Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. marec 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 8C/161/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111219667
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Drimák, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8111219667.27

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Michalom Drimákom, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX A., právne zastúpený: JUDr. Michal Feciľak, advokát so sídlom
Jesenná 8, 080 05 Prešov, IČO: 37941623, proti žalovanému: Mesto Prešov, so sídlom Hlavná 73,
080 01 Prešov, IČO: 00 327 646, právne zastúpený JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom
Sládkovičova 8, Prešov, IČO: 35519193, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 11.7.2011 sa žalobca od žalovaného sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy
375.344,06 eur spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 11.7.2011 do zaplatenia na
tomskutkovomzáklade,žežalobcajevýlučnýmvlastníkomnehnuteľností,evidovanýchnaKatastrálnom
úrade v A., Správa katastra A., nachádzajúci sa v k. ú. A., zapísaných na LV č. XXXXX, ktoré nadobudol
do vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 24.1.2017, pod
číslom D. XXX/XXXX. Na niektorých nehnuteľnostiach – pozemkoch vo vlastníctve žalobcu sa nachádza
verejne prístupná – verejná vnútro bloková zeleň, spolu o výmere 7321 m2 a to: par. E. F. G. XXXX/X –

ostatné plochy o výmere 4377 m2, par. E. F. č.XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 1040 m2, par. E. F.
č.XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 296 m2, par. E. F. č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 354 m2,
par.E.F.č.XXXX/XX–ostatnéplochyovýmere465m2,par.E.F.č.XXXX/XX–ostatnéplochyovýmere
441 m2, par. E. F. č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 225 m2, par. E. F. č. XXXX/XX – ostatné
plochy o výmere 123 m2, spolu o výmere 7321 m2. Ak teda pozemky žalobcu neboli vo verejnom záujme
vyvlastnené, je žalobca ako vlastník pozemkov povinný strpieť obmedzenie vlastníckeho práva tým, že
jeho pozemky sú užívané pre potreby všetkých ako verejné priestranstvo – verejná vnútro bloková zeleň

v obytnej zástavbe, ale za náhradu. Žalovaný disponuje pozemkami vo vlastníctve žalobcu ich užívaním
a tým plní svoju verejnú funkciou súvisiacu s uspokojovaním potrieb občanov, čo je jeho povinnosťou
stanovenou zákonom, ktorú by však inak musel plniť iným spôsobom, tzn. napr. podobné pozemky
s verejnou zeleňou za rovnakým účelom kúpiť, alebo prenajať, prípadne zeleň tam osadiť. S odkazom
na vyššie uvedené je preto nesporné, že žalovaný užíva majetok žalobcu bez právneho dôvodu a tým
z jeho strany dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Užívanie cudzieho majetku bez právneho dôvodu,
s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, predstavuje všeobecné poňatie právneho princípu, ktorý

je potrebné aplikovať aj na tento prípad. Za 7321 m2 zabratých a užívaných nehnuteľností vo vlastníctve
žalobcu, sa bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného rovná peňažnej sume: v roku 2007, za
obdobie od 12.7.2007 do 31.12.2007, t.j. spolu za 173 dní – vo výške 51.147,11 eur. V roku 2008,
za obdobie od 1.1.2008 od 31.12.2008 – vo výške 94.806,95 eur. V roku 2009, za obdobie od 1.1.2009do 31.12.2009 – vo výške 90.048,30 eur. V roku 2010, za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 – vo
výške 90.048,30 eur. v roku 2011, za obdobie od 1.1.2011 do 11.7.2011 vrátane, t. j. spolu za 192 dní
– vo výške 49.293,40 eur. Výška bezdôvodného obohatenia tak predstavuje spolu sumu 375.344,06

eur. Žalobca tiež príkladmo poukázal z dôvodu preukázania výšky nájmu na nájomné zmluvy, z ktorých
vyplýva za aké sumy sa v A. prenajímali pozemky.

2. K žalobe sa písomným podaním doručeným súdu 2.2.2012 (č. l. 114 spisu) vyjadril prostredníctvom
právneho zástupcu žalovaný, ktorý navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu

a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania. Vo svojom písomnom podaní uviedol, že žaloba
a neuplatnené nároky nie sú dôvodné. Vzniesol námietku premlčania, žalobu uplatneného nároku, resp.
jej časti, keďže mal za to, že v tomto občiansko-právnom spore nie je dôvodné využitie ustanovenie
Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že žalobca sa pôvodne domáhal výrubu 62 ks stromov,
pričom rozhodnutím žalovaného zo dňa 10.5.2007 č. OPČaŽP/E/2007/2222 bol vydaný nesúhlas na
výrub predmetných drevín. Právny zástupca žalovaného uvádzal, že nedisponujú ani nedisponovali

s pozemkami žalobcu, len v správnom konaní neudelili súhlas s výrubom 62 ks stromov. Nie sú teda
správne a pravdivé tvrdenia žalobcu, žeby konkrétne parcely v rozhodnom období užívali, či disponovali
nimi, čo nakoniec vyplýva aj z obsahu žaloby. Keďže parcely neužívali ani nedisponujú s nimi, nemohli sa
aninaúkoržalobcubezdôvodneobohatiť.Poukázalna§23ods.1zákonač.182/1993,kdezákonodarca
zriadil tzv. nerozlučne spojené právo vlastníka bytu v dome s domom postaveným na takomto pozemku

a na priľahlom pozemku. Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca počas celého rozhodného obdobia
mohol aj realizoval svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, pričom nedošlo k žiadnej
skutkovej ani právnej zmene na predmetných parcelách od času, kedy žalobca kúpnu zmluvu nadobudol
až do času označeného v tomto konaní ako rozhodné obdobie, teda od roku 2007 do roku 2011.
Žalovaný ďalej namietol taktiež výšku tvrdeného bezdôvodného obohatenia, ktorú žaloba vyčíslil na

375.344,06 eur, pričom žalobca nadobudol pôvodné pozemky o celkovo väčšej výmere ako je v žalobe
uvedená výmera 7321 m2 za kúpnu cenu 4.000.000 Sk (132.775,68 eur), teda podľa žaloby, by výška
bezdôvodného obohatenia za 4 roky by bola niekoľko násobne vyššia ako kúpna cena za pozemky.
Uviedol, že i z tohto je zrejmá nedobromyseľnosť konania žalobu a rozpor jeho konania s dobrými
mravmi. Mal za to, že nie je dôvodný žalobcom uplatnený nárok týkajúci sa istiny a preto nie je dôvodný

ani jeho nárok na príslušenstvo, pohľadávky, teda úroky z omeškania.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi konštatovaním, že na č. l. 1 a nasl. sa
nachádza samotná žaloba, na č. l. 9 a nasl. je predžalobná komunikácia medzi žalobcom a žalovaným,
na č. l. 14 a nasl. sú rozhodnutia súdov Českej republiky, na č. l. 48 a nasl. sú fotokópie zmlúv o nájme

nehnuteľností,resp.onájmenebytovýchpriestorov,nač.l.63anasl.súprehláseniarealitnýchkancelárií
vo vzťahu k nájmom pozemkov, na č. l. 110 resp. 114 a nasl. je vyjadrenie žalovaného k žalobe,
na č. l. 164 sa nachádza uznesenie tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-164 zo dňa 4.6.2012, ktorým
nebolo priznané žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
5.10.2012), na č. l. 270 sa nachádza uznesenie tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-270 zo dňa

13.11.2013, ktorým súd prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci
ústavnej sťažnosti podanej žalobcom dňa 12.9.2013, na č. l. 296 a nasl. je návrh na rozšírenie návrhu
na začatie konania, na č. l. 303 a nasl. je znalecký posudok č. XXX/XXXX znalca H. B. I. A., na č. l.
326 a nasl. sú žiadosti o náhradu za užívanie nehnuteľností, predžalobné výzvy od žalobcu smerom
k žalovanému, na č. l. 385 sa nachádza uznesenie tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-385 zo dňa

16.4.2014, ktorým súd pripustil zmenu žaloby v navrhovanom znení, na č. l. 389 a nasl. je vyjadrenie
žalovaného k žalobe, na č. l.392 sa nachádza uznesenie tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-392 zo dňa
9.6.2014, ktorým súd uložil žalobcovi, aby na účet tunajšieho súdu zložil preddavok na trovy konania vo
výške 22.877,07 eur v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia, na č. l. 397 sa nachádza uznesenie
tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-397 zo dňa 17.6.2014,k ktorým súd konanie zastavil, na č. l. 443

sa nachádza uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 4Co/165/2014-443 zo dňa 29.4.2015, ktorým
súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení konania, na č. l. 465 a nasl. je znalecký posudok
č. X/XXXX J. K. D. E., L. I., na č. l. 472 a nasl. je znalecký posudok č. XX/XXXX J. K. D. E., L. I., na
č. l. 539 sa nachádza uznesenie tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-539 zo dňa 9.3.2016, ktorým bolo
konanie čiastočne zastavené a pripustená zmena návrhu v zmysle žaloby, uznesením tunajšieho súdu

č. k. 8C/161/2011-564 zo dňa 22.8.2016 súd vrátil žalobcovi sumu 41.644,27 eur ako preddavok na
trovy konania, na č. l. 582 sa nachádza vyjadrenie žalobcu zo dňa 25.5.2017, na č. l. 595 a nasl. sa
nachádzajú rozhodnutia všeobecných súdov, na č. l. 717 a nasl. je znalecký posudok č. X/XXXX L. J. K.
D. M., L. I., na č. l. 845 a nasl. sa nachádza vyjadrenie žalobcu spolu s prílohami, na č. l. 855 sa nachádzazápisnica z pojednávania zo dňa 22.6.2017, na č. l. 879 sa nachádza zápisnica o pojednávaní zo dňa
9.11.2017, na č. l. 885 a nasl. je vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného na ostatnom pojednávaní,
na č. l. 909 a nasl. sú prílohy k ostatnému vyjadreniu žalobcu, na č. l. 1056 sa nachádza zápisnica

z obhliadky na mieste samom zo dňa 25.1.2018, na č. l. 1062 sa nachádza vyjadrenie žalobcu, na č.
l. 1101 sa nachádza zápisnica o pojednávaní zo dňa 4.9.2018, na č. l. 1139 sa nachádza vyjadrenie
žalobcu spolu s prílohami, na č. l. 1146 sa nachádza odborné vyjadrenie č. XX/XXXX znalca H. D. B.
vo veci stanovenia druhu a približného veku drevín a krovín na predmetných parcelách, na č. l. 1160 sa
nachádza zápisnica o pojednávaní zo dňa 13.11.2018, na ktorej bola vznesená zaujatosť zákonnému

sudcovi, na č. l. 1186 sa nachádza uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 23NcC/5/2018-1186 zo dňa
29.11.2018, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
sporu, na č. l. 1192 sa nachádza vyjadrenie žalobcu, čiastočné spävzatie žaloby a návrh na zmenu
žaloby, na č. l. 1212 sa nachádza vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu, na č. l. 1216 a nasl.
je fotodokumentácia k predmetným pozemkom, na č. l. 1243 sa nachádza zápisnica o pojednávaní zo
dňa 9.5.2019 znova zo vznesenou námietkou zaujatosti vo vzťahu k zákonnému sudcovi, na č. l. 1272

sa nachádza uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7NcC/4/2019-1272 zo dňa 28.5.2019, ktorým
bolo rozhodnuté, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, na č. l.
1279 sa nachádza oznámenie o skončení právneho zastúpenia právneho zástupcu žalobcu vo vzťahu
k žalobcovi, na č. l. 1281 sa nachádza vyjadrenie žalovaného, na č. l. 1282 a nasl. je znalecký posudok
č. XX/XXXX znalkyne H. N. E., na č. l. 1301 a nasl. sa nachádza znalecký posudok č. XX/XXXX znalkyne

