ktorými je

potrebné zver chrániť, zaradil o. i. aj škodlivé zásahy ľudí. Poľovníctvo teda nie je len o love zveri, ale
aj o ochrane zveri pred nepriaznivými vplyvmi. O to zarážajúcejšie je, že konanie, ktoré je v príkrom
rozpore s ustanoveniami Zákona o poľovníctve, ako aj ustanoveniami Trestného zákona, sa dopustil
obžalovaný, ktorý je členom poľovníckeho združenia a zároveň aj člen poľovníckej stráže.

Aplikácia princípu ultima ratio a zásady subsidiarity trestnej represie má svoje mantinely a nie je možné
ich zneužívať v prípadoch závažnejších excesov, ktoré zjavne vybočujú z rámca bežných právnych
vzťahov, presahujú ich rámec, a tak v konečnom dôsledku napĺňajú znaky konkrétnej skutkovej podstaty
trestného činu, v posudzovanom prípade prečinu pytliactva.

Správne preto postupoval okresný súd, ak za takýchto okolností obžalovaného uznal vinným zo
spáchania skutku, ktorý sa mu kládol za vinu.

Ako dôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku obžalovaného týkajúcu sa zmeny právnej kvalifikácie
skutku vzhľadom na novelu Trestného zákona.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa
priaznivejší.

Citované ustanovenie o časovej pôsobnosti upravuje možnú konkurenciu viacerých zákonov (rozumejú
sa ňou všetky zákony od času spáchania trestného činu dovtedy, keď sa o trestnom čine rozhoduje, a toi na odvolacom súde) tak, že pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu sa použije ten (Trestný)
zákon, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Pokiaľ ide o právne posúdenie okresným súdom ustáleného konania obžalovaného, je potrebné uviesť,
že medzi rozhodnutím okresného súdu a rozhodovaním krajského súdu o odvolaní obžalovaného
nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z. a č. 214/2024 Z. z. (dňa 06. 08. 2024), ktorými došlo
k zásadnej zmene (nielen) v ustanoveniach Trestného zákona. Krajský súd tak musel pri svojom
rozhodovaní s poukazom na § 2 ods. 1 Tr. zákona zohľadniť vyššie uvedenú novelu Trestného zákona,

teda objektívnu skutočnosť, ktorá nastala po vyhlásení napadnutého rozsudku.

Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca
sumu 700 eur. Škodou väčšou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 20 000 eur. Značnou škodou sa
rozumie škoda prevyšujúca sumu 250 000 eur. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie škoda prevyšujúca
sumu 650 000 eur. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci

a rozsahu činu.

Podľa § 310 ods. 1 Tr. zákona, kto neoprávnene zasiahne do výkonu práva poľovníctva alebo do výkonu
rybárskeho práva tým, že bez povolenia loví zver alebo ryby alebo loví zver alebo ryby v čase ich ochrany
alebo zakázaným spôsobom, alebo kto ukryje, prechováva, alebo na seba alebo na iného prevedie zver

alebo ryby neoprávnene ulovené alebo nájdené, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 310 ods. 2 Tr. zákona, odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak
spácha čin uvedený v odseku 1
b)

v malom rozsahu, alebo
c/ ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť životné prostredie.

Podľa § 310 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 vo väčšom rozsahu.

Novela Trestného zákona je pre obžalovaného konkrétne priaznivejšia z hľadiska posudzovania škody
ako kvalifikačného znaku (už nie je možné ním spáchaný trestný čin posúdiť ako spáchaný vo väčšom
rozsahu, ale len v malom rozsahu) a predovšetkým zmiernenia trestnej sadzby trestu odňatia slobody
v rozmedzí šesť mesiacov až tri roky oproti tej predošlej v rozmedzí jeden až päť rokov.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd musel posúdiť konanie obžalovaného po právnej stránke
miernejšie, ako tomu bolo v napadnutom rozsudku tak, že obžalovaný podľa § 310 ods. 1, ods. 2
písm. b/, písm. c/ Tr. zákona neoprávnene zasiahol do výkonu poľovníctva tým, že prechovával zver v
malom rozsahu neoprávnene ulovenú, ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť životné

prostredie.

