Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200263
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200263.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu: X-NET spol. s r.o., so sídlom Tomášikova
64, 831 04 Bratislava, IČO: 31 399 835, právne zastúpený: ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., so
sídlom Jelačičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 47 256 443, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o všeobecnej
správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938433/2022 zo dňa 8.
júla 2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č.k.
TT-20S/120/2022-254 zo dňa 26. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave č.k.
TT-20S/120/2022-254 zo dňa 26. júla 2023 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie december 2017 až december 2019, o
ktorej výsledku vyhotovil protokol č. 101500129/2021 zo dňa 16. augusta 2021. Na základe výsledkov
vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č.

102553316/2021 zo dňa 13. decembra 2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68
ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7 910,- eur na DPH za
zdaňovacie obdobie december 2018.

2. Správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH z faktúry č. 1812003 s dátumom
zdaniteľného plnenia 31. decembra 2018 vystavenej spoločnosťou Megsys s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný

dodávateľ“), predmetom ktorej mali byť služby: konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah,
kontrola komunikácie, hot-line, analýza a meranie, spracovanie dokumentácie.

3. Správca dane dospel k záveru, že služby fakturované spornou faktúrou, neboli žalobcovi v
kontrolovanom zdaňovacom období december 2018 spoločnosťou Megsys s.r.o. skutočne dodané,
pričom právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty

(ďalej aj „zákon o DPH“) je možné uplatniť iba v prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Podľa správcu dane sa daň uvedená na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69ods. 5 zákona o DPH, a to len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného
obsahu právneho úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 1 zákona o DPH.

4. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na to, že deklarovaný dodávateľ je nekontaktnou
spoločnosťou od 30. mája 2020 bez konateľa, jediným spoločníkom je zahraničná spoločnosť, v ktorej
mene je oprávnený konať I. I. bez bližšej identifikácie. Bývalý konateľ deklarovaného dodávateľa
spoločnosti Megsys s.r.o. p. Ing. Matej Vendrinský vo výpovedi zo dňa 08. marca 2021 sa nevedel
jednoznačne vyjadriť k službám dodaným pre žalobcu a k počtu zamestnancov. Uviedol, že služby

pre žalobcu mali byť vykonávané prostredníctvom vzdialených prístupov, ktoré zabezpečoval žalobca.
Nevyjadril sa konkrétne, kým a na akom počítači mali byť tieto služby vykonané. Tiež neuviedol, či
zamestnanci mali odborné predpoklady pre konkrétny druh služieb, či potrebovali špeciálne školenia,
certifikáty, či mali podpísané zmluvy o mlčanlivosti, či presný popis prác.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol

žalovaný rozhodnutím č. 101938433/2022 zo dňa 8. júla 2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo
„rozhodnutie žalovaného“), a to tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4
Daňového poriadku potvrdil.

6. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v zmysle odvolacích námietok a po vyhodnotení

výsledkovdokazovaniavrámcidoplneniadaňovéhokonaniasastotožnilsozávermisprávcudaneotom,
žežalobcahodnovernýmianespochybniteľnýmidôkazminepreukázal,žedodaniespornýchslužiebbolo
realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená deklarovaným dodávateľom, preto podľa jeho
názoru správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti
na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal. Žalovaný

mal za to, že dodanie služieb nebolo uskutočnené podľa § 9 zákona o DPH. Nevznikla preto daňová
povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a súčasne žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane
zo sporných faktúr v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH.

7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že počas daňovej kontroly za zdaňovacie

obdobia december 2017 - december 2019 vo všetkých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach
bola dodávateľom žalobcu spoločnosť Megsys s.r.o. a na všetkých 25-tich faktúrach vystavených
spoločnosťou Megsys s.r.o. pre žalobcu boli predmetom fakturácie rovnako zadefinované služby.