H. N. E., ako aj ostatným spisovým materiálom.

4. Dňa 5.11.2019 tunajší súd vyhlásil pod č. k. 8C 161/2011-1320 rozsudok, ktorým zastavil konanie
v časti sumy 85.973,44 eur s prísl., v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Po odvolaní podanom žalobcom Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 9 Co 13/2020-1653 zo dňa
29.4.2021 zrušil vyššie uvedený rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o
nároku na náhradu trov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa aj tvrdením žalobcu o tom,

že pozemky v jeho vlastníctve sú pozemkami, užívaním ktorých žalovaný plní svoje verejné funkcie,
vyhodnotiť toto tvrdenie v tom zmysle, či je relevantné, v úplnosti, vo vzťahu ku všetkým pozemkom
vo vlastníctve žalobcu alebo len k niektorým z nich, pokiaľ áno, z akého dôvodu, v záujme zistenia
či je daný základ nároku. Naznačil súdu prvej inštancie vyhodnotiť o aké stavby ide, komu vlastnícky
patriace, či ide o stavby neoprávnené, umiestnené na cudzom pozemku, alebo nie, zaoberať sa tým, či,

ak je žalovaný vlastníkom týchto stavieb, nadobúdacím titulom k nim a dôsledkami z toho vyplývajúcimi
v tom zmysle, či mu k pozemkom pod týmito stavbami, pokiaľ ide o stavby vo verejnom záujme,
nevzniklo nejaké právo zo zákona a či sa netýka aj priľahlej plochy k týmto pozemkom. Odvolací
súd tiež uviedol, že, ak súd prvej inštancie opätovne dospeje k názoru o aplikovateľnosti ustanovenia
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia nie je pravidlom, ale

výnimkou umožňujúcou odstránenie tvrdosti len v konkrétnych mimoriadnych súvislostiach. Krajský súd
tiež uviedol, že obmedzenie vlastníctva z dôvodu sociálnej funkcie vlastníctva je prípustné, ale len vtedy
keď je stanovené zákonom, sleduje legitímny cieľ a zachováva vzťah primeranosti. Pokiaľ je vlastníctvo
legitímne a legálne, zásah do práva vlastníka nemôže narušiť spravodlivú rovnováhu medzi verejným
záujmom a ochranou práv jednotlivca (Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok L. O. P. proti Švédsku

č. 7151/75 a 7152/75 z 23.9.1982), rovnováha je o. i. narušená ak je jednotlivec nútený niesť osobitne
nadmerné bremeno - A. proti Portugalsku, č. XXXXX/XX, rozsudok zo 16.11.2010).

6. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi
prečítaním obsahu celého spisu od ostatného pojednávania konštatujúc, že na č. l. 1653 a nasl.

je uznesenie KS PO č. k. 9Co/13/2020-1653 zo dňa 29.4.2021, na č. l. 1659 a nasl. je vyjadrenie
žalovaného, na č. l. 1664 a nasl. je vyjadrenie žalobcu, na č. l. 1844 a nasl. je vyjadrenie žalovaného,
napokon súd oboznamuje aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.9.2022 spolu s prílohami, súd oboznamuje
aj ZP č. X z roku XXXX znaleckej organizácie A. L. č. l. 1943 a nasl. na č. l. 1948 a nasl. sú fotokópie
rozhodnutí o povolení na trvalé užívanie bytových domov na ul. L. D. A., P. A. L., Q. G. P. XXXX je

povolenie Okresného výstavbového bytového družstva vo vzťahu k prípustnosti stavby, na č. l. 1955 sa
nachádza GP zo dňa 9.10.1987, na č. l. 1958 a nasl. sa nachádza vyjadrenie žalovaného vo veci samej.7. Dňa 13.12.2022 tunajší súd vyhlásil pod č. k. 8C 161/2011-1967 rozsudok, ktorým žalobu zamietol
a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Po odvolaní podanom žalobcom Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 9 Co 40/2023-2108 zo
dňa 15.5.2024 zrušil vyššie uvedený rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd najmä uviedol, že z rozhodovacej
činnosti má vedomosť, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností v obdobných
nehnuteľnostiach za rôzne časové obdobia, a že v tejto súvislosti boli vydané viaceré rozhodnutia

Okresného súdu, ale aj Krajského súdu v Prešove, z ktorých je potrebné aj v týchto veciach vychádzať.
Bude potrebné v skutkovom stave vymedziť predmet konania podľa označenia jednotlivých parciel
tak, ako to žalobca uplatnil v žalobe. K týmto parcelám zaujať záver tak po skutkovej, ako aj právnej
stránke., aj to na základe vykonaných dôkazov. Nateraz toto v skutkovom stave napadnutého rozsudku
odvolaním chýba, keďže skutkový stav v rozhodnutí konajúceho súdu je vymedzený v bodoch 7., 8. tohto
rozhodnutia. Následne je uvádzaný obsah spisového materiálu, t. j. písomnosti, ktoré strany doručili,

respektíve iné písomnosti, ktoré boli zo strany, či už žalobcu, žalovaného konajúcemu súdu doručené
(možno súhlasiť už so skorším skonštatovaním odvolacieho súdu, že skôr ide o faktografické vypísanie
obsahu spisu ). Následne nároku žalobcu za situácie jednak platného zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov, a jednak zákona, ktorý už vtom čase platil, t. j. zákona č. 66/2009 Z. z.. Ku každej
konkrétnej nehnuteľnosti, ku ktorej žalobca uplatňuje žalobca náhradu uviesť či ide v celom rozsahu len

o priľahlé pozemky, alebo ide aj o pozemky zastavané spevnenými plochami, a to už cestami, chodníkmi,
inými spevnenými plochami, prípadne na nich sa nachádza aj verejná zeleň, ktorá slúži len občanov,
obyvateľom bytových jednotiek, alebo aj verejnosti, teda obyvateľom, návštevníkom. Odvolací súd ešte
uviedol, že zrušenie rozsudku odvolacím súdom neznamená, že je potrebné v celom rozsahu žalobe
vyhovieť.

9. Po opätovnom vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil dokazovanie listinnými
dôkazmi prečítaním obsahu celého spisu od ostatného pojednávania konštatujúc, že na č. l. 1967 sa
nachádza rozsudok tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-1967 zo dňa 13.12.2022, na č. l. 1976 a nasl. je
odvolanie žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku, na č. l. 2063 sa nachádza vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu žalobcu, na č. l. 2108 sa nachádza uznesenie KS PO č. k. 9Co/40/2023-2108 zo dňa
15.5.2024, ktorým odvolací súd zrušil vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na
ďalšie konanei a nové rozhodnutie, na č. l. 2115 a nasl. je vyjadrenie žalobcu k rozhodnutiu odvolacieho
súdu, na č. l. 2120 a nasl. je vyjadrenie žalovaného k rozhodnutiu odvolacieho súdu s prílohami, na č.
l. 2124 je uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/53/2022, na č. l. 2136 je vyjadrenie žalovaného, na č. l. 2138

je uznesenie ÚS SR IV. ÚS 459/2024-17, na č. l. 2145 a nasl. je vyjadrenie žalovaného, na č. l. 2148 je
uznesenie ÚS SR IV. ÚS 592/2024-32pričom zistil tento skutkový stav:

10. Žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, evidovaných na Katastrálnom úrade v A., Správa
katastra A., nachádzajúci sa v k. ú. A., zapísaných na LV č. XXXXX, ktoré nadobudol do vlastníctva na

základe kúpnej zmluvy, vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 24.1.2017, pod číslom D. XXX/XXXX.

11. Rozhodnutím zo dňa 10.5.2007 č. R./XXXX mesto A. – žalovaný rozhodol tak, že vydal nesúhlas na
výrub 62 ks stromov, ktoré rastú na parcele č. XXXX/X k. ú. A., v lokalite A. L..

12. Ústavný súd SR uznesením č. k. III US 333/2011-12 zo dňa 27.7.2011 zamietol sťažnosť žalobcu
ako zjavne neopodstatnenú.

13. Písomným podaním doručeným súdu 8.4.2014 žalobca rozšíril návrh na začatie konania v tom
zmysle, že žiadal, aby súd pripustil rozšírenie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia aj za užívanie

pozemkov žalobcu zapísaných na LV č. XXXXX v kat. úz. A. spolu o výmere 7312 m2, za obdobie
od 12.7.2011 do 31.12.2012, za užívanie pozemkov žalobcu zapísaných na LV č. XXXXX v kat. úz.
A. spolu o výmere 2845 m2, za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2012, za užívanie pozemkov žalobcu
zapísanýchnaLVč.XXXXXvkat.úz.A.spoluovýmere3821m2,zaobdobieod9.4.2010do31.12.2012
a v dôsledku toho žalobca žiada súd, aby pripustil zmenu žaloby v tomto znení: žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi sumu 832.885,33 eur. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% zo sumy
375.344,006 eur od 11.7.2011 do zaplatenia, 9,25% zo sumy 39.175,88 eur od 2.11.2011 do zaplatenia,
9,25% zo sumy 53.391,26 eur od 9.12.2011 do zaplatenia, 9,00% zo sumy 14.660,76 eur od 10.1.2012
do zaplatenia, 9,00% zo sumy 132.334,58 eur od 11.2.2012 do zaplatenia, 9,00% zo sumy 18.869,81 eurod 10.3.2012 do zaplatenia, 9,00% zo sumy 20.171,17 eur od 11.4.2012 do zaplatenia, 9,00% zo sumy
19.520,49 eur od 10.5.2012 do zaplatenia, 9,00% zo sumy 20.171,17 eur od 12.6.2012 do zaplatenia,
8,75% zo sumy 14.187,84 eur od 14.7.2012 do zaplatenia, 8,75% zo sumy 5.332,65 eur od 17.7.2012

do zaplatenia, 8,75% zo sumy 20.171,17 eur od 21.8.2012 do zaplatenia, 8,75% zo sumy 20.171,17 eur
od 12.9.2012 do zaplatenia, 8,75% zo sumy 19.520,49 eur od 12.10.2012 do zaplatenia, 8,75% zo sumy
20.171,17 eur od 20.11.2012 do zaplatenia, 8,75% zo sumy 19.520,49 eur od 21.12.2012 do zaplatenia,
8,75% zo sumy 20.171,17 eur od 15.1.2013 do zaplatenia, pričom o tomto návrhu na pripustenie zmeny
žaloby bolo rozhodnuté uznesením tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-385 zo dňa 16.4.2014.

14. Písomným podaním doručeným súdu 14.5.2014 sa vo veci samej vyjadril žalovaný, ktorý
argumentoval totožne ako vo svojom predchádzajúcom vyjadrení. Zároveň žalovaný písomným
podaním doručeným súdu 20.5.2014 (č. l. 391 spisu) navrhol, aby bola žalobcovi uložená povinnosť
zložiť preddavok na trovy konania. Vzhľadom na rozšírenie žaloby mu podľa názoru žalovaného ostáva
doplatiť ešte 22.877,07 eur.