Vyššie uvedené zmeny nemohli byť, samozrejme, okresnému súdu v čase jeho rozhodovania známe,
no krajský súd na nich v dôsledku vyššie uvedeného prihliadal a musel konštatovať rozpor s Trestným
zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemal odvolací súd pochybnosti o správnosti skutkových zistení, tieto
zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach, ako aj v prípravnom
konaní. Aj podľa názoru krajského súdu, dôkazy, ktoré vykonal okresný súd, na ktoré poukázal
v odôvodnení napadnutého rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktorými bolo jednoznačne

a spoľahlivo preukázané, že skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, sa stal, má znaky žalovaného
trestného činu a spáchal ho práve obžalovaný A. B..

Na základe vykonaného dokazovania dospel krajský súd k záveru, že protiprávne konanie, ktorého sa
obžalovaný dopustil, nesie nielen všetky formálne znaky prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2

písm. c/ Tr. zákona, ale i toho, že ide o prečin aj v intenciách § 10 ods. 2 Tr. zákona. Obžalovaný tak konal
s úmyslom priamym (§ 15 písm. a/ Tr. zákona), keď spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku
nielenže vedel, že poruší záujem spoločnosti na ochrane osobnej slobody človeka v zmysle slobody
rozhodovania a majetku, ktorého sa takto chcel zmocniť, ale takéto porušenie aj spôsobiť chcel.Jepotrebnévytknúťokresnémusúdu,žekonanieobžalovanéhomalobyťposúdenéakoprečinpytliactva
spáchaný formou spolupáchateľstva, avšak vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané len zo strany

obžalovaného, uplatňujúc zásadu reformatio in peius, nebolo možné zhoršiť postavenie obžalovaného,
keďže spolupáchateľstvo je závažnejšia forma spáchania trestnej činnosti.

Okrem výroku o vine krajský súd, ako súd odvolací, na podklade odvolania obžalovaného preskúmal aj
výrok o treste v napadnutom rozsudku.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zákona, ako aj
ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých
zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Účelom trestu je v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Ani podľa názoru krajského súdu, nie je potrebné prevýchovu obžalovaného zabezpečovať hrozbou
výkonu trestu vo forme podmienečného odsúdenia, a to najmä s ohľadom k tomu, že od spáchania
trestného činu uplynula doba piatich rokov, počas tejto doby sa obžalovaný nedopustil žiadnej
protispoločenskej činnosti. Vzhľadom na predchádzajúcu bezúhonnosť obžalovaného a skutočnosť, že

krajský súd nemal poznatky o prípadnom páchaní akejkoľvek protiprávnej činnosti z jeho strany po
spáchaní predmetnej trestnej činnosti, krajský súd dospel k záveru, že v tomto prípade išlo o skutočne
výnimočné vybočenie obžalovaného z medzí riadneho života. V danom prípade tak možno účel trestu
dosiahnuť jedným z tzv. alternatívnych trestov, a to trestom, ktorý zasiahne do majetkovej sféry
obžalovaného, umožní mu v prípade, že peňažný trest zaplatí, dosiahnuť zahladenie odsúdenia, a teda

eliminovať negatívne účinky spojené s výpisom z registra trestov.

Na základe vyššie uvedeného dospel krajský súd k záveru, že z hľadiska účelu trestu v zmysle § 34 ods.
1 Tr. zákona bude na jeho naplnenie, či už z hľadiska individuálnej prevencie, ale najmä z hľadiska
generálnej prevencie, postačovať uloženie peňažného trestu vo výške 300,- eur, a to aj s poukazom

na miernejšiu právnu kvalifikáciu skutku oproti napadnutému rozsudku s náhradným trestom odňatia
slobody vo výmere 1 mesiaca, a to pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený.

Na mieste je aj uloženie trestu zákazu výkonu práva poľovníctva. Obžalovaný totiž vykonával právo
poľovníctva v rozpore so zák. č. 274/2009 Z. z., a teda uloženie trestu zákazu činnosti obžalovaným

vykonávať právo poľovníctva má svoju oporu v § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. Krajský súd však,
vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnosti,zazákonnýaprimeranýpovažujetrestzákazučinnostivýkonu
práva poľovníctva uložený na samej spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 rok.

Správne postupoval okresný súd aj pri výroku o náhrade škody, keď podľa § 288 ods. 1 Tr.

poriadku odkázal poškodených Okresný úrad Prešov, Pozemkový a lesný odbor a G. H. E. s nárokom
na náhradu škody na civilný proces.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.