8. Ku skutkovým pochybnostiam žalovaný uviedol, že subdodávatelia, ktorí boli subdodávateľmi v

niektorých zdaňovacích obdobiach - spoločnosti BOLIX s.r.o., HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG prime
business s.r.o., boli nekontaktné spoločnosti, u ktorých nebolo možné vykonať preverenie uskutočnenia
zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Megsys s.r.o.. Konateľ dodávateľa p. Ing. Matej Vendrinský
bol do júna 2018 zamestnancom v iných spoločnostiach. Osoba pána R., ktorý mal za dodávateľa tiež
konať, bola uvedená bez bližšej identifikácie, ktorú ako svedka nebolo možné predvolať. Na vykonanie

deklarovaných služieb boli pritom potrebné 3 - 4 osoby. Zamestnanec žalobcu p. U. G. nevedel uviesť
meno kontaktnej osoby za dodávateľa. Tiež nevedel uviesť, koľko zamestnancov bolo potrebných na
výkon dodaných služieb uvedených na preberacom protokole z 31. januára 2018 zo strany dodávateľa.
Z predloženého výpisu servisných zásahov identifikoval kategórie jednotlivých tiketov (konkrétnych
zásahov), pričom nevedel všetky tikety z výpisov zaradiť pod činnosti uvedené na preberacích

protokoloch. Spoločnosť BOLIX s.r.o. bola dodávateľom deklarovaného dodávateľa v obdobiach marec
2019 až december 2019, teda nie vo všetkých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach. Táto spoločnosť
zároveň nepotvrdila dodanie softvéru pre urýchlenie spracovania formou SAAS dodávateľovi. Žalobca
mal byť najväčším, reps. jediným odberateľom deklarovaného dodávateľa. Z dokladov medzi žalobcom
a jeho odberateľmi nevyplynulo, že vykonané služby boli realizované v subdodávke. Podľa svedka p.

U. G. odberatelia nemali možnosť odlíšiť externého a interného zamestnanca žalobcu. Tatra banka,
a.s. (odberateľ žalobcu) uviedla, že nemá vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom
žalobcu. Deklarovaný dodávateľ nefakturoval žiadne cestovné náhrady napriek skutočnosti, že pri
zložitejších incidentoch bolo potrebné vycestovať na danú lokalitu. P. U. G. v tejto súvislosti uviedol, že
servisné zásahy boli vykonávané takmer výlučne na mieste na zariadeniach v priestoroch zákazníkov,

pričom poukázal na Zmluvu o poskytovaní služieb z 15. mája 2017, na základe ktorej sa obchody medzi
deklarovaným dodávateľom a žalobcom mali realizovať.

II. Konanie pred správnym súdom9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v
Trnave, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým

rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania
odkladného účinku správnej žalobe ako aj priznania práva na náhradu trov konania.

10. Žalobca v podanej žalobe namietal, že orgány verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)], rozhodnutie

žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm.
d/ SSP), skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s
administratívnym spisom a nemá v ňom oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP) a z dôvodu, že došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré môže mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).

11. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 20S/120/2022-228 zo dňa 13. januára 2023 priznal správnej
žalobe žalobcu odkladný účinok.

12. Podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Trnave

na Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“), ktorý o žalobe rozhodol.

13. Správny súd rozsudkom č.k. TT-20S/120/2022-254 zo dňa 26. júla 2023 o správnej žalobe rozhodol
tak, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP napadnuté rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na

ďalšie konanie. Správny súd dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane a napadnuté
rozhodnutie žalovaného sú predčasné, sú vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci.

14. Správny súd uviedol, že v preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní na

výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri
daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody
neprebehli vôbec, potom by bolo podľa správneho súdu namieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou
skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako
celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH

zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobcovi by bolo možné
odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe.

15. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom
súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, v takom prípade mohli daňové orgány

zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu,
že objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

16. Správny súd poukázal na to, že žalovaný a správca dane dospeli k presvedčeniu, že služby neboli
poskytnuté spoločnosťou Megsys s.r.o. (faktúry boli vystavované fiktívne). Zároveň však tvrdili, že
žalobca svojim odberateľom služby dodával. Za takejto situácie mali podľa správneho súdu daňové
orgány možnosť doplniť dokazovanie o zistenia týkajúce sa skutočného poskytovania deklarovaných
služieb, pričom za podklad mali slúžiť všetky dostupné informácie o službách, ich poskytovaní, rozsahu

a odberateľoch žalobcu.