15. Písomným podaním doručeným súdu 10.6.2015 sa vo veci samej vyjadril žalobca, ktorý uviedol,
že si voči žalovanému uplatňuje primeranú náhradu za užívaniu pozemkov v jeho vlastníctve vo výške
nájomného.

16. V písomnom podaním doručenom súdu 25.5.2017 žalobca uviedol, že žalovaný neuviedol ako
dospel k záveru, že na ním predloženom grafickom zobrazení lokality A. L. sú vyznačené priľahlé
pozemky k bytovým domom. Dôvodil, že cesta okolo bytových domov je miestnou komunikáciou a tento
vlastníckyrežimsavzťahujeajnapriľahlýchodníkmiestnejkomunikácieanaopornýmúr.Argumentoval,
že žalobca sa voči žalovanému domáha náhrady z dôvodu, že žalovaný v žalovanom období užíval

pozemky vo vlastníctve žalobcu osadenou verejnou vnútro blokovou zeleňou. Právny zástupca žalobcu
ďalej uviedol, že bezdôvodného obohatenie vzniká nielen v prípade ak sa protiprávne rozmnoží majetok
obohateného ale aj vtedy ak sa doterajší majetok nezmenšil hoci by mu k tomu došlo keby bol obohatený
plnil svoje povinnosti.

17.Písomnýmpodanímdoručenýmsúdu20.6.2017savyjadrilkveciopätovneprávnyzástupcažalobcu,
ktorý uviedol, že pozemky medzi bytovými domami sú určené územným plánom mesta A. ako verejná
vnútro bloková zeleň a zároveň sa jedná aj o pozemky, ktoré tvoria časť areálu obytnej zóny bytových
domov na ulici A. L., na ktorých sa nachádzajú rôzne komunikácie chodníky, sídlisková parková úprava
a to stromy, kroviny a pod. a tieto pozemky slúžia širokej verejnosti na verejné účely, teda pozemky,

ktorých užívanie žalovaným je predmetom sporu v tomto konaní tvoria s bytovými domami na ulici A. L.
funkčný celok a nie je možné ich od užívania bytových domov nijako oddeliť a určiť im iné využitie.

18. Na pojednávaní konanom 9.11.2017 právny zástupca žalobcu v podstate uviedol, že pozemky,
ktorých vlastníkom je žalobca sú verejné prístupné a sú verejnou zeleňou. Teda nehnuteľnosti vo

vlastníctve žalobcu sú verejné prístupné každému bez obmedzenia a slúžia teda verejnému užívaniu.
Žalobca ani jeho právny predchodca nedali súhlas s užívaním predmetných pozemkov ako verejnej
zelene v obytnej zástavbe. Dôvodil, že ak stavba bola na cudzom pozemku a stavebník nemal v tom
čase keď tú stavbu staval žiadne právo k tejto stavbe ani súhlas od vlastníka nemohla byť stavba
oprávnená, teda stavby pozemných komunikácií a chodníkov boli zriadené na cudzom pozemku bez

súhlasu vlastníka. Dôvodil, že ak by súd pripustil úvahu, že pozemky, ktoré sú predmetom sporu
sú zaťažené zákonným vecným bremenom s čím nesúhlasil, potom by nemohlo obstáť zamietnutie
žaloby, aj keď uplatňuje zaplatenie bezdôvodného obohatenia ale súd by mal priznať náhradu za vecné
bremeno, pričom ak by súd rozhodoval o vecnom bremene je potrebné zaplatiť náhradu podľa jeho
právneho názoru v opakovaných platbách.

19. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že definícia verejnej zelene nevyplýva
zo žiadnych právnych predpisov právneho poriadku SR, pričom dôvodil, že žalobca nepreukázal, žeby
žalovaný – mesto Prešov vyhlásil predmetné pozemky za verejnú zeleň, alebo aby vyhlásil túto verejnú
zeleň za verejné priestranstvo. Uviedol, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pričom

žalobca si uplatňuje spolu v konaniach za rôzne časové obdobia celkovo cez 2 mil. eur, pričom tento
výkon práva považoval za šikanózny.20. Písomným podaním doručeným súdu 4.12.2017 sa k veci vyjadril prostredníctvom právneho
zástupcu žalobca, ktorý v podstate uviedol, že charakter sporných pozemkov sa od roku 2005 do
roku 2017 nijako nezmenil. Zdôraznil, že je nesporné, že na pozemkoch žalobcu, bez akýchkoľvek

pochybností došlo k naplneniu funkcie ,,verejného majetku“, na ktorých pozemkoch si žalovaný plní
verejné funkcie, avšak bez toho, aby žalobcovi dotknutému vlastníkovi pozemkov poskytoval primeranú
náhradu. Opätovne zdôraznil, že zo strany mesta Prešov nebolo predložené žiadne stavebné povolenie,
ktoré by preukazovalo povolenie stavieb pozemných komunikácií a chodníkov nachádzajúcich sa
na ulici A. L. v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Právne uzavrel, že stavby pozemných

komunikácií a chodníkov boli zriadené na cudzom pozemku, bez súhlasu vlastníka a vlastník pozemku
nebol účastníkom stavebného konania. Zdôraznil potrebu aplikácie 4ročnej premlčacej doby v zmysle
Obchodného zákonníka.

21. Zo zápisnice z obhliadky na mieste samom zo dňa 25.1.2018 v lokalite A. L. parcela E. F. č.
XXXX v k. ú. A. vyplynulo, že v predmetnej veci sa jedná o spevnené plochy a nádvoria, ktoré tvoria

nástupnú alebo rozptylovú plochu pred jednotlivými bytovými domami, je to plocha alebo územie,
ktoré je vybavené základnou občianskou vybavenosťou pre bytové domy, ako sú prístrešky pre zberné
miesta komunálneho odpadu, zariadenia pre čistenie kobercov, zariadenia pre sušenie bielizne a prvky
drobnej architektúry. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného ako aj prítomného H. E. z Odboru
hlavného architekta žalovaného predmetné pozemky sú pozemkami priľahlými k bytovému domu.

Právny zástupca žalobcu pri obhliadke uviedol, že predmetné pozemky, ktoré boli predmetom dnešnej
obhliadky nie sú priľahlými pozemkami k bytovým domom, pričom uviedol, že ide o verejné prístupné
pozemky, ktoré sú prístupné aj vlastníkovi, avšak v prevažnej miere ich užíva verejnosť.

22. Písomným podaním zo dňa 19.11.2018 sa k veci vyjadril žalobca prostredníctvom právneho

zástupcu, ktorý zotrval na svojich doterajších argumentoch a zároveň vzal žalobu späť v časti
o zaplatenie sumy 85.973,44 eur spolu s príslušenstvom a rovnako tak navrhol zmenu žaloby vo
vyjadrení uvedenom znení. S ohľadom na toto čiastočné späťvzatie žaloby súd postupom podľa § 145
ods.2CSProzhodoltak,akojetouvedenévovýrokuI.tohtorozsudku,tedakonanievtejtočastizastavil.

23. Uznesením tunajšieho súdu č. k. 8C/161/2011-1316 zo dňa 9.10.2019 súd pripustil zmenu žaloby
v znení, že: ,,Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi - za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa
v kat. úz. A., zapísaných na LV č. XXXXX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č.
XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc.
E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, spolu o výmere 6188 m2, na ktorých sa

nachádza verejne prístupná – verejná vnútro bloková zeleň, za obdobie od 02.05.2009 do 11.07.2011
sumu 317 391,51 EUR a za obdobie od 15.01.2012 do 31.12.2012 sumu 155.550,04 EUR, za užívanie
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. A., zapísaných na LV č. XXXXX, parc. E. č. XXXX/X, parc.
E. č. XXXX/X, parc. E. č. XXXX/X, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, spolu o výmere 2845 m2,
na ktorých sa nachádzajú inžinierske stavby vo vlastníctve žalovaného, a to pozemné komunikácie a

chodníky, za obdobie od 14.09.2011 do 31.12.2012 sumu 96.748,56 EUR, a za užívanie nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. úz. A., zapísaných na LV č. XXXXX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/
XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E.
č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, parc. E. č. XXXX/XX, spolu o výmere 3821 m2, nachádzajúcich sa
okolo bytových domov, na ktorých sa nachádzajú inžinierske stavby vo vlastníctve žalovaného, a to

pozemné komunikácie a chodníky a oporné múry, za obdobie od 25.03.2011 do 31.12.2012 sumu
177.221,78 EUR, spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 317.391,51 EUR od 11.07.2011
do zaplatenia, spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.294,04 EUR od 02.11.2011 do
zaplatenia, spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.029,34 EUR od 09.12.2011 do
zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.102,88 EUR od 10.01.2012 do

zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 50.126,91 EUR od 11.02.2012 do
zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 14.467,42 EUR od 10.02.2012 do
zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.293,90 EUR od 10.03.2012 do
zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.486,58 EUR od 11.04.2012 do
zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.890,24 EUR od 10.05.2012 do

zaplatenia, spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.486,58 EUR od 12.06.2012 do
zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.572,16 EUR od 14.07.2012 do
zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.318,08 EUR od 17.07.2012 do
zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.486,58 EUR od 21.08.2012 dozaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.486,58 EUR od 12.09.2012 do
zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.890,24 EUR od 12.10.2012 do
zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.486,58 EUR od 20.11.2012 do

zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.890,24 EUR od 21.12.2012 do
zaplatenia, spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.486,58 EUR od 15.01.2013 do
zaplatenia, spolu s 8,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 150.805,45 EUR od 08.04.2014 do
zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Žalobca má právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“

24. Písomným podaním zo dňa 17.4.2019 sa vo veci vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu
žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca do porovnávaných pozemkov okrem kúpnej ceny, resp. dane
z nehnuteľností nemá žiadne iné náklady, ktoré by sa dali porovnávať s porovnávacím pozemkom.
Zdôraznil, že v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo k nehnuteľnostiam právo
zodpovedajúce vecnému bremenu a to dňom účinnosti zákona t.j. od 1.7.2009. Dôvodil, že žalobca

svojimi podaniami zo dňa 8.4.2014 a 10.6.2015 zmenil žalobu, pričom súd je povinný rešpektovať
predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného
skutkového stavu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Argumentoval, že
žalobca nielen právnym posúdeným ale aj skutkovými tvrdeniami, predloženými dôkazmi vymedzil svoj
nárok ako nárok z bezdôvodného obohatenia a vzhľadom na skutočnosť, že k nehnuteľnostiam vzniklo

právo zodpovedajúce vecnému bremenu je žaloba nedôvodná. Uviedol, že nielen k bytovým domov
nachádzajúcich sa na parcelách žalobcu vzniklo vecné bremeno, ale to vecné bremeno vzniklo aj
k priľahlým pozemkom k bytovým domov podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993. Pričom z uvedeného
vyplýva, že vlastník bytu a osoby, ktoré s ním žijú v domácnosti majú právo užívať aj pozemok, ktorého
užívanie je spojené s užívaním bytu a priľahlý pozemok a ďalej, že na priľahlom pozemku môžu byť

umiestnené aj oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sú
ako spoločné časti domu alebo príslušenstvo domu určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne
tomuto domu hoci nie sú stavebnou súčasťou domu. Právny zástupca žalovaného ďalej dôvodil, že
ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. upravujúce práva k pozemku, na ktorom je dom postavený
a k priľahlému pozemku sú okrem iného aj reakciou zákonodarcu na situáciu vytvorenú v dôsledku 40

– ročnej doby spred roku 1990, počas ktorej prevládala predstava práva založená na nepotrebnosti
takmer všetkých tradičných právnych inštitútov ako najmä inštitút práva vlastníckeho sprevádzaná
úspešným oddelením vlastníckych a užívacích vzťahov k pozemkov umelo vytvorenými inštitútmi najmä
práv osobného (trvalého a dočasného) užívania pozemkov socialistickými organizáciami a občanmi.
Došlo k vytvoreniu inštitútu tzv. ,,iného spoločného práva“ majúceho charakter vecného bremena zjavne

s účelom zaistenia výkonu práv vlastníkov bytov bytových domoch pozemkom, na ktorých sú tieto bytové
domy postavené a na priľahlých pozemkoch, bez ktorých ani užívanie bytov v bytových domoch nie je
možné. Účelom tohto práva je zabezpečiť prístup k bytovým domom a užívanie priľahlých pozemkov
tak, aby každý vlastník bytu mohol užívať aj svoj byt. S poukazom na vyššie uvedené žiadal žalobu
z dôvodu bezdôvodného obohatenia zamietnuť.