17. Podľa správneho súdu si žalovaný vytvoril predčasný záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného
plnenia bola spochybnená zo zistenia, že služby spoločnosťou Megsys s.r.o. nemohli byť poskytnuté,
keďže táto nedisponovala dostatočným počtom zamestnancov na ich vykonanie, a nemohla ich tak

vykonať ani subdodávateľsky, a o tom, že odberatelia žalobcu, ak by mali vedomosť o vykonaní služieb
spoločnosťou Megsys s.r.o., sami by uviedli jej názov.18. Zároveň podľa správneho súdu daňové orgány v konaní nedisponovali dostatočným počtom
dôkazov, na základe ktorých by boli v tomto štádiu konania oprávnené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym
účastníkom daňového podvodu, alebo že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych

právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať nenáležitú daňovú
výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na
odpočet DPH. Správny súd vzhľadom na existujúce pochybnosti poukázal na zásadu in dubio pro reo.

19. Správny súd dôvodil, že žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe, keby

bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, čo by znamenalo, že žalobca bol
súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení,
ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na
vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené správca dane ani žalovaný nekonštatovali.

20. Z výpisu servisných zásahov (označených ako príloha 1B) za mesiac december 2018 správny súd

zistil, že konečným príjemcom služieb, ktoré mal žalobca zabezpečovať prostredníctvom spoločnosti
Megsys s.r.o. bolo v danom mesiaci 13 odberateľov žalobcu. Žalobca vo vyjadrení k oznámeniu
výsledkov daňovej kontroly navrhol vypočuť svedkov p. U. G., p. V.. I. D. a p. W. Y. a súčasne preveriť
len niektorých svojich odberateľov. Správca dane výzvou zo dňa 27. apríla 2022 u siedmich odberateľov
preveril odberateľsko-dodávateľské vzťahy so žalobcom v zdaňovacích obdobiach 2017, 2018, 2019. Z

odpovede spoločnosti Rackscale, s.r.o. (jeden z odberateľov žalobcu) vyplýva, že predmetná spoločnosť
od žalobcu v rokoch 2018 až 2019 žiadne služby neodoberala. Zároveň správny súd poukázal na to,
že v rozhodnutí daňových orgánov absentuje vyhodnotenie, či má zmluva o sprostredkovaní zo dňa 2.
januára 2004 uzatvorená medzi spoločnosťou GTS Slovakia s.r.o. a žalobcom, vplyv na kontrolované
zdaňovacie obdobie.

21.Správnysúdzdôraznil,žeSsprávcovidaneDaňovýporiadokv§24stanovujepovinnosťpreukazovať
skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie
dane, a to nezávisle na dôkaznej iniciatíve účastníkov konania. Žalovaný a správca dane sa pri svojom
postupe uvedenou zákonnou úpravou neriadili dôsledne a k záveru, že služby uvedené na predmetnej

faktúrenebolidodanéspoločnosťouMegsyss.r.o.dospelibezriadnehoprevereniavšetkýchodberateľov
žalobcu, ktorí mali predmetné služby v zdaňovacom období december 2018 odoberať. Podľa názoru
správneho súdu je preto nevyhnutné, aby bolo vykonané dokazovanie preverením všetkých odberateľov
žalobcu - konečných príjemcov služieb, ktorým mala spoločnosť Megsys s.r.o. poskytovať v predmetnom
zdaňovacom období služby - Kooperativa a.s., Tatrabanka, a.s., Slovak Telekom, a.s., Technopol

International, a.s., Da Vinci Software, Česká pošta, Mesto Svätý Jur, Prvá Penzíjna, Advokátska
kancelária Relevans, s.r.o., R Collectors, s.r.o., SophisT, GIENGER spol. s r.o., Sodexo s.r.o.. Správny
súd dodal, že bez preverenia všetkých konečných príjemcov služieb je konštatovanie správcu dane i
žalovaného o vzniku dôvodných pochybností o splnení materiálnej podmienky odpočtu predčasné a nie
je možné ho považovať za konštatovanie založené na dostatočne zistenom skutkovom stave pre riadne

posúdenie veci. Správny súd záverom konštatoval, že skutočnosť, že služby od žalobcu prostredníctvom
spoločnosti Megsys s.r.o. mali byť dodávané 13-tim odberateľom žalobcu - konečným príjemcom služieb
bola správcovi dane a žalovanému známa už v priebehu daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania.
Desať z trinástich konečných príjemcov služieb však žalovaný ani správca dane napriek tomu vôbec
nepreveril.

22. Správny súd v napadnutom rozsudku uzavrel, že úlohou orgánov verejnej správy má byť v
ďalšom konaní preverenie dodania služieb u všetkých konečných príjemcov služieb žalobcu, resp.
deklarovaného odberateľa, či sú so žalobcom v zmluvnom vzťahu, na základe, ktorého mohli a mali
byť služby poskytované. Orgány verejnej správy majú následne preveriť aj existenciu kontraktačných

opatrení žalobcu vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi spoločnosti Megsys s.r.o.. Na základe
takto zisteného skutkového a právneho stavu majú ďalej ustáliť, či žalobca preukázal, či služby boli
realizované tak, ako to do deklaruje sporná faktúra. Správca dane sa má taktiež zaoberať aj zmluvou
o sprostredkovaní uzavretou medzi žalobcom a spoločnosťou GTS, a.s.. Správny súd dodal, že pokiaľ
by správca dane dospel znova k presvedčeniu, že deklarovaný dodávateľ služby nedodal, je potrebné

vykonať dokazovanie za účelom prešetrenia skutočného pôvodu poskytnutých služieb.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov23. Proti rozsudku správneho súdu č.k. TT-20S/120/2022-254 zo dňa 26. júla 2023 podal žalovaný (ďalej
aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP v ktorej navrhol, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

24.Sťažovateľmalzato,žeorgányverejnejsprávynáležitezistiliskutkovýstav.Kargumentáciiuvedenej
v napadnutom rozsudku správneho súdu uviedol, že k nepriznaniu uplatneného nároku na odpočítanie
DPH došlo z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu; Orgány
verejnej správy nekonštatovali daňový podvod a ani zneužitie práva.

25. Podľa sťažovateľa správca dane nemal povinnosť preverovať všetkých odberateľov žalobcu a
nepochybil, ak na návrh žalobcu preveril len niektorých z nich, pričom sťažovateľ argumentoval
princípom rozdelenia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane - správny súd
konštatovaním, že správca dane mal všetkých odberateľov odberajúcich sporné služby od žalobcu
preveriť, zasiahol do rozdelenia dôkazného bremena medzi žalobcom a správcom dane. Zdôraznil, že
dôkazné bremeno primárne spočíva na žalobcovi a pokiaľ žalobca tvrdí, že svoj záväzok splnil v režime

subdodávky, musí toto tvrdenie preukázať. Správca dane nemá povinnosť ustáliť, ako preverovaná
obchodná transakcia v skutočnosti nastala, ale má len posúdiť, či dôkazy predložené žalobcom jeho
tvrdenia preukazujú.

26. Sťažovateľ zastával názor, že dokazovanie, orientované na odberateľov žalobcu, môže viesť

aj k zisteniu, že žalobca svoj zmluvný záväzok splnil, a dohodnuté služby poskytol, t. j. služby
materiálne existujú. To však bez ďalšieho nie je postačujúce na prijatie záveru, že ide o služby, ktoré
mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi ním a subdodávateľom spoločnosťou Megsys
s.r.o. Aj pri takomto zistení je existencia subdodávateľského vzťahu len tvrdením žalobcu, ktoré je
povinný preukazovať. Opačný výklad by znamenal, že žalobcovi by na preukázanie opodstatnenosti

nároku na odpočítanie dane, uplatnenej voči nemu jeho subdodávateľom, postačovalo len poukázať
na zoznam svojich odberateľov a tvrdiť, že keďže tieto dodávky nemohol vykonať sám (napr. z
dôvodu nedostatočných personálnych zdrojov), tak mu ich nepochybne musel poskytnúť ním označený
subdodávateľ, hoci o faktickom podieľaní sa subdodávateľa na výstupoch jeho činnosti niet žiadneho
dôkazu. Sťažovateľ poukázal aj na vyjadrenie svedka p. U. G., bývalého zamestnanca žalobcu, ktorý

vo výpovedi uviedol, že vzhľadom na to, že časť služieb bola vykonávaná vzdialeným prístupom,
odberatelia žalobcu nevedeli, že vykonané služby im mala dodávať spoločnosť Megsys s.r.o..