25. V písomnom podaní zo dňa 19.8.2019 sa k veci vyjadril právny zástupca žalovaného, ktorý
uviedol, že poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v spore žalobcu proti
SR, kde v rozhodnutí zo dňa 2.7.2019 bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti SR. Uviedol, že
v písomnom vyhotovení rozhodnutia zverejnenom dňa 25.7.2019, v ktorom je konštatované, že

ESĽP dospel k záveru, že nič nenaznačuje, žeby aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v posudzovanom prípade neumožňovali hlboké a pretrvávajúce rozpory v judikatúre. Zdôraznil, že
v posudzovanom prípade bol sťažovateľov nárok zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi a to
vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, najmä dobrovoľné nadobudnutie majetku s plným vedomým
jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov v mnohých iných prípadoch, bez skutočnej snahy

o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním. Poukázal na to, že v čase rozhodovania vnútroštátnych
súdov už bol aspoň jeden podobný prípad, v ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, a teda po celý čas konania bol úspech sťažovateľovej žaloby otvorene
podmienený absenciou okolnosti rozporu s dobrými mravmi. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že
sťažovateľ uplatňoval niečo iné než špekulatívne občiansko-právny nárok bez legitímnej nádeje na

úspechu a teda nemal majetok chránený článkom 1 Protokolu č. 1 ESĽP. Žalovaný poukázal na veľmi
špecifické okolnosti nielen kedy a za akých okolností bol pôvodný vlastník obmedzený na svojom
vlastníckom práve a kým (Československým štátom), že pôvodný vlastník sa náležite nestaral o svoje
vlastníctvo, že žalované mesto ako právny subjekt vzhľadom na zákon č. 138/1991 Z. z. nemalo právnumožnosť odmietnuť, resp. brániť sa nadobudnutiu stavieb do vlastníctva nachádzajúcich sa na takýchto
pozemkoch, pričom mesto je zo zákona povinné zabezpečovať užívanie stavieb nachádzajúcich sa na
pozemkoch na svoje náklady bez nároku na akýkoľvek zisk. Vzhľadom na uvedené navrhol právny

zástupca žalovaného žalobu pre rozpor s dobrými mravmi ako nedôvodnú zamietnuť.

26. Na pojednávaní konanom 6.10.2022 právny zástupca žalobcu uviedol, že podľa jeho právneho
názoru nejde o priľahlé pozemky ale o pozemky, kde sú cesty, chodníky a verejná zeleň. Dôvodil, že
keď žalobca žaloval jednotlivých vlastníkov nehnuteľností bytových domov, súdy konštatovali, že nejde

o priľahlé pozemky, keďže neboli pasívne vecne legitimovaní vlastníci bytových domov. Poukázal vo
vzťahu k dobrým mravom, že podľa jeho konania žalovaný nárok nie je v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko rozdiel medzi žalobcom a iným človekom, ktorý už napríklad kúpil pohľadávku teda v danom
prípade v zásade neexistuje. Poukázal na to, že nejde o rozpor s dobrými mravmi, ale o bežné konanie,
avšak konštatoval, že nie každý je ochotný ísť do sporu s mestom. Čo sa týka verejnej zelene, ciest
a chodníkov uviedol, že tieto nespadajú pod režim zákona č. 66/2009, teda konštatoval, že ak ide

o nepovolenú stavbu, keďže povolenosť týchto stavieb nebola preukázaná nemôže vzniknúť zákonné
vecné bremeno. Uviedol, že žalobca si uplatňuje obchodnoprávny úrok z omeškania, nakoľko by žalobca
musel v prípade úspechu odviesť daň z príjmu, preto ide podľa jeho názoru o obchodnoprávny vzťah, ak
by bola uzatvorená trebárs nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným rovnako by išlo s určitosťou
o obchodnoprávny vzťah. Povolenosť stavieb nebolo nebola preukázaná a dovtedy neprichádza do

úvahy aplikácia zákona č. 66/2009. Poukázal na rozhodnutia OS PO 10C/25/2017 a 14C/42/2017,
v ktorom bolo konštatované, že nebolo preukázané, žeby stavby boli povolené. Vo vzťahu k rozhodnutiu
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci B. c/a SR, kde právny zástupca žalovaného argumentuje
špekulatívnym nárokom uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva špekulatívny nárok vysvetľoval v tom
zmysle, že ide o situáciu, kde žalobca nešiel na istotu, že takýto nárok by mu mohol patriť.

27. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie posúdil v rozpore
s dobrými mravmi žalovaný nárok, pričom v zásade v prvotnom rozhodnutí postupoval správne.
Argumentoval, že už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo známe rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci A. B. c/a Slovenská republika, kde bolo jednoznačne konštatované, že ide

o špekulatívny nárok. Rovnako zdôraznil, že v konaniach nejde o bežné konanie jednotlivca, keďže
v týchto konaniach, kde vystupuje opakovane žalobca, sú bežne žalované sumy ako 400.000 eur,
800.000 eur, 500.000 eur a pod.. Uviedol, že zároveň nie je možné povedať, že išlo bežný spôsob
nadobúdania nehnuteľností žalobcom, keďže už pri samotných kúpnych zmluvách bola osobitná dohoda
o kúpnej cene, nie v samotnej kúpnej zmluve. Čo sa týka povolenosti stavby uviedol, že dňa 30.10.1969

bolo rozhodnutie o povolení na výstavbu 10tich bytových jednotiek k predmetnej lokalite, pričom
konštatoval, že iné náležitosti sa riešili v zmysle predpisov stavebných počas trvania obdobia socializmu,
ako napokon neskôr v zákone č. 50/1976, ktorý platí doteraz a je účinným, pričom konštatoval, že
súčasťou výstavby bytových domov boli aj cesty, chodníky a verejná zeleň, pričom zdôraznil, že na
verejnú zeleň, predsa nemuselo byť vydané stavebné povolenie. Poukázal ešte na to, že za socializmu

bola všetka výstavba plánovaná, teda nebolo možné vôbec stavať bez stavebného povolenia. Vychádzal
zo záveru, že teda ak stavby boli povolené, tak zákonný nárok, teda vecné bremeno by mohlo vzniknúť
podľa zákona č. 66/2009, avšak poukázal na to, že žaloba bola podaná 11.7.2011, pričom obdobie
od 2.5.2007 do 30.6.2009 toto obdobie, teda nárok za toto obdobie považoval za premlčaný, pričom
konštatoval, že ide o občianskoprávny vzťah. Argumentoval, že ak vznikol nárok ako bezdôvodné

obohatenie podľa zákona č. 66/2009 vzhľadom na to, že ide o vecné bremeno in rem, ide podľa jeho
názoru o jednorazovú náhradu a takýto nárok je v celku premlčaný. Konštatoval, že k bytovým domov
vpredmetnejlokalitevzniklovecnébremenopodľazákonač.183/1992,pričomkonštatoval,žeakvzniklo
vecné bremeno v prospech vlastníkov bytového domu, prípadné vecné bremeno by podľa zákona č.
66/2009 už nehralo žiadnu rolu.

28. Svedok H. D. E. (zamestnanec žalovaného) na tomto pojednávaní vypovedal, že čo sa týka
funkčného využitia pozemkov v územnom pláne mesta Prešov, sú tieto pozemky určené ako priľahlé
pozemky k bytovým domom. Konštatoval, že aby bytové domy mohli byť funkčne využívané musia
mať spoločné zariadenia, t. j. napr. prípojky, šachty, rozvodné skrine a pod., rovnako tak musia mať aj

spoločné časti a to sú nástupné a rozptylové plochy, oporné múry so zábradliami a nevyhnutná pobytová
zeleň pre obyvateľov bytových domov, rovnako tak chodníky a drobné stavby napr. prístrešky, stojany
na komunálny odpad a pod.. Uviedol, že v zmysle § 2 ods. 5, 6 zákona č. 182/1993 o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, tieto pozemky sú priľahlé pozemky k bytovým domom. Verejná zeleň slúži akonevyhnutná zeleň pre život obyvateľov bytového domu, nakoľko ide o nástupnú a rozptylovú plochu
nevyhnutnú podľa vykonávacieho predpisu. Priľahlé pozemky slúžia výlučne obyvateľom bytového
domu. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či hypoteticky by si mohol prísť vyprášiť koberec aj iný

obyvateľ ako ten, ktorý žije v predmetnom bytovom dome, svedok uviedol, že tak ako si môže ísť
ktokoľvek, kdekoľvek ísť teoreticky vyprášiť koberec do inej mestskej časti, je to možné aj v tomto
prípade. Zárubné a oporné múry slúžia na stabilizáciu spevnených odstavných a komunikačných plôch,
pričom tieto konštrukcie staticky zabezpečujú tieto spevnené plochy. Slúžia funkčne pre obyvateľov
bytového domu, nakoľko napr. aj garážové vráta sa otvárajú von a sú to aj spevnené plochy, napr. pred

garážami, aby sa vôbec dalo do garáže vojsť a vyjsť z nej.

29. Na pojednávaní konanom 13.12.2022 právny zástupca žalobcu uviedol, že žaloba bola podaná
11.7.2011, teda bola podaná v 3ročnej lehote a nárok by žalobcovi patril, ak by sa aj vychádzalo
z predpokladu aplikovania zákona č. 66/2009. Poukázal na to, že je potrebné rozlišovať obdobie pred
a po účinnosti zákona č. 66/2009 a rovnako poukázal na to, že rozhodnutie, resp. fotokópia, ktorú

predložil právny zástupca žalovaného z roku 1969 o povolení výstavby sa vzťahuje len na bytové
jednotky, pričom tu zdôraznil právny zástupca žalobcu, že sa súdia nie o bytové jednotky, ale o cesty,
chodníky a pod.. Tvrdil, že je to skôr žalovaný, ktorý koná v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko má
na týchto pozemkoch stavby, ktoré využívajú občania mesta, teda žalovaného a nie je možné sa so
žalovaným iným spôsobom dohodnúť. Poukázal na to, že nie je možné nahliadať prejudiciálne na to, že

bolorozhodnuté,žeideonárokvrozporesdobrýmimravmi,nakoľkobysatentopozemok,,zabetónoval“
v podstate navždy vo vzťahu k akémukoľvek ďalšiemu vlastníkovi.

30. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobca si uplatnil nároky žalobou
z 11.7.2011 a teda požaduje nárok ako bezdôvodné obohatenie. Poukázal na to, že rozhodné obdobie,

za ktoré si uplatňoval nárok ak by sme aplikovali zákon č. 66/2009 bolo do 2.5.2009 do 1.7.2009, pričom
premlčacia doba je 2-ročná, nakoľko ide o občiansko-právny vzťah, teda nejde o 4-ročnú premlčaciu
dobu. Poukázal aj na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 29C/229/2015 a súvisiace rozhodnutia
odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/21/2021, v ktorých bolo argumentované, že od 1.7.2009 vzniklo právo
zodpovedajúce zákonnému vecnému bremenu, pričom aj odvolací súd konštatoval, že ide o náhradu

jednorázovú a zároveň poukázal na to, že rozhodnutie prvého stupňa sp. zn. 29C/229/2015 bola riešená
aj povolenosť stavby, pričom rovnako tak konštatoval povolenosť stavby aj odvolací súd. Poukázal ďalej
na to, že stavby postavené v tomto konaní, teda bytové jednotky, boli postavené ešte pred účinnosťou
zákona č. 50/76, teda stavebného zákona, pričom to, že stavebné povolenie bolo vydané len k bytovým
jednotkám neznamená, že napríklad komunikácie, vodovodné elektrické prípojky a príslušenstvo pri

týchto bytových jednotkách bolo nepovolené. Ďalej argumentoval s tým, že od 1.7.2009 je k stavbe
a rovnako tak aj k verejnej zeleni vzniknuté zákonné vecné bremeno. Konštatoval, že tieto parcely, ku
ktorým sa domáha náhrady žalobca už boli posudzované, resp. nárok z nich v rozpore s dobrými mravmi,
resp. výkon takéhoto práva bol posudzovaný za v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že práve
na tomto bol postavený ,,biznis plán“ žalobcu, ktorý videl čo kupuje a teda chcel byť obmedzený na

svojomvlastníckompráve.Uviedol,ževinomkonaníužbolaprejudiciálneriešenáotázka,žeideovýkon
práva v rozpore s dobrými mravmi k danej lokalite. Poukázal na to, že mesto Prešov ako žalovaný nie je
pasívne vecne legitimovaný a nič nebráni žalobcovi, aby si svoje vlastníctvo, resp. tieto svoje pozemky
ohradil. Záverom poukázal na to, že nárok je potrebné zamietnuť pre rozpor s dobrými mravmi, ak aj by
vzniklo zákonné vecné bremeno ide o jednorazovú náhradu a uplatňuje sa tu bezdôvodného obohatenie,

čo však občania žalovaného, teda občania mesta užívajú predmetné pozemky pri bytových domoch
v súlade so zákonom č. 66/2009. Opätovne poukázal, že aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci
4014/12 z 2.7.2019 sa vyjadril, že ide o špekulatívny občianskoprávny nárok. Čo sa týka povolenosti
stavby zdôraznil, že toto nemožno posudzovať prísne formálne optikou aktuálnych zákonov, keďže to,
že v rozhodnutiach napr. z roku 1969 sa nenachádzala zmienka o komunikáciach, poukázal metaforicky

na to, že mechanizmy nemohli ,,lietať“, keď sa stavali bytovky, preto museli byť postavené nejaké
komunikácie popri, alebo už pred samotnou výstavbou týchto bytových jednotiek. Poukázal na to, že
nárok je potrebné posudzovať ako jednorazovú náhradu za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009
s ohľadom najmä na argumentáciu vo vzťahu k dobrým mravom navrhol žalobu zamietnuť, v prípade
úspechu si uplatnil náhradu trov konania, nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

31. Z rozhodnutia Miestneho národného výboru v Prešove z 30.10.1969 vyplýva, že sa povolila výstavba
10 x 4 bytových jednotiek na ulici L. (A. L.), pričom investorom, projektantom aj dodávateľom bolo
Okresné výst. bytové družstvo.32.Napojednávaníkonanom6.3.2025právnyzástupcažalobcuuviedol,žejenasúde,čibudeopätovne
aplikovať rozpor s dobrými mravmi, alebo bude postupovať iným spôsobom. Poukázal na to, že žalobca

kúpil predmetné pozemky už v roku 2007 a nemohol vedieť, že v roku 2009 podľa zákona 66/2009 by
mohol vzniknúť nejaké vecné bremeno. Otázne je, či vôbec zákonné vecné bremeno vzniklo, teda či sú
na to splnené podmienky. Uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že zákonné vecné bremeno nevzniklo,
resp. nebolo preukázané, že stavba bola postavená v súlade s vtedy platnými právnymi stavebnými
predpismi a teda nemohlo vzniknúť zákonné vecné bremeno. Čo sa týka znaleckého dokazovania

poukázal na to, že vo veci boli vypracované viaceré znalecké posudku, pričom ďalší znalecký posudok
z S. L. H. T. už nie je potrebný, nakoľko by to len predĺžilo konanie približne o rok alebo dva, pričom
príkladmo poukázal na to, že v konaní pred tunajším súdom vedenom pod sp. zn. 10C/19/2017 trvalo 4
roky, kým bol doručený ZP. Uviedol, že na vyhotovenie ďalšieho ZP nie je procesný priestor a zároveň
by to bolo nehospodárne. Poukázal tiež na to, že U. S. L. H. D. T. nie je nadradený dvom znaleckým
ústavom, ktoré vypracovali v tomto spore znalecké posudky a to S. D. E. O. S. D. M.. Ďalej ešte poukázal

nato,žežalovanémuničnebránilo,abydalvypracovaťďalšíZPnapr.H.B.,sktorýmmázakontrahovanú
rámcovú zmluvu vo vzťahu k znaleckej činnosti. Ďalej poukázal na to, že nesúhlasil so ZP predloženými
H. E., konkrétne č. X/XXXX a č. X/XXXX, kde uviedol, že ZP č. X/XXXX H. E. vôbec s prejednávanou
vecou nesúvisí a ZP č. X/XXXX im bol zaslaný len na vedomie a teda sa k nemu vyjadril na dnešnom
pojednávaní v tom zmysle, že nesúhlasil so závermi znalkyne E., že je tam na celom pozemku vysoké

napätie a z tohto dôvodu je znížená hodnota celého pozemku, keďže konštatoval, že ochranné pásmo
vysokého napätia sú rôznych druhoch v zmysle zákona energetického a teda nie je preukázané, že
či je celý pozemok takto zasiahnutý týmto vysokým napätím, alebo len jeho časť. Poukázal tiež na to,
že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 29C/229/2015 bol vyhotovený ZP spoločnosťou
PBT s tým, že boli použité iné koeficienty ako používala H. E. vo svojom ZP č. X/XXXX spoločnosť

PBT použila koeficient 2,5, pričom H. E. podhodnotene kvôli obmedzeniam obyvateľov bytového domu
použila iba koeficient 1, resp. 1,2 z čoho vyvstalo, že všeobecná hodnota pozemku podľa H. E. bola
20 eur/m2, resp. 70 eur/m2, pričom podľa ZP spoločnosti PBT išlo o 140eur/m2. Zdôraznil, že v danom
spore sa nejedná o priľahlé pozemky v zmysle zákona č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov. Čo sa týka rozčlenenia parciel, parcely XXXX, k tomuto došlo nie kvôli nejakému skrytiu

pozemkov, alebo prekrývaniu, ale išlo o to, aby bolo zjavné, kde sa čo, na ktorej parcele nachádza.
Poukázal tiež na to, že to či ide o bezdôvodné obohatenie alebo vecné bremeno je v zásade jedno čo
žalobca žaluje, nakoľko vždy ide o posúdenie tohto nároku súdom, keďže platí zásada, že súd pozná
právo, teda iura novit curia. Poukázal na to, že až judikatúra po roku 2019 ustálila, že sa uhrádza pri
jednorazovej náhrade 20-násobok hodnoty nájmu a pod. Uviedol, že námietka premlčania zo žalovanej

strany bola vznesená v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ide nie o rozpor s dobrými mravmi, ale
o výkon práva. Poukázal tiež na to, že žalovaný nevykonával žiadnu činnosť k tomu, aby pozemky
vysporiadali iba pasívne, roky čakal ako prebiehalo súdne konanie. Uviedol, že žalobca nadobudol
pozemky pred takmer 18timi rokmi, pričom aktuálne tvrdiť, že ide o premlčanie nárokov je v rozpore
s dobrými mravmi. Čo sa týka litispendencie v konaní 11C/256/2010 tunajšieho súdu právny zástupca

žalovaného konštatoval, že tam litispendencia indikovaná nie je, teda neexistuje. Poukázal tiež na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/55/2023, kde bola prejudiciálne riešená otázka, že iba v odôvodnení
súdu uvedené tvrdenie nemôžu predstavovať sami o sebe res iudicata a teda prejudicialita v takomto
konaní neprichádza do úvahy. Poukázal tiež na to, že J. K. E. mala síce 2 správne delikty, avšak tieto sa
vôbec netýkali znaleckých posudkov č. XX/XXXX, resp. XX/XXXX, teda v tomto konaní to tak nebolo,

pričomniejeterazmožnépovažovaťvšetkyposudkyJ.K.E.zanejakévadné,alebonesprávne.Uviedol,
že pravdepodobne už u žalovaného ani nejde o namietaný rozpor s dobrými mravmi, keďže v aktuálnom
štádiu konania chce vykonať doplnenie dokazovania. Uviedol záverom, že nemôže sa prihliadať na
zastavanosť pozemkov, keďže tieto pozemky je potrebné posudzovať ako nezastavané, nakoľko na nich
stoja stavby žalovaného. Považoval za potrebné vyjadriť sa k ZP H. E. a to konkrétne v tej časti, kde

H. E. hovorí o tom, že koeficient povyšujúcich faktorov by mal byť v hodnote 1,0 s tým, že lokalitu A. L.
negatívne ovplyvňujú zložité vlastnícke vzťahy, čo hovorí v predmetnom ZP č. X/XXXX. Zároveň v tomto
ZP taktiež na str. 6 na začiatku strany tvrdí, že v prípade, že nedôjde k majetkovému usporiadaniu
medzi vlastníkom oceňovaných nehnuteľností a mestom Prešov, mohlo by dôjsť k obmedzeniam pre
obyvateľov bytových domov v tejto lokalite. Jedná sa o nepotvrdené tvrdenia a ničím nepodložené

tvrdenia, ktoré nemôže mať vplyv na predmetný koeficient, nakoľko je zjavné, že tak ako to jednotliví
ľudia bývajú, tak to majú zachované už po dlhé roky s tým, že žiadne zložité vlastnícke vzťahy tam nie
sú, nakoľko vlastníkom pozemkov je žalobca, vlastníkom ostatných stavieb, resp. vec verejnej zelene,
ktoré sa nachádza na pozemkoch je žalovaný, jednoducho žiadne obmedzenia pre obyvateľov doposiaľneboli vytvorené. Pokiaľ žalovaný tvrdil pri konci svojho posledného prednesu, že žalobca žiadal za L.
2.000.000 eur a za A. L. 100.000.000 SK pokiaľ to nevie nejakým spôsobom potvrdiť, žalobca to namietal
a popieral. Každopádne aj z obsahu spisu je zjavné, že žalovaný mal problém, keď mu boli poskytnuté

tieto pozemky na predaj, mal problém zaplatiť smiešnych 200SK za m2, keď tvrdil, teda ak chcel zaplatiť
len 150SK za m2 a teda k predaju v danej dobe v minulosti nedošlo. No tak je úplne logické, že pokiaľ
dôjde k nejakému súdnemu sporu tak už to nebude o tých 150SK alebo 200SK ale o reálnu trhovú
hodnotu. Žalobca si nemyslí, že jeho nárok je uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, tak ako si to tento
nárok momentálne uplatňuje žalobca, tak si ho mohol uplatňovať pôvodný vlastník, keby nepredal daný

pozemok, dané pozemky, tak si ho mohol uplatňovať žalobca aj keby len kúpil pohľadávku, čo potom,
neviem si predstaviť tú námietku rozporu s dobrými mravmi, že žalobca kúpil pohľadávku od pôvodného
vlastníka, no nekúpil pohľadávku, kúpil rovno celý pozemok, resp. celé pozemky na to, aby jednoducho
mohol s nimi disponovať. Zotrval na podanej žalobe aj na tom, ako bolo v rámci predložených ZP
vyhodnotené či už bezdôvodné obohatenie, resp. vecné bremeno. Podľa nášho názoru má súd všetky
predpoklady na to, aby vedel vo veci rozhodnúť s tým, že nejde o rozpor s dobrými mravmi, nakoľko