27. K zisteniam vedúcim k spochybneniu reálnosti dodania zdaniteľného plnenia sťažovateľ poukázal
na to, že výpovedná schopnosť predložených preberacích protokolov a výpis servisných zásahov bola

nedostatočná, keďže ani zamestnanec, ktorý za žalobcu predmetné preberacie protokoly kontroloval,
nevedel všetky tikety z výpisu zaradiť pod činnosti uvedené v preberacích protokoloch. Taktiež poukázal
na obsah výpovedí svedkov p. G. a p. V.. I. D.. Sťažovateľ ďalej namietal, že nekontaktnosť spoločností
BOLIX s.r.o., HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG prime business s.r.o., preverovaných ako dodávateľov
spoločnosti Megsys s.r.o. za účelom zistenia, či v súvislosti so spornými službami boli subdodávateľmi

žalobcu, nepripisoval na ťarchu žalobcu. Uviedol, že tvrdenia svedkov D. o využívaní softvéru a
externých zamestnancov neboli potvrdené inými dôkazmi, zostali v len polohe nepreukázaných ústnych
tvrdení.

28. Sťažovateľ tvrdil, že v prvom rade to mal byť žalobca, poskytujúci zamestnancom dodávateľa

Megsys s.r.o. prístupové heslá na servery svojich odberateľov, aby vedel uviesť počet zamestnancov
dodávateľa, ktorých potreboval na výkon sporných služieb z dôvodu, že ich vlastnými zamestnancami
kapacitne nevedel zabezpečiť; bolo na žalobcovi, aby vedel tieto osoby identifikovať, prípadne poskytnúť
napr. mailovú komunikáciu s nimi, vykonanú za účelom poskytnutia prístupových údajov na servery;
aby disponoval údajmi o osobných zásahoch zamestnancov Megsys s.r.o. na mieste a aby vedel

konkretizovať, aké dokumenty boli spoločnosťou Megsys s.r.o. spracované pre konkrétne projekty, IT
audity, bezpečnostné audity, dokumentácia k implementáciám, návrhy nových formiem bezpečnosti.
Sťažovateľ zdôraznil, že žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil, ani sa konkrétne a adresne k
spracovaniu dokumentácie nevyjadril.

29. Sťažovateľ v súvislosti so zmluvou o sprostredkovaní uzatvorenou medzi žalobcom a spoločnosťou
GTS Slovakia s.r.o. a jej vplyvu na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období poukázal na
to, že spoločnosť GTS Slovakia s.r.o. zmenila dňa 1. decembra 2014 obchodný názov na BENESTRA,
s.r.o. a dňa 1. januára 2019 zanikla zlúčením so spoločnosťou SWAN, a.s.. V zmysle zmluvy osprostredkovaní bol sprostredkovateľ, t. j. žalobca povinný plniť všetky povinnosti podľa zmluvy výlučne
osobne, čo znamená, že žalobca nemohol poskytovať služby prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o.
a zo sporných faktúr je zrejmé, že spoločnosť Megsys s.r.o. žalobcovi ani žiadne sprostredkovateľské

služby nedodávala. Preto tieto zdaniteľné obchody žalobcu so spoločnosťou GTS Slovakia s.r.o.
nemajú žiadny vplyv na neuznané právo odpočítania dane žalobcom zo sporných faktúr vystavených
spoločnosťou Megsys s.r.o., a preto je nedôvodné vykonať ďalšie dokazovanie v súvislosti s uvedenou
sprostredkovateľskou zmluvou zo dňa 2. januára 2004.

30. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu. Navrhol,
aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Namietal, že žalovaný neuviedol, aké
právne posúdenie považuje v rozsudku správneho súdu za nesprávne. Žalobca predložil všetky
dostupné dôkazné prostriedky, ktoré jasne preukazujú poskytovanie sporných služieb. Tvrdil, že v
daňovom konaní preukázal nielen existenciu faktúr, ale aj zaplatenie fakturovaných súm a reálne
prijatie služieb. Tieto služby následne použil na dodávku služieb pre svojich zákazníkov, ktorí

poskytnutie služieb potvrdili, resp. nespochybnili. Mal za to, že splnil všetky zákonné hmotnoprávne a
formálnoprávne podmienky pre odpočítanie DPH. Uvedené bolo zo strany žalobcu potvrdené účtovnou
dokumentáciou, daňovou evidenciou, zmluvnou dokumentáciou (vrátane preberacích protokolov,
podrobnoušpecifikáciouposkytnutýchslužiebasúvisiacichdokumentov),faktúrami,bankovýmivýpismi,
potvrdeniami o úhrade faktúr, mnohými doplňujúcimi a vysvetľujúcimi vyjadreniami žalobcu, ktorý v

priebehu daňového konania plnohodnotne a úzko spolupracoval so správcom dane, výsluchom svedkov
p. I. D., p. I. D. a p. U. G., ktorí všetci potvrdili poskytnutie služieb, zoznamom odberateľov žalobcu,
ktorým boli služby poskytnuté a tiež samotnými odberateľmi žalobcu.

31. Argumentáciu týkajúcu sa výpovedí svedkov žalobca považuje za subjektívne názory sťažovateľa,

ktoré nie sú navyše naviazané na právne posúdenie veci. Tiež uviedol, že kapacity dodávateľa nie
sú samé o sebe relevantným ukazovateľom, či daný subjekt mohol alebo vedel poskytnúť služby pre
svojho odberateľa. Tvrdil, že pokiaľ žalovaný neustále spochybňuje kapacity dodávateľa a predložené
vysvetlenie a dôkazy, je povinný v rámci prenosu dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké
kapacity boli podľa neho potrebné na poskytnutie sporných služieb. Žalobca mal za to, že úvahy

sťažovateľa ohľadom nedostatočnej špecifikácie služieb sú zjavne účelové a nezohľadňujú dôkazy a
vysvetlenia predložené žalobcom počas daňového konania.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

32. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný
súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení
účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a
má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho
súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom [§ 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP a §

453 ods. 2 SSP] spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez
nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia
bolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránkeNajvyššiehosprávneho
súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

33. Podľa § 464 ods. 1 SSP: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“

34. Kasačný súd pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti zistil, že sa už v obdobnej veci totožného žalobcu

a žalovaného ako sťažovateľa, vo vzťahu k obdobným rozhodnutiam správcu dane, žalovaného a
správneho súdu, ktoré boli založené na obdobnom skutkovom a právnom posúdení (posudzovanie
zdaniteľných obchodov žalobcu v rámci predmetnej daňovej kontroly s deklarovaným dodávateľom
spoločnosťou Megsys s.r.o.), vychádzajúc zo záverov tej istej daňovej kontroly, i keď vo vzťahu
k odlišnému zdaňovaciemu obdobiu, posudzujúc takmer identicky koncipované kasačné sťažnosti

žalovaného ako sťažovateľa, zaoberal rovnakou právnou otázkou napr. v rozhodnutiach sp. zn.
2Sfk/14/2024 zo dňa 30. apríla 2025 a sp. zn. 3Sfk/16/2024 zo dňa 29. apríla 2025, na základe ktorých
konajúci kasačný súd preskúmavaný rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 2Sfk/14/2024
zo dňa 30. apríla 2025, v ktorom konajúci kasačný súd k argumentácii sťažovateľa uviedol nasledovné:

„12. Kasačný súd pri posudzovaní námietok žalovaného týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena
medzi žalobcu a správcu dane poukazuje na predošlý rozsudok sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra
2024 tých istých účastníkov konania, ktorý sa týkal iného zdaňovacieho obdobia. V tomto rozsudku je
uvedené: 45. Kasačný súd zároveň nezistil, že žalobca sám inicioval doplniť dokazovanie dopytom na
ďalších vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného

súdu však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez
návrhu z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov
a nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal žalovaný) kasačný súd uvádza,
že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté daňovým
subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. V uvedenom smere správca dane ani žalovaný
nepochybil ...“ (rozsudok kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/36/2021 zo dňa 30. júna 2022). 46. Ak teda

správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez akéhokoľvek návrhu,
resp.podnetužalobcuazároveňsprávnysúdtakýtopokynneodôvodnilinýmivýnimočnýmiokolnosťami,
podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom dokazovania v daňovom
konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu v správnej žalobe.