žalobca žiadnym spôsobom nepoškodil žalovaného, nadobudol svoje vlastnícke právo v súlade s tým,
ako mu právne predpisy dovoľujú, je to len otázka žalovaného, ktorý jednoducho počas 18-tich rokov
od kedy to žalobca nadobudol nemá záujem a nechce danú vec riešiť inak, než tým, že bude namietať
rozpor s dobrými mravmi a tým, že bude namietať premlčanie nárokov žalobcu. Navrhol žalobe vyhovieť
a nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

33. Právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní uviedol, že nárok žalobcu považuje stále za
rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na konanie pred tunajším súdom sp. zn. 28C/346/2008, v ktorom
bola žaloba zamietnutá, pričom KS PO rozsudkom zo dňa 13.4.2011 sp. zn. 15Co/103/2010 toto
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pričom následne žalobca podal žalobu na Európsky súd

pre ľudské práva, avšak Európsky súd pre ľudské práva konštatoval záver, že ide o špekulatívne
uplatňovanie nárokov. Zároveň právny zástupca žalovaného poukázal na to, že z rozhodnutia
odvolacieho súdu nevyplýva, žeby sa súd mal odkloniť od myšlienky dobrých mravov, pričom poukázal
tiež na to, že v pôvodnom konaní 28C/346/2008 boli identické parcely, avšak vtedy boli označené ako
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, avšak žalobca následne rozčlenil pôvodné parcely, aby sa stratil prehľad

o tom, o čom bolo už rozhodnuté. Uviedol, že žalobca tvrdil, že ide o bezdôvodné obohatenie, avšak po
premlčacejdobeužtvrdil,žebyteoretickymohloísťajovecnébremeno.Poukázaltiežnato,žeobdobné
nároky žalobcu už boli kvalifikované ako v rozpore s dobrými mravmi a preto nie je dôvod odchýliť sa
od takýchto právnych záverov. Poukázal tiež na to, že v danej veci môže ísť aj o čiastočnú prekážku
začatej veci vo vzťahu ku konaniu tunajšieho súdu vedeného pod sp. zn. 11C/256/2010. Poukázal tiež

na to, že v konaniach tunajšieho súdu vedených pod sp. zn. 29C/229/2015 a 20C/16/2017 bolo už
judikované, že ide o vecné bremeno, nie o bezdôvodné obohatenie, pričom judikatúrou bolo ustálené,
že sa priznáva max. tak jednorazová náhrada a aj to len vo vzťahu k dátumu 1.7.2009. Čo sa týka
znaleckých organizácii uviedol, že navrhovali znalecké dokazovanie z toho dôvodu, že napr. znalecká
organizácia J. K. E. bola už 2krát potrestaná za nesprávne vypracovaný ZP, pričom senát 9C tunajšieho

súdu si položil rečnícku otázku, prečo sú znalci tejto znaleckej organizácie disciplinárne potrestaní,
pričom právny zástupca žalovaného uviedol, že ZP J. K. D. E. boli vypracované často na základe len
požiadavky žalobcu, kde bola nesprávne zvolená metóda ohodnocovania pozemkov a nevychádzalo sa
zo zastavaných pozemkov ale z tzv. čistých pozemkov a tzv. biznis zmlúv. Poukázal tiež na to, že S. L. H.
D. T. už pozná pomery, nakoľko vypracoval ZP vo veciach 11C/256/2010 ako aj 20C/16/2017 tunajšieho

súdu. Uviedol, že keďže sú rozpory v ZP preto necháva na súd, či zváži ďalšie znalecké dokazovanie.
Konštatoval, že po 6-tich rokoch navrhol opätovné znalecké dokazovanie len preto, lebo celú tú dobu
nárok považoval za v rozpore s dobrými mravmi, ako už bolo konštatované v konaní tunajšieho súdu
vedeného pod sp. zn. 28C/346/2008. Žalobca si kupoval tieto pozemky v roku 2007 na biznis, pričom
už predtým tam viac ako 20 rokov stáli podniky, cesty a iná infraštruktúra, tzn. že žalobca v tom čase

vedel ako vyzerajú predmetné pozemky, čo na nich je a teda chcel byť obmedzený. Výkon vlastníckeho
práva žalobcu je v takomto prípade v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že žalovaný – mesto
Prešov v roku 2008 a 2009 chcel vysporiadať veci, dohodnúť sa so žalobcom, avšak žalobca požadoval
neprimerané náhrady, t. j. chcel zhruba 100.000.000SK náhradu za niektoré pozemky, pričom za ulicu
L. požadoval 2.000.000 eur a teda na takto neprimerané podmienky mesto nepristúpilo, keďže právny

zástupca žalovaného uviedol, že v danom prípade ide o tvrdý biznis. Uviedol, že žalobca si pôvodne
uplatňoval bezdôvodné obohatenie, následne zmenou skutkových tvrdení už konštatoval, že by mohlo
ísťovecnébremeno,pretonámietkapremlčaniajepretonamieste.Uviedol,ževýkonvlastníckehopráva
žalobcu je s ohľadom na viaceré rozhodnuté veci v rozpore s dobrými mravmi a teda podľa legitímnychočakávaní a právnej istoty očakáva takéto rozhodnutie žalovaný aj teraz. Zároveň zotrval na nariadení
znaleckého dokazovania. V konečnom dôsledku navrhoval žalobu zamietnuť a v prípade úspechu si
uplatniť náhradu trov konania.

34. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 459/2024-17 zo dňa 24.9.2024,
ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa okrem iného vyplýva konštatovanie o tom, že nemožno
súhlasiť s úvahami sťažovateľa (totožný so žalobcom v aktuálne prejednávanej veci), že okolnosti
sprevádzajúce nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku sú bez právnej relevancie vo vzťahu

k posudzovaniu uplatňovania majetkových nárokov spojených s vlastníckym právom. Tieto úvahy
odporujú aj záverom rozhodnutia ESĽP vo veci B. proti SR, na ktoré ústavný súd už opakovane odkázal
v obdobných veciach sťažovateľa (III. ÚS 654/2023, II. ÚS 114/2024). Označené rozhodnutie ESĽP
sa týkalo nárokov sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností v jeho
vlastníctve, sťažovateľ nadobudol postupne vlastnícke práva k pozemkom, na ktorých boli postavené
verejné komunikácie. To možno pripodobniť k prejednávanej veci, keď síce nejde o nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ale o nárok na náhradu za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009
Z. z. Sťažovateľ aj v prejednávanej veci systematicky nadobúdal vlastnícke právo k pozemkom, na
ktorých už boli postavené stavby pre verejné užívanie, čo zakladá pochybnosti o jeho skutočnom
úmysle vec s vlastníkom stavby vysporiadať. V rozsudku ESĽP konštatoval, že nedošlo k porušeniu
čl. 6 ods. 1 dohovoru ani čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Neexistuje teda dôvod, aby aplikácia

korektívu dobrých mravov nebola aj v tomto jeho prípade obdobným spôsobom aplikovateľná. Rovnaký
záver možno učiniť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok, resp.
práva na ochranu majetku, k čomu možno rovnako poukázať na závery rozsudku ESĽP: «Za týchto
okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo viac než špekulatívny občianskoprávny nárok
bez legitímnej nádeje na úspech v zmysle článku 1 Protokolu č. 1. Z tohto dôvodu nemal „majetok“

chránený týmto ustanovením.» Ak sťažovateľ namieta, že aplikáciou inštitútu dobrých mravov dochádza
k porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy, resp. čl. 11 ods. 4 listiny možno poukázať na čl. 1 ods. 1 ústavy, v zmysle
ktorého o. i. je Slovenská republika demokratický a právny štát, pričom pojem právny štát je potrebné
chápať v materiálnom, a nie formálnom zmysle: „Hodnotová orientácia materiálneho právneho štátu
spočíva v dodržaní prirodzených práv ako ťažiska ľudských práv a základných slobôd a predovšetkým

v presadzovaní spravodlivosti ako etalónu právnej úpravy vyjadrujúcej podstatu a účel materiálneho
právneho štátu vo fáze tvorby aj aplikácie práva.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2.
vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 212.).
Ústavný súd SR ďalej konštatoval, že možno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že jeho konanie
(nadobudnutie vlastníckeho práva) neodporuje zákonu. Konajúce súdy samotné vlastnícke právo

sťažovateľa ani nespochybnili, ako odvolací súd uviedol, sťažovateľovi ostal zachovaný aj nárok
plynúci z § 2 zákona č. 66/2009 Z. z.. Korektív dobrých mravov umožnil súdom posúdiť uplatnený
nárok v celom jeho kontexte, teda zohľadniť aj okolnosti, ktoré podľa názoru sťažovateľa nie sú
podstatné, čím sa umožnilo dosiahnutie spravodlivého usporiadania vecí, a nie iba formalizovaný výkon
práva bez zreteľa na skutkové okolnosti, ktoré naznačujú, že výkon práva by nemal požívať právnu

ochranu, a to z dôvodu porušenia „etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých
dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade
so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy preto predstavujú určitý
materiálny korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie pripúšťajú,
najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať všetky situácie, ktoré život

prinesie.“ (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M.
a kol. Občiansky zákonník (I. a II. zväzok). 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2017, s. 22 – 23.).

35. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 592/2024-32 zo dňa 19.11.2024, ktorým
bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľov (personálne prepojených so žalobcom v aktuálne prejednávanej

veci), okrem vyššie uvedeného vyplýva konštatovanie o tom, že Ústavný súd hodnotí ako ústavne
udržateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého aplikácia korektívu dobrých mravov odvolacím
súdom bola vo veci sťažovateľov správna, poukazujúc na konkrétne okolnosti nadobudnutia dotknutých
pozemkov, na ktorých už boli postavené stavby určené pre verejné užívanie, tiež odvolávajúc sa na
rozhodnutie ESĽP vo veci B. proti Slovenskej republike č. 4014/12, ktorý konštatovaním, že nedošlo k

porušeniučl.6ods.1dohovoruaničl.1ods.1dodatkovéhoprotokolu,taképrávneposúdenieaproboval.
Neexistuje teda dôvod, aby aplikácia korektívu dobrých mravov nebola aj v tomto prípade obdobným
spôsobom aplikovateľná. Iba nesúhlas sťažovateľov, resp. polemika s názorom nižších súdov týkajúcim
sa spôsobu aplikácie korektívu dobrých mravov nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces.36. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzatvára:

37.Podľačl.2ods.3zákonač.460/1992Zb.ÚstavaSRkaždýmôžekonať,čoniejezákonomzakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

38. Podľa čl. 20 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s

právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

39. Podľa čl. 20 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na
ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.

40. Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

41. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

42. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

43. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

44. Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov spoločnými
časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto

domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej len "príslušenstvo"), sa na účely tohto
zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa
nachádzajú na pozemku patriacom k domu (ďalej len "priľahlý pozemok").

45. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s vlastníctvom

bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné
právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku. Ak je vlastník domu aj
vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou o prevode vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo
nebytového priestoru v dome aj príslušný spoluvlastnícky podiel na pozemku a na priľahlom pozemku.

46. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak.

47. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov

musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

48. Podľa čl. 2 ods. 3 CSP ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

49. Podľa čl. 5 prvá veta CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu.

50. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu ako aj citovaných právnych predpisov súd prvej
inštancie právne uzatvára:

51. Súd prvej inštancie súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne preskúmal,
avšak aj s ohľadom na recentnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 459/2024-17 zo dňa 24.9.2024 a IV. ÚS 592/2024-32 zo
dňa 19.11.2024 dospel k totožným záverom ako v doterajšom priebehu konania.52. Súd prvej inštancie znovu, aj v dôsledku rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít,
podrobil preskúmanie prejednávanej veci nielen z pohľadu pozitívnoprávneho, ale aj z pohľadu

jusnaturalistického, najmä cez prizmu dobrých mravov. Len na margo súd prvej inštancie poukazuje na
fakt, že k inštitútu dobrých mravov treba pristupovať ako k stáročia sa vyvíjajúcemu inštitútu, ktorý vo
svojej bazálnej podstate však ostáva až na drobné výnimky plynúce z celkového spoločenského vývoja
nemenný.

53. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

54. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

55. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia
konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania
a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané

rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

56. Už v rímskom práve bolo vlastnícke právo koncipované ako najrozsiahlejšie právo k veci, t. j.
jednotlivec mal v princípe úplné právo nad vecou, jeho výkon však podliehal určitým obmedzeniam,
ktoré vyplývali z povahy ľudskej pospolitosti, ako aj z existujúcich sociálnych a politických predstáv

hodnotových kategórií. Viazanosť vlastníckeho práva v záujme ostatných individuálnych vlastníkov, ktorí
by boli neobmedzeným výkonom práva určitého jednotlivca obmedzovaní, ako aj viazanosť vlastníckeho
práva v záujme celej spoločnosti boli nevyhnutnými postulátmi už rímskeho právneho poriadku (Rebro
Karol, Blaho Peter, 1997, Rímske právo, 2. doplnené vydanie, Bratislava: MANZ, ISBN 80-85719-08-8).

57. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne
považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny
hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v
právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu
povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je

smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008.

58.Spoukazomnažalobcompodanúžalobu,súdprvejinštanciekonštatuje,žesamotnépodanietakejto
žaloby je právom aprobovaný postup jednak v zmysle Civilného sporového poriadku a jednak podľa § 2

ods. 3 Ústavy SR. Otáznym a v tomto konaní sporným sa javí to, či takémuto výkonu práva je potrebné
poskytnúť právnu ochranu, pričom súd prvej inštancie v predmetnej veci doposiaľ stále vidí príkry rozpor
s dobrými mravmi.

59. Základná právna úprava inštitútu priľahlého pozemku je obsiahnutá v zákone č. 182/1993 Z.

z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Pod pojmom „priľahlý
pozemok“ sa rozumie (v intenciách zákonnej dikcie) pozemok patriaci k bytovému domu, na ktorom je
oplotená záhrada, oplotené nádvorie a ktorý ako taký je právne aj fakticky priradený k bytovému domu.

60. Z vykonaného dokazovania mal ďalej súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca vedel, že bude

obmedzený na svojich vlastníckych právach, pretože predmetné pozemky podľa názoru súdu tvoria tzv.
priľahlý pozemok podľa zákona č. 1182/1993 Zb. o bytoch a nebytových priestoroch. Už z obhliadky bezo
sporu vyplynulo, že ide o pozemky, ktoré sú v absolútnej blízkosti bytových domov, pričom bez prechodu
cez niektoré z parciel by ani fyzicky nebol možný vstup do jednotlivých bytových domov. Žalobca ako
vlastník nieže bol obmedzený na svojich vlastníckych právach, ale súd prvej inštancie považuje za

nutné uviesť, že ako právny nástupca predchádzajúcich vlastníkov chcel byť (vzhľadom na vedomosť
o reálnom stave pozemkov) na svojich vlastníckych právach obmedzený, pretože mu bolo (muselo byť)
zrejmé, že tieto pozemky sú vo faktickom stave, v akom sa nachádzajú nepoužiteľné napr. na výstavbu
a pod., keďže tvoria pozemkový komplex pri bytových domoch.61. Je dôležité mať na zreteli aj účel priľahlého pozemku, ktorý má umožniť riadne užívanie bytového
domu,tedabytovanebytovýchpriestorov.Môžesanaňomnachádzaťpríslušenstvodomu,atozáhrady,

drobné stavby, prípojky energií, oplotenia, prístrešky a iné, ako tomu v danom prípade nepochybne je.
Žalobca podľa názoru súdu podanou žalobou uplatňuje právo na náhradu za užívanie nehnuteľností
zneužívajúc reálnu situáciu, keďže je bezo sporu, že vlastníci bytom v jednotlivých bytových domoch,
by k týmto nemuseli mať prístup.

62. Je potrebné tiež poukázať na to, že žalobca nepredložil žiadnu ponuku realitných kancelárií, ktorá
by aspoň približne kopírovala pozemky („znehodnotené“ existenciou už postavených bytových domov),
ktoré nadobudol žalobca, teda je otázne, aká je reálna cena – hodnota obmedzenie, takýchto pozemkov,
zdôrazňujúc a rešpektujúc pritom zmluvnú voľnosť zmluvných strán pri uzatváraní takýchto zmlúv.
Nebolo teda preukázané, pričom toto bremeno zaťažuje žalujúcu stranu, že by realitné kancelárie
mali v ponuke na predaj/prenájom pozemky s obdobným obmedzením, teda len ťažko možno hovoriť

o trhových cenách za náhradu užívania takýchto nehnuteľností, keď ani samotný trh takéto ponuky
negeneruje.

63. Podľa názoru súdu preto uvedené obmedzenie pozemku mohlo a malo byť zohľadnené v kúpnej
cene (na čo poukázal aj žalovaný napr. vo vyjadrení na č. l. 116 spisu ako aj na pojednávaniach), za akú

uvedené pozemky nadobudol žalobca, teda akékoľvek čo i len potenciálne obmedzenie bolo odrazené
v kúpnej cene. Je potrebné poukázať aj na fakt, že žalobca vstúpil do práv jeho právneho predchodcu,
pričom v danom prípade ide o vecné právo (vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, § 123 OZ), pričom nadobúdateľ
nemoholpredpokladať,ževýkonjehovlastníckehoprávabudeväčší,akoboljehoprávnehopredchodcu.

64. Úvahu žalobcu, že výšku náhrady – bezdôvodného obohatenia je potrebné stanoviť tak, ako keby
pri predmetných pozemkoch neexistovala zástavba, tzn. v stave pred ich „poškodením“ (zastavaním
bytovými domami), t. j. akú peňažnú čiastku by bolo potrebné vynaložiť za prenájom porovnateľného
nezastavaného pozemku v predmetom území, súd prvej inštancie považoval za čisto hypotetickú. Ak by

sa súd riadil touto logikou, príkladmo (pochopiteľne uvedomujúc si, že ide o hnuteľnú vec) by analogicky
išlo o obdobnú situáciu, ako keby vlastník vandalom viditeľne poškodeného automobilu tento predal
a kupujúci by si následne uplatňoval nejakú finančnú náhradu, ako by toto auto nebolo poškodené.

65. Ak by sme aj uvažovali o predmetných pozemkoch nie ako o priľahlých, stále ide o pozemky

nachádzajúce sa v bezprostrednej blízkosti bytového domu. Zohľadniť je potrebné tiež to, že či už ide
o vnútroblokovú zeleň, pozemné komunikácie a chodníky, resp. pozemné komunikácie a chodníky okolo
bytových domov, uvedené parcely predstavujú užívateľskú infraštruktúru primárne určenú pre vlastníkov
bytových jednotiek, sekundárne aj pre okoloidúcich (lavičky a pod.).

66. Ak bolo súdom ustálené, že dochádza k uplatňovaniu práva v rozpore s dobrými mravmi, je v princípe
jedno, či by sa jednalo o potenciálny nárok z bezdôvodného obohatenia, resp. z vecného bremena.

67. Súd zamietol návrh žalovanej strany na doplnenie dokazovania znaleckým ústavom, nakoľko aj
sohľadomnaužrealizovanédokazovaniemalzato,žeďalšiedokazovaniebyboloneúčelnéaspôsobilo

by len ďalšie trovy, prípadne prieťahy v konaní, čo by smerovalo len k odkladu meritórneho rozhodnutia,
pričom všetko je potrebné vnímať aj cez prizmu koncentrácie konania.

68. Zneužitie práva nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý
je výsledkom dokazovania, až následne po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že

skutková podstata zneužitia práva bola naplnená. Záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia práva
je výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 7.
júna 2016, č. k. III. ÚS 357/2016-16). Zo zisteného skutkového stavu možno uzavrieť, že na jednej strane
vlastnícke právo žalobcom svedčí, avšak na strane druhej je potrebné povedať, že nie je vylúčené ani
zneužívanie tohto vlastníckeho práva, k čomu podľa názoru súdu dochádza aj v prejednávanom spore.

69. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje
významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi
priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie proti dobrým mravom je konaním protiprávnym.(nález Ústavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp. zn. IV. ÚS 1735/07). Úlohou súdov je okrem
prejednávania jednotlivých vecí aj nastavovanie morálky a slušnosti v spoločnosti.

70. Špekulatívne nadobúdanie vlastníckeho práva len za účelom vytvárania zisku v dôsledku právnych
reziduí z minulosti nemôže nielen podľa názoru súdu prvej inštancie obstáť. Nejedná sa pritom o prípad
ojedinelý, ale o sériu súdnych sporov (ako žalobca sám uvádza v tlačive pre dokladovanie pomerov
účastníka konania, ktorým navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov na č. l.
131, ide o cca 50 súdnych sporov vedených na tunajšom súde), pričom všetky sú viac-menej v rovnakom

právnom i spoločenskom kontexte. Poskytnutím právnej ochrany takémuto konaniu by bezpochyby
dochádzalo k rozkladu konceptu dobrých mravov, čo je neprípustné.