13. So zreteľom na uvedené kasačný súd posudzoval námietky žalovaného v kasačnej sťažnosti
týkajúce o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie. V bode 84 rozsudku správneho súdu (v prejednávanej
veci ide taktiež o bod 84 napadnutého rozsudku správneho súdu) je výslovne uvedené, že je nevyhnutné
vykonať dokazovanie preverením všetkých odberateľov. Toto je uvedené aj v bode 90 predmetného
rozsudku (v prejednávanej veci ide taktiež o bod 90 napadnutého rozsudku správneho súdu), kde

sa priamo uvádza, že správca dane preverí v ďalšom konaní dodanie služieb u všetkých konečných
príjemcov.

14. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 prvej vety predmetného
paragrafu správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Z predmetných
ustanovení je zrejmé, že dôkazné bremeno za správne určenie dane je na žalobcovi v postavení
daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu žalovaný opodstatnene napáda závery správneho súdu, podľa

ktorých by mal správca dane iniciatívne vykonávať dokazovanie na správne určenie dane.

15. K dôkaznému bremenu sa viackrát vyjadrovala judikatúra. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje
na bod 21 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, podľa ktorého má
povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenie dokázať daňový subjekt. Pre správcu dane je tak postačujúce, pokiaľ

preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom.

16. Na vzťah medzi správcom dane a daňovým subjektom poukazuje aj odborná literatúra. Podľa S.
Kubincovej vedenie dokazovania neznamená, že je povinnosťou správcu dane preukazovať všetky

skutočnosti potrebné pre správne určenie dane. Dokazovanie pri správe daní je špecifické tým, že
dôkazné bremeno (preukázanie rozhodných skutočností) zaťažuje najmä daňový subjekt (Kubincová,
S.: Daňový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 216-247). Uvedený názor tiež podporuje
záver, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a žalovaný nemá kompetenciu iniciatívne vykonávať
dokazovanie v prospech žalobcu s cieľom namiesto žalobcu preukázať skutkový stav.

17. So zreteľom na uvedené je zrejmé, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ zaviazal
orgány verejnej správy vykonaním ďalšieho dokazovania konkrétnym spôsobom. Tým správny súd
nerešpektoval § 24 ods. 1 a 2 daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno je na strane
daňového subjektu. Správca dane preto sťažnostný bod nesprávneho právneho posúdenia veci
vyhodnotil ako dôvodný.

18. Žalovaný v kasačnej sťažnosti správne uviedol, že k odmietnutiu odpočtu DPH prišlo z dôvodu
záverov správcu dane a žalovaného o nesplnení podmienok pre takýto odpočet. Preto vyjadrenia
správneho súdu týkajúce sa daňového podvodu v jeho rozsudku a vyjadrenia žalovaného v kasačnejsťažnosti týkajúce sa zneužitia práva sú vo vzťahu k prejednávanej veci s ohľadom na závery
rozhodnutia správcu dane nadbytočné a nemajú žiaden vplyv na riadne posúdenie veci.“

35. Kasačný súd sa v tejto veci s vyššie uvedenými právnymi závermi stotožňuje, považuje ich za
správne a nezistil dôvody, pre ktoré by sa od nich bolo potrebné odchýliť.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

36. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola
dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
440 ods. 1 písm. g/ SSP). Preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na
ďalšie konanie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP.

37. Kasačný súd si je vedomý, že doteraz vo veci iných zdaňovacích období toho istého žalobcu vydal

s výnimkou citovaného rozsudku sp. zn. 2Sfk/14/2024 zo dňa 30. apríla 2025 viacero iných rozhodnutí.
So zreteľom na rozličné závery správneho súdu vyjadrené v odôvodneniach rozsudkov v jednotlivých
veciach, vrátane dôvodov, pre ktoré prišlo k zrušeniu rozhodnutí orgánov verejnej správy, a rozdielnosť
kasačných sťažností, závery kasačného súdu sa v reakcii na uvedené nutne líšia (pozri napr. rozsudok
kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/13/2024 z 30. januára 2025).

38. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobu s tým, že správny súd bude
viazaný vyššie uvedeným právnym názorom kasačného senátu. V ďalšom konaní správny súd rozhodne
aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.