71. Súd prvej inštancie tiež akcentuje rozsudok Súdneho dvora EÚ z 13.12.1979 vo veci P. V. proti P. W.,
kde bolo vo všeobecnosti konštatované, že ústavné pravidlá a prax umožňujú zákonodarcovi upravovať
predpismi užívanie súkromného majetku vo všeobecnom záujme. S týmto cieľom sa niektoré ústavy

odvolávajú na povinnosti spojené s vlastníctvom (Nemecký základný zákon, článok 14 ods. 2 prvá veta),
na jeho sociálnu funkciu (Talianska ústava, článok 42 ods. 2), na podriadenie jeho užívania požiadavkám
verejného blaha (Nemecký základný zákon, článok 14 ods. 2 druhá veta, a Írska ústava, článok
43.2.2°) alebo sociálnej spravodlivosti (Írska ústava, článok 43.2.1°). Sociálna funkcia vlastníckeho
práva má prostredníctvom mnohých legislatívnych aktov vo všetkých členských štátoch konkrétne

vyjadrenie. Takto sa nachádzajú vo všetkých členských štátoch zákony týkajúce sa poľnohospodárstva
a lesníctva, vodohospodárstva, ochrany prírodného prostredia, územného plánovania a urbanizmu,
ktoré obmedzujú, často citeľne, užívanie pozemkového vlastníctva.

72. Súd prvej inštancie napokon poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

23 Cdo 430/2017 zo 16.7.2018, s ktorým sa stotožňuje, v ktorom je konštatované, že cit.: „v kontextu
projednávaného sporu je ovšem třeba mít při hodnocení daného aspektu na paměti, že optikou dobrých
mravů je nepochybně možné nahlížet i na výkon jednotlivých oprávnění spjatých s vlastnictvím věci (viz
přiměřeně rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 10. 11. 2000, sp. zn. 22 Cdo 740/99, usnesení téhož
soudu ze dne 30. 9. 2014, sp. zn. 22 Cdo 1010/2014, či ze dne 25. 3. 2015, sp. zn. 22 Cdo 4065/2014), a

tedy i na právo majitele na vydání bezdůvodného obohacení při neoprávněném užívání jeho vlastnictví.
Nejvyšší soud ve své rozhodovací praxi přitom již dříve připustil eventualitu, že též o požadavku na
vydání bezdůvodného obohacení získaného na straně obce užíváním pozemků jiného subjektu jako
veřejného prostranství by mohlo být uvažováno jako o rozporném s dobrými mravy, nastaly-li by zvlášť
mimořádné okolnosti (srov. zejména rozsudky Nejvyššího soudu ze dne 11. 2. 2014, sp. zn. 28 Cdo

2030/2013, ze dne 7. 5. 2014, sp. zn. 28 Cdo 3684/2013, či obdobně jeho usnesení ze dne 21. 11. 2017,
sp. zn. 28 Cdo 324/2017). Těmi může být vnímán i spekulativní úmysl žalobkyně při nabývání dotčených
pozemků, na nějž pak navázala výkonem svého vlastnického práva takovým způsobem, o němž je
možné mít pochybnosti stran jeho souladu s dobrými mravy“. (srovnej zejména usnesení Nejvyššího
soudu ze dne 7. 1. 2016, sp. zn. 28 Cdo 1151/2015, či jeho rozsudek ze dne 24. 2. 2015, sp. zn. 28

Cdo 2140/2013).

73. Nemožno opomenúť tiež rozhodnutie tretej komory Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
sťažnostisp.zn.4014/12zodňa25.7.2019vovecisťažovateľaA.B.protiSlovensku,ktorásťažnosťbola
jednomyseľne vyhlásená za neprípustnú. V tomto rozhodnutí je okrem iného uvedené, že sťažovateľ

systematicky získaval právne tituly k množstvu pozemkov v meste Prešov a jeho okolí, na ktorých boli
postavené budovy, cesty a iné stavby zriadené pred zmenami v roku 1989. Keďže podľa sťažovateľa boli
stavbypostavenébezurovnaniadotknutýchprávnychvzťahovaichvlastnícinemalizákonnýprávnytitul,
abyichmohlistavaťnapozemku,ktorýsaodvtedystaljehovlastným.Natomtozákladežiadalopeňažnú
náhradu v mnohých konaniach vo veci samej. V bode 56 tohto rozhodnutia ESĽP je konštatované, že za

týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné ako špekulatívne súkromnoprávne
občianskoprávne nároky bez legitímnej dôvery v zmysle článku 1 protokolu č. 1 o svojom úspechu.
Z tohto dôvodu nedisponoval žiadnym „vlastníctvom“ chráneným týmto ustanovením.

74. Súd prvej inštancie súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu opätovne konštatuje, že

pozemky, ktoré sa nachádzajú v danej lokalite pri bytových domoch plnia verejnú funkciu obslužných
pozemkov vo vzťahu k danému bytovému domu pre jeho obyvateľov. To, či je napr. vnútrobloková zeleň
niekedy využitá (rovnako tak napr. chodník, zariadenie na prášenie kobercov atď.) niekedy využité aj
niekým iným ako sú obyvatelia bytového domu, je pre daný spor irelevantné.75. Zároveň je potrebné dodať, že pri nazeraní na celú problematiku je nutné zohľadniť aj trvanie
socialistického zriadenia na našom území v rokoch 1948 – 1989, čo v určitom ohľade podľa vtedy

platných právnych predpisov vylučuje explicitné požiadavky dneška na dokumentáciu pri výstavbe, čo
na druhej strane neznamená, že pri uplynulom striktnom spoločenskom zriadení by bezbrehá výstavba
bola možná bez limitov.

76. Čo sa týka povolenosti stavby je potrebné zdôrazniť, že právny zástupca žalovaného doložil

rozhodnutie Miestneho národného výboru v Prešove z 30.10.1969, ktorým sa povolila výstavba 10 x
4 bytových jednotiek na ulici L., pričom investorom, projektantom aj dodávateľom bolo Okresné výst.
bytové družstvo. Je nutné prisvedčiť argumentu žalovanej strany, že toto rozhodnutie o povolení na
výstavbu nemožno posudzovať prísne formálne optikou aktuálnych zákonov napr., že v rozhodnutiach
napr. z roku 1969 sa nenachádzala zmienka o komunikáciách, chodníkoch, oporných múrikoch atď.,
keďže museli byť postavené nejaké komunikácie popri, alebo už pred samotnou výstavbou týchto

bytových jednotiek, aby bola vôbec možná ich samotná výstavba.

77. Vo vzťahu k argumentu žalujúcej strany, že Európsky súd pre ľudské práva špekulatívny nárok
v rozhodnutí sp. zn. 4014/12 zo dňa 25.7.2019 (vo veci sťažovateľa A. B. proti Slovensku, ktorá
sťažnosť bola jednomyseľne vyhlásená za neprípustnú), vysvetľoval v tom zmysle, že ide o situáciu,

kde žalobca nešiel na istotu, ale že takýto nárok by mu mohol patriť, súd prvej inštancie konštatuje, že
ide o subjektívnu interpretáciu žalobcu, avšak Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne uviedol, že
ide o špekulatívny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a takýto majetok nie je chránený článkom 1
Protokolu č. 1 ESĽP.

78. Výklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sp. zn. 4014/12 zo dňa 25.7.2019
prezentovaný žalobcom, resp. jeho interpretácia, predstavuje na jednej strane subjektívny pohľad
žalobcu na podnikateľské riziko, že pri nadobúdaní vlastníckeho práva „nešiel na istotu“, čo však
na strane druhej pri neúspechu v konaní vskutku znamená aj možnosť straty sporu, ako je tomu
v prejednávanej veci.

79. Aj súdy vyšších inštancií opakovane konštatovali, že „žalobca, resp. s ním personálne prepojené
obchodné spoločnosti s plným vedomím obmedzenia užívania nehnuteľností k nim nadobudli
vlastníctvo, na čo si následne nárokovali náhradu za vecné bremeno – teda náhradu za obmedzenie
užívania tejto nehnuteľnosti, čo činia opakovane a čo sa javí ako účelové konanie“. Súd prvej inštancie

sa s uvedenou konštatáciou v celom rozsahu stotožňuje.

80. Je nutné tiež podotknúť, že zákon nezakazuje nikomu, ako zdôraznil samotný žalobca v skoršom
priebehu konania, „špekulovať“ či už s pohľadávkami, právami, vlastníctvom, avšak s tým rizikom, že
môže dôjsť k neúspechu, resp. zamietnutiu žalovaného nároku, ako tomu je aj v predmetnej veci.

Navyše len na margo je treba uviesť, že to nebol žalobca, ktorý by počas socialistického zriadenia
utrpel výstavbou na jeho pozemkoch, pričom sa stavia do pozície až akéhosi urovnávača vzťahov so
samosprávou, pričom nejde o konanie izolované, ale o desiatky súdnych sporov, ako už bolo vyššie
uvedené.

81. Súd prvej inštancie poukazuje vo vzťahu k dobrým mravom per analogiam aj na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 389/09-20 zo dňa 26.11.2009, v ktorom ústavný súd v
súvislostiskorektívomdobrýchmravovuviedol,že„...zapodstatnévprejednávanomprípadepovažoval
to, že sťažovateľ v čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný
stavboucesty.Uvedenúskutočnosťpotomsťažovateľzohľadnilalebomoholzohľadniťajpridojednávaní

podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol, resp. pri samotnom rozhodovaní
sa, či pozemok za daných podmienok má záujem nadobudnúť alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto
okolností vlastníctvo k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu
k posudzovaniu jeho nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.“, s ktorým sa plne
stotožňuje.

82. Napokon ani odvolací súd v zrušujúcom uznesení v tomto prebiehajúcom konaní nezavrhol koncept
hodnotenia tohto sporu cez optiku dobrých mravov, avšak zdôrazňoval legitímny cieľ, primeranosť,
spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a ochranou práv jednotlivca. Postup žalobcu považujesúd prvej inštancie za flagrantné porušenie dobrých mravov. V súvislosti s uvedeným možno
ustáliť, že úmysel žalobcu vlastniť predmetné nehnuteľnosti (tak ako mnohé ďalšie) bol motivovaný
najmä pohnútkou získavania majetkových výhod v neobmedzenom časovom období, spravidla voči

samosprávnemu subjektu, kde sa predpokladá určitá bonita a finančné predpoklady pre plnenie, ktorý
možno posúdiť ako bezohľadnú dispozíciu s majetkom. Konaniu žalobcu spočívajúcemu v domáhaní
sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalovanému za
daného stavu je konaním rozporným s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
nie je možné mu poskytnúť ochranu.

83. Súd prvej inštancie akcentuje aj tú skutočnosť, že napriek ostatnému zrušujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu súd opätovne zamietol žalobu nielen na doteraz prezentovanú argumentáciu, ale
aj kvôli žalovanou stranou predloženými recentnými a „najnovšími“ rozhodnutiami Ústavného súdu
Slovenskej republiky IV. ÚS 459/2024-17 zo dňa 24.9.2024 a IV. ÚS 592/2024-32 zo dňa 19.11.2024,
ktoré podporujú aplikáciu korektívu dobrých mravov aj v aktuálne prejednávanej veci.

84. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto
rozsudku a žalobu žalobcu, zamietol.

85. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

86. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

87. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

88. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého strane, ktorá mala vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto má v konaní úspešný

žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí
jeho vykonateľnosti dobrovoľne splnená, je možné podